Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623200635
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5623200635.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkynespravodajkyne)ačlenovsenátuJUDr.JanyKotrčovejaJUDr.JozefaŠuleka,vsporežalobkýň:
1/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, C., 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX/X, F. G. a 3/ B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, C., právne zastúpené: JUDr. Ing.
Marcela Martinkovičová, advokátka Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad,
IČO: 50 672 720, proti žalovaným: 1/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX, právne zastúpený:
JUDr. Juraj Lukáč, advokát Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, IČO: 42
421 152 a advokátska kancelária čipák & partners s.r.o., so sídlom Vazovova 9/B, 811 07 Bratislava, IČO:

47 243 571, 2/ I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Adelaide Emilia KUHN, so sídlom Hlavné námestie 36, Kežmarok, IČO: 53 774 108, o určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. poručiteľoch, o odvolaniach žalovaného 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4C/10/2023-248 zo dňa 20.2.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyniam 1/ až 3/ voči žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a náhradu dôvodne vynaložených trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že nehnuteľnosť zapísaná v katastri
nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre okres F. J., obec A. a k. ú. A.
evidovaná na LV č. XXXX, a to pozemok parcely registra „E“ parc. č. 2442, orná pôda o výmere 891
m2 patrí do dedičstva, a to do BSM po neb. poručiteľoch B. H., K. H., nar. XX. XX. XXXX, naposledy
bytom A. XXX, zomr. XX. XX. XXXX a D. H., K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, zomr. XX. XX.
XXXX; vo výroku II. žalobkyniam 1/ až 3/ voči žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v plnom rozsahu; vo výroku III. vyslovil, že o výške náhrady trov konania bude

rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

2. Východiskovo súd prvej inštancie poukázal na záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom
v uznesení č.k. 9Co/15/2024-200 zo dňa 19.9.2024, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok
súdu prvej inštancie č.k. 4C/10/2023-148 zo dňa 10.10.2023 a vec vrátená súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v bodoch 11. až 15. uznesenia uložil súdu prvej

inštancie povinnosť posudzovať žalobkyňami formulovaný rozsudočný návrh v kontexte so skutkovým
vymedzením ich žaloby a následne upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na Nález Ústavného súdu
SRsp.zn. I.ÚS151/2016zodňa3.5.2017avintenciáchuvedenýchzáverovústavnéhosúdunapotrebu
prihliadať na prípadnú obranu žalovaných o vydržaní sporných nehnuteľností (bez toho, aby odvolacísúd v tomto štádiu akokoľvek prejudikoval výsledok sporu) považoval za potrebné pre úplnosť k otázke
formulácie výroku rozsudku uviesť pre prípad, že by súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, napr. len vo vzťahu k žalovanému 2/ (majúc zato, že len žalovaný

1/ splnil podmienky pre vydržanie), v záujme zabezpečenia vykonateľnosti rozsudku túto okolnosť vo
výroku rozsudku vyjadriť tak, že sporná nehnuteľnosť... patrí do dedičstva, a to do BSM po nebohých
poručiteľoch...vrozsahu2/3-iny,ktorésúaktuálnezapísanénaLVč....kat.úz....vprospechžalovaného
2/. Vo zvyšku následne súd prvej inštancie žalobu zamietne. Uvedená formulácia zabezpečí, aby sa
záznam rozsudku nedotkol „nespochybneného“ vlastníckeho práva žalovaného 1/. Obdobne, pokiaľ by

súd uznal žalobu dôvodnou len vo vzťahu k žalovanému 1/, bolo by potrebné primeraným spôsobom
túto okolnosť vo výroku rozsudku vyjadriť. Ďalším dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie bolo nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP, ktoré
odvolací súd videl v nesprávnej interpretácii súdom prvej inštancie aplikovaných noriem. Súd prvej
inštancie,konajúcožalobežalobkýň,ktorýchsubstancovanéskutkovétvrdeniasmerovalikzdôvodneniu
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti predchodcami žalobkýň titulom vydržania,

si mal prioritne ustáliť, či došlo/nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti ich
právnymi predchodcami. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že práve od ustálenia tejto
rozhodnej skutočnosti totiž závisí ďalšie posúdenie dôvodnosti obrany žalovaných 1/, 2/, ako aj
rozsah vykonávaného dokazovania. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že k uvedenej rozhodnej
otázke neprijal žiadne skutkové, ani právne závery. Odvolací súd uviedol, že v situácii Ad 1), t.j.

pokiaľ by žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich predchodcami,
svedčal by žalovanému 1/ vlastnícky titul – kúpna zmluva a žalovanému 2/ vlastnícky titul – dedenie
(dedičské rozhodnutia po jeho právnych predchodcoch). Naproti tomu v situácii Ad 2) – pokiaľ by
žalobkyne uniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich predchodcami, nemali by v
predchádzajúcom bode zmieňované tituly pre žalobcov 1/, 2/ charakter titulov, na základe ktorých mohli

nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale mohli by mať „len“ charakter titulov „domnelých“,
ktoré by potencionálne mohli založiť ich dobromyseľnosť. V takom prípade by bolo ale potrebné skúmať
naplnenie ďalších podmienok vydržania (nakladanie s vecou ako s vlastnou počas celej vydržacej doby,
dobrá viera vydržiteľa počas celej vydržacej doby, že mu vec podľa práva patrí atď.). Pokiaľ súd prvej
inštancie neustálil, či právni predchodcovia žalobkýň vydržali/nevydržali spornú nehnuteľnosť, je záver

súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva žalovanými 1/, 2/ k spornej nehnuteľnosti predčasný.
Na margo skúmania jednotlivých podmienok vydržania u právnych predchodcov žalobkýň dal odvolací
súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že tieto žalovaní 1/, 2/ relevantným spôsobom nespochybnili. Ich
obrana (vecná argumentácia) pred súdom prvej inštancie sa viazala k zdôvodneniu ich vlastných titulov,
t.j. k obdobiu od roku 2001 (pokiaľ išlo o žalovaného 2/), resp. od roku 2017 (pokiaľ išlo o žalovaného 1/).

3. Záverom odvolací súd pre zhrnutie uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní po
ustálení rozsudočného návrhu posúdi splnenie/nesplnenie podmienok vydržania na strane právnych
predchodcov žalobkýň a následne pre prípad, že žalobkyne unesú dôkazné bremeno o vydržaní spornej
nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami, vyporiada sa s obranou žalovaných 1/, 2/, t.j. preskúma
splnenie podmienok vydržania spornej nehnuteľnosti u každého zo žalovaných. V rámci skúmania

podmienok vydržania na strane žalovaných 1/, 2/ bude v ďalšom konaní potrebné, aby sa súd prvej
inštancie vysporiadal aj s vecnou argumentáciou žalobkýň namietajúcich dobromyseľnosť žalovaných
1/, 2/ poukazom na skutočnosť, že títo nemohli spornú nehnuteľnosť užívať v dobrej viere, že im patrí,
nakoľko na jej časti stojí rodinný dom vo vlastníctve žalobkýň.
4.Včaspodanýmodvolanímdomáhasažalovaný2/zmenynapadnutéhorozsudkuazamietnutiažaloby,

resp. zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Žalovaný 2/ namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie ohľadne posúdenia dobromyseľnosti držby
právnych predchodcov žalobkýň. Právni predchodcovia žalobkýň nadobúdali nielen spornú parcelu

2442 ale aj susednú parcelu, a to na základe dvoch samostatných kúpnych zmlúv. Zatiaľ čo jedna
zmluva bola úspešne registrovaná na štátnom notárstve, druhá nie. Nie je teda možné konštatovať
ich dobromyseľnosť. Kým žalovaný 2/ si bol od roku 1998 plne vedomý svojho vlastníckeho práva,
ktoré nadobudol ako dedičstvo, žalobkyne od roku 1995 vedeli, že nehnuteľnosť nebola prejednaná
v dedičskom konaní po otcovi, teda nie sú ako právne nástupkyne zapísané na liste vlastníctva a vec

žiadnym spôsobom neriešili. Žalovaný 2/ dovoláva sa aplikácie princípu „vigilantibus iura scripta sunt“.
Samotná žalobkyňa 3/ priznala, že veci mali venovať viac pozornosti. Poukaz súdu prvej inštancie na
Nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017 sa javí ako sporný, keďže je otázne, kto podľa
tohto nálezu má byť nedbalým vlastníkom. Žalovaný 2/ to rozhodne nie je. Žalovaný 2/ zdôrazňuje, že sažalobkyne podanou žalobou domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva, ktoré bolo v rámci dedičského
konania prejednané už v roku 1995! Aj napriek tejto skutočnosti sa proti žalovaným domáhajú vydania
sporných nehnuteľností až písomnou výzvou po 27 rokoch od smrti ich otca, 11 rokov od smrti ich matky.

Za uplynulé roky im stav právnej istoty nevadil, preto žalovaní popierajú tvrdenia o existencii naliehavého
právneho záujmu žalobkýň.

6. Nevyhnutnou podmienkou pre úspešnosť určovacej žaloby je práve preukázanie existencie
naliehavého právneho záujmu, k čomu sa vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. II. ÚS 590/2017

zo dňa 6.10.2017. Žalovaný 2/ zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva žalobkýň nemôže byť daný, nakoľko právne vzťahy boli dotknuté v dávnej minulosti a nestali
sa neistými teraz. Napadnuté rozhodnutie neodstraňuje spornosť, naopak, právnu neistotu vytvára.
Žalovaný 2/ vylučuje, že by mal vedomosť o záujme žalobkýň o žalovaný pozemok. Akcentuje, že
žalobkyne predmetnú záležitosť neprejednávali s ním, ale s jeho synom, ktorý žalovaného 2/ - svojho
otca o ničom neinformoval. Žalobkyne tak nepreukázali, že by v roku 2016/2017 došlo k prerušeniu

dobromyseľnosti žalovaného 2/.

7. Vzhľadom na skutočnosť, že sa žalovaný 2/ stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe osvedčenia
o dedičstve, nemusel sa fakticky chopiť držby predmetu svojho vlastníckeho práva. Žalovaný 2/
poukazuje na skutočnosť, že sa hovorí o práve vec držať, nie o povinnosti vec držať. To, že žalovaný

2/ niektorý pozemok (jeden z mnohých, ktoré zdedil), nikdy nepokosil, ešte neznamená, že ho môže
ktokoľvek vydržať. Žalovaný 2/ je toho názoru, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych
skutkových zistení, že na žalovanej nehnuteľnosti je postavený rodinný dom a stodola. Rodinný dom
žalobkyne je postavený na parcele pri žalovanej nehnuteľnosti a zo stodoly je na spornej nehnuteľnosti
postavená len jej malá časť. Žalobkyne žiadnym spôsobom nepreukázali držbu spornej nehnuteľnosti,

ani skutočnosť, že ju obhospodarovali celú. Naopak žalovaní sa k nej správajú od počiatku ako vlastníci.
Žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť aj osobne využíva.
8. Žalovaný 1/ včas podaným odvolaním (podaným v mene žalovaného 1/ splnomocneným zástupcom
– advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom) domáha sa zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby.
Podstatu rozsiahlo koncipovaného odvolania možno zhrnúť nasledovne.

9. Žalovaný 1/ svoj spoluvlastnícky podiel nadobudol kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod
V3478/2017 dňa 28.8.2017. V čase kúpy bol vlastníkom daného spoluvlastníckeho podielu žalovaný 2/,
ktorý mal na LV zapísané vlastníctvo titulom osvedčenia o dedičstve po svojej právnej predchodkyni
(matky) od roku 2002. V čase kúpy sa už o sporný pozemok, a to v jeho časti za cestou staral žalovaný

1/ kosením, zo strany žalobkýň ho nik neužíval. Jeho predchodca – žalovaný 2/ platil za sporný pozemok
aj miestnu daň, preto nemal žalovaný 1/ žiaden racionálny dôvod mať akúkoľvek pochybnosť o jeho
vlastníctve. Ani okolnosť faktickej držby pozemku nemohla žalovanému 1/ pripadať sporná, nakoľko
spornú nehnuteľnosť v danom čase nik neužíval. Súd v roku 2025 nemôže vydať rozhodnutie, že vec
patrí do dedičstva na základe udalostí z roku 1960, ak od jej momentu do rozhodovania uplynulo

dlhé časové obdobie, v rámci ktorého došlo k opakovaným prechodom vlastníckeho práva a prevodu
vlastníckeho práva.
10. Súd prvej inštancie porušil ust. § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého je pre rozhodnutie rozhodujúci
stav v čase vyhlásenia. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie iba na rozhodnutí Veľkého senátu
1V Cdo/1/2024 zo dňa 13.5.2024, kedy po tom, ako si toto rozhodnutie vyložil tak, že v ňom vzhliadol

existenciu dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobkýň, už následne nič viac pre rozhodnutie
vo veci samej nepovažoval za potrebné riešiť ani skúmať.

11. Právni predchodcovia žalobkýň nadobúdali nielen spornú parcelu č. 2442 ale aj susednú parcelu, a to
na základe dvoch samostatných kúpnych zmlúv. Zatiaľ čo jedna bola registrovaná, druhá registrovaná

nebola. Uvedené má zásadný význam pre posúdenie dobromyseľnosti držby právnych predchodcov
žalobkýň. Situácii, ak si boli plne vedomí potreby registrácie a túto pri jednej zo zmlúv vykonali, je jej
absencia pri druhej zmluve dôkazom, že vedome nevykonali právny úkon smerujúci k nadobudnutiu
vlastníckeho práva v súlade s právnym poriadkom. Túto podstatnú skutkovú okolnosť súd prvej inštancie
nijak nevyhodnotil a len mechanicky aplikoval rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, bez

toho, aby sa individuálne zaoberal skutkovými okolnosťami daného prípadu.

12. Právna domnienka súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ nebol vlastníkom, a preto jeho prevod bol
neplatný, ignoruje existenciu platného a právoplatného dedičského titulu. Dedenie nie je závislé od držbyalebo vydržania, pretože vlastnícke právo sa nadobúda priamo zákona bez ohľadu na to, či sa dedič
veci ujal. Osvedčenie o dedičstve je právoplatné a nikým nenapadnuté, a preto ho musí súd považovať
za platný titul, preukazujúce vlastnícke právo žalovaného 2/. Právoplatné osvedčenie o dedičstve má

právne účinky rozsudku a je nezvratným dôkazom o vlastníctve žalovaného 2/. Je teda nesprávny záver
súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ nebol vlastníkom, pretože sa neujal držby. Zákon nevyžaduje,
aby držiteľ vykonával aj intenzívne hospodárenie na pozemku alebo bol fyzicky prítomný. Žalovaný 2/
sa správal ako vlastník, pravidelne hradil daň z nehnuteľnosti. Po odpredaji podielu žalovanému 1/,
žalovaný 1/ v roku 2017 pokračoval vo výkone držby, dokonca fakticky tým, že sa stal o pozemok jeho

kosením a údržbou. Súd prvej inštancie preto pochybil, pokiaľ vyvodil záver, že žalovaný 2/ sa fakticky
držby neujal, pretože pod pojmom ujatia sa držby nemožno subsumovať len hospodárenie na pozemku
ale každý právne relevantný výkon práv vlastníka, ktorý bol v danom prípade preukázaný.
13. Súd prvej inštancie nezohľadnil podstatnú skutkovú okolnosť, ktorou je rozdelenie sporného
pozemku – spornej parcely registra „E“ č. 2442 – obecnou komunikáciou na dve časti. Predmetná
parcela má úzky a dlhý tvar, pričom v jej zadnej časti za touto komunikáciou práve žalovaný 1/

pozemok pravidelne kosil. Súd prvej inštancie neskúmal, akým spôsobom bola fakticky vykonávaná
držba v jednotlivých častiach parcely. Vyjadruje sa len k parcele ako celku, bez ohľadu na skutkové
pomery v jednotlivých častiach.

14. Žalovaný 1/ v poradí druhom podanom odvolaní (podaným v mene žalovaného 1/ splnomocneným

zástupcom – advokátskou kanceláriou čipák & partners s.r.o.) opakuje podstatu skutkovej a právnej
argumentácie, ktorú obsiahol v odvolaní zo dňa 20.03.2025. Predovšetkým akcentuje, že žalovaný 2/
podiel na pozemku nadobudol v roku 2001, od ktorého času mal pozemok v oprávnenej držbe, čo bolo
podložené nielen materiálne, ale aj formálne. Právny predchodca žalovaného 1/ aj žalovaný 1/ spornú
nehnuteľnosť dobromyseľne za súčasnej nepretržitej držby po mnoho rokov užívali a boli si vedomí

svojho vlastníckeho práva, ktorá skutočnosť bez ďalšieho zakladá vydržanie spornej nehnuteľnosti.

15. V konaní nebolo preukázané dobromyseľné užívanie pozemku žalobkyňami, ani ich právnymi
predchodcami. Akýkoľvek titul, ak aj jestvoval, nebol predmetom zápisu a je vzhľadom na okolnosti
prípadu irelevantný. Žalobkyne neprejavili vážny záujem o vlastnícke právo po dobu takmer 30 rokov.

Tvrdenia o operácii, šírení ochorenia Covid-19 a podobne sú irelevantné.

16. Žalovaný 1/ poukazuje na princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ a rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Sžf 65/2011, z ktorého cituje: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už
v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. práva patria len bdelým (pozorným,

ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich
práv a ktorí svoje práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej
spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí
obdobne aj o vyžívaní zákonných procesných ustanovení, včítane využitia možnosti podania opravných

prostriedkov.“
17. Žalovaný 1/ poukazuje na skutočnosť, že právni predchodcovia žalobkýň uzatvárali dve zmluvy,
z toho len jedna bola registrovaná. Boli si teda vedomí toho, že im vlastnícke právo neprináleží,
čo popiera ich dobromyseľnosť. Kúpna zmluva spred 65 rokov nemôže byť titulom, na ktorom
súd prvej inštancie vystaval enunciát rozhodnutia, kúpna zmluva je nulitná. Zo strany žalobkýň ani

ich právnych predchodcov nikdy k vydržaniu nemohlo dôjsť. Žalovaný 1/ akcentuje, že nemožno
skúmať dobromyseľnosť zosnulej osoby. Žalovaný 1/ za svoj spoluvlastnícky podiel platí daň. Súd
prvej inštancie neskonštatoval, že by osvedčenie o dedení, na základe ktorého pozemok prešiel do
vlastníctva žalovaného 2/, bol pochybný. Osvedčenie o dedičstve je právoplatné, nikým nenapadnuté,
preto sa musí považovať za platný titul preukazujúci vlastnícke právo žalovaného 2/. Žalobkyne za

spornú nehnuteľnosť vedome neplatili dane a „surovo pozemok zabrali“. Žalovaný 2/ sa chopil držby
napríklad aj tým, že podal príslušné daňové priznanie. Žalovaný 1/ tvrdí, že žalovaný 2/ zabezpečoval
údržbu pozemku, vrátane kosenia. Skutočnosť, že sa realizovala výstavba na spornej nehnuteľnosti
a v neznámom čase sa mal pozemok oplotiť, nie je preukázanie chopenia sa držby a užívania pozemku
v celej jeho výmere. V danej súvislosti žalovaný 1/ poukazuje na výpoveď žalobkyne 3/, ktorá na

pojednávaní dňa 21.11.2024 uviedla, že pokiaľ sa týka užívania spornej nehnuteľnosti, tak v súčasnej
dobe túto neužíva nikto. Do smrti matky sa o veci nezaujímali, až v roku 2018 zistili, že na LV figuruje pán
F.. Žalovaný 1/ poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 03.05.2017, ktorý
súdprvejinštancienesprávneaplikoval.Zuvedenéhonálezujezrejmé,ževyššierizikomániesťnedbalývlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako
vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní.

18. Možný samotný zápis osoby predávajúceho v čase podpisu kúpnej zmluvy nie je postačujúci, ale
v tomto konkrétnom prípade bol podkladom zápis na liste vlastníctva, osvedčenie o dedičstve, na
podklade ktorého prevodca pozemok nadobudol do vlastníctva a rovnako tak držba vlastníctva právneho
predchodcu prevodcu, a teda skutočnosti, ktoré boli v rámci konania konštatované a preukázané

(žalovaný 1/ v čase nadobudnutia vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu k pozemku tento nadobúdal
od osoby, ktorá ju mala zapísanú na liste vlastníctva viac ako 10 rokov, t. j. od osoby, ktorá zároveň
za spornú nehnuteľnosť platila daň, a preto neexistoval žiaden legitímny dôvod, pre ktorý by mal
mať o riadnom nadobudnutí svojho vlastníckeho práva akúkoľvek pochybnosť). Súd prvej inštancie si
vyhovenie žalobného návrhu postavil výlučne iba na rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia NS SR zo dňa 13.05.2025 sp. zn. 1VCdo/1/2024 a následne už nič viac pre rozhodnutie vo veci

samej nepovažoval za potrebné riešiť ani skúmať, čím porušil ust. § 217 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, podľa ktorého pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia.

19. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných vyjadrili v celom rozsahu súhlas so skutkovými
a právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a navrhli uvedený

rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. Žalovaný 1/ v odvolacej replike k vyjadreniu žalobkýň uvádza, že žalobkyne sa obmedzili na
všeobecné vyjadrenie spokojnosti s rozhodnutím, bez toho, aby zaujali akékoľvek stanovisko ku
konkrétnym právnym a skutkovým dôvodom obsiahnutým v odvolaní.

21. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne
legitimované (neúspešné) strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie
pri aplikácii § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

22. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením odvolaniami napadnutého rozhodnutia, ako aj
rozhodnutiu predchádzajúceho konania konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vrátane výroku o
náhrade trov konania náležite odôvodnil.

23. Súčasne v danej súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poznamenať, že Ústavný súd
Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne
judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie, neznamená automaticky povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základe rozhodnutia postačuje na záver, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne napr. sp.zn. I. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces
vyjadril aj Ústavný súd ČR konštatovaním, cit.: „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak
všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených
námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak,

že podpora správnosti ich záverov je sama osebe dostatočná (Nález ÚS ČR III. ÚS 989/08 zo dňa
12.2.2009, bod 68.).

24. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,
aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

25. Vo väzbe na vznesenú odvolaciu argumentáciu žalovaných 1/, 2/ odvolací súd uvádza nasledovné.

26. Súd prvej inštancie v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu dospel
k správnemu záveru o naplnení zákonných podmienok pre vydržanie spornej nehnuteľnosti na stane
právnych predchodcov žalobkýň (B. H., zomr. XX.X.XXXX a D. H., K. L., zomr. XX.XX.XXXX –rodičov žalobkýň). Majúc na zreteli odvolacím súdom uloženú povinnosť skúmať, či medzičasom
(od úmrtia právnych predchodcov žalobkýň do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie) nedošlo
k zmene vlastníctva spornej nehnuteľnosti náležite sa súd prvej inštancie vyporiadal aj s obranou

žalovaných 1/, 2/ a preskúmal prípadné (ne)naplnenie podmienok vydržania u každého z nich, pričom
dospel po vykonanom dokazovaní k správnemu záveru o nenaplnení podmienok vydržania vo vzťahu
k žalovanému 2/ pre absenciu corpus possessionis – faktickej moci nad vecou a vo vzťahu k žalovanému
1/ pre neuplynutie zákonom stanovenej 10 ročnej vydržacej doby. Z tohto dôvodu ako nedôvodnú
vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného 1/ namietajúceho porušenie ust. § 217 ods. 1 CSP s tým,

že súd prvej inštancie po ustálení dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobkýň už nič viac
pre rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné „riešiť“ ani skúmať.
27. Žalovaní 1/, 2/ v rámci odvolacích námietok spochybňujú naplnenie podmienok vydržania právnymi
predchodcami žalobkýň. Žalovaný 1/ predovšetkým namieta nulitu kúpnej zmluvy z roku 1965, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom a zastáva názor, že nulitná zmluva nemôže vyvolávať žiadne
právne ani iné účinky ani dobromyseľnosť. Obaja žalovaní 1/ a 2/ namietajú dobromyseľnosť právnych

predchodcov žalobkýň dôvodiac, že v roku 1965 uzatvorili títo dve kúpne zmluvy na dva pozemky, z toho
jedna z týchto kúpnych zmlúv bola štátnym notárstvom registrovaná a druhá kúpna zmluva, týkajúca
sa spornej nehnuteľnosti, registrovaná nebola. Absencia registrácie pri druhej zmluve je podľa mienky
žalovaného 1/ dôkazom, že právni predchodcovia žalobkýň vedome nevykonali právny úkon, smerujúci
k nadobudnutiu vlastníckeho práva v súlade s vtedy platným právnym poriadkom a uvedené vylučuje

ich dobromyseľnosť.

28. Východiskovo na margo uvedenej odvolacej argumentácie, vo vzťahu k zmieňovanej nulite kúpnej
zmluvy z roku 1965 považuje odvolací súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na fakt, že v praxi často
vznikajú „nedorozumenia“ ohľadne titulu (presnejšie povedané právneho dôvodu), o ktorý sa opiera

oprávnená držba. Judikatúra súdov stabilne vychádza z názoru (vrátane judikatúry Najvyššieho súdu
SR), že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec
alebo právo prináležia (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec
mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu („titulu“), ktorý by mohol mať za následok

vznik práva. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto
presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery
sa spravidla týkajú právneho dôvodu nadobudnutia vecného práva a svedčia o poctivosti nadobudnutia,
teda titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod na nadobudnutie držby, napr. existencia
zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná). Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom zaťažuje

toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.
29. Je nesporným, že platné právo nevyžaduje k vzniku oprávnenej držby žiaden perfektný právny titul.
Ide mu len o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí.
Príkladmo, ťažko môže byť objektívne v dobrej viere ten, kto vec našiel, mal ju zapožičanú a pod. I keby
nálezca veci si túto prisvojil v právnom omyle, že nálezom nadobúda vlastnícke právo k veci, nemohol

by byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že tu
takýto „právny titul“, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva, existuje. Spravidla
bude držiteľ jednať v skutkovom omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto judikatúra žiada, aby
držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu takýto „titul“, presnejšie vyjadrené domnelý nadobúdací dôvod
je, i keď v skutočnosti žiaden takýto nadobúdací dôvod nie je. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať

o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide teda o to,
aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto „právny titul“ svedčí.

30. Možno teda konštatovať, že platné právo ani judikatúra najvyššieho súdu nevyžaduje, aby sa
oprávnená držba opierala o právny dôvod spôsobilý k nadobudnutiu vecného práva. Ku kvalifikácie

držby ako oprávnenej, je však treba, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere
o existencii takéhoto hoci domnelého právneho dôvodu, teda aby bol v takom omyle o existencii takéhoto
právneho dôvodu, ktorému sa pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno po každom požadovať,
nemohol vyhnúť.

31. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na závery Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.5.2024, v intenciách ktorých, držba je historicky chápaná
ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre
seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická mocnad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre
seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de
lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí

naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V
súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe
tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho zákonníka. Oprávnená držba
je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne

predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam
v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje význam „dobrosrdečný,
dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo
význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec
patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou
držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o

to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho
dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava
na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie

právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia
právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných
prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie
je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez

ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho
titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že
mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej
viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj
naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ

preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R
45/1986).

32. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené postuláty uvádza, že v prejednávanej veci

zmieňovaným „putatívnym titulom“, na podklade ktorého sa právni predchodcovi (rodičia) žalobkýň
chopili držby, bola písomná kúpna zmluva uzavretá dňa 9.6.1960 medzi právnymi predchodcami
žalobkýň (B. H., zomr. XX.X.XXXX a D. H., K. L., zomr. XX.XX.XXXX) ako kupujúcimi a B. H. (J.
ženatým s J. H.) ako predávajúcim (právnym predchodcom žalovaného 2/). Osobitne významným
z hľadiska založenia dobromyseľnosti/poctivosti/čestnosti právnych predchodcov žalobkýň – kupujúcich

bola skutočnosť vyplatenia kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť 2.000,- Kčs, ktorú právne významnú
skutočnosť potvrdil predávajúci priamo v texte kúpnej zmluvy. Odvolací súd poznamenáva, že pravosť
jeho podpisu bola overená Miestnym národným výborom vo Važci dňa 20.6.1960, ktorá skutočnosť
plyniezosvedčovacejdoložky,tvoriacejsúčasťuzavretejkúpnejzmluvy.Právnypredchodcažalovaného
2/(predávajúciB.H.J.,ženatýsJ.H.)takdostalfinančnéprotiplneniezascudzenúspornúnehnuteľnosť.

Práve táto dôležitá skutková okolnosť neumožňuje akceptovať záver, že určenie spornej nehnuteľnosti
do dedičstva po predchodcoch žalobkýň by bolo v rozpore so všeobecným princípom spravodlivosti, na
ktorý princíp musí súd prihliadať.

33. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaných 1/, 2/ o vylúčení dobromyseľnosti právnych

predchodcov žalobkýň z dôvodu, že zatiaľ čo kúpna zmluva ohľadne inej nehnuteľnosti bola registrovaná
štátnym notárstvom, kúpna zmluva týkajúca sa spornej nehnuteľnosti registrovaná nebola.
34. Uvedená skutková okolnosť nemôže vylúčiť dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobkýň,
keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že kupujúci – právni predchodcovia žalobkýň, požiadali
listom zo dňa 15.6.1964 (v rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmá nesprávnosť, keď je uvedený deň

05.06.1964, táto však nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie) požiadali
Okresný súd Liptovský Mikuláš, pozemnoknižné oddelenie o vklad vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti (č.l. 47 spisu). Aj uvedený úkon svedčí o poctivosti ich konania. Rovnako poctivosti ich
konania nasvedčuje fakt, že požiadali o schválenie prevodu spornej nehnuteľnosti Okresný národnývýbor – odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši v konaní č. Výst.:1409/332/64. Okresný národný výbor –
odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši po prešetrení ich žiadosti rozhodnutím vyjadril súhlas s prevodom
spornej nehnuteľnosti (č.l. 48 spisu).

35. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje na závery Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. III.
ÚS 468/2022 zo dňa 24.11.2022, v ktorom predmetom posudzovania bola otázka dobromyseľnosti
sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť,
že vlastnícke právo so svojím manželom v skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „dohody“
z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci zákon obligatórne k nabodnutiu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne uzavretej zmluvy vyžadoval. Vo vzťahu k ústavne
konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto náleze ústavný súd zdôraznil, že pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú

sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie
(body 22. a 23. odôvodnenia nálezu).
36. Na základe uvedených úkonov chopili sa právni predchodcovia žalobkýň faktickej držby spornej
nehnuteľnosti s vôľou držať spornú nehnuteľnosť pre seba, o čom svedčí ďalší v konaní pred súdom
prvej inštancie na pojednávaní dňa 21.11.2024 vykonaný dôkaz – snímka z katastrálnej mapy (č.l.

233 spisu), ku ktorému mali možnosť sa vyjadriť sporové strany a tieto zhodne uviedli (č.l. 230 spisu),
že na spornej nehnuteľnosti je čiastočne postavená stodola a čiastočne aj rodinný dom. V konaní
nebolo sporu o tom, že predmetný rodinný dom a stodolu právni predchodcovia žalobkýň postavili
a užívali. Uvedená okolnosť podľa mienky odvolacieho súdu, je dostatočná pre záver o tom, že právni
predchodcovia žalobkýň (ako kupujúci) disponovali dobrou vierou, že im držaná sporná nehnuteľnosť

patrí.Nakladalisospornounehnuteľnosťouakosvlastnou–čiastočnetútozastavalirodinnýmdomomso
stodolou a s prihliadnutím na všetky okolnosti (písomná hoc neregistrovaná kúpna zmluva s vlastníkom
evidovaným v pozemkovej knihe, vyplatenie kúpnej ceny, žiadosť o zápis adresovaná Okresnému súdu
Liptovský Mikuláš, pozemnoknižné oddelenie, súhlas miestneho národného výboru, nebolo preukázané,
že by za života boli niekým rušení v držbe sporných nehnuteľností a bola teda spochybnená ich

dobromyseľnosť) boli objektívne v dobrej viere, že im sporná nehnuteľnosť vlastnícky prináleží.
37. Na margo námietky žalovaného 2/, že v konaní nebolo preukázané, že právni predchodcovia
„obhospodarovali celú žalovanú nehnuteľnosť“ navyše za situácie, že sporný pozemok rozdeľuje obecná
cesta a ďalej, že rodinný dom stojí pri spornej nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že ide o novotu
v odvolacom konaní. Na prihliadnutie na tento prostriedok procesnej obrany (neuplatnený v konaní

pred súdom prvej inštancie) neboli splnené podmienky, ktoré má namysli ust. § 366 CSP. Odhliadnuc
od uvedeného odvolací súd akcentuje, že na produkovanie vecnej argumentácie mal žalovaný 2/
čas cca 2 roky (konanie začaté v marci 2023, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vyhlásený
vo februári 2025). Počas celého konania tak žalovaný 2/ ako ani žalovaný 1/ neprodukovali obranu
smerujúcu k spochybneniu užívania (celej spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobkýň,

neprodukovali tvrdenia, že neobhospodarovali celú nehnuteľnosť, resp. že rodinný dom nestojí aj na
spornej nehnuteľnosti, ale stojí vedľa/pri spornej nehnuteľnosti. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací
súd opätovne poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 21.11.2024 (č.l. 230), do ktorej právni
zástupcovia strán sporu (t.j. vrátane právneho zástupcu žalovaného 2/) po nahliadnutí do snímky
z katastrálnej mapy (ktorá je vložená do prílohovej obálky na č.l. 233 spisu) zhodne uviedli, že sporná

nehnuteľnosť je sčasti zastavaná tak stodolou ako aj rodinným domom.
38. Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázané naplnenie všetkých zákonných podmienok vydržania
spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobkýň (ich rodičmi), možno konštatovať, že ku dňu
smrti boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani fakt, že sporná
nehnuteľnosť bola viacnásobne prejednaná v rámci dedičských konaní po právnych predchodcoch

žalovaného 2/ (B. H. J., zomrelý XX.XX.XXXX, J. H., K. H., zomrelá XX.XX.XXXX, J. H., zomrelý
XX.XX.XXXX atď.), nakoľko esenciálnym predpokladom dedenia je, že majetok ku dňu smrti patrí do
vlastníctva poručiteľa. Dedičské rozhodnutie nie je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva,
tým je samotné dedenie. Dedičské rozhodnutie postráda konštitutívne účinky a je záväzné len medzi
účastníkmi dedičského konania. Bez toho, aby sporná nehnuteľnosť ku dňu smrti poručiteľa patrila do

vlastníctva poručiteľa, nemôže vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti len v dôsledku jej (formálneho)
prejednaniavdedičskomkonaní(zaradeniadosúpisuaktívdedičstvapoporučiteľovi)prejsťnaprávnych
nástupcov poručiteľa. Preto súd prvej inštancie, majúc na zreteli záväzný právny názor odvolacieho
súdu, správne skúmal, či medzičasom (t. j. od smrti právnych predchodcov žalobkýň do vyhláseniarozsudku – § 217 CSP) nedošlo k splneniu podmienok pre vydržanie spornej nehnuteľnosti na strane
žalovaného 2/, resp. na strane žalovaného 1/. Samotné dedičské rozhodnutie (pokiaľ ide o žalovaného
2/), resp. kúpna zmluva z roku 2017 (pokiaľ ide o žalovaného 1/), síce nemohli byť platným titulom

pre nadobudnutie vlastníckeho práva – pre zmieňovanú neexistenciu vlastníckeho práva v čase smrti
právneho predchodcu žalovaného 2/, resp. v čase prevodu na základe kúpnej zmluvy z roku 2017,
avšak označené tituly mohli byť tzv. domnelými titulmi spôsobilými založiť dobromyseľnosť žalovaného
2/, resp. žalovaného 1/. K nadobudnutiu vlastníckeho práva titulom vydržania však bolo potrebné tvrdiť/
preukázať naplnenie aj ďalších zákonom stanovených predpokladov vydržania.

39. Žalovaný 2/ ďalej namieta, že žalobkyne žiadnym spôsobom nepreukázali držbu spornej
nehnuteľnosti a svoju dobromyseľnosť, aktívny výkon vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti atď..

40. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú. Žalobkyne v tomto konaní nežiadajú
určiť svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom vydržania. Netvrdia, že spornú nehnuteľnosť

vydržali, a preto niet dôvodu skúmať naplnenie jednotlivých podmienok vydržania (okolností vstupu
do držby, domnelý titul, faktická moc nad vecou, vydržacia doba atď.) na ich strane. Podľa ustálenej
judikatúryvlastníckeprávokveci,ktoránebolapredmetomdedičskéhokonaniapoporučiteľovi,jemožné
určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa, teda pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci dedičského
konania vyporiadaná, nemôže sa dedič domáhať na súde priamo určenia, že je vlastníkom predmetnej

veci. Žaloba musí zodpovedať platnej právnej úprave, ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie pri
nadobudnutí dedičstva. Táto ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom
prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté.

41. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej v zhode poukazujú na princíp „vigilantibus iura scripta sunt“, zdôrazňujú, že

žalobkyne sa dlhodobo nezaujímali o svoje vlastnícke právo. Žalovaný 1/ poukazuje na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. 151/2016 zo dňa 03.05.2017, z ktorého cituje: „Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník,
než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila
vlastníkovu sféru a dostala sa na LV prevodcu po zákonom určenom katastrálnom konaní.“. Žalovaný
2/ akcentuje, že nemal dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práva, pretože sporná nehnuteľnosť

bola zahrnutá do súpisu aktív v rámci dedičského konania po jeho právnych predchodcoch a stal sa
dobromyseľným vlastníkom sporného pozemku. Žalovaný 2/ zdôrazňuje, že zásadu „nikto nemôže
previesť viac práv, než sám má“ možno v danom prípade prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa,
pretože je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé a nikým nebolo ani spochybnené, že právni predchodcovia
žalovaného 2/ (matka a ujovia) a rovnako aj žalovaný 2/ boli nadobúdateľmi dobromyseľní v tom, že vec

podľa práva nadobudli, a to nie prevodom, ale prechodom. Rovnako žalovaný 1/ v podanom odvolaní
upriamuje pozornosť na svoju dobromyseľnosť, kupoval podiel v spornej nehnuteľnosti od žalovaného
2/, ktorý mal zapísané vlastnícke právo na základe osvedčenia o dedičstve po svojej matke od roku
2002, platil za spornú nehnuteľnosť daň, v čase kúpy sa žalovaný 1/ o časť spornej nehnuteľnosti –
tú, ktorá sa nachádza za cestou, staral kosením a zo strany žalobkýň ho nik neužíval. Nemohol mať

teda žiaden racionálny dôvod pochybovať o vlastníctve žalovaného 2/. Žalovaný 1/ akcentuje, že súd
v roku 2025 nemôže vydať rozhodnutie, že vec patrí do dedičstva na základe udalostí z roku 1960, ak
medzičasom došlo k opakovaným prechodom a prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.
42. Úvodom k uvedenej argumentácii žalovaných 1/, 2/, považuje odvolací súd za potrebné dištancovať
sa od záverov súdu prvej inštancie obsiahnutých v bode 35. napadnutého rozsudku, kde súd prvej

inštancie uvádza, cit. „Pokiaľ sa týka žalovaného 1./, odvolací súd ako na významné rozhodnutie
v danej veci poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/151/2016 zo dňa 03. 05. 2017
v zmysle ktorého, ústavný súd Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí
postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej

kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej
viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať

všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“43. Vyššie uvedený poukaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie o odvolacieho súdu je zjavne nesprávny
a vytrhnutý z kontextu zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 9Co/15/2024 zo dňa
19.09.2024. Odvolací súd v zrušovacom uznesení, a to v jeho bode 16. (č. l. 202 p. v. spisu) poukaz

na uvedený nález Ústavného súdu SR označil len vo väzbe na potrebu aj v konaní o určenie, že vec
patrí do dedičstva poručiteľa (kedy je v zásade rozhodné, či poručiteľ vlastnil/nevlastnil vec v čase
svojej smrti) skúmať, či medzičasom (do vyhlásenia rozhodnutia súdu) nedošlo k zmene vlastníctva.
Uvedené je zrejmé, z ďalších záverov odvolacieho súdu obsiahnutých v bodoch 17. a nasl. uznesenia
sp.zn. 9Co/15/2024 zo dňa 19.09.2024. Odkaz na závery Ústavného súdu SR odvolacím súdom mal

nasledovné znenie, cit.: „Ako plynie z odôvodnenia nálezu (Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016
zo dňa 03.05.2017), v prípade, ak by súd žalobe o určenie, že právny predchodca žalobcu bol ku
dňu svojej smrti vlastníkom označených nehnuteľností vyhovel, toto nepredstavuje „konečnú stanicu“
v spore o vlastníctve k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto následne by mali byť prejednané
v dedičskom konaní. Ústavný súd konštatoval, že takéto úvahy, okrem zjavného predlžovania stavu
právnejneistotysťažovateľov,akoajprávnychnástupcovporučiteľa,ktorésúspojenés„rozmnožovaním

sporov“, nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je ústavnou právomocou
a zároveň povinnosťou súdu o občianskoprávnom spore rozhodovať a nepresúvať ich rozhodovanie na
ďalšie eventuálne spory. Ústavný súd preto nevidel žiaden rozumný dôvod, prečo by otázka dobrej viery
sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla (nemala) byť
preskúmaná v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi.“

44.Vovzťahukžalovanému1/nietpriestorupreaplikáciusúdomprvejinštancievbode35.napadnutého
rozsudku v nesprávnom kontexte zmieňovaných záverov, v zmysle ktorých vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní. Pre takýto záver o nedbalosti žalovaného 1/ niet opory vo vykonaných
dôkazoch. Odhliadnuc od uvedeného je však pre posúdenie veci podstatným, že dané pochybenie súdu
prvej inštancie nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť rozsudku a záver o tom, že podmienky vydržania
spornej nehnuteľnosti žalovaným 1/ neboli naplnené, nakoľko u žalovaného 1/ nebola splnená zákonná
podmienka uplynutia 10 ročnej vydržacej doby.

45. Ďalej k (v bode 41.) zmieňovanej odvolacej argumentácii o prekonaní princípu nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet dobrou vierou nadobúdateľa uvádza odvolací súd nasledovné.

46. Právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami
„z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaný 2/ (od svojich právnych predchodcov) podobne

ako ani žalovaný 1/ (od žalovaného 2/) nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich
právni predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k spornej
nehnuteľnosti nikdy nenadobudli, teda nemohlo na žalovaného 1/, 2/ prejsť. Dobrá viera žalovaného 1/
je rozhodná iba potiaľ, že mu možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako
vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila

vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne – vlastnícke právo. Inak povedané, pokiaľ
zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené
tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak.
V zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho zákona sú totiž údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená

tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto
okolnosťou musí byť opatrený nadobúdateľ uzrozumený. Dobromyseľní nadobúdatelia môžu legitímne
očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľným držiteľom (§ 130
Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala
možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho

úkonu (obdobne bod 47., 51. odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 510/2016 zo dňa
19.01.2021).
47. Materiálna publicita údajov katastra podľa ust. § 70 ods. 1 katastrálneho zákona je de lege lata
vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so
skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený. Predmetný právny

názor je zastávaný aj odbornou právnickou literatúrou, v zmysle ktorej „súd v civilnom sporovom konaní
nie je viazaný zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností a existenciu vlastníctva môže posúdiť odlišne,
a to vrátane posudzovania predbežnej otázky. Na druhej strane, súd v civilnom sporovom konaní nie
je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia orgánov verejnej správy, na základe ktorých malo byťnadobudnuté vlastníctvo. Výnimku v tomto smere predstavuje rozhodnutie orgánu katastra o povolení
vkladu, na ktoré ako keby sa neprihliadalo, keďže vklad sa chápe ako súčasť vlastníctva zapísaného
v katastri nehnuteľností. V civilnom sporovom konaní ďalej súd môže v rámci predbežnej otázky skúmať,

či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné (nulitné). Rovnako môže skúmať, či pri rozhodnutí
orgánu verejne správy, ktorým malo dôjsť k prechodu vlastníctva, bol pôvodný vlastník skutočným
vlastníkom veci (k tomu viď aj Fečík, M. In.: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,
F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník. komentár 2. vydanie. C.H.Beck: Praha, 2019, s. 961).

48. Dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je limitovaná právnou
úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom predpísaných
výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani odkazom na princíp právnej istoty, argumentujúc
správnosťou aktov štátu, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by mala byť priznaná ochrana
„vlastníckemu“ právu nadobúdateľa, hoci konajúcemu v dobrej viere. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty,
ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práv v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere, je potrebné zdôrazniť, že predmetná zásada vychádza z toho, že právo
bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto spravidla nemôže byť
tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal
prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj
princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka (k

tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2012 sp. zn. 6Cdo 107/2011). Je tak zrejmé, že
ak „nadobúdateľ nehnuteľnosti“ mal nadobudnúť vec od osoby, ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom,
toto vlastnícke právo v skutočnosti nikdy nenadobudol, a preto sa nemôže dovolať ochrany práva
nadobudnutého v dobrej viere.

49. Možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka aj v čase podania
žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, ale na skutkové okolnosti žalovaných 1/, 2/
sa ani jedna z nich nevzťahovala. Z už uvedenej zásady nemo plus iuris existujú výnimky, keď
môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníckeho právo k prevádzanej nehnuteľnosti aj napriek tomu, že
prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo nehnuteľnosť previesť. Ide o tieto prípady: ad 1/

nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, ad 2/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka
v rámci konkurzného konania, ad 3/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní,
ad 4/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, ad 5/ nadobudnutie
nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych
vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Jednotlivé výnimky z uvedenej zásady sú teda

explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uviesť,
že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nik nemôže
previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sa nedisponuje (bod 52. odôvodnenia Nálezu Ústavného
súdu SR I. ÚS 510/2016 zo dňa 19.1.2021).
50. Pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť

nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorou
je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napr. samotná dobrá viera
nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti nebude mať za
následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe
ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

je absolútne neplatný. Pokiaľ žalovaný 1/ teda poukazuje na kúpnu zmluvu, resp. žalovaný 2/ na
osvedčenie o dedičstve po svojich predchodcoch, odvolací súd opakovane uvádza, že v prípade
derivatívneho nadobudnutia vlastníckeho práva dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho
práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa, a teda je nevyhnutné, aby prevodca (resp. právny
predchodca v prípade prechodu) bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Len osobe, ktorá

nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom (v súlade s platným právnym poriadkom),
patríústavnoprávnaochranapodľačlánku20ods.1ÚstavySR(ktomuviďnapr.ajPLÚS33/95).Taktiež
platí, že: cit. „Rovnaká ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom, ktorí nadobudli vlastníctvo
v súlade s právnym poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je predmetom ochrany prvou
vetoučlánku20“(ktomuviďajDrgonecJ.ÚstavaSlovenskejrepubliky,2.vydanie,C.H.Beck,Bratislava,

rok 2019, s. 517 a nasl.).

51. Len pre úplnosť k danej problematike odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Ústavný súd SR
v zmieňovanom náleze sp.zn. I. ÚS 510/2016 zo dňa 19.01.2021 celkom úplne nezavrhol možnosťposkytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, avšak akcentujúc zdržanlivý prístup k tejto
otázke a mimoriadnu výnimočnosť možnosti poskytnutia takejto ochrany. Podľa mienky odvolacieho
súdu v prejednávanej veci takáto mimoriadne výnimočná možnosť poskytnutia ochrany nenastala,

a to z dôvodu už zmieňovaného a preukázaného zaplatenia kúpnej ceny právnymi predchodcami
žalobkýňprávnemupredchodcovižalovaného2/.Takoutomimoriadnevýnimočnouokolnosťounastrane
žalovaných 1/, resp. 2/ nemôže byť len samotný časový odstup uplatňovania práv žalobkyňami. Situácia,
ktorá nastala v prejednávanej veci, nebola charakteristická mimoriadnou výnimočnosťou okolností,
išlo skôr o štandardný stav, ktorý vzniká pravidelne v dôsledku „predeďovania“ nehnuteľností, ktorých

poručiteľ nebol vlastníkom ku dňu jeho smrti.

52. Skúmanie dobrej viery žalovaných 1/ a 2/ pri absencii mimoriadne výnimočných okolností daného
prípadu tak mohlo mať význam len vo vzťahu k otázke vydržania spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd
však v zhode so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že zatiaľ čo u žalovaného 2/ chýbal stav zvaný
corpus possessionis, u žalovaného 1/ naproti tomu chýbalo splnenie zákonnej podmienky uplynutia 10-

ročnej vydržacej doby. Oprávnený držiteľ si síce môže v zmysle právnej úpravy započítať vydržaciu
dobu svojho predchodcu, uvedené však platí len za predpokladu, že by právny predchodca bol držiteľom
oprávneným. V prejednávanej veci však právny predchodca žalovaného 1/ nebol držiteľom oprávneným
pre absenciu corpus possessionis, preto nie sú splnené podmienky pre zápočet vydržacej doby.

53. Žalovaný 2/ akcentuje, že nakoľko sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti na základe osvedčenia
o dedičstve, nemusel sa fakticky chopiť držby predmetu svojho vlastníckeho práva.

54. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Prioritne odvolací súd ozrejmuje,
že vlastnícky titul je dedenie, nie Osvedčenie o dedičstve. Ohliadnuc od uvedeného, elementárnym

predpokladom dedenia spornej nehnuteľnosti by bola existencia vlastníctva poručiteľa k spornej
nehnuteľnosti ku dňu jeho smrti. Ako už bolo zmieňované na iných miestach tohto rozsudku, právni
predchodcovia žalovaného 2/ neboli ku dňu ich smrti vlastníkmi spornej nehnuteľnosti (táto bola
vydržaná právnymi predchodcami žalobkýň do ich vlastníctva), žalovaný 2/ tak nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom dedenia. Viacnásobné „formálne prededenie“, t. j.

zahrnutie spornej nehnuteľnosti do aktív dedičstva po predchodcoch žalovaného 2/, na tejto skutočnosti
nemôže nič zmeniť. Dedenie patrí medzi derivatívne spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, nemôže
preto ex lege smrťou poručiteľa na jeho dedičov prejsť majetok, ktorý poručiteľ v čase smrti nevlastnil.
Osvedčenie o dedičstve je záväzné len pre účastníkov dedičského konania, nemá konštitutívny
charakter – nezakladá vlastnícke právo, len deklaruje, že k prechodu vlastníckeho práva došlo za

splnenia zákonných podmienok. Osvedčenie o dedičstve tak mohlo mať význam len ako tzv. putatívny
titulaviesťknadobudnutiuvlastníckehoprávažalovaného2/,avšaklenzasplneniavšetkýchpodmienok
vydržania, okrem iných, aj preukázania faktického chopenia sa držby spornej nehnuteľnosti žalovaným
2/.

55. Žalovaný 2/ ďalej argumentuje, cit.: „To, že žalovaný svoj niektorý pozemok (jeden z mnohých, ktoré
zdedil) nikdy nepokosil, ešte neznamená, že ho môže ktokoľvek vydržať.“

56. Uvedená argumentácia žalovaného 2/ je nesprávna. Za prvé z dôvodu (ako bolo zmieňované
vyššie), že žalovaný 2/ spornú nehnuteľnosť de iure nezdedil. Za druhé z dôvodu, že sa žalobkyne

vtomtokonanínedomáhajúurčeniasvojhovlastníckehoprávakspornejnehnuteľnostititulomvydržania,
ale de facto určenia, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ku dňu smrti patrilo ich právnym
predchodcom (rodičom) titulom vydržania. Dôkazné bremeno o nimi tvrdených, pre držanie spornej
nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami v podstatných, skutkových okolnostiach žalobkyne uniesli.
Nebolo ich povinnosťou preukazovať, že potom, čo formálne (nesprávne) bola sporná nehnuteľnosť

zahrnutá do aktív dedičstva po právnych predchodcoch žalovaného 2/, žalobkyne spornú nehnuteľnosť
vydržali. Je to žalovaný 2/, ktorému chýba vlastnícky titul (keďže bolo preukázané, že titulom dedenia
spornú nehnuteľnosť nemohol nadobudnúť), a preto žalovaného 2/ zaťažovalo nielen bremeno dôkazné,
ale, a to je pre prejednávanú vec podstatným, aj bremeno tvrdenia o splnení všetkých predpokladov
pre vydržanie spornej nehnuteľnosti na jeho strane. Žalovaný 2/ nielenže v konaní nepreukázal, ale ani

v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, žiadne právne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo
možné usudzovať, na splnenie podmienky vydržania – corpus possessionis – faktické ovládanie veci
žalovaným 2/. Takouto skutočnosťou nemôže byť sám o sebe prevod 1/3-podielu spornej nehnuteľnosti.
Rovnako ani skutočnosť platenia dane za sporné nehnuteľnosti podľa ustálenej súdnej praxe nie je bezďalšieho sama o sebe dostatočná pre záver, že žalovaný 2/ sa chopil faktickej držby nehnuteľnosti.
Žalovaný 2/ v konaní netvrdil (ani nepreukázal), že spornú nehnuteľnosť určitým spôsobom užíval, resp.
fakticky ovládal. Faktické ovládanie pozemku by spočívalo v takom správaní žalovaného 2/, z ktorého

by sa podľa všetkých kritérií (objektívne) dalo vyvodiť, že sporný pozemok fakticky ovláda – hospodári
na ňom, stará sa oň, využíva jeho podstatu. Napokon, v prípade faktického chopenia sa držby a pokusu
vec ovládať, by nepochybne prišiel na to, že sporná nehnuteľnosť je čiastočne zastavaná stodolou
a rodinným domom vystavaným právnymi predchodcami žalobkýň.

57. Na tomto mieste považuje odvolací súd za nevyhnutné doplniť, že esenciálnym účelom vzniku
inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Z uvedeného dôvodu
zákonodarca vyžaduje, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
patrí. Pre vznik držby (oprávnenej) je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôle s vecou nakladať
ako s vlastnou, teda držobnej vôle (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis).
Fakticky vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad

vecou (ide predovšetkým o vykonávanie obsahu vlastníckeho práva, ktoré býva ponímané ako panstvo
nad vecou).

58. Vo vzťahu k súboru odvolacích námietok žalovaného 1/, v rámci ktorých žalovaný 1/ (vo väzbe
k záverom súdu prvej inštancie vzťahujúcim sa k žalovanému 2/) akcentuje, že osvedčenie o dedičstve

je právoplatné a nikým nenapadnuté, a preto sa musí považovať za platný titul preukazujúci vlastnícke
právo žalovaného 2/, poukazuje, že žalovaný 2/ bol oprávneným držiteľom, nakoľko hradil pravidelnú
daň z nehnuteľnosti, odvolací súd poukazuje na svoje závery, ktoré obsiahol v bodoch 54. až 57. tohto
rozsudku.

59. Na margo argumentácie žalovaného 1/, že pre vznik oprávnenej držby zákon nevyžaduje, aby
držiteľ vykonával intenzívne hospodárenie na pozemku alebo bol na pozemku fyzicky prítomný,
odvolací súd dodáva, že s týmto argumentom sa plne stotožňuje, však tento argument neobstojí vo
vzťahu k záverom súdu prvej inštancie, ktorý nezaložil svoje rozhodnutie/nevytýkal žalovanému 2/, že
nepreukázal intenzívne hospodárenie, resp. fyzickú prítomnosť na pozemku. V prejednávanej veci bolo

totiž podstatným, že žalovaný 2/ v konaní vôbec neuniesol bremeno tvrdenia (ani bremeno dôkazné)
o faktickej moci nad vecou v intenciách, ktoré podrobne odvolací súd obsiahol v bodoch 56. a 57. tohto
rozsudku a na ktoré opätovne poukazuje.

60. Žalovaný 1/ ďalej uvádza, že po odpredaji podielu v roku 2017 žalovaný 1/ pokračoval vo výkone

držby „dokonca fakticky“ tým, že sa staral o pozemok jeho kosením a údržbou.

61. Na margo uvedenej odvolacej námietky odvolací súd uvádza, že nespochybňuje (rovnako ako ani
súd prvej inštancie), že žalovaný 1/ sa na základe putatívneho titulu – kúpnej zmluvy z roku 2017
(absolútne neplatnej pre absenciu vlastníckeho práva žalovaného 2/ - predávajúceho k predmetu kúpy)

chopil držby spornej nehnuteľnosti v časti za cestou Na pastierskych. Rovnako nespochybňuje, že
fakticky spornú nehnuteľnosť v danej časti ovládal – hospodáril na nej (kosil spornú nehnuteľnosť).
K vzniku vlastníckeho práva vydržaním tejto časti spornej nehnuteľnosti však žalovanému 1/ chýbalo
naplnenieďalšejpodmienkyvydržania–márneuplynutiezákonomstanovenej10-ročnejvydržacejdoby,
plynúcej odo dňa, kedy sa stal oprávneným držiteľom. K okolnostiam, pre ktoré v danom prípade nebolo

možné, aby si žalovaný 1/ započítal „vydržaciu dobu“ jeho predchodcu – žalovaného 2/, odvolací súd
opätovnevpodrobnostiachpoukazujenavýkladodvolaciehosúduobsiahnutý52.anasl.tohtorozsudku.

62. Pokiaľ žalovaný 1/ akcentuje, že od smrti právnych predchodcov žalobkýň nepreukázali tieto
žiadne faktické ovládanie nehnuteľností, starostlivosť atď., odvolací súd opätovne poukazuje na závery

obsiahnuté v bodoch 39. a nasl. tohto rozsudku odvolacieho súdu.
63. Žalovaný 1/ ďalej akcentuje, že žalobkyne dlhodobo neprejavovali záujem o vlastnícke právo. Ich
tvrdenia o šírení Covid, operáciách atď. považuje žalovaný 1/ za výhovorky.

64. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že zo samotnej skutočnosti, že žalobkyne až s odstupom

času pristúpili k ochrane svojho vlastníckeho práva, nemožno vyvodzovať, že ich predchodcovia
vlastnícke právo stratili. Žiadne ustanovenie právneho predpisu neprikazuje vlastníkovi veci predmet
vlastníctva užívať. Zo samotnej skutočnosti, že žalobkyne až s odstupom času požiadali o ochranu
vlastníckeho práva (určením, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva ich rodičov), nemožno vyvodiť,že im ochrana neprináleží/resp. stratili ochranu garantovanú článkom 20 ods. 1 Ústavy SR. Nakoľko
zákonodarca v § 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka výslovne zakotvil nepremlčateľnosť
vlastníckeho práva, nemožno z okolností „oneskoreného“ uplatnenia vlastníckeho práva na súde vyvodiť

pre vlastníka, resp. jeho právneho nástupcu nepriaznivý následok v podobe nepriznania súdnej ochrany,
resp. straty vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o oprávnenú držbu na strane žalovaného 1/, je potrebné si
uvedomiť, že zákonodarca so situáciou „oprávnenej držby“ počíta a umožňuje oprávnenému držiteľovi
uplatniť proti vlastníkovi veci náhradu nákladov atď..
65. Žalovaný 1/ ďalej poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/65/2011,

z ktorých cituje: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, že ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje
práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti
je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje právo bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí

obdobneajovyužívanízákonnýchprocesnýchustanovení,včítanevyužitiamožnostipodaniaopravných
prostriedkov“.
66. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Citované závery Najvyššieho súdu
SR obsiahnuté vo veci sp. zn. 5Sžf/65/2011 nie sú použiteľné v prejednávanej veci, v ktorej ide
o poskytnutie ochrany absolútnemu subjektívnemu – vlastníckemu právu. Predmetnom konania vo

veci sp. zn. 5Sžf/65/2011, resp. konania mu predchádzajúceho na úrovni všeobecného správneho
súdu, bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia vydaného v oblasti práva verejného. Predmetom konania
v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného – správneho aktu – oznámenia,
ktorým žalovaný (daňový úrad) oznámil žalobcovi, že jeho námietka premlčania voči právu vyberať
a vymáhať daňový nedoplatok doručená daňovému úradu nebola vznesená dôvodne. Odvolací súd vo

všeobecnostiplnesúhlasísozávermiobsiahnutýmivoznačenomrozhodnutíNajvyššiehosúduSR,ktorý
poukázal na zásadu platnú už v rímskom práve „vigilantibus iura scriptas sunt“. V prejednávanej veci
odvolacím súdom však ide o poskytnutie ochrany absolútnemu subjektívnemu právu, nepodliehajúcemu
premlčaniu, resp. zánik ktorého nenastáva uplynutím času v dôsledku jeho neuplatnenia, resp.
nevykonávania.

67. Záverom k námietke žalovaného 1/ vo vzťahu k jeho dobrej viere v zápis v katastri nehnuteľností,
osvedčenie o dedičstve, na podklade ktorého mal žalovaný 2/ spornú nehnuteľnosť nadobudnúť,
odvolací súd uvádza, že dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je
limitovaná právnou úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom

predpísaných výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani odkazom na princíp právnej istoty,
argumentujúc správnosťou aktov štátu, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by mala byť priznaná
ochrana„vlastníckemu“právunadobúdateľa,hocikonajúcemuvdobrejviere.Pokiaľideoprincípprávnej
istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany
práv nadobudnutých v dobrej viere, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že predmetná zásada

vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto
spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na
ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia
tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka
a nie od nevlastníka (k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/107/2011 zo dňa

30.05.2012). Je tak zrejmé, že ak „nadobúdateľ spornej nehnuteľnosti“ mal nadobudnúť vec od osoby,
ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom, toto vlastnícke právo v skutočnosti nikdy nenadobudla, a preto
sa nemôže dovolávať ochrany práva nadobudnutého v dobrej viere.

68. Platná právna úprava však myslí na situáciu, v ktorej sa ocitol žalovaný 1/, keď (hoci neboli na jeho

strane splnené všetky podmienky vydržania spornej nehnuteľnosti) oprávnený držiteľ užívajúci cudziu
vec ako vlastnú nemá zákonom stanovenú povinnosť nahradiť skutočnému vlastníkovi náhradu za
užívanie tejto veci, naproti tomu oprávnený držiteľ má právo domáhať sa proti vlastníkovi tiež náhrady za
prípadné zhodnotenie držanej nehnuteľnosti (obdobne nález ÚS SR I. ÚS 510/2016 zo dňa 19.01.2021).

69. Záverom na margo námietky žalovaného 1/, ktorý v odvolaní uvádza, že žalovaný 2/ zabezpečoval
„údržbu pozemku, vrátane kosenia a podobne“, odvolací súd uvádza, že ide o novotu v odvolacom
konaní, pričom uvedené tvrdenie považuje odvolací súd aj za účelové. Počas celého (cca 2 roky
trvajúceho) konania pred súdom prvej inštancie žalovaný 2/ (ani žalovaný 1/) netvrdil, že by žalovaný2/ „zabezpečoval údržbu pozemku, vrátane kosenia a podobne“. Takéto skutkové tvrdenie produkované
nebolo. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo produkované len skutkové tvrdenie, že žalovaný 1/
od roku 2017 (kedy mal žalovaný 2/ na žalovaného 1/ previesť podiel na sporné nehnuteľnosti) kosil

spornú nehnuteľnosť v časti za cestou Na pastierskych. Ide teda o novotu v odvolacom konaní, odvolací
súd na ňu nemohol prihliadnuť, nakoľko neboli splnené podmienky, ktoré má na mysli ust. § 366 CSP
(tento prostriedok procesnej obrany neuplatnený pred súdom prvej inštancie sa netýkal procesných
podmienok,vylúčeniasudcualebonesprávnehoobsadeniasúdu,nemáňoubyťpreukázané,ževkonaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ani odvolateľ netvrdil, že

toto skutkové tvrdenie nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie).

70. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanými 1/, 2/ produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

71. Žalovaní 1/, 2/ síce odvolaním napadli celý rozsudok súdu prvej inštancie, t. j. aj výrok o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s nimi tvrdenou nesprávnosťou
rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť
(pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi – § 380 ods. 1 CSP) aj od neho
závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie

náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).

72. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.
Odvolatelia – žalovaní 1/, 2/ neboli v tomto štádiu konania (vôbec) úspešní, preto majú žalované 1/ až
3/ voči nim nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100 %.

73. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)