Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324200736
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324200736.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. E. F.
XX, zast.: CSP Nitra, IČO: 54965837, Gemerská 906/2, Bratislava, proti žalovanému: Československá
obchodná banka, a.s., IČO: 36854140, Žižkova 11, Bratislava, o obnovu konania, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 01.10.2024 č. k. 26Csp/26/2024-106, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne na obnovu konania vedeného

na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10Csp/116/2018 (výrok I) a žalovanému priznal 100 % náhrady
trov konania (výrok II).
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Z obsahu spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 10Csp/116/2018 vyplynulo, že pôvodné konanie
bolo právoplatne skončené vydaním platobného rozkazu z 24.07.2018, č. k. 10Csp/116/2018-45,
ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného (v procesnom
postavení žalobcu) sumu 88 344,15 € s príslušenstvom a náhradu trov konania. Platobný rozkaz

nadobudol právoplatnosť 22.08.2018. Žaloba na obnovu konania bola podaná 22.02.2024, pričom ide
o žalobu podanú z dôvodov podľa § 397 písm. a), b) a e) Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“). Žalobkyňa žalobu na obnovu konania odôvodňovala tým, že nie z vlastnej viny sa nemohla
zúčastniť konania a uplatniť jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva čl. 46 a čl. 48 Ústavy
SR, pretože súd nedoručoval písomnosti do vlastných rúk, ale uplatňoval fikciu doručenia, a nikdy jej
nebolo doručené ani napádané rozhodnutie, proti ktorému aj tak podala odpor, ktorý bol odmietnutý
z dôvodu oneskoreného podania uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 10Csp/116/2018-62,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.01.2019. Vydanie napádaného platobného rozkazu bolo v rozpore z
rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2023, Všeobecná úverová banka (C-598/21, EU:C:2023:845).
4. Súd prvej inštancie posúdil žalobu na obnovu konania s odkazom na § 397, § 398, § 403 ods. 1 a 2,
§ 407, § 408 a § 255 ods. 1 CSP takto:
5. Primárne súd prvej inštancie skúmal včasnosť podania žaloby na obnovu konania. Vo vzťahu k
dôvodom obnovy konania podľa § 397 písm. a) a b) CSP dospel k záveru, že žaloba bola podaná
oneskorene, keďže trojročná objektívna lehota podľa § 403 ods. 2 CSP ku dňu podania žaloby

(22.02.2024) uplynula. Včasnosť podania žaloby bola zachovaná výlučne vo vzťahu k dôvodu podľa
§ 397 písm. e) CSP, keďže rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2023 vo veci C-598/21
bol zverejnený v úradnom vestníku Európskej únie 03.01.2024, od ktorého začala plynúť subjektívna
lehota podľa § 403 ods. 1 CSP. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku Súdneho dvora z 09.11.2023,Všeobecná úverová banka (C-598/21, EU:C:2023:845) súd konštatoval, že rozhodnutie nevedie k
paušálnemu vylúčeniu možnosti predčasného „zosplatnenia“ úveru (§ 565 OZ v spojitosti s § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“) v spotrebiteľských veciach, ale vyžaduje individuálne posúdenie

uplatnenia predčasného „zosplatnenia“ úveru (z pohľadu nekalej zmluvnej podmienky) v kontexte
zásady proporcionality. Napadnutý platobný rozkaz bol vydaný na základe legitímneho procesného
postupu a pred jeho vydaním sudca ex offo preskúmal dôvodnosť návrhu na vydanie platobného
rozkazu o. i. aj z hľadiska prípadnej existencie neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 299 ods.
2 CSP. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že nemala ako strana sporu možnosť uplatniť včas a

riadne jej náležiace procesné práva, keďže platobný rozkaz bol žalobkyni preukázateľne doručený do
vlastných rúk 06.08.2018. Odpor podala až po uplynutí zákonnej lehoty 10.12.2018, v dôsledku čoho
bol jej odpor odmietnutý. Argumentácia žalobkyne smerujúca proti právnym predchodcom žalovaného
uplatnenému nároku v konaní sp. zn. 10Csp/116/2018 súhrnne vychádza z vnútroštátnej zákonnej
úpravy obsiahnutej v § 53 a nasl. OZ, čo je procesná obrana, ktorú žalobkyňa mohla uplatniť v rámci
odporu proti platobnému rozkazu za predpokladu, že by bol podaný včas a riadne, no na túto možnosť

rezignovala. Účelom obnovy konania nie je nahradenie konania o odpore proti platobnému rozkazu.
Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných dôvodov obnovy konania podľa § 397 a § 398
CSP, pretože neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že platobný rozkaz je v rozpore s
rozhodnutím Súdneho dvora, ktoré je pre strany záväzné, súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, priznal náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.
6. Včasným odvolaním sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nepresvedčivý,
nepreskúmateľnýanajmävrozporesrozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnychautorít,akoivrozpores
právom únie. Súd rozhodol výlučne formalisticky bez toho, aby sa zaoberal meritom veci a nevysporiadal

sa so všetkými zásadnými námietkami a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Zo spisu sp. zn.
10Csp/116/2018, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz, nevyplýva, že by dodávateľ uplatnil právo v
súlade so zákonom, keďže neboli dodržané ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Posledná výzva pred
„zosplatnením“ z 21.05.2015 neobsahuje určenie splátky, pre ktorú sa úver má „zosplatniť“, a vyhlásenie
úveru za predčasne splatný z 02.10.2015 nebolo urobené v súlade § 565 druhou vetou OZ. Nárok

dodávateľa v konaní o vydanie platobného rozkazu bol uplatňovaný z neprijateľnej zmluvnej podmienky,
ktorá nebola individuálne dojednaná a umožňovala dodávateľovi kedykoľvek jednostranne vyhlásiť úver
za predčasne splatný, len čo sa spotrebiteľ omeškal s tromi splátkami. Takéto konanie dodávateľa však
bolo prípustné len za splnenia podmienok v § 53 ods. 9 a § 565 druhá veta OZ. Vyhlásenie úveru za
predčasne splatný mohol veriteľ uskutočniť v čase od 22.05.2015 do 14.06.2015, a to do splatnosti

najbližšej nasledujúcej splátky. Súd prvej inštancie nezohľadnil neplatné „zosplatnenie“ úveru a rovnako
i v tomto konaní ignoroval skutočnosť, že mimoriadna splatnosť úveru nenastala. Súd neprihliadol na
absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na ktorú mal prihliadať z úradnej povinnosti. Neobstojí názor
súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že účelom obnovy konania nie je nahradenie konania o odpore proti
platobnému rozkazu, hoci obnova konania slúži na nápravu porušenia základných práv, najmä práva

na spravodlivý proces a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré boli žalobkyni v
konaní o vydaní platobného rozkazu odňaté. Platobný rozkaz bol vydaný bez toho, aby sa súd zaoberal
neprijateľnými zmluvnými podmienkami a bez toho, aby preskúmal platnosť „zosplatnenia“ úveru. Súd
nesprávne vychádzal z predpokladu, že samotný akt vydania platobného rozkazu svedčí o absencii
neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto záver nemá oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi.

Žalobkyňa nebola povinná preukazovať, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora,
ktoré je pre strany záväzné. Súd z vlastnej činnosti mal mať vedomosť o tom, že platobný rozkaz
nemožno vydať, keďže neboli splnené ani formálne ani materiálne podmienky na jeho vydanie.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobu považuje za
nedôvodnú v celom rozsahu, keďže žalobkyňa mohla žalobu na obnovu konania podať už v čase, keď

oneskorene podávala odpor, z čoho je zrejmé, že uplynula subjektívna aj objektívna lehota na podanie
žaloby na obnovu konania podľa § 403 CSP. Žalovaný preto považuje argumentáciu žalobkyne za
irelevantnú.
8. V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala na odvolaní v celom rozsahu. Zopakovala, že súd prvej
inštancie rozhodol formalisticky, bez posúdenia merita veci, keď priznal žalovanej banke nárok

vyplývajúci z jediného právneho úkonu „zosplatnenia“ úveru, hoci neboli splnené podmienky § 53
ods. 9 a § 565 OZ. Najnovšia judikatúra najvyššieho a ústavného súdu potvrdzuje, že z výzvy bez
konkretizácie splátky nemožno priznať veriteľovi právo na zaplatenie „zosplatneného“ úveru, a preto
žalobkyňa navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku.9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože

neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Tu odvolací
súd poznamenáva, že žiadosti žalobkyne o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
písomnenebolomožnévyhovieť,pretožepodľa§219ods.3CSPnaoznámenievpísomnejformestrana
nemá právo. Odvolací súd však pokúsil požadované informácie oznámiť zástupcovi aspoň elektronicky
a oznámenie mu odoslal do elektronickej schránky viac ako päť dní pred vyhlásením rozsudku. Odvolací

súdtedazabezpečilzástupcovižalobkynemožnosťsastoutoelektronickousprávouvčasoboznámiť.Ak
tak do vyhlásenia rozsudku neurobil, nemohlo to brániť odvolaciemu rozsudku v tom, aby svoj rozsudok
vyhlásil.
10. Na účely vyhodnotenia odvolania žalobkyne odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku (bod 3 vyššie).
11. Žalobkyňa svojím odvolaním napáda právny názor súdu prvej inštancie na podmienku vyplývajúcu

z § 397 písm. e) CSP, ktorý umožňuje obnovu konania ak je právoplatný rozsudok v rozpore s
rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany
záväzné. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý žalobkyňa uplatňuje, predstavuje
narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym
rozhodnutím. Tento zásah sa musí preto vyvažovať sprísnenými podmienkami prípustnosti, ktoré sú

taxatívne vymedzené v ust. § 397 CSP. V súvislosti s prelomením zásady res iudicata odvolací súd
pripomína uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 345/2017 (bod 21), kde ústavný súd odkazom
na závery Súdneho dvora v rozsudku zo 16.03.2006, Kapferer (C-234/04, EU:C:2006:178) zdôraznil
platnosť tejto zásady aj v prípade zmeny judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor konštatoval,
že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva (Európskej
únie). Súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako
aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými. Týmto rozhodnutím Súdny dvor zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata. Obnova konania
nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora.

Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej
veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu
na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah. V záujme podčiarknutia charakteru
výnimočnosti obnovy konania zákonodarca pri prijatí Civilného sporového poriadku znenie pôvodného
ust. § 228 ods. 1 písm. e) OSP spresnil tak, že daný dôvod obnovy konania podmienil aj záväznosťou

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (Rady Európskej únie alebo Európskej komisie) pre strany
konania. Výsledkom prejudiciálneho konania nie je vyriešenie sporu medzi stranami, ale iba odpoveď na
konkrétne otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu práva EÚ. Na základe odpovedí zo Súdneho
dvora súd, ktorý položil prejudiciálnu otázku, následne uplatňuje právo EÚ na spor, ktorý prejednáva a
vo veci rozhodne. Po zverejnení rozhodnutia v zbierke rozhodnutí Súdneho dvora a Všeobecného súdu

sú vnútroštátne súdy pri riešení otázky výkladu práva EÚ, ktorá už bola riešená pred Súdnym dvorom,
povinné uplatniť tento výklad práva EÚ. V danom prípade však ide o všeobecnú záväznosť judikatúry
Súdneho dvora EÚ pre vnútroštátne súdy. Pre strany iného konania nemôže byť takéto rozhodnutie
(subjektívne) záväzné.
12. Odvolací súd tu odkazuje aj na analogicky použiteľný názoru ústavného súdu na povolenie obnovy

konania, podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sú záväzné výhradne pre strany sporu (od tohto typu záväznosti je potrebné odlišovať
všeobecnú povinnosť orgánov verejnej moci vykladať pri vnútroštátnej aplikácii dohovor v súlade s
judikatúrou ESĽP), ustanovenie § 215 zákona o ústavnom súde obmedzuje možnosť podať návrh
na obnovu konania pred ústavným súdom výhradne tomu, kto bol účastníkom konania pred ESĽP a

predchádzajúceho konania pred ústavným súdom. Návrh na obnovu konania pred ústavným súdom
teda nie je oprávnený podať ten, kto bol síce účastníkom konania pred ústavným súdom, avšak sám
nepodal sťažnosť ESĽP, o ktorej ESĽP rozhodol, a to ani vtedy, keď by sa rozhodnutie ESĽP, ktorým
navrhovateľ odôvodňuje návrh na obnovu konania pred ústavným súdom, týkalo skutkovo totožnej veci.
(uznesenie z 01.06.2022, č. k. II. ÚS 289/2022).

13. Pretože práve subjektívny vzťah nového rozhodnutia k (obom) stranám konania, ktorý v prípade
žalobkyňou označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ chýba, je jednou z podmienok, ktorá musí
byť splnená, aby bol daný dôvod na povolenie obnovy konania podľa § 397 písm. e) CSP („je v
rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie…, ktoré je pre strany záväzné“), je zrejmé, žeobnova konania nie je v prejednávanej veci prípustná. Vzhľadom na to sa po vecnej stránke nemožno
zaoberať ani argumentmi žalobkyne, ktoré sa týkali výkladu ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka a neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.

14. Odvolacie dôvody, ktoré žalobkyňa uplatnila, nie sú spôsobilé spochybniť záver o neprípustnosti
žaloby na obnovu konania. Neprípustnosť žaloby na obnovu konania konštatoval už súd prvej inštancie,
hoci z iných východísk (neexistencia rozporu platobného rozkazu s rozsudkom Súdneho dvora), čo však
nič nemení na tom, že jeho rozhodnutie je v konečnom dôsledku vecne správne. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I).

15. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o trovách odvolacieho
konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). V danom prípade žalobkyňa so svojím odvolaním
neuspela, takže odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na
náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).
16. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.