Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219205271
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Dudíková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7219205271.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Dudíkovej a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Frederiky Zozuľákovej v spore žalobcu: A. B. C. D., E., nar. XX.X.XXXX, bytom
F. XX, D., zastúpeného JUDr. Milanom Sedlákom, MBA, LL.M., advokátom, so sídlom Kukučínova 19,
Košice, proti žalovanej: Technická univerzita v Košiciach, so sídlom Letná 9, Košice, IČO: 00 397 610,
zastúpenej JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, so sídlom Floriánska 16, Košice, o porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Košice zo dňa 4.3.2024, sp. zn. K2-11Cpr/27/2019-776

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanej 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v
celkovej výške 25.000,- Eur z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti výkonu
zamestnávateľských oprávnení.

2. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca na podporu uplatneného nároku tvrdil, že je

zamestnancom žalovanej od roku 1979, kedy na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.1979 nastúpil
do pracovného pomeru so žalovanou (v tom čase pod názvom „Vysoká škola technická v Košiciach“)
na výkon funkcie asistent na Katedru tvárnenia kovov Hutníckej fakulty VŠT v Košiciach. V súčasnosti
pracuje ako vysokoškolský učiteľ vo funkcii profesora na Ústave materiálov a inžinierstva kvality,
Fakulta metalurgie, materiálov a recyklácie Technickej univerzity v Košiciach (v texte ďalej aj len ako
„FMMR TUKE“), predtým pod názvom G. H. C. I. v Košiciach (v texte ďalej aj len ako „Hutnícka
fakulta TUKE“). Jeho pracovný pomer je v zmysle ust. § 75 a § 77 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z.

z o vysokých školách v znení neskorších predpisov (v texte ďalej len ako „zákon č. 131/2002 Z. z.)
uzavretý na dobu do 31.08.2022, a to na základe „Dohody o zmene pracovných podmienok“ č. j.
290/2014 s účinnosťou od 06.11.2014. Zdôraznil, že v jeho prípade ide o vysoko erudovaného, odborne
zdatného a uznávaného odborníka nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, s rozsiahlou publikačnou
a vedeckovýskumnou činnosťou. Vďaka svojmu zodpovednému a profesionálnemu prístupu k práci
vybudoval tím pracovníkov, ktorí navonok reprezentujú žalovanú, ako aj FMMR TUKE a prináša tak
žalovanej medzinárodnú akceptáciu, publikácie, projekty a z toho plynúce financie pre žalovanú. Jeho

renomé a povesť v odborných kruhoch, odbornej verejnosti, či v spoločnosti z hľadiska jeho odbornej
erudovanosti, publikačnej činnosti, vedeckej činnosti, ale aj ako vysokoškolského odborníka, je vysoká
a je pozitívne vnímaný ako popredný odborník v oblasti tvárnenia kovov. Ohlasy svedčia o jeho vážnosti,
dobrom mene a povesti, ale aj uznaní nielen v odborných kruhoch, ale aj v spoločnosti. V oblastigrantových projektov je len za posledné 3 roky vedúci a spoluriešiteľ v projektoch, ktoré pre žalovanú
predstavovali ekonomický prínos. Žalobca ďalej uviedol, že v roku 1996 založil a vedie odborný časopis
Acta Metallurgica Slovaca, v súčasnosti abstrahovaný v medzinárodných databázach WoS a SCOPUS.

Počas svojej dlhoročnej vedeckej a odbornej praxe sa osobne pričinil o etablovanie žalovanej a FMMR
TUKE do svetových vedeckých, pedagogických a výrobných inštitúcií a jeho meno a postavenie ako
medzinárodne akceptovanej vedeckej osobnosti bolo základom pre prijatie tzv. memoránd o porozumení
(t. j. vzájomných prehlásení jeho účastníkov za účelom podpory vzájomnej spolupráce do budúcna), či
uzatvorenie bilaterálnych zmlúv medzi žalovanou a tretími subjektmi. O tom, že je v medzinárodných

odborných kruhoch uznávaným odborníkom v oblasti tvárnenia kovov, svedčí aj ďalšia skutočnosť, a to
že len v priebehu posledných 5 rokoch bol ako speaker pozvaný na významné prednášky. Je publikačne
aktívny a pri porovnateľnosti s ostatnými profesormi pôsobiacimi na FMMR TUKE možno konštatovať,
že dlhodobo patrí k zamestnancom, ktorých odborné články a publikácie patria k najviac citovaným.
Jeho Hirschov index, t. j. index citačných ohlasov vedeckých článkov publikovaných vedeckým autorom,
predstavuje hodnotu 14. Od roku 1992 až do 31.01.2016 pôsobil u žalovanej v riadiacej pozícii, a

to ako Vedúci katedry tvárnenia kovov Hutníckej fakulty TUKE. Ako vedúci odborného útvaru v tom
čase Hutníckej fakulty TUKE bol v nadväznosti na schválený návrh na nové organizačné členenie
fakulty dňa 17.07.2015 dekankou J. B. B. K., A. (v texte ďalej len ako „dekanka“) poverený rokovaním
o štruktúre ľudských zdrojov na pripravovanom Ústave materiálov. V priebehu tohto procesu ako
osoba poverená výkonom určitých činností v rámci nového organizačného členenia fakulty vytýkal

vedeniu viaceré nedostatky a chyby a navrhoval pri ich odstránení do budúcna konštruktívne riešenia.
Oprávnená kritika z jeho strany a vyjadrovanie názorov nesúladných s predstavami dekanky viedla
k tomu, že zo všeobecne uznávanej a rešpektovanej osobnosti na pracovisku sa voči nemu začali
cieľavedome uskutočňovať kroky smerujúce k zníženiu vážnosti jeho osoby a konaniu v rozpore so
zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch. Spolu s ďalším zamestnancom J. B.

F., A., v tom čase prodekanom a jedným z jeho najbližších spolupracovníkov, poukazovali na nakladanie
s prostriedkami zo štrukturálnych fondov EÚ a podaním podnetu na preverenie tohto nakladania na
OLAF, čo skončilo u J. B. F., A. nepredĺžením pracovnej zmluvy a u neho šikanóznym výkonom práv zo
strany žalovanej, konajúcej prostredníctvom dekanky FMMR TUKE. S účinnosťou odo dňa 01. februára
2016 na základe výberového konania, v ktorom uspel, bol vymenovaný do funkcie Riaditeľa Ústavu

materiálov Hutníckej fakulty TUKE. V tejto funkcii zotrval až do 31.08.2016, kedy ho dekanka bez
akéhokoľvek zdôvodnenia odvolala z výkonu tejto funkcie a vedením dočasne poverila J. B. L. H., A.,
ktorý následne v ďalšom výberovom konaní, ktoré sa konalo dňa 21.02.2017 a ktorého sa zúčastnil aj
žalobca,naRiaditeľaÚstavumateriálovHutníckejfakultyTUKEuspel,pričomžalobcaskončilnadruhom
mieste. Žalobca v súvislosti s uvedeným dal do pozornosti, že v tomto výberovom konaní uspel doc.

Fujda, ktorého vedecko - publikačná a projektová činnosť a medzinárodná akceptácia je neporovnateľne
nižšia.Ďalej,ajnapriektomu,žeakoprofesorjegarantompreštudijnýodborTvárneniekovovaPlastické
deformácie a taktiež predsedom Komisie pre inauguračné konanie, bol dekankou bezdôvodne odvolaný
z výkonu funkcie Predsedu komisie pre obhajoby PhD. prác v ŠO Materiály a tiež člena Vedeckej rady
fakulty. Zo strany dekanky konajúcej v pracovnoprávnych vzťahoch za žalovanú od uvedeného obdobia

dochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch i v oblasti
odmeňovania. Zdôraznil, že od času odvolania z funkcie Riaditeľa Ústavu materiálov Hutníckej fakulty
TUKE aj napriek tomu, že sa aktívne venuje vedeckovýskumnej činnosti a spolupodieľal sa na mnohých
projektoch či organizoval rôzne podujatia, dlhodobo mu nie sú priznané a priznávané žiadne odmeny.
Jeho plat vzhľadom na jeho pracovné zaradenie a dĺžku jeho praxe je o viac ako 1.000,00 Eur nižší,

ako sú priemerné platy profesorov u žalovanej. Zo strany dekanky mu a jednotlivým zamestnancom
patriacim do jeho tímu bolo účelovo pozastavené vyplácanie plnení vo forme odmien za úspešne riešené
projekty,atoProjekt„VUKONZE“/ITMSkód:XXXXXXXXX,vykonávanýnazákladeZmluvyoposkytnutí
nenávratného finančného príspevku č. 062/2010/2.2/OPVaV a Projekt „Kompetenčné centrum pre
priemyselný výskum a vývoj v oblasti ľahkých kovov a kompozitov“ / ITMS kód: XXXXXXXXXXX (v texte

ďalej len ako „KC“), vykonávaný na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. 150/2011/2.2/OPVaV. Žalobca ďalej uviedol, že za riešenie projektov u žalovanej boli zamestnancom
vždy poskytované plnenia vo forme odmien bez ohľadu na potrebu uzatvorenia osobitnej dohody, keďže
časťfinančnýchnákladovbola,resp.malabyťpoužitánapersonálnevýdavkyatietopersonálnevýdavky
následne žalovaná po vykonaní zákonných zrážok poskytla zamestnancom. Dekanka však účelovo

bez toho, aby na to bola oprávnená, jednostranne rozhodla o nevyplatení týchto odmien. U neho len
nevyplatenie odmien za tieto dva vyššie uvedené projekty predstavuje sumu vo výške 10.776,00 Eur.
Dlhodobý a evidentne tendenčný prístup vedenia fakulty, konkrétne dekanky k nemu, dokazujú aj jej
vyhlásenia na jeho adresu. Dekanka podľa jeho vedomostí zvoláva stretnutia, na ktorých dehonestujejeho osobnosť a profesionalitu, čím tiež zasahuje do jeho osobnostných práv, a to len v dôsledku
jeho otvorenej kritiky voči výkonu funkcií vedenia FMMR TUKE. Zo strany žalovanej zastúpenej v
pracovnoprávnych vzťahoch dekankou svedčia ďalej doslova nezmyselné upozornenia na porušenie

pracovnej disciplíny, ktorých sa mal dopustiť, či vyhrážanie sa okamžitým skončením pracovného
pomeru. Tieto účelové, dlhodobé a vedomé ataky zo strany vedenia FMMR TUKE cielene poškodzujú
jeho vážnosť (úctu), narušujú komunikáciu s ním, sabotujú plnenie jeho pracovných úloh a sťažujú ich.
Z hľadiska štatistiky sa takáto forma šikany s cieľom zbaviť sa nepohodlnej osoby najviac vyskytuje
v školách, pričom platí - čím významnejšia a vyššia pedagogická ustanovizeň, tým sofistikovanejšie

metódy mobbingu, či bossingu sa používajú. V oblasti odborných kruhov je vnímaný ako vedec s
bohatou a rozsiahlou vedeckopedagogickou činnosťou, známy aj rozsiahlou publikačnou činnosťou,
autor, resp. spoluautor vysokoškolských učebníc, skrípt, vedeckých monografií, odborných článkov
atď., požívajúci vysoké renomé a majúci všeobecné uznanie. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti
postup žalovanej, kedy voči nemu uplatňovala a uplatňuje uvedené postupy, je prejavom zneužitia
práva „mala fides“ s úmyslom spôsobiť mu ako zamestnancovi ujmu na jeho psychickej a telesnej

integrite, nesúce všetky znaky protiprávneho konania v rozpore s dobrými mravmi a zásadou rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch zo strany žalovanej. Žalobca ďalej poukázal na ust. §
13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len ako „ZP“), v zmysle
ktorého zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany

ustanovenej AZ. Žalobca sa tak môže domáhať najmä, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, môže sa domáhať
aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. nielen náhrady škody za porušenie práva, ku ktorému
došlo pri diskriminácii. Zavinenie zamestnávateľa nemá pri posudzovaní uvedeného problému pred

súdom právny význam. Porušenie zákazu rovnakého zaobchádzania sa posudzuje aj objektívne, t.j. tak,
ako intenzitu nepriaznivého následku by pociťoval spravidla každý zamestnanec. Osobitosťou právnej
garancie pri uplatnení práva na súdnu ochranu je dôkazné bremeno, ktoré je na strane žalovaného
(TUKE). Ten musí preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca
akcentoval,ževsúvislostiskonanímvedúcehozamestnancaFMMRTUKEvočinemuzároveňnemožno

opomenúť aj existujúcu právnu úpravu, chrániacu fyzické osoby pred zásahmi do ich osobnosti konaním,
ktorá umožňuje aj následne tieto odškodňovať náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konanie
žalovanej bez adekvátneho vysvetlenia bezprostredne nadriadeného vedúceho zamestnanca je možné
vnímať i ako potenciálnu citovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená. Pritom platí, že citovou ujmou v širšom
slova zmysle v naznačenom kontexte sa rozumie napr. prežívanie nepríjemných citov (citová ujma v

užšom slova zmysle - neadekvátny prístup nadriadeného vedúceho zamestnanca), alebo neprežívanie
citov príjemných (citová strata vyplývajúca z pocitu zneuznania za úspešne realizovanú činnosť). V
týchto súvislostiach spomenul, že platná legislatívna úprava posilňovania ochrany osobnostných práv
naznačenými smermi je nesporne nastavená v jeho prospech, takže v kontexte uvedeného prichádza
do úvahy i uplatňovanie „náhrady nemajetkovej ujmy“ v peniazoch, či „primeraného finančného

zadosťučinenia“ (v súvislosti s rozhodnutím ÚS SR o ústavných sťažnostiach v čl. 127 ods. 3 Ústavy
SR). V postupe vedúceho zamestnanca FMMR TUKE sú zrejmé i aspekty zakladajúce zodpovednosť
za následky neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby (žalobcu) - napr. ľudskej dôstojnosti,
vážnosti v spoločnosti, osobnej integrity atď., čím jednoznačne vzniká i zodpovednosť za citovú ujmu.
Žalobca poukázal na ustanovenia § 13 Zákonníka práce, ustanovenia § 2, § 3, § 6 Antidiskriminačného

zákona, ako aj na § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „ZVPVZ“), pričom zdôraznil, že náhrada nemajetkovej ujmy a jej
výška v zmysle európskej a českej judikatúry by pritom mala spĺňať nielen satisfakčnú a reparačnú
funkciu, ale aj preventívnu, aby tak do budúcna ten, kto sa takéhoto konania dopúšťa, prehodnotil pod
hrozbou náhrady svoje konanie. U žalovanej sa pritom nejedná o ojedinelý prípad, kedy na úkon slabšej

strany, v tom prípade svojich zamestnancov, konala v rozpore s dobrými mravmi.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanom spore nie je sporné postavenie žalovanej ako
verejnej vysokej školy zriadenej zákonom, na čele verejnej vysokej školy, v zmysle zákona č. 131/2002
Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, stojí rektor, ktorý má postavenie štatutárneho

orgánu, verejná vysoká škola, ktorou je žalovaná, sa organizačne člení na fakulty, ktoré sú organizačnou
súčasťou verejnej vysokej školy bez právnej subjektivity, na čele fakulty je dekan, ktorý má postavenie
predstaviteľa a vedúceho zamestnanca fakulty; spor sa týka Fakulty metalurgie, materiálov a recyklácie,
Technickej univerzity v Košiciach; žalobca je (bol) zamestnancom Technickej univerzity v Košiciach(predtým Vysoká škola technická v Košiciach) od roku 1979 a organizačne bol začlenený na Fakultu
metalurgie, materiálov a recyklácie (predtým Hutnícka fakulta), v súčasnosti pôsobí (pôsobil počas
prejednávania sporu) ako vysokoškolský učiteľ v postavení (funkcii) profesor, pracovný pomer žalobcu

je uzavretý na dobu určitú do 31.08.2022, a to na základe „Dohody o zmene pracovných podmienok“,
č.j. 290/2014, s účinnosťou od 06.11.2014; vedecko - výskumné úspechy žalobcu, účastníctvo na
medzinárodných vedeckých spoluprácach, pedagogická činnosť, rozsiahla publikačná činnosť index
citačných ohlasov vedeckých článkov (tzv. Hirschov index) je u žalobcu 14; pracovné pôsobenie žalobcu
u žalovanej počas trvania jeho pracovného pomeru s ohľadom najmä na skutočnosť, že od roku

1992 do 31.05.2016 žalobca pôsobil u žalovanej ako vedúci katedry tvárnenia kovov, od 01.02.2016
pôsobil ako riaditeľ Ústavu materiálov Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, 31.08.2016 bol
bez uvedenia dôvodu odvolaný z výkonu funkcie riaditeľa ústavu. K týmto nesporným skutočnostiam,
vzhľadom na zhodné vyjadrenia strán sporu, súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie, rovnako
nevykonával dokazovanie smerom k skutočnostiam týkajúcim sa prednáškovej činnosti žalobcu, jeho
účasti ako speakra na medzinárodných konferenciách, podujatiach či prednáškach, nakoľko ani tieto

žalovaná výslovne vo svojich stanoviskách nespochybňovala.

4. Svoje dokazovanie súd prvej inštancie zameral na skutočnosti tvrdené žalobcom, v ktorých žalobca
videl niektoré formy diskriminačného konania vo vzťahu k jeho osobe zo strany žalovanej ako svojho
zamestnávateľa, predovšetkým vo výkone práv a povinností zo strany zamestnávateľa v rozpore s čl.

2 základných zásad zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ako „ZP“), v rozpore s dobrými
mravmi a v spojení s ust. § 13 ods. 1, 2, 3 ZP a ust. § 2 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2 písm. a) a b) zákona
č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len ako „AD“), ako aj v
rozpore s rovnakým zaobchádzaním, odvolanie z funkcie riaditeľa Ústavu materiálov 31.08.2016 bez

uvedenia dôvodu a v časovej a vecnej súvislosti s podaniami žalobcu, sťažnosťami, oznámeniami (veta
tretia § 13 ods. 3 ZP), ďalšie postihy žalobcu v zmysle § 6 ods. 1 a 2 písm. a) a b) AD, šikanózny
výkonzamestnávateľskýchpráv,mobbing.Súdprvejinštanciekonštatoval,ževkonkrétnostiachžalobca
uviedol v rámci svojich rozsiahlych vyjadrení najmä tieto udalosti, v ktorých sa diskriminačné konanie
žalovanej malo prejavovať: odvolanie z funkcie riaditeľa Ústavu materiálov bez uvedenia akéhokoľvek

dôvodu a v rozpore so zákonnou úpravou, po tom, čo uspel vo výberovom konaní, nové výberové
konanie dňa 21.02.2017 na miesto riaditeľa Ústavu materiálov fakulty žalovanej, po odvolaní žalobcu z
funkcie, keď o niekoľko mesiacov neskôr už žalobca neuspel vo výberovom konaní, odvolanie z výkonu
funkcie predsedu komisie pre obhajoby prác doktorandov v študijnom odbore materiály, odvolanie z
funkcie člena vedeckej rady fakulty, odvolanie, resp. nenominovanie žalobcu do rád, komisií, poradných

orgánov a pod. fakulty FMMR, nepriznanie odmien a iných zložiek mzdy žalobcovi, v zmysle zák. č.
553/2003 Z.z. o odmenách prác vykonávaných vo verejnom záujme, nevyplatenie odmien za splnenie
Projektov VUKONZE a KOMPETENČNÉ CENTRUM PRE PRIEMYSELNÝ VÝSKUM A VÝVOJ V
OBLASTI ĽAHKÝCH KOVOV A KOMPOZITOV, dlhodobý a tendenčný prístup dekanky voči žalobcovi
vrátane dehonestujúcich vyhlásení voči nemu a šikanóznych konaní a konaní v rozpore s dobrými

mravmi, ako aj konaní v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (nezmyselné upozornenia
na údajné porušovanie pracovnej disciplíny, vyhrážky na ukončenie pracovného pomeru) a napokon
nenominovanie žalobcu na udelenie čestného titulu profesor emeritus.

5.1. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2015

vyhral konkurz na riaditeľa ústavu s nástupom od 1.2.2016. Pri prevzatí funkcie vytýčil pre ústav ciele
na 4 roky. Upozorňoval na neriešenie problémov s dlhom fakulty, a to aj novú dekanku doc. K., následne
došlo k diskrepanciám, pričom k 1.9.2016 bol bez udania dôvodu odvolaný z funkcie. Predpokladá,
že došlo k dohode medzi dekankou a pracovníkmi oddelenia materiálneho inžinierstva, že nebudú
požadovať ďalej scenár a všetko to, čo súvisí s dokladovaním služobných ciest dekanky, čo sa napriek

tomu aj stalo. Bez udania dôvodu bol odvolaný z funkcie aj prodekan, ktorý takisto poukazoval na
veľké diskrepancie vo výkone funkcie dekanky. V roku 2017 už v konkurze na riaditeľa nebol úspešný
a predpokladá, že táto neúspešnosť nebola na základe jeho odborných a riadiacich schopností, ale
bola čisto na základe použitia iných kritérií, ktoré súviseli práve s jeho vyjadreniami na chabú činnosť
dekanky. O tomto informoval aj rektora. Od roku 1992 do 2019 bol členom vedeckej rady fakulty. Aj tejto

funkcie bol následne zbavený, pretože poukazoval na slabé vedecké výstupy jednotlivých kandidátov.
Odmeny, ktoré prichádzali z projektov zo štrukturálnych fondov vo výške 44.236,- Eur, boli zadržané a
so spätnou platnosťou bolo prijaté rozhodnutie dekanky o ich nevyplatení. Návrhy na jeho ocenenie, či
už mesta, resp. na vyšších úrovniach, takisto boli zamietnuté s tým, že riaditeľ ústavu doc. H. povedal,že sa nestotožňuje s návrhmi ani on, ani vedenie fakulty. Dňa 19.1.2018 ho doc. H. napomenul za
porušenie pracovnej disciplíny pre nečerpanie dovolenky bez toho, aby ho na základe dobrých mravov
vyzval k jej čerpaniu. Za zarážajúce považoval, že na fakulte takto fungoval posledných 40 rokov a práve

v tomto období sa začali objavovať upozornenia, že nečerpá dovolenku. Žalobca vo výpovedi uviedol,
že „.......dovolenku som čerpal 1.2. - 28.2.2018, v tom čase 6.2. dostal od rektora príkazový lístok na
vydanie dokumentácie, ktorá súvisí s kompetenčným centrom, pričom musím ako vedúci aktivity, nemal
žiadnu povinnosť viesť pracovné záznamy o uvedených skutočnostiach, tieto skutočnosti boli vedené
na úrovni projektového manažéra, hlavného riešiteľa projektu. 13.2.2018 v nasledujúci deň vydanie

dokumentácii bolo podniknuté konanie na úrovni pracovnoprávnych vzťahov a trestnoprávnych činností,
to mi oznámila pani J. K., že v prípade, keď neodovzdám dokumentáciu, podnikne takéto kroky. V čase
jeho neprítomnosti mu skupina prehľadali ako poslednému zločincovi kanceláriu vrátane skríň. Toto
profesorovi na medzinárodnej úrovni sa snáď v živote nikomu nestalo. Dňa 14.2. ho skupina K., H., A.
znemožnili pred ľuďmi, kedy bol vedený konverzačný kurz angličtiny, kde prerušili tento kurz tým, že
mu dali podpísať list o doručení dokumentácie a jej prevzatí. Dňa 15.2. bol pripravený odovzdať kópie

dokumentácie, ale odmietol pripraviť preberací protokol. Ak niečo by som odovzdal, ale mal pochybnosti
o tom, že z týchto materiálov by bolo niečo vybraté, žiadal, aby bol spísaný protokol, resp. aby bol
spísaný záznam z uvedeného stretnutia. Toto tajomník pán B. A. odmietol, preto zápis zo stretnutia
napísal žalobca a odovzdal ho potom stranám, ktorí sa zúčastnili uvedeného stretnutia. Tajomník na
jeho vyzvanie však odmietol definovať účel stretnutia“. O všetkom informoval svojich nadriadených a

považuje to za hrubý bossing a mobbing. Uviedol, že tieto súvislosti, ktoré sa odohrali, prenášali sa na
jeho zdravotný stav, kde existuje dokumentácia, že musel vyhľadať neurológa ohľadom zdravotného
stavu. Tak isto bola vo veľkej miere poškodzovaná jeho rodina, ktorá tak isto trpela s tými nátlakovými
akciami, ktoré sa diali zo strany vedenia fakulty. Dostával rodinné otázky, či mu je to treba, aby takým
spôsobom hájil svoju vlastnú česť. Následne okomentoval dianie na fakulte z pozície dekanky, ktoré

súviselo s hodnotením resp. nevykonaním hodnotenia jednotlivých zamestnancov. Vyjadril podozrenie
o možnom pozmeňovaní verejných listín zo strany dekanky. Svojím podpisom potvrdila pedagogickú
činnosť 3 doktorandom zo Slovenskej akadémie vied, ktorí ju nevykonávali. Do roku 2016 nemal žiadne
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Podriadený bol priamo dekanke. Bol nominovaný na
viacero čestných ocenení, ale vedenie fakulty s týmto návrhom nebolo stotožnené a tým pádom mu

uvedené ocenenia neboli odovzdané. Svoje podozrenia z mobbingu a bossingu zo strany riadiacich
zamestnancov adresoval v liste rektorovi. Na otázku, čo považuje za diskriminačný dôvod, uviedol
žalobca, že mu bolo povedané, že „vzhľadom k tomu, že mám súd so žalovaným, tak mi nebude nič
poskytnuté“. Za obdobie rokov 2016 - 2019, ktoré priamo predchádzali podaniu návrhu na súd, žalobca
podával viacero podnetov v rámci organizačnej štruktúry žalovanej, pričom nevedel súdu uviesť, či boli

vyhodnotené ako opodstatnené.

5.2. Pán A. („zástupca žalovaného“), tajomník fakulty, podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vo svojej výpovedi uviedol, že tvrdenia žalobcu v mnohom považuje za nepreukázané, respektíve
nepravdivé, ku mnohým sa vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu v rámci písomných

vyjadrení. Potvrdil, že do roku 2016 žalobca nemal žiadne upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny. V roku 2016, má dojem, že došlo k dvom porušeniam pracovnej disciplíny a to po prvé
ignorovanie príkazu rektora v súvislosti s čerpaním dovolenky, pričom na toto čerpanie dovolenky
bol aj žalobca upozorňovaný na poradách od jesene daného roku s tým odôvodnením, že vlastne
to súviselo s hospodárskou situáciou u žalovaného na fakulte a dovolenka je svojím spôsobom

nákladom do budúcich období a nemohli si v danom období dovoliť ďalšie straty, pán žalobca
demonštratívnym spôsobom nečerpal túto dovolenku a následne to bol druhý prípad na upozornenie
porušenia pracovnej disciplíny, ktorý súvisel taktiež s prvým pokynom rektora v rámci riadiacej štruktúry
postupne až na úroveň fakulty, ktorý súvisel s vydaním dokumentácie k projektu IT MES č. 26220220154
a to z toho dôvodu, že pán žalobca s pánom prodekanom zvolali v priestoroch Národnej rady

SR s niektorými vtedajšími poslancami Národnej rady SR tlačovú konferenciu, ktorej obsahom bolo
porušovanie právnych predpisov na fakulte aj prepustenie pána prodekana, čo nebola pravdivá
informácia, Táto dokumentácia bola vo veľkom rozsahu 12 - 15 zväzkov, ktoré boli neskôr prinesené na
dekanát za prítomnosti vedúceho oddelenia, boli urobené výpisky z týchto zväzkov, následne kompletnú
dokumentáciu trval pán vedúci oddelenia, že odnesie späť na pracovisko. K listu dekanky fakulty, kde

sa mala údajne vyhrážať žalobcovi skončením pracovného pomeru, žalovaný uviedol, že sa jednalo o
rozsiahlu e - mailovú komunikáciu. Súviselo to s konferenciou ICP Mac, na ktorom participovalo jedno
oddelenie, pričom sa pani dekanka v danom čase dotazovala, prečo táto konferencia nie je uvedená v
kalendári akcií fakulty, nakoľko je to zvykom, pričom táto povinnosť vyplývala z vnútorných predpisov,teda aby sa uvádzali takéto konferencie v rámci kalendára a akcií fakulty. Následne sa pani dekanka
obrátilae-mailomnavedúcehooddelenia,akúúlohumajúzamestnancitohtooddeleniavrámciprípravy
tejto konferencie, alebo akým spôsobom sa pripravujú na tejto konferencii, pričom vedúci oddelenia e

- mailom uviedol, že sa môže s dôverou pani dekanka obrátiť na pána A. D., teda žalobcu, pričom
pani dekanka takým spôsobom aj konala, načo bola spočiatku ignorovaná zo strany pána žalobcu a až
potom bolo zo strany žalobcu dekanke odpovedané. Odoslané to bolo viacerým osobám z toho dôvodu,
že aj e - mail žalobcu bol adresovaný viacerým osobám. Súčasne súdu uviedol dôvody, ktoré súviseli
s nenomináciou žalobcu do vedeckej rady, pričom tento súvisel s tým, že dvaja veľmi dôležití členovia

vedeckej rady p. predseda M. a p. generálny riaditeľ p. K. odmietali byť členovia vedeckej rady v prípade,
že by členom bol aj žalobca. Žalovaný súdu uviedol aj procesy v súvislosti s čerpaním finančných
prostriedkov, pričom v tomto smere negoval tvrdenia žalobcu. Rovnako tak uviedol, že zo strany vedenia
fakulty nešlo o bránenie vycestovaniu žalobcovi do Japonska v ním uvedenom prípade, ale jednalo sa
o to, že žalobca dlhodobo nepredkladal materiály, ktoré sú potrebné pre schválenie a uskutočnenie
takejto zahraničnej pracovnej cesty, na čo bol opakovane upozornený. Pokiaľ ide o čerpanie dovolenky

u žalobcu, tieto problémy tu boli u osoby žalobcu vždy. Na tieto skutočnosti bol žalobca upozornený na
jednotlivých poradách, čo je zaznamenané v zápisniciach a rovnako tak bol upozornený následne už aj
písomne. Rovnako odmietol žalobcove tvrdenia o neprebratí materiálov týkajúcich sa projektu, nakoľko
certifikát riadenia kvality upravuje tieto skutočnosti a postup. Rovnako uviedol, že nemá vedomosť o tom,
že by boli zhoršené vzťahy medzi dekankou a žalobcom. Žalovaný uviedol, že vylučuje, aby sa v rámci

odmeňovania alebo poskytovania akýchkoľvek finančných odmien konalo diskriminačne. Zo všetkých
projektov boli rovnakým spôsobom tieto finančné prostriedky „zadržané“, teda nie len pokiaľ ide o osobu
žalobcu. Žalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam týkajúcim sa doručovania listiny počas konverzačného
kurzu angličtiny a rovnako tak sa vyjadril aj k skutočnostiam týkajúcim sa odovzdávaniu 15 zväzkovej
dokumentácie zo strany žalobcu, pričom poprel tvrdenia žalobcu, ako ich uvádzal v rámci svojej

výpovede. Rovnako poprel tvrdenia žalobcu o zasahovaní dekanky do systému Memphis a falšovaní
akýchkoľvek verejných listín, nakoľko, ako uviedol, to nie je ani objektívne možné. Taktiež uviedol, že pri
odmeňovaní sa postupovalo rovnako so všetkými zamestnancami na základe stanovených pravidiel.

5.3. Doc. B. K., dekanka fakulty, vo svojej výpovedi uviedla, že si nie je vedomá žiadnej diskriminácie,

bossingu voči žiadnemu zamestnancovi na fakulte. Keby sa také niečo vyskytlo, tak to hneď riešia.
Navyše vždy si vážila a aj váži odbornosť a pracovné úspechy žalobcu vo vedecko - výskumnej oblasti, aj
preto sa rozhodla v roku 2014 kandidovať na funkciu dekana fakulty, kde žalobca bol jej podporovateľom
vo voľbách. Bol aktívnou zložkou novej organizačnej štruktúry a štatútu fakulty a bol jedným z jej troch
riaditeľov. Jeho spôsoby riadenia však následne neboli zlučiteľné s rozvojom fakulty a mali znaky

mobbingu a bossingu, dlhodobo žiadala nápravu v tejto oblasti, ale nakoľko sa situácia nezlepšovala,
ale ohrozovala fakultu, pričom zodpovedala za fakultu pred senátom a rektorom a do služby dekanky
išla s cieľom fakultu zachrániť, nie rozbiť, pristúpila k jeho odvolaniu. Nie je pravda, že odvolanie
bolo bez akéhokoľvek dôvodu, ako sa píše v žalobe. Dôvody boli žalobcovi uvedené za prítomnosti
všetkých členov vedenia dňa 25.8.2016, okrem tajomníka, ktorý bol na plánovanej dovolenke, nikdy

nebolo jej cieľom bojovať so žalobcom. Na fakulte majú iné problémy, ktoré si vyžadujú riešenie a nerobí
sa ľahko, keď máte na programe pravidelné sťažnosti, ktoré zamestnávajú veľkú časť zamestnancov,
vrátane rektora. Výsledkom je mrhanie časom, energiou, motiváciou na úkor riešenia koncepčných
záležitostí fakulty a v neposlednom rade je to aj strata dôvery. Jednoznačne vylučuje diskriminačné
konanie priame aj nepriame a považuje celú žalobu za neodôvodnenú. Dekanka ďalej vo svojej výpovedi

uviedla, že žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa zo 4 dôvodov, ktorými sú: neúnosne zlá situácia
na pracovisku, kedy viacerí mladí perspektívni zamestnanci podali výpovede, z tohto dôvodu hrozilo,
že aj ďalší zamestnanci opustia toto pracovisko. Druhým dôvodom bolo poškodzovanie mena fakulty
vo vzťahu k tretím stranám, teda vonkajšiemu prostrediu. Tretím dôvodom bolo ignorovanie príkazov
nariadených v rámci zamestnania. Štvrtým dôvodom boli zavádzajúce obvinenia voči jej osobe, ktoré

dosiahliúroveňažtrestnéhoobvineniaztrestnéhočinu.Pokiaľideolist,ktorýbol adresovanýzjejstrany
viacerým osobám a ktorý mal poškodiť dobré meno žalobcu, svedkyňa uviedla, že celé to konanie, ten
list, z ktorého sa citovala záverečná stať, bolo vlastne vyústenie skutočností, ktoré sa týkali konferencie,
ktorá bola uskutočnená a ktorej garantom bol vlastne sám žalobca. Začalo to v období marec, kedy
opakovanými listami žiadala presnú špecifikáciu a zadefinovanie participácie hutníckej fakulty na tejto

konferencii, nakoľko o tejto konferencii nemala doposiaľ žiadnu vedomosť a dozvedela sa to náhodne. Z
týchto dôvodov opakovanými listami oslovovala aj samotného žalobcu, aj vedúceho oddelenia. Vedúci
oddelenia ju odkázal rovnako tak, že sa s dôverou môže obrátiť na garanta tejto konferencie, pána
žalobcu. Urobila to takto s dôverou 3.4., 4.4., kde vlastne žiadala obyčajnú jednoduchú odpoveď, na čoreakcia pána žalobcu bola tá, že zaslal otvorený list rektorovi, prorektorom, dekanom a vlastne tento list z
5.5.2017 bol reakciou na skutočnosti, ktoré sa uvádzali v tomto liste, ktorý súdu vie poskytnúť a rovnako
tak adresáti kopírovali tých adresátov, ktorí boli uvedení v liste pána žalobcu. Pokiaľ ide o porušovanie

disciplíny a upozornenia na ne, eviduje len to, ktoré bolo v súvislosti s nečerpaním dovolenky, nakoľko
pred nástupom do funkcie dekanky takéto vedomosti nemohla mať. Rovnako potvrdila, že pokiaľ ide o
otázkuprerozdeľovaniafinančnýchprostriedkovzrôznychprojektovalebofondov,prípadneprideľovanie
odmien, má za to, že sa v rámci fakulty postupovalo vo vzťahu ku všetkým jej zamestnancom rovnako.
Príjem žalobcu bol porovnateľný s príjmami iných zamestnancov pedagogických, ktorí boli vo funkcii

profesor. Pokiaľ ide o nepridelenie titulu profesor emeritus, k tomu uviedla, že jej nebol predložený
relevantný návrh na takéto udelenie, ale bol jej predložený návrh od vedúceho oddelenia, čo nie je
v súlade s poriadkom, pokiaľ ide o predkladanie návrhov. Žalobca, tak ako ostatní zamestnanci, bol
počas jej pôsobenia hodnotený viacerými spôsobmi. Boli tri oblasti, ktoré boli hodnotené. Bola to veda,
pedagogika a marketing a všetky tieto tri oblasti spadali pod príslušných prodekanov fakulty a boli
odsúhlasené vedením fakulty. Absolútne vylučuje akúkoľvek manipuláciu, pokiaľ ide o toto hodnotenie.

Žalobca veľmi dobre vie, že od roku 2003 sa nevykonávali žiadne hodnotenia. Postupne od roku 2015
sa začali uskutočňovať tieto hodnotenia a príslušné vysvetlivky alebo kritériá a možno niekedy sa robili
nejakékorekcievdefiníciách,alevsúčasnostitofungujetak,ževopredsúdanéistékritériá ajvsúvislosti
s kritériami od ministerstva alebo ďalšími predpismi. Pokiaľ ide o jeho neúspech v rámci výberového
konania na post riaditeľa ústavu, svedkyňa vylúčila, že by to súviselo akokoľvek s jej osobou. Ku

skutočnostiam, že by svedkyňa mala zabrániť priviesť viacero študentov zo zahraničia - Čína, Japonsko
a pod. len uviedla, že nemali študijné programy v anglickom jazyku akreditované. Prvý návrh na titul
prof. emeritus dávali na A. N., ktorá tiež ukončila svoju činnosť k 31.8.2022 do ostatného zasadnutia
senátu.
5.4. Svedok J. B. H. (riaditeľ Ústavu materiálov a inžinierstva kvality na fakulte) podľa odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vo svojej výpovedi uviedol, že priamym nadriadeným bol od 1.9.2016, najprv
ako povereným výkonom funkcie ústavu a od 1.3.2017 do 31.8.2022 ako riaditeľ ústavu. Do funkcie ho
vymenovala dekanka J. K.. Nemá vedomosť o tom, že by do roku 2016 bol žalobca nejako potrestaný za
porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, vždy dosahoval žalobca vysoké umiestnenie
na popredných priečkach. Pokiaľ ide o odmeňovanie jednotlivých zamestnancov, potvrdil, že existovali

vopred stanovené kritériá, na základe ktorých sa vo vzťahu ku všetkým zamestnancom fakulty,
respektíve ústavu, pristupovalo rovnako. Potvrdil, že plat žalobcu bol porovnateľný s platom iných
profesorov v rámci fakulty. K žalobcovej nenominácii ako člena vedeckej rady sa nevedel vyjadriť.
Potvrdil priebeh protokolárneho odovzdania 15 zväzkového materiálu, ktorý mal žalobca odovzdať na
príkaz rektora žalovanej. Pokiaľ ide o čerpanie dovoleniek, rektor vydával každý rok príkaz na čerpanie

pre všetkých zamestnancov povinnosť čerpať dovolenku. Toto čerpanie dovolenky sa zapisovalo do
plánu dovoleniek, kde každý zamestnanec svoj plán potvrdil svojím vlastnoručným podpisom, pokiaľ
ide o samotné čerpanie zo strany žalobcu, žalobca opakovane čerpal minimum dní dovolenky. V roku
2017 bol zo strany fakulty upozornený, že toto nečerpanie dovolenky za predchádzajúci kalendárny rok
spôsobuje určité finančné ťažkosti fakulte a aby inicializoval u zamestnancov čerpanie týchto dovoleniek

v zmysle plánu a teda, že majú vyčerpať nie len starú dovolenku, ale aj novú dovolenku a môžu
preniesť maximálne 5 dní dovolenky. Napriek jeho viacerým upozorneniam na operatívnych poradách
alebo prostredníctvom vedúcich katedier, aj v zápisoch, bol menovite uvedený pán žalobca na toto
nečerpanie dovolenky. K nepredloženiu návrhu na udelenie titulu prof. emeritus potvrdil, že mu tento
návrh bol doručený, ale keďže vedúci oddelenia nemá kompetenciu predkladať takéto návrhy, využil

svoje právo a nepredložil ho ďalej, nakoľko neboli splnené legislatívne podmienky v zmysle zákona a v
zmysle predpisov TUKE. Titul profesor emeritus sa udeľuje profesorovi, ktorý skončí vo funkcii riadneho
profesora a dovŕšil 70 rokov, ale ešte musí naďalej pôsobiť na fakulte, v ktorej bol zamestnancom.
Keďže v danom čase už 31.8.2022 žalobca nepôsobil na fakulte, tento návrh na udelenie tohto titulu
neposunul. V minulosti tak urobil v roku 2015, pokiaľ ide o titul prof. emeritus pre pani A. O., A. O., oni

ukončili činnosť v roku 2015, tiež 31.8.2015 a návrh bol podaný v októbri 2015. Tento návrh taktiež
nebol schválený dekankou.
5.5. Z výpovede svedka J. B. F. (bývalého kolegu, v súčasnosti udáva aj priateľský vzťah so žalobcom)
súd prvej inštancie okrem iného zistil, že „... na TUKE nastúpil 1.11.2012 a pôsobil do 31.1.2018. Na
začiatku 1.11.2012 až 31.10.2014 ako výskumný pracovník. Od 1.11.2014 až dokonca ako docent. Čo

sa týka pozícií, z hľadiska fakulty február 2015 až máj 2017 bol prodekanom na fakulte a čo sa týkalo
Ústavu, tak od februára 2015 do septembra 2016 bol zástupca riaditeľom Ústavu. Svedok uviedol,
že dôvodom pre jeho skončenie pracovného pomeru mohli byť skutočnosti týkajúce sa podávania
podnetov, okrem iného aj organizácii OLAF na nezákonné nakladanie s finančnými prostriedkami zoštrukturálnychfondov.RovnakoajonsazúčastniltlačovejkonferenciesposlancamiNRSRvpriestoroch
NR SR, ktorá hovorila o otázkach a problémoch fakulty. Rovnako uviedol, že aj on pociťoval určité formy
nátlaku alebo iné správania sa zo strany vedenia počas svojho pôsobenia. Je veľmi ťažké tvoriť, ak

stále nejakým spôsobom, pričom sa ťažko niekedy popisuje a dokazuje, že proste ľudia sa snažia vás
„vytočiť“ alebo urobiť niečo, čo vám jednoducho prácu komplikuje. Čiže, ak sme čokoľvek robili, možno
aj vedomá snaha, od zamestnancov ukázať nejakým spôsobom dekanke, že vedia sa postaviť voči nám.
Jednoducho sa necítil slobodne na to, aby mohol tvoriť. K výberovému konaniu, na ktorom neuspel
žalobca, sa vyjadril v tom zmysle, že tam bol jasný nezáujem, aby túto funkciu zastával žalobca. Potvrdil

vedecko - publikačný prínos žalobcu pre žalovanú a rovnako sa vyjadril pozitívne o žalobcovej odbornej
erudovanosti. Mal vedomosť o tom, že žalobca nečerpal dovolenku, avšak vzhľadom na charakter
vykonávanej práce mal za to, že je to normálne a prirodzené. Rovnako tak za normálne považoval
svedok tú skutočnosť, že v rámci čerpania dovolenky žalobca zostával v priestoroch fakulty. Rovnako
uviedol, že má vedomosť o platových pomeroch žalobcu, keďže sa o tom rozprávajú, pričom plat žalobcu
ohodnotil slovami „keď sa dá, tak sa uberie“.

6. Prvoinštančný súd konštatoval, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania strany sporu neuviedli,
pričom pokiaľ ide o listinné dôkazy, tieto z dôvodu prehľadnosti samotného odôvodnenia rozsudku
neuvádza jednotlivo v rámci tejto časti, ale relevantné z nich (ktoré potvrdzujú respektíve vyvracajú
tvrdenia tej ktorej strany) uvedie nižšie v rámci záverečného posúdenia. V tejto súvislosti uviedol, že
žalobca produkoval viacero dôkazov, ktoré preukazujú úroveň jeho odbornej činnosti, prípadne jeho

účasti na medzinárodných konferenciách, avšak súd tieto otázky nepovažuje v konaní za sporné, čo
okrem iného vyplýva aj z výsluchu relevantných svedkov.
7. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 149, § 150 ods. 1 a ods. 2, §
151 ods. 1 a ods. 2, § 152, § 319 Civilného sporového poriadku, čl. 1 a čl. 2 zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „ZP“), § 1 ods. 1, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 8 ZP, §

2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon - ďalej len „ADZ“), §
2 ods. 2 ADZ, § 2a ods. 11 písm. a) ADZ, § 3 ods. 1 ADZ, § 6 ods. 1 ADZ, § 6 ods. 2 písm. a), b) ADZ,
§ 8 ods. 1 ADZ, § 9 ods. 1 ADZ, § 9 ods. 2 ADZ, § 9 ods. 3 ADZ, § 11 ods. 2 ADZ.

8. Súd prvej inštancie predmetný spor posúdil ako individuálny pracovnoprávny, ktorý je sporom
medzi zamestnancom a zamestnávateľom, vyplývajúci z pracovnoprávnych, resp. iných obdobných
pracovných vzťahov. Konštatoval, že predmetom tohto sporu je tvrdené diskriminačné konanie zo
strany žalovanej k žalobcovi na základe ním uvedených diskriminačných dôvodov, resp. inými slovami
povedané porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania žalovanou vo vzťahu k žalobcovi ako

zamestnancovi.

9. Prvoinštančný súd zdôraznil, že na posúdenie určitého konania ako diskriminačného, a teda
nesúladného s uplatňovaním zásady rovnakého zaobchádzania, je potrebné súčasné naplnenie
určitých znakov diskriminácie v kontexte ustanovení antidiskriminačného zákona. Týmito znakmi sú:

1. diskriminačný dôvod, 2. oblasť a forma diskriminácie, 3. komparátor a 4. príčinná súvislosť medzi
diskriminačnýmdôvodomaznehovychádzajúcimkonaním(správaniemusíbyťmotivovanékonkrétnym
dôvodom).

10. Z obsahu žalobného návrhu súd prvej inštancie vyabstrahoval, že žalobca sa cíti diskriminovaný

z nasledujúceho diskriminačného dôvodu, a tým je oprávnená kritika žalobcu a vyjadrovanie názorov
nesúladných s predstavami vedenia fakulty, predovšetkým dekanky fakulty. Ako to súd prvej inštancie
vyššie uviedol, zamestnanec môže uviesť aj iný, ako zákonom prezumovaný diskriminačný dôvod,
avšak je na zamestnancovi, aby v prípadnom súdnom spore dostatočne relevantným spôsobom
preukázal súdu príčinnú súvislosť medzi označeným diskriminačným dôvodom a následným tvrdeným

diskriminačným správaním sa zamestnávateľa. V rámci dokazovania teda sústredil svoju pozornosť, aj
vzhľadom na procesnú obranu žalovanej, na tú skutočnosť, či žalobcom v priebehu sporu uvádzané
skutočnosti možno subsumovať pod pojem diskriminačné dôvody a či existuje vzájomná súvislosť medzi
týmito dôvodmi a konaním žalovanej, ktoré spočívalo v konaní ako napríklad: nevymenovanie za člena
vedeckej rady, neúspech v rámci výberového konania a podobne. Prvoinštančný súd zdôraznil, že

v tomto prejednávanom spore musí predovšetkým skúmať, či žalobca dostatočne jasne a zrozumiteľne
vymedzil diskriminačný dôvod a rovnako tak komparátorov, t.j. osoby, ktoré sú spravidla v rovnakom
alebo obdobnom postavení ako žalobca a je s nimi zo strany žalovanej zaobchádzané priaznivejšie, ako
so samotným žalobcom. Až následne súd v rámci tzv. teórie obráteného dôkazného bremena skúmav rámci procesnej obrany žalovanej, či táto dostatočným spôsobom súdu preukázala, že jej konanie,
ktoré je žalobcom označované za diskriminačné, je rovnaké vo vzťahu ku všetkým žalobcom označeným
komparátorom.

11. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v rámci
prejednávania sporu neuviedol konkrétne osoby ako komparátorov, s ktorými by bolo možné porovnávať
správanie sa žalovanej k nemu. Napriek tomu prvoinštančný súd viedol dokazovanie tým smerom, že
za komparátorov vzal osoby v rovnakom, resp. obdobnom postavení, t.j. pedagogických zamestnancov

s dosiahnutým vzdelaním na úrovni profesora.

12. Súd prvej inštancie ďalej zameral svoju pozornosť na oblasť a formu diskriminácie, pričom
konštatoval, že diskriminačné konanie žalovanej malo spočívať vo viacerých formách, pričom
žalobca uviedol príkladmo: mobbing, bossing, znižovanie profesnej cti, vážnosti, resp. dôstojnosti,
nevymenovanie za člena do vedeckej rady, odvolanie z viacerých funkcií, ktoré doposiaľ zastával,

neudelenie titulu profesor emeritus.

13. Následne prvoinštančný súd pristúpil k hodnoteniu jednotlivých konaní žalovanej, v ktorých žalobca
videl diskriminačný dôvod.

13.1. Pokiaľ ide o žalobcovo nevymenovanie za člena vedeckej rady fakulty, respektíve predsedu
komisie pre obhajoby PhD. prác napriek jeho doterajšiemu pôsobeniu, súd prvej inštancie zdôraznil, že
byť členom vedeckej rady alebo akejkoľvek komisie nie je právne nárokovateľné, pričom nevzhliadol
príčinnú súvislosť medzi tvrdeným diskriminačným dôvodom a týmto konaním žalovanej. Naviac z
predložených listinných dôkazov (napr. zápisov zo zasadnutia vedeckej rady alebo zápisnice z 1.

zasadnutia odborovej komisie) vyplýva, že nedošlo k žalobcovmu odvolaniu, respektíve vo vzťahu k
žalobcovi sa nekonalo iným spôsobom, ako s ostatnými členmi tejto komisie. Pokiaľ ide o tvrdené
odvolanie z funkcie člena vedeckej rady, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že členstvo žalobcu
zaniklo.

13.2. V súvislosti s odvolaním žalobcu z funkcie riaditeľa ústavu zo dňa 25.08.2016 prvoinštančný súd
zdôraznil, že uvedené nebolo predmetom tohto súdneho sporu, pričom poukázal na možnosť žalobcu
podať samostatný žalobný návrh, ktorým by došlo k preskúmaniu zákonnosti tohto postupu. Uviedol, že
bez ďalšieho nemôže takéto konanie žalovanej považovať za iné, ako za zákonom prípustné (dekan mal
právo žalobcu odvolať). Naviac v rámci dokazovania boli prezentované aj dôvody žalovanej, v ktorých

videla dôvody na odvolanie z tejto funkcie.

13.3. Rovnako súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o neúspech žalobcu v rámci výberového
konania v roku 2017 na funkciu riaditeľa ústavu, súd v rámci tohto konania nie je oprávnený riešiť
neplatnosť výberového konania alebo jeho nezákonný priebeh. V prípade, že žalobca vzhliadol v

uskutočnenom výberovom konaní dôvody, v ktorých by bolo možné vidieť takúto nezákonnosť, prípadne
aj diskrimináciu vo vzťahu k nemu v rámci jeho priebehu (ktorá by dozaista bola dôvodom pre prijatie
záveru o jeho nezákonnosti), mohol opätovne podať samostatný návrh, ktorým by sa tejto neplatnosti
domáhal. Bez ďalšieho súd prvej inštancie nemôže hodnotiť neúspech žalobcu v rámci výberového
konania ako výsledok riadneho výberového procesu, ktorého výsledkom bolo, že úspešným v tomto

výberovom konaní bol iný uchádzač, ako osoba žalobcu.

13.4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchov
navrhnutých svedkov, ktorí priamo zodpovedajú za ekonomickú činnosť, respektíve prideľovanie
akýchkoľvek finančných príspevkov vyplynulo, že pokiaľ ide o akési žalobcom tvrdené „zadržiavanie“

finančných prostriedkov z vykonaných alebo realizovaných projektov, uvedené konane žalovanej sa
dialo vo vzťahu ku všetkým zamestnancom žalovanej, nielen vo vzťahu k žalobcovi, pričom cieľom tohto
konania bolo zlepšenie ekonomickej situácie u žalovanej. Zo mzdových listov, ktoré súdu predložila
žalovaná, súd zistil, že žalobcovi bol poskytovaný funkčný plat, ktorý sa skladal z tarifného platu,
osobného príplatku, príplatku za riadenie a príplatku za prostredie, pričom súd ani v rámci tohto

odmeňovania nevzhliadol vzhľadom na (ne)označených komparátorov diskriminačné konanie vo vzťahu
k žalobcovi.13.5. Pokiaľ ide o diskriminačné konanie, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca nebol navrhnutý
na udelenie čestného titulu profesor emeritus, súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného
dokazovania a z predložených listinných dôkazov vyplýva, že uvedený návrh bol riaditeľovi ústavu

predložený neoprávnenou osobou, t.j. osobou, ktorá nemala oprávnenie na predloženie takéhoto
návrhu. Uvedené vyplýva aj z odpovede, ktorú zaslal riaditeľ ústavu osobe, ktorá tento návrh podala,
pričom okrem iného sa v nej uvádza, že: „Zo znenia odseku (4) § 1 Vnútorného predpisu TUKE - Zásad
udeľovania čestného titulu ,,profesor emeritus" na Technickej univerzite v Košiciach, v ktorom sa uvádza,
že ,,Návrh môže dekanovi fakulty predložiť vedúci pracoviska, na ktorom profesor pôsobil alebo aktívny

riadny profesor tohto pracoviska." nevyplýva povinnosť vedúceho pracoviska predmetný návrh predložiť,
ale len možnosť jeho predloženia pri splnení nutnej podmienky, ktorou je ,,pokračujúca aktívna vedecká
alebo pedagogická činnosť profesora na tej fakulte, na ktorej pôsobil do ukončenia riadneho pracovného
pomeru." (list zo dňa 03.07.2023 označený ako Odpoveď' na Žiadosť o predloženie návrhu o udelení
titulu ,,profesor emeritus").
13.6. V súvislosti s reakciou na otvorený list, ktorý adresovala dekanka tretím osobám a v ktorom

sa mala vyjadriť o osobe žalobcu nevhodným spôsobom, čím mala zasiahnuť do jeho dôstojnosti,
respektíveznížiťjehovážnosťaprofesnúčesť,súdprvejinštancieuviedol,žezpredloženejkomunikácie
(otvoreného listu žalobcu a reakcie na otvorený list zo strany dekanky zo dňa 05.05.2017) vyplýva,
že tak ako bol otvorený list zo strany žalobcu adresovaný viacerým osobám (rektorovi, prorektorom,
dekanoviaprodekanke),takajodpoveďbolaadresovanáuvedenýmosobám,pričomzobsahusamotnej

reakcie na otvorený list súd prvej inštancie nevzhliadol také difamačné vyjadrenia, ktoré by mohli mať za
následok zníženie vážnosti či profesnej cti u žalobcu. Aj v tomto ohľade (ako v mnohých ďalších, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania, avšak súd prvej inštancie ich nepovažoval za relevantné v rámci
tohto konania) vyplynulo, že sa často krát jednalo o reakcie osôb, ktoré v prvom rade oslovil samotný
žalobca či už s podnetom, sťažnosťou alebo inými svojimi postrehmi. Z tohto dôvodu nie je možné

pripočítať konaniu žalovanej zosobnenému v osobe dekanky takú váhu, ktorá by v danom momente
nebola adekvátnou reakciou na otvorený list samotného žalobcu.
13.7. Pokiaľ ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s (ne)čerpaním dovolenky,
resp. plnením príkazu rektora Technickej univerzity v Košiciach zo dňa 06.02.2018, ktorým rektor
nariadil postúpenie dokumentácie k projektu ITMS 26220220154 s názvom ,,Kompetenčné centrum

pre priemyselný výskum a vývoj v oblasti ľahkých kovov a kompozitov", v rámci ktorého bol žalobca
vyzvaný na postúpenie celej dokumentácie k projektu itms 26220220154 s názvom ,,Kompetenčné
centrum pre priemyselný výskum a vývoj v oblasti ľahkých kovov a kompozitov" z Ústavu materiálov a
inžinierstva kvality Fakulty materiálov, metalurgie a recyklácie na Dekanát Fakulty materiálov, metalurgie
a recyklácie, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní priameho nadriadeného nevzhliadol prvky

diskriminácie. Prvoinštančný súd uvedené upozornenia vníma ako následky nekonania zo strany
žalobcu, či už ide o príkaz na čerpanie dovolenky za príslušný kalendárny rok platný a účinný pre
všetkých zamestnancov rovnako, alebo ide o nesplnenie si povinnosti v súvislosti s plnením príkazu
rektora na predloženie vyššie uvedenej dokumentácie. Uvedené práva majú vedúci zamestnanci vo
vzťahu k svojim zamestnancom v prípade, že zo strany zamestnancov dochádza k porušovaniu alebo

neplneniu si svojich povinnosti. Takéto konanie nemožno bez ďalšieho označiť za diskriminačné len z
dôvodu, že ho subjektívne osoba zamestnanca takto pociťuje. Rovnako tak z vykonaného dokazovania
(predovšetkým z výsluchov svedkov) vyplynulo, že existoval objektívny ekonomický dôvod na čerpanie
dovolenky v rámci príslušného kalendárneho roka a rovnako nespornou skutočnosťou bolo, že žalobca
k tomuto čerpaniu nepristupoval (pravidelne) aj v minulosti, pričom bol na to opakovane upozorňovaný,

čo vyplýva z predložených zápisníc z porád.
14. Z vykonaného dokazovania, ktoré spočívalo prevažne v predkladaní rôznych dokumentov,
vnútorných predpisov žalovanej, zápisníc zo zasadnutí jednotlivých kolektívnych orgánov (akademický
senát, odborové komisie, pracovné porady a podobne), mzdových listov, dokumentov vzťahujúcich
sa na jednotlivé projekty, na ktorých participoval žalobca, listín, ktoré preukazovali odbornosť

samotného žalobcu, e - mailovej komunikácie, podnetov príslušným orgánom žalovanej alebo tretím
osobám a odpoveďami na tieto podnety, ako aj výsluchmi navrhnutých svedkov, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, pretože konania a jednotlivé
skutky žalovanej, ktoré žalobca označoval istou formou priamej, respektíve nepriamej diskriminácie,
mobbingom, či bossingom, nie sú diskriminačným konaním. Konštatoval, že žalovaná preukázala súdu

rovnaké zaobchádzanie aj s ostatnými zamestnancami (napr. pokiaľ ide o odmeňovanie), preukázala, že
na určité správanie sa vo vzťahu k žalobcovi mala zákonný dôvod (odvolanie z funkcie, nenavrhnutie na
udelenie čestného titulu profesor emeritus), rovnako tak preukázala, že žalobcom označované konanie
bolo výsledkom úradných a schválených postupov príslušných autonómnych orgánov oprávnenýchkonať, do ktorých činností mohla žalovaná zasahovať len v určitej zákonom prezumovanej miere a
v neposlednom rade sa jednalo o určitú vzájomnú formu komunikácie, či komunikáciu v pracovnom
prostredí, ktorá vyplynula z rozdielnych predstáv o fungovaní, riadení, či smerovaní samotnej fakulty,

ale ktorú súd prvej inštancie nemohol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb pričítať na ťarchu
žalovanej a vidieť v nej úmysel žalobcovi poškodiť, prípadne ho akýmkoľvek spôsobom diskriminovať.
Forma a spôsob vzájomnej komunikácie je len voľbou samotných aktérov tejto komunikácie, a preto
obaja v rovnakej miere nesú zodpovednosť za jej kvalitu, obsah a formu. Rovnako tak súd prvej
inštancie záverom konštatoval, že nemal v dostatočnej miere preukázané skutočnosti zo strany žalobcu

natoľko, aby mohol pristúpiť k preneseniu dôkazného bremena na žalovanú a spravodlivo od nej
požadovať preukazovať to, že k týmto skutočnostiam nedošlo (napr. tvrdené zvolávanie stretnutí, kde
malo dochádzať k dehonestácii žalobcu, pričom žalobca neuviedol, kde sa mali odohrávať, kedy, za
účasti koho, prípadne kým mali byť zvolávané, čo bolo ich obsahom a podobne).
15. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd prijal záver, že nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi
tvrdeným diskriminačným dôvodom a konaním žalovanej voči žalobcovi, ktorý je imanentnou súčasťou

v prípade tvrdenia diskriminačného konania žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa. Zároveň
konštatoval, že z vykonaného dokazovania iné diskriminačné dôvody pre súd prvej inštancie ani
nevyplynuli, pričom aj tento si súd prvej inštancie, rovnako ako aj osoby komparátorov, musel z obsahu
žaloby vyabstrahovať vlastnou činnosťou.
16. Keďže súd prvej inštancie v konaní žalovanej nevidel prvky diskriminácie, nezaoberal sa tak možnou

náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá by bola dôvodná len v prípade pozitívneho záveru o tvrdenom
diskriminačnom konaní žalovanej vo vzťahu k žalobcovi.
17. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
výlučným procesným úspechom žalovanej v spore.
18. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), c), d), f) a h) C.s.p.
18.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. odôvodnil tým, že z ustálenia skutkového stavu
súdom prvej inštancie vyplýva, že tento súd ako predmet svojho konania urobil len otázku diskriminácie
žalobcu, t.j. či vo vzťahu k nemu došlo, alebo nie k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania, pričom

vec nesprávne a v rozpore s vlastnými zisteniami posúdil v odôvodnení rozhodnutia ako individuálny
pracovnoprávny spor, nie ako antidiskriminačný spor podľa § 307 C.s.p., aj keď fakticky konal vo veci
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (viď skutkové zistenia súdu prvej inštancie). Žalobca však
zdôraznil, že ním boli tvrdené a v konaní preukazované ďalšie skutočnosti, ako šikanózne konanie
zamestnávateľa voči nemu ako zamestnancovi, mobbingové konanie zamestnávateľa, bossing, či

rôzne formy konania zamestnávateľa voči nemu ako zamestnancovi, súhrne spadajúce pod konania
odporujúce dobrým mravom zo strany zamestnávateľa. Súd prvej inštancie sa však podľa neho v
rozsudku nevysporiadal s uvedenými skutočnosťami, aj keď boli právne významné pre rozhodnutie vo
veci a vecne a časovo súviseli s jeho oznámeniami, podnetmi a sťažnosťami na dekanku a vedenie
fakulty.

18.2. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že opomenul v rozhodnutí vysporiadať sa s absolútne
neplatným právnym úkonom jeho odvolania z funkcie riaditeľa ústavu, vykonaným dekankou fakulty,
napriek tomu, že jej ako dekanke toto právo nepatrilo v zmysle § 42 ods. 2 ZP, nakoľko k tomu chýbali
zákonom vyžadované predpoklady. Išlo o súčasť šikanóznych, mobbingových, či bossingových konaní
žalovanej ako zamestnávateľa, ako aj o konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré boli vo vecnej a

časovej súvislosti s jeho sťažnosťami, oznámeniami a podnetmi. Jeho nezákonné odvolanie totiž spĺňa
uvedené konania zamestnávateľa ako šikany, mobbingu, bossingu, resp. konanie v rozpore s dobrými
mravmi. Právny status žalobcu ako vedúceho zamestnanca, či už podľa § 42 ods. 1, resp. § 42 ods. 2 ZP,
je podstatnou skutočnosťou pre posúdenie toho, či voči nemu bolo konané zákonne alebo v rozpore so
zákonom. Absolútne neplatný právny úkon nevyvoláva právne následky a súd na neho musí prihliadať

ex offo. V rozpore s tým, u žalovanej ako zamestnávateľa žalobcu však boli uplatnené právne následky
tohto úkonu, t. j. pozbavenie funkcie riaditeľa ústavu a následné vyhlásenie nového výberového konania.
18.3. Odvolateľ namietal, že v novom výberovom konaní, v ktorom predsedníčkou výberovej komisie
bola dekanka ako zjavne predpojatá osoba, ktorá ho nezákonne pozbavila funkcie, svoju predpojatosť
voči nemu ani nenamietala. Uviedol, že výberová komisia bola zriadená v rozpore s § 5 ods. 4 zák.

č. 552/2003, nakoľko zamestnávateľ (v danom prípade zamestnávateľské oprávnenia má subjekt s
právnou subjektivitou Technická univerzita v Košiciach) mal zriadiť výberovú komisiu a vymenovať jej
členov. Teda dekanku do výberovej komisie mal niekto za zamestnávateľa vymenovať a za predsedu
ju mala zvoliť až táto výberová komisia. Akýkoľvek iný postup, aj keby bol odôvodňovaný vlastnouvnútornou úpravou, je v rozpore so zákonom č. 552/2003 Z. z., ako aj so Zákonom o vysokých školách.
Vnútorná úprava žalovanej, v rozpore s § 5 ods. 4 citovaného zákona, stanovuje účasť vo výberovej
komisii dekanke organizačnej jednotky bez právnej subjektivity, a to dokonca v pozícii predsedu

výberovej komisie. Podľa citovaného § 5 ods. 4 uvedeného zákona však zamestnávateľ má zriadiť
výberovú komisiu a vymenovať jej členov. Zamestnávateľom však nebola v prípade tohto výberového
konania na miesto riaditeľa organizačná jednotka Fakulta FMMR Technickej univerzity v Košiciach. Teda
celé kreovanie výberovej komisie bolo vykonané v rozpore so zákonom, a to s jediným cieľom, aby
neuspel v ňom žalobca. Účelom výberového konania však malo byť preverenie schopností a odborných

znalostí uchádzača. Zamestnávateľ, v tomto prípade Technická univerzita v Košiciach, aj vo výberovom
konaní je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, ale aj
nekonať šikanózne, neuplatňovať mobbing, bossing, či konania v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná
strana teda mala v konaní preukazovať, že túto zásadu a tieto povinnosti neporušila ani vo výberovom
konaní. Takýto dôkaz v konaní z jej strany predložený nebol a ani zápisnica z výberového konania
neobsahuje údaje nasvedčujúce tomu, že k porušeniu uvedenej zásady a povinností nedošlo.

18.4. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne procesne postupoval,
keď umožnil v mene žalovanej vystupovať na základe udeleného plnomocenstva zo strany žalovanej
tajomníkovi fakulty B. A., ktorý bol v konaní označený a navrhnutý za svedka a bol aj navrhnutý na
vypočutie. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ho za svedka označuje. Za žalovanú mala byť
vypočutá v zmysle žalobného návrhu dekanka. Žalobca zdôraznil, že za žalovanú stranu bola navrhnutá

na výsluch J. B. K., A. a ako svedok o. i. B. A., tajomník fakulty. Súd prvej inštancie však oboch pripustil
ako svedkov (viď odôvodnenie rozhodnutia), teda nesprávne postupoval, keď tajomníka fakulty ako
zástupcu žalovanej pripustil zároveň ako svedka. Tým, že uvedenú osobu ako svedka pripustil aj ako
zástupcu žalovanej, ktorému umožnil od začiatku prítomnosť na pojednávaní, postupoval v rozpore s
§ 199 ods. 1 C.s.p. Svedka a osobu štatutárneho, popr. splnomocneného zástupcu strany, v konaní

definujú právne predpisy rozdielne. Je vylúčené, aby takáto osoba raz konala ako zástupca strany v
konaní a zároveň ako svedok. Výpoveď takejto osoby, či už v postavení zástupcu strany alebo svedka,
bola ovplyvnená jeho prítomnosťou na pojednávaní od začiatku a takto mal možnosť prispôsobiť svoju
výpoveď výpovedi žalobcu, ktorý bol vypočutý pred ním.
18.5. V odvolaní ďalej žalobca vytkol súdu prvej inštancie nesprávny procesný postup, nakoľko

nepostupoval v spore v zmysle ust. § 316 ods. 2 C.s.p. Nie je jasné, z akých dôvodov nenariadil
predbežné pojednávanie sporu, čím by sa vyhol zásadnej chybe, t.j. nesprávnemu ustáleniu predmetu
sporu, nakoľko v danej veci predmetom konania nebolo len porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnom vzťahu, ale aj iné konania žalovanej voči nemu. Súd prvej inštancie sa
mechanicky stotožnil s tvrdeniami žalovanej o tom, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

v pracovnoprávnom vzťahu nedošlo, a to bez presvedčivého zdôvodnenia, nezaoberal sa otázkou
šikanózneho výkonu zamestnávateľských oprávnení voči nemu ako zamestnancovi, nezaoberal sa ani
uplatňovaním psychického teroru, mobbingu či bossingu voči nemu ako zamestnancovi a ani konaniami
zamestnávateľa voči nemu, ktoré je možné subsumovať pod pojem „v rozpore s dobrými mravmi“ a ktoré
mali za následok negatívne dôsledky v jeho osobnostnej sfére. Súd prvej inštancie svojím nesprávnym

procesným postupom v tomto konaní vlastne dal požehnanie rôznym ďalším nezákonnostiam, ktoré sa
dejú u žalovanej, ako šikanózny výkon práv, psychický teror, mobbing, bossing a rôzne ďalšie konania
žalovanej odporujúce dobrým mravom, ktoré mali za následok ujmu v jeho osobnostnej sfére bez toho,
aby mu poskytol ochranu ako zamestnancovi. Súd prvej inštancie sa však s touto otázkou predmetu
konania nesprávne vysporiadal, a to s predmetom konania len ako porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania.
18.6. Nesprávny postup súdu prvej inštancie vidí žalobca aj v tom, že zo strany žalovanej neboli riadne
a účinne popreté jeho skutkové tvrdenia a v rozpore so zákonnou a sudcovskou koncentráciou konania
bolo žalovanej umožnené, ako silnejšej procesnej strane, v priebehu konania predkladať podľa vývoja
dôkaznej situácie ďalšie a ďalšie skutkové tvrdenia. Takýto postup súdu prvej inštancie je v rozpore

s ustanoveniami osobitnej časti C.s.p., slúžiacej na ochranu procesne slabšej strany, zamestnanca.
Napriek tomu, že žiadal vykonať výsluch svedkov v jeden deň tak, aby výpovede neboli ovplyvňované,
súd v zmysle uvedeného nepostupoval a v rozpore s ust. § 199 ods. 1, 2 C.s.p. tak umožnil oboznámiť sa
svedkom žalovanej s výpoveďami, ktoré boli prednesené stranami, či svedkami na pojednávaní, pred ich
vlastným vypočutím. Tento procesný postup prvoinštančného súdu je (bol) nesprávny a bol porušením

jeho práva na spravodlivé konanie.
18.7. Nesprávny postup súdu prvej inštancie bol podľa žalobcu aj v posúdení povinnosti znášania
dôkazného bremena v tom, či táto povinnosť zaťažuje obidve strany konania rovnako, resp. platí
princíp obráteného dôkazného bremena a povinnosť znášať bremeno zaťažuje žalovanú stranu. Napriektomu, že predložil dostatok skutkových tvrdení, ktoré aj dôkazmi podložil a z ktorých sa dalo dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, súd prvej inštancie nepostupoval v
zmysle obráteného dôkazného bremena. Dôkazne aktívny bol len on, ktorý predložil vyše 30 skutkových

tvrdení, vrátane dôkazov, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite a presvedčivo vo svojom rozhodnutí
nevysporiadal. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo sa s uvedenými tvrdeniami (a to s každým) vecne
a presvedčivo vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia, resp. presvedčivo zdôvodniť, prečo a z
akých dôvodov ich súd nepovažoval za relevantné v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie však v
zmysle uvedenej povinnosti nepostupoval. Žalovaná navyše riadne, účinne a včas výslovne nepoprela

skutkové tvrdenia žalobcu (§ 151 ods. 1, 2 C.s.p. vo väzbe na ust. § 153 ods. 1, 2, 3 C.s.p. a § 154
C.s.p.). Len zamestnanec totiž v zmysle ust. § 320, obdobne § 312 môže predložiť a označiť všetky
skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v lehote uvedenej v § 312 C.s.p. a obdobne len
zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr v lehote uvedenej v § 320 C.s.p.
18.8. Súd prvej inštancie v zmysle uvedeného nepostupoval a tieto práva priznal žalovanej strane bez

akéhokoľvek zákonného opodstatnenia či zmocnenia. Takýto postup súdu prvej inštancie je nesprávny
a porušuje jeho práva na spravodlivé konanie.
18.9. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na to, že zákaz prekvapivého rozhodnutia je úzko
spätý s princípom právnej istoty, t.j. možnosťou subjektu práva predvídať rozhodnutie súdu, ale aj
predvídateľnosti postupu súdu, čo znamená, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované (nález ÚS SR I. ÚS 236/06). V konaní OS Košice I, II či teraz Mestského súdu
Košice, je rad rozhodnutí, kedy obdobné situácie, najmä v prípade vysokoškolských učiteľov, profesorov
neboli rovnako posudzované, ako napádané rozhodnutie (viď prof. MUDr. Mgr. Erik Dorko, PhD., MBA,
MPH c/a Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach a Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, sp.zn.
K2 – 17Cpr/2/2014, alebo prof. MUDr. Ivica Lazúrová, DrSc., FRCP c/a Univerzita P. J. Šafárika v

Košiciach a Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, sp. zn. 45C/29/2015, alebo prof. MUDr. Jagienka
Jautová, PhD. Univerzita A. P. M. v Košiciach a Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, sp. zn. K2
– 11Cpr/9/2021, atď.).
18.10. Žalobca ďalej uviedol, že zákaz ľubovôle je úzko spätý s predošlým zákazom. Súd prvej inštancie
sa neriadil tým, čo v žalobnom návrhu ako predmet konania bolo jasne, určite, zreteľne skutkovo

vymedzené, ale len tým, čo ako predmet konania vymedzila vo svojich vyjadreniach žalovaná strana.
Predmet konania však vždy vymedzuje žalobca.
18.11. Žalobca v odvolaní opätovne akcentoval svoje právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu. V konaní predložil vyše 30 skutkových tvrdení, ktoré podložil
listinami, korešpondenciou so žalovanou, výpoveďami a pod., pričom súd prvej inštancie sa náležite v

odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a z odôvodnenia
rozhodnutia sa nedá zistiť, ktoré skutočnosti pokladal za relevantné a ktoré nie a z akých dôvodov.
Zdôraznil, že právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, ktorý je zaručený v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal
s jeho argumentáciami predkladanými v priebehu konania, ale aj uvedenými v záverečnom návrhu. Celé

rozhodnutie súdu prvej inštancie je z dôvodu nesprávneho posúdenia predmetu konania postavené
na neobhájiteľnom závere, že žalobca v tomto spore, ktorý súd vyhodnotil len ako spor v zmysle
§ 307 C.s.p., neuviedol, resp. nejasne uviedol porovnateľného komparátora. Žalobca zdôraznil, že
osoba (y) komparátora však nemusí byť uvedená menom, či ináč osobnými údajmi, či zastávanými
funkciami špecifikovaná. Pokiaľ žalobca argumentoval v zmysle údajov získaných zo záverečnej správy

a uviedol, že jeho plat nezodpovedal platu iných profesorov pracujúcich na fakulte, postačuje to plne na
identifikáciu tohto porovnateľného komparátora a súd mal na túto argumentáciu vykonať dokazovanie,
nie uspokojovať sa len s tvrdením žalovanej strany. Obdobne to bolo aj u ďalších argumentačných
tvrdení žalobcu, napr. pri kreovaní vedeckej rady, kde sa malo skúmať, či bol vôbec žalobca navrhnutý
vzhľadom na jeho scientometrické výsledky, ďalej pri udelení ceny predsedu KSK, alebo čestného titulu

prof. emeritus, atď., u ktorých obsahovo vyplýval porovnateľný komparátor.
18.12. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p., ktorý
odôvodnil tým, že na prvom pojednávaní vo veci samej dňa 21.09.2020 uviedol rad skutočností, z
ktorých je možné dôvodne usudzovať, že u sudcu súdu prvej inštancie sú dôvodné pochybnosti o jeho
nepredpojatosti vzhľadom na jeho vzťah k osobám spájaných so žalovanou stranou a so sudcami, či

vyššími súdnymi úradníkmi v pôsobnosti KS Košice, so vzťahmi k žalovanej strane. O tom v zápisnici o
pojednávaní nie je žiadna zmienka. Sudca súdu prvej inštancie sa s touto námietkou žalobcu vysporiadal
tak, že sa zrejme necítil byť predpojatým, i keď uvádzané dôvody boli tak závažné, že odôvodňovali,
aby o vylúčení sudcu rozhodoval nadriadený súd. S uvedenými dôvodmi, vzbudzujúcim pochybnostio nepredpojatosti, nie je v rozhodnutí, ktoré je odvolaním napádané, ani zmienka, aj keď sa k nim aj
vyjadrovala žalovaná strana (V podstate išlo o to, že sudca ako vyšší úradník pôsobil na KS Košice,
kde v rovnakej pozícii pôsobila dcéra vtedajšieho rektora Technickej univerzity, ktorá dokonca bola

spolužiačkou sudcu na Právnickej fakulte. Ďalej na KS Košice pôsobí aj sudca, ktorý je manželom
právničky z právneho oddelenia žalovanej strany a v kancelárii, v ktorej pôsobí advokátka žalovanej
strany, pôsobil ako koncipient ďalší sudca KS Košice.) Postup súdu prvej inštancie podľa žalobcu len
vzbudzuje ďalšie a ďalšie pochybnosti o nepredpojatosti sudcu.
18.13. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. žalobca uviedol, že

predmet konania jasne a nespochybniteľne vyplýva zo žalobného návrhu, resp. ďalších jeho úkonov
či podaní, pričom v ňom nešlo len o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Súd prvej inštancie
však na základe svojho nesprávneho procesného postupu vo veci predmetom dokazovania urobil len
porušovanie zásad rovnakého zaobchádzania, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej.
18.14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí podľa odvolateľa skutkovou vadou, lebo na základe

nesprávne stanoveného predmetu konania bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto
nesprávnosť bola spôsobená chybným vyhodnotením predmetu konania a z toho vyplývajúcich
dokazovaní, ktoré mali za následok nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie, len čo sa týka ustanovení § 307 C.s.p., t. j. len z hľadiska toho, že sa jedná čo
do predmetu konania len o spor antidiskriminačný, ktorý neobsahuje prvky iného sporu, napr. aj

individuálneho pracovnoprávneho sporu. Navyše, z takto nesprávne stanoveného predmetu sporu
dospel pri vykonanom dokazovaní k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to z dôvodu toho, že dôkazy
nehodnotil jednotlivo a vo vzájomnom súhrne, dôkazy nehodnotil vo vecnej a časovej súvislosti s
konaním žalobcu, ktorý podal rad podnetov, oznámení a sťažností týkajúcich sa vedenia fakulty, resp.
dekanky fakulty a zúčastnil sa aj tlačového brífingu v priestoroch NR SR s poslancami, kde nadniesol

veci, ktoré sa na fakulte neriešili, nehospodárnosť v nakladaní s majetkom štátu, podal podnety na
OLAF pre nedostatky či porušovania predpisov pri čerpaní prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ
atď., dôkazy hodnotil len čo do skutkových zistení podľa § 307 C.s.p., aj to nedôsledne.
18.15. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie úplne opomenul vziať do úvahy a skúmať skutkový stav
týkajúci sa konania žalovanej ako zamestnávateľa voči nemu výlučne z pohľadu § 316 ods. 1 C.s.p.,

resp. § 316 ods. 2 C.s.p., najmä čo sa týka šikany voči nemu, realizácie psychického teroru, mobbingu,
bossingu, ako aj ďalších konaní v rozpore s dobrými mravmi zo strany zamestnávateľa. Nesprávne bol
na základe vykonaných dôkazov dokonca ustálený skutkový stav aj čo do predmetu konania podľa § 307
C.s.p. Formy a spôsoby diskriminačného konania, resp. dôvody a znaky netvoria uzavretý status, najmä
čo do dôvodov, nakoľko ust. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona pripúšťa diskrimináciu aj na základe

iného postavenia, resp. oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Toto iné postavenie
žalobcu, resp. oznámenie kriminality či inej protispoločenskej činnosti mal v tomto prípade súd skúmať
s ohľadom na vecnú a časovú súvislosť s konaniami žalobcu, ktoré bolo nutné subsumovať pod ust. §
13 ods. 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v zmysle uvedeného nepostupoval pri dokazovaní, a
tak sú jeho skutkové zistenia nesprávne.

18.16. Žalobca ďalej v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
pretože na nesprávne zistený skutkový stav veci neaplikoval v celom rozsahu ani príslušnú právnu
normu, procesnoprávnu, ale ani hmotnoprávnu a ďalej obsah právnej normy nesprávne interpretoval a
nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie skúmal a dokazoval len skutočnosti uvedené v ust. § 307 C.s.p.
v tom, že spor vyhodnotil len ako antidiskriminačný, čím sa dostal do rozporu s obsahom procesnej

právnejnormyust.§316ods.1C.s.p.Úplnevšakopomenulaplikovaťsprávnuprávnunormuvzťahujúcu
sa na daný predmet konania, t. j. ust. § 316 ods. 2 C.s.p. Takže nesprávne aplikoval ust. § 307 C.s.p. a
§ 316 ods. 1 C.s.p. Ďalej nesprávne interpretoval právnu normu ust. § 13 ods. 3 ZP, ako aj § 2 ods. 1
antidiskriminačnéhozákona.Predmetomkonanianebolvýlučnesporantidiskriminačný,anivýlučnespor
individuálne pracovný, ale išlo o spor nesúci znaky antidiskriminačného konania, ale aj ďalšieho konania

zamestnávateľa voči zamestnancovi ako šikanózny výkon zamestnávateľských oprávnení, psychický
teror voči zamestnancovi, mobbing, bossing a rôzne formy konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré
boli vo vecnej a časovej súvislosti s podnetmi, sťažnosťami, či kritikou, ktorú uplatnil voči vedeniu fakulty
a dekanke J. B. K., A.. Súd prvej inštancie uvedené súvislosti nesprávne vyhodnotil, resp. uvedenými
skutkovými zisteniami sa vôbec nezaoberal, a tak dospel k nesprávnym zisteniam a na základe týchto

nesprávnych skutkových zistení aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
19. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti
a nič podstatné vo veci samej, čo by z jeho strany už nebolo odznelo v jeho ústnych a písomnýchpodaniach, pričom súd prvej inštancie sa so všetkými argumentami žalobcu dostatočným spôsobom
oboznámil a následne ich nielen vyhodnotil, ale svoje rozhodnutie aj precízne a obsiahlo zdôvodnil.
19.1. V súvislosti so žalobcom označeným odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)

C.s.p. žalovaná zdôraznila, že žalobca ako naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu vidí úplne
iné skutočnosti, ktoré ale s týmto odvolacím dôvodom nesúvisia. Z jeho strany ide o mnohokrát
opakované tvrdenia (odvolanie žalobcu z postu riaditeľa ústavu, výberové konanie atď.), ktoré jednak
ani diskriminácii, ani rozdielnemu zaobchádzaniu, ani mobbingu, ani bossingu nesvedčia a vôbec
nereflektujú na priebeh konania a vykonané dokazovanie. Žalobcovi určite nebolo upreté právo na

spravodlivý proces a vo veci nebolo vydané prekvapivé rozhodnutie. Pokiaľ odvolateľ skoro pri každom
odvolacom dôvode poukazuje na str. 4 časti VII odvolania na to, že „....súd prvej inštancie ako predmet
svojho konania urobil len otázku diskriminácie žalobcu, t. j. či vo vzťahu k nemu došlo alebo nie k
porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania, pričom vec nesprávne a v rozpore s vlastnými zisteniami
posúdil v odôvodnení rozhodnutia ako individuálny pracovnoprávny spor a nie ako antidiskriminačný
spor podľa § 307 C.s.p...“, aby pri špecifikácii tohto odvolacieho dôvodu pod písm. d) na str. 6

odvolania poukázal na nesprávny procesný postup súdu s tým, že „súd nesprávne ustálil predmet
sporu,......pričom predmetom nebolo len porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ale aj iné konanie
žalovanej .....“ a následne pri špecifikácii odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d)
C.s.p. na strane 10 odvolania poukazuje na nesprávny postup súdu, keď „predmetom dokazovania
urobil len skutočnosti, či došlo alebo nie k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a nie aj to, či

došlo k šikane, psychickému teroru, mobbingu, bossingu, resp. ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi,
keď bol žalobca účelovo odvolaný z funkcie....“, následkom čoho všetkého „mal súd dať požehnanie
rôznym ďalším nezákonnostiam, ktoré sa dejú u žalovanej, ako je šikanózny výkon práva, psychický
teror, mobbing, bossing a rôzne ďalšie konania odporujúce dobrým mravom ..... bez toho, aby poskytol
ochranu žalobcovi ako zamestnancovi“ (str. 6 odvolania). Žalovaná akcentovala, že návrh žalobcu

(zastúpeného právnym zástupcom) na začatie konania má na svojej prvej strane expressis verbis
uvedené, že ide o návrh konania vo veci „o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania v pracovno - právnych vzťahoch (individuálny pracovný spor)“, aby
následne na to boli na 15 stranách podanej žaloby popisované skutkové okolnosti, ktoré mali súd
viesť k záveru, že bola voči žalobcovi porušená zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti výkonu

zamestnávateľských oprávnení (uvedené mal súd riešiť ako predbežnú otázku s odkazom na znenie
Antidiskriminačného zákona), titulom čoho je žalovaná povinná uhradiť mu sumu 25.000,- Eur a náhradu
trov konania. Podľa žalovanej žalobca sám stanovil, čo má byť predmetom konania a aj to, čoho sa
v súdnom konaní domáha. Žiadal riešiť jeho diskrimináciu v zamestnaní, nerovnaké zaobchádzanie
voči nemu ako zamestnancovi a žiadal priznať nemajetkovú ujmu. Ani v priebehu konania petit žaloby

nezmenil a nedomáhal sa svojej ochrany v tom zmysle, aby žalovaná ako jeho zamestnávateľ upustila
od (nejakého konkrétneho) diskriminačného konania (prípadne aby upustila od nejakej konkretizovanej
formy mobbingu, bossingu) voči nemu. Žalovaná poukázala na to, že ani v odvolaní nebol preukázaný,
ani právne relevantným spôsobom tvrdený žiadny diskriminačný dôvod, na základe ktorého by došlo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca do dnešného dňa neuviedol, čo malo byť

pohnútkou diskriminačného konania zo strany žalovanej podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona,
resp. § 13 ods. 2 Zákonníka práce, t.j. či bol dôvodom tvrdenej diskriminácie jeho vek, pohlavie, či iný
dôvod. Žalovaná zdôraznila, že dôvod vyčlenenia je jadrom diskriminácie, žalobca však dôvod jeho
diskriminácie konkretizoval veľmi laxne (tvrdiac, že dôvodom je „oprávnená kritika žalobcu a vyjadrenie
názorov nesúladných s predstavami dekanky“).

19.2. Podľa žalovanej na strane žalobcu bol v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
„konkretizovaný“(aajtoznovastáleveľmilaxnýmspôsobom)údajnýmobbing,alebobossingjehoosoby
prvýkrátažvpodanížalobcuzjúna2023,tedavpodanížalobcu,ktorénasúdnapadloažpotrochrokoch
vedenia súdneho konania. Nevedno preto, čo mal žalobca na mysli, ak tvrdí, že súd procesne pochybil,
ak „predbežne žalobu neprejednal a neustálil predmet sporu“. V roku 2020 nemohlo pri „ustaľovaní

predmetusporu“zohraťpodaniežalobcuzroku2023žiadnuúlohu.Navyše,podaniežalobcuzroku2023
bolo iba jeho snahou „odstrániť“ výhrady žalovanej, ktoré v priebehu konania vznášala voči nárokom
žalobcu.
19.3. Žalovaná zdôraznila, že sa svojimi podaniami predloženými v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie opakovane vyjadrovala k otázke výberového konania. Z listinných dôkazov aj z jej

písomných vyjadrení možno uviesť, že postupovala striktne v rozsahu platnej právnej úpravy a svojich
vnútorných predpisov. Za zmienku podľa nej stojí, že zloženie výberovej komisie bolo viac - menej
totožné aj v prípade, kedy výberová komisia ako víťaza výberového konania na riaditeľa ústavu vybrala
žalobcu – v uvedenom prípade však žalobca námietky voči kreovaniu komisie, voči jej zloženiu, ani vočivýsledkom tajného hlasovania a výberového konania žiadne nemal. Nie bez významu je skutočnosť, že
išlo o výberové konanie na funkciu vedúceho zamestnanca, nie na miesto pedagóga/výskumníka, preto
je opakovaná argumentácia žalobcu o údajnej slabej vedeckej scientometrii členov výberovej komisie

a ostávajúcich uchádzačov výberového konania irelevantná. Podľa názoru žalovanej problematika
platnosti výberového konania patrí do právomoci správneho súdnictva a zhojenie zmeškania lehoty na
podanie správnej žaloby takýmto postupom nie je možné, ani prípustné. Ak teda žalobca chcel namietať
nezákonnosť výberového konania, mal možnosť podať správnu žalobu.
19.4. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p., označeným žalobcom

v odvolaní, žalovaná zdôraznila, že vágne pojednanie žalobcu o neurčitých príbuzenských vzťahoch
nekonkretizovaných osôb na súde prvej inštancie ako aj na krajskom súde pred začatím pojednávania
nemohlo byť objektívne vnímané a už vôbec nie subsumované zo strany súdu ako námietka zaujatosti.
Pokiaľ mal žalobca za to, že sa jeho námietke zaujatosti, ktorú podľa neho vzniesol legitímnym
spôsobom,nevenovalapozornosť,žesatoneodrazilovzápisnicizpojednávaniaažesaotejtonámietke
nerozhodlo, uvedené mohol riešiť zákonnými spôsobmi počas štyroch rokov konania na súde prvej

inštancie. Pokiaľ žalobca namieta v odvolaní nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, žalovaná
má za to, že žalobca neuviedol presné a konkrétne pochybenia prvoinštančného súdu, nakoľko stále nie
je jasné a nie je opísaný jeden jediný konkrétny prípad, kde by uviedol, ako presne, kedy presne a kým
presne bol šikanovaný, resp. psychicky terorizovaný. Žalovaná sa s argumentami žalobcu uvedenými
v jeho odvolaní nestotožňuje a má za to, že ani jeden z ním uvádzaných odvolacích dôvodov nebol

naplnený.
20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom a s

prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 9.10.2025 po predchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho
súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa
v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových

otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.).
22. Napriek tomu, že žalobca svojimi odvolacími námietkami a žalovaná svojou argumentačnou reakciou
na ne, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto
rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací

súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k
potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí
daťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania“ (napr. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04). V inom

rozhodnutí (II.ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,
aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania
a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému“. Žiada sa v
tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.
23. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné
tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

23.1. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil ako individuálny
pracovný spor, nie ako antidiskriminačný, odvolací súd zdôrazňuje, že táto odvolacia námietka by
v materiálnom ponímaní mohla byť relevantná len v spojení s namietaním konkrétneho procesného
oprávnenia, ktoré mu malo byť postupom súdu prvej inštancie odopreté. Jedným dychom treba zároveňpovedať, že ani len v teoretickej rovine k takémuto stavu dôjsť nemohlo, nakoľko obidva typy sporov
– individuálny pracovný spor, aj antidiskriminačný spor sa v zásade vyznačujú rovnakými špecifikami.
Inými slovami povedané, odvolateľ neuvádza žiadne ustanovenie, ktoré v okolnostiach prípadu malo byť

aplikované, ale nebolo, pokiaľ ide o procesné oprávnenia.
23.2. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s celým rozsahom
konania, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd
v tejto súvislosti akcentuje, že táto námietka je v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia,keďžesúdprvejinštanciesavbode62odôvodneniaexplicitnevysporiadaltiežsožalobcom

tvrdenými formami diskriminačného konania, medzi inými aj s mobbingom a bossingom.
23.3. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s absolútne neplatným
právnym úkonom – jeho odvolaním z funkcie riaditeľa ústavu, odvolací súd dáva do pozornosti, že táto
námietka je takisto v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvej
inštancie sa s týmto vysporiadal v bode 56 odôvodnenia.
23.4. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne

posúdil otázku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k výberovému konaniu, odvolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie prezentovaným v bode 57 odôvodnenia, a síce, že súdu neprináleží posudzovať ani správnosť
priebehu, ani správnosť výsledku výberového konania.
23.5. Ďalšou z odvolacích námietok žalobcu bolo tvrdenie, že „Súd prvej inštancie nesprávne procesne

postupoval, keď umožnil v mene žalovanej vystupovať na základe udeleného plnomocenstva zo strany
žalovanej tajomníkovi fakulty B. A., ktorý bol v konaní označený a navrhnutý za svedka a bol aj navrhnutý
na vypočutie. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ho za svedka označuje. Za žalovanú
mala byť vypočutá v zmysle žalobného návrhu dekanka“. Odvolací súd v súvislosti s touto odvolacou
námietkou akcentuje, že pokiaľ žalovaná poverila svojím zastupovaním v rámci konania nejakú osobu,

súd nemôže odoprieť takéto poverenie, zároveň z takto formulovanej námietky žalobcu nie je zrejmé,
aký benefit vzhliadal v prípadnom vypočutí tajomníka fakulty v procesnom postavení svedka, zvlášť
v tejto spojitosti nepoukazuje na nevierohodnosť tvrdení, ale ani na výpovednú hodnotu jeho výpovede.
Ani z argumentácie žalobcu, ani z obsahu spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa pritom
nejaví, aby výpoveď tejto osoby mala nejaký kľúčový význam, pretože jednalo sa o celý rad dôkazných

prostriedkov.Pokiaľžalobcavodvolanípoukazujenato,žesúdprvejinštanciepoverenéhozamestnanca
žalovanej v odôvodnení napadnutého rozsudku označoval za svedka, odvolací súd konštatuje, že
tomu tak nie je, pretože v bode 13 odôvodnenia je tajomník fakulty výslovne označený ako zástupca
žalovaného, na rozdiel napr. od B. F. a B. H., ktorých explicitne považuje za svedkov. Inými slovami
povedané, súd prvej inštancie dôsledne rozlišoval medzi výpoveďami strany a výpoveďami svedeckými.

23.6. V poradí ďalšou z odvolacích námietok žalobcu bola tá, že súd prvej inštancie pochybil,
pokiaľ nenariadil predbežné prejednanie sporu. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ide
o možnosť, nie povinnosť súdu, ktorá bude vždy závislá od okolností sporu, navyše i táto námietka by
mohla mať svoju relevanciu len v prípade, ak by žalobca tvrdil, že v dôsledku nenariadenia predbežného
prejednania sporu bolo porušené jeho konkrétne procesné právo alebo by to malo vplyv na spravodlivosť

konania. Žalobca však v odvolaní takúto skutočnosť ani len nenaznačuje. Odvolací súd v tejto súvislosti
konštatuje, že na to, čo by sa podľa predstavy žalobcu mohlo hypoteticky urobiť na predbežnom
prejednaní sporu, bol plnohodnotný priestor na pojednávaní.
23.7. Pokiaľ žalobca v ďalšej odvolacej námietke poukazuje na „nesprávny procesný postup súdu
prvej inštancie spočívajúci v tom, že zo strany žalovanej neboli riadne popreté skutkové tvrdenia

žalobcu a v rozpore so zákonnou a sudcovskou koncentráciou konania bolo žalovanej umožnené ako
silnejšej procesnej strane v priebehu konania predkladať ďalšie a ďalšie skutkové tvrdenia“, odvolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že súd sa musí vysporiadať
s argumentmi, ktoré sú podstatné a ktoré sú zároveň konkrétne. Odvolací súd zároveň upriamuje
pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra

2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti
s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností
prípadu. Požiadavku konkrétnosti nespĺňa podľa rozhodovacej praxe aj vnútroštátnych súdnych autorít
napr. námietka, že súd nesprávne vec právne posúdil alebo dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam bez toho, aby namietajúci predniesol vlastný názor na interpretáciu

právnej normy alebo spresnil, akého konkrétneho pochybenia sa súd prvej inštancie pri hodnotení
dôkazov dopustil. Odvolací súd za takto nekonkrétne prednesenú považoval námietku žalobcu, ktorou
poukazuje na to, že „.....neboli riadne a účinne popreté skutkové tvrdenia žalobcu“. Pokiaľ ide o výhrady
žalobcu k spôsobu uplatnenia sudcovskej koncentrácie, odvolací súd sa obmedzí len na konštatáciu, žeto, či a do akej miery sudca uplatní sudcovskú koncentráciu, je plne na jeho zvážení, pokiaľ sa tak deje
v rámci zákona (medziiným tiež v intenciách zákonnej koncentrácie).
23.8. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu, ktorý žiadal vykonať výsluch svedkov v jeden

deň, pričom súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. §199 ods. 1 a 2, odvolací súd akcentuje,
že spôsob výkonu dôkazov zákon ponecháva rovnako v dispozícii súdu, pokiaľ ide o postupnosť ich
vykonávania. Zákon, a to ani v žalobcom poukazovaných normách (§ 199 ods. 1, 2) nijak nereguluje
časové súvislosti vypočúvania svedkov, nevynímajúc ani žalobcom prezentovaný názor o vhodnosti
vypočúvaných svedkov na jednom pojednávaní. Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že § 199

v ods. 1 rieši opatrenie, aby výpoveď svedka nebola ovplyvnená jeho predchádzajúcou prítomnosťou
v pojednávacej miestnosti a ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia upravuje možnosť konfrontácie
svedkov. Za týchto okolností nevedno, aký rozpor postupu súdu žalobca vzhliadol v súvislosti s týmito
zákonnými ustanoveniami.
23.9. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne posúdil
rozloženie dôkazného bremena, odvolací súd dáva do pozornosti, že otázka rozloženia dôkazného

bremena naberá na relevancii v situácii, keď okolnosť, ktorá je medzi stranami sporná, v konaní nie je
preukázaná. Až v takom prípade má význam posúdenie, na koho ťarchu takáto procesná situácia je.
V danom prípade k tomu ale nedošlo, nakoľko súd prvej inštancie vyvodil skutkové nálezy na základe
vykonaných dôkazov, pričom ani odvolateľ neoznačil a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nevyplýva taká okolnosť, ktorá by bola pre rozhodnutie podstatná a ktorá by zároveň ostala sporná.

23.10. Podľa ďalšej odvolacej námietky odvolateľa je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
prekvapivé, pretože na Mestskom súde Košice sa uskutočnilo viacero rozhodnutí, v ktorých obdobné
situácie neboli rovnako posudzované. Odvolací súd poukazuje na to, ako už bolo vyššie zmienené, že
povinnosť súdu vysporiadať sa s argumentmi je podmienená dostatočnou konkrétnosťou argumentácie.
Pri tejto odvolacej námietke sa odvolateľ obmedzil len na konštatovanie odlišného posúdenia obdobných

situácií bez toho, aby čo i len naznačil skutočnosti umožňujúce porovnanie ako skutkových situácií, tak
aj ich riešenie v iných konaniach. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne akcentuje, že konkrétnosť
odpovede súdu na nastolené otázky je závislá od konkrétnosti spôsobu ich nastolenia stranou, čo inými
slovami povedané znamená, že len na všeobecne koncipované odvolacie dôvody postačí odvolateľovi
poskytnúť všeobecné vysvetlenie.

23.11. Pokiaľ v ďalšej časti odvolania žalobca namieta, že súd prvej inštancie nejasne uviedol
porovnateľného komparátora, odvolací súd zdôrazňuje, že s touto otázkou sa súd prvej inštancie
vysporiadal v bode 50 odôvodnenia, pričom z tejto časti odôvodnenia je zrejmé, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie nebolo vedené úvahou o nedostatku porovnateľného komparátora, ale naopak, za
komparátorov vzal osoby v rovnakom, resp. obdobnom postavení, teda pedagogických zamestnancov

s dosiahnutým vzdelaním na úrovni profesora.
23.12. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odvolateľa v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
c) C.s.p., podľa ktorého dôvod pre vylúčenie konajúceho sudcu má spočívať v tom, že sudca ako vyšší
súdny úradník pôsobil na Krajskom súde v Košiciach, kde v rovnakej pozícii pôsobila dcéra vtedajšieho
rektora Technickej univerzity, ktorá bola spolužiačkou sudcu na Právnickej fakulte, na Krajskom súde

v Košiciach ďalej pôsobí sudca, ktorý je manželom právničky z právneho oddelenia žalovanej, pričom
ďalší sudca Krajského súdu v Košiciach pôsobil ako koncipient v kancelárii, v ktorej pôsobí advokátka
žalovanej strany.
23.13. Podľa ust. § 52 ods. 1 C.s.p., strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku
zaujatosti.

23.14. Podľa ust. § 49 C.s.p., sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. (2) Vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval
ten istý spor na súde inej inštancie. (3) Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

23.15. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa citovaných ustanovení zákona predstavuje výnimku z
významnejústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1Ústavy
Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu len
celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Vo všeobecnosti pomerom sudcu k sporu treba rozumieť

jeho konkrétny záujem na prejednávanej veci alebo na určitom výsledku rozhodnutia o nej, a teda pôjde
najmä o situáciu, keď alebo sám sudca je účastníkom právneho vzťahu, o ktorý v spore ide, alebo ak
sudca môže byť inak výsledkom konania priamo dotknutý vo svojich právach a oprávnených záujmoch.
Pomerom sudcu k sporu je aj skutočnosť, že získal informácie o spore inak ako než dokazovaním avnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo. Pomerom sudcu k stranám sporu (k ich zástupcom)
sa rozumie predovšetkým ich príbuzenský pomer alebo jemu podobný vzťah blízkych osôb, alebo tiež
osobný priateľský alebo naopak nepriateľský vzťah. Priateľstvo pritom treba chápať v užšom ako bežne

zaužívanou význame - ako pevný vnútorný vzťah ľudí prejavujúci sa navonok ako intenzívny v širokom
spektre najdôležitejších oblastí ich života. Z hľadiska intenzity je dôležité odlišovať takto definované
priateľstvo od iných medziľudských vzťahov, aj keď i tie sú neraz označované za priateľské. Za pomer k
stranesporusapretobeznaplnenia kvantitatívnychakvalitatívnychznakovpriateľstva(intenzityvzťahu)
nepovažujú napríklad ani vzťah k spoločnej záujmovej činnosti por. rozhodnutie NS SR sp. zn. 8 Nc

12/14), ani kolegiálny vzťah a ani fakt, že sa sudca so stranou pozná z iného dôvodu. Pomer k strane
môže byť založený tiež ekonomickou závislosťou sudcu napríklad v súvislosti so správou vlastného
majetku, prednáškovou, publikačnou alebo lektorskou činnosťou. Odvolací súd konštatuje, že žalobca
v intenciách takto vymedzených kritérií kvalifikovaný pomer zákonného sudcu k sporu, k jeho stranám
alebo k ich zástupcom podľa posúdenia nadriadeného súdu nenamietal a na podklade súdneho spisu
ho nezistil ani nadriadený súd.

23.16. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorého „..súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, konkrétne dôkazy
nehodnotil vo vecnej a časovej súvislosti s konaním žalobcu, ktorý podal rad podnetov, oznámení
a sťažností týkajúcich sa vedenia fakulty, resp. dekanky a zúčastnil sa aj tlačového brífingu v priestoroch
NS SR s poslancami, kde nadniesol veci, ktoré sa na fakulte neriešili, nehospodárnosť v nakladaní

s majetkom štátu, podal podnety na OLAF atď.“, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ako súd
prvej inštancie správne poznamenal v bode 61 odôvodnenia, konanie zamestnávateľa nemožno označiť
za diskriminačné z dôvodu, že ho ako také pociťuje zamestnanec. Odvolací súd vníma v subjektívnej
rovine predstavu žalobcu, že diskriminačné konanie malo súvisieť s oznamovaním protispoločenskej
činnosti, takúto súvislosť však nezistil ani súd prvej inštancie, odvolateľ takúto dôkaznú podporu

nenaznačuje v odvolaní a odvolací súd ju nezistil ani z obsahu súdneho spisu.
24. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok
súdu prvej inštancie ako v napadnutom zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania,
majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovanej v spore.
25. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.
26. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
27. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnej žalovanej nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).