Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 7Tos/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125012600
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2125012600.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov
JUDr. Ladislava Révesa a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., trvale bytom D. XXXX/XX, E., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad
Parnou, o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti
odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 14.11.2025, č. k. 12PP/31/2025-19, na

neverejnom zasadnutí konanom dňa 18.12.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo dňa 14.11.2025, č. k. 12PP/31/2025-19,
podľa § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona zamietol návrh odsúdeného A. B. (ďalej
len „odsúdený“) o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený

rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 27.09.2022, č. k. 3T/6/2022-326, právoplatný dňa
13.10.2022.
2. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že u odsúdeného bola splnená
formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nebola však splnená
ani jedna materiálna podmienka.
3. Krajský súd konštatuje, že je ustálenou rozhodovacou činnosťou, že v dvojinštančnom konaní

rozhodnutie druhostupňového súdu tvorí určitú jednotu s rozhodnutím súdu prvého stupňa, a preto
krajský súd aj pre hospodárnosť nebude opakovať obsah argumentov okresného súdu, pretože tieto sú
stranám aj tak už známe (obdobne II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, I. ÚS 336/2016, III.ÚS
447/2016, uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018).
4. Po vyhlásení napadnutého uznesenia sa prokurátor vzdal práva podať sťažnosť. Odsúdený zahlásil
sťažnosť, ktorú písomne neodôvodnil.

5. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený
orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
6. Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak
a) nie je prípustná,
b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá

znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo
c) nie je dôvodná.

7. Vzhľadom k tomu, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a smerovala voči rozhodnutiu,
voči ktorému je sťažnosť prípustná, Krajský súd v Trnave ako nadriadený orgán na podklade podanej
sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov

napadnutého uznesenia ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a tak dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.8. Krajský súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi zisteniami okresného súdu ako aj s podstatou
odôvodnenia napadnutého uznesenia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
9. Krajský súd v prvom rade konštatuje, že po procesnej stránke okresný súd nijako nepochybil, keďže

v primeranom čase určil termín verejného zasadnutia, na verejné zasadnutie odsúdeného predvolal
riadne a taktiež mu dal možnosť prezentovať svoj návrh. Vykonal aj výsluch odsúdeného zameraný na
zistenia, ktoré sú z pohľadu § 66 ods. 1 Trestného zákona na rozhodnutie súdu o návrhu odsúdeného
potrebné. Odsúdený mal možnosť sa vyjadriť ku každému vykonanému aj listinnému dôkazu, ktorú
odsúdený však nevyužil; presnejšie treba povedať, že odsúdený nevyužil žiaden priestor, ktorý mu

súd poskytol, aby čokoľvek navyše súdu predniesol; nevyjadril sa k svojmu návrhu, resp. ho nedoplnil,
nevyjadril sa k jeho výsluchu, nevyjadril sa k listinným dôkazom a nevyužil právo konečného návrhu.
Taktiež okresný súd dal odsúdenému priestor navrhnúť doplnenie dokazovania, pričom odsúdený ale
žiaden návrh na doplnenie dokazovania nepredniesol. Procesne okresnému súdu teda nie je možné
v jeho postupe z pohľadu krajského súdu nič vytknúť.
10. Ako okresný súd správne uviedol podmienečné prepustenie v prípade odsúdeného sa riadi § 66

ods. 1 písm. b) Trestného zákona, z ktorého vyplýva 1 formálna a 2 materiálne podmienky, ktoré
sú predpokladom podmienečného prepustenia. V prvom rade je formálna podmienka, ktorá vyžaduje
vykonanie zákonom predpísanej dĺžky trestu odňatia slobody z celkovo uloženej dĺžky trestu odňatia
slobody.Ďalejsavšakvyžadujesplneniemateriálnychpodmienok,ktoréokresnýsúdriadnymspôsobom
skúmal a dospel k správnym záverom o ich nesplnení v prípade osoby odsúdeného, s ktorými závermi

sa krajský súd stotožnil.
11. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne
skonštatoval, že odsúdený túto podmienku splnil.
12. Krajský súd sa ďalej stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu, pokiaľ
ide o nesplnenie materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu

odňatia slobody.
13. Krajský súd je tiež toho názoru, že súvahou všetkých okolností týkajúcich sa spávania odsúdeného
ako sú uvedené v hodnotení riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, jeho kriminálnej minulosti
aokolnosťamijehotrestnejčinnostispočívajúcejvistýchznakochšpeciálnejrecidívevovzťahuknásilnej
trestnejčinnostiprotiživotuazdraviuajehosprávanímpočasvýkonutrestuodňatiaslobodyodsúdeným,

ako aj prezentáciou jeho návrhu pred súdom nie je možné dospieť k záveru, že odsúdený spĺňa potrebné
predpoklady na podmienečné prepustenie, kvôli čomu jeho návrhu nie je možné vyhovieť.
14. Treba povedať, že okresný súd môže z logiky veci vykonať okrem dôkazov, ktoré si sám obstará
a vykoná za účelom náležitého objasnenia skutkového stavu len také dôkazy, o ktorých môže mať
vedomosť. Vzhľadom k tomu je bežnou procesnou zodpovednosťou strán, aby súdu dôkazy, o ktorých

zrejme súd sám vedomosť mať nemôže navrhli vykonať, pričom to isté platí vo všeobecnosti, ak majú
strany záujem na tom, aby určitý dôkaz súd vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní a v najlepšom
prípade tento dôkaz aj súdu podľa možnosti i predložili, aby ho súd mohol vykonať alebo rozhodnúť
o odmietnutí vykonania navrhnutého dôkazu. Ak teda odsúdený mal vedomosť o dôkazoch, ktoré by
mohli mať vplyv na rozhodnutie súdu bolo jeho procesným právom ale i povinnosťou vyplývajúcou z §

34 ods. 1 v súvislosti s § 119 Trestného poriadku tieto súdu navrhnúť vykonať. Nevykonanie dôkazu,
o ktorom súd nemohol mať v čase svojho rozhodovania vedomosť nie je potom zavinením súdu, ale
procesným zavinením strany, ktorá o takom dôkaze vedomosť mala a tento nenavrhla. Uvedené sa dá
rozšíriť aj na procesnú povinnosť strany, ktorá podá súdu určitý návrh, navrhnúť súdu príslušné dôkazy,
ktorými sa preukážu tvrdenia, ktoré v návrhu prednáša, ak táto strana má záujem na tom, aby tieto

tvrdenia súd posudzoval nielen ako subjektívne vyjadrenie strany, v tomto prípade odsúdeného. Inak
pri hodnotení dôkazov súd podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku zohľadní i to, že ide len o tvrdenie
samotného odsúdeného, ktorý má určitý záujem niečo tvrdiť, aby dosiahol procesný výsledok, ktorý
návrhom zamýšľa, ale toto svoje tvrdenie nepodložil patričným dôkazom resp. návrhom na vykonanie
dôkazu. To však je správny postup súdu a nie vadou, ktorá by dôvodila zrušenie rozhodnutia súdu.

15. Pri rozhodovaní o materiálnej podmienke, či možno predpokladať, že odsúdený v prípade
podmienečného prepustenia bude viesť riadny život ide o prognózovanie budúceho správania
odsúdeného. Vo svojej podstate pri celom rozhodovaní o návrhu na podmienečné prepustenie
odsúdeného ide aj o určitú kvalifikovanú predpoveď budúceho správania, ktoré možno od odsúdeného
po jeho podmienečnom prepustení na slobodu očakávať. Podstatou úvah súdov je potom v konečnom

dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s
minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 85/2011, IV. ÚS 321/2013).
16. Účelom trestu podľa Trestného zákona je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, abyviedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trestanie tak v sebe zahrňuje aj aspekt resocializácie odsúdeného
a aspekt individuálnej prevencie. Zmysel inštitútu podmienečného prepustenia spočíva v motivácii

odsúdeného k tomu, aby svojím chovaním a plnením povinností vo výkone trestu ukázal polepšenie. Ak
vykonanou časťou trestu odňatia slobody bol účel trestu dosiahnutý, je ďalší trest nepotrebný, a teda aj
neodôvodnený (III. ÚS 355/2021-23, bod 12).
17. Vzhľadom k tomu povinnosťou súdu v tomto konkrétnom prípade bolo zistiť, či nastali zmeny v
správaní odsúdeného v priebehu výkonu trestu, ktoré by mohli potenciálne viesť k zmene osobnosti

odsúdeného.Vsúvislostiskonkrétnymanajmäaktuálnymposúdenímmožnejzmenyvsprávanívrátane
zmeny osobnosti odsúdeného ústavný súd poukázal na to, že práve riaditeľ ústavu na výkon trestu
odňatia slobody disponuje najkomplexnejšími a najrelevantnejšími informáciami o odsúdenom, keďže je
de facto v priamom kontakte s ním (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 509/2022-40, bod 22; uznesenie NS
SR č. k. 4 Urtos 6/2020 z 18. novembra 2020; pozri tiež Kurilovská, L.-Blažek, R.-Ľorko, J.: Hodnotenie
implementácie a budúceho vývoja sankčného mechanizmu po 10 rokoch účinnosti trestných kódexov

v Slovenskej republike; porovnaj. Rozsudok ESĽP vo veci Choreftakis a Choreftaki proti Grécku zo 17.
januára 2012, sťažnosť č. 46846/08, bod 58).
18. Treba zdôrazniť, že nikto nemá právo na to, aby bolo vyhovené jeho návrhu na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Posúdenie splnenia zákonných podmienok
podmienečného prepustenia je vecou sudcovskej úvahy (III. ÚS 355/2021-23, bod 11).

19. Treba upozorniť na to, že prvá a druhá materiálna podmienka má vzťah vzájomnosti, kedy splnenie
prvej materiálnej podmienky spravidla je silné východisko pre splnenie tej druhej. Teda ak odsúdený
svojim správaním počas výkonu trestu preukazuje reálne polepšenie, je zároveň daný nezanedbateľný
predpoklad, že možno od neho predpokladať i vedenie riadneho života v prípade podmienečného
prepustenia, hoci to nie v každom prípade tak musí byť. Súd musí tieto podmienky preto starostlivo

vyhodnocovať ad hoc (od prípadu k prípadu individuálne). Naopak ak odsúdený nepreukázal zlepšenie
vo výkone trestu, nie je možné ani dôvodne predpokladať, že v prípade podmienečného prepustenia
bude viesť riadny život. Okrem toho § 66 ods. 1 Trestného zákona predpokladá splnenie oboch
podmienok, čiže ak čo i len jedna z týchto dvoch materiálnych podmienok (že svojim správaním vo
výkone trestu odňatia slobody odsúdený preukazuje, že sa polepšil, a že v prípade podmienečného

prepustenia na slobodu je dôvodné predpokladať, že bude viesť riadny život) splnená nie je, návrh
odsúdeného je nutné zamietnuť.
20. Krajský súd ďalej súhlasí aj s názormi okresného súdu, ktoré smerujú k tomu, že odsúdený
ako osoba, ktorá bola v minulosti už vo výkone trestu odňatia slobody podmienky tohto pozná.
Správanie odsúdeného, ktorý síce nič závažné neporušuje, svoje povinnosti si plní na požadovanej

úrovni a tiež inak ústavný poriadok neporušuje, ale súčasne nevykazuje ani znaky správania, ktoré by
bolo chvályhodné; najmä nie je disciplinárne odmenený vo väčšom počte, jeho správanie nie je ani
vzorom, nezúčastňuje sa nadštandardným spôsobom prístupných aktivít a svoju trestnú činnosť neľutuje
s hlbokou úprimnosťou a kritický postoj k tejto nielen deklaruje ale aj prežíva, nasvedčuje tomu, že
odsúdený sa síce formálne prispôsobil podmienkam výkonu trestu, ale vnútorne výkon trestu v ňom ešte

nevzbudil želateľné dôsledky premeny jeho osobnosti v požadovanom smere.
21. Pokiaľ ide o polepšenie odsúdeného vo výkone trestu, odsúdený je v diferenciačnej skupine „B“.
Ďalej odsúdený ešte nedospel k tomu prejaviť taký kritický postoj k jeho trestnej činnosti, ktorý by
odôvodňoval predpoklad, že odsúdený trvale prijal zásady vedenia riadneho života. V tomto smere
odkazuje krajský súd na odôvodnenie okresného súdu, ktorý zdôraznil, že na verejnom zasadnutí

okresného súdu odsúdený neprejavil hlbšie ľútosť nad svojim konaním, ktoré k jeho odsúdeniu viedlo
a tak možno dospieť k záveru, že oľutovanie trestnej činnosti odsúdeným v návrhu je len formálneho
charakteru.
22. Správanie odsúdeného sa javí ísť správnym smerom, ale odsúdený musí ešte na sebe popracovať.
Získanie viac disciplinárnych odmien, a presvedčivé vyjadrenie kritického postoju ku svojej trestnej

činnosti ako aj úprimnejšie oľutovanie svojej trestnej činnosti by mohli do budúcna byť podkladom na
vyslovenie záveru, že odsúdený podmienku polepšenia na podmienečné prepustenie spĺňa.
23. Tiež je potrebné uviesť, že odsúdený sa v minulosti opakovane dopúšťal trestnej činnosti.
V predmetnom prípade vykonáva trest odňatia slobody pre trestný čin ublíženia na zdraví. V minulosti
bol odsúdený za totožný trestný čin uznaný vinným už 2-krát, a to v roku 2019 a v roku 2021, pričom

v roku 2019 bol odsúdenému uložený podmienečný trest a trest, ktorý práve vykonáva je súhrnným
k odsúdeniu z roku 2021. Pred týmto bol odsúdený súdne trestaný aj za inú trestnú činnosť v rokoch
2009, a to za vydieranie a porušovanie domovej slobody a v roku 2017 za krádež. Je teda zrejmé, že
odsúdený je recidivista a v poslednej dobe sa špecializoval na recidívu vo vzťahu k ublíženiu na zdraví.24. K ublíženiu na zdraví krajský súd považuje za potrebné podotknúť, že ide o trestnú činnosť proti
životu a zdraviu. Život a zdravie predstavujú v súčasnej trestnej politike Slovenskej republiky najvyššiu
hodnotu chránenú trestným zákonom. Imanentnou súčasťou ublíženia na zdraví je tiež fyzické násilie

voči telu poškodeného, čo znamená, že ide o tzv. násilnú trestnú činnosť, ktorá sa v spoločnosti hodnotí
ako osobitne nebezpečná a závažnejšia.
25. Krajský súd tiež vyzdvihuje, že odsúdený v predmetnom prípade vykonáva súhrnný trest odňatia
slobody za ublíženie na zdraví, ktorého sa dopustil aj vo vzťahu k svojej matke, ktorá v čase skutku bola
chránenou osobou podľa Trestného zákona, pretože okrem toho, že bola blízkou osobou odsúdeného

bola aj osobou vyššieho veku. Odsúdený sa pred súdom k trestnej činnosti priznal a urobil vyhlásenie
o vine. Napriek tomu krajský súd považuje za správne, že okresný súd vyzdvihol aj to, že odsúdený sa
neštítil použitia fyzického násilia proti svojej matke, osobe vyššieho veku, pretože sa s ňou pohádal pre
peniaze, t. j. odsúdený má sklony riešiť konfliktné situácie prostredníctvom fyzického napadnutia druhej
strany. Takýto záver plne podporuje charakter jeho trestnej činnosti.
26. Krajský súd zdôrazňuje, že ak odsúdený v návrhu uviedol, že v prípade podmienečného prepustenia

ihneď nastúpi do pôvodného zamestnania u Slovenských Lodeniciach (SAM) Komárno, pretože tento
zamestnávateľ s ním po jeho zadržaní, dokedy tam pracoval, neukončil pracovný pomer a tento stále
teda trvá (uvedené z lustrácie v Sociálnej poisťovni nevyplýva – pozn. sťažnostného súdu), ale následne
toto svoje tvrdenie sám na verejnom zasadnutí okresného súdu značne spochybnil, keď na otázku, čím
sa mieni živiť po podmienečnom prepustení už odpovedal odlišne a veľmi neurčito; že je zváračom

a bude pomáhať vo všetkom kamarátom, dal súdu dôvod pochybovať o jeho úprimnosti a vážnosti.
Odsúdený nespresnil akým kamarátom a pod „pomáhaním“ tiež nie je úplne zrejme možné chápať
závislú činnosť s nárokom na odmenu. Okrem toho, že teda súdu neuviedol a v konečnom dôsledku
nijako nepreukázal, akým spôsobom sa chce živiť, čo je jedna zo základných otázok, ktorú by odsúdený
mal súdu vedieť zodpovedať, ak chce súd presvedčiť, že po podmienečnom prepustení bude viesť

riadnyživot,jenamiestetiežzdôrazniť,žetietovyjadreniaodsúdenéhosivzájomneodporujú.Odsúdený
svoje tvrdenia ani nepreukázal, keď súdu nepredložil (a to ani v sťažnostnom konaní) napr. potvrdenie
budúceho zamestnávateľa alebo pracovnú zmluvu, ktorá preukáže, že určitý zamestnávateľ má záujem
ho zamestnávať v prípade podmienečného prepustenia. Odsúdený tiež nepreukázal, kde by v prípade
podmienečného prepustenia býval.

27. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne viedli tak okresný ako aj krajský súd k záveru, že doposiaľ
nemožno konštatovať, že by sa odsúdený bol polepšil vplyvom výkonu trestu a zatiaľ rovnako nemožno
ešte predpokladať, že by v prípade podmienečného prepustenia na slobodu viedol riadny život, teda
nedopúšťal sa žiadnej ďalšej protispoločenskej činnosti.
28. Odsúdený teda nespĺňa ani jednu materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie. Vzhľadom

k tomu krajský súd považoval závery okresného súdu o tom, že odsúdený nespĺňa zákonné podmienky
podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na podmienečné prepustenie za správne a zákonné
a dospel k rovnakému záveru.
29. Keďže krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie, resp. zmenu
napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.