Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, November 10, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/190/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113209773
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4113209773.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a JUDr. Táne Šefčíkovej v právnej veci navrhovateľa A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XX/XX, D., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Bilickým, so sídlom Pri strelnici 64, Nitra, IČO: 42
210 305 proti matke dieťaťa A. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, D., zastúpenej advokátom
JUDr. Ivanom Kochanským, so sídlom Farská 33, Nitra, IČO: 51 904 195 a plnoletému dieťaťu B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, D., v konaní o zapretie otcovstva, o odvolaní matky proti rozsudku
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k . 19C/159/2013-447 zo dňa 26.01.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že návrh z a m i e t a.

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra v poradí prvým rozsudkom zo dňa 14.01.2019 č. k. 19C/159/2013-328 návrh otca
na zapretie otcovstva zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania (výrok II.). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľ podal návrh po uplynutí lehoty
na zapretie otcovstva.

2. Krajský súd v Nitre na základe odvolania navrhovateľa uznesením z 23.04.2020 č. k.

8Co/161/2019-336 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súd prvej
inštancie nevykonal navrhované dôkazy a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov.

3. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zo dňa 26.01.2022 19C/159/2013-447 určil, že
navrhovateľ nie je otcom dieťaťa (výrok I.) a navrhovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100% (výrok II.).

4. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 85 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.
z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon
o rodine“), § 86 ods. 1 Zákona o rodine v znení účinnom do 08.09.2011, nálezom Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 1/2010 zo dňa 20.04.2011, § 86 ods. 1 Zákona o rodine v znení účinnom od 01.01.2016,
§ 88 ods. 1 a § 119b ods. 2 Zákona o rodine.

5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prioritne posudzujúc otázku včasnosti podania žaloby mal
za preukázané, že dieťa sa narodilo dňa XX.XX.XXXX, počas trvania manželstva navrhovateľa a
matky (domnienka otcovstva svedčiaca manželovi matky). Z vyjadrení navrhovateľa vyplynulo, že včase narodenia dieťaťa nemal o svojom otcovstve pochybnosti. V konaní tvrdil, že prvé pochybnosti
ohľadom svojho otcovstva začal mať približne rok po rozvode manželstva s matkou dieťaťa. Manželstvo
navrhovateľa a matky bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 8C/215/99-25 zo dňa

28.6.2000, právoplatným dňa 16.8.2000. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. P 195/01 súd zistil,
že navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.06.2001 domáhal úpravy styku s v tom
čase maloletým dieťaťom a odôvodňoval ho tým, že si plní vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, dieťa sa
v jeho prítomnosti veľmi dobre cíti a navrhovateľ sa aj osobne chce podieľať na jeho výchove. Z tohto
konania sp. zn. P 195/01 nevyplývajú pochybnosti navrhovateľa o otcovstve k dieťaťu. Z uvedeného

súd prvej inštancie vyvodil záver, že navrhovateľ ešte v roku 2001 pochybnosti o otcovstve nemal,
tieto nadobudol až neskôr, s poukazom na jeho vyjadrenia niekedy v rokoch 2002, 2003, presný čas
z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynul. Z dokazovania však mal súd preukázané, že
navrhovateľ pochybnosti o svojom otcovstve nadobudol neskôr ako 3 roky po narodení dieťaťa a pokiaľ
by sa v tomto čase chcel domáhať zapretia otcovstva, platná právna úprava mu to neumožňovala.
Návrh na začatie konania v tejto veci bol Okresnému súdu Nitra doručený dňa 26.03.2013. V tom

čase s poukazom na nález ústavného súdu ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine stratilo dňa
08.09.2011 účinnosť a keďže zákonodarca toto ustanovenie nedal do súladu s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v lehote do 6 mesiacov, stratilo platnosť. Možno tak konštatovať,
že v čase podania návrhu na začatie konania v tejto veci nebola lehota na zapretie otcovstva nijakým
v danom čase platným právnym predpisom limitovaná (tzv. legislatívne vákuum). Dňa 26.06.2015 bola

schválená novela Zákona o rodine, ktorá s účinnosťou od 01.01.2016 opätovne zaviedla lehotu na
zapretie otcovstva svedčiaceho manželovi matky tak, že mu umožnila podať návrh na zapretie otcovstva
v lehote do 3 rokov odo dňa, kedy sa muž označený za otca dieťaťa dozvedel o skutočnostiach dôvodne
spochybňujúcich, že otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke. Bolo zároveň prijaté prechodné
ustanovenie § 119b, ktoré v odseku 2 stanovilo, že konanie o zapretí otcovstva manželom matky

dieťaťa alebo jeho opatrovníkom, o ktorom súd nerozhodol do 31.12.2015, sa dokončí podľa predpisu
účinného od 01.01.2016. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 119b Zákona o rodine mal súd v tejto
prejednávanej veci skúmať, či navrhovateľ podal návrh na začatie konania v lehote 3 rokov odo dňa,
kedy sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa.
Súd prvej inštancie nemal za preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o skutočnostiach dôvodne

spochybňujúcich jeho otcovstvo sa dozvedel až v roku 2012 od pani G. E., kamarátky jeho druhej
manželky, pretože túto ani dôverne nepoznal. Pani G. E. mala mať informáciu o skutočnosti, že
navrhovateľ nie je otcom dieťaťa, od pána ing. H. H., avšak z vykonaných výsluchov svedkov pani
G. E. a pána A. H. H. vyplynulo viacero rozporov. Podľa súdu sa otec o skutočnostiach dôvodne
spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa dozvedel podstatne skôr, no napriek tomu návrh vyhodnotil ako

podanývčas.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žeaplikovaťlimitujúceustanovenie§86ods.1Zákona
o rodine v znení účinnom od 01.01.2016 na toto konanie by bolo v rozpore s princípmi spravodlivosti
a navrhovateľovi by bolo odňaté právo súdnej ochrany. K prechodnému ustanoveniu § 119b Zákona
o rodine uviedol, že jeho aplikácia by bola v rozpore s princípom právnej istoty a vyslovil názor, že nie je
viazaný doslovným znením ustanovenia, ale pokiaľ to princíp všeobecnej spravodlivosti vyžaduje, musí

sa od neho odchýliť. Aj napriek tomu, že mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ
sa o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu dozvedel skôr ako v roku 2012,
pokiaľ by návrh posúdil s poukazom na ust. § 119b Zákona o rodine, musel by ho zamietnuť ako podaný
oneskorene, keď by sa jednalo o neprípustnú retroaktivitu, ktorá by navrhovateľovi prakticky zamedzila
akúkoľvek právnu ochranu.

Prvoinštančný súd mal ďalej za preukázané, že navrhovateľ sa necíti byť biologickým otcom dieťaťa
a potvrdil, že dieťa sa na neho nepodobá. Samotné dieťa malo na stretnutí dňa 06.11.2024 povedať, že
navrhovateľ nie je jeho otcom, ale nevadí mu to, pričom toto tvrdenie nebolo počas konania dieťaťom
ani jeho matkou popreté. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie, za účelom ktorého súd v
konaní ustanovil znalcov v odbore genetika, odvetvie analýza DNA, a to najskôr RNDr. Helenu Polákovú

a neskôr v priebehu konania prof. RNDr. Ľudevíta Kádašiho, PhD. Znalci opakovane predvolávali dieťa,
aby sa k nim dostavilo za účelom odobratia biologických vzoriek potrebných k analýze DNA. Dieťa
sa k odberu biologického materiálu nedostavilo ani na opakované výzvy znalcov a súdu, účelu sa
minulo aj uloženie poriadkovej pokuty dieťaťu. Na tieto úkony zo strany súdu dieťa reagovalo tak, že
sa odberu nepodrobí a s odoberaním biologických vzoriek nesúhlasí, s osobou navrhovateľa nechce

mať nič spoločné. Rovnako matka sa v priebehu konania vyjadrila, že znalecké dokazovanie analýzou
DNA odmieta vzhľadom na skutočnosť, že nie sú cvičené opice, ktoré tvrdenie súd považoval za
dehonestujúce, hraničiace s pohŕdaním súdom. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmienené skutočnosti vovzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že návrhu je potrebné vyhovieť a určiť, že navrhovateľ nie je
biologickým otcom dieťaťa.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 52 a § 53 CMP tak, že súd prvej inštancie priznal

náhradu trov konania navrhovateľovi voči matke a dieťaťu.

6. Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním matka, ktorá navrhla rozsudok zmeniť, žalobu
zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. Nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie, že návrh
bol podaný včas. Mala za to, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že o skutočnostiach dôvodne

spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa sa dozvedel v roku 2012, pretože sa o nich dozvedel v roku 2002
a 2003. Vo výpovedi pred OR PZ, odbor kriminálnej polície v Nitre zo dňa 14.06.2013 uviedol, že rok
po rozvode sa dozvedel, že nie je otcom maloletého B.. S ohľadom na konanie pred Okresným súdom
Nitra sp. zn. 8C/2015/99 a sp. zn. P195/01 navrhovateľ v roku 2011 pochybnosti o otcovstve nemal, keď
sa domáhal úpravy styku v tom čase s maloletým synom tvrdiac, že si plnil vyživovaciu povinnosť, dieťa
sa v jeho prítomnosti cíti dobre a chce podieľať na jeho výchove. Kedy presne nadobudol pochybnosti z

vykonaného dokazovania podľa súdu nevyplynulo, súd mal ale preukázané, že navrhovateľ pochybnosti
o svojom otcovstve nadobudol neskôr ako 3 roky po narodení dieťaťa, chcel podať návrh na zapretie
otcovstva, ale v tom čase platná právna úprava mu to neumožňovala. V čase podania návrhu dňa
26.03.2013 ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine stratilo účinnosť a lehota na zapretie otcovstva nebola
limitovaná. Až novelou Zákona o rodine od 01.01.2016 bola opätovne zavedená lehota na zapretie

otcovstva svedčiaca manželovi matky, tak, že mu umožňovala podať návrh na zapretie otcovstva v
lehote do 3 rokov odo dňa, kedy sa muž označený za otca dieťaťa dozvedel o skutočnosti a dôvodne
spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke. Zároveň bolo prijaté prechodné
ust. § 119b, ktoré v odseku 2 stanovilo, že konanie o zapretie otcovstva, o ktorom súd nerozhodol do
31.12.2015,sadokončujepodľapredpisuurčenéhood01.01.2016,pretomalsúdskúmať,činavrhovateľ

podal návrh na začatie konania v lehote 3 rokov odo dňa, kedy sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne
spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa. Navrhovateľ tvrdil, že o týchto skutočnostiach sa dozvedel v roku
2012 od G. E., ktorej tvrdenia však matka namietala, poukazujúc práve na zápisnicu o jeho výsluchu
pred OO PZ, odbor kriminálnej polície v Nitre. Podľa nej ide o fiktívne vykonštruovaného svedka v
snahe presvedčiť súd, že sa o podstatných skutočnostiach dozvedel až v roku 2012, aby bol návrh

podaný včas. V konaní boli vypočutí okrem G. E. aj A. H. H. a z ich výpovedí vyplynulo viacero rozporov.
Podľa navrhovateľa sa svedkyňa tieto skutočnosti dozvedela od svedka A. H., čo však poprela a ani
svedok A. H. nič také nepočul, pretože sa so svedkyňou len zdravil na zimnom štadióne. Navrhovateľ
taktiež uviedol, že nebol so svedkyňou v užšom kontakte, bola to len kamarátka jeho manželky.
Súd vzhľadom k týmto rozporom dospel k záveru, že navrhovateľ sa nedozvedel o skutočnostiach

dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa od pani E. v roku 2012, ale tieto skutočnosti mu boli
známe podstatne skôr. Napriek tomu však vyhodnotil návrh ako podaný včas, keď dospel k záveru, že
aplikovať ust. § 86 ods. 1 v znení účinnom od 01.01.2016 by bolo v rozpore s princípmi spravodlivosti a
navrhovateľovi bolo odňaté právo súdnej ochrany. Súd prvej ust. § 119b ods. 2 Zákona o rodine, podľa
ktorého sa konanie o zapretie otcovstva nedokončené do 31.12.2015 dokončí podľa predpisu účinného

od 01. 01. 2016 vyhodnotil ako rozporné s princípom právnej istoty a pripomenul, že nie je viazaný
doslovným znením zákonného ustanovenia, ale pokiaľ sa princíp všeobecnej spravodlivosti vyžaduje,
musí sa od neho odchýliť. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 155/2017
z 31.08.2017. Odvolateľka považuje rozhodnutie za nesprávne, nepreskúmateľné, keď z neho nie je
známe, kedy sa navrhovateľ dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, a preto

nemôže obstáť iba konštatovanie, že návrh bol podaný včas. Súd na daný skutkový stav neaplikoval
príslušnú právnu normu a to ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine v znení účinnom od 01.01.2016. V závere
poukázala, že otec dieťaťa nepoprel, že by v čase rozhodnom pre splodenie mal s ňou intímny vzťah,
neosvedčilžiadnuokolnosť,prektorúbysamohlojaviť,žejedôvodpochybovaťojehootcovstve.Závery
súdu prvej inštancie nie sú v súlade so skutočným stavom veci a v danej veci okolnosti jednoznačne

vylučujúce otcovstvo navrhovateľa preukázané a zistené neboli.

7. K odvolaniu matky sa vyjadril navrhovateľ, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že v
čase podania návrhu na začatie konania nebola lehota na zapretie otcovstva limitovaná (tzv. legislatívne

vákuum), až od 01.01.2016 bola opäť zavedená lehota na zapretie otcovstva. Súd podľa neho správne
vyhodnotil,ževyššieuvedenélimitujúceustanovenievzneníúčinnomod01.01.2016nemožnoaplikovať
na dané konanie, pretože by to bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a navrhovateľovi by takto
bolo celkom odňaté právo súdnej ochrany. Poukázal na Nález Ústavného súdu I.ÚS 155/2017 z31.08.2017, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie. Stotožnil sa aj so záverom súdu o neprípustnosti
retroaktivity, ktorá by mu zamedzovala akúkoľvek právnu ochranu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že
návrhnazapretieotcovstvapodalvčas,kedyprávnyporiadokneustanovovalžiadnulehotuaonnemohol

predpokladať, že neskôr nejakú lehotu zavedie. Zastal názor, že formalizmus a rozhodnutie, ktorým by
súd zamietol jeho návrh by vo svojich dôsledkoch zasiahol do podstaty základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie s účinkami degenationis iustitiae. Vo vzťahu k argumentácii,
že analýza DNA nebola vykonaná uviedol, že nebola vykonaná z dôvodu neustáleho odmietania
podrobeniu sa znaleckému dokazovaniu dieťaťom. K tvrdeniu, že na zapretie otcovstva nestačí, že otec

sa necíti byť biologickým otcom, keď je považovaný za otca na základe prvej základnej domnienky
svedčiace manželovi matky, pričom nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že dieťa sa malo vyjadriť
pred stretnutím, že navrhovateľ nie je jeho otcom, ale nevadí mu to poukázal, že tieto tvrdenia neboli
popreté, čím sa stali nespornými a preto súd dospel k správnemu záveru, že nie je biologickým otcom
dieťaťa.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 08.12.2022 č. k. 8Co/35/2022-486 rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

9. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Nitre podal navrhovateľ dovolanie na Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo dňa 26.06.2024 č. k. 7CdoR/8/2023 rozsudok Krajského
súdu v Nitre zo dňa 08.12.2022 č. k. 8Co/35/2022-486 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
pretože podstatnou pre posúdenie včasnosti návrhu navrhovateľa na zapretie otcovstva po aplikácii
na vec vzťahujúcich sa hmotnoprávnych ustanovení Zákona o rodine je ustáliť plynutie hmotnoprávnej
prekluzívnej lehoty na zapretie otcovstva navrhovateľa, s konkrétnym začiatkom kedy sa navrhovateľ

dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo, posúdiť aký právny prostriedok
zapretia otcovstva navrhovateľ mal v danom čase k dispozícií, vyhodnotiť časové hľadisko uplatnenia
práva od zistenia relevantných skutočností a v neposlednom rade je nevyhnutné aplikovať test
proporcionality. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní bude povinnosťou odvolacieho súdu posúdiť
včasnosť návrhu na zapretie otcovstva a pre prípad, že návrh vyhodnotí ako podaný včas, zamerať sa

na existenciu dôvodov na zapretie otcovstva. V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného
i dovolacieho konania.

10. Krajský súd v Nitre prípisom zo dňa 9.9.2024 postúpil predmetnú vec Krajskému súdu v Trnave
v zmysle § 6 ods. 1 CMP ako súdu funkčne a kauzálne príslušnému podľa § 3 ods. 5 písm. b) CMP.

11. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie proti

rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – matkou (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka
použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 65, § 66 CMP),

nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom oboznámil doterajší priebeh konania a doplnil dokazovanie
oboznámením so zápisnicou z výsluchu svedka – navrhovateľa č. ČVS: ORP-615/OBK-NR-2013 zo
dňa 14.6.2013 ako aj zápisnicou Mestského úradu Nitra č. O100 100/10892/2013 zo dňa 24.5.2013,
ktoré sú súčasťou trestného spisu Okresného súdu Nitra č.k. 6T/53/2018, ďalej výsluchom právnych
zástupcov účastníkov konania a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné, preto rozsudok súdu

prvej inštancie bolo potrebné v zmysle § 388 CSP zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho
potvrdenie a ani na jeho zrušenie.

13. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhu otca na zapretie otcovstva
k dieťaťu a na odvolacom súde preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorý návrhu navrhovateľa na zapretie otcovstva vyhovel a určil, že navrhovateľ nie je otcom dieťaťa.

14. Na pojednávaní odvolacieho súdu konanom dňa 10.11.2025 právny zástupca matky uviedol, že
trvá na dôvodoch uvedených v odvolaní zo dňa 3.3.2022. Poukázal na to, že Najvyšší súd SRvytkol odvolaciemu súdu, že tento sa v zmeňujúcom rozhodnutí riadne nevysporiadal s podstatnými
námietkami navrhovateľa a ani so svojimi vlastnými závermi vyplývajúcimi z jeho predchádzajúceho
uznesenia. Ďalej poukázal na skutočnosť, že obsahom základného práva na spravodlivý proces

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V tejto súvislosti
uviedol, že z takéhoto výkladu vyplýva, že odvolací súd rozhodol správne, avšak svoje rozhodnutie
v zmysle platnej judikatúry, rozhodnutí Ústavného súdu SR a Európskeho súdu neodôvodnil. V súvislosti
s výpoveďou právneho zástupcu navrhovateľa na dnešnom pojednávaní poukázal na to, že vlastne

zopakoval skutkový stav, ktorý bol zistený súdom prvej inštancie a keďže zistil, že výpovede svedkov
E., H., D. ako aj samotného navrhovateľa sú rozporuplné, tak sa snažil tieto dôkazy vysvetliť v prospech
svojho klienta. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a návrh zamietol
a priznal matke dieťaťa nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

15. Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedol, že je potrebné

ustáliť plynutie hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty na zapretie otcovstva navrhovateľa s konkrétnym
začiatkom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o skutočnostiach a dôvodoch spochybňujúcich jeho otcovstvo,
ďalej posúdiť, aký právny prostriedok zapretia otcovstva mal navrhovateľ v tom čase k dispozícii, čo
konštatoval aj vo svojom uznesení NS SR zo dňa 26.6.2024. Poukázal na to, že návrh navrhovateľa
v predmetnej veci bol podaný na Okresný súd Nitra dňa 26.3.2013, pričom dodal, že ak v tomto časovom

období začalo konanie o zapretie otcovstva dieťaťu a toto konanie nebolo právoplatne skončené do
31.12.2015, bolo povinnosťou súdu postupovať podľa § 86 ods. 1 v spojení s § 119b ods. 2 Zákona
o rodine v znení účinnom od 1.1.2016. V tomto smere poukázal tiež na vyjadrenie kolektívu autorov
v treťom vydaní komentára Zákona o rodine od Bronislavy Pavelkovej a spol. , stranu 535, ktorých
názor sa zhoduje s názorom navrhovateľa a síce, že manžel matky môže od marca 2012 zapierať

svoje otcovstvo bez obmedzenia lehotou. Ďalej uviedol, a to v súvislosti s testom proporcionality,
že bolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľa, a to vzhľadom na dlhé trvanie samotného konania
ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že nie je potrebné v predmetnej veci
skúmať rodinné vzťahy, vychádzajúc z vyjadrení už toho času plnoletého dieťaťa, ktorý vo vzťahu
k navrhovateľovi uvádzal, že by s takýmto človekom nechcel mať nič spoločné. Mal za to, že vzhľadom

k týmto vyjadreniam dieťaťa mohol súd konanie ukončiť do konca roka 2015. Zdôraznil, že navrhovateľ
bol v konaní aktívny, pričom v dôsledku správania sa odporcom v tomto konaní, ktorí podávali námietky,
či už voči všetkým sudcov alebo znalcom, ďalej si neplnili svoju povinnosť, aby sa ustanovili na úkony
znaleckého dokazovania, čím znemožnili súdu zistiť skutočný stav veci vykonaním analýzy DNA. Ďalej
poukázal na nesprávnu interpretáciu v konaní vypočutej svedkyne pani E., ktorá podľa informácií

navrhovateľa mohla mať vedomosť o tom, že navrhovateľ nie je otcom dieťaťa už od roku 2002, ale
povedala to až niekedy v lete v roku 2012 navrhovateľovi, pričom túto informáciu sa mala dozvedieť
priamo od matky dieťaťa. Mal za to, že tvrdenia svedkov E. a H. H. nemožno vykladať v neprospech
navrhovateľa, pretože z ich výpovedí vyplýva, že navrhovateľ informáciu o tom, že nie je otcom dieťaťa
získal až po lete 2012, kedy začal vo veci pátrať o otázke biologického otcovstva, získaval rôzne

informácie od susedov a iných osôb, čiže to bola jeho domnienka. Uviedol, že zo samotnej výpovede
pani E. vyplýva, že táto poprela, že sa dozvedela o skutočnosti, že dieťa nemá byť navrhovateľovo
od H., avšak jednoznačne a zreteľne sa vyjadrila, že dieťa nemá byť navrhovateľovo samotná matka
dieťaťa. Poukázal na vyjadrenie tejto svedkyne v časti, keď sa vyjadrila ako sa navrhovateľ zatváril
po tom, čo mu túto informáciu oznámila, keď zosmutnel, zostal zarazený. Zdôraznil, že časový úsek,

kedy sa mal navrhovateľ dozvedieť o tom, že nie je otcom toho času už plnoletého dieťaťa, je po lete
2012 a nevedel uviesť, z akého zdroja čerpal súd informáciu, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že
nie je otcom dieťaťa už v roku 2002 a 2003. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny a priznať navrhovateľovi náhradu trov konania, pretože by nebolo spravodlivé, a to vzhľadom na
správanie sa odporcov ako aj dĺžku trvania samotného konania. Poukázal na to, že od momentu, kedy sa

navrhovateľ dozvedel o tom, že nemá byť otcom dieťaťa začal robiť úkony smerujúce k objasneniu tejto
záležitosti, zisťoval, či sa syn na neho podobá, skúmal fotografie z minulosti, pričom táto pochybnosť
sa na základe informácií, ktoré získal prehlbovala a to až do momentu, keď v novembri 2012 navštívil
osobu – pána D.. V tomto čase došlo k ich vzájomnej konfrontácii a následne v marci 2013 podal návrh
na zapretie otcovstva. Na základe týchto skutočností je potrebné vyvodiť, že by nedávalo zmysel, aby

by takéto úkony vykonával až v roku 2012, pokiaľ by vedel, že by nemal byť otcom dieťaťa už v roku
2002 alebo 2003. Nemal by dôvod navštevovať osobu pána D. až po takej dlhej dobe. Pokiaľ odvolací
súd na pojednávaní oboznamoval trestný spis, a to konkrétne zápisnicu z výsluchu navrhovateľa zo
dňa 14.6.2013, tak žiadal, aby súd túto výpoveď navrhovateľa uvedenú v tejto zápisnici vyhodnocovalvo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a prihliadal na túto jeho výpoveď ako jeden z listinných
dôkazov.

16. Podľa § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine (ďalej len „Starý zákon o rodine“), manžel môže
do šesť mesiacov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je
jeho otcom.

Podľa§62ods.1Staréhozákonaorodine,akuplynulalehotaustanovenánazapretieotcovstvajedného

z rodičov, môže generálny prokurátor, ak to vyžaduje záujem spoločnosti, podať návrh na zapretie
otcovstva proti otcovi, matke a dieťaťu.

Podľa § 86 ods. 1 Zákona o rodine účinného do dňa 08.09.2011, manžel môže do troch rokov odo dňa,
keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Podľa § 86 ods. 1 Zákona o rodine účinného odo dňa 01.01.2016, manžel môže do troch rokov odo dňa,
keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho
manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Podľa § 119b ods. 1 Zákona o rodine, ak sa manžel alebo jeho opatrovník do 31. decembra 2015

dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa, ktoré sa po 7.
septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže manžel alebo jeho opatrovník na súde zaprieť, že manžel
je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie pred 1. januárom 2016.

Podľa § 119b ods. 2 Zákona o rodine, konanie o zapretí otcovstva manželom matky dieťaťa alebo jeho

opatrovníkom, o ktorom súd nerozhodol do 31. decembra 2015, sa dokončí podľa predpisu účinného
od 1. januára 2016.

Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

17. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že návrhom bývalého manžela matky dieťaťa na zapretie

otcovstva k maloletému dieťaťu zo dňa 12.03.2013, doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.03.2013,
sa navrhovateľ domáhal určenia, že nie je otcom v tom času maloletého syna B., ktorý sa narodil počas
trvania manželstva dňa XX.XX.XXXX, ktoré manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu
Nitra č. k. 8C/215/1999-25 zo dňa 28.06.2000, právoplatným dňa 16.08.2000, kedy bol maloletý zároveň
zverený do výlučnej osobnej starostlivosti matky a navrhovateľovi bola uložená povinnosť prispievať na

výživumaloletého.NávrhomdoručenýmOkresnémusúduNitradňa27.06.2001sanavrhovateľdomáhal
úpravy styku s maloletým, pričom z daného konania, vedeného pod sp. zn. P 195/01 nevyplývajú
pochybnosti navrhovateľa o otcovstve k maloletému synovi. Styk otca s maloletým bol upravený
rozsudkom Okresnému súdu Nitra sp. zn. P 195/01 zo dňa 21.11.2001. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že
o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo sa dozvedel až v roku 2012 od pani G. E., kamarátky

jeho aktuálnej manželky I. C., s ktorou nebol v užšom kontakte a ktorú informáciu mu mala zmieniť, keď
jej prišiel do bytu namontovať zrkadlá. Matka dieťaťa dané tvrdenia navrhovateľa namietala s poukazom
na zápisnicu o výsluchu navrhovateľa v trestnom konaní pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru
v Nitre, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-615/OVK-NR-2013 zo dňa 14.06.2013, v ktorej navrhovateľ
uviedol, že o skutočnosti, že nie je otcom maloletého sa dozvedel už asi rok po rozvode. Taktiež tvrdila,

že svedkyňa p. G. E. je fiktívnym svedkom vykonštruovaným navrhovateľom za účelom presvedčenia
súdu o tom, že skutočnosti dôvodne spochybňujúce jeho otcovstvo k maloletému sa dozvedel až v roku
2012, a teda jeho návrh bol podaný včas. K daným skutočnostiam sa vyjadril navrhovateľ a boli vypočutí
i svedkovia p. G. E. a p. A. H. H., z ktorých výsluchov vyplynulo viacero rozporov. Navrhovateľ tvrdil,
že informáciu o tom, že nie je otcom maloletého, mal mať od p. G. E., ktorá ju mala mať od p. A. H.

H.. J. G. E. však uviedla, že jej to p. A. H. H. nepovedal, nič také nepočul a s p. G. E. sa iba zdravil,
dlhšie debaty spolu neviedli. P. A. H. H. uviedol, že na zimnou štadióne, kde s p. G. E. mohol prísť do
kontaktu, sa preberali iné témy.18.NazákladepreštudovaniasúdnehospisuvedenéhonaOkresnomsúdeNitrapodsp.zn.6T/53/2018,
mal odvolací súd za preukázané, že na zápisnicu o výsluchu svedka (navrhovateľa) vyhotovenú
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre, odborom kriminálnej polície, ČVS: ORP-615/OVK-

NR-2013 dňa 14.06.2013, nachádzajúcu sa na čísle listu 59 až 61 súdneho spisu, kedy bol navrhovateľ
vypočutý vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1,3 písm. b) Trestného zákona,
navrhovateľ uviedol nasledovné: „Na základe rozsudku OS v Nitre sp. zn. 8C 215/99-25 zo dňa
28.06.2000 bolo moje manželstvo s A. E. C. rozvedené. V danom rozsudku je aj uvedené, že mal. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX sa zveruje do opatery matky a ja ako otec mám na neho platiť výživné vo výške 2.000

Sk, čiže 66,39 Eur. K tomuto chcem uviesť, že ja som sa dozvedel asi už po rozvode, kedy to bolo už
presne neviem, že nie som otcom mal. B.. Vtedy keď som sa to dozvedel, som ale na OS v Nitre nepodal
žalobu ohľadne určenia otcovstva, nakoľko v tom čase už prešla 3 ročná lehota od narodenia dieťaťa
kedy som si mohol podať takúto žalobu. Toto určite viem, že to tak bolo. Nakoľko sa zákon zmenil, som
si podal tento rok asi tak v marci žalobu ohľadne určenia otcovstva. Teraz sme mali mať dňa 10.06.2013
pojednávanie na súde, kde ale p. C. neprišla. Kedy sa dané konanie ukončí je v nedohľadne. Napriek

tomu som musel p. C. a následne aj exekútorovi vyplatiť výživné na mal. B. aj keď viem, že nie som
jeho otcom, stále to mám určené rozsudkom.“
Z obsahu správy vypracovanej na účely daného trestného konania Mestom Nitra, Mestským úradom
v Nitre, odborom sociálnych služieb, č. O 100100/10892/2013 zo dňa 24.05.2013, nachádzajúcej sa
na čísle listu 136 súdneho spisu, vyplynulo nasledovné: „Menovaný uviedol, že z predchádzajúceho

manželstva má 16-ročného syna, ktorý žije so svojou matkou v K.. So synom nie je v kontakte. Platí
na neho výživné vo výške 66 Eur. Momentálne na Okresnom súde v Nitre prebieha konanie o zapretie
otcovstva, nakoľko pán C. má dlhodobo podozrenie, že nie je otcom dieťaťa.“

19. V danej právnej veci je predmetom konania návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva určeného na

základe prvej domnienky otcovstva svedčiacej manželovi matky dieťaťa a nastupujúcej automaticky bez
ohľadu na prípadnú vôľu manžela matky dieťaťa, ak nastane právna skutočnosť, ktorou je narodenie
dieťaťa za trvania manželstva, resp. do 300 dní po jeho zániku. Za predpokladu, že právny stav určený
na základe prvej domnienky otcovstva nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je nápravu možné
docieliť iba za predpokladu splnenia zákonom ustanovených podmienok. V konaní o zapretie otcovstva

je potrebné obligatórne skúmať naplnenie hmotnoprávnych podmienok, kedy okrem existencie dôvodov
zatretia otcovstva musí súd prioritne skúmať včasnosť podania návrhu, a teda posúdiť, či v čase podania
návrhu bola zachovaná prekluzívna lehota ustanovená zákonom. Zákon o rodine pôvodne v znení
účinnom do 08.09.2011 v ust. § 86 ods. 1 ustanovoval, že manžel môže do troch rokov odo dňa, keď
sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. Dňa 08.09.2011 bol

pod č. 290/2011 Z. z. v Zbierke zákonov vyhlásený nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2010
zo dňa 20.4.2011, v ktorom Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine nie
je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa
čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine dňom vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratilo účinnosť.

20. Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že „...subjektívna lehota ustanovená na podanie
zapieracej žaloby v napadnutom ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z., resp. podmienky plynutia uvedenej
lehoty nezohľadňujú fakt, že manžel matky ako právny otec vo väčšine prípadov nadobudne status
otcovstva a prijme zodpovednosť za plnenie rodičovských práv a povinností dobromyseľne s vedomím,

že je biologickým otcom dieťaťa. Napriek všeobecnej požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahov,
resp. na spravodlivom vyvážení všetkých dotknutých záujmov v prípade zistenia, že nie je biologickým
otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty, nemá možnosť sa slobodne a vedome rozhodnúť,
či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky
smerujúce k jeho ukončeniu. Súčasná právna úprava nezohľadňuje osobitný charakter týchto vzťahov

založených v prevažnej väčšine na vzájomnej dôvere rodičov žijúcich v manželstve alebo inom
obdobnom súžití muža a ženy a neposkytuje dotknutým účastníkom týchto vzťahov možnosť ochrany
ich subjektívnych práv, resp. spravodlivú rovnováhu v ochrane práv každého z účastníkov uvedených
právnych vzťahov. Právnemu otcovi po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď
sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, nie je poskytnutý žiadny účinný prostriedok nápravy

na zapretie otcovstva, inak povedané, právny otec po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť
uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek tomu, že napr. disponuje
biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje. Požiadavka vytvorenia účinného prostriedku
nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku je pritom spojená s právom každého domáhať saochrany svojich subjektívnych práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd dospel k záveru, že
„napadnuté ustanovenia neposkytujú dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov,
resp. nezohľadňujú dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva.

Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do
svojich práv. Napadnuté ustanovenia neprimerane zasahujú do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods.
1 dohovoru, ako aj do práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ S poukazom na čl. 125 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky stratilo účinnosť. Vzhľadom na to, že zákonodarca aj napriek nálezu

Ústavného súdu SR v zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine nedal
do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmienené zákonné ustanovenie
stratilo platnosť, vzniklo legislatívne vákuum, počas ktorého absentovala akákoľvek lehota pre zapretie
otcovstva manželom matky dieťaťa.

21. Navrhovateľ sa zapretia otcovstva domáhal návrhom podaným súdu prvej inštancie dňa 26.03.2013,

teda v období, keď ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine nebolo v platnosti, v dôsledku čoho lehota manželka
matkydieťaťanazapretieotcovstvanebolanijakolimitovaná.Navrhovateľvkonaníprezentovaltvrdenie,
že o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo k v tom čase maloletému synovi sa dozvedel až
v roku 2012 od pani G. E.. Súd prvej inštancie vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa ako i rozpory vo
výpovediach svedkov pani G. E. a pána A. H. H. dospel k záveru, že navrhovateľ sa o skutočnostiach

dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa nedozvedel od pani E. v roku 2012, ale tieto skutočnosti
mu boli známe už podstatne skôr. Napriek tomu prvoinštančný súd návrh vyhodnotil ako podaný včas
konštatujúc, že aplikácia limitujúceho ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine v znení účinnom od 01.01.2016
na dané konanie by bola v rozpore s princípmi spravodlivosti a navrhovateľovi by bolo odňaté právo
na súdnu ochranu. Matka dieťaťa v podanom odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie uviedla, že

napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne, nepreskúmateľné, keď z neho nie je známe, kedy sa
navrhovateľ dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, a preto mala za to, že
nemôže obstáť iba konštatovanie, že návrh bol podaný včas. Zároveň namietala, že prvoinštančný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. K odvolacej námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov, odvolací súd
poznamenal, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení a súčasne, že vykonané dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti

a vierohodnosti, kedy následne hodnotí všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom už pravdivosť
dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým
zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti
dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov či

vyjadreníúčastníkovkonanianevyplynuli,aniinaknevyšlivpriebehukonanianajavo,aleboakopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli na základe vykonaného dokazovania preukázané alebo vyšli počas
konania najavo, a teda výsledok konania nie je v súlade s § 191 CSP.

23. V súvislosti s odvolacou argumentáciou matky dieťaťa odvolací súd považoval za potrebné

uviesť, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru o hodnovernom
preukázaní skutočnosti, že navrhovateľ sa o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo k v tom
čase maloletému synovi dozvedel až v lete roku 2012 od pani G. E., kedy súd pri hodnotení vykonaných
dôkazov, a to tak vyjadrení navrhovateľa prezentovaných v priebehu konania, ako aj výsluchov
svedkov pani G. E. a pána A. H. H. vykonaných na účely preukázania tvrdení navrhovateľa, musel

konštatovať, že výpovede svedkov sa súdu javia ako málo presvedčivé a navzájom si rozporujúce,
kedy súčasne nekorešpondujú s tvrdeniami samotného navrhovateľa. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že
informáciuotom,ženiejebiologickýmotcomvtomčasemaloletéhosyna,malmaťodpaniG.E.,ktoráju
malaodpánaA.H.H..Taktiežuviedol,že paniG.E.nepozná,videljupárkrátvživote,nonapriektomujej
uveril a podal návrh na zapretie otcovstva. Pani G. E. vo svojej svedeckej výpovedi síce potvrdila, že sa

pred navrhovateľom mala zmieniť o tom, že syn nie je jeho, avšak ďalej uviedla, že túto informáciu určite
nemá od pána H.. Pán A. H. H. sa vo svojej svedeckej výpovedi vyjadril, že pani E. nikdy nepovedal, že
navrhovateľ nie je otcom dieťaťa. Dodal, že s pani E. sa len zdravil, dlhšie debaty spolu neviedli a toto
tvrdenie na zimnom štadióne nepočul ani od iných osôb. Odvolací súd hodnotiac zmienené vykonanédôkazy v ich vzájomnom kontexte dospel k záveru, že navrhovateľom tvrdené skutočnosti o údajnom
získaní vedomosti, na základe ktorej nadobudol pochybnosti o svojom otcovstve k synovi až v roku 2012,
podporené ním navrhovanými svedeckými výpoveďami pani G. E. a pána A. H. H., sa odvolaciemu súdu

nejavia ako dostatočne vierohodné a zakladajúce sa na pravde, kedy odvolací súd považoval za nutné
výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť tak, že navrhovateľ nadobudnutie pochybností o tom, že
sa o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo k synovi dozvedel až v roku 2012, v konaní pred
súdom prvej inštancie ako i v priebehu odvolacieho konania nepreukázal.

24. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľ sa
o skutočnosti, že nie je otcom dieťaťa, dozvedel už podstatne skôr, kedy daná skutočnosť vyplynula
z obsahu súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 6T/53/2018, a to predovšetkým
zo zápisnice o výsluchu svedka (navrhovateľa) vyhotovenú Okresným riaditeľstvom Policajného zboru
v Nitre, odborom kriminálnej polície, ČVS: ORP-615/OVK-NR-2013 dňa 14.06.2013, kde po poučení, že
má v zmysle § 131 ods. 1 Trestného poriadku vypovedať len pravdu uviedol o. i. nasledovné: „K tomuto

chcemuviesť,žejasomsadozvedelasiužporozvode,kedytoboloužpresneneviem,ženiesomotcom
mal. B.. Vtedy keď som sa to dozvedel, som ale na OS v Nitre nepodal žalobu ohľadne určenia otcovstva,
nakoľko v tom čase už prešla 3 ročná lehota od narodenia dieťaťa kedy som si mohol podať takúto
žalobu. Toto určite viem, že to tak bolo. Nakoľko sa zákon zmenil, som si podal tento rok asi tak v marci
žalobu ohľadne určenia otcovstva. Teraz sme mali mať dňa 10.06.2013 pojednávanie na súde, kde ale

p. C. neprišla. Kedy sa dané konanie ukončí je v nedohľadne. Napriek tomu som musel p. C. a následne
aj exekútorovi vyplatiť výživné na mal. B. aj keď viem, že nie som jeho otcom, stále to mám určené
rozsudkom.“, čo následne i potvrdil svojim vlastnoručným podpisom. Zároveň zo správy vypracovanej
Mestom Nitra, Mestským úradom v Nitre, odborom sociálnych služieb, č. O 100100/10892/2013 zo
dňa 24.05.2013 vyplynulo o. i. nasledovné: „Momentálne na Okresnom súde v Nitre prebieha konanie

o zapretie otcovstva, nakoľko pán C. má dlhodobo podozrenie, že nie je otcom dieťaťa.“

25. Odvolací súd považuje spontánnu výpoveď navrhovateľa na vyššie zmienenú zápisnicu o výsluchu
svedka za vierohodnú, dostatočne autentickú, pravdivú a hodnoverne preukazujúcu, že navrhovateľ
sa o skutočnosti, že nemá byť otcom v tom čase maloletého syna dozvedel „už asi po rozvode“,

kedy zároveň zdôvodnil, prečo návrh na zapretie otcovstva nepodal už v zmienenom období, a síce
v danej dobe už uplynula trojročná prekluzívna lehota od narodenia dieťaťa, počas ktorej návrh podať
mohol. Súčasne uviedol dôvod podania návrhu na zapretie otcovstva v roku 2013, ktorým je zmena
zákonnej úpravy. Dovetkom „Toto určite viem, že to tak bolo.“ opätovne potvrdil a verifikoval správnosť
a pravdivosť ním zmienených tvrdení. Podporne k uvedenému i zo správy vypracovanej odborom

sociálnych služieb Mestského úradu v Nitre dňa 24.05.2013 vyplýva skutočnosť, že navrhovateľ mal
mať „dlhodobo“ podozrenie, že nie je otcom dieťaťa. Odvolací súd sa domnieva, že za predpokladu,
že by tvrdenie prezentované navrhovateľom o tom, že sa o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich
jeho otcovstvo k synovi dozvedel v roku 2012, bolo pravdivé, by pracovník odboru sociálnych
služieb nedisponoval informáciou, že podozrenie o svojom otcovstve má „dlhodobo“, kedy by obdobie

eventuálnej vedomosti navrhovateľa o pochybnostiach o jeho otcovstve k synovi od roku 2012 do mája
roku 2013 bolo logické vyhodnotiť napr. ako „niekoľko mesiacov“. Súčasne i navrhovateľ v odvolacej
replike pripúšťa, že „aj keď mohol mať nejaké pochybnosti o svojom biologickom otcovstve už skôr,
tieto vychádzali len z jeho vnútorného cítenia, avšak až do roku 2012 nedosiahli takú intenzitu, aby
mohli mať právnu relevanciu vo vzťahu k začatiu plynutia subjektívnej lehoty“, ktorým vyjadrením sám

pripúšťa, že pochybnosti o otcovstve mal skôr ako v do vtedy v konaní prezentovanom období leta
roku 2012, pričom jeho konštatovanie o nižšej intenzite vzhľadom na relevanciu vo vzťahu k plynutiu
subjektívnej lehoty s ohľadom na jeho už vyššie citovane vyjadrenie v trestnom konaní, sa súdu javí
ako účelové. Pri hodnotení predmetných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach odvolací súd
dospel k presvedčeniu, že navrhovateľ mal podozrenie či vedomosť o tom, že nie je otcom v tom čase

maloletého syna už v období po rozvode manželstva s matkou dieťaťa. Berúc do úvahy, že manželstvo
účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nitra, č. k. 8C/215/1999-25 zo dňa
28.06.2000, právoplatným dňa 16.08.2000 ako i skutočnosť, že navrhovateľ sa návrhom doručeným
Okresnému súdu Nitra súdu dňa 27.6.2001 domáhal úpravy styku s v tom čase maloletým dieťaťom,
kedyzdanéhokonaniavedenéhopodsp.zn.P195/01nevyplynulipochybnostinavrhovateľaootcovstve

k synovi, a zároveň zohľadňujúc skutočnosť, že navrhovateľ sa prestal stýkať s maloletým synom
v roku 2002 a prestal si riadne plniť vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi od 01.01.2004, ktorá
skutočnosť bola ustálená v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 6T/53/2018, odvolací súd rešpektujúc
názor dovolacieho súdu ustálil moment, kedy navrhovateľ nadobudol vedomosť o skutočnostiachspochybňujúcich jeho otcovstvo k synovi na obdobie rokov 2002 až 2003, kedy má za to, že navrhovateľ
sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo najneskôr uplynutím roka 2003
(31.12.2003).Vnadväznostinauvedenéodvolacísúdpoukázalinačasovýúsekplynutiahmotnoprávnej

prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na zapretie otcovstva, kedy vzhľadom na v danom čase platné
a účinné ust. § 57 ods. 1 Starého zákona o rodine, podľa ktorého manžel môže do šesť mesiacov
odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom,
v období, kedy navrhovateľ nadobudol vedomosť o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo
nemal možnosť úspešne sa domáhať zapretia otcovstva podaním návrhu na príslušný súd, z dôvodu,

že v Starom zákone o rodine formulovaná zapieracia lehota bola koncipovaná na získaní vedomosti
o objektívnej skutočnosti, ktorou je narodenie dieťaťa manželke manžela. O danej skutočnosti, t. j.
narodenie maloletého syna, mal navrhovateľ podľa tvrdení matky dieťaťa v priebehu konania vedomosť
odo dňa jeho narodenia, t. j. od XX.XX.XXXX, ktoré tvrdenie navrhovateľ v konaní nerozparoval,
preto ho odvolací súd nemá dôvod považovať za sporné. Lehota na zapretie otcovstva navrhovateľovi
teda uplynula šesť mesiacov odo dňa narodenia syna, čiže odo dňa XX.XX.XXXX. Odvolací súd

súčasne dáva do pozornosti i na ust. § 62 ods. 1 Starého zákona o rodine, podľa ktorého ak uplynula
lehota ustanovená na zapretie otcovstva jedného z rodičov, môže generálny prokurátor, ak to vyžaduje
záujem spoločnosti, podať návrh na zapretie otcovstva proti otcovi, matke a dieťaťu. S poukazom
na citované zákonné ustanovenia odvolací súd konštatoval, že navrhovateľ v období, keď nadobudol
vedomosť o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo k synovi, mal k dispozícii právne prostriedky

umožňujúce zapretie jeho otcovstva, a to aj i napriek obmedzujúcemu ust. § 57 ods. 1 Starého zákona
o rodine, a síce ak navrhovateľ zmeškal podanie návrhu na zapretie otcovstva v pôvodnej šesťmesačnej
lehote od nadobudnutia vedomosti o narodení syna podľa § 57 ods. 1 Starého zákona o rodine, stále
mal možnosť obrátiť sa s podnetom na generálneho prokurátora v súlade s § 62 Starého zákona o
rodine. V tomto smere odvolací súd poukazuje na zásadu vigilantibus iura scripta sunt (práva patria

bdelým), ktorá je už ustálenou zásadou rozvíjanou v pomeroch moderného právneho štátu, ktorý
subjekty právnych vzťahov poníma ako emancipovaných jedincov, ktorí sa musia aktívne pričiniť o
to, aby ich práva boli rešpektované a chránené. Navrhovateľ však ostal pasívny a využitie daného
právneho inštitútu nápravy nesúladného právneho stavu s faktickým (biologickým) stavom opomenul,
s maloletým neudržiaval žiadny kontakt, neplnil si právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím

uloženú vyživovaciu povinnosť. Následne až o takmer o desať rokov neskôr dňa 26.03.2013 podal
na prvoinštančom súde návrh na zapretie otcovstva k toho času maloletému synovi, pričom nemožno
nechať bez povšimnutia skutočnosť, že sa zapretia otcovstva začal domáhať v relatívne krátkom čase po
tom, ako matka dieťaťa dňa 07.09.2012 návrhom na vykonanie exekúcie iniciovala exekučné konanie na
vymoženie výživného na maloletého syna, kedy upovedomenie o začatí exekúcie bolo navrhovateľovi

ako povinnému doručené dňa 25.10.2012.

26. Navrhovateľ sa s návrhom na zapretie otcovstva k v tom čase maloletému synovi obrátil na súd prvej
inštancie, ako už bolo vyššie niekoľkokrát zmienené, dňa 26.03.2013, a teda v období absentovania
zapieracej lehoty pre manžela matky dieťaťa v dôsledku straty účinnosti a následne i platnosti ust. § 86

ods. 1 Zákona o rodine v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR č. PL ÚS 1/2010-57 (publikovaný
pod č. 290/2011 Z. z.). V období od 08.09.2011 do 31.12.2015 nebola lehota na zapretie otcovstva
manželom matky dieťaťa nijakým spôsobom limitovaná. Uvedený stav tzv. „vacuum iuris“ bol následne
zákonodarcom korigovaný, a to prijatím zákona č. 175/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým bolo zavedené nové znenie ust. § 86 ods. 1 Zákona
o rodine, spolu s jeho prechodným ust. § 119b, a to s účinnosťou od 01.01.2016.

27. Podľa ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine účinného od 01.01.2016, manžel môže do troch rokov odo
dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo

jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Podľaust.§119bods.1Zákonaorodineúčinnéhood01.01.2016,aksamanželalebojehoopatrovníkdo
31. decembra 2015 dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa,
ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže manžel alebo jeho opatrovník na súde

zaprieť, že manžel je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie
pred 1. januárom 2016.Podľa ust. § 119b ods. 2 Zákona o rodine účinného od 01.01.2016, konanie o zapretí otcovstva
manželom matky dieťaťa alebo jeho opatrovníkom, o ktorom súd nerozhodol do 31. decembra 2015, sa
dokončí podľa predpisu účinného od 1. januára 2016.

28. Zákonodarca prijatím novely Zákona o rodine č. 175/2015 Z. z. zaviedol trojročnú subjektívnu
lehotu na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa počítanú od nadobudnutia jeho vedomosti o
skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo, ktorá zodpovedá požiadavkám tak judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ako i Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Prijatím intertemporálnych ustanovení § 119b ods. 1 a 2 Zákona o rodine
sa zákonodarca snažil napraviť stav, počas ktorého nebola stanovená žiadna zapieracia lehota pre
manžela matky dieťaťa, preto zapieraciu lehotu predĺžil o tri roky, do 31.12.2018, v prípade ak dieťa
bolo narodené po 07.09.2008 a ak sa manžel (alebo jeho opatrovník) dozvedel o skutočnostiach
dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa do 31.12.2015. Ďalšie prípady sú upravené druhým
odsekom ustanovenia § 119b Zákona o rodine, podľa ktorého je rozhodné, či do 31.12.2015 bolo

súdom rozhodnuté v konaní o zapretí otcovstva manželom matky (alebo jeho opatrovníkom) a pokiaľ
do 31.12.2015 súd v prebiehajúcom konaní o zapretí otcovstva právoplatne nerozhodol, v ďalšom
(budúcom) priebehu konania sa mu ukladá dokončiť takéto konanie podľa predpisu účinného od
01.01.2016, teda povinnosť aplikovať právnu úpravu ustanovenia § 86 ods. 1 Zákona o rodine v
znení účinnom od 01.01.2016. V prejednávanej veci konanie o zapretie otcovstva začalo na základe

návrhu podaného otcom dňa 26.03.2013, t. j. v období, keď zapieracia lehota na podanie návrhu
nebola v dôsledku straty účinnosti a následne i straty platnosti ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine
obmedzená resp. z formálneho hľadiska časovo ohraničená. Predmetné konanie však neskončilo do
31.12.2015, a teda bolo povinnosťou súdu prvej inštancie na danú situáciu aplikovať ust. § 119b ods.
2 Zákona o rodine a v súlade s jeho dikciou postupovať v zmysle ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine

v znení účinnom od 01.01.2016. Odvolací súd sa v tomto smere nemohol stotožniť s tvrdeniami
prezentovanými navrhovateľom v odvolacej replike, v ktorej poukazoval na to, že súd prvej inštancie
sa dostatočne a správne vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami, pričom poukázal na
názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že limitujúce ust. §
86 ods. 1 Zákona o rodine v znení účinnom od 01.01.2016 nemožno na dané konanie aplikovať, keďže

uvedené by bolo v rozpore s princípmi spravodlivosti a navrhovateľovi by takto bolo celkom odňaté právo
súdnej ochrany. Prvoinštančný súd v danom prípade vychádzal z princípu všeobecnej spravodlivosti,
keďženiejeviazanýdoslovnýmznenímzákonnéhoustanovenia,ktorývyžadujeajodklonoddoslovného
znenia zákonnej normy. V danej súvislosti súd rovnako poukázal na záver Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý uviedol v náleze sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31.08.2017.

Odvolací súd v nadväznosti na uvedený právny názor súdu prvej inštancie považoval za potrené
uviesť, že z dikcie intertemporálneho ust. § 119b ods. 2 Zákona o rodine je úplne zrejmé, aký postup
bolo potrebné v konaní o zapretí otcovstva, ktoré do 31.12.2015 nebolo právoplatne skončené, zvoliť.
Rešpektujúc vôľu zákonodarcu a účel, ktorý zavedením daného ustanovenia sledoval, mal odvolací
súd za to, že žiadnym výkladom zmieneného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru o

existencii výnimky, pri ktorej na konanie právoplatne neskončené do 31.12.2015 možno na aplikovanie
ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine účinného od 01.01.2016 rezignovať. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé,
aký odklon od doslovného znenia daného ustanovenia súd prvej inštancie zvolil, kedy mal za to, že
žiadnym výkladom daného ustanovenia (resp. odklonom od jeho doslovného znenia) nie je možné
dospieť k záveru o absolútnom ignorovaní zákonnej úpravy a jej následnom neaplikovaní, dodávajúc,

že keby zákonodarca mal vôľu zohľadniť (akékoľvek) výnimky pri aplikácii ust. § 119b ods. 2 Zákona
o rodine, tak by ich pri tvorbe intertemporálnych ustanovení zákona č. 175/2015 Z. z. i definoval.
Odvolací súd preto nemôže súhlasiť s názorom vysloveným súdom prvej inštancie, ktorý odkazujúc
na rozpor s princípom právnej istoty, ku ktorému by došlo v prípade aplikovania ust. § 119b ods.
2 Zákona o rodine a poukazujúc na neprípustnosť retroaktívneho pôsobenia daného ustanovenia,

konštatoval, že nebolo možné pristúpiť k zamietnutiu návrhu navrhovateľa dôvodu jeho oneskoreného
podania. Naopak, odvolací súd mal za to, že prvoinštančný súd bol v prejednávanej veci povinný
aplikovať na právne vzťahy účastníkov konania novú právnu úpravu, kedy v postupe podľa § 119b
ods. 2 Zákona o rodine použitím ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine účinného od 01.01.2016 nevzhliadol
nezlučiteľnosť či rozpor s princípom právnej istoty, či iným z princípov, na ktorých je budovaný právny

štát. Zásah do základných práv v podobe nepriamej retroaktivity a princípom okamžitej aplikability
vyvolanejintertemporálnounormou§119bods.2Zákonaorodinespĺňapožiadavkylegality(dostupnosti
i predvídateľnosti zákona), legitimity (v sledovanom cieli verejného záujmu) i podmienky nevyhnutnosti
proporcionálneho zásahu v demokratickej spoločnosti. Odvolací súd v aplikovaní príslušnej právnejnormy nevzhliadol navrhovateľom namietaný prílišný formalizmus, naopak, postup súdu aplikovaním §
86 ods. 1 Zákona o rodine účinného od 01.01.2016 považoval za nevyhnutný, kedy v ňom nevzhliadol
ani žiadne známky nerovnakého zaobchádzania či diskriminácie v zmysle čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. K námietke
navrhovateľa, že nemohol predpokladať, že zákonodarca neskôr zavedie lehotu, ktorá manželovi matky
dieťaťa umožní podať návrh v lehote do troch rokov odo dňa, kedy sa dozvie o skutočnostiach dôvodne
spochybňujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu, odvolací súd považuje za potrebné dodať, že považuje len
za veľmi málo pravdepodobné, že by sa navrhovateľ skutočne domnieval, že zákonodarca vtedajší stav

neplatnostidanejprávnejnormynikdynezosúladísnálezomÚstavnéhosúduanevyriešitýmlegislatívne
vákuum, ktoré v súvislosti s ním nastalo, tak ako to v odvolacej replike prezentuje. Súčasne uviedol, že
nález Ústavného súdu SR nijako nespochybňoval existenciu zapieracej lehoty, ani jej trojročnú dĺžku,
ale zaoberal sa iba začiatkom jej plynutia, preto i danom čase bolo možne predpokladať, že do dĺžky
zapieracej lehoty ako aj do existencie tohto inštitútu ako takého zákonodarca počas legislatívneho
procesu nebude zasahovať.

29. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd poukázal na názor vyslovený Najvyšším súdom SR
v rozsudku sp. zn. 9Cdo/12/2022 zo dňa 26.04.2023: „Vo všeobecnosti platí, že za platnosti a účinnosti
nového právneho predpisu môžu prechodné ustanovenia určiť a/ buď to, že na riešenie (doriešenie)
konkrétnych právnych situácií sa v stanovenom rozsahu použijú skoršie právne normy (t.j., že sa

dočasne nepoužijú nové, už platné a účinné právne normy), b/ alebo to, že vzťahy, ktoré vznikli za
pôsobnosti skoršieho právneho predpisu, sa spravujú ustanoveniami nového, neskoršieho právneho
predpisu. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita
je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. ... Pri nepravej retroaktivite

zákonodarcauznávaprávneskutočnosti,nazákladektorýchpodľapredchádzajúcejprávnejnormydošlo
kvznikuurčitýchprávnychvzťahov,ichobsahmôžepodriadiťnovejúprave.Onepravúretroaktivitumôže
ísť aj vtedy, ak zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna
prinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.Nepravá
retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov,

ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ
nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu)
zavádzadobudúcnanovýrežimamechanizmus(procedúru)uplatneniatýchtoprávalebopokiaľprávam
nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový
obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal

za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy
(4Cdo/98/2010). Z tohto pohľadu sa prijíma názor, že sa tu nejedná o retroaktivitu, lebo účinky prijatej
právnej úpravy pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti.
Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach,
ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych

predpisov.Tátozásadasaneuplatnívtýchprípadoch,akzákonznejustanovívýnimky(porov.uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 12/2012 z 26. júna 2013). Procesné právo v prípade stretu novej a
starej právnej úpravy (automaticky a bez ďalšieho) vychádza z princípu okamžitej aplikability procesných
noriem teda, že nový procesný predpis sa vzťahuje na konania začaté predo dňom jeho účinností, ale
i do budúcnosti. Začaté konania a doposiaľ neskončené (“živé konania“) sa dokončia podľa nových

procesných predpisov. Princíp okamžitej aplikability na živé konania bol expressis verbis vyjadrený
napríklad v novej procesnej úprave v ustanovení § 470 ods. 1 CSP (Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.). Panuje všeobecná zhoda
na tom, že tento princíp platí v procesnom práve ako samozrejmosť, bez potreby explicitnej právnej
úpravy a že toto pravidlo nemá nič spoločné s inštitútom retroaktivity. Od zásady zákazu retroaktivity vo

vzťahu k základným právam a slobodám je výnimočne možné sa odchýliť, a to výslovným pozitívnym
(intertemporálnym) ustanovením (I. ÚS 238/2004).
Z uvedeného vyplýva, že intertemporálne ustanovenie (§ 119b ods. 2 zákona o rodine) a jeho aplikácia
odvolacím súdom vo vzťahu k ustanoveniu § 86 ods. 1 zákona o rodine v znení účinnom od 1. januára
2016 nepôsobí retroaktívne (do minulosti), účinky nepravej retroaktivity a okamžitej aplikability týchto

ustanovení nie sú nezlučiteľné s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V uvedenom kontexte
za odôvodnenú nemožno považovať argumentáciu dovolateľa o porušení princípu právnej istoty a
legitímnych očakávaní, práva na spravodlivý súdny proces, princípu justifikácie (zachovania) účinkov,
požiadavke ústavne konformného výkladu. (napr. čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy).“30. Na základe vyššie uvedeného, reflektujúc na právny názor Najvyššieho súdu SR, poukazujúc na
princíp okamžitej aplikability procesných noriem, ktorý nemá nič spoločné s inštitútom retroaktivity,

a teda konštatujúc, že prechodné ust. § 119b ods. 2 Zákona o rodine vo vzťahu k aplikácii ust. § 86
ods. Zákona o rodine v znení účinnom od 01.01.2016 nepôsobí retroaktívne, a preto v tomto smere
nemožno dospieť k záveru o porušení princípu právnej istoty, princípu spravodlivosti či zamedzeniu
súdnej ochrany navrhovateľa, odvolací súd konštatoval, že odvolanie matky dieťaťa, ktorá poukazovala
nanesprávneprávneposúdenievecisúdomprvejinštancie,jedôvodné.Odvolacísúduviedol,žeprávne

posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne
posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

31. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania síce dospel k správnym skutkovým
záverom, avšak následne ich odignoroval, v rozpore s ust. § 119b ods. 2 Zákona o rodine neaplikoval
právnu normu vzťahujúcu sa na daný skutkový stav, t. j. ust. § 86 ods. Zákona o rodine v znení účinnom
od 01.01.2016, na základe čoho nesprávne vyhodnotil, že návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva
bol podaný včas. Navrhovateľ zmeškal podanie návrhu na zapretie otcovstva v pôvodnej šesťmesačnej

lehote od narodenia dieťaťa podľa ust. § 57 Starého zákona o rodine a následne nevyužil možnosť podať
podnet generálnemu prokurátorovi podľa ust. § 62 Starého zákona o rodine. Navrhovateľ podal návrh
na zapretie otcovstva až 26.03.2013, t. j. v období legislatívneho vákua, počas ktorého zapieracia lehota
nebola nijako obmedzená, na čo však zákonodarca reflektoval prijatím novely č. 175/2015 Z. z., čím
napravil tento protiústavný stav, ktorý nastal v dôsledku straty účinnosti a následne i platnosti ust. § 86

ods. 1 Zákona o rodine. Účelom zákona č. 175/2015 Z. z. však nebolo zaviesť možnosť podávať návrhy
na zapretie otcovstva bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Rozhodujúca bola v danom prípade
aplikácia ust. § 119b ods. 2 Zákona o rodine a z nej vyvodený právny záver, že navrhovateľ zmeškal
podanie návrhu na zapretie otcovstva v zákonom ustanovenej trojročnej lehote plynúcej odo dňa kedy
sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo v zmysle ust. § 86 ods. 1 Zákona

o rodine účinného od 01.01.2016, keďže ako bolo v konaní preukázané, o takých skutočnostiach sa mal
navrhovateľ dozvedieť v období rokov 2002 až 2003. Na využitie dostupných právnych prostriedkov na
zapretie otcovstva však navrhovateľ v danom čase rezignoval a návrh na zapretie otcovstva podal až
26.03.2013, t. j. približne o 9 až 10 rokov od kedy sa dozvedel, že by nemal byť biologickým otcom v tom
čase maloletého syna. Uplatnenie súdnej ochrany navrhovateľa po takmer desiatich rokoch len obťažne

indikuje naplnenie zásady „práva patria bdelým“ („vigilantibus iura scripta sunt“).

32. Súčasne, s poukazom na názor vyslovený Ústavným súdom SR v uznesení zo dňa 08.12. 2015 sp.
zn. III. ÚS 632/2015, že „Práve v situácii absencie zákonných limitov, ktoré by právnu istotu rodinných
vzťahov a ochranu záujmov dieťaťa zabezpečovali aj prostredníctvom ustanovenej zapieracej lehoty a

podmienok jej plynutia, nemôže konajúci súd rezignovať na spomínanú požiadavku vyvažovania, a teda
akceptovať časovú neobmedzenosť podávania zapieracej žaloby. Je tak dočasnou úlohou súdu, aby do
doby vyplnenia medzery v zákone v každom konkrétnom prípade posúdil, či uplatnená žaloba s ohľadom
na časový rámec od zistenia skutočností relevantných pre spochybnenie otcovstva obstojí z hľadiska
primeranosti zásahu do práv iných dotknutých osôb.“, odvolací súd zdôrazňuje, že ani za hypotetickej

situácie, kedy by zákonodarca nepristúpil k napraveniu protiústavného stavu prijatím zákona č. 175/2015
Z. z., by nebolo možné akceptovať časovú neobmedzenosť pri podaní návrhu na zapretie otcovstva
v danej veci, kedy od zistenia relevantných skutočností dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa,
do doby podania návrhu na zapretie otcovstva, uplynula tak dlhá doba, že by nebolo možné daný návrh
považovať za včasne podaný bez posúdenia zásahu do princípu právnej istoty, princípu proporcionality

čiprávanarešpektovaniesúkromnéhoarodinnéhoživota.Odvolacísúdtedaispoukazomnauznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 632/2015 považoval za potrebné apelovať na skutočnosť, že
i keď neaplikáciu ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine v súlade s dikciou ust. § 119b ods. 2 Zákona
o rodine považuje za neakceptovateľnú, ani za predpokladu (hypotetickej) ignorácie daného zákonného
ustanovenia je s návrhom na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa podanom v medziobdobí od

vydania nálezu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 po nadobudnutie účinnosti novely Zákona o rodine do 31.12.2015
potrebné sa vysporiadať v súlade s názorom vysloveným Ústavným súdom SR, a síce že nemožno prijať
ani názor, že je v súlade s ústavnokonformným výkladom taká interpretácia ustanovenia § 119b ods.
2, že zapretie otcovstva nebude v tomto medziobdobí obmedzené žiadnou zapieracou lehotou, teda žebezbreho od kedy sa oprávnený dozvie, že nie je otcom dieťaťa, mohol na súde v období od 08.09.2011
do 31.12.2015 uplatniť zapieraciu žalobou, keby by taký výklad popieral záujmy i právne istoty všetkých
ostatných zúčastnených subjektov v založenom rodinnoprávnom vzťahu. Je potrebné zdôrazniť, že

podstatou nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 bolo zohľadnenie záujmu otca (manžela matky
dieťaťa) v možnosti poprieť jeho otcovstvo k dieťaťu, a to v zapieracej lehote plynúcej od nadobudnutia
vedomosti o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo, nie od obmedzujúcej podmienky
dozvedenia sa o objektívnej skutočnosti narodenia dieťaťa manželke, ako tomu bolo za účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy. Nález však nesmeroval k spochybneniu zapieracej lehoty (v tom čase

trojročnej) ako takej, ale dôraz kládol iba na riešenie začiatku jej plynutia. Zámerom Ústavného súdu SR
však nebolo, aby nastal právny stav, kedy by „bezbreho“ kedykoľvek manžel matky dieťaťa mohol podať
zapieraciu žalobu. I keď v dôsledku oneskorenej reakcie zákonodarcu taký stav formálne čiastočne
nastal, bolo súladné s predmetným nálezom i neskoršou rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR
(vyššie zmienené uznesenie sp. zn. III. ÚS 632/2015) v tomto medziobdobí zaviesť ústavné súladnú
právnu reguláciu, ktorá nastala prijatím ustanovenia § 119b ods. 2 Zákona o rodine. Odvolací súd dodal,

že Ústava Slovenskej republiky vo svojom čl. 46 ods. 1 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení právo na
bezbrehú súdnu a ani inú právnu ochranu negarantuje, práve naopak pravidlom je zákonná regulácia
umožňujúca realizáciu takého práva. Obdobne aj ESĽP opakovane zdôrazňuje, že právo na súdnu
ochranu nie je absolútne a podlieha právnej regulácii (určitým obmedzeniam). Právna regulácia lehôt, v
ktorých sa možno obrátiť na súd, má za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a rešpektovanie princípu

právnej istoty (Pérez de Rda Cavanilles proti Španielsku, rozsudok, 28.10.1998, č. 28090/95, § 45).

33. Odvolací súd ďalej považoval za potrebné poukázať i na judikatúru ESĽP, z ktorej v zásade vyplýva,
že po uplynutí zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy maloletého dieťaťa na udržaní
vytvorených rodinných väzieb nad záujmami otca na zosúladení právnej situácie s biologickou realitou.

ESĽP podľa tohto pravidla postupuje predovšetkým v prípadoch, ak sa preukáže, že sťažovateľmi neboli
využité právne prostriedky zapretia otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov. ESĽP pri
aplikácii článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odlišne posudzuje prípady
vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom
ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa,

resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady keď právny otec svoje
otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že
nie je biologickým otcom dieťaťa. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii článku
8 Dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického
a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Týmto momentom

totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou otcovstva, získava možnosť
vedomesvojímrozhodnutímďalejpokračovaťvužzaloženomprávnomvzťahusdieťaťomaniesťzneho
vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu alebo využiť právne prostriedky na odstránenie
nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom. V zmysle slovenskej právnej úpravy zapretia
otcovstva, ale aj s poukazom na judikatúru ESĽP a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, z ktorých jednoznačne vyplýva, že po uplynutí lehoty na zapretie otcovstva začínajú záujmy
dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva. V súvislosti s uvedeným odvolací súd
opätovne zdôrazňuje, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ v období, kedy nadobudol vedomosť
o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo mal k dispozícii právne prostriedky umožňujúce
zapretie jeho otcovstva, a to aj i napriek obmedzujúcemu ust. § 57 ods. 1 Starého zákona o rodine,

a síce ak navrhovateľ zmeškal podanie návrhu na zapretie otcovstva v pôvodnej šesťmesačnej lehote
plynúcej od nadobudnutia vedomosti o narodení syna, podľa § 57 ods. 1 Starého zákona o rodine, mal
možnosť obrátiť sa s podnetom na generálneho prokurátora v súlade s § 62 Starého zákona o rodine,
ktorú možnosť v danom čase nevyužil zo súdu neznámych subjektívnych dôvodov, čím však vedome
pokračoval v založenom právnom vzťahu s v tom čase maloletým synom a daný stav akceptoval.

34. V prejednávanej veci sú proti sebe postavené práva navrhovateľa v postavení rodiča a práva
dieťaťa. Obe strany majú právo na udržanie právnej istoty a jej stabilitu. Rovnako majú právo na
vlastnú identitu, ktorej súčasťou je aj zistenie, či právny status vytvorený na základe domnienky
otcovstva zodpovedá aj biologickému stavu. V konaní o zapretí otcovstva proti sebe stoja záujmy

rodiča, ktorý tvrdí, že nie je otcom dieťaťa a právo dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb,
a len na základe testu proporcionality je možné ustáliť, koho záujmy prevažujú. V takýchto prípadoch
je teda nevyhnuté aplikovať test proporcionality, čo znamená zamerať sa na spôsobilosť dosiahnutia
stanoveného cieľa (test vhodnosti) a na najšetrnejší zásah vo vzťahu k dotknutému základnémuprávu (test potrebnosti), a následne zhodnotiť za akých okolností bude prejavený súhlas jednej či
druhej strane. Je potrebné dosiahnuť rovnováhu medzi záujmom otca vec prejednať a záujmom
všeobecným, ktorý chráni práva dieťaťa, ale aj právo na právnu istotu. V prejednávanej veci mal

odvolací súd z vyjadrení dieťaťa v priebehu konania, ako i z jeho správania a faktického konania za
preukázané, že neprejavil hodnoverný záujem na zásahu do jeho právneho statusu syna navrhovateľa
v dôsledku prípadného zapretia otcovstva, ako ani záujem na poznaní skutočnosti, či navrhovateľ je
alebo nie je jeho biologickým otcom. Aj keď syn navrhovateľa má v čase rozhodovania odvolacieho
súdu 28 rokov, všeobecný záujem na ochrane jeho práv, i keď už nie je maloletý ako v čase

podania návrhu navrhovateľa na zapretie otcovstva, nestratil na význame. Odvolací súd po vykonaní
testu proporcionality nezistil také okolnosti prejednávanej veci, ktoré by umožnili uskutočniť pokus
o odstránenie možnej diskrepancie medzi právnym a biologickým otcovstvom navrhovateľa po uplynutí
zákonom pevne stanovenej prekluzívnej zapieracej lehoty, kedy nevzhliadol všeobecný záujem do
zásahu do právnej istoty dieťaťa a uprednostnením eventuálnej materiálnej spravodlivosti, k čomu
odvolací súd iba marginálne podotýka, že skutočný nesúlad medzi právnym a biologickým otcovstvom

navrhovateľa v priebehu konania z ničoho nevyplynul. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd
v súlade s ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine účinného od 01.01.2016 návrh navrhovateľa posúdil ako
podaný oneskorene s dôvodu uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty plynúcej odo dňa, keď sa dozvedel
o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke,
dokazovanie ohľadne skutočností, či je alebo nie je otcom dieťaťa ďalej nevykonával.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388
CSP zmenil tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keď neboli naplnené dôvody pre jeho
potvrdenie alebo zrušenie.

36. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia
dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

37. O trovách prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §

52, § 58 CMP, § 396 ods. 2, § 453 ods. 3 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.
V predmetnej veci súd v okolnostiach prípadu nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo dôvodné
považovať za spravodlivé výnimočné priznanie náhrady trov konania niektorému z účastníkov podľa
ustanovení §53 a §55 CMP.

38. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).