Rozsudok – Zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118260237
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6118260237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu a JUDr. Michaela Krajčová a členovia

senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: R. U., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom U. XXX, zast.: Matejka Friedmannová s.r.o., so sídlom Dunajská 48, Bratislava, IČO: 47 248
998, proti žalovanému: MECATUBE, s.r.o., so sídlom Wilsonova 8, Bratislava, IČO: 36 288 462, zast.:
CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, Bratislava, IČO: 36 707 856, o zaplatenie
4.366,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k.:
B3-15Cpr/5/2018-417 zo dňa 7. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k.: B3-15Cpr/5/2018-417 zo dňa

7. októbra 2024, v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do 07.08.2018 a
vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a
odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 83,60 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k.: B3-15Cpr/5/2018-17 zo dňa 07.10.2024 konanie v časti

o zaplatenie 341,85 eur zastavil (výrok I.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,36 % (výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného
zaplatenia 4.366,70 eur s príslušenstvom titulom odstupného. Uviedol, že dňa 21.09.2012 uzatvoril so
žalovanýmpracovnúzmluvusdohodnutýmdruhomprácezámočník/zvárač.Vpracovnejzmluvesúhlasil
s vyslaním na pracovnú cestu mimo dohodnuté miesto výkonu práce. Žalovaný ho vyslal na pracovnú

cestu do Francúzska, kde sa mu stal dňa 18.12.2012 pracovný úraz - spadol z rebríka a vykĺbil si
rameno. Pracovný úraz mal za následok dlhodobú pracovnú neschopnosť. Ako následok pracovného
úrazu sa preukázali problémy s nervami ramena a chrbtice, ktoré bolo treba liečiť až artroskopickou
operáciou. Následky pracovného úrazu vyústili až do jeho invalidity. Invalidita je následkom pracovného
úrazu, čo skonštatovala lekárska správa Y.. C. zo dňa 8.3.2016. Následkom pracovného úrazu stratil
spôsobilosť vykonávať pracovné zaradenie zámočník/zvárač. Tento stav potvrdili lekárske posudky
o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na výkon práce Y.. Y. Y. z 09.04.2014 a 19.10.2016. Tie

uvádzajú, či zamestnanec je alebo nie je spôsobilý na výkon pracovného zaradenia, avšak neuvádzajú
dôvod nespôsobilosti výkonu pracovného zaradenia. Keďže bol následkom pracovného úrazu dlhodobo
práceneschopný a stratil aj spôsobilosť vykonávať prácu, žalovaný mu listom zo dňa 14.06.2016 ponúkol
inú prácu, a to pracovnú pozíciu šoféra. Žalovaný zabezpečil lekárske vyšetrenie na prácu šoféra.Lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon práce Y.. Y. Y. zo dňa 29.06.2016 uviedol, že nie
je spôsobilý na výkon práce šoféra. Na základe lekárskeho posudku zo dňa 29.6.2016 nebol schopný
vykonávať práce v chlade, teple nad 30 stupňov Celzia, práce vo výškach, striedanie práce v stoji a v

sede, ako aj prácu s bremenami nad 5 kg. Následne mu žalovaný ponúkol prácu archivára na kratší
pracovný čas. Žalovaný nezabezpečil lekárske vyšetrenie podľa § 56 Zákonníka práce, či je spôsobilý
vykonávať túto pracovnú pozíciu. Listom zo dňa 27.07.2016 odmietal túto pracovnú pozíciu, nakoľko
nevyhovovala jeho zdravotnému stavu, vzhľadom na prácu s bremenami nad 5 kg. Upozornil, že je
vyučený mechanik poľnohospodárskych strojov a celý život pracoval manuálne. Preto nie je spôsobilý

na vykonávanie administratívnej práce, nakoľko na ňu nemá schopnosti ani kvalifikáciu. Žalovaný
počas celej doby od ponúknutia práce šoféra mu neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný
mal za to, že pre neho už nemá inú vhodnú prácu a požiadal Úrad práce, sociálnych veci a rodiny
Bratislava o súhlas na skončenie pracovného pomer; ten udelil súhlas. Následne mu dal dňa 30.05.2017
žalovaný výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Ako dôvod uviedol, že v zmysle
posudku o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na výkon práce Y.. Y. Y. zo dňa 19.10.2016 má za

preukázané, že nie je dlhodobo spôsobilý vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a že neprijal ponuku
na preradenie na inú pracovnú pozíciu. Žalovaný mu do dnešného dňa nevyplatil odstupné, ostatné
povinnosti spojené s ukončením pracovného pomeru, ako odovzdanie výplatných pások za rok 2017,
potvrdenie o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby. Nakoľko žalovaný s ním skončil pracovný pomer
výpoveďou podľa uvedeného výpovedného dôvodu je zrejmé, že mu patrí po skončení pracovného

pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobca v konaní poukázal na lekársku správu Y..
C. zo dňa 08.03.2016, z ktorej je zrejmé, že lekárskymi vyšetreniami boli potvrdené aj degeneratívne
zmeny chrbtice a úponov šliach v ľavom ramene, ktoré v žiadnom prípade nesúvisia s pracovným

úrazom. Žalobca nestratil spôsobilosť vykonávať prácu na pracovnej pozícii zámočník/zvárač v dôsledku
pracovného úrazu, ale v dôsledku invalidity, ktorá vznikla ako dôsledok dlhodobej choroby. K nároku na
odstupné uviedol, že dal žalobcovi výpoveď z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav
podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Žalobca nestratil
spôsobilosť vykonávať prácu na pracovnej pozícii zámočník/zvárač v dôsledku pracovného úrazu, ale v

dôsledku degeneratívnych zmien, ktoré vyústili do jeho invalidity, preto nemá nárok na odstupné podľa
§ 76 ods. 3 Zákonníka práce.

4.Žalobcapodanímzodňa13.10.2023zobralčiastočnežalobuspäťvrozsahu341,85euražiadalvtejto
časti konania zastaviť. Uviedol, že túto sumu mu žalovaný uhradil dňa 07.08.2018 ako jednomesačné

odstupné. Na pojednávaní dňa 21.06.2019, na ktorom ústne žalobca prezentoval späťvzatie žaloby,
žalovaný potvrdil úhradu uvedenej sumy. Žalovaný na výzvu súdu nevyjadril nesúhlas s čiastočným
späťvzatím žaloby.

5. Súd prvej inštancie, postupujúc podľa § 145 ods. 2 CSP, vzhľadom na to, že žalobca zobral žalobu

čiastočne späť a žalovaný nevyjadril s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlas, konanie v časti o
zaplatenie 341,85 eur zastavil (výrok I.).

6. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. c), § 76 ods. 3 a §
195 ods. 2 Zákonníka práce.

7. Súd prvej inštancie nariadil na návrh žalovaného znalecké dokazovanie; zo záverov znaleckého
posudkuč.03/22,vypracovanéhoznalcomY..E.Y.,malzapreukázané,žežalobcaeštepredpracovným
úrazom trpel chorobnými zmenami chrbtice, konkrétne chorobou Morbus Scheuermann. Zo znaleckého
posudku mal za preukázané, že žalobca bol pre bolesti chrbtice liečený už od roku 2009 -2010 (uvedené

rozpätie sa uvádza kvôli nekompletnej zdravotnej dokumentácii), teda cca 3 roky predtým, ako utrpel
pracovný úraz vo Francúzsku. Zo záverov znaleckého posudku súd prvej inštancie mal za preukázané,
že žalobca stratil schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť prevažne (teda nie výlučne) z dôvodu
degeneratívnych zmien na chrbtici, progredujúcich do poškodenia nervových koreňov vychádzajúcich
najmä z driekového úseku, avšak ich zvýraznený algický (bolestivý) prejav bol spustený pracovným

úrazom zo dňa 18.12.2012.

8. Súd prvej inštancie vzhľadom na závery znaleckého dokazovania nemal za preukázané, že invalidita
žalobcu vznikla v dôsledku pracovného úrazu tak, ako to tvrdil žalobca, hoci sa to konštatuje v uvedenejLekárskej správe zo dňa 8.3.2016 vypracovanej Y.. R. C.. Uvedené konštatovanie z lekárskej správy
totiž v konaní vyvrátili závery znaleckého posudku. V znaleckom posudku znalec stanovil
z percentuálnej miery poklesu zárobkovej činnosti 60 % mieru pre následky degeneratívnych zmien

chrbtice na úrovni 35 % a mieru spôsobenú pracovným úrazom na 25 %. Zo záverov spomenutého
znaleckého posudku súčasne priamo plynie, že za hlavnú príčinu uznanej invalidity sa nepovažuje
pracovný úraz. Znalec skonštatoval, že pracovným úrazom sa však zvýraznili prejavy ochorenia chrbtice
v jej všetkých úsekoch, ktoré neskôr, najmä v jej driekovom úseku, poškodili aj miechové korene
vychádzajúcedoľavejdolnejkončatiny.Znalecsvojezáverysúčasnevysvetlilajvrámcisvojhovýsluchu,

ktorý nasledoval po podaní znaleckého posudku.

9. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že výlučne pracovný úraz nespôsobil invaliditu žalobcu, ale
že tu boli z väčšej časti prítomné aj degeneratívne zmeny chrbtice žalobcu (teda jeho predchádzajúci
zdravotný stav). Zo spomenutých záverov znaleckého posudku vyplynulo, že samotný pracovný úraz
spôsobil mieru poklesu zárobkovej činnosti na úrovni 25 %, čo by samé o sebe nestačilo na priznanie

invalidity (najnižšia miera poklesu zárobkovej činnosti na priznanie invalidného dôchodku predstavuje
40 %); týmto konštatovaním však súd prvej inštancie v žiadnom prípade neprehodnocuje rozhodnutie
Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku žalobcu (čo by ani učiniť nemohol, pretože miera
poklesu pracovnej činnosti sa vyjadruje komplexne a individuálne s ohľadom na celý zdravotný stav).

10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že nebyť pracovného úrazu, tak by jeho
schopnosť vykonávať prácu zámočník/zvárač nestratil. Túto námietku žalobca prezentoval po podaní
znaleckého posudku znalcom a žiadal ju zodpovedať znalcom v rámci jeho výsluchu. Znalec v rámci
výsluchu skonštatoval, že pracovný úraz urýchlil uznanie invalidity žalobcu. Súčasne znalec ozrejmil,
že sa nedá presne špecifikovať, ako by sa choroba žalobcu vyvíjala. Uvedené tak podporilo fakt, že

výlučnou príčinou priznania invalidity žalobcu nebol pracovný úraz, ktorý utrpel, pretože znalec ani v
rámci svojho výsluchu nezmenil (resp. nekorigoval) svoj záver zo znaleckého posudku, podľa ktorého
„žalobca stratil schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť prevažne z dôvodu degeneratívnych zmien na
chrbtici“ (odpoveď č. 1 záveru znaleckého posudku).

11. Žalobca procesne nereagoval žiadnym návrhom na vykonanie dokazovania po podaní znaleckého
posudku a výsluchu znalca, hoci na preukázanie svojich skutkových tvrdení (a na vyvrátenie záverov
znalca) to učiniť mohol (napr. predložením súkromného znaleckého posudku).

12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prípade odstupného v sume najmenej desaťnásobku

priemerného mesačného zárobku zamestnanca nepostačuje, ak dá zamestnávateľ zamestnancovi
výpoveď z pracovného pomeru pre to, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa
lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať svoju doterajšiu prácu. Vyžaduje sa naviac
spoľahlivé zistenie, že zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou so zamestnancom z dôvodu,
že zamestnanec už nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz.

Pracovný úraz musí byť určujúcou príčinou nemožnosti vykonávania ďalšej práce zamestnancom
(nemožnosť vykonávania práce je následok). Preto medzi pracovným úrazom a nemožnosťou
vykonávania ďalšej práce zamestnancom musí byť kauzálny vzťah.
Ak na nejaký následok pôsobí viacero príčin, tak príčinnú súvislosť možno vidieť iba vtedy, ak je táto
príčina podstatná, dôležitá a určujúca. Pre zistenie týchto príčin je nutné ich predchádzajúce dôsledné

rozlíšenie, aby bolo možné s istotou zistiť, ktorá príčina (a či vôbec) je určujúca a podstatná pre vznik
následku. Obdobné závery vyplývajú, napr. aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.07.2018,
sp. zn. 23CoPr/1/2018 súd akcentoval, že je nutné pre vznik nároku na odstupné podľa § 76 ods. 3
Zákonníka práce, aby bol pracovný úraz značnou príčinou straty spôsobilosti vykonávať dovtedajšiu
prácu.

Na to, aby zamestnancovi vznikol nárok na odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemernej
mesačnej mzdy, je nevyhnutné zistenie, že podstatnou, dôležitou a určujúcou príčinou nemožnosti
vykonávania práce tu bol práve pracovný úraz. Pokiaľ zamestnancov zdravotný stav nie je ešte pred
pracovným úrazom priaznivý, ale je u neho prítomná nejaká zdravotná indispozícia (resp. predispozícia
k nej), ktorá sa rozvinie následkom pracovného úrazu, tak je možné aj napriek tomu dospieť k záveru, že

nárok podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi vznikol, avšak za podmienky, že pracovný úraz
musí mať určujúci a podstatný charakter na zdravie zamestnanca a musí prevažovať nad existujúcou
chorobou, resp. tak podstatne preváži i nad možným vývinom choroby, že by sa nepriznanie takéhoto
nároku javilo ako krajne nespravodlivé. Opačnou optikou by zamestnanec s nepriaznivejším zdravotnýmstavom strácal nárok plynúci z § 76 ods. 3 Zákonníka práce, čo nepochybne účelom tohto ustanovenia
nie je. Naopak, pokiaľ pracovný úraz iba spolupôsobil menšou mierou, nie podstatnou a určujúcou
mierou na to, že v konečnom dôsledku nemôže zamestnanec ďalej vykonávať prácu, tak nárok podľa §

76 ods. 3 Zákonníka práce nevzniká. V takom prípade by išlo na ťarchu zamestnávateľa, že zamestnával
zamestnanca s nepriaznivejším zdravotným stavom, resp. s predispozíciou k tomu, že mu pracovný úraz
akceleruje existujúcu (a doposiaľ neproblematickú) chorobu (prípadne zdravotné komplikácie, ktoré ešte
nemožno označovať chorobou). A to účelom ustanovenia § 76 ods. 3 Zákonníka práce taktiež nie je.
Okolnosti, že pracovný úraz zamedzil zamestnancovi vykonávať prácu, a práve z tohto dôvodu s ním

zamestnávateľ skončil pracovný pomer, preukazuje zamestnanec. Zamestnanec, t.j. žalobca, sa totiž
domáha aplikácie § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil,
že žalobca utrpel pracovný úraz a neskôr sa stal invalidným s mierou poklesu vykonávania pracovnej
činnosti na úrovni 60 %. Žalobca zastával presvedčenie, že to bol práve pracovný úraz, ktorý viedol k
jeho invalidite, preto mal za to, že mu nárok na odstupné podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce vznikol,
lebo pre pracovný úraz dostal výpoveď z pracovného pomeru. Dokazovaním však súd prvej inštancie

zistil, že výlučne pracovný úraz neviedol k uznaniu žalobcu za invalidného; pracovný úraz viedol iba z
25 % k uznaniu žalobcu za invalidného, z väčšej časti - 35 % je miera poklesu vykonávania pracovnej
činnosti u žalobcu spôsobená degeneratívnymi zmenami chrbtice, keďže už pred vznikom pracovného
úrazu bola u neho prítomná choroba Morbus Scheuermann. Podľa vyššie uvedených východísk tak
nebol pracovný úraz určujúcou a podstatnou príčinou nemožnosti vykonávania ďalšej práce žalobcom.

Ani fakt, že pracovný úraz zvýraznil prejavy choroby žalobcu, čo viedlo k strate spôsobilosti vykonávania
zárobkovej činnosti žalobcu a napokon aj k jeho uznaniu za invalidného, nemôžu odôvodniť záver, že pre
pracovný úraz s ním žalovaný ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou. Pokiaľ pracovný
úraz nie je určujúcou a podstatnou príčinou vedúcou k nemožnosti vykonávania práce zamestnancom,
tak nárok na odstupné podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce nevzniká. Preto súd prvej inštancie žalobu

vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.).

13. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že pre konanie neboli relevantné tvrdenia sporových strán,
ktoré sa týkali ponuky inej vhodnej práce žalovaného žalobcovi (najskôr pracovná pozícia šoféra, potom
archivára). Neplatnosť výpovede nebola predmetom konania, ponuka inej vhodnej práce preto nemala

pre konanie právnu relevanciu. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k tvrdeniam sporových strán týkajúcich
sa otázky, či žalovaný vyplatil žalobcovi mzdové nároky za čas práce vykonávanej vo Francúzsku, keď
tento nárok nebol predmetom konania.

14. Vzhľadom na to, že výrokom I. súd prvej inštancie rozhodol o čiastočnom zastavení konania, skúmal,

ktorá strana sporu procesne zavinila čiastočné zastavenie konania, pričom dospel k záveru, že to bol
žalovaný, pretože po začatí konania uhradil časť nároku, ktorého sa žalobca domáhal. Preto nárok v
tejto časti svedčí žalobcovi podľa § 256 ods. 1 CSP (na účely výpočtu tak časť o zaplatenie 341,85 eur
predstavuje úspech žalobcu).

15. Vo zvyšnej časti výrokom II. súd prvej inštancie žalobu zamietol, a preto úspešný bol v tejto
časti žalovaný podľa § 255 ods. 1 CSP (na účely výpočtu tak zostávajúca časť o zaplatenie predstavuje
úspech žalovaného). Úspech žalovaného tak predstavoval 92,18 % a úspech žalobcu predstavoval
7,82 %; teda úspešnejší žalovaný. Preto súd prvej inštancie výrokom III. rozhodol, že žalobca nahradí
čiastočne úspešnému žalovanému 84,36 % trov konania (92,18 % - 7,82 % = 84,36 %). O výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP. Poukázal na to, že pred pracovným úrazom vykonával svoju prácu bez obmedzení, a

to aj napriek údajne existujúcim degeneratívnym zmenám chrbtice, ktoré boli uvedené v Znaleckom
posudku č. 03/22 zo dňa 07.12.2022 vypracovaným Y.. E. Y.. Avšak predošlé zdravotné problémy nemali
priamy vplyv na jeho schopnosť vykonávať prácu, keďže až do pracovného úrazu bol schopný pracovať.
Zmluvne dohodnutú prácu vykonával bez problémov dva a pol mesiaca, a teda bol žalovaným uznaný
(aj zo zdravotného hľadiska) za spôsobilého vykonávať dohodnutú prácu. Až následkom pracovného

úrazu stratil spôsobilosť vykonávať zmluvne dohodnutú prácu. Ani znalec nedokázal s určitosťou uviesť,
do akej miery degeneratívne zmeny ovplyvnili jeho spôsobilosť vykonávať svoju prácu pred úrazom,
alebo ako by ovplyvnili jeho spôsobilosť vykonávať prácu v budúcnosti bez pracovného úrazu. Oveľa
zásadnejšie je však to, že bol plne schopný pracovať až do okamihu úrazu, pričom následky pracovnéhoúrazu spôsobili výrazné zhoršenie jeho zdravotného stavu a viedli k jeho práceneschopnosti, a teda
nespôsobilostivykonávaťzmluvnedohodnutúprácu.Zosamotnéhoznaleckéhoposudku,resp.výsluchu
znalca bolo zrejmé, že pracovný úraz mal dosah na rozsah invalidity z dôvodu degeneratívnych chorôb,

avšak samotný znalec sa vyhýbal odpovedi určenia rozsahu dopadu pracovného úrazu na invaliditu
spôsobenú degeneratívnymi chorobami.
Súd prvej inštancie uvádza, že pracovný úraz sám o sebe nezodpovedá za vznik invalidity žalobcu,
keďže 60 % pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je spojený aj s degeneratívnymi zmenami
na chrbtici a nie výlučne s pracovným úrazom. Tento záver však považuje žalobca za neúplný, keďže

v znaleckom posudku je uvedené, že pracovný úraz mal za následok zvýraznenie degeneratívnych
zmien, a to najmä v oblasti driekovej chrbtice, kde došlo k poškodeniu nervových koreňov. Tento
fakt vedie k závažným obmedzeniam v schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť. Preto,
aj keď degeneratívne zmeny predchádzali úrazu, nevyhnutnosť zohľadniť vplyv pracovného úrazu na
zhoršenie stavu považuje za kľúčovú. Miera poklesu zárobkovej činnosti 25 % vyplývajúca z pracovného
úrazu je významná a nie je možné ju zanedbať, predovšetkým ak miera poklesu zárobkovej činnosti

vyplývajúca z degeneratívnych chorôb je iba 35% (teda v podstate iba 5 % rozdiel, aby dôvody invalidity
boli vyrovnané). Poukazuje na lekárske správy Y. z 20.04.2015 a 08.03.2016, ktoré obe uvádzajú,
že invalidita vznikla v dôsledku pracovného úrazu; lekárske správy Y.. C. boli vykonané v podstatne
kratšom čase od pracovného úrazu (Znalecký posudok vyhotovený po 10 rokoch), a preto bolo možné
konkrétnejšie určiť mieru dopadu pracovného úrazu na invaliditu a výkon zmluvne dohodnutej práce.

Znalecký posudok preukázal, že následkom pracovného úrazu stratil schopnosť vykonávať prácu
dohodnutú v pracovnej zmluve (nakoľko bez pracovného úrazu by nedošlo k strate jeho spôsobilosti
vykonávať zmluvne dohodnutú prácu). Znalecký posudok v odpovediach na otázky č. 2 a 3 jednoznačne
uviedol, že pred pracovným úrazom netrpel tŕpnutiami ľavej poloviny tváre, ani poruchami spánku.
Zároveň znalec uviedol, že do pracovného úrazu degeneratívne zmeny na chrbtici neobmedzovali jeho

výkon pri práci. Zvýraznenie prejavov choroby, ktoré nastali v dôsledku pracovného úrazu, viedlo k tomu,
že stratil spôsobilosť na vykonávanie zárobkovej činnosti ako takej a bol uznaný za invalidného. Tieto
okolnosti jednoznačne dokazujú, že pracovný úraz mal významný podiel na vzniku invalidity a 100%
podiel na tom, že žalobca stratil schopnosť vykonávať zmluvne dohodnutú prácu. Preto sa domnieva,
že je nesprávne posudzovať pracovný úraz ako nezáväzný faktor v otázke jeho nároku na odstupné

podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce.
Predmetomtohtokonaniajeposúdenie,čizamestnanecstratilschopnosťvykonávaťzmluvnedohodnutú
prácu ako následok pracovného úrazu, resp. ak by tento pracovný úraz nenastal, či by vedel naďalej
vykonávať zmluvne dohodnutú prácu. Predmetom tohto konania nie je posudzovanie jeho invalidity a
rozdelenie percentuálnych bodov dôvodov invalidity, tak ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie. Z

daného dôvodu považuje rozsudok za vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak je v danom konaní zhoršenie degeneratívnych zmien následok pracovného úrazu, tak ako uviedol
znalec, tak je potrebné zhodnotiť, že časť percentuálnych bodov invalidity degeneratívnych zmien je
potreba priznať pracovnému úrazu z pohľadu straty schopnosti vykonávať zmluvne dohodnutú prácu.
Samotný znalec na pojednávaní dňa 20.09.2023 uviedol, že pracovný úraz akceleroval degeneratívne

zmenydotakejmiery,žespôsobiliinvalidituazároveňpočasvýsluchuznalecjednoznačneuviedol,žepo
pracovnom úraze žalobca stratil pracovnú schopnosť vykonávať zmluvne dohodnutú prácu zvárača. Súd
prvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam.Žalobcatrvá
na tom, že pracovný úraz, ktorý utrpel je rozhodujúcim faktorom, ktorý výrazne prispel k jeho invalidite
a predovšetkým k strate schopnosti vykonávať zmluvne dohodnutú práce a je rozhodujúcim dôvodom

podania výpovede a dôvodom pri určení výšky odstupného.
Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie napriek úspechu žalobcu v časti konania o zaplatenie
sumy 341,85 eur, mu nepriznal úroky z omeškania pripadajúce k danej sume.

17. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov žalobca žiada, aby odvolací súd

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok v rozsahu výroku II. o zvyšnej časti žaloby a výroku III. o náhrade
trov konania v rozsahu 84,36% zmení tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.025,85 eur a to tak, že z danej sumy vykoná zákonné zrážky (v zmysle § 131 zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonník práce) a zvyšnú sumu zaplatí žalobcovi a - úroky z omeškania vo výške 5,00
% p.a. zo sumy 4.366,70 eur od 11.08.2017 do dňa 06.08.2018 - úroky z omeškania vo výške 5,00 %

p.a. zo sumy 4.025,85 eur od 07.08.2017 do zaplatenia a žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% .18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že považuje odvolanie za nedôvodné.
Žalobca v odvolaní nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by v zmysle ustanovenia § 365 CSP
odôvodňovali podanie odvolania a zmenu rozsudku, tak ako navrhuje žalobca. Prvoinštančný súd v

konaní, ktoré prebiehalo šesť rokov, poskytol žalobcovi dostatočný priestor na uplatnenie procesných
práv. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie vo veci, na základe ktorého dospel k správnym
skutkovým záverov. Ohľadom posúdenia právneho základu žalovaného nároku má za to, že rozhodnutie
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, na základe ktorého súd prvej inštancie dospel
k záveru, že na strane žalobcu nevznikol nárok podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce na vyplatenie

odstupného v sume desaťnásobku priemerného mesačného zárobku, resp. v žalovanej výške. Vo
vzťahu k namietanému nedostatočnému posúdeniu intenzity vplyvu pracovného úrazu na vznik trvalej
straty spôsobilosti vykonávať dohodnutú prácu, súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a
presvedčivo odôvodnil, prečo pracovný úraz nie je možné považovať za určujúcu a podstatnú príčinu
straty spôsobilosti žalobcu vykonávať doterajšiu prácu. Navrhuje, aby odvolací rozhodnutie súdu prvej
inštancie v predmetnej veci potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP.

V odvolaní žalobca opätovne spochybňuje závery znalca, ako aj ich vyhodnotenie súdom prvej
inštancie. Namieta, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil intenzitu vplyvu pracovného úrazu na
vznik neschopnosti žalobcu vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve. Zdôrazňuje konštatovanie
znalca, že pracovný úraz „zintenzívnil“ prejavy ochorenia, z čoho vyvodzuje, že práve pracovný úraz mal
rozhodujúci vplyv na vznik jeho práceneschopnosti. V danom prípade bol dôvod ukončenia

pracovného pomeru žalobcu vo výpovedi žalobcu jasne špecifikovaný ako dlhodobá nespôsobilosť
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy zo zdravotných dôvodov s odkazom na ust. § 63 ods. 1 písm. c)
Zákonníka práce. Pracovný úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 18.12.2012 (4,5 roka pred výpoveďou) mal za
následok práceneschopnosť žalobcu, ktorá by však bez existencie ochorenia chrbtice, ktorým žalobca
trpel už pred pracovným úrazom, bola len dočasná a neviedla k „dlhodobej strate spôsobilosti vykonávať

doterajšiu prácu“, ktorá bola dôvodom podania výpovede zo strany žalovaného. Príčinou dlhodobej
straty spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu u žalobcu boli degeneratívne zmeny na chrbtici, ktorých
príznaky sa časom zhoršovali a v období podania výpovede bolo zrejmé, že dosiahli takú intenzitu, že
žalobca dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Znaleckým dokazovaním bolo v konaní
jednoznačne potvrdené, že žalobca už pred pracovným úrazom dlhodobo trpel chorobnými zmenami

chrbtice, ktoré sa časom zhoršovali. Za hlavnú príčinu straty schopnosti žalobcu vykonávať doterajšiu
prácu pre žalovaného znalec v znaleckom posudku označil „degeneratívne zmeny na chrbtici“, teda
ochorenie žalobcu, ktorého príčina vznikla pred pracovným úrazom, nie pracovný úraz. Rovnaké závery
znalec potvrdil pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 20.09.2023, kde jasne uviedol, že dôsledkom
pracovného úrazu bolo zranenie ramena, z ktorého by sa žalobca vyliečil. Podľa znalca by ochorenie

chrbtice, ktorým žalobca trpel už roky pred pracovným úrazom, u žalobcu viedlo aj bez pracovného úrazu
k stupňovaniu bolestí a postupnej strate spôsobilosti vykonávať dohodnutú prácu.
Žalovaný má za to, že v konaní bolo jasne preukázané a v rozhodnutí súdu prvej inštancie náležite
presvedčivo odôvodnené, že pracovný úraz žalobcu síce prispel k zhoršeniu jeho zdravotného stavu,
ale ako menej významný faktor (v miere 25 % viedol k uznaniu žalobcu za invalidného). Z väčšej časti

bola miera poklesu schopnosti vykonávať pracovnú činnosť u žalobcu spôsobená
degeneratívnymizmenamichrbticevdôsledkuochorenia,ktorébolo užalobcuprítomnéužpred
vznikom pracovného úrazu. Nakoľko pracovný úraz nebol určujúcou a podstatnou príčinou nemožnosti
vykonávania ďalšej práce žalobcom, nárok na odstupné podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce
mu nevznikol.

19. V ďalších písomných vyjadreniach strany sporu zopakovali svoju argumentáciu prednesenú v konaní
pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu.
20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len v časti, v ktorej sa

žalobca odvolal proti zamietnutiu jeho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do 07.08.2018, preto v tejto časti odvolaniu žalobcu vyhovel a zmenil
zamietajúci výrok súdu prvej inštancie (§ 388 CSP) a vo zvyšnej časti, v ktorej súd prvej inštancie
zamietol nárok žalobcu na zaplatenie odstupného, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. novembra 2025 (§ 219 ods. 3 CSP).

21. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého zamietajúceho
výroku v časti nároku žalobcu na zaplatenie odstúpeného, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387
ods. 2 CSP). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnúsprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho
posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP), hodno
podotknúť,žeidevcelomrozsahuonedôvodnúargumentáciuatospoukazomnasprávnevyhodnotenie

skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby v časti nároku žalobcu na zaplatenie
odstupného v zmysle § 76 ods. 3 Zákonníka práce.

22. Súd prvej inštancie v časti, pokiaľ ide o nároky žalobcu na zaplatenie odstupného, vykonal náležité
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti

žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym
skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žaloby v časti o
zaplatenie odstupného; na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce, ktoré
správne interpretoval a dôvody vedúce k zamietnutiu nároku žalobcu na zaplatenie požadovaného
odstupného v tejto časti riadne v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil.

23. Podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz,
chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu
prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení

pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku;
to neplatí, ak bol pracovný úraz spôsobený tým, že zamestnanec svojím zavinením porušil právne
predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený
a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo pracovný úraz si spôsobil

zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ
nemohol pracovnému úrazu zabrániť.

24.Súdprvejinštancievychádzajúczoskutkovýchtvrdenístránsporu,správnezameralsvojupozornosť
najmä na zisťovanie, či pracovný úraz žalobcu bol podstatnou príčinou straty schopnosti žalobcu

vykonávať práce pre žalovaného ako zamestnávateľa, pričom posúdenie tejto otázky bolo medzi
stranami sporné.

25. Súd prvej inštancie správne skúmal splnenie zákonom stanovených podmienok pre vyplatenie
odstupného podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce, pričom odvolací súd dospel k záveru, že predmetnú

spornú otázku súd prvej inštancie posúdil celkom správne, keď konštatoval, že výlučne pracovný úraz
neviedol k uznaniu žalobcu za invalidného a pokiaľ pracovný úraz nie je určujúcou a podstatnou príčinou
vedúcou k nemožnosti vykonávania práce zamestnancom, tak nárok na odstupné podľa § 76 ods. 3
Zákonníka práce nevzniká.

26. V prejednávanom prípade mal súd prvej inštancie na základe znaleckého dokazovania jednoznačne
za preukázané, že pracovný úraz viedol iba z 25-ich % k uznaniu žalobcu za invalidného. Z väčšej
časti - 35 % - je miera poklesu vykonávania pracovnej činnosti u žalobcu spôsobená degeneratívnymi
zmenami chrbtice, keďže už pred vznikom pracovného úrazu bola u neho prítomná choroba Morbus
Scheuermann. Podľa vyššie uvedených východísk tak nebol pracovný úraz určujúcou a podstatnou

príčinou nemožnosti vykonávania ďalšej práce žalobcom. Preto ani fakt, že pracovný úraz zvýraznil
prejavy choroby žalobcu, čo viedlo k strate spôsobilosti vykonávania zárobkovej činnosti žalobcu a
napokonajkjehouznaniuzainvalidného,nemôžuodôvodniťzáver,žeprepracovnýúrazsnímžalovaný
ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou.

27. Rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní žalobcovho nároku na odstupné v zmysle § 76
ods. 3 Zákonníka práce teda bolo zistenie, či pracovný úraz, ktorý žalobca utrpel pri plnení
pracovných povinností pre žalovaného mal za následok stratu spôsobilosti žalobcu vykonávať
pre žalovaného doterajšiu prácu a či k ukončeniu pracovného pomeru došlo podľa § 63 ods. 1
písm. c) Zákonníka práce

z dôvodu, že žalobca nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz. Pre posúdenie naplnenia
hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie odstupného v zmysle § 76 ods. 3 Zákonníka práce nie je dôležité to, aký dôvod
rozviazania pracovného pomeru zamestnávateľ so zamestnancom uviedli vo výpovedi alebo dohode,ale to, či nimi uvedený dôvod (ne)bol fakticky aj naplnený. Nie je vylúčené, že skutočný dôvod skončenia
pracovného pomeru môže byť zisťovaný súdom až v spore o odstupnom pri skončení pracovného
pomeru zo zdravotných dôvodov.

28. Príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a stratou spôsobilosti zamestnanca vykonávať pre
zamestnávateľa doterajšiu prácu by mohla existovať len v prípade, že pracovný úraz by bol hlavnou
príčinou podieľajúcou sa na vzniku straty schopnosti zamestnanca vykonávať jeho doterajšiu prácu
(invalidita žalobcu), prípadne by bol vyvolávajúcim momentom jeho ochorenia a tzv. predispozícia

zamestnanca na ochorenie (rizikový faktor) by bol len jeho okrajovou príčinou. V prejednávanej veci
je však situácia opačná. Ako vyplynulo zo záverov znaleckého dokazovania degeneratívne ochorenie
žalobcu už existovalo aj pred úrazom, žalobca ešte pred pracovným úrazom trpel chorobnými zmenami
chrbtice, konkrétne chorobou Morbus Scheuermann a pre bolesti chrbtice už bol liečený od roku 2009
-2010, t. j. 3 roky predtým, ako utrpel pracovný úraz a žalobca stratil schopnosť vykonávať zárobkovú
činnosť prevažne z dôvodu degeneratívnych zmien na chrbtici, progredujúcich do poškodenia nervových

koreňov vychádzajúcich najmä z driekového úseku, hoci nepochybne ich zvýraznený algický (bolestivý)
prejav bol spustený pracovným úrazom zo dňa 18.12.2012 (závery znaleckého posudku).

29. V konaní bola znaleckým dokazovaním teda spoľahlivo objasnená príčina žalobcovho stavu, keď
znalec dospel k záveru, že na invalidite žalobcu (priznanej v rozsahu 60 %) sa v prevažujúcej miere

podieľajehoochorenie(35%)aniepracovnýúraz,ktorýutrpel(25%).Znalecvykonalvposudkuanalýzu
žalobcovho ochorenia a vyjadril sa aj k otázke príčinnej súvislosti medzi žalobcovou invaliditou a na nej
sa podieľajúcom existujúcom ochorení a podielu pracovného úrazu.

30. Odvolací súd, zhodne o súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné

bremeno, keď nepreukázal, že príčinou neschopnosti vykonávania doterajšej práce u žalovaného bol
výlučne pracovný úraz, ktorý utrpel pri výkone práce u žalovaného. Zo záverov znaleckého posudku
jednoznačne vyplýva, že na základe posúdenia Sociálnou poisťovňou je znížená schopnosť žalobcu
vykonávať sústavné zamestnanie o 60 %, pričom na uvedenom participuje v rozhodujúcej miere
degeneratívne ochorenie žalobcu, ktoré sa na uvedenej miere zníženia pracovného potenciálu podieľa

v 35 percentách.

31. V rovine určenia existencie kauzálneho nexu je potrebné vždy vychádzať z toho, v akej miere bola
určitá skutočnosť príčinou konkrétneho následku a táto pravdepodobnosť sa následne premieta aj do
roviny určenia miery, v ktorej táto skutočnosť (pracovný úraz a choroba) prispela k vzniku následku

(stratespôsobilostižalobcuvykonávaťdoterajšiuprácu).Vzhľadomnato,ževdanejveciboloznaleckým
dokazovaním preukázané v akom rozsahu sa na strate spôsobilosti žalobcu vykonávať doterajšiu prácu
pre žalovaného podieľal pracovný úraz a v akom rozsahu sa na tejto strate podieľalo jeho (už) pred
úrazomexistujúceochorenie,možnodospieťkzáveru,žepodstatnouazávažnejšoupríčinousúčasného
stavu na strane žalobcu je jeho ochorenie (a nie pracovný úraz).

32. Pokiaľ žalobca na preukázanie príčinnej súvislosti medzi pracovným úrazom a stratou spôsobilosti
vykonávať doterajšiu prácu poukazoval na odborný posudok o invalidite, v ktorom lekár neodporučil/
vylúčil pracovné zaradenie na pôvodnom pracovisku, t. j. u žalovaného, z uvedeného konštatovania v
posudku, podľa názoru odvolacieho súdu vôbec nevyplýva, že strata spôsobilosti vykonávať doterajšiu

prácu súvisí výlučne iba s pracovným úrazom utrpeným žalobcom pri výkone práce u žalovaného, keď
je nepochybné (a v konaní bolo znaleckým dokazovaním jednoznačne preukázané), že na zníženej
schopnosti žalobcu vykonávať a doterajšiu prácu participuje v rozhodujúcej miere jeho už pred úrazom
existujúce degeneratívne ochorenie.

33. V súvislosti s námietkou žalobcu, že odborný posudok o invalidite bol vypracovaný skôr, a preto
tento lepšie reflektuje jeho zdravotný stav a následky pracovného úrazu, ako znalecký posudok, odvolací
súd uvádza, že pri skúmaní, či (ne)bol naplnený dôvod skončenia pracovného pomeru zo zdravotných
dôvodov (v tomto prípade pre pracovný úraz), ide o odbornú otázku, a preto faktický dôvod skončenia
pracovného pomeru musí byť zisťovaný výlučne na základe znaleckého dokazovania (hoci vykonaného

neskôr, napr. aj v súdnom konaní o odstupnom).

34. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, keď jednoznačne nepreukázal, že k skončeniu
pracovného pomeru došlo podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca nemôže pre pracovný úraz
vykonávať doterajšiu prácu. Vzhľadom na uvedené, keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca
nemohol vykonávať doterajšiu prácu výlučne pre pracovný úraz, ktorý utrpel pri plnení pracovných

úloh pre žalovaného, nemohol mu vznikať nárok na vyplatenie odstupného v zmysle § 76 ods.
3 Zákonníka práce vo
výške desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.

35. Odvolací súd dodáva, že je nedôvodná aj odvolacia námietka žalovaného smerujúca k

nedostatočnému a nesprávnemu odôvodneniu napadnutého rozsudku v tejto časti žalobou uplatneného
nároku, keď okrem toho, že odôvodnenie spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti, súd prvej
inštancie v ňom jasne a zrozumiteľne zhrnul všetky rozhodujúce skutočnosti, argumentáciu sporových
strán a náležite aj s odkazom na relevantnú právnu úpravu a judikatúru vysvetlil všetky rozhodujúce
úvahy, ktoré ho priviedli k presvedčeniu, že v tejto časti je potrebné nárok žalobcu na zaplatenie
odstupného v zmysle § 76 ods.3 Zákonníka práce zamietnuť; a teda odvolací súd pokiaľ ide o

odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá súdu prvej inštancie čo vytknúť.

36. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa týkajúce sa jeho nároku na vyplatenie odstupného v zmysle §
76 ods. 3 Zákonníka práce odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa
už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku,
či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 251/04, III.

ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie
zamietol nárok žalobcu na zaplatenie odstupného vo výške 10-násobku jeho priemerného mesačného

zárobku podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Zákonníka práce, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

38. Odvolací súd však považuje za dôvodné odvolanie žalovaného v časti zamietajúceho výroku, ktorým
súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy vo výške 5 %

ročne zo sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do 07.08.2018 (t. j. 16,95 eur). Súd prvej inštancie konanie
v časti o zaplatenie 341,85 eur zastavil (výrok I.), z dôvodu, že žalobca podaním zo dňa 13.10.2023
zobral čiastočne žalobu späť v rozsahu 341,85 eur a žiadal v tejto časti konania zastaviť, nakoľko
mu žalovaný dňa 07.08.2018 uvedenú sumu predstavujúcu jednomesačné odstupné zaplatil, čo na
pojednávaní dňa 21.06.2019 žalovaný potvrdil a nevyjadril nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.

Je teda nesporné, že žalovaný sa dostal s plnením odstupného vo výške 341,85 eur do omeškania, keď
žalobcovi uvedenú sumu uhradil až po podaní žaloby. Odstupné v zmysle § 76 ods. 6 Zákonníka práce
vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u
zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak. Žalovaný
žalobcovi dal výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce dňa 30.05.2017, nárok na odstupné

vznikol teda žalobcovi po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne, t. j. 10.08.2017;
a teda dňom 11.08.2017 sa žalovaný dostal do omeškania s peňažným plnením a je povinný podľa §
517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z. zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % zo sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do zaplatenia,
t. j. do 07.08.2018.

39. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do 07.08.2018 v ktorej súd
prvej inštancie zamietol žalobu, podľa § 388 CSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho
potvrdenie a ani na jeho zrušenie a žalobcovi priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške

5 % ročne zo sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do 07.08.2018.

40. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

41. O nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného a odvolacieho) rozhodol odvolací súd
podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

42. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie rozhodol o čiastočnom zastavení konania, odvolací súd
skúmal,ktorástranasporuprocesnezavinilačiastočnézastaveniekonania,pričomodvolacísúd,zhodne

so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že to bol práve žalovaný, ktorý tým, že po začatí konania
uhradil časť nároku, ktorého sa žalobca domáhal, zavinil, že konanie v tejto časti muselo byť zastavené,
a preto má žalobca podľa § 256 ods. 1 CSP v tejto časti nárok na náhradu trov konania (na účely
výpočtu tak časť o zaplatenie 341,85 eur predstavuje úspech žalobcu). Zároveň bol žalobca úspešný
aj v časti nároku na zaplatenie úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 341,85 eur od 11.08.2017 do

07.08.2018, čo predstavuje sumu 16,95 eur. Žalobca bol teda úspešný v časti o zaplatenie sumy 358,80
eur; vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, čo v tejto časti predstavuje úspech žalovaného podľa §
255 ods. 1 CSP. Úspech žalobcu v konaní predstavuje 8,2 % a úspech žalovaného v konaní predstavuje
91,8 %; teda úspech žalovaného predstavuje 83,60 % a v tejto časti je potom žalobca povinný nahradiť
čiastočne úspešnému žalovanému trovy konania (91,8 % - 8,2 % = 83,60 %). O výške náhrady trov

konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).