Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214225166
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7214225166.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K.. R. V., narodeného D., zastúpeného advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Košice, Štúrova 20, proti žalovanej U. Y., narodenej D., zastúpenej
advokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Košice, Thurzova 7, IČO: 36860930,
o ochranu osobnosti, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-43C/177/2014, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. marca 2024 sp. zn. 2Co/184/2022, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (teraz Mestský súd Košice) (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) rozsudkom z 05. mája 2022 č. k. 43C/177/2014-237 žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a

priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že sa žalobca žalobou dožadoval uložiť žalovanej povinnosť
zaslať mu ospravedlňujúci list za nepravdivé tvrdenia uvedené v trestnom konaní vedenom na OR PZ v
Košiciach sp. zn. ČVS: ORP-2565/2-OVK-KE-2013, ktorým poškodila jeho dobré meno, krivo ho obvinila
zo zločinu vydierania a znížila tým jeho česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, v ktorom by zároveň
uviedla,žetvrdenia:„bolvianočnývečierokatamjup.V.poprvýkrátchytilzazadok“,„prišielknejzozadu

a chytal ju oboma rukami za obe polky“, „keď sedela za počítačom prišiel za ňou, začal ju masírovať“,
„keď sa prechádzala po chodbe ju štipol do zadku“, „povedal, že nemá špekulovať, že by išla do hliadky,
že mu sľúbila, že bude poslúchať a vtedy jej mal povedať nevymýšľaj, ako môžem pomôcť, tak viem
človeka aj zničiť“ a „stále využil príležitosť, že ju chytil za zadok alebo za stehno, alebo keď sedela
za počítačom, prišiel zozadu a začal jej masírovať krk a chrbát“ nie sú pravdivé a uplatnil si nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy 15.000 eur.

1.2. Z vykonaného dokazovania nemal súd prvej inštancie preukázané, že by žalovaná akýmkoľvek
spôsobom o žalobcovi verejne rozširovala nepravdivé informácie o jeho správaní voči nej, či už na
pracovisku alebo ich verejným zverejňovaním na sociálnych sieťach. Svedkovia nepotvrdili, že by
žalovaná bola o žalobcovi verejne rozširovala nepravdivé skutočnosti týkajúce sa jej obťažovania ním.
Súd konštatoval, že žalovaná iba využila svoje legitímne právo obrátiť sa na orgány činné v trestnom
konaní po tom, ako jej problém na pracovisku neriešili jej nadriadení, ktorí ju fakticky inštruovali k

tomu, aby svoje práva uplatnila práve týmto spôsobom. Dodal, že dokazovaním po začatí trestného
stíhania neboli jednoznačne preukázané tvrdenia v prospech ani v neprospech žalobcu a rovnako neboli
preukázané ani tvrdenia v prospech alebo neprospech žalovanej. Vychádzajúc z toho, že základnou
podmienkou pre vznik občiansko-právnych sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka je, aby došlo
k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť podaním trestného

oznámenia žalovanou 19. 11. 2013, konkrétne uvedením nepravdivých tvrdení ohľadne jeho správania
sa voči nej na pracovisku, súd podanie trestného oznámenia označil/chápal ako uplatnenie procesnéhopráva žalovanej podľa/vyplývajúceho z Trestného poriadku. Ani pokiaľ išlo o ďalšie podmienky pre vznik
občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej podľa § 13 Občianskeho zákonníka, a to neoprávnenosť
zásahu a príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby a vznikom

nemajetkovej ujmy, nemal ich súd naplnené/preukázané. Uzavrel, že keď neexistoval zásah, ktorý
vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu a ani protiprávny charakter tohto zásahu, nemôže existovať ani
príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou.
1.3. Navyše súd poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by žalovaná obsah trestného oznámenia
bola zverejnila alebo verejne ním bola oboznámila zamestnancov mestskej polície. Mal preukázané

svedeckými výpoveďami, že žalovaná o správaní sa žalobcu voči nej verejne nehovorila a nerozširovala
o tom žiadne informácie a skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, nakoľko
zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že svedkovia o tom, až kým neboli predvolaní vypovedať pred
vyšetrovateľom nemali vedomosť. Súd preto uzavrel, že konaním žalovanej neboli naplnené znaky
neoprávnenéhozásahudoosobnostižalobcu.Súdkonštatoval,žesažalobcavpriebehuceléhokonania
nevyjadril, že by na základe trestného oznámenia žalovanej bolo došlo k reálnej degradácii v jeho

služobnom postavení a hodnotení, naopak nepretržite od 17. 7. 2006 pôsobil ako veliteľ staníc v rámci
Mestskej polície Košice. V súvislosti s tým nemal preukázanú ani pracovnú degradáciu žalobcu, ani
zníženie jeho príjmu ani postih inými negatívnymi sankciami. Ani svedkovia nevyjadrili svoj negatívny
postoj voči žalobcovi v dôsledku podaného trestného oznámenia a skutočností uvedených žalovanou.
Jedine svedok R. vypovedal tak, že sa jeho vzťahy so žalobcom prerušili, pretože žalobca bol v tom čase

nadriadeným svedka a svedok zo strany tak ďalších nadriadených ale aj podriadených pociťoval nátlak
a výčitky, koho si to vychoval. Tento postoj svedka však súd nevyhodnotil tak, že by tvrdenia žalovanej
v trestnom oznámení boli natoľko intenzívne, aby kvôli ním boli ohrozené, resp . aby boli zasiahli do cti,
dôstojnosti a dobrého mena žalobcu.
1.4. Súd vykonaným dokazovaním nemal jednoznačne preukázané, či tvrdenia žalovanej obsiahnuté v

trestnom oznámení sú alebo nie sú pravdivé; pravdivosť tvrdení žalovanej bola podporená svedeckou
výpoveďou F.., uvedenou v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktorá správanie sa
žalobcu charakterizované ako sexuálne slovné narážky alebo dotyky potvrdila z vlastnej skúsenosti,
avšak ona ich však nebrala ako obťažovanie. Tiež z výpovede svedka JI.. vyplynulo, že o správaní sa
žalobcu spôsobom obťažujúcim ženy hovorilo ihneď ako sa stal veliteľom, prvýkrát teda v roku 2006,

kedy svedok bol jeho nadriadeným. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že konanie žalovanej
neboloobjektívnespôsobilézásahudoosobnostnýchprávžalobcu,pretožalobuakonedôvodnúvcelom
rozsahu, zamietol. Tvrdenia žalobcu, že bolo do jeho cti a dobrej povesti zasiahnuté konaním žalovanej
majúcim, resp. dosahujúcim intenzitu, ktorá by odôvodňovala potrebu ospravedlnenia sa a nemajetkovej
ujmy, nebolo jednoznačne preukázané.

1.5. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu,
rozsudkom z 21. marca 2024 sp. zn. 2Co/184/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; a zároveň

priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že súd prvej inštancie sa správne vyporiadal
so zistenými skutkovými okolnosťami, správne vyhodnotil koho zaťažovalo v tom-ktorom štádiu
dokazovania dôkazné bremeno a vo veci aj správne rozhodol, ak vychádzal z toho a dospel k
záveru, že žalobca nepreukázal existenciu takého konania žalovanej, ktoré by bolo neoprávneným

zásahom do osobnostných práv žalobcu. Žalobca, pokiaľ ide o neoprávnený zásah, resp. pokiaľ sa
týka neoprávneného zásahu do jeho osobnosti zdôrazňoval, že sa domáhal ochrany osobnosti pred
nepravdivými tvrdeniami zo strany žalovanej, ktoré uviedol, že presne identifikoval na strane 3 podanej
žaloby a súčasne negatívne vymedzil, že sa nedomáha ochrany osobnosti voči žalovanej z dôvodu,
že naňho podala trestné oznámenie, ani z dôvodu, že sa naňho sťažovala. Avšak žalobca prehliadol,

že ním namietané nepravdivé tvrdenia zo strany žalovanej, žalovaná uviedla ako skutkové tvrdenia v
rámci podaného trestného oznámenia a teda napádané tvrdenia boli obsahom jej trestného oznámenia.
Podať trestné oznámenie je subjektívnym právom každej osoby, a teda i žalovanej. Predpokladom
úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti okrem iného je neoprávnený zásah do chránených
osobnostných práv, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Nemožno však označiť za protiprávny

zásah do osobnosti také správanie, príp. písomný alebo ústny prejav, ku ktorému došlo v rámci výkonu
subjektívneho práva, ktorému je priznávaná ochrana do takej miery, že je mu dávaná prednosť pred
iným právom. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného vtedy, keď je zásahdovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom. V danej veci žalovaná bola oprávnená podať
trestné oznámenie.
2.2. Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle §

13 a nasl. Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno
hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu
došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci sa inak zásah týka osobnosti fyzickej osoby (§
11 Obč. zák.). Subjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby podať trestné
oznámenie. Ak žalobca namieta nepravdivosť tvrdení, že nimi bolo zasiahnuté do jeho osobnostných

práv, keďže je právom žalovanej podať trestné oznámenie a tvrdiť skutočnosti, je dôkazné bremeno na
žalovanom (správne žalobcovi - poznámka dovolacieho súdu), aby preukázal jednak, že predmetnými
tvrdeniami/vyjadreniami žalovanej došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ako aj, že tieto tvrdenia
sú nepravdivé. Vzhľadom na subjektívne právo žalovanej podať trestné oznámenie a uvádzať v
ňom skutočnosti, čo je podstatou trestného oznámenia, dôkazné bremeno preukázať, že žalovanou
ako oznamovateľkou v trestnom oznámení tvrdené skutočnosti sú nepravdivé a zasiahli do jeho

osobnostných práv/práv na ochranu osobnosti, zaťažuje žalobcu, nie žalovanú, ktorá prostredníctvom
týchto tvrdení realizovala svoje subjektívne právo, resp. žalobca mal a mohol preukázať, že išlo zo strany
žalovanej o exces (napr. krivá výpoveď), čo preukázané nebolo.
2.3. Odvolací súd má na základe obsahu spisu, s ktorým sa oboznámil za to, že žalobca nepreukázal ani
len zásah do jeho osobnostných práv ako prvotný predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu

osobnosti, pretože tvrdenia o znížení autority a rešpektu medzi jeho podriadenými príslušníkmi mestskej
polície, vznik pochybností o jeho morálnej bezúhonnosti ako dôsledok žalovanou uvedených tvrdení pri
oznámení trestnej činnosti, nebol preukázaný. Preukázaný nebol ani zásah do jeho súkromného života,
ktorý žalobca ani bližšie nekonkretizoval. Z vyjadrení žalovanej naopak v týchto súvislostiach vyplynulo,
že žalobca v práci bol povýšený na zástupcu náčelníka, k čomu by s najväčšou pravdepodobnosťou

v prípade negatívneho vplyvu ním vymedzených tvrdení žalovanej, uvedených ňou pri realizácii jej
subjektívneho práva podať trestné oznámenie, nebolo došlo. V súkromí žalobcu došlo k obnoveniu
jeho spolužitia s manželkou, s ktorou v čase trestného konania v spoločnej domácnosti z iných
dôvodov nežil a v krátkom čase po podaní trestného oznámenia sa narodilo žalobcovi a jeho manželke
dieťa. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je

neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z
hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Žalobca za zásah (do osobnostných práv) považoval všetky
ním v žalobnom návrhu vymedzené tvrdenia žalovanej, ktorými na Okresnej prokuratúre Košice II pri
spisovaní trestného oznámenia do zápisnice vymedzovala/popisovala okolnosti, za ktorých došlo ku
skutku, ktorý mala za trestný čin, o spáchaní ktorého urobila oznámenie a na základe ktorých žalovanou

oznámených skutočností bolo začaté trestného stíhanie. Žalobca síce správne uvádzal v žalobnom
návrhu, v konaní na súde prvej inštancie, a ako to aj zdôraznil v podanom odvolaní, že za zásah do
osobnosti fyzickej osoby nemožno považovať trestné oznámenie podané príslušnému orgánu, resp. na
tom základe vedené trestné konanie, ale vždy len určité konkrétne správanie subjektu zásahu a v rámci
neho prípadný jeho písomný alebo ústny prejav, ak takéto konkrétne správanie alebo prejav vzhľadom

na všetky okolnosti bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do chránených práv, pričom vymedzil konkrétne
v trestnom oznámení použité tvrdenia/vyjadrenia žalovanej.
2.4. Odvolací súd dodáva to, (čo už žalobca neuviedol), že o neoprávnený zásah do osobnostných práv
by mohlo ísť okrem iného len v prípade zverejnenia nepravdivých údajov difamujúcej (ohováračskej,
hanlivej, ctipoškodzujúcej, klebetnej) povahy (prípadne tiež pravdivých údajov, týkajúcich sa súkromia

a intímnych oblastí života fyzickej osoby, čo však v danej veci tvrdené nebolo) týkajúcich sa
žalobcu. Vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka
trestného konania nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti občana, aj keď by sa inak
týkal osobnosti žalobcu, ak sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo k zásahu
dôjsť. Neprimeranosť v okolnostiach posudzovanej veci preukázaná nebola. Vyjadrenia žalovanej

nepresahovali rámec trestného konania, keď k ním došlo pri výkone iného subjektívneho práva
garantovaného zákonom. Žalobca v tej súvislosti nič konkrétne ani netvrdil.
2.5. Pokiaľ sa týka konkrétností, namietal odvolateľ že nezodpovedá skutočnosti bod 7. odôvodnenia, v
zmysle ktorého mal súd vykonať dokazovanie pripojeným vyšetrovacím spisom, pričom zo zvukového
záznamu z pojednávania z 5. 5. 2022 vyplýva, že súd obsah vyšetrovacieho spisu neoboznámil, a že

žalobca, ani jeho právna zástupkyňa sa nevyjadrili tak, ako je uvedené v zápisnici o pojednávaní, teda,
že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, ale vyjadrili sa, že im je známy obsah súdneho spisu a
obsah uznesenia z 21. 3. 2014 z vyšetrovacieho spisu a ak teda súd nevykonal dokazovanie obsahom
vyšetrovacieho spisu, a napriek tomu, namietal odvolateľ, že z jeho obsahu vychádzal, konkrétnepoukázal na zistenia uvedené v odsekoch 9., 10. a 15., porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.
Odvolací súd zistil zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 5. 5. 2022, že súd prvej inštancie
skutočne na pojednávaní 5. 5. 2022 nevykonal dokazovanie oboznámením celého vyšetrovacieho

spisu, aký dojem vzbudzuje v odôvodnení rozsudku v odseku 7. uvedená formulácia: „... vykonal
dokazovanie ... pripojeným vyšetrovacím spisom číslo...“. Aj pokiaľ ide o nesprávnu protokoláciu v
zápisnici o pojednávaní, z vyjadrení žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, podľa zvukového záznamu,
títo sa skutočne nevyjadrili tak, že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, ale len, že im je známy
obsah uznesenia z 21. 3. 2014 z vyšetrovacieho spisu. Vyhodnotiac námietku v kontexte zistených

okolností a celého konania, uvedené pochybenie nezakladá danosť odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP a uvedeným nesprávnym postupom súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý proces. V odsekoch 9., 10. a 15. odôvodnenia rozsudku sa síce súd odvoláva, resp.
odkazuje na svoje zistenia z vyšetrovacieho spisu, (ktorý nebol v celom jeho rozsahu oboznámený),
avšak ide o zistenia, resp. závery, že žalovaná dňa 19. 11. 2013 na Okresnej prokuratúre Košice II
podala trestné oznámenie na žalobcu, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Košiciach z 23. 12. 2013

bolo začaté trestné stíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a z odseku 15.
odôvodnenia vyplýva, že žalovaná vyššie vedené v odseku 14. uviedla v trestnom oznámení urobenom
na prokuratúre, ktoré skutočnosti pre predmet konania ako taký neboli právne významné, vyplynuli aj z
iných v konaní vykonaných dôkazov a žalobca nemôže argumentovať, že by preňho tieto skutočnosti
neboli známe a ani ich nerozporoval. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených

v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil.
2.6. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho
konania s v súlade s § 255 ods. 1 CSP 1 CSP priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspešný

nebol.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktoré
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Dovolateľ uvádza, že už v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie uplatnil odvolací dôvod,

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Tento odvolací dôvod konkretizoval tak, že nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bol tento odvolací dôvod naplnený, spočíva v tom, že súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku uvádza, že mal vykonať dokazovanie „pripojeným vyšetrovacím spisom č. ČVS: ORP-2562/2-
OVK-KE-2013“ (ďalej len „vyšetrovací spis“), pričom toto tvrdenie nezodpovedá postupu súdu prvej
inštancie. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na to, že ak súd prvej inštancie uviedol v zápisnici o

pojednávaní, konanom dňa 5. mája 2022, že sa žalobca a jeho právny zástupca na tomto pojednávaní
vyjadrili tak, že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, táto časť zápisnice nezodpovedá priebehu
pojednávania, keďže žalobca, ani jeho právny zástupca sa takto nevyjadrili. Z toho žalobca vyvodil,
že pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na skutočnosti zistené
z vyšetrovacieho spisu, ide o skutočnosti, ktoré neboli zistené dokazovaním, vykonaným zákonom

predpísaným spôsobom. Súčasťou tohto odvolacieho dôvodu boli aj námietky žalobcu, že súd prvej
inštancieuvádzapriopiseobsahuvýpovedežalobcuskutočnosti,ktoréžalobcaneuviedolažeaniobsah
výpovede svedka R., tak, ako je uvedený v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, nezodpovedá
skutočnému obsahu jeho výpovede, keďže časť výpovede súd účelovo vytrhol z kontextu. Žalobca
zároveň v odvolaní poukázal na to, že ani zápisnica o výpovedi tohto svedka nezodpovedá skutočnému

obsahu výpovede tohto svedka, tak, ako je táto zaznamenaná na zvukovom zázname. Je nepochybné,
že súd prvej inštancie vychádzal vo svojom rozsudku z dokazovania obsahom vyšetrovacieho spisu,
pričom obsahom tohto vyšetrovacieho spisu nebolo vykonané dokazovanie zákonom predpísaným
spôsobom. Žalobca sumarizuje, že postup, kedy súd prvej inštancie vykonal dokazovanie bez toho, aby
bol žalobca pri tomto dokazovaní prítomný a aby sa mohol k dokazovaniu vyjadriť, je bez akýchkoľvek

pochybností postupom, ktorý porušuje právo žalobcu na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo
strany konania byť prítomný pri vykonávaní dôkazov a právo vyjadriť sa k nim. V tejto trestnej veci boli
vypočúvaní viacerí svedkovia, ktorí sa vyjadrovali ku skutočnostiam, uvádzaným žalovanou. Je zrejmé,
že záver odvolacieho súdu, že obsah vyšetrovacieho spisu nie je významný pre predmet konania,
nijakým spôsobom neobstojí. Osobitne uviedol, že žalobca v odvolaní namietal aj to, že v odôvodnení

rozhodnutiasúduprvejinštancieje,vbode12.,riadku8odôvodnenia,uvedenýobsahvýpovedežalobcu,
z ktorého má vyplynúť, že samotný žalobca mal vo svojej výpovedi uviesť, že na vianočnom večierku mal
žalovanú obťažovať. Žalobca namietal a zodpovedá to skutočnosti, že takéto vyjadrenie v jeho výpovedi
nikdy nezaznelo. Keďže, v súlade s odvolacími námietkami, žalobca poukazuje na to, že ide o opisjeho výpovede a nie o jeho hodnotenie, je zrejmé, že predtým, než by súd dôkaz hodnotil jednotlivo,
aj v súvislosti s inými dôkazmi, je nevyhnutné, aby pravdivo uviedol obsah tejto výpovede. Ak však
súd obsah výpovede uviedol nepravdivo, nie je ani len možné pristúpiť k námietkam proti hodnoteniu

takéhoto dôkazu, keďže súd hodnotil dôkaz, ktorý mal v skutočnosti iný obsah ako ten, ktorý uvádza
súd. Vo vzťahu k výpovedi svedka V. žalobca poukázal v odvolaní na to, že súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia z výpovede tohto svedka vytrhol jednotlivé tvrdenia, ktoré v kontexte s inými neposkytujú
podklad pre závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie.
3.2. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch zásadných právnych aspektoch, z ktorých posúdil

dôvodnosť žaloby, a to: 1/ ak žalobca tvrdí, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo nepravdivými
skutkovými tvrdeniami, je dôkazné bremeno na ňom, aby preukázal, že tieto skutkové tvrdenia sú
nepravdivé (bod 18. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu); 2/ ak sú nepravdivé tvrdenia súčasťou
trestného oznámenia, nie je možné sa domáhať ochrany osobnosti v dôsledku nepravdivosti týchto
tvrdení, keďže podanie trestného oznámenia je oprávnenie každej fyzickej osoby.
3.2.1. Vo vzťahu k prvej nesprávne posúdenej právnej otázke, teda k právnemu posúdeniu, že v prípade,

ak tvrdeným zásahom do osobnostných práv sú skutkové tvrdenia, je povinnosťou žalobcu, teda toho,
kto sa domáha ochrany osobnosti, do ktorej bolo zasiahnuté týmito nepravdivými tvrdeniami, dokázať
nepravdivosť týchto tvrdení, žalobca poukazuje na to, že tento nesprávny právny názor je v rozpore
s ustálenou súdnou praxou dovolacieho súdu, vyjadrenou v nasledujúcich rozhodnutiach. Dovolateľ
poukázalnarozhodnutiesp.zn.7Cdo/175/2021.Žalobcajenázoru,ževprípade,žeodvolacísúdposúdil

dôkazné bremeno v spore o ochranu osobnosti, zásahom do ktorej malo dôjsť skutkovými tvrdeniami
tak, že dôkazné bremeno, že tieto tvrdenia súd nepravdivé, zaťažuje žalobcu v zmysle preukázať ich
nepravdivosť, je nesprávne a správnym právnym posúdením nastolenej právnej otázky je také právne
posúdenie, podľa ktorého v prípade, že k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby malo dôjsť
skutkovými tvrdeniami, je na osobe, ktorá takéto skutkové tvrdenia predniesla, preukázať ich pravdivosť.

3.2.2. Vo vzťahu k druhej odvolacím súdom nesprávne posúdenej právnej otázke, teda či možno
zasiahnuť do osobnostných práv nepravdivými skutkovými tvrdeniami, uvedenými v trestnom oznámení,
krajský súd túto otázku posúdil tak, že podanie trestného oznámenia je uplatnením práva osoby
podávajúcej trestné oznámenie a takéto podanie trestného oznámenia nemôže byť zásahom do
práva na ochranu osobnosti bez ohľadu na pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení v takomto

trestnom oznámení uvedených. Toto právne posúdenie je nesprávne. Správnym právnym posúdením
nastolenej otázky je také, podľa ktorého samotné oprávnenie fyzickej osoby podať trestné oznámenie,
teda oznámiť skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, nezbavuje túto osobu
zodpovednosti za nepravdivosť tvrdených skutočností, a teda, že aj uvedenie nepravdivých skutkových
tvrdení v trestnom oznámení je spôsobilé byť neoprávneným zásahom do osobnostných práv osoby,

voči ktorej takéto trestné oznámenie smeruje. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1MCdo/4/2010.
Žalobca považuje za nesporné, že imunizácia podávateľa trestného oznámenia vo vzťahu k následkom
nepravdivých skutkových tvrdení, uvedených v trestnom oznámení, neobstojí, s odkazom na využívanie
práva na podanie trestného oznámenia, pričom vyššie citované rozhodnutie najvyššieho súdu možno
považovať za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k otázke, či využitie jedného práva automaticky zbavuje

osobu, ktorá ho využíva, zodpovednosti za porušenie práva inej osoby. V tejto súvislosti žalobca
považuje za potrebné uviesť, že či už oprávnenie osoby podať trestné oznámenie, alebo oprávnenie
obracať sa na iné orgány verejnej moci, nelegitimizuje osobu, ktorá takéto oprávnenie využíva na to, aby
v týchto svojich podaniach či prejavoch uvádzala na adresu inej osoby nepravdivé skutkové tvrdenia.
Uvedené vylučuje taký spôsob vyvinenia žalovanej za nepravdivé skutkové tvrdenia na adresu žalobcu,

ako jej poskytol odvolací súd.
3.3. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, aj rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo

na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).
8.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017).
9.1. Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní
došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.

10. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie
troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup
znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala
takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10.1. Pod pojmom nesprávny procesný postup je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý je v rozpore

so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym procesným postupom
znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto
procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr.: právo vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k
návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie,

právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo
na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo
strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami
strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (pozri napr.
2Cdo/105/2018, 5Obdo/17/2020).

11. Dovolateľ namietal nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nemožnosť vyjadriť sa k dokazovaniu. Najmä
poukazoval na to, že súd obsah výpovede uviedol nepravdivo, pričom vo vzťahu k výpovedi svedka
Korbela súd v odôvodnení svojho rozhodnutia z výpovede tohto svedka vytrhol jednotlivé tvrdenia,
ktoré v kontexte s inými neposkytujú podklad pre závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie; ako

aj pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na skutočnosti zistené
z vyšetrovacieho spisu, ide o skutočnosti, ktoré neboli zistené dokazovaním, vykonaným zákonom
predpísaným spôsobom.12. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

13. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v
rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012,
5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení

účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce
skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá
vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,
4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

14. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované
za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu
vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale

aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013,
6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

15. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadnym spôsobom vysporiadal s námietkami dovolateľa
ohľadom opisu výpovede svedka V. súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, nakoľko odvolací

súd po vyhodnotení dospel k záveru, že „... odvolací súd hodnotiac námietky v kontexte celého konania,
sa nestotožňuje ani s touto námietkou dovolateľa, že vytknutými pochybeniami došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces. Jednak námietka je nekonkrétna, odvolací súd na základe oboznámenia
sa so zvukovým záznamom z pojednávania nezistil rozpory medzi tým, čo svedok vypovedal a ako jej
jeho výpoveď zaznamenaná v zápisnici z pojednávania a pokiaľ ide o odsek 18. odôvodnenia rozsudku,

ide o skutkové zistenie súdu z výpovede svedka, opis ktorého súdom nie je v rozpore s podstatou z
výpovede svedka.“

16. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že
dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje
jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa
nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľom tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v posudzovanom

spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho
hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.

17. Podľa ust. § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi
jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak

listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.
17.1. Podľa ust. § 188 CSP súd vykonáva dôkazy na pojednávaní (ods. 1). Súd vykonáva dôkaz
mimo pojednávania, ak je to možné a účelné. Strany majú právo byť prítomné na takto vykonávanom
dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania súd stranám oznamuje spravidla päť dní vopred.
Ak bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní

(ods. 2).
17.2. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.18. K ďalšej namietanej vade malo podľa dovolateľa dôjsť nesprávnym procesným postupom
odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie, a to že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia odvoláva na skutočnosti zistené z vyšetrovacieho spisu, ktoré ale neboli zistené
dokazovaním.
18.1. Z obsahu spisu je nesporné, že súd prvej inštancie na pojednávaní 5. 5. 2022 nevykonal
dokazovanie oboznámením celého vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-2562/2-OKP-KE-2013. Aj pokiaľ ide o nesprávnu

protokoláciu v zápisnici o pojednávaní, z vyjadrení žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, podľa
zvukového záznamu, títo sa skutočne nevyjadrili tak, že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, ale
len, že im je známy obsah uznesenia z 21. 03. 2014 z vyšetrovacieho spisu.
18.2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je ale zrejmé, že súd sa zaoberal skutočnosťami,
ktoré vyplývajú z uznesenia zo dňa 21. 03. 2014 vydaným vyšetrovateľom ORPZ v Košiciach, ktorým
bolo trestné stíhanie zastavené. Všetky tieto skutočnosti ale boli už od počiatku tohto konania žalobcovi

známe, nakoľko sám žalobca predmetné uznesenie predložil súdu ako prílohu žaloby (na č. l. 7 spisu),
t. j. o týchto skutočnostiach už bol dovolateľ oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť.

19. Dovolací súd preto podotýka, že samotné nevykonanie dokazovania s vyšetrovacím spisom,
nespôsobuje reálnu ani právnu nemožnosť oboznámenia sa a nemožnosť vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam, nakoľko tie mu boli z obsahu uznesenia zo dňa 21. 03. 2014 (č. l. 7 spisu) od počiatku
konania známe. Preto vytýkaný procesný postup prvoinštančného súdu, resp. jeho nesprávnosť, bez
ďalšieho nemal za následok znemožnenie žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Ako bolo už vyššie uvedené (ods. 10.), ani prípadné procesné pochybenie odvolacieho, resp.
prvoinštančného súdu neznamená automaticky existenciu dôvodov zmätočnosti rozhodnutia v zmysle §
420 písm. f) CSP, pokiaľ nespĺňa všetky atribúty vyžadované právnou úpravou a to, že tento nesprávny
procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň, že intenzita
tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o prejav

materiálneho nazerania na ochranu procesných práv. Dovolací súd v tých okolnostiach, ktoré žalobca
vymedzil v dovolaní ako dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP, nezistil prípustnosť ani dôvodnosť
dovolania.

21. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup

odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobcu v
tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

22. Dovolací súd sa ďalej zaoberal s namietaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

23. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

24. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
24.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c/ uviesť, ako by mala byť táto

otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017).

25. Dovolateľ ako právne otázky uviedol: 1/ Ak žalobca tvrdí, že k zásahu do jeho osobnostných
práv došlo nepravdivými skutkovými tvrdeniami, je dôkazné bremeno na ňom, aby preukázal, že tieto
skutkovétvrdeniasúnepravdivé(ďalejajako„otázka1/“);pričomodvolacísúdsaodklonilodrozhodnutia
sp. zn. 7Cdo/175/2021. 2/ Ak sú nepravdivé tvrdenia súčasťou trestného oznámenia, nie je možné
sa domáhať ochrany osobnosti v dôsledku nepravdivosti týchto tvrdení, keďže podanie trestného

oznámenia je oprávnenie každej fyzickej osoby (ďalej aj ako „otázka 2/“); pričom odvolací súd sa odklonil
od rozhodnutia sp. zn. 1MCdo/4/2010.

26. V zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:

27. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej

otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017).
27.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená

prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiachnajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
27.2. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a

hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

28. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho
súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017).

Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v

Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

29. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je
relevantnálentakáotázka,ktorákumulatívnevykazujevšetkynižšieuvedenéznaky:a/musíísťootázkuriešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob
jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou

nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba,
dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

30. Dovolací súd sa najskôr zaoberal tým, či sú splnené predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä
z hľadiska, či v prípade dovolateľom nastolenej právnej otázky, ide o takú otázku, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

31. Čo sa týka právnej otázky 1/, dovolateľ uvádza, že odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/175/2021, z ktorého vyplýva, že „Pochybnosti žalobcu však vyvolávala
ďalšia konštatácia odvolacieho súdu, „že v konaní nebolo preukázané, že išlo o nepravdivé tvrdenia
uvedené v sťažnosti (v tomto spore išlo o tvrdenie proti tvrdeniu, či sa mal alebo nemal lekár vyjadriť

znevažujúco voči matke žalovaného a vulgárne voči žalovanému)“ (bod 39. odôvodnenia odvolacieho
súdu). Podľa názoru dovolacieho súdu má uvedená výhrada dovolateľa [bod 6. (ii)] isté ratio. Aj keď
odvolací súd explicitne nehovoril, že žalobca mal v konaní preukázať nepravdivosť tvrdení v sťažnosti,
minimálne implicitne takúto interpretáciu nemožno vylúčiť. Preukázanie pravdivosti skutkových tvrdení
však zaťažuje toho, kto ich tvrdí. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ žalovaný v podanej sťažnosti

uvádzal skutkové tvrdenia a obsah tejto sťažnosti tvoril jadro zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcu, potom preukázanie pravdivosti týchto skutkových tvrdení zaťažovalo v konaní žalovaného.“
31.1. Najvyšší súd ale ďalej v tomto rozhodnutí uvádza, že „Samotná okolnosť - komu v konaní
svedčilo dôkazné bremeno ohľadne skutkového tvrdenia uvedeného v sťažnosti žalovaného - však
pre rozhodnutie odvolacieho súdu nemala praktický význam resp. uvedená okolnosť nebola pre toto

rozhodnutie rozhodujúca, pretože odvolací súd v jeho nosných dôvodoch vychádzal z názoru, že k
neoprávnenému zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu došlo, avšak intenzita tohto zásahu
nebola dostatočná (pozri bod 10. in fine a 11.). Možno preto uzavrieť, že žalobcom nastolenú druhú
otázku [bod 6. (ii)] odvolací súd síce riešil, ale na jej riešení nezaložil svoje rozhodnutie.“

32. Z rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/175/2021 teda vyplýva, že aj keď k neoprávnenému zásahu žalovaného
do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť, nosnou okolnosťou je, že intenzita tohto zásahu nebola
dostatočná.
32.1. Dovolací súd podotýka, že v predmetnom konaní nebol podľa odvolacieho súdu preukázaný
neoprávnený zásah, ale zároveň sa zaoberal aj intenzitou zásahu zo strany žalovanej, pre ktorý mu

mala vzniknúť nemajetková ujma. V zmysle rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/175/2021 je zrejmé, že samotná
okolnosť - komu v konaní svedčilo dôkazné bremeno ohľadne skutkového tvrdenia uvedeného v
sťažnosti žalovaného - nemá pre rozhodnutie praktický význam, nakoľko ak by aj odvolací súd vychádzal
z názoru, že k neoprávnenému zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu došlo, intenzita
tohto zásahu musí byť dostatočná. Odvolací súd sa intenzite tohto zásahu relevantným spôsobom

venoval, kde okrem iného po vykonanom dokazovaní vyhodnotil, že „... žalobca nepreukázal ani len
zásah do jeho osobnostných práv ako prvotný predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti, pretože tvrdenia o znížení autority a rešpektu medzi jeho podriadenými príslušníkmi mestskej
polície, vznik pochybností o jeho morálnej bezúhonnosti ako dôsledok žalovanou uvedených tvrdení pri
oznámení trestnej činnosti, nebol preukázaný. Preukázaný nebol ani zásah do jeho súkromného života,

ktorý žalobca ani bližšie nekonkretizoval. Z vyjadrení žalovanej naopak v týchto súvislostiach vyplynulo,
že žalobca v práci bol povýšený na zástupcu náčelníka, k čomu by s najväčšou pravdepodobnosťou
v prípade negatívneho vplyvu ním vymedzených tvrdení žalovanej, uvedených ňou pri realizácii jej
subjektívneho práva podať trestné oznámenie, nebolo došlo. V súkromí žalobcu došlo k obnoveniu jeho
spolužitia s manželkou, s ktorou v čase trestného konania v spoločnej domácnosti z iných dôvodov nežil,

a v krátkom čase po podaní trestného oznámenia sa narodilo žalobcovi a jeho manželke dieťa.“
32.2. Rovnako odvolací súd doplnil, že „V danej veci nešlo o verejné vyjadrenia žalovanej. Nebolo
preukázané také konanie žalovanej, ktoré by smerovalo k porušeniu práv na ochranu osobnosti žalobcu
a žalovaná by akokoľvek zverejňovala či už údaje o podaní trestného oznámenia alebo žalobcom
napádané ňou v rámci trestného oznámenia použité vyjadrenia. Predmetné vyjadrenia žalovanej boli

a zostali obsahom vyšetrovacieho spisu a to, že sa nejakým spôsobom a v nejakom rozsahu mohli
stať známymi spoločným kolegom žalobcu a žalovanej, ktorí boli v trestnej veci vypočutí, bolo v rámci
vedeného trestného konania a za túto skutočnosť nemôže zodpovedať žalovaná“.32.3. Súdy mali preukázané svedeckými výpoveďami, že žalovaná o správaní sa žalobcu voči nej
verejne nehovorila a nerozširovala o tom žiadne informácie a skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
privodiť žalobcovi ujmu, nakoľko zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že svedkovia o tom, až kým neboli

predvolaní vypovedať pred vyšetrovateľom nemali vedomosť.

33. Dovolací súd taktiež uvádza, že odvolací súd vychádzal riadne z názoru, že zákon neposkytuje
ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený

zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v
spoločnosti. Odvolací súd ale vyhodnotil, že k ujme na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia
v spoločnosti nedošlo.
33.1. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade, aj keby k zásahu do jeho osobnostných práv došlo
nepravdivými skutkovými tvrdeniami, v konaní nebola preukázaná ujma na osobnosti z hľadiska jej
postavenia v spoločnosti, a tým by nedošlo k reálnej úspešnosti žalobcu v konaní o ochranu osobnosti.

34. Preto dovolací súd konštatuje, že v tomto prípade odvolací súd len na riešení otázky 1/ nezaložil
svoje rozhodnutie, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani len zásah do
jeho osobnostných práv ako prvotný predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti.
Žalobcom uvedená otázka 1/ teda nie je otázkou rozhodujúcou pre dané konanie, pretože súdy nižších

inštancií nezaložili svoje rozhodnutia iba na jej riešení.
34.1. Z uvedeného tak vyplýva, že zodpovedanie takto dovolateľom nastolenej otázky 1/ by nemohlo
viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového
konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky,
ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.

35. Čo sa týka otázky 2/, dovolateľ namietal odklon napadnutého rozsudku odvolacieho súdu od
rozhodnutia sp. zn. 1MCdo/4/2010, v ktorom je konštatované: „Základné práva a slobody sa v určitom
konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd
treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (viď napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04,

III. ÚS 34/07) a so zreteľom na to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96). Aj pri strete petičného práva s právom
na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je vecou
súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne

daná prednosť pred druhým právom. Úlohou súdu je, aby na základe konkrétnych okolností daného
prípadu zvážil, či určitý výrok (vychádzajúci z práva na sťažnosť) dosahuje takej intenzity, že zasahuje
do práva na ochranu cti a dobrej povesti a či je primeraný. Nesprávny je preto názor vyslovený oboma
súdmi nižších stupňov, že žalovaný realizoval svoje právo podať sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z.
z. o sťažnostiach, a preto nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Realizácia

ústavou zaručeného petičného práva nevylučuje neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti,
rovnako ústavou garantovaného. Inak povedané petičné právo je ústavne zaručené a uplatnené podľa
práva iba za predpokladu, že nezasahuje neoprávnene do iných základných práv; ak je petičné právo
zneužité, ide o neoprávnený zásah do osobnosti druhého.“

36. Dovolateľ je názoru, že imunizácia podávateľa trestného oznámenia vo vzťahu k následkom
nepravdivých skutkových tvrdení, uvedených v trestnom oznámení, neobstojí, s odkazom na využívanie
práva na podanie trestného oznámenia.

37. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vychádzal z názoru, že vyjadrenie subjektívneho názoru

vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka trestného konania nemožno označiť za
neoprávnený zásah do osobnosti občana, aj keď by sa inak týkal osobnosti žalobcu, ak sa tak stalo
spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo k zásahu dôjsť. Teda odvolací súd vo svojom
rozhodnutí žiadnym spôsobom nekonštatoval, že platí imunizácia podávateľa trestného oznámenia.

38. V zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia (sp. zn. 1MCdo/4/2010) postupoval podobne aj odvolací
súd, keď vyhodnocoval, či určitý výrok (vychádzajúci z práva podať trestné oznámenie) dosahuje takej
intenzity, že zasahuje do práva na ochranu cti a dobrej povesti, a či je primeraný. Odvolací súd dôvodil
v súlade s týmto právnym názorom, že „Súdu v civilnom konaní neprináleží skúmať pravdivosť činepravdivosť obsahu trestného oznámenia, súd v civilnom konaní hodnotí len či žalobcom namietanými
tvrdeniami, ku ktorým došlo pri realizácii subjektívneho práva žalovanej podať trestné oznámenie,
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku neprimeraným spôsobom realizovaného

subjektívneho práva žalovanej a vyhodnotiť stret týchto dvoch subjektívnych práv.“
38.1. Podľa odvolacieho súdu ale neprimeranosť v okolnostiach posudzovanej veci preukázaná nebola.
Z vykonaného dokazovania svedkovia nepotvrdili, že by žalovaná bola o žalobcovi verejne rozširovala
nepravdivé skutočnosti týkajúce sa jej obťažovania ním. Taktiež z vykonaného dokazovania bolo zrejmé,
že pravdivosť tvrdení žalovanej bola podporená svedeckou výpoveďou F. uvedenou v odôvodnení

uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktorá správanie sa žalobcu charakterizované ako sexuálne
slovnénarážkyalebodotykypotvrdilazvlastnejskúsenosti,avšakonaichvšaknebralaakoobťažovanie.
Tiež z výpovede svedka R. V. vyplynulo, že o správaní sa žalobcu spôsobom obťažujúcim ženy hovorilo
ihneď ako sa stal veliteľom, prvýkrát teda v roku 2006, kedy svedok bol jeho nadriadeným.
38.2. Konanie žalovanej nemožno byť vyhodnotené, že by išlo o šikanózne správanie voči žalobcovi,
nakoľko napr. zo svedeckých výpovedí F. U. a R. V. vyplynulo, že tí taktiež majú vedomosť o správaní sa

žalobcu, ktoré popisovala žalovaná. Rovnako nebolo v trestnom konaní preukázané, že išlo zo strany
žalovanej o exces (napr. krivá výpoveď).
38.3.Odvolacísúdvyhodnotil,žekonaniežalovanejnesmerovalokporušeniuprávnaochranuosobnosti
žalobcu a žalovaná nezverejňovala, či už údaje o podaní trestného oznámenia alebo žalobcom
napádané ňou v rámci trestného oznámenia použité vyjadrenia. To, že sa nejakým spôsobom a v

nejakom rozsahu mohli stať známymi spoločným kolegom žalobcu a žalovanej, ktorí boli v trestnej veci
vypočutí, bolo v rámci vedeného trestného konania a za túto skutočnosť nemôže zodpovedať žalovaná.

39. Dovolací súd teda dospel k záveru, že odvolací súd sa od uvedeného rozhodnutia najvyššieho
súdu žiadnym spôsobom neodklonil, keďže z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd

automaticky nevylúčil neoprávnenosť daného zásahu do práva na ochranu osobnosti, ale riadnym
spôsobom na základe konkrétnych okolností daného prípadu zvážil, či konanie žalovanej dosahuje
takej intenzity, že zasahuje do práva na ochranu cti a dobrej povesti a či je primeraný, teda v súlade s
namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/4/2010.

40. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súduprvejinštancieaodvolaciehosúdu.Taktiežjezrejmé,žedovolateľvdovolanínepoukázalnažiadne
rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého by sa súdy nižších inštancií odklonili. Žalobca tak nedôvodne
namieta odklon od judikatúry najvyššieho súdu. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k

právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 písm. a) CSP (porovnaj aj rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/6/2017).

41. Z uvedených dôvodov preto dovolateľom vymedzené otázky nespĺňajú kritériá vymedzenia
dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 432 až § 435 CSP. Len samotné spochybňovanie správnosti

skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne
právne posúdenie nemožno odôvodniť ani spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie

na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade
do úvahy neprichádza.

42.Dovolacísúdpretokonštatuje,žeprípustnosťdovolaniauplatnenéhodovolateľompodľaustanovenia

§ 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol v
zmysle § 447 písm. f) CSP.

43. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľom formulované otázky
nepredstavujú vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Rovnako

dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť
uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa
§ 447 písm. c) a f) CSP.44. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

45. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.