Rozsudok – Konkurz ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42CoKR/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123201924
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Gindlová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:5123201924.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Andrey Gindlovej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Ľubice Mojžišovej, v právnej
veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., proti žalovanému: E. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. G. H. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenému: AK JUDr. Repáň a partneri,
s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50 711 776, v konaní o zrušení oddlženia pre
nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7Odi/1/2023-171 zo dňa
26. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina č. k. 7Odi/1/2023-171 zo dňa 26. apríla 2024 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozhodnutím okresný súd vo výroku I. nepripustil zmenu žaloby uskutočnenú
žalobcom podaním doručeným súdu dňa 21.04.2024. Vo výroku II. okresný súd žalobu zamietol.
Výrokom III. rozhodol okresný súd o trovách konania tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že sa žalobca žalobou domáhal voči žalovanému

zrušenia oddlženia žalovaného s odôvodnením, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer.

3. Žalobca odôvodňoval nepoctivý zámer žalovaného s poukazom na ust. § 166g ods. 1 zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZKR“). Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol platobným rozkazom Okresného
súdu Martin č.k. 5C/71/2008-13 zo dňa 24.06.2008 (ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
23.07.2008) zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.255,- Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania

z tejto sumy od 01.11.2006 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 410,68 Eur. Právnym
dôvodom vzniku pohľadávky bola zmluva o pôžičke uzatvorená medzi stranami sporu. Predmetný nárok
si žalobca vymáhal voči žalovanému v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Liščákom pod č. exekúcie EX365/2009, v ktorom žalovaný uhradil len trovy právneho zastúpenia. V
exekučnom konaní tak nebol nárok uspokojený, pretože žalovaný nepracoval, bol len poberateľom
invalidného dôchodku.

4. Uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 3OdK/165/2019-21 zo dňa 04.06.2019, zverejneným v
Obchodnom vestníku č. 111/2019 zo dňa 11.06.2019, bol vyhlásený na majetok žalovaného konkurz.
Žalovaný nadobudol darovacou zmluvou od svojich rodičov do osobného vlastníctva byt č. 1 vo vchode
č. 26 na prízemí v stavbe 1.čsl.brig.26, 28, 30 so súpisným č. 3307, ktorý je postavený na parcele reg. CKNč.580/2-zastavanáplochaanádvorieovýmere615m2spodielompriestorunaspoločnýchčastiach
a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku 6831/422535.
Vklad vlastníckeho práva na podklade darovacej zmluvy v prospech žalobcu bol povolený Okresným

úradom Martin, katastrálnym odborom pod č. V5107/2021, a to vkladom zo dňa 12.10.2021. Žalobca
poukázal na to, že žalovaný ho neinformoval o tom, že v októbri 2021 nadobudol do svojho výlučného
vlastníctva titulom darovania nehnuteľnosť a neprejavil ani nijakú snahu uspokojiť svoj záväzok voči
nemu. Takéto konanie žalovaného nemožno, podľa žalobcu, považovať za napĺňajúce znaky jeho
poctivého zámeru sledovaného oddlžením. Žalobca mal za to, že zo správania žalovaného možno

vyvodiť absenciu úprimnej snahy uspokojiť dlh voči nemu v medziach svojich možností a schopností,
nakoľko nadobudnutie bytu do výlučného vlastníctva titulom darovania nemožno posudzovať ako
nadobudnutie nepatrného daru. Jedná sa o majetkovú hodnotu značnej ceny, nakoľko ide o veľký
trojizbový byt, pričom súčasná cena takéhoto bytu sa pohybuje v hodnote viac ako 100.000,- Eur.
V nadväznosti na tieto zistenia oslovil žalobca žalovaného so žiadosťou o dobrovoľné uspokojenie
svojho záväzku voči nemu, pričom žalobca mal snahu o to, aby mu žalovaný uhradil len istinu bez

príslušenstva. Žalovaný na návrh na úhradu nároku nereagoval. Žalobca preto poukázal na to, že sa
žalovaný zbavil svojich dlhov bez toho, aby mal snahu v 6-ročnej lehote od vyhlásenia konkurzu riešiť
svoj dlh v medziach svojich možností. Žalobca poukázal záverom na to, že žalovaný bol pred oddlžením
poberateľom invalidného dôchodku, pričom po oddlžení sa riadne zamestnal.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nepovažoval žalobu žalobcu za dôvodnú. Poukázal na to, že
vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti sa stal na základe darovacej zmluvy s osobným záväzkom vo
forme vecného bremena doživotného bývania identifikovaného v darovacej zmluve, pričom mal za to,
že pre posúdenie tejto veci zo strany súdu je potrebné zobrať zreteľ na širšie okolnosti daného prípadu
a zohľadniť ust. § 166g ods. 4 ZKR, kedy je potrebné posudzovať miernejšie poctivý zámer u dlžníka

s dosiahnutým iba základným vzdelaním, v dôchodkovom veku, s vážnymi zdravotnými problémami,
ktorého v živote postihla iná udalosť. Poukázal na to, že jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti je obmedzené
vecným bremenom doživotného bývania v prospech rodičov, pričom žalovaný toto vecné bremeno zriadil
v prospech svojich rodičov bezodplatne na dobu ich života. Žalovaný sa súčasne v čl. IX Zápisnice
NZ28042/2021 zaviazal doživotne poskytovať bezplatné užívanie celého bytu, ktorý bol predmetom

darovania, kedy bezplatným užívaním sa rozumie neplatenie nájomného zo strany rodičov, ani náhrady
za plnenia poskytované s užívaním bytu. Žalovaný ďalej prebral na seba aj osobný záväzok, že v prípade
pokiaľ z akýchkoľvek dôvodov nebude poskytovať svojim rodičom bezplatné užívanie nehnuteľností,
zaväzuje sa im na vlastné náklady zabezpečiť náhradné bývanie v inom byte. Žalovaný sa taktiež
zaviazal, že o rodičov sa bude bezplatne starať v chorobe i v starobe, poskytne im úplnú starostlivosť

pozostávajúcuzupratovania,prania,varenia,potrebnejopateryvbezvládnostiazabezpečenialekárskej
starostlivosti. Žalovaný zdôraznil, že je čiastočným invalidným dôchodcom, ktorému bola priznaná
znížená pracovná schopnosť o 50 %. Žalovaný poukázal na to, že hoci sa stal vlastníkom uvedených
nehnuteľností,takjepotrebnévnímaťajpodmienky,zaktorýchdošloknadobudnutiuvlastníctva.Vyslovil
názor, že na daný stav nie je možné aplikovať ust. § 166g ods. 1 ZKR, nakoľko by v danom prípade bolo

nespravodlivé takto tvrdo vykladať uvedenú normu a prijať záver tvrdený žalobcom, že u žalovaného
absentuje úprimná snaha uspokojiť dlh voči žalobcovi.

6. Žalovaný dôvodil, že k danému úkonu výmeny bytov v roku 2020 pristúpil s rodičmi preto, že ich
zdravotný stav neumožňoval pohyb rodičov po štyroch poschodiach na posledné podlažie paneláku, na

ktorom vlastnili byt. Išlo pritom o dom bez výťahu. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné zabezpečiť
výmenu bytu, ktorá prebehla v roku 2020 za trojizbový byt, ktorý sa však nachádzal na prízemí. Výmena
bytu prebehla v roku 2020, nakoľko byt rodičov bol založený v prospech úveru brata žalovaného, ktorý
v roku 2020 refinancoval úver a už nebolo potrebné ručiť bytom rodičov. Týmto úkonom si rodičia
zabezpečovali starostlivosť o ich osoby, strechu nad hlavou do smrti a vytvorenie doživotného bývania

v predmetnom byte ako aj uskutočňovanie všetkých úkonov súvisiacich s ich starostlivosťou. Žiadny
iný zámer rodičia uvedeným úkonom nesledovali. Žalovaný poukázal na to, že tento majetok nemôže
nijakým spôsobom speňažiť, aby poskytol aspoň zákonom stanovenú polovicu veriteľom, nakoľko
majetok je zaťažený vecným bremenom, ktoré nie je možné zrušiť bez súhlasu oprávnených z vecného
bremena. Vzhľadom k uvedenému, keďže nie je možné takto nadobudnutý majetok speňažiť, nemôže

byť takýto stav vyhodnotený ako nepoctivý zámer žalovaného. Žalovaný dôvodil, že je čiastočným
invalidným dôchodcom, jeho celkový príjem dosahuje 400,- Eur mesačne, z čoho je povinný zabezpečiť
bezplatné bývanie a užívanie bytu oprávnených z vecného bremena a je povinný znášať všetky náklady
na pokrytie všetkých platieb s užívaním bytu súvisiacich.7. Pokiaľ ide o požiadavku žalobcu uhradiť jeho pohľadávku, žalovaný uviedol, že nie je v jeho
schopnostiach a možnostiach zabezpečiť finančné prostriedky v objeme cca 9.000,- Eur v zmysle

pripojeného platobného rozkazu. Žalovaný bol ochotný akceptovať výzvu žalobcu a uhradiť mu sumu
3.255,- Eur v splátkach, keďže nebolo v jeho možnostiach zaplatiť žalobcom požadovanú sumu cca
9.000,- Eur. Nikdy nemal nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 ZKR a nespĺňa ani podmienky pre
aplikáciu § 166g ods. 1 ZKR, na základe ktorého by mohol ponúknuť časť svojho majetku dobrovoľne
veriteľom. Majetok síce vlastní, avšak tento je zaťažený zákonným vecným bremenom, ktoré mu

znemožňuje postup ponuky tohto majetku veriteľom. Záverom žalovaný poukázal na to, že podľa jeho
presvedčenia by bol takýto postup aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ). Takéto konanie by
mohli darcovia vyhodnotiť v jeho neprospech a mohli by sa domáhať vrátenia daru.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že je irelevantné, že súčasťou
uzatvorenejdarovacejzmluvybolaajzmluvaozriadenívecnéhobremena,akoajto,žežalovanýnaseba

prevzal osobný záväzok spočívajúci v poskytnutí pomoci svojim rodičom v starobe. Žalobca poukázal
na to, že matka žalovaného v decembri 2022 zomrela a žalovaný žije odvtedy v byte len so svojím
otcom. Žalobca spochybnil dôvodnosť prihliadania na skutočnosti podľa § 166g ods. 4 ZKR s poukazom
na to, že nie je zrejmé, či dosiahnuté základné vzdelanie, dôchodkový vek, vážne zdravotné problémy,
ako aj to, že ho postihla životná udalosť, by mali byť dôvodmi vzťahujúcimi sa na jeho osobu, alebo

ide len o parafrázu textu zákona. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní čiastočného invalidného
dôchodku žalovanému nie je zrejmé pre akú diagnózu mu bol čiastočný invalidný dôchodok v rozsahu 50
% priznaný, avšak jeho zárobková činnosť nie je vymiznutá a pracovať môže. Podľa informácií od jeho
brata pracuje ako strážnik, teda má ďalší zdroj príjmu. Žalovaný má ukončené stredoškolské vzdelanie
s maturitou, absolvoval vojenské gymnázium a začal študovať aj na vojenskej vysokej škole. Pokiaľ ide

o inú životnú udalosť, ktorou žalovaný argumentuje, uvedené tvrdenie je v rozpore s dobrovoľnosťou
záväzku žalovaného, ktorý je súčasťou darovacej zmluvy. V ďalšom žalobca poukázal na to, že žalovaný
má aj brata, teda nie je pravdivé tvrdenie, že bol nútený sa sám starať o rodičov. Žalovaný pritom žil aj
pred oddlžením dlhodobo so svojimi rodičmi v spoločnej domácnosti v dvojizbovom byte, ktorý neskôr
vymenili za trojizbový byt. Rodičia žalovaného mu tento byt darovali až potom, ako sa zbavil svojich

dlhov a exekúcií súdnym rozhodnutím o oddlžení, pričom nepostupovali tak v čase, keď bolo voči nemu
vedené súdne a exekučné konanie veriteľmi. Tvrdenia žalovaného považuje žalobca za účelové. V
ďalšom žalobca uviedol, že žalovaný môže ísť so svojim otcom bývať aj do menšieho bytu, prípadne
ak je jeho zdravotný stav zlý, môže mu aj v zmysle notárskej zápisnice zabezpečiť starostlivosť aj iným
spôsobom. V uvedenom mu môže pomôcť aj jeho syn, ktorý po ňom môže v budúcnosti byt nadobudnúť.

Žalobca tiež zdôraznil, že nehnuteľnosť je zaťažená ťarchou v podobe vecného bremena len dočasne,
pričom následne bude môcť žalovaný s nehnuteľnosťou disponovať podľa svojej vôle, pričom vo vzťahu
k jeho záväzku voči žalobcovi neprejavuje nijakú snahu o jeho vysporiadanie. Žalovaný nijaké riešenie
v záujme vysporiadania svojho dlhu voči žalobcovi nenavrhol. Z uvedeného dôvodu je možné prijať
záver, že u neho absentuje úprimná snaha uspokojiť dlh voči žalobcovi. V zdôvodnení žalovaného, prečo

jeho rodičia vymenili byt, absentuje logické vysvetlenie toho, prečo ho darovali žalovanému po krátkom
čase po jeho nadobudnutí. Argumentácia žalovaného dobrými mravmi nie je v danom prípade namieste.
Práve naopak, konanie žalovaného je v zásadnom rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný nadobudol dar
a dobrovoľne na dar uvalil ťarchu, ku ktorej sa zaviazal. Vecné bremeno je pritom možné zrušiť, čo
pripúšťa aj samotná darovacia zmluva v bode IX. V ďalšom žalobca poukázal na to, že pokiaľ žalovaný

vedel splatiť sumu 3.255,- Eur, je v jeho možnostiach v dlhšom časovom horizonte splatiť aj vyššiu
sumu, pričom žalobca vyjadril ochotu sa na splátkach dohodnúť. Žalovaný pritom vo vyjadrení uviedol,
že prostriedky do sumy 3.255,- vie naakumulovať, avšak napriek tomu tieto nepoužil ani na čiastočné
uspokojenie žalobcovho nároku.

9. Žalovaný vo svojej reakcii na vyjadrenie žalobcu zdôraznil, že od podania návrhu na oddlženie
postupoval tak, že poskytol potrebnú súčinnosť správcovi, nezamlčal žiaden majetok, s prihliadnutím
na svoj zdravotný stav sa snažil zabezpečiť si vylepšenie svojej finančnej situácie, a to zamestnaním
sa v období 12/2020 - 4/2021 a 9/2021 - 2/2023, keď jeho príjem bol dostačujúci iba na pokrytie
potrieb jeho osoby spojených s existenciou a bývaním. Uviedol, že opateru svojich rodičov vykonával

po vyhlásení konkurzu vo vzťahu k obidvom až do 12/2022 a od času 12/2022 vo vzťahu k otcovi
doteraz. Opakovane zdôraznil, že zdravotný stav rodičov viedol k rozhodnutiu uskutočniť výmenu
dvojizbového bytu na štvrtom poschodí bez výťahu za trojizbový byt na prízemí, keďže ich zdravotný
stav neumožňoval chôdzu po schodoch. Podľa presvedčenia žalovaného, súd nemôže jeho správaniehodnotiť inak ako zodpovedné a v súlade s morálkou, so svojím zdravotným stavom a v súlade s dobrými
mravmi. Nie je možné jeho správanie vyhodnotiť ako nepoctivý zámer dlžníka v konkurznom konaní,
keďže počas konkurzu a ani po jeho skončení žiadnym spôsobom nedal najavo neváženie si výhody

spojenej s oddlžením, avšak práve naopak sa snažil prežiť z poberaného dôchodku a opatrovateľského
príspevku. Mal úprimnú snahu vysporiadať aj dlh vo vzťahu k žalobcovi vo výške 3.500,- Eur tak,
že si požičia peniaze, ktoré by v mesačných splátkach splácal. Podmienky sa zmenili po tom, čo
žalobca začal požadovať sumu 8.000,- Eur, ktorá bola pre neho nepredstaviteľná na jej zohnanie,
preto k dohode nedošlo. Žalovaný nespochybňoval, že nadobudol do vlastníctva titulom darovania

nehnuteľnosti špecifikované v žalobe, avšak poukázal na to, že daný úkon je potrebné skúmať v širších
súvislostiach a prihliadať na okolnosti, za ktorých došlo k predmetnému darovaniu. Brat žalovaného
býva v Bratislave a opateru rodičom žiadnym spôsobom neposkytoval a neposkytuje, preto boli rodičia
výslovne odkázaní na starostlivosť od neho. Odkázanosť otca žalovaného na opateru pritom vyplýva
aj z posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Martin zo dňa 15.08.2023, z ktorého vyplýva, že
sa jedná o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá má obmedzenú schopnosť sebaobsluhy.

Stav tejto odkázanosti spĺňa IV. stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby a spĺňa aj podmienky
v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z.z., teda ide o osobu odkázanú na opatrovanie. Bolo
by preto v príkrom rozpore posudzovať úkon darovania za daných okolností za nepoctivý zámer,
ak obdarovaný neoznámil darovanie a neposkytol podľa žaloby minimálne polovičku hodnoty daru
dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu. Žalovaný sa síce stal vlastníkom bytu,

avšaksobmedzenímvyplývajúcimzvecnéhobremenadoživotnéhobývania,čoznemožňujeponúknutie
tohto daru na uspokojenie vymáhateľného dlhu. Iste by nebolo v súlade s dobrými mravmi bezprostredne
po obdržaní daru obidvoch rodičov z nehnuteľnosti vypratať a zabezpečiť im iné bývanie, čo by viedlo
nepochybne k žiadosti o vrátenie daru. Umiestnenie rodičov do zariadenia sociálnej starostlivosti, alebo
iných priestorov, by v konečnom dôsledku bolo v rozpore so zmluvou ako aj v rozpore s ust. § 630

Občianskeho zákonníka. Žalovaný je toho názoru, že do času zániku vecných bremien darcov nemôže
s predmetom daru disponovať. Z uvedeného dôvodu žalovaný tvrdí, že nie sú naplnené podmienky pre
vyslovenie záveru o nepoctivom zámere oddlženia žalovaného.

10. Okresný súd konštatoval, že pred pojednávaním nariadeným na deň 27.02.2024 bolo súdu

oznámené, že v danej veci existuje predpoklad uzavretia mimosúdnej dohody strán, pričom bolo
dohodnuté, že žalovaný uhradí sumu 8.613,- Eur najneskôr do 04.03.2024 a žalobca si nebude
nárokovať trovy konania.

11. Z podania zo dňa 10.03.2024 je zrejmé, že žalovaný sumu, ktorá bola medzi stranami dohodnutá,

žalobcovi uhradil. V súvislosti s úhradou finančných prostriedkov zo strany žalovaného žalobca namietal
okolnosť, že finančné prostriedky mu nevyplatil ihneď dňa 01.03.2024, v deň keď nimi disponoval, ale
až po 5 dňoch, nútiac ho podpísať dohodu o urovnaní, ktorú považuje za nelegitímnu. Podľa žalobcu k
zaplateniu dlhu nedošlo na základe dohody o urovnaní, ale na základe preukázania nepoctivého zámeru
žalovaného.

12. Žalobca si následne podaním doručeným súdu dňa 21.04.2024 uplatnil právo na náhradu trov
konania vyčíslených na sumu 736,22 Eur a požiadal tiež o priznanie nároku na odmenu vo výške 10 %
v zmysle § 135 Občianskeho zákonníka, alebo odmenu oznamovateľa protispoločenskej činnosti, alebo
podľa vlastného posúdenia veci súdom, nakoľko na základe ňou predložených dôkazov v tomto konaní

došlo k obnoveniu vymáhateľnosti pohľadávok ostatných veriteľov. Predmetné podanie bolo súdom
posúdené ako návrh na zmenu žaloby, spočívajúci v rozšírení žaloby o zaplatenie nároku na odmenu za
zadováženie dôkazov o nepoctivom zámere žalovaného. Okresný súd konštatoval, že návrh na zmenu
žaloby bol zmätočný, avšak vzhľadom na procesné štádium konania, v ktorom bola zmena žalobného
návrhu učinená a neboli súčasne splnené podmienky podľa § 143 ods. 1 a 2 CSP, nemohol súd zmenu

žaloby pripustiť.

13. Okresný súd konštatoval, že žalobca v celom rozsahu na pojednávaní dňa 26.04.2024 zotrval
na podanej žalobe. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach ako aj písomných podaniach, pričom
súčasne spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu, nakoľko ho nemožno už aktuálne považovať za veriteľa

dotknutým oddlžením, keďže nie je žiaden nárok, ktorý by vyplýval z vydaného platobného rozkazu,
ktorý by bol ako podklad pohľadávky zapísaný v zozname pohľadávok u správcu. Tento podklad stratil
opodstatnenie vyplatením uvedenej sumy.14. V odôvodnený rozhodnutia okresný súd konštatoval, že považuje za nesporné, že uznesením
Okresného súdu Žilina sp. zn. 3OdK/165/2019 zo dňa 04.06.2019 súd vyhlásil konkurz na majetok
žalovaného, pričom dňa 30.09.2019 bol zverejnený v Obchodnom vestníku č. 188/2019 oznam o

zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu v zmysle § 167v ods. 1
ZKR. Okresný súd v ďalšom nepovažoval za sporné medzi stranami, že žalobca mal voči žalovanému
judikovanú pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke, ktorá sa dôsledkom oddlženia žalovaného po zrušení
konkurzustalanevymáhateľnou.Zanespornúpovažovalokresnýsúdajskutočnosť,žežalovanýpotom,
čo bol oddlžený, nadobudol na základe darovacej zmluvy od svojich rodičov trojizbový byt nachádzajúci

sa v katastrálnom území D., ktorý bol zaťažený vecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného
bývania a užívania v prospech rodičov. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že nehnuteľnosť, ktorú
žalovaný nadobudol, nie je nepatrnej hodnoty a žalovaný neponúkol aspoň polovicu hodnoty tohto
bytu na uspokojenie vymáhateľných pohľadávok svojich veriteľov a o nadobudnutí tohto majetku ich
neinformoval.

15. Okresný súd v úvode svojho odôvodnenia konštatoval, že lehota na podanie návrhu na zrušenie
oddlženia bola zachovaná a žalobca mal v čase podania žaloby na súde aktívnu legitimáciu na podanie
žaloby, keďže bol veriteľom žalovaného na podklade pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o pôžičke
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, priznanej platobným rozkazom okresného súdu Martin č.k.
5C/71/2018-13 zo dňa 24.06.2018. Žalovaný tohto veriteľa označil aj v zozname veriteľov a žalobcom

bola daná pohľadávka riadne v konkurze na majetok žalovaného prihlásená a považovala sa za zistenú.
Predmetná pohľadávka vznikla pred rozhodným dňom podľa § 166a ods. 1 písm. a) ZKR, teda je
potrebné ju považovať za pohľadávku uspokojovanú v konkurze, keďže vznikla pred kalendárnym
mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz. Pohľadávky prihlásených veriteľov neboli uspokojené ani
sčasti,tedasastalivcelomrozsahunevymáhateľnými.Sprihliadnutímnauvedenébolžalobcaveriteľom

dotknutým oddlžením, a preto mu táto skutočnosť zakladala aktívnu vecnú legitimáciu na podanie
žaloby na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného. Žalovaný je v konaní pasívne vecne
legitimovaným subjektom.

16. Okresný súd v ďalšom konštatoval, že dôkazné bremeno o nepoctivom zámere dlžníka nesie

žalobca, ktorý musí tvrdiť a preukázať konkrétne správanie dlžníka, z ktorého možno usudzovať jeho
nepoctivý zámer. Okresný súd pritom zdôraznil, že ustanovenia o poctivom zámere nabádajú súd, aby
poctivý zámer neposudzoval len mechanicky, ale osobitne zhodnotil a zohľadnil skutkové okolnosti
každéhokonkrétnehoprípadu,atovrovineekonomickej,akojevrovineosobnýchasociálnychpomerov
dlžníka a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní.

17. Okresný súd poukázal na to, že žalobca oprel pochybnosť o poctivom zámere žalovaného pôvodne
len o ust. § 166g ods. 1 ZKR, nakoľko žalovaný nadobudol dar v nie nepatrnej hodnote, avšak žalobcovi
uvedené neoznámil a dobrovoľne mu neponúkol uspokojenie jeho nevymáhateľného dlhu ani jeho
iné vysporiadanie. V priebehu konania došlo k úhrade dlhu žalobcu v celom rozsahu, avšak žalobca

napriek tejto skutočnosti zotrval na podanej žalobe a doplnil ďalšie dôvody, ktoré podľa neho zakladajú
záver súdu o nepoctivom zámere žalovaného. Okresný súd poukázal na to, že výsledkom konania o
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, pokiaľ by bol žalobca úspešný, by bolo zrušenie oddlženia
žalovaného, čím by sa oddlženie žalovaného stalo neúčinné voči všetkým jeho veriteľom a pohľadávkam
veriteľov žalovaného. Okresný súd uviedol, že úhradou pohľadávky žalobcu po zrušení konkurzu, po

podaní návrhu na zrušenie oddlženia žalovaného, dôjde k splneniu účelu konania, ktorým je v konečnom
dôsledku uspokojenie pohľadávky veriteľa. Okresný súd tak za nosné považoval zodpovedať otázku, či
žalobca stratil v dôsledku splnenia dlhu aktívnu vecnú legitimáciu.

18. Okresný súd konštatoval, že v priebehu konania vyšlo najavo, že motiváciou žalobcu bola nielen

úhradajehopohľadávkyscelýmpríslušenstvom,aletiežjehosnahaodosiahnutiespravodlivostiviažuca
sa na pociťovanie krivdy, zrejme prameniacej z narušených rodinných vzťahov. Súd dospel k záveru, že
úhradou sumy 8.613,- Eur zo strany žalovaného došlo k zániku vecnej legitimácie žalobu na podanie
žaloby o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, nakoľko došlo k naplneniu účelu tohto konania, keď
bola žalobcovi uhradená v celosti jeho pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia žalovaného stala

nevymáhateľnou. Po úhrade predmetnej pohľadávky už nemožno žalobcu považovať za osobu dotknutú
oddlžením. Okresný súd pritom poukázal na to, že dôvodom na zamietnutie žaloby bol nielen nedostatok
aktívnejlegitimácienastranežalobcupotom,čomuboluhradenýcelývymáhateľnýdlh,alebolasúčasnezohľadnená aj nedôvodnosť žaloby vo vzťahu ku skutočnostiam, z ktorých žalobca vyvodzoval svoje
presvedčenie o nepoctivom zámere žalovaného pri oddlžení.

19. Okresný súd zdôraznil, že účelom inštitútu oddlženia je zbavenie dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy
neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života a negenerovali jeho ďalší úpadok.
Preto majetok dlžníka, ktorý nadobudne po oddlžení, má dlžníkovi slúžiť na to, aby sa opätovne zaradil
do spoločnosti bez záväzkov, pretože inak by ochrana oddlžených osôb nemala žiadny význam.

20. Okresný súd v súvislosti s poukazom žalobcu na § 166 g ods. 1 ZKR konštatoval, že zásadnou
sa javí otázka, aký časový horizont po oddlžení môže mať nadobudnutie majetku darovaním dosah
na posúdenie poctivosti zámeru dlžníka pri oddlžení. Okresný súd mal za to, že do úvahy prichádzajú
najmä 2 časové obdobia, a to obdobie od začiatku podania návrhu na vyhlásenie konkurzu do zrušenia
vyhláseného konkurzu, alebo obdobie ohraničené až uplynutím lehoty 6 rokov od vyhlásenia konkurzu.
Okresnýsúduzavrel,žehocinaprvýpohľadmôžeznenieust.§166fods.1ZKRzvádzaťkzáveru,žepre

posúdenie relevantnosti získania darov vo vzťahu k posúdeniu poctivosti zámeru dlžníka je relevantných
6rokochodvyhláseniakonkurzu,podľajehonázorutomutaknieje.Vdanomsmereokresnýsúddôvodil,
že právna úprava účinná od 01.03.2017 žiadne skúšobné obdobie nepozná. Lehota 6 rokov zakotvená
v ust. § 166f ods. 1 ZKR nemá charakter skúšobného obdobia dlžníka, ale ide len o procesnú lehotu
určenú pre veriteľa, v ktorej sa môže domáhať zrušenia oddlženia.

21. V ďalšom okresný súd poznamenal, že pokiaľ sa má skúmať poctivosť zámeru dlžníka ako
vnútornej psychickej kategórie dlžníka v súlade s ust. § 166f ods. 1 ZKR, tak sa musí skúmať poctivosť
zámeru dlžníka pri oddlžení, teda v čase kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o zbavení dlžníka
všetkých jeho dlhov. Vnútorné psychické nastavenie dlžníka možno usudzovať z vonkajších prejavov,

ktorými sa tento zámer môže manifestovať v jeho správaní, teda vyplýva z jeho konania tak pred
podaním návrhu, po podaní návrhu, alebo môže zahŕňať aj omisívne konanie dlžníka spočívajúce
v neponúknutí dedičstva, či daru na úhradu dlhov. Čas, ktorý uplynul medzi oddlžením dlžníka a
získaním daru nie nepatrnej hodnoty a otázku, či jeho neponúknutie veriteľom, je prejavom nepoctivého
zámeru dlžníka, treba vždy posúdiť v individuálnych okolnostiach prípadu. Okresný súd produkoval

záver, že získanie daru žalovaným za podmienok vyplývajúcich z darovacej zmluvy a za situácie,
keď predmet daru bol zaťažený vecným bremenom v prospech rodičov žalovaného, nemôže mať
relevanciupriposudzovanípoctivostijehozámeruprioddlžení.Súdvdanomsmereodkázalnarozsiahlu
argumentáciu žalovaného, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil. Okresný súd poukázal aj na to,
že k nadobudnutiu predmetu darovania došlo 12.10.2021 vkladom vlastníckeho práva v prospech

žalovaného do katastra nehnuteľností, teda 2 roky po zrušení konkurzu na majetok žalovaného. V danej
súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoKR/1/2023-200 z
24.05.2023, v ktorom odvolací súd konštatoval, že „K úmrtiu otca žalovanej došlo až 2 roky po zrušení
konkurzu, a preto nemožno v danom prípade hovoriť o tom, že by žalovaná pri oddlžení nemala poctivý
zámer, a preto neobstojí ani tento dôvod na zrušenie oddlženia“ (jedná sa o dôvod podľa § 166f ods.

1 ZKR - neponúknutie polovice hodnoty dedičstva veriteľom). Okresný súd v danom smere dôvodil, že
úmyslom zákonodarcu vyjadreným v ust. § 166f ods. 1 ZKR bolo postihnúť situácie, kedy dlžník v čase
blízkom rozhodnutiu súdu o jeho oddlžení získal dedičstvom, či darom likvidné prostriedky, z ktorých
by mohol uhradiť aspoň čiastočne svoje nevymáhateľné dlhy. Dané ust. § 166f ods. 1 ZKR nehovorí
výslovneoponúknutípredmetnéhodedičstva,darov,čivýhryveriteľom,aleoponúknutí„takéhotozdroja“

veriteľom, čo evokuje, že k takejto ponuke veriteľom by malo dôjsť najmä v prípadoch, kedy dedičstvo,
dar či výhra, majú peňažnú formu. Súd konštatoval, že požiadavka na vyplatenie veriteľov, vzhľadom na
získanie nehnuteľnosti, v ktorej žalovaný býva spolu so svojimi rodičmi, ktorým nehnuteľnosť pôvodne
patrila, sa javí ako neprimeraná a rozporná s princípmi morálky. Takáto požiadavka sa okresnému súdu
javila jednoznačne ako nesúlad s účelom oddlženia. Len samotný fakt, že dlžník získal dar nie nepatrnej

hodnoty,pričomveriteľomneponúkolaspoňpolovicuzjehohodnoty,nazrušenieoddlženiaprenepoctivý
zámer nepostačuje.

22.Záveromokresnýsúdpoukázalnato,ževprípadochdarovanianehnuteľnosti,ktorúdarcaobýva,nie
je výnimočné spolu s darovacou zmluvou uzavretie aj zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúcej

v práve darcu na doživotné bývanie. Darca s obdarovaným môžu uzavrieť okrem darovacej zmluvy
aj zmluvu o doopatrovaní, resp. zaopatrení do smrti darcu. Preto špekulácie, či boli alebo neboli
na darovanie splnené podmienky aj skôr, nie sú namieste, nakoľko žalovanému, ani jeho bratovi,
ani žiadnym iným osobám, toto právo neprináležalo. Aj keby rodičia žalovaného čakali s darovanímnehnuteľnosti do času, keď by nehrozilo, že žalovaný o ňu príde, jednalo by sa o prirodzenú racionálnu
snahu vlastníkov nehnuteľnosti zabrániť tomu, aby sa ocitli v neistote ohľadom svojho dožitia. Okresný
súd tak zdôraznil, že v danom konaní sa neskúma poctivý zámer rodičov, preto mu neprináleží hodnotiť

ich úmysly, ale len poctivý zámer žalovaného. Súd tak dospel k presvedčeniu, že za danej situácie, s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti tejto veci, žalovaný takú povinnosť nemal a nemal ani povinnosť
oznámiť svojim veriteľom skutočnosť, že nadobudol takýto byt do osobného vlastníctva.

23.Záveromtakokresnýsúduzavrel,žepozohľadnenístratyaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,žalobu

žalobcu zamietol.

24. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní, a preto nárok na
náhradu trov konania priznal žalovanému.

25. Voči predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca v rozsahu výrokov

II. a III. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následoknesprávnerozhodnutievoveci,§365ods.1písm.f)CSP,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. Žalobkyňa súdu prvej inštancie vyčítala, že neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci podľa
§171CSP,prípadnepodľa§181ods.2CSPapredbežnéprávneposúdeniesatakžalobkyňadozvedela
až zo samotného napádaného rozhodnutia. Tento postup žalobkyňa označila za nesprávny procesný

postup, ktorým jej súd znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prípadne, že ide o takú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto nesprávnym procesným postupom jej bolo odopreté
právo predkladať ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Pokiaľ by žalobkyňa poznala stanovisko
súdu, že toto vecné bremeno bude súd zohľadňovať, navrhla by žalovanému, že bude uplatňovať

uhradenie pohľadávky až 120 dní po dožití jeho otca. Žalobkyňa uviedla, že už v návrhu záložnej zmluvy
zo dňa 29.09.2023 ponúkla dlžníkovi tento postup. V danom smere žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ
by poznala predbežné stanovisko súdu, že nevydá uznesenie o zmieri, keď jej dlžník pošle sumu 8.613,-
Eur, určite by súd oboznámila s tým, že danú platbu považuje za neoprávnenú, bez právneho podkladu,
a že ju vracia dlžníkovi späť. Po sprístupnení zápisnice z pojednávania tak žalobkyňa aj urobila a platbu

okamžitevrátiladlžníkovi,avšakdorozsudkusadostalonespravodlivérozhodnutie,žežalobkyňastratila
aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Pre toto procesné pochybenie súdu nemala žalobkyňa možnosť
dokazovať, že dlžník prijatím daru nielenže nie je sociálny prípad, ale dokonca je majetný, pretože v čase
splatenia dlhu (120 dní po dožití jeho otca) bude užívať svoj trojizbový byt sám. Procesné pochybenie má
aj ten dopad, že žalobkyňa sa o poctivom zámere žalovaného nemohla vyjadriť v dokazovaní, avšak len

v odvolaní, pričom jestvuje vysoké riziko toho, že protistrana bude svojvoľne odporovať, vec sa dôsledne
neprejedná a súdny proces môže skončiť nespravodlivo.

27. V ďalšom žalobkyňa poukázala na procesné pochybenie súdu spočívajúce v tom, že účastníkom
tohto konania nebola prokuratúra. Poukázala v danom smere na to, že sám súd v bode 44 svojho

rozhodnutia priznáva, že dlžník má viacero veriteľov. Žalobkyňa pritom od brata dlžníka vie, že jedným
z jeho veriteľov je aj Sociálna poisťovňa, teda súd pojednával aj o verejnom majetku, pričom verejný
záujem v tomto konaní nikto nezastupoval a daná inštitúcia sa voči rozsudku nemôže odvolať.

28. Ďalšiu procesnú chybu žalobkyňa videla v tom, že počas konania bol vykonaný vklad záložného

práva na list vlastníctva, čím došlo k porušeniu § 30 ods. 1 písm. g) Zákona o správnom konaní č.
71/1967ažalobkyňanemalamožnosťpožiadaťolistinuzáložnéhopráva,abyposúdila,čitoutozáložnou
zmluvou nedošlo k poškodeniu veriteľov.

29. Žalobkyňa vyčítala súdu, že umožnil žalovanému vykonávať zbytočné právne úkony, pričom dňa

27.02.2024 mu povolila odročenie pojednávania, aby žalovaný mohol žalobkyni splatiť dlh, pričom
vedela, že rozsudkom aj tak zamietne zrušenie oddlženia. Zbytočne nechala dlžníka zaplatiť 8.613,-
eur a nechala advokátovi vypracovať dohodu o urovnaní, písanie listov zo strany žalobkyne bolo tiež
zbytočné. Všetky tieto úkony okolo uhradenia sumy 8.613,- Eur nemali žiadny účel, keďže sudkyňavedela, že nielenže neschváli súdny zmier, ale dokonca žalobu zamietne. Žalobkyňa má za to, že
okresnýsúdporušilčl.17Civilnéhosporovéhoporiadkutým,žezbytočnezaťažovaťúčastníkovkonania.
Všetky tieto úkony advokát žalovaného vykonal preto, aby boli súdne trovy čo najvyššie a aby sa čo

najviac mohol obohatiť na súdnych trovách.

30. Žalobkyňa rozporovala odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v bode 37
napadnutého rozhodnutia, a to: „V priebehu konania došlo k úhrade dlhu žalobcu v celom rozsahu“.
Poukázala na to, že to nie je pravda, nakoľko pohľadávka žalobkyne nebola vôbec uhradená, nakoľko

žalobkyňa musela danú sumu vrátiť, keďže sa jednalo o plnenie bez právneho titulu, teda o bezdôvodné
obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. O plnenie bez právneho dôvodu sa jednalo preto,
že okresný súd nevydal uznesenie o schválení zmieru a neudelil súhlas k tejto úhrade, a taktiež žiadna
dohoda o urovnaní medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená nebola. Na základe uvedeného ostala
pohľadávka žalobkyne naďalej nevymáhateľná.

31. V ďalšom žalobkyňa napádala odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v bode 38
rozhodnutia, a to že: „Žalobca stratil v dôsledku splnenia dlhu aktívnu vecnú legitimáciu“. Vzhľadom
k tomu, že pohľadávka žalobkyne nebola uhradená, žalobkyňa trvala na tom, že jej vecná legitimácia
nemohla zaniknúť.

32. Žalobkyňa taktiež napádala odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 39 napadnutého
rozhodnutia, a to že: „Cieľom (motiváciou) žalobcu bola nielen úhrada jeho pohľadávky s celým
príslušenstvom, ale tiež jeho snaha o dosiahnutie spravodlivosti viažuca sa na pociťované krivdy, zrejme
prameniace z narušených rodinných vzťahov.“ Žalobkyňa poukázala na to, že závery súdu sú v rozpore
s realitou a nevyplývajú z vykonaného dokazovania, keďže v rodine dlžníka nie je pociťovaná žiadna

krivda a nevedie sa medzi nimi žiadny majetkový spor. Dlžník ako aj jeho brat si spravodlivo rozdelili
majetok po predkoch, a tieto rodinné vzťahy boli urovnané už pred podaním žaloby. Navyše, žalobkyňa
poukázala na to, že nemá žiadny vzťah s nikým z rodiny dlžníka.

33. Žalobkyňa napádala aj rozhodnutie súdu prvej inštancie uvedené v bode 40 napadnutého

rozhodnutia, a to že: „Účelom inštitútu oddlženia je zbavenie dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy
neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby negenerovali ďalší jeho
úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne
postaviť na vlastné nohy.“ V danom smere žalobkyňa argumentovala, že dlžníka nemožno posudzovať
ako sociálny prípad, ale ako majetného človeka. Splatenie dlhu vo výške 1/14-tiny z preukázateľného

majetkuoveľkejhodnotenepredstavuježiadnerizikoďalšiehoúpadku.Žalobkyňaopakovanepoukázala
na to, že jej zámerom bolo vymáhať uhradenie jej pohľadávky až 120 dní po dožití jeho otca, pričom
dlh by bol až do jeho splatenia pre dlžníka výhodne úročený ročným úrokom 5 % od konkurzu. Jeho
situácia by už nebola o možnom úpadku a opätovnom postavení sa na vlastné nohy, keďže splatenie
dlhu vo výške 1/14 z hodnoty bytu by sa vykonala z jeho majetkového prebytku, ktoré by sa neprejavilo

na jeho životnom nadštandarde.

34. Žalobkyňa napádala aj závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 42 napadnutého rozhodnutia,
a to že: „Ak sa má skúmať poctivosť zámeru dlžníka ako vnútornej psychickej kategórie dlžníka, s
ohľadom nad znenie zákona - § 166f ods. 1 ZKR, tak sa musí skúmať poctivosť zámeru dlžníka pri

oddlžení, teda v čase kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o zbavení dlžníka všetkých jeho dlhov.“
Žalobkyňa v danom smere poukázala na to, že sám žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa
05.06.2023 uviedol, že rodičia nemohli až do roku 2020 s bytom nakladať z dôvodu zálohy v prospech
SLSP, iný dôvod na to nemali. V danom smere žalobkyňa uviedla, že dané vyjadrenie dokazuje, že
zámer darovania bol ustálený ešte pred zrušením zálohy v prospech SLSP, teda nie až v roku 2020.

Podľa jej názoru sa tak dlžník nechtiac usvedčil, že počas konkurzu konal omisívne, t.j. v rozpore s §
166g ods. 2 písm. c) ZKR. Záloha za byt bola zrušená totiž ešte pred konkurzným uznesením, preto
žiadala vo veci rozhodnúť podľa § 166g ods. 2 písm. c), keď žalovaný neuviedol vo svojom návrhu na
oddlženie dôležitú informáciu, aj keď to vedel, alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide
o dôležitú informáciu.

35. Žalobkyňa nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 43 napadnutého
rozhodnutia, že: „Získanie daru žalovaným za podmienok vyplývajúcich z darovacej zmluvy, za situácie,
keď predmet daru bol zaťažený vecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného bývania aužívania predmetných nehnuteľností darcami, a to rodičmi žalovaného odkázanými na starostlivosť a
pomoc žalovaného, nemôže mať relevanciu pri posudzovaní poctivosti jeho zámeru pri oddlžení“. Podľa
žalobkyne problém neexistuje. Opakovane poukázala v danom smere na návrh záložnej zmluvy zo dňa

29.09.2023, ktorý sa nachádza v spise a z ktorej vyplýva, že bude žiadať splatenie dlhu až 120 dní
po dožití otca dlžníka, keď už vecné bremeno nebude a likvidita majetku nebude v rozpore s princípmi
morálky.

36. V ďalšom žalobkyňa namietala aj závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 44 napadnutého

rozhodnutia, že: „Špekulácie, či boli alebo neboli na darovanie splnené podmienky aj skôr, nie sú
namieste, nakoľko žalovanému, jeho bratovi, ani žiadnym iným osobám toto právo neprináležalo.“
Žalobkyňa v danom smere opakovane poukázala na to, že samotný žalovaný ubezpečil súd, že zámer
daru bol už ustálenou vecou a čakalo sa len na zrušenie zálohy v prospech SLSP, že tu iný dôvod nebol.
V danom smere žalobkyňa trvala na omisívnom správaní dlžníka počas konkurzu.

37. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného
súdu Žilina sp. zn. 7Odi/1/2023 zo dňa 26.04.2024 zmenil tak, že zruší oddlženie žalovaného, resp.
alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej

inštancie, a preto žiada toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

39. K procesnej vade namietanej žalobcom, že súd prvej inštancie neposkytol predbežné právne
posúdenie veci, žalovaný uviedol, že pojednávanie bolo vytýčené a zrealizované, pričom na ňom bolo
vykonané predbežné právne posúdenie súdu, teda argumentácia žalobcu, že sa ho dozvedel až zo

samotného rozhodnutia nie je pravdivá. Žalovaný sa teda nestotožnil so záverom žalobcu, že došlo k
jeho porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že žalobca mal právo dôkazy predkladať, či
už v rámci žaloby, alebo počas pokusov mimosúdneho vysporiadania veci a taktiež počas pojednávania.
Súd tak správne ustálil neopodstatnenosť vykonávania žalobcom navrhnutých dôkazov a dôvodne tieto
odmietol.

40.Kargumentáciižalobcu,žepokiaľbyvedelotom,žesúdnevydáuznesenieozmieri,takbypovažoval
platbu za neopodstatnenú a vrátil by ju späť žalovanému žalovaný uviedol, že bolo právom žalobcu
predostrieť podmienky zmieru, avšak prejav žalobcu na pojednávaní a dokonca rozšírenie pôvodného
návrhu bolo jasným dôkazom toho, že žalobca odmietol podpísať dohodu o urovnaní a predmetný postoj

žalobcu potom viedol súd k otvoreniu pojednávania a k jeho vykonaniu.

41. Žalovaný poukázal v ďalšom na to, že žalobca mal dostatok možností na preukázanie svojich tvrdení,
avšak tieto súdu nepredložil, preto jeho tvrdenie nemá právnu relevanciu. Nie je pritom zrejmé z čoho
žalobca vyvodzuje záver, že sa nemohol o nepoctivom zámere žalovaného vyjadriť v dokazovaní, a

bolo mu to umožnené až v odvolaní, čo vyvoláva riziko, že protistrana bude svojvoľne odporovať vec.
Žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor pred otvorením pojednávania v jeho vyjadreniach, ako
aj na pojednávaní, preto absentuje racionálny podklad k takémuto prijatému záveru žalobcu, že sa k
dokazovaniu nemohol vyjadriť.

42. K námietke žalobcu ohľadne procesného pochybenia súdu v tom, že účastníkom konania mala byť aj
prokuratúra, žalobca uviedol, že podanie žaloby o nepoctivý zámer dlžníka je právom veriteľa, nie jeho
povinnosťou. Na aktívnu legitimáciu nemá žiaden vplyv skutočnosť vytýkaná žalobcom, že prejednanie
verejného majetku malo mať svojho zástupcu v konaní a ak nemalo, takto dotknutá inštitúcia sa nemohla
k rozsudku odvolať. Aj tento odvolací argument je právne nesprávny.

43. Požiadavka na oboznámenie sa s listinou o záložnom práve a záložnou zmluvou s úmyslom
vyhodnotiť, či nedošlo k poškodeniu veriteľov svedčí o tom, že žiaden predpis neukladá žalovanému
predkladať takúto listinu veriteľovi a žalobca nemá žiadne iné právo kontrolovať poškodenie veriteľov
okrem svojich nárokov v rámci konkurzného konania alebo konania o učenie nepoctivého zámeru.

44. Žalovaný v ďalšom uviedol, že Civilný sporový poriadok upravuje povinnosť súdov pokúsiť sa
o mimosúdne vysporiadanie veci, preto bolo plne v súlade so zákonom povoliť účastníkom konania
odročenie pojednávania, pokiaľ bol prezentovaný zámer žalovaného dlh uhradiť a strana žalobcu tonerozporovala. Strana žalovaného urobila všetko preto, aby vec bola vysporiadaná mimosúdne, čo na
pojednávaní dňa 26.04.2024 znemožnil svojím postojom žalobca, preto nemôže platiť záver žalobcu,
že súd zbytočne zaťažoval účastníkov konania a porušil čl. 17 CSP, čím pripustil vznik trov konania na

strane žalovaného.

45. Pokiaľ žalobca popiera, že pohľadávka bola uhradená a súčasne potvrdzuje skutočnosť, že žalovaný
požadovanú sumu uhradil, avšak bez právneho dôvodu, keďže predmetná platba bola žalovanému
vrátená, žalovaný poukázal na to, že v súdnom konaní bol produkovaný dôkaz o platbe, čo súd náležite

vyhodnotil vo svojej argumentácii pri existencii aktívnej legitimácie na podanie žaloby o nepoctivý zámer.
Uvedená argumentácia je dôvodná aj k vyjadreniu k bodu 38 odôvodnenia rozhodnutia.

46. Záverom žalovaný poukázal na to, že všetky zdôvodnenia prvostupňového súdu v bodoch 40, 42,
43 sú správne, pričom súd správne právne posúdil uvedené skutočnosti, správne aplikoval príslušnú
normu, preto je rozsudok súdu prvej inštancie zákonný a odvolanie žalobcu je nedôvodné. Ani jeden

zo žalobcom vymedzených odvolacích dôvodov nebol vymedzený správne, a preto žalovaný navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

47. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojej právnej argumentácii. Opakovane poukázala na to,

že rodičia žalovaného čakali na oddlženie, aby mu mohli podarovať byť. Upresnila, že refinancovanie
úveru v Poštovej banke sa uskutočnilo ešte v júli 2018 a predmetný byt bol uvoľnený 01.08.2018.
Opakovane zdôraznila, že uvedená skutočnosť znamená, že dlžník s určitosťou vedel ešte pred
oddlžením, že sa stane vlastníkom rodičovského bytu a túto dôležitú informáciu neoznámil konkurznému
správcovi, pričom musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu. Žalobkyňa dôvodila, že túto informáciu

zaslala súdu už dňa 10.03.2024, keď v bode I. dokazovala nepoctivý zámer žalovaného podľa § 166g
ods. 2 písm. c) ZKR. Zmluvu medzi A. C. a Poštovou bankou pritom súd posúdil ako opodstatnenú a
zaradil ju medzi listiny, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26.04.2024. Z uvedeného dôvodu
žalobkyňa zotrvala na tom, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a prikázal súdu
pojednávať o dôkaze nepoctivého zámeru žalovaného.

48. Žalovaný vo svojom vyjadrení (odvolacej duplike) zotrval na svojej pôvodnej argumentácii, pričom
poukázal na to, že žalobkyňa úplne potiera logické súvislosti daného prípadu a obvyklé správanie sa
ľudí v našich zemepisných šírkach, a to aj rozhodnutie rodičov o disponovaní so svojím majetkom v
čase úbytku síl a zabezpečení si opatery zaopatrením. Zaťaženie bytu pre úver brata žalovaného bolo

riešené s rodičmi a obdobne aj jeho odťaženie. V období rokov 2018 a 2020 bola priorita žalovaného
presadiť s rodičmi výstavbu výťahu. Toto boli nosné témy budúcej existencie rodičov, ako i toho, ako si
žalovaný zabezpečí finančné prostriedky na živobytie a ako sa postará o rodičov. Pokiaľ by chceli rodičia
konať vypočítavo, tak ako to konštatuje žalobkyňa, tak by potom mohli postupovať obdarovaním už
po 01.10.2019, čo sa však nestalo. Až okolnosti sťahovania, komplikovania zdravotného stavu rodičov

boli spúšťačom takých úvah, ako je darovanie a zaopatrenie. Žalovaný zdôraznil, že rozhodovanie o
disponovaní s majetkom je výlučne na osobe, ktorá sa vlastníckeho práva vzdáva, preto daný úkon
nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť nadobúdajúci, ktorý je závislý výslovne na rozhodnutí osoby
zbavujúcej sa majetku. Z uvedeného dôvodu žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie.

49. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolacím prejednal odvolanie žalobkyne postupom podľa §
379 CSP (viazaný rozsahom odvolania) a § 380 CSP (viazaný odvolacími dôvodmi) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Na prejednanie odvolania odvolací súd postupom podľa § 385
ods. 1 CSP nenariadil pojednávanie, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo verejne vyhlásené

dňa 16.12.2024, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke súdu (§ 378 ods. 1 CSP, § 219 ods. 1, 3 CSP).

50. Vzhľadom k tomu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd bol
viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP):

51. Uznesením okresného súdu Žilina sp. zn. 3OdK/165/2019 zo dňa 04.06.2019, zverejnením
v Obchodnom vestníku č. 111/2019, vydaným dňa 11.06.2019, súd vyhlásil konkurz na majetokžalovaného, ustanovil správcu a dlžníka (žalovaného) oddlžil tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré
môžu byť uspokojené iba v konkurze, a to v rozsahu, v akom nebudú v konkurze uspokojené.

52. V Obchodnom vestníku č. 188/2019 zo dňa 30.09.2019 bol zverejnený oznam o zrušení konkurzu z
dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu v zmysle § 167v ods. 1 ZKR.

53. Platobným rozkazom Okresného súdu Martin č. k. 5C/71/2008-13 zo dňa 24.06.2018 bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.255,- Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania zo

sumy 3.255,- Eur od 01.11.2006 do zaplatenia a nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 410,68
Eur. Predmetný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.07.2008. Právnym
dôvodom vzniku tejto pohľadávky bola zmluva o pôžičke uzatvorená medzi stranami sporu. Uvedený
nárok bol žalobcom vymáhaný v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Liščákom, č. exekúcie EX365/2009, v ktorom žalovaný uhradil len trovy právneho zastúpenia a nárok
žalobkyne nebol uspokojený v žiadnom rozsahu.

54. Na základe darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice zo dňa 20.09.2021
medzi darcami (rodičmi žalovaného) a obdarovaným (žalovaným) nadobudol žalovaný trojizbový byt
nachádzajúci sa v katastrálnom území D., vedený na LV č. XXXX - byt č. 1 vo vchode č. 26 na
prízemí bytového domu 1.čsl.brig. 26, 28, 30 so súpisným číslom XXXX, postavený na parcele reg.

C KN č. 580/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 615 m2 s podielom priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o
veľkosti 6831/422535 v podiele 1/1. Okresný úrad Martin, katastrálny odbor dňa 12.10.2021 povolil vklad
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (V 5107/2021-vz 837/21).

55. Podľa § 166e ods. 2 ZKR, oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze
alebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči
dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.

56. Podľa § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia

oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do 6 rokov
od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak
preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

57. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno
usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,
zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie

nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

58. Podľa § 166g ods. 2 ZKR, dlžník nemá poctivý zámer, najmä ak
c) v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo

neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o
dôležitú informáciu.
59. Podľa § 48a Vyhlášky ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení vyhlášky č. 205/2022 Z.z. (ďalej len „vyhláška“), majetkom väčšej

hodnoty sa rozumie majetok, ktorého súpisová hodnota presahuje 2.000,- Eur.
60. Podľa § 166g ods. 5 ZKR, poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu na zrušenie
oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určenie splátkového kalendára súd
poctivý zámer dlžníka neskúma.
61. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v intenciách odvolania žalobkyne a dospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho postupom podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správne potvrdil. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení sa obmedzuje len na skonštatovanie správnostidôvodov napadnutého rozhodnutia a na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uvádza nasledovné:
62. Pokiaľ žalobkyňa vyčítala súdu prvej inštancie, že neuviedol na nariadenom pojednávaní svoje

predbežné právne posúdenie veci postupom podľa § 171 CSP, prípadne podľa § 181 ods. 2 CSP, preto
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prípadne k takej vade, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci,odvolacísúdsastoutoargumentácioužalobkynenestotožňuje.Odvolací
súd prioritne poukazuje na to, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26.04.2024 (str. 7 zápisnice)
vyplýva, že zákonná sudkyňa postupom podľa § 181 ods. 2 CSP uviedla svoje predbežné právne

posúdenie vo veci a súčasne konštatovala, že sa vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré dôkazy vykoná, a
ktoré dôkazy nevykoná. Námietka žalobkyne o tom, že zákonná sudkyňa neuviedla v priebehu konania
predbežný právny názor, preto nie je dôvodná.
63. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd len okrajovo poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok
v § 181 ods. 2 CSP ustanovuje, že „po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré

dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí v prípade, pokiaľ
už súd postupoval pri predbežnom prejednaní sporu (§ 171 CSP)“. Z rozhodovacej činnosti vyšších
súdnych autorít vyplýva, že pokiaľ okresný súd toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden
priamy vplyv na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok
priznáva, keďže porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napr.

v práve zúčastňovať sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Dovolací súd vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/10/2022 zo dňa 14.06.2023 uviedol: „Dovolací súd akcentuje, že cieľom §
181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu
sporné, teda viesť strany počas konania, pokiaľ možno už od jeho začiatku, k tomu, aby dokázali

predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom tejto procesnej normy zrýchliť a zjednodušiť konanie
tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd vo vzťahu k predmetu nepovažuje za dôležité
a nevenovala sa pozornosť skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporne alebo
právne bezvýznamné. Ani prípadné porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri
realizácii jej procesných práv, a z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces s takýmto prípadným

porušením nedochádza k intenzite dosahujúcej až ústavnoprávny rozmer, s následkom porušenia práva
na spravodlivý proces.“ Z procesného postupu okresného súdu, ako aj zo zápisnice z pojednávania
odvolaciemu súdu nevyplynulo, že by žalobkyňa mala porušené svoje procesné práva a nemala by
možnosť vyjadriť sa ku skutkovým tvrdeniam, či dôkazom predkladaným žalovaným v priebehu konania,
či by jej bolo znemožnené akékoľvek iné procesné právo v súdnom konaní. Zo samotnej zápisnice z

pojednávaniataktiežvyplýva,žežalobkynineboloodopretéprávopredkladaťďalšienávrhynadoplnenie
dokazovania, keď zákonná sudkyňa dopytom na strany sporu po predbežnom právnom posúdení veci
zisťovala, či majú strany sporu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobkyňa na uvedenú otázku
zákonnej sudkyne uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a dokonca nezotrvala ani
na návrhu na výsluch žalovaného. Z uvedeného dôvodu nie je dôvodná námietka žalobkyne, že jej bolo

odopreté právo predkladať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
64. Argumentácia žalobkyne, že ak by poznala predbežné stanovisko súdu, že súd nevydá uznesenie
o zmieri pokiaľ jej žalovaný pošle na účet 8.613,- Eur, určite by oboznámila súd so skutočnosťou, že
túto platbu považuje za neoprávnenú a vráti ju späť dlžníkovi, nie je relevantná a postráda racionálny
podklad. Účelom takéhoto konania o zrušení oddlženia je práve tá skutočnosť, aby sa pohľadávka

veriteľa, ktorá sa stala nevymáhateľnou z dôvodu oddlženia dlžníka stala opäť vymáhateľnou a aby ju
mal možnosť veriteľ voči dlžníkovi vymôcť zákonným spôsobom. Dlžníkovi však nič nebráni v priebehu
konania o zrušenie oddlženia prebiehajúceho na podnet dotknutého veriteľa, uzavrieť zmier s týmto
veriteľom, resp. dobrovoľne uhradiť pohľadávku voči takémuto veriteľovi. Nakoniec, v súlade s ust. §
148 ods. 1 CSP sa súd vždy musí pokúsiť o zmierne riešenie sporu. Tak je to aj v prípade konania o

zrušenieoddlženiadlžníka,naktorésavzmysleust.§196ZKRpoužijúprimeraneustanoveniaCivilného
sporového poriadku, pokiaľ ZKR neustanovuje inak. Pokiaľ dlžník v priebehu tohto konania uhradil
veriteľovu pohľadávku, ktorá veriteľovi vznikla z titulu zmluvy o pôžičke a bola judikovaná na podklade
právoplatného rozhodnutia súdu (platobný rozkaz Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/71/2008-13
zo dňa 24.06.2008 ), nie je možné konštatovať, že sa jedná o neoprávnenú pohľadávku, resp. o

pohľadávku bez právneho podkladu, tak ako to tvrdí žalobkyňa v odvolaní. Tá skutočnosť, že sa táto
pohľadávka oddlžením dlžníka stala nevymáhateľnou, súčasne nepredstavuje prekážku, aby žalovaný
túto dobrovoľne uhradil, napriek svojmu oddlženiu.65. Tvrdenia žalobkyne, že pokiaľ žalovaný uhradil na jej účet sumu 8.613,- Eur, jednalo sa o plnenie
bez právneho titulu, teda o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, keďže
okresný súd nevydal uznesenie o schválení zmieru, či neudelil súhlas k tejto úhrade a rovnako nebola

uzatvorená medzi stranami sporu ani žiadna dohoda o urovnaní, nie je správna. Okresný súd nemohol
vydať uznesenie o schválení zmieru, keďže samotná žalobkyňa s jeho uzavretím nesúhlasila (naopak
navrhla rozšírenie žaloby). Taktiež nie je úlohou súdu, aby v priebehu konania udeľoval súhlas k úhrade
záväzku dlžníkom. Bolo v plnej dispozícii žalovaného takúto úhradu dobrovoľne vykonať, a to bez toho,
aby súd na takýto jeho úkon udeľoval súhlas. Dohoda o urovnaní nejestvovala práve z toho dôvodu, že

žalobkyňa nemala záujem na jej uzavretí v znení pripravenom právnym zástupcom žalovaného. Pokiaľ
žalovaný v priebehu konania uhradil celú judikovanú pohľadávku žalobkyne, nemožno tvrdiť, že k jej
úhrade došlo bez právneho titulu a jednalo sa tak o bezdôvodné obohatenie, keďže podkladom na jej
úhradu bola judikovaná pohľadávka. Strata vymáhateľnosti pohľadávky nepredstavuje zánik pohľadávky
ako takej. Zákonným následkom takejto úhrady potom bola práve tá skutočnosť, že žalobca, ako veriteľ,
stratil postavenie veriteľa, ktorý bol dotknutý oddlžením dlžníka. Tvrdenie okresného súdu v bode 37

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o tom, že v priebehu konania došlo k úhrade dlhu žalobcu
v celom rozsahu, bolo tak správne. Uvedenú skutočnosť, nakoniec, v súdnom konaní nerozporovala
ani samotná žalobkyňa. To, že sa žalobkyňa rozhodla po pojednávaní danú úhradu žalovanému vrátiť
nemalo za následok obnovu jej aktívnej vecnej legitimácie v spore, keďže rozhodujúci pre rozhodnutie
súdu je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP).

66. Nie je preto správne tvrdenie žalobkyne, že pokiaľ žalovaný uhradil svoj záväzok voči žalobkyni,
jednalo o platbu bez právneho podkladu, keďže tento podklad jestvoval v judikovanej pohľadávke,
ktorá bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že pokiaľ by
sa dozvedela, že súd nevydá uznesenie o zmieri, ak jej dlžník uhradí sumu 8.613,- Eur, určite by súd
oboznámila s tým, že danú platbu vracia späť, avšak na druhej strane namiesto pristúpenia k zmiernemu

usporiadaniusporuvsúdnomkonaní,rozšírilasvojužalobuoďalšienároky.Nevyvinulatakžiadnusnahu
ukončiť súdny spor zmiernou formou, a preto súd nemohol ukončiť spor zmierom.
67. Nie je preto ani správne tvrdenie žalobkyne, že sudkyňa povolila právnemu zástupcovi žalovaného
vykonávať zbytočné právne úkony, keď mu povolila odročenie pojednávania dňa 27.02.2024, aby
žalovaný mohol žalobkyni splatiť dlh a zbytočne dlžníka nechala zaplatiť 8.613,- Eur a advokátovi dlžníka

vypracovať dohodu o urovnaní, pričom všetky úkony okolo uhradenia 8.613,- Eur nemali žiadny účel.
Ako už konštatoval odvolací súd vyššie, súd sa vždy má v zmysle Civilného sporového poriadku pokúsiť
o zmierne riešenie sporu. Pokiaľ zákonná sudkyňa odročila termín pojednávania za tým účelom, aby
žalovaný uhradil pohľadávku žalobkyni vo výške 8.613,- Eur a súčasne, aby advokát žalovaného za
daným účelom vypracoval dohodu o urovnaní, nešlo o zbytočné právne úkony, avšak o snahu súdu

ukončiť uvedený spor zmiernou formou. Žalovaný nakoniec pohľadávku žalobkyne v celom rozsahu aj
uhradil, o čom nebol medzi stranami spor. Z uvedeného je zrejmé, že snaha zákonnej sudkyne o zmierne
riešenie sporu nebola márna. Následkom úhrady pohľadávky v priebehu tohto súdneho konania bol
potom zánik pohľadávky žalobkyne ako veriteľa, ktorý bol dotknutý oddlžením žalovaného a tým aj strata
jejaktívnejvecnejlegitimácievtomtokonaní.Pokiaľžalobkyňa,vzhľadomnauspokojeniejejpohľadávky

v plnej výške, trvala naďalej na podanej žalobe, nemohla zákonná sudkyňa postupovať inak, ako takúto
žalobu zamietnuť, keďže žalobkyňa v priebehu konania stratila svoju aktívnu vecnú legitimáciu, keďže
už nebola veriteľom dotknutým oddlžením. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že v zmysle
§ 166f ods. 1 ZKR má na podanie žaloby na zrušenie oddlženia aktívnu legitimáciu len veriteľ, ktorý bol
dotknutý oddlžením.Hoci žalobkyni svedčilo takéto postavenie na začiatku konania, keďže voči dlžníkovi

evidovalajudikovanúpohľadávkuztituluzmluvyopôžičke,avšakjejúplnouúhradouvpriebehukonania,
žalobkyňa stratila postavenie veriteľa, ktorý bol dotknutý oddlžením žalovaného. Súdom prvej inštancie
formulovaný záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne bol preto správny. Tá skutočnosť,
na ktorú žalobkyňa poukazuje v odvolaní, že žalobkyňa celú sumu zaplatenej pohľadávky žalovanému
vrátila po sprístupnení zápisnice z pojednávania, potom nemá žiadny vplyv na rozhodnutie súdu, pre

ktorý je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. Uvedeným postupom okresný súd neporušil
zásaduhospodárnostikonaniaanemožnohovoriťotom,žeuvedenéúkonyadvokátžalovanéhovykonal
z dôvodu, aby sa obohatil na súdnych o trovách. Jednalo sa o legitímnu snahu žalovaného na ukončenie
sporu jeho urovnaním, resp. zmierom.
68. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa v konaní stratila aktívnu vecnú legitimáciu, čo samotné je

dôvodom na zamietnutie žaloby na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Všetky ostatné
námietky žalobkyne, ktoré smerovala v konaní ( aj v odvolacom konaní) k osobe dlžníka a jeho
poctivému/nepoctivému zámeru, tak stratili svoj podklad, keďže žalobkyni zaniklo postavenie veriteľa,a tým aj postavenie žalobcu v konaní. Odvolací súd sa k nim preto vyjadruje len z dôvodu zodpovedania
otázok nastolených stranami sporu.
69. Hoci závery v bode 39 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď okresný súd dôvodil, že

cieľom žalobkyne bola „nielen úhrada jej pohľadávky, ale aj snaha o dosiahnutie spravodlivosti viažuca
sanapociťovanékrivdy,zrejmeprameniaceznarušenýchrodinnýchvzťahov“,nevyplývalizvykonaného
dokazovania a jedná sa len o dedukcie súdu k motivácii žalobkyne, pre ktoré zotrvala na podanej žalobe
aj po úhrade jej pohľadávky, uvedené konštatovanie súdu nemá vo vzťahu k prejednávanej veci žiadnu
relevanciu.

70. Ani námietka žalobkyne o tom, že účastníkom konania mala byť prokuratúra, aby hájila verejný
záujem, keďže dlžník mal viacerých veriteľov, a jedným z nich je pravdepodobne aj Sociálna poisťovňa,
nie je dôvodná. Odvolací súd na danom mieste poukazuje na to, že každý veriteľ, ktorý bol dotknutý
oddlžením dlžníka má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným
voči dlžníkovi alebo jeho dedičom v zákonom stanovenej lehote (§ 166f ods. 1 ZKR). Jedná sa pritom
výlučne o návrhové konanie, a teda pokiaľ bola veriteľom dlžníka Sociálna poisťovňa, resp. iná verejná

inštitúcia, mala právo (tak ako žalobkyňa) podať osobitný návrh na zrušenie oddlženia dlžníka a v konaní
preukázaťzákonnédôvodynazrušeniejehooddlženia.Vtomtokonaníokresnýsúdrozhodovalonávrhu
žalobkyne na zrušenie oddlženia dlžníka. Na tomto závere nemení nič ani tá skutočnosť, že takéto
právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je účinné voči všetkým veriteľom. Nie je však vylúčené,
pokiaľbybolonávrhovnazrušenieoddlženiaodviacerýchveriteľovviac,kedyvzmysleust.§166fods.1

posledná veta, môže súd takéto návrhy spojiť na spoločné konanie. O takýto prípad však v tomto konaní
nejde, keďže ani Sociálna poisťovňa, ani iná „verejná inštitúcia“ takýto návrh nepodala. Len okrajom
odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o vstup prokuratúry, ktorá ako verejnomocenský orgán chráni
verejné záujmy, z ktorého dôvodu ju § 93 ods. 1, 2 CSP oprávňuje na podanie žaloby, resp. na vstup
do začatého konania, avšak v prejednávanom prípade žalobu podala žalobkyňa ako fyzická osoba,

a preto nemožno hovoriť o verejnom záujme, ktorý by hájila prokuratúra. Odvolací súd zdôrazňuje, že
zo strany prokuratúry ani takýto návrh podaný nebol. Z uvedeného dôvodu je aj táto námietka žalobkyne
bezpredmetná.
71. Správne je aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že „účelom inštitútu oddlženia je zbavenie
dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života,

aby negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej
existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy“. Vzhľadom k tomu, že v konaní o oddlženie dlžníka
sa neskúma poctivý zámer dlžníka, majú veritelia (ktorí boli dotknutí oddlžením dlžníka) možnosť podať
v zákonnej lehote žalobu na súd a domáhať sa zrušenia oddlženia, pokiaľ v tomto súdnom konaní
preukážu, že dlžník požiadal o oddlženie, hoci nemal poctivý zámer. Zákonodarca v § 166g príkladmo

uvádza jednak okolnosti, ktoré svedčia o tom, že dlžník mal po podaní návrhu poctivý zámer (§ 166g
ods. 1 ZKR) ako aj okolnosti, ktoré svedčia o tom, že dlžník nemal poctivý zámer (§ 166g ods. 2
ZKR). Námietky žalobkyne, že nemožno dlžníka posudzovať ako sociálny prípad, ale ako majetného
človeka s preukázateľným majetkom nie sú dôvodné, keďže k oddlženiu dlžníka došlo v čase pred
nadobudnutím nehnuteľnosti darom od svojich rodičov. Akékoľvek konštrukcie žalobkyne o tom, že sa

jedná o majetného človeka a nie o sociálny prípad, či o tom aký bol jej zámer vymáhania pohľadávky
(v lehote 120 dní po dožití otca dlžníka), nie sú v tomto štádiu konania právne relevantné, keďže dlžník
svoj záväzok voči žalobkyni v celom rozsahu uhradil.
72. Ani domnienky žalobkyne o tom, že pokiaľ bola záloha na byt rodičov zrušená „pred konkurzným
uznesením“ (pred rozhodnutím súdu o oddlžení žalovaného), muselo byť rodičom ako aj žalovanému

už v tom čase zrejmé, že žalovaný nadobudne takýto majetok a ide tak o omisívne konanie žalovaného,
nie sú dôvodné. Správne okresný súd v bode 42 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že
poctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení sa skúma v čase, kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o
zbavení dlžníka všetkých dlhov. Správne taktiež poukázal okresný súd v bode 44 odôvodnenia svojho
rozhodnutia, že nie sú namieste špekulácie o tom, či boli podmienky na darovanie splnené skôr alebo

neskôr, keďže žalovanému toto právo neprináležalo. Na to, aby došlo k darovaniu musí jestvovať vôľa
darcov predmet daru darovať obdarovanému, v danom prípade rodičov vo vzťahu k žalovanému. Potom
tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný nemal poctivý zámer, keď v návrhu, alebo v prílohe návrhu
neuviedol dôležitú informáciu, že rodičia mu hodlajú darovať nehnuteľnosť nie nepatrnej hodnoty, je
nielen nesprávne, ale aj absurdné. Darovanie hnuteľnej, či nehnuteľnej veci vždy vychádza z vôle darcu

voči obdarovanému. Bez ohľadu na to, či rodičia žalovaného v čase oddlženia žalovaného disponovali
takouto vôľou a aké boli ich pohnútky časového rámca darovania nehnuteľnosti, uvedenú okolnosť
nemožno pričítať na ťarchu žalovaného ako dlžníka, ktorý o darovaní nehnuteľnosti nerozhodoval. V
žiadnom prípade nemožno takúto informáciu považovať za informáciu, ktorú by dlžník mal v súlade s ust.§ 166g ods. 2 písm. c) uviesť v návrhu alebo v prílohe návrhu na oddlženie, a to v čase dvoch rokov pred
samotným darovaním. Tak ako konštatoval okresný súd, ide len o ničím nepreukázané špekulácie, ktoré
nemajú žiadny právny podklad. Darovanie je plne závislé na subjektívnom správaní rodičov žalovaného,

a nie na vôli žalovaného.
73. Odvolací súd preto konštatuje, že prieskumom rozhodnutia súdu prvej inštancie nezistil žiadnu vadu,
ktorá by mala vplyv na nesprávne rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, na
ktorýaplikovalsprávnuprávnunormuavoveciformulovalsprávnyprávnynázor,keďdospelkzáveru,že
úhradou pohľadávky žalobkyni zaniklo postavenie veriteľa, a preto bolo potrebné zamietnuť jej žalobu.

74. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobkyni. O vyčíslení trov konania rozhodne súdny úradník osobitným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
75. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).