Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/113/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119207764
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6119207764.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne J. narodenej G., zastúpenej spoločnosťou ŠKODA
LEGAL s.r.o., Bratislava, Jarabinková 17563/2C, IČO: 47244259, proti žalovanému I.., narodenému G.
zastúpenému spoločnosťou JUDr. Radovan Repa, advokát, s.r.o., Bratislava, Záhradnícka 16514/60,
IČO: 36742023, v konaní o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.
zn. 16C/2/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca

2024 sp. zn. 14Co/129/2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 28.

júna 2023 č. k. 16C/2/2019-1082 prvým výrokom konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňou
od žalovaného v sume 16.500 eur zastavil; druhým výrokom súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol;
tretím výrokom súd rozhodol o trovách konania pred súdom prvej inštancie tak, že žalobkyni uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o ich výške.
1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa 14. 01.

2019 domáhala voči žalovanému 1/ R. vyšetrovateľovi OR PZ P. a žalovanému 2/ Ministerstvu vnútra
určenia, že žalovaný vydaním uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: ORP-65/3-VYS-BB-2016 zo dňa
19. 09. 2018 voči nej neoprávnene zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti a domáhala sa tiež
uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur.
Na výzvu súdu podaním zo dňa 27. 01. 2019 žalobkyňa špecifikovala prvý petit tak, že sa domáhala
určenia, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ vydaním uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 19. 09. 2018

voči nej neoprávnene zasiahli do jej práva na ochranu osobnosti. Druhý žalobný petit zostal nezmenený.
Žalobu rozšírila o uloženie povinnosti žalovanému 2/ ospravedlniť sa jej za neoprávnený zásah do práva
na jej meno a občiansku česť. Podaním zo dňa 28. 06. 2020 vzala žalobu voči žalovanému 2/ v celom
rozsahu späť a domáhala sa uloženia povinnosti žalovanému 1/ ospravedlniť sa jej za neoprávnený
zásah do práva na jej meno, občiansku česť tým spôsobom, že na jej adresu a na adresu Slovenskej
advokátskej komory zašle doporučený list v navrhovanom znení.

1.2. V ďalšom obsahu odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie
a konštatoval závery z neho vyplývajúce. Na vec súd aplikoval ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka a konštatoval, že občianskoprávna ochrana v zmysle aplikovaných ustanovení
sa poskytuje len proti takému zásahu, ktorý je možno kvalifikovať ako neoprávnený. Súd prvej
inštancie konštatoval, že z vyšetrovacieho spisu Úradu inšpekčnej služby, spisu tamojšieho súdu sp. zn.
2R/2/2013, vyjadrenia pôvodného žalovaného v 2. rade - Ministerstva vnútra SR, svedeckej výpovede

nadriadeného žalovaného majora R. a dozorujúceho prokurátora J. nemal súd za preukázané, že
by žalovaný ako vyšetrovateľ začatím trestného stíhania voči žalovanej a vznesením obvinenia vočinej, postupoval svojvoľne v rozpore so zákonom alebo mimo svoju právomoc. Súd sa stotožnil s
názorom žalovaného, že ani zo zrušujúceho rozhodnutia okresnej prokuratúry nevyplýva, že by skutkový
stav neodôvodňoval jeho postup, a že by z tohto dôvodu malo byť považované jeho rozhodnutie za

nezákonné. Nedostatky videl prokurátor v preukázaní subjektívnej stránky predpokladaného trestného
činu na strane žalobkyne. Z týchto dôvodov bolo uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k tvrdenému excesu žalovaného sa súd zaoberal výlučne otázkou, či žalovaný nekonal na
základe iných pohnútok, ako z dôvodu ochrany verejného poriadku.
1.3. Z vykonaného dokazovania súd dospel k nasledovným záverom: Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne,

že neexistoval žiaden zákonný podklad pre vznesenie obvinenia voči jej osobe súd uviedol, že dôvodom
pre začatie trestného stíhania uvedeným v uznesení zo dňa 19. 09. 2018 bola skutočnosť, že žalobkyňa
ako reštrukturalizačný správca spoločnosti Kopast s.r.o. v konkurze v súčinnosti s konateľom tejto
spoločnosti mali mariť konanie o reštrukturalizácii vedené pod sp. zn. 2R/2/2013 tým, že vypracovali
reštrukturalizačný plán, ktorý nespĺňal náležitosti požadované zákonom č. 7/2005 Z. z.. Následkom toho
bol tento plán zamietnutý, reštrukturalizačné konanie zastavené a začaté konkurzné konanie. Žalobkyňa

tak podľa žalobcu konala v rozpore s odbornou starostlivosťou podľa § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. pri
vykonávaní dohľadu podľa § 129 ods. 1 citovaného zákona. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní
sp. zn. 2R/2/2013 rozhodnutím, ktorým bol zamietnutý návrh dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného
plánu zo dňa 20. 09. 2013 pre nesplnenie zákonných predpokladov ustanovených v § 154 ods. 1
písm. a) a d) zákona č. 7/2005 Z. z., potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici konštatoval

vady plánu, ktorý mal byť vypracovaný v súlade so zákonom, a to nielen z formálnych hľadísk, ale
predovšetkým v jeho obsahových náležitostiach. To, že táto právna stránka reštrukturalizačného plánu
nebola naplnená, jednoznačne vyplýva z týchto rozhodnutí, z ktorých žalovaný vo vydanom uznesení
o vznesení obvinenia vychádzal. Súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43CoKr/3/2014 zo dňa 13. 02. 2014, kde odvolací súd uviedol okrem iného, že „okresný

súd správne zistil, že pri príprave plánu boli porušené ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii
a zásady, na ktorých spočíva reštrukturalizačné konanie. Je veľmi pravdepodobné, že keby boli mali
ostatní veritelia dostatočné informácie od predkladateľa reštrukturalizačného plánu, neboli by za prijatie
predloženého reštrukturalizačného plánu hlasovali v takom rozsahu“.
1.4. Ďalej súd uviedol, že trestné stíhanie voči žalobkyni bolo tiež vedené z dôvodu skresľovania

údajov hospodárskej obchodnej evidencie, keď s úmyslom zakryť trestný čin marenia konkurzného a
vyrovnávacieho konania vo vzťahu k mareniu reštrukturalizačného konania spoločnosti Kopast s.r.o.
v rozpore s § 8 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. vôbec a v žiadnej forme po dlhší čas nemala
viesť účtovníctvo spoločnosti v konkurze a v rozpore s § 35 ods. 1 a 2 zákona č. 431/2002 Z. z. a
nezabezpečila uchovanie účtovnej dokumentácie spoločnosti Kopast v konkurze v elektronickej podobe.

Súd konštatoval, že i keď súd v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať správnosť postupu žalobkyne
v reštrukturalizačnom konaní ani vyhodnocovať dôkazy v štádiu začatia trestného stíhania a vznesenia
obvinenia, vzhľadom k vykonanému dokazovaniu musel konštatovať, že v čase vydania uznesenia
o vznesení obvinenia nemožno povedať, že by konanie žalovaného predstavovalo exces, kedy by
posudzoval konanie žalobkyne bez nejakého reálneho skutkového základu a postupmi, ktoré by boli

v rozpore so zákonom, prípadne ktoré zákon neumožňoval, alebo že by prekročil svoju právomoc.
Uznesenie o vznesení obvinenia bolo značne rozsiahle a sú v ňom podrobne rozobraté dôvody
vznesenia obvinenia. Citujú sa v ňom zistenia súdov v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní a
znalecký posudok. Je v ňom posudzovaná nielen objektívna stránka trestného činu, ale aj subjektívna
stránka. Pre úplnosť súd uviedol, že ani prípadná neodbornosť alebo nesprávne právne posúdenie,

ani nedostatočne vykonané dokazovanie nepredstavujú exces z výkonu právomoci vyšetrovateľa. Súd
konštatoval, že za exces žalovaného nepovažoval jeho postup v konaní pri začatí trestného stíhania
žalobkyne a vznesení obvinenia, ani skutočnosť, že došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia
voči jej osobe a vráteniu na ďalšie konanie okresným prokurátorom.
1.5. Pokiaľ sa týka žalobkyňou tvrdenej osobnej motivácie žalovaného, táto mala podľa nej vyplývať

z jeho zlého vzťahu k nej už od čias ich spoločného štúdia, čo žalovaný poprel. Žalobkyňa svoje
tvrdenie však ničím nepreukázala. Vo vzťahu k neoprávnenosti zásahu žalobkyňa argumentovala tým,
že žalovaný zneužil svoje pracovné zaradenie a svoju právomoc, pretože si „doslova svojvoľne vymyslel
spáchanie trestného činu žalobkyňou bez akéhokoľvek preverenia“ a na základe tejto skutočnosti vydal
uznesenie o vznesení obvinenia. Súd však dospel k záveru, že ani toto tvrdenie nebolo preukázané.

Žalovaný vychádzal zo záverov rozhodnutia súdu ako aj z vykonaného dokazovania aj krajského
súdu v reštrukturalizačnom konaní a tiež zo záverov znaleckého posudku vypracovaného pre účely
vyšetrovania.1.6. Pokiaľ sa týka posúdenia otázky správneho právneho posúdenia, vyhodnotenia dokazovania,
správnosti aplikácie procesných predpisov a rýchlosti konania, prípadne preukázania subjektívnej
stránky trestného činu žalobkyne, ani táto skutočnosť, aj keby bola preukázaná, nepreukazuje exces

- vybočenie žalovaného z plnenia jeho služobných povinností a jeho právomocí, ktorý by preukazoval
z jeho strany inú než profesionálnu motiváciu začať trestné stíhanie proti jej osobe. Preukázanie
subjektívnej stránky trestného činu, t. j. zavinenie je náročnou súčasťou preukazovania trestnoprávnej
zodpovednosti obvinenej osoby. Je to z toho dôvodu, že sa jedná o preukázanie vnútorného stavu
páchateľa v čase spáchania skutku. Bolo v konaní preukázané, že sa nejednalo o svojvoľnú aktivitu, ani

samostatnú aktivitu žalovaného. Spis mu bol pridelený jeho nadriadeným a vo veci nekonal samostatne,
ale konzultoval s dozorujúcim prokurátorom. Správnosť jeho postupu bola tiež potvrdená aj inšpekciou
ministerstva vnútra, o čom svedčí obsah spisu inšpekcie, vyjadrenie okresného prokurátora k sťažnosti
žalobkyne, ako aj výpoveďou jeho nadriadeného R. a dozorujúceho prokurátora J. Tento pokiaľ aj
zrušil vydané uznesenie o vznesení obvinenia, trestné stíhanie nezastavil, hoci mohol, ale vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

1.7 Pokiaľ sa týka skutočnosti, že žalovaný doručil uznesenie o vznesení obvinenia Slovenskej
advokátskej komore, takýto postup nepredstavoval exces a súvisel s povinnosťou žalovaného
vyplývajúcou z trestného poriadku. Žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný zbieral informácie o
jej osobnom živote prostredníctvom jej bývalého partnera, s ktorým má zlé vzťahy. Súd nemal tak
preukázanú základnú podmienku vzniku nároku žalobkyne podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, a to existenciu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv zo strany žalovaného vo
forme excesu z jeho výkonu právomoci ako vyšetrovateľa, a preto súd zamietol žalobu ako bezdôvodnú.
Nezaoberal sa potom splnením podmienok vzniku nároku podľa ust. § 13 OZ a v tomto smere nevykonal
ďalšie navrhnuté dokazovanie.
1.8. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie
žalobkyne, rozsudkom z 19. marca 2024 sp. zn. 14Co/129/2023 rozhodol tak, že:
„I. Odvolanie žalobkyne proti prvému výroku rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
16C/2/2019-1082 zo dňa 28. 06. 2023, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti požadovanej náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 16.500 eur zastavil, o d m i e t a .
II. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
III. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov
odvolacieho konania.“

2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že v súdenej veci žalobkyňa tvrdila jednak zaujatosť
žalovaného voči jej osobe v negatívnom zmysle slova, jeho negatívny postoj k žalobkyni, ktoré
skutočnosti podľa žalobkyne mali byť dôvodom pre vylúčenie žalovaného z konania v trestnej veci
ORP-65/3-VYS-BB-2016 a zároveň žalobkyňa vzhliadala a tvrdila osobnú motiváciu žalovaného na
zhromažďovaní osobných informácií negatívnej povahy o žalobkyni a v konečnom dôsledku i fabulovaní

skutočností, ktoré by odôvodňovali vznesenie obvinenia žalobkyne a uvedeným spôsobom viedli ku
kriminalizácii osobnosti žalobkyne. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa ani jeden z vyššie uvedených
predpokladov pre konštatovanie o neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobkyne vznesením
obvinenia vydaným žalovaným ako vyšetrovateľom policajného zboru, nepreukázala. Pokiaľ sa týka
žalobkyňou tvrdenej zaujatosti žalovaného, uvedenú namietala žalobkyňa už v trestnom konaní a

žalobkyňou tvrdený negatívny postoj či vzťah žalovaného k žalobkyni bol predmetom posúdenia už v
rámci vedeného trestného konania na základe vznesenej námietky zaujatosti. K osobe žalobkyne, k
vnímaniu jej osoby a prípadného vzťahu (či už pozitívneho, alebo negatívneho) sa vyjadril žalovaný v
trestnomkonanízpozícievyšetrovateľa,ktorémubolatrestnávecriadnepridelenázákonnýmspôsobom
jeho nadriadeným. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení pripustil, že žalobkyňu pozná z čias štúdia na

vysokej škole, ale svoj vzťah voči nej nehodnotil ako negatívny. Označil ho ako neutrálny a vylúčil, že
by mal voči žalobkyni averziu alebo akýkoľvek negatívny vzťah voči jej osobe. Posúdenie prípadnej
zaujatosti bolo vykonané nadriadeným subjektom a o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté dňa 09.
12. 2016, tak, že nie sú dôvody pre vylúčenie (žalovaného) vyšetrovateľa. Následne o sťažnosti voči
nevylúčeniu žalovaného bolo rozhodnuté vedúcim oddelenia dňa 27. 12. 2016, ako o nedôvodnej.

Žalobkyňa ani v uvedenom civilnom konaní nepreukázala, že by mal žalovaný akúkoľvek osobnú
motiváciu na trestnom stíhaní žalobkyne, túto racionálne nezdôvodnila. Kontakt na bývalého partnera
žalobkyne je možný a skutočnosť, že uvedené osoby sa poznajú môže byť pravdivá a uvedené ani
rozporované nebolo, avšak žalobkyňa objektívne neodôvodnila, prečo by mal mať žalovaný osobnúmotiváciu na kriminalizácii osoby žalobkyne a nezdôvodnila a nepreukázala, že by túto osobnú pohnútku
napĺňal úkonmi vyšetrovateľa.
2.2. V prejednávanej veci už súd prvej inštancie konštatoval, že z odôvodnenia uznesenia o vznesení

obvinenia je zrejmé, že bolo vydané i na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica č.
k. 2R/2/2013-955 zo dňa 05. 12. 2013, ktorým súd reštrukturalizačný plán zo dňa 20. 09. 2013
zamietol, pričom k uvedenému vypracovala reštrukturalizačný posudok žalobkyňa ako správkyňa a
reštrukturalizáciu dlžníka odporučila. Už len na základe rozhodnutí konkurzných súdov (konajúcich
o reštrukturalizácii), bolo jednoznačne a objektívne konštatované, že predkladaný reštrukturalizačný

plán, za ktorého správnosť, súlad so zákonom o konkurze o reštrukturalizácii a obsah zodpovedá i
žalobkyňa ako správkyňa, pokiaľ odporučila reštrukturalizáciu, nebol vypracovaný tak, aby poskytoval
úplné a pravdivé informácie o stave majetku spravovaného dlžníka. Z odôvodnení uznesení tiež zároveň
vyplýva, že prvý reštrukturalizačný plán dlžníka k 02. 12. 2011 o. i. stanovoval, že dozorný správca
bude každý štvrťrok predkladať konkurznému súdu písomnú správu o plnení plánu. Konkurzný súd
zvýraznil, že do podania druhého návrhu na povolenie reštrukturalizácie tohto istého dlžníka nebola zo

strany dozorného správcu (žalobkyne) predložená žiadna písomná správa o stave a spôsobe plnenia
plánu dlžníka voči veriteľom - teda v časom rozsahu prevyšujúcom jeden rok a napriek tomu, bol dňa
13. 02. 2013 podaný opätovný návrh na povolenie reštrukturalizácie toho istého dlžníka, ktorý plán je
neúplný, nemá konkrétnu výpovednú hodnotu a neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, pričom
pri jeho vypracovaní, ako aj pri vypracovaní reštrukturalizačného posudku II. boli porušené zásady

reštrukturalizačného konania. V konaní o povolení reštrukturalizácie dlžníka KOPAST, s.r.o. bolo súdmi
oboch inštancií konštatované, že veriteľom neboli poskytnuté dostatočné informácie od predkladateľa
reštrukturalizačného plánu a v tom dôsledku bola veriteľom podávaná skreslená, neúplná a skutočnosti
nezodpovedajúca informácia. Vzhľadom na to, že za prípravu a zostavenie reštrukturalizačného plánu,
ale i plnenie predchádzajúceho reštrukturalizačného plánu, nesie zodpovednosť i žalobkyňa ako

správkyňa, ktorá vypracovala posudok v zmysle § 110 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a
ktorá odporučila v poradí už druhú reštrukturalizáciu bez toho, aby splnila povinnosť predkladať súdu
každý štvrťrok správy o stave a spôsobe plnenia predchádzajúceho reštrukturalizačného plánu, možno
konštatovať,žeminimálneuvedenérozhodnutiasúdovvytváraliobjektívnyzákladpreprijatiepodozrenia
o spáchaní konkrétneho trestného činu a v súvislosti s ostatnými zistenými skutočnosťami: napr. závermi

znaleckého dokazovania znaleckou organizáciou BCSR Experts, s.r.o., z odboru Ekonomika riadenie
podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov, vytvárali objektívny základ pre ďalší postup
orgánov činných v trestnom konaní, t. j. i vznesenie obvinenia voči žalobkyni, keďže i žalobkyňa. bola
subjektom, ktorý niesol zodpovednosť za pravdivosť údajov obsiahnutých už v poradí druhom návrhu
reštrukturalizačného plánu a za jeho realizovateľnosť s prihliadnutím na ekonomické záujmy ostatných

veriteľov, ktorí oprávnene očakávali splnenie záväzkov dlžníka a na náležité posúdenie vhodnosti plánu
potrebovali úplné a pravdivé informácie o stave majetku dlžníka. I v dôsledku spolupôsobenia žalobkyne,
však bol veriteľom a tiež súdu predložený plán bez „výpovednej hodnoty“, pri predkladaní ktorého
boli porušené ustanovenia Zákona o konkurze o reštrukturalizácii a tiež zásady, na ktorých spočíva
reštrukturalizačné konanie. Pokiaľ bol uvedený stav objektívne konštatovaný súdmi oboch inštancií

konajúcich o reštrukturalizácii dlžníka, pričom pre potreby trestného konania bol vypracovaný i znalecký
posudok, ktorý rovnako konštatoval netransparentnosť úkonov dlžníka, o ktorých mal alebo mal mať
vedomosť i správca (žalobkyňa), potom nemožno konštatovať, že by vznesenie obvinenia žalobkyni, ako
správkyni,bolozjavnýmexcesom,prekročenímprávomocialebopodľavyjadrenížalobkyne„absolútnym
výmyslom“ žalovaného, ako vyšetrovateľa, ktorého zákonnou povinnosťou je náležite objasniť každé

podozrenie o tom, že došlo k spáchaniu trestného činu. V samotnom uznesení o vznesení obvinenia
sú označené skutočnosti zistené po začatí trestného konania, na základe ktorých vyšetrovateľ dospel
k dostatočne odôvodnenému záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba - žalobkyňa, preto postup
vyšetrovateľa sa v uvedenej fáze nevymyká hypotéze právnej normy ust. § 206 ods. 1 Trestného
poriadku, ktoré upravuje vznesenie obvinenia, podľa ktorého vyšetrovateľ pri výkone svojej právomoci

postupoval.
2.3. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to konkrétne nezabezpečil napriek návrhu
žalobkyne dozorový denník prokurátora, ktorý by mohol poskytnúť ucelený obraz vedenia trestného
konania a predovšetkým o tom, akým spôsobom pokynoval prokurátor žalovaného, ktorým dôkazom,

nad rámec výpovede vyslúchnutého dozorového prokurátora žalobkyňa mala v úmysle „verifikovať
niektoré tvrdenia žalovaného ako chodil všetko konzultovať a taktiež nebolo možné verifikovať aké
pokyny dostával a tak posúdiť ako veľmi vybočoval zo zákonného rámca“, súd prvej inštancie sa s
dôvodom zamietnutia uvedeného dôkazného prostriedku vysporiadal v odôvodnení v bode 82., naktorý reagovala v podanom odvolaní žalobkyňa, a ktoré odôvodnenie považovala za nedostatočné,
vzhľadom na neurčité výpovede dozorového prokurátora. Odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil
ako nedôvodnú, keď žalobkyňou vznesený dôkazný návrh zjavne presahuje potreby dokazovania pre

rozhodnutie o veci samej, nakoľko rozhodujúcou otázkou na zodpovedanie v predmetnej veci bolo
posúdenie, či žalobkyňa preukázala, že žalovaný pri vznesení obvinenia a ďalšom vedení trestného
stíhania žalobkyne prekračoval zákonný rámec výkonu svojej právomoci. Odvolací súd poukazuje na to,
ženapostupžalovaného,akovyšetrovateľavtrestnomkonaní,zákonnosť,aleajdôvodnosťjednotlivých
úkonov a ich vykonanie v zákonných lehotách dozerá jednak nadriadený orgán žalovaného (v danom

prípade svedok R.) a dozor nad uvedeným vykonáva príslušný prokurátor, pričom oba subjekty boli ako
svedkovia vyslúchnutí v konaní pred súdom prvej inštancie. Z výpovede dozorujúceho prokurátora -
J., ani priameho nadriadeného žalovaného - majora R. - nebolo zistené, že by títo nemali prehľad o
stave a priebehu konania, nevyplynul záver, že by žalovaný postupoval svojvoľne, v rozpore so zákonom
alebo mimo rámca jemu udelených pokynov. Pri takto vykonanom dokazovaní a získaných zisteniach,
nebol dôvodný dôkazný návrh žalobkyne, aby súd zaobstaral „dozorový denník“ prokurátora, a aby

bol jeho obsah oboznámený. Z uvedeného dôkazného návrhu je zrejmé, že žalobkyňa mala v úmysle
zisťovať, akým spôsobom bol realizovaný prokurátorský dozor vedeného vyšetrovania v predmetnej
veci, aké pokyny žalovanému ako konajúcemu vyšetrovateľovi prokurátor dával, a či tieto boli naplnené v
zmysle ich obsahu. Odvolací súd zvýrazňuje, že uvedené posúdenie a hodnotenie žalobkyni neprináleží.
Zároveň je potrebné uviesť, že všetky úkony vyšetrovateľa a rovnako i úkony dozorujúceho prokurátora

smerom k dohliadanej veci sú zachytené vo vyšetrovacom spise, ktorý bol pripojený k prejednávanej
civilnej veci, a s obsahom ktorého mala žalobkyňa možnosť oboznámiť sa.
2.3. Žalobkyňa však v civilnom konaní nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by v trestnom konaní,
či už na základe jej žiadosti alebo sťažnosti bolo konštatované akékoľvek pochybenie konajúceho
vyšetrovateľa, prekročenie právomoci, či konštatované neodôvodnené prieťahy v konaní. Hodnotenie

tvrdenia žalobkyne, že napr. zastavenie resp. prerušenie trestného stíhania voči žalobkyni, rešpektujúc
pokyn prokurátora s neprimeraným časovým odstupom, neprináleží civilnému súdu, ktorý by uvedeným
spôsobom vyhodnocoval dôvodnosť vedenia trestného konania orgánmi činnými v trestnom konaní,
vyhodnocujúc i dôkaznú situáciu v konkrétnej trestnej veci. Uvedené však nespadá do rozhodovacej
právomoci civilného súdu a žalobkyňa súdu v civilnom konaní nepredložila žiadny dôkaz svedčiaci o

prekročení právomoci žalovaného ako konajúceho vyšetrovateľa. Nemožno opomínať ani tú skutočnosť,
že na základe podnetu žalobkyne bol postup žalovaného ako vyšetrovateľa preverený i ako podozrenie
z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa Okresnou prokuratúrou Banská Bystrica, v
súvislosti s vyžiadaním písomných vyhotovení požadovaných účtovných dokladov. Odvolací súd tak
uzatvára,žežalobkyňavkonanínepreukázala,žebyžalovanýakofyzickáosoba,privzneseníobvinenia

žalobkyni pre označené trestné činy, realizujúc svoju právomoc vyšetrovateľa, konal s úmyslom poškodiť
žalobkyňu, a že by jeho motívom bol iný výsledok (zámer), ako náležité objasnenie podozrení zo
spáchania trestného činu, a že by samotným uznesením a vznesení obvinenia žalobkyni, prípadne iným
postupom v trestnom konaní konal spôsobom odporujúcim zákonu, prekročil právomoci vyplývajúce mu
z povinností v služobnom pomere, a že by tým neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne

chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.
2.4. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom žalobkyňou, táto nebola úspešná ani z
časti, keď nedošlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie. Procesný úspech v odvolacom konaní tak
prináleží žalovanému, ktorý sa v odvolacom konaní vyjadroval prostredníctvom právneho zástupcu, s

čím žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne vznikli. Odvolací súd preto uložil
žalobkyni, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní povinnosť nahradiť žalovanému
trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej
inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“), ktoré
odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Dovolateľka uvádza, že okresný súd aj odvolací súd sa len snaží legalizovať nezákonný postup
žalovaného, pretože opomína. že reštrukturalizačný plán a jeho vytvorenie nie je výtvorom správcu, ale
je to dokument, ktorý vzniká po úzkej spolupráci veriteľského výboru dlžníka, správcu a iných prizvaných

odborníkov, a preto nie je možné sa stotožniť a akceptovať to, že sa súd nestotožnil s predloženým
plánom, resp. ho nepovažoval za dostačujúci. Dovolateľka zastáva názor, že táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom na stíhanie nikoho, a to obzvlášť, keď jeho schválenie prešlo veriteľským výborom. Ďalším
nezmysleným dôvodom vznesenia obvinenia bol výmysel žalovaného o tom, že žalobkyňa s úmyslomzakryť trestný čin marenia reštrukturalizačného a vyrovnacieho konania vôbec v žiadnej forme a po
dlhší čas nemala viesť účtovníctvo spoločnosti KOPAST s.r.o., a nezabezpečila zachovanie účtovnej
dokumentácie v elektronickej podobe. Účtovníctvo žalobkyňa ako správkyňa riadne viedla a žalovaného

výmysly, ktoré premietol do nezákonného vznesenia obvinenia sa nezakladali na pravde. Aj v tomto
prípade by mal súd vidieť, že nemôže byť predsa udržateľné, aby si jeden vyšetrovateľ niečo vymyslel,
potom to premietol do vznesenia obvinenia a nemal za to absolútne žiadny postih. Žalobkyňa taktiež
poukazovala na stanovisko konkurzného súdu vydané v konkurznom konaní, kde sa konkurzný súd
vyjadril, že nijako nepochybila v konaní, avšak toto stanovisko súd nebral do úvahy pretože tvrdil, že to

bolo v konkurznom konaní a nie v reštrukturalizačnom a týkalo sa to konkrétnych námietok. V samotnom
súdnom konaní vyšli najavo skutočnosti, ktoré boli jednak dôvodom na vylúčenie sa ako vyšetrovateľa,
teda žalovaného, ako aj dokresľovali jeho osobnú motiváciu viesť trestné konanie voči žalobkyni, pričom
na to dôvod nebol a ak by aj bol, tak takéto konanie bolo rozporové, nakoľko sa dovolateľka so
žalovaným poznali. Žalovaný zbieral aj od pána P. informácie, ktoré absolútne neslúžili pre ním vedené
trestné konanie. Nie je normálne, aby vyšetrovateľ, ktorý má byť nestranný, nezaujatý, objektívny zbieral

klebetyaposudzovalcharakterakéhokoľvekúčastníka.Dovolateľkazastávanázor,ževduchuvýmyslov
a beletristických úvah žalovaného je postavené aj celé Uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni.
Súd síce porušenia nezistil, ale žalovaný mal za to, že si môže selektovať len to čo vyhovuje, počas
celého trestného konania kopírovať podnety tohto veriteľa, na základe vlastného nelogického výkladu
vytvoriť trestný čin. Odvolací súd namiesto zdôvodnenia prečo sa žalobkyni nepodarilo preukázať exces

žalovaného v konaní, hľadal dôvody na ospravedlnenie absolútne nezákonného postupu žalovaného.
Pre žalobkyňu je toto neprijateľné, pretože ako osoba s právnickým vzdelaním absolútne chápe, že v
konaní nemusí byť úspešná, že toto je o otázke dokazovania. Okresný súd vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že súd nemal preukázané, že by žalovaný svojím postupom postupoval svojvoľne v
rozpore zo zákonom alebo mimo svoju právomoc. Dovolateľka má za to, že vykonaným dokazovaním

sa preukázal opak a to, že žalovaný sa dopustil excesu a konal voči žalobkyni protiprávne, svojvoľne a
nezákonne. Z vykonaného dokazovania je možné dospieť k záveru, že vydanie nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia, na ktoré nebol splnený ani jeden zákonný predpoklad, je neoprávneným zásahom
do osobnostných práv žalobkyne. K tomuto záveru je možné dôjsť v kontexte, že vydaniu uznesenia
o vznesení obvinenia predchádzal už samotný nezákonný postup, kedy žalovaný bol zjavne zaujatý. Z

dôvodu uvedených tvrdení prokurátora, dovolateľka žiadala zabezpečiť aj dozorový denník prokurátora,
čo však súd nevykonal, čo považuje za vážny nedostatok, ktorým sa zasiahlo do práva na spravodlivý
proces.
3.2. Dovolateľka navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

3.3. Dovolateľka v doplnení dovolania uviedla, že dovolateľka v postavení žalobkyne v konaní vedenom
na súde prvej inštancie ako aj súde odvolacom po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia odvolacieho
súdu zo dňa 08. 04. 2024 požiadala písomne dňa 23. 05. 2024 Okresnú prokuratúru BB o sprístupnenie
a doručenie tohto denníka, pričom jej dňa 07. 06. 2024 bolo doručené rozhodnutie o nevyhovení tejto
žiadosti.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súd je oprávnený odmietnuť vykonanie aj takého
dôkazu, ktorý je nadbytočný. To jest takého, skutkové tvrdenia, ktoré ním majú byť preukázané, už boli
napríklad vyvrátené alebo potvrdené v priebehu doterajšieho konania. Z bodu 82. rozhodnutia súdu
prvej inštancie vyplýva, že tento dôkaz súd nevykonal z dôvodu, že na pojednávaní bol vyslúchnutý

prokurátor ako aj nadriadený žalovaného. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vyhodnotil, s poukazom na
uvedené výpovede a zásadu voľného hodnotenia dôkazov, návrh na obstaranie dozorového denníka
za nadbytočný, nezakladá nevykonanie navrhovaného dôkazu dovolací dôvod. Žalobkyňa neuviedla,
žiadnu konkrétnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, od ktorej by sa napádané rozhodnutie
odkláňalo a z napádaného rozhodnutia ani dovolania v ničom nevyplýva, že by spor nebol rozhodnutý

spravodlivo. Žalovaný žiada dovolací súd, aby dovolanie zamietol ako nedôvodné, a aby mu bola
priznaná náhrada trov konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací

súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú

v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti).
8.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Dovolateľka namietala nevykonanie dôkazu, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj
nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Najmä poukazovala na to, že:
a/ súd sa nestotožnil s predloženým reštrukturalizačným plánom;
b/ konkurzný súd sa vyjadril, že dovolateľka nijako nepochybila v konaní, avšak toto stanovisko súd

nebral do úvahy;
c/ v súdnom konaní vyšli najavo skutočnosti, ktoré boli dôvodom na vylúčenie vyšetrovateľa;
d/ žalovaný sa dopustil excesu a konal voči žalobkyni protiprávne, pričom na vydanie nezákonného
uznesenia o vznesení obvinenia nebol splnený ani jeden zákonný predpoklad;
e/ dovolateľka žiadala zabezpečiť aj dozorový denník prokurátora, čo však súd nevykonal.

10. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

11. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľov uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v

rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z

nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012,
5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení

účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce
skutkové okolnosti, (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladávadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,
4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

12. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolatelia naznačujú v dovolaní, nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,

3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

13. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 2Cdo/344/2021). Súlad tohto právneho názoru s

Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a
III. ÚS 504/2024, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

14. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Prvoinštančné a
odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP
a § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj z rozhodnutia súdu prvej
inštancie vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, pričom podľa názoru dovolacieho
súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom

omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.

15. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí v bodoch 24. až 33. rozsiahlo vysporiadal s námietkami
a/ a b/ dovolateľky, kde okrem iného uviedol, že „... už len na základe rozhodnutí konkurzných
súdov (konajúcich o reštrukturalizácii), bolo jednoznačne a objektívne konštatované, že predkladaný

reštrukturalizačný plán, za ktorého správnosť, súlad so zákonom o konkurze o reštrukturalizácii a obsah
zodpovedá i žalobkyňa ako správkyňa, pokiaľ odporučila reštrukturalizáciu, nebol vypracovaný tak, aby
poskytoval úplné a pravdivé informácie o stave majetku spravovaného dlžníka. Z odôvodnení uznesení
tiež zároveň vyplýva, že prvý reštrukturalizačný plán dlžníka k 02. 12. 2011 o. i. stanovoval, že dozorný
správca bude každý štvrťrok predkladať konkurznému súdu písomnú správu o plnení plánu. Konkurzný

súd zvýraznil, že do podania druhého návrhu na povolenie reštrukturalizácie tohto istého dlžníka nebola
zo strany dozorného správcu (žalobkyne) predložená žiadna písomná správa o stave a spôsobe plnenia
plánu dlžníka voči veriteľom - teda v časom rozsahu prevyšujúcom jeden rok a napriek tomu, bol dňa
13. 02. 2013 podaný opätovný návrh na povolenie reštrukturalizácie toho istého dlžníka, ktorý plán je
neúplný, nemá konkrétnu výpovednú hodnotu a neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, pričom

pri jeho vypracovaní, ako aj pri vypracovaní reštrukturalizačného posudku II. boli porušené zásady
reštrukturalizačného konania. V konaní o povolení reštrukturalizácie dlžníka KOPAST, s.r.o. bolo súdmi
oboch inštancií konštatované, že veriteľom neboli poskytnuté dostatočné informácie od predkladateľa
reštrukturalizačného plánu a v tom dôsledku bola veriteľom podávaná skreslená, neúplná a skutočnosti
nezodpovedajúca informácia. Vzhľadom na to, že za prípravu a zostavenie reštrukturalizačného plánu,

ale i plnenie predchádzajúceho reštrukturalizačného plánu, nesie zodpovednosť i žalobkyňa ako
správkyňa, ktorá vypracovala posudok v zmysle § 110 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a
ktorá odporučila v poradí už druhú reštrukturalizáciu bez toho, aby splnila povinnosť predkladať súdu
každý štvrťrok správy o stave a spôsobe plnenia predchádzajúceho reštrukturalizačného plánu, možno
konštatovať,žeminimálneuvedenérozhodnutiasúdovvytváraliobjektívnyzákladpreprijatiepodozrenia

o spáchaní konkrétneho trestného činu a v súvislosti s ostatnými zistenými skutočnosťami...“

16. Čo sa týka námietky c/ (zaujatosti vyšetrovateľa), aj s daným sa odvolací súd dostatočne zaoberal
v bodoch 19. až 21. svojho rozhodnutia, kde dospel k záveru, že „...Žalobkyňa ani v uvedenom civilnom
konaní nepreukázala, že by mal žalovaný akúkoľvek osobnú motiváciu na trestnom stíhaní žalobkyne,

túto racionálne nezdôvodnila. Kontakt na bývalého partnera žalobkyne je možný a skutočnosť, že
uvedené osoby sa poznajú môže byť pravdivá a uvedené ani rozporované nebolo, avšak žalobkyňa
objektívneneodôvodnila,prečobymalmaťžalovanýosobnúmotiváciunakriminalizáciiosobyžalobkyne
a nezdôvodnila a nepreukázala, že by túto osobnú pohnútku napĺňal úkonmi vyšetrovateľa. Konaniežalovaného podliehalo dohľadu jemu nadriadených orgánov, žalobkyňa možnosť námietok (i zaujatosti),
sťažnostíainýchopravnýchprostriedkovvyužívalavcelomrozsahuvrámcizákonnéhorámcaitrestnom
konaní, pričom osobná zainteresovanosť žalovaného na veci resp. negatívny postoj žalovaného k osobe

žalobkyne zistené neboli. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalobkyne o tom, že žalovaný „mal byť
vylúčený z trestného konania“, je nutné konštatovať, že uvedené tvrdenie už bolo podrobené posúdeniu
dôvodnosti orgánom na to určeným v trestnom konaní, dôvodnosť námietky zaujatosti konajúceho
vyšetrovateľa neprináleží vyhodnocovať civilnému súdu a uvedené vyhodnotiac cez prizmu tvrdení
uplatnených v civilnom súdom konaní, je nutné konštatovať, že tieto tvrdenia (námietky) sú založené

výlučne na presvedčení a subjektívnom pocite žalobkyne, ktorý však nepreukázala žiadnymi dôkazmi
a tieto neobjektivizovala. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd preto nemohol vyhodnotiť ako
dôvodnú.“

17. Odvolací súd sa podrobne vysporiadal aj s námietkou d/ v bodoch 41. až 46., kde vyhodnotil,
že „Žalobkyňa však v civilnom konaní nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by v trestnom konaní,

či už na základe jej žiadosti alebo sťažnosti bolo konštatované akékoľvek pochybenie konajúceho
vyšetrovateľa, prekročenie právomoci, či konštatované neodôvodnené prieťahy v konaní. Hodnotenie
tvrdenia žalobkyne, že napr. zastavenie resp. prerušenie trestného stíhania voči žalobkyni, rešpektujúc
pokyn prokurátora s neprimeraným časovým odstupom, neprináleží civilnému súdu, ktorý by uvedeným
spôsobom vyhodnocoval dôvodnosť vedenia trestného konania orgánmi činnými v trestnom konaní,

vyhodnocujúc i dôkaznú situáciu v konkrétnej trestnej veci. Uvedené však nespadá do rozhodovacej
právomoci civilného súdu a žalobkyňa súdu v civilnom konaní nepredložila žiadny dôkaz svedčiaci
o prekročení právomoci žalovaného ako konajúceho vyšetrovateľa. Dôvodom pre podanie žaloby na
ochranu osobnosti nie je ani tvrdené nesprávne právne posúdenie veci konajúcim vyšetrovateľom,
nakoľkonanápravuuvedenéhoslúživrámcitrestnéhoinštitútopravnýchprostriedkov...Odvolacísúdtak

uzatvára,žežalobkyňavkonanínepreukázala,žebyžalovanýakofyzickáosoba,privzneseníobvinenia
žalobkyni pre označené trestné činy, realizujúc svoju právomoc vyšetrovateľa, konal s úmyslom poškodiť
žalobkyňu, a že by jeho motívom bol iný výsledok (zámer), ako náležité objasnenie podozrení zo
spáchania trestného činu, a že by samotným uznesením a vznesení obvinenia žalobkyni, prípadne iným
postupom v trestnom konaní konal spôsobom odporujúcim zákonu, prekročil právomoci vyplývajúce mu

z povinností v služobnom pomere, a že by tým neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne
chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.“

18. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že
dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje
jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa
nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľkou tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v posudzovanom

spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho
hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie.

19. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý
si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi
predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:
C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie
je pritom iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu.

20. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov (námietka e/) dovolací súd konštatuje,
že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal
iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne
vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcurealizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie
je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra
dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020,

III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020.
Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl.

46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd
(ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne
závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces
je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP), a to
„rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené, a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces

vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
20.1. K takejto interpretácií dospel už aj dovolací súd v rozhodnutiach napríklad sp. zn. 4Cdo/100/2018
alebo 5Cdo/202/2018, v ktorých uviedol, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy

zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež (pokiaľ im nevyhovie)
rozhodnúťavosvojomrozhodnutíodôvodniťprečo,zakýchdôvodovtakneurobil(viď§220ods.2CSP).
Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,
podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti

tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.

opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok
dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (sp. zn. 5Cdo/107/2019).
20.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru, že súdy nižších
inštancií svojím postupom, keď nevykonali všetky žalobkyňou navrhované dôkazy zaťažili konanie
procesnou vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V súvislosti s uvedeným záverom odvolací

súd riadne vyhodnotil, že žalobkyňou vznesený dôkazný návrh zjavne presahuje potreby dokazovania
pre rozhodnutie o veci samej, nakoľko rozhodujúcou otázkou na zodpovedanie v predmetnej veci bolo
posúdenie, či žalobkyňa preukázala, že žalovaný pri vznesení obvinenia a ďalšom vedení trestného
stíhania žalobkyne prekračoval zákonný rámec výkonu svojej právomoci. Odvolací súd poukázal na
to, že „na postup žalovaného, ako vyšetrovateľa v trestnom konaní, zákonnosť, ale aj dôvodnosť

jednotlivých úkonov a ich vykonanie v zákonných lehotách dozerá jednak nadriadený orgán žalovaného
(v danom prípade svedok R.) a dozor nad uvedeným vykonáva príslušný prokurátor, pričom oba
subjekty boli ako svedkovia vyslúchnutí v konaní pred súdom prvej inštancie. Z výpovede dozorujúceho
prokurátora - J., ani priameho nadriadeného žalovaného - majora R. - nebolo zistené, že by títo nemali
prehľad o stave a priebehu konania, nevyplynul záver, že by žalovaný postupoval svojvoľne, v rozpore

so zákonom alebo mimo rámca jemu udelených pokynov. Pri takto vykonanom dokazovaní a získaných
zisteniach, nebol dôvodný dôkazný návrh žalobkyne, aby súd zaobstaral „dozorový denník“ prokurátora,
a aby bol jeho obsah oboznámený. Z uvedeného dôkazného návrhu je zrejmé, že žalobkyňa mala
v úmysle zisťovať, akým spôsobom bol realizovaný prokurátorský dozor vedeného vyšetrovania v
predmetnej veci, aké pokyny žalovanému ako konajúcemu vyšetrovateľovi prokurátor dával, a či tieto

boli naplnené v zmysle ich obsahu.“ Takéto vysvetlenie nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov
zo strany žalobkyne, ktoré by už nemali žiaden vplyv na posúdenie skutkového stavu, dovolací súd
považuje v kontexte súdmi nižších inštancií prijatých záverov za dostatočne presvedčivé.

21. To, že dovolateľ so skutkovými závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu

nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa §
420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,
ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobkyne v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

23. Dovolací súd sa ďalej zaoberal s namietaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

24. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

25. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
25.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/

konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k

riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP
(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017).

26. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) uviedol vo svojom uznesení I. ÚS 215/2022

k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodov prípustnosti mimoriadneho
opravného prostriedku, (aj keď súčasná judikatúra ústavného súdu uprednostňuje materiálny prístup
k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu - I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021),
že dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku
vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 29/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, aby právna

otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci,
ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť. Dovolateľ,
resp. jeho advokát musí preto pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie nesprávneho právneho
posúdenie spornej právnej otázky.

27. Najvyšší súd konštante judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd
odklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdualeboktorávrozhodovacejpraxidovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba zdôrazniť, že o

otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana
sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože
záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo,
spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení
vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady

voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia,
a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v
rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).28. K dovolaniu žalobkyne voči výroku I. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd
opakovane uvádza, že základným (a spoločným) znakom rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie súdu prvej inštancie alebo o rozhodnutie, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej
inštancie.
28.1. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP,
dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti

argumentáciedovolateľaoexistenciidôvoduprípustnostidovolaniavzmysle§421ods.1CSPpristupuje
dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení.
28.2. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, alebo rozhodnutím, ktorým bolo zmenené rozhodnutie
súdu prvej inštancie, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP irelevantné, či k
dovolateľom uvádzanému dôvodu prípustnosti dovolania došlo alebo nedošlo.

28.3. Žalobkyňa dovolaním napadla výrok I., ktorým odvolací súd odmietol ňou podané odvolanie z
dôvodu jeho neprípustnosti.
28.4. Uznesenie, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu
potvrdzujúcim alebo zmeňujúcim rozhodnutie súdu prvej inštancie (viď aj publikáciu Civilný sporový
poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016).

28.5. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté odvolanie, nie je dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP prípustné. Dovolací súd procesne
neprípustné dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP bez skúmania, či v konaní došlo
k dovolateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu.

29. Následne čo sa týka dovolania žalobkyne voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu, v danom prípade z obsahu dovolania žalobkyne je zrejmé, že dovolateľka uviedla z pohľadu
požiadaviek vyplývajúcich z obsahu ňou uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP
všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým podľa jej názoru došlo pri právnom posudzovaní veci
odvolacím súdom, avšak nekonkretizovala právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje

rozhodnutie. Inak povedané riadnym spôsobom nenastolila, nevymedzila, nepomenovala právnu otázku
zásadného významu, pričom uvedené vymedzenie nebolo možné ani vyabstrahovať z dovolania ako
celku (postupujúc podľa § 124 ods. 1 CSP) bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.

30. Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolateľka v skutočnosti vyčítala odvolaciemu súdu nesprávne

zistenie skutkového stavu veci a nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov. V dovolaní vyjadrila
nesúhlas s právnymi závermi odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, že nemali zodpovedané a
dôkazmi preukázané všetky skutočnosti.

31. Dovolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným

na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založené
napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie
vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia
dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432
CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno
odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho
vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia

odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza.

32. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil a napriek
tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP

(porovnaj 1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017,
3Cdo/61/2024). Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné
právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).29. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421 ods.
1 CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, a preto dovolanie aj v tejto časti odmietol

podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

26. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.