Uznesenie – Ostatné – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2223201248
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2223201248.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa
D. XX, E. F., 2/ G. C. A., nar. XX.XX.XXXX, adresa H. XXX a 3/ G. C. F., nar. XX.XX.XXXX, adresa
H. XXX, zastúpených advokátom: JUDr. Ján Foltán, so sídlom SNP 708, Galanta, proti žalovanému: I.
J., nar. XX.XX.XXXX, adresa H. XXX, zastúpenému splnomocnencom: HAÁR & Partners, s. r. o., so

sídlom Hlavná 5931/80, Dunajská Streda, IČO: 50 950 690, za účasti intervenienta: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441,
zastúpeného splnomocnencom: JUDr. Danuše Tichá, s. r. o., so sídlom Nám. M. Benku 6, Bratislava,
IČO: 52 058 310, o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/,
žalovaného a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/36/2023-201 zo
dňa 11. decembra 2023 – odvolanie žalobcov voči časti zamietajúceho výroku IV. zvyškovo zmietajúcej

nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolanie žalovaného voči vyhovujúcim výrokom I.,
II. a III. a výroku V. o trovách konania a odvolanie intervenienta na strane žalovaného voči časti
vyhovujúceho výroku II. o náhrade nákladov na zriadenie pomníka a výroku V. o trovách konania, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch I., II. a III., ako aj v
časti výroku IV. zvyškovo zamietajúceho nároky žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

a v závislom výroku V. o trovách konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/ náhradu nemajetkovej ujmy 6.400,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy 8.000,- eur a na náhrade
nákladov za zriadenie pomníka 4.174,12 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom III.

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 13.600,- eur, do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku; výrokom IV. žalobu vo zvyšku zamietol; výrokom V. priznal žalobcovi 1/ voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy 6.400,- eur, žalobcovi
2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy 8.000,- eur
a žalobcovi 3/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy
13.600,- eur.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ust. § 11, §
13 ods. 1, § 16, § 116, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, § 449 ods. 2 zák.
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ďalej ust. § 101 ods. 2 písm. d/, ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení, ako i § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 17.04.2023
domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti vo forme peňažnéhoplnenia žalobcovi 1/ v sume 30.000,- eur, žalobcovi 2/ v sume 30.000,- eur a žalobcovi 3/ v sume
50.000,- eur a náhrady trov konania. Svoje nároky odôvodnili tým, že dňa 05.11.2021 došlo v ich obci k
dopravnej nehode zavinenej žalovaným, keď žalovaný zrazil ich matku a manželku jazdiacu na bicykli,

ktorá na následky dopravnej nehody zomrela v nemocnici. Žalovaný bol trestným rozkazom uznaný za
vinného zo spôsobenia predmetnej dopravnej nehody, keď sa v plnej miere nevenoval vedeniu vozidla,
nesledovalsituáciuvcestnejpremávke,nezareagovalvčasanezanechaldostatočnýodstupodpredním
jazdiacej cyklistky, v dôsledku čoho pravou prednou časťou svojho vozidla narazil do zadného kolesa
bicykla poškodenej, následkom čoho poškodená spadla na chodník a utrpela úrazovo-krvácavý šok v

dôsledku závažných poranení hlavy a trupu, ktorým zraneniam v nemocnici podľahla. Žalovanému bol
uložený trest a okrem iného povinnosť osobne sa ospravedlniť poškodenému - žalobcovi 1/, zaplatiť
mu náhradu škody vo výške 1.453,92 eura a so zvyškom nároku na náhradu škody bol žalobca 1/
odkázaný na civilný proces. Zo znaleckého posudku č. 12/2022 vyhotoveného v trestnom konaní
znalcom Ing. Milošom Kosíkom z odboru cestnej dopravy, odvetvie nehody v cestnej doprave vyplýva,
že príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy vodiča

a nesprávna technika jazdy cyklistky. K otázke pasívnej vecnej legitimácie súd uviedol, že bolo na
žalobcoch, voči komu si nárok na nemajetkovú ujmu a tiež náhradu škody uplatnia, pričom právna
úprava dáva poškodenému na výber, či si náhradu uplatní priamo voči zodpovednému subjektu, alebo
jeho poisťovateľovi, prípadne voči obom. Otázku krytia nemajetkovej ujmy z poistky žalovaného, už
súdna prax zodpovedala kladne. Súd zdôraznil, že hodnota ľudského života a zdravia je nevyčísliteľná

a nie je možné ani vyčísliť nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobcom úmrtím ich blízkeho príbuzného,
je možné iba poskytnúť určitú satisfakciu, ktorá sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu.
Súd pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie musí predovšetkým vychádzať z celkovej povahy,
ale i z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť k intenzite, povahe, spôsobu
neoprávneného zásahu, charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvaniu nemajetkovej

ujmy, k dopadu a dôsledkom, ktoré vznikli a pod.). Ak zásah súčasne zasiahol osobnostné práva
viacerých fyzických osôb, každá z postihnutých osôb má právo domáhať sa ochrany. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach
daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Závažnosť ujmy treba posudzovať aj vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,

teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pri
rozhodovaní o výške peňažnej náhrady je potrebné prihliadať na judikatúrou ustálené kritériá, a to
jednak okolnosti na strane poškodeného, ktoré môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä intenzita
vzťahu medzi žalobcami a poškodeným navzájom, vek poškodeného, otázka hmotnej závislosti medzi
nimi, prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Pri určení výšky peňažnej náhrady je nutné použiť aj princíp

proporcionality (zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach, rozhodovacia prax
vyšších súdov v skutkovo podobných veciach). Všeobecné okolnosti na strane osoby zodpovednej
(pôvodca zásahu), sú postoj škodcu (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), dopad udalosti
do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho majetkové pomery a miera zavinenia, ev. miera
spoluzavinenia poškodeného. Postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy;

ústretové správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej
ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť, ju môže ešte prehĺbiť.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v prípade žalobcov v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorých ako blízke osoby - manžela a synov - mala významne

táto udalosť zasiahnuť, môže byť daný nárok na odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu závažného zásahu do ich súkromia a rodinného života. Žalobcom ujma spôsobila psychické
problémy a závažne sťažila ich súkromný, ako i pracovný život. Výpoveďou žalobcu 3/ bola preukázaná
silná citová väzba medzi manželmi. Boli dlhoročnými partnermi, aktívne a spoločne prežívali dôchodkový
vek „v hlbokom porozumení“, manželka sa oňho starala, opatrovala ho a on bez výhrad jej starostlivosť v

pokojnomspolužitíprijímal.Neoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuosobnostižalobcovi3/vznikla
trvalá a neodstrániteľná ujma z dôvodu citového strádania, keď jeho manželka následkom zranení
po dopravnej nehode zomrela a došlo k neočakávanému pretrhnutiu ich spolužitia. Tým súd uzavrel,
že nárok žalobcu 3/ na jeho odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vážneho,
náhleho a nenávratného zásahu do jeho osobnej integrity - rodinného života a súkromia je dôvodný.

V prípade žalobcu 2/ bolo jeho výpoveďou preukázané, že mal vytvorenú taktiež silnú citovú väzbu k
nebohej matke, žil s ňou a svojím otcom v spoločnej domácnosti, denne sa vídali, na jeho strane tiež
došlo k trvalému narušeniu citových a sociálnych väzieb, nehoda zasiahla tiež do jeho osobnostných
práv na súkromie a rodinný život, pre narušený zdravotný stav bol dlhšiu dobu práceneschopný, z tohtohľadiska nepociťoval kvôli prežitej traume komfort - zvýšený krvný tlak, tvrdené žalúdočné problémy,
občasný výstup hladiny cukru, aj keď sa tieto problémy zaobišli bez liečby. Jeho súkromný život sa
zmenil, zabezpečuje starostlivosť o žalobcu 3/, má menej voľného času. S nebohou boli v dennom

kontakte, následkom dopravnej nehody došlo k strate vzájomnej komunikácie, preukázateľne došlo k
porušeniu práva na súkromie a rodinný život v miere, vyžadujúcej si tiež priznanie náhrady nemajetkovej
ujmyvpeniazoch.Žalobcovi1/satragickouudalosťouzmeniljehousporiadaný,harmonickýavyrovnaný
rodinný život, svoju matku rešpektoval, považoval ju za „riadiacu silu rodiny“, aj vo vzťahu k nemu
došlo k náhlemu pretrhnutiu citovej väzby, a teda k citovej ujme, rovnako preto aj uňho súd posúdil

nárok za dôvodný. Prejavenie účinnej ľútosti žalovaným nebolo relevantným spôsobom preukázané
(ani tvrdené), ľútosť prejavil iba pri výsluchu v trestnom konaní pred vyšetrovateľom, ospravedlnenie
(voči žalobcovi 1/) mu k povinnosti uložil súd. Závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov 1/, 2/ aj 3/ v danej
veci opodstatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Nečakaným šokujúcim úmrtím ich najbližšieho
príbuzného (manželky a matky) došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na
súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný, došlo k nenahraditeľnej

emocionálnej strate a narušeniu ich rodinných väzieb. Žalobca 3/ prišiel nielen o celoživotnú partnerku,
ale aj oporu a citový vzťah, na ktorých je človek existenčne závislý a ich absencia sa negatívne prejaví
nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý život, aj zdravotný
stav človeka. Žalobcovia 2/ a 3/ prišli o rodiča. Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok,
preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že okrem psychickej bolesti sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá
bola ich oporou, stratili osobu, s ktorou trávili veľa času, pričom uvedené chvíle im už nebudú nahradené.
Náhle úmrtie bolo a je pre nich traumatizujúce, utrpeli citovú ujmu, ktorá pretrváva. Uviedol, že pri určení
výšky náhrady vychádzal aj z už priznaných náhrad nemajetkovej škody podľa ustanovení o ochrane

osobnosti v obdobných sporoch a pri zohľadnení všetkých relevantných okolností daného prípadu
(závažnosť ujmy s prihliadnutím na to, ako sa zmenil život žalobcov v dôsledku udalosti) považoval za
primeranú náhradu pre žalobcu 1/ sumu 8.000,- eur, pre žalobcu 2/ sumu 10.000,- eur a pre žalobcu
3/ sumu 17.000,- eur, ktoré sumy predstavujú naplnenie požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady strádania žalobcov, dostatočne zohľadňujú neodstrániteľný následok v podobe smrti manželky

žalobcu 3/ a matky žalobcov 1/ a 2/ a dôsledky, ktoré táto strata u nich a v ich súkromnom a rodinnom
živote vyvolala. Odlíšenie výšky nemajetkovej ujmy pre žalobcov 1/ a 2/ spočíva v tom, že žalobca 2/
žil s matkou v spoločnej domácnosti a preukázateľne intenzívnejšie vnímal ujmu, kým žalobca 1/ znášal
ujmu v kruhu svojej vlastnej rodiny za pomoci jej psychickej podpory a jej súčasťou.

5. Súd prvej inštancie s poukazom na znalecký posudok z trestnej veci uzavrel, že je potrebné tiež
prihliadnuť na spoluúčasť nebohej, u ktorej bola tiež konštatovaná nesprávna technika jazdy a tým
možnosť zabrániť zrážke. Dané porušenie právnej povinnosti nebohou je podľa súdu možné považovať
ako osobitné nebezpečenstvo a nie je možné ho odignorovať a je ho potrebné tiež zohľadniť pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy, ako jednu z okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobností

žalobcov došlo, a to premietnutím sa do zníženia nároku žalobcov v rozsahu 20 %, čo predstavuje pre
žalobcu 1/ konečnú sumu 6.400,- eur, pre žalobcu 2/ sumu 8.000,- eur a pre žalobcu 3/ sumu 13.600,-
eur, ktorá súhrnná suma 28.000,- eur predstavuje naplnenie požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady strádania žalobcov (reštitučnej podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru).
Celková výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí likvidačne, a to už aj vzhľadom na skutočnosť,

že žalovaný je poistený. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné tiež vnímať v kontexte
ekvivalencie finančného plnenia vo vzťahu k cenovým reláciám v súčasnej dobe, v porovnaní so
spôsobenými následkami žalobcom (čomu zodpovedá záver Európskeho súdu pre ľudského práva v
Štrasburgu, že je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine). Žiadna suma priznaná súdom
preto nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila život človeka. Cieľom

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je však aspoň zmiernenie ujmy, najmä v prípadoch, kedy
navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.

6. Žalobca 2/ si zároveň voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala byť
spôsobená v celkovej výške 10.575,- eur, ktoré náklady mu vznikli smrťou nebohej a pozostávajú

z výdavkov za vyhotovenie náhrobného (dvoj)pomníka 9.676,- eur a za prerábanie rozmerov a
proporcií nápisovej tabule 899,- eur. Tieto tvrdenia zdokladoval faktúrami zhotoviteľa pomníka a
potvrdeniami o úhradách vyúčtovaných súm. Žalobca 2/ potvrdil, že sumu 663,88 eura na uplatnených
nákladoch intervenient zaplatil. Keďže žalovaný tento nárok čo do výšky a dôvodu jeho vzniku (okremvšeobecného konštatovania, že nárok žalobcov neuznáva) nepoprel, súd považoval nárok žalobcu
2/ voči žalovanému za nesporný a zaviazal žalovaného tento nárok žalobcovi uhradiť, avšak len vo
výške polovičnej ceny (nakoľko bol vyhotovený dvojpomník a teda polovica pomníka nebola vyhotovená

vo vzťahu k nebohej), ďalej bez navýšenej ceny za prerábku pomníka, ktorá sa netýkala základného
vyhotovenia, len nevyhovovala predstavám žalobcu 2/ ako objednávateľa a po odpočítaní sumy
uhradenej intervenientom, vo výške 4.174,12 eura.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s §

262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že priznal
žalobcom vo vzťahu k nárokom na náhradu trov konania úspech v plnom rozsahu zo sumy nemajetkovej
ujmy priznanej súdom. Uviedol, že zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výška plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o
procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože
ho nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe

úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Nebolo by spravodlivé, ani v súlade so satisfakčnou funkciou
nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcov, aby svoju ujmu podceňovali iba preto, aby potom nemuseli
hradiť trovy konania, pričom pri rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je
základnéačosprevádzajúce.Zazákladsapovažujerozhodnutie,žedoprávažalobcovbolozasiahnuté,
výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcovia potom majú právo na plnú

náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie z uplatnenej sumy) a priznanie plnej
náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo
veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

8.Protitomutorozsudkusúduprvejinštanciepodaližalobcovia1/až3/prostredníctvomsvojhoprávneho

zastúpenia odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP a žiadali, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil v časti rozhodnutia o výške priznaných náhrad nemajetkovej ujmy žalobcom
tak, že žalobcovi 1/ prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, žalobcovi 2/ prizná
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur a žalobcovi 3/ prizná náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 50.000,- eur a zároveň prizná žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dôvodili, že

vina žalovaného z usmrtenia nebohej K. C. bola preukázaná v trestnom konaní, za čo bol právoplatne
odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 4T/91/2022 zo dňa 25.10.2022.
Mali za to, že ich nárok je dôvodný a bol v rámci súdneho konania v plnom rozsahu predovšetkým
výpoveďami žalobcov preukázaný. Hoci nepopierajú, že k usmrteniu nebohej K. C. došlo z nedbanlivosti,
nepopierateľne konaním žalovaného došlo k vážnemu zásahu do súkromia a rodinného života žalobcov.

V dôsledku smrti nebohej K. C. zapríčinenej žalovaným došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských
väzieb tvoriacich základný rámec súkromného života žalobcov. Samotná skutočnosť, že smrť nebohej
nemala za následok psychologické alebo psychiatrické liečenie, nie je relevantná na preukázanie
mimoriadneho zásahu. Smrťou celoživotnej partnerky žalobcu 3/ (boli manželmi od roku 1965) a matky
žalobcov 1/ a 2/ bola narušená celistvosť rodiny. Žalobcovia boli najbližšími rodinnými príslušníkmi

nebohej,žalobca2/ažalobca3/žilisnebohouvspoločnejdomácnosti,ktoréskutočnostiužsamyosebe
preukazujú prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe,
ktoré city sú nespochybniteľné. Usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného
zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane
nemajetkovej ujmy. O život bola pripravená manželka a matka dvoch plnoletých detí, čím bol u nich

spôsobený neodstrániteľný následok v podobe náhlej a neočakávanej straty najbližšieho rodinného
príslušníka, ktorý vzhľadom na svoj charakter a intenzitu nie je možné žiadnym spôsobom reparovať a
bude ich sprevádzať celý život. Nebohá bola neočakávane vytrhnutá z rodinného kruhu ako milovaná
manželka a matka, v dôsledku čoho žalobcovia prežívali a stále prežívajú pocity úzkosti, smútku,
zúfalstva a šoku. Žalobcovi 3/ zaniklo manželstvo a žalobca 1/ a žalobca 2/ prišli o svoju matku

v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zapríčinenou žalovaným. Strata života je tým najzávažnejším
a najextrémnejším zásahom do rodinného zväzku a súkromia rodiny aj manželov. City sa považujú
za najsubjektívnejší stav, ktorý v sebe neobsahuje vôľovú aktivitu. City majú základ v špecifických
vzťahochčlovekakčloveku(napr.láska,solidarita,sympatia).Prevýraznúsubjektívnosťaindividuálnosť
citov existujú medzi ľuďmi veľké individuálne rozdiely v citlivosti, v stupni citovej ovládateľnosti ako aj

vo vyjadrovaní svojich citov. Každý človek inak prejavuje a vyjadruje svoje city. Neexistuje prístroj na
meranie intenzity citov. Samotná skutočnosť, že niekto nedokáže vyjadrovať svoje city tak, ako si to
niekto iný predstavuje alebo požaduje, neznamená, že city človeka nie sú dostatočne intenzívne. V
predmetnej právnej veci vystupujú na strane žalobcov muži, o ktorých je vo všeobecnosti známe, žeťažšie vyjadrujú svoje city, než ženy. Pokiaľ ide o zdravotný stav žalobcu 3/, je pravda, že mal zdravotné
problémy aj pred stratou svojej manželky, avšak jeho zdravotný stav (psychický aj fyzický) sa neustále
rapídne zhoršuje v dôsledku prežitej traumy zo straty milovanej manželky (celoživotnej partnerky). To,

že žalobca 3/ uviedol v rámci svojho výsluchu iba toľko, že s manželkou žili v hlbokom porozumení a že
sa o neho v plnom rozsahu starala (uvedené niekoľkokrát zopakoval) je tiež dôsledkom prežitej traumy
a nadmerného stresu a z toho vyplývajúceho rýchleho zhoršovania sa jeho zdravotného stavu. Prežitá
trauma má značný negatívny vplyv na jeho každodenný život, prežívanie a zdravotný stav. Uvedené má
dokonca negatívny vplyv aj na predpokladanú dĺžku jeho života. Nakoľko žalobca 1/ ako aj žalobca 2/

pracujú a žalobca 3/ sa nedokáže sám o seba postarať a potrebuje celodennú starostlivosť, žalobca
1/ a žalobca 2/ boli nútení zabezpečiť žalobcovi 3/ opatrovateľku na čas, kedy nemôžu byť pri ňom.
Žalobca 1/ nebýva s nimi v spoločnej domácnosti, žalobca 2/ keď nie je v práci, stará sa o svojho
otca (s ktorým aj žije v spoločnej domácnosti), stará sa o domácnosť. Žalobca 1/ je taktiež nápomocný
žalobcovi 2/ v zabezpečovaní starostlivosti o žalobcu 3/. Žalobca 3/ z dôvodu rapídneho zhoršovania
jeho zdravotného stavu ani nebol schopný sa zúčastniť pojednávania konaného dňa 11.12.2023. V

dôsledku intenzívneho a rýchleho zhoršovania sa zdravotného stavu žalobcu 3/, žalobcom 1/ a 2/
neustále pribúdajú ďalšie povinnosti a starosti. Žalobca 2/ po strate svojej matky bol z dôvodu, že sa
u neho objavili rôzne neočakávané zdravotné problémy súvisiace s prežitou traumou a stresom, viac
ako dva mesiace práceneschopný. Vysoký krvný tlak, zvýšená hladina cukru, ako aj strata hmotnosti a
žalúdočné problémy majú psychosomatický charakter, sú spôsobené prežívaním nadmerného stresu.

Jeho zdravotné ťažkosti sa objavili v priamej príčinnej súvislosti so smrťou nebohej K. C.. Žalobca 2/
taktiež poukázal na zmeny, ktoré nastali v jeho živote po strate matky - starostlivosť o otca, o domácnosť,
vykonávanie prác, ktoré predtým robila jeho matka, absencia voľného času. Hoci si deti žalobcu 1/, t.j.
vnúčatá nebohej, neuplatnili na súde žiaden nárok, nemôže to byť dôvod na vyvodenie záveru, že preto
nie je preukázané, že by utrpeli nejakú ujmu. Nepreukázanie utrpenej ujmy nemôže byť vyvodené ani z

tohofaktu,žežalobca1/žijesosvojourodinouanežilvspoločnejdomácnostisnebohoupredjejsmrťou.
Žalobca 1/ spolu aj s jeho rodinou udržiavali intenzívny vzťah a kontakt s nebohou. Smrťou manželky
a matky sa život žalobcov úplne zmenil. Doteraz nie sú vyrovnaní s jej smrťou. Neexistuje osoba, ktorá
by ju mohla nahradiť. Smrť nebohej výrazne zasiahla celú rodinu a ovplyvňuje ich ďalšie fungovanie.
Pokiaľ ide o spoluzavinenie dopravnej nehody, z relácie dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody

zo dňa 05.11.2021 vyplýva, že išlo o priamy úsek, s dobrou kvalitou povrchu, pričom stav povrchu
bol suchý, neznečistený, rozhľadové podmienky boli dobré, neboli prítomné sťažené poveternostné
podmienky, viditeľnosť nebola znížená vplyvom poveternostných podmienok (k nehode došlo cez deň),
premávka bola plynulá. Pokiaľ nebohá nemala v čase dopravnej nehody prilbu, takáto povinnosť jej
nevplývala zo žiadneho právneho predpisu. To, že nebohá mala na sebe tmavé oblečenie, taktiež nie

je protizákonné. Nekonala teda v rozpore so zákonom, čo znamená, že tieto skutočnosti nemôžu byť
pripisované na jej ťarchu. Práve žalovaný je ten, ktorý porušil povinnosti, ktoré mu vyplývali z § 3
ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Pokiaľ intervenient poukazoval na to,
že žalovaný svoj čin opakovane oľutoval, tak žalovanému bola trestným rozkazom Okresného súdu
Dunajská Streda, sp. zn. 4T/91/2022 zo dňa 25.10.2022 okrem iného uložená aj povinnosť ospravedlniť

sa poškodenému. Žalovaný sa neospravedlnil žiadnemu zo žalobcov, ani sa o to nepokúšal až do
času, kým mu táto povinnosť nebola uložená súdom (dopravná nehoda sa stala dňa 05.11.2021, trestný
rozkaz bol vydaný dňa 25.10.2022, t.j. skoro jeden rok po dopravnej nehode a smrti nebohej). Snaha
žalovaného o ospravedlnenie sa žalobcovi 1/ je účelová a dôvodom jeho konania je jedine splnenie
povinnosti uloženej súdom a nie skutočná ľútosť nad svojim konaním a jeho následkom. Keby jeho

ľútosť a snaha o ospravedlnenie boli úprimné, žalovaný by sa ospravedlnil aj žalobcovi 2/ a žalobcovi
3/ (i keď mu takáto povinnosť súdom uložená nebola), čo však nikdy neurobil a pritom bývajú v
jednej dedine. Je síce pravda, že aj ospravedlnenie je forma zadosťučinenia, ale v danom prípade je
jednoznačne nepostačujúca. Z kamerového záznamu, ktorý zachytáva dopravnú nehodu a ktorý tvorí
súčasť trestného spisu, jednoznačne vyplýva, že dňa 05.11.2021 v čase o 15:19:13 v rovnakom smere,

v ktorom chvíľu na to išiel aj žalovaný, išlo motorové vozidlo tmavej farby (Škoda Octavia), vodič ktorého
bez problémov obišiel cyklistku (nebohú K. C.). Dňa 05.11.2021 v čase 15:19:22 (t.j. 9 sekúnd neskôr)
išiel rovnakým smerom žalovaný na svojom motorovom vozidle a zrazil nebohú, pričom po nehode tvrdil,
že ju nevidel, lebo ho náhle oslnilo. Keby bolo tvrdenie žalovaného pravdivé o tom, že ho oslnilo a
nemohol vidieť žalovanú, tak potom by aj vodič vozidla, ktorý prešiel o niekoľko sekúnd skôr, bol oslnený

a nevidel by žalovanú. Lenže on žalovanú bez problémov obišiel. Z uvedeného kamerového záznamu
ďalej vyplýva aj to, že žalovaný začal brzdiť až v čase zrážky, resp. tesne pred zrážkou. Zo znaleckého
posudku č. 12/2022, ktorý bol vypracovaný znalcom z odboru cestná doprava Ing. Milošom Kosíkom,
vyplýva, že „ keď sa vodič s vozidlom Fiat pred zrážkou pohyboval v úseku vozovky, ktorá bola oslnená akedy bol vodič slnkom oslnený, tak vodič mohol rozpoznať zatienenú oblasť, keď sa nachádzal cca 80 m
pred zatienenou vozovkou, pričom z okamžitej rýchlosti 38,8 km/h mu postačovalo cca 26 m na to, aby
nenáhlym brzdením zastavil. Čiže aj bez ďalších výpočtov je možné konštatovať, že vodič vozidla Fiat sa

pohyboval vo vzdialenosti 80 m až 26 m pred zatienenou oblasťou mal dostatok času a priestoru k tomu,
aby nenáhlym brzdením znížil rýchlosť vozidla na rýchlosť jazdy 28,5 km/h, z ktorej by sa mu podarilo
zabrániť zrážke s cyklistkou." .. „Keď sa vodič s vozidlom Fiat nachádzal 10 m pred oblasťou vozovky,
ktorá bola zatienená (tmavá), mal rozhľad len na vzdialenosť 10 m, možno skonštatovať, že tesne pred
zrážkou (keď sa nachádzal v úseku cca 20 m až 18 m pred ZBM až 1,8 m pred ZBM) sa vodič pohyboval

rýchlosťou vyššou (38,8 km/h) ako bola rýchlosť zodpovedajúca rozhľadu na vzdialenosť 10 m, pretože
z rýchlosti 38,8 km/h je možné intenzívnym brzdením zastaviť na vzdialenosť 18,1m. Z toho dôvodu
jeho technika jazdy nebola správna." Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný porušil ustanovenie § 16
ods. 1 zákona o cestnej premávke a neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, poveternostným
podmienkam a iným okolnostiam, ako to zákon vyžaduje. Skutočnosť, že v obci je maximálna povolená
rýchlosť 50 km/h ešte neznamená, že vodič musí ísť takouto rýchlosťou, pokiaľ nie sú dané podmienky.

Vodič je povinný ísť vždy takou rýchlosťou, ktorá zodpovedá jeho schopnostiam a ďalším podmienkam
a okolnostiam. V danom prípade bolo znalcom jednoznačne skonštatované, že maximálna rýchlosť
zodpovedajúca podmienkam a okolnostiam bola 28,5 km/h, čo však žalovaný ignoroval a išiel vyššou
rýchlosťou. Zo znaleckého posudku č. 12/2022 vyplýva, že vodičovi vozidla Fiat Bravo by postačovalo
pohybovať sa rýchlosťou 28.5 km/h namiesto rýchlosti 38,8 km/h, aby sa mu podarilo zabrániť zrážke

s cyklistkou nižšou rýchlosťou časovo. Žalobcovia tiež zdôrazňovali, že majetkové pomery žalovaného
nemôžu mať vplyv na povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu. Zásah do rodinného života (strata jedného
člena rodiny v dôsledku jeho náhleho neočakávaného úmrtia) musí byť považovaný za veľmi intenzívny
zásah do súkromia a pri určení peňažnej náhrady sa prihliada na nenapraviteľný následok. Žiadna forma
morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka by nepostačovala na to, aby bola

primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma na strane žalobcov. Napokon žalobcovia poukázali
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 424/2012 zo dňa 06. novembra 2012 a dôvodili, že všetky
vyššie uvedené skutočnosti sú rozhodujúce a odôvodňujú priznanie žalobcami uplatňovaného nároku
v celej výške a priznané sumy nemajetkovej ujmy sú v danom prípade nedostačujúce. Výšku priznanej
sumy žalobcovi 2/ za zriadenie náhrobného pomníka žalobcovia nenamietali.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie tiež
žalovaný, a to v rozsahu jeho výrokov I., II., III. a V., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP,
teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
nárokžalobcovnanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,akoajnárokžalobcu2/nanáhradunákladov
spojených so zriadením pomníka v celom rozsahu zamietne a súčasne priznal žalovanému nárok na
náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že v konaní
nebolo sporné, že žalovaný bol v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 4T/91/2022 uznaný vinným za

spáchanie nedbanlivostného prečinu usmrtenia podľa § 149, ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Sporným však bol samotný vznik nároku žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj nárok žalobcu 2/ na náhradu nákladov spojených so
zriadením pomníka, ktoré nároky žalovaný v súčinnosti s intervenientom účinne rozporovali. Žalovaný
sa so závermi súdu nestotožňuje a napadnutý rozsudok považuje v napadnutej časti za zmätočný,

nezrozumiteľný, nevyčerpávajúci a nepresvedčivý. Vo vzťahu k vzniku nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje žalovaný argumentáciu súdu za absolútne nepresvedčivú, kde
sa súd nekriticky stotožnil s ničím nepodloženými tvrdeniami žalobcov, čo do údajnej existencie citových
väzieb medzi tým - ktorým žalobcom a nebohou K. C.. V záujme preukázania existencie akýchkoľvek
citových väzieb medzi žalobcami a nebohou K. C., nie sú postačujúce dôkazy produkované žalobcami

v priebehu sporového konania, ktoré si nekriticky prisvojil súd prvej inštancie, a to napr. v prípade
žalobcu 1/, ktorý počas svojho výsluchu výlučne uviedol, že jeho život sa po strate matky zmenil,
nakoľko matku považoval za „riadiacu silu rodiny“, pričom svoje strohé tvrdenia žalobca 1/ napriek
ich rozporovaniu zo strany žalovaného, ako aj intervenienta žiadnym spôsobom nepreukázal. Taktiež
neobstojí argumentácia súdu, čo do údajného vzniku nároku žalobcov 2/ a 3/ na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, kde sa súd taktiež nekriticky stotožnil s ničím nepodloženými tvrdeniami o údajnom
zhoršení zdravotného stavu žalobcov 2/ a 3/ po strate blízkej osoby. Zo strany samotných žalobcov
boli totiž prezentované dôkazy, ktoré ich tvrdenia priam vyvracajú, keďže predložené lekárske správy
v žiadnom smere nepreukazujú existenciu zhoršenia ich zdravotného stavu a už vôbec nie danosťpríčinnej súvislosti medzi stratou blízkej osoby a údajným zhoršením zdravotného stavu. Žalobcami
uplatnený nárok sa javí ako absolútne nedôvodný aj po samotnom výsluchu jednotlivých žalobcov, ktorí
sa výlučne vo všeobecnej rovine vyjadrili k ich vzťahu s nebohou K. C., pričom z výsluchu jednotlivých

žalobcov, ako ani z podanej žaloby nevyplývajú žiadne bližšie okolnosti ich citového vzťahu s nebohou,
resp. danosť intenzívne prežívaných spoločných chvíľ, či spoločné záujmy a ani nič bližšie k tomu,
aký mal byť ich vzťah s nebohou, či boli prítomné silné citové, niečím výnimočné, intenzívne a/alebo
ojedinelé väzby. Žalobcovia ani len v náznaku neosvedčili takú jedinečnosť, výnimočnosť ich vzťahu s
nebohou a ani takú závažnú intenzitu zásahu do ich psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorým

by odôvodňovali alebo preukazovali dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. Žalovaný má za to, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré následne nesprávne
právne posúdil. Za predpokladu, ak by žalobcovia preukázali neoprávnený zásah do ich osobnostných
práv zo strany žalovaného, ktorí si vyžaduje satisfakciu formou peňažného plnenia, žalovaný namieta
závery súdu prvej inštancie, čo do výšky priznaného nároku na peňažné plnenie. S poukazom na znenie
ustanovenia § 13 odsek 3 OZ, jedinými kritériami, ktorými sa musí súd pri rozhodovaní o uplatnenom

nároku spravovať, sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom
za každých okolností musia byť zisťované všetky okolnosti vzniku, čo znamená že okolnosti nielen na
strane pôvodcu zásahu (žalovaného), ale aj na strane postihnutej osoby (nebohá K. C.), nakoľko platí,
že právoplatné rozhodnutie v trestnom konaní automaticky neznamená a ani nepreukazuje výlučnú
zodpovednosť osoby uznanej za vinníka za uplatnenú nemajetkovú ujmu. Súd síce vykonal snahu o

ozrejmenieustáleniavýškyurčenejpeňažnejsatisfakcie,kdesaodvolávanaprincíprovnostirozhodovať
v porovnateľných veciach rovnako s tým, že odkázal na skoršie rozhodnutia iných okresných a krajských
súdov. Z jeho odôvodnenia však nie je zrejmé, akým spôsobom ustálil výšku peňažnej satisfakcie pri
žalobcovi 1/ na sumu 8.000,- eur , pri žalobcovi 2/ na sumu 10.000 eur a pri žalobcovi na sumu 17.000,-
eur, keďže pri ich zdôvodnení sa súd obmedzil výlučne na konštatáciu, že predmetné sumy predstavujú

primeranú náhradu za účelom naplnenia požiadavky primeranosti a proporcionality, ktoré však bližšie
nezdôvodnil. V danej časti sa napadnutý rozsudok javí ako zmätočný a nepresvedčivý.

10. Ďalej žalovaný namietal, že súd vyhodnotil spoluúčasť nebohej K. C. na vzniknutej dopravnej nehode
spôsobenej jej nesprávnou technikou jazdy, avšak z predmetnej časti odôvodnenia ani len v náznaku

nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že spoluúčasť nebohej, ktorá bola prítomná v nezanedbateľnej
miere, je nevyhnutné zohľadniť v rozsahu 20 %. V znaleckom posudku znalec ustálil, že na vzniku
dopravnejnehodysavznačnejmierepričinilasamotnáneboháK.C.nesprávnoutechnikoujazdy,pričom
však znalec mieru zavinenia percentuálne ako ani iným merateľným spôsobom nevyčíslil. Žalovaný
sa preto domnieva, že vyššie uvedená sporná skutočnosť počas konania pred súdom prvej inštancie

z dôvodu pasivity žalobcov, ktorí v danom smere nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie, odstránená
nebola, v dôsledku čoho žalovanému nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k nutnosti zníženia
ním ustálenej výšky peňažného nároku výlučne o 20 %. S poukazom na vykonané dokazovanie, a
to predovšetkým na závery znaleckého posudku, má žalovaný za to, že k zníženiu výšky peňažného
nároku malo dôjsť zo strany súdu prinajmenšom v rozsahu 50 %, nakoľko vykonané dokazovanie

nasvedčuje tomu, že miera zavinenia oboch účastníkov tragickej dopravnej nehody bola totožná, keďže
každý z nich mal možnosť vzniku dopravnej nehody zabrániť. Súd preto dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré následne nesprávne vyhodnotil s tým, že odvolaním
napadnutý rozsudok ostal v tejto časti zmätočný, neúplný ako aj nepresvedčivý. Žalovaný má tiež
za to, že súdom prvej inštancie tvrdené skutočnosti, že žalovaný nepoprel žalobcom 2/ uplatnený

nárok na náhradu nákladov vynaložených na pomník nebohej K. C., nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní, nakoľko žalovaný v aktívnej súčinnosti s intervenientom žalobou uplatnený nárok žalobcov
od počiatku v celom rozsahu, t.j. aj v rozsahu žalobcom 2/ uplatneného nároku na náhradu nákladov,
rozporovali. Napriek účinnému rozporovaniu žalobcom 2/ uplatneného nároku na náhradu nákladov na
zriadenie pomníka, z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ako sa súd s prostriedkami procesnej obrany

žalovaného vykonaného v súčinnosti s intervenientom vysporiadal. Žalovaný a intervenient žalovaným
2/ uplatnený nárok v celom rozsahu rozporovali, nakoľko intervenient v prospech žalobcu 2/ plnil, a to
v maximálnom rozsahu, ktorý mu ukladajú platné právne predpisy. S danou skutočnosťou sa však súd
nevysporiadal,čímrozsudokvdanejčastivykazujezjavnéznakynezrozumiteľnosti,nepreskúmateľnosti
ako aj zmätočnosti, keďže neposkytuje odpoveď na otázku na základe akých právnych predpisov

súd priznal žalobcovi 2/ vyšší nárok, ako je možné priznať podľa platných právnych noriem, ktoré v
odôvodnení sám súd prvej inštancie cituje. Taktiež z odôvodnenia nie je zrejmé, či súd pri priznanom
nároku žalobcu 2/ na náhradu nákladov zohľadnil spoluzavinenie nebohej K. C. na vzniku dopravnej
nehody tak, ako tomu bolo pri peňažnom nároku za zásah do osobnostných práv, a pokiaľ nie, tak zakého dôvodu. Súd mal vedieť, že náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu
hrobu sa uhrádzajú len do výšky 663,88 eura, a nie vo výške ním priznanej žalobcovi 2/. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že sumu 663,88 eura intervenient v prospech žalobcu 2/ uhradil, čo znamená,

že nárok žalobcu 2/ na náhradu nákladov mal byť v celom rozsahu zamietnutý. Odvolaním napadnutý
rozsudok, resp. konanie predchádzajúce jeho vyhláseniu, je postihnuté takými vadami, ktoré zakladajú
dôvodnosť uplatnených odvolacích dôvodov, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj nesprávnym právnym posúdeniam.

11. Napokon podal proti rozsudku súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie aj intervenient na strane žalovaného, a to v rozsahu časti výroku II., o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nákladov za zriadenie pomníka 4.174,12 eura a v rozsahu výroku V.
o trovách konania, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby
odvolací súd v odvolaním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v časti
nároku žalobcu 2/ na náhradu nákladov spojených so zriadením pomníka zamietne, čo bude zohľadnené
aj v odvolaním napadnutej časti výroku V. o trovách konania a aby odvolací súd priznal intervenientovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Intervenient mal za to, že súd pochybil
tak vo svojom postupe, ako aj pri svojom rozhodovaní, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku
je zmätočné, nezrozumiteľné, dostatočne nevyčerpávajúce, a teda nepresvedčivé. Súd predovšetkým
porušil čl. 6 ods. 1 CSP t.j. právo na rovnaké postavenie strán sporu v civilnom procese. Táto zásada je
zakotvená aj v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (obdobne v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd). Na

uskutočnenie tejto zásady sa ukladá súdu povinnosť, aby obom stranám sporu zaistil rovnaké možnosti
na uplatnenie ich prostriedkov procesného útoku a to tým, že súd v napadnutom rozsudku neuviedol
a neposúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty všetkých strán sporu, a to obzvlášť,
ak z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vo veci samej v značnom rozsahu rozhodol na základe
svojej voľnej úvahy a len akoby sa stotožnil s argumentáciou len žalobcov. Pod úvahou súdu nemožno

chápať „svojvôľu“ súdu, čo z napadnutého rozsudku podľa intervenienta vyplýva. Nevyváženosť vyplýva
napríklad z časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd vyjadroval k námietke intervenienta
ohľadne spoluzavinenia nebohej, kedy súd s poukazom na znalecký posudok z trestnej veci uzavrel, že
je potrebné prihliadnuť na spoluúčasť nebohej, u ktorej bola tiež konštatovaná nesprávna technika jazdy
a tým možnosť zabrániť zrážke. Je pravdou, že potrebu zisťovania a zohľadnenia všetkých okolností, za

ktorých malo dôjsť k tvrdenej „škode“ žalobcom akcentoval a rozsiahlo dôvodil intervenient. Avšak nielen
intervenient, ale aj žalovaný podstatne a vecne namietal a preukazoval ohľadne spoluzavinenia nebohej.
Odignorovanie procesnej obrany žalovaného súdom je aj v tom, že súd prvej inštancie vo výroku II.
v druhej časti uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ na náhrade nákladov za zriadenie
pomníka 4.174,12 eura s odôvodnením, že žalovaný tento nárok čo do výšky a dôvodu jeho vzniku

nepoprel, čím súd považoval nárok žalobcu 2/ voči žalovanému za nesporný a zaviazal žalovaného
tento nárok žalobcovi uhradiť. Súd pritom dôvodil, že aj intervenient rozporoval nárok žalobcu 2/ na
náhradu za vyhotovenie náhrobného pomníka, pričom argumentáciu intervenienta k tejto časti súd
značne zjednodušil/zredukoval. Z vyjadrení/podaní žalovaného a intervenienta jasne a zrozumiteľne
vyplýva, že žalobu rozporovali v celom rozsahu t.j. aj v časti nároku žalobcu 2/ na náhradu nákladov

vynaložených za zriadenie hrobu a pomníka. Intervenient vo svojom podaní zo dňa 06.11.2023 pritom
rozsiahlo dôvodil nielen to, čo uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, ale aj to, že žalobca
2/ si vo veci samej uplatnil aj náklady na zriadenie pomníka, a to v sume 10.575 eur pozostávajúcej
zo sumy za vyhotovenie náhrobného pomníka a zo sumy za prerábanie rozmerov a proporcií nápisovej
tabule, pričom žalobca 2/ na pojednávaní dňa 27.09.2023 uviedol, že sa jedná o dvojhrob a že náhrobný

kameň bol pôvodne síce vyhotovený podľa objednávky, ale jeho zrealizovaná výška nebola vyhovujúca
pre žalobcu 2/. Intervenient však expressis verbis ďalej uviedol, že pokiaľ si žalobca 2/ takýto nárok na
náhradu škody voči žalovanému uplatňuje v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a smrťou neb.
C., potom pomník za dvojhrob nie je daný ani dôvodný, a to čo do absencie právneho titulu v rozsahu
celej takto tvrdenej škody v príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. To, že poškodený

má zákonný nárok na náklady spojené s pohrebom ešte bez ďalšieho neznamená, že má nárok na
náhradu akéhokoľvek nákladu a v akejkoľvek výške, ktorý údajne vynaložil. Intervenient tiež akcentoval,
že podľa ust. § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a že podľa ust. § 449 ods. 2 OZ pri usmrtení
sa uhradzujú primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutýmpodľa predpisov o nemocenskom poistení a že primerané náklady definuje vykonávací predpis OZ v §
2 nar. vlády 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to tak,
že primerané náklady spojené s pohrebom sa určia podľa pracovnoprávnych predpisov upravujúcich

zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, a že náklady na zriadenie
pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú len do výšky 663,88 eura. Danosť
nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom podľa ust. § 449 ods. 2 a 3 OZ možno konštatovať
vtedy, ak neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o sociálnom poistení. V otázke
primeranosti nákladov treba o.i. vychádzať tiež zo sociálneho statusu zomrelého s ohľadom na jeho

ekonomické pomery a miestne zvyklosti. Intervenient predložil dôkaz – Oznámenie o poistnom plnení zo
dňa 20.02.2023, z ktorého vyplýva, že intervenient z PZP žalovaného už poskytol žalobcovi 1/ náhradu
nákladov spojených s pohrebom v súlade s platnou úpravou OZ. Náklady na zhotovenie a úpravu
hrobu poisťovňa priznáva v súlade s § 449 OZ. Poistné plnenie bolo znížené o štátnu sociálnu dávku –
príspevok na pohreb. Intervenient dňa 30.10.2023 poukázal poistné plnenie na účet PZ žalobcov, a to v
sume 663,88 eura, čím bola nahradená skutočná a preukázaná škoda, a preto čo sa týka tohto nároku

žalobcu 2/, je žaloba nedôvodná. Rozhodnutie súdu v tejto časti (výrok II. druhá časť) nepovažuje za
správny a ani riadne odôvodnený. Žalobca 2/ vo veci samej potvrdil, že mu bolo poskytnuté plnenie
intervenienta v sume 663,88 eura. Žalobca 2/ nerozporoval tvrdenie intervenienta, že podľa ust. § 449
ods. 2 OZ pri usmrtení sa uhradzujú primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené
pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení, a ani to, že podľa ust. § 2 nar. vlády

87/1995 Z.z. náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú
do výšky 663,88 eura. Žalobca 2/ vo veci samej ani len netvrdil, že by mu nebol poskytnutý štátny
príspevok na pohreb a/alebo hrob/pomník. Súd túto obranu (intervenienta) na strane žalovaného úplne
odignoroval, a v odôvodnení rozsudku nedôvodne konštatoval, že keďže žalovaný tento nárok čo do
výšky a dôvodu jeho vzniku (okrem všeobecného konštatovania, že nárok žalobcov neuznáva) nepoprel,

súd považoval nárok žalobcu 2/ voči žalovanému za nesporný a zaviazal žalovaného tento nárok
žalobcovi uhradiť. Následne súd konštatoval, že zaviazal žalovaného tento nárok žalobcovi uhradiť,
avšak len vo výške polovičnej ceny (nakoľko bol vyhotovený dvojpomník a teda polovica pomníka nebola
vyhotovená vo vzťahu k nebohej), ďalej bez navýšenej ceny za prerábku pomníka, ktorá sa netýkala
základného vyhotovenia, len nevyhovovala predstavám žalobcu 2/ ako objednávateľa a po odpočítaní

sumy uhradenej intervenientom, vo výške 4.174,12 eura. Výpočet predmetnej sumy (4.174,12 eura)
však z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmý. Nie je zrejmé ani to, akú konkrétnu sumu súd prvej inštancie
odpočítal ako plnenie intervenienta (keďže intervenient poskytol viacero poistných plnení v súvislosti
s predmetnou nehodou, čo tiež robí odôvodnenie rozsudku nepreskúmateľným) a na základe čoho,
ktorých skutočností a akého právneho titulu (platných právnych predpisov) súd prvej inštancie priznal

žalobcovi 2/ viac, ako je možné priznať podľa platných právnych predpisov. Taktiež nie je zrejmé, či súd
aj pri tomto nároku zohľadnil spoluzavinenie nebohej, a pokiaľ nie, tak prečo. Súd mal vedieť, že náklady
na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú len do výšky 663,88 eura.
Túto však intervenient žalobcovi 2/ už uhradil, a preto tento nárok (na náhradu nákladov na zriadenie
pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu) uplatnený žalobcom 2/ bol nedôvodný v celom

rozsahu a žaloba mala byť súdom zamietnutá aj v tejto časti. Intervenient pred súdom tiež akcentoval,
že náklady podľa ust. § 449 OZ sú predmetom odškodnenia len za podmienky, že boli vynaložené aj
účelne. Čo sa týka nákladov pohrebu, jedná sa o osobitný druh náhrady škody, ktorý súvisí s úmrtím
poškodeného. Zo samotnej dikcie ust. § 449 ods. 2 OZ je zrejmé, že v rámci tohto nároku sa nehradia
všetky náklady v skutočne vynaloženej výške, ale náhrada týchto nákladov je obmedzená hľadiskom

primeranosti. Posúdenie primeranosti nákladov spojených s pohrebom je síce úlohou súdu, avšak súd
pri tomto posúdení je viazaný limitmi ustanovenými v právnych predpisoch vydaných na vykonanie
Občianskeho zákonníka a takýmto právnym predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. Náklady
na zriadenie dosky alebo pomníka sa uhradzujú len do sumy 663,88 eura (§ 2 ods. 2 nar. vlády SR
č. 87/1995). Z odôvodnenia rozsudku nikde nevyplýva, či a ako toto ustanovenie aplikoval súd prvej

inštancie na skutkový a právny stav veci samej, aj keď ho v odôvodnení rozsudku cituje. Pokiaľ súd
cituje tiež ust. § 101 ods. 2 písm. d/ zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, z odôvodnenia rozsudku
nikde nevyplýva, prečo a ako toto ustanovenie aplikoval na skutkový a právny stav veci samej, zvlášť
ak sa jedná o právnu úpravu týkajúcu sa odškodňovania náhrad pri pracovných úrazoch a chorobách z
povolania. Súd prvej inštancie pritom uvádza aj ods. 3 ust. § 101 (zák. č. 461/2003 Z.z.) s konkrétnou

sumou 2.324,40 eura, avšak v odôvodnení rozsudku neuvádza, ako sa s tým vysporiadal vo veci samej.
Pretože pokiaľ by pre súd prvej inštancie malo byť považované za „strop“ náhrady suma 2.324,40 eura,
ako potom mohol súd priznať náhradu žalobcovi 2/ v sume 4.174,12 eura, čo je takmer dvojnásobok
(a to aj po už odpočítanom plnení intervenienta v sume 663,88 eura). Taktiež sa súd nevysporiadal stým, že intervenient preukázane z poistenia (PZP) žalovaného v súvislosti s predmetnou dopravnou
nehodou poskytol už poistné plnenie (okrem sumy 9.017,44 eura z titulu regresného nároku VšZP) z
titulu pohrebných nákladov celkom v sume 2.038,13 eura – žalobcovi 1/ v sume 1.374,25 eura (po

odpočítaní štátneho príspevku; ako náklady spojené s pohrebom, za rakvu a ostatné výdaje) a žalobcovi
2/ v sume 663,88 eura (ako zákonnom stanovený limit výšky nákladov na zriadenie pomníka). Povinnosť
súdu spoľahlivo zistiť skutkový stav je jeho základnou povinnosťou pri kvalifikácii uplatneného nároku.
Nezistenie skutkového stavu zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia a spravidla možnosť rozhodnutie
ako nepreskúmateľné zrušiť v opravnom konaní. Súd teda o.i. dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd uviedol zrejme údajné limity pre pohrebné výdavky v sume
2.324,40 eura (príp. aj 663,88 eura), no aj tak ustálil ako „primeranú“ sumu náhrady 4.174,12 eura (po
odpočítaní zrejme 663,88 eura), a to aj bez zohľadnenia celého plnenia intervenienta. Rozsudok súdu
prvej inštancie vo veci samej a v tejto časti je nesprávny i neodôvodnený, a to aj z toho dôvodu, že hoci
súd priznal žalobcovi 2/ nárok na náhradu nákladov spojených so zriadením pomníka zrejme podľa ust.
Občianskeho zákonníka o náhrade škody, avšak neaplikoval celú dotknutú právnu úpravu konkrétne ust.

§415,§420ods.1,§427ods.1a§441OZohľadnespoluzavinenianebohej,ktorejspoluúčasťmaldanú
v rozsahu 20 %. Ust. § 441 OZ je opodstatnené aplikovať aj na posudzovaný prípad a na rozhodnutie o
uplatnenýchnárokochzdôvodu,žeajneb.C.preukázateľneporušilazákonakoipreventívnupovinnosť,
a teda že žalovaný v časti spôsobenej škody (žalobcami tvrdenej), ktorú zavinila neb. C., nezodpovedá.
Pokiaľ teda súd vo veci samej ustálil že je potrebné prihliadnuť na spoluúčasť nebohej v rozsahu 20

%, potom nemohol odignorovať spoluvinu neb. C. aj pri rozhodovaní o nároku žalobcu 2/ na náhradu
nákladov spojených so zriadením pomníka. Pokiaľ súd mal za to, že nárok žalobcu 2/ je daný a dôvodný
aj nad zákonný limit (v sume 663,88 eura), potom mal a musel zohľadniť aj spoluzavinenie neb. C. a
znížiť aj tento nárok žalobcu 2/ o 20 %. To sa však nestalo. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo
súd prvej inštancie pri tomto nároku žalobcu 2/ tiež nezohľadnil spoluzavinenie neb. C..

12. Ďalej intervenient k napadnutému výroku o trovách konania uviedol, že súd priznal žalobcom nárok
náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Avšak nakoľko súd nesprávne rozhodol
vo veci samej v časti výroku II., napáda intervenient aj závislý výrok V. o trovách konania. Navyše,
pokiaľ súd pri tomto nároku žalobcu 2/ mal v zostávajúcej časti žalobu zamietnuť, potom žalobca 2/

nemal plný úspech v spore a súd nemohol konštatovať a priznať žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Zároveň pokiaľ súd prvej inštancie vo výroku o trovách konania rozhodol, že
žalobcovia majú nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, pričom konkretizoval
pri jednotlivých žalobcoch aj im prisúdené sumy, cíti sa byť týmto intervenient právne neistý, nakoľko
v súlade so súdnou praxou prisúdené sumy náhrad nemajetkovej ujmy majú význam len pri tzv. iných

trovách konania t.j. pri súdnom poplatku (ktorý sa v takomto prípade vypočítava zo základu a ktorým
je práve súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy), nie však pri trovách právneho zastúpenia. V
konaní o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu
trov právneho zastúpenia je totiž nutné aplikovať ust. § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (účinnej do 31.12.2023), podľa ktorého platí,

že vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, je tarifnou hodnotou 2.000 eur, ak sa
žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, či súd túto úpravu bude
aplikovať pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, alebo či pre súd bude aj
pri trovách právneho zastúpenia základom pre určenie výšky priznaná suma nároku, čo nie je správne
ani zákonné a aj preto z opatrnosti intervenient podáva odvolanie proti rozsudku v celej časti výroku o

trovách konania.

13. K odvolaniam žalovaného a intervenienta podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie, v ktorom
uviedli, že sa s tvrdeniami žalovaného, ani s tvrdeniami intervenienta uvádzanými v podaných
odvolaniach nestotožňujú, pretože nárok žalobcov je dôvodný a v súdnom konaní bol v plnom rozsahu

preukázaný, pričom sa v plnom rozsahu pridržiavajú svojej v spore uplatnenej argumentácie. Navrhujú
preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v časti rozhodnutia o výške priznaných náhrad
nemajetkovej ujmy žalobcom tak, že žalobcovi 1/ prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,-
eur, žalobcovi 2/ prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur a žalobcovi 3/ prizná náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur a zároveň prizná žalobcom náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

14. K odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ a k odvolaniu žalovaného podal intervenient písomné vyjadrenie,
v ktorom uviedol, že dôvody odvolania žalovaného uznáva a považuje za dôvodné, a rovnako chápe ajto, prečo žalovaný považuje rozsudok za nepresvedčivý aj v časti priznaných náhrad nemajetkovej ujmy,
a to nakoľko žalobcovia nepreukázali výnimočnosť, ojedinelosť ich konkrétneho prípadu nemajetkovej
ujmy a jedinečnosť, nadštandardnosť ich vzťahu s nebohou. Nakoľko proti rozsudku podali odvolanie

obe strany sporu vrátane intervenienta, je zrejmé, že rozsudok nie je správny, ani spravodlivý a
neprispieva k právnej istote strán sporu a jeho odôvodnenie je nepresvedčivé, nezrozumiteľné,
dostatočne nevyčerpávajúce a nepreskúmateľné. Na druhej strane z odvolania žalobcov nevyplýva, v
akom rozsahu predmetný rozsudok napádajú a z akých odvolacích dôvodov. Žalobcovia síce uvádzajú
aj ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, avšak z odvolania konkrétne nevyplýva, v čom má podľa žalobcov

mať konanie inú vadu, ktorá podľa žalobcov mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalobcovia v zásade len nesúhlasia s názorom súdu, čo do priznanej výšky náhrad nemajetkovej ujmy,
čo však nie je odvolacím dôvodom. Žalobcovia v odvolaní v zásade len opakujú svoju argumentáciu
uvádzanú už počas konania, s čím sa súd už oboznámil a vysporiadal. Žalobcovia v odvolaní zjavne
nespochybňujú/nepovažujú skutkový stav veci za nedostatočne zistený. Z odvolania žalobcov nevyplýva
ani to, prečo a na základe čoho mal súd prvej inštancie v rozsudku dospieť na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, i keď to žalobcovia uvádzajú ako odvolací dôvod. Len
v závere odvolania je vyjadrený názor, že priznané sumy nemajetkovej ujmy sú v danom prípade
nedostačujúce a že výšku sumy priznanej náhrady za zriadenie pomníka žalobcovi 2/ žalobcovia
nenamietajú. Z tohto vyplýva, že žalobcovia sa nestotožňujú len s výškou súm priznanej náhrady
nemajetkovejujmy,avšakanilenpríkladmoneuvádzajúinépríkladysúdnejpraxe,atedajednásazjavne

len o ich subjektívny pocit, či názor, a teda nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie. Účelom relutárnej
náhrady nie je kompenzovať žalobcom stratu manželky/matky, pretože to objektívne nie je možné,
ani majetkovú stratu či osobnú opateru/starostlivosť, ale účelom je len do istej miery kompenzovať
emocionálne útrapy vyvolané smrťou manželky/matky. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí totiž
odrážať aj všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov i súdna prax v oblasti

ochranyosobnostisazhodujenaprimárnomvýznamevyrovnávaciehocharakterunáhradynemajetkovej
ujmy (ako tzv. „náplasti“), resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, keďže
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá
odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Priznávanie
tzv.excesívnychsúmbytotižmohlomaťnegatívnydôsledokvpodobenepredvídateľnostizodpovednosti

za škodu a/alebo tzv. punitívny charakter náhrady spôsobenej ujmy, čo je však pri tomto (druhu) nároku
a pri platnom práve nemožné a neprípustné. Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 10Co/21/2020 zo
dňa 23.07.2020 dôvodil, že nie je možné konštatovaniu dôvodnosti nároku na finančné zadosťučinenie
priznať bezhranične dominantný význam.., pretože takýto prístup by aj vo veciach ochrany osobnosti
prehliadal elementárne hľadisko spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami, a keď .. nemožno

prehliadať uplatňovanie si absolútne nereálnych a stavu veci (osobitne tvrdeniam samotných dotknutých
subjektov) nezodpovedajúcich nárokov. Intervenient už opakovane uviedol príklady súdnych rozhodnutí,
kde boli skutkové okolnosti podobné alebo obdobné, kde aj žalujúci manželia/pl. deti (obdobne ako
žalobcovia vo veci samej) dôvodili svoju tvrdenú nemajetkovú ujmu spôsobenú stratou (aj) svojho
manžela/rodiča, pričom sa jednalo aj o veci, kde nebolo preukázané (akékoľvek) spoluzavinenie

nebohého (čo v tomto prípade preukázané bolo) a súdy priznali podstatne nižšie sumy ako žalujú
žalobcovia vo veci samej (a dokonca nižšie ako priznal žalobcom súd prvej inštancie rozsudkom.
Priznanie tak vysokej náhrady žalobcom, akú požadujú aj podaným odvolaním by bolo v rozpore
s princípom proporcionality (i v rozpore s princípom právnej istoty) a mohlo by byť považované za
nespravodlivé aj voči ostatným pozostalým rodičom už odškodneným. Zo žalobcami preukazovaného

a súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, nie je dané, preukázané, a teda ani dôvodné, či
spravodlivé,priznaťvyššiumieru/intenzituzásahudonemajetkovejujmyžalobcovoprotiinýmobdobným
prípadomt.j.vovecisamejnebolopreukázané,žezašpeciálnych/výnimočných/jedinečnýchokolnostía/
alebonadrozsahinýchobdobnýchprípadovbolažalobcomvznačnejmierezníženádôstojnosťaleboich
vážnosť v spoločnosti v dôsledku predmetnej dopravnej nehody. Intervenient sa s tvrdeniami žalobcov

uvedenými v odvolaní preto nestotožňuje a zotrváva na svojom podanom odvolaní.

15. K vyjadreniu žalobcov podal písomné vyjadrenie intervenient, v ktorom uviedol, že je zrejmé, že
strany sporu považujú rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej za nesprávny a nespravodlivý a že
sa nestotožňujú s názormi, tvrdeniami a argumentáciou protistrany. Žalobcovia vo vyjadrení uviedli v

zásade len to, že sa s tvrdeniami žalovaného a intervenienta uvádzanými v ich odvolaniach nestotožňujú
a neuviedli ani žiadne iné skutočnosti vo veci samej. Preto intervenient na svojom podanom odvolaní a
tam uvedených skutočnostiach i dôvodoch zotrváva v celom rozsahu.16. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov 1/ až 3/,

žalovaného i intervenienta na strane žalovaného boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými
subjektmi – zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v ich odvolaniami napadnutých
častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobcovia 1/ až 3/ podľa

§ 365 ods. 1 písm. d/ a f/ CSP; žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a intervenient podľa
§ b/, d/ f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi podaných odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolania

strán i intervenienta sú dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP
v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaniami napadnutých častiach zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Pretože odvolaniami žiadnej zo sporových strán, ani intervenienta na strane žalovaného, nebol

rozsudoksúduprvejinštancienapadnutývčastizvyškovozamietajúcehovýrokuIV.,ktoroubolčiastočne
zamietnutý nárok žalobcu 2/ na náhradu nákladov za zriadenie pomníka nad priznanú sumu 4.174,12
eura (až do požadovanej výšky 10.575,- eur), t. j. v sume 6.400,88 eura, je v tejto zamietajúcej časti
náhrady nákladov za zriadenie pomníka rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol v tejto časti
predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ dospel k záveru,
že v prípade žalobcov – manžela a synov nebohej K. C., sú splnené zákonné podmienky pre priznanie

im náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému, ktorý svojim zavineným protiprávnym
konaním spôsobil dopravnú nehodu s následkom smrti tejto manželky a matky žalobcov, za čo bol
aj právoplatne odsúdený, čím závažne zasiahol do ich súkromia a rodinného života, v dôsledku čoho
považoval za dôvodné priznať im náhradu tejto spôsobenej nemajetkovej ujmy, a to u žalobcu 1/ -
syna nežijúceho s matkou v spoločnej domácnosti vo výške 8.000,- eur, u žalobcu 2/ - syna žijúceho

s matkou v spoločnej domácnosti, na ktorom následne zostala starostlivosť o otca a celú domácnosť
vo výške 10.000,- eur a u žalobcu 3/ manžela nebohej, ktorá ho zároveň opatrovala a starala sa
o celú domácnosť vo výške 17.000,- eur, pričom však súd považoval dôvodné zohľadniť spoluzavinenie
nebohej, s ohľadom na jej nesprávnu techniku jazdy ako cyklistky, v dôsledku čoho nároky žalobcov
znížil v rozsahu o 20 %, čím nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy bol potom podľa súdu

dôvodný v sume 6.400,- eur, žalobcu 2/ v sume 8.000,- eur a žalobcu 3/ v sume 13.600,- eur. Zároveň
súd považoval za dôvodný aj nárok žalovaného 2/ na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch za
zriadenie pomníka vo výške 4.174,12 eura, keď z preukázaných výdavkov za zriadenie dvoj-pomníka
(9.676,- eur) považoval za dôvodné priznať len polovičnú sumu, nepovažoval za dôvodné náklady na
prerábku pomníka vo výške 899,- eur a zároveň odpočítal sumu 663,88 eura už uhradenú z tohto titulu

intervenientom.

20. Žalobcovia v podanom odvolaní považovali priznané náhrady nemajetkovej ujmy za nepostačujúce
a žiadali ich priznať v celej uplatnenej výške, t. j. žalobcovi 1/ sumu 30.000,- eur, žalobcovi 2/ sumu
30.000,- eur a žalobcovi 3/ sumu 50.000,- eur (t. j. napadli zvyškovo zamietajúci výrok IV. okrem

zamietnutiazvyškunárokunanáhradunákladovzazriadeniepomníka),dôvodilizávažnosťouzásahudo
ich súkromného a rodinného života, s tým, že ide o neodstrániteľný následok, ktorý ich bude sprevádzať
celý život. Poukazovali na zhoršenie zdravotného stavu žalobcu 3/ po smrti jeho celoživotnej partnerky,
zároveňopatrovateľky,nakoľkožalobca3/potrebujecelodennústarostlivosť,ďalejrovnakonazdravotné
problémyžalobcu2/,ktorýbolposmrtimatkyviacakodvamesiacepráceneschopný,zároveňvdôsledku

smrti matky prežíval nadmerný stres v dôsledku čoho trpí ochoreniami psychosomatického charakteru,
prešla na neho starostlivosť o otca a domácnosť, následkom čoho je absencia voľného času. Žalobca
1/ hoci nežil už s matkou v spoločnej domácnosti, mal s ňou intenzívny vzťah, pričom stratu utrpeli aj
vnúčatá nebohej.21. Žalovaný naopak považoval súdom priznané sumy náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom za
nedôvodné a žalobu žiadal zamietnuť v celom rozsahu (napadol. výroky I., II., III a V.), pretože žalobcovia

podľa neho nepreukázali svoje nepodložené tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy, nepreukázali
existenciu citových väzieb s nebohou K. C., ani zhoršenie ich zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
so stratou blízkej osoby. Mal za to, že vyjadrenia žalobcov boli len vo všeobecnej rovine a žalovaní
nepreukázali intenzívne silné citové, výnimočné väzby s nebohou. Dôvodil, že z rozhodnutia súdu nie
je zrejmé, ako súd ustálil výšku peňažnej satisfakcie pri žalobcovi 1/ práve na sumu 8.000,- eur, pri

žalobcovi 2/ práve na sumu 10.000,- eur a pri žalobcovi 3/ práve na sumu 17.000,- eur, v tejto časti
považoval rozsudok súdu prvej inštancie za zmätočný a nepresvedčivý. Rovnako za nepreskúmateľný
považoval rozsudok v časti ustálenia spoluúčasti nebohej na dopravnej nehode v rozsahu práve 20
%, keď mal za to, že zo znaleckého posudku vyplýva táto prinajmenšom v rozsahu 50 %, teda
že miera zavinenia oboch účastníkov dopravnej nehody bola totožná. Nesúhlasil tiež s priznaním
žalobcovi 2/ nároku na náhradu nákladov vynaložených na pomník nebohej, keď dôvodil, že tento

nárok spolu s intervenientom v celom rozsahu rozporovali, pričom rozsudok vykazuje v tejto časti znaky
nepreskúmateľnosti, tiež s ohľadom na to, že v zmysle právnej úpravy sa náklady na zriadenie pomníka
uhrádzajú len do výšky 663,88 eura, ktorú sumu už intervenient uhradil, preto mal byť v tejto časti nárok
žalobcu 2/ v celom rozsahu zamietnutý.

22. Intervenient na strane žalovaného rovnako nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu nákladov za
zriadenie pomníka žalobcovi 2/ (odvolanie čo do časti výroku II.), keď poukazoval najmä na to, že nie je
zrejmé,nazákladečoho,ktorýchskutočnostíaakéhoprávnehotitulusúdžalobcovi2/tentonárokpriznal
a či aj pri tomto nároku zohľadnil spoluzavinenie nebohej v rozsahu 20 %, prípadne z akých dôvodov jej
spoluvinu nezohľadnil. Mal za to, že v tejto časti mala byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu, pretože

podľa § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa náklady na zriadenie pomníka uhradzujú len
do sumy 663,88 eura. Rovnako za nesprávny považoval výrok V. o nároku na náhradu trov konania, keď
u žalovaného 2/ súd nezohľadnil, že nemal plný úspech v spore a zároveň súd nesprávne rozhodol, že
žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, nakoľko prisúdené
sumy náhrad majú význam len pri tzv. iných trovách konania, napr. súdnom poplatku, avšak nie pri

trovách právneho zastúpenia, pretože v sporoch o ochranu osobnosti je pri rozhodovaní o výške nároku
nutné aplikovať § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 z. z. podľa ktorého je tarifnou hodnotou suma 2.000 eur,
ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

23. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolacie námietky tak žalobcov 1/ až 3/,

ako aj žalovaného a intervenienta boli dôvodné. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej
zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú jednak
existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a v jej fyzickej a morálnej integrite, ďalej musí ísť o zásah
neoprávnený a musí byť daná príčinná súvislosť medzi týmito dvoma predpokladmi. Je potrebné uviesť,

že v prípade, ak ide o zásah do súkromia a rodinného života spôsobený usmrtením blízkej osoby pri
dopravnej nehode, sú predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka spravidla naplnené, nakoľko vzniknutú ujmu by pociťoval ako závažnú každý
na mieste a v postavení dotknutej osoby a v prípade tohto mimoriadne závažného zásahu by vzniknutú
nemajetkovú ujmu spravidla nemôže dostatočne zmierniť len priznanie iného zadosťučinenia, napr. vo

forme ospravedlnenia. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v predmetnej
veci, že smrťou manželky a matky žalobcov došlo k neodstrániteľnej a trvalej ujme vo sfére súkromného,
osobného a rodinného života žalobcov 1/ až 3/ tým, že došlo k nenávratnému pretrhnutiu ich citových
väzieb s ich najbližším rodinným príslušníkom, v dôsledku čoho stratili možnosť tento rodinný vzťah
do budúcna ďalej zachovávať a napĺňať tak v tejto oblasti aj svoje vlastné citové potreby. Pokiaľ teda

žalovaný v odvolaní nárok žalobcov 1/ až 3/ rozporoval vôbec čo do jeho vzniku, bolo v tejto časti jeho
odvolanie nedôvodné. Súd prvej inštancie pritom dôvodnosť nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy so zreteľom na vykonané dokazovanie rozobral podrobne v ods. 13 a 15 odôvodnenia jeho
rozsudku.

24. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby, je poskytnúť náhradu
za ujmu, ktorá sa premietla v osobnostnej sfére poškodených žalobcov, cieľom je teda vyvážiť ujmu na
hodnotách ľudskej osobnosti konkrétnym finančným vyjadrením. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, tá je vecou voľnej úvahy súdu, pričom súd ju určuje na základe svojhovnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníkapreurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazochsúdomnestanovuježiadnemedze,
avšak zakotvuje taxatívne dve kritéria, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za

ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Možno konštatovať, že čím závažnejšia je nemajetková ujma,
čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia.
Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, toto kritérium by malo byť uplatnené vo vzťahu
ako k postihnutej fyzickej osobe (napríklad aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti
pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu), tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila, či

išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť, alebo naopak o úmysel.
Cieľom vyššie uvedených kritérií je, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo
možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s
princípom spravodlivosti, prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd však pritom musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a
opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská.

25. Súd pri určovaní konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy teda musí zvážiť všetky právne
významné okolnosti spolu-určujúce výšku tejto ujmy, a to predovšetkým intenzitu vzťahu žalobcov so
zomrelou, vek zomrelej, ako aj pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe
a eventuálne poskytnutie inej satisfakcie (morálne, príp. finančné zadosťučinenie).

26. Súd prvej inštancie pritom v napadnutom rozhodnutí správne vyššie uvedené právno-teoretické
východiská aj uvádzal, teda že je potrebné vychádzať z celkovej povahy, ale i z jednotlivých okolností
konkrétneho prípadu (že musí prihliadnuť k intenzite, povahe, spôsobu neoprávneného zásahu,
charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvaniu nemajetkovej ujmy, k dopadu a dôsledkom,

ktoré vznikli), pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by
predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Ďalej súd dôvodil tým,
že pri rozhodovaní o výške peňažnej náhrady je potrebné prihliadať na judikatúrou ustálené kritériá, a to
jednak okolnosti na strane poškodeného, a to najmä intenzita vzťahu medzi žalobcami a poškodeným
navzájom,vekpoškodeného,otázkahmotnejzávislostimedzinimi,prípadneposkytnutieinejsatisfakcie;

ako aj na okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), ktorými sú postoj škodcu (ľútosť,
náhrada škody, ospravedlnenie a i.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho
majetkové pomery a miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia poškodeného. Dôvodil, že pri určení
výšky peňažnej náhrady je nutné použiť aj princíp proporcionality, t. j. zohľadnenie súm priznaných v
iných porovnateľných konaniach (rozhodovacia prax vyšších súdov v skutkovo podobných veciach).

27. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ustálil, že žalobcom ujma spôsobila psychické
problémy a závažne sťažila ich súkromný, ako i pracovný život, keď výpoveďou žalobcu 3/ mal
preukázanú silnú citovú väzbu medzi manželmi, ktorí boli dlhoročnými partnermi, aktívne a spoločne
prežívali dôchodkový vek „v hlbokom porozumení“, manželka sa o žalobcu 3/ starala, opatrovala ho a on

bez výhrad jej starostlivosť v pokojnom spolužití prijímal. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti žalobcovi 3/ vznikla trvalá a neodstrániteľná ujma z dôvodu citového strádania, keď jeho
manželka následkom zranení po dopravnej nehode zomrela a došlo k neočakávanému pretrhnutiu ich
spolužitia. Teda nárok žalobcu 3/ na jeho odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu
vážneho, náhleho a nenávratného zásahu do jeho osobnej integrity - rodinného života a súkromia je

dôvodný.Vprípadežalobcu2/malsúdjehovýpoveďoupreukázané,žemalvytvorenútaktiežsilnúcitovú
väzbu k nebohej matke, žil s ňou a svojím otcom v spoločnej domácnosti, denne sa vídali, na jeho strane
tiež došlo k trvalému narušeniu citových a sociálnych väzieb, nehoda zasiahla do jeho osobnostných
práv na súkromie a rodinný život, pre narušený zdravotný stav bol dlhšiu dobu práceneschopný, z tohto
hľadiska nepociťoval kvôli prežitej traume komfort - zvýšený krvný tlak, tvrdené žalúdočné problémy,

občasný výstup hladiny cukru, aj keď sa tieto problémy zaobišli bez liečby. Jeho súkromný život sa
zmenil, zabezpečuje starostlivosť o žalobcu 3/, má menej voľného času. S nebohou boli v dennom
kontakte, následkom dopravnej nehody došlo k strate vzájomnej komunikácie, preukázateľne došlo k
porušeniu práva na súkromie a rodinný život v miere, vyžadujúcej si tiež priznanie náhrady nemajetkovej
ujmyvpeniazoch.Žalobcovi1/satragickouudalosťouzmeniljehousporiadaný,harmonickýavyrovnaný

rodinný život, svoju matku rešpektoval, považoval ju za „riadiacu silu rodiny“, aj vo vzťahu k nemu
došlo k náhlemu pretrhnutiu citovej väzby, a teda k citovej ujme, rovnako preto aj uňho súd posúdil
nárok za dôvodný. Súd prvej inštancie mal teda nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy za
opodstatnený, pretože nečakaným šokujúcim úmrtím ich najbližšieho príbuzného (manželky a matky)došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom
následok tohto zásahu je nereparovateľný, došlo k nenahraditeľnej emocionálnej strate a narušeniu
ich rodinných väzieb. Žalobca 3/ prišiel nielen o celoživotnú partnerku, ale aj oporu a citový vzťah, na

ktorých je človek existenčne závislý a ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného
prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý život, aj zdravotný stav človeka. Žalobcovia 2/ a 3/
prišli o rodiča. Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy,
hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať.

28. Následne súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných (porovnateľných veciach)
a uzavrel, že za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považuje pre žalobcu 1/ sumu 8.000,- eur,
pre žalobcu 2/ sumu 10.000,- eur a pre žalobcu 3/ sumu 17.000,- eur s tým, že odlíšenie výšky
nemajetkovej ujmy pre žalobcov 1/ a 2/ spočíva v tom, že žalobca 2/ žil s matkou v spoločnej domácnosti
a intenzívnejšie vnímal ujmu, ktorú žalobca 1/ znášal v kruhu svojej rodiny za jej psychickej podpory.

29.Tuvšakodvolacísúdmusídaťzapravduodvolacejargumentáciižalovaného(ktorýrozporovalnielen
priznanú výšku ale aj vznik nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy) a zároveň aj odvolacej
argumentácii žalobcov (ktorí naopak priznanú náhradu považovali za nedostatočnú) že z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku nie je zrejmé, akým spôsobom ustálil výšku
peňažnej satisfakcie pre žalobcu 1/ práve v sume 8.000,- eur, pre žalobcu 2/ v sume 10.000,-eur

a pre žalobcu 3/ v sume 17.000,- eur, keďže súd svoju konštatáciu obmedzil na záver, že predstavujú
primeranú náhradu, avšak požiadavku primeranosti a proporcionality aplikujúc ich na daný konkrétny
prípadbližšienezdôvodnil.Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiavkonečnomdôsledkuniejezrejmé,
ako konkrétne, súd ním uvádzané kritériá, aplikoval na zistený skutkový stav v danej právnej veci,
teda na aké konkrétne okolnosti, ktoré boli relevantné z hľadiska ustálenia výšky náhrady nemajetkovej

ujmy v danom prípade prihliadal, ako zohľadnil intenzitu neoprávneného zásahu a jeho konkrétne
okolnosti, teda napr. závažnosť skutku žalovaného, ako aj rozsah a trvanie následkov vyvolaných
týmto neoprávneným zásahom v súkromnom živote žalobcov, teda prečo práve ustálené sumy náhrad
nemajetkovej ujmy, vzhľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, sú primerané. Nie je zrejmé, či
a v akom rozsahu súd zohľadnil okolnosti a priebeh samotného nehodového deja, zavinenie žalovaného,

podiel samotnej poškodenej na priebehu daného nehodového deja, ďalej konkrétne intenzitu vzťahu
medzipoškodenouažalobcaminavzájom,vekpoškodenejažalobcov,prípadnúhmotnúzávislosťmedzi
nimi, za ako silné považoval súd prvej inštancie citové väzby žalobcov na poškodenú a či mal za
preukázanú tvrdenú súvislosť medzi úmrtím poškodenej a zhoršovaním zdravotného stavu žalobcov 2/
a 3/, alebo uvedené tvrdenia nebral do úvahy. Súd teda iba konštatoval zistené následky v osobnom

a rodinnom živote žalobcov, avšak neuviedol, či a akým spôsobom zohľadnil pre vec podstatné ostatné
vyššie uvádzané okolnosti daného prípadu, okolnosti na strane pôvodcu zásahu, či okolnosti na strane
nebohej. Úvahy súdu prvej inštancie pri ustaľovaní výšky náhrad nemajetkovej ujmy u žalobcov sú
z uvedených hľadísk nedostatočné a nie sú teda preskúmateľné, z ktorého dôvodu žalobcovia v odvolaní
namietajú, že sú priznané náhrady neprimerane nízke, naopak žalovaný v odvolaní dôvodí, že sú

neprimerane vysoké.

30.Zarovnakodôvodnúpovažujeodvolacísúdtiežnámietkužalovaného,žeznapadnutéhorozhodnutia
nie je vôbec zrejmé, akými úvahami dospel súd prvej inštancie k záveru o spoluzavinení nebohej
v rozsahu práve 20 %. Súd iba uvádza, že u nej bola konštatovaná nesprávna technika jazdy a tým

možnosť zabrániť zrážke, v dôsledku čoho mal súd za dôvodné znížiť nárok žalobcov o 20 %. Súd prvej
inštancie však v tomto smere nerozoberá priebeh samotného nedohodového deja, nerozoberá zistenia
znalca z predloženého znaleckého posudku, neuvádza svoje bližšie úvahy o spoluzavinení žalovanej
ahodnoteníjehozávažnostinaškodlivomnásledku.Zrozhodnutiasúduprvejinštancienevyplýva,prečo
práve stanovených 20 % by malo byť adekvátnych. Súd neuvádza, čo v tomto smere zistil z pripojeného

trestného spisu (ktorý už ani nie je súčasťou spisového materiálu), ani ako sa vysporiadal s argumentmi
strán ohľadom nesprávnej techniky jazdy cyklistky.

31. Napokon je potrebné súhlasiť s odvolaniami tak žalovaného ako i intervenienta, že celkom
nepreskúmateľný je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu 2/ na náhradu nákladov

za zhotovenie pomníka nebohej vo výške 4.174,12 eura. Súd prvej inštancie síce uvádza citácie ust. §
449 ods. 2, 3 OZ, ust. § 2 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 14.02.2025, pozn.), ako aj ust. § 101 ods.
2 písm. d) zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, avšak súd vôbec neuvádza, ako tieto právnenormy vykladá a aplikuje na prejednávaný prípad, teda aká celková suma náhrady prichádza v zmysle
uvedených ustanovení podľa súdu do úvahy. Takisto nie je zrejmé, prečo pri tomto nároku na náhradu
škody súd nezohľadnil konštatované spoluzavinenie nebohej.

32. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,
akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je

nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení
§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby
z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

33. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu.

34. V odôvodnení je teda po opísaní skutkového stavu potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov

boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom hodnotenia
dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý
nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú, alebo sa vyučujú. Súd tiež uvedie, ktoré dôkazy
neboli vykonané a z akého dôvodu. V prípade rozporov musí súd odôvodniť, prečo konkrétny dôkaz
považuje za vierohodný a iný nie. Pritom treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia

dôkazov v čl. 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou
nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu
v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a
dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu.
Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní

najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

35. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď
na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,

či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou
sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti

a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).

36.Právneposúdenievecijepotomčinnosťou,priktorejsúdpodriadizistenýskutkovýstavpodpríslušnú
právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení
odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu interpretuje.

37. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného
dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo vo svojich záveroch
neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje náležitá argumentácia

ohľadom primeranosti ustálenej výšky priznaných peňažných satisfakcií žalobcom 1/ až 3/ (t. j. 8.000,-
eur, 10.000,- eur a 17.000,- eur) s ohľadom na okolnosti daného konkrétneho prípadu, najmä vzhľadom
na priebeh nehodového deja, závažnosť konania škodcu i poškodenej, vek nebohej a žalobcov, ich
vzájomné citové väzby a prípadnú finančnú odkázanosť. Ďalej v odôvodnení absentuje relevantnáargumentácia pokiaľ ide o ustálenie spoluviny nebohej na 20 % a napokon v rozhodnutí chýba
vysvetlenie, ako súd aplikoval citované právne normy ohľadom uplatneného nároku žalobcu 2/ na
náhradu nákladov za zriadenie pomníka a akým spôsobom na ich základe dospel k právnemu záveru

o dôvodnosti nároku žalobcu 2/ vo výške 4.174,12 eura.

38. Súd pritom musí pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívne zisteného skutkového stavu veci.
Musínáležitevyhodnotiťtakprostriedkyprocesnéhoútokužalobcov,akoajprostriedkyprocesnejobrany
žalovaného a tieto vo vzájomných súvislostiach náležite vyhodnotiť. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a prijatými právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie súdu musí byť logické a zrozumiteľné
a má v odôvodnení poskytnúť dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného
skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci.

39. Takémuto odôvodneniu rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá, pretože súd prvej inštancie

hoci uvádza relevantné právno – teoretické východiská pre danú právnu vec, avšak tieto primerane
na konkrétne okolnosti prípadu neaplikuje. Vzhľadom na uvedené, boli argumenty sporových strán
v podaných odvolaniach, t. j. tak žalobcov ako i žalovaného ohľadom nepreskúmateľnosti záverov súdu
prvej inštancie o priznaných výškach náhrad nemajetkovej ujmy dôvodné, dôvodná bola tiež odvolacia
argumentácia žalovaného ohľadom nepreskúmateľnosti záverov súdu o stanovení spoluviny nebohej na

20 % a nepreskúmateľné sú tiež právne úvahy súdu o dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu nákladov
za zriadenie pomníka, keď nie je zrejmé akú právnu normu súd aplikoval, ako ju vykladal a či zohľadnil
aj pri tomto nároku konštatovanú spoluvinu nebohej.

40. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

41. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

42. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

43. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz

Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

44. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,

ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

45. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovoaj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

46.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP
v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

47. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho

vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

48. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil

prijaté skutkové závery a aplikované právne posúdenie veci a ktorého nedostatky v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím
ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP vo vyhovujúcich výrokoch I., II. a III., ako aj v časti výroku IV. zvyškovo
zamietajúceho nároky žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v závislom výroku V.

o trovách konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

49. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude si v prvom rade ustáliť všetky relevantné okolnosti prípadu pre

rozhodnutie o výške nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným
protiprávnym zásahom žalovaného, tieto náležite vo vzájomnom pomere vyhodnotiť, následne dôsledne
vyhodnotiť otázku spoluzavinenia nebohej a zaoberať sa dôvodnosťou nároku žalobcu 2/ na náhradu
nákladov za zriadenie pomníka nebohej z hľadiska právneho posúdenia; ďalej zistený skutkový stav
komplexne vyhodnotiť a na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia,

potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3,
4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane
náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

50. V neposlednom rade odvolací súd ohľadom nároku na náhradu trov konania v predmetnom spore,

aj so zreteľom na odvolaciu argumentáciu intervenienta na strane žalovaného, považuje za potrebné
dodať, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, je dôvodné uplatniť zásadu úspechu vo veci, v ktorých
má potom žalobca plný úspech vo veci, ak je úspešný čo do základu uplatneného nároku. V danom
prípade je však u žalovaného 2/ potrebné zohľadniť, že tento si uplatňuje dva samostatné nároky, a to

náhradu nemajetkovej ujmy a majetkovú škodu spočívajúcu v nákladoch za zriadenie pomníka, preto
bolo dôvodné, aby súd zohľadnil v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania nielen jeho
úspech čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale tiež čo do nároku na náhradu majetkovej škody.
Zároveň dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie znenie ust. § 10 ods. 8 vyhlášky 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré osobitne upravuje

výšku tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby v sporoch o ochranu osobnosti ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).