Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624200553
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624200553.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v B. C., D. E. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Miroslavom Chromým,
advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši, SNP č. 33, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého
pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00151866, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, o zaplatenie 7.105,14 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č.k. 26C/8/2024-157 zo dňa 22.11.2024, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
7.105,14 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť

žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky náhrady
trov konania (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého žalobca pracuje ako hasič od 01.10.2004; v období od januára 2021 do
decembra 2023 odpracoval žalobca 1942,42 hodín určenej služobnej pohotovosti (súd prvej inštancie
vychádzal z predložených výplatných pások žalobcu a vypracovaných tabuliek o odpracovaných

hodinách, nadčasových hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti); žalobca vykonával štátnu službu
v Modrom Kameni (okres Veľký Krtíš); žalobca mal v spornom období služobný čas rozvrhnutý
nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných zmien (výkon
služby), po ktorých nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci
jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín (od 01.01.2022
bol výkon služby a služobnej pohotovosti v rámci pracovnej zmeny vykonávaný v pomere 16 hodín
pracovnej zmeny a 8 hodín služobnej pohotovosti); výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na (a)

aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a (b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti; keďže
v mieste výkonu služby v Modrom Kameni sa striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži
každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide
teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť;vzhľadom na nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je služobná pohotovosť
v mieste výkonu služby, žalobca v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 len v rámci
samotnej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon služby odpracoval 586,14 hodín v období

od januára 2021 do decembra 2021, ďalej 679,98 hodín v období od januára 2022 do decembra 2022
a 676,30 hodín v období od januára 2023 do decembra 2023 (t.j. od 01.01.2021 do 31.12.2023 spolu
1.942,42 hodín pracovnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného
obdobia od januára 2021 do decembra 2023 tak u žalobcu dosiahol viac ako 50 hodín týždenne.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je žaloba žalobcu v plnom rozsahu
dôvodná; súd prvej inštancie dospel k záveru a argumentoval, že:
(1) je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie prejednávaného sporu;
(2) predmetom konania bol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za porušenie práva Európskej
únie (ďalej aj „právo EÚ“) v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj

„smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov; ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“);
(3) skutočnosť, že právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a vnútroštátna úprava
nesmie byť v rozpore s právom EÚ vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
aj „súdny dvor“); podľa judikatúry súdneho dvora má článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES priamy

účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi (t.j. v tomto prípade právo, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročilo 48 hodín);
(4) smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia sú v rozpore s článkom 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný
(pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne sústavne prekračuje smernicou 2003/88/
ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti
sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času;
zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v

miestevýkonuslužbybolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasu,pričomvskutočnostisatentočas
služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času hasiča (ide o zjavný rozdiel oproti ustanoveniu
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého čas neaktívnej pracovnej pohotovosti sa považuje za
pracovný čas); vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. je preto v rozpore s článkom 6
písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho poriadku

Slovenskej republiky;
(5) čas pracovnej (služobnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do pracovného času žalobcu,
pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí
mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby;
(6) žalobca v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 odpracoval služobný čas priemerne

v trvaní viac ako 50 hodín týždenne, čo je viac ako maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES; právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES bolo v spornom období sústavne porušované;
(7) žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho

dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné, (b) existencia škody a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva únie
a škodou; platí, že podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity), súčasne náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku
primeranosti;
(8) pasívne vecne legitimovaným subjektom je v prejednávanom spore žalovaný (štát), keďže neprijal
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES; ide pritom o objektívnu zodpovednosť žalovaného (štátu) za škodu spôsobenú porušením

práva únie bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov
by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť;
(9) porušenie smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané; smernica 2003/88/ES ani
vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej porušením práva únie; podľajudikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených za podmienky
dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada škody musí byť primeraná

vzniknutej ujme; uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody
z porušenia práva únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského
právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie, t.j. v tomto prípade podľa § 11
Občianskeho zákonníka až § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada nemajetkovej ujmy);
(10) porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu

zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie;
(11) súčasne porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu

na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením;
(12) príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody

vyplýva zo skutočnosti, že ak by došlo zo strany žalovaného k správnemu prebratiu smernice 2003/88/
ES a táto by sa správne aplikovala, žalovaný by v spornom období nemusel odpracovať viac
ako smernicou 2003/88/ES maximálne povolený 48 hodinový pracovný čas; s poukazom na súdnu
prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil zamestnávateľa na porušovanie smernice
2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr voči zamestnávateľovi, je pre záver

o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody
nepodstatná;
(13) výšku škody (nemajetkovej ujmy) žalobcu je vzhľadom na absenciu výslovnej úpravy potrebné
analogicky (analogia legis) podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. stanoviť ako rozdiel medzi náhradou
za služobnú pohotovosť nariadenú mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 písm. a/ zákona

č. 315/2001 Z. z.) podľa § 122 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/2001 Z. z. a náhradou za služobnú
pohotovosť nariadenú v rámci rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.)
podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (t.j. 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou
časťou žalobcovho služobného platu); žalobca oprávnene predpokladal, že čas strávený výkonom
činnosti bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu (mzdy);

je správne výšku žalovanej nemajetkovej ujmy analogicky odvíjať od ustanovenia § 122 zákona č.
315/2001 Z. z., ktoré predstavuje ustanovenie upravujúce odmenu za služobnú pohotovosť, pretože ide
z hľadiska analógie za „najbližšie“ k stanoveniu výšky náhrady škody; hodiny, ktoré žalobca odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k

porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti; nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca nemôže stráviť
inak (ide o nezvrátiteľný stav); aj v zmysle judikatúry súdneho dvoru v prípade nemajetkovej ujmy
žalobcuprichádzadoúvahynáhradazaškodu,ktorávzniklažalobcovivdôsledkustratyčasuodpočinku,
na ktorý by mal nárok, ak by bol rešpektovaný maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku

6 písm. b) smernice 2003/88/ES; žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 1942,42
hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, ktorú musel v rámci
služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať
rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku;
(14) vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadne referenčných období podľa smernice 2003/88/ES súd

prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času
a poukázal tiež na to, že priemerný týždenný čas je potrebné počítať v šesťmesačnom referenčnom
období; súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalovaného, že v zmysle smernice 2003/88/ES v spojení
so zákonom č. 315/2001 Z. z. referenčné obdobie, počas ktorého by sa nemal prekročiť v priemere
48 hodinový pracovný čas, predstavuje 6 mesiacov; to však neodôvodňuje prijať záver, že v dlhšom,

a to konkrétne v období troch rokov, teda v posudzovanom období (od 01.01.2021 do 31.12.2023),
ako vyčlenil žalobca, priemerný týždenný pracovný čas môže byť prekročený; v zásade platí, že tak
ako v referenčnom 6 mesačnom, tak ani v trojročnom období nemôže byť prekročený (v priemere) 48
hodinový pracovný čas v týždni; pre posúdenie porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je takirelevantné, či sa posudzuje obdobie šiestich mesiacov alebo troch rokov, pretože ani v jednom prípade
nemôže dôjsť k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času; pokiaľ žalobca
namieta prekročenie priemerného 48 hodinového pracovného času v trojročnom období, a k takému

prekročeniu skutočne aj došlo, tak je potrebné prijať záver, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
bol porušený, čo korešponduje aj s judikatúrou súdneho dvora, a to konkrétne napríklad s rozsudkom
C-429/09 zo dňa 25.11.2010;
(15) vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadne výpočtu priemerného týždenného pracovného času
súd prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola nezhoda v tom, ako stanoviť počet

odpracovaných hodín pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času; zatiaľ čo žalobca
vychádza z počtu odpracovaných hodín podľa takzvaného fondu pracovného času vrátane počtu hodín
odslúžených v rámci určenej služobnej pohotovosti, tak v zásade žalovaný namietal, že od počtu hodín
stanovených vo fonde pracovného času treba odpočítať služobné hodiny vymedzené v § 97 zákona
č. 315/2001 Z. z. (ako sú napríklad čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, náhradné voľno za
štátnu službu nadčas a podobne), pretože sa nejedná o pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 smernice

2003/88/ES; k tejto otázke je potrebné poukázať na znenie článku 15 smernice 2003/88/ES, podľa
ktoréhočlenskéštáty(tedaajSlovenskárepublikaakožalovaný),súoprávnenéprijímaťtakélegislatívne
úpravy, ktoré sú pre pracujúcu osobu priaznivejšie; uvedené znamená, že ak žalovaný ako štát prijal
právnu úpravu, ktorá je pre posúdenie priemerného maximálneho počtu pracovných hodín pre pracujúce
osoby, teda tiež pre žalobcu, priaznivejšia, a to konkrétne ustanovením § 97 zákona č. 315/2001 Z. z.,

kde za služobný (pracovný) čas sa považuje aj čas, ktorý by mohol predstavovať čas odpočinku, tak
pre posúdenie počtu odpracovaných hodín je potrebné aplikovať práve aj predmetné ustanovenie § 97
zákonač.315/2001Z.z.;inakpovedané,žalovanýnemôženeaplikovaťnímprijatézákonnéustanovenie
(§ 97 zákona č. 315/2001 Z. z.), ak je to pre žalobcu ako pracujúcu osobu priaznivejšie; preto žalovaným
namietanú skutočnosť o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. súd považuje

za nedôvodnú, čo vedie k nepochybnému záveru, že pre stanovenie počtu odpracovaných hodín je
potrebné vychádzať z počtu hodín, ktorý je vymedzený vo fonde pracovného času a z ktorého vychádzal
aj žalobca;
(16) námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovaným vyhodnotil súd prvej inštancie ako
nedôvodnú s odôvodnením, že začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu

ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby; k ujme na právach žalobcu dochádzalo každým
kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (január 2021 až december 2023) tým, že nebol dodržaný
limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; o rozsahu prekročenia služobného
času za mesiac január 2021 sa žalobca dozvedel po dovŕšení daného mesiaca, t.j. dňom 01.02.2021,

pričom trojročná premlčacia doba by mu uplynula dňa 01.02.2024; žaloba bola na súd podaná dňa
30.01.2024, teda pred uplynutím premlčacej doby, preto uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný;
(17) nakoľko bol žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný priznal mu súd prvej inštancie nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu;
(18) na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

1.4.1 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na článok 1 ods. 1, 1 ods. 2 písm. a), 1 ods. 3, 2 ods.
1, 2, 3 a 5, 6 písm. a) a b), 16, 17 ods. 1 a 5 smernice č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

1.4.2 Súd prvej inštancie ďalej rozhodol s poukazom na ustanovenia článkov 7 ods. 2 a 5, článku 36
ods. 1 písm. c), d) a e) a článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej s poukazom na ustanovenia § 85
ods. 1, 2, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1, 2 a 4, § 103 ods. 1, 2 a 5, § 116 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1, 2 písm.
a) a 3, § 130, § 135e ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov v spojení s § 11, § 13 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 09.12.2024 (č.l. 191-203
spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu; vyjadril názor, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v odvolaní konkrétne namietal a argumentoval, že:
(1) pokiaľ predmetom konania bola náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutá porušením práva EÚ v
dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky tak
podľa názoru žalovaného nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou
skutočnosťou pre zásah do práva podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; nesprávna transpozícia

smernice nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice;
(2) ak súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať smernicu
priamo a skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, od ktorého si žalobca
svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy odvodzuje; v tomto smere bolo povinnosťou
žalobcu preukázať porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a povinnosťou súdu skúmať, či

došlo k porušeniu práva žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES;
(3) bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 smernice 2003/88/
ES s prihliadnutím na neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES a na referenčné
obdobie podľa článku 19 smernice 2003/88/ES nebolo možné konštatovať, že by nesprávna, resp.
neúplná transpozícia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala porušenie článku

6 písm. b) smernice 2003/88/ES; samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže nikdy
zakladať nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy fyzickej osobe z dôvodu, že jedine Európska
komisia môže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú
smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku, t.j. len Európska komisia môže konštatovať správnu, či
nesprávnu transpozíciu akejkoľvek smernice; prípadné porušenie povinnosti členského štátu Európskej

únietransponovaťakúkoľveksmernicudovnútroštátnehoporiadkuzakladáibazodpovednosťčlenského
štátu voči Európskej únii a nie voči konkrétnym fyzickým osobám; nárok fyzickej osoby môže vzniknúť
iba ako nežiaduci dôsledok nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, preto súd prvej inštancie mal
skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES dopad na žalobcu;
(4) nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie o splnení podmienok vzniku nároku žalobcu na

náhradu škody v dôsledku porušenia práva EÚ; nárok na náhradu škody za porušenie práva únie môže v
zmysle judikatúry súdneho dvora vzniknúť len v prípade kumulatívneho splnenia podmienok: (a) cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, (b)
existencia škody a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom;

(5) porušenie svojich práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES videl žalobca v tom, že pracoval
nad rámec 48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času; súd prvej inštancie mal primárne
skúmať, či k prekročeniu predmetného limitu došlo alebo nie a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd
prvej inštancie tieto skutočnosti vôbec neskúmal, len si osvojil tvrdenia žalobcu a ignoroval argumentáciu
žalovaného;

(6) súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý v sebe zahŕňa
nielenpracovnýčasvzmyslečlánku2ods.1smernice2003/88/ES,aleajčasodpočinkuvzmyslečlánku
2 ods. 2 smernice 2003/88/ES; fond pracovného času aj podľa rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024 nie je veličinou, z ktorej by sa mohlo v tomto spore
vychádzať,pretožeidelenovyjadreniepočtupracovnýchhodín,ktorémázamestnanecprijehospôsobe

rozvrhnutia pracovného času k dispozícii, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac
skutočne odpracoval;
(7) súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s interpretáciou § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý
určité časy odpočinku považuje za výkon štátnej služby, avšak tieto časy nie sú výkonom štátnej
služby v zmysle smernice 2003/88/ES; výpočty priemerného týždenného pracovného času žalobcu sú

preto nesprávne a nezohľadňujú skutočnosť, že v zmysle smernice 2003/88/ES sa do štátnej služby
nezapočítava čas odpočinku;
(8) podľa jeho názoru pokiaľ ide o prepočet služobného času žalobcu (a) v období od 01/2021 do
06/2021jehopriemernýtýždennýslužobnýčasbol44,47hodín,(b)vobdobíod07/2021do12/2021jeho
priemerný týždenný služobný čas bol 45,44 hodín, (c) v období od 01/2022 do 06/2022 jeho priemerný

týždenný služobný čas bol 43,39 hodín, (d) v období od 07/2022 do 12/2022 jeho priemerný týždenný
služobný čas bol 47,06 hodín, (e) v období od 01/2023 do 06/2023 jeho priemerný týždenný služobný
čas bol 46,26 hodín a (f) v období od 07/2023 do 12/2023 jeho priemerný týždenný služobný čas bol
45,25 hodín; z uvedeného je zrejmé, že do práv žalobcu nebolo zasiahnuté v žiadnom referenčnomobdobí žalovaného obdobia, preto nie je jasné ako dospel súd prvej inštancie k záver, že u žalobcu došlo
k prekročeniu limitu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES;
(9)prezodpovedanieotázky,čidošlovprípadežalobcukporušeniučlánku6písm.b)smernice 2003/88/

ES je potrebné vychádzať z referenčných období v dĺžke šesť mesiacov, nie z mesačných období
ako žalobca a aj súd prvej inštancie; ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje
transpozíciu článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii)
smernice 2003/88/ES a článkom 19 smernice 2003/88/ES, teda pojem priemerný týždenný pracovný
čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov; činnosti

hasičov spadajú pod odchýlky uvedené v článku 17 ods. 3 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože
sú spojené s potrebou nepretržitej služby; zákon č. 315/2001 Z. z. jednoznačne stanovuje obdobie, v
rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov hasičského a záchranného zboru (6 mesiacov);
v prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru sa služby rozvrhujú vopred do obdobia 6
mesiacov; žalobca nesprávne pri vyčísľovaní svojej nemajetkovej ujmy a zisťovaní dopadu nesprávnej
transpozície smernice vychádza z mesačných období; žalobca vo svojich výpočtoch priemerného

týždenného služobného času vychádzal z celého fondu pracovného času, teda aj z dní času odpočinku
označených v pláne služieb žalobcu skratkami DOS - dovolenka vo sviatok bez odpočtu, VS - voľno
za prácu vo sviatok, DOD - dodatková dovolenka, DOV - riadna ročná dovolenka, či SVP - voľno z
kolektívnej zmluvy; pritom aj smernica 2003/88/ES v článku 2 jasne rozlišuje medzi pracovným časom
a časom odpočinku; aj z judikatúry súdneho dvora možno vyabstrahovať tri podmienky pre pojem

„pracovného času“, t.j. (a) pracovník pracuje, (b) pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti a
(c) pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi; členský štát v zmysle judikatúry súdneho dvora nemôže
jednostranne určovať obsah pojmov „pracovný čas“, či „pracovník“; žalobca sa svojimi výpočtami snaží
zavádzať súd a vytvára dojem, že pracuje ďaleko viac, než v skutočnosti pracuje;
(10)poukazujenasvojeprepočtyslužobnéhočasužalobcu,ktorésúvsúladesosmernicouajudikatúrou

súdneho dvora, pričom tieto prepočty zohľadňujú výkon štátnej služby, služobnú pohotovosť, rekondičné
pobyty,školeniaadnizvyšovaniakvalifikácie;podľanázoružalovanéhoideoprepočty,ktoréhodnoverne
preukazujú, že v praxi do práv žalobcu nebýva zasahované takým spôsobom ako sa to snaží tvrdiť
žalobca, pričom v žalovanom období nedošlo k porušeniu práv žalobcu v troch referenčných obdobiach;
žalovaný pri svojich prepočtoch prihliadol aj na neutrálne dni v zmysle článku 16 písm. b) smernice

2003/88/ES, teda na dni, počas ktorých žalobca odpracoval 0 hodín pracovného času, t.j. riadna ročná
dovolenka (DOV), práceneschopnosť (PN, PNK a OČR) ako aj dni voľna z dôvodu všeobecného záujmu
(VSZ), ktoré dni pre účely prepočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu nepoužil;
(11) výpočet nemajetkovej ujmy vo forme matematickej rovnice nie je správny; pokiaľ súd prvej inštancie
akceptoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy vypočítanú žalobcom ako ekvivalenciu majetkovej škody,

dopustil sa závažného zásahu do práva na spravodlivý proces tým, že konal v rozpore s § 216 C.s.p. (t.j.
v rozpore so zásadou ne ultra petitum); súd prvej inštancie stotožnil výšku nemajetkovej ujmy s vecnou
škodouvzmysle§420Občianskehozákonníka,keďžalobcovipriznaldoplatokrozdielumedzifinančnou
odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť; súd prvej inštancie v
rozsudku konštatoval údajne zistený skutkový stav, teda prepísal, čo žalobca na pojednávaní uviedol,

avšak žiadnym spôsobom sa nevyporiadal s povinnosťou dôkazného bremena na strane žalobcu; hoci
súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia iných súdov priznávajúce náhradu nemajetkovej ujmy
v rádovo nižších sumách (cca 2.500,- €), vôbec neodôvodnil, prečo priznal sumu presahujúcu túto
sumu; Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/29/2021 vyslovil názor, že každý
prípad vzniku nemajetkovej ujmy je individuálny, preto sa nemôžu tieto prípady paušalizovať; z praxe

súdov Slovenskej republiky vyplýva, že okrem Krajského súdu v Banskej Bystrici žiaden iný, ktorý už
v obdobnej veci rozhodoval, neakceptuje výpočty náhrady nemajetkovej ujmy formou matematickej
rovnice (nedoplatku mzdy), preto by mal Krajský súd v Banskej Bystrici prehodnotiť svoju doterajšiu
prax, tak ako Krajský súd v Košiciach;
(12) priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú a premrštenú a to aj s

porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnouujmoužalobcuneporovnateľnevyššia;ajvzmyslejudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva
má byť pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv zohľadnená výška náhrady, ktorá
je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných

dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné
činy; v uznesení sp. zn. 4Cdo/19/2020 najvyšší súd uviedol, že určenie výšky nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak
jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré umožnia súdu na určitom kvalitatívnom posúdenízákladných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku
a hoci výšku nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú,
resp. svojvoľnú; zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by

v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti; žalobca sa nedomáha upustenia od
neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti ani aby sa odstránili následky takéhoto
zásahu; podaná žaloba vôbec nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor
pre opätovné čiastkové žaloby;
(13)vkonanínebolopreukázané,akosúčasnýstavzasahujedoosobnostnejsféryžalobcuakozákladný

predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy; skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času rodine,
priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku
nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná
príčinná súvislosť; je úplne bežné, že dospelí ľudia, ktorí majú vlastné rodiny a živia ich svojou prácou,
prirodzene nemajú toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali v mladosti
alebo počas štúdií; uvedené nepredstavuje argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; žalobca navyše nikdy neuviedol, že by na rodinu,
priateľov a voľnočasové aktivity nemal vôbec priestor alebo, že by mu žalovaný v tejto činnosti bránil;
v priebehu konania žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným dôvodom,
pre ktorý sa menej venuje rodine, priateľom a voľnočasovým aktivitám; v tomto prípade ak výlučným
dôvodom, že sa žalobca venuje menej rodine, priateľom a voľnočasovým aktivitám, nie je práca žalobcu,

tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES je tým jediným
a výlučným dôvodom, v dôsledku ktorého žalobca venuje menej času rodine, priateľom a koníčkom;
súd prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere žiadnym spôsobom bližšie nezaoberal, čo
predstavuje vadu konania;
(14) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie

neodôvodnil, prečo na prepočty žalovaného neprihliadol, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal,
nezodpovedal otázku, prečo považuje prepočty žalobcu za správne, neopísal rozsah preukázanej
nemajetkovej ujmy, keďže výšku nemajetkovej ujmy odvodil od vecnej škody, nevysporiadal sa ani
s otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku v zmysle článku 2 smernice 2003/88/ES,
nevysporiadal sa s otázkou referenčných období, argumentáciu žalovaného ohľadom 6 mesačných

referenčných období ignoroval a priklonil sa k argumentácii žalobcu ohľadne mesačných referenčných
období bez akéhokoľvek právneho základu; žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať skutočnosti odôvodňujúce jeho nárok, dôkazné bremeno neuniesol; žalovaný
dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012, ktorý pripúšťa neúspešnosť
žaloby na ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, aj keď v dôsledku neoprávneného

zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka určitá ujma vznikla; žalovaný
poukazuje aj na rozhodnutie súdneho dvora vo veci Konle C-302/97, v zmysle ktorého aj jednoznačný
rozpor s právom Európskej únie nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je
vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom; suma priznaná žalobcovi súdom
prvej inštancie nezohľadňuje rozsah porušenia smernice 2003/88/ES ani vzniknutú ujmu žalobcu

a v skutočnosti predstavuje iba doplatok mzdy za rozdielnu odmenu medzi určenou a nariadenou
služobnou pohotovosťou; súd prvej inštancie preto podľa názoru žalovaného vec nesprávne právne
posúdil;
(15) nesúhlasil ani s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu; nárok
žalobcu bol podľa jeho názoru nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne

posúdenie veci;
(16) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietne.

2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.12.2024 (č.l. 249-250 spisu) prostredníctvom svojho právneho

zástupcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie považuje za zákonný, vecne správny a spravodlivý, pretože súd prvej inštancie prijal
rozhodnutie po dôkladnom a nestrannom zhodnotení všetkých relevantných skutočností a predložených
dôkazov, pričom správne zohľadnil právnu aj skutkovú stránku veci a postupoval v súlade s príslušnými
právnymi predpismi vrátane zásad spravodlivého procesu a rešpektovania práv sporových strán; vo

vzťahu ku konkrétnym odvolacím námietkam žalovaného uviedol a argumentoval, že:
(1) námietka o porušení zásady viazanosti žalobou je účelová a neopiera sa o žiadne relevantné právne,
či skutkové základy; naopak súd prvej inštancie konal v medziach svojej právomoci a pri rozhodovanívzal do úvahy jedinečné okolnosti prípadu ako aj osobitosť postavenia žalobcu, ktorý je príslušníkom
hasičského záchranného zboru;
(2) ustálená súdna prax nevyžaduje presnú zákonom stanovenú metodiku výpočtu náhrady škody

v prípadoch nemajetkovej ujmy; každý prípad je špecifický a súd prvej inštancie zohľadnil všetky
relevantné faktory, aby dospel k spravodlivému rozhodnutiu;
(3) námietka žalovaného o nesprávnosti výpočtu náhrady škody nie je opodstatnená, pretože súd prvej
inštancie postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a zvážil všetky okolnosti prípadu vrátane
povahy ujmy a jej vplyvu na žalobcu; rozhodnutie súdu nie je výsledkom čisto matematického výpočtu,

ale dôkladného zhodnotenia všetkých relevantných faktorov; súd má právomoc prispôsobiť svoje
rozhodnutie jedinečným okolnostiam prípadu; napadnuté rozhodnutie rešpektuje zásady spravodlivého
procesu a zohľadňuje špecifické postavenie žalobcu;
(4) žalovaným predložené rozhodnutia predstavujú ojedinelé neprávoplatné rozhodnutia okresných
súdov, resp. mestských súdov, ktoré neboli potvrdené krajskými súdmi;
(5) na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 17.12.2024 (č.l. 260-262 spisu) uviedol, že:
(1) žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti a nijakým spôsobom nereagoval na jeho argumentáciu,
preto zotrval na svojej argumentácii v konaní a na podanom odvolaní;
(2) zopakoval, že podľa jeho názoru konal súd prvej inštancie v rozpore so zásadou viazanosti žalobou,

pretože rozhodol síce o nemajetkovej ujme, ktorej podstata však celkom zrejme vyplýva z finančnej
škody; súd prvej inštancie posudzoval žalobu žalobcu ako skrytý mzdový nárok, ktorý nad rámec svojej
právomoci posúdil ako nemajetkovú ujmu;
(3) nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie vzal do úvahy jedinečnosť konkrétneho prípadu
žalobcu, pretože svoje rozhodnutie odôvodnil len všeobecnými tvrdeniami bez uvedenia konkrétnych a

individuálnych dopadov v osobnostnej sfére žalobcu;
(4) súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazuje aj na výsluch žalobcu, ktorý však
v skutočnosti neprebehol, čo možno preukázať zápisnicou o pojednávaní zo dňa 22.10.2024;
(5) nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie nevychádzal z matematického výpočtu
nemajetkovej ujmy.

2.4 Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 19.12.2024 (č.l. 269-270 spisu) prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zopakoval svoju ťažiskovú argumentáciu v odvolacom konaní. Zopakoval, že podanou žalobou
nežiadal peňažný nárok z titulu náhrady mzdy alebo jej doplatku; svojím výpočtom sa snažil preukázať,
že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vychádza z minima, aj keď mu nesprávna transpozícia

smernice 2003/88/ES spôsobila vážnu a nenapraviteľnú ujmu v osobnom živote, ktorú nie je možné
vyjadriť iba číslom, ktoré by nemalo oporu v reálnych okolnostiach.

2.5 Žalovaný následne vo vyjadrení zo dňa 17.01.2025 (č.l. 281-283 spisu) v celom rozsahu zotrval
na svojej argumentácii ohľadne charakteru uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

ako skrytého mzdového nároku, pričom nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by jeho podania v spore
prekračovali hranice slušnosti, pretože nimi len dôsledne uplatňuje prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany.

2.6 Vyjadrenie žalovaného doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalobcu dňa 20.11.2025 (č.l. 295

spisu) na vedomie.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.4.1 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4.4.2 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu, v tomto

smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p.
na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na
odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne
vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§

379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.4.3Odvolacísúdsapopreskúmanívecistotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževprejednávanom

spore boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žalobe žalobcu; pre rozhodnutie odvolacieho súdu
o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri
rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom
odvolaní tak nebolo v tomto rozsahu potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.); zo
skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného

zboru (hasič) v služobnom pomere mal v spornom období (január 2021 až december 2023) služobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných
zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku
(od 01.01.2022 bol výkon služby a služobnej pohotovosti v rámci pracovnej zmeny vykonávaný v pomere
16 hodín pracovnej zmeny a 8 hodín služobnej pohotovosti), t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil

žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín; výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na
(a) aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a (b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti; v
mieste výkonu služby v Modrom Kameni sa striedajú 3 hasičské zmeny, preto každý tretí deň odslúži
každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide o
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť; žalobca

v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 len v rámci samotnej služobnej pohotovosti
priamo nadväzujúcej na výkon služby odpracoval 586,14 hodín v období od januára 2021 do decembra
2021, ďalej 679,98 hodín v období od januára 2022 do decembra 2022 a 676,30 hodín v období od
januára 2023 do decembra 2023 (t.j. od 01.01.2021 do 31.12.2023 spolu 1.942,42 hodín pracovnej
pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od januára 2021 do

decembra 2023 tak u žalobcu dosiahol viac ako 50 hodín týždenne.

4.4.4 V prejednávanom spore je predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období

od januára 2021 do decembra 2023. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel,
keď žalobu žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu aj výšky. Žalovaný v priebehu konania
a v podanom odvolaní ťažiskovo namietal (a) nepreukázanie porušenia článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES v spornom období vo vzťahu k žalobcovi a (b) nesplnenie podmienok na priznane náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi vrátane neprimeranej výšky priznanej nemajetkovej ujmy.

4.4.5 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie vo
vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu (bod 4.4.2 odôvodnenia); pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky
žalovaného (§ 387 ods. 3 C.s.p.) odvolací súd v podrobnostiach udáva, že:(1.1) súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie sporu; podľa § 3 ods. 1 C.s.p. súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány; spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie

v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno
zaradiť medzi súkromnoprávne spory (skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je tu bez
právneho významu); z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy; súd prvej inštancie mal preto právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a

žalovaného o náhradu škody (nemajetkovej ujmy);
(1.2) nakoľko jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol nepochybne v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore
oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri
preberaní smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 315/2001 Z. z.),

t.j. v konkrétnostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (bez oprávnenia súdu prvej inštancie posúdiť túto otázku by
v podstate nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor); odvolacia argumentácia žalovaného, že súd
prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES,
resp. že nesprávne prebratie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku zakladá len zodpovednosť

členského štátu voči Európskej komisie, je z hľadiska prejednávaného sporu podľa odvolacieho súdu
nedôvodná;
(2.1) súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený); vo všeobecnosti platí, že

smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku; na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte;

z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.; podľa § 85 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu; podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný

čas príslušníka je 40 hodín týždenne; podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby
a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej

služby je najviac 24 hodín v služobnom dni; podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času; z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a)
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča

v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča; výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon
štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča;
(2.2) podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom; z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovostihasičamábyťsúčasťouslužobnéhočasu,pretoženejdeočasodpočinku;zákonč.315/2001
Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti; uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania,

podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období
priemerne viac ako 48 hodín týždenne; smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici;(2.3) je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene

uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.)

a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.); podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie;
k ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012,
kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu
č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny); z uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania

smernice 2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka;
(2.4) napokon nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje
aj novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi
dňa 27.05.2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01.07.2025; návrh

novely zákonom č. 315/2001 Z. z. predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025 zo dňa 12.06.2025
schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba novelizácie
podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného
služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste

výkonu štátnej služby, ako to vyžaduje európska legislatíva“; v návrhu zákona sa uvádza, že služobný
čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z.
predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“;
služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.j. nemajú možnosť ju odmietnuť; výslovne sa uvádza,
že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca.
Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky; zároveň začne Európska
komisia posudzovať súlad zákona so smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri
nezosúladení národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch eur
(vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkom horizonte); na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť

zosúladenie národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES“; schválená novela zákona č. 315/2001 Z.
z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá žiaden vplyv na prejednávaný spor; odvolací súd na
prijatie novely zákona č. 315/2001 Z. z. a časť predkladacej správy k nej, v ktorej vláda SR odôvodňuje
potrebuje prijatia tejto novely, poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na podporu záveru o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do

právneho poriadku, ktorú tak uznáva aj samotný žalovaný predložením predmetnej právnej úpravy;
(3) podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom; žalovaný
(ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie)
je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice; v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu

smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku; nakoľko smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za
jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/
ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát);
(4.1) súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu

ako hasiča; súd prvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal
aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie,
ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022); súdny dvor rozhodol, že článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť
priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má

uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží
na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú
vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkovurčitým rizikám; na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva únie; skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny
alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú
ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo
veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak); článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje

v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu,
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi
(C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35); členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú

podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09
vo veci Fuß, body 35 a 52); súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná
pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za

pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel,
bod 27); osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg);

nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu; bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.);
(4.2) záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času

vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon

práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021); tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú aj na žalobcu;
(4.3) v prípade hasičov ani článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES neumožňuje odklon od článku

6 smernice 2003/88/ES, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len na a/
vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b/
rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských
spoločenstvách); pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3
smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/

ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES);
(5) súd prvej inštancie dospel aj k správnemu záveru ohľadne splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva únie v prejednávanom spore; podľa judikatúry
súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie ak: (a) porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti

pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie
členskýmštátomavznikomškodyjednotlivcaexistujepríčinnásúvislosťstým,žeovýškenáhradyškody
vždy rozhoduje vnútroštátny súd; aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené, pretože:
(5.1) článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný

pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi; ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje,aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín (bod 4.4.5 časť
2.1 až 2.4 odôvodnenia); na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv
ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom

17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času
žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa
výsledkov dokazovania v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 priemerný služobný čas
žalobcu v každom z nich presiahol hranicu 48 hodín;
(5.2) porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,

pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide
o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09);
(5.3.1) v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
(b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich

blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením;
(5.3.2) odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu
nie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho
práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody),

nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná; na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra
súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k
dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať;
výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený

alebonadmernesťažený,akbyichnávrhynanáhraduškodyzaloženénaporušeníprávaúniemuselibyť
zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im
priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel; pracovník sa má považovať za slabšiu stranu
v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať; vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník

odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospechtohtopracovníka;okremtohotrebazdôrazniť,ževtakejveciakovovecisamej,ktorásatýka
porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania

práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok,
žeorgánomdotknutéhočlenskéhoštátubysaumožnilo,abybolapovinnosťdbaťododržovanietakýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských

štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov; článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením; za týchto podmienok treba
dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby

na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi;
(5.4) odvolacia námietka žalovaného ohľadne nesplnenia predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá
vznikla porušením práva únie preto podľa odvolacieho súdu tiež nie je dôvodná;
(6.1) súd prvej inštancie napokon dospel k správnemu právnemu názoru, že boli splnené podmienky na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v konkrétnej sume;
(6.2) smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia; náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv; je na vnútroštátnom práve členských štátov,aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady;

(6.3) náš právny poriadok tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva únie; takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.

514/2003Z.z.zanesprávnyúradnýpostupsanepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejrady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a
postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky; súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav
má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka);

(6.4) žalovaný nesprávne namieta, že žalobca nepreukázal porušenie smernice 2003/88/ES a
spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v žalovanom období od
januára 2021 do decembra 2023 v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v jednotlivých
šesťmesačných referenčných obdobiach odpracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne; žalobca na
preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa

(výplatné pásky a tzv. ID plachty), z ktorých vyplynulo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v neprospech žalobcu;
(6.5) nie je dôvodná námietka žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevyjadril k jeho výpočtom
priemerného služobného času žalobcu v spornom období; súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
uviedol, že akceptoval výpočet žalobcu z podkladov zistených od zamestnávateľa a počtu hodín, ktorý je

vymedzený vo fonde pracovného času (body 146 a 147 odôvodnenia napadnutého rozsudku); súd prvej
inštancie v tomto smere v podstate argumentoval, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu nesmie
prekračovať limit podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nielen v šesťmesačných referenčných
obdobiach, ale aj počas celých sporných troch rokov a súčasne pri výpočte priemerného týždenného
služobného času v spornom období je potrebné zohľadniť aj ustanovenie § 97 zákona č. 315/2001 Z.

z. a to v súlade s článkom 15 smernice 2003/88/ES, pretože je to pre žalobcu priaznivejšia právna
úprava; podľa odvolacieho súdu však len takúto odpoveď na podstatné námietky žalovaného, že žalobca
nesprávne pri odôvodnení žaloby vychádzal z fondu pracovného času a nezohľadňuje tzv. neutrálne dni
podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES nemožno považovať za dostatočnú, preto v zmysle § 387
ods. 3 C.s.p. s cieľom vyhnúť sa zbytočnému zrušovaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací

súd v odvolacom konaní zaoberal aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie, ak sa s nimi (dostatočne a vyčerpávajúco) nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd
prvej inštancie ako aj podstatnými tvrdeniami strán uvedenými v odvolacom konaní;
(6.6) vychádzajúc z ustanovenia § 387 ods. 3 C.s.p. odvolací súd z údajov dostupných zo súdneho
spisu skontroloval, či v prípade žalobcu v spornom období dochádzalo, a ak áno, v akom rozsahu, k

prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES; za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd do úvahy údaje o počte odpracovaných hodín
služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v tzv. ID kartách
žalobcu (z ktorých napokon pri svojich výpočtoch vychádzal žalobca aj žalovaný), v ktorých sa uvádzajú
aj dni neprítomnosti v práci s uvedením dôvodu neprítomnosti, z ktorých mohol odvolací súd zistiť aj tzv.

neutrálne dni pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v spornom období;
(6.7) zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6 mesačné referenčné obdobie, v
rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhovať služby
tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný; žalovaný bez bližšieho vysvetlenia počítal
priemernýtýždennýslužobnýčasžalobcuvspornomobdobípojehorozdelenínačastipošesťmesiacov

so začiatkom v mesiaci január 2021 a s koncom v mesiaci december 2023; aj keď postup žalovaného
nemá zákonnú oporu a určenie referenčných období týmto spôsobom je na ľubovôli strán tak, aby
prípadný výsledok zodpovedal príslušnej argumentácii žalobcu alebo žalovaného o prekročení, resp.
neprekročení limitu týždenného pracovného času; keďže ale zákon č. 315/2001 Z. z. (ani samotná
smernica 2003/88/ES) výslovnú úpravu začiatku a konca referenčných období neurčuje, pre účely

kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v spornom období odvolací súd tento postup akceptoval;
pri výpočte odvolací súd prihliadol na dôvodnú námietku žalovaného, že žalobca nesprávne do vzorca
na výpočet priemerného týždenného pracovného času dosadzuje údaje o fonde pracovného času,ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne odpracovaný čas, ale plánovaný čas, do ktorého sa
započítavajú aj neutrálne dni určené v článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES;
(6.8) prepočet priemerného týždenného služobného času žalobcu v spornom období od januára 2021

do decembra 2023 podľa výplatných pások žalobcu je uvedený v nasledujúcej tabuľke:

Referenčné Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín
obdobie služobnej služobnej odpracované v mesiaci pripadajúcich
činnosti pohotovosti hodiny na týždeň

01/21 156,75 0,00 156,75 4,40 35,63
02/21 135,33 43,67 179,00 4,00 44,75
1. 03/21 140,27 53,50 193,77 4,40 44,04
04/21 121,00 50,77 171,77 4,20 40,90
05/21 137,68 54,31 191,99 4,40 43,63

06/21 67,35 27,30 94,65 4,20 22,54
Spolu 758,38 229,55 987,93 25,60 38,59
6 mesačné obdobie

07/21 181,65 60,35 242,00 4,40 55,00

08/21 94,75 28,00 122,75 4,40 27,90
2. 09/21 158,17 53,83 212,00 4,20 50,48
10/21 136,00 56,00 192,00 4,40 43,64
11/21 113,25 33,20 146,45 4,20 34,87
12/21 153,00 63,00 216,00 4,40 49,09

Spolu 836,82 294,38 1131,20 26,00 43,51
6 mesačné obdobie

01/22 114,30 59,45 173,75 4,40 39,49
02/22 99,00 45,00 144,00 4,00 36,00

3. 03/22 137,50 63,50 201,00 4,40 45,68
04/22 129,25 56,00 185,25 4,20 44,11
05/22 88,50 32,00 120,50 4,40 27,39
06/22 139,00 68,00 207,00 4,20 49,29
Spolu 707,55 323,95 1031,50 25,60 40,29

6 mesačné obdobie

07/22 72,00 32,00 104,00 4,40 23,64
08/22 144,00 72,00 216,00 4,40 49,09
4. 09/22 152,00 72,00 224,00 4,20 53,33

10/22 160,00 72,00 232,00 4,40 52,73
11/22 146,22 74,11 220,33 4,20 52,46
12/22 128,50 60,50 189,00 4,40 42,95
Spolu 802,72 382,61 1185,33 26,00 45,59
6 mesačné obdobie

01/23 135,36 56,63 191,99 4,40 43,63
02/23 133,50 56,00 189,50 4,00 47,38
5. 03/23 139,50 56,00 195,50 4,40 44,43
04/23 147,50 64,00 211,50 4,20 50,36

05/23 127,53 52,47 180,00 4,40 40,91
06/23 91,50 52,00 143,50 4,20 34,17
Spolu 774,89 € 337,10 1111,99 25,60 43,44
6 mesačné obdobie

07/23 128,00 64,00 192,00 4,40 43,64
08/23 96,00 48,00 144,00 4,40 32,73
6. 09/23 136,07 55,68 191,75 4,20 45,65
10/23 135,00 70,67 205,67 4,40 46,7411/23 160,50 83,17 243,67 4,20 58,02
12/23 121,00 56,00 177,00 4,40 40,23
Spolu 776,57 € 377,52 1154,09 26,00 44,39

5 mesačné obdobie

(6.9) prepočet priemerného týždenného služobného času žalobcu v spornom období od januára 2021
do decembra 2023 podľa plánu služieb (tzv. ID plachta) je uvedený v nasledujúcej tabuľke:

Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne dni Započítateľné
Priemerný počet
obdobie hodiny služobnej odpracované podľa dni bez neutrálnych odslúžených hodín
podľa ID plachty pohotovosti hodiny ID plachty premenené na odslúžených hodín
podľa ID na týždeň za týždeň v 6 mesačnom

plachty období

31 01/21 170,00 60,00 230,00 0 0,00 181-5=176 1265,05:25,14
28 02/21 179,45 43,40 222,85 2 DOV 176:7=25,14 50,32
1. 31 03/21 170,00 51,44 221,44 2 DOV

30 04/21 172,00 49,00 221,00 1 DOV
31 05/21 153,00 54,19 207,19 0 0,00
30 06/21 135,39 27,18 162,57 0 0,00
Spolu 181 979,84 285,21 1265,05 5,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 07/21 195,00 60,21 255,21 1 DOV 184-7=177 1272,50:25,29
31 08/21 179,45 28,00 207,45 5 DOV 177:7=25,29 50,31
2. 30 09/21 173,50 53,50 227,00 1 DOV
31 10/21 136,00 56,00 192,00 0 0,00

30 11/21 149,27 33,12 182,39 0 0,00
31 12/21 170,00 38,45 208,45 0 0,00
Spolu 184 1003,22 269,28 1272,50 7,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 01/22 160,00 53,42 213,42 3 DOV 181-9=172 1255,02:24,57
28 02/22 144,00 45,00 189,00 3 DOV 172:7=24,57 51,08
3. 31 03/22 185,00 63,30 248,30 1 DOV
30 04/22 160,00 56,00 216,00 1 DOV
31 05/22 163,30 32,00 195,30 0 0,00

30 06/22 155,00 38,00 193,00 1 DOV
Spolu 181 967,30 287,72 1255,02 9,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 07/22 166,00 32,00 198,00 3 DOV 184-8=176 1364,61:25,14

31 08/22 176,00 72,00 248,00 2 DOV 176:7=25,14 54,28
4. 30 09/22 160,00 72,00 232,00 1 PN
31 10/22 176,00 72,00 248,00 1 DOV
30 11/22 160,00 74,01 234,01 1 DOV
31 12/22 144,30 60,30 204,60 0 0,00

Spolu 184 982,30 382,31 1364,61 8,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 01/23 160,00 56,38 216,38 2 DOV 181-6=175 1310,86:25
28 02/23 173,30 56,00 229,30 3 DOV 175:7=25 52,43

5. 31 03/23 171,30 56,00 227,30 0 0,00
30 04/23 155,30 64,00 219,30 0 0,00
31 05/23 163,00 52,28 215,28 1 PN
30 06/23 151,30 52,00 203,30 0 0,00Spolu 181 974,20 € 336,66 1310,86 6,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 07/23 176,00 64,00 240,00 3 DOV 184-13=171 1351,91:24,43
31 08/23 160,00 48,00 208,00 4 DOV 171:7=24,43 55,34
6. 30 09/23 175,00 55,41 230,41 3 DOV,PN
31 10/23 159,00 70,40 229,40 1 PN
30 11/23 160,00 83,10 243,10 0 0,00

31 12/23 145,00 56,00 201,00 2 DOV,PN
Spolu 184 975,00 € 376,91 1351,91 13,00
dní za 6 mesačné obdobie

Z plánov služieb žalobcu (tzv. ID plachiet) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca vykonával v každom
konkrétnom dni sporného obdobia, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia, či rekondičného

pobytu; za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES sa považuje aj účasť
na školeniach a povinných rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom
zamestnávateľom; pre účely výpočtu priemerného služobného času žalobcu akceptoval odvolací súd
názor žalovaného, že ak zákon č. 315/2001 Z. z. ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných
období, možno v spore zisťovať, či bol dodržaný maximálny týždenný služobný čas v spornom období

tak, že sa tento rozdelí na 6 mesačné obdobia; odvolací súd pri prepočte zohľadnil aj neutrálne dni podľa
článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES a ako výkon práce žalobcovi započítal výkon štátnej služby,
služobnú pohotovosť, školenia, zvyšovanie kvalifikácie a rekondičné pobyty; žalovaný v rámci svojich
výpočtovpriemernéhotýždennéhoslužobnéhočasužalobcuvspornomobdobídospelkinýmvýsledkom
ako odvolací súd, čo je spôsobené tým, že žalovaný počet vykazovaných hodín pracovnej pohotovosti

žalobcu delí na hodiny odslúženej nočnej pohotovosti, čas výjazdu počas pohotovosti, čas zásahu po
ukončení služobného dňa, aktívnu časť služobnej pohotovosti a nie všetky takto rozčlenené hodiny
pohotovosti započítava do celkového počtu skutočne odslúžených hodín; odvolací súd vychádzajúc
z plánov služieb (ID plachiet) spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti a hodiny služobnej
pohotovosti, ktoré spolu predstavujú odpracované hodiny v konkrétnom mesiaci a tieto vydelil počtom

týždňov pripadajúcich na konkrétne 6 mesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní (ťažiskovo
dovolenkaapráceneschopnosťžalobcu);jezrejmé,ževkaždom6mesačnomobdobíspornéhoobdobia
od januára 2021 do decembra 2023 odpracoval žalobca priemerne viac ako 48 hodín týždenne (viď
tabuľka);
(6.10)dokazovanímbolpreukázanýzásahdoosobnostižalobcu,konkrétne(a)dojehoprávanaochranu

zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením;
(6.11) zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne

v každom referenčnom období odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES (súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.) a jednak
skutočnosťou, že (b) žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v žalovanom období od
januára 2021 do decembra 2023 nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení
s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu;

(6.12) odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti; so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo

v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno
podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku,
ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti; občianskoprávne prostriedkyochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany;
(6.13) z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo

najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca; vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné

na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát); rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne; uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto

okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie; aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch;
(6.14) právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované; žalobca plní v

spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je
dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniuaktivít,ktorépriamo,činepriamosúvisiasvýkonomjehopovolania;prácažalobcujevysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná; práca žalobcu ako hasiča je nezameniteľná a veľmi
dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných

haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných látok a množstve rôznych technických zásahov a
rôznych záchranných prácach; preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu ako hasiča, regenerácia,
súkromie a rodinný život, do ktorej bolo porušením práva únie v prípade žalobcu zasiahnuté;
(6.15) prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za primeranú; odvolací súd
sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho

priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo
rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv
nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti;
nemajetkovú ujmu nie je ani podľa odvolacieho súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca
nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav); žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval

1.938,09 hodín služobnej pohotovosti (tabuľka v bode 4.4.5 časť 6.9 odôvodnenia), ktorá mu nebola
započítaná do služobného (pracovného) času, čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v
sume 3,66 € za hodinu (7.105,14 € / 1.938,09 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti
nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným
záľubám, regenerácii či odpočinku; vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku

porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi
zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou
kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti); v každom prípade však
prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.
v prípadoch obetí trestných činov;

(6.16) nesprávny je názor žalovaného, že žalobca nepreukázal negatívne prejavy porušenia práva únie
vo svojom súkromí; rozsah preukazovaných skutočností vyplýva z druhu a spôsobu zásahu žalovaného
do osobnosti žalobcu a aplikovanej právnej normy, ktorá bola žalovaným porušená; predmetom konania
bolo skúmanie porušenia ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktoré zakotvuje právo
na priemerný pracovný (služobný) čas v trvaní najviac 48 hodín týždenne; žalobca preto nie je

povinný preukazovať negatívne dôsledky porušenia práva zo strany žalovaného vo svojom súkromnom
živote, postačuje preukázanie, že v dôsledku porušeniu práva únie bol nútený v rámci služobnej
pohotovosti nezahrnutej do pracovného času tento naviac stráviť v práci a tento čas nemohol využiť iným
spôsobom;totozisteniejepostačujúcenapreukázaniezákladuavýškynárokunanáhradunemajetkovej
ujmy; iné prejavy zásahu do súkromia a ich preukázanie prichádzajú do úvahy v prípade napríklad

difamačných výrokov (a obdobných nárokov), čo však nie je predmetom konania v prejednávanom
spore (z tohto dôvodu na prejednávaný spor ani nedopadajú rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, na
ktoré poukazoval žalovaný, resp. rozhodnutia iných okresných a krajských súdov, ktoré osobitosť nároku
uplatneného žalobcom v prejednávanom spore neberú dostatočne do úvahy);(6.17) neobstojí ani názor žalovaného, že si žalobca v prejednávanom spore spôsobom výpočtu
nemajetkovej ujmy uplatňoval mzdový nárok; cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola
dodržiavaná maximálna hranica týždenného pracovného času v súlade so smernicou 2003/88/ES;

v zmysle judikatúry súdneho dvora spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva únie zo
strany členského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku; súdny dvor ustálil, že náhrada
škody spôsobenej jednotlivcovi zo strany členského štátu porušením práva únie musí byť adekvátna
spôsobenej škode; súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia
§ 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje

ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť; za bezvýznamné odvolací súd považuje,
akým spôsobom dospel žalobca k sume požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom
uskutočnenéhovýpočtubololenodôvodnenieamožnosťkontrolysumypožadovanejnáhradyzhľadiska
jej primeranosti; žalobca (ako mnohí iní žalobcovia v skutkovo a právne obdobných prípadoch) mohol
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov
a aj keď zvolil spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa

zákona č. 315/2001 Z. z. neznamená to bez ďalšieho, že si uplatňuje doplatok mzdy, ale iba to, že
výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil; aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa už vyjadril k charakteru tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024
a sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor;
žalobcom požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu

satisfakčnú aj reparačnú funkciu, preto nebol dôvod na jej zníženie vzhľadom aj na skutkovo a právne
obdobné spory prejednávané odvolacím súdom;
(6.18)nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuopriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi ako vecne správny potvrdil.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ani v obsahu spisu identifikoval podstatné vyjadrenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie
nevysporiadal (bod 4.4.5 odôvodnenia).

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1

písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj právne posúdenie veci ohľadne dôvodnosti
žalobyžalobcuzaspornéobdobieodjanuára2021dodecembra2023považujeodvolacísúdzasprávne
a odvolacími dôvodmi sa žalovanému správnosť napadnutého rozsudku vo výroku o vyhovení žalobe
nepodarilo spochybniť (body 4.4.1 až 4.4.5 odôvodnenia). Pokiaľ žalovaný ako odvolací dôvod uplatnil

aj porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a inú vadu konania (§ 365 ods.
1 písm. d/ C.s.p.) žiadnu z týchto vád konania odvolací súd nezistil.

7.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievovýrokuovyhovení
žalobe (prvý výrok) ako vecne správne potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.)

o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok), ktorý bol tiež vecne správny a v súlade
s plným úspechom žalobcu v spore vzhľadom na jeho výsledok, ktorým bolo vyhovenie žalobe žalobcu
v plnom rozsahu.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa

ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v odvolacomkonaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania
formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady

(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.
zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.