Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/81/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120452823
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6120452823.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 00 420 166,
zastúpený Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava –
mestská časť Nové Mesto, IČO: 54 167 370, proti žalovanému: Kúpele Dudince, a.s., so sídlom Kúpeľná
106/3, 962 71 Dudince, IČO: 31 642 713, zastúpený advokátkou JUDr. Zuzanou Kovalovou, so sídlom
Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 7.605,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17Ca/24/2020-1017 z 20. apríla 2023 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17Ca/24/2020-1038 z 15. júna 2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.605,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne od 08.12.2020 do zaplatenia uplatňovanú žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy (§

144 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, [ďalej aj „Autorský zákon“]) súd prvej inštancie
vyhovel v plnom rozsahu. Dopĺňacím rozsudkom z 15.06.2023 doplnil I. výrok rozsudku z 20.04.2023
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 7.605,- € spolu s 5 % úrokom z omeškania od 08.12.2020 do
zaplatenia o ďalšiu povinnosť zaplatiť žalobcovi 247,96 € ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky,
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Druhým výrokom rozsudku z 20. apríla 2023
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. V treťom výroku
vysvetlil, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej

inštancie.
1.1 Za predmet konania súd prvej inštancie označil vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
zvyčajnej licenčnej odmeny odvíjajúcej sa od Sadzobníka odmien za použitie literárnych, dramatických,
hudobno – dramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 31.12.2018 (ďalej aj
„Sadzobník“), na vydanie ktorého vzniklo autorom, do práva ktorých žalovaný neoprávnene zasiahol
právopodľa§58ods.1písm.i)Autorskéhozákonaaktorépodľa§63ods.2písm.d)Autorskéhozákona
môže vo svojom mene a na účet autora uplatňovať aj organizácia kolektívnej správy. Bezdôvodné

obohatenie na strane žalovaného podľa tvrdenia žalobcu vzniklo tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ
ubytovacieho zariadenia poskytoval v roku 2019 prostredníctvom televízorov umiestnených na izbách
možnosť sledovať televízne programy, čo sa považuje za verejný prenos diela, za použitie ktorého
vzniká autorom nárok na odmenu, ktorú žalovaný ako prevádzkovateľ hotelového zariadenia, používateľpredmetov ochrany v správe žalobcu (§ 165 ods. 1 Autorského zákona) odmenu nezaplatil. Výška
bezdôvodného obohatenia bola vypočítaná podľa § 458a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a § 442a ods. 2 OZ.

1.2 Aktívnu vecnú legitimáciu v spore podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca preukázal a za
nespornú skutočnosť označil, že v roku 2019 nebola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá hromadná
licenčná zmluva na technické prevedenie alebo verejný prenos diel, vo vzťahu ku ktorým vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv žalobca ako organizácia kolektívnej
správy. Žalobca listinnými dôkazmi preukázal, že má oprávnenie zastupovať 2794 nositeľov práv podľa

Autorského zákona a je oprávnený zastupovať aj zahraničné partnerské organizácie kolektívnej správy.
Za zvyčajnú odmenu, ktorú by za získanie licencie na použitie diel spravovaných žalobcom musel
žalovaný zaplatiť zhodne so žalobcom považoval súd prvej inštancie sumu určenú Sadzobníkom odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobno – dramatických, choreografických a audiovizuálnych
diel účinného od 31.12.2018, ktorý Ministerstvo kultúry SR ako dohliadajúci orgán neposúdil ako
neprimeraný, ktorý určuje za verejný prenos a technické prevedenie diel v prevádzkarni alebo

v inom priestore prostredníctvom technických zariadení v izbe ubytovacieho zariadenia kategórie ***
vybaveného televízorom odmenu 23,40 €. Žalovaný v roku 2019 prevádzkoval ubytovacie zariadenie
A. B. *** C. D., v ktorom mal na 186 izbách umiestnený televízor a ubytovacie zariadenie E. ***
B. C. D. s počtom izieb 139 vybavených televízorom (zvukovoobrazové zariadenie). S odkazom na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-162/2010 a C-306/2005 súd prvej inštancie konštatoval, že

poskytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznychprijímačovklientomvzariadení
predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku III.
ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29-ES z 22.05.2001, preto bol žalovaný ako
používateľaudiovizuálnychdielpovinnýplniťsisvojepovinnostivyplývajúcezpoužitiapredmetuochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Obranu žalovaného, že nie je ubytovacím zariadením

a nepodniká ako poskytovateľ ubytovacích služieb, ale má postavenie zdravotníckeho zariadenia podľa
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č.
578/2004 Z. z.“ alebo „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) vyhodnotil súd prvej inštancie
ako nedôvodnú, pretože Autorský zákon nerozlišuje vo vzťahu k povinnosti vyplývajúcej z § 58 ods.

1 písm. i), či ide o subjekt poskytujúci ubytovanie podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č.
277/2008, podstatné je len to, či ide o použitie diela verejným prenosom prostredníctvom televíznych
alebo rádiových prijímačov umiestnených v izbách liečebných domov, ktoré prevádzkuje žalovaný a či
sa tak stalo so súhlasom autorov alebo nie. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že ak kúpeľné zariadenie
sprostredkúva svojim klientom prostredníctvom televíznych prijímačov v izbách prístup k chránenému

dielu, má kúpeľné zariadenie povinnosť získať od autorov súhlas na použitie diel prostredníctvom
televíznych prijímačov alebo rádiových prijímačov a zaplatiť autorom príslušnú licenčnú odmenu. Pokiaľ
tomu tak nie je, vznikne na strane prevádzkovateľa tohto zariadenia bezdôvodné obohatenie, ktoré
je povinný podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona vydať. Obdobne rozhodol Krajský súd
v Banskej Bystrici rozsudkom z 27.05.2021 sp. zn. 13Co/210/2019. Bez relevancie k povinnosti vydať

bezdôvodné obohatenie je, že pri ubytovaní hostí podrobujúcich sa liečebnému procesu nedochádza
v zariadení žalovaného k uzatváraniu zmlúv s ubytovanými v zmysle Občianskeho zákonníka, ale sú
zmluvy o ubytovaní uzatvárané so zdravotnými poisťovňami v zmysle § 7 zákona č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotných poisťovniach“), keď sa

výška bezdôvodného obohatenia neodvíja od počtu ubytovaných osôb, ale od počtu izieb vybavených
televíznym prijímačom, v ktorých môžu byť ubytovaní jednak samoplatcovia a jednak osoby, ktorých
kúpeľná liečba je hradená z verejného zdravotníctva. Z listín predkladaných žalovaným (mesačné
výkazy a výročná správa) súd prvej inštancie zistil, že v oboch liečebných domoch boli v prevažnej
miere ubytovaní samoplatcovia a oba liečebné domy slúžili v roku 2019 aj na akcie Kongresového

cestovného ruchu. Výšku bezdôvodného obohatenia určil súd podľa žiadosti žalobcu ako násobok počtu
izieb v ubytovacích zariadeniach prevádzkovaných žalovaným a sadzby odmeny určenej sadzobníkom
žalobcu 23,40 € za rok, spolu 7.605,- € (325 izieb × odmena 23,40 € = 7.605,- €).
1.2 Na právne posúdenie veci aplikoval § 58, § 79, § 141, § 143, § 144, § 146, § 147, § 163, § 164, § 165,
§ 169 Autorského zákona, § 442a, § 458a OZ vyhlášky č. 277/2008 Z. z. 1.3 O povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania z tejto sumy rozhodol súd prvej inštancie s odôvodnením, že
žalobca už 30.11.2020 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, ktorej žalovaný nevyhovel a dostal
sa do omeškania so splnením peňažného dlhu. Výšku úrokov z omeškania určil podľa nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka1.4 Dôvodom vydania doplňujúceho rozsudku bolo, že súd prvej inštancie opomenul v rozsudku z 20.
apríla 2023 rozhodnúť o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi aj náklady spojené s uplatnením
práv, čo sa považuje za príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ. Suma 247,96 € predstavuje

náklady na právne zastúpenie žalobcu pri vypracovaní predžalobnej výzvy z 30.11.2020 a jej odoslanie
žalovanému, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelne vynaložené náklady.
1.5 Povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vznikla žalovanému podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) vzhľadom na úspech žalobcu v konaní.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom napadol žalovaný v odvolaní
s výslovným uvedením jedného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci, avšak v texte odvolania upriamuje
pozornosť odvolacieho súdu aj na porušenie procesných práv žalovaného v súvislosti s nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, porušenie rovnosti sporových strán majúce za následok
diskrimináciu žalovaného. Bližšie odôvodňuje výhrady voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie tak,

že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil právne postavenie žalovaného ako prevádzkovateľa
prírodných liečebných kúpeľov a prevzal jednostranné tvrdenia žalobcu, pričom tvrdeniami žalovaného,
že je nutné rozlíšiť zameranie zdravotníckeho zariadenia a ubytovacieho zariadenia sa súd prvej
inštancie nezaoberal. V rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje vyhodnotenie dôkazov predkladaných
žalovaným o tom, že neprevádzkuje zariadenie, ktoré sa klasifikuje ako ubytovacie zariadenie, ale

zariadenie, ktoré poskytuje ústavnú zdravotnú starostlivosť. Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej aj „SD EÚ“) sp. zn. C-351/2012 a sp. zn. C-162/2010 ani sp. zn. C-306/2005 nie sú
na prejednávanú vec aplikovateľné, v rozhodnutiach sp. zn. C-162/2010 a sp. zn. C-306/2005 sa
neprejednával nárok proti prevádzkovateľovi prírodných liečebných kúpeľov, išlo o iný typ prevádzok.
Žalovaný kategoricky odmieta tvrdenie, že liečebný dom Rubín a Smaragd sa zaraďujú medzi kategórie

hotelov s *** v zmysle § 7 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. Žalobca ponúkal
žalovanému uzavretie licenčnej zmluvy, s ktorou žalovaný nesúhlasil z dôvodu, že bol nesprávne
zaradený pod ubytovacie zariadenie a nesúhlasil ani s výškou licenčnej odmeny.
2.1 Prírodné liečebné kúpele sú súčasťou štruktúry a strategickej oblasti verejného zdravotníctva
zameranej na starostlivosť o pacienta spolu so zariadeniami sociálnych služieb, oddeleniami

v nemocniciach, domovov ošetrovateľských služieb, hospicov, stacionárov. Tieto zariadenia nepodnikajú
ako ubytovacie zariadenie v rámci živnostenského oprávnenia, ale poskytujú špecifický pobyt v zmysle
súvisiacich právnych predpisov. Žalobca mal preukázať, či odmenu za použitie diel uplatňuje aj pri
týchto iných zariadeniach, ak nie, z jeho strany by išlo vo vzťahu k žalovanému o znevýhodnenie,
čiže diskrimináciu v zmysle antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon).
2.2 Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že sa na úkor nositeľov práv podľa autorského zákona
bezdôvodne obohatil. Žalobca sa v tomto spore domáha vydania bezdôvodného obohatenia v súvislosti
s existenciou technických zariadení na izbách pacientov v prevádzkach žalovaného. Pri uplatňovaní

nárokov z bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu ako jednej z foriem
bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka bolo nevyhnutné, aby žalobca
preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol a v akej
výške, čo vyplýva z rozhodnutí NS SR sp. zn. 7Cdo/117/2011, 6Obdo/16/2008, čo žalobca nepreukázal.
Žalovaný tvrdí, že žiaden ziskový prvok, príjmy (priame ako i nepriame) z verejného prenosu

technickými prostriedkami nemal. Žalovaný poskytuje zdravotnú starostlivosť podľa zákona č. 576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.
z.“), ktorá je podľa zákona č. 578/2004 Z. z. službou vo všeobecnom hospodárskom záujme. Pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaný neuzatvára zmluvy o ubytovaní s pacientami podľa
Občianskeho zákonníka, cena za poskytovanie zdravotnej starostlivosti je vopred daná, vzťah vzniká

medzizdravotnoupoisťovňouažalovaným.Ekonomickáhodnotapoužitiapredmetuochranyjevprípade
žalovaného zanedbateľná, preto sa výroky rozsudkov SD EÚ sp. zn. C-142/2010, rozsudok SGAE,
9Co/373/2019 a podobné na zariadenie žalovaného nevzťahujú. Sadzobník žalobcu nie je stanovený
pre zdravotnícke zariadenie, preto žalovaný nemá povinnosť platiť autorskú odmenu podľa sadzobníka
žalobcu. Žalovanému nevznikla zákonná povinnosť platiť autorskú odmenu podľa § 69 zákona č.

185/2015 Z. z. Zo strany žalobcu došlo k nesprávnej interpretácii právnych pojmov. Sadzobník žalobcu
sa vzťahuje len na ubytovacie zariadenia. Žalovaný v rámci ponuky pobytov bez lekárskeho dohľadu
a liečebného režimu má vyťaženosť v liečebných domoch na úrovni necelých 5 – 6 %., ústavnú
zdravotnú starostlivosť poskytuje podielom 95 %. V prípade určenia odmeny s prihliadnutím navyťaženosť zariadenia by sa mal žalovaný zaraďovať v rámci sadzobníka pod článok 5 bod 5.2.1
písm. g) do miery vyťaženosti v rozsahu 0 – 30 %, čo predstavuje odmenu 65 % zo základnej
odmeny pre žalobcu. Štatistický úrad SR na základe vlastnej metodiky zaraďuje žalovaného do oblasti

cestovného ruchu, pričom nerozlišuje, či poskytuje zdravotnú starostlivosť alebo ponúka ubytovacie
služby v zmysle živnostenského oprávnenia. S touto metodikou Štatistického úradu SR sa žalovaný
nestotožňuje a poukazuje na rozlišovanie postavenia kúpeľov ako poskytovateľa ústavnej zdravotnej
starostlivosti a ako poskytovateľa odplatného prechodného ubytovania podľa zákona č. 582/2004 Z. z.
o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktorý jasne

vymedzuje, že žalovaný je ubytovacie zariadenie len v prípade, ak poskytuje ubytovanie podľa § 754
až § 759 Občianskeho zákonníka, ktoré je predmetom dane za ubytovanie. V prípade poskytovania
iných služieb, t. j. poskytovania zdravotnej starostlivosti je žalovaný považovaný za zdravotnícke
zariadenie a oslobodený od platby dane. Žiaden štátny orgán ani Štatistický úrad SR nemá právomoc
zaraďovať žalovaného k ubytovacím zariadeniam. Zákon č. 578/2004 Z. z., zákon č. 576/2004 Z. z.,
aj vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 84/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú

určujúce znaky jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení zaraďujú žalovaného k zdravotníckym
zariadeniam. Príklon kúpeľníctva k zdravotníctvu či k cestovnému ruchu nie je jednoznačný, preto
ho treba vnímať ako prienik dvoch činností. Žalovaný ponúka kúpeľnú liečbu, ktorá zahŕňa pobyty
cez zdravotnú poisťovňu a samoplatecké liečebné pobyty a relax pobyty, nikde sa na stránke F.
neoznačuje za ubytovacie zariadenie. Žalobca v predložených listinných dôkazoch uvádza webovú

stránku, ktorú neprevádzkuje žalovaný. V prípade ubytovacích portálov nemá žalovaný možnosť
ovplyvniť, v akom formáte je prezentované ubytovanie a aké slovné spojenia používajú webové portály
vovzťahukzariadeniužalovaného.Zaprezentáciucestovnýchkanceláriíacestovnýchagentúržalovaný
zodpovednosť nenesie. Z ich strany ide o obchodnú terminológiu, ktorá nie je významovým pojmom
v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov.

2.3 Žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie spolu s dopĺňacím
rozsudkom a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca označil odvolanie žalovaného za nedôvodné, rozporné so svojimi vlastnými tvrdeniami
a dôkazmi predkladanými pred súdom prvej inštancie. Poukázal na rozhodnutie Štátnej kúpeľnej komisie

Ministerstva zdravotníctva SR z 28.05.2012 č. 01199-72/2012/ŠKK predložené žalovaným, v ktorého
výrokovej časti sa uvádza, že povoľuje prevádzkovať prírodné liečebné kúpele s ubytovacími kapacitami
pre potreby poskytovania kúpeľnej starostlivosti v ubytovacích zariadeniach. Jednoznačne z dôkazov
vykonaných súdom prvej inštancie vyplýva, že zariadenia A. G. E. sú ubytovacie zariadenia a takto
ich žalovaný prostredníctvom web stránky F. propaguje. Kúpeľné hotely medzi ubytovacie zariadenia

zaraďuje aj vyhláška Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. Pokiaľ žalovaný vytýka, že žalobca
nemá osobitné sadzby odmien pre zdravotnícke zariadenia, žalobca udáva, že zariadenia A. G. E.
v prevádzke žalovaného je potrebné podriadiť rovnako ako ostatné ubytovacie zariadenia pod existujúci
sadzobník. Súd prvej inštancie učinil v napadnutom rozsudku eurokonformný záver aj s poukazom na
rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-351/2012, podľa ktorého prenos chránených diel kúpeľným zariadením

prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov
v izbách pacientov tohto zariadenia predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001. Žalovaný je podnikateľský subjekt
existujúci a podnikajúci za účelom dosahovania zisku, čo je zrejmé aj z účtovnej závierky žalovaného
za rozhodné obdobie v roku 2019, ktorú žalobca v priebehu konania súdu prvej inštancie predložil.

Argumentáciu žalobcu potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 13Co/210/2019
v právne a skutkovo obdobnej veci vedenej medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca navrhuje rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

4. V reakcii na vyjadrenie žalobcu žalovaný rozvíja svoju argumentáciu z odvolania, že liečebné kúpele

nie sú určené na plnenie funkcií v oblasti cestovného ruchu, poskytujú zdravotnú starostlivosť a nekonajú
na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení na ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach.
Opakuje, že pri kúpeľnej ústavnej zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia
dochádza k uzatváraniu zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti medzi zmluvnými stranami
zdravotná poisťovňa a poskytovateľ podľa § 7 a nasledujúce zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných

poisťovniach, že na strane žalovaného pripadá na poskytovanie ubytovacích služieb približnej 5 %
z jeho činnosti a žalovaný vie preukázať a špecifikovať, kedy koná na základe živnosti – výlučne len
ako poskytovateľ odplatného prechodného ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka
v ubytovacom zariadení (je platca DPH) a kedy koná ako zdravotnícke zariadenie – poskytovateľústavnej zdravotnej starostlivosti (vtedy je oslobodený od platby DPH). Rozlišovanie poskytovaných
služieb (ubytovacie, zdravotnícke) vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sžf/39/2016. Žalovaný opätovne popiera stotožnenie prejednávanej veci s prípadom SD EÚ sp.

zn. C-351/2012 a uvádza, že neprevádzkuje hotely ***, čiže ubytovacie zariadenia, ako je uvádzané
v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, ale poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckych
zariadeniach, liečebných domoch A. G. E., na ktoré sa kategorizácia v zmysle už neplatnej vyhlášky
Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. nevzťahovala. Ak by sa malo prijať stanovisko
súdu prvej inštancie, autorskú odmenu by mali platiť aj iné zdravotnícke zariadenia. Významným

rozdielomvprevádzkovaníprírodnýchliečebnýchkúpeľovaubytovaciehozariadeniaje,žežalovanýako
zdravotnícke zariadenie má určité špecifické povinnosti v nadväznosti na legislatívu. § 7 ods. 4 zákona
č. 578/2004 Z. z. prírodné liečebné kúpele a kúpeľnú liečebňu zaraďuje medzi zariadenia ústavnej
zdravotnej starostlivosti spolu s nemocnicou, hospicom a podobne, preto sa žalovaný pýta, či aj tieto
zariadenia platia autorské odmeny. Žalovaný opäť zdôrazňuje, že pri voľbe kúpeľných zariadení nie
je pre hostí a klientov dôležitá vybavenosť izieb, ale hlavným dôvodom, ktoré vedú pacienta k výberu

konkrétnych liečebných kúpeľov je indikačné zameranie a poskytnutie kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Žalobca si nemôže voči žalovanému uplatňovať ceny zo sadzobníka ako voči ubytovaciemu zariadeniu.

5. Ďalšie vyjadrenie žalobcu je len opakovaním predošlého.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného (§ 34 ods. 1 C.
s. p.) s prihliadnutím na obsah a rozsah odvolania žalovaného prejednal vec v celom rozsahu v súlade
s § 379 C. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu nenaplnenia zákonných podmienok
pre jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 C. s. p., keď žalovaný skutkový stav zistený súdom prvej
inštancie nespochybňuje, aj odvolací súd považuje skutkový stav zistený súdom prvej inštancie za úplný

a správny, preto nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.
Preskúmaním procesného postupu súdu prvej inštancie a vecnej správnosti rozhodnutia napádaného
odvolaním žalovaného s prihliadnutím na výtky prednesené v odvolaní, keď odvolací súd je odvolacími
dôvodmi podľa § 380 ods. 1 C. s. p. viazaný (a vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré by
odvolací súd musel prihliadnuť aj bez námietky odvolateľa odvolací súd nezistil) dospel odvolací súd

k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1,
2 C. s. p. potvrdiť.

7.VzmyslejudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyriadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiaje
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a za

riadne odôvodnené rozhodnutie súdu možno považovať iba také, ktoré sa jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovná so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jehorozhodnutievovecipodstatnéaprávnevýznamné(porovnajnapr.nálezÚSSRsp.zn.IV.ÚS14/07)
a rovnaký názor prezentuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v rozhodnutiach 4Cdo/98/2020,
5Cdo/66/2020, 7CdoPr/4/2023. Žalovaný postráda v rozhodnutí súdu prvej inštancie odpoveď na ním

položenú otázku, z akého dôvodu požaduje žalobca od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia
rovnajúceho sa obvyklej licenčnej odmene podľa sadzobníka žalobcu, keď žalovaný neprevádzkuje
ubytovacie zariadenie, ale je zdravotníckym zariadením poskytujúcim ústavnú zdravotnú starostlivosť
a toto jeho postavenie ho vylučuje spomedzi povinných osôb platiť nositeľom práv podľa Autorského
zákona primerané odmeny za použitie diel chránených Autorským zákonom. Vo vzťahu k výške

bezdôvodného obohatenia uplatňovanej žalobcom v tomto konaní žalovaný argumentoval, že bol
nesprávne zaradený v zmysle sadzobníka žalobcu pod ubytovacie zariadenie a nebola zohľadnená
miera obsadenosti zariadení prevádzkovaných žalovaným klientmi, ktorým bola poskytovaná kúpeľná
liečebná starostlivosť na základe indikácie zdravotného stavu a poukazu vyhotoveného zdravotnou
poisťovňou a klientmi samoplatcami bez liečebného režimu a lekárskeho dohľadu. Súd prvej inštancie

sa nevysporiadal s námietkou žalovaného, že žalobca od iných zdravotníckych zariadení nepožaduje
platenie licenčných odmien za použitie audiovizuálnych diel verejným prenosom.

8. Totožné námietky ako v odvolaní prednášal žalovaný už aj v priebehu konania na súde prvej inštancie.
8.1 Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore odvodil súd prvej inštancie od Oprávnenia na výkon

kolektívnej správy práv vydaného žalobcovi Ministerstvom kultúry SR Bratislava z 18.08.2016 č. k.
MK-1587/2016-232/10421 a príslušných ustanovení zákona č. 185/2015 Z. z. upravujúcich správu práv,
ktorú môže uskutočňovať organizácia kolektívnej správy, vrátane domáhať sa od používateľa vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods. 1 písm. i) v spojení s § 63 ods. 2 písm. d) Autorskéhozákona. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je podľa dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie daná
tým, že je prevádzkovateľom ubytovacích zariadení, v ktorých v roku 2019 prostredníctvom zvukovo-
obrazových zariadení dochádzalo k verejnému prenosu diel, vo vzťahu ktorým vykonáva kolektívnu

správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv žalobca. Žalovaným prevádzkované zariadenia
s názvom A. G. E. považoval súd prvej inštancie za hotel v zmysle klasifikácie ubytovacích zariadení
podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z. a konštatoval, že
poskytovanie kúpeľnej starostlivosti v týchto zariadeniach nevylučuje žalovaného ako používateľa diela
verejným prenosom zaplatiť autorské odmeny podľa zákona č. 185/2015 Z. z., keď Autorský zákon

vo vzťahu k povinnosti vyplývajúcej z § 58 ods. 1 písm. i) (vydať bezdôvodné obohatenie v prípade
neoprávneného zásahu do práva autora) nerozlišuje, či ide o subjekt poskytujúci ubytovanie podľa
vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. alebo vyhlášky Ministerstva zdravotníctva
SR č. 277/2008 Z. z. (ide zrejme o chybu v čísle predpisu – poznámka odvolacieho súdu), podstatné
podľa názoru súdu prvej inštancie je len to, či ide o použitie diela verejným prenosom prostredníctvom
televíznych alebo rádiových prijímačov umiestnených na izbách liečebných domov prevádzkovaných

žalovaným so súhlasom autorov alebo nie. Súd prvej inštancie uzavrel, že kúpeľné zariadenie je
subjektom, ktorý sprostredkúva svojim klientom prostredníctvom televíznych prijímačov v izbách prístup
k chránenému dielu. Aj kúpeľné zariadenia majú povinnosť získať od autorov súhlas na použitie
diel prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových prijímačov umiestnených na izbách týchto
zariadení a zaplatiť autorom príslušnú licenčnú odmenu. Pokiaľ tak neučinia, na ich strane vzniká

bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinní podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona vydať.
Prvoinštančný súd vyvrátil aj obranu žalovaného, že liečebné domy v roku 2019 neboli vyťažené a ak,
tak v nich boli ubytovaní klienti zdravotných poisťovní, nie samoplatcovia, keď v bode 53 odôvodnenia
uviedol, že z mesačných výkazov a výročných správ predkladaných v konaní zistil, že v rozhodnom
období roku 2019 boli v liečebných domoch v prevažnej miere ubytovaní samoplatcovia a oba liečebné

domy slúžili v roku 2019 aj na akcie Kongresového cestovného ruchu. Povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie podľa názoru súdu prvej inštancie nezávisí od toho, či ubytovaní hostia uzatvárali zmluvu
o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka alebo klientmi žalovaného boli pacienti na základe poukazu
zdravotnej poisťovne.

9. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jeho
námietkami, ktoré voči povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v konaní pred súdom prvej inštancie
prednášal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá rozsahom a obsahom ustanoveniu § 220 ods.
1, 2 Civilného sporového poriadku a dáva odpoveď na všetky relevantné otázky prednášané v konaní (či
správne, je vecou právneho posúdenia uplatneného nároku). Nedostatočným odôvodnením rozhodnutia

nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
b/ C. s. p.).

10. Žalovaný je akciovou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Banská
Bystrica ako podnikateľský subjekt so širokým predmetom podnikania, medzi iným ako prevádzkovanie

prírodných liečebných kúpeľov s využívaním prírodnej liečivej vody a prírodných liečivých zdrojov,
poskytovanie ústavnej, ambulantnej kúpeľnej starostlivosti, masérskych služieb, prevádzkovanie
športových zariadení a zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu, organizovanie športových,
kultúrnych a iných spoločenských podujatí, prevádzkovanie cestovnej agentúry, poskytovanie
ubytovacích služieb v ubytovacích zariadeniach, s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto

zariadeniach a v chatovej osade triedy 3, v kempingoch triedy 3 a 4, prevádzkovanie
kultúrnych, spoločenských a zábavných zariadení, poskytovanie ubytovacích služieb bez poskytovania
pohostinských činností. Odvolací súd uvádza len tie činnosti z predmetu podnikania žalovaného,
ktoré sa viažu k ubytovaniu hostí v zariadeniach ním prevádzkovaných. Zápisom žalovaného ako
podnikateľského subjektu do Obchodného registra je vyvrátené tvrdenie žalovaného, že je len

zdravotníckym zariadením poskytujúcim ústavnú zdravotnú starostlivosť a že ubytovanie hostí na izbách
vybavených zvukovo-obrazovým zariadením, prostredníctvom ktorého je hosťom umožnené prijímať
signálaprostredníctvomverejnéhoprenosusledovaťdielaautorov,muneprinášažiadenzisk.Pokiaľsúd
prvej inštancie v bode 52 odôvodnenia uviedol, že je nerozhodné, či subjekt poskytujúci ubytovanie je
zariadením podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. alebo vyhlášky Ministerstva

zdravotníctva SR č. 277/2008 Z. z. mal zrejme na mysli vyhlášku Ministerstva zdravotníctva SR č.
84/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení.
PrírodnéliečebnékúpeleakúpeľnéliečebnesúpodľavyhláškyMinisterstvazdravotníctvaSRč.84/2016
Z. z. považované za zdravotnícke zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti (§ 15), čo ale nevylučuje,aby prírodné liečebné kúpele sa zároveň považovali podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR
č. 277/2008 Z. z. za hotel, keď vyhláška č. 277/2008 Z. z. v § 4 ods. 6 definuje kúpeľný hotel ako
ubytovacie zariadenie kategórie hotel, ktorý sa nachádza v miestach, ktoré majú štatút kúpeľného

miesta a hosťom poskytuje rozsah služieb stanovený pre príslušnú triedu hotela s ponukou liečebnej
starostlivosti. V kúpeľnom hoteli je k dispozícii lekár pre hostí a ako kúpeľný hotel možno označiť iba
hotel, ktorý spĺňa požiadavky najmenej hotela triedy ***. Vyhláška č. 277/2008 Z. z. bola účinná aj v roku
2019, k jej zrušeniu došlo zákonom č. 455/1991 Zb. ku dňu 19.02.2021.
10.1 Aj podľa názoru odvolacieho súdu je žalovaného potrebné považovať za hotel poskytujúci

ubytovanie hosťom na izbách vybavených zvukovo-obrazovým zariadením v súlade s vyhláškou
Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. a vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 84/2016
Z. z., keď charakter ubytovacích zariadení zodpovedá kategórii hotel ***. Nerozhodné pre tento
spor je správanie sa žalobcu voči iným zdravotníckym zariadeniam a hospicom s poukazom na
antidiskriminačný zákon, keď v tomto spore nerozhoduje súd o ochrane podľa antidiskriminačného
zákona, ktoré konanie sa podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona začína na návrh toho, kto

tvrdí, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Ak žalovaný prevádzkuje hotel, správne bola výška bezdôvodného
obohatenia určená v zmysle sadzobníka žalobcu vo výške rovnajúcej sa licenčnej odmene určenej
pre ubytovacie zariadenia kategórie ***. Súd prvej inštancie sa vyporiadal s obranou žalovaného
o vyťaženosti ubytovacích zariadení hosťami samoplatcami a klientmi zdravotných poisťovní. Ak

žalovanému, ktorý poskytuje aj ústavnú zdravotnú starostlivosť vznikla povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie, je bez právneho významu, kto bol na izbách ubytovaný.

11. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-351/2012,
C-162/2010 a C-306/2005 nie sú na prejednávanú vec aplikovateľné.

11.1 Slovenská republika je členom Európskej únie. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ústava č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“) Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá
bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa
čl. 120 ods. 2 ústavy. Autorský zákon č. 185/2015 Z. z. v prílohe 3 uvádza zoznam preberaných
právne záväzných aktov Európskej únie, medzi ktorými je aj smernica Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
informačnej spoločnosti (účinná od 22.06.2001 do 20.10.2022); ide o predpis, ktorý harmonizuje oblasť

právaduševnéhovlastníctvavrámciEurópskejúnie.PodľanálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. III. ÚS 651/2016 z 28. novembra 2017 treba ustanovenia Autorského zákona č. 185/2015 Z. z.
vnímaťvkontexteúnijnéhopráva.UstanoveniaAutorskéhozákonajepotrebnévykladaťeurokonformne.
Základné právo účastníka konania na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 ústavy zahŕňa nielen
povinnosť ústavne súladnej interpretácie použitej právnej úpravy, ale v prípade prieniku s únijným

právom, aj povinnosť eurokonformného výkladu. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej republiky, vrátene medzinárodných zmlúv, ktorými
je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku. Podľa judikatúry ústavného
súdu má účastník konania právo na to, aby sa každý spor alebo iná právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie je súčasťou takéhoto právneho základu aj výklad práva spoločenstva podľa
článku 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, resp. podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak teda Súdny dvor Európskej únie pri
riešení prejudiciálnych otázok vyložil ustanovenia smernice 2001/29/ES, bolo povinnosťou súdu prvej

inštancie pri výklade ustanovení Autorského zákona účinného na území Slovenskej republiky zohľadniť
aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.
11.2 Súdny dvor Európskej únie v rozsudku sp. zn. C-306/2005 ako odpoveď na prejudiciálne otázky
uviedol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení (zvukovoobrazové a zvukové zariadenia)
nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/

ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.11.3 V rozsudku sp. zn. C-162/2010 SD EÚ v rámci konania o prejudiciálnej otázke konštatoval, že
prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos.

11.4 I keď sú zariadenia žalovaného A. G. E. klasifikované podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva
SR č. 277/2008 Z. z. ako hotel, je potrebné vziať zreteľ aj na osobitné postavenie žalovaného, ktorý
vo svojich ubytovacích zariadeniach ubytováva aj hostí podstupujúcich kúpeľnú liečbu na základe
indikácie lekára, preto správne súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z rozhodnutia
SD EÚ sp. zn. C-351/2012 OSA - Ochranní svaz autorský pro práva k dílům hudebním o.s. proti

Léčebné lázně Mariánské lázně a. s. z 27. februára 2014, v ktorom SD EÚ v prejudiciálnom
konaní týkajúcom sa výkladu článkov 3 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES
začatom na návrh podaný v rámci sporu medzi organizáciou kolektívnej správy (kolektívnym správcom
autorských práv k hudobným dielam – OSA) a spoločnosťou Léčebné lázně Mariánské lázně a. s.
prevádzkujúcou neštátne zdravotnícke zariadenie poskytujúce kúpeľné služby, predmetom ktorého bolo
platenie autorských odmien za sprístupnenie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách spoločnosti

Léčebné lázně Mariánské lázně na položenú otázku odpovedal, že článok 3 ods. 1 smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá vylučuje právo autorov udeliť
kúpeľnému zariadeniu, ktoré je podnikateľským subjektom, súhlas s prenosom ich diel prostredníctvom
vedoméhosprístupneniasignálupomocoutelevíznychaleborozhlasovýchprijímačovvizbáchpacientov
tohto zariadenia, alebo takýto prenos zakázať. Článok 5 ods. 2 písm. e), článok 5 ods. 3 písm. b)

a článok 5 ods. 5 tejto smernice nemôže mať vplyv na tento výklad. SD EÚ v tomto rozhodnutí
judikoval, že sprístupnenie autorských diel kúpeľným zariadením definíciu verejného prenosu spĺňa,
z tohto dôvodu by kúpeľné zariadenie malo hradiť licenčné poplatky organizáciám kolektívnej správy.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný Krajským súdom v Plzni vzhľadom na výnimku
z definície prevádzkovania rozhlasového a televízneho vysielania podľa § 23 zákona č. 121/2000 Sb.

o právu autorském, o právech souvisejícich s právem autorským a o změně některých zákonů, účinného
na území Českej republiky.

12. Podstatou obrany žalovaného je, že ako poskytovateľ zdravotníckych služieb v zdravotníckom
zariadení nie je povinný hradiť autorské odmeny, resp. takáto povinnosť mu môže vzniknúť len pri

ubytovaní hostí samoplatcov, s ktorými uzatvára zmluvy o ubytovaní podľa § 754 až § 759 Občianskeho
zákonníka. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21.11.2019 sp. zn. III. ÚS 289/2017
súd má poznať svoju vlastnú judikatúru a zohľadniť ju. Poznanie judikatúry vlastného súdu neznamená
povinnosť iného senátu prevziať názor vyslovený iným senátom, ak sa s ním nestotožňuje, iba povinnosť
svoj odklon odôvodniť (podľa uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo/3/2023 z 29. mája 2024).

13. Medzi totožnými stranami sporu autorskou spoločnosťou LITA a Kúpeľmi Dudince a. s. už
prebiehal súdny spor o vydanie bezdôvodného obohatenia na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 14Ca/17/2018, v ktorom bolo za rozhodné obdobie vzniku bezdôvodného obohatenia použitím
chránených autorských diel bez licenčnej zmluvy žalovaným označené obdobie roku 2017. Okresný súd

BanskáBystricažalobevyhovel,žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovi8.606,-€spolusúrokom
z omeškania po právnom posúdení veci podľa § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d) Autorského
zákona a § 458a a § 442a Občianskeho zákonníka. V uvedenom konaní sa žalovaný bránil rovnako
ako v spore prejednávanom odvolacím súdom pod sp. zn. 17Co/81/2023, že prevádzkuje liečebný dom
A. a liečebný dom E., neprevádzkuje hotely, neposkytuje služby na základe živnostenského oprávnenia

na poskytovanie ubytovacích služieb v ubytovacích zariadeniach. Medzi žalovaným a ubytovanými
nevzniká zmluvný vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka, z tohto dôvodu mu nevzniká povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi podľa ustanovenia Autorského zákona. Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudkom sp. zn. 13Co/210/2019 z 27. mája 2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
zdôrazňujúc potrebu eurokonformného výkladu § 58 ods. 1 písm. i), § 27 ods. 1 a § 63 ods. 2 písm.

d) Autorského zákona s ohľadom na rozhodnutie SD EÚ z 27.02.2014 sp. zn. C-351/2012 a vyslovil
záver, že zákon č. 185/2015 Z. z. nerozlišuje vo vzťahu k povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia §
58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, či ide o subjekt poskytujúci ubytovanie v zmysle vyhlášky
Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. alebo v zmysle vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR
č. 84/2016 Z. z., podstatné z hľadiska správnej interpretácie a aplikácie uvedeného ustanovenia je len

to, či ide o použitie diela verejným prenosom prostredníctvom televíznych alebo rádiových prijímačov
umiestnených v izbách liečebných domov Smaragd a Rubín, ktoré žalovaný prevádzkuje a či sa tak deje
so súhlasom autora alebo bez neho. Kúpeľné zariadenia majú povinnosť získať od autorov súhlas na
použitie diel verejným prenosom prostredníctvom televíznych alebo rádiových prijímačov umiestnenýchv izbách týchto zariadení a zaplatiť autorom príslušnú licenčnú odmenu tak, ako každé iné ubytovacie
zariadenie a pokiaľ tomu tak nie je, vznikne na ich strane bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinné
v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona vydať. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej

Bystrici nepodal žalovaný dovolanie. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť.
13.1 Okresný súd Banská Bystrica v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť proti žalovanému
Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s., so sídlom v Turčianskych Tepliciach vedenom
pod sp. zn. 9Ca/2/2017 zaujal rovnaký názor, že Slovenským liečebným kúpeľom Turčianske Teplice
vznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zodpovedajúcej výške obvyklej licenčnej

odmeny podľa sadzobníka žalobcu, keď vo svojich ubytovacích zariadeniach v Liečebnom dome C. H.
E. a v ubytovacom zariadení C. H. E., aj v ubytovacom zariadení G. sprístupňoval svojim hosťom verejný
prenos bez súhlasu autorov a bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom, čím sa dopustil
neoprávneného použitia autorských diel. Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil tento rozsudok súdu
prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 16Co/84/2019 z 23. júla 2020, avšak v tomto konaní nebola riešená
otázka, či liečebné kúpele poskytujúce ústavnú zdravotnú starostlivosť sú povinné za verejný prenos

autorských diel platiť licenčné odmeny.
13.2 LITA, autorská spoločnosť sa proti žalovanému Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice
domáhalavydaniabezdôvodnéhoobohateniapodľaAutorskéhozákonaajvovecivedenejnaOkresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn. 13Ca/17/2017. Žalobe bolo rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 13Ca/17/2017-305 z 10. januára 2019 vyhovené a Krajský súd v Banskej Bystrici

rozsudkom sp. zn. 12Co/177/2019 zo 17. decembra 2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Ani
v tomto konaní nebola riešená otázka povinnosti liečebných kúpeľov ako zdravotníckeho zariadenia
platiť licenčné odmeny. Nosnou otázkou sporu bola aktívna vecná legitimácia žalobcu ako organizácie
kolektívnejsprávyvsúvislostisotázkou,čiexistujemedziorganizáciamikolektívnejsprávyprikolektívnej
správe práv a uplatňovaných nárokov spadajúcich pod rámec obligatórnej spoločnej kolektívnej správy

podľa § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona nútené nerozlučné spoločenstvo, na ktorú dovolací
súd v rozsudku z 28.02.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021 odpovedal, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohateniavyplývajúcizAutorskéhozákonanezakladážiadnetakéhmotnoprávnepostavenieautorovči
organizácií kolektívnych práv zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi
organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov

ktoroukoľvek organizáciou kolektívnej správy. Právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle §
175 Autorského zákona neobmedzuje žalobcu LITA, autorská spoločnosť ako organizáciu kolektívnej
správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonávala aj kolektívnu správu samostatne vo
vlastnom mene. Na toto rozhodnutie dovolacieho súdu poukázal už súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku. Dovolací súd ani len okrajovo neriešil, či v tom spore žalovaný Slovenské liečebné kúpele

Turčianske Teplice, a. s. poskytujúce rovnako ako žalovaný vo veci prejednávanej odvolacím súdom
pod sp. zn. 17Co/81/2023 zdravotnícke služby v liečebných kúpeľoch má charakter ubytovacieho
zariadenia(hotela),ktorémuvznikápovinnosťplatiťlicenčnéodmenyalebosananehovzťahujevýnimka
z povinnosti platiť licenčné odmeny z dôvodu, že je zároveň aj zdravotníckym zariadením poskytujúcim
ústavnú zdravotnú starostlivosť.

14. Vo vzťahu k liečebným kúpeľom rozhodoval o nároku vyplývajúceho z Autorského zákona č.
618/2003 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27.10.2022 sp. zn. 5Cdo/66/2020
(žalobca LITA, autorská spoločnosť proti žalovanému Kúpele Nový Smokovec, a. s., sídlom Nový
Smokovec), predmetom ktorého bolo vydanie bezdôvodného obohatenia vypočítaného podľa počtu

zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v ubytovacích zariadeniach kúpeľov Nový Smokovec.
Dôvodom zrušenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie dovolacím súdom bolo zistenie, že sa konajúce
súdy nevyporiadali s námietkou žalovaného o potrebe zohľadniť obsadenosť izieb hosťami, ktorá
si vyžadovala špecifickú odpoveď. Dovolací súd vytkol súdom rozhodujúcim o veci, že žalovaným
navrhnutý dôkaz knihou hostí nevykonali, ani neuviedli dôvod jeho nevykonania a nevysvetlili, prečo pre

stanovenie rozsahu bezdôvodného obohatenia cez aplikáciu § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona
č. 618/2003 Z. z. nie je významný rozsah obsadenosti ubytovacieho zariadenia, čo má vplyv na výšku
bezdôvodného obohatenia. Ani v tomto rozhodnutí dovolacieho súdu nie je zmienka o výnimke z platenia
autorských odmien liečebnými kúpeľmi, ktoré sa považujú za zdravotnícke zariadenia.

15. Z prehľadu rozhodnutí všeobecných súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že
najvyššie súdne autority Slovenskej republiky doposiaľ neriešili otázku, či sa na žalovaného ako
poskytovateľa zdravotníckych služieb v zdravotníckom zariadení vzťahuje povinnosť platiť licenčnéodmeny za verejný prenos (autorského diela) na izbách kúpeľných zariadení. Jediným rozhodnutím,
ktoré odpovedá na položenú otázku je rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-351/2012 z 27.02.2014.
15.1 Ustanovenie § 23 zákona č. 121/2000 Sb. účinného na území Českej republiky v čase rozhodnom

pre posúdenie prejudiciálnej otázky vo veci C-351/2012 znelo, že: „Za provozování rozhlasového
a televízního vysílaní se podľa § 18 ods. 3 rovněž nepovažuje zpřístupňovaní díla pacientům
při poskytovaní zdravotní péče ve zdravotníckych zařízeních“. Žalovaný argumentuje rovnako, že
ubytovaných hosťom na izbách poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení. Je
možné súhlasiť s názorom žalovaného, že v zmysle § 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení

účinnom do 31.12.2019 sa považoval za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a považoval sa za
zdravotnícke zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti (podľa § 7 ods. 4 písm. e/ zariadenia ústavnej
zdravotnej starostlivosti sú prírodné liečebné kúpele). Zákon č. 576/2004 Z. z. v znení účinnom
do 31.12.2019 vymedzoval pojem „zdravotná starostlivosť“ ako súbor pracovných činností, ktoré
vykonávajúzdravotníckipracovníci,vrátaneposkytovanialiekov,zdravotníckychpomôcokadietetických
potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života

a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,
diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu. Súčasťou
poskytovania zdravotnej starostlivosti je aj preprava podľa § 14 ods. 1; pracovné činnosti pri preprave
podľa prvej časti vety nemusia byť vykonávané zdravotníckymi pracovníkmi. Z tejto definície zdravotnej
starostlivosti podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné konštatovať, že ubytovanie kúpeľných hostí

na izbách zariadenia liečebných kúpeľov sa považuje za poskytovanie zdravotnej starostlivosti. I keby
sa širším výkladom za poskytovanie zdravotnej starostlivosti považovalo aj ubytovanie pacienta na
izbe kúpeľného zariadenia, nemalo by to vplyv na povinnosť žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie, keď ako správne konštatoval súd prvej inštancie, Autorský zákon č. 185/2015 Z. z.
nevyníma takého používateľa autorských diel, akým žalovaný je z povinnosti vydať bezdôvodné

obohatenie autorom alebo organizácii kolektívnej správy uplatňujúcej tento nárok namiesto autorov pri
neoprávnenom použití diela.

16.RovnakýnázorvyplývaajzrozhodnutiaNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.31Cdo/3093/2013
zo 14. októbra 2015, ktorý práve s odkazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci sp. zn. C-351/2012

avysvetlení,zakéhodôvodusaubytovanievkúpeľnomzariadenínepodraďujepodpojem„poskytovanie
zdravotníckych služieb“ uzavrel, že aj v prípade prevádzkovania rozhlasového a televízneho
vysielania hosťom ubytovaným v kúpeľných zariadeniach vzniká prevádzkovateľovi povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie autorských diel. Vzhľadom na chýbajúcu judikatúrou
najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky k danej problematike a príbuznosť právneho poriadku

Českej republiky a Slovenskej republiky, ako aj skutočnosť, že právna úprava autorského práva
je harmonizovaná na úrovni členských štátov Európskej únie je podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/3093/2013 zo 14. októbra 2015 spolu
s rozhodnutím SD EÚ sp. zn. C-351/2012 aplikovateľné na prejednávanú vec.

17. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol autorovi, do práva ktorého sa neoprávnene
zasiahlo podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona v znení účinnom do 24.03.2022. Aktívna
legitimácia žalobcu na vymoženie tohto bezdôvodného obohatenia vyplýva z § 63 ods. 2 písm. d)
Autorského zákona v znení účinnom do 24.03.2022.

18. Odvolaciemu súdu neuniklo, že zákonom č. 71/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov došlo okrem iného k zmene ustanovenia
§ 169 ods. 2 písm. e) Autorského zákona, ktoré od 25. marca 2022 (účinnosť zákona č. 71/2022 Z.
z.) znie: „Pri určení výšky odmien určených v Sadzobníku odmien a v zmluvách podľa § 165 ods. 1
organizácia kolektívnej správy zohľadní vyťaženosť ubytovacej kapacity v ubytovacom zariadení alebo

v inom zariadení poskytujúcom ubytovanie verejnosti najviac v rozsahu ubytovania, ktoré nie je hradené
z verejného zdravotného poistenia alebo iných verejných zdrojov; v prípade ubytovacej kapacity, ktorá je
hradená z verejných zdrojov len čiastočne, sa do vyťaženosti ubytovacej kapacity započítava len podiel,
ktorý nie je hradený z verejného zdravotného poistenia alebo iných verejných zdrojov.“, ktoré znenie
však na prejednávaný spor nedopadá v zmysle prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 25.

marca 2022 § 190b ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
právne vzťahy, ktoré vznikli pred 25. marcom 2022, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich
vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú
podľa predpisu účinného do 24. marca 2022; to neplatí, ak ods. 2 až 11 ustanovujú inak. Vo vzťahuk nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona osobitná
úprava v prechodných ustanoveniach nie je.

19. K námietkam žalovaného, že nebol preukázaný medzi ním a žalobcom vzťah z bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka (zrejme mal žalovaný na mysli ustanovenie § 451
Občianskeho zákonníka) odvolací súd uvádza, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vyplýva
žalovanému priamo z § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, Občiansky zákonník v § 458a a § 442a
ods. 2 určuje len výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré ustanovenie žalobca pri uplatnení nároku a súd

prvej inštancie pri rozhodnutí o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie plne rešpektoval.
Bezdôvodné obohatenie požadované žalobcom sa rovná obvyklej odmene určenej sadzobníkom
žalobcu za získanie licencie na použitie diel. Žalovaným uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
v odvolaní sp. zn. 7Cdo/117/2011 a sp. zn. 6Obdo/16/2008 sa nevzťahujú k bezdôvodnému obohateniu
vzniknutému neoprávneným používaním diel podľa Autorského zákona, preto odkaz na ne nie je
priliehavý.

20. Žalovaný bezdôvodne vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci. Odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku naplnený nebol.

21. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie opomenul verejne vyhlásiť dopĺňací

rozsudok č. k. 17Ca/24/2020-1038 z 15. júna 2023. Povinnosť verejne vyhlásiť rozsudok je zakotvená
v § 219 ods. 1 C. s. p. a článku 142 ods. 4 Ústavy SR. Podľa uznesenia NS SR z 31.07.2009
sp. zn. 1Cdo/120/2009 (R 14/2010) verejné vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska
vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu.
Ak súd účastníka neupovedomil zákonom zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku, odňal mu možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Táto procesná vada konania je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného
v konaní, v ktorom k nej došlo. Naproti tomu v rozhodnutí z 25. apríla 2024 sp. zn. 4Cdo/50/2023
Najvyšší súd Slovenskej republiky na námietku dovolateľa, že v zmysle § 219 ods. 3 C. s. p. požiadal
súd o oznámenie času a miesta verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, pričom

odvolací súd toto nevykonal, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a tým došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd žalovaného o čase
a mieste verejného vyhlásenia rozhodnutia elektronickými prostriedkami neinformoval, na základe čoho
sa odvolací súd dopustil procesnej vady v konaní. Zároveň však dovolací súd konštatoval, že procesné
pochybenie tohto typu, t. j. neoznámenie času a miesta konania verejného vyhlásenia rozhodnutia,

počas ktorého neprišlo k prejednaniu veci, ale len k vyhláseniu rozhodnutia, nie je porušením práva na
spravodlivý proces takej intenzity, ktorá by zakladala nevyhnutnosť zrušenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, preto dovolací súd dospel k názoru, že žalovaný neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.

21.1 Žalovaný smeroval svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 17Ca/24/2020-1017
z 20. apríla 2023 „v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
17Ca/24/2020-1038 z 15. júna 2023“, avšak v odvolaní žiadnym spôsobom proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi 247,96 € ako príslušenstvo
pohľadávky nenamieta a neuplatnil ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného

sporového poriadku o porušení práva na spravodlivý proces nevyhlásením dopĺňacieho rozsudku
verejne a neoznámením termínu verejného vyhlásenia rozsudku. Ak je odvolací súd podľa § 380 ods.
1 C. s. p. viazaný odvolacími dôvodmi a procesné pochybenie súdu prvej inštancie pri (ne)vyhlásení
dopĺňacieho rozsudku nie je vadou týkajúcou sa procesných podmienok, na ktoré podľa § 380 ods. 2 C.
s. p. musí prihliadať odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené, odvolací súd dospel

k názoru, že toto procesné pochybenie súdu prvej inštancie nezakladá dôvod na zrušenie dopĺňacieho
rozsudku.

22. O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
podľa § 255 ods. 1 C. s. p. podľa pomeru úspechu strán v spore žalobca uspel v odvolacom konaní

v plnom rozsahu a v takomto rozsahu mu bola voči neúspešnému žalovanému priznaná aj náhrada
trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej, z toho dôvodu je povinnosť žalovanéhozaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania viazaná na právoplatnosť uznesenia o výške trov
odvolacieho konania.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).