Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122348783
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava,
Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanej K. A., narodenej XX. X. XXXX, T., U. Y. XXXX/
XX, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Lučenec, Janka Kráľa 5/A, o zaplatenie sumy 8
934,94 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 15Csp/104/2022,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. augusta 2023 sp. zn.
11CoCsp/11/2023, takto

r o z h o d o l :

Senát 8C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") podľa §

388 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") zmenil rozsudok
Okresného súdu Lučenec (ďalej aj „súd prvej inštancie" resp. „prvoinštančný súd") z 27. februára č.k.
15Csp/104/2022-228 v spojení s opravným uznesením zo 4. apríla 2023 č.k. 15Csp/104/2022-254 vo
výroku II., ktorým „žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 8.723,80 Eur, úrok vo
výške 1.880,18 eur, poplatky vo výške 141,14 eur, úrok z omeškania 455,38 eur, úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 8.723,80 eur od 21.6.2021 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po

50,- eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v
ktorom rozhodnutie súdu nadobudne právoplatnosť až do vyrovnania tak, že splátky budú pripisované
v poradí istina, poplatky, úrok, úrok z omeškania s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva
zročným celý dlh" tak, že žalobu žalobkyne zamietol (výrok I.); žalovanej priznal nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100% (výrok II).

1.1. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie po právnej stránke aplikoval ustanovenia § 144, § 145
ods.1,2 a § 146 ods. 1 CSP, § 52 ods.1, 2, 3, § 53 ods.6, 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 1 ods. 2, 3, § 7, § 9 ods.1, 2, § 11 ods.1, 2, § 17 ods.1
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom
ku dňu 6. februára 2018 (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z." alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch"),
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o bankách") a ustanovenia § 1, § 4 ods.1, § 6a opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017
zo 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver (ďalej len „opatrenie").

1.2. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd konštatoval, že spornou v konaní ostali žalovanou
tvrdené skutočnosti o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z dôvodu neplatnosti postúpenia

pohľadávky pre nedodržanie zákonného postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a nedodržania
zákonného postupu podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, o zanedbaní odbornejstarostlivosti veriteľa pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí a o premlčaní žalobcom uplatneného
nároku. Reagujúc na uvedené súd prvej inštancie podrobil spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere,

na podklade ktorej bolo žalovanej poskytnuté plnenie prieskumu, či obsahuje náležitosti v zmysle
ustanovenia § 9 ods.2 písm. f), g), k), l) a r) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom tieto mal
z obsahu zmluvy za preukázané. Takisto pokiaľ ide o žalovanou namietané porušenie povinnosti
veriteľa konať pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou tým, že
právny predchodca žalobkyne pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy neskúmal schopnosť žalovanej

splácať spotrebiteľský úver, tu prvoinštančný súd s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 24 zákona
o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 6a ods. 5 opatrenia reagoval tvrdením, že táto povinnosť
veriteľoviprirefinancovaníexistujúcichúverovnevyplývala;úveromposkytnutýmprávnympredchodcom
žalobkyne sa refinancovali 3 existujúce úvery žalovanej v celkovej výške zostávajúcich úverových
splátok 11 092 eur, súčet mesačných splátok predstavoval 259 eur; refinancovaný úver bol žalovanej
poskytnutý vo výške 11 610 eur s mesačnou splátkou 168,99 eura. Vychádzajúc z ustanovenia § 6a

ods. 5 opatrenia mal súd prvej inštancie za to, že limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu
sa nevzťahoval na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatil jeden alebo viac existujúcich spotrebiteľských
úverov, ak výška poskytnutého úveru neprevyšovala súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov
o 5 %; v zmysle predmetného ustanovenia mohol byť žalovanej poskytnutý úver maximálne vo výške
11 646,60 eura. V tejto súvislosti tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že veriteľ neporušil povinnosť

konať pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou v zmysle ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010
Z.z..

1.3. K námietke žalovanej ohľadom neplatnosti zosplatnenia spotrebiteľského úveru nedodržaním
ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd uviedol, že

žalobkyňa v konaní preukázala, že výzvou zo dňa 14. júla 2020 jej právny predchodca vyzval
žalovanú na splnenie povinnosti, nakoľko táto bola v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo
výške 1 526,65 eura; súčasne žalovanú upozornil na oprávnenie banky úver mimoriadne zosplatniť;
žalovaná výzvu v odbernej lehote neprevzala. Listom zo dňa 25. augusta 2020 právny predchodca
žalobkyne žalovanej oznámil, že ku dňu 24. augusta 2020 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru; súčasne

ju vyzval na úhradu dlhu v celkovej výške 10.873,10 eura; žalovaná zásielku v odbernej lehote
neprevzala. Na základe týchto skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že zo strany právneho
predchodcu žalobkyne boli dodržané podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru dané
ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Námietku žalovanej týkajúcu
sa neurčitosti uvedených právnych úkonov právneho predchodcu žalobkyne (neuvedením konkrétnej

omeškanej splátky úveru, pre ktorú bol úver zosplatnený) vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú,
nakoľko žiaden všeobecne záväzný právny predpis žalovanou vytýkané náležitosti právnych úkonov
neustanovuje. Prvoinštančný súd doplnil, že skutočnosť, ktorá neuhradená splátka vyvolala mimoriadne
zosplatnenie úveru je rozhodujúca v okamihu vznesenia námietky premlčania, kedy v prípade straty
výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch začína premlčacia doba plynúť deň nasledujúci po uplynutí

troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh;
uvedené vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. januára 2023 sp. zn.
4Cdo/231/2021. V súvislosti so žalovanou vznesenou námietkou premlčania súd prvej inštancie vzal
zreteľ aj na vyjadrenie žalobkyne, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo pre nesplnenie
splátky splatnej dňa 15. mája 2020; premlčacia doba začala plynúť dňa 16. augusta 2020 a uplynula by

dňa 16. augusta 2023; s ohľadom na uvedené tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa
svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy uplatnila v rámci plynutia premlčacej doby.

1.4. Čo sa týka namietaného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne pre nedodržanie postupu
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 17 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z., súd prvej

inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2018 sp. zn.
7Cdo/26/2017, v ktorom tento špecifikoval podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka svoju pohľadávku postúpiť inému subjektu; zákonným
predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky je existencia pohľadávky alebo jej časti, ktorá
je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že k postúpeniu
pohľadávky došlo dňa 23. augusta 2021. Nakoľko vyhodnotil zosplatnenie úveru za platné a účinné a
pôvodný veriteľ súčasne vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok úveru, pričom v čase vypracovania
výzvy bola žalovaná viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s úhradou dlžných splátok, dospel kzáveru, že postupca pri postúpení pohľadávky na žalobkyňu dodržal ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o
bankách a § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe čoho konštatoval aktívnu vecnú
legitimáciu žalobkyne v danom spore.

1.5. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba žalobkyne bola podaná
dôvodne, a preto žalovanej uložil povinnosť na zaplatenie istiny vo výške 8 723,80 eura; žalobkyni v
zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka priznal

tiež úrok z omeškania; rovnako jej priznal aj kapitalizovaný úrok a poplatky špecifikované vo výrokovej
časti rozsudku. Keďže žalovaná pre prípad uloženia povinnosti uhradiť žalobkyni dlžnú sumu úveru
požiadala o možnosť uhradiť dlh v splátkach po 50 eur, tejto žiadosti súd prvej inštancie, vychádzajúc z
celkovýchvýdavkovvyčíslenýchžalovanou,vyhovel.Splatnosťsplátokurčilkposlednémudňuvmesiaci
počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom rozhodnutie súdu nadobudne právoplatnosť, a to
až do vyrovnania dlhu s upozornením, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stane zročným celý

dlh. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1, § 256 ods.1 a
§ 262 ods.1 CSP. Konštatoval, že v časti konania (výroku I. súdu prvej inštancie) zavinila zastavenie
konania žalovaná, ktorá po podaní žaloby uhradila časť dlžnej sumy. Vo zvyšnej časti (výroku II. súdu
prvej inštancie) mala plný úspech žalobkyňa. Prvoinštančný súd preto priznal nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu žalobkyni a na ich úhradu zaviazal žalovanú.

2. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie a odvolania žalovanej zistil, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie
a náležite zistil skutkový stav, v odvolaním napadnutom rozhodnutí reagoval tiež na žalovanou
vznesené námietky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru ako aj námietky o zanedbaní

odbornej starostlivosti veriteľa pred poskytnutím spotrebiteľského úveru; vysporiadal sa tiež s námietkou
premlčania žalobkyňou uplatneného nároku. Správne pristúpil aj k zodpovedaniu otázky, či právny
predchodca žalobkyne zosplatnil pohľadávku v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s § 565
Občianskehozákonníka.Konštatovalpritom,žemalzapreukázanésplneniepodmienokpremimoriadne
zosplatnenie úveru, aplikujúc preto ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 17 ods. 1

zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná v spore.
S uvedeným záverom sa ale odvolací súd nestotožnil, v ktorom smere súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil (t.j. v otázke dodržania podmienok daných ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách).

2.1. Odvolací súd mal za to, že pre konštatovanie platného postúpenia pohľadávky banky na iný (hoci

aj nebankový) subjekt je nevyhnutné splniť určité podmienky; tieto sú v prípade práv vyplývajúcich zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere definované v osobitnej úprave, a to v ustanovení § 17 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch a zároveň v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. V danom prípade
povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 17 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. splnená bola (postúpenie práv
na banku, ide o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru). Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré definuje dve podmienky, za
ktorých možno postúpiť bankovú pohľadávku inej osobe, a síce písomnú výzvu banky klientovi, aby
plnil a omeškanie dlžníka so splnením čo i len časti postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako
90 dní a tiež vychádzajúc z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
rozsudku z 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020 (obdobne tiež uznesenie z 27. októbra 2022 sp. zn.

4Cdo/75/2020) odvolací súd dospel k záveru, že ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách predpokladá
pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní
so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku; touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky
podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne
splatný; tieto predpoklad samostatnej výzvy podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nespĺňajú.

Na základe uvedeného a podľa skutkových zistení v danej veci mal odvolací súd za to, že podmienka
pre platné postúpenie pohľadávky banky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách splnená
nebola. Žalobca totiž existenciu takejto výzvy netvrdil, ani ju spolu s inými listinnými dôkazmi v priebehu
konania nepredložil. Strana sporu pritom nesie zodpovednosť za výsledok sporu; musí preto zvážiť,
ktoré dôkazy predloží, resp. ak ich nepredloží, musí si byť vedomá, vzhľadom na koncentráciu konania,

následkov spojených s nepredložením dôkazov.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka"),
ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.Vytýkanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP videla v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní
vychádzal z judikatúry dovolacieho súdu, ktoré „nemá silu judikátu", keďže ide o osamotené rozhodnutie
(sp. zn. 2Cdo/266/2020). Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) resp. c) CSP, a

síce nesprávne právne posúdenie (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne resp. ešte nebola vyriešená)
videla v rôznej rozhodovacej praxi (senátov) dovolacieho súdu vo vzťahu k otázke „či výzvou podľa
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva o mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka, ako aj výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti...".V súvislosti s uvedeným

formulovala tiež ďalšiu otázku, a síce "či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre
platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní
so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne či touto výzvou (ne)môže byť výzva
banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. oznámenie o vyhlásení úveru za
predčasne splatený" (viď rozhodnutie z 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020 a z 27. októbra 2022
sp. zn. 4Cdo/75/2020 v.s. rozhodnutia z 27. septembra 2023 sp. zn. 9Cdo 165/2022, z 29. marca

2022 sp. zn. 8Cdo/139/2020, z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/191/2021 a z 25. mája 2022 sp. zn.
1Cdo/4/2020, ktoré sa podľa názoru dovolateľky v ňou nastolených otázkach rozchádzajú). Z bližšie
citovaných záverov rôznych senátov dovolacieho súdu podľa žalobkyne vyplýva, že výzvou podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale aj výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti. Rozdielna rozhodovacia

prax najvyššieho súdu nie je v súlade s princípom právnej istoty, tak ako je zakotvený v čl. 2 ods.
3 CSP. Dovolateľka prezentovala názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách pojednáva o
akejkoľvek písomnej výzve banky, bez osobitných náležitostí, pričom k interpretačným odlišnostiam
tohto ustanovenia dochádza len skrz spotrebiteľského charakteru sporu, čo označila za nesprávne
a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Za predmetnú výzvu preto možno považovať aj oznámenie o

mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobkyňa Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadala, aby napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná v podanom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne dovolací súd žiadala, aby dovolanie zamietol.
Bližšie uviedla, že k platnému postúpeniu pohľadávky skutočne dôjsť nemohlo, avšak nie z tých

dôvodov, ktoré konštatuje odvolací súd, ale z iných dôvodov a síce, preto lebo právny predchodca
žalobkyne pri uzatváraní spotrebiteľského úveru zanedbal odbornú starostlivosť podľa § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. Dôsledkami predmetného zanedbania bola a) nemožnosť jednorazového
zosplatnenia spotrebiteľského úveru a b) bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v
zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Úverový veriteľ z dôvodov uvedených v § 11 ods. 2

zákona o spotrebiteľských úveroch vôbec nebol oprávnený pristúpiť k jednorazovému zosplatneniu
úveru a práve z tohto primárneho dôvodu je jeho úkon „Vyhlásenie úveru ako predčasne splatný zo dňa
25.08.2020" absolútne neplatným právnym úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka a logicky je teda
neplatným aj následné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu pre porušenie ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách (možnosť postupovať pohľadávku len v rozsahu splatného záväzku). Navyše pokiaľ

je žalovanej známe, žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz o zaslaní zásielky doporučene (podací lístok)
o tom, že sa jednostranný právny úkon veriteľa skutočne dostal do jej dispozičnej sféry.

5. Najvyšší súd (ďalej tiež ,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní,
či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa §
429 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,
že rozhodujúcou právnou otázkou od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu je otázka,
namietaného nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP) posúdenia výzvy podľa ustanovenia

§ 92 ods. 8 zákona o bankách; otázka či môže byť takouto výzvou aj výzva o mimoriadnej splatnosti
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti.

6. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (účinného v čase postúpenia uplatnenej pohľadávky), ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlápre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani
pravidláprepostupovaniepohľadávokzozmlúvoúverochnabývaniepodľaosobitnéhopredpisu.87ad).
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

7. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a
zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym
predpisom upravenou činnosťou.

8. Napadnutým rozhodnutím odvolací súd rozhodol v súlade s vysloveným právnym názorom v
kasačnom uznesení najvyššieho súdu z 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020, v ktorom sa riešila
otázka, či výzvu, ktorou sa zároveň vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky možno považovať za
výzvu podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom najvyšší súd dospel k záveru „že obsah

ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú
výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského
charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj
charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách". K takému istému záveru dospel najvyšší súd
v rozhodnutí z 27. októbra 2022 sp. zn. 4Cdo/75/2020. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo

dňa31.marca2022sp.zn.2Cdo/266/2020vďalšíchkonkrétnostiachuviedol,žezustanovenia§92ods.
8 zákona o bankách vyplýva „reťazec úkonov, ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu
pohľadávky.Prvýtakýtoúkonjepísomnávýzvabankyklientovi,žejevomeškanísosplnenímčolenčasti
svojho peňažného záväzku voči banke. Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti síce
sekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad porušenia v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré

trvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je predmetom tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru...".

9. Z ďalšej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že v rozhodnutí z 25. mája 2022
sp. zn. 1Cdo/4/2020 k námietke dovolateľa o nesprávnosti právneho záveru súdov nižšej inštancie

ohľadom písomnej výzvy v skutkovo a právne obdobnej veci ako v aktuálne preskúmavanej uviedol,
že „...banka má povinnosť pred tým, než postúpi pohľadávku vyzvať klienta na splatenie tej časti
peňažnej pohľadávky, s ktorou je v omeškaní. Ak na základe písomnej výzvy nedôjde k úhrade
omeškaného peňažného záväzku v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva, banka je oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a splatnú pohľadávku následne postúpiť aj na tretiu osobu.

Prezentovaný postup bol v prejednávanom spore dodržaný, preto neboli dané dôvody na vyslovenie
záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky". Aj z predmetného rozhodnutia vyplýva, že postúpenie
pohľadávky z spotrebiteľského právneho vzťahu predpokladá výzvu banky.

10. Tiež v rozhodnutí z 29. marca 2022 sp. zn. 8Cdo/139/2020 v spotrebiteľskom spore (pohľadávky

banky zo spotrebiteľského úveru) najvyšší súd uviedol, že „...ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi
zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky z úveru je preukázateľné zaslanie písomnej
výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.
Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len častipohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku. ....Ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom
v čase postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe (a to aj osobe, ktorá nie

je bankou) len splatnú pohľadávku, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, a v tomto prípade došlo
k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo preto o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanovením, a o
absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka....".

11. V rozhodnutí z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/191/2021 (na ktoré odkazuje rozhodnutie sp. zn. 9Cdo

165/2022 ) sa najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP zaoberal
otázkou „..či pred postúpením pohľadávky došlo zo strany postupujúcej banky k splneniu zákonnej
povinnosti písomne vyzvať žalovaného (dlžníka) na splnenie svojho záväzku podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách, ak takáto výzva sa dostala do dispozičnej sfére dlžníka a tento mal objektívnu možnosť
sa s ňou oboznámiť", pri riešení ktorej otázky sa odvolací súd podľa názoru dovolateľa - odklonil od
ustálenej praxe dovolacieho súdu; v dovolaní označil za takéto rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.

5Cdo/129/2010, majúce predstavovať pri rozhodovaní o tejto otázke ustálenú rozhodovaciu dovolacieho
súdu prax. Dovolací súd v okolnostiach danej veci predovšetkým v bodoch 21. a 22. preto pristúpil
k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľa o odklone odvolacieho súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V rámci prezentovaného riešenia uviedol, že „...v danej veci
nižšie súdy neposudzovali doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8 bankového zákona t. j. nezaoberali sa

tým, či žalovaný mal objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom mu doručovanej výzvy postupcu/
banky (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej platnosti), pričom nebolo možné bez ďalšieho relevantného
vyvodiť, že by výzva nebola obsahom zásielky s podacím číslom F., na obálke ktorej je identifikovaná
označením XXXX/LC_ovms_XXXX, zhodným s označením priamo i na danej výzve, doručovanej
žalovanému doporučenou zásielkou prostredníctvom pošty s oznámením, že adresát si zásielku v

odbernej lehote neprevzal....Ak teda odvolací súd (bez ďalšieho) vyslovil, že žalobca nepreukázal, že by
sa písomnosti, ktoré by mali byť výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách dostali do sféry
dispozíciežalovaného,žebyboližalovanémudoručenéapokiaľsatýkapísomnostiz23.novembra2016
(oznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnosti)tátocelkomzjavnežalovanémudoručenánebola,keďže
sa vrátila banke späť žalovaným v odbernej lehote neprevzatá, bolo jeho právne posúdenie veci neúplné

a teda nesprávne..." Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že priamo sa položenou otázkou najvyšší súd
nezaoberal z dôvodu nejasností ohľadom doručenia výzvy podľa § 92 ods. 8 bankového zákona. Inak
povedané v tomto rozhodnutí bola prioritne riešená otázka doručovania jednostranného právneho úkonu
jeho adresátovi. Najvyšší súd ustálil, že účinnosť adresných jednostranných hmotnoprávnych úkonov,
ktorým je aj písomná výzva veriteľa (banky) adresovaná dlžníkovi (klientovi) na splnenie záväzku (v

danom prípade výzva podľa § 92 ods.8 zákona o bankách), predpokladá, že prejav vôle je doručený
adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície, nevynímajúc i neprítomnú osobu, ktorá ale musí
mať konkrétnu možnosť zoznámiť sa s adresovaným právnym úkonom.

12. V rozhodnutí z 28. marca 2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017 najvyšší súd uviedol, že „Ak zákonným

dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je
v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny
priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že
podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť
svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu

prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

13. Podľa právnej vety judikátu R 60/2018 „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky.

Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny
úkon" (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo 147/2017). K
potrebe osobitnej výzvy realizovanej mimo výzvy na zaplatenie (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) a
mimo výzvy obsiahnutej v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti rozhodnutie sa judikát R 60/2018
nevyjadruje.

14. Za náležitý dovolací súd považuje poukaz žalobkyne na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27.
septembra sp. zn. 9Cdo 165/2022, v zmysle ktorého (bod 37.) „..ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve
na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovaťza výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno
pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku.
Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k

postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia
pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku
okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie
pred postúpením podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení
predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky (takúto listinu

dovolateľ označuje za „zosplatňujúcu výzvu" - pozn. dovolacieho súdu). Z predmetného rozhodnutia
sa javí možný odklon od záverov predchádzajúcich rozhodnutí, avšak ten istý senát v rozhodnutí z 30.
októbra 2024 sp. zn. 9Cdo/90/2023 v bodoch 28. až 30. zaujal na dovolateľkou nastolenú otázku (viď bod
3. tohto rozhodnutia) taký istý názor, aký vyslovili v svojich rozhodnutiach iné senáty najvyššieho súdu.
K predmetnému bližšie uviedol, že poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť si je vedomý rozhodnutia z
27. septembra 2023 sp. zn. 9Cdo/165/2022, v ktorom dospel k čiastočne iným právnym záverom, keď

skonštatoval, že „...nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že vo výzve
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku
na tretiu osobu, pričom výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť
sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka)...". Vznikla preto otázka povinnosti vec predložiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle
§ 48 ods. 1 CSP. Vo veci prejednávajúci senát ale dospel k záveru, že táto povinnosť mu v danej veci
nevznikla, poukazujúc pritom na rozdielne skutkové i právne okolnosti prejednávaných sporov. A síce,
v konaní sp. zn. 9Cdo/165/2022 bolo rozhodujúce posúdenie, či vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, keď dovolateľ

namietal, že postupca (banka) nebol v prípade splnenia zákonných podmienok povinný upozorňovať a
informovať dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnený
postúpiť pohľadávku na inú osobu, nakoľko zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
mu takáto povinnosť ako banke ani nevyplýva. Dovolací súd v tomto rozhodnutí uzavrel, že ak banka
klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno

takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90
dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou
jeho peňažného záväzku, pričom z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu
neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností
zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. V tomto konaní teda nebolo sporné,

že dlžník bol v omeškaní s konkrétne špecifikovanou časťou pohľadávky voči banke. Na rozdiel od toho
v konaní sp. zn. 9Cdo/90/2023 bolo rozhodujúcou skutkovou okolnosťou to, že žalobkyňou predložené
výzvy na zaplatenie pohľadávky banky voči žalovanému boli posúdené ako neplatný právny úkon,
nakoľko neboli splnené podmienky zosplatnenia úveru, preto ani špecifikované sumy záväzku dlžníka
voči banke nezodpovedali skutočnosti, a teda obsah výzvy neobstál predovšetkým z materiálneho

hľadiska. Napokon (najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí pokračoval), povinnosť predložiť vec
veľkému senátu nevzniká ani vtedy, ak senát nasledujúc ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho
súdu sa dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele vysloveným v inom rozhodnutí senátu, ktorý
túto ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval a ani predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu
(práve predložením veci veľkému senátu), k tomu por. napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu z

24. februára 2022 sp. zn. 1Vs/1/2021.

15. Vychádzajúc z uvedeného, vec prejednávajúci senát 8C (na rozdiel od senátu 9C) konštatuje
splnenie predpokladu prípustnosti dovolania vyplývajúceho z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP,
pri riešení posudzovania otázky, či výzvou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť

aj výzva o mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. výzva o vyhlásení
predčasnej splatnosti.

16. Zo zhora uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu a ich rozboru vyplýva, že nastolenou otázkou
sa najvyšší súd už zaoberal, pričom prevažne rozhodovacia prax dovolacieho súdu zastáva názor „že

ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú
výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského
charakteru zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter
výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách". Takýto výklad je podľa senátu 8C súladný sprincípom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských veciach. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách poskytuje ochranu klientom banky (a teda aj spotrebiteľom); jeho cieľom a účelom je umožniť
klientovi, aby po upozornení na právo veriteľa postúpiť pohľadávku na iný, hoci aj nebankový subjekt

(nepodliehajúci dozoru NBS), mal možnosť tomuto postupu účinne zabrániť tým, že vo výzve vyčíslenú
výšku pohľadávky dodatočne uhradí. V už skôr prijatom rozhodnutí zo dňa 27. októbra 2021 sp. zn.
4Cdo/162/2020 (publikovaného v Zbierke pod č. 6/2022) najvyšší súd zvýraznil, že v sporoch s ochranou
slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti; dôkazné bremeno preukázania
splnenia podmienok podľa § 92 ods.8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky

zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

17. Veľký senát občianskoprávneho kolégia v rozhodnutiach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019
vyslovil názor, podľa ktorého ,,pre splnenie podmienky predloženia veci veľkému senátu je však
rozhodujúca existencia právneho názoru trojčlenného senátu, vysloveného v uznesení o postúpení
veci veľkému senátu, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí

iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ by existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho
súdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už vyslovený iným alebo totožným, trojčlenným senátom, nie
je splnená zákonná podmienka uvedená v ustanovení § 48 ods. 1 CSP. V takomto prípade je
naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP a riešenie právnej otázky,
ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu

najvyššieho súdu. Existencia publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu resp. stanoviska veľkého
senátu nie je zákonnou podmienkou". Nálezom ústavného súdu z 20. októbra 2021 sp. zn. I. ÚS
189/2021 ústavný súd zrušil uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. 1VCdo/3/2019. Výklad ustanovenia § 48 ods. 1 CSP považoval za ústavne neakceptovateľný z
dôvodov porušovania princípu predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia.

18. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v neskoršom uznesení z 25. februára 2021
sp. zn. 1VObdo/1/2020, považoval za súladný s právnou úpravou veľkého senátu podľa § 48 ods. 1 CSP
iný názor, v zmysle ktorého je ,,povinnosťou trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému
senátu aj v situácii, kedy už o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých senátov

najvyššieho senátu a nielen v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru, dovtedy jediného alebo
ustáleného, ktorý bol vyslovený v inom rozhodnutí najvyššieho súdu".

19. Podľa § 48 ods. 1 a ods. 3 veta prvá CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní
dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí

iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o
postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu
je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.

20. V súlade so zachovaním princípu právnej istoty zaručeným čl. 2 Základných princípov CSP, v záujme

zjednotenia a najmä ustálenia rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke posúdenia charakteru
výzvy podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, senát 8C najvyššieho súdu postúpil vec na
prejedananie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia v súlade s 48 ods. 1 CSP.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.