Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2622010067
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2622010067.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr.
Rudolfa Botta a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaných A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale
bytom D. XX a E. E., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom F. G. XXXX, pre zločin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona a § 140 písm. b) Trestného zákona spolupáchateľstvom

podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných a prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave
proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 30.01.2024, č. k. 1T/9/2022-861, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 10.06.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných A. B. a E. E. a prokurátora Krajskej
prokuratúry v Trnave z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Senica (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 30.01.2024, č. k. 1T/9/2022-861,
uznal obžalovaných A. B. a E. E. (ďalej aj obžalovaný, resp. obžalovaní) za vinných zo zločinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona a § 140 písm. b) Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že obžalovaní
ako príslušníci Policajného zboru Slovenskej republiky služobne zaradení na Obvodnom oddelení

Policajného zboru Malacky, dňa 30.03.2019 o 20:04 h ako motorizovaná dvojčlenná hliadka Policajného
zboru s volacím znakom C. XXX na služobnom cestnom vozidle zn. KIA Sportage, H., TEČ: C. po
predchádzajúcej dohode a krátko potom, ako členovia rybárskej stráže G. I. a J. A. sankcionovali otca
obžalovaného nstržm. A. B. - C. B., bytom D. K. XX v čase o 19:32 h pri rieke Morava za rybolov
zakázaným spôsobom a spísali s ním záznam o previnení a potom, ako C. B. v prítomnosti rybárskej
stráže telefonoval s obžalovaným nstržm. A. B., ktorý mu do telefónu povedal „idem tam a zoberiem mu

techničák“, bez zákonného dôvodu, bez súhlasu nadriadeného, v rozpore s § 2 ods. 1 písm. j), písm.
k), § 8, § 9, § 18 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, v rozpore s § 48
ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, s § 69
ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a v rozpore s internými predpismi - čl. 9 ods. 3, ods.
6 nariadenia Prezídia Policajného zboru č. 80/2018 o činnosti základných útvarov služby poriadkovej

polície, čl. 12 ods. 3, ods. 7 nariadenia Prezídia Policajného zboru č. 55/2018 o vykonávaní dohľadu nad
bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, konaní o dopravných nehodách a dopravno-inžinierskej
činnosti a čl. 14 ods. 1 nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 68/2010 o používaní služobných cestných
vozidiel, svojvoľne opustili svoj služobný obvod a inštruktážou určený úsek hliadkovej činnosti a na lúke
na mieste zodpovedajúcom súradniciam N 48o33´42,35 a E 16o57´23,041 v katastri obce C. E. I. v
služobnom obvode Trnavského kraja a okresu Senica zastavili a kontrolovali osobné motorové vozidlo

zn. Ford Maverick TEČ: C. vodiča G. I. a kontrolovali totožnosť spolujazdca J. A., ktorí v uvedenom
čase vykonávali činnosť rybárskej stráže a následne vodičovi v zmysle § 70 ods. 1 písm. d/ zadržalivodičský preukaz a podľa § 72 ods. 1 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke zadržali
aj osvedčenie o evidencii, pričom predmetný služobný zákrok vykonali s cieľom pomstiť sa rybárskej
stráži za sankcionovanie C. B. - otca nstržm. A. B., čím neoprávnene zasiahli do ich práv a slobôd a

neoprávnene zadržali vodičovi G. I. vyššie uvedené doklady.
Za to okresný súd obžalovanému B. uložil podľa § 326 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38
ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon
ktorého mu podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň mu
podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určil skúšobnú dobu probačného dohľadu v trvaní 3 roky. Podľa §

51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze zúčastniť sa
v skúšobnej dobe na psychologickom poradenstve a podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona je obžalovaný
povinný strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom.
Za to okresný súd obžalovanému E. uložil podľa § 326 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38
ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon
ktorého mu podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň mu

podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určil skúšobnú dobu probačného dohľadu v trvaní 3 roky. Podľa §
51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze zúčastniť sa
v skúšobnej dobe na psychologickom poradenstve a podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona je obžalovaný
povinný strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní obžalovaní uviedli, že podávajú odvolanie proti výroku

o vine a prítomný prokurátor zahlásil odvolanie proti výroku o treste u oboch obžalovaných v ich
neprospech.
Prokurátor v písomne odôvodnenom odvolaní uviedol, že súd pri ukladaní trestu obžalovaným použil
ustanovenie § 39 Trestného zákona s prihliadnutím jednak k pomerom obžalovaným, a to že neboli
doteraz súdne trestaní, viedli riadny život, jednalo sa u nich o jednorazové vybočenie z riadneho

vedenia života, ako aj vzhľadom na dlhší časový odstup od spáchania skutku. Ukladaný trest však
podľa jeho názoru je v rozpore s § 39 Trestného zákona pre absenciu zákonných podmienok na
mimoriadne zníženie trestu. U obžalovaných neboli zistené mimoriadne pomery, ktoré by odôvodňovali
postup podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, keď v danom prípade boli zistené obvykle osobné
a rodinné pomery, ktoré sa vyskytujú u mnohých iných páchateľov, preto nemôžu byť dôvodom pre

mimoriadne zníženie trestu. Zároveň u obžalovaných ani nedošlo ku skutočnému prijatiu zodpovednosti
za svoje konanie a ku kritickému postoju k spáchanej trestnej činnosti, naopak svoje protiprávne konanie
popierajú, zľahčujú a bagatelizujú. Poukázal na viaceré negatívne aspekty páchanej trestnej činnosti,
ktoré zvyšujú stupeň závažnosti ich protiprávneho konania, a to konkrétne neoprávnené a bezdôvodné
využitie prostriedkov ozbrojeného bezpečnostného zboru za účelom vykonania odvetného, personálne

motivovaného služobného zákroku. Preto je uložený trest v zjavnom rozpore so zásadou generálnej
prevencie a dostatočne nevyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou tak, ako to má na mysli
§ 34 ods. 1 Trestného zákona. Navrhol napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušiť a obžalovaným
uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný E. prostredníctvom svojho obhajcu v písomne odôvodnenom odvolaní uviedol, že skutková
vetaobžalobyarozsudku(predtýmuzneseniaovzneseníobvinenia)niejepravdivá,pretoženeobsahuje
vo vzťahu k jeho osobe akékoľvek vedomé zavinenie. Nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania,
nemal vedomosť o tom, že spoluobžalovaný komunikoval so svojim otcom a o čom sa rozprávali
v čase skutku. Služobný zákrok bol štandardný a v ňom neporušil svoje povinnosti policajta a nemôže

zodpovedať za svojho kolegu, aké pohnútky ho viedli ku kontrole vozidla členov rybárskej stráže I.
a A.. Nemal vedomosť, že cieľom kontroly, ktorá sa uskutočnila na podnet A. B., mala byť pomsta
rybárskej stráži za sankciovanie jeho otca. Priebeh celej akcie vychádzal z toho, že jeho kolega mal
osobný záujem, o ktorom ho neinformoval, on bol iniciátor kontroly a tak sa mohol len domnievať,
že ide o štandardný postup. Podľa jeho názoru tvrdenie súdu, že ako veliteľ hliadky musel vedieť,

že kontrola poškodených nenapĺňa pojmové znaky účasti na cestnej premávke, kontroly sa aktívne
zúčastňoval a z priebehu skutku je zrejmé, že musel byť informovaný z akého dôvodu, nie je ničím
odôvodnené, nakoľko sám súd uvádza, že A. B. mal na spáchanie skutku motív, ale vo vzťahu k nemu
to neuvádza. Jeho činnosť ako veliteľa hliadky v čase skutku sa nelíšila voči štandardom ako sa služba
vykonávať má, nikto ho neusvedčil, že konal protiprávne, keď nie je nič neobvyklé, že hliadka pri

preverovaní vojde aj do iného okresu a takisto nie je nič výnimočné, že vozidlo, ktoré zíde z cesty na
lúku nemôže byť kontrolované. Výsledkom kontroly bolo zadržanie vodičského preukazu a osvedčenie
o evidencii vozidla, pričom nikde sa nespomína, že toto prebehlo riadnym spôsobom, pretože aj podľa
vyjadrenia poškodeného vodičský preukaz bol poškodený a vozidlo malo technické poruchy a bol dôvodna zadržanie dokladov. Keby mal vedomosť, že A. B. chce vykonať služobný zákrok s motívom pomsty,
v žiadnom prípade by nikdy nič také nedopustil. Po celú dobu sa správal profesionálne, bol ochotný
strpieť aj zaznamenávanie zákroku prostredníctvom mobilných telefónov, pretože si bol vedomý, že nič

protiprávne nekoná. Súd v odôvodnení rozsudku neuvádza žiadne argumenty, podľa čoho usúdil, že
sa mali dopustiť trestnej činnosti spoločne. Namietal, že nikto sa nevysporiadal s dôvodnosťou zásahu,
nakoľko kontrolou boli odhalené priestupky zo strany kontrolovaného vodiča a až po odstránení týchto
dôvodov mu bol vydaný nový vodičský preukaz a vrátené osvedčenie o evidencii vozidla. Len z dôkazov
možno vyvodiť záver, či je alebo nie je zodpovedný za spáchanie trestného činu. Navrhol, aby odvolací

súd sám rozhodol tak, že ho v zmysle § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby.
Obžalovaný B. prostredníctvom svojho obhajcu v písomne odôvodnenom odvolaní uviedol, že
v odôvodnení rozsudku súd neuviedol, na základe ktorých dôkazov ktoré skutočnosti považoval za
dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú a tiež z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,
ako sa súd vyrovnal s obhajobou. Namietal, že neboli vykonané všetky potrebné dôkazy v rozsahu na

náležité objasnenie veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a preto okresný súd dospel k nesprávnym
skutkovým záverom v danom prípade. Podľa jeho názoru z úplnej nahrávky celého služobného zákroku
hliadky by bolo zrejmé, že osoby sa snažili pôsobiť na obžalovaných, že nech upustia od dokončenia
služobného zákroku a vyjadrili sa, že obžalovaní prídu o prácu. Vo vzťahu k výsluchom obžalovaných
v procesnom postavení svedkov by sa mohla vyšetrovateľka PZ vyjadriť k priebehu výsluchu, do ktorého

okrem nej zasahovali aj ďalšie osoby, čo je možné podložiť nahrávkou výsluchu obžalovaného B., ktorú
si vyhotovil. Je možné sa tak domnievať, že audiovizuálna nahrávka bola upravovaná a preto obhajoba
opakovane podávala návrh na jej znalecké skúmanie, ktorý však zo strany súdu bol odmietnutý. Tiež
súd odmietol návrh obhajoby na prečítanie výsluchu neb. I. L. a tak bolo porušené právo na obhajobu
obžalovaných. Namietal, že okresný súd nevykonal dokazovanie vo vzťahu k pravosti podpisu otca

obžalovaného B., ktorý návrh bol podaný po prečítaní listinného dôkazu – rozhodnutia Slovenského
rybárskeho zväzu MO – SRZ Sekule Moravský Svätý Ján o oslobodení disciplinárne stíhaného C. B.
zo dňa 18.12.2019, z ktorého vyplynulo, že dňa 30.03.2019 nebola u neho vykonaná kontrola členmi
rybárskej stráže, záznam o previnení nebol spísaný na lovnom mieste, podpis C. B. na doloženom
dodatočnom zázname o previnení je sfalšovaný a číslo občianskeho preukazu nie je totožné s číslom

aktuálneho občianskeho preukazu. Poškodení v minulosti niekoľkokrát kontrolovali svedka B., tak
mali prístup k niektorým údajom, ktoré sa nachádzajú na zázname o previnení, ktorý nebol vypísaný
úplne, chýbajú údaje o dátume narodenia a bydliska a je tam uvedené číslo občianskeho preukazu,
ktorý bol platný do dňa 05.01.2015. Namietal, že súd zaujal odmietavé stanovisko aj k vyžiadaniu si
všetkých sťažností zo Slovenského rybárskeho zväzu Žilina na posúdenie dôveryhodnosti ich výpovedí.

K vierohodnosti výpovede uviedol, že G. I. jeden rok pred skutkom fyzicky napadol C. B., lebo tento mu
na jeho výzvu neodovzdal rybársky lístok, pričom až po intervencii A. B. I. pustil jeho otca a následne
odišli členovia rybárskej stráže preč. Súd sa tak podľa neho nesprávne domnieval, že poškodení nemali
s obžalovaným B. konflikt a nemali motív k pomste. Predniesol verziu, že poškodení mali jednoznačne
motív, aby zámerne a dodatočne vyhotovili záznam o previnení na C. B., aby mohli tvrdiť to, že tento

služobný zákrok bola odplata za údajné sankcionovanie otca obžalovaného A. B., ako to tvrdí obžaloba.
Vyslovil názor, že v tomto prípade ide o dôkaznú núdzu, keď v rámci vyšetrovania nebol zabezpečený
údajovzájomnejtelekomunikačnejprevádzkemedziobžalovanýmB.ajehootcom.Nesplnenímsisvojej
povinnosti spoľahlivo zistiť skutkový stav v kontexte § 2 ods. 10 Trestného poriadku bola v korelácii s tým
porušená aj zásada in dubio pro reo. Opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Tdo/44/2019, z ktorého vyplýva, že význam určenia obvodu výkonu služby príslušníkov inštruktážou
nemožno preceňovať, nakoľko inštruktáž nezakladá miestnu príslušnosť policajtov na vykonávanie
služobnýchzákrokov,alemáhlavneorganizačnývýznam,dôležitýpresamotnýPolicajnýzborzhľadiska
určenia taktiky kontroly územia, ako aj z hľadiska kontroly plnenia služobných povinností hliadky zo
strany jej veliteľa. A tak prípadné prekročenie obvodu výkonu služby nemôže zakladať trestnoprávnu

zodpovednosť pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Predostrel zároveň svoj záver,
že operačný dôstojník pri rozhovore s hliadkou PZ C. XXX uviedol: „Masív rozumel.“, čo znamená, že
porozumel hláseniu hliadky o vykonanom služobnom zákroku mimo obvodu Malacky. Túto skutočnosť
potvrdil aj svedok M., ktorý počul v rádiovej komunikácii medzi obžalovanými a operačným strediskom
aj to, že poškodení sa budú sťažovať na nich, čo potvrdzuje existenciu rádiového hovoru, ktorý sa

vyšetrovateľke PZ nepodarilo zabezpečiť. V tomto smere poukázal aj na výpoveď svedka B. a dospel
k záveru, že komunikácia medzi obžalovanými a operačným dôstojníkom trvala dlhší čas. K tvrdeniu
súdu o úmysle nenahlásiť zmenu miesta výkonu služby uviedol, že už v priebehu služby bol osobne
o tejto skutočnosti z jeho strany oboznámený ich priamy nadriadený riaditeľ OO PZ Malacky, ktorývyhodnotil výkon ich nočnej služby bez závad. Pokiaľ by bolo zadržanie osvedčenia o evidencii vozidla
nezákonné, muselo by byť vrátené neodkladne, pričom riaditeľ bol o celej veci informovaný predtým
než bolo toto osvedčenie zaslané na ODI Malacky. Namietal porušenie práva na obhajobu nakoľko

jeho výsluch vyšetrovateľ vykonal v procesnom postavení svedka a tak bol donútený sám seba
usvedčovať. Už v čase začatia trestného stíhania bolo z uznesenia zjavné, kto by mal byť páchateľom
stíhaného skutku. Podľa jeho názoru tiež nebola splnená skutočnosť, že vykonával právomoc spôsobom
odporujúcim zákonu a v skutkovej vete rozsudku nie sú uvedené konkrétne právne normy, ktorým by
údajne konanie obžalovaných malo odporovať. Po vykonaní inštruktáže stálou službou OO PZ Malacky,

na jej pokyn, resp. s jej súhlasom opustili stanovený hliadkový úsek z dôvodu vykonania obchádzkovej
služby v k. ú. Obcí C. G., F. G. a D. J. N. C. za účelom zadržania možných páchateľov trestných
činov pytliactva, ako aj kontroly podozrivých motorových vozidiel a kontroly lesných porastov v blízkosti
obce F. G., čo bolo aj obsahom inštruktážneho záznamu hliadky, ktorej členovia boli obžalovaní. To, že
pri kontrole vozidla boli zistené nedostatky v súvislosti s dokladmi potrebnými na vedenie motorového
vozidla a so zlým technickým stavom, nemožno považovať za konanie v rozpore s príslušnými

ustanoveniami zákona o policajnom zbore. Obžalovaní ako policajti využili svoje zákonné oprávnenie za
účelom vykonania kontroly podozrivého vozidla, ktorého jedna osoba z osádky nemala doklad totožnosti
a sama súhlasila s lustráciou. Namietal, že členovia rybárskej stráže neboli pri výkone cestnej kontroly
riadne označení, nepredložili preukazy členov rybárskej stráže a z obsahu ich batožinového priestoru
v kontrolovanom vozidle bolo zrejmé, že sú iba na love rýb, lebo mali rybárske náčinie. Na hlavnom

pojednávaní svedok I. uviedol, že túto skutočnosť obžalovaným neoznámili. Na záver navrhol, aby
krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), psím. b) a písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok
zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci rozhodol sám rozsudkom tak, že obžalovaného
A. B. spod obžaloby oslobodí s poukazom na § 285 písm. a), písm. b) Trestného poriadku.
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na

10.06.2025, na ktorý sa dostavili prokurátorka, obhajcovia obžalovaných a obžalovaní.
Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí doplnil, nakoľko sa nestotožnil
s postupom okresného súdu, ktorý odmietol prečítať výpoveď svedka H. I. L. z prípravného konania.
V tomto smere sa krajský súd stotožnil s názorom obhajoby, že výsluch menovaného svedka bol
vykonaný v súlade so zákonom, ktorý nemohol byť neskôr vypočutý z dôvodu jeho úmrtia. Z prečítanej

výpovede svedka L. z prípravného konania vyplynulo, že čo sa týka prejednania priestupku C. B.,
tak oznámenie nespĺňalo podmienky previnenia, o čom informoval Pána B. zo Žiliny. V mesiaci júl
opätovne z rady v Žiline mu bolo doručené totožné oznámenie a preto začal disciplinárne konanie dňa
10.12.2019, pána B. vypočul a vydal rozhodnutie o disciplinárnom oslobodení. Zistil, že na oznámení
o previnení je uvedené nesprávne číslo občianskeho preukazu a tiež sa mu nezdal jeho podpis. Pri

prejednávaní priestupku bol on a B., ale prišiel so synom, ktorý prítomný nebol a hovoril, že je policajt,
že mal s poškodenými problémy a že to už riešila inšpekcia MV SR. C. B. nepozná, ani jeho syna.
K záveru, že dňa 30.03.2019 počas lovu u C. B. nebola vykonaná žiadna kontrola zo strany rybárskej
stráže dospel na základe jeho výpovede a keď nebola vykonaná kontrola, nemohol byť žiaden záznam
spísaný. K záveru, že podpis B. na zázname o previnení nie je jeho, dospel pohľadom, lebo mu nechal

podpísať každú stranu. V minulosti za 12 rokov sa nestalo, že by bol ich organizácii predložený záznam
o previnení, ktorý sa nezakladal na skutočnosti. Čísla uvedené na povolení na rybolov na ľavej strane
znamenajú,žemiestnapovolenka03299platínamiestnevodymiestnejorganizácieMoravskýSvätýJán
– Sekule a zväzová povolenka 25737 platí na vody zväzovej organizácie SRZ Žilina vyčlenené v rámci
jej pôsobnosti. Keď príde rybár, spracuje sa žiadosť a prihláška za člena SRZ, výbor vyhodnotí, či prijať

alebo neprijať a ak prijať, tak sa vystaví členský preukaz s fotografiou, kde je meno, priezvisko, trvalé
bydlisko, poradové číslo v evidencii a kedy a kde to bolo vydané. K týmto údajom majú prístup členovia
výboru, predseda, tajomník, hospodár a predsedníctvo. Členovia rybárskej stráže, ktorí disponovali
konkrétnymi údajmi na zázname to podľa neho mali možno z nejakej kontroly v minulosti. Rovnako mohli
mať vedomosť, že je na rybolove, lebo sa poznajú a robia si zle. Neoveroval si informácie poskytnuté

C. B. preto, lebo raz volal jedného člena rybárskej stráže, ktorý mu to namietal a bol urazený. On pri
prejednaní priestupku nepotrebuje povolenie na rybolov, preto nevidí ani záznam o kontrole, pričom
v toto prípade to B. priniesol.
Prokurátorka na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu žiadala odvolaniu prokurátora vyhovieť
a obžalovaným uložiť zákonné tresty. Obhajkyňa obžalovaného B. navrhla, aby bol tento oslobodený

spod obžaloby. Rovnaký konečný návrh mal aj obhajca obžalovaného E., keď žiadal, aby bol obžalovaný
oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku. Obžalovaný B. sa pripojil ku
konečnému návrhu svojej obhajkyne a obžalovaný E. uviedol, že neurobil nič zlé, nevedel, že kolega
mal pomstychtivé myšlienky spáchať niečo v službe.Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,

osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali obžalovaní a prokurátor ako

oprávnené osoby, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli a urobili tak v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaných ako aj
prokurátora nie je dôvodné.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový
stav veci, vykonal takmer úplné dokazovanie s výnimkou jedného pochybenia (ako bolo vyššie v texte
uvedené), takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku

treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz (pochybenie okresného súdu odvolací súd na
verejnom zasadnutí reparoval), ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne súd prvého
stupňavšetkyzákonnevykonanédôkazyvintenciách§2ods.12 Trestnéhoporiadkusprávnevyhodnotil
jednotlivo i v celom ich súhrne, dospel k správnym skutkovým záverom, pričom doplnené dokazovanie
na odvolacom súde nemalo vplyv na skutkové závery okresného súdu.

Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za
preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov, a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaných.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaní spáchali skutok v rozsahu skutkových zistení
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu si skutkové závery súdu prvého stupňa
osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
Okresný súd správne postupoval keď odmietol návrh obhajcu na vykonanie dôkazov výsluchom
vyšetrovateľky Úradu inšpekčnej služby, útvar inšpekcie, odbor inšpekčnej služby Západ, oddelenie

vyšetrovania, ohľadom úplnosti audiovizuálnej nahrávky, ktorú doložili poškodení a k priebehu výsluchu
obžalovaných v procesnom postavení svedkov, nakoľko výsluchy obžalovaných v procesnom postavení
svedkov sú procesne nepoužiteľné v konaní pred súdom a vyšetrovateľka audiovizuálnu nahrávku
nevyhotovovala, bola jej predložená poškodenými A. a I. a preto sa k úplnosti audiovizuálnej nahrávky
nemôže ani vyjadriť. S tým súvisiaci návrh na doplnenie dokazovania spočívajúci v znaleckom skúmaní

audiovizuálnychnahrávokzmobilnýchtelefónovdoloženýchsvedkami,bolrovnakosprávneodmietnutý,
nakoľko k týmto nahrávkam boli poškodení riadne vypočutí a z ich výsluchoch je zrejmé, že bola nahratá
len časť policajnej kontroly. Okresný súd správne tiež odmietol návrh obhajcu na pribratie znalca z
odboru písmoznalectva do konania za účelom overenia pravosti podpisu C. B. na zázname o previnení,
keď vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za podstatné pre objektívne a spravodlivé rozhodnutie vo

veci, keď krajský súd nemá pochybnosti, že poškodení otca obžalovaného B. kontrolovali pri love rýb
v čase, ktorý predchádzal spáchaniu skutku. Ako nedôvodný považuje krajský súd aj návrh na vypočutie
M. B., O. G. N. E., G. N. ml. a I. C., nakoľko títo svedkovia by ku skutku samotnému nevedeli uviesť
žiadne relevantné skutočnosti, a rovnako aj návrh na vyžiadanie všetkých sťažností zo SRZ Žilina načlenov rybárskej stráže – poškodených, nakoľko tieto nemajú žiadnu priamu súvislosť s prejednávaným
skutkom.
V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú,

ničím nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchali ho obžalovaní vo forme
spolupáchateľstva.
Ku kľúčovým odvolacím námietkam obžalovaných, podľa ktorých okresný súd nesprávne vyhodnotil
dôkazy, keď nesprávne zistil skutkový stav, keďže obžalovaní žalovaný skutok nespáchali, kontrola
bola zákonná, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené

pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral

súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Pokiaľ ide o samotné hodnotenie výpovedí poškodených okresným súdom, krajský súd sa s ním
plne stotožňuje. Ich výpovede sú aj podľa názoru krajského súdu hodnoverné, keďže v nich obaja
vlastnými slovami v rámci monológovej časti podrobne, v podstate zhodne, pritom nezávisle od seba,
popísali priebeh skutku. Výpovede poškodených sú konzistentné a nebol u nich zistení žiadny motív

k prípadnému krivému obvineniu obžalovaných. Obaja poškodení od počiatku tvrdili, že kontrolovali
otca obžalovaného A. B. krátko pred tým, ako ich obžalovaní ako príslušníci polície kontrolovali, už pri
kontrole obžalovanými týmto uvádzali, že je to kvôli pánovi, ktorého kontrolovali a dali mu previnenie,
lebo nemal osvetlené miesto lovu a jeho syn je policajt, nemali tak žiadny priestor na to, aby si vymysleli
verziu o predchádzajúcej kontrole. Poškodení ihneď kontaktovali políciu, pričom napísali podnet na

prešetrenie zákroku. Obžalovaný B. zadržal vodičský preukaz a osvedčenie o evidencii poškodenému
I. necelú polhodinu po kontrole svedka C. B., pričom obaja obžalovaní (obžalovaný E. ako veliteľ hliadky,
obžalovaný B. ako vodič) mali vykonávať obchôdzkovú službu v meste Malacky, pričom mali prioritnú
úlohu v čase od 19.45 hod. do 20.30 hod. v meste Malacky. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že
oznámenie o nezdržiavaní sa v meste Malacky neoznámili, keďže v knihe fonogramov a hlásení sa

takýto zápis nenachádza a z nahrávok komunikácie s operačným absentuje nahrávka, kde obžalovaní
hlásia, že opustili služobný obvod okresu Malacky, pričom ani v zázname zo služby obžalovaných táto
udalosť nie je zachytená. Správne okresný súd dospel k záveru, že obžalovaní zmenu miesta výkonu
služby nenahlásili a obžalovaný E. ako veliteľ hliadky si musel byť vedomý, že kontrola poškodených
na lúke nenapĺňa pojmové znaky účasti na cestnej premávke, keď mu muselo byť zrejmé (vzhľadom na

jeho postavenie, okolnosti prípadu, vystupovanie voči poškodeným a aktívnemu prístupu ku kontrole)
z akého dôvodu, kam a za akým účelom sa ako hliadka PZ spoločne so spoluobžalovaným presúva.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že obžalovaní zastavili vozidlo vodiča poškodeného I.
nalúkevkatastrálnomúzemíobceC.E.I.niezaúčelomplneniaúlohvyplývajúcizozákonaoPolicajnom
zbore, ale z dôvodu pomstiť sa za predošlú vykonanú kontrolu a sankcionovanie C. B.. Na tomto závere

nemôžu nič zmeniť ani výsledky doplneného dokazovania na verejnom zasadnutí odvolacím súdom,
keď z prečítanej výpovede svedka H. I. L. z prípravného konania vyplynulo, že na prejednanie priestupku
prišiel svedok C. B. so synom, ktorý síce prítomný pri prejednaní nebol, ale hovoril mu, že je policajt, že
malspoškodenýmiproblémyapretopotomnazáversvedokuviedol,žepoškodenímohlimaťvedomosť,
že je svedok na rybolove, lebo sa poznajú a robia si zle, z čoho jednoznačne vyplýva, že tento svedok

sa snažil vypovedať v prospech obžalovaných, keď následne rozhodol, že poškodení nevykonali žiadnu
kontrolu ako rybárska stráž a to len na základe jednej výpovede, pričom za 12 rokov sa nikdy nestalo,
že by mu bol predložený záznam o previnení, ktorý sa nezakladal na skutočnosti, navyše v zázname o
previnení sú použité rovnaké čísla uvedené v povolení na rybolov a tieto nemali poškodení odkiaľ zistiť,
pokiaľ by povolenie svedka C. B. skutočne nevideli.

Aj z časových súvislostí vyplývajúcich z vykonaného dokazovania treba uzavrieť, že tieto do seba
zapadajú a vypovedajú o náhlom presune obžalovaných v reakcii na výkon kontroly svedka C. B. pri
lovení rýb z Obvodného oddelenia PZ Malacky na miesto činu. Obaja pritom vystupovali ako verejní
činitelia, ktorí sa mali počas služby podieľať na plnení úloh štátu a spoločnosti a požívať pri tom
právomoc, ktorá im bola zverená. Obžalovaní spáchali skutok v priamej súvislosti s uplatňovaním

ich právomoci, keď ako členovia motorizovanej hliadky PZ zastavili svetelným znamením motorové
vozidlo s poškodenými - členmi rybárskej stráže, a uplatňovali svoje oprávnenia v rámci dohľadu
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, pričom išlo o personálne motivovaný výkon
služobnej činnosti obžalovaných voči poškodeným, pri ktorom nemohla byť dodržaná nestrannosťvýkonu štátnej služby, keď oprávnenia príslušníkov PZ nemôžu byť zneužívané k odplate, nakoľko
potom dochádza k výkonu právomoci spôsobom odporujúcim zákonu. Hoci sa zadržanie vodičského
preukazu z dôvodu neplatnosti a zadržanie osvedčenia o evidencii z dôvodu nepredloženia potvrdenia

o poistení zodpovednosti môže zdať na začiatku ako opodstatnené, avšak toto konanie postráda právny
rámec v podobe zákonne vykonanej cestnej kontroly a tak konaním obžalovaných vznikla poškodeným
bezdôvodná ujma neopodstatneným zásahom do sféry ich práv a slobôd.
Obžalovaní sa nemôžu účinne odvolávať na zákonné úlohy PZ, ktorých plnenie by výkonom služobnej
činnostisledovali,keďžeinštruktážnyzáznamimnačasovýúsek,kedydošlokspáchaniutrestnéhočinu,

ukladal plniť iné úlohy na inom mieste, pričom skutočný úmysel vykonať služobný zákrok obžalovanými,
možno identifikovať v pohnútke zneužiť prostriedky PZ v reakcii na predchádzajúci výkon právomoci
členov rybárskej stráže (poškodených) voči rodinnému príslušníkovi – otcovi obžalovaného B.. Táto
skutočnosť viedla k motívu obžalovaného B. konať v priamom úmysle smerom k uplatneniu právomoci
bez ohľadu na splnenie zákonom stanovených predpokladov, pričom obžalovaný E. musel byť s takýmto
konaním uzrozumený a informovaný ako veliteľ hliadky PZ z akého dôvodu, kam a za akým účelom sa

hliadka presúva.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných, že títo mali so súhlasom stálej služby OO PZ Malacky
opustiť stanovený hliadkový úsek z dôvodu obchádzkovej služby v k. u. obcí C. G., F. G. P. D. J.
N. C., tak takéto skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a tvoria tak len súčasť
účelovej obrany obžalovaných. Ak by na základe pokynu, či takéhoto súhlasu stálej služby došlo zo

strany hliadky PZ k opusteniu stanoveného hliadkového úseku, resp. územnej časti obvodu z dôvodu
konkrétnej úlohy, pri plnení ktorej by obžalovaní zastavili a kontrolovali vozidlo s poškodenými, bola
by táto skutočnosť uvedená v zázname zo služby, v ktorom sa takýto popis nenachádza. Obom
obžalovaným muselo byť vzhľadom na ich osobné a miestne znalosti zrejmé, že vozidlo sa nachádza
už v územnom obvode OR PZ v Senici, pričom dôvod na zastavenie tohto vozidla, ktorý prezentujú

obžalovaní, nemohol takýto neodkladný zásah do teritoriálnej pôsobnosti iného útvaru PZ zakladať.
Poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Tdo/44/2019, vyhodnotil krajský súd ako
nenáležitý, pretože v tejto veci ide o vykonanie služobného zákroku na inom než v inštruktáži určenom
mieste v rámci územia pôsobnosti KR PZ a to zo zákonného dôvodu. V tomto prejednávanom prípade
ide o konanie obžalovaných v rozpore s inštruktážou, čo by samo o sebe trestnú zodpovednosť

obžalovaných nezakladalo (v tom treba obžalovaným prisvedčiť), ale došlo aj k porušeniu miestnej
príslušnosti konkrétneho OR PZ a KR PZ, pričom výkon služobnej činnosti nemal zákonný podklad, ale
išlo o výkon služobnej činnosti spočívajúcej v podrobení členov rybárskej stráže cestnej kontrole mimo
cestnej premávky.
Pokiaľ obžalovaní v konaní prezentovali, že poškodenému I. neboli doklady vrátené bez splnenia

podmienky odstránenia poškodenia na jeho vozidle, tak takéto tvrdenie nemá vplyv na posúdenie
oprávnenostisamotnéhozadržaniavodičskéhopreukazu aosvedčeniaoevidencii,pretožesavychádza
z prezumpcie správnosti postupu konajúceho orgánu (pokiaľ sa nepreukáže opak). Rovnako obrana
spočívajúca v tom, že riaditeľ OOPZ Malacky bol o vykonanom služobnom zákroku informovaný
obžalovanými, keď nezistil porušenie ich služobných povinností, je účelová, pretože z vykonaného

dokazovania vyplýva, že riaditeľ sa o tejto udalosti dozvedel v čase o 22.37 hod. a to z telefonátu
operačného dôstojníka.
Podstatnou skutočnosťou, ktorá obranu obžalovaných stavia do pozície obrany účelovej, je, že
poškodení sa od počiatku odvolávali na kontrolu C. B. a telefonát, v ktorom malo zaznieť plánované
zadržanie technického preukazu, t. j. od kontaktu s obžalovanými v priebehu vykonávania cestnej

kontroly, pričom výsledok tejto kontroly im nemohol byť zrejmý a pokiaľ si služobný zákrok obžalovaných
nahrávali, museli ho na základe predchádzajúcich udalostí predpokladať. Racionálne pochybnosti
vyvoláva naopak verzia obžalovaných, v zmysle ktorej by museli byť ešte pred skončením časového
úseku určeného pre inštruktáž na pokyn alebo so súhlasom stálej služby náhle vyslaní mimo svoju
územnú pôsobnosť obvodu do obce F. G., aby o niekoľko minút mohli kontrolovať vozidlo členov

rybárskej stráže a to práve po tom ako títo členovia vykonávali kontrolu rybárskeho revíru, v ktorom C.
B. lovil ryby.
Čo sa týka námietky, že obžalovaní boli vypočutí najskôr v procesnom postavení svedkov, k tomu
krajský súd uvádza, že tieto výpovede v konaní pred súdom použité neboli. Nad rámec podľa názoru
krajského súdu orgány činné v trestnom konaní postupovali správne, pretože je nežiadúce, aby

uznesenie o vznesení obvinenia sa opieralo len o jednostranne zozbierané výsledky dokazovania,
pričom svedkovia po zákonnom poučení neodmietli vypovedať a na ich výpovede vzhľadom na ich
zmenu procesného postavenia ani nemožno prihliadať.Je potrebné poznamenať, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana
konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami,
predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak
si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to
nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je
ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo
veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani

nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným
všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10
Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).

V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do

úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj podľa názoru krajského súdu daná právna kvalifikácia
zodpovedá stavu veci a zákonu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaní spoločným
konaním ako verejní činitelia v úmysle spôsobiť inému škodu, vykonávali svoju právomoc spôsobom

odporujúcim zákonu (ako už bolo vyššie konštatované) a čin spáchali na chránených osobách -
verejných činiteľoch, keď vedeli, že ide o členov rybárskej stráže (za tým účelom ich aj zastavili) a z
osobitnéhomotívu-zpomsty(akoužbolovyššierozobraté).Obajaobžalovaníúmyselneanerešpekujúc
v inštruktáži stanovený úsek hliadky, prekročili hranicu okresu Malacky a Bratislavského kraja, kde
v oblasti rybárskych revírov mimo cestnej infraštruktúry vyhľadali a zastavili záujmové vozidlo členov

rybárskej stráže, ktoré zastavili na lúke v katastrálnom území obce C. E. I. a to nie za účelom
plnenia úloh vyplývajúcich im zo zákona o Policajnom zbore, ale z dôvodu pomstiť sa za predošlú
vykonanú kontrolu a sankcionovanie C. B., keď na zastavenie vozidla neexistoval zákonný dôvod,
vykonaný služobný zákrok bol nezákonný. Takto konali bez súhlasu nadriadeného, v rozpore s viacerými
ustanoveniami interných predpisov, ktoré sa týkajú vykonávania služobnej činnosti v zmysle inštruktáže

pri použití služobného vozidla výlučne na služobné účely a v schválenom úseku vykonávania hliadkovej
činnosti a ktoré sú vymenované v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Keďže na mieste zastavenia
kontrolovaného vozidla nebola žiadna pozemná komunikácia, ani cestná premávka, plnenie úloh
vyplývajúcich zo zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (§ 2 ods. 1
písm. j), písm. k) - policajný zbor dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobí pri

jej riadení, odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky
aj objasňuje a prejednáva, § 8, § 9 – tieto ustanovenia sa týkajú povinností policajta, § 18 ods. 1 -
oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti a § 23 ods. 1 - oprávnenie na zastavovanie a prehliadku
dopravného prostriedku) a následne podrobená kontrola podľa § 69 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (policajt

je oprávnený zakázať vodičovi jazdu na nevyhnutne potrebný čas alebo mu prikázať smer jazdy, ak
to vyžaduje bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky), nemali žiadne opodstatnenie. Konanie
obžalovaných bolo rovnako v rozpore s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z.
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi
a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami,
príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Samotné vyhľadanie a zastavenie
vozidla zn. Ford Maverick TEČ C. bolo účelové a nezákonné, nevznikol ani zákonný podklad na
následnú kontrolu technického stavu vozidla, kontrolu vodiča poškodeného I. a kontrolu totožnosti

spolujazdca J. A., ktorí vykonávali v tom čase činnosť rybárskej stráže (vystupovali ako verejní činitelia
podľa § 128 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin bol obžalovanými spáchaný práve s ohľadom na
postavenie poškodených ako členov rybárskej stráže) a následné zadržanie dokladov, ktoré potom
z tohto dôvodu treba kvalifikovať ako nežiaduci následok a ujmu, ktorá vznikla poškodeným a tov priamej súvislosti s konaním obžalovaných. Na podklade vykonaného dokazovania tak jednoznačne
trebadospieťkzáveruopersonálnemotivovanomvýkoneslužobnýchoprávnenívdôsledkučohonebola
dodržaná nestrannosť výkonu štátnej služby, čím došlo k výkonu právomoci spôsobom odporujúcim

zákonu a obžalovaní tak narušili záujem štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov.
Práve s ohľadom na zneužitie zákonného podkladu služobného zákroku možno výkon právomoci
obžalovaných subsumovať pod zákonný znak „vykonávanie právomoci spôsobom odporujúcim zákonu“.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaní mu v odvolaní žiadne chyby
nevytýkali a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Krajský súd ešte predtým ako predostrie závery ohľadom zákonnosti a primeranosti uloženého trestu
považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd

vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j.
či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva

ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa

trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd
u obžalovaných správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

pričom u obžalovaných konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona,
keď naproti tomu žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona nevzhliadol. Iné či už
poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Po preskúmaní zákonnosti výroku o treste sa krajský súd stotožnil s argumentáciou okresného súdu
(nestotožnil sa s argumentáciou prokuratúry) v tom smere, že u obžalovaných je potrené aplikovať

ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko uvedené ustanovenie upravuje podmienky pre
mimoriadne zníženie trestu v prípade, že súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Podľa ustálenej súdnej praxe dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného
k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a
neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá
môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods.
1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej

zákonom (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu publikované pod číslom 10 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 1/2011).
S poukazom na citovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR krajský súd uvádza, že vzhľadom na
skutočnosť, že od spáchania skutku až do rozhodnutia na krajskom súde ubehlo cez 6 rokov, pričomtrestné stíhanie začalo dňa 20.05.2019, je možné túto dĺžku konania vyhodnotiť ako neprimerane dlhú
dobu vzhľadom ku skutočnosti, že nejde o rozsiahlu ani obtiažnu vec, a preto bolo potom nevyhnutné
zohľadniť túto okolnosť pri výmere trestu.

Pokiaľ v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene Trestného zákona, krajský súd nepostupoval
podľa Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, nakoľko jeho použitie nevyhodnotil pre
obžalovaných ako priaznivejšie, pretože okresný súd pri ukladaní trestu obžalovaným postupoval
v súlade s § 38 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 06.08.2024, keď hornú hranicu trestnej
sadzby znižoval a tak obžalovaným bolo treba ukladať trest v rozmedzí 4 rokov až 8 rokov (nie 4 – 10

rokov).
Obom obžalovaným bol s ohľadom na všetky skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu uložený
primeraný a zákonný podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom vo výmere 3 rokov,
ktorý im bol podmienečne odložený v súlade s § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1 Trestného zákona so
skúšobnou dobou vo výmere 3 roky (s povinnosťou spočívajúcou zúčastniť sa v rámci skúšobnej doby
na psychologickom poradenstve).

Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom
podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie oboch obžalovaných a prokurátora ako nedôvodné zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.