Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/114/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5723203775
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5723203775.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci
žalobcov: 1/ A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E., 2/ F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom sv. H. I. J. XXX/X, XXX XX K., 3/ L. M., C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. H. XXX/X, XXX XX C.,
4/ J. N. J., C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, XXX XX O., 5/ J. P. N., C. M., nar. XX.XX.XXXX,

bytom P. M. XXX, XXX XX P. M., 6/ Q. F. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, XXX XX S., 7/ S.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, XXX XX S., 8/ S. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. T. Q. XXXX/
XX, XXX XX J., 9/ C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX C. – L. S., 10/ J. M. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/X, XXX XX C., 11/ P. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., XXX XX E., všetci
žalobcovia právne zastúpení Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729,
026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, proti žalovaným 1/ J. S. E., C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.

XXX/XX, XXX XX P., právne zastúpená advokátom Mgr. Michalom Krákorníkom, so sídlom Štiavnická
2018/7, 034 01 Ružomberok, 2/ I. G., C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX L., 3/ F.
S., C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, XXX XX L., v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí
do dedičstva, na odvolanie žalobcov v rade 1/ až 11/ proti rozsudku Okresného súdu Martin z 7. marca
2025, č. k. 27C/31/2023-245, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu na určenie, že nehnuteľnosť
nachádzajúca sa v katastrálnom území E., obec E., okres C., zapísaná na LV č. XXXX, a to pozemok
parcela E-KN č. 1104 – orná pôda o výmere 3571 m2 patrí v podiele 1 do dedičstva po poručiteľovi F.
D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, ďalej v podiele 1 do
dedičstva po poručiteľke I. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX,

ďalej v podiele 1 do dedičstva po poručiteľovi V. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. XXX/XX,
E., zomrelom dňa XX.XX.XXXX a v podiele 1 do dedičstva po poručiteľke A. M., nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom N. XXX/XX, E., zomrelej dňa XX.XX.XXXX (výrok I.). Podľa § 255 ods. 1 CSP úspešnej
žalovanej priznal voči odporcom v rade 1/ až 11/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok
II.). Úspešným žalovaným v rade 2/ a 3/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa § 257 CSP,
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nepriznal (výrok III.).

2. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobcovia sa podanou žalobou (ako právni
nástupcovia po F. D., I. D., V. M. a A. M.) domáhajú určenia vlastníckeho práva k E-KN parcele č.
1104 - orná pôda o výmere 3571 m2, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. E. (ďalej aj ako „predmetný
pozemok“) na tom skutkovom základe, že predmetný pozemok mali nadobudnúť na základe kúpno-
predajnej zmluvy zo dňa 16.06.1970 uzavretej medzi predávajúcim I. N. a kupujúcimi F. D. s manželkou

a V. M. s manželkou za dohodnutú cenu 23.000,- Kčs. Žalovaná v rade 1/ je vlastníčkou predmetného
pozemku na základe darovacej zmluvy uzavretej medzi ňou ako obdarovanou a darcom E. E., C. N.,ktorá bola uzavretá dňa 16.09.2013, keď darkyňa E. E. nadobudla vlastníctvo k predmetnému pozemku
na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. 4D/857/2004, Dnot 248/2004 po poručiteľke J. N., C. V.,
ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a ktorá vlastníctvo nadobudla na základe Osvedčenia o dedičstve po

I. N., zomrelom dňa XX.XX.XXXX na základe rozhodnutia o dedičstve sp. zn. D 383/80. Žalobcovia
v konaní preukazovali nadobudnutie vlastníckeho práva z uvedenej kúpnej zmluvy zo dňa 16.06.1970,
ktorú bolo potrebné považovať ako právny úkon za nadobúdací titul, od ktorého sa odvíjala ďalšia
dobromyseľnosť pri užívaní predmetného pozemku. Pokiaľ žalobcovia v konaní tvrdili, že ich právni
predchodcovia spoločne pozemok užívali od roku 1970 do roku 1980, resp. pokiaľ žalovaná v rade

1/ uvádzala ďalej, že po roku 1980 užívali pozemok do roku 2001 jej rodičia a od roku 2001 do
2021 ona samotná, keď v tejto súvislosti boli vypočutí svedkovia navrhnutí žalobcami v konaní dospel
k záveru, že žalobcovia nepreukázali podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa
§ 134 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na právnu úpravu nadobudnutia vlastníctva k času
vstupu do držby, keď Občiansky zákonník v roku 1970 nadobudnutie vlastníctva vydržaním neupravoval,
poukázalnaďalšieprávneúpravy,vzmyslektorýchnadobudnúťvlastníckeprávobolomožnéažnovelou

Občianskeho zákonníka účinnou od 01.01.1992. Na základe uvedeného nemohla za žiadnych okolností
u právnych predchodcov žalobcov spočívať oprávnenosť držby, nakoľko sa jedná o omyl presahujúci
bežný rámec posudzovania veci a držiteľ nemohol byť dobromyseľný v tom, že jeho držba je oprávnená.
Dobromyseľnosť držby nemohla zakladať kúpna zmluva o prevode nehnuteľností z roku 1970, ktorá
síce bola uzavretá písomne, ale nebola registrovaná bývalým štátnym notárstvom podľa vtedy platných

právnych predpisov. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemohla viesť k vydržaniu
tak, ako vyplýva aj z judikovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, publikovaných v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikáty R 73/2015 a R 74/2015. V takom prípade sa
nemohol odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na základe čoho bolo dôvodné
žalobu na určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu zamietnuť.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia.
Namietali, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Výsluchom žalobkyne v rade 1/ ako aj výsluchom všetkých svedkov bolo jednoznačne
preukázané, že predmetný pozemok po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 16.06.1970 bol užívaný

výlučne rodinou D. a rodinou M. počas celého tohto obdobia s krátkou prielukou, keď pozemky
užívalo poľnohospodárske družstvo. Do roku 2021 pozemok bol užívaný nerušene až do momentu,
keď sa nový nájomca preukázal nájomnou zmluvou. Počas tohto posledného obdobia pozemok
užívala žalobkyňa v rade 1/ so svojím manželom. Od roku 2012 do roku 2021 boli na pozemok
čerpané aj dotácie z Poľnohospodárskej platobnej agentúry. Všetci vypočutí svedkovia jednoznačne

potvrdili, že pozemok od uzavretia kúpnej zmluvy nikdy neužíval ani neobhospodaroval C. N.. Súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku niektoré tvrdenia svedkov úplne opomenul alebo stroho
konštatoval, že svedkovia nevedeli časovo ohraničiť užívanie pozemku poručiteľmi. Najskôr svedkovia
predkladali čestné prehlásenia, následne skutočnosti užívania pozemku ich právnymi predchodcami
potvrdili vo svojej svedeckej výpovedi priamo na pojednávaní, čím nie je dôvodné spochybňovať

dôveryhodnosť podpísaných čestných vyhlásení a najmä ich svedeckých výpovedí pri hodnotení
dôkazov. V tejto súvislosti poukazujú aj na závery rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/74/2023.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci pri skúmaní
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vychádzajúc z judikátov R 73/2015 a R 74/2015. Vo vzťahu
k uvedeným rozhodnutiam upriamujú pozornosť na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015,

v ktorom ústavný súd konštatoval, že výklad pojmu oprávnenej držby tak ako prezentuje Najvyšší
súd Slovenskej republiky v judikáte R 73/2015 nie je ústavne konformný a bol toho názoru, že za
ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva z judikátu R 44/1996.
Rovnakú argumentáciu použil ústavný súd aj vo svojom neskoršom náleze č. k. III. ÚS 468/2022,
z ktorého vychádzal aj rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/74/2023-165. Medzičasom v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bol zverejnený judikát Veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR pod R 15/2024, z ktorého vyplýva právna veta, že právny titul je len jedným
zdôkazovpreukazujúcichdobromyseľnosťdržiteľaaoprávnenosťdržby,pretojehonedostatokpreúčely
vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal
poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie

alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Zároveň v tomto rozhodnutí konštatoval, že
judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de
lege lata nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca ... . Žiadali rozsudoksúdu prvej inštancie zmeniť a žalobe na určenie vlastníckeho práva (že nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po ich právnych predchodcoch) vyhovieť.

4. Žalovaní vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako správny
potvrdiť. Právni predchodcovia žalobcov nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo, keďže v obci
E. platil v tom období komasačný stav. Vlastníkom dotknutého pozemku bola aj manželka I. N., ktorá
by s prevodom vlastníctva v roku 1970 na právnych predchodcov žalobcov nesúhlasila. Súd prvej
inštancie sa s nálezmi ústavného súdu uvádzanými v odvolaní vysporiadal a správne poukázal na

rozhodnutia vyšších súdnych autorít v bode 45 odôvodnenia rozsudku. Zo žalobcami predloženej
listiny - Dohody o vrátení poľnohospodárskej pôdy z 29.04.1991 vyplýva skutočnosť, že žalobcovia
(ich právni predchodcovia) museli si byť vedomí, že nie sú oprávnení držitelia predmetného pozemku.
Zo strany žalobcov neboli účinným spôsobom popreté skutkové tvrdenia žalovanej v rade 1/, že ich
právny predchodca I. N. nikdy svojej manželke (starej mame žalovanej v rade 1/) by neuviedol, že
predal akúkoľvek pôdu, ktoré skutkové zistenia si súd prvej inštancie osvojil v bode 47 odôvodnenia

rozsudku. Súd prvej inštancie následne všetky podstatné skutkové zistenia odôvodnil v bodoch 42 a 47
napadnutého rozhodnutia.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uvádzajú, že tvrdenia žalovanej v rade 1/ o tom,
že I. N. nikdy svojej manželke (starej mame žalovanej v rade 1/) neuviedol, že by predal akúkoľvek

pôdu prichádzajú s týmto tvrdením až v odvolacom konaní, čo je neprípustné v zmysle § 373 ods. 4
v spojení s § 366 CSP. Pokiaľ ďalej uvádzajú, že vlastníčkou pozemku mala byť aj manželka I. N.,
list vlastníctva na predmetný pozemok bol založený až v roku 1999, do toho času evidenčný stav
nehnuteľnosti nebol známy. Skutočnosť, že pozemok bol od uzavretia kúpnej zmluvy užívaný výlučne
rodinou D. a rodinou M. zakladá oprávnenosť držby a dobromyseľnosť ich právnych predchodcov, ktorú

skutočnosť zhodne potvrdili všetci vypočutí svedkovia, keď ich výpovede je potrebné zobrať do úvahy
ako celok. Už v podanej žalobe upriamili pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 484/2015, s ktorým sa súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal. V odvolaní poukazujú na ďalší
neskorší nález Ústavného súdu III. ÚS 468/2022-43 a judikát veľkého senátu R 15/2024, ktoré možno
subsumovať aj na skutkový stav v tomto konaní.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1
CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380

CSP, ktorý podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

7. Záver súdu prvej inštancie vyjadrený v bodoch 43 až 46 odôvodnenia rozhodnutia, že právni
predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľnými nadobúdateľmi vlastníckeho práva k predmetnej

nehnuteľnosti z dôvodu, že podľa ustálenej (judikatúrnej) rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít
– publikovaných rozhodnutí (judikátov) Najvyššieho súdu SR pod R 73/2015 a R 74/2015 a ďalších
v bode 45 citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu, právni predchodcovia nemohli vstúpiť do oprávnenej
držby, keďže absentoval riadny právny titul, nie je správny, keďže nezodpovedá neskoršej rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vychádzajúc z rozhodnutia rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo 1/2024, publikovaného pod č. 15/2024, vo vzťahu
ku ktorému bolo potrebné hodnotiť aj výsledky vykonaného dokazovania.

8. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie pre interpretáciu
hmotnoprávnych ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací

súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie znenie bodu 15 odôvodnenia rozsudku veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR publikovaného pod č. R 15/2024, ktoré znie ... „Veľký senát najvyššieho súdu pri
svojom rozhodovaní o nastolenej otázke [(bod 11), ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne]
z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za správny v podstate jediný argument, o ktorý sa novšia
judikatúra (R 73/2015 a R 74/2015) opiera, a to, že „[n]eznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného

ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že
každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna
línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata
nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravyvydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982
(ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah
vydržania a je neprimerane rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam

(bod 12.3 až 12.3.3.), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom
z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny
titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom
rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej
držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom

vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že
ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby.
Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže
zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným
z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom
ústavného súdu (bod 12.3.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či

držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci
treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

9. V kontexte vyššie uvedeného bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie oboznámiť sa s celým
obsahom rozhodnutia R 15/2024 (zažurnalizovaného na č. l. 259 až 268 spisu), pretože závery v ňom
uvedené sú dôležité pre interpretáciu vyššie uvedených hmotnoprávnych ustanovení, k pochopeniu
zmyslu a účelu posudzovania podmienok nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním v historických

súvislostiach a vo vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania vo vzťahu k posudzovaniu
naplnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, najmä tých predpokladov, ako je
dobromyseľnosť vydržateľa, resp. oprávnenosť držby. Súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec
rozhodnutia vyšších súdnych autorít, ktoré v čase rozhodovania súdu prvej inštancie neboli aktuálne,
resp. tieto boli neskoršou rozhodovaciu činnosťou vyšších súdnych autorít prekonané/popreté, preto

následne nemohol dospieť k správnym skutkovým a právnym záverom.

10. Je zrejmé, že aj v prejednávanej veci žalobcovia odvodzujú oprávnenosť držby ich právnych
predchodcov od kúpnej zmluvy z 16.06.1970, keď v tejto súvislosti tvrdili, že od uzavretia kúpnej zmluvy
v držbe predmetnej nehnuteľnosti ich právni predchodcovia neboli rušení (držba bola prerušená len

z dôvodu užívania pozemku družstvom, jedná sa o užívanie pozemku v tzv. socialistickom vlastníctve,
ktoré nemá vplyv na existenciu oprávnenej držby) a dôvodnosť podanej žaloby odvodzovali od tzv.
domného titulu, keď skutočnosť nerušenej a kľudnej držby preukazovali svedeckými výpoveďami
vypočutých svedkov na pojednávaní (už okrem predloženej listiny o nadobudnutí vlastníctva od nimi
uvádzaného vlastníka nehnuteľností I. N.). Z ustálenej súdnej rozhodovacej praxe súdov je možné

konštatovať, že rozhodnutie súdu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním (aj v spore, že vec/
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch), len deklaruje, že k vydržaniu došlo a ku
ktorému obdobiu (napr. R 50/1985, R 83/2002, R 27/1999, R 44/1996 a ďalšie). Preto skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie hodnotené najmä v bodoch 42 a 43 odôvodnenia, prípadne akým spôsobom
mala byť nehnuteľnosť užívaná napr. po roku 2001, vzhľadom na deklarovanie nadobudnutia vlastníctva

vydržaním ako je vyššie uvedené, nemožno považovať za správne.

11. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, keď skutkové zistenia na základe výsledkov vykonaného
dokazovania nehodnotil k najnovšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

12. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)