Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/74/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3619201514
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3619201514.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov

senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Branislava Krála v spore žalobkyne: Q.. V. Q., nar. XX. P. XXXX,
bytom Š. XX/X, W. proti žalovaným: 1/ V.. W. X., nar. XX.Y. XXXX, bytom M. X, W., právne zastúpenému
JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Bojnická cesta č. 7, 2/ M. X., nar. XX.P.
XXXX, bytom M. X, W., 3/ J.. Ľ. X., nar. XX.Q. XXXX, bytom M. X, W., o zaplatenie 16 458,96 eur s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 10C/16/2016, o dovolaní žalovaného
1/ a dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. decembra 2023, č.k.
5Co/113/2022-650, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného 1/ z a m i e t a .

Dovolanie žalobkyne z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej „odvolací súd“) výrokom II. zmenil rozsudok
Okresného súdu Prievidza zo dňa 22.novembra 2019, č.k.10C/16/2016-318 vo výrokoch I., II. tak, že
žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 14.052,43 eur s úrokom z omeškania, a to 5,05 % ročne

zo sumy 122,40 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2016 do
zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od
16.3.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.5.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2016 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.7.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2016 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2016 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od

16.12.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.2.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2017 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.4.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2017 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2017 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 539,05 eur od 10.08.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur
od 16.8.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo
sumy 260 eur od 16.10.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2017 do zaplatenia,

5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2018
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od
16.3.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.5.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2018 do zaplatenia, 5 % ročnezo sumy 260 eur od 16.7.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2018 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2018 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od

16.12.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.2.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2019 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.4.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2019 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2019 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od

16.9.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
473,86 eur od 12.02.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.311,99 eur od 07.05.2019 do zaplatenia, 5
% ročne zo sumy 2.233,68 eur od 24.10.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odvolací súd ( výrok III.) vo výroku III. o zamietnutí žaloby žalobkyne voči žalovaným 2/ a 3/ napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Ďalej odvolací súd výrokom IV., rozhodol, že žalobkyňa má
proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštatnčného a odvolacieho konania v rozsahu 100%,

výrokom V. rozhodol, že žalovaní 2/ a 3/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštatnčného a
odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa výroku VI. má žalovaný 1/ proti žalobkyni nárok na náhradu
trov dovolacieho konania v rozsahu 70,76% a výrokom VII. odvolací súd rozhodol, že žalovaným, 2/ a
3/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

2. Predmetom odvolacieho konania zostal nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 14.052,43 eur s
príslušenstvom za obdobie od 16.11.2015 do 31.10.2019 za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu
žalovanými 1/, 2/, 3/. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli každý v podiele 1-
ica podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v k. ú. M. R., a to pozemkov
parc. č. XX a č. XX, rodinného domu so súpisným číslom XXX, postaveným na pozemku parc. č. XX do

16.11.2015. Podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného 1/ vzniklo na základe darovacej zmluvy
uzavretej dňa 04.11.1991 medzi darcami - dovtedajšími bezpodielovými spoluvlastníkmi M. X.Č., otcom
žalovaného 1/ a jeho manželkou Ľ. X., matkou žalobkyne a žalovaného 1/ na strane jednej a žalobkyňou
a žalovaným 1/, ako obdarovanými na strane druhej, pričom v tejto zmluve bolo dohodnuté, že darcovia
si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej

izby s príslušenstvom, pričom toto právo nebude vyznačené ako ťarcha na uvedených nehnuteľnostiach.
Dňa 07.10.2015 žalovaný 1/ previedol svoj spoluvlastnícky podiel darom na svojich rodičov, t. j. na
žalovaných 2/ a 3/, ktorí sú od povolenia vkladu vlastníckeho práva t. j. od 16.11.2015 podielovými
spoluvlastníkmi podielu na nehnuteľnostiach v LV č. XXX v k. ú. M. R., každý v 1/4-ine. Žalobkyňa bývala
v rodinnom dome a užívala nehnuteľnosti, ku ktorým má spoluvlastnícke právo do roku 2004, kedy z

tohto domu odišla v dôsledku nezhôd so žalovanými 2/, 3/. Od roku 2004 až doposiaľ žalobkyňa neužíva
svoj spoluvlastnícky podiel 1/2-ica nehnuteľnosti pre vážne narušené vzájomné vzťahy so žalovanými
1/, 2/, 3/. Odvolací súd zdôraznil to, čo konštatoval po zopakovaní dokazovania v predchádzajúcom
rozhodnutí, v ktorom okrem iného vyslovil, že výsluchom žalovanej 3/ pred súdom prvej inštancie
dňa 23.10.2019, ako aj z výpovedí strán sporu vo veci sp. zn. 12C/18/2015 bolo preukázané, že

žalovaní 1/, 2/, 3/ bývajú v rodinnom dome, užívajú celú nehnuteľnosť spoločne, teda aj spoluvlastnícky
podiel žalobkyne, pričom po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti (r. 2004) k žiadnej dohode o
bezplatnom užívaní jej spoluvlastníckeho podielu medzi stranami sporu nedošlo. Čo sa týka námietky
žalovaných 1/,2/, 3/, že žalobkyni nebránia užívať jej spoluvlastnícky podiel, túto námietku odvolací súd
nepovažoval za opodstatnenú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa nemôže užívať svoj

spoluvlastnícky podiel pre vážne narušené vzájomné vzťahy medzi stranami sporu, pričom žalovaní
po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti vymenili zámky na vchodových dverách. Obrana
žalovaných1/,2/,3/jevtomsmerecelkomnedôvodná,keďže súdnapraxuždospelakzáveru,žedôvod,
pre ktorý spoluvlastník spoločnú vec neužíva nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani
prípadné užívanie veci treťou osobou. Ak existujúce pomery neumožňujú niektorému spoluvlastníkovi

plnú realizáciu práva podieľať sa na užívaní veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu, náleží mu za to
primeraná náhrada (okrem prípadu, že by medzi spoluvlastníkmi došlo dohode o bezplatnom užívaní
celej veci, viď napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 184/2010). V danej veci bolo preukázané, že
žalovaní 1/,2/, 3/ po odchode žalobkyne z nehnuteľnosti fakticky užívajú celú spoločnú vec, teda aj v
tej časti (ideálny podiel), ktorá patrí do spoluvlastníckeho podielu žalobkyne bez dohody o bezplatnom

užívaní.

3. Odvolací súd bol podľa § 455 CSP v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. 7Cdo 285/2021-537 zo dňa 24. augusta 2022, ktorýmbol zrušený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/l6/2020-452 zo dňa 26. mája 2021 vo výroku
o uložení povinnosti žalovaných 1/, 2/,3/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni sumu 14.052,43 eur s
príslušenstvom konštatoval, že vzhľadom na bod 5 darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991, podľa ktorého

mali žalovaní 2/, 3/ právo doživotného bezplatného bývania a užívania predmetných nehnuteľností,
ktoré im bude zabezpečené minimálne v 1 izbe s použitím príslušenstva, existencia tejto zmluvy bráni
vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ vzniku práva žalobkyne na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho
podielu. Pokiaľ ide o užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne žalovaným 1 /, toto bolo preukázané.
Vzhľadom na závery najvyššieho súdu len na strane žalovaného 1/ vzniklo za obdobie od 16.11.2015

do 31.10.2019 bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalobkyni vydať.

4. Pokiaľ išlo o výšku bezdôvodného obohatenia, odvolací súd poukazoval na svoje predchádzajúce
rozhodnutie, ktoré v tejto otázke zostalo argumentáciou najvyššieho súdu nedotknuté. Výšku
bezdôvodného obohatenia žalobkyňa preukazovala znaleckými posudkami č. 39/2015, č. 44/2017, č.
47/2019, čo sa týka výšky nájmu pozemkov v mieste obvyklú za podiel 1-ica a výšku podielu 1-ica na

nehnuteľnosti prepočtom na základe internetovej ponuky, pričom žalovaný 1/ túto výšku ani jej výpočet
nenamietal, preto ju odvolací súd považoval za nespornú a priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo
vzťahu k žalovanému 1/ za obdobie 16.11.2015 do 31.10.2019 v sume 14.052,43 eur tak, ako žiadala.
Žalobkyňa vyzývala žalovaného 1/ výzvou, ktorá je súčasťou spisu 12C/18/2015, na platenie mesačnej
náhrady 260,- eur vždy do 15.dňa v mesiaci od 1.3.2015 do budúcna, pričom žalovaný 1/ túto výzvu

prevzal, preto žalovaný l/ je povinný v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni aj úroky z omeškania vždy od 16. dňa v mesiaci tak,
ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Čo sa týka nárokov žalobkyne na zaplatenie sumy 473,86
eur je žalovaný 1/ povinný v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej

žaloby, t.j. odo dňa 12.02.2019, zo sumy 1.311,99 eur odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej
žaloby žalovanému 1/ t. j. odo dňa 07.05.2019 a zo sumy 2.233,68 eur odo dňa nasledujúceho po
doručení rozšírenej žaloby žalovanému 1/, t. j. odo dňa 24.10.2019 tak, ako vyplýva z výrokovej časti
tohto rozsudku.

5. Pre obdobie užívania podielu žalobkyne žalovanými 2/, 3/ do 16.11.2015 platilo, že žalovaní 2/, 3/ boli
oprávnení užívať predmetné nehnuteľnosti podľa čl. 5 darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991 v rozsahu
stanovenom - minimálne v jednej izbe s použitím príslušenstva. Rozsah užívania bol teda do 16.11.2015
vymedzený iba spodnou hranicou, t.j. ako minimálny. Obmedzenie užívania, prípadne výhrada užívania
v prospech inej osoby neboli dohodnuté. Preto podľa obsahu zmluvy im vyplývalo oprávnenie užívať celý

predmet zmluvy. Existencia tejto zmluvy bráni vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ vzniku práva žalobkyne na
odplatuzaužívaniejejspoluvlastníckehopodielu.Po16.11.2015,kedysažalovaní2/,3/stalipodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti každý v 1-ine (žalovaný 1/ previedol naspäť na nich svoj spoluvlastnícky
podiel) došlo k splynutiu práv iba v rozsahu nadobudnutého podielu. Splynutie práv je limitované
rozsahom užívacích práv, ktoré spolu splynuli, čo znamená, že po 16.11.2015 vykonávali žalovaní 2/, 3/

užívacie práva čiastočne z titulu ich spoluvlastníckych podielov a čiastočne z titulu dohody v pôvodnej
darovacej zmluve z roku 1991. Žalovaným 2/ , 3/ teda zostalo právo doživotného užívania v rozsahu
stanovenom v zmluve zo dňa 04.11.1991 vo vzťahu k podielu žalobkyne aj po 16.11.2015, kedy sa znova
stali podielovými spoluvlastníkmi pôvodného podielu žalovaného 1/. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa
nemá voči žalovaným 2/, 3/ právo na zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho

podielu ani po 16.11.2015.

6. K námietkam o platnosti darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991 sa odvolací súd vyjadril už v
predchádzajúcom rozhodnutí, a preto iba zopakoval, že čo sa týka absolútnej neplatnosti tejto
zmluvy, odvolací súd nezistil dôvody jej neplatnosti, pričom zmluva bola podrobená prieskumu aj v

predchádzajúcich súdnych konaniach, v ktorých rovnako nebola konštatovaná jej absolútna neplatnosť
a bola vzatá za základ aj pre rozhodnutia o nárokoch žalobkyne vychádzajúcich z jej spoluvlastníctva
nadobudnutého práve na základe tejto zmluvy. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. , II. vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ podľa
§ 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vo výroku III. o zamietnutí žaloby

žalobkyne voči žalovaným 2/ , 3/ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil. Odvolací súd v závere odôvodnil výroky o trovách konania.7. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali v zákonnej lehote dovolania žalovaný 1/ v
zastúpení advokátom a žalobkyňa .

8. Žalovaný 1/ v zastúpení advokátom podal v zákonnej lehote dovolanie. Uviedol, že proti rozsudku
krajského súdu zo dňa 19.12.2023, sp. zn. 5Co/l 13/2022 podáva dovolanie prostredníctvom svojho
právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote podľa § 419 Civilného sporového poriadku a navrhuje
uvedené rozhodnutie v zmysle § 449 CSP v celom rozsahu zrušiť, vrátiť vec na nové konanie a
rozhodnutie súdu nižšej inštancie. Dovolací súd podľa obsahu dovolania ustálil, že smeruje proti

výroku II. krajského súdu, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Prievidza zo
dňa 22.novembra 2019, č.k.10C/16/2016-318 vo výrokoch I., II. tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť
žalobkyni sumu 14.052,43 eur s príslušenstvom.

9. Prípustnosť dovolania žalovaný 1/ odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku (ďalej CSP) s tým, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil ako strane, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Za porušenie práva na spravodlivý proces považuje arbitrárne rozhodnutia súdu a rozhodnutia
bez primeraného odôvodnenia.

10.Ďalejprípustnosťdovolaniaodôvodnil spoukazomna ustanovenia§421ods.l,písm.CSP,stým,že

dovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdiloalebozmenilorozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri
ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

11. Žalovaný 1/ v prvom rade namietal spôsob posúdenia neplatnosti právneho úkonu - darovacej
zmluvy. V konaní sa žalobkyňa domáhala svojich práv titulom podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti, ktoré nadobudla darovacou zmluvou zo dňa 4.11.1991. Vo výpovedi dňa 15.11.2017
žalobkyňa tvrdila, že v záujme domáceho kľudu podpísala čo jej bolo predložené a neskôr tieto tvrdenia
v písomných podaniach zopakovala s tým, že zmluvu podpísala pod nátlakom a nie dobrovoľne (napr.

podanie zo dňa 12.12.2019). Túto skutočnosť namietol i žalovaný v 1/ rade v podaní z 15.1.2020 a
podaniach nasledujúcich a navrhoval súdu, aby o nej riadne rozhodol. Odvolací súd v predchádzajúcom
rozhodnutízodňa26.05.2021uviedol:„Čosatýkaabsolútnejneplatejtozmluvy,odvolacísúdkonštatuje,
že nezistil jej dôvody, pričom táto zmluva bola podrobená prieskumu aj v predchádzajúcich konaniach,
v ktorých rovnako nebola konštatovaná absolútna neplatnosť." Uvedený záver je formálny, arbitrárny a

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Najmä vytýka, súd neuviedol aké dôkazy boli vykonané, ako
ich výhod ako ustálil skutkový stav. V spise je založený ako jediný dôkaz - vyjadrenie žalobkyne, že
zmluva bola uzavretá pod nátlakom a teda je v zmysle § 37 ods. 1) Občianskeho zákonníka absolútne
neplatná. Žalobkyňa tiež namietala prípadnú neplatnosť schválenia úkonu prijatia daru za neho v čase,
keď bol maloletý. Súd si ani nevyžiadal spis štátneho notárstva, aby posúdil či zákon bol dodržaný. Súd

neuviedol v ktorých konaniach bola zmluva podrobená prieskumu.

12. Vada postupu súdu podľa § 420 písm. f) CSP ako dôvod prípustnosti dovolania a tiež ako dôvod,
spočívala v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, v nevykonaní riadneho dokazovania na platnosť
darovacej zmluvy, v ustálení skutkového stavu v rozpore s jediným vykonaným dôkazom. V prípade ak

súd prihliadol na iné vyriešenie predbežnej otázky mal uviesť v ktorých konaniach sa tak stalo a vykonať
riadne dokazovanie s použitím dôkazov z iných konaní.
13. Za druhý dôvod dovolania označil vykonávanie dôkazov pred súdom druhej inštancie. S poukazom
na § 421 písm. a) CSP uviedol, že krajský súd vo svojom rozhodnutí odkázal na skutkový stav, ktorý
bol zistený, resp. prehodnotený na pojednávaní dňa 05.05.2021. Na tomto pojednávaní súd riadne

nevykonal dokazovanie v zmysle ustálenej súdnej praxe keď namiesto vypočutia svedkov vykonal len
oboznámenie listín zo spisu. Uvedená vada je o to vážnejšia, že k zmene skutkového stavu (rozsah ním
užívanej časti nehnuteľnosti) došlo potom, čo po predchádzajúcom zrušení rozsudku okresného súdu
tento vykonal na pojednávaní podrobné dokazovanie výsluchom, Tým bola porušená základná zásada
súdneho konania priamosti a bezprostrednosti.

14. Poukazoval na rozhodnutie NS SR z 26.7. 2017 sp. zn. 2 Cdo 169/2016: „ Pokiaľ sa teda odvolací
súd chce odchýliť od skutkového zistenia súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel na základe pred
ním bezprostredne vykonaného dokazovania, musí v súlade so zákonom zopakovať sám taký dôkazspôsobom, ktorý určovali ustanovenia zákona, a zadovážiť si tak rovnocenný (plnohodnotný, s rovnakou
výpovednou hodnotou) podklad pre jeho prípadné odlišné hodnotenie. Je zásadne neprípustné, aby
odvolací súd prehodnotil výsledky dokazovania a z nich vyplývajúce skutkové zistenia vedúce k

odlišnému právnemu záveru bez vykonania riadneho dokazovania vrátane opakovania dôkazov. “

15. V treťom dôvode dovolania namietal , že existovala konkludentne uzavretá dohoda o užívaní. Súd
bez bližšieho odôvodnenia uviedol, že k žiadnej dohode o bezplatnom užívaní spoluvlastníckeho podielu

nedošlo keď uviedol, že: „ výsluchom žalovanej 3/ pred súdom prvej inštancie dňa 23.10.2019, ako aj
z výpovedí strán sporu vo veci sp. zn. 12C/18/2015 bolo preukázané, že žalovaní 1/, 2/, 3/ bývajú v
rodinnom dome, užívajú celú nehnuteľnosť spoločne, teda aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne, pričom
po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti ( r. 2004) k žiadnej dohode o bezplatnom užívaní jej
spoluvlastníckeho podielu medzi stranami sporu nedošlo."

16. Ak súd pri prijímaní záveru, že dlhodobé trinásťročné faktické užívanie nehnuteľností založilo takúto
dohodu o užívaní spoločnej veci jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými spoluvlastníkmi a
taktiež vo vzťahu k tretím osobám, vychádzal len z aktuálneho postoja a tvrdení žalobkyne a neskúmal
ďalšie okolnosti konal jednostranne. Je preukázané, že aktuálne sú rodinné vzťahy účastníkov konania
mimoriadne narušené, čo konštatoval i okresný súd v konaní o vrátenie daru keď mu vyhovel. Žalobu

nakoniec krajský súd zamietol. Je preukázané, že žalobkyňa odišla z nehnuteľnosti až vo veku 33 rokov
keď došlo k roztržke ohľadom finančných prostriedkov. Podľa vyjadrení sa hneď sťahovala do vlastného
bytu. Z uvedeného potom vyjadrenie o nemožnosti zmeny užívania spoluvlastníckeho podielu neznejú
vierohodne. Nakoniec i druhý spolumajiteľ, v tom čase žalovaný 1/, užíval nehnuteľnosť obdobne.
Uviedol, že možno prijať záver: „Ak by aj odvolací súd pripustil, že tento faktický stav založil dohodu

o užívaní spoločnej veci, došlo by k jej zrušeniu (nevydanie kľúčov, je porušenie užívacej dohody) a
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.“ Bolo preukázané, že žalobkyňa sa do domu môže dostať
cez garáž od ktorej má kľúče, ale najmä, že sama prehlasuje, že v dome bývať nechce, kľúče si
nežiadala ani nežiada a dokonca ich odmietla. Tým odvolací súd zaujal opačný záver súdu prvého
stupňa bez podrobnejšieho odôvodnenia. V prípade, ak odvolací súd zaujme iný právny názor ako súd

prvej inštancie, má sa riadne vysporiadať s týmto protichodným názorom.

17. Po štvrté namietal skutkové zistenia ohľadne rozsahu užívania nehnuteľností. Okresný súd ustálil,
že od roku 1991 do roku 2004 užívali samostatne každý jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve izby, a spoločne
strany sporu užívali spoločné časti domu, pozemky a príležitostne piatu izbu. Súčasne obaja darcovia

z darovacej zmluvy z roku 1991 mali právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s
príslušenstvom. Tento dlhodobý užívací konsenzus majúci oporu aj v písomnej dohode o užívaní domu
v darovacej zmluve, nemožno vo vzťahu spoluvlastníkov vyhodnotiť inak, ako dohodu o hospodárení
so spoločnou vecou uzavretú medzi spoluvlastníkmi. Žalobkyňa a žalovaní, ako spoluvlastníci upravili
spôsob užívania nehnuteľnosti medzi sebou. Uvedený spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom

žalobkyne zo spoločných nehnuteľností nebol spojený so žiadnou odplatou. Opustením spoločných
nehnuteľností žalobkyňou v roku 2004, ani jej jednostranné úkony neboli spôsobilým dôvodom zmeny, či
zániku dovtedy existujúcej dohody, nepredstavovali rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny spoluvlastníkov
potrebné pre takéto rozhodovanie spoločnou vecou. Na základe dohody, podľa ktorej sa spoločná vec
užíval od roku 1991 i v roku 2004 neboli žalovaní oprávnení užívať len izbu, ktorá bola na základe

dohody určená a izba žalobkyne, zvyšok nehnuteľností boli oprávnení užívať.

18. K rozsahu užívania žalovaný 1/ uviedol, že on užíva jednu miestnosť na poschodí, jedna je voľná a
užíva spoločné priestory. Vôbec tiež neužíva miestnosť rodičov. Po odchode žalobkyne nastala len tá
zmena, že on si miestnosť s ňou vymenil za 2m2 väčšiu.

19. Záver, že žalobkyňa nemôže užívať spoluvlastnícky podiel pre veľmi zlé, vážne narušené vzájomné
vzťahy medzi stranami sporu nezodpovedá úplne prevedenému dokazovaniu. Bola to žalobkyňa čo po
roztržke z domu odišla a v prípade, ak by v dome bývala boli by na tom obaja spoluvlastníci rovnako.

20. Krajský súd citoval rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 184/2010 ale nesprávne: „Ak existujúce
pomery neumožňujú niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu práva podieľať sa na užívaní veci v
miere zodpovedajúcej jeho podielu, náleží mu za to primeraná náhrada (okrem prípadu, že by medzi
spoluvlastníkmi došlo dohode o bezplatnom užívaní celej veci, viď napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn.6 Cdo 184/2010)“. Presné znenie je iného obsahu: „Ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú
vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie druhého spoluvlastníka
(ostatných spoluvlastníkov) spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než ktorý

zodpovedá jeho (ich) spoluvlastníckemu podielu."

21. V závere ako posledný dôvod uviedol rozpor s rozhodnutím najvyššieho súdu . Rozpor videl
v tom, že súd sa vo vyriešení právnej otázky nevysporiadal s právami k uvedenej nehnuteľnosti v
zmysle zrušujúceho dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu. Najvyšší súd v rozhodnutí konštatoval,

že žalovaní v 2/ a 3/ rade majú spoluvlastnícke právo z polovice nehnuteľnosti, ale zároveň majú de facto
právo vyplývajúce z darovacej zmluvy užívať minimálne 1 miestnosť a maximálne celú nehnuteľnosť. Z
tohto dôvodu potom najvyšší súd došiel k záveru, že žalovaní v 2/ a 3/ rade nemôžu byť nikdy zaviazaní
k náhrade za užívanie podielu žalobkyne. Ako ustálil i krajský súd vo svojom rozhodnutí, žalovanému
v 1/ rade prislúcha užívanie len polovice nehnuteľností, ktoré mali v spoluvlastníctve žalovaní v 2/ a
3/ rade. Z toho potom vyplýva, že z hľadiska spoluvlastníckeho podielu má žalobkyňa právo užívať

polovicu nehnuteľnosti a žalovaní 2/ a 3/ druhú polovicu nehnuteľnosti. Z hľadiska osobných užívacích
práv majú žalovaní v 2/ a 3/ rade právo užívať celú nehnuteľnosť a žalovaný v 1/ rade užívať polovicu
nehnuteľnosti. S týmto právnym stavom sa súd vôbec nevysporiadal, keďže v prípade, že v zmysle
rozhodnutia najvyššieho súdu, že žalovaní v 1/ - 3/ rade nie sú dlžníkmi spoločne a nerozdielne, musel sa
zaoberať osobitne tým, v akom rozsahu užíva sám jednotlivo žalovaný v 1/ rade uvedenú nehnuteľnosť.

V predchádzajúcom rozhodnutí mohol súd vysloviť, keď pokladal žalovaných v 1/ - 3/ rade za nerozlučné
spoločenstvo, že spoločne užívajú celú nehnuteľnosť. V prípade však, ak žalovaný v 1/ rade netvorí so
žalovanými v 2/ a 3/ rade nerozlučné spoločenstvo, tak sa do jeho užívania nemôže pripočítať podiel
na nehnuteľnosti, ktoré užívajú žalovaní v 2/ a 3/ rade ako keby ich užíval sám. Z uvedeného dôvodu
súd vôbec neskúmal, v akom rozsahu individuálne užíva žalovaný v 1/ rade nehnuteľnosť. Je zrejmé,

že žalovaný v 1/ rade neužíva nehnuteľnosť v časti, ktorú užívajú jeho rodičia, ktorí užívajú 1 miestnosť.
Takisto bolo preukázané, že žalovaný v 1/ rade užíva samostatne len 1 miestnosť. Keď je aj občas
užívaná spoločná miestnosť na 1. poschodí, táto je užívaná pri príležitosti návštevy brata žalovaného 1/,
tak takéto užívanie sa nedá kvalifikovať ako užívanie samostatnej miestnosti alebo užívanie za účelom
bežného prenájmu. Dá sa to možno kvalifikovať ako spoločný priestor. Z vyjadrení účastníkov konania

je zrejmé, že žalobkyňa môže užívať v predmetnom dome 1 samostatnú miestnosť a takisto spoločné
priestory, do ktorých patrí aj miestnosť na 1. poschodí. Dokonca aj ďalšiu miestnosť na 2. poschodí,
ktorú užívajú ako spoločnú miestnosť na pravidelné užívanie a miestnosť, ktorú používajú na výnimočné
užívanie. Z tohto hľadiska sa jedná vlastne o spoločné priestory. V prípade, ak sa vychádza z právneho
názoru krajského súdu, že žalovaný v 1/ rade je oprávnený užívať spoluvlastnícky podiel žalovaných

v 2/ a 3/ rade, bolo potrebné preukázať, že užíva nehnuteľnosť nad rámec polovice nehnuteľnosti. S
týmto sa súd osobitne vôbec nezaoberal. Krajský súd vychádzal pri dokazovaní zo spoločného užívania
žalovaných 1/ -3/ a to i nad rámec ako oni uvádzali.

22. Žalovaný 1/ poukazoval na to, že jeho prípadné obohatenie môže byť len za podiel prípadného

užívania nad 1-icu nehnuteľnosti. S poukazom na citované rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 184/2010:
„Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej
časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej
časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna“. To
znamená, že pri posudzovaní užívania je rozdiel či užíva i spoločné priestory a tiež spôsob užívania.(ak

pri ojedinelej návšteve brata sedí s ním spolu v miestnosti na prvom poschodí.) Na základe uvedených
argumentov navrhoval, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v celom rozsahu.

23. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 04.04.2024 k dovolaniu žalovaného 1/ uviedla, že s ním nesúhlasí,
pretože jeho závery nemajú podklad v platnej právnej úprave ani vo vykonanom dokazovaní. Okruh

námietok možno rozdeliť do 5 častí: a/ neplatnosť darovacej zmluvy, b/ námietky k vykonaniu
dokazovania pred súdom II. inštancie, c/ existencia konkludentnej dohody o užívaní, d/ možnosť
žalobkyne užívať svoj majetok, e/ právo žalovaného 1/ užívať spoluvlastnícky podiel v rozsahu.

24. Okolnosti uzavretia darovacej zmluvy z roku 1991 v rozsahu ako ich popisuje žalovaný 1/ v dovolaní,

žalobkyňa uvádzala vo všetkých konaniach ohľadne týchto nehnuteľností, ktoré sa na súdoch vedú
nepretržite od roku 2010. Napriek jej tvrdeniam, existujú 3 právoplatné súdne rozhodnutia, kde bola
žalobkyňa ako aj žalovaný označení za podielových spoluvlastníkov každý v podiele 1-ica ( bez ohľadu
na jej vyjadrenia) titulom darovacej zmluvy z roku 1991. Otázka platnosti darovacej zmluvy je užprávoplatne vyriešená. Žalobkyňa vznáša aj námietku vydržania, lebo nehnuteľnosti zapísané v LV č.
XXX užíva v dobrej viere ako svoje od roku 1981 (od kolaudácie) do 8/2004, nakladá s nimi ako so
svojimi doteraz a tieto stavala spolu so žalovanými 2/ a 3/ - preukázané vo veci OS PD 17C/66/2010.

25. K námietke nevykonaného dokazovania ( bod 20 dovolania) výsluchom „svedkov" v rámci
opakovaného dokazovania na súde II. inštancie žalobkyňa uviedla, že pojednávanie sa konalo za
účinnosti CSP, dokazovanie sa vykonáva len na návrh strán ( § 185 ods. 1 CSP) a žiadna zo sporových
strán výsluch žiadnych svedkov nenavrhla, ani na súde I. Inštancie ani v odvolacom konaní.

26. Existenciu údajnej konkludentnej dohody o užívaní za žalované obdobie popiera a považuje ju
za nepreukázanú. .Základným skutkovým zistením súdu v odvolacom konaní bola skutočnosť, že
konkludentná dohoda o užívaní jednotlivých izieb a pozemkov bola medzi žalovanými 1/ až 3/ a
žalobkyňou uzavretá len do 8/2004. Od 8/2004 boli na dome vymenené zámky, v garáži do zámky

zvnútra zastrčený kľúč čím bola vylúčená z užívania.
27. Žalovaní 1/ až 3/ bez upravili v darovacej zmluve z roku 2015; kde 3 osoby, z ktorých žiadna
nevlastnila väčšinový podiel, bez jej súhlasu ako spoluvlastníka vlastniaceho 50% - užívacie vzťahy k
celému majetku zapísaného na LV č. XXX v k.ú. M. R.. Takýto postup je rozporný so zákonom a dohoda
o užívaní v darovacej zmluve z roku 2015, ktorou žalovaný 1 / previedol svoj podiel 1/2-ica na žalovaných

2/ a 3/ je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Dohodu o bezplatnom
užívaní svojho podielu v prospech žalovaného 1/ ani žalovaných 2/ a 3/ žalobkyňa po 8/2004 s ním
ani s nikým iným neuzavrela.

28. Tvrdenia žalovaného 1/ o kľúčoch od domu a údajnej možnosti žalobkyne sa doň dostať sú účelové

lži. Nebolo preukázané, že žalobkyňa sa do domu môže dostať cez garáž. Bol preukázaný presný opak,
a to, že sa cez garáž dostať doň nemôže, pretože kľúče od nej nemá a okrem toho v garáži je zvnútra
v zámke zastrčený kľúč, aby sa dvere nedali odomknúť. Žalobkyňa uviedla, že ani s kľúčmi by nemala
zabezpečené nerušené užívanie jej podielu, pretože sa pre agresívne správanie žalovaných 1/ až 3/
nemôže už 19 rokov ani priblížiť k pozemkom, ktoré jej patria, nieto sa pokúsiť užívať dom, ktorý je

celý obsadený výlučne vecami patriacimi žalovaným 1/ až 3/, takže pre seba žalobkyňa nemá reálne
zabezpečený ani lm2 pre osobné užívanie.

29. Žalobkyňa nenachádza žiaden právny dôvod, na základe ktorého by žalovaný 1/ bol oprávnený
užívať za žalované obdobie jej podiel 1/2-icu . V tomto období žiadnu dohodu o bezplatnom

užívaní so žalobkyňou uzavretú nemal, Zdôraznila, že pokiaľ sú na dome vymenené zámky, rozsah
užívania jednotlivých izieb sa nedokazuje. Ten, kto nehnuteľnosti bez právneho dôvodu (bez zmluvy)
užíva je povinný podľa judikatúry, ktorú už žalobkyňa citovala vo svojom vlastnom dovolaní, povinný
poskytnúť náhradu za celý podiel žalobkyne, bez ohľadu na to, že užíva iba jeho časť, pretože
spoluvlastníkovi výmenou zámkov a okupáciou jeho majetku nevydaním kľúčov úplne znemožňuje

výkon jeho vlastníckeho práva, v rozsahu jemu patriaceho podielu, garantovaného v § 137 ods. l Obč.
zákonníka a tiež v § 123 a § 124 Obč. zákonníka. Celý dom je obsadený výlučne vecami patriacimi
žalovaným 1/ až 3/, čo nebolo sporné a za užívanie sa považuje aj uskladnenie vecí.

30. V závere vyjadrenia žalobkyňa považuje dovolanie žalovaného 1/ v celom rozsahu nedôvodné.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn,17Co/l 6/2020 bol absolútne zákonný a správny, vydaný na
základe riadne zisteného skutkového stavu, správnej aplikácie práva na zistený skutkový stav, výlučne
na základe zákona, v jeho medziach a v súlade s judikatúrou naj vyšších súdnych autorít. Postup
Najvyššieho súdu SR v uznesení č. k. 7Cdo/285/2021 zo dňa 24,8.2022, ktorým ho v časti zrušil
predstavuje priamy zásah do vlastníckeho práva žalobkyne bez akéhokoľvek zákonného rámca.

31. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal žalovaný 1/ v stanovenej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP) ako strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP)), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a

dovolanie žalovaného 1/ podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.

32. Pokiaľ išlo o právnu otázku platnosti darovacej zmluvy zo dňa 4.11.1991 tak, táto otázka bola
predmetom až dovolania žalovaného 1/ zo dňa 22.7.2021( čl. 504) proti predchádzajúcemu rozsudkuodvolacieho súdu č.k. 17Co/16/2020-452 zo dňa 26.6.2021, ktorým odvolací súd rozhodoval o
odvolaní žalovaného 1/ zo dňa 06. decembra 2019 proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k.
10C/16/2016-318 22.11.2019.

33. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný 1/ v odvolaní zo dňa 06.decembra 2019 neuviedol
odvolacie dôvody, ktoré by smerovali proti platnosti darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991, kde na s.
3 uviedol, že: „ Žalovaní v 2/ a v 3/ rade sú rodičia, ktorí majú dve deti ( aj keď biologickou matkou
žalobkyne je len žalovaná v 3/ rade. V konkrétnom čase títo istí rodičia darujú svojim deťom rodinný

dom, ktorý si postavili počas života a v ktorom chcú aj dožiť a s deťmi sa dohodnú v darovacej zmluve
na práve doživotného bývania a užívania. Jedno z detí ( žalobkyňa ) sa dobrovoľne odsťahuje a v čase,
keď vzniknú medzi ňou a rodičmi zásadné názorové rozdiely rozhodne sa zneužiť túto situácii a navrhne
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, že ona nechce byť výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností a okrem iného navrhuje nariadenie predaja nehnuteľnosti. Absolútne neakceptuje
akékoľvek právo rodičov na dôstojnú starobu a spokojné dožitie svojho života a to aj napriek tomu, že jej

darovali 1-icu spoluvlastníckeho podielu k týmto nehnuteľnostiam, teda právo získala bezodplatne. Súd
návrh žalobkyne zamietol a preto zvolila inú alternatívu a to formu uplatnenia nároku na akúsi náhradu
za neoprávnené užívanie jej spoluvlastníckeho podielu. Nárok si uplatnila tak voči rodičom, ako aj voči
mne, ako svojmu bratovi...“.

34. Odvolací súd v rozsudku , č.k. 17Co/16/2020-452 zo dňa 26.5.2021 bod 25, s. 43: „ ....Nehnuteľnosti
boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/ darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým,
že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo
doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom...“.

35. Žalovaný 1/ v dovolaní zo dňa 22.07.2021 uviedol, že : „ Odvolací súd v Trenčíne spis. zn.:
17Co/16/2020-452 vo výrokovej časti skonštatoval platnosť darovacej zmluvy zo dňa 4.11.1991, ktorou
bol daný do daru žalovanej a žalobcovi rodinný dom so súpisným a orientačným číslom XXX/X LV
č.XXX, pričom sa vôbec nezaoberal tvrdením žalovanej vo vyjadrení zo dňa 12.12.2019 kde uvádza, že
žalobkyňa tvrdí, že darovacia zmluva je vo vzťahu k nej absolútne neplatná...“. Ďalej v čl. III dovolania

uviedol. „...súd zrušil konkludentnú dohodu, ktorá bola uzavretá užívaním spoločnej veci od roku 1991
a takisto, zrušil časť darovacej zmluvy zo dňa 4.11.1991, a to o bezplatnosti užívania darcov...“

36. Dovolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30. júna 2022 sp.zn. 7Cdo/144/2021 bod 25.1. : „ Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza,

že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ
musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už
v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací
súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver.... „.

37.Dovolacísúdpoukazujenato,žežalovaný1/platnosťdarovacejzmluvyzodňa4.11.1991spochybnil
až v dovolacom konaní sp. zn. 7 Cdo/285/2021, a to dôvodmi nie na jeho strane ale odkazom na
tvrdenia žalobkyne.Keďženámietky ohľadneplatnostizmluvy nebolipredmetomodvolaniažalovaného
1/ nemohol sa nimi odvolací súd zaoberať.

38. Dovolací súd v konaní sp.zn. 7Cdo/285/2021 preskúmal platnosť darovacej zmluvy v súvislosti
s tvrdením žalovaného 1/, že odvolací súd rozhodol zrušení bezplatnosti užívania darcov. Na túto
skutočnosť reagoval odvolací súd v napadnutom rozsudku 19. decembra 2023, č.k. 5Co/113/2022-650,
bod 18 : „ Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnej veci bolo predchádzajúce rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/l6/2020-452 zo dňa 26.05.2021 zrušené uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo 285/2021-537 zo dňa 24.08.2022 vo výroku, ktorým odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uložil žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni 14.052,43 eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách a konanie a vec mu v tejto
časti vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd sa v bodoch 15., 16., 17. odôvodnenia rozhodnutia zaoberal
nárokom žalobkyne vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, v ktorým okrem iného konštatoval, že podľa č1. 5

darovacej zmluvy z roku 1991 vyplýva žalovaným 2/, 3/ oprávnenie užívať celý predmet zmluvy, pričom
spätným nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu od žalovaného 1/ došlo k splynutiu práv iba v rozsahu
nadobudnutého podielu. Tiež konštatoval, že spoluvlastníci nehnuteľnosti vo vzťahu k užívaniu a
nadužívaniuspoluvlastníckehopodielusúvočiostatnýmdotknutýmspoločníkomvprocesnompostavenísamostatných spoločníkov a nejde o solidárny záväzok. Odvolací súd je podľa § 455 CSP viazaný
právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý týmto záväzným názorom uzavrel pre krajský súd možnosť,
aby v prebiehajúcom konaní opakovane posúdil, či došlo k zániku práva žalovaných 21 a 3/ užívať

predmetné nehnuteľnosti vyplývajúceho z čl. 5 darovacej zmluvy z roku 1991 v dôsledku splynutia
s nadobudnutým spoluvlastníckym podielom darovacou zmluvou z roku 2015. Z obsahu spisu ďalej
vyplýva, že žalobkyňa podala proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo
285/2021-537 z 24.08.2022 ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č.k
I. ÚS 98/2023-16 zo dňa 16.02.2023 odmietol. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia okrem iného

konštatoval, že výklad najvyšším súdom aplikovaného § 584 Občianskeho zákonníka nepopiera jeho
účel a zmysel a je potrebné ho považovať za ústavne konformný. Pokiaľ žalobkyňa v návrhu na
prerušenie odvolacieho konania ďalej dôvodila, že v dovolaní podanom proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 19Co/55/2022-421 zo dňa 26.10.2023 sa bude riešiť aj otázka znižovania nárokov na
vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúcej v priznaní jednej sumy za dom a pozemky a taktiež
neriešená právna otázka, či je možné uplatňovať pri absencii troch porovnateľných domov nájom v

mieste obvyklý za byty v uvedenej lokalite, k tomu je potrebné uviesť, že uplatnená výška bezdôvodného
obohatenia, peňažnej náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne žalovanými 1/, 2/,
3/ v tomto konaní nebola zo strany žalovaných namietaná, preto ju odvolací súd považoval za nespornú
a pri rozhodovaní z nej vychádzal (bližšie bod 29. tohto rozsudku).

39. Pokiaľ išlo o v poradí druhý dôvod dovolania, ktorý žalovaný 1/ ako označil vykonávanie dôkazov
pred súdom druhej inštancie, dovolací súd zistil, že žalovaný 1/ v svojom odvolaní zo dňa 6.12.2019
neoznačil dôkazy, ktoré žiada vykonať. Zo zvukového záznamu z pojednávania pred odvolacím súdom
zo dňa 05.05.2021 vyplýva, že súd odvolací súd zopakoval dokazovanie sám (v zmysle § 384 ods.1
CSP), s ktorým postupom žalovaný 1/ súhlasil. Prítomné strany žalobkyňa a žalovaný 1/ nemali

pripomienky k vykonanému dokazovaniu dovolacím súdom. Žalobkyňa zdôvodnila, že jej návrh na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol zamietnutý preto uplatňuje nárok, ktorý je
predmetom tohto konania. žalovaný 1/ uviedol, že kľúč bol vymenený iba vo vchodových dverách z
dôvodu, že tieto boli zničené. Boli vymenené vchodové dvere vrátane zámkov.

40. V treťom rade žalovaný 1/ namietal, že existovala konkludentne uzavretá dohoda o užívaní.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu existenciu konkludentnej dohody o užívaní za žalované obdobie
poprela Základným skutkovým zistením súdu v odvolacom konaní bola skutočnosť, že konkludentná
dohoda o užívaní jednotlivých izieb a pozemkov bola medzi žalovanými 1/ až 3/ a žalobkyňou uzavretá
len do 8/2004. Od 8/2004 boli na dome vymenené zámky, v garáži do zámky zvnútra zastrčený kľúč čím

bolavylúčenázužívania.Dovolacísúdpoukazujenato,žeprikonkludentnejdohodevzmysle§35ods.3
OZ sa chráni dobromyseľnosť toho komu bol právny úkon určený. V tomto prípade žalobkyne. Výmena
vchodových dverí vrátane zámkov a neodovzdanie kľúčov od vchodových dverí žalobkyni považuje
dovolací súd za postup, ktorý nechránil dobromyseľnosť žalobkyne. Dovolací súd konštatuje, že z
hľadiska užívania nehnuteľností ide o zásadný moment, ktorý vylúčil žalobkyňu z užívania predmetných

nehnuteľností.

41. Po štvrté žalovaný 1/ namietal skutkové zistenia ohľadne rozsahu jeho užívania nehnuteľností.
Odvolací súd sa v zmeňujúcom rozsudku č. k. 17Co/l6/2020-452, bod 25, zo dňa 26.05.2021 sa
nestotožnil so súdom prvej inštancie a uviedol, že : „ Teda ak odvolací súd na rozdiel od súdu prvej

inštancie a predchádzajúceho senátu odvolacieho súdu dospel k záveru, že v prejednávanej veci z
vykonaného dokazovania nebolo preukázané uzatvorenie dohody o užívaní spoločnej veci, príp., že
v roku 2004 - 2005, kedy boli vymenené zámky bez súhlasu žalobkyne a kľúče jej neboli vydané,
došlo k zrušeniu dohody o užívaní veci, bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, na základe čoho
žalovaníužívajúnehnuteľnostiačiužívajúnehnuteľnostinadrozsahsvojichspoluvlastníckychpodielov“.

Dovolací súd konštatuje, že vzhľadom na to, že žalobkyňa nemá prístup k nehnuteľnosti, nemohla
preukazovať v akom rozsahu žalovaný 1/ užíva predmetné nehnuteľnosti. Neodovzdaním kľúčov bola
vylúčená z užívania. Pri absencii pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ zostal žalovaný 1/ osobou, ktorá
nemáprávnytitulnaužívaniepredmetnýchnehnuteľnostívrozsahuspoluvlastníckehopodielžalobkyne.
Žalovaný 1/ vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie dňa 23.10.2019 uviedol, že: „ Ja niekedy v

rokoch 2011 - 2012, keď žalobkynina izba bola prázdna, som sa rozhodol využívať ju bez toho, aby som
sa žalobkyni na to opýtal. Od dostavania a nasťahovania sa do uvedenej nehnuteľnosti v roku 1981,
až do roku 2004, kedy žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť - túto izbu využívala výlučne nie len
žalobkyňa lebo prístup tam mali všetci. Ja som jej z izby jej šaty nebral, ale napr. pero, gumu, papier,knižku som si požičal. Žalobkyňa odišla v roku 2004, neviem o tom, že by tam zostali nejaké jej veci
po tom, ako sa odsťahovala. Ja keď som sa rozhodol do tejto izby nasťahovať v rokoch 2011 - 2012,
nepokladal som za dôležité sa žalobkyni pýtať, či sa do tejto izby nasťahovať môžem“. Žalovaný 1/

už na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 15.l1.2017 na otázku sudcu uviedol, že užíva celú
nehnuteľnosť, pretože dom je tak dispozične riešený.

42. Posledný - 5. dôvod dovolania žalovaného 1/ bol rozpor napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
s rozhodnutím najvyššieho súdu . Namietal, že ak žalovaný v 1/ rade netvorí so žalovanými v 2/ a 3/

rade nerozlučné spoločenstvo, tak sa do jeho užívania nemôžu pripočítať podiel na nehnuteľnosti, ktoré
užívajú žalovaní v 2/ a 3/ rade ako keby ich užíval sám. Z uvedeného dôvodu súd vôbec neskúmal,
v akom rozsahu individuálne užíva žalovaný v 1/ rade nehnuteľnosti. Dovolací súd konštatuje, že
tento dôvod súvisí s dôvodom 4, a to s rozsahom užívania predmetných nehnuteľností žalovaným
1/. Podstatnou okolnosťou bola výmena zámku vo vchodových dverách, či žalovaná bola vylúčená z
užívania jej spoluvlastníckeho podielu 1-ica. Žalovaný 1/ mal prístup k nehnuteľnostiam zachovaný v

celom rozsahu, pričom nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby žalobkyni nehnuteľnosti sprístupnil.

43. Žalovaný 1/ netvorí so žalovanými 2/ a 3/ žiadne hmotnoprávne spoločenstvo, pretože na rozdiel od
žalovaných 2/ a 3/ nedisponuje právnym titulom na užívanie nehnuteľností a vo vzťahu k nemu nárok
predstavovalinýprávnytitul- vydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Vznikspoločnéhozáväzku vzmysle§

511 ods.1 Občianskeho zákonníka na strane žalovaných vylučuje skutočnosť, že neboli v spore pasívne
legitimovaní. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku proti žalovanému 1/, v tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje na bod 18 napadnutého rozsudku. Podľa § 151 ods.1CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Tieto tvrdenie nepoprel na pojednávaní pred
odvolacím súdom dňa 05.05.2021, kde odvolací súd zopakoval dokazovanie podľa § 384 ods.1 CSP.

44. Dovolací súd preto dovolanie žalovaného 1/ ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.

45. Dovolací súd ďalej prejednal dovolanie žalobkyne.

46. Žalobkyňa v zákonnej lehote podala dovolanie proti výroku II. až VII., teda v zamietavej časti
proti žalovaným 2/ a 3/ vo vzťahu k nepriznanému nároku a úrokoch z omeškania ako spoločnému
a nerozdielnemu a vo všetkých výrokoch o náhrade trov konania. Dovolaním bol nedotknutý výlučne
výrok II. z rozsudku č.k. 5Co/l 13/2022 vo vzťahu k nároku priznanému voči žalovanému 1/. Žalobkyňa v
dovolaní uplatnila dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom

jej ako strane znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1, písm. a)
CSP s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení, ktorej
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, v dôsledku čoho došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci .

47. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa tvrdila, že odvolací súd rozhodoval
na základe skutkového stavu, v dovolaním napadnutom rozhodnutí usúdil, že pôvodne (v rozsudku
17Co/16/2020) priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie domu a pozemkov
žalovanývovzťahukžalovaným1/až3/akospoločnýanerozdielnytakýmzrazunieje,lebovrajnedošlo

k zániku práva žalovaných 2/ a 3/ užívať predmetné nehnuteľnosti vyplývajúceho z čl. . 5 darovacej
zmluvy z roku 1991 v dôsledku splynutia s nadobudnutým spoluvlastníckym podielom darovacou
zmluvou z roku 2015, čo bol prevzatý právny názor Najvyššieho súdu SR v uznesení 7Cdo/285/2021,
ktorým pôvodný rozsudok KS TN 17Co/l6/2020 dovolací súd v časti zrušil. Žalobkyňa namietala, že:
Najvyšší súd SR si „vytvoril" uvedený právny názor bez citácie akéhokoľvek v paragrafového znenia

zákona a judikatúry platnej na území SR, a to výlučne na základe opísania tvrdenia žalovaného v
dovolaní proti rozsudku KS TN sp.zn. 17Co/16/2020 a jeho tvrdenia začal vydávať zistený skutkový
stav veci. Rovnaký postup si „osvojil“ Ústavný súd SR v konaní I.ÚS 98/2023 zo dňa 16.2.2023 a v
záujme nadržiavania žalovaným 2/ a 3/ ignoroval skutkový stav tak ako ho zistil odvolací súd v spore
17Co/16/2020, právny poriadok Slovenskej republiky, ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít v obdobných veciach (citovanú nižšie) a dokonca postupu v rozpore s vlastným rozhodnutím.

48. Žalobkyňa namietala, že v prejednávanej veci 10C/16/2016 odvolací súd pred rozhodnutím
17Co/l6/2020 zopakoval (vykonával) rozsiahle dokazovanie, takže skutkový stav, z ktorého mal takodvolací ako aj dovolací súd vychádzať bol skutkový stav, predchádzajúci uzneseniu NS SR sp.zn.
7Cdo/285/2021, a tým je konanie pred odvolacím súdom sp. zn. 17Co/16/2020. Krajský súd v
Trenčíne sa však v rámci rozhodovacej činnosti v odvolacom konaní 5Co/113/2022 vrátil k skutkovému

stavu prvoinštančného konania 10C/16/2016. V dôsledku ignorancie okolností, ktoré vyšli najavo až
v odvolacom konaní ( porušenie č1. 6 darovacej zmluvy z roku 1991) o spätných prevodoch a nová
písomná užívacia dohoda medzi žalovanými 1/ až 3/, zakotvená v darovacej zmluve z roku 2015) došlo
k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces, pretože sa nerozhodlo podľa skutkového
stavu v zmysle § 383 CSP a § 442 CSP. Odvolací súd v konaní 5Co/113/2022 ( v zhode s Najvyšším a

Ústavným súdom SR) v rozpore s článkom 6 CSP porušili práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces,
pretože neaplikoval platné právo na zistený skutkový stav.

49. Ďalej uviedla, že z obsahu tejto dohody zo 7.10.2015 vyplýva, že žalovaní 1/ až 3/ bez súhlasu
žalobkyne vlastniacej podiel 1/2-ica uzavreli v roku 2015 novú dohodu, ktorou upravovali užívacie práva
k nehnuteľnostiam ako celku a to napriek tomu, že žalovaný 1/ v čase prevodu v roku 2015 vlastnil iba

podiel 1-ica , žalovaní 2/ a 3/ nevlastnili nič, mali iba užívacie práva stanovené v darovacej zmluvy z
roku 1991 a nemohli o ničom rozhodovať - neboli spoluvlastníkmi. V dôsledku protiprávneho konania
žalovaných 1/ až 3/ došlo k úplnému vylúčeniu žalobkyne z užívania a tento právny stav má úplne iný
režim, než tvrdí NS SR, ústavný súd a odvolací súd. Takýmto konaním totiž došlo k judikovanej zmene
pomerov v dôsledku protiprávneho spätného prevodu majetku v rozpore z čl. 6 darovacej zmluvy z roku

1991 a zániku akýchkoľvek užívacích dohôd, vrátane tej z článku 5 darovacej zmluvy.

50. V článku IV dovolania označila zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka a judikatúru a uviedla
právne otázky, predstavujúce jej právne východiská k predmetu konania a ustálenej judikatúry. Išlo o
tvrdený právny základ jej nároku.

51. Dovolací súd konštatuje, že nešlo o právne otázky na ktoré mal dať súd odpoveď. Išlo o označenie
právneho základu jej nároku, ktorý žalobkyňa postavila oproti záveru najvyššieho súdu v uznesení
sp.zn.7Cdo/285/2021 zo dňa 24.8.2022 vychádzajúceho zo zmluvne dojednaného práva doživotného
bezplatného bývania v prospech žalovaných 2/ a 3/ v darovacej zmluve zo dňa 04.11.1991. Pasívna

legitimácia žalovaných 2/ a 3/ nevyplývala zo zákonných ustanovení a z judikatúry, ale jej nedostatok
vyplýval zo zmluvného dojednania v darovacej zmluve zo dňa 04.11.1991. Rozhodnutie odvolacieho
súdu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ nezáviselo od horeuvedených otázok formulovaných žalobkyňou.

52. Žalobkyňa aplikáciu ňou uvedeného právneho základu zdôvodnila v článku V. dovolania. Uviedla,

že za žalované obdobie tieto osoby neoprávnene okupovali bez dohody ( o bezplatnom užívaní ) s ňou
jej majetok, tento protiprávne užívajú a nechcú platiť náhradu za podiel. Skutočnosti, že na dome sú od
roku 2004 vymenené zámky, v garáži je zozadu zastrčený kľúč a celá záhrada okupovaná žalovanými
1/ až 3/ boli nesporné prejav, vôle žalobkyne podaním žaloby o zaplatenie, že nestrpí užívanie svojho
majetku nikoho bez finančnej náhrady, bol jednoznačne preukázaný. Z obsahu ust. § 123 a § 124 OZ

vyplýva, že jediný, kto má právo rozhodovať o svojom majetku v rozsahu svojho podielu je iba osoba,
ktorej vec patrí a pokiaľ bude na LV č. XXX v k.ú. M.Á. R. v časti B-LV zapísaná žalobkyňa, len ona a
nikto iný nemá právo rozhodovať a tom kto, kedy a za akých podmienok bude užívať jej majetok, pretože
jej vôľa tu zákon.

53. Žalobkyňa tvrdila odklon odvolacieho súdu od judikatúry, uviedla v čl. IV dovolania týkajúci sa
konštatovaného nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/.

54. Uviedla, že z citovanej judikatúry je jasné, že výmena zámkov a úplné vylúčenie z užívania
predstavuje zásadnú zmenu pomerov a zánik pôvodných užívacích dohôd. V prejednávanej veci

právo osobného užívania darcami zakotvené v článku darovacej zmluvy z roku 1991 malo vlastníka
obmedzovať, avšak nie ho z výkonu jeho vlastníckych práv garantovaných v § 123 OZ a článkom 20
ods. l Ústavy SR z jeho užívacích práv úplne vylučovať výmenou zámkou na dome a znemožnením
užívania pozemkov zapísaných v LV č. XXX v k.ú. M.Á. R.. Podľa judikátu R 65/1972 ( s.240 ods.3)
Primeraná náhrada podľa § 506 ods.2 (teraz 151p ods.3 OZ) nemusí pozostávať z peňažného plnenia,

ale z vytvorenia stavu, ktorý zabezpečí plnohodnotné uspokojenie žalovaného iným spôsobom, než je
doterajší výkon oprávnení vyplývajúcich z vecného bremena. Takže pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ nadobudli
v roku 2015 darovacou zmluvou každý podiel 1/4-ina na nehnuteľnostiach, ktoré predtým užívali
výlučne z titulu osobného záväzku, dostali plnohodnotné uspokojenie iným spôsobom, než im zaručovaldoterajší výkon práva z osobného užívania. Za zmenu pomerov jednoznačne možno považovať úplné
vylúčenie z užívania nehnuteľností žalobkyne od 8/2004 a okupáciou jej majetku a porušenie zmluvnej
povinnosti žalovanými, vyplývajúce z článku VI. darovacej zmluvy z roku 1991, jasne zakazujúcej spätné

prevody darovaného majetku s výnimkou porušovania dobrých mravov obdarovanými, čomu zjavne ani
dovolací ani ústavný súd ( zámerne ) nevenovali žiadnu pozornosť. Výmena zámkov a úplné vylúčenie
žalobkyne z užívania predstavuje hrubý nepomer, kde sa žalobkyňa preto dovolávala súdnej ochrany jej
vlastníckehoprávapreprotiprávnekonaniežalovaných2/a3/(páchaniedomácehonásilianažalobkyni,
ktoré absolútne vylučuje žalobkyňu z užívania jej majetku a realizáciu vlastníckych práv v rozsahu jej

podielu).

55. Za daného skutkového stavu nemôže podľa žalobkyne žiaden súd tvrdiť, že žalobkyňa nemá právo
žalovať žalovaných 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne o náhradu za užívanie, keď koho treba žalovať
jasne vyplýva z judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3Cdo/52/2005 ( aj v
uznesení 8Cdo 439/2014), cituje: „O plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods.

2Občianskeho zákonníka ide v prípade užívania priestorov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného
titulu a žalovať treba toho, kto realizuje užívateľské oprávnenia bez právneho dôvodu. Na podporu tohto
záveru je nezáväzný ale podnetný český judikát 28Cdo 1941/2014 (NS ČR): Bezdôvodné obohatenie
viac osôb, spočívajúce v užívaní cudzej veci bez jej reálneho rozdelenia a bez dohody o spôsobe
užívania konkrétnej časti im zakladá solidárnu zodpovednosť poskytnúť za užívanie peňažnú náhradu

veriteľa, oprávňuje požadovať splnenie povinnosti od ktorejkoľvek z nich (rozsudok NS ČR z 24.10.2012
sp.zn. 33Odo/542/2002, uznesenie NS ČR zo 4.12.2013, 28Cdo/1551/2013)."

56. Podľa žalobkyne žiaden právny dôvod, oprávňujúci žalovaných 1/ až 3/ po 8/2004 užívať
spoluvlastníckypodielžalobkyneneexistujepreporušenieužívacejdohodyzroku1991,výmenuzámkov

a okupáciu celého majetku.

57. V závere dovolania uviedla, že nárok žalovaný spoločne a nerozdielne, bol uplatnený absolútne
správne, v súlade s platnými právnymi predpismi a ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít,
pretože je uplatnený podľa § 451 ods.1,2 OZ- bezdôvodné obohatenie z titulu porušenia užívacej dohody

§ 139 OZ (a nie podľa § 137 ods. l OZ -nadužívanie spoluvlastníckeho podielu). Žalobkyňa žiada od
všetkých 3 dlžníkov za svoj podiel 1-ica iba jednu sumu ( nepožaduje od každého z nich jednotlivo
samostatnú náhradu v totožnej výške) vo výške nájmu v mieste obvyklého + úroky z omeškania v
zákonnej výške, čo je bežný, štandardný a indikovaný nárok, vyplývajúci zo zákona ( § 139 ods. 1 OZ +
§ 458 OZ). Rozhodnutie odvolacieho súdu v zamietavej časti a výroku o trovách predstavuje teda iba

hrubú nezákonnosť a neoprávnený zásah do vlastníckych práv žalobkyne bez opory v zákone.

58. V záverečnom návrhu žiadala, aby dovolací súd v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň sa domáha, podľa §
444 ods. 1 CSP vzhľadom na nezákonné rozhodnutie odkladu vykonateľnosti dovolaním napadnutého

rozhodnutia v časti výroku o trovách, z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V obdobnej veci bolo
podané dovolanie proti rozsudku KS TN pod sp. zn. 19Co/55/2022 a bolo by vhodné, aby dovolací súd
o nich rozhodoval naraz a zaujal jednotný právny názor.

59.Žalovaný1/vzastúpeníadvokátomvovyjadrenízodňa22.04.2024kdovolaniužalobkynenavrhoval,

aby dovolanie žalobkyne bolo odmietnuté v celom rozsahu.

60. K dovolaciemu dôvodu žalobkyne podľa § 420, písm. f) CSP uviedol, že uvedené ustanovenie
CSP sa používa v prípade, že v konaní sa vyskytli výlučne procesnoprávne pochybenia, a to takého
rozsahu, že spĺňajú podmienku zásahu do procesných práv garantova ústavou Slovenskej republiky.

V zmysle príslušnej judikatúry sa pod dané ustanovenie nedá subsumovať nesprávny právny názor,
„prípad nesprávneho právneho posúdenia veci, čo považoval za dovolací dôvod uvedený v ustanovení
§ 432 CSP, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá.“ (Najvyšší
súd SR sp.zn. 7Cdo/285/2018 z 27. 3. 2019). V prípade, ak mala dovolateľka na mysli, že napadnuté
rozhodnutie neobsahuje riadne odôvodnenie právneho názoru, že užívacie právo žalovaných v 2/ a

3/ rade, založené zmluvou z roku nesplynulo v celom rozsahu s nadobudnutím spoluvlastníckeho
podielu darovacou zmluvou z 2015, tak poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia, ktoré dovolateľka
neakceptuje.61. Už dovolací súd v rozhodnutí zo dňa 24.08.2022 pod bodom 15 uviedol, že rozsah užívaní
vymedzený iba spodnou hranicou, a to minimálny a že obmedzenie užívania, príp. výhrada v prospech
inej osoby, neboli dotknuté. V bode 15 je vysvetlené, že nadobudnutím polovice spoluvlastníckeho

podielu došlo k sukcesii s právami užívať 1/2 nehnuteľnosti, tzn. že uvedené užívacie právo vo
vzťahu k nadobudnutému spoluvlastníckemu právu zaniklo. Vo vzťahu k užívaniu nehnuteľnosti nad
rozsah polovice však k žiadnej sukcesii nedošlo a toto právo nebolo nijakým spôsobom zrušené
alebo dokonca napadnuté. Tieto skutočnosti uviedol najvyšší súd v 16 citovaného rozhodnutia. Išlo o
štandardné právne nástupníctvo na základe vykonaného právneho úkonu darovacej zmluvy v rozsahu

1/2 spoluvlastníckeho podielu. Argumenty dovolateľky boli v plnom rozsahu predmetom preskúmania
ústavného súdu v konaní I. ÚS 98/2023. Podanie bolo síce odmietnuté, ale z odôvodnenia súdu je
jednoznačné, že sa podrobne zaoberal argumentami sťažovateľky. Ústavný súd v citovanom rozhodnutí
poukázal na argumenty v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky. Ako vyplýva zo samotného
rozhodnutia, nepokladal rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky za judikáty platné pre územie
Slovenskej republiky, ale pokladal ich za kvalifikovane odôvodnené právne názory, ktoré sa dajú prevziať

a majú prevziať i do rozhodovania slovenských súdov. To znamená, že poukázal na právnu silu ich
odôvodnenia s tým, že nezohľadnil ich formálnu váhu, nakoľko boli rozhodnutím orgánu cudzieho štátu.
Čo sa týka iného ustálenia skutkového stavu, ktoré napáda dovolateľka v čl. II, na str. 3, posledný odsek,
súd pri svojom rozhodovaní prihliadol i na darovaciu zmluvu z roku 2015. Z vyjadrenia žalovanej nie
je zrejmé, prečo by na ňu prihliadnuť nemal. To, že súd vyslovil iný právny názor na skutkový stav

neznamená zmenu skutkového stavu. Dovolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako bol ustálený
súdmi nižšieho stupňa. Len právne posúdenie bolo iné.

62. Ďalej uviedol, že v čl. IV dovolateľka cituje viaceré súdne rozhodnutia a pokladá viaceré právne
otázky, pri ktorých poukazuje na tam citované rozhodnutia súdov. Z položených otázok a citovaných

rozhodnutí nie je zrejmé, čoho sa dovolateľka domáha, v čom vidí rozpor medzi dovolaním napadnutým
rozhodnutím a ustálenou judikatúrou V mnohých prípadoch ani nie je zrejmé, prečo vôbec takáto otázka
bola nastolená, nakoľko príslušná právna otázka nebola ani predmetom konania. Ďalej sa vyjadril k
právnym otázkam 1/-8/. K citovaným právnym otázkam vo všeobecnosti uvádza, že ak chce dovolateľka
namietať porušenie práva na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a uplatniť dovolací dôvod, že súdy

rozhodli v rozpore s ustálenou judikatúrou, tak okrem iného musí v konaní, ktoré mu predchádzalo,
príslušné argumenty použiť. Uvádzané právne otázky vo väčšine neboli v konaní vôbec riešené a ich
nesprávny výklad nebol namietaný. V samotnej podstate relevantných právnych otázok zostali len tie
právne otázky, ktoré vyriešil dovolací súd a potvrdil aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí ako závery
správne. Z uvedených dôvodov namieta, že tieto argumenty neboli použité, resp. už boli vyvrátené v

doterajšom konaní a žiadne nové argumenty v rozhodnutiach súdov neboli použité.

63. Darovacia zmluva z roku 1991 nevylučuje v bode 6 spätný prevod, je tam riešené odstúpenie od
zmluvy v prípade porušovania dobrých mravov. Žiadna zmluvná voľnosť darcov a obdarovaných na tzv.
spätný prevod nebola v tomto ustanovení riešená a teda ani nemohla obmedzená. K obmedzeniu práva

žalobkyne nedošlo. Žalobkyňa sama odišla z predmetného domu po tom, ako získala byt do vlastníctva.
Takisto výmena zámkov nebránila žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti, nakoľko sa mohla a môže dostať
do domu cez garáž, ale najmä mala prijať kľúče od domu, čím by mohla vstúpiť aj hlavným vchodom.
Žalobkyňa si nesprávne vykladá ustanovenia o bezdôvodnom obohatení a vychádza z právneho názoru,
že bezdôvodné obohatenie vzniká už len tým, že časť nehnuteľnosti ona neužíva a v nehnuteľnosti

bývajú iné osoby. V zmysle ustálenej judikatúry musí preukázať, kto a čo konkrétne užíva nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu alebo iného práva. K tomuto žalovaná nepredkladá žiadne dôkazy.
V konaní nebolo vykonané podrobné dokazovanie. Súd sa obmedzil na to, že nehnuteľnosť ako takú
užívajúvšetcižalovaníapretopôvodneneriešilotázkurozsahuužívaniaujednotlivýchužívateľov.Pokiaľ
aj z výpovedí vyplynuli nejaké tvrdenia ohľadne užívania, tieto boli navzájom v rozpore a rozpory neboli

odstránené. Rozpory sa snažil odstrániť okresný súd, ale napriek jeho názoru krajský súd prijal opačný
skutkový záver bez toho, aby vo veci vykonal riadne dokazovanie.

64. Ako bolo poukázané v iných súvislostiach, vstup do práv a povinností v zmysle § 580 OZ nastal aj
z iných právnych úkonov. Ako už bolo vysvetlené, žalovaní v 2/ a 3/ rade vstúpili do vlastníckeho práva

žalovaného v 1/ rade tým, že získali jeho spoluvlastnícky podiel, ale právo na užívanie nehnuteľnosti
v rozsahu podľa zmluvy z roku 1991 im zostalo zachované. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že prevodom 1/2
spoluvlastníckeho podielu na žalovaných v 2/ a 3/ rade by mohlo dôjsť k zániku užívacieho práva
ako práva podobného vecnému bremenu, tak súdy ustálili, že k takémuto zániku nedošlo. Samotnážalobkyňa do spisu doložila rozhodnutia vyšších súdnych inštancií, podľa ktorých v prípade, že sa
spoluvlastníci nedohodnú na výkone vlastníckeho práva a na spôsobe užívania, rozhodne súd, resp. ak
existuje dohoda o užívaní a došlo k zmene pomerov, takisto na návrh niektorého spoluvlastníka o možnej

zmene rozhodne súd. Obdobne to platí aj pri zániku vecných bremien, na ktoré žalovaná poukazuje
ako na spôsob, že za svoje práva dostali adekvátnu náhradu. V každom prípade adekvátnu náhradu
nedostali od nej a ani súd nerozhodol o tom, že by im uvedené právo zaniklo. Solidárna zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie osôb, u ktorých bezdôvodné obohatenie nevzniklo neexistuje.

65. Dovolateľka sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaných v 2/ a 3/ rade z dôvodu,
že užívajú jej spoluvlastnícky podiel. Ako už rozhodol dovolací súd v tejto veci a rozhodnutie potvrdil
Ústavný súd Slovenskej republiky, u žalovaných v 2/ a 3/ rade sa nemôže jednať v žiadnom prípade o
bezdôvodné obohatenie, keďže oni prípadne užívajú aj podiel žalobkyne na základe darovacej zmluvy,
ktorousiužívacieprávovymienili.Ztohtodôvodusúprípadnéjudikátyosolidárnomzáväzkuirelevantné.

66. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok
pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia na návrh žalovaného 1/ a v súlade s
ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho

hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS
442/2022).

67. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala žalobkyňa v stanovenej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP) ako strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP)), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a
dovolanie žalobkyne podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.

68. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že dovolacie dôvody sú obsahovo zhodné s dôvodmi
jej dovolania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 8Cdo/41/2024.

69. Dovolací súd z obsahu dovolania žalobkyne zistil, že výrok II. napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu nebol predmetom dovolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1/, avšak z dovolania vyplýva,
že žalobkyňa vytýkala , že v tomto výroku mala byť vyjadrená solidárna povinnosť plnenia žalovaného
1/ so žalovanými 2/ a 3/. Pre absenciu solidárnej povinnosti bol napadnutý aj výrok II. Dovolací súd

zistil, že obsah dovolania žalobkyne v prvom rade smeroval proti právnemu záveru odvolacieho súdu o
nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalobu proti nim zamietol ( čo tvorí okrem iného obsah výroku III , ktorým
odvolací súd vo výroku III. o zamietnutí žaloby žalobkyne voči žalovaným 2/,3/ napadnutý rozsudok
potvrdil). V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Žalobkyňa namietala, že odvolací súd

rozhodoval na základe právneho názoru, ktorý „vytvoril“ svojím nezákonným rozhodnutím Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení spisová značka 7Cdo/285/2021 zo dňa 24.08.2022.

70. Dovolací súd poukazuje na to že odvolací súd vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý
vbode14a15 odôvodnenia zistil,žepodľabodu5darovacejzmluvy zodňa04.11.1991: „Prevodcovia

M. X. a manželka si ponechávajú v predmetnej nehnuteľnosti právo doživotného bezplatného bývania
a užívania predmetných nehnuteľností, ktoré im bude zabezpečené minimálne v 1 izbe s použitím
príslušenstva. Toto právo, ktoré je osobným právom prevodcov nebude vyznačené ako ťarcha na
predmetnýchnehnuteľnostiach,budeakoneurčitéplnenieocenené čiastkou50000Kčs“. Dovolacísúd
konštatoval, že rozsah užívania bol vymedzený iba spodnou hranicou, t.j. ako minimálny. Obmedzenie

užívania, prípadne výhrada užívania v prospech inej osoby neboli dohodnuté. Preto podľa obsahu
zmluvy im vyplýva oprávnenie užívať celý predmet zmluvy. Existencia tejto zmluvy bráni vo vzťahu k
žalovaným 2/ a 3/ vzniku práva žalobkyne na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu.

71. Uvedený právny názor bol preskúmaný aj ústavným súdom. Ústavný súd Slovenskej republiky

uznesením zo dňa 16. februára 2023 spisová značka I. US 98/2020 3 - 16 rozhodol o ústavnej sťažnosti
žalobkyne proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 č. k. 7 Cdo
285/2021 tak, že ústavnú sťažnosť odmietol. Ústavný súd v odôvodnení v bodoch 20, 21 uviedol, že:
„Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentom sťažovateľky, že najvyšší súd prijal závery bez znalosti,resp. v rozpore so skutkovým stavom zisteným krajským súdom. Najvyšší súd vychádzal z obsahu
darovacej zmluvy z roku 1991, z jej čl. 5. Pritom už krajský súd na s. 40 svojho rozsudku uvádza,
že predmetné nehnuteľnosti boli sťažovateľke a žalovanému v 1. rade darované žalovanými v 2. a 3.

rade darovacou zmluvou z roku 1991 s tým, že darcovia si predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú
právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Toto právo doživotného
bezplatného bývania a užívania bolo dohodnuté ako právo osobné. A následne na s. 41 krajský súd
konštatoval, že nezistil dôvody absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, ktorá bola podrobená prieskumu aj v
predchádzajúcich konaniach, v ktorých rovnako nebola konštatovaná jej absolútna neplatnosť. Najvyšší

súd svojím postupom neporušil § 442 CSP. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o nadržaní najvyššieho
súdu žalovaným z dôvodu stotožnenia sa s ich tvrdeniami ústavný súd uvádza, že najvyšší súd je pri
rozhodovaní o dovolaní súdom, ktorý okrem rozhodovania o právach a povinnostiach sporových strán
„súdi súdy" s dôsledkami pre účastníkov konania súčasných i budúcich. Rozhodnutím o dovolaní sa cez
interpretáciu vdychuje život právnym normám s dôsledkami pre celé územie Slovenskej republiky (I. US
336/2019). Aj v predmetnej veci išlo o rozdielny právny názor okresného súdu a krajského súdu na zánik

užívacích oprávnení žalovaných v 2. a 3. rade na základe darovacej zmluvy z roku 1991 následkom
nadobudnutia spoluvlastníckych podielov v roku 2015. Okresný súd bol toho názoru, že po roku 2015
vykonávali žalovaný v 2. a žalovaný v 3. rade užívacie práva čiastočne z titulu ich spoluvlastníckych
podielov a čiastočne z titulu dohody v pôvodnej darovacej zmluve z roku 1991. Krajský súd naopak
uviedol, že pokiaľ sa právo osobného užívania z titulu záväzku v roku 2015 zmenilo na právo užívať z

titulu podielového spoluvlastníctva, môžu žalovaní v 2. a . rade užívať iba to, čo im patrí, podľa veľkosti
ich podielu. Najvyšší súd prezentoval svoj právny názor v zhode s právnym názorom okresného súdu“.

72. Dovolací súd ďalej poukazuje na bod 17 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu zo dňa 16.
februára 2023 spisová značka I. ÚS 98/2023 : „Podľa názoru ústavného súdu je však s ohľadom na

skutkový stav prejednávanej veci a na skutočnosť, že rozdiel medzi záväzkovým a vecným právom
osobného užívania veci spočíva najmä v jeho účinkoch (erga omnes v prípade vecných práv a inter
partes pri právach zo záväzku), priliehavejší záver Najvyššieho súdu Českej republiky vyjadrený v
rozsudku č. k. 22 Cdo 3864/2014 z 29. marca 2016, v ktorom riešil právnu otázku zániku vecného
bremena (doživotného a bezplatného užívania časti domu) v situácii, keď sa oprávnený z tohto vecného

bremena stal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, ktorá bola týmto vecným bremenom zaťažená.
Podľa odkazovaného rozsudku ak sa stal oprávnený z vecného bremena užívania predmetných
nehnuteľností ich spoluvlastníkom, vykonáva užívaním predmetných nehnuteľností podľa rozsahu
dohodnutého v zmluve o zriadení vecného bremena (ako súčasti darovacej zmluvy, pozn.) čiastočne
spoluvlastnícke právo na svojej ideálnej polovici a čiastočne právo k cudzej veci (na ideálnej polovici

druhéhospoluvlastníka).Keďženemožnovymedziťhranicemedziideálnymispoluvlastníckymipodielmi,
nemožno stanoviť, kedy vykonáva svoje spoluvlastnícke právo a kedy právo k cudzej veci. Na druhej
strane je vecné bremeno ako také nedeliteľné, takže ho nemožno nadobudnúť iba vo vzťahu k ideálnej
časti nehnuteľnosti, ani ho k ideálnej časti nehnuteľnosti nemožno stratiť. Ak sa teda stane oprávnený
z vecného bremena užívania predmetných nehnuteľností ich spoluvlastníkom, toto vecné bremeno

nezaniká. A to aj z toho dôvodu, že splynutie predpokladá jednoznačnú totožnosť oprávneného a
povinného subjektu, ktorá v tomto prípade nenastala“.

73. Právne závery vyplývajúce uznesenia Ústavného súdu zo dňa 16. februára 2023 spisová značka
I. ÚS 98/20203 boli žalobkyni ako sťažovateľke známe. Žalovaní 2/ a 3/vykonávali užívacie práva

čiastočne z titulu ich spoluvlastníckych podielov a čiastočne z titulu dohody v pôvodnej darovacej zmluve
z roku 1991, ktorou skutočnosťou sa zaoberal už Okresný súd Prievidza v bode 37 rozsudku spisová
značka 10C/16/2016 - 318 zo dňa 22. novembra 2019. Odvolací súd z týchto záverov vychádzal v
bode 20 napadnutého rozsudku. Odvolací súd napadnutý rozsudok riadne odôvodnil riadne odôvodnil
a nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti .

74. Žalovaný 1/ netvorí so žalovanými 2/ a 3/ žiadny spoločný záväzok. Vo vzťahu k nemu nárok
predstavoval iný právny titul - vydanie bezdôvodného obohatenia. Išlo o uplatnenie nároku z rôznych
právnych titulov. Vznik spoločného záväzku vylučuje v zmysle § 511 ods.1 skutočnosť, že žalovaní 2/
a 3/ neboli v spore pasívne legitimovaní. Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne v časti tvrdeného

solidárneho záväzku, ktorý mal byť vyjadrený vo výroku II. zamietol ako nedôvodné podľa § 448 CSP.

75. Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne smerujúce proti výroku III. napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.76. Dôvody dovolania proti výrokom IV.V.,VI.,VII. o trovách konania neboli v dovolaní žalobkyne
špecifikované. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že boli napadnuté iba ako závislé výroky od

rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd správne rozhodol aj o trovách dovolacieho konania v zmysle
ust. § 453 ods.3 CSP.

77. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP

v spojení s ustanovením § 255 ods.2 CSP. Žalobkyňa a Žalovaný 1/ mali úspech len čiastočný, a to
každý vo vzťahu k dovolaniu protistrany. Žalobkyňa podala dovolanie proti výroku II. až VII., teda
v zamietavej časti proti žalovaným 2/ a 3/ vo vzťahu k nepriznanému nároku a úrokoch z omeškania
ako spoločnému a nerozdielnemu a vo všetkých výrokoch o náhrade trov konania. Žalovaný 2/ a 3/
mali úspech vo vzťahu k dovolaniu žalobkyne, avšak podľa obsahu spisu im trovy v dovolacom konaní
nevznikli. Podľa komentára ASPI k ust. § 262 : „ Ak úspešnej strane sporu alebo strane, ktorá procesne

nezavinila zastavenie konania, preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy
konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania neprizná“. Dovolací súd preto v zmysle § 255
ods.2 vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

78. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.