Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/140/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4421203195
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:4421203195.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu

JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Valérie Kleinovej, ml., v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zast.: Advokátska kancelária JUDr.
Peter Kováč, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 857
033, proti žalovanému: H. P., nar. XX.X.XXXX, bytom H.S. XXXX/XX, XXX XX L. - J. (v čase podnikania s
obchodným menom Michal Hesoun - SUNNY MIKE, IČO: 47 794 623, miesto podnikania Ľudovíta Štúra
16B, 940 01 Nové Zámky), právne zast.: Mgr. Jana Bartošová, advokátka, so sídlom Kukučínova 23,
942 01 Šurany, o zaplatenie 9.231 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Nové Zámky č. k. 5Cb/74/2021 - 211 zo dňa 25.10.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5Cb/74/2021 - 211 zo dňa
25.10.2022 potvrdzuje.
II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj len súd prvej inštancie) svojím rozhodnutím - rozsudkom č. k.
5Cb/74/2021 - 211 vydaným dňa 25.10.2022 (ďalej aj len napadnutý rozsudok) rozhodol tak, že (1)
žalobuzamietol,(2) ažalovanémupriznalvočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.

2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 9.231 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo
sumy 9.231 eur od 02.08.2017 do zaplatenia. Súčasne žiadal priznať nárok na náhradu trov konania.
Zaplatenia takto v žalobe uvedenej sumy sa žalobca domáhal titulom zmluvy o revolvingovom úvere
zo dňa 30.11.2015, číslo: XXXXXX (ďalej len tiež zmluva o úvere), na základe ktorej žalobca ako
veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 13.248 eur na podnikateľské účely. Žalovaný
sa zaviazal úver žalobcovi splatiť formou 48 mesačných splátok po 276 eur, v termínoch splatnosti

dohodnutýchvzmluveoúvere.Žalovanýsadostaldoomeškaniasúhradousplátokúveru,čovyplývaloz
priloženého prehľadu splácania, preto mu listom zo dňa 16.07.2017 žalobca oznámil, že je v omeškaní s
úhradou splátok. Súčasne mu oznámil, že v dôsledku nesplácania splátok je žalobca oprávnený v súlade
s príslušnými ustanoveniami zmluvy o úvere zosplatniť všetky záväzky zo zmluvy. Nakoľko žalovaný
dlžné splátky neuhradil, všetky splátky sa podľa zmluvy o úvere stali splatnými dňa 01.08.2017. Toto
oprávnenie žalobca ako veriteľ uplatnil v súlade s čl. 12, ods. 12.3 zmluvy o úvere. Celková suma dlhu
žalovanéhovočižalobcovipredstavovalasúčetneuhradenýchsplátok,ktorébolizosplatnenénazáklade

uvedeného ustanovenia a predstavovala sumu 7.906,20 eur. Ku dňu podania žaloby žalovaný zaplatil
sumu 5.341,80 eur. Okrem zosplatneného úveru 7.906,20 eur, si v súlade s ustanovením čl. 12, ods.
12.1 zmluvy o úvere žalobca uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu a to 2 krát po 662,40 eur.3. Súd prvej inštancie vydal dňa 20.09.2021 vo veci platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný odpor.
Z dôvodu včas podaného odôvodneného odporu sa v zmysle § 267 ods. 4 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP) platobný rozkaz v celom rozsahu zrušil.

4. Žalovaný v odpore uviedol, že považuje žalobu za nedôvodnú, v rozpore s dobrými mravmi a nárok
uplatnený žalobcom za nezákonný. Uviedol, že v roku 2015 sa bez vlastného zavinenia ocitol vo
finančnej tiesni, kedy nevyhnutne potreboval preklenúť obdobie niekoľkých mesiacov z dôvodu, že mu
treťou stranou nebola vyplatená odmena za služby, ktoré jej poskytol. Preto oslovil svojich známych a
bol mu odporučený konkrétny finančný sprostredkovateľ, s ktorým sa následne skontaktoval. Žalovaný

ďalej uviedol, že finančnému sprostredkovateľovi opísal svoju situáciu s tým, že potrebuje poskytnúť 4
000 eur, na krátke obdobie pár mesiacov, kedy mu bude treťou stranou vyplatená meškajúca odmena.
Žalovaný uviedol, že finančnú pomoc potrebuje len na krátke obdobie, preto jednou z jeho podmienok
bolo, aby požičané peniaze mohol po pár mesiacoch vrátiť a nepreplatil neprimerane veľa na úrokoch, či
inýchpoplatkov.Zatýchtopodmienokbolzostranyfinančnéhosprostredkovateľažalovanémunavrhnutý
revolvingový úver, ktorý podľa slov finančného sprostredkovateľa presne spĺňal požiadavky žalovaného.

Žalovaný ďalej v odpore uviedol, že bol uistený, že si požičiava sumu 4.000 eur, ktorú bez poplatkov
môže kedykoľvek vrátiť. K podpisu zmluvy došlo v novembri vo večerných hodinách na parkovisku pred
nákupným centrom MAX v Nitre. Žalovanému bola zo strany finančného sprostredkovateľa predložená
zmluva o úvere s tým, nech ju hneď podpíše a považuje záležitosť za vybavenú. Žalovaný poukázal
na to, že nebola pravda, že bola zmluva o úvere uzatvorená v Leviciach, ako je na nej uvedené, ale

k jej podpisu zo strany žalovaného došlo na parkovisku v Nitre, teda spôsobom, ktorý nedovoľoval
primerané preštudovanie zmluvy a už vôbec riadne oboznámenie sa so všetkými podmienkami či
prílohami, na ktoré zmluva odkazuje. Na základe tejto Zmluvy o revolvingovom úvere bol dňa 01.12.2015
žalovanému zo strany žalobcu poskytnutý úver vo výške 4.000 eur. Podľa dohody a poskytnutých
pokynov žalovaný následne 3 mesiace riadne splácal splátky úveru vo výške 276 eur, pričom štvrtý

mesiac dňa 31.03.2016 vrátil celú istinu vkladom na účet žalobcu. Zároveň žalovaný zaslal žalobcovi
žiadosť o predčasné splatenie úveru. Na uvedenú žiadosť bola žalobcovi nezmyselne zaslaná odpoveď,
že žiadosť neobsahuje jeho podpis. Nakoľko uvedené tvrdenie nebolo pravdivé, žalovaný sa opakovane
snažil spojiť so zamestnancami žalobcu, pričom vec bola nakoniec vyriešená tým, že pracovníčka
žalobcu potvrdila žalovanému, že úver bol splatený a voči nemu nemal už žalovaný žiadne podlžnosti.

Napriek tomu, žalovaného kontaktoval zamestnanec spoločnosti zaoberajúcej sa vymáhaním dlhov,
ktorý od neho žiadal úhradu dlhu vzniknutého z predmetného revolvingového úveru. Po tom, čo žalovaný
obratom doložil potvrdenie o splatení úveru, bolo mu oznámené, že došlo k omylu. Žalovaný nerozumel
pohľadávke, ktorú si žalobca voči nemu uplatnil na súde a už vôbec nerozumel tomu, prečo ho žalobca
pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu nekontaktoval. Žalovaný považoval konanie

žalobcu za účelové a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ak si bol žalobca vedomý nejakej pohľadávky,
ktorúvočižalovanémumá,prečomuuvedenériadneavčasneoznámilpredpodanímnasúdatiežprečo
s podaním žaloby čakal také dlhé obdobie, keďže žalovaný od roku 2016 považoval svoj dlh za zaniknutý
jeho splnením. V konaní žalobcu videl žalovaný úmysel obohatiť sa tiež na úrokoch z omeškania
za čo najdlhšie možné obdobie. K zmluve o úvere žalovaný uviedol, že táto zmluva nezodpovedala

podmienkam, ktoré si vymienil a z jej obsahu bolo zrejmé, že ide o úžeru. Žalobca prostredníctvom
finančného sprostredkovateľa využil jeho naliehavú finančnú tieseň, do ktorej sa žalovaný dostal a
poskytol mu 4.000 eur na obdobie 3 mesiacov za neprimerane vysoký poplatok, a to až vo výške
9.248 eur, čo bolo v hrubom nepomere k poskytnutému plneniu. Žalovaný poukázal aj na to, že už
viacerými rozhodnutiami súdov bolo konštatované, že posudzovaná zmluva o úvere obsahuje množstvo

ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom, priečia sa dobrým mravom a súdy ju vyhlásili za neplatnú.
Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
5. Na prejednanie sporu súd prvej inštancie nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi založenými v spise, vypočul žalobcu a vykonal výsluch svedka. Žalobca sa domáhal od
žalovaného zaplatenia žalovanej sumy titulom zmluvy o úvere zo dňa 30.11.2015 uzavretej podľa

Obchodného zákonníka (ObZ).
6. Súd prvej inštancie po citácii zákonných ustanovení Obchodného zákonníka (ObZ), a to § 261 ods.
1, § 265, § 497 a § 39 Občianskeho zákonníka (OZ) uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za
preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 30.11.2015 písomnú zmluvu o úvere, v ktorej bolo
uvedené, že na základe nej sa poskytuje žalovanému, ako podnikateľskému subjektu úver vo výške

13.248 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť formou 48 mesačných splátok po 276 eur,
splatných podľa splátkového kalendára, počnúc 31.12.2015 a končiac 30.11.2019. Podľa čl. 4 bod 4.2
zmluvy o úvere za poskytnutie úveru sa žalovaný ako dlžník zaviazal zaplatiť žalobcovi ako veriteľovi
zmluvnú odmenu 9.248 eur, splatnú ku dňu poskytnutia úveru, predstavujúcu úroky za poskytnutieúveru a ktorá suma (nárok žalobcu ako veriteľa) sa podľa čl. 9 hneď započítava oproti pohľadávke
dlžníka na poskytnutie úveru 13.248 eur. Zmluva o úvere bola uzatvorená na základe písomnej žiadosti
žalovaného zo dňa 27.11.2015 o poskytnutie úveru vo výške 4.000 eur. Z uvedenej žiadosti vyplývalo,

že išlo o žiadosť žiadateľa FO - podnikateľa, kde bol žalovaný identifikovaný obchodným menom,
IČOM, miestom podnikania. Žalovaný žiadal o poskytnutie úveru vo výške 4.000 eur, so splatnosťou 48
mesiacov a ako účel čerpania úveru uviedol: investičný. Žalovaný podpisom žiadosti tiež prehlásil, že
žiada o úver na podnikateľské účely a je si vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto
prehlásenia. V konaní nebolo sporné, že žalovanému bola na základe zmluvy o úvere reálne zo strany

žalobcu poskytnutá peňažná čiastka len v sume 4.000 eur. Sporné nebolo ani to, že žalovaný už vrátil
5.341,80 eur. Keďže žalovaný splátky uvedené v splátkovo kalendári nesplácal, žalobca mu listom zo
dňa 16.07.2017 oznámil, že je oprávnený úver zosplatniť. Žalobca v žalobe uviedol, že úver zosplatnil
ku dňu 01.08.2017 podľa čl. 12 bod 12.3 zmluvy o úvere. Keďže žalovaný zosplatnený úver spolu s
vyčíslenou zmluvnou pokutou fakturovanou faktúrami č. 917001288 a č. 917001370, obe po 662,40
eur, žalobcovi neuhradil, obrátil sa žalobca so svojimi nárokmi a to na úhradu zosplatnenej úverovej

pohľadávky a zmluvnej pokuty spolu v sume 9.231 eur na súd. Okrem uvedenej sumy si uplatnil aj úrok
z omeškania.
7. Keďže žalovaný v konaní namietal, že úver nebral ako podnikateľ na podnikateľské účely, ale že ho
bral ako fyzická osoba nepodnikateľ na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie, musel sa súd prvej
inštancie najskôr s touto námietkou vysporiadať, aby mohol následne nárok žalobcu právne posúdiť.

Ako konajúci súd zistil z listinných dôkazov, v čase uzatvorenia zmluvy o úvere boli žalobca a aj žalovaný
podnikateľmi v zmysle § 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný v žiadosti prehlásil, že žiada o úver ako
podnikateľ a to o investičný úver. Ako podnikateľ sa aj označil v žiadosti a súčasne uviedol, že si
je vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto prehlásenia. To, že žalobca a žalovaný
uzavreli obchodnoprávny záväzkový vzťah preukazovala aj samotná zmluva o úvere, kde bol žalovaný

opäť označený ako podnikateľ (obchodným menom, miestom podnikania, IČOM) a zároveň sa v bode
1 zmluvy o úvere uvádzalo, že veriteľ poskytuje dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti
peňažné prostriedky v dohodnutej výške 13 248 eur. Tiež to preukazovalo aj čestné prehlásenie,
ktoré je obsahom čl. 10 bod 10.1, písm. f) a g) zmluvy o úvere, kde žalovaný prehlasuje, že požiadal
o úver pre účely podnikania a všetky ním uvedené údaje sú pravdivé. V konaní súd prvej inštancie

vypočul žalovaným navrhnutého svedka K. M., ktorý ako zástupca žalobcu so žalovaným zmluvu o
úvere dojednával. Ani výpoveďou tohto svedka, nemal konajúci súd preukázané tvrdenia žalovaného,
že nebral úver ako podnikateľ, tento svedok toto nepotvrdil. Na doplnenie súd prvej inštancie uviedol, že
ak by aj žalovaný finančné prostriedky použil na niečo iné, než v zmluve o úvere deklaroval, automaticky
by to neznamenalo, že by mu bolo možné v konaní priznať postavenie spotrebiteľa. Súd prvej inštancie

podotkol, že žalovaný podpísal zmluvu o úvere v znení, ako ju predložil žalobca, kde uviedol, že
žiada o úver ako podnikateľ, on sám inú verziu nepredložil. Okrem toho žalovaný predložil žalobcovi
živnostenský list. Nebolo možné, aby žalovaný v súčasnosti vzhľadom na uvedené zodpovednosť
za obsah tejto časti zmluvy o úvere, ktorá bola vyhotovená na základe ním poskytnutých údajov,
prenášal len na veriteľa. Ako bolo uvedené, žalovaný sa v procese uzatvárania zmluvy o úvere označil

ako podnikateľ, podpísal zmluvu o úvere v znení, že úver berie na podnikateľské účely. A to, načo
nakoniec úver použil nemohol podľa konajúceho súdu veriteľ ovplyvniť. Podľa súdu prvej inštancie treba
vychádzať zo znenia zmluvy o úvere, t. j. z účelu, ktorý bol žalovaným v procese uzatvárania zmluvy
tvrdený. K obdobnému záveru dospel aj Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku C-464/01 (Johan
Gruber proti Bay Wa AG), podľa ktorého: „Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru

druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto
osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa.“ Uvedený právny názor bol prebratý aj ďalšími
súdnymi autoritami, napríklad Najvyšším súdom ČR, sp. zn.: 30 CdO/1022/2013 zo dňa 30.08.2013.
Podľa súdu prvej inštancie z celého obsahu aj žiadosti aj zmluvy o úvere jednoznačne vyplývalo, že
žalovaný ako dlžník uzatváral zmluvu v pozícii podnikateľa. Ako bolo uvedené, aj s poukazom na žiadosti

o úver, kde uviedol účel úveru, a tiež na obsah zmluvy o úvere (to všetko žalovaný podpísal) nemal
podľa súdu prvej inštancie žalobca dôvod pochybovať o tom, že mal žalovaný záujem úver použiť
na svoje podnikateľské účely. Preto súd prvej inštancie terajšie tvrdenie žalovaného, že predmetný
úver si nevzal na podnikateľské účely, ale ako bežný občan, považoval za účelové. Naopak, súd prvej
inštancie v zmysle vyššie uvedených skutočností zmluvný vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere vyhodnotil

ako obchodnoprávny a preto samotnú zmluvu o úvere posudzoval podľa ustanovení § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka.8. Na základe vykonaného dokazovania, dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi stranami sporu
bola dňa 30.11.2015 v písomnej forme uzatvorená zmluva o úvere podľa ustanovení § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Zmluvné strany uzatvárali zmluvu ako podnikateľské subjekty. V konaní nebolo

sporné, že peňažné prostriedky, ktoré boli žalovanému reálne poskytnuté vo výške 4.000 eur (o takúto
sumu úveru aj žiadal), ktoré sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť formou 48 mesačných splátok po 276
eur, splatných podľa splátkového kalendára boli žalovanému poskytnuté titulom podnikateľského úveru.
A ako bolo uvedené, podľa čl. 4 bod 4.2 zmluvy o úvere sa žalovaný ako dlžník zaviazal zaplatiť v deň
poskytnutia úveru žalobcovi ako veriteľovi zmluvnú odmenu 9.248 eur, ktorá predstavovala úroky za

poskytnutie úveru.
9. Žalovaný tento úrok z úveru spochybnil, označil ho za úžernícky. Súd prvej inštancie sa zaoberal
aj uvedenou námietkou a zistil, že pri výške reálne poskytnutého úverovej čiastky 4.000 eur na dobu
48 mesiacov vychádzala ročná úroková miera zaokrúhlene na 58 %. Ako bolo uvedené, reálne bola
žalovanému poskytnutá suma 4.000 eur. Úrok z úveru splatný v deň poskytnutia úveru bol vo výške
9.248 eur. Táto suma úrokov je za 4 roky splácania, t. j. na jeden rok predstavujú úroky 2.321 eur a

táto suma úroku zaplateného pri poskytnuté úveru, t. j. vopred, pripadajúca na jeden rok predstavuje
58 % z 9.248 eur. Podľa informácií zo stránky NBS boli však v čase poskytnutia úveru bežné úrokové
miery tzv. ostatných úverov vo výške do 4,87 % ročne. Keďže žalovaný spochybnil konanie žalobcu,
ktorý od neho požadoval úžernícke úroky, súd prvej inštancie sa zaoberal tým, či takéto konanie žalobcu
bolo v súlade so zásadami poctivého styku. Vo všeobecnosti zásady poctivého obchodného styku sa

automaticky nestotožňujú s inštitútom dobrých mravov. Ide síce o dva rôzne inštitúty, medzi ktorými však
sú určité prieniky. Inštitút poctivého obchodného styku v porovnaní s dobrými mravmi predstavuje síce
užšízáber,alekonanievobchodno-záväzkovýchvzťahoch,ktoréjevrozporesdobrýmimravmisúčasne
vždy znamená aj rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Vychádzajúc z úverovej zmluvy, úver
bol poskytnutý vo výške 4.000 eur a žalovaný mal ako odmenu za jeho poskytnutie zaplatiť žalobcovi

za 4 roky 9.248 eur, ktorá bola splantá pri poskytnutí úveru. Takto mal teda na odmene - úrokoch
zaplatiť za 4 roky viac ako dvojnásobok toho, čo mu ako úver bolo poskytnuté. Po vyššie uvedenom
prepočte vychádzala ročná úroková sadzba na cca 58 %. Bolo zrejmé, že napriek tomu, že v tom čase sa
úrokové sadzby úverov pohybovali do 4,87 % ročne, žalobca ako subjekt poskytujúci úvery žalovanému
poskytol úver s úrokovou sadzbou viac ako 50%. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny

úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým
mravom. Podľa súdu prvej inštancie desaťnásobné prevýšenie obvyklej úrokovej sadzby je potrebné
považovať za podstatné prevýšenie odplaty oproti priemeru. V tejto súvislosti konajúci súd poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora EU zo dňa 14.06.2002 vo veci C-618/10, podľa ktorého pri dojednaní úrokov
pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok

(odplatu)bezohľadunato,žedlžníkuzatvárazmluvuopôžičkevsituáciiprenehonepriaznivejavsúlade
s dobrými mravmi je preto len také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu
na to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej sumy a ktorý
svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Aj keď v čase uzavretia zmluvy
nebola maximálna výška úrokov, ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných

úveroch limitovaná žiadnou právnou úpravou a bola ponechaná na dohodu zmluvných strán, nemožno
ju však považovať za neobmedzenú. Táto, ako bolo uvedené, musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že dojednanie odmeny (úroku) za
poskytnutie úveru bolo v zmysle § 39 OZ neplatné, nakoľko dohodnutá výška tejto odmeny sa priečila
dobrým mravom. Neplatnosť právneho úkonu upravená v ustanovení a § 39 OZ je absolútna neplatnosť,

naktorúsúdprihliadazúradnejpovinnosti.Súdprvejinštancieuviedol,ženespochybňujeskutočnosť,že
za poskytnutie úveru môže byť dohodnutý úrok, ktorý niektoré nebankové subjekty nahrádzajú pojmom
odmena za poskytnutie úveru. Tento úrok (odmena) však musí byť dojednaný vo výške, ktorá je v súlade
s dobrými mravmi, aby potom jeho uplatnenie bolo možné vyhodnotiť ako výkon práva, ktorý nie je
v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

V tomto prípade si žalobca dojednal s dlžníkom úrokovú sadzbu (odmenu) viac ako desaťnásobne
prevyšujúcu priemerné úroky požadované z úverov poskytovaných v roku 2016....15 bankami. Preto
súd prvej inštancie úrok (odmenu) v takto dohodnutej výške vyhodnotil ako nedovolený, v bežnom
živote označovaný aj ako úžernícky a to práve pre jeho výšku dohodnutú v rozpore s dobrými mravmi.
Takto, v rozpore s dobrými mravmi dohodnutá odmena/úrok za poskytnutie úveru, je sankcionovaná

neplatnosťou jej dojednania (§ 39 OZ). Nakoľko sa jedná o časť právneho úkonu (zmluvy o úvere), ktorú
je možné oddeliť od ostatného obsahu tohto právneho úkonu, ide v zmysle § 41 OZ v tomto prípade o
neplatnosť čiastočnú. Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil v časti dojednanie o odmene za poskytnutie
úveru upravené v čl. 3 zmluvy o úvere za neplatné, preto aj jeho uplatnenie zo strany žalobcu je potrebnépovažovať za výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorému nie
je možné poskytnúť právnu ochranu (§ 265 ObZ). Vychádzajúc zo zistenia, že žalovaný už žalobcovi
úver vo výške 4.000 eur vrátil (dokonca uhradil o 1.341,80 eur viac), potom v rámci sumy 1.341,80 eur

o ktorú sumu bolo na úvere zaplatené viac, žalovaný už žalobcovi zaplatil aj obvyklé úroky úveru, ktoré
sa pohybovali v tom čase vo výške do 4,87 % ročne. Keďže žalovaný žalobcovi požičanú sumu 4.000
eur už vrátil a dokonca mu uhradil už aj bežný úrok z úveru súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol. Žalobcovi nevznikol nárok ani na zmluvnú pokutu pretože žalovaný podľa
prehľadu úveru sa s tým, čo bol povinný žalobcovi vrátiť (4000 eur) do omeškania nedostal, dokonca

túto sumu uhradil pred celkovou lehotou splatnosti úveru.
10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, preto mu priznal nárok na náhradu 100% jeho trov, ktoré mu vznikli v súvislosti
s konaním o žalobe a to voči v konaní neúspešnému žalobcovi.

11. Žalobca podal proti celému napadnutému rozsudku odvolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil

tým, že závery súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania úrokov boli nesprávne a v rozpore s § 502
ods. 1 ObZ.

12. Žalobca poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že úrok
dohodnutý v zmluve o úvere bol neprimeraný, v rozpore s dobrými mravmi, a preto išlo v danej časti o

neplatný právny úkon. Z toho dôvodu žalobu zamietol.
Ako odvolacie dôvody žalobca uviedol, že zmluva o úvere je podľa úpravy v Obchodnom zákonníku tzv.
absolútnym záväzkom. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako
bezúročná, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do
užívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú

výšku úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Tá
nie je stanovená fixne, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe
uzavretia zmluvy za úvery nimi poskytované (porov. § 502 ObZ). Vo vzťahu k § 502 ObZ súdna prax
ďalej konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje
neplatnosť ani úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale nastúpenie

právneho dôsledku vyjadreného v uvedenom ustanovení.
13. Úprava zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku sa od úpravy zmluvy o pôžičke významne líši
tým, že ustanovenie § 502 ods. 1 ObZ priznáva veriteľovi právo požadovať úroky aj vtedy, ak nie je
ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu prípustnú hodnotu
úrokov. Zakotvuje tiež (v poslednej vete) výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, že strany dojednajú

v úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona. Takáto úprava
pre vzťahy založené úverovou zmluvou uzavretou podľa § 497 a nasl. ObZ posilňuje princíp obsahovej
oddeliteľnostitejčastiprávnehoúkony(zmluvyoúvere),ktorásatýkaúrokov.Zákonvýslovneuvádza,že
v prípade úrokov vyšších než sú podľa zákona alebo na základe zákona má dlžník povinnosť platiť úrok
v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania

o úrokoch.

14.Uvedenésúdprvejinštancienerešpektoval,apretopoprávnejstránkedospelknesprávnemuzáveru
o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu) ako celku.
Podľa žalobcu znenie § 502 ObZ vylučuje záver o neplatnosti úrokov v rozpore s dobrými mravmi.

15. Žalobca namietal aj skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že výška úroku by mala byť 58
% ročne. Takýto záver nemal oporu v dokazovaní a objektívne ani nebol správnym. Žalobca poukázal
na štandardný vzorec výpočtu úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej
zmluvy o úvere, nasledovne : 13248 = 4000 x (1+p/100%) A4 (pozn. znak A4 na konci zátvorky
predstavuje 4. mocninu), kde 13248 je budúca splatená hodnota v Eur (celková suma na zaplatenie),

4000 je aktuálna hodnota v Eur (vyplatená suma), p/100 % je úroková sadzba anualizovaná (p.a.),
4 je počet rokov splácania úveru. Jednoduchou matematickou úpravou sa následne odvodí výsledok
(hodnota úrokovej sadzby) p = 34,90 % (p.a.). Žalobca uviedol, že hodnota úroku bola primeraná
povahe úveru, ktorý bol úverom bez zabezpečenia vecným zabezpečením, a zohľadňuje mieru rizika
nesplácania. Išlo teda o primeranú hodnotu, čo po stránke skutkovej vylučuje dôvodnosť tvrdení

konajúceho súdu. Uvedeným tvrdením žalobcu o výške úrokovej sadzby a výpočtom sa súd prvej
inštancie ani nezaoberal, čím bolo popreté právo žalobcu na spravodlivý súdny proces.
16. Žalobca namietal aj ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie, pretože ten pri rozhodovaní vychádzal
z toho, aké mali byť priemerné úrokové miery bánk. Žiadne zákonné ustanovenie nedávalo oporu prepoužitie takéhoto porovnávacieho údaja. Takýto postup súdu prvej inštancie bol v rozpore s ustanovením
§ 502 ObZ, ktoré odkazuje na úrok obvyklý, za aký poskytovali úvery banky v mieste sídla dlžníka v
čase uzavretia zmluvy.

17. Ak Obchodný zákonník v prípade absencie dojednania o úrokoch určuje, že sa majú použiť úroky
obvyklé v čase uzavretia zmluvy, za aké banky v sídle dlžníka poskytovali úvery, potom takéto obvyklé
úroky treba chápať ako zákonom predpokladané ako prípustné, primerané a dovolené. Zákonná úprava
v žiadnej časti neodkazuje na štatistické údaje, aké súd prvej inštancie použil pri svojom rozhodovaní.
Nebolo zrejmé ani to, či konajúcim súdom použité hodnoty sa týkali úverov zabezpečených alebo nie,

úverov so splatnosťou porovnateľnou s tou, ktorá bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, a pod.
Žalobca preto tvrdil, že skutkový záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške úrokov, vo vzťahu k
hodnotám, s ktorými bol úrok za úver poskytnutý žalovanému porovnávaný, bol nesprávny a nezákonný.
18. V konaní nebolo preukázané žalovaným, že v čase uzavretia zmluvy a v mieste podnikania
žalovaného boli úroky za úver (za porovnateľných podmienok, teda bez zabezpečenia zabezpečovacím
právom ako je záložné právo alebo iné právo k veci) v takej výške, s ktorou boli úroky dohodnuté v

úverovej zmluve v rozpore.
19. Tým, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, s čím by vlastne úrok za úver poskytnutý žalovanému
mal porovnávať, dospel k nesprávnemu záveru vo vzťahu k zmluvným úrokom, a o neplatnosti celého
ich dojednania.
20. Žalobca poprel správnosť skutkových záverov o úrokovej sadzbe aj preto, lebo súd prvej inštancie

nemal preukázané, že aj priemerné úrokové sadzby bánk (na ktoré odkazuje) boli počítané spôsobom
rovnakým ako uviedol konajúci súd. Hoci popis výpočtu úrokovej sadzby uvádzaný v napadnutom
rozsudkubolpomernevšeobecnýaneurčitý,ajnazákladedanéhopopisusadalotvrdiť,žesavbankovej
praxi nikdy nepoužíva. Na základe uvedených skutočností preto žalobca tvrdil, že zamietnutie žaloby
bolo nedôvodné, predčasné a v rozpore s § 502 Obchodného zákonníka.

21. K podanému odvolaniu sa vyjadril dňa 01.02.2023 žalovaný a vyslovil s ním nesúhlas. Podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie správne zhodnotil, že úroky zo zmluvy o revolvingovom úvere boli
úžernícke, v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou poctivého obchodného styku, a preto bola zmluva
o úvere v tomto smere neplatná.
22. Žalovaný od začiatku konania poukazoval na neprimeranú výšku úrokov. Žalovaný mal za to, že ani

podnikateľský subjekt si nemôže podľa neobmedzenej svojvôle nastavovať úroky za poskytnutú pôžičku
bez akýchkoľvek hraníc. Hoci obchodný zákonník obsahuje množstvo dispozitívnych právnych noriem
neznamená to, že konanie podnikateľského subjektu nemá žiadne hranice, a že súdy nemajú priznať
ochranu fyzickej osobe-podnikateľovi, voči ktorému veľká obchodná spoločnosť celkom zjavne koná v
rozpore s dobrými mravmi, či so zásadou poctivého obchodného styku.

23. Žalovaný mal v úmysle a jasne prejavil vôľu požičať si od žalobcu sumu 4.000 eur. Žalobca však
prostredníctvom formulárových zmlúv nechal žalovaného podpísať úver až na sumu 13.248 eur (na
žiadosti o poskytnutie úveru žalobcom označená ako nominálna hodnota úveru), ktorá však reálne
žalovanému nikdy poskytnutá nebola a slúžila len na podvodné navýšenie poplatkov za poskytnutie
úveru. Pri poskytnutí úveru bola zo sumy 13.248 eur žalobcom automaticky odrátaná suma 9.248 eur

ako odmena za poskytnutie úveru a žalovanému tak na účet prišlo len žiadaných 4.000 eur. Uvedené
preukazuje aj samotná žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, kde ide o vopred pripravenú
formulárovú žiadosť žalobcu. V tejto žiadosti o poskytnutie úveru bolo jasne uvedené pri sume 13.248
eur, že sa jedná o nominálnu hodnotu úveru, pričom ďalej pri sume 4.000 eur bolo uvedené, že sa
jedná o čiastku na výplatu-tzv. poskytnutú čiastku. Žalovaný tak dostal len sumu 4.000 eur na obdobie

3 mesiacov za neprimerane vysoký poplatok, a to až vo výške 9.248 eur, čo bolo v hrubom nepomere
k poskytnutému plneniu. Celkom zjavne zo strany žalobcu išlo o klamlivé konanie v snahe získať za
poskytnutú pôžičku neprimerane vysokú odmenu.
24. Spoločnosť Profi Credit (žalovaný) je verejne známa takýmto konaním, ktoré súdy opakovane
považujú za nesúladné so zákonom. Dokonca na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR je spol.

Profi Credit uvedená v zozname nebankových subjektov, u ktorých sú rozšírené úžernícke prakticky,
pričom konkrétne vymenúva prípady, kedy v zmluve sa uvedie tzv. zmluvná odmena, ktorá neraz tvorí
60 až 80% požičanej istiny, pričom v zmluve sa ďalej vôbec neuvádzajú konkrétne úroky požadované od
dlžníka. Dlžník požiada napríklad o úver vo výške 10.000 eur, veriteľ však v zmluve uvedie, že dlžníkovi
požičal20.000eur,pričomskutočnemuposkytollen10.000eur.Dlžníkvšakvskutočnostisplácacelkovú

sumu 20.000 eur, a tým podstatne preplatí celý skutočne požičaný úver. Ministerstvo spravodlivosti
v správe konštatovalo, že všetky uvedené praktiky podstatným spôsobom zakrývajú prípady úžery a
úžerných plnení v súčasnosti skryto uplatňovaných v praxi.25. Suma 9 248 eur bola v hrubom nepomere s poskytnutou sumou 4 000 eur. Uvedené považoval
žalovaný zo strany veriteľa za úžeru a za konanie v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou poctivého
obchodného styku. Úžera podľa konštantnej judikatúry spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom

rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi (napr. rozhodnutie NS ČR 21Cdo 1484/04), pretože sa poskytuje
úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Rovnako tak podľa rozhodnutia KS v Prešove 3
Co/3/3011: „Pri využití ľahkovážnosti dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde aj čo len
z nedbanlivosti.“
26. Nebankové spoločnosti sú si vedomé toho, že na rozdiel od spotrebiteľských úverov poskytujú

iné pôžičky s menšou právnou ochranou. To je aj prípad podnikateľských úverov. Nebankové subjekty
akým je aj žalobca preto využívali možnosti, ako klientovi poskytnúť horšiu alternatívu. Napríklad tým,
že žiadateľovi, ktorý je živnostníkom, nepravdivo tvrdia, že si nemôže zobrať spotrebiteľský úver ako
fyzická osoba, aj keď peniaze potrebuje na súkromné účely, čo bolo prípadom aj žalovaného. Odvolacie
súdy sa opakovane zhodujú, že pri úmysle obísť inštitút spotrebiteľského úveru, je treba spotrebiteľovi
garantovať ochranu v režime spotrebiteľských úverov.

27. Žalovaný poukázal tiež na rozhodnutia kedy súdy za odporujúce dobrým mravom považovali
nasledovnú výšku úrokov, a tým pádom dojednanie o úrokoch za neplatné pre rozpor s dobrými
mravmi - Krajský súd v Trenčíne vo veci 17Co 313/2010 za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi
označil 24 % úroky a Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 úroky nad 25 %. Vo všetkých
uvedených rozhodnutiach súdy konštatovali enormnú výšku úrokov oproti bankám. Je zjavné, že veriteľ

skladal účelovo úroky z poplatkov, aby neboli vysoké. Poplatok v tak vysokej výške bol podľa súdov
neobhájiteľný a z ekonomického hľadiska išlo o zakrytie úrokov, aby neboli vysoké.
28. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá sa už premietala
aj v rozhodnutiach okolitých štátov, ktoré sa rozhodli, že nebudú naďalej zatvárať oči pred nepoctivým
konaním nebankových spoločností, ktoré zneužívajú obchodno-právnu úpravu čisto vo svoj prospech,

a to najvýraznejšie pri fyzických osobách- podnikateľoch, ktorí nemajú právne povedomie porovnateľné
s veľkými obchodnými spoločnosťami, ktoré sa navyše roky zaoberajú poskytovaním úverov a pôžičiek.
29. Ďalšie vyjadrenie strany sporu do rozhodnutie odvolacieho súdu nepredložili.
30. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal spor podľa § 378 ods. 1, § 379
a § 380 CSP, a to bez nariadenia pojednávania (termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s

§ 219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave) a
po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, nie je možné mu vyhovieť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a
preto ho potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
31. Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
32. Podľa § 217 ods. 1, prvá veta CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
33. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy

medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.
34. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

35. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
36. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
37. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej
prípustnej výške.

38. Predmetom sporu je v zmysle podanej žaloby nárok žalobcu na zaplatenie istiny 9.231 eur s úrokom
o meškania 9% ročne zo sumy 9.231 eur od 02.08.2017 do zaplatenia. Zaplatenia uvedenej sumy
sa žalobca domáhal titulom medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere podľa §497 a nasl. ObZ zo dňa 30.11.2015, na základe písomnej žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru zo
dňa 27.11.2015. Z predmetnej zmluvy o úvere (ako aj jej predchádzajúcej žiadosti o úver) vyplýva, že
žalovaný je v nej označený ako fyzická osoba podnikateľ, identifikovaný obchodným menom Michal

Hesoun - SUNNY MIKE, sídlom podnikania a IČOM. Predmet zmluvy o úvere bol v nej označený
ako poskytnutie úveru žalovanému na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti vo výške 13 248 eur
so splatnosťou dojednanou v 48 mesačných splátkach vo výške 276 eur. Za poskytnutie úveru bola
dojednaná zmluvná odmena predstavujúca úroky za poskytnutie úveru vo výške 9 248 eur splatná ku
dňu poskytnutia úveru. V úverovej zmluve bolo tiež dojednané započítanie vzájomných pohľadávok ku

dňu poskytnutia úveru s tým, že rozdiel vo výške 4 000 eur bude ku dňu poskytnutia úveru uhradený
žalobcom ako veriteľom na účet žalovaného (dlžníka).

39. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že žalovaný titulom zmluvy o úvere uhradil
žalobcovi celkovo sumu 5 341,80 eur. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný titulom zmluvy o úvere obdržal
na svoj bankový účet od žalobcu reálne sumu 4 000 eur. Spornými skutočnosťami bolo to, či žalobca si

úver bral ako podnikateľ na podnikateľské účely (obchodno-záväzkový právny vzťah), alebo ako fyzická
osoba nepodnikateľ na svoju osobnú spotrebu nesúvisiacu s predmetom jeho podnikania ako aj výška
úrokov z poskytnutého úveru.

40. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu voči napadnutému rozsudku v odvolaní

uvedenom rozsahu, z ktorého obsahu vyplýva žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v

hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 192 a § 193 CSP. Odvolací súd v prejednávanom spore dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Napadnutému rozsudku nie je možné vytknúť, že by súd prvej inštancie

nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán vyplynuli,
resp. vyšli za konania najavo. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu
vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka a tieto aj správne interpretoval, pričom správne vyhodnotil sporné
otázky v konaní a tieto následne podrobil svojej právnej úvahe a svoj právny záver náležite odôvodnil.

41. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl konajúceho súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom spore je zrejmé, že súd prvej
inštancie aplikoval na spor správny právny predpis (Obchodný zákonník a Občiansky zákonník) a na
základe vykonaného dokazovania aj dospel k správnym skutkovým záverom.

42. Žalobca v podanom odvolaní vzniesol ako primárnu odvolaciu námietku nesprávneho určenia
a výpočtu úrokov z poskytnutého úveru súdom prvej inštancie, pričom postup konajúceho súdu
pokladal za rozporný s § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa plne stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku uvedený súdom prvej inštancie (body 6 - 9 tohto rozsudku) čo

sa týka posúdenia uzatvorenej zmluvy o úver a zmluvného vzťahu medzi stranami sporu (zmluvy o
úver) ako obchodnoprávneho vzťahu a kedy uzatvorenú zmluvu o úvere konajúci súd posudzoval
správne podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Taktiež súd prvej inštancie správne posúdil výšku
v zmluve dojednaných úrokov a ich rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd odkazujena odôvodnenie napadnutého rozsudku, pričom nad jeho rámec uvádza, že v zmysle odôvodnenia
uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 09.06.2010, sp. zn. I. ÚS 221/2010, v obchodnom zákonníku je
pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov v § 265 ObZ ustanovené pravidlo, v dôsledku ktorého sa

neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s poctivým obchodným stykom.
Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším, pričom aj pre obchodné
záväzky je v dôsledku ust. § 1 ods. 2 ObZ možné aplikovať pravidlo o rozpore s dobrými mravmi
s následnou sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zásady poctivého obchodného styku sú
výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v pojme dobré mravy.

Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými
sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie
v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“ či „poctivý
obchodný styk“ je spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto pojmov nájdeme
v právnej norme. V našom právnom poriadku nájdeme definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi,
napr. § 4 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon subjektívne práva nielen

priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám
poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú
zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého obchodného styku sú právne
relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ
výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné

ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že obchodný zákonník v § 265
všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, tieto zásady majú v tomto prípade právnu
záväznosť, a toto ustanovenie nemôžu zmluvné strany dohodou vylúčiť ani obmedziť; má kognitívnu
povahu.
43. V bode 4.1 posudzovanej zmluvy o úvere bola dojednaná splatnosť odplaty/úrokov z poskytnutého

úveru k rovnakému dňu ako je deň poskytnutia úveru - takéto dojednanie celkom zrejme odporuje
kogentnému ustanoveniu § 503 ObZ, podľa ktorého sú úroky splatné najskôr v deň splatnosti jednotlivej
splátky, preto uvedené zmluvné dojednanie zmluvy o úvere nemôže byť platné pre jeho rozpor so
zákonom. V bode 4.1 posudzovanej zmluvy o úvere je dojednaná odmena vo forme úrokov vo výške
9.248 eur za dobu úveru 48 mesiacov, t. j. 4 roky. Úroky pripadajúce na jeden rok potom predstavujú

sumu 2.312 eur (9.248 €/4), čo zodpovedá úroku 57,8 % ročne zo sumy skutočne poskytnutých
peňažných prostriedkov 4.000 € (2.312 €/4.000 € x100 %). Odvolací súd sa stotožňuje z výpočtom
ročného úroku z omeškania, ako ho určil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Výpočet
výšky úroku predložený žalobcom v podanom odvolaní je mylne založený na jeho tvrdení, že suma
poskytnutého úveru žalovanému bola 13.248 eur, čo však nebola pravda, nakoľko žalovaný titulom

úverovej zmluvy reálne obdržal od žalobcu ako poskytnutý úver sumu 4 000 eur, ktorú výšku aj
požadoval. Odvolací súd uvádza, že neprimeranou je taká odplata (úrok z úveru), ktorá s prihliadnutím
na § 502 ods. 1 ObZ podstatne presahuje obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky
v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, v danom prípade v roku 2015. V uvedenom období
z verejne dostupných zdrojov bola najvyššia priemerná úroková sadzba poskytovaná bankami na

Slovensku na úvery vo výške cca 13% ročne. Potom je celkom zrejmé, že v posudzovanom spore v
zmluveoúverestranamisporudojednanáodplatapredstavujúcaúrokzposkytnutéhoúveruprevyšovala
viac ako 4 násobok úrokovej miery požadovanej bankami za porovnateľné úvery v čase poskytnutia
úveru. Preto je nutné dojednanie takejto výšky úroku z poskytnutého úveru žalovanému vyhodnotiť
ako neplatné pre celkom očividný rozpor s poctivým obchodným stykom (napr. rozhodnutie

NS SR5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012). Ak by aj dojednanie o výške dojednaného úroku nebolo
neplatné, nemožno takému nároku žalobcu priznať ochranu pre rozpor s poctivým obchodným stykom.
Taktiež je potrebné uzavrieť, že v danom prípade nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k platnému zápočtu
ako je to uvedené v bode 9.1 úverovej zmluvy, a to pre rozpor s § 503 ods. 2 ObZ. Z vykonaného
dokazovania a vyššie uvedených skutočností je potrebné uzavrieť, že žalobca žalovanému poskytol na

základe úverovej zmluvy ako úver sumu 4.000 eur, ktoré mu bol žalovaný povinný vrátiť v 48 mesačných
splátkach, avšak bez povinnosti zaplatiť úrok z poskytnutého úveru pre rozpor dojednania úroku z úveru
s poctivým obchodným stykom. Z obsahu súdneho spisu (písomnosti žalobcu - Platby H. P. XXXXXX
ku dňu 28.06.2021 založené na č. l. 20 súdneho spisu), ako aj zo zhodných tvrdení strán sporu je
zrejmé, že žalovaný zaplatil na základe úverovej zmluvy celkom 5 341,80 eur, v období od 30.12.2015

do 27.08.2018. Je teda nepochybné, že žalovaný zaplatil žalobcovi celú poskytnutú
sumu úveru a zároveň aj úroky vo výške 1 341,80 eur, ktoré však platiť žalobcovi nebol povinný a to
vzhľadom na vyššie uvedené dôvody.44. Odvolací súd podotýka, že žalovaný sa do omeškania s úhradou splátok poskytnutého úveru
nedostal, keďže všetky nároky žalobcu z úverovej zmluvy vyrovnal, a to najneskôr dňa 31.03.2016
kedy vrátil celú požičanú sumu vkladom vo výške 4 000 eur, v ktorej výške mu bol poskytnutý úver

žalobcom dňa 01.12.2015, pričom dovtedy uhradil žalovaný dňa 30.12.2015 - 276 eur, 01.02. - 276 eur
a 03.03.2016 - 290 eur. Celkom žalovaný uhradil žalobcovi titulom zmluvy o pôžičke 5 341,80 eur, (za
mesiace február 2018 až august 2018 sumu spolu 499,80 eur). Potom je potrebné vyhodnotiť nárok
žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 662,40 eur pre omeškanie s úhradou splátok úveru
uplatnený na základe faktúry č. 917001288 zo dňa 18.06.2017 za nedôvodný v celom rozsahu

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny,
riadne a dôsledne odôvodnený potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Prijatý záver súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsudku vychádzal z v spore riadne vykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené
v potrebnom rozsahu pre náležité posúdenie sporu, pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny
záver o nedôvodnosti podanej žaloby a uplatneného nároku žalobcu.
46. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255

ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalovanému, ktorý bol plne úspešný v odvolacom konani´ priznal
na´rok na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalobcovi s ty´m, zˇe v súlade s § 262
ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudku
samostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
CSP).