Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/86/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349898
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124349898.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XX, C. C., v konaní zastúpeného JUDr. Andreou
Stupárovou, advokátkou, Novomeského 1266/25, Veľká Lúka, IČO: 50 224 620, proti žalovanému
Slovenskárepublika,vmenejktorejkonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,sosídlomPribinova2,
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7 871,87 €, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/50/2024-331 z 3. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe o náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňoval voči Slovenskej
republike ako členskému štátu Európskej únie pre porušenie práva žalobcu vyplývajúceho zo smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica“ alebo „smernica č. 2003/88/ES“) na 48 hodinový pracovný čas.
Smernica bola podľa názoru žalobcu nesprávne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej

republiky a zákon o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z. z. umožňoval plánovať služby
žalobcu tak, že maximálna hranica 48 hodinového pracovného času nebola dodržaná. Súd prvej
inštancie zistil, že žalobca bol vymenovaný do funkcie hasič – záchranár v štátnej službe dňom 8. marca
2002, službu vykonáva na organizačnej jednotke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Okresnom
riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici. Pracovná zmena žalobcu sa skladá
z výkonu štátnej služby v rozsahu 17 hodín do 31.12.2021 a od 01.01.2022 v rozsahu 16 hodín, za
ktorým nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku do 31.12.2021 určená na 7 hodín, vykonávaná

v čase od 22.30 do 05.30 hod. rána a od 01.01.2022 sa služobná pohotovosť určovala na 8 hodín
v čase od 22.00 do 06.00 hod. Dĺžka jednej pracovnej zmeny žalobcu predstavuje najmenej 24 hodín.
Žalobca tvrdil, že v období od 01.01.2021 do 30.06.2024 odpracoval len v rámci samotnej určenej
služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby spolu 1990,78 hodín, pričom
žiadna z nich nebola započítaná do služobného času hasiča, aj keď sa žalobca ako hasič počas doby
služobnej pohotovosti musí nachádzať na svojom pracovisku hasičskej stanici v Banskej Bystrici bez
možnosti opustenia pracoviska, byť kedykoľvek počas tejto pripravený na zásah. Spôsob rozvrhnutia

služobného času a pohotovosti zasahuje žalobcovi do súkromného a rodinného života tým, že v rozpore
s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice odpracoval žalobca
v rozhodnom období opakovane viac ako 48 hodín priemerne za týždeň a odpracované hodiny služobnej
pohotovosti mu neboli započítané do odpracovaného času. Tým bolo zasiahnuté do práva žalobcu naochranu zdravia, ako aj práva na súkromný a rodinný život, keď žalobca nemohol stráviť čas spoločne
so svojou rodinou, čo nakoniec viedlo k rozvodu jeho manželstva. Žalobca pri tomto spôsobe výkonu
práce bol unavený, nemohol sa podieľať na voľnočasových aktivitách rodiny, prichádzal o čas, ktorý

mohol venovať svojim deťom, rodičom, priateľom, záľubám či iným aktivitám, ktoré by nesúviseli s jeho
pracovnou činnosťou a prispievali by k relaxácii žalobcu, jeho psychickej a fyzickej regenerácii.
1.1 Žalovaný sa v konaní bránil v spore tvrdením, že podľa článku 2 ods. 2 smernice Rady č. 89/391/EHS
z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci sa táto smernica neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb ako sú ozbrojené sily

a polícia a tieto charakteristiky osobitných činností možno vztiahnuť aj na činnosť príslušníka Hasičského
a záchranného zboru a z toho vyvodiť, že sa na činnosť hasičov smernica 2003/88/ES nevzťahuje.
Žalobcasipodľanázoružalovanéhoneuplatňujenáhraduškody,resp.náhradunemajetkovejujmypodľa
§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka z dôvodu porušenia jeho práva na priemerný 48 hodinový pracovný
čas ale mzdové nároky, keď v žalobe vyčísľuje počet odpracovaných hodín určenej a nariadenej
služobnej pohotovosti a v závislosti od počtu hodín vyčísľuje údajnú nemajetkovú ujmu. Žalobca pri

vyčíslení nároku nerozlišoval, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad rámec pracovného času
vyplývajúceho zo smernice alebo nie, z čoho žalovaný vyvodil, že pri výpočte údajnej škody žalobcovi
nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa článku 6 smernice alebo
nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť. Rozdielne odmeňovanie za
výkon určenej a nariadenej služobnej pohotovosti tvorí základ žaloby. Žalobca pri svojich výpočtoch

nesprávne vychádza z fondu pracovného času. Pri výpočte údajnej nemajetkovej ujmy sa žalobca
vôbec nevenuje porušeniu článku 6 písm. b) smernice. Keby sa aj súd stotožnil s názorom žalobcu,
že nedošlo k správnej transpozícii smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR a smernica má
priamy účinok a je aplikovateľná v konaní proti členskému štátu, nie je tým založený nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy či náhradu mzdových nárokov. Aj v prípade, že smernica nebola správne

transponovaná, je súd povinný skúmať, či pri rozvrhnutí služobného času žalobcu došlo k porušeniu
článku 6 písm. b) smernice. Spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času zo smernice
nevyplýva. Výpočty žalobcu, ktorý spočítal fond pracovného času s hodinami služobnej pohotovosti, je
v rozpore s článkom 2 smernice definujúceho pojem pracovný čas z dôvodu, že žalobca do pracovného
časuzapočítalajčasodpočinku.Žalobcaneprihliadolnatzv.neutrálnednivrámcireferenčnéhoobdobia.

Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru rozvrhnutý nerovnomerne na obdobie 6 mesiacov, čo dovoľuje článok 17 ods. 3 písm. b) a článok
16 smernice č. 2003/88/ES. Žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody.
1.2 Uplatnený nárok žalobcom posúdil súd prvej inštancie aj podľa článku 36 Ústavy SR, v ktorom je
zakotvené právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, pričom zákon má

zamestnancom zabezpečiť najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci, podľa ustanovení § 85, § 86, § 91, § 92, § 122 zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore, ustanovenia § 853 a § 11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník.
1.3 Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie

nesprávnou implementáciou smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Spor o náhradu škody
z dôvodu porušenia únijného práva patrí do právomoci súdu. Pasívna vecná legitimácia v spore
svedčí žalovanej Slovenskej republike z titulu absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
škodu vzniknutú nesprávnou transpozíciou smernice do vnútroštátneho práva. Súdny dvor EÚ judikoval
vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri

podmienky: porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli splnené všetky tri podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi. Článok 2 a článok 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas. Táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov. Žalovaný nedostatočne transponoval

smernicu, jej článok 6 písm. b), ktorý nebol do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore prebratý
správne, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov, presiahol týždenne 48 hodín tým, že v rozpore s článkom 2 smernice nepovažoval
za výkon práce obdobie, kedy musel byť príslušník Hasičského a záchranného zboru k dispozíciižalovanému v čase určenej a nariadenej pohotovosti, ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná
za dostatočne závažné porušenie únijnej právnej normy. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia
únijného práva musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice, na úkor svojich

blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s jeho pracovným zaradením. Žalobca tvrdil
príčinnú súvislosť medzi porušením práva únie zo strany žalovaného a vznikom škody na jeho strane,
žalovaný jeho tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie
námietku žalovaného, že sa smernica č. 2003/88/ES nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností. Súdny dvor Európskej

únie vo veci C-429/09 vyslovil jednoznačný záver, že sa smernica má uplatniť na činnosť Hasičského
a záchranného zboru a rovnaký názor vyplýva aj z ďalších rozhodnutí SD EÚ. Súdny dvor osobitne
vprípadehasičovpotvrdil,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužby,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
anesmieprekročiťmaximálnytýždennýpracovnýčasstanovenýsmernicou.Zdôvodu,žežalobcamusel
byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, bolo potrebné

hodiny pracovnej pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu. To, že za pracovnú pohotovosť je
žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie
článku 6 písm. b) smernice.
1.4 Z dôvodu, že právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie a ujma má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu

posúdil súd uplatnený nárok podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma odškodniteľná v peniazoch.
Iba samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia
v zmysle § 13 ods. 1 OZ. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času smernicou
bolozabezpečeniepotrebyodpočinku,abypracovníkvdôsledkuvyčerpaniaaleboinéhonepravidelného

rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie.
1.5 Žalobca za primeranú náhradu porušeniu jeho práva považoval finančné odškodnenie rovnajúce
sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej
pohotovosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. Predpoklady zodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli v prejednávanom spore splnené.
Tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu
spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám
alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne
závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná

súvislosť. O výške náhrady škody rozhoduje vždy vnútroštátny súd. Spôsob výpočtu výšky nemajetkovej
ujmy zvolený žalobcom ako „súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti“ za obdobie od júla 2021
do júna 2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť je len jedným
z možných spôsobov určenia či výpočtu výšky nemajetkovej ujmy. Takýto spôsob výpočtu náhrady
nemajetkovej ujmy podľa názoru súdu predstavuje len akúsi pomôcku pri stanovení objektívnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy. Výšku žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie
za primeranú porušeniu práva žalobcu a náhradám priznávaným iným príslušníkom Hasičského
azáchrannéhozboruvobdobnýchveciach.Priznanánáhradaneprevyšuje50násobokminimálnejmzdy
– limit pri odškodňovaní obetí trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z.
1.6 O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa

§262ods.1vspojenís§255ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejaj„C.s.p.“).

2. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku žalovaný argumentoval, že len nesprávna transpozícia
smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b)

smernice.Aksúdprvejinštanciekonštatoval,žedošloknesprávnej,resp.neúplnejtranspozíciismernice
2003/88/ES do právneho poriadku SR, tak jeho povinnosťou bolo aplikovať smernicu priamo a skúmať
samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice, od ktorého si žalobca svoj nárok na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy odvodzuje. Bez zistenia počtu odpracovaných hodín v zmysle článku 2
smernice s prihliadnutím na neutrálne dni podľa článku 6 písm. b) smernice a na referenčné obdobie

podľa článku 19 smernice nebolo možné konštatovať porušenie článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu
k žalobcovi. Nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nikdy nemôže zakladať nárok na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) fyzickej osobe z dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť
právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu do svojhovnútroštátneho právneho poriadku. Zodpovedať otázku správnej či nesprávnej transpozície smernice
môže iba Európska komisia, nie vnútroštátny súd. Nárok fyzickej osoby z nesprávnej transpozície
smernice môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície smernice, čo znamená,

že súd prvej inštancie mal skúmať, aký dopad mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES na
žalobcu.
2.1 Žalovaný zotrváva na námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného z dôvodu, že nie je
možné zamieňať samostatné subjekty Slovenskú republiku a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi prebratím smernice a aplikáciou

smernice. Nesprávne transponovanie smernice by bolo možné preukázať len konfrontáciou znenia
zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti smernice č. 2003/88/ES.
Žalovaný tvrdí, že nebolo jeho povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice.
Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Smernica môže
byťdovnútroštátnehoprávnehoporiadkuprebratásprávne,alejejkonkrétnepoužitiemôžebyťvrozpore

s cieľom a obsahom smernice. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu
aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný zotrváva na
názore, že smernica č. 2003/88/ES ani smernica Rady 89/391/EHS sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru neuplatňuje.
2.2 Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady

škody žalobcovi. Pre úspešnosť podanej žaloby bolo nevyhnutné preukázať porušenie článku smernice,
ktorý priznáva žalobcovi určité právo, teda porušenie článku 6 písm. b) smernice a v prípade, ak by bolo
preukázané, že k prekročeniu maximálneho prípustného priemerného týždenného pracovného času
došlo, bolo potrebné skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a aké
následky to malo na žalobcu. K tretej podmienke priamej príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

normy únie a vzniknutou škodou súd prvej inštancie len všeobecne uviedol, že žalobca preukázal, že v
dôsledku porušenia únijného práva musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice,
na úkor svojich blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s jeho pracovným zaradením. Súd
prvej inštancie hrubo porušil práva žalovaného, keď len všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú
skutočnosť a nevysvetlil, v čom spočívali údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu a dokonca ani

len nepoukázal na žiaden prepočet služobného času žalobcu, ktorý by toto konštatovanie súdu prvej
inštancie podporil. Výška nemajetkovej ujmy nemôže byť výsledkom matematickej rovnice vyplývajúcej
z ustanovení o mzdových nárokoch, ako to prezentuje žalobca.
2.3 Žalovaný zotrváva na názore, že je potrebné dôsledne rozlišovať pracovný čas a čas odpočinku
podľa smernice a pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu zohľadňovať aj

neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice. Žalovaný tvrdí, že ustanovenie § 97 zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore nikdy nebol a nebude transpozičným článkom k pojmu pracovný čas
v Slovenskej republike. Súd prvej inštancie odkázal v dôvodoch napadnutého rozhodnutia na novelu
zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnenú zákonom č. 258/2024 Z. z. mysliac si, že novou formuláciou § 97
ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. je preukázaná nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do tohto

zákona. Žalovaný uvádza, že právna úprava účinná od 01.11.2024 nie je zmenou existujúcej právnej
úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich interpretačných problémov na
krajských súdoch, čo potvrdzuje aj Dôvodová správa k zákonu č. 258/2024 Z. z., v ktorej sa uvádza,
že návrhom zákona sa spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby. Zákon č. 315/2001 Z. z. je z 02.07.2001,

smernica 2003/88/ES je zo 04.11.2003. Slovenská republika pristúpila k Európskej únii dňa 01.05.2004.
V čase pristúpenia SR do EÚ už existovalo množstvo smerníc, pri ktorých bolo nevyhnutné posúdiť ich
transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika túto skutočnosť urobila
prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal aj zákon č. 315/2001 Z. z.
Vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z. bolo posúdenie transpozície smernice 2003/88/ES urobené

prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z. tak, že vo vzťahu k článku 2 smernice 2003/88/ES sú
transpozičnými článkami: § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 - 2, § 89 ods. 1
- 3, § 90 ods. 1 - 2, § 91 ods. 1 3, § 92 ods. 1 - 4 a § 03 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k
článku 6 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 90 ods. 1
- 2, § 92 ods. 2 - 3, § 122 a § 192 zákona č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 15 smernice 2003/88/

ES zákon č. 315/2001 Z. z. neobsahuje transpozičné články. Vo vzťahu k článku 17 smernice 2003/88/
ES sú transpozičnými článkami: § 12 ods. 6 - 7, § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88
ods. 1 -2, § 89 ods. 1 - 3, § 90 ods. 1 - 2, § 91 ods. 1 - 3, § 92 ods. 1 - 4, § 93 ods. 1 - 4, § 94 a §
122 zákona č. 315/2001 Z. z.2.4 Povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že zásah do jeho osobnostných práv nesprávnym prevzatím
smernice nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom
prostredí, profesionálnej sfére či v inom prostredí. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Ak by
v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval
a stále pretrvával, bolo by celkom prirodzené, aby žalobca v prvom rade sa domáhal upustenia od
takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa, čo žalobca v žalobe nežiada, domáha sa len finančného
plnenia, ktoré má slúžiť ako akási kompenzácia bez toho, aby bol tento údajný protiprávny stav do

budúcna napravený. Bez konkrétnych súvislostí a preukázaných negatívnych dopadov na osobnostnú
sféru žalobcu nie je možné konštatovať utrpenú morálnu ujmu na strane žalobcu. Žalovaný tvrdí, že je
vylúčená priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením smernice a ujmou žalobcu, keď
ujmu v podobe vyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie či preťaženosti pociťoval žalobca dávno pred
podaním žaloby na súd (tri roky spätne). Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu
videl ako závažnú, keď žalobca pri svojom výsluchu utrpenú ujmu nešpecifikoval a neosvedčil. Pri určení

výšky náhrady nemajetkovej ujmy mal súd zohľadniť primeranosť k iným finančným kompenzáciám
akvýškenáhradyvyplácanejobetiamtrestnýchčinov.Žalovanýtvrdí,žepriznanánáhradanemajetkovej
ujmy je premrštená a nezohľadňuje rozsah porušenia smernice ani vzniknutú ujmu žalobcu a vyplýva
iba z tvrdení žalobcu bez konkrétneho dôkazu, de facto predstavuje doplatok mzdy za rozdielnu odmenu
medzi určenou a nariadenou služobnou pohotovosťou.

2.5Žalovanýnavrhujezmeniťrozsudoksúduprvejinštancie,zamietnuťžalobuvcelomrozsahuapriznať
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Odmietol názor
žalovaného, že si v tomto konaní uplatňuje mzdový nárok. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že

vnútroštátny súd ani žiadny súd Európskej únie nemá právo posudzovať súladnosť slovenských
predpisov s právom EÚ. Súdy Slovenskej republiky sa už opakovane v totožných veciach vyjadrili, že
právomoc súdov Slovenskej republiky na prejednanie týchto sporov je daná. Žalovaný úplne ignoruje
vykonané dokazovanie. Dôvodnosť uplatneného nároku bola v konaní preukázaná. Prvoinštančný súd
správneposúdilpasívnuvecnúlegitimáciužalovaného.Pasívnevecnelegitimovanýmsubjektomvspore

je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je podporená judikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie. Súd prvej inštancie správne posúdil splnenie predpokladov pre
zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobená žalobcovi porušením práva EÚ. U žalobcu dlhodobo
dochádzalo k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia, bezpečnosti, práva na najvyššiu prípustnú

dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. Pokiaľ
žalovaný poukazoval na to, že žalobca nikdy nepožiadal o dodatočné náhradné voľno ani nevyužil
možnosť podľa § 116 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale automaticky žiadal finančnú
kompenzáciu žalobca uvádza, že má toľko náhradného voľna, že si nestíha vybrať, niekedy je problém
vyčerpať aj dovolenku. Výška žalovaného nároku je primeraná utrpenej ujme žalobcu. Zo spôsobu

výpočtu nemajetkovej ujmy nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok.
3.1 Žalobca si nevykladá mylne pojmy pracovný čas a priemerný pracovný čas, ako sa to snaží navodiť
žalovaný. Žalobca by mal mať po 24 hodín trvajúcej zmene (ktorá môže byť predĺžená výjazdom) dva
dni voľna, avšak ani tieto dva voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii častokrát nemá. Jeho
povinnosťou je absolvovať rôzne kurzy a školenia, ktoré služobný úrad plánuje spravidla práve na

obdobie medzi služobnými zmenami, kedy by mal mať žalobca voľno a odpočívať. Za čas strávený
na kurzoch a školeniach nedostáva žalobca žiadnu odmenu, ale len náhradné voľno, ktoré je povinný
čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom dvakrát do roka vždy po pol roku sa náhradné voľno
„nuluje“, čo znamená, že ak si ho dovtedy hasič nestihne vyčerpať, toto náhradné voľno mu prepadá
bez náhrady. Zavádzajúce je tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného

času nemožno zarátavať čas odpočinku, kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je PN. Podľa § 97
ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa za čas vykonávania štátnej služby považuje aj
čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu, nadčas a vo
sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti pri
chorobe alebo po úraze. Skutočnosť, že dovolenka a PN sa v zmysle článku 16 písm. b) smernice do

výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne,
logicky neznamená, že sa majú odpočítavať od plánovaného služobného času. Smernica č. 2003/88/
ES umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere pracovný čas, vrátane
pohotovostí, nepresiahne 48 hodín týždenne. V prípade, ak si štát takéto referenčné obdobie určí, môžesa v súlade so smernicou v rámci 7 dní prekročiť 48 hodinový pracovný čas zamestnanca, neskôr však
musí pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom stanovené obdobie neodpracoval viac
ako 48 hodín. Slovenská republika v zákone č. 315/2001 Z. z. nestanovila, aký je maximálny priemerný

týždenný pracovný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a z tohto zákona nevyplýva, že
by sa mal robiť nejaký priemer a za aké obdobie sa má priemer vypočítavať. Najvýstižnejšie pre zistenie
porušenia článku 6 písm. b) smernice je počítať priemer týždenného pracovného času za celé žalované
obdobie, nakoľko smernica požaduje, aby priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný v úplne
každom referenčnom období. Prekročenie priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času

preukázal žalobca nielen za celé žalované obdobie, ale aj v rámci vyčíslenia priemerného týždenného
pracovného času v jednotlivých kalendárnych rokoch či mesiacoch žalovaného obdobia. Odpočítavanie
času čerpanej dovolenky a práceneschopnosti je podľa názoru žalobcu v rozpore s článkom 16 písm.
b) smernice.
3.2 Na tabuľku zhody predkladanú žalovaným v odvolacom konaní nie je možné podľa § 366 Civilného
sporového poriadku prihliadnuť. Žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy za žalované

obdobie troch rokov je primeraná dobe trvania, intenzite, ako aj následkom porušenia práva únie
žalovaným. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu nie je možné nárok uplatnený
v tomto konaní porovnávať s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namieta žalovaný s tvrdením,
že je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Nárok
v sume 7 871,87 € predstavuje v priemere za jeden mesiac sumu 218,66 €, za jeden deň približne 7,28

€, čo nie je sumou premrštenou ani neadekvátnou. V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
C-243/09 už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na priznanie
nárokunanáhraduškodyporušenímčlánku6písm.b)smerniceatobeztoho,abyktomumuselpristúpiť
aj akýkoľvek iný následok na právach žalobcu podľa vnútroštátneho práva.
3.3 Žalobca navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

4. V podaní z 24.06.2025 opakoval žalovaný svoju predchádzajúcu argumentáciu a poukázal na viaceré
rozhodnutia odvolacích súdov v skutkovo a právne totožných veciach. K vyjadreniu žalobcu k spôsobu
zohľadnenia neutrálnych dní v zmysle článku 16 písm. b) smernice uviedol, že sa žalobca nemôže
dovolávať úpravy v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré má vyslovene pracovnoprávny charakter

a zabezpečuje vyplatenie náhrady mzdy príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru za dovolenku
a práceneschopnosť. Tabuľka zhody nepredstavuje žiaden neprípustný dôkaz v odvolacom konaní, je
súčasťou právneho predpisu, ktorý má súd poznať.

5. V druhom vyjadrení z 21.07.2025 poukázal žalobca na novelu zákona o Hasičskom a záchrannom

zbore, účinnú od 01.07.2025, ktorá potvrdzuje dôvodnosť uplatneného nároku. V ostatnom ide len
o opakovanie už prednášanej argumentácie.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34
ods. 1 C. s. p. po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (z dôvodu nenaplnenia

zákonných podmienok uvedených v § 385 ods. 1 C. s. p. pre jeho nariadenie) v rozsahu odvolania
žalovaného a s prihliadnutím na ním uplatnené odvolacie dôvody v súlade s § 379 a § 380 ods. 1 C. s.
p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny vo výroku aj
v dôvodoch, keď odvolanie žalovaného nevzhliadol za dôvodné ani čiastočne.

7. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval porušením jeho práva na ochranu
zdravia, súkromného a rodinného života tým, že v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES dlhodobo pracoval nad ustanovený limit 48 hodín týždenne. Svoje tvrdenie o prekročení maximálne
prípustného týždenného pracovného času dokladal výplatnými páskami od zamestnávateľa, plánom
služieb a výpočtom odslúžených hodín v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024. Žalovaný svoju

obranu, že nedošlo k prekročeniu maximálne prípustného limitu pracovného času nedoložil žiadnou
dokumentáciou o rozsahu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti žalobcom,
iba popieral vznik nároku na náhradu škody na strane žalobcu. Vlastný výpočet priemerného týždenného
pracovného času žalobcu neuskutočnil žalovaný ani súd prvej inštancie a povinnosť vysporiadať sa s
tvrdeniami strán sporu o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa tak v zmysle § 387 ods.

3 C. s. p. presunula na odvolací súd.

8. Plniac si zákonom uloženú povinnosť skontroloval odvolací súd z údajov dostupných zo spisu,
či v žalovanom období dochádzalo a v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždennéhopracovného času u žalobcu. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných
hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v ID
kartách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací

súd vyabstrahoval neutrálne dni. Pri výpočte celkového počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti
a služobnej pohotovosti odvolací súd odpočítal hodiny pripadajúce na dni čerpania riadnej dovolenky
(DOV)adobupracovnejneschopnostizdôvodu,žesatietoobdobiavzmyslečlánku2ods.2smerniceč.
2003/88/ES nepovažujú za pracovný čas. Pri neutrálnych dňoch pripadajúcich na obdobie do konca roku
2021 za jeden neutrálny deň z počtu hodín služobnej činnosti vykazovaných v ID plachtách odpočítal

odvolací súd 17 hodín z dôvodu, že jedna 24 hodinová služba žalobcu sa skladala zo 17 hodín služobnej
činnosti a 7 hodín služobnej pohotovosti a od 01.01.2022 do konca júna 2024 sa za jeden neutrálny
deň odpočítalo len 16 hodín, keďže sa v tomto období zmena žalobcu delila na 16 hodín služobnej
činnosti a 8 hodín služobnej pohotovosti. Zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6
mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a
záchrannéhozborupodľa§86zákonač.315/2001Z.z.rozvrhovaťslužbytak,abytýždenný48hodinový

pracovný čas bol dodržaný.

9. Žalobca ohraničil obdobie, v ktorom podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k prekročeniu maximálneho
limitu týždenného pracovného času na 6 šesťmesačných období počnúc 07/2021 do 06/2024, aj keď
v konaní tvrdil, že prekročenie maximálne limitu 48 hodín týždenne v priemere je potrebné skúmať počas

celého žalovaného obdobia bez delenia na 6 mesačné referenčné obdobia. Pre účely kontroly počtu
odpracovaných hodín žalobcom v žalovanom období rozdelil odvolací súd, tak ako žalobca, rozhodné
obdobie na šesťmesačné cykly počínajúc mesiacom január a končiac mesiacom jún a opäť začínajúc
mesiacom júl a končiac mesiacom december toho ktorého roku.
9.1 Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že pri výpočte priemerného týždenného pracovného času

nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne
odpracovaný čas, ale čas plánovaný, do ktorého sa započítajú aj neutrálne dni určené v článku 16 písm.
b) smernice. V tabuľke č. 1 vypočítal odvolací súd počet hodín odpracovaných žalobcom pripadajúcich
na týždeň podľa údajov o hodinách služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzaných vo výplatných
páskach predložených žalobcom s prepočtom na kalendárne týždne bez odpočtu neutrálnych dní (pozri

stĺpec „počet hodín pripadajúcich na týždeň“).

Tabuľka č. 1 Odpracované hodiny podľa výplatných pások za obdobie 07/2021 do 06/2024

Referenčné Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín

obdobie služobnej služobnej odpracované v mesiaci pripadajúcich
činnosti pohotovosti hodiny na týždeň

07/2021 137,13 47,87 185,00 4,40 42,05
08/2021 146,15 119,06 265,21 4,40 60,28

1. 09/2021 165,60 41,15 206,75 4,20 49,23
10/2021 188,55 89,95 278,50 4,40 63,30
11/2021 177,12 62,88 240,00 4,20 57,14
12/2021 86,62 35,00 121,62 4,40 27,64
Spolu 901,17 395,91 1297,08 26,00 49,89

6 mesačné obdobie

01/2022 149,50 80,00 229,50 4,40 52,16
02/2022 102,50 48,00 150,50 4,00 37,63
2. 03/2022 152,22 98,80 251,02 4,40 57,05

04/2022 116,21 45,79 162,00 4,20 38,57
05/2022 116,70 53,80 170,50 4,40 38,75
06/2022 146,37 103,64 250,01 4,20 59,53
Spolu 783,50 430,03 1213,53 25,60 47,40
6 mesačné obdobie

07/2022 200,55 60,95 261,50 4,40 59,43
08/2022 129,15 62,85 192,00 4,40 43,64
3. 09/2022 151,37 63,13 214,50 4,20 51,0710/2022 141,58 149,42 291,00 4,40 66,14
11/2022 161,08 78,92 240,00 4,20 57,14
12/2022 140,62 64,00 204,62 4,40 46,50

Spolu 924,35 479,27 1403,62 26,00 53,99
6 mesačné obdobie

01/2023 168,73 69,77 238,50 4,40 54,20
02/2023 120,98 79,02 200,00 4,00 50,00

4. 03/2023 54,75 24,00 78,75 4,40 17,90
04/2023 91,53 38,46 129,99 4,20 30,95
05/2023 157,62 137,06 294,68 4,40 66,97
06/2023 103,48 82,28 185,76 4,20 44,23
Spolu 697,09 430,59 1127,68 25,60 44,05
6 mesačné obdobie

07/2023 216,04 79,92 295,96 4,40 67,26
08/2023 144,00 72,00 216,00 4,40 49,09
5. 09/2023 122,25 61,75 184,00 4,20 43,81
10/2023 154,80 102,20 257,00 4,40 58,41

11/2023 112,00 57,00 169,00 4,20 40,24
12/2023 85,37 40,00 125,37 4,40 28,49
Spolu 834,46 € 412,87 1247,33 26,00 47,97
6 mesačné obdobie

01/2024 117,50 67,88 185,38 4,40 42,13
02/2024 119,50 56,50 176,00 4,14 42,51
6. 03/2024 48,00 24,00 72,00 4,40 16,36
04/2024 175,57 62,93 238,50 4,20 56,79
05/2024 155,00 72,00 227,00 4,40 51,59

06/2024 135,19 54,18 189,37 4,20 45,09
Spolu 750,76 € 337,49 1088,25 25,74 42,28
6 mesačné obdobie

Výsledky v stĺpci „počet hodín pripadajúcich na týždeň“ preukazujú, že bez odpočtu neutrálnych dní

slúžiacich podľa tvrdenia žalovaného na ochranu pracovníka, sa vykazuje žalobcovi prekročenie 48
hodinového limitu týždenného pracovného času len v prvom šesťmesačnom období od 01/2021 do
12/2021 a v treťom šesťmesačnom období od 07/2022 do 12/2022. Porovnaním tabuliek č. 1 a č. 2 je
evidentné, že odpočet neutrálnych dní má veľký vplyv na výsledok a záver o porušení čl. 6 písm. b)
smernice.

10. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca
v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia či rekondičného pobytu.
Za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných
rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely

výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci vzhľadom na to, že zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných období, zisťoval odvolací
súd, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas v žalovanom období tak, že tento rozdelil na
šesťmesačné obdobia a zohľadnil neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice a ako výkon práce
žalobcovi započítal len tie položky, ktoré sa do pracovného času započítavajú. Za prvé šesťmesačné

obdobie od 07/2021 do 12/2021 je potrebné odpočítať 4 dni, za druhé šesťmesačné obdobie od 01/2022
do06/2022-9dní,zatretiešesťmesačnéobdobieod07/2022do12/2022-3dni,zaďalšiešesťmesačné
obdobie od 01/2023 do 06/2023 - 11 neutrálnych dní, za piate šesťmesačné obdobie od 07/2023 do
12/2023 - 12 neutrálnych dní a za posledné šieste šesťmesačné obdobie od 01/2024 do 06/2024 - 8 dní.
Odvolací súd vychádzajúc z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti, hodiny služobnej

pohotovosti, od ktorých odpočítal hodiny pripadajúce na neutrálne dni, takto zistil skutočne odpracované
hodiny v tom ktorom mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov pripadajúcich na to ktoré šesťmesačné
obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Za prvé šesťmesačné obdobie sa po zohľadnení neutrálnych
dní zredukoval počet týždňov oproti Tabuľke č. 1, v ktorej neutrálne dni zohľadnené neboli, z 26 na 25,71týždňa. K tomuto výsledku dospel odvolací súd takto: Do prvého šesťmesačného obdobia od júla 2021
do decembra 2021 spadá 184 kalendárnych dní, od ktorých je potrebné odpočítať 4 neutrálne dní a
výsledok je 180 dní : 7 = 25,71 týždňov. Rovnakým spôsobom počítal odvolací súd započítateľné dni aj v

ďalších šesťmesačných obdobiach. Následne súčet odpracovaných hodín získaných odvolacím súdom
z ID plachiet bez hodín pripadajúcich na neutrálne dni bolo vydelených počtom týždňov pripadajúcich na
to ktoré šesťmesačné obdobie a výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň. Podľa výpočtov
odvolacieho súdu v piatich šesťmesačných obdobiach odpracoval žalobca viac ako 48 hodín týždenne.
Na prvé šesťmesačné obdobie pripadá 52,17 hodín, na druhé 52,44 hodín, na tretie 57,02 hodín,

na štvrté 50,49 hodín, na piate 51,36 hodín a posledné šieste 47,87 odpracovaných hodín služobnej
činnosti. Uvedené vyplýva z priloženej Tabuľky č. 2.

Tabuľka č. 2: Údaje o dochádzke z ID plachty za obdobie 07/2021 do 06/2024

Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne dni Započítateľné Priemerný počet
obdobie hodiny (OH) služobnej odpracované podľa dni bez neutrálnych odslúžených hodín
mínus pohotovosti hodiny ID plachty dní, premenené za týždeň v
neutrálne dni podľa ID na týždeň 6 mesač. období
plachty

31 07/2021 166,24 48,60 214,84 184-4=180 dní 1341,49:25,71
31 08/2021 136,00 129,13 265,13 2 DOV 180:7=25,71 týždňa= 52,17 h/týždeň
1. 30 09/2021 164,45 41,60 206,05 1 DOV

31 10/2021 184,30 93,60 277,90
30 11/2021 170,00 69,60 239,60
31 12/2021 103,37 34,60 137,97 1 DOV
Spolu 184 924,36 417,13 1341,49 4,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 01/2022 149,30 80,00 229,30 1 DOV 181-9=172 dní 1288,53:24,57
28 02/2022 102,30 48,00 150,30 3 DOV 172:7=24,57 týždňa= 52,44 h/týždeň
2. 31 03/2022 163,00 117,60 280,60 1 DOV
30 04/2022 157,00 51,60 208,60 1 DOV

31 05/2022 114,30 55,60 169,90 2 DOV
30 06/2022 146,23 103,60 249,83 1 DOV
Spolu 181 832,13 456,40 1288,53 9,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 07/2022 166,00 111,60 277,60 184-3=181 dní 1474,12:25,85
31 08/2022 152,00 63,60 215,60 1 DOV 181:7=25,85 týždňa= 57,02 h/týždeň
3. 30 09/2022 150,30 63,60 213,90 1 DOV
31 10/2022 140,00 150,60 290,60 1 DOV
30 11/2022 160,00 79,60 239,60

31 12/2022 156,37 80,45 236,82
Spolu 184 924,67 549,45 1474,12 3,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 01/2023 161,30 63,60 224,90 1 DOV 181-11=170 dní 1226:24,28

28 02/2023 104,00 71,60 175,60 3 DOV 170:7=24,28 týždňa= 50,49 h/týždeň
4. 31 03/2023 129,45 24,00 153,45 2 DOV
30 04/2023 106,00 39,60 145,60 4 DOV
31 05/2023 160,00 141,40 301,40 1 DOV
30 06/2023 137,45 87,60 225,05

Spolu 181 798,20 427,80 1226,00 11,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 07/2023 169,38 127,60 296,98 184-12=172 dní 1326:24,5731 08/2023 160,00 72,00 232,00 172:7=24,57 týždňa= 53,96 h/týždeň
5. 30 09/2023 136,00 63,60 199,60 2 DOV
31 10/2023 160,00 103,60 263,60 1 DOV

30 11/2023 112,00 57,00 169,00 6 PN
31 12/2023 109,22 55,60 164,82 3 DOV
Spolu 184 846,60 € 479,40 1326,00 12,00
dní za 6 mesačné obdobie

31 01/2024 117,30 56,00 173,30 3 DOV 182-8=174 dní 1189,62:24,85
29 02/2024 119,30 56,30 175,60 3 DOV 174:7=24,85 týždňa=47,87 h/týždeň
6. 31 03/2024 123,00 24,00 147,00 2 DOV
30 04/2024 182,30 63,60 245,90
31 05/2024 187,00 72,00 259,00
30 06/2024 133,22 55,60 188,82

Spolu 182 862,12 € 327,50 1189,62 8,00
dní za 6 mesačné obdobie

Ak v prvom referenčnom období vydelíme počet odpracovaných hodín 1341,49 počtom týždňov

25,71 dostaneme výsledok 52,17 hodín, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v prvom
referenčnom období. Rovnakým spôsobom sa vypočíta priemerný týždenný služobný čas žalobcu
v druhom referenčnom období, kedy sa celkový súčet odslúžených hodín 1288,53 vydelí počtom
týždňov 24,57 a výsledok je 52,44 priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V treťom
referenčnom období je potrebné vydeliť počet odslúžených hodín 1474,12 upraveným počtom týždňov

po zohľadnení neutrálnych dní 25,85 a výsledok je 57,02 ako priemerný týždenný služobný čas v tomto
referenčnom období. V štvrtom referenčnom období je súčet celkovo odslúžených hodín žalobcu
1226,00 po vydelení počtom týždňov 24,28 dostaneme priemerný týždenný služobný čas žalobcu
v tomto období, ktorý vychádza na hodnotu 50,49. V piatom referenčnom období sa delí číslo 1326,00
ako celkový počet odslúžených hodín za toto obdobie počtom týždňov 24,57 a výsledok je 53,96 ako

priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V poslednom šiestom referenčnom období je
súčet odpracovaných hodín 1189,62, tento po vydelení počtom na toto obdobie pripadajúcich týždňov
24,85 dáva výsledok 47,87, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období.

11. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného odvolacím

súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcu
opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa
smernice 2003/88/ES, čo bolo spôsobené tým, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňoval
nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti vykonávané (odslúžené) hasičom v mieste výkonu štátnej
služby do služobného času, hoci sa podľa článku 2 ods. 1 smernice aj čas neaktívnej služobnej

pohotovosti považuje za pracovný čas definovaný smernicou ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou. Porušenie článku 6 písm. b) smernice je dôsledkom
nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., čo už priznala aj vláda SR
(bod 13. tohto rozhodnutia).

12. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď tento
dospel k názoru, že smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do zákona č. 315/2001 Z. z.
a prílišnú pozornosť venoval ustanoveniu § 97 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý podľa
názoru žalovaného nie je ani nebol a nebude transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu

pracovný čas v Slovenskej republike. S názorom žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci
odvolací súd nesúhlasí. Súd prvej inštancie uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia právne predpisy a
zákonné ustanovenia, ktoré na predmetný spor aplikoval. Zo zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
považoval súd za rozhodujúce ustanovenia § 85, § 86, § 91, § 92, § 122. Súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, že aplikované ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dokazujú, že

spôsob a rozsah transpozície smernice 2003/88/ES umožňoval zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do pracovného času, čím sa skresľoval rozsah odslúžených
hodín žalobcom a dochádzalo k opakovanému prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času
podľa smernice. Aj odvolací súd uskutočnil historický exkurz do zákona č. 315/2001 Z. z. a práve nazáklade tohto exkurzu dospel k rovnakému názoru ako súd prvej inštancie, že smernica 2003/88/ES
nebola transponovaná do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore spôsobom, aby účinky sledované
smernicou v článkoch 2 o vymedzení pracovného času a času odpočinku a v článku 6 o rozsahu

pracovného času boli účinne zabezpečené textom všeobecne záväzného právneho predpisu.
12.1 Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48
hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024
dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje

od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice
do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje
jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane

nadčasov neprekročí 48 hodín; žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta
zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2
zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v

mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z.
z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a

záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod
1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi

a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby

členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1
boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení
účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k
zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa

v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie
celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej
pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2

zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo
byť zosúladenie s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z.
z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo,
že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z
dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že

žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť,
že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto
tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES,
resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.12.2 Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie mal v prvom rade skúmať, či k
prekročeniu limitu pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice v rozhodnom období vymedzenom
žalobcom došlo a to v šesťmesačných referenčných obdobiach, nie na mesačnej báze, ako tak činí

žalobca a že pre výpočet priemerného týždenného služobného času nie sú rozhodujúce údaje o fonde
pracovného času a súd prvej inštancie konkrétne kontrolné výpočty k tvrdeniam žalobcu neurobil, čo
však nemá vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia a možnosť prieskumu napádaného rozhodnutia.
Odvolací súd v súlade s § 387 ods. 3 C. s. p. sa zaoberal týmito podstatnými tvrdeniami žalovaného
predneseného v konaní na súde prvej inštancie a vyporiadal sa s nimi.

13.Odvolacísúdjetohonázoru,ženesprávnutranspozíciusmernice2003/88/ESdozákonač.315/2001
Z. z. potvrdzuje priamo novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky
na 35. schôdzi dňa 27. mája 2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01.
júla 2025. Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením
č. 298/2025 z 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z.

a potreba novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu
zákona bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v
súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú
preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ako to
vyžaduje európska legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského

a záchranného zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín
týždenne, „pričom služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa
príslušníkom určuje, t. j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej
únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa

vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona
so smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy
so smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v
pomerne krátkom horizonte). Na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť zosúladenie národnej
legislatívy so smernicou 2003/88/ES.“.

14. Schválená novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá
žiaden vplyv na tento prebiehajúci súdny spor. Odvolací súd na prijatie novely zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore a časť predkladacej správy, v ktorej vláda SR odôvodňuje potrebu prijatia tejto novely,
poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 1, 2 C. s. p.,

ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pri stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie
obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14.1 Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie správne vyriešil všetky sporné otázky vyvstalé

v priebehu konania. Súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy, podľa ktorých nárok žalobcu
posúdil. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom za rozhodné obdobie v § 85 ods. 1 a 2
považoval za služobný čas len časový úsek, v ktorom príslušník vykonával štátnu službu a čas služobnej
pohotovosti v § 92 ods. 1 a 2 od služobného času oddeľoval. Práve takéto znenie ustanovení zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore umožňovalo nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do služobného

času a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času určeného v článku 2 ods. 2 smernice.
Pritom účelom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, smernica sa podľa
článku 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Nesprávny je názor
žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru. Služba hasičov sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Aj
keď príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia úlohy pri zdolávaní požiarov a na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva vykonávajú záchranárske činnosti pri haváriách, živelných pohromách a iných

mimoriadnych udalostiach, ktoré nemožno predvídať, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať a služobný čas príslušníkov rozvrhnúť tak, aby maximálny týždenný pracovný
čas aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru dodržaný bol.15. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku je
súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom a
tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo Európskej
únie má prednosť pred vnútroštátnym právom. Súdy SR sú povinné aplikovať vnútroštátne predpisy v

súlade s normami práva Európskej únie a jej výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie. Súdny
dvor Európskej únie v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyslovil, že smernica
2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer zásahových jednotiek verejnej požiarnej služby.
15.1 Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku 6 smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento článok sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje, na pracovníkov protipožiarnej služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3,

ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice.

16. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v
dôsledku porušenia práva Európskej únie, smernice 2003/88/ES, ktorá bola nesprávne transponovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky zákona č. 315/2001 Z. z. Vnútroštátny

zákonodarca musí do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt a pokiaľ smernica, ktorá
v zásade priamy účinok nemá, ale v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môžu mať
smernice vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát, vtedy, ak tento neprijal transponujúci
právny akt alebo smernica nebola do vnútroštátneho práva transponovaná správne, môžu sa jednotlivci
odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Právo jednotlivca na náhradu škody voči

členskému štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Frankovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90.
16.1 Súdny dvor Európskej únie vo veci Günter Fuß C-429/09 odmietol názor, že je povinnosťou
zamestnanca (hasiča), u ktorého opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času upozorniť svojho zamestnávateľa na túto skutočnosť s odôvodnením, že vyžadovanie

splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali od svojho zamestnávateľa skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť
dbať o dodržiavanie noriem únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore
systematickyprenášanánajednotlivca,čímbysatýmtoorgánomumožnilo,abybolivprípadenepodania

takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov.

17. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podmienky na priznanie nároku na náhradu škody (porušená

norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie
práva únie je dostatočne závažné, medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody
jednotlivca existuje príčinná súvislosť) boli splnené. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku
porušenia únijného práva musel žalobca odpracovať reálne viac než 48 hodín týždenne v priemere a
to na úkor svojho času na oddych a bezpečnosť pri práci. Ak je cieľom smernice 2003/88/ES chrániť

bezpečnosť a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného
odpočinku, týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nebolo potrebné zisťovať,
aký dopad má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho
rodiny, postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo
zachované.

17.1 Žalovaný v sporoch ako tento popiera vplyv prekročenia maximálneho prípustného týždenného
pracovného času 48 hodín týždenne na osobnostné práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru bagatelizujúc skrátenie času odpočinku, ktorý má slúžiť na regeneráciu telesných a
psychických síl, naproti tomu v dôvodovej správe k novele zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
uskutočnenej zákonom č. 179/2025 Z. z. v časti Doložka vybraných vplyvov uvádza, že návrh zákona,

ktorým sa v § 85 ods. 3 ustanovuje, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka, vrátane štátnej
služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak ods.
4 neustanovuje inak uznáva, že „návrh zákona bude mať pravdepodobne pozitívny vplyv na manželstvo,
rodičovstvo a rodinu, pretože môže, v niektorých prípadoch, priniesť zvýšenie voľného času, ktorý budemôcť príslušník stráviť so svojou rodinou. Ak využije možnosť upravenú § 85a, naopak, je možné,
ale nemusí tak tomu byť, že sa mu voľný čas v týždni skráti. Návrh ráta aj s nárastom disponibilných
zdrojov z dôvodu zvýšenia náhrady za služobnú pohotovosť. Tieto vplyvy považujeme za marginálne,

keďže návrh nie je primárne zameraný na riešenie sociálnej otázky a nezameriava sa ani na situáciu
v rodine, manželstve, či na otázky rodičovstva, hoci môže okrajovo ovplyvniť aj tieto sféry života.“. Za
osobu, ktorú je možné kontaktovať v súvislosti s posúdením vybraných vplyvov je označené Ministerstvo
vnútra SR, ktoré v tomto spore koná za žalovanú Slovenskú republiku. Žalobca odôvodňoval vznik
nároku na nemajetkovú ujmu práve vplyvom prekročenia maximálneho týždenného pracovného času

na svoju osobnosť a rodinu s následkom rozvodu manželstva, hoci tieto dôvody nie sú pre uznanie
dôvodnosti nároku rozhodujúce, keď podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci Günter Fuß už len samotná strata
odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej
porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek
ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Uplatnený
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bol posúdený podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

analogicky z dôvodu neexistujúcej právnej úpravy dopadajúcej na tento konkrétny prípad, preto nebolo
potrebné preukazovať podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovené v § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka (žaloba na upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu
osobnosti,odstránenienásledkovtýchtozásahov,poskytnutieprimeranéhozadosťučineniainouformou,
zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti).

18.Neobstojínázoržalovaného,žesižalobcavkonaníspôsobomvýpočtunemajetkovejujmyuplatňoval
mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica
týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by

mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
zo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna spôsobenej škode.
Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa
ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom

dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu
bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti.
Žalobca,akomnohíinížalobcoviavskutkovoaprávneobdobnýchprípadoch,moholpožadovaťnáhradu
nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a keď zvolil spôsob
určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona o Hasičskom a

záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že výšku požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR sa už vyjadril k charakteru
tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024 a sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny
názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, nebol dôvod znižovať

jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom, na
ktoré poukazoval aj žalovaný. I keď v šiestom referenčnom období nepresiahol priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu 48 hodín týždenne, odvolací súd nepristúpil k zmene rozhodnutia súdu prvej
inštancie a zníženiu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že vypočítaná hodnota týždenného
pracovného času je blízko 48 hodinového pracovného času a zákon o Hasičskom a záchrannom zbore

neurčuje, akým spôsobom majú byť určené referenčné obdobia, či na kalendárne polroky alebo na
polročné obdobia začínajúce nástupom príslušníka Hasičského a záchranného zboru do služby. Ak by
odvolací súd iným spôsobom preskupil jednotlivé mesiace, za ktoré vypočítaval počet odpracovaných
hodín žalobcom, bol by tým ovplyvnený výsledok priemerného pracovného času žalobcu. Hodnota
priemerného týždenného pracovného času v jednom šesťmesačnom období pod 48 hodín nemá vplyv

na výsledok sporu. Odvolací súd považuje náhradu nemajetkovej ujmy priznanú žalobcovi súdom prvej
inštancie za primeranú povahe, nároku, aj dĺžke obdobia, po ktoré nemal žalobca z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore zabezpečený oddych po psychicky
a fyzicky náročnej práci.

19. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo
a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom
súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici; nestalo sa tak len z dôvodu, že žalovanývzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa
27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.
19.1 V zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku je povinnosťou

súdov rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré
okresné súdy a iné krajské súdy nepatria. Rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, Najvyššieho súdu
SlovenskejrepublikyaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvsporeakojetentoneexistujú.Senát17Co
rozhoduje vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy uplatňovanej príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru voči štátu pre porušenie povinnosti úplne a správne transponovať smernicu Európskej únie

konštantne, uznávajúc uplatnené nároky na náhradu nemajetkovej ujmy príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru za odôvodnené, pokiaľ je preukázané porušenie článku 2 ods. 1 a článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Žiaden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nevzhliadol odvolací
súd ako dôvodne uplatnený.

20. Súd prvej inštancie rozhodol správne vo veci samej aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania

voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v súlade so zásadou úspechu v konaní.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia
o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do

povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).