Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/132/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112218563
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2112218563.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: J.. Z.Y. F., J.., narodená XX. H. XXXX, F.V. XXX,
zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym, so sídlom Košice, Mlynská 28, proti žalovanému:
Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom Trnava, Ulica Andreja Žarnova 7507/11, IČO: 00 610 381,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou SPÁL & Partners s.r.o., so sídlom Trnava, Kapitulská 454/12,
IČO: 54 252 601, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna

Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpeného advokátom
JUDr. Baltazárom Mucskom, so sídlom Bratislava, Palárikova 15, o náhradu škody na zdraví a iné,
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13C/104/2012, o dovolaniach žalobkyne a žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. marca 2022 sp. zn. 24Co/71/2021 v spojení s opravným
uznesením z 25. septembra 2023 sp. zn. 24Co/71/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolania o d m i e t a.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvej inštancie” alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa
26. marca 2021 č.k. 13C/104/2012-657 žalobu v časti bolestného zamietol (výrok I.), žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 81.744,00 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia do troch dní

od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40.872,00
eur titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
III.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.511,00 eur titulom liečebných nákladov do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), žalobu v časti náhrady liečebných nákladov vo zvyšku
zamietol (výrok V.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8,75 %
ročne zo sumy 81.744,00 eur od 05. 12. 2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne

zo sumy 5.511,00 eur od 26. 12. 2012 do zaplatenia (výrok VI.), žalobu v časti príslušenstva - úrokov
z omeškania vo zvyšku zamietol (výrok VII.), žalobu v časti náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti - renty zamietol (výrok VIII.), a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania (výrok IX.) a štát má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu
50 % (výrok X.).

2. Svoje rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil tým, že v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti
žalobkyni zo strany žalovaného došlo ku škode na zdraví žalobkyne. Pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti bolo uskutočnené DSA vyšetrenie mozgových ciev, pri ktorom po nasondovaní a
aplikácii kontrastnej látky do oblasti podkľúčnej artérie vľavo, došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne
- kvadruparéza, ktoré vzniklo v príčinnej súvislosti s týmto vyšetrením. Aj keď sa podľa súdu nedalo
hovoriť o 100%-nej istote pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi vyšetrením žalobkyne zrealizovanom

žalovaným a poškodením zdravia žalobkyne, v medicíne postačuje pravdepodobnosť, ktorej miera
je v prejednávanej veci dostatočne vysoká. Aj keď bolo zložitejšie posúdiť, či príčinou bola poruchav artérii spinalis anterior po vazospazme alebo vazospazme po aplikácii kontrastnej látky, alebo
sa spolupodieľala na nedokrvení zvýšená tendencia krvnej zrážanlivosti pri užívaní hormonálnej
antikoncepcie alebo sa mohlo jednať o kombináciu týchto troch faktorov, zástupkyňa znaleckej

organizácie napokon dospela k záveru, že je 99%-ná pravdepodobnosť, že v súvislosti s úkonom DSA,
resp. v nadväznosti naň, vychádza táto možnosť ako najpravdepodobnejšia. A hoci nešlo o 100%ný
záver znaleckej organizácie, v medicíne na súčasnej úrovni poznania v prevažnej väčšine prípadov,
nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k príčinnej súvislosti, ale len s určitou pravdepodobnosťou,
pričom absolútne preukázanie tzv. kauzálneho nexu je v medicíne nereálne, nedosiahnuteľné a

neudržateľné. Na tomto mieste prvoinštančný súd poukázal na teóriu straty šance, ktorá je alternatívou
klasického konceptu zodpovednosti za škodu v prípadoch, keď žalobca (poškodený) nie je bez ďalšieho
schopný s istotou preukázať príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a
vznikom škody ale postačuje ak preukáže existenciu možnosti lepšieho výsledku a že táto možnosť
bola negatívnym spôsobom ovplyvnená (prípadne úplne zmarená) nezákonným konaním (škodnou
udalosťou) žalovaného. Podľa súdu v tomto prípade žalovaný neskorším vykonaním DSA vyšetrenia

obral žalobkyňu o možnosť iného klinického stavu, keď znalecká organizácia konštatovala, že zabrániť
vzniku kvadruplégie, resp. kvadruparézy u žalobkyne, resp. podstatne znížiť riziko jej vzniku by bolo
bývalo možné nerealizovaním DSA vyšetrenia, resp. jeho nerealizovaním v už rizikovom (vzhľadom na
riziko rozvoja vazospazmov) čase cca 72 hodín od vzniku subarachnoidálneho krvácania. V predmetnej
veci tak pravdepodobnosť približujúca sa istote v tom smere, čo spôsobilo poškodenie zdravia

žalobkyne. Pri zavedení katétra a aplikácii kontrastnej látky došlo s pravdepodobnosťou hraničiacou s
istotou k natrhnutiu cievnej steny, jej disekcii a následnej embolizácii do ACI l.dx a a. spinalis anterior
s opuchom miechy, ktorý sa vyvíjal hodiny po DSA, táto príčina spočíva v povahe prístroja a zakladá
zodpovednosť podľa § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalovaný sa ako zodpovedný subjekt
tejto zodpovednosti nemôže zbaviť ani s poukazom na to, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách,

aby škode zabránil, ani tvrdením, že by ku škode došlo aj inak. Čo sa týka posúdenia jednotlivých
uplatnených nárokov žalobkyne z titulu náhrady škody na zdraví, prvoinštančný súd pri nároku na
bolestné prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania a posúdil tento nárok žalobkyne
ako premlčaný. K poškodeniu zdravia žalobkyne došlo dňa 06. 07. 2009, ustálenie bolestného bolo
podľa znaleckého posudku možné uskutočniť už po pol roku od vzniku poškodenia, t.j. dňa 06. 01.

2010, dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 06. 01. 2012, žaloba bola podaná až dňa
13. 09. 2012, na základe čoho súd žalobu v časti bolestného zamietol. Titulom náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 81.744,00
eur, keď mal z posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia preukázané, že hodnotenie
v bodoch za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne je 5200 bodov a nebolo sporné, že hodnota

jedného bodu je 15,72 eura. Titulom zvýšenia náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 40.872,00 eur, keď základnú náhradu zvýšil o 50 % z
dôvoduuznaniainvalidityžalobkynevpomernemladomveku42rokov.Ďalejsúdprvejinštanciezaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.511,00 eur titulom náhrady liečebných nákladov za mechanický
vozík, rehabilitácie a fyzioterapiu. Ďalšie liečebné náklady uplatnené žalobkyňou považoval súd za

nepreukázané a preto žalobu v časti náhrady liečebných nákladov v zostávajúcej časti zamietol. Popri
priznaných náhradách súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy priznaného sťaženia spoločenského uplatnenia 81.744,00
eur od 05. 12. 2012 (po podaní žaloby) do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne
zo sumy 5.511,00 eur (liečebných nákladov) od 26. 12. 2012 (po podaní žaloby) do zaplatenia a v

zostávajúcej časti žalobu o zaplatenie úrokov omeškania z nepriznanej časti (liečebných nákladov)
zamietol. Nakoniec prvoinštančný súd zamietol žalobu žalobkyne aj v časti uplatnenej náhrady za stratu
na zárobku - zaostalej renty a to z dôvodu premlčania tohto nároku. Podľa súdu nárok na náhradu za
stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce
plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Rozhodnutím z 05. 08. 2010

bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok od 01. 07. 2010. Nárok na stratu na zárobku bol na súde
uplatnený až dňa 31. 10. 2012, preto súd námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako
dôvodnú.

3. Rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 262 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keď mal za to, že pomer
úspechu strán sporu bol takmer rovnaký. Rozhodnutie o náhrade trov konania štátu odôvodnil zase
podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 CSP (analogia legis) a štátu priznal nárokna náhradu trov konania voči žalovanému, ale len v rozsahu 50 % zohľadňujúc tak úspech žalobkyne,
ako aj úspech žalovaného, ktorý je približne rovnaký, avšak žalobkyňa bola zo zákona oslobodená od
súdneho poplatku a preto ju súd nezaviazal ani na náhradu trov konania štátu.

4. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolania žalobkyne a
žalovaného rozsudkom z 23. marca 2022 sp. zn. 24Co/71/2021 v spojení s opravným uznesením z 25.
septembra 2023 sp. zn. 24Co/71/2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že preberá súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutkové okolnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou
uplatnených nárokov a v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci. Preto sa stotožnil podľa
§ 387 ods. 2 CSP so správnosťou jeho dôvodov a odkázal na ne. Osobitne k odvolaniu žalobkyne a
jej námietkam proti posúdeniu uplatneného práva na náhradu bolestného ako premlčaného uviedol,

že z podaného znaleckého posudku znaleckého ústavu vyplýva jednoznačný záver, že obodovanie
bolestného bolo možné už po pol roku od vzniku poškodenia zdravia žalobkyne. Znalecký ústav i pri
výsluchu jeho zástupkyne na pojednávaní prvoinštančného súdu potvrdil, že posudok robia spravidla
po pol roku na bolestné, pokiaľ tam je neurologický pacient, keď už sa nekonajú zákroky, úkony,
diagnostické postupy. Žalobkyňa potom nadobudla subjektívnu vedomosť o škode (aj o tom, kto za ňu

zodpovedá) v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v deň, keď bol ustálený jej zdravotný stav,
teda, kedy už nebolo možné predpokladať zásadné zmeny jej zdravotného stavu, čo podľa vyjadrenia
znaleckej organizácie bolo pol roka po škodovej udalosti, čo sa považuje za okamih zistenia bolesti,
pričom je nerozhodné, kedy bol vyhotovený posudok o bolestnom. Prvoinštančný súd preto správne
uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo dňa 06. 07. 2009 a

zdravotný stav žalobkyne bol podľa znalca ustálený po pol roku od vzniku poškodenia, t.j. dňa 06. 01.
2010, dvojročná subjektívna premlčacia lehota uplynula dňa 06. 01. 2012, a keďže žaloba bola podaná
až dňa 13. 09. 2012, nárok žalobkyne na náhradu za bolesť bol už premlčaný a v dôsledku vznesenia
námietky premlčania zo strany žalovaného bolo potom nevyhnutné žalobu v časti nároku na bolestné
v celom rozsahu zamietnuť. Žalobkyňa namietala aj záver prvoinštančného súdu o premlčaní práva na

náhradu za stratu na zárobku pri invalidite ako celku a nie len jednotlivých nárokov na opakujúce sa
plnenia. Aj v tejto otázke považoval odvolací súd závery súdu prvej inštancie za správne a poukázal
okrem iného aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. 07. 2019 vo veci sp. zn. II. ÚS
198/2019, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným
nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti a nárok

na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok na jednotlivé mesačne
sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). K odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd zasa uviedol, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že
v prípade náhrady škody na zdraví pri uplatnení teórie tzv. „straty šance - nádeje“ či „straty očakávania“
či „prekážky lepšej budúcnosti poškodeného“ žalobkyňa nemusí preukázať 100 % príčinnú súvislosť

medzi správaním žalovaného a vznikom škody, musí ale preukázať, že nebyť takéhoto správania
žalovaného, mala by žalobkyňa väčšiu šancu na priaznivejší výsledok. Nebolo preto nevyhnutné,
aby v tomto konaní o náhradu škody na zdraví bola bezpečne, nesporne, nad všetky pochybnosti a
so 100 % istotou preukázaná príčinná súvislosť medzi správaním sa žalovaného a vznikom škody.
Postačujepreukázaťexistenciumožnostilepšiehovýsledkuazároveň,žetátomožnosťbolanegatívnym

spôsobom ovplyvnená škodnou udalosťou. Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu vo
veci sp. zn. II. ÚS 2682/11, v zmysle ktorého stačí, aby príčinná súvislosť bola preukázaná s rozumnou
pravdepodobnosťou približujúcou sa istote. Odvolací súd sa zhodol so závermi súdu prvej inštancie,
že dňa 06. 07. 2009 došlo k takému poškodeniu zdravia žalobkyne, ktoré bolo s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou v príčinnej súvislosti s DSA vyšetrením, pričom išlo o príčinu dôležitú, podstatnú a

značnú. Prvoinštančný súd preto dospel k správnemu záveru podloženému vykonaným dokazovaním,
že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (na cca 99 %) k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v
príčinnejsúvislostisDSAvyšetrenímvčasezvýšenéhorizikavazospazmu,pričomišloopríčinudôležitú,
podstatnú a značnú. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti napadnutej
odvolaním žalovaného potvrdil ako vecne správny.

6. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd podľa § 255 ods. 2, § 262
ods. 1 CSP s poukazom na § 396 ods. 1 CSP.7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobkyňa i žalovaný.

8. Žalobkyňa napadla svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch I., VIII. a IX. z dôvodov

podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP a navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutých výrokoch zmenil.

9. V prvom rade žalobkyňa uviedla, že nedostala relevantnú odpoveď na podstatné časti svojej
argumentácie týkajúcej sa premlčania práva na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti, čo je v rozpore s jej právom na spravodlivý proces (dovolací dôvod podľa § 420 písm.
f) CSP). Žalobkyňa v odvolaní namietala, že výklad prvoinštančného súdu v otázke premlčania práva
na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je priamo v rozpore s účelom a
podstatou tohto nároku. Odvolací súd sa však stotožnil so závermi prvoinštančného súdu, že pri tomto
práve neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení, ale premlčanie celého nároku,
pričom len poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej

republiky, čím zjednodušil svoju argumentáciu len na odkaz na právny názor vyjadrený v určitých
rozhodnutiach. Nijako sa nevyrovnal so špecifickou argumentáciou žalobkyne, že škoda spočívajúca v
strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodenému nevznikne naraz, ale vzniká mu
postupne, kontinuálne smerom do budúcnosti tak, ako by v budúcnosti nebyť škody na zdraví nadobudol
majetkové hodnoty v podobe zárobku. Ak teda samotná škoda nevznikne naraz a v jedinom okamihu,

ako môže naraz a v jednom okamihu vzniknúť právo na jej náhradu, s tým zodpovedajúcimi následkami
premlčania tohto práva ako celku. Ide zjavne o nelogickú konštrukciu, na ktorú žalobkyňa poukazovala
a na túto podstatnú námietku nedostala žiadnu relevantnú odpoveď.

10. Žalobkyňa potom namietala, že odvolací súd v časti, v ktorej potvrdil prvoinštančný rozsudok v

zamietajúcom výroku ohľadne náhrady za bolesť, posúdil premlčanie nároku na náhradu za bolesť
rozdielne od ustálenej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/661/2015 zo dňa 22. marca 2017 (dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP). V tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že bolestné sa poskytuje za bolesti spôsobené
poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstránením jeho následkov, ide teda jednak o bolesť,

ktorú poškodený cíti pri samotnom úraze, ako aj pri liečení a po ňom. Liečením sa však nerozumie iba
doba, počas ktorej lekár poskytuje ošetrenie, ale aj doba medzi jednotlivými ošetreniami, teda doba od
začiatku do skončenia liečenia. Napokon ide aj o bolesť, ktorou trpí poškodený, napr. pri rehabilitačnej
starostlivosti. Až keď sa celý liečebný proces skončí, sú známe všetky okolnosti smerodajné pre
stanovenie bolestného, a preto až vtedy začína plynúť premlčacia lehota, pokiaľ ide o právo na túto časť

náhrady škody. Odvolací súd vychádzal zo záveru, že bodové hodnotenie bolo možné vykonať po pol
roku od poškodenia zdravia, teda ku dňu 06. 01. 2010, ktorý záver súd prijal na základe znaleckého
posudku. Znalecká organizácia však tento záver prijala až ex post, kedy už poznala celý priebeh a
výsledky liečby. Žalobkyňa ale subjektívne po pol roku od vzniku poškodenia zdravia takúto vedomosť
nemala. Ešte v roku 2010 a 2011 podstupovala rozsiahlu rehabilitačnú liečbu napr. v zariadení ADEU

Center v Piešťanoch. Hodnotenie bolestného sa stanovuje za celý priebeh liečby, vrátane priebehu
rehabilitačnej liečby. Aj keď počas rehabilitácie nemusí dôjsť k operačným zákrokom, rehabilitácia
niektorého poškodenia zdravia môže byť bolestivejšia, čo môže posudzujúci lekár hodnotiť ako dôvod
pre zvýšenie bodového hodnotenia. Pre vyššie uvedený záver najvyššieho súdu nebol podstatný fakt,
že počas liečenia došlo k ďalším operáciám ale skutočnosť, že náhrada za bolesť sa poskytuje za

celý priebeh liečenia, vrátane rehabilitačnej liečby. Práve preto sú až po ukončení liečebného procesu
známe okolnosti potrebné pre hodnotenie bolesti. Poškodený ani posudzujúci lekár nemôže dopredu
tieto okolnosti s istotou vylúčiť a práve preto až keď sa celý liečebný proces skončí, sú s istotou známe
všetky okolnosti smerodajné pre stanovenie bolestného, a preto až vtedy začína plynúť premlčacia
lehota,akotoskonštatovalNajvyššísúdSlovenskejrepubliky.Odvolacísúdsaodtohtoprávnehonázoru

odklonil.

11. Žalovaný svoje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa §
420 ods. 1 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP a navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

12. Žalovaný konkrétne uviedol, že v rozhodovaní odvolacieho súdu (a súdu prvej inštancie) došlo k
situácii, kedy nedostatky v rozhodovacej činnosti zasahujú primárne do oblasti nesprávneho právneho
posúdenia veci v dôsledku proaktívnej snahy súdov aplikovať právne doktríny, ktoré sú slovenskémuprávnemu poriadku cudzie, čím došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
(dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP) a v dôsledku takéhoto odklonu konzekventne
nastal aj zásah do procesných práv žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces (dovolací dôvod podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP). Odvolací súd, v nadväznosti
na právnu argumentáciu súdu prvej inštancie, aproboval využitie právnej doktríny, ktorej využitie nemá
v slovenských podmienkach tradíciu, rovnako ako ani dostatočný normatívny (zákonný) základ. Z
uvedeného dôvodu sa jedná o exces od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tieto cudzie
právne doktríny, ktoré predstavujú kľúčový a primárny argument, na základe ktorého došlo k rozhodnutiu

predmetnej veci v neprospech žalovaného, predstavujú v slovenských podmienkach nóvum, ktoré sa
rozhodli súdy v predmetnej veci svojvoľne aplikovať. Ak konajúce súdy v tejto súvislosti argumentovali
okrem iného rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/168/2010 zo dňa 09.
11. 2011, tak toto rozhodnutie nesprávne, resp. účelovo interpretovali. Toto rozhodnutie vecne ani
právnenekorešpondujespredmetnýmskutkovýmaprávnymstavom,ktorýsatýkalžalovaného,rovnako
ako ani nepodporuje použitie niektorej z cudzích právnych doktrín. Predmetná vec, ktorú v danom

prípade posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, sa týkala nesprávneho postupu pri poskytovaní
liečebnej starostlivosti v rámci diagnostického procesu, ktorý bol vyhodnotený ako postup non lege artis,
pričom súdy v danom prípade jednoznačne identifikovali príčinnú súvislosť medzi škodou na zdraví
poškodenej a protiprávnym konaním žalovanej. Najvyšší súd Slovenskej republiky, podľa vedomostí
žalovaného, žiadnu z cudzích právnych doktrín doteraz vo svojej rozhodovacej činnosti (explicitne)

neaplikoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia tak nie je použitá argumentácia, ktorá by mala
oporu v konštantnej, ustálenej rozhodovacej činnosti. Ďalej podľa žalovaného, aj pri závere, že aplikácia
cudzej právnej doktríny je konzistentná a kompatibilná s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu, bola táto nesprávne aplikovaná. Žalobkyni nemôže byť priznaná náhrada škody v plnej výške, ale
len vo výške, v ktorej nastala strata šancí. V predmetnom prípade odvolací súd a súd prvej inštancie

využili doktrínu „straty šancí“ na to, aby „znížili“ kritéria, resp. požiadavky na stanovenie a určenie
stopercentnej príčinnej súvislosti, avšak následne už danú doktrínu žiadnym spôsobom nezohľadnili pri
určovaní výšky priznanej náhrady škody, tzn. vytvoril sa účelový hybrid, ktorý nie je konzistentný ani
s cudzou právnou doktrínou, ako ani s ustálenou rozhodovacou činnosťou slovenských súdov. Tieto
nedostatky v rozhodovaní odvolacieho súdu (a súdu prvej inštancie) vyústili do takej situácie, kedy

opísané nedostatky v rozhodovacej činnosti daných súdov zasahujú - v dôsledku proaktívnej a de facto
svojvoľnej a nepredvídateľnej snahy súdov aplikovať právne doktríny, ktoré sú slovenskému právnemu
poriadku cudzie - do jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.

13. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý sa stotožnil so závermi konajúcich súdov o
premlčaní práva žalobkyne na náhradu bolestného. Dňom, ktorý je možné objektívne označiť ako deň
zistenia bolesti, je deň ustálenia si zdravotného stavu poškodeného, čo relevantne vie konštatovať
iba lekár vo svojom vyjadrení/posúdení. Od tohto okamihu začína plynúť subjektívna premlčacia
lehota. K takémuto záveru sa prikláňa nielen rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ale aj Ústavný súd

Slovenskej republiky, čo vyplýva aj z jeho uznesenia sp. zn. I. ÚS 364/2015. Ďalej žalovaný uviedol, že
závery konajúcich súdov o premlčaní práva žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti ako celku neboli zjednodušené alebo arbitrárne, keďže tieto sa stotožňujú aj s
rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutou v rozsudku vydanom v
konaní vedenom pod sp. zn. 4MCdo/13/2013. Nakoniec žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa pri

námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom nedostatočne vymedzila právnu
otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

14. K dovolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že nesúhlasí s tým, že by rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/168/20110 a v ňom prezentované právne názory

nemali žiadnu relevanciu k posudzovanému prípadu žalobkyne. Aj keď sa v predmetnom rozsudku
najvyšší súd výslovne neodvoláva na niektorú z právnych doktrín označených žalovaným ako cudzie
právne doktríny, tak príčinnú súvislosť medzi postupom non lege artis a následným vznikom škody
považovalzapreukázanúajnapriektomu,ženebolomožnezistiťaempirickyoveriť,akýbybolzdravotný
stav poškodeného pri správnej diagnostike vrodenej srdcovej vady a následne poskytnutej zdravotnej

starostlivosti, inými slovami, či by zdravotný stav poškodeného nebol rovnaký. Aj v tomto prípade
nebolo možné jednoznačne medicínsky overiť, že určitá právne významná skutočnosť (v danom prípade
diagnostický postup non lege artis) ako výlučná príčina viedla k škodlivými následkom a ak by táto
právne významná skutočnosť neexistovala, ku škodlivým následkom by s istotou nedošlo. Presne tentopostup posudzovania stupňa preukázania existencie príčinnej súvislosti, kedy ju nemožno vzhľadom na
zložitosť medicínskeho odboru a ľudského organizmu, s istotou vždy preukázať, môže byť analogicky
použitý aj v prípade žalobkyne. Okrem uvedeného aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyplýva, že miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom
absolútnej istoty, a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého
skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti
iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. 10. 2017). To znamená, že podklad

pre rozhodnutia konajúcich súdov je aj v judikatúre najvyššieho a ústavného súdu.

15. Intervenient na strane žalovaného sa k dovolaniam žalobkyne a žalovaného písomne nevyjadril.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali včas strany sporu, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 424 CSP), zastúpené v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolania žalobkyne a žalovaného nie sú prípustné.

17. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

18. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba taký

postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna
úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v
tom-ktoromkonkrétnomkonaní,pričommieratohtoporušeniaznamenáporušenieprávanaspravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (pozri rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS559/2018,sp.zn.III.ÚS47/2019,aleborozhodnutiaNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/140/2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019 a pod.). Takýto nesprávny procesný
postup súdu môže spočívať predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

19. Súčasťou práva na spravodlivý proces je teda aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia (pozri
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 559/2018, sp. zn. III. ÚS 47/2019, alebo
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/140/2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019 a
pod.) a povinnosť konajúceho súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi
strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom

vyplýva,žekporušeniuprávanaspravodlivýprocesvzmysleustanovenia§420písm.f)CSPmôžedôjsť
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či
4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019).

20. V danom prípade videla žalobkyňa naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.

f) CSP v tom, že odvolací súd porušil jej právo na spravodlivý proces, keď sa v otázke premlčania
práva na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti nevyjadril k jej odvolacej
argumentácii, že právne závery prvoinštančného súdu v tejto otázke sú priamo v rozpore s účelom a
podstatou tohto nároku a škoda spočívajúca v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
poškodenému nevznikne naraz, ale vzniká mu postupne, kontinuálne smerom do budúcnosti tak, ako

by v budúcnosti nebyť škody na zdraví nadobudol majetkové hodnoty v podobe zárobku.

21. Dovolací súd k tomu uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to,že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Odvolací súd v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobkyne v otázke právneho posúdenia premlčania práva na náhradu za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti uviedol, že s otázkou náhrady straty na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti sa prvoinštančný súd riadne a vyčerpávajúco vysporiadal v bode
113. až 118. odôvodnenia rozsudku, pričom poukázal aj na konštantnú súdnu judikatúru. K tomu potom
dodal, že problematikou premlčania nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti sa prednedávnom zaoberal aj Ústavný súd SR z 26. 07. 2019 vo veci pod sp. zn. II. ÚS
198/2019, v ktorom uznesení ústavný súd rovnako ustálil, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie

nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (§ 447 Občianskeho
zákonníka) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom
pred poškodením a po poškodení, prípadne, kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní)
invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Náhrada za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti je jedným nárokom. Tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ
nenastanú nové skutočnosti. Lehota na premlčanie nároku na náhradu straty na zárobku začína plynúť

najneskoršie po dni doručenia rozhodnutia o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku. Nárok na
náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok na jednotlivé mesačne
sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok
možno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní
(nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Pri súkromnoprávnom nároku na

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného, ktorý je jednou zo
súčastí civilného nároku na náhradu škody na zdraví, Občiansky zákonník nerozlišuje (všeobecne, ale
ani pri premlčaní) medzi nárokom samotným a nárokom na jeho výplatu, preto zákonom ustanovenému
premlčaniu podlieha nárok ako taký. V civilných vzťahoch (na rozdiel od verejnoprávnych) totiž nie je
relevantný dôvod zvýhodňovať jednu z rovnocenných strán súkromnoprávneho vzťahu.

22. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podľa
dovolacieho súdu neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o
odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné
dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). V
tomto prípade z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplýva, prečo je
nutné posudzovať právo na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z

hľadiska premlčania ako jeden nárok, ktorý nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové
skutočnosti a že tento nárok sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok na jednotlivé mesačne
sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Okrem toho z
rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 198/2019, na ktoré odvolací súd poukázal, je možné
zistiť, že tento názor zaujal ústavný súd aj pri argumentácii sťažovateľa (poškodeného), ktorý namietal,

obdobne ako žalobkyňa v tejto veci, že premlčanie nie je vzhľadom na účel dávky (kompenzácia
postupných strát na zárobku do budúcna) možné posudzovať ako celok. Dovolací súd preto uzatvára,
že odvolaciemu súdu nemožno vytknúť, že by v tejto relevantnej otázke svoje rozhodnutie odôvodnil
nedostatočným spôsobom a zasiahol tak do práv žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Dovolanie
žalobkyne je preto v tejto časti neprípustné.

23. Žalobkyňa ako ďalší dovolací dôvod uplatnila nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu v
otázke premlčania práva na náhradu za bolesť. Uviedla, že právne posúdenie odvolacieho súdu je
rozdielne od ustálenej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/661/2015 zo dňa 22. marca 2017 (dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a)

CSP), podľa ktorého sa bolestné poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstránením jeho následkov, pričom liečením sa nerozumie iba doba, počas ktorej lekár poskytuje
ošetrenie, ale aj doba medzi jednotlivými ošetreniami, teda doba od začiatku do skončenia liečenia a
ide aj o bolesť, ktorou trpí poškodený, napr. pri rehabilitačnej starostlivosti.

24. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

25. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

26. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP potom môže byť len otázka právna (nie skutková).

Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného
podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu
dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods.
1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania,

zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného
patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v
ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom

právnom posúdení, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

28. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods. 1 CSP
v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu
dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že žalobkyňa namietala

nesprávne právne posúdenie otázky, či môže začať plynúť premlčacia lehota práva na náhradu za
bolesť, a teda možno považovať za známe všetky okolnosti smerodajné pre stanovenie bolestného, ešte
predtým ako sa skončí celý liečebný proces zahŕňajúci aj rehabilitáciu. Poukázala pritom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/661/2015 zo dňa 22. marca 2017, od záverov
ktorého sa mal odvolací súd pri svojom rozhodnutí odkloniť.

29. Dovolací súd k tomu uvádza, že uvedené rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/661/2015, na ktoré poukázala
žalobkyňa vo svojom dovolaní nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ojedinelé. Vychádza
totiž z rozhodnutia sp. zn. 1 Cz 101/77 zo dňa 27. 09. 1977, ktoré bolo publikované v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/1979 a v ktorom najvyšší súd uviedol, že poškodenému patrí

odškodnenie za bolesti spôsobené aj rehabilitačnou starostlivosťou, pretože bolestné sa poskytuje za
bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstránením jeho následkov a liečením sa
nerozumie iba doba, počas ktorej lekár poskytuje ošetrenie, ale aj doba medzi jednotlivými ošetreniami,
teda vlastne doba od začiatku do skončenia liečenia. Napokon ide aj o bolesť, ktorú poškodený utrpí
napríklad pri rehabilitačnej starostlivosti. Až keď sa celý liečebný proces skončí, sú známe všetky

okolnosti smerodajné pre určenie bolestného, a preto až vtedy začína plynúť premlčacia doba, pokiaľ
ide o právo na túto časť náhrady škody.

30. Uvedené závery je ale nutné chápať aj v súvislosti s inými rozhodnutiami dovolacieho súdu, ktoré
sa týkajú premlčania práva na náhradu za bolesť (napríklad R 68/2003, R 31/1974, 4Cdo/152/2010,

3Cdo/661/2015, 3Cdo/66/2018, MCdo/37/2000). Z nich vyplýva, že pri uplatnených nárokoch na
náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka z titulu bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia je rozhodujúce určenie okamihu ustálenia zdravotného stavu
poškodeného. V prípade nároku na odškodnenie za bolesť sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy
sa jeho zdravotný stav ustálil a bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti. Akonáhle

je zdravotný stav poškodeného ustálený, možno ohodnotiť bolesť; týmto okamihom je teda bolesť
zistená,bezohľadunato,kedyjevyhotovenýposudokobolestnomasťaženíspoločenskéhouplatnenia;
posudok je len podkladom pre záver o vytrpenej bolesti. Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšiehopovažovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom,
ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

31. Vychádzajúc z týchto rozhodnutí možno uzavrieť, že z hľadiska práva poškodeného na náhradu
za bolesť premlčacia lehota tohto práva začína plynúť v okamihu ustálenia zdravotného stavu, za
ktorý je v zásade nutné považovať skončenie liečenia poškodeného, vrátane nevyhnutnej rehabilitačnej
starostlivosti, ak v tomto okamihu už má poškodený aj vedomosť o tom, kto za jeho škodu na zdraví
zodpovedá (v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre začatie plynutia premlčacej lehoty je

nevyhnutné, aby poškodený mal vedomosť nielen o výške škody ale aj o tom, kto za ňu zodpovedá).

32. Z uvedeného potom nevyhnutne vyplýva, že podstatnou otázkou pre posúdenie okamihu začatia
plynutia premlčacej lehoty práva poškodeného na náhradu za bolesť je otázka, v ktorom okamihu možno
považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený.

33. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, vychádzal zo záveru zisteného vykonaným
znaleckýmdokazovaním,žezdravotnýstavžalobkynebolustálenýpopolrokuodpoškodeniajejzdravia,
teda ku dňu 06. 01. 2010, v ktorý deň bolo možné vykonať bodové hodnotenie. V tento deň začala podľa
záveru súdov plynúť premlčacia doba práva žalobkyne na náhradu za bolesť.

34. Žalobkyňa vo svojom dovolaní v podstate namieta, že v uvedenom okamihu nebol jej zdravotný
stav ešte ustálený, pretože jej liečebný proces nebol ukončený, keď po uvedenom dni v rokoch 2010
a 2011 ešte absolvovala rehabilitácie. Žalobkyňa teda v tejto časti svojho dovolania formálne uplatňuje
dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP ale v skutočnosti namieta a spochybňuje skutkový záver
súdov nižších inštancií o okamihu ustálenia jej zdravotného stavu. Dovolací súd je však v zmysle § 442

CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie nevykonáva, z čoho
vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V
dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových
zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Z toho pohľadu bolo preto dovolanie žalobkyne aj v tejto časti neprípustné.

35. Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného, dovolací súd v prvom rade skúmal dovolacie námietky
žalovaného, ktoré obstoja ako dovolací dôvod zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 420

písm. f) CSP, ktorý žalovaný vo svojom dovolaní označil.

36. Žalovaný v dovolaní namieta aplikáciu právnej doktríny straty šance súdmi nižších inštancií, ktorá
nemá priamu zákonnú oporu a doposiaľ nebola aprobovaná a schválená dovolacím súdom. Tým
mu podľa neho súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

37. Je tak zrejmé, že žalovaný vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP na právnom posúdení veci, na ktorom odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolací súd
preto uvádza, že už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa

účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Najvyšší súd zotrváva na tomto závere
aj naďalej (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť
dovolania žalovaného z ustanovenia § 420 písm. f) CSP nevyplýva.

38. Rovnakú dovolaciu argumentáciu spočívajúcu v spochybnení správnosti právneho posúdenia veci
odvolacím súdom, uviedol žalovaný aj na odôvodnenie uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP.

39. Ohľadne tohto dovolacieho dôvodu platí to, čo dovolací súd uviedol pri posudzovaní dovolania

žalobkyne v bodoch 24. až 27. odôvodnenia tohto rozhodnutia. S osobitným prihliadnutím na dovolanie
žalovaného je k tomu nutné zdôrazniť, že predmetom dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP
môže byť len právne posúdenie odvolacieho súdu v právnej otázke, od vyriešenia ktorej rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo.40. Preskúmajúc rozhodnutia súdov nižších inštancií v tejto veci (ktoré je nutné chápať v ich vzájomnej
jednote) dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia otázky

aplikácie teórie straty šance.

41. Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že pri právnom posúdení
skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že aj keď sa nedá
hovoriť o 100%-nej istote pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi vyšetrením žalobkyne zrealizovanom

žalovaným a poškodením zdravia žalobkyne, v medicíne postačuje pravdepodobnosť, ktorej miera je v
prejednávanej veci dostatočne vysoká. Zástupkyňa znaleckej organizácie dospela k záveru, že je 99%-
ná pravdepodobnosť, že v súvislosti s úkonom DSA, resp. v nadväznosti naň, vychádza táto možnosť
ako najpravdepodobnejšia. A hoci nešlo o 100%ný záver znaleckej organizácie, v medicíne na súčasnej
úrovni poznania v prevažnej väčšine prípadov, nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k príčinnej
súvislosti, ale len s určitou pravdepodobnosťou, pričom absolútne preukázanie tzv. kauzálneho nexu

je v medicíne nereálne, nedosiahnuteľné a neudržateľné. Súd preto uzavrel, že pri zavedení katétra a
aplikácii kontrastnej látky došlo s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k natrhnutiu cievnej steny,
jej disekcii a následnej embolizácii do ACI l.dx a a. spinalis anterior s opuchom miechy, ktorý sa vyvíjal
hodiny po DSA, táto príčina spočíva v povahe prístroja a zakladá zodpovednosť podľa § 421 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

42. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia s uvedenými závermi
prvoinštančného súdu stotožnil a odkázal na ne. Naviac uviedol, že nebolo nevyhnutné, aby v tomto
konaní o náhradu škody na zdraví bola bezpečne, nesporne, nad všetky pochybnosti a so 100%
istotou preukázaná príčinná súvislosť medzi správaním sa žalovaného a vznikom škody a poukázal

na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 2682/11, v zmysle ktorého stačí, aby príčinná
súvislosť bola preukázaná s rozumnou pravdepodobnosťou približujúcou sa istote. Podľa odvolacieho
súdu dňa 06. 07. 2009 došlo k takému poškodeniu zdravia žalobkyne, ktoré bolo s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou v príčinnej súvislosti s DSA vyšetrením, pričom išlo o príčinu dôležitú, podstatnú a
značnú. Prvoinštančný súd preto dospel k správnemu záveru podloženému vykonaným dokazovaním,

že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (na cca 99%) k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v
príčinnejsúvislostisDSAvyšetrenímvčasezvýšenéhorizikavazospazmu,pričomišloopríčinudôležitú,
podstatnú a značnú.

43. Uvedené právne závery súdy oboch nižších inštancií doplnili aj o úvahy o doktríne straty šance.

Prvoinštančný súd v rozhodnutí uviedol, že táto teória je alternatívou klasického konceptu zodpovednosti
za škodu v prípadoch, keď žalobca (poškodený) nie je bez ďalšieho schopný s istotou preukázať
príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody ale postačuje
ak preukáže existenciu možnosti lepšieho výsledku a že táto možnosť bola negatívnym spôsobom
ovplyvnená (prípadne úplne zmarená) nezákonným konaním (škodnou udalosťou) žalovaného. Podľa

súdu v tomto prípade žalovaný neskorším vykonaním DSA vyšetrenia obral žalobkyňu o možnosť
iného klinického stavu, keď znalecká organizácia konštatovala, že zabrániť vzniku kvadruplégie, resp.
kvadruparézy u žalobkyne, resp. podstatne znížiť riziko jej vzniku by bolo bývalo možné nerealizovaním
DSA vyšetrenia, resp. jeho nerealizovaním v už rizikovom (vzhľadom na riziko rozvoja vazospazmov)
čase cca 72 hodín od vzniku subarachnoidálneho krvácania. Odvolací súd potom v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že v prípade náhrady škody na zdraví pri uplatnení teórie tzv. „straty šance - nádeje“
či „straty očakávania“ či „prekážky lepšej budúcnosti poškodeného“ žalobkyňa nemusí preukázať 100%
príčinnú súvislosť medzi správaním žalovaného a vznikom škody, musí ale preukázať, že nebyť takéhoto
správania žalovaného, mala by žalobkyňa väčšiu šancu na priaznivejší výsledok.

44. Z odôvodnení rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií v tejto veci teda vyplýva, že k záveru
o zodpovednosti žalovaného za poškodenia zdravia žalobkyne súdy dospeli po závere o tom, že
s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (na cca 99%) k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo
v príčinnej súvislosti s DSA vyšetrením realizovaným žalovaným, pričom išlo o príčinu dôležitú,
podstatnú a značnú. Hoci nešlo o 100% preukázanú príčinnú súvislosť, v medicíne na súčasnej

úrovni poznania v prevažnej väčšine prípadov, nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k príčinnej
súvislosti, ale len s určitou pravdepodobnosťou a preto absolútne preukázanie tzv. kauzálneho nexu
je v medicíne nereálne, nedosiahnuteľné a neudržateľné. Podstatou takéhoto právneho posúdenia
veci súdmi nižších inštancií bolo teda upustenie od stupňa absolútnej istoty pri preukazovanípríčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi a uspokojenie sa s vysokou mierou pravdepodobnosti,
a to metódou vylúčenia menej pravdepodobných variant a určenie varianty najpravdepodobnejšej,
stanovenej kritériom nezainteresovanej racionálne uvažujúcej osoby pri zohľadnení obvyklého chodu

vecí v čase, keď došlo k prenosu vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade (tzv. dôkaz prima
facie) tak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli rozumné pochybnosti, aj keď
alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky úplne vylúčiť (o tom
viď. bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017,
prípadne naň odkazujúci rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/17/2022 zo dňa

30. apríla 2024).

45. Úvahy súdov nižších inštancií o doktríne straty šance boli nadbytočné a do značnej miery mätúce.
Podstatou právneho posúdenia veci súdmi nižších inštancií nebola aplikácia teórie straty šance ale
zníženie miery dôkazu príčinnej súvislosti (čo ostatne priznáva samotný žalovaný vo svojom dovolaní,
keď uvádza, že „...odvolací súd a súd prvej inštancie využili doktrínu „straty šancí“ na to, aby „znížili“

kritéria, resp. požiadavky na stanovenie a určenie stopercentnej príčinnej súvislosti, avšak následne
už danú doktrínu žiadnym spôsobom nezohľadnili...“). Ak by skutočne konajúce súdy aplikovali túto
doktrínu, musela by sa táto skutočnosť prejaviť okrem iného aj v tom aká náhrada, resp. za čo,
je poškodenému priznávaná. Pri aplikácii uvedenej teórie totiž nejde o odškodnenie skutočného
poškodenia zdravia priznaním náhrady za bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a podobne (ako

to bolo v tomto prípade) ale o odškodnenie inej reparovateľnej ujmy - samotnej straty šance. Aj keď je
táto teória spojená najmä s prípadmi multikauzálnosti (mnohosti príčin), ktoré sa podieľajú alebo mohli
podieľať na vzniku určitého následku, ide o celkom iný spôsob riešenia neistej kauzality ako je tu použitá
„nižšia miera dôkazu“ (o tom viac napríklad Prípustnosť náhrady „straty šance“ v slovenskom deliktnom
práve, Mgr. Michaela Sklenárová, Súkromné právo 6/2022; Teorie ztráty šance - debata nad vybranými

aspekty, možností aplikace a alternativami, Mgr. Michal Friš, Časopis zdravotníckeho práva a bioetiky
č. 1/2023).

46. Uvedené potom nutne vedie dovolací súd k záveru, že žalovaný vo svojom dovolaní namieta
nesprávne právne posúdenie veci dovolacím súdom v otázke, od vyriešenia ktorej rozhodnutie

odvolacieho súdu nezáviselo a jeho dovolanie je preto aj v tejto časti neprípustné.

47. Vzhľadom na uvedené závery najvyšší súd dovolanie žalobkyne i žalovaného podľa § 447 písm. c)
a f) CSP odmietol v celom rozsahu ako neprípustné, keď smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné a nie sú odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

48. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

49. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.