Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121207411
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3121207411.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Eriky Zajacovej a sudkyne JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne A. B. C., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom v D., E. E. X/XXX, právne zastúpenej JUDr. Jiřím Choutkom, advokátom so sídlom v Trenčíne,
Štúrovo nám. 121, proti žalovanej F. G. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v D., C. XXXX/X, zastúpenej
H. D. B., narodeným XX.XX.XXXX, bytom v D., C. XXXX/X, o odstránenie stavby a o vzájomnej žalobe
o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
10. júla 2025, č. k. 21C/54/2021-221, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby
podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka (OZ) (výrok I.) a súčasne vyhovel vzájomnej žalobe podanej
žalovanou o určenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom sa neoprávnená stavba mala nachádzať.
Obe rozhodnutia odôvodnil vydržaním vlastníckeho práva (§ 134 OZ) k dotknutému pozemku.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol opätovne v zásade identicky potom, ako bolo jeho predchádzajúce

rozhodnutie zo dňa 01.02.2024, č. k. 21C/54/2021-176 odvolacím súdom zrušené a vrátené na ďalšie
konanie. Odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí nepovažoval za splnené podmienky vydržania, pretože
právny predchodca žalovanej H. I. E. s manželkou ostali v omyle o priamom priebehu spoločnej
hranice pozemkov len preto, že jednak konali v priamom rozpore so zákonom, keď pri zhotovovaní
stavieb nepostupovali v súlade s citovaným ustanovením § 75 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. a už pred
začatím stavby nezabezpečili vytýčenie stavieb a nerešpektovali ani povinnosť uloženú právoplatným
rozhodnutím o dodatočnom povolení stavby z roku 2001, ktoré v bode 8. výslovne ukladalo stavebníkovi

zabezpečiť priestorové vytýčenie polohy stavby.

3. Súd prvej inštancie však v napadnutom rozhodnutí opätovne považoval podmienky vydržania za
splnené na strane právneho predchodcu žalovanej, tentokrát však nie na strane H. I. E. a jeho manželky,
ale na strane ich syna ako dediča po Ing, E.. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ porušenie
predpisu stavebného práva vylučovalo ospravedlniteľný omyl na strane H. I. E. a jeho manželky, neplatí
to pre ďalšieho vlastníka nehnuteľností. Súd prvej inštancie konštatoval, že H. I. E. zomrel XX.XX.XXXX

a v čase smrti bol vlastníkom nehnuteľností k. ú. J., parcely registra C č. 507 o výmere 354 m2 zastavaná
plocha a nádvorie, K. XXX o výmere 62 m2, záhrada, domu súp. č. XX na parcele č. 507, v podiele 1/1.
V dedičskom konaní, vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 23D 1545/04, D/not 199/04, tieto
nehnuteľnostinadobudolvcelostiD.E.,synH.I.E.,narodenýXX.XX.XXXX,včasesmrtisvojhootcamalteda necelých 19 rokov. Na to súd prvej inštancie nadviazal, že v čase realizácie prístavieb H. I. E. v roku
2000 (kedy by pri rešpektovaní stavebných predpisov bol skutočný priebeh hranice zistený) mal teda D.
E. cca 16 rokov. Osvedčenie o dedičstve, na základe ktorého D. E. nadobudol uvedené nehnuteľnosti,

nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 21.01.2005. Syn manželov E. zistil až v roku
2017, po zameraní geodetom H. L., že prístavbami zasahuje do pozemkov žalobkyne a začal situáciu
riešiť. Vzhľadom na to súd prvej inštancie konštatoval, že do tej doby uplynula zákonom určená 10 ročná
lehota ako podmienka nadobudnutia vlastníctva vydržania. Minimálne v období rokov 2004 až 2016
D. E. nemal vedomosť o tom, že stavby, ktoré zdedil, zasahujú do vlastníctva žalobkyne. Súd prvej

inštancie mal teda za to, že zákonom určené podmienky vydržania vlastníckeho práva, dobromyseľnosť
a lehota 10 rokov v jeho prípade splnené boli. Hoci teda bola v konaní spochybnená dobrá viera H. I. E.,
ohľadne jeho syna D. E. súd prvej inštancie nenachádzal nič, čo by spochybnilo jeho dobromyseľnosť.
Omyl D. E. bol podľa súdu prvej inštancie preto ospravedlniteľný a vlastníctvo k spornej časti pozemku, v
súčasnosti predstavujúcej parc. č. 510/5, nadobudol vydržaním, a od neho kúpou nadobudla vlastníctvo
žalovaná. Súd prvej inštancie vzhľadom na to žalobu o odstránenie stavby zamietol a vyhovel žalovanej

vzájomnému návrhu o určenie vlastníckeho práva k parc. č. 510/5.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v konaní plne
úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie
konanie. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva k pozemku
D. E.. Považovala za nepravdepodobné, aby D. E. nezískal za 12 rokov vedomosť o problematike
nepovolených stavieb, ku ktorým sa viedlo stavebné konanie s jeho rodičmi. O to viac, keď matke D. E.
bolo zriadené vecné bremeno užívania nehnuteľností v súvislosti s dedičským konaním po jeho otcovi.

Žalobkyňa s poukazom na ust. § 70 zák. č. 50/1976 Zb. namietala, že D. E. dedením po H. I. E. vstúpil
do jeho práva a povinností, a stavebné povolenie bolo preto v zmysle uvedeného ustanovenia záväzné
aj pre neho. Rovnako jemu tak vyplývala povinnosť pozemky zamerať. Musel mať podľa žalobkyne tiež
vedomosť, že predmetom dedičstva boli neskolaudované stavby, a že mu vznikla povinnosť stavebníka
tieto stavby skolaudovať. Počas trvania svojej držby tak mohol podľa žalobkyne kedykoľvek zistiť

skutočný stav. Záver súdu prvej inštancie o dobromyseľnosti D. E. nemá podľa žalobkyne oporu
v žiadnom dôkaze, pretože súd prvej inštancie okrem záveru o jeho dedení v roku 2005 a podania
žaloby z jeho strany v roku 2017 nevykonal žiaden dôkaz k jeho dobromyseľnosti a ani žalobkyňa
žiaden dôkaz v tomto smere nenavrhovala. S poukazom na požiadavku náležitej opatrnosti bolo podľa
žalobkyne namieste mať za to, že pokiaľ by si D. E. splnil povinnosť oznámiť právne nástupníctvo

príslušnému stavebnému úradu, musel by bezprostredne pri kolaudácii zistiť skutočnosti významné
z hľadiska dobromyseľnosti jeho držby. Záverom odvolania žalobkyňa namietala, že z osvedčenia
o dedičstve v prospech D. E. nie je zrejmé, či boli predmetom dedičstva aj rozostavaná prístavba
rodinného domu, ktorý zdedil a prístrešok s letnou kuchyňou a skladom, teda stavby, zasahujúce do
pozemku žalobkyne. Ak nie, bola by podľa žalobkyne v postavení stavebníka naďalej matka D. E., ako

pôvodný stavebník.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny
a poukázala na potrebu aplikácie záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
dňa 14.11.2018.

7. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovanej poukázala na to, že D. E. žil v spoločnej domácnosti
s rodičmi, preto musel mať vedomosť o stavbách, o ktoré v ide v tomto konaní. Ohľadom rozhodnutia
ústavného súdu odkazovaného žalovanou zdôraznila, že je potrebné prihliadať na celú jeho právnu
vetu, v ktorej je podstatné aj to, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený, že držanú vec nadobudol

poctivým spôsobom. Žalobkyňa v nadväznosti na to uviedla, že nie je možné považovať za poctivý
spôsob nadobudnutia v súlade s dobrými mravmi nerešpektovanie rozhodnutia orgánu verejnej správy.

8. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP. Vec prejednal v novom zložení senátu, pretože

pôvodnásudkyňaJUDr.GabrielaJanákovámalamedzičasomprerušenývýkonfunkciesudcuasudkyňa
Mgr Martina Trnavská je dočasne preložená na Najvyšší súd SR. Po prejednaní veci dospel odvolací
súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP,
pretože je vo výroku vecne správne.9. V prvom rade považuje odvolací súd za významné, že hoci súd prvej inštancie po predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí rozhodol svojim druhým rozsudkom vo výroku identicky, spočíva odôvodnenie

jeho rozhodnutia na odlišných východiskách. Súd prvej inštancie teda rešpektoval zrušujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu vylučujúce vydržanie vlastníckeho práva k spornému pozemku H. I. E., ale posudzujúc
v ďalšom konaní podmienky vydržania u jeho právneho nástupcu, syna a dediča D. E., prijal záver, že
na jeho strane podmienky vydržania už splnené boli. Principiálne preto, že na jeho strane ako dediča
vo veku 19 rokov nebola už prekážkou dobromyseľnosti existencia a nesplnenie povinnosti zamerať

pozemky uloženej v stavebnom konaní jeho otcovi H. I. E.. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej
inštancie stotožňuje.

10. Rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí súdu prvej inštancie, rozhodujúcim záverom
napadnutého rozhodnutia, a to tak o zamietnutí žaloby o úpravu pomerov k neoprávnenej stavbe, ako
aj o vyhovení vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva je záver o vydržaní vlastníckeho práva

právnym predchodcom žalovanej. Tentokrát však nie u H. I. E., ale u jeho syna a dediča D. E., ktorý je
bezprostredným právnym predchodcom žalovanej.

11. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

12. Naďalej platí, že posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie, treba vždy hodnotiť objektívne, a nie
iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka. Vždy treba brať do úvahy,
či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu takéto právo patrí.

13. Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že právny predchodca
žalovanej H. I. E. s manželkou ostali v omyle o priamom priebehu spoločnej hranice pozemkov len preto,
že konali v rozpore so zákonom a povinnosťou uloženou rozhodnutím o dodatočnom povolení stavby,

keďprizhotovovanístaviebnezabezpečilipriestorovévytýčeniepolohystavby.Takýtoomylnepovažoval
odvolací súd za ospravedlniteľný. Odvolací súd sa však stotožňuje so súdom prvej inštancie, že na
strane D. E. ako dediča H. I. E. je už potrebné na uvedenú situáciu nazerať inak.

14. Dedením dochádza k tzv. univerzálnej sukcesii, teda vstupu dediča do všetkých práv a povinností

poručiteľa. To však neznamená, že na strane dediča je súčasne daná aj vedomosť o všetkých právach
a povinnostiach poručiteľa. Pokiaľ odvolací súd neakceptoval vydržanie H. I. E., bolo to preto, že
on sám realizoval stavby bez stavebného povolenia, on sám bol iniciátorom konania o dodatočné
povolenie a priamo jemu bola uložená povinnosť zamerať stavby v rozhodnutí o dodatočnom povolení
stavieb, ktorú nesplnil. Jeho vedomosť o danej povinnosť bola preto jednoznačná a jej nesplnenie preto

neakceptovateľné ako dôvod ospravedlnenia jeho omylu významného z hľadiska vydržania. Zo zistení
súdu prvej inštancie vyplýva, že v čase jeho smrti mal jeho syn D. E. 19 rokov a stal sa dedičom
po ňom. Ako bolo uvedené, na strane dediča nemožno predpokladať identickú vedomosť o právach
a povinnostiach poručiteľa, akú mal o nich sám poručiteľ. Naopak obvyklému chodu udalostí zodpovedá,
že dedič má vedomosť spravidla len o významnejších majetkových právach. O to viac vo veku 19 rokov,

kedy je pre potomkov právna sféra ich rodičov obvykle málo zaujímavá.

15. Keďže D. E. nebol stavebníkom, iniciátorom stavebného konania, ani adresátom rozhodnutia
o dodatočnom povolení stavby, nemožno u neho dovodiť priamu vedomosť o povinnosti zamerania
pozemkov dotknutých stavbami, ako to bolo u jeho otca. Vzhľadom na uvedený obvykle obmedzený

okruh vedomostí dediča o právnej sfére poručiteľa, zvlášť vo veľmi mladom veku dediča, nemožno
preto na strane D. E. predpokladať rovnakú vedomosť o povinnosti zamerania sporných pozemkov,
ktorá by ho diskvalifikovala z oprávnenej držby, ako to bolo u jeho otca. Naopak na jeho strane už
možno omyl v rozsahu vlastníckeho práva, ktoré nadobudol dedením považovať za ospravedlniteľný,
pretože obvyklému chodu veci zodpovedá, že on sám nemal totožnú vedomosť o problematike stavieb

zriaďovaných jeho otcom na sporných pozemkoch. Ani prípadné pochybnosti o tom nemôžu viesť
k inému záveru než prijal súd prvej inštancie. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 130 OZ
pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Iba preukázanie toho, že aj D. E. mal
rovnakú vedomosť ako jeho otec o povinnostiach vyplývajúcich jeho otcovi zo stavebného konania,by mohlo viesť k záveru, že ani na strane D. E. podmienky vydržania splnené neboli. Eventuálne
preukázanie uvedenej skutočnosti však bolo dôkazným bremenom žalobkyne a nemožno ju považovať
za preukázanú zo samotnej skutočnosti že D. E. žil v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi a neskôr

s matkou, ktorej bolo zriadené vecné bremeno užívania nehnuteľností zdedených D. E..

16. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že D. E. dedením po H. I. E. vstúpil do jeho práv
a povinností, a stavebné povolenie bolo preto v zmysle uvedeného ustanovenia záväzné aj pre neho, je
významné,žezhľadiskaposudzovania oprávnenostidržbyjepodstatnévnútornépresvedčeniedržiteľa.

Preto tu nie je podstatné, či D. E. mal identickú povinnosť ako jeho otec vyplývajúcu zo stavebného
konania, ale aká mohla byť s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam, teda objektívne, jeho vedomosť
o týchto povinnostiach. Ako bolo uvedené vyššie, vzhľadom na okolnosti objektívne omnoho nižšia,
než u jeho otca. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že z osvedčenia o dedičstve v prospech D.
E. nie je zrejmé, či boli predmetom dedičstva aj rozostavaná prístavba rodinného domu, ktorý zdedil
a prístrešok s letnou kuchyňou a skladom, teda stavby, zasahujúce do pozemku žalobkyne, táto okolnosť

nie je rozhodujúca, pretože dedičstvo sa nadobúda už smrťou poručiteľa (§ 460 OZ).

17. Vydržanie D. E. napokon obstojí aj v zmysle záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo 14. novembra 2018 a nadväzujúceho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. novembra
2022. Ako bolo uvedené vyššie, nemožno pri posudzovaní oprávnenosti držby posudzovať okolnosť

nerešpektovania rozhodnutia v stavebnom konaní rovnako v prípade H. I. E. ako účastníka stavebného
konania a priameho adresáta predmetného rozhodnutia, ako v prípade D. E., ako jeho dediča, u ktorého
už uvedená priamosť absentuje. Aj podľa odvolacieho súdu tak mohol byť D. E. ako dedič vzhľadom na
všetky okolnosti presvedčený, že sporné pozemky nadobudol poctivým spôsobom.

18. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch vo veci samej
vecne správne, rovnako ako aj vo výroku o trovách konania správne založeného na plnom úspechu
žalovanej, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.

1, 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425
CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.