Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 15CoPs/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123209204
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123209204.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v konaní o spôsobilosti na právne úkony
osoby: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., zastúpená procesným opatrovníkom:
Mesto D., E. E. F. E. C. X, D., o návrhu Spoločenstva vlastníkov bytov LETKA, so sídlom Čkalovova
506/12, Piešťany, IČO: 36 081 264, zastúpeného: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s.r.o., so

sídlom Dvory 1932, Púchov, IČO: 36 867 454, na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 07.04.2025, č.k. 17Ps/12/2023-167,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie o obmedzení spôsobilosti
na právne úkony A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej „osoba o spôsobilosti ktorej sa koná“, alebo a
„posudzovaná“), výrokom II. žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania
a výrokom III. nepriznal štátu nárok na náhradu zaplatených trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 10 ods. 1,2, § 26, § 27 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej „Občiansky zákonník), čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 ods. 4,5, čl. 22 ods. 1 Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím, § 231, § 233 ods. 1, § 234 ods. 1, § 243 ods. 1, § 244, § 247
ods. 1, § 248 ods. 1,2, § 251 ods. 1,2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej
„C.m.p.“), § 6 ods. 2, § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

konštatujúc, že zásahy do spôsobilosti na právne úkony je potrebné vnímať ako zásahy do osobnej
integrity človeka, teda aj do práv garantovaných Listinou základných práv a slobôd (čl. 5, 10 ods. 1, 2) a
tiež práv garantovaných Ústavou SR. Posudzovanie rozsahu, v akom bude fyzická osoba obmedzená
v spôsobilosti konať s právnym následkom, je potrebné posudzovať pri zachovaní proporcionality a pri
rešpektovaní tohto postupu ako krajného prostriedku (ultima ratio). Uviedol, že pri interpretácii a aplikácii
§10Občianskehozákonníkasanemožnoobmedziťibanatextzákonnéhopredpisu,alevždyjepotrebné

vziať do úvahy ústavný rozmer, ktorým je predovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. V medziach
ústavného významu práv človeka sa pri obmedzovaní spôsobilosti na právne úkony primárne sleduje
záujem samotného (dotknutého) človeka a až následne záujem verejný či tretích osôb. Obmedzenie
človeka v spôsobilosti na právne úkony je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť až
vtedy,aksavšetkymenejrepresívneprostriedky(napr.trestnéhopráva,správnehopráva)nedajúpoužiť,
resp. sa stanú neúčinnými. Aktívnu legitimáciu navrhovateľa (spoločenstva vlastníkov bytov) súd prvej

inštancie vyvodil z definície správy domu v zmysle § 6 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 9 ods.7 zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorých ustanovení spoločenstvozastupuje a koná na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom
verejnej moci aj pri iných činnostiach bezprostredne súvisiacich s užívaním domu ako celku jednotlivými
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Podľa súdu prvej inštancie má navrhovateľ na veci právny

záujem, keďže ide o otázku narúšania aj domového poriadku jedným z vlastníkov bytu voči ostatným
vlastníkom. Konštatoval, že konania podľa C.m.p. možno začať na návrh, ale aj bez návrhu podľa §
23 ods. 2 C.m.p. Samotná existencia duševnej poruchy na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony
nestačí, keď ďalším predpokladom je, že táto trvalá duševná porucha celkom, či čiastočne vylučuje
schopnosť človeka uskutočňovať právne úkony. Zodpovedať túto otázku iba na základe znaleckého

posudku spravidla nebude možné bez toho, aby súd zároveň nevykonal aj ďalšie navrhované, resp. ex
offo dokazovanie a toto náležite aj vyhodnotil. Pri jej riešení teda súd vychádza zo skutkových zistení
nielen na základe posudku znalca, ale tiež v súvislosti s ostatnými výsledkami dokazovania (ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 313/2012-52).

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že osoba, o ktorej spôsobilosti

sa koná, je 53 ročná žena na invalidnom dôchodku, psychiatricky liečená pre schizoafektívnu poruchu
F 25.20 zmiešaného typu, v minulosti bola viackrát hospitalizovaná vo Veľkom Záluží, v Pezinku,
v Trnave, následne bola prepustená vždy z dôvodu neudelenia písomného informovaného súhlasu,
bez doliečovania, aktuálne chodí k psychiatrovi - B. D. v Bratislave, užíva antipsychotiká, poslednú
kontrolu absolvovala v decembri 2024, ďalšia je naplánovaná o mesiac. Psychiater poruchy vnímania

nezistil, myslenie pacienta je bez obsahových a formálnych porúch. Súd prvej inštancie poukázal na
diagnostický záver znaleckej expertízy, ktorý uvádza u posudzovanej duševnú poruchu - schizoafektívnu
poruchu zmiešaného typu (doživotné ochorenie) prejavujúce sa bludmi, paranojou, absenciou kontaktu
s realitou, prehnanou afektivitou a pod., jej sprievodnými prejavmi sú práve v návrhu opísané
akustické prejavy posudzovanej, ktorej liečbu je možné docieliť len manifestáciou príznakov, a to

potlačiť ich prostriedkami psychofarmakologickej terapie (ktorá je obligátnou kontinuálnou doživotnou
psychofarmakologickou terapiou). Podľa znalca je aktuálne posudzovaná hranične kompenzovaná,
psychofarmakologicky bazálne liečená s neprítomnou psychotickou alteráciou (nepriaznivou zmenou),
bez prejavov psychotickej floridity, bez obligátnosti ústavnej psychiatrickej liečby k 17.12.2024. Samotná
porucha tohto typu nespôsobuje zníženie kognitívne-mnestických (poznávacích a pamäťových)

funkcií, intelektu, nevzniká „defekt osobnosti”. Kritičnosť v čase kompenzácie nie je tangovaná
(poškodená), významne znížená. Zo záverov posudku ďalej vyplynulo, že posudzovaná aktuálne
v čase vyšetrenia (december 2024) bola relatívne schopná autonómne fungovať predovšetkým v
oblasti sociálnej, právne, nevyžaduje kontinuálny dohľad, či asistenciu inej osoby alebo inštitúcie.
Objektivizovateľne sa psychiatricky ambulantne liečila, jej stav bol relatívne kompenzovaný, bez

psychotickej symptomatiky, stav si nevyžadoval psychiatrickú hospitalizáciu. V stave dekompenzácie
je na ambulantnom ošetrujúcom psychiatrovi na rozhodnutí formy psychiatrickej liečby. Potencionálne
môžu vznikať v jej správaní kolízie a negatívne interferencie so sociálnym okolím, predovšetkým v
obdobiach dekompenzácie. Znalec skonštatoval, že posudzovaná síce trpí duševnou poruchou, avšak
vzhľadom aj na zistenú duševnú poruchu, táto ju nevylučuje v schopnosti uskutočňovať právne úkony,

je aktuálne schopná plne adekvátne spravovať svoje záležitosti svojím vlastným konaním. Uvedené
ustálilznalecvčasevyšetrenia(december2024),kedysaobjektivizovateľneposudzovaná psychiatricky
ambulantne liečila, jej stav bol relatívne kompenzovaný, bez psychotickej symptomatiky, v danom
čase jej stav nevyžadoval psychiatrickú hospitalizáciu. Súd prvej inštancie podporne poukázal aj na
vyjadrenie sestry posudzovanej pani B., ktorá na pojednávaní uviedla, že v ostatnom čase sa ich

vzťahy zlepšili. Súd prvej inštancie následne ustálil, že osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, síce trpí
trvalou duševnou poruchou, avšak z vykonaného dokazovania nevyplynula jej neschopnosť vykonávať
vplyvom uvedenej poruchy právne úkony. Konštatoval, že minimálne v stave kompenzácie znalec
konštatoval samostatnosť posudzovanej v oblasti sociálnej, právne, nie je nutný kontinuálny dohľad, jej
psychický stav bol v danom čase relatívne kompenzovaný, bez psychotickej symptomatiky, nevyžadoval

si psychiatrickú hospitalizáciu. S prihliadnutím na primárny účel daného konania, a to ochranu osoby,
o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná, súd prvej inštancie konštatoval, že posudzovaná sa
nenachádza v takom stave, aby bolo nutné ju chrániť vzhľadom k jej duševnej poruche spôsobom
obmedzenia jej spôsobilosti na právne úkony. Aj keď znalec v posudku uviedol, že potencionálne môžu
vznikať v správaní posudzovanej kolízie a negatívne interferencie so sociálnym okolím, obmedzenie v

jej spôsobilosti na právne úkony nie je proporcionálnym riešením vo vzťahu k tretím subjektom, napr.
spoluvlastníkom v bytovom dome ako prostriedok ich ochrany pred prípadnými susedskými spormi. Mal
za to, že situáciu v bytovom dome popísanú v podanom návrhu (časté akustické prejavy posudzovanej)
je možné riešiť inými prostriedkami, pričom v konaní nebolo ani preukázané, že by spoluvlastnícivyužili aj iné spôsoby riešenia existujúcich problémov (správne, trestné právo), okrem zaslania výzvy
na odstránenie rušivých zásahov zo dňa 30.10.2023. Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením
znalca v závere posudku, že je ideatórne sa domnievať, že tento stav (stav nariadenia obmedzenia

spôsobilosti na právne úkony posudzovanej) by vyriešil problém jej súžitia s obyvateľmi bytového domu.
Znalec k objasneniu uvedeného v znaleckom posudku uviedol, že priemerná ústavná nemocničná liečba
pre liečenie dekompenzácie psychotickej poruchy (aj schizoafektívnej zmiešanej poruchy prítomnej
u posudzovanej) trvá na Slovensku 17 dní. Po odliečení dekompenzácie duševnej poruchy (nastavenie
na psychofarmakoterapiu), ak pacient nesúhlasí s ďalšou liečbou (napríklad psychoterapiou), je pacient

prepustený, ak samozrejme liečba nie je nariadená represívne súdne, či prokuratúrou, čo v civilnom
konaní možné nie je. Podľa platnej legislatívy nie je možné nikoho psychiatricky liečiť mimo jeho
vôle, bez jeho súhlasu (mimo uvádzaných represívnych opatrení v trestnom konaní). Takáto liečba
nemá samozrejme ani významnejší pozitívny efekt. Psychiatrické zariadenia (nemocnice, psychiatrické
nemocnice) nie sú zariadeniami pre detenciu osôb s duševnými poruchami, ale zariadeniami pre
vykonávanie zdravotnej starostlivosti v súlade s legislatívou. Ak sa pacient dobrovoľne nechce liečiť,

tak je to obligátne poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti akceptované. Znalec taktiež ozrejmil, že
nie je možné posudzovanej represívne nariadiť ochrannú psychiatrickú ústavnú liečbu v civilnom
konaní. Medicínsky nie je možné odôvodniť obligátnosť ústavnej liečby u posudzovanej, keďže aktuálne
jej stav bol z hľadiska psychiatrického v stave kompenzácie, v čase vyšetrenia sa posudzovaná
dokumentovateľne psychiatricky ambulantne liečila, jej psychický stav bol v stave parciálnej, no

podstatnej kompenzácie, podľa nálezov jej ambulantného psychiatra užívala psychofarmaterapiu.

4. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že
duševná porucha, ktorou posudzovaná trpí, ovplyvňuje jej každodenný život, a to tak, že by nebola
schopná posúdiť dôsledky svojho konania a chovania. Poukázal na to, že esenciálnymi podmienkami

zákonnosti zadržania v psychiatrickom ústavnom zariadení (čoho sa v podstate navrhovateľ dožadoval)
je existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva nebezpečné správanie pacienta, pričom medzi
chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Samotná prítomnosť duševnej
choroby bez iných príčin nie je dôvodom na nútené zadržanie v psychiatrickom ústavnom zariadení, či
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony fyzickej osoby v oblasti jej psychiatrickej liečby. Súd prvej

inštancie u posudzovanej nezistil, že by táto ohrozovala seba alebo svoje okolie v dôsledku konania,
ktoré je vyvolané duševnou chorobou, a to takým spôsobom, aby zásah v podobe jej obmedzenia bol
primeraný. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by sa osoba trpiaca duševnou chorobou nechcela
liečiť, nie je možné nútiť ju bez jej vlastného prispenia a vôle. Vzhľadom na vyššie uvedené konanie
v zmysle § 247 C.m.p. zastavil, keď ustálil, že nie sú splnené podmienky na obmedzenie osoby

v spôsobilosti na právne úkony. Aj keď znalec ohľadom spôsobilosti posudzovanej ku vykonávaniu
právnych úkonov odporučil súdu obmedziť ju pri stavoch dekompenzácie, t.j. zhoršenia jej psychického
stavu, a to v rozsahu rozhodovania o jej psychiatrickej zdravotníckej starostlivosti podľa zákona č.
567/2004 Z. z., súd prvej inštancie takéto rozhodnutie vyhodnotil ako neúčelné a neefektívne, nakoľko o
posúdenístavudekompenzácierozhodujevždyvýlučneošetrujúcipsychiatervkonkrétnomrelevantnom

čase, pričom vychádzajúc z popisu fungovania nastavenia kompenzácie pacientov so psychickými
poruchami znalcom, po odznení akútnej hospitalizácie (o ktorej znalec uviedol, že trvá v priemere 17
dní) sa dostáva pacient do stavu kompenzácie, v súdenom prípade by sa posudzovaná po uvedenom
čase (po nastavení liečby) stala schopnou sama o sebe rozhodovať o svojej psychiatrickej zdravotníckej
starostlivosti a prípadná situácia súvisiaca so spoluvlastníkmi (susedské spory) by sa mohla zopakovať

opätovne. Mal za zrejmé, že uvedeným navrhovaným spôsobom by sa ani neeliminovala a v konečnom
dôsledku ani nevyriešila daná sporná situácia. Preto takéto riešenie nepovažoval za efektívne a ani za
proporcionálne a chrániace primárne záujem samotného (dotknutého) človeka pred záujmom verejným
či tretích osôb, inými slovami, v danom prípade nemožno preferovať verejný záujem a povýšiť ho
nad prirodzené práva človeka, hlavne za situácie, že v konaní ani len zo znaleckého dokazovania

nevyplynula dôvodnosť podaného návrhu. Súd prvej inštancie v rozhodnutí napokon uviedol, že
rozhodol aj bez vypočutia osoby, o ktorej spôsobilosti konal, resp. bez jej vzhliadnutia majúc za to,
že každé ďalšie nariadené pojednávanie by viedlo len k predlžovaniu konania, keď posudzovaná sa
pojednávaní nezúčastňovala z vlastného rozhodnutia, pričom vzhľadom na závery znaleckého posudku
ani jej vypočutie, či vzhliadnutie, by nezmenilo rozhodnutie súdu o nedôvodnosti podaného návrhu a

o zastavení konania.5. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p. Pokiaľ ide o trovy štátu (znalečné), prijaté rozhodnutie
odôvodnil § 251 ods.1 C.m.p. konštatujúc, že dôvody uvedené v § 251 ods. 2 C.m.p odôvodňujúce
priznanie náhrady trov konania neboli prvoinštančným súdom zistené.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku I. zmenil tak, že osobu o ktorej spôsobilosti sa
koná obmedzí na spôsobilosti na právne úkony spôsobom a v rozsahu, že v čase dekompenzácie
jej duševnej poruchy nie je spôsobilá na poskytovanie informovaného súhlasu v zmysle zákona č.

567/2004 Z. z. v súvislosti s jej zdravotnou starostlivosťou a na rozhodovanie o spôsobe, čase a
mieste liečby, hospitalizácie, na rozhodovanie o vstupe, výstupe, umiestnení v zdravotníckom zariadení
a o odmietnutí poskytovania zdravotnej starostlivosti, a to výlučne pokiaľ ide o psychiatrickú liečbu.
V prípade akceptácie jeho návrhu odvolacím súdom žiadal, aby súd za opatrovníka ustanovil niektorého
zo zamestnancov príslušného sociálneho odboru Mestského úradu D.. Odvolanie odôvodnil § 62 ods. 1
C.m.p. poukazujúc na záver znalca, konkrétne jeho odpoveď č. 5 na str. 18 znaleckého posudku, ktorý

súd prvej inštancie bez odôvodnenia opomenul, a v zmysle ktorého: „Táto duševná porucha (vyššie
uvádzaná) aktuálne v danom čase, pri jej danom stave, odôvodňuje obmedzenie vyšetrovanej na právne
úkony a tak, že v období dekompenzácie jej duševnej poruchy; Nie je spôsobilá z hľadiska svojho
duševného stavu rozhodovať o svojej zdravotnej starostlivosti, jej rozsahu, spôsobu, dávať informovaný
súhlas s jej poskytovaním zdravotníckym zariadeniam (podľa zákona 567/2004 Zbierky zákonov) o

potrebe zdravotnej starostlivosti a spôsobe, čase a mieste liečby, hospitalizácie, rozhodovaní o vstupe,
výstupe, umiestnení v zdravotníckom zariadení, odmietnutie poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Dávame na zreteľ, že ide o oblasť len psychiatrickej liečby (inej nie).“ Navrhovateľ argumentoval, že
súd prvej inštancie napriek tomu, že mal za v konaní za zistené a preukázané, že osoba o ktorej
spôsobilosti sa koná trpí duševnou chorobou, ktorá má trvalý charakter, aj napriek odporúčaniu znalca

ju v navrhovanom rozsahu na spôsobilosti na právne úkony neobmedzil a konanie zastavil. Navrhovateľ
rozporoval záver súdu prvej inštancie, že obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, výlučne v rozsahu
udeľovania informovaného súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v oblasti psychiatrickej
liečby, hoc aj len v stave dekompenzácie jej duševnej poruchy, by s ohľadom na popísaný skutkový stav,
jeho intenzitu a trvanie zásahov do základných a ústavných práv ostatných vlastníkov bytového domu

mal byť neproporcionálny. Akcentoval, že znalec v konaní potvrdil, že osoba o ktorej spôsobilosti sa koná
trpí duševnou poruchou, a to schizoafektívnou poruchou zmiešaného typu s prítomnosťou depresívnych
i manických fáz poruchy, pričom ide duševnú poruchu trvalú – doživotnú, pričom je v jej prípade
obligátna kontinuálna, doživotná, predovšetkým psychofarmakologická terapia. V zmysle znaleckého
posudku sa uvedená duševná porucha prejavuje práve bludmi, paranoidnými redukciami až absenciou

objektívneho kontaktu s objektívnou realitou, a tiež poruchami afektivity buď v zmysle hypománie či
mánie, alebo depresie, pričom jednotlivé symptómy v čase varírujú, raz sú dominantné bludy, potom
depresia, či mánia alebo hypománia. Liečbou je možné len potlačiť manifestáciu príznakov duševnej
poruchy. Navrhovateľ poukázal na to, že zo znaleckého posudku a z výsluchu znalca je zrejmé, že aj on
sám navrhuje v stave dekompenzácie obmedziť vyšetrovanú v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu

poskytovania informovaného súhlasu s psychiatrickou liečbou, s ktorou skutočnosťou sa súd v rámci
svojho odôvodnenia nevysporiadal, čo zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia. Navrhovateľ namietal,
že hoci rozhodnutie súdu vo veci samej nemusí byť determinované len obsahom znaleckého posudku,
súd prvej inštancie zvolil selektívny prístup pri hodnotení dôkazov, pričom tento postup presvedčivo
neodôvodnil. Súd prvej inštancie poukázal na parciálne vyjadrenie p. B., sestry posudzovanej o tom,

že sa ich vzťahy v poslednom čase zlepšili, ktoré bolo vytrhnuté z celkového kontextu jej vyjadrení,
pričom súd opomenul jej ostatné vyjadrenia, v rámci ktorých opakovane podporila dôvodnosť podaného
návrhu a potrebu či vhodnosť navrhovaného obmedzenia spôsobilosti jej sestry na právne úkony (čo
do udeľovania informovaného súhlasu s psychiatrickou liečbou). Výpoveď p. B. zároveň označil za
potenciálne subjektívne ovplyvnenú jej príbuzenským pomerom osobou o ktorej spôsobilosti sa koná

ako aj tým, že v predmetnom bytovom dome trvalo nežije, ale sestru a matku chodieva len navštevovať.
Podľa jeho názoru prvoinštančný súd neprihliadol pri svojom rozhodnutí na výpoveď svedkyne p. D.,
ktorá v predmetnom bytovom dome dlhodobo býva, je predsedníčkou spoločenstva vlastníkov bytov,
a teda ide o svedkyňu, ktorá dlhodobo s osobou o ktorej spôsobilosti sa koná v jednom bytovom
dome žije a ich spolužitie v rámci svedeckej výpovede opísala. Napriek tomu je obsah jej výpovede

v písomnej zápisnici z pojednávania zaznamenaný len stručne. Navrhovateľ v tejto súvislosti žiadal,
aby sa odvolací súd oboznámil aj s obsahom zvukovej nahrávky z pojednávania súdu prvej inštancie
zo dňa 23.10.2024, a to minimálne v časti výsluchu svedkyne p. D.. Z vykonaného dokazovania
navrhovateľovi neboli známe žiadne skutočnosti, ktoré by mali spochybniť, či vyvrátiť formulovaný záverznalca, že v danom prípadne je na mieste obmedziť posudzovanú na spôsobilosti na právne úkony
vo vymedzenom rozsahu, práve naopak. Ďalej namietal, že z obsahu znaleckého posudku a obsahu
následného výsluchu znalca je zrejmé, že osoba o ktorej spôsobilosti sa koná je značne nekritická

k svojmu zdravotnému stavu, k prejavom jej psychického ochorenia, a tým aj k potrebe a dôležitosti
jej liečby, k čomu sa znalec vyjadril podrobnejšie na pojednávaní dňa 07.04.2025, jeho výpoveď je
však v písomnej zápisnici z pojednávania zaznamenaná len v stručnosti. Z uvedeného dôvodu navrhol,
aby sa odvolací súd oboznámil aj s obsahom zvukovej nahrávky z predmetného pojednávania zo
dňa 07.04.2025, v rámci ktorej sú vyjadrenia znalca a jeho odpovede na položené otázky podrobne

zaznamenané. Znalec v posudku ďalej uviedol, že osoba o ktorej spôsobilosti sa koná, napriek viacerým
ústavným hospitalizáciám v psychiatrických zariadeniach, z ktorých bola vždy prepustená z dôvodu, že
napokračovanieliečbyneudelilasvojinformovanýsúhlas,doposiaľabsolvovalalenakútnupsychiatrickú
liečbu, a teda ani raz neabsolvovala celú štandardnú a podstatne dlhšiu psychiatrickú liečbu, ktorej
súčasťou je aj doliečovacia časť, v rámci ktorej je pacientovi primeraným spôsobom objasnená potreba
a význam psychiatrickej liečby, či spôsob eliminovania a predchádzania stavom dekompenzácie.

Navrhovateľ zdôraznil, že potreba dlhodobejšej ústavnej liečby bola výslovne formulovaná aj v znalcom
citovanej prepúšťacej správe z PO FN Trnava z roku 2020, kde a kedy posudzovaná naposledy
absolvovala ústavnú psychiatrickú liečbu. Navrhovateľ dal do pozornosti, že znalec v reakcii na
skutočnosti deklarované ambulantným psychiatrom osoby o ktorej spôsobilosti sa koná, o údajnom
dodržiavaní predpísanej liečby, v rámci svojho výsluchu sám nastolil otázku, či predpísanú liečbu

skutočne dodržiava , čo posúdiť síce nevedel, poukázal však na to, že po jej vyšetrení v domácnosti
ho nevyžiadane 3x navštívila v jeho ambulancii. V rámci znaleckého posudku znalec tiež uviedol,
že potenciálne môžu vznikať v správaní posudzovanej kolízie a negatívne interferencie so sociálnym
okolím, predovšetkým v obdobiach dekompenzácie. Stav zistenej hraničnej kompenzácie osoby o ktorej
spôsobilosti sa koná môže v zmysle vyjadrenia znalca v čase alternovať, napríklad v čase vysadenia

farmakoterapie. Navrhovateľ uviedol, že zásah do práv posudzovanej žiada len v nevyhnutnom
rozsahu, len čo do udeľovania informovaného súhlasu s liečbou v oblasti psychiatrickej liečby, a to tak,
aby v prípade potreby absolvovala kompletnú psychiatrickú liečbu, vrátane tej doliečovacej. Ochrana
záujmov dotknutej osoby je garantovaná aj osobou opatrovníka, súd má taktiež na základe návrhu alebo
aj bez návrhu možnosť následne rozhodnúť o navrátení spôsobilosti na právne úkony, ak dôvody jej

obmedzenia u dotknutej osoby pominuli. Konštatoval, že výlučne obmedzením spôsobilosti na právne
úkony možno z dôvodu nekritickosti osoby o ktorej spôsobilosti sa koná k zdravotnému (duševnému)
stavuodvrátiťstavjejdekompenzácieatentonavrátiťdostavukompenzácie(poukazujúcnarozhodnutie
Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.05.2024, sp. zn. 13CoPs/4/2024 v obdobnej právnej veci).

7. Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že podaný návrh má riešiť pravidelne sa objavujúce prejavy
duševného ochorenia osoby o spôsobilosti ktorej sa koná, ktoré dôvodne indikujú možný stav jej
dekompenzácie. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, čo do udeľovania informovaného súhlasu
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa nemusí týkať automaticky len ústavnej hospitalizácie, ale
môže slúžiť na zvládanie stavov dekompenzácie aj menej invazívnymi metódami, ako napr. podaním

depotnej liečby, alebo inými vhodnými metódami. Ak by právo vždy slobodne rozhodovať o svojej liečbe
malo v danom prípade absolútnu prednosť pred verejným záujmom (ako to minimálne naznačuje súd
vo svojom odôvodnení uznesenia), ust. § 233 ods. 1 C.m.p. by sa v časti, pojednávajúcej o prípustnosti
podania návrhu aj inou osobou, ktorá má na rozhodnutí právny záujem, stalo obsolentnou právnou
normou. Susedia si uvedomujú, že posudzovaná trpí duševnou poruchou, v týchto intenciách sa k nej aj

snažili pristupovať a prejavy jej ochorenia v rozumnej a primeranej miere tolerovať, avšak jej správanie
a porušovanie domového poriadku a princípov občianskeho spolužitia sa plynutím času čoraz väčšmi
stupňuje a čoraz častejšie objavuje a dospelo do štádia, kedy nie je možné popieraním objektívneho
problému ďalej tolerovať negatívne konzekvencie na každodenný súkromný život všetkých vlastníkov
a užívateľov bytov v bytovom dome ako aj ich rodín. Spoluvlastníci sa snažili situáciu dlhodobo a

rôznymi spôsobmi a inštitútmi riešiť (pohovor s posudzovanou, jej matkou či sestrou) aj dostupnými
prostriedkami právnej ochrany (privolaním mestskej či štátnej polície, posudzovanej bolo uložené aj
napomenutie za rušenie nočného kľudu). Pokiaľ sa opísané konanie posudzovanej nedeje v nočných
hodinách,napriektomu,žeideokonanieznačneobťažujúcečiobmedzujúcevšetkýchnavôkol,vzásade
jej konanie nenapĺňa znaky žiadneho priestupku, či trestného činu. Za problematickú považoval stránku

dokazovania skutkov posudzovanej, ktorá svoje konanie dokáže v prípade potreby zväčša kontrolovať,
tak ako to opísala aj jej sestra. Pravidelne sa teda stalo, že v čase, kedy sa na miesto dostavila privolaná
policajná hliadka, posudzovaná svoje správanie už kontrolovala, pričom sa v rámci vysvetlenia tvárila,
že si celé oznámenie susedia vymysleli. Za obdobne problematické označil hypoteticky dostupné právneinštitúty v podobe negatórnej žaloby, či podania návrhu na ochranu pokojného stavu v zmysle § 5
Občianskeho zákonníka, ktoré v prípade, ak by súd podanej žalobe, resp. obec podanému návrhu
vyhovela, len veľmi ťažko bolo možné dosiahnuť aj ich faktickú vykonateľnosť. Argumentoval, že

účinným prostriedkom ochrany posudzovanej a ani jej susedov nie je ani prípadné nútené prevzatie
do ústavného zariadenia a následne iniciované konanie v zmysle ust. § 252 a nasl. C.m.p., pretože tak
ako aj znalec v rámci svojho výsluchu uviedol, prípustnosť prevzatia je dôvodná len vtedy, ak je pacient
bezprostredne nebezpečný pre seba alebo pre svoje okolie, čo explicitne v danom prípade doposiaľ
splnené nebolo, keďže správanie sa posudzovanej bolo a je pre ostatných zatiaľ len značne obťažujúce

a rušivé.

8. Osoba, o spôsobilosti ktorej sa koná, ani procesný opatrovník sa k podanému odvolaniu písomne
nevyjadrili.

9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa

§ 65 a § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“), s verejným vyhlásením rozhodnutia
podľa § 2 ods.1, § 33 C.m.p., § 219 ods. 3 C.s.p., pričom dospel k záveru o nedôvodnosti podaného
odvolania.

10. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných
podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 C.m.p., § 380 ods. 2 C.s.p.).

11.Navrhovateľpodaldňa28.11.2023podľa§233ods.1 C.m.p.návrhnazačatiekonaniaoobmedzenie
spôsobilosti posudzovanej na právne úkony, a to v rozsahu rozhodovania o otázkach zdravotného

stavu, týkajúcich sa najmä hospitalizácií, vyšetrení a terapeutických metód a postupov a v rozhodovaní
o umiestnení a pobyte posudzovanej v ústavných psychiatrických zariadeniach. Dôvodil tým, že
správanie posudzovanej indikuje, že trpí závažným psychiatrickým ochorením, jej zdravotný stav sa
zhoršuje, pričom objektívne nie je schopná rozhodovať o svojej liečbe ani o umiestnení v zdravotníckom
zariadení. Po nariadení znaleckého dokazovania a predložení Znaleckého posudku č. 219/2024 zo

dňa 19.12.2024 vypracovaného MUDr. Máriom Strakom, znalcom v odbore zdravotníctvo, odvetvie
psychiatria v znení jeho Opravy č.1/2025 zo dňa 30.01.2025, navrhovateľ v podaní zo dňa 14.02.2025
žiadal o obmedzenie posudzovanej v spôsobilosti na právne úkony, a to čo do udeľovania súhlasu
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (vrátane hospitalizácie) týkajúcou sa výlučne jej psychiatrickej
liečby , ktoré obmedzenie nemusí byť aplikované len pre účely poskytnutia súhlasu s hospitalizáciou

v psychiatrickom zariadení, ale na základe konzultácie a prípadného odporúčania psychiatra to
teoreticky môže byť aj udelenie súhlasu s menej invazívnym zásahom do práv posudzovanej, ako napr.
pri depotnej antipsychotickej liečbe, práve ktorou sa v zmysle odborných odporúčaní dá pomerne účinne
predchádzať nedodržiavaniu liečebného režimu zo strany pacienta . V podanom odvolaní navrhovateľ
žiada, aby súd (o.i.) osobu o ktorej spôsobilosti sa koná obmedzil na spôsobilosti na právne úkony

spôsobom a v rozsahu, že v čase dekompenzácie jej duševnej poruchy nie je spôsobilá na poskytovanie
informovaného súhlasu v zmysle zákona č. 567/2004 Z. z. v súvislosti s jej zdravotnou starostlivosťou
a na rozhodovanie o spôsobe, čase a mieste liečby, hospitalizácie, na rozhodovanie o vstupe, výstupe,
umiestnení v zdravotníckom zariadení a o odmietnutí poskytovania zdravotnej starostlivosti, a to výlučne
pokiaľ ide o psychiatrickú liečbu.

12. V danej veci súd prvej inštancie rozhodoval za stavu, kedy z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
posudzovaná bola na psychiatrickom oddelení Fakultnej nemocnice Trnava hospitalizovaná celkovo 3-
krát (v rokoch 2018, 2019 a 2020) a v Psychiatrickej nemocnici P. Pinela Pezinok v období od 18.9.2018
do 23.10.2018, od 05.09.2019 do 25.09.2019 a od 11.09.2020 do 25.09.2020. Zo správy B. G. D.,

psychiatra v Nemocnici Ružinov Bratislava zo dňa 10.10.2024 vyplynulo, že posudzovaná je evidovaná
v psychiatrickej ambulancii, liečbu dodržiava a na kontroly chodí pravidelne. Zo záverov Znaleckého
posudku č. 219/2024 zo dňa 19.12.2024 vypracovaného MUDr. Máriom Strakom, znalcom v odbore
zdravotníctvo, odvetvie psychiatria v znení jeho Opravy č.1/2025 zo dňa 30.01.2025 a z výpovede tohto
znalca pred súdom vyplynulo, že posudzovaná je psychiatricky liečená pre schizoafektívnu poruchu

F 25.20 (manický al. zmiešaný typ), ide o poruchu trvalého charakteru, vyžadujúcu si kontinuálnu
doživotnú psychofarmakologickú terapiu, v minulosti bola viackrát hospitalizovaná v PsN vo Veľkom
Záluží, v Pezinku, na psychiatrickom oddelení FN Trnava, prepustená bola vždy z dôvodu neudelenia
písomného informovaného súhlasu, je opakovane psychiatricky liečená pre schizoafektívnu poruchu,popiera ochorenie a je k nemu nekritická, aktuálne chodí k psychiatrovi B. G. D., užíva antipsychotiká,
posledná kontrola bola 12/2024, ďalšia je naplánovaná o mesiac. Znalec konštatoval, že i keď ide
o doživotné ochorenie, ktoré je možné ovplyvniť len manifestáciu príznakov, samotná porucha tohto typu

nespôsobuje zníženie kognitívno - mnestických funkcií (poznávacie a pamäťové), intelektu, nevzniká
„defekt osobnosti“. Kritičnosť v čase kompenzácie nie je tangovaná (poškodená), významne znížená.
Posudzovaná je aktuálne hranične kompenzovaná, bez obligátnosti ústavnej psychiatrickej liečby, je
schopná plne adekvátne spravovať svoje záležitosti svojím vlastným konaním a nevyžaduje kontinuálny
dohľad či asistenciu inej osoby alebo inštitúcie. V čase vyšetrenia sa objektivizovateľne psychiatricky

ambulantne lieči, jej stav je relatívne kompenzovaný, bez psychotickej somatiky, nevyžaduje si
psychiatrickú hospitalizáciu. Znalec zároveň uviedol, že v stave dekompenzácie nie je posudzovaná z
hľadiska psychiatrického schopná rozhodovať o svojej zdravotnej psychiatrickej starostlivosti, pričom
však určenie stavu dekompenzácie je vždy obligátorne na posúdení ošetrujúceho psychiatra. V období
dekompenzácie, t.j. v stave zhoršenia jej psychického stavu, je odôvodnené obmedzenie posudzovanej
k rozhodovaniu ohľadne udelenia súhlasu v oblasti jej psychiatrickej liečby a toto právo súdom delegovať

na opatrovníka. Znalec odporučil súdu v čase dekompenzácie obmedziť posudzovanú v spôsobilosti na
právne úkony , a to v rozsahu udelenia súhlasu s poskytovaním psychiatrickej zdravotnej starostlivosti
podľa zákona č. 567/2004 Z.z. , rozhodovania o spôsobe, čase, mieste liečby, hospitalizácie, o vstupe
a výstupe, umiestnení v zdravotníckom zariadení a o odmietnutí poskytovania zdravotnej starostlivosti.

13. Podľa § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je
len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či
jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah
obmedzenia určí v rozhodnutí.

14. Podľa § 248 ods. 2 C.m.p. ak súd rozhodne o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, vo
výroku rozsudku vymedzí rozsah, v akom spôsobilosť osoby na právne úkony obmedzil, a ustanoví jej
opatrovníka.

15. Podľa § 247 ods. 1 C.m.p. ak nie sú splnené podmienky na obmedzenie spôsobilosti, zmenu

obmedzenia spôsobilosti alebo navrátenie spôsobilosti, súd konanie zastaví.

16. V nadväznosti na predmet daného konania odvolací súd ako prvoradé zdôrazňuje, že podľa čl.
12 ods. 1,2 a 3 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 311/2010 Z. z.) osoby so zdravotným postihnutím majú

kedykoľvek právo na uznanie svojej osoby ako subjektu práva. Osoby so zdravotným postihnutím majú
spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými. Zmluvné
strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím prístup k
pomoci, ktorú môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony. Pri rozhodovaní o
obmedzení spôsobilosti osoby na právne úkony musí súd dbať na zmysel a podstatu základných práv a

slobôdtak,akovyplývajúajzListinyzákladnýchprávaslobôd(ústavnýzákonč.23/1991Zb.z9.januára
1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) a takýto krok je potrebné skúmať z pohľadu potenciálnych
zásahov do týchto základných práv posudzovanej osoby. K ich obmedzeniu možno prikročiť iba za
účelom ochrany základných práv iných osôb alebo za účelom ochrany verejného záujmu, t. j. ostatných

ústavne chránených statkov (pozri bližšie Nález ÚS ČR II. ÚS 934/16 zo dňa 13.12.2016). Základným
pojmom pri výklade predmetných práv jednotlivca je pritom ľudská dôstojnosť, pričom garantovanie jej
nedotknuteľnosti umožňuje človeku plne užívať svoju osobnosť (napr. Nález ÚS SR I. ÚS 313/2012 zo
dňa 28.11.2012, Nález ÚS ČR II. ÚS 303/2005 zo dňa 13.09.2007 alebo Nález ÚS ČR I. ÚS 557/2009
zo dňa 18.08.2009).

17. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je inštitútom, ktorý prešiel v ostatnom období výraznými
zmenami a naďalej sa vyvíja, pričom základným východiskom tohto vývoja je pretavenie zachovania
a rešpektovania ľudskej dôstojnosti aj (najmä) pri posudzovaní potreby či nutnosti obmedziť osobu v
spôsobilosti na právne úkony. K obmedzeniu osoby v spôsobilosti na právne úkony je možné pristúpiť

až vtedy, ak sa vyčerpali všetky - menej represívne prostriedky (napr. trestného, priestupkového, či
administratívneho práva) alebo ak sa už iné obmedzenia nedajú použiť (resp. sa stali neúčinnými). Z
uvedeného potom vyplýva, že obmedzenie spôsobilosti na právne úkony prichádza do úvahy až vtedy,
ak je použitie iných prostriedkov vylúčené alebo je zjavné, že ich účinnosť nebude mať žiadny dopadna dotknutú osobu. Pri tomto rozhodovaní sa upustilo od preferovania ochrany verejného záujmu alebo
ochrany práv iných osôb bez toho, aby sa dôsledne posudzovala proporcionalita obmedzenia osoby
v spôsobilosti na právne úkony, keďže ani samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou,

nie je sama osebe dôvodom k použitiu inštitútu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony. V súlade s
princípom proporcionality je totiž nevyhnutné, aby bolo preukázané, že zachovanie plnej spôsobilosti na
právne úkony niekoho alebo niečo ohrozuje a v čom toto ohrozenie spočíva. Vykonaným dokazovaním
teda musí byť identifikované konkrétne právo alebo záujem, v dôsledku ochrany ktorého musí dôjsť k
obmedzeniu osoby v spôsobilosti na právne úkony. V súvislosti s uvedeným je rozhodujúce nie to, akou

duševnou poruchou osoba trpí, ale ako sa prejavuje v jej živote a spoločnosti, t. j. či ide o tak podstatnú
odchýlku od normálneho psychického vývinu človeka, ktorá mu v určitom rozsahu bráni postarať sa
o svoje záležitosti. To je možné len prostredníctvom dôsledného a podrobného zistenia osobných a
rodinných pomerov posudzovaného, ako sa prejavuje v sociálnych kontaktoch, či a ak áno do akej miery
si vie zabezpečiť svoje potreby a využívať k tomu určené veci a produkty, tiež či a ak áno, do akej
miery je schopný vyvarovať sa nebezpečenstvu a zabezpečiť si pomoc v prípade, že dôjde k ohrozeniu

jeho života alebo zdravia. V neposlednom rade či a ak áno, akým spôsobom ohrozuje práva iných osôb
alebo verejný záujem. V žiadnom prípade pritom nepostačuje, aby existencia tohto nebezpečenstva
bola len hypotetická, resp. sa odvíjala od určitých skutočností, ktoré môžu, ale nemusia, za istých
okolností nastať niekedy v budúcnosti a pravdepodobne môžu, ale nemusia viesť k určitým popisovaným
následkom. Pri rozhodovaní o obmedzení osoby v spôsobilosti na právne úkony musí súd zvažovať, či

miera nebezpečenstva a prípadný predpokladaný následok, vyvážia tak vážny zásah do práv človeka,
akým je obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony (viď nálezy ÚS SR a ÚS ČR vymenované v
predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia, rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/39/2022).

18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd plne akceptuje postup súdu prvej inštancie, ktorý v

danej veci, kedy bola na strane posudzovanej nariadeným znaleckým dokazovaním identifikovaná
schizoafektívna porucha F 25.20, ktorá nie je len prechodného charakteru, pre ktorú bola v minulosti
opakovane psychiatricky liečená, pričom v čase vyšetrenia znalcom a rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa dobrovoľne podrobovala ambulantnej psychiatrickej starostlivosti, užívala antipsychotiká,
jej ochorenie bolo hranične kompenzované, bez psychotickej symptomatiky a potreby psychiatrickej

hospitalizácie, bola schopná plne adekvátne spravovať svoje záležitosti svojím vlastným konaním
a nevyžadovala kontinuálny dohľad či asistenciu inej osoby alebo inštitúcie, správne a opodstatnene
zameral dokazovanie k posúdeniu existencie hmotnoprávnych predpokladov pre rozhodnutie o
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, a to najmä primeranosti navrhovaného výnimočného
zásahu do základných práv posudzovanej (spôsobilosti na právne úkony). Práve táto otázka za stavu,

kedy navrhovateľ v návrhu na začatie konania a ani v priebehu konania neprodukoval žiadne
zásadné tvrdenia k otázke, či zachovanie plnej spôsobilosti na právne úkony posudzovanej niekoho
alebo niečo ohrozuje, v čom takéto ohrozenie spočíva, či existuje konkrétne právo alebo verejný
záujem, ktorý je nutné chrániť obmedzením posudzovanej na právne úkony a či diagnostikované
ochorenie predstavuje tak vážnu odchýlku od normálneho psychického vývinu, ktorá posudzovanej

bráni riadne sa postarať o svoje záležitosti, mala podstatný a zásadný význam pre rozhodnutie. Pokiaľ
navrhovateľ v návrhu na začatie konania ako i v podanom odvolaní argumentoval v zásade výlučne
tým, že správanie posudzovanej (jej neprimerane hlučné prejavy, a to aj v nočných hodinách) je
obťažujúce a rušivé pre ostatných vlastníkov bytov, treba mu dať do pozornosti, že obmedzením
spôsobilosti na právne úkony sa primárne sleduje ochrana záujmov samotného (dotknutého) človeka a

až následne záujem verejný či tretích osôb. Vykonaným dokazovaním nebolo v konaní identifikované
a ani preukázané nielen žiadne ohrozenie záujmov posudzovanej (ktorá sa dobrovoľne podrobuje
ambulantnejpsychiatrickejstarostlivosti,užívaantipsychotiká,jej ochorenieje hraničnekompenzované,
bez psychotickej symptomatiky a potreby psychiatrickej hospitalizácie, je schopná plne adekvátne
spravovať svoje záležitosti svojím vlastným konaním, nevyžaduje kontinuálny dohľad či asistenciu inej

osoby alebo inštitúcie), ale ani existencia konkrétneho práva alebo verejného záujmu, ktorý je
nutné chrániť obmedzením posudzovanej na právne úkony. Dodáva, že sám navrhovateľ v podanom
odvolaní argumentuje, že neboli splnené podmienky na nútené prevzatie posudzovanej do ústavného
zariadenia a následne iniciované konanie v zmysle ust. § 252 C.m.p., keď posudzovaná doposiaľ nebola
bezprostredne nebezpečná pre seba alebo svoje okolie, a jej správanie je zatiaľ „len“ značne obťažujúce

a rušivé.

19. Za daného stavu, kedy nebola vykonaným dokazovaním na strane posudzovanej identifikovaná
žiadna vážna odchýlka , brániaca sa jej riadne postarať o svoje záležitosti , ani existencia hrozby ,ktorej by bola posudzovaná vystavená , a napokon ani konkrétne právo, alebo verejný záujem, ktorý
by bolo nutné chrániť obmedzením posudzovanej na právne úkony, je možné v kontexte špecifických
okolností preskúmavanej veci akceptovať, že súd prvej inštancie netrval na výsluchu posudzovanej,

resp. na jej vzhliadnutí. Aj keď si je odvolací súd vedomý, že z ust. § 243 C.m.p. vyplýva povinnosť
súdu vyslúchnuť osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná, resp. v odôvodnených prípadoch takúto osobu
vzhliadnuť, táto povinnosť nie je absolútna a je potrebné ju vykladať vo vzájomnej súvislosti so zásadami
Civilného mimosporového konania. Má za to, že v prípade, ak vykonaným dokazovaním (vrátane
riadne nariadeného a vykonaného znaleckého dokazovania a výsluchu znalca) súd dospel k záveru,

že nie sú splnené hmotnoprávne podmienky na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony ( nebolo
dostatočne identifikované, či plná spôsobilosť na právne úkony posudzovanej vôbec niekoho alebo
niečo ohrozuje, v čom takéto ohrozenie spočíva, či vôbec existuje konkrétne právo alebo verejný
záujem,ktorýjenutnéchrániťobmedzenímposudzovanejnaprávneúkony,anajmä,žediagnostikované
ochorenie predstavuje odchýlku od normálneho psychického vývinu v intenzite brániacej posudzovanej
sa riadne postarať o svoje záležitosti) je plne akceptovateľný stav, že po opakovaných ospravedlneniach

sa posudzovanej z neúčasti na nariadených pojednávaniach, v záujme hospodárnosti konania súd prvej
inštancie vo veci rozhodol aj bez vyslúchnutia posudzovanej.

20. Na zásadnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa opierajúcu sa o odporúčanie navrhované znalcom
v záveroch znaleckého posudku, že v období dekompenzácie (t.j. v stave zhoršenia jej psychického

stavu) je odôvodnené obmedzenie posudzovanej týkajúce sa rozhodovania ohľadne udelenia súhlasu
v oblasti jej psychiatrickej liečby, toto právo delegovať na opatrovníka a obmedziť posudzovanú v
spôsobilosti na právne úkony v rozsahu udelenia súhlasu s poskytovaním psychiatrickej zdravotnej
starostlivostipodľazákonač.567/2004Z.z.,rozhodovaniaospôsobe,čase,miesteliečby,hospitalizácie,
o vstupe a výstupe, umiestnení v zdravotníckom zariadení a o odmietnutí poskytovania zdravotnej

starostlivosti, odvolací súd neprihliadol. Má za to, že obmedzenie spôsobilosti posudzovanej na právne
úkony v tomto rozsahu (žiadané navrhovateľom v podanom odvolaní) je zjavne nevykonateľné, keďže
obmedzenie v spôsobilosti na právne úkony nie je možné limitovať výlučne na čas dekompenzácie
posudzovanej. Obmedzenie spôsobilosti osoby na právne úkony je totiž závažným zásahom do jej
ústavných práv, ktoré môže byť uložené len na základe zákona a jeho účinnosť je daná právoplatnosťou

rozhodnutia, ktorým bola spôsobilosť osoby obmedzená. V prípade, ak by bola spôsobilosť osoby
obmedzená len „na čas dekompenzácie jej zdravotného stavu“, záver o tom, či by bolo rozhodnutie
fakticky vykonateľné, by bol delegovaný na ošetrujúceho lekára, čím by došlo k zjavne nezákonnému
postupu. Odvolací súd sa v tejto súvislosti bez výhrad stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
i v prípade, ak by bola spôsobilosť posudzovanej obmedzená v tomto rozsahu, daná skutočnosť by

nemala vplyv na to, či by posudzovaná absolvovala ďalšie doliečenie nadväzujúce na jej primárnu
hospitalizáciu (po prípadnom detenčnom konaní), keď v čase rozhodovania o ďalšom pokračovaní by
bolaužzrejmevstavekompenzácie,arozhodnutieopokračovanívďalšejliečbebybolovjejpôsobnosti.

21. Odvolací súd v záujme vyporiadania sa so zásadnými odvolacími dôvodmi napokon konštatuje, že

pri odvolacom prieskume nezistil žiadnu vadu v procesnom postupe súdu prvej inštancie. K námietkam
navrhovateľa o nedostatočnom zaznamenaní obsahu výsluchu v konaní vypočutej svedkyne p. A. D.
a znalca MUDr. Mária Straku uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 98, § 99 C.s.p.,
keď záznam z pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 23.10.2024 a 07.04.2025 riadne zaznamenal
technickým zariadením na zaznamenávanie zvuku (záznam je súčasťou elektronického súdneho spisu)

a zároveň z označených pojednávaní spísal zápisnicu, v ktorej (o.i.) zaznamenal podstatný obsah
výpovede svedkyne a vypočutého znalca. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazuje na právny záver
vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.05.2024, sp.zn. 13CoPS/4/2024 v „obdobnej
veci“, dáva mu do pozornosti, že závery súdu pri posudzovaní návrhu na obmedzenie spôsobilosti
osoby na právne úkony sú vždy výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia individuálnych

a nezameniteľných skutkových okolností danej veci, ktoré v konkrétnom konaní vyšli najavo a ktoré v
rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.

22.Ďalšieargumentyodvolateľa považovalodvolacísúd prerozhodnutievovecisamejzanepodstatné,
nespôsobilé ovplyvniť posúdenie veci, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj

nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami (účastníkmi
konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
(účastníkmi konania). Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, čipripomienku strany (účastníkov konania) avšak je nevyhnutné, aby bolo reagované na ich podstatné a
relevantné argumenty (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS
200/2009).

23.Vnadväznostinauvedenéodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancie,vrátanezávislýchvýrokoch
o trovách konania a o trovách štátu, podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 2 ods.1, § 52, § 58 C.m.p. v spojení s § 396 ods.1

C.s.p.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods.1 C.m.p., § 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).