Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27CoCsp/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124299285
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6124299285.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: XXX.bank, a.s., so sídlom R. nábrežie 4,
XXX XX Q., I.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: P. & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811
05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: F. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. XXX/XX, XXX
XX Q., prechodne bytom P. XX/XX, XXX XX Q., o zaplatenie 4.592,65 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 5Csp/83/2024-154 zo dňa 11.4.2025, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku II., ktorým žalobu vo
zvyšku zamietol a vo výroku III. o trovách konania.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 4.434,44 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.434,44 Eur od 22.03.2023 do zaplatenia, všetko v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93,12 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa

16.02.2022 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXX, na
základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške X.XXX,XX Eur, ktorý sa dlžník zaviazal splatiť v
96 mesačných splátkach a to prvých 95 splátok po 62,84 Eur a posledná splátka po 62,28 Eur. Keďže
žalovaná poskytnutý úver riadne a včas nesplácala, žalobca výzvou zo dňa 21.02.2023 vyzval žalovanú
k úhrade dlžnej sumy a následne ku dňu 20.03.2023 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.

3. Predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže veriteľ ako dodávateľ pri uzatváraní

zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu s dlžníčkou,
ktorá je fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na predmetnú zmluvu je preto potrebné aplikovať
príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom zákonníku, zároveň je
potrebné prednostne aplikovať špeciálne spotrebiteľské právo, predovšetkým zákon č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a to v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy.

4. Veriteľ bol podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch povinný pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníka splácať spotrebiteľský
úver. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal dodržanie postupu podľa§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere s
dlžníkom. Žalobca reagoval na výzvu súdu ohľadne skúmania bonity dlžníka, avšak nepredložil dôkazy,
ktorýmibypreukázaldodržaniepostupupodľa§7ods.1citovanéhozákona.Zvykonanéhodokazovania

bolo preukázané, že veriteľ zisťoval príjem dlžníka, keď tento v žiadosti o úver deklaroval príjem zo
zamestnania vo výške 900,00 Eur mesačne, pričom tento si overoval dopytom v Sociálnej poisťovni.
Žalobca zisťoval úverovú zaťaženosť dlžníka v úverovom registri, avšak zákonodarca uložil veriteľovi
povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, čo znamená povinnosť zistiť nielen jeho
príjem, ale aj pravidelné výdavky.

5. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je podľa súdu
dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné
pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať
aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov
klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Veriteľ

dôsledne neskúmal výdavky spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb, pričom ak v
zmluve uvádza mobilné číslo spotrebiteľa, tak minimálne náklad s jeho používaním má, rovnako tak
žije v dome/byte, tzn. že sa minimálne musí podieľať na nákladoch spojených s užívaním nehnuteľnosti
a taktiež musí z niečoho žiť, teda mať výdavky na stravovanie, ošatenie, čo veriteľ vôbec neskúmal.
Podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 sa výška nákladov na zabezpečenie základných životných

potrieb spotrebiteľa určuje najmenej vo výške sumy životného minima spotrebiteľa, avšak uvedené
ustanovenie nezbavuje povinnosti veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
zisťovať reálne náklady spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb. Iba v prípade, ak by
veriteľom zistené reálne náklady spotrebiteľa na zabezpečenia základných životných potrieb boli nižšie
ako suma životného minima, tak pri výpočte ukazovateľa schopnosti splácať úver musí vychádzať zo

sumy životného minima a nie z reálne zistených nákladov. Veriteľ je však v každom prípade povinný
zisťovať reálne náklady spotrebiteľa, čo v danom prípade žalobca nepreukázal.

6. Žalobca nepredložil potrebné dôkazy, ktorými by preukázal, že ako veriteľ pred uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere so žalovanou skúmal riadne jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver v zmysle

§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Veriteľ hrubo porušil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže nepredložil žiadne dôkazy, aby schopnosť žalovanej splácať
spotrebiteľský úver posudzoval s prihliadnutím k jej pravidelným mesačným výdavkom. Uvedené má
za následok, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 druhá veta zákona o
spotrebiteľských úveroch. Keďže poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd priznal

žalobcovi iba sumu 4.434,44 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 5.000,00
Eur a výškou splátok vykonaných žalovanou do dňa podania žaloby vo výške 565,56 Eur. Žalobca ďalej
žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.592,65 Eur od 22.03.2023 do zaplatenia
a v sume 402,64 Eur. Súd postupom podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením
vlády č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi požadovaný úrok z omeškania vo výške 8 % ročne, avšak iba z

priznanej istiny vo výške 4.434,44 Eur od 22.03.2023 do zaplatenia a žalobu v časti o zaplatenie úveru
v sume 158,21 Eur (čo predstavuje rozdiel medzi uplatnenou sumou vo výške 4.592,65 Eur a priznanou
sumou 4.434,44 Eur), úroku vo výške 873,87 Eur a úroku z omeškania nad priznanú časť, zamietol,
vrátane uplatnených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 36,- Eur, ktorých vynaloženie
žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal.

7. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 4.592,65
Eur, pričom úspech mal v časti o zaplatenie 4.434,44 Eur, t.j. v rozsahu 96,56 % a neúspech v rozsahu
3,44 % (158,21 Eur). Preto súd priznal úspešnejšiemu žalobcovi voči žalovanej nárok na pomernú
náhradu trov konania v rozsahu 93,12 % (96,56 % - 3,44 %).

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a výroku III.
čo do trov konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi proti žalovanej nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávnerozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

10. Namietal, že žalovaná bola počas celého konania pasívna. Proti uplatnenému nároku nevzniesla
žiadnu námietku. Súd napriek tomu žalobu v časti zamietol pre údajné pochybenie žalobcu pri skúmaní
bonity. Procesný postup súdu popiera § 151 ods. 1 CSP. V civilnom sporovom konaní majú povinnosť
tvrdiť a preukazovať svoje tvrdenia sporové strany. Úlohou súdov nie je ani v spotrebiteľských sporoch

aktívne „vyhľadávať“ chybu v ustanoveniach zmluvy alebo v postupe zmluvných strán, ale poskytovať
objektívnu súdnu ochranu. Opačný prístup narúša postavenie sudcu ako nestranného arbitra a posúva
ho smerom k jednej zo sporových strán. Spotrebiteľ je v rámci civilného sporového konania osobitne
chránený prostredníctvom špecifických ustanovení, ktoré sú na to určené (§ 290 a nasl. CSP). Procesná
rovnováha je zabezpečená týmito osobitnými ustanoveniami o sporoch s ochranou slabšej strany, čo
korešponduje so znením čl. 6 ods. 1 CSP. Žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje súdu rozporovať

namiesto spotrebiteľa nesporné tvrdenia žalobcu. Žalobca zároveň nie je povinný svoje nesporné
skutkové tvrdenia dodatočne preukazovať. Žalobca teda nie je povinný sám preukazovať zákonnosť
jeho postupu pri skúmaní bonity spotrebiteľa. Je povinnosťou spotrebiteľa, aby relevantne spochybnil,
že žalobca nepostupoval v zmysle zákona. Ak súd bez námietky spotrebiteľa žalobu zamietne z
dôvodu, že identifikoval pochybenie na strane veriteľa, výrazne narúša princíp rovnosti sporových

strán a kontradiktórnosť sporového konania, ktoré tvoria jeho fundamentálnu podstatu (čo platí aj v
spotrebiteľských sporoch).

11. Súd prvej inštancie vytkol žalobcovi, že neskúmal reálne výdavky žalovanej na zabezpečenie
základných životných potrieb. Pokiaľ súd považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci to, či žalobca

zohľadnil výdavky žalovanej na zabezpečenie základných životných potrieb, resp. či postupoval podľa
opatrenia NBS, mal žalobcu pred vydaním rozsudku vyzvať a umožniť mu vyjadriť sa k tejto skutočnosti.
Žalobca, v postavení bankového subjektu, pred poskytnutím každého úveru realizuje výpočet limitu
ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa opatrenia NBS, v ktorom sú zohľadnené aj
náklady spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb [viac č. II písm. B) odvolania].

Vzhľadom na pasivitu žalovanej sa však daná skutočnosť objektívne nejavila ako významná pre
rozhodnutie. Výpočet limitu ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa opatrenia NBS je
rozsiahlym, komplexným matematickým výpočtom, ktorý žalobca nemá dôvod predkladať do konania
bez námietok spotrebiteľa. Rovnako nemožno od žalobcu ad absurdum požadovať, aby bez námietky
spotrebiteľa uvádzal komplexné skutkové tvrdenia a predkladal dôkazné prostriedky ku všetkým

ostatným povinnostiam, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.

12.ŽalobcapredposkytnutímúveruskúmalbonitužalovanejvsúladesoZoSÚ.Preduzavretímzmluvyo
úvere sa žalovaná obrátila na žalobcu so žiadosťou o úver, v ktorej uviedla základné informácie potrebné
na posúdenie jej bonity, najmä: výška čistého príjmu (900,- EUR), rodinný stav (rozvedená), bývanie

(s rodičmi), vzdelanie (stredoškolské). Na výslovnú otázku žalobcu neuviedla, že by mala vyživované
deti. V súlade s § 7 ods. 2 ZoSÚ pritom bola povinná uviesť žalobcovi úplné, presné a pravdivé údaje.
Žalobca tieto informácie preveroval vyžiadaním si údajov z príslušných registrov a databáz. Existenciu
pracovného pomeru a výšku príjmu žalovanej overil v Sociálnej poisťovni a akceptoval príjem žalovanej
vo výške 744,- EUR. Súčasne overil úverovú zaťaženosť žalovanej v Spoločnom registri bankových

informácií (SRBI). Podľa dát zo SRBI mala žalovaná v čase poskytnutia úveru jeden iný aktívny úver, v
zostávajúcej nesplatenej výške 1.555,- EUR, ktorý mesačne splácala sumou 53,- EUR. V napadnutom
rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že povinnosťou veriteľa je skúmať bežné mesačné výdavky
spotrebiteľa súvisiace s jeho domácnosťou. Daný záver nie je správny a nevyplýva zo zákona. ZoSÚ
neukladá veriteľovi povinnosť zisťovať a preverovať každodenné výdavky spotrebiteľa (na stravu,

energie a pod.). Veriteľ ani objektívne nemá prostriedky na preverenie takýchto výdavkov. Ako súkromný
subjekt bez verejno-mocenských oprávnení má obmedzený prístup k databázam dodávateľov služieb
a energií a nedisponuje ani právomocou dopytovať sa týchto subjektov akékoľvek otázky týkajúce sa
ich klientov. Domnelá povinnosť preverovať výdavky spotrebiteľa tak veriteľovi nielenže nevyplýva zo
zákona, ale možnosť jej splnenia je čisto iluzórna.

13. Vo vzťahu k nákladom na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť („výdavkom“), posledná veta § 7 ods. 27 ZoSÚ upresňuje,
že majú byť skúmané s ohľadom na životné minimum a príjem spotrebiteľa. Z dôkazných prostriedkovpredložených žalobcom v priebehu prvoinštančného konania vyplýva, že: overený čistý príjem žalovanej
predstavoval 744,- EUR, overené výdavky žalovanej na iné úvery predstavovali mesačne 53,- EUR,
mesačná splátka úveru od žalobcu tvorila 62,84 EUR, žalovaná neuviedla, že má maloleté deti, resp.

osoby, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanej po splátke úveru
(62,84 EUR) a mesačnej splátke druhého záväzku (53,- EUR) zostala z jej čistého príjmu suma 628,16
EUR (744,- EUR - 53,- EUR - 62,84 EUR), čo je suma dosahujúca takmer trojnásobok životného
minima, platného v čase poskytnutia úveru (218,06 EUR na plnoletú fyzickú osobu). Za daných okolností
neexistuje žiadny racionálny dôvod vyžadovať od žalobcu, aby zisťoval, koľko presne žalovaná mesačne

minie na stravu, oblečenie a pod. Plnoletej fyzickej osobe, ktorá nemá vyživované deti a býva u
rodičov, suma 628,16 EUR mesačne jednoznačne postačuje na pokrytie základných životných potrieb
a každodenných výdavkov. Pri výpočte limitu opatrenie NBS vyžaduje, aby spotrebiteľovi, vzhľadom na
výškujehočistéhomesačnéhopríjmu,zostalaposplátkeúverusumazodpovedajúcaživotnémuminimu,
navýšenému o tzv. rezervu vo výške 40 %. Suma navýšeného životného minima má spotrebiteľovi slúžiť
na pokrytie každodenných výdavkov (na zabezpečenie základných životných potrieb), ktoré tým pádom

nie je potrebné osobitne skúmať a preverovať. Ani v zmysle opatrenia NBS teda veriteľ nemusí zisťovať
presné výdavky spotrebiteľa (čo objektívne ani nemá ako urobiť). Žalovaná jednoznačne spĺňala limit
ukazovateľaschopnostisplácaťspotrebiteľskýúver,keďžejejposplátkeúveruzostalasumadosahujúca
takmer trojnásobok životného minima platného v čase poskytnutia úveru. Žalobca pri skúmaní bonity
žalovanej zohľadnil všetky položky upravené v § 7 ods. 20 ZoSÚ. Postup žalobcu v žiadnom prípade

nemožno vyhodnotiť ako skúmanie bonity bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom
stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra v zmysle § 11
ods. 2 ZoSÚ.

14. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako aj súvisiaci
výrok III. o trovách konania.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

19. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení

dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú prespotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

20. Súd prvej inštancie sa zaoberal skúmaním, či zo strany žalobcu došlo k náležitému skúmaniu
bonity žalovanej. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou
spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou

posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú
povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v
prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie
veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa
považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o rodinnej a

ekonomickej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, či registra.

21. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto
zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,

ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a
nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr.
štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi
alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do
pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

22. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie
skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že
si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že v uvedenom prípade bola splnená
povinnosť vyplývajúca z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

23. Žalobca v priebehu prvoinštančného konania poukazoval na to, že bonitu žalovanej overoval
na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebiteľský úver, výpise z registra SRBI a z dopytu
zo Sociálnej poisťovne. Odvolací súd poukazuje na to, že síce z predložených dôkazov vyplýva,
že žalobca uskutočnil dopyt do úverového registra a do registra Sociálnej poisťovne, avšak žalobca

nepreukázal kedy a či vôbec zisťoval aj ďalšie bežné výdavky žalovanej, napr. na domácnosť, stravu,
atď. Žalobca tak nepreukázal, že skúmal celkovú finančnú situáciu na strane žalovanej pred poskytnutím
spotrebiteľského úveru, preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o dostatočnom skúmaní bonity,
keďže v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno tak, ako to už uviedol súd prvej inštancie vo
svojom odôvodnení. Odvolaciemu súdu v tomto smere vyplýva, že žalobca ďalšie náklady a záväzky

žalovanej neskúmal a podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje vziať do úvahy ani sumu životného
minima na plnoletú osobu tak, ako to uvádzal žalobca v podanom odvolaní. Odvolací súd zdôrazňuje,
že v prípade každého spotrebiteľa, ktorý žiada o úver je potrebné osobitne skúmať nielen jeho príjmy,
prípadné záväzky, ale aj jeho výdavky, ktoré mu môžu vzniknúť v dôsledku, či už zdravotného stavu
alebo rodinnej, resp. súkromnej situácie. Keďže žalobca neskúmal výdavky žalovanej, nemohol si utvoriť

ani reálny a úplný obraz o jej majetkovej situácii, a teda o tom, či bude schopná pravidelne splácať
poskytnutý úver. Žalobca neskúmal všetky aspekty a okolnosti na strane žalovanej a z tvrdení žalobcu
nevyplýva ani to, či si utvoril reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej potrebnej pre posúdenie jej
schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, aby
žalobca mal vôbec vedomosť o nákladoch na bývanie, nákladoch na stravu, lieky, resp. iných životných

nákladoch žalovanej. Teda ani v prípade výdavkov žalovanej nevyplýva, aby došlo k ich dostatočnému
skúmaniu, pretože tieto neboli vôbec uvedené a ani zisťované. Z uvedených dôvodov teda možno
konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o nepreukázaní
odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje
na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká

bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.24. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že zákonom č. 299/2016 Z. z. zo dňa
12.10.2016 bol novelizovaný ZoSÚ, pričom predmetná novelizácia sa týkala aj vyššie spomínaného
§ 7, kde s účinnosťou od 01.01.2017 bola okrem iného zavedená povinnosť pre veriteľov

pravidelne určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. Z uvedeného tak vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2017 došlo k
sprísneniu podmienok pre posudzovanie schopnosti splácať spotrebiteľský úver spotrebiteľom, pričom
zákonodarca uvedenou novelou zároveň rozšíril v § 11 ods. 2 dôsledky porušenia povinností o hrubé
porušenie povinnosti, za ktoré sa od 01.01.2017 považuje aj porušenie novelizovaných povinností

zakotvených v § 7 ZoSÚ. Z uvedeného tak vyplýva, že aj toto porušenie povinnosti má za následok
sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že
poskytnutý úver je postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, čo znamená, že žalobca má
nárok len na vrátenie sumy 4.434,44 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške

5.000,- Eur a výškou splátok vykonaných žalovanou do dňa podania žaloby vo výške 565,56 Eur. Žalobu
v prevyšujúcej časti preto správne zamietol.

26. Žalobca v podanom odvolaní uvádzal, že žalovaná v priebehu konania nepoprela jeho tvrdenia
a predložené dôkazy, preto bolo potrebné tieto považovať za nesporné skutkové tvrdenia, k čomu

odvolací súd uvádza, že ani prípadná pasivita žalovanej v konaní nemôže mať automaticky za následok
povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom
vystupuje spotrebiteľ. Napriek skutočnosti, že žalovaná v priebehu konania výslovne nepoprela všetky
skutkové tvrdenia žalobcu a osobitne sa nevyjadrila ani k ďalším žalobcom predloženým dôkazom,
nemožno v konečnom dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani

uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len na základe takto tvrdených skutočností
a predložených dôkazov. Samotný Civilný sporový poriadok v prípade spotrebiteľských sporov dáva
súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd môže aj bez návrhu takýto dôkaz obstarať alebo
zabezpečiť, čím sa tak sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi sporovými

stranami, t.j. medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie
uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezbavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú zmluvu
ex offo, teda či táto neobsahuje napríklad prípadné neprijateľné zmluvné podmienky, splnenie zákonom
stanovených podmienok pre skúmanie bonity, či postúpenie pohľadávky, atď..

27. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo
a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k
dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Primárne by
jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej
žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej

procesnej aktivite sporových strán. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd vyhodnotil túto
odvolaciu námietku ako nedôvodnú.

28. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal tiež nedôvodné favorizovanie žalovanej ako spotrebiteľa, čím v
podstate namietal porušenie zásady rovnosti sporových strán, ani táto námietka nebola dôvodná. Súd je

totiž povinný v spotrebiteľských sporoch aj bez námietky strany sporu, teda aj bez popretia skutkových
tvrdení skúmať ex offo okrem iného aj skutočnosť, či veriteľ pred uzavretím zmluvy posúdil úverovú
bonitu spotrebiteľa (por. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C-679/18, C-449/13).

29. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR

II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.30. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

31. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu

prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. o
trovách konania ako vecne správny potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a priznal úspešnej žalovanej vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške odvolacích trov rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).