Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 12CoP/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822204333
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:3822204333.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov Mgr. Silvie Tisovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci osoby oprávnenej na
výživné (navrhovateľka): A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XX, F., zastúpená
splnomocneným zástupcom: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom Štefániková 14, Bratislava proti
osobe podľa návrhu povinnej platiť výživné (manžel): G. D. F., C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F.
XXXX/XX, C., o určenie manželského výživného, o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza č. k. 5Pc/14/2022-569 zo dňa 15. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II. a IV. p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza, ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „okresný súd“), rozsudkom č. k.
5Pc/14/2022-569 zo dňa 15.11.2023 rozhodol tak, že: I. Povinný na výživné je povinný prispievať na
výživu navrhovateľky sumou 400,- eur mesačne, s účinnosťou od 23.11.2022 do 12.07.2023, vždy
do posledného dňa predchádzajúceho mesiaca vopred, do rúk navrhovateľky. II. Zameškané výživné
za obdobie od 23.11.2022 do 12.07.2023 v sume 1.661,44 eur súd povinnému na výživné povoľuje
splácať v mesačných splátkach po 400,- eur, vždy do posledného dňa v mesiaci, s účinnosťou od

mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti tohto rozsudku až do zaplatenia, pod následkom straty výhody
splátok. III. Vo zvyšku súd návrh zamieta. IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
V rovine právnej odôvodnil súdne rozhodnutie podľa § 71 , § 75 ods. 2, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“). Okresný súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že návrh navrhovateľky bol podaný dôvodne, avšak nie v celom rozsahu. Účastníci boli v
čase začatia konania manželmi a uzavretím manželstva im vznikla vzájomná vyživovacia povinnosť,
ktorá trvala do rozvodu dňa 12.07.2023. Od 22.08.2022 nežili v spoločnej domácnosti. Pokiaľ išlo o

námietku povinného (ďalej len „manžel“), že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi
z dôvodu odchodu navrhovateľky, bránenia v styku s dieťaťom a nevhodného správania, mal zato, že
odchod navrhovateľky nemožno považovať za rozpor s dobrými mravmi, keďže išlo o reakciu na vážne
narušené vzťahy a vypätú situáciu počas rozvodového konania. Správanie navrhovateľky nedosiahlo
intenzitu, ktorá by vylučovala právo na výživné, pričom prihliadol aj na porušenia povinností zo strany
manžela, ktorý nadviazal vzťah s inou ženou ešte počas trvania manželstva a nerešpektoval neodkladné
opatrenie súdu. Vychádzal z toho, že navrhovateľka mala v rozhodnom období priemerný čistý mesačný

príjem približne 1.190 eur mesačné výdavky okolo 1.400 eur, pričom bývala v byte patriacom jej otcovi s
nájomným 415 eur a nemala finančné úspory ani motorové vozidlo. Manžel dosahoval priemerný čistý
mesačný príjem približne 2.180 eur, jeho mesačné výdavky predstavovali asi 1.700 eur. Do apríla 2023
splácal hypotéku vo výške približne 628 eur mesačne, ktorú následne prestal hradiť z dôvodu zvýšeniasplátky na 857,58 eur. Manžel mal k dispozícii úspory vo výške 12.098 € na sporiacom účte (stav k
novembru 2022), ktoré do rozvodu spotreboval, pričom z tohto účtu previedol na bežný účet celkom
27.800 eur. Okrem toho vlastnil hodinky značiek zn. Rolex a Omega v hodnote približne 15.000 eur, bol

spoluvlastníkom rodinného domu v H. a výlučným vlastníkom pozemku o výmere 61 m2. Mal k dispozícii
motorové vozidlo zn. VW Arteon, ktoré síce nebolo evidované na jeho meno, ale užíval ho nepretržite.
Z výpisov z účtu vyplynulo, že manžel v období po odchode navrhovateľky absolvoval viaceré pobyty
(Vysoké Tatry, Donovaly, Luhačovice, Halič, Praha) a jeho mesačné debetné operácie dosahovali v
niektorých mesiacoch aj viac ako 7.000 eur, čo svedčí o vyššej životnej úrovni. Okresný súd ustálil,

že životná úroveň navrhovateľky bola nižšia než životná úroveň povinného, a preto určil manželské
výživné vo výške 400 eur mesačne od 23.11.2022 do 12.07.2023. Návrh na výživné vo výške 1.500
eur mesačne súd zamietol ako neprimeraný. Zároveň rozhodol o zameškanom výživnom za uvedené
obdobie. Celková suma zameškaného výživného predstavovala 3.061,44 eur, pričom bola vypočítaná
ako súčet siedmich celých mesačných platieb po 400 eur (december 2022 až jún 2023), alikvotnej časti
za november 2022 (106,64 eur za 8 dní) a alikvotnej časti za júl 2023 (154,80 eur za 12 dní). Z tejto sumy

okresný súd odpočítal už uhradené výživné vo výške 1.400 eur, čím vznikol nedoplatok 1.661,44 eur.
Manželovi povolil tento nedoplatok splácať v mesačných splátkach po 400 eur, vždy do posledného dňa
v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prípade omeškania
čo i len jednej splátky sa stane splatná celá neuhradená časť naraz.

2. Manžel podal odvolanie dňa 16.01.2024. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie o výživnom zrušil a
návrh navrhovateľky zamietol. Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutkových
zistení. Tvrdil, že nekriticky prijal tvrdenia navrhovateľky o platení nájmu otcovi, nesprávne vyhodnotil
jeho pobyty, ignoroval komunikáciu navrhovateľky a jej fyzické útoky, nezohľadnil jej dobrovoľné
neplatené voľno a možnosti lepšieho zamestnania. Poukázal na to, že okresný súd nesprávne určil

jeho výdavky, keď neprihliadol na splátky hypotéky a sporenie, a že nesprávne zohľadnil jeho úspory
nadobudnutépredmanželstvom.Ďalejvytýkalokresnémusúdu,ženezohľadnilneoprávnenévyplácanie
daňového bonusu, ktoré umelo zvýšilo jeho čistý príjem. Po korekcii mal jeho reálny čistý príjem
predstavovať len 1 882,79 eur. Manžel tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd
neaplikoval § 75 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého nemožno priznať výživné, ak by to bolo v rozpore

s dobrými mravmi. Tvrdil, že konanie navrhovateľky, spočívajúce v odvlečení dieťaťa bez dohody,
bránení styku, vulgárnom správaní voči nemu a jeho partnerke, klamlivých tvrdeniach a odmietnutí
refinancovania hypotéky, bolo v rozpore s dobrými mravmi.

3. Navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu predložila vyjadrenie k odvolaniu manžela

dňa 02.02.2024. Žiadala, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Navrhovateľka uviedla,
že počas práceneschopnosti v mesiacoch september a október platila nájomné otcovi hotovostne
a po obdržaní prvej výplaty bezhotovostne, čo preukázala výpisom z účtu. Sporné pobyty manžela
označila za dovolenky s novou partnerkou. Namietala, že manžel nepredložil dôkazy o tom, že išlo
o služobné cesty. Zdôraznila, že dovolenky v Kalábrii a na Maldivách boli zakúpené počas trvania

manželstva z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázala tiež na
skutočnosť, že manžel udržiaval mimomanželský pomer od roku 2019, čo považuje za konanie v rozpore
s dobrými mravmi. K otázke daňového bonusu navrhovateľka uviedla, že manžel ho neoprávnene
poberal takmer jeden rok, hoci dieťa žilo s ňou. Sama kontaktovala zamestnávateľa manžela a daňový
úrad, aby situáciu napravila. Manžel však vedome pokračoval v poberaní daňového bonusu rok po

upozornení. K jeho tvrdeniam o rozpore s dobrými mravmi uviedla, že manžel ju vyhodil zo spoločnej
nehnuteľnosti, zablokoval jej prístup k finančným prostriedkom, odmietol predať nehnuteľnosť, prepísal
motorové vozidlo na svoju sestru. Zároveň míňal úspory na vlastné potreby a neplatil výživné riadne
a včas. Odmietla tvrdenie, že odmietnutie refinancovania hypotéky bolo neetické, keďže nemala
dostatok finančných prostriedkov na jej splácanie a navrhovala mu predaj domu. Poukázala na dlhodobý

mimomanželský pomer manžela a jeho správanie voči maloletému dieťaťu. Uviedla, že chcela ostať
bývať v rodinnom dome.
4. Manžel sa vyjadril k vyjadreniu navrhovateľky v replike dňa 07.03.2024. S tvrdeniami navrhovateľky
nesúhlasil, považoval ich za nepravdivé a zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Zdôraznil,
že informácie o konferenciách, ich termínoch a programe boli verejne dostupné a zodpovedali jeho

tvrdeniam. Uviedol, že nikdy netvrdil, že si zamestnanci hradia ubytovanie, išlo len o náklady na stravu,
pričom cestovné náhrady sa vyplácali hotovostne a preto neboli uvedené na potvrdení o príjme. Poprel
tvrdenia o mimomanželskom pomere od roku 2019 a zopakoval, že „prichytenie pri nevere“ nastalo až po
podaní návrhu na rozvod, po odsťahovaní navrhovateľky a jej vyhlásení, že ho nenávidí. Opísal okolnostiincidentu ako neprimerané správanie navrhovateľky počas jej práceneschopnosti, keď cestovala v noci
mimo povolených vychádzok. Manžel dôrazne odmietol tvrdenia, že neprejavoval záujem o dcéru alebo
ju nútil klamať a poukázal na to, že navrhovateľka aktívne bránila styku jeho s dcérou, čím podľa

neho poškodila jej vývin. Zdôraznil, že neexistovala „výlučná starostlivosť“, iba osobná starostlivosť na
základe rodičovskej dohody, ktorú navrhovateľka nedodržiavala. K otázke daňového bonusu uviedol, že
neoprávnene poberaný bonus riadne vrátil, čím sa jeho reálny príjem znížil a kritizoval navrhovateľku za
podanie podnetu na daňový úrad. V súvislosti so spoločnou nehnuteľnosťou manžel tvrdil, že obštrukcie
pri refinancovaní hypotéky robila navrhovateľka a o predaj prejavila záujem až po rozvode, pričom

sa ho snažila dotlačiť k právnym úkonom pod nátlakom a vyhrážkami, vrátane medializácie prípadu.
Taktiež označil argumentáciu navrhovateľky za nepravdivú a účelovú, keď uviedol príklady nepravdivých
tvrdení (vyhodenie z domu, blokovanie financií, prepísanie auta, nezáujem o dieťa) a poukázal na to,
že navrhovateľka pôvodne žiadala výživné vo výške 1.500 eur mesačne, hoci jeho príjem bol približne
2.000 eur, a proti rozhodnutiu súdu o výživnom v sume 400 eur sa neodvolala.
5. Manželka sa vyjadrila prostredníctvom splnomocneného zástupcu v duplike zo dňa 19.03.2024.

Zotrvala na tom, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu. K služobným cestám manžela
uviedla, že tento nepredložil žiadny dôkaz o účasti na konferenciách, iba odkazy na webové stránky.
Jeho tvrdenia o hotovostných platbách za cestovné náhrady označila za zavádzajúce. Poukázala na
to, že manžel absolvoval za rozhodné obdobie 22 dovoleniek a výletov v hodnote 7.895 eur, vrátane
luxusných pobytov na Maldivách, v Kalábrii, Španielsku a Švajčiarsku, čo podľa nej nezodpovedalo jeho

tvrdenémupríjmu2.000eurmesačne.Ďalejuviedla,žemanželudržiavalvzťahodjesene2019,čopodľa
nej dokazovala komunikácia so sestrou a fotografia z roku 2021. Pripomenula, že ho pristihla s inou
ženou vo vlastnom dome 15.10.2023, krátko po odchode zo spoločnej domácnosti. K styku s dcérou
uviedla, že nikdy nebránila kontaktu otca s dieťaťom, čo potvrdila záverečná správa psychologičky z
19.02.2024. Naopak, poukázala na prípady, keď manžel styk nevyužil, napríklad po návrate z dovolenky

odmietol dcéru prevziať. Podľa nej manžel daňový bonus poberal neoprávnene takmer rok, hoci dieťa
žilo s ňou a manžel sa oň staral minimálne, keďže za rok 2023 realizoval styk s dcérou len štyrikrát.
Poukázala na jeho luxusné výdavky, ktoré podľa nej dokazovali, že jeho príjem nebol ukrátený. K
spoločnej nehnuteľnosti uviedla, že predaj domu bol logickým riešením po rozvode, keďže nehnuteľnosť
nebola obývaná od roku 2022. Dodala, že manžel mohol odkúpiť jej podiel, ale neurobil tak. Poukázala

aj na rozpor medzi tvrdeným príjmom manžela a jeho skutočnými výdavkami za rozhodné obdobie, ktoré
dosiahli 62.014 eur, z toho dovolenky 7.895 eur, oblečenie 3.320 eur a alkohol 1.201 eur. Uviedla, že
si kúpil nový kabriolet zn. Mazda v lete 2023.
6. Manžel sa vyjadril k duplike navrhovateľky dňa 18.04.2024. Uviedol, že s navrhovateľkinými
tvrdeniami nesúhlasí a zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. K problematike služobných

ciest zopakoval, že nie je zamestnancom štátnej správy a že cestovné náhrady sa nepreplácajú vo
výplate ani nie sú súčasťou mzdy. Odmietol tvrdenia o 22 dovolenkách v hodnote 7.895 eur a uviedol,
že počas rozhodného obdobia absolvoval len týždeň vo Švajčiarsku a týždeň v Kalábrii. Poprel aj
kúpu psa pre partnerku. K mimomanželskému pomeru opätovne uviedol, že tvrdenia navrhovateľky boli
nepravdivé a poukázal na rozpory v jej podaniach. K otázke psychického stavu navrhovateľky uviedol,

že jeho tvrdenie o „subpsychotickom stave“ vychádzalo z odborného posúdenia znalca. Tvrdil, že
navrhovateľka trpela psychosomatickými problémami, užívala benzodiazepíny (Xanax), mala hysterické
výstupy, vyhrážky suicídou a traumy z minulosti, ktoré podľa neho ovplyvňovali jej správanie. Spomenul
aj jej žiadosť o darovanie spermií na umelé oplodnenie v roku 2022. Pokiaľ išlo o styk s dcérou uviedol,
že dôkaz navrhovateľky o nebránení styku bol irelevantný, keďže sa týkal obdobia mimo rozhodného

obdobia. Zdôraznil, že počas rozhodného obdobia sa striedavá osobná starostlivosť nezrealizovala ani
raz, jeho styk s dcérou sa uskutočnil len trikrát, a dodal, že prebiehalo konanie o nariadení výkonu
rozhodnutia voči navrhovateľke. K finančným tvrdeniam navrhovateľky uviedol, že jej výpočet výdavkov
vo výške 62.014 eur bol nepravdivý, rovnako ako tvrdenie o nákupe alkoholu za 1.201 eur, keďže alkohol
nepije. Odmietol aj tvrdenie, že si kúpil kabriolet zn. Mazda a uviedol, že auto na fotografii nebolo jeho.

7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok, ďalej len CMP, § 34 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“,
§ 3 ods. 5 písm. a/ CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 362 CSP, §
359 CSP, § 7 CMP, § 156 CMP) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 355 ods. 1 CSP) preskúmal rozhodnutie viazaný rozsahom (§ 65 CMP a contrario) a bez viazanosti

dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) s prihliadnutím na vady konania, iba ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 67 CMP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom
podľa ust. § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozhodol tak, že rozsudok okresnéhosúdu vo výrokoch I., II. a IV. potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Nenapadnutý výrok III.
rozsudku okresného súdu ponechal nedotknutý.
8. Predmetom odvolania manžela proti rozsudku okresného súdu je výrok o určení vyživovacej

povinnosti manžela prispievať na výživu navrhovateľky, výrok o zameškanom výživnom ako aj výrok o
náhrade trov konania.
9. Manžel vo svojom odvolaní v podstate namietal nesprávnosť priznania výživného z dôvodu
nesprávneho posúdenia pomerov manželov vzhľadom na nedostatočne preukázané výdavky
navrhovateľky a manžela a rozporu s dobrými mravmi.

10. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaní v rámci odvolacieho konania sa plne stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako výrokmi vecne správnymi (§ 387 ods. 1 CSP) a v súlade s § 387
ods. 2 CSP aj s odôvodnením v napadnutej časti a v plnom rozsahu naň odkazuje.
11. Reagujúc na odvolacie argumenty manžela skonštatujúc správnosť dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie uvádza, že pri určovaní manželského výživného nejde o dosiahnutie mechanickej
matematickej rovnosti medzi manželmi.

12. Účelom manželského výživného je zabezpečiť v súlade s § 71 ods. 1 Zákona o rodine v zásade
rovnakú životnú úroveň, pričom jej predpoklady sú existencia manželstva, skutočnosť, že manželia spolu
nehospodária, nerovnaká životná úroveň a súlad s dobrými mravmi. Zabezpečenie zásady rovnakej
životnej úrovne vychádza zo zásady rovnosti muža a ženy, ako aj zmyslu manželstva ako životného
spoločenstva muža a ženy. Účelom je odstránenie disproporcie v celkovej životnej úrovni manželov, aby

mali približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby.
13. Pri posúdení kritéria v zásade rovnakej životnej úrovne treba vziať do úvahy prípadné osobitnosti
vyplývajúce z osobných, pracovných a iných špecifík jednotlivých manželov pri zhodnotení namáhavosti
povolania, nevyhnutných nákladov na reprezentáciu, ako aj zohľadnením prípadnej potreby vynaloženia
vyšších prostriedkov na regeneráciu. Podľa odvolacieho súdu posúdenie okresného súdu nevybočuje z

týchto záverov a okresný súd postupoval správne, pri posudzovaní výdavkov navrhovateľky a manžela
vychádzajúc najmä z výpisov z ich účtov ako aj výpovedí ako účastníkov konania.
14. Okresný súd správne konštatoval, že manželstvo účastníkov trvalo v čase rozhodovania o výživnom
od podania návrhu dňa 22.11.2022 do právoplatnosti rozhodnutia o rozvode dňa 12.07.2023. Správne
vychádzal z toho, že manželia spolu nehospodária a nemajú rovnakú životnú úroveň.

15. Správne tiež bol v čase rozhodovania ustálený manželov priemerný príjem zo závislej činnosti v
rozhodnom období vo výške 2.180,80 eur. Hoci manžel dodatočne podľa svojich tvrdení prišiel o svoj
daňový bonus za obdobie, kedy dieťa nemal vo svojej starostlivosti, čím sa jeho reálny príjem navýšil
a mal príjem len vo výške 1.882,79 eur, nie je to dôvodom na zníženie výživného. Z dokazovania
okresného súdu totiž vyplýva, že manžel mal k dispozícii finančné prostriedky na sporiacom účte v

sume 12.098,58 eur a previedol si zo sporiaceho účtu sumu 27.800 eur na bežný účet. Tieto sumy do
rozvodu spotreboval. Uvedené v odvolaní nepoprel. Je tak nesporné, že aj tieto finančné prostriedky
tvorili jeho životnú úroveň, pričom v danom období cca 9 mesiacov, ide o sumu približne 4.433,18
eur mesačne (12.098,58 eur + 27.800 eur : 9 mesiacov), ktorú podľa odvolacieho súdu je potrebné
pripočítať k jeho reálnym príjmom 1.882,79 eur. Možno tak ustáliť, že mesačne mohol disponovať

sumou vo výške 6.315,97 eur (4.433,18 eur + 1.882,79 eur). O vyššej životnej úrovni manžela oproti
navrhovateľke svedčia aj manželove vyjadrenia, že počas rozhodného obdobia bol len v zime na týždeň
vo Švajčiarsku a v lete na týždeň v Kalábrii. Či už bol po rozvode na Maldivách ako tvrdila navrhovateľka,
čo manžel vágne poprel tvrdením o dvoch vyššie uvedených dovolenkách počas rozhodného obdobia
(čo podľa odvolacieho súdu nevylučuje tvrdenia navrhovateľky) nie je úplne podstatné, keďže je zrejmá

suma jeho disponibilného príjmu. V zásade odvolací súd nespochybňuje právo manžela na primeranú
regeneráciuaninajehovyššievýdavky,mávšakzato,žeuvedenédestinácieavýdavkyodrážajúživotnú
úroveň manžela, ktoré prekračujú jeho deklarovaný príjem len vo výške 1.882,79 eur pri jeho ustálených
výdavkoch vo výške 1.700 eur. Vzniká tým priestor poukázať nato, že manžel mal v rozhodnom
období vyššiu životnú úroveň než navrhovateľka, ktorú je potrebné vzhľadom na jej výdavky čiastočne

kompenzovať. Zároveň je potrebné dodať, že manžel navyše využíval bezplatne luxusnejšie motorové
vozidlo svojej sestry a mal nárok aj na používanie služobného motorového vozidla, čo prináša nespornú
finančnú výhodu v jeho prospech na rozdiel od navrhovateľky.
16. Odvolací súd nezistil pochybenie okresného súdu pri ustálení výdavkov navrhovateľky. Manželom
namietané nájomné bolo preukázané nájomnou zmluvou a výpisom z účtu, pričom je pochopiteľné,

že navrhovateľka s maloletým dieťaťom musela riešiť svoju bytovú otázku. Podľa odvolacieho súdu
tak bolo dôvodné priznať výživné, ktoré umožňuje navrhovateľke zabezpečovať si svoje základné
potreby, pričom podľa odvolacieho súdu uvedené výdavky spadajú do pravidla (viď II.ÚS 210/2016),
podľa ktorého sú odôvodnené potreby manželov vždy špecifické, vyplývajúce z osobitostí pracovných azdravotných, čo je imanentnou súčasťou posudzovania „v zásade rovnakej životnej úrovne manželov“.
Podľa odvolacieho súdu posúdenie okresného súdu nevybočuje z týchto záverov a okresný súd
postupoval správne, keď takto posúdil výdavky navrhovateľky.

17. Manželom namietaná okolnosť navrhovateľkinho dvojmesačného neplateného pracovného voľna
bola dostatočne a logicky odôvodnená okresným súdom, keď navrhovateľka v dôsledku presťahovania
sa, mala možnosť pôsobiť u svojho zamestnávateľa v mieste nového bydliska až o dva mesiace, pričom
miesto, ktoré vykonávala jej vyhovovalo aj vzhľadom na starostlivosť o maloleté dieťa. Bolo preto
dôvodné počkať na toto miesto aj za cenu krátkodobej straty príjmu.

18. Keďže v zásade rovnaká životná úroveň neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorá
je vyvodzovaná len z ich príjmov, správne okresný súd zisťoval a posúdil odlišne výdavky manželov
vzhľadom na ich osobné, rodinné a majetkové pomery, ale aj ich konkrétnu mieru potrieb danú
povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípadne inými závažnými
okolnosťami,pričomsaprihliadaajnastarostlivosťodomácnosť.Nemožnotakdaťzapravdumanželovi,
že ním substancované výdavky odrážali len jeho príjem, a neumožňovali by priznať manželské výživné,

keďže jeho celková životná úroveň, prejavujúca sa v jeho výdavkoch a rekreačných možnostiach
prevažuje navrhovateľkinu životnú úroveň danú jej situáciou ako osamelej matky s maloletým dieťaťom.
Podľa odvolacieho súdu tak určené manželské výživné s prihliadnutím na tieto úvahy, primerane
dorovnáva aj manželke takú životnú úroveň, ktorá zodpovedá jej potrebám vzhľadom na zistenú
vyššiu životnú úroveň manžela, ktorou disponoval v danom čase s prihliadnutím k jeho možnostiam,

schopnostiam a odôvodneným výdavkom, daným aj jeho vyšším pracovným zapojením a námahou
vzhľadom k jeho manažérskej pozícii.
19. Ak manžel namietal porušovanie dobrých mravov, odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením zo strany
okresného súdu pri prípadnom rozpore s dobrými mravmi. Konanie navrhovateľky pri neuskutočňovaní
styku s maloletým dieťaťom bez ďalšieho nepreukazuje takú mieru mimoriadnej vážnosti porušenia

dobrých mravov podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, ktorá by bola dôvodom nepriznania výživného,
keďže nedosiahla mieru protiprávneho konania regulovanú trestným právom. Uvedené je nesporne
prejavom konfliktov medzi manželmi a celkovými dôvodmi, pre ktoré došlo k narušeniu manželského
spolužitia. Odvolací súd sa v tejto súvislosti nestotožňuje s manželovým hodnotením jeho nevery.
Právo v zásade obsahuje minimálny štandard morálky. Ustanovenie § 18 Zákona o rodine okrem iného

stanovuje, že manželia sú povinní byť si verní. Hoci bol podaný návrh na rozvod v čase, kedy došlo
údajne k nadviazaniu nového vzťahu zo strany manžela je potrebné zdôrazniť, že v tom čase ešte trvalo
manželstvo účastníkov konania a teda aj ich povinnosť vernosti. Preto jeho hodnotenie, že mal plné
morálne právo začať nadväzovať vzťah s inou ženou je neadekvátne. Ani manželom uvádzané okolnosti
za ktorých došlo k odhaleniu jeho nevery nespôsobujú zmenu hodnotenia správania navrhovateľky ako v

hrubom rozpore s dobrými mravmi, pretože je to v prvom rade manžel, ktorý porušil minimálne štandardy
morálky stanovené zákonom z čoho vyplynula ľudsky pochopiteľná reakcia navrhovateľky, ktoré nemôže
byť za týchto okolností posudzovaná ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno tak považovať
za spravodlivé, aby sa porušovania dobrých mravov domáhal manžel, ktorý ich sám predtým porušil.

20. V súhrne vyššie uvedených úvah odvolací súd preto vyhodnotil otázky určeného výživného, ako aj
zameškaného výživného a jeho splácania ako správne posúdené a odôvodnené okresným súdom, na
základe čoho potvrdil výrok I. a II. rozsudku okresného súdu v súlade s § 387 ods. 1 CSP, vrátane s nimi
súvisiaceho výroku IV. o trovách konania.
21. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52, §

57 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže z účastníkov nežiadal
priznať nárok na náhradu trov konania.
22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).