Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200175
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): DIAGO SF s.r.o., so sídlom
Železničná 7, 977 01 Brezno, IČO: 36 037 443, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát,
so sídlom Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: 101611917/2022 zo dňa 30. mája 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-20S/82/2022 - 177 zo dňa

27. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov za
zdaňovacie obdobie roku 2018 a na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie
obdobia január 2018 - jún 2018 a august 2018 - december 2018.

2. Na základe daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č.
102275010/2021 zo dňa 15.11.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu
dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 92.929,45 Eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2018. Žalovaný rozhodnutím č. 101611917/2022 zo dňa
30.5.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil prvostupňové
rozhodnutie.

3. Správca dane zistil, že žalobca v predmetnom zdaňovacom období deklaroval predaj tovaru - tyčí a
prútov zo železa alebo ocele (patriaceho do kapitoly 72 Spoločného colného sadzobníka) s prenesením
daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. g) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
(ďalej aj „zákon o DPH“), pri ktorom nebola vyčíslená príslušná daň pre odberateľa Diago SK s.r.o.
Správca dane konštatoval, že zdaniteľné obchody deklarované faktúrami č. 1804963, č. 1805178,
č. 1805255, č. 1805379, č. 1805404 a č. 1805405 neboli odberateľom Diago SK s.r.o. priznané ani
deklarované. Preverením skladovej evidencie za rok 2018 správca dane nezistil výdaj tovaru (tyčí a

prútov) deklarovaného vyššie uvedenými faktúrami. Žalobca tiež nevysvetlil rozdiely v tržbách (nesúlad
medzi zaúčtovanými tržbami v účtovníctve a sumárnymi údajmi o dodaniach v daňových priznaniach) a
nevysvetlil, prečo sa formát fyzicky predložených faktúr nezhoduje s elektronickými faktúrami, a prečo
bola faktúra č. 1804963 zo dňa 23.11.2018 vystavená ešte pred deklarovaným dodaním tovaru dňa03.12.2018. Správca dane konštatoval, že žalobca predložením faktúr a dodacích listov nepreukázal,
že išlo o plnenie, pri ktorom je príjemca plnenia povinný platiť daň podľa § 69 ods. 12 písm. g) zákona o
DPH. Nakoľko žalobca splnenie podmienok pre prenos daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. g)

zákona o DPH nepreukázal, správca dane považoval transakcie za dodanie tovarov v tuzemsku podľa
§ 19 ods. 1 zákona DPH, pri ktorom vzniká platiteľovi povinnosť a vyrubil mu rozdiel na DPH, a to v
sume 85.018,05 Eur.
4.Správcadanetaktiežvyrubilžalobcovirozdieldanevovýške7.911,40Eurneuznajúcnároknaodpočet
dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH za nákup tovarov a

služieb od dodávateľa Diago SK s.r.o. na základe faktúr:
- č. 180035, dátum zdaniteľného plnenia 11.12.2018, základ dane v sume 6.959,00 Eur, DPH (20%) v
sume 1.391,80 Eur, predmet plnenia - zlievarenské formy,
- č. 180039, dátum zdaniteľného plnenia 13.12.2018, základ dane v sume 7.290,00 Eur, DPH (20%) v
sume 1.458,00 Eur, predmet plnenia - laser,
- č. 180034, dátum zdaniteľného plnenia 06.12.2018, základ dane v sume 8.556,00 Eur, DPH (20%) v

sume 1.711,20 Eur, predmet plnenia - strojné zariadenie,
- č. 180038, dátum zdaniteľného plnenia 16.12.2018, základ dane v sume 7.690,00 Eur, DPH (20%) v
sume 1.538,00 Eur, predmet plnenia - kotol dekla,
- č. 180036, dátum zdaniteľného plnenia 15.12.2018, základ dane v sume 9.062,00 Eur, DPH (20%) v
sume 1.812,40 Eur, predmet plnenia - vykurovacia pec (ďalej spolu aj „sporné dodávateľské faktúry“).

5. Správca dane konštatoval, že žalobca predloženými dôkazmi (faktúry, dodacie lístky, karty majetku)
nepreukázal nadobudnutie tovarov a služieb, tak ako deklaroval spornými dodávateľskými faktúrami.
Predložené karty majetku sú za rok 2019, nie za kontrolované obdobie. Názov dodávateľa v identifikácii
dodávateľa a na pečiatke (DIAGO SK s.r.o.) nezodpovedal názvu uvedenému v Obchodnom registri
v deklarovanom čase (Diago SK s.r.o.). Deklarovanie vyrovnania záväzkov podľa faktúr č. 180035,

č. 180038, č.180036 a č. 180039 zaúčtovaním postúpenia pohľadávky dňa 08.12.2018, tiež nie je
vierohodné, pretože deklarované plnenia a dodania tovarov ešte nenastali, t. j. sú deklarované až po
tomto dátume. K faktúre č. 180039 (zo dňa 13.12.2018), žalobca nepredložil žiadne prílohy, zároveň
táto faktúra má vyššie poradové číslo ako faktúry zo dňa 15.12.2018 a 16.12.2019, čo nenasvedčuje
dôveryhodnosti dokladov. Vo vzťahu k faktúre č. 180036 s predmetom dodania - vykurovacia pec

žalobca nevysvetlil existenciu dvoch faktúr s rovnakým číselným označením no s rôznym množstvom
plnenia (1 v. 2 kusy tovaru). Na žalobcom predložených faktúrach č. 180038 a č. 180036 sa nezhoduje
predmet fakturácie v porovnaní so zhodne číselne označenými faktúrami, len predloženými žalobcom
neskorším podaním. Žalobca ani po výzve správcu sane nepredložil doplňujúce doklady vzťahujúce sa
k deklarovanému nákupu (napríklad certifikáty, objednávky, doklad pôvodu, technické správy, záručný

list, revízna správa, a pod.) na preukázanie reálnosti deklarovaného nákupu tovaru.
6. Správca dane tiež podotkol, že v období od 17.03.2018 do 23.01.2019 bol jediným spoločníkom
spoločnosti Diago SK s.r.o a od 21.02.2018 do 19.12.2018 jej konateľom, Ing. Slavomír Kupčok - konateľ
žalobcu, preto bolo v možnostiach žalobcu zabezpečiť si dostatočné dôkazné prostriedky k vzájomným
obchodným transakciám, keďže išlo o spriaznené osoby. Dňa 19.12.2018 vstúpila spoločnosť Diago

SK s.r.o. do likvidácie a jej konateľom sa stal Martin Novák, ktorý bol podľa zistení správcu dane
zaangažovaný minimálne v 50 spoločnostiach v Českej republike a 100 spoločnostiach v Slovenskej
republike. Spoločnosť Diago SK s.r.o. nepodala za zdaňovacie obdobie december 2018 daňové
priznanie, kontrolné ani súhrnne výkazy, konateľ je nekontaktný, čím je dôveryhodnosť obchodného
partnera, dokladov a ním deklarovanej ekonomickej činnosti spochybnená.

7. Vzhľadom na nedostatočné vyjadrenia žalobcu k priebehu deklarovaných obchodov, nekompletné
doklady, zistené nezrovnalosti a prepojenosť zúčastnených subjektov dospel správca dane k záveru o
nesplnení podmienok pre vznik daňových nárokov u žalobcu.
II. Konanie pred správnym súdom
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na toho času vecne a miestne príslušný

Krajský súd v Trnave. Domáhal sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia
(vrátane prvostupňového rozhodnutia) a vrátenia veci na ďalšie konanie. Správny súd v Bratislave (ďalej
aj „správny súd“), na ktorý prešiel výkon súdnictva podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.
z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o správnej žalobe rozhodol
rozsudkom sp. zn. TT- 20S/82/2022 zo dňa 27.03.2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „SSP“). Žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného ako i
rozhodnutie správcu dane preskúmal v medziach žalobných dôvodov a v rozsahu vymedzenom vsprávnej žalobe. Viaceré žalobné dôvody žalobcu pritom považoval za vágne a generické, majúce
povahu všeobecných vyjadrení pre všetky kontrolované zdaňovacie obdobia, s absenciou bližšej
špecifikácie (napríklad neoznačenie konkrétnych osôb, ktoré mali byť vypočuté či nevymedzenie

dôkazov, ktoré daňové orgány nevykonali, resp. nesprávne vyhodnotili a ktoré preukazovali zdaniteľné
obchody).
10. Správny súd vysvetlil, že v daňovom konaní má dôkaznú povinnosť daňový subjekt, a dokazovanie
vykonáva správca dane, pritom sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej
pravdy. Zdôraznil, že správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňového subjektu, avšak

je prvotne povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
dane. Na povinnosť uniesť vlastné dôkazné bremeno nemožno rezignovať len odkazom na povinnosti
správcu dane pri dokazovaní. Konštatoval, že bolo povinnosťou žalobcu vymedziť dostatočne jasne a
presne dôkazy, ktoré navrhuje vykonať, tak aby bolo možné vyhodnotiť, či môžu mať vplyv na zistenie
skutočností nevyhnutných na účely správy daní. Pokiaľ žalobca dôsledne nesplnil svoje povinnosti
vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 Daňového poriadku, nie je podľa správneho súdu namieste námietka, že

správca dane neumožnil žalobcovi realizovať jeho procesné práva.
11. V napadnutom rozsudku správny súd ďalej konštatoval, že daňové orgány postupovali správne, keď
žalobcovi vyrubili rozdiel na dani z dôvodu, že nepredložil dostatočné dôkazy na preukázanie splnenia
podmienok pre prenos daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. g) zákona o DPH. Z predloženého
administratívneho spisu podľa správnemu súdu vyplynulo, že správca dane preverením spoločnosti

Diago SK, s.r.o. ako odberateľa žalobcu zistil, že v decembri 2018 si nedeklaroval nadobudnutie tovarov
v zmysle faktúr uvedených v bode 3 tohto rozsudku. Správny súd poukázal aj na ďalšie zistenia správcu
dane vo vzťahu k spoločnosti Diago SK s.r.o. a to, že od 19.12.2018 vstúpila do likvidácie; likvidátorom a
konateľom sa stala osoba, u ktorej bol predpokladal, že ide o osobu účelovo využívanú na deklarovanie
fiktívneho podnikania v spoločnostiach; spoločnosť nepodala daňové priznania k DPH, či kontrolné a

súhrnne výkazy, čím sa vyvracia vierohodnosť, preukaznosť a pravdivosť dokladov, a spoločnosti bola
ex offo zrušená registrácia pre DPH ku dňu 29.02.2020. Správny súd upriamil pozornosť aj na to, že
konateľ žalobcu (Ing. Slavomír Kupčok) mal mať vedomosť o zdaniteľných obchodoch deklarovaných
faktúrami a o dokladoch, keďže bol aj konateľom spoločnosti Diago SK s.r.o (do 19.12.2018), pritom
pri vypočutí (vo vyrubovacom konaní) boli jeho vyjadrenia len všeobecné. Správny súd poukázal aj na

zistenie správcu dane ohľadom nevydania tovaru zo skladu žalobcom spoločnosti Diago SK s.r.o. a
spochybneniefaktúryč.1804963zodňa23.11.2018,ktorábolavyhotovenápreddeklarovanýmdodaním
tovaru dňa 03.12.2018. V napadnutom rozsudku správny súd konštatoval, že správca dane oboznámil
žalobcu so svojimi zisteniami a dal žalobcovi možnosť vyvrátiť pochybnosti ohľadom deklarovaného
plnenia, ktoré žalobca nerozptýlil.

12. Podľa správneho súdu boli správne aj závery daňových orgánov, na základe ktorých žalobcovi
neuznali nárok na odpočet dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
pretože nepredložil dostatok dôkazov na preukázanie materiálnej existencie plnenia deklarovaného
spornými faktúrami. Zdôraznil, že materiálnu existenciu plnenia mal v prvom rade preukázať žalobca.
Správny súd mal na základe administratívneho spisu preukázané rozdielne označenie predmetu na

faktúrach č. 180038 a č. 180036 na zhodne číselne označených dokladoch, ako aj nepravidelné
číslovanie faktúr, ktoré žalobca nevysvetlil, čo nenasvedčuje dôveryhodnosti predložených dokladov
(faktúra č. 180039 zo dňa 13.12.2018 s dátumom dodania 13.12.2018 má vyššie poradové číslo ako
faktúry zo dňa 15.12.2018 s dátumom dodania 15.12.2018 a zo dňa 16.12.2018 s dátumom dodania
16.12.2018). Správny súd poukázal aj na to, že deklarovaný spôsob platby - vyrovnanie záväzkov

zaúčtovaním postúpenia pohľadávky dňa 08.12.2018 nie je vierohodné (v čase postúpenia pohľadávky
deklarované plnenia a dodania tovarov z faktúr č. 180035, č. 180038, č. 180036 a č. 180039 ešte
nenastali a neexistovali), čo vzbudzuje pochybnosti o ich reálnom uskutočnení (dodaní). Správny súd
poukázal aj na to, že predložené doklady nepreukazujú a neidentifikujú, aké technické zariadenia boli
dodané (nepreukázané technické parametre, technické správy, objednávky, záručné listy, doklady o

preprave a pod., prípadne iné dôkazy o preukázaní deklarovaných plnení deklarovaným dodávateľom);
že predložené odovzdávacie protokoly nedostatočne špecifikujú predmet dodania; že absentujú doklady
ohľadom deklarovaného nákupu (napríklad certifikáty, objednávky, doklad pôvodu, technické správy,
záručnýlist,revíznaspráva)ažekfaktúreč.180036žalobcanevysvetlilexistenciudvochfaktúrsrôznym
obsahom a množstvom plnenia (fakturácie jedného a dvoch kusov tovaru).

13. Za nedôvodnú považoval správny súd námietku žalobcu ohľadom nesprávneho hodnotenia obsahu
technického nosiča dát a námietku, že až do oznámenia prvostupňového rozhodnutia nemal žalobca
vedomosť o tom, že správca dane obsah USB kľúča nevie vyhodnotiť. Správny súd pritom poukázal
na zápisnice z ústnych pojednávaní a konštatoval, že správca dane sa k USB nosiču (predloženomžalobcom 15.07.2020) vyjadril už na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2020, keď upozornil žalobcu, že
obsahuje súbory MRP, ktoré sa nedajú otvoriť, a že tento dôkazný prostriedok neobsahuje požadované
doklady a dôkazy (okrem súborov MRP obsahoval aj skeny faktúr). Ďalší externý disk HDD Verbatin

(predložený žalobcom 06.10.2020) s účtovníctvom za roky 2014 - 2018 podľa správcu dane neobsahuje
požadované dokumenty, čo tiež vyplýva zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 27.10.2020.
Žalobca preto podľa názoru správneho súdu mal možnosť na uvedené v administratívnom konaní
zareagovať a uniesť dôkazné bremeno.
14. Správny súd k námietke žalobcu ohľadom nevypočutia bývalého konateľa žalobcu Ing. Slavomíra

Kupčoka uviedol, že ten bol vypočutý v priebehu vyrubovacieho konania (dňa 22.04.2021) a k sporným
faktúram sa bližšie nevyjadril.
15. Námietku žalobcu ohľadom absencie postupu správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku,
kedy nebol vyzvaný na odstránenie nedostatkov a zrejmých rozporov, vyhodnotil správny súd ako
neopodstatnenú. Z obsahu zápisnice z 27.10.2020 mal správny súd preukázané, že správca dane
oznámil žalobcovi svoje skutkové zistenia ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Z

uvedeného dôvodu správny súd považoval za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že v priebehu daňovej
kontroly nebola spochybnená existencia materiálneho plnenia. Správny súd upozornil, že samotné
predloženie príjemky bez ďalších relevantných podkladov je nepostačujúce na preukázanie materiálnej
existencie plnenia. Rovnako nepostačuje len predloženie faktúr či dodacieho lístka, ak správca dane
nadobudne pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu.

16. Správny súd poukázal aj na zásadu primeranej odbornej starostlivosti štatutára pri výkone funkcie
a pochybnosti, ktoré mal pri konaní konateľa žalobcu (skladovanie kompletného účtovníctva žalobcu
v blízkosti kotolne s následným požiarom, či nepreverenie osoby, ktorej odpredáva obchodný podiel a
ktorá sa stane jej konateľom).
17. Právne posúdenie veci vykonané daňovými orgánmi považoval správny súd za správne. Pretože

nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane - materiálna
existencia zdaniteľných plnení deklarovaných spornými dodávateľskými faktúrami, nebolo možné
aplikovať judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-69/17, C-159/17 a C-329/18 alebo rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/5/2020 z 08.12.2020. Správny súd zdôraznil, že žalobcom uvádzané
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-610/19 (Vikingó), C- 446/15 (Signum Alfa), C-277/14

(Stefanek) či rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/81/2013 vychádzajú zo skutkového stavu,
pri ktorom bolo preukázané dodanie tovaru či vykonanie služby a spornou bola identita ich skutočného
dodávateľa, resp. jeho personálne a materiálne zdroje, čo nebol prípad žalobcu.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
18. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440

ods. 1 písm. f), g) a h) SSP, t. j. z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávneho právneho
posúdenia veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažnostným návrhom sa
sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie, eventuálne navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a vec
vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi prizná náhradu trov konania.

19. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil v podstatnom a nosnom rozsahu rovnako ako podanú
správnu žalobu, o ktorej rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom. V rámci vymedzených
sťažnostných dôvodov uviedol sťažovateľ najmä tieto sťažnostné body:
-správcadanenevykonaldostatočnédokazovanie,keďodmietolvykonaťžalobcomnavrhovanédôkazy,
ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie, čím správca dane postupoval v rozpore s § 3, § 24

a § 45 Daňového poriadku. V dôsledku toho správca dane nezistil skutkový stav v takej miere, aby
bol preukázaný jeho záver o nesplnení podmienok na odpočet dane. Žalovaný na túto jeho námietku
neprihliadal;
- správca dane nevyhodnotil predložené a získané dôkazy vo vzájomných súvislostiach s poukazom na
§ 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správny súd námietku nesprávneho postupu žalovaného pri vyhodnotení

dokazovania neskúmal z hľadiska súladu so zákonom, najmä ustanoveniami § 3 ods. 2, ods. 3 a § 24,
§ 45 Daňového poriadku ako aj s obsahom administratívneho spisu. Vzhľadom na to, že správny súd
námietky žalobcu v naznačenom smere nevyhodnotil, dopustil sa porušenia ust. § 139 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku, ktoré upravuje náležitosti odôvodnenia rozsudku správneho súdu;
- žalovaný v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR zaťažil sťažovateľa dôkazným

bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplýva;
- v napadnutom rozsudku sa nenachádza žiadna argumentácia k okolnostiam vyplývajúcim z
predložených dokladov týkajúcich sa realizácie obchodu. V žalobe sťažovateľ namietal, že žalovaný
nevyhodnotil všetky získané dôkazy, ako aj skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti a poukázalna to, že dňa 16.10.2020 doručil správcovi dane ďalšie doklady. Správca dane disponoval externým
diskom HDD, na ktorom malo byť jeho účtovníctvo a skladové hospodárstvo. Tvrdil aj, že „účtovné a
daňové doklady, ktoré boli zaistené OČTK dňa 16.12.2019... sa dostali do dispozície správcovi dane

dňa 23.06.2020“. Namietal, že o skutočnosti, že nosič dát nie je možné otvoriť, sa dozvedel až z
prvostupňového rozhodnutia;
- správca dane postupoval nesprávne a v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď ho oboznámil s
pochybnosťami až v protokole z daňovej kontroly. Preukázanie toho, že správca dane ho podľa § 46 ods.
5 Daňového poriadku vyzval k odstráneniu pochybností o predložených dokladoch, ktoré mu predtým

zákonnýmspôsobomoznámil,jepodľasťažovateľadôkaznýmbremenomsprávcudane,pričomsprávca
dane ohľadne chýbajúcej výzvy toto dôkazné bremeno podľa názoru sťažovateľa neuniesol;
- z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, ktorá hmotnoprávna podmienka nebola splnená. Zároveň
konštatovanie o nesplnení hmotnoprávnych podmienok je predčasné. Z predložených dôkazov
vyplýva splnenie hmotnoprávnych podmienok (zmluvy, objednávky, faktúry, montážny denník, skladová
evidencia, svedecké výpovede, kontrolné výkazy, výpisy z účtu v banke). Správca dane podmieňoval

uznanie odpočtu dane skutočnosťami, ktoré z ustanovení zákona o DPH nevyplývajú, pritom sťažovateľ
poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-154/20 Kemwater ProChemie, s.r.o.;
- správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, pritom na uvedené nedostatky bol upozornený
pred vydaním protokolu z daňovej kontroly (vo vyjadrení zo dňa 06.10.2020) a aj pred vydaním
rozhodnutia vo vyrubovacom konaní (zápisnica zo dňa 12.11.2021). Správca dane sa nevysporiadal ani

s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ C-69/17 Siemens Gamesa, Renewable energy Romania SRL zo
dňa 19.12.2018, C-159/17 Dobre M. Marius zo dňa 07.03.2018 a C-329/18 Altic SIA zo dňa 03.10.2019,
a jeho ustálenou rozhodovacou praxou;
- nesplnenie formálnych požiadaviek nesmie podľa sťažovateľa spochybniť právo na odpočítanie DPH,
pokiaľ sú splnené hmotnoprávne podmienky vzniku tohto práva. Pochybnosti správcu dane vznikli z

dôvodu nezrovnalostí v dodávateľskom reťazci. Správca dane pritom v snahe vyhnúť sa „podvodnému
konaniu“ hľadá dôvod pre konštatovanie porušenia podmienok podľa zákona a účelovo požaduje
splnenie rôznych formálnych požiadaviek vyplývajúcich z účtovníctva, predloženie rôznych potvrdení,
ktoré žalobca opomenul viesť alebo podľa správcu dane nespĺňajú všetky náležitosti (avšak tieto
formálne požiadavky nie sú podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o

DPH). Nesplnenie formálnych požiadaviek nemá za následok nemožnosť predložiť jednoznačný dôkaz
o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené, pretože správca dane nespochybnil reálnu existenciu
plnenia;
- správny súd sa nezaoberal jeho námietkou týkajúcou sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom
konaní a nevyhodnotil jeho námietky k vedomosti o prípadnej účasti na daňovom podvode.

20. Žalovaný vo vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Odkázal na
odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia i na vyjadrenie k žalobe a zotrval na svojich záveroch.
S napadnutým rozsudkom sa plne stotožnil. Zopakoval, že z predložených dôkazov a vyjadrení
sťažovateľa nebolo možné vierohodne preukázať oprávnenosť uplatneného odpočítania dane.
Predloženédoklady,účtovníctvoanidaňovépriznaniačikontrolnévýkazybezpochybnostinepreukazujú

splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených pre vznik práva na odpočítanie dane z dôvodu,
že v nich boli zistené významné rozpory a nezrovnalosti, ktoré neboli žalobcom odstránené ani
vysvetlené. Nepovažoval sa rozporné spochybnenie dobromyseľnosti, odbornej starostlivosti či náležitej
obozretnosti sťažovateľa a záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok. Zdôraznil, že sťažovateľ
má viesť svoje účtovníctvo správne, úplne a preukázateľne. Uviedol, že sťažovateľ konal neobozretne

a neodborne, keď uskladnil svoje účtovníctvo v priestoroch kotolne, kde došlo k jeho poškodeniu,
preto sa dostal do dôkaznej núdze. U sťažovateľa podľa žalovaného nebolo preukázané splnenie
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, preto nebolo možné posudzovať ani podvodné
konanie.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Prejednávaná vec bola dňa 12.11.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie
senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/46/2024.
22. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal

napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP],
pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.
1, § 443 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo
veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospelk záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR
www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

23. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.“

27. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
28.Predmetomkasačnéhokonaniajenapadnutýrozsudok,ktorýmsprávnysúdzamietolakonedôvodnú
správnu žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov
o určení rozdielu dane sťažovateľovi na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2018
z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok na prenos daňovej povinnosti a z dôvodu nesplnenia

hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane - materiálnej existencie plnení.
29. Hneď na úvod je potrebné uviesť, že kvalita kasačnej sťažnosti v značnej miere predurčuje
obsah rozhodnutia kasačného súdu a všeobecná či strohá kasačná argumentácia vedie k vybaveniu
kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov (porovnaj napr. aj nasledovné rozhodnutia
kasačného súdu - sp. zn. 1Svk/18/2022 zo dňa 28.03.2024, sp. zn. 4Sfk/44/2022 zo dňa 27.07.2023).

Hoci je kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom pomerne rozsiahla (20 strán), na mnohých miestach
je všeobecná, bez väzby na konkrétne skutkové okolnosti dané v preverovanom zdaňovacom období
december 2018. Sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/
SSP. Jednotlivé dôvody - sa na škodu veci - v texte sťažnosti prelínajú a nie sú formálne zaradené pod
konkrétne zákonné ustanovenia, preto ich kasačný súd uvádza, tak ako ich sám bol schopný s niektorým

z citovaných zákonných ustanovení prepojiť.
30. Podstatné kasačné námietky spočívali v tom, že: (i) napadnutý rozsudok je nedostatočne
odôvodnený, (ii) nebol dodržaný postup podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, osobitne v súvislosti s
oboznámením o nečitateľnosti predložených elektronických súborov a (iii) na sťažovateľa správca dane
neprimerane preniesol dôkazné bremeno.

31. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj
právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa
s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol a v tomto smere
poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/30/2024 zo dňa 10.02.2025 (za
zdaňovacie obdobie október 2018), sp. zn. 3Sfk/20/2024 zo dňa 20.08.2025 (za zdaňovacie obdobie

jún 2018) či sp. zn. 4Sfk/27/2024 zo dňa 19.11.2024 (za zdaňovacie obdobie september 2018). Tieto
rozhodnutia sa týkali zdaňovacích období, za ktoré bola vykonaná rovnaká daňová kontrola zavŕšená
rovnakým protokolom ako za v tomto konaní posudzované zdaňovacie obdobie december 2018.
32. Kasačný súd preto postupom v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na závery rozsudku Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/27/2024 zo dňa 19.11.2024 vydaného v obdobnej skutkovej a

právnej situácii, kedy kasačný súd vyhodnotil kasačné námietky sťažovateľa ako nedôvodné a kasačnú
sťažnosť postupom podľa § 461 SSP zamietol. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje
na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje, na toto rozhodnutie
poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami či doplneniami textu v hranatých
zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite

s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku.
„Ku kvalite odvodnenia napadnutého rozsudku33. Skôr, ako najvyšší správny súd pristúpi k odôvodneniu jednotlivých kasačných námietok, z
dôvodu, že podstatná časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka práve nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, je potrebné [preskúmať kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku].

34. Sťažovateľ pritom napadnutému rozsudku vytýka, že na jeho námietky dostatočne nereaguje.
Osobitne poukázal na to, že v napadnutom rozsudku sa nenachádza žiadna argumentácia k okolnostiam
vyplývajúcich z predložených dokladov týkajúcich sa realizácie obchodu a že sa správny súd
nedostatočne vysporiadal s námietkou, že žalovaný nevyhodnotil všetky získané dôkazy, ako aj
skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti vo vzájomných súvislostiach.

35. Kasačný súd (obdobne ako správny súd) konštatuje, že námietky vznesené v správnej žalobe
boli formulované vo veľmi všeobecnej rovine, bez hlbšieho poukazu na konkrétne plnenia (dodanie
tovaru a služieb - brúska a generálna oprava vyvažovačky a skúšačky ložísk [v tejto veci najmä strojné
zariadenie, zlievarenské formy, vykurovacia pec, kotol, laser]) či tvrdenia a dôkazy predloženým k
v tomuto zdaňovaciemu obdobiu (september [v tejto veci december] 2018). Sťažovateľ v správnej
žalobe síce namietal hodnotenie predložených dokladov, správna žaloba však neobsahuje konkrétne

mienenú argumentáciu, v ktorej by sťažovateľ adresne rozporoval konkrétne závery správcu dane v
súvislosti s hodnotením dôkazov zo str. 20-27 [18 - 26] prvostupňového rozhodnutia - v čom bolo
nesprávne hodnotenie faktúr a kariet majetku, dodacích listov [...]. Z miery všeobecnosti žalobných
námietok vyplýva aj miera všeobecnosti, akou na vznesené žalobné námietky reagoval správny
súd. Správny súd toto svoje východisko ozrejmil odkazom na bod 50. odkazovaného rozsudku [v

tejto veci v bode 50 napadnutého rozsudku, keď konštatoval, že „obsah podanej správnej žaloby
bol vo vzťahu k viacerým žalobným dôvodom vágny, bez bližšej špecifikácie, majúci skôr povahu
všeobecných vyjadrení použiteľných pre všetky kontrolované zdaňovacie obdobia, nie konkrétne vo
vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu december 2018 (neoznačenie konkrétnych osôb, ktoré mali byť v
konaní vypočuté, nevymedzené dôkazné prostriedky, z ktorých malo vyplývať preukázanie zdaniteľných

obchodov, ktoré finančné orgány podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotili, prípadne nevykonali).
Úlohou správneho súdu ale nie je, aby za žalobcu vyhľadával, konkretizoval prípadne domýšľal, exaktne
ktoré osoby, prípadne dôkazné prostriedky mal žalobca na mysli“].
36. [Otázku podmienok pre prenos daňovej povinnosti pri predaji tyčí a prútov zo železa alebo ocele
sťažovateľ osobitne v správnej žalobe nenamietal, správny súd sa napriek tomu tejto otázke venoval

v bodoch 54 - 57 napadnutého rozsudku. Sťažovateľ proti týmto záverom správneho súdu v kasačnej
sťažnosti nebrojil ani námietkou nedostatočného odôvodnenia ani námietkou nesprávneho právneho
posúdenia veci, preto sa im kasačný súd z dôvodu viazanosti sťažnostnými bodmi nevenuje.]
37. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné vyjadrenie správneho súdu k hodnoteniu predložených
dôkazov správcom dane, na uvedené správny súd osobitne reagoval poukazom na bod 43.

odkazovaného rozsudku [v bodoch 58 až 66 napadnutého rozsudku]. [...] Nad rámec uvedeného
kasačný súd verifikoval odôvodnenie napadnutého [preskúmavaného] rozhodnutia a prvostupňového
rozhodnutia a konštatuje, že tieto sa podrobne venujú predloženým dôkazom a skutočnostiam z nich
vyplývajúcim a tieto hodnotia vo vzájomných súvislostiach - osobitne na str. 23 a 24 napadnutého
rozhodnutia [21 - 22 preskúmavaného rozhodnutia] a str. 20-27 [18 - 26] prvostupňového rozhodnutia.

38. [...]
39. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nezaujal stanovisko k jeho námietke, že správca dane
nevyhodnotil, resp. nekomparoval kontrolné výkazy. Kasačný súd konštatuje, že táto žalobná námietka
bola formulovaná na strane 4 správnej žaloby a bola vznesená v širšom kontexte, keď sťažovateľ
namietal vyhodnotenie viacerých dôkazov (napríklad aj technických nosičov). Samotná skutočnosť, že

sa správny súd vzhľadom na rozsah a povahu formulácie uvedenej námietky primárne zameral na
hodnotenie dôkazov vo všeobecnosti, za stavu, keď sa žalovaný sa ku kontrolným výkazom vyjadril
(napr. na str. 27 napadnutého rozhodnutia [25 preskúmavaného rozhodnutia]) - v kontexte predmetnej
veci - uvedená skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí ani napadnutého
rozsudku správneho súdu. Vo všeobecnosti kvalita a obsah námietky v správnej žalobe do značnej

miery predurčuje spôsob, akým sa s ňou vysporiada správny súd - v zodpovedajúcej miere detailov v
relevantných právnych, resp. skutkových otázkach.
40. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na rozsudok najvyššieho správneho súdu - sp. zn.
3Sžfk/24/2020, ktorý sa však vzťahoval na iný skutkový stav, kedy nebola spochybnená materiálna
existencia plnenia tak, ako to je v tu prejednávanej veci (k tomu pozri rozsudok najvyššieho správneho

súdu sp. zn. 8Sžfk/91/2020: „Za daného skutkového stavu preto bolo, podľa názoru kasačnému súdu,
účelné vyhodnotiť aj zistenia správcu dane, ktoré vyplynuli z kontrolných výkazov... tieto zistenia môžu
byť relevantné pri právnom posúdení veci a to v závislosti od toho, či daná faktúra bola alebo nebola
zaúčtovaná dodávateľom, konkrétne, vo vzťahu k nepriznaniu nároku z dôvodu absencie niektorej zhmotnoprávnych podmienok tohto nároku (v danom prípade prichádza do úvahy nepreukázanie, že
predmet plnenia dodala sťažovateľovi iná zdaniteľná osoba), respektíve pri splnení hmotnoprávnych
podmienok, avšak za súčasného úniku dane prichádza do úvahy aj podvodné konanie, pri ktorom však

dôkazné bremeno znáša správca dane“).
41. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na akúsi odbornú notorietu (k tomu pozri napr. rozsudok
najvyššieho súdu - sp. zn. 3Sžo/56/2014 zo dňa 01. júla 2015), že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, je nepochybne aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.

j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 60/04 a i.). Túto
požiadavku zdôrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
42. Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko).
43. V súhrne napadnutý rozsudok spĺňa štandard podľa § 139 ods. 2 SSP. Hoci v niektorých
prípadoch správny súd explicitne k jednotlivým parciálnym žalobným námietkam osobitné stanovisko
nezaujal, s podstatou žalobnej argumentácie sa vysporiadal. Napadnutý rozsudok reaguje - v primeranej
kvalitatívnej rovine - na podstatné žalobné námietky, a to aj s ohľadom na mieru všeobecnosti

ich tvrdenia. Z uvedených dôvodov kasačný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Úkony podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku - čitateľnosť elektronických súborov
44. Kasačný súd verifikoval, že správny súd sa odkazom na bod 45. odkazovaného [v bode 63 až
65 napadnutého] rozsudku vysporiadal s oboznamovaním sťažovateľa na ústnych pojednávaniach

v priebehu daňovej kontroly, konkrétne zo dňa 06.10.2020 a 27.10.2020. Sťažovateľ teda nebol o
nemožnosti otvoriť nosiče dát oboznámený až v protokole tak, ako to tvrdil v kasačnej sťažnosti -
uvedené netvrdil ani správny súd v napadnutom rozsudku (k tomu pozri bod 45 odkazovaného [body 63
až65napadnutého]rozsudku).Vyhodnoteniesprávnehosúdu,žesťažovateľbolonemožnostiotvorenia
dátových nosičov oboznámený už na ústnych pojednávaniach zo dňa 06.10.2020 a 27.10.2020,

zodpovedajú aj obsahu administratívneho spisu. Nie je teda pravdivé opakované tvrdenie sťažovateľa,
že sa o nemožnosti otvoriť nosiče dát dozvedel až z prvostupňového rozhodnutia, resp. z protokolu.
45. Vzhľadom na vyššie uvedené, bola sťažnostná argumentácia smerujúca k tomu, že nebol dodržaný
postup podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, osobitne v súvislosti s oboznámením o nečitateľnosti
predložených elektronických súborov, vyhodnotená ako nedôvodná.

46. Sťažnostná námietka, že v čase výkonu daňovej kontroly správca dane disponoval kompletnými
účtovnými dokladmi, pretože tieto boli zaistené Kriminálnym úradom finančnej správy jednak nebola
vznesená v správnej žalobe a navyše ani v kasačnej sťažnosti nebola konkrétne vznesená - žalobca
nepoukázal na to, ktorý konkrétny účtovný doklad (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu september
[december]2018),ktorývadministratívnomkonanísťažovateľnepredložil,malpodľanehosprávcadane

mať týmto spôsobom k dispozícii.
47. Kasačný súd zdôrazňuje, že v správnom súdnictve v zásade platí koncentračná zásada, v zmysle
ktorej je uvádzanie skutkových okolností a právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných návrhov
obmedzené, až na výnimky stanovené zákonom v citovanom ustanovení SSP, len do uplynutia lehoty
na podanie žaloby.

K dôkaznému bremenu
48. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa
dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie.
Zákon o DPH vyžaduje na vznik tohto nároku súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnejpodmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si
uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.
49. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane vyplývajúce z čl. 168 a nasl. Smernice

2006/112/ES sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná
pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje
a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom
(sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane (prevzaté aj do zákona o DPH - § 19 ods. 1 a 2, § 49 ods. 2 a § 51 ods.

1) nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje
(sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté (rozsudok najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. júna 2022).
50. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie nepochybne prostriedkom, ktorý podporuje
tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal. Je však použiteľný
len vtedy, ak je nepochybné, že odráža skutočnosť. Kasačný súd však poukazuje na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 241/07-44 zo dňa 18.09.2008, podľa ktorého „zo zásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,
a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o
ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,

na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa
prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu“.
51. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že neuznali nárok žalobcu na odpočítanie
DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH z dôvodu, že nepredložil
dostatok dôkazov na preukázanie reálnosti plnenia deklarovaného predloženými faktúrami t. j. prvú

hmotnoprávnu podmienku - materiálnu existenciu plnenia (napr. str. 24 a 25 napadnutého rozhodnutia
[21 a 22 preskúmavaného rozhodnutia]).
52. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že dôkazné bremeno, ktorým bol sťažovateľ v predmetnom
daňovom konaní zaťažený, nepovažuje za neprimerané. Niektoré zo vznesených pochybností sa týkali
vzťahov a okolností medzi sťažovateľom a jeho deklarovanými dodávateľom (prepojenosť dodávateľa

[spoločnosti Diago SK s.r.o.] so sťažovateľom v osobe konateľa, nekontaktnosť dodávateľa a pod.).
Pochybnosti sa teda netýkali subdodávateľa alebo nezrovnalostí v predchádzajúcich transakciách a
stupňoch reťazca, ale vzťahu sťažovateľa s jeho priamym dodávateľom [spoločnosťou Diago SK s.r.o.],
preto sťažovateľova argumentácia rozhodnutím SD EÚ C-60/19 (Vikingo), a rozsudkom najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 3Sžfk/15/2020 nezodpovedá skutkovým a právnym okolnostiam prejednanej

veci.Správcadanenavyšespochybnilmateriálnuexistenciuplneniaajďalšímiskutočnosťami[zhrnutými
v bode 5 tohto rozsudku, napr. označenie predmetu faktúr č. 180038 a č. 180036 je na zhodne
označených dokladoch uvedených rozdielne; číslovanie faktúr, ktoré sťažovateľ vystavil je nepravidelné
(skoršia faktúra č. 180039 zo dňa 13.12.2018 so skorším dátumom dodania má vyššie poradové číslo
ako neskoršie faktúry zo dňa 15.12.2018 a 16.12.2019 s neskorším dátumom dodania); deklarované

vyrovnanie záväzkov zaučovaním postúpenia pohľadávky zo dňa 08.12.2018 je nevierohodné, pretože
deklarované plnenia a dodania tovarov v tom čase ešte nenastali; sťažovateľ nepredložil doplňujúce
doklady vzťahujúce sa k deklarovanému nákupu na preukázanie jeho reálnosti, napríklad certifikáty,
objednávky, doklad pôvodu, technické správy, záručný list, revízna správa, a pod.)]. Predložené doklady
teda nemali len formálne nedostatky tak, ako to tvrdil sťažovateľ. Sporný bol samotný predmet plnenia

[...] - preto aj pri aplikácii rozhodnutia SD EÚ Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/2020 je správny záver
správneho súdu o tom, že vznesené pochybnosti správcu dane boli dostatočné. Kasačný súd zastáva
názor, že od sťažovateľa možno spravodlivo požadovať, aby vedel vysvetliť, preukázať podstatu ním
realizovaných obchodov.
53. Správca dane spochybnil reálnosť dodania tovaru a služieb - deklarovaných zdaniteľných obchodov.

Dôkazné bremeno ich preukázania bolo následne na sťažovateľovi. V súdenom prípade bola sporná
hmotnoprávnapodmienkanaodpočítaniedane,žepredmetnéplnenie(dodanietovaruaslužieb)fakticky
existuje a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia).
54. Sťažovateľ tak má, pokiaľ ide o jeho dôkazné bremeno, dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť sťažovateľa spočívala v samotnom uplatnení práva

na odpočítanie dane a následne povinnosť sťažovateľa dokázať svoje tvrdenie vyjadruje jeho dôkazné
bremeno. Úlohou správcu dane je tvrdené skutočnosti verifikovať a prípadne relevantne spochybniť. V
prípade ich spochybnenia (k čomu v posudzovanom prípade došlo) bolo následne na sťažovateľovi, aby
pochybnostisprávcudanevyvrátil(kčomunedošlo).Jeprávenasťažovateľovi,abysizaobstaralvhodnédôkazy preukazujúce, že predmetné plnenie bolo reálne a nešlo o fiktívne plnenie. Pokiaľ sťažovateľ
neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorý by následne v daňovom konaní nebol správcom dane
spochybnený, neuniesol svoje dôkazné bremeno.

55. . [...]
56. Vzhľadom na uvedené má kasačný súd, totožne s krajským [správnym] súdom, za to, že sťažovateľ
neuniesol svoje dôkazné bremeno, pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane. V prípade, ak hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú zo strany sťažovateľa
preukázané (k čomu v súdenom prípade nedošlo), nie je dôvodom na zamietnutie odpočítanie dane

daňový podvod (ktorý by prichádzal do úvahy v prípade splnenia hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane) a súvisiaci kasačný bod sťažovateľa teda nie je dôvodný a nebolo ani potrebné
skúmať predpoklady na posúdenie veci ako daňového podvodu.
57. Kasačný súd poznamenáva, že z vykonaných dôkazov nemožno vyvodiť záver, že existencia plnení
(brúska a generálne opravy [v tejto veci najmä strojné zariadenie, zlievarenské formy, vykurovacia pec,
kotol, laser]) špecifikovaných vo faktúrach v tomto zdaňovacom období bola preukázaná. Plnenia, ktoré

boli predmetom dodávok na základe príslušných [sporných] dodávateľských faktúr neboli dostatočne
individualizované ani na základe objektívnych individualizačných kritérií samotných plnení (rozdielne
špecifikácia tovaru na zhodne číselne označenej faktúre, [...]) a takáto individualizácia nebola následne
preukázaná ani na základe vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia vo vzájomných súvislostiach v
priebehu daňovej kontroly/vyrubovacieho konania. Na uvedené skutočnosti poukázal aj žalovaný na str.

23 napadnutého ) [21 a 22 preskúmavaného] rozhodnutia (k tomu pozri bod 4 [5] tohto rozsudku).
58. Kasačný súd dáva do pozornosti, ako už uviedol vyššie, že dôvodom nepriznania uplatneného práva
na odpočítanie dane zo sporných obchodov bolo najmä nepreukázanie hmotnoprávnej podmienky -
materiálnej existencie tovaru a služieb. S ohľadom na povahu a účel faktúry ako formálnej podmienky
práva na odpočítanie dane však platí, že ak je riadne preukázané splnenie materiálnych/hmotných

podmienok práva na odpočítanie dane, nedostatky na strane formálnych podmienok možno odpustiť
(rozhodnutia SD EÚ Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/2020).
59. Správca dane v procese daňovej kontroly vyzýval sťažovateľa na predloženie potrebných údajov za
účelom preukázania, že materiálne/ hmotnoprávne podmienky práva na odpočítanie dane boli splnené.
Nekládol teda sťažovateľovi dodatočné požiadavky, ktoré by mali za následok elimináciu predmetného

práva. Sťažovateľ v predmetnej veci predkladal už samotné faktúry s veľkým časovým odstupom, a
to na opakované výzvy správcu dane. Správca dane sa napokon nesústredil len na skúmanie faktúr,
ale zohľadnil aj dodatočné informácie poskytnuté sťažovateľom a tieto posudzoval vo vzájomných
súvislostiach. Podľa kasačného súdu tak správca dane postupoval správne, keď sa primárne zameral
na skúmanie materiálnej podmienky práva na odpočítanie dane, a to či došlo k dodaniu tovaru a služieb.

Kasačný súd má za to, že z dokazovania vykonaného správcom dane splnenie materiálnych podmienok
nevyplýva.“
60. Kasačný súd pre úplnosť opätovne uvádza, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nebrojil proti záverom
správneho súdu a daňových orgánov o nesplnení podmienok pre prenos daňovej povinnosti podľa §
69 ods. 12 písm. g) zákona o DPH, ale brojil len proti záverom o nesplnení podmienok pre odpočítanie

dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Nakoľko kasačný súd je
viazaný sťažnostnými bodmi, uvedené závery kasačnému prieskumu nepodrobil.
VII. Záver
61. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej
sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý bol dostatočne

odôvodnený, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a súladný s ustálenou rozhodovacou
činnosťou kasačného súdu. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461
SSP ako nedôvodnú zamietol.
62. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov

kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný
súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.