Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/118/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119200944
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2119200944.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a JUDr. Zlatice Javorovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X,
D., zastúpená: In Medias Res, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, proti
žalovanej: E. F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, I., zastúpená: Mgr. Dávid Štefanka, advokátska
kancelária, so sídlom Povoznícka 18, Bratislava, o zaplatenie 6.750 eur a príslušenstvo, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava ( ďalej aj ,, súd prvej inštancie “ ) zo dňa 29. mája
2024 č. k. 20C/21/2019-141, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal
žalovanejnároknanáhradutrovkonaniaprotižalobkynivrozsahu 100%aIII.výrokompriznalžalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 85,20 %.

2. Právne rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil aplikáciou § 37 ods. 1, § 488, § 489 a § 657 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ( ďalej aj „O.z.“ ), ako aj § 132 ods.

1, § 149, § 150 ods. 1, § 151, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej aj „C.s.p.“ ).

3. Súd prvej inštancie dôvodil tým, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola dňa 15.11.2016 uzavretá
zmluva o pôžičke ( v písomnej forme ), v rámci ktorej sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ ( žalobkyňa )
poskytne dlžníkovi ( žalovanej ) v hotovosti pri podpise tejto zmluvy o pôžičke peniaze a dlžník
( žalovaná ) svojim podpisom na tejto zmluve potvrdzuje prevzatie finančnej pôžičky za podmienok

stanovených touto zmluvou a súčasne sa zaväzuje istinu osobne vrátiť do rúk veriteľa ( žalobkyne )
do 16.11.2018 vo výške 6.750 eur a do 16.11.2019 vo výške 6.750 eur. V predmetnej veci súd prvej
inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 20C/21/2019-76 zo dňa 30.5.2022 tak, že žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.250 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
6.250 eur od 17.11.2018 do zaplatenia ( I ); vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol ( II ) a žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,18 % ( III ). Keďže voči uvedenému prvému rozsudku súdu
prvej inštancie bolo podané odvolanie, Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd, o podanom odvolaní

rozhodol uznesením č. k. 26Co/69/2022-105 zo dňa 23.8.2023 tak, že odvolanie proti zamietajúcemu
výroku II. odmietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku
III. o trovách konania zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, predmetom sporu ostala žaloba o zaplatenie sumy 6.250 eur a príslušenstva s tým,že predmetom konania po zrušení a vrátení veci ďalšie konanie a rozhodnutie bolo určiť najmä, či
došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke a taktiež, posúdiť vážnosť vôle zmluvných strán a posúdiť,
či zmluva o pôžičke je simulovaným právnym úkonom. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej

inštancie k záveru, že zmluva o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou nevznikla, keď žalobkyňa
žalovanej neodovzdala predmet pôžičky spôsobom dohodnutým v zmluve. Žalovaná tak nemala žiadnu
povinnosť predmet pôžičky vrátiť, keď jej ani nebol poskytnutý. Predmet pôžičky bol odovzdaný svedkovi
- synovi žalobkyne I. B.. Vzhľadom na to, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou
je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 O.z. z dôvodu nedostatku vážnosti vôle zmluvných

strán pri jeho uzatváraní, žalobu zamietol.

4. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
nakoľko bola v konaní v zrušenej a vrátenej časti úspešná v celom rozsahu ( zamietnutie žaloby ).
O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 3 v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., keď

neúspech žalovanej v odvolacom konaní predstavuje 7,40 % ( keď žalovaná bola v prvoinštančnom
konaní úspešná v časti zamietajúcej časti istiny vo výške 500 eur a aj voči tomuto výroku sa odvolala,
pričom odvolací súd v tejto časti odvolanie odmietol ). Hrubý úspech žalovanej v odvolacom konaní je
92,60% a hrubý úspech žalobkyne v odvolacom konaní je 7,40 %, čistý úspech žalovanej v odvolacom
konaní je 85,20 %. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebol tvrdený a ani sám

nevzhliadol žiaden dôvod na aplikáciu § 257 C.s.p.

5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenkyne odvolanie v celom
rozsahu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) C.s.p. Namietala, že napadnuté
rozhodnutie je výsledkom nesprávneho procesného postupu a nesprávneho právneho posúdenia

veci, pričom jeho odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám § 220 ods. 2 C.s.p. a je založené
na nepodložených domnienkach, formalizme a nedostatočnom hodnotení vykonaných dôkazov. Po
zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom súd prvej inštancie vytýčil jediné pojednávanie,
ktoré podľa zápisnice označenej ako „ Zápisnica o vyhlásení rozhodnutia “ reálne neprebehlo ako
kontradiktórne pojednávanie, bez vykonania akéhokoľvek doplnenia dokazovania pristúpil k vyhláseniu

meritórneho rozhodnutia, nepostupoval podľa § 182 C.s.p., keď strany nevyzval na doplnenie návrhov
na dokazovanie a svojím postupom odvolateľke odňal možnosť konať pred súdom a porušil zásadu
rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Súd prvej inštancie bol zjavne rozhodnutý o výsledku veci ešte
pred pojednávaním dňa 29.5.2024, čo podľa neho predstavuje prekvapivé rozhodnutie a zásah do jeho
procesných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie je založené na nepodložených domnienkach súdu o nevzniku zmluvy o pôžičke, vágnych
a nereprodukovateľných úvahách, ktoré nie sú podporené vykonaným dokazovaním, fabuláciách
súdu v bodoch 25 a 26 odôvodnenia, ktoré podľa žalobkyne prekrúcajú skutkové zistenia a ignorujú
listinné dôkazy v spise, formalizme pri hodnotení dôkazov, čo je podľa žalobkyne v rozpore s § 191
ods. 1 C.s.p. a čl. 15 C.s.p. Súd prvej inštancie účelovo spochybnil reálne preukázané tvrdenia a

naopak nekriticky prijal tvrdenia žalovanej. Odvolateľka zásadne nesúhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, že zmluva o pôžičke medzi účastníkmi nevznikla, pretože bola riadne uzavretá, písomne
pripravená samotnou žalovanou, podpisy na nej boli overené notárom, peňažné prostriedky boli reálne
odovzdané – spôsob, ktorý nenapĺňa formálne dojednanie, podľa judikatúry nevedie k neplatnosti,
žalovaná mala preukázateľne vôľu pôžičku prijať a zmluvu slobodne a vážne uzavrela. Odvolací súd

vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí nevyslovil záver o nevzniknutí zmluvy; naopak nariadil doplniť
dokazovanie pre odstránenie pochybností. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne nesprávne interpretoval
právny názor odvolacieho súdu, keď bez vykonania dokazovania žalobu zamietol. O časti predmetnej
pôžičky ( 6.750 eur ) bolo už právoplatne rozhodnuté Okresným súdom Bratislava V, ktorý žalobe v
celom rozsahu vyhovel. Nastal tak stav, že pri totožnom skutkovom stave dva súdy prvej inštancie

rozhodli protichodne, čo porušuje zásadu právnej istoty a predvídateľnosti. Vytkla aj predchádzajúci
postup odvolacieho súdu, keď podľa jej názoru tento vychádzal z nepreukázaných hypotéz o simulácii
právneho úkonu alebo vnútorných výhradách strán, bez hmatateľného dôkazu špekulatívne uviedol,
že žalovaná „ nemala úmysel požičať si peniaze “, konštatoval pochybnosti o vážnosti vôle strán, hoci
súd prvej inštancie ich v predchádzajúcom rozhodnutí podrobne vyhodnotil. Súd prvej inštancie bol

povinný tieto pochybnosti odstrániť, nie bez ďalšieho rozhodnúť vo veci. Namietla porušenie čl. 2,
3, 9 a 15 C.s.p., porušenie čl. 46 až 48 Ústavy SR, porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nedostatočné
a nepresvedčivé odôvodnenie, ktoré podľa judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 6/03) zakladá
porušenie základného práva na súdnu ochranu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,arbitrárne a ako celok prekvapivé. Navrhla, aby odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 6.250 eur spolu s úrokom z omeškania
5 % ročne od 17.11.2018 do zaplatenia, a priznal jej náhradu trov konania pred oboma inštanciami v

plnom rozsahu.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadrila tak, že sa v celom rozsahu stotožňuje s
napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením, a to v spojení so závermi
odvolacieho súdu uvedenými v uznesení zo dňa 23.8.2023, č. k. 26Co/69/2022-105. Odvolanie

žalobkyne považuje za nesprávne, zmätočné a nedôvodné. Uviedla, že žalobkyňa síce namieta, že súd
prvejinštancievychádzalz„vyvrátiteľnýchdomnienok“,avšaksamanijakýmspôsobomtietodomnienky
nevyvracia a v odvolacom konaní neoznačila ani nepredložila žiadne nové dôkazy. K procesným
námietkam žalobkyne ohľadom priebehu pojednávania dňa 29.5.2024 žalovaná uviedla, že súd prvej
inštanciejasneumožnilstranámpredložiťnávrhynadokazovanie,pričomžalobkyňatotoprávonevyužila
ani na pojednávaní, ani v odvolacom konaní. Podľa žalovanej z ničoho nevyplýva, že by žalobkyni bola

odňatá možnosť konať pred súdom; žalobkyňa len zamieňa neúspech v konaní za porušenie zásad
civilného procesu. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o údajnom porušení zásady objektívnej pravdy
žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti a
správnepoukázalnazásadnýrozpormedzivýpoveďamižalobkyneasvedkanajednejstranealistinnými
dôkazmi predloženými žalobkyňou na strane druhej. Podľa žalovanej žalobkyňa arbitrárnosť vidí výlučne

v tom, že jej návrhu nebolo vyhovené. K tvrdeniam žalobkyne o údajnej „ fabulácii “ súdu v bodoch 25 a
26 odôvodnenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa ani neuviedla, v čom táto fabulácia spočíva, a preto sú
tieto námietky nedôvodné. Rovnako považuje za neopodstatnené tvrdenia o údajnej nedobromyseľnosti
žalovanej, keďže sama žalobkyňa podľa jej názoru nikdy nemala vôľu poskytnúť žalovanej akékoľvek
finančné plnenie, čo vyplýva aj z jej vlastnej výpovede a výpovede jej syna. Za nelogické označila, aby si

žalobkyňa nárokovala vrátenie niečoho, čo nikdy neposkytla. Zároveň poukázala na to, že rozhodnutie
v inom konaní, na ktoré žalobkyňa odkazuje, bolo vydané ako rozsudok pre zmeškanie, teda bez
vykonania dokazovania a bez meritórneho posúdenia veci; preto ho nemožno považovať za relevantnú
oporu tvrdení žalobkyne. Žalovaná uzavrela, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti
ani dôkazy, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. Má za to, že žalobkyňa

opätovne neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdeného vzniku a obsahu zmluvy o pôžičke. Navrhla,
aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
C.s.p. potvrdil, pričom si uplatnila aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok
vydaný ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
( § 127 a § 363 C.s.p. ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 C.s.p. ),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( § 379 C.s.p. ) a dôvodmi odvolania

( § 380 ods. 1 C.s.p. ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré nezistil ( § 380 ods. 2 C.s.p. ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil
súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 383 C.s.p. ), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 C.s.p. ), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je

dôvodné, preto postupom podľa § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

8. Žalobkyňa v odvolaní namietala najmä nesprávne právne posúdenie, arbitrárnosť rozhodnutia a
porušenie jej práva na spravodlivý proces. Namietala tiež, že súd prvej inštancie nerozhodol na základe
dôkazov, ale na základe vyvrátiteľných domnienok, že jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že

pojednávanie prebehlo formálne a mal už vopred vytvorený názor o výsledku sporu.

9. Odvolací súd tieto námietky považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie v novom konaní riadne
implementoval právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení č. k. 26Co/69/2022-105 zo dňa
23.8.2023. Svoj rozsudok odôvodnil v súlade s § 220 C.s.p,, rešpektoval limity prejednacej zásady a

vyhodnotil dôkazy v logickej a presvedčivej nadväznosti na výsledky dokazovania.

10. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal otázkou vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami sporu.
Kľúčovým aspektom bol výklad obsahu a naplnenia zmluvy o pôžičke z 15.11.2016. Aj keď bola zmluvapísomne uzavretá, správne poukázal na to, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt ( § 657 O.z. ), ktorého
platnosť je podmienená reálnym odovzdaním peňazí dlžníkovi. Z dokazovania vyplynulo, že peniaze
neboli odovzdané žalovanej, ale tretej osobe – synovi žalobkyne I. B..

11. V tomto smere odvolací súd považuje za rozhodujúce viacnásobné rozpory vo výpovediach strán
sporu a svedka:

a) O iniciatíve k pôžičke:
Žalobkyňa tvrdila, že žiadosť o pôžičku vzišla od žalovanej; tá to však poprela a tvrdila, že pôžička bola
určená pre I. B.. Svedok I. B. sa vo výpovediach vyjadroval rozporne – raz tvrdil, že mu boli peniaze
požičané, inokedy, že mu boli darované.
b) O príprave a zmysle zmluvy:
Žalobkyňa tvrdila, že zmluvu pripravila žalovaná ako potvrdenie vážnej dohody medzi nimi. Žalovaná to

pripustila, no relativizovala svoj úmysel byť viazaná, čo je v rozpore s jej podpisom pred notárom.
c) O mieste podpisu:
Žalobkyňa tvrdila, že zmluvu podpisovali v Trnave, no overenie podpisu notárom prebehlo v Bratislave,
čo súd vyhodnotil ako nepresnosť, ktorá znižuje dôveryhodnosť výpovede.
d) O odovzdaní peňazí:

Peniaze odovzdala žalobkyňa svojmu synovi I. B. niekoľko dní po podpise zmluvy. Žalovaná tvrdila, že o
tejto transakcii nevedela a nikdy peniaze nevidela. Svedok sám tvrdil, že peniaze prevzal, no výpovede
o účele ( dar/pôžička ) boli nekonzistentné.
e) O kontaktovaní žalovanej po splatnosti:
Žalobkyňatvrdila,žežalovanúkontaktovalaprostredníctvomtelefonátovaSMS,ktorévšaknepredložila.

Žalovaná kontakt poprela. Absencia akéhokoľvek dôkazu o tejto komunikácii bola dôvodne vyhodnotená
ako neunesenie dôkazného bremena.

12. Vyššie uvedené rozpory odvolací súd považuje za významné a dostatočné na to, aby boli hodnotené
v neprospech žalobkyne. Nie je možné presvedčivo ustáliť, že žalobkyňa skutočne plnila záväzok voči

žalovanej, a nie tretej osobe. Žalobkyňa tak nepreukázala pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej.

13. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojednávanie prebehlo riadne, žalobkyňa nebola obmedzená v
predkladaní návrhov na dokazovanie, pričom v odvolaní tiež neoznačila žiadne konkrétne dôkazy, ktoré

by mal súd vykonať a nevykonal.

14. Odvolacie námietky o údajnej arbitrárnosti rozhodnutia sú neopodstatnené. Rozsudok obsahuje
riadne, zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie, ktoré spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p.
Žalobkyňa nepredložila dôkazy preukazujúce, že by žalovaná prijala predmet pôžičky a vedome sa

zaviazala k jej vráteniu.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a to vrátane výrokov II. a III. ( závislých ) o náhrade
trov konania, ktoré neboli napadnuté osobitnou odvolacou argumentáciou, keď súd prvej inštancie

správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že nevidel dôvody na aplikáciu § 257 C.s.p.

16.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán ( porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS
SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne ). Odvolacie argumenty odvolateľky, s ktorými
sa odvolací súd osobitne nevysporiadaval, považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné,

bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.

17. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
odvolateľky, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislostiupriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a

iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS
252/04 ). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
( I. ÚS 50/04 ). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( I. ÚS 97/97 ), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu
( II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03 ).

18. Z dôvodu, že žalovaná bola J. A. K. C. konaní, podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p., vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že
žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262
ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

19. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa ( § 419 C. s. p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s .p. ).

Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s .p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C. s. p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C. s. p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C. s. p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.
s. p. ).