Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101048
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101048.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a prof. JUDr. Juraja
Vačoka, PhD., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľka): D.. I. K., nar. XX.XX.XXXX, A. 4, XXX XX B.,
právne zastúpená: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, so sídlom Rožňavská 2, Bratislava - proti žalovanému:
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/009619/2024-112 zo dňa 19.04.2024, konajúc o kasačnej
sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 3S/80/2024-38 zo 29. mája 2025,
takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom,
vybrané zistenia z administratívneho konania

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 3S/80/2024-38 zo dňa 29.
mája 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala

zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MF/009619/2024-112 zo dňa 19.04.2024 (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie“). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému právo na ich náhradu nepriznal.
2. Žalobkyňa žiadosťou zo dňa 04.10.2024 požiadala žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) (ďalej aj ako „zákon o slobode informácií“) o sprístupnenie nasledujúcich informácií:
1. Zoznam zamestnancov ministerstva, ktorí majú pridelené parkovacie miesta v štruktúre: meno,
priezvisko,funkcia,organizačnýútvaračísloparkovaciehomiesta.Nazákladeakéhoprávnehopredpisu

im boli tieto miesta pridelené, žiadam zaslať predmetný predpis. 2. Uvedení zamestnanci užívajú tieto
parkovacie miesta zadarmo alebo náklady za ich užívanie uhrádzajú a v akej výške? 3. V prípade, že
tieto parkovacie miesta im ministerstvo poskytuje bezplatne žiadam vyjadrenie sekcie daňovej a colnej,
či je takéto konanie v súlade so zákonom o dani z príjmov.
3. Žalovaný žalobkyni poskytol informácie viažuce sa k bodu č. 1 (veta druhá), bodu č. 2 a bodu č.
3 jej žiadosti. Rozhodnutím č. INF/000015/2024-11 zo dňa 06.02.2024 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“) žalovaný odmietol poskytnúť žalobkyni informáciu viažucu sa k bodu č. 1 (veta prvá) jej

žiadosti, a to odkazom na § 9 ods. 2 (prvá veta) zákona o slobode informácií v spojení s § 2 zákona č.
18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon
o ochrane osobných údajov“)4. Napadnutým rozhodnutím minister financií Slovenskej republiky zamietol rozklad žalobkyne proti
prvostupňovému rozhodnutiu. Tento postup odôvodnil - okrem iných - ustanovením § 78 ods. 3
zákon o ochrane osobných údajov. Poukázal na to, že prideľovanie parkovacích miest zamestnancom

Ministerstva financií Slovenskej republiky síce súvisí s výkonom služobných povinnosti štátneho
zamestnanca, ale informácia o pridelenom parkovacom mieste zamestnancovi nie je informáciou,
ktorá je v príčinnej súvislosti s plnením služobných povinností. Pri prideľovaní parkovacích miest sa v
informačnom systéme spracovávajú prinajmenšom osobné údaje štátneho zamestnanca ako je funkcia,
resp. pracovné zaradenie, meno a priezvisko a číslo prideleného parkovacieho miesta. Tieto údaje

umožňujú pri bežnej obhliadke voľne prístupného parkovacieho miesta identifikáciu konkrétnej fyzickej
osoby a jej súkromných majetkových a rodinných pomerov.
5. Správnou žalobou vo veci sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj toho,
aby správny súd žalovanému uložil povinnosť sprístupniť jej požadované informácie v celom rozsahu.
Zároveň požiadala o náhradu trov konania.
6. Správny súd v merite veci rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 1 tohto rozsudku, t. j. správnu žalobu

zamietol. Poukázal pritom na to, že žalobkyňa v žalobe len opísala priebeh administratívneho konania
a postup povinnej osoby, odcitovala podané odvolanie a poukázala na viaceré súdne rozhodnutia
bez toho, aby v žalobe uviedla, či postup orgánov verejnej správy namieta ako nezákonný a z akých
dôvodov, vrátane konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie. Z takto formulovanej žaloby však - podľa
správneho súdu - nebolo možné zistiť a ani vyvodiť dôvody nezákonnosti. Doplnil, že správny súd nie

je oprávnený za žalobkyňu vyhľadávať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia (v spojení s
rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy), ani ich konkretizovať, či vyhľadávať z obsahu
administratívneho spisu, resp. z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
7. Uviedol tiež, že takto všeobecne formulovaná žaloba, bez uvedenia skutkovej a právnej argumentácie
vzťahujúcej sa k vydanému rozhodnutiu, predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu s rozhodnutím

žalovaného. Bez toho, aby žalobkyňa v žalobe vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného
- okrem všeobecne formulovaných tvrdení - konkrétne uviedla, ktoré ustanovenia ktorého právneho
predpisu boli postupom žalovaného a ním vydaným rozhodnutím porušené a prečo, neumožňuje súdny
prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného.
8. Správny súd však napriek tomu v podanej žalobe identifikoval námietku, ktorou žalobkyňa napádala

nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, a to v tom zmysle, že ním požadované informácie v bode
č.1(vetaprvá)žiadostižalobkynebyumožňovaliidentifikáciukonkrétnejfyzickejosobyajejsúkromných
majetkových pomerov.
9. Súd predmetnú námietku vyhodnotil za nedôvodnú. Uviedol, že všeobecne platí, že údaj v rozsahu
meno, priezvisko a pracovisko zamestnanca nepredstavuje nezameniteľný identifikátor fyzickej osoby,

ale žalobkyňa okrem týchto informácií požadovala oznámiť aj funkciu, organizačný útvar a priradený
ďalší identifikátor, ktorým bolo číslo parkovacieho miesta. Správny súd tiež dospel k záveru, že práve
požiadavka na uvedenie - pri zamestnancoch aj čísla parkovacieho miesta - vytvorilo materiálny základ
na obmedzenie práva na informácie, ako ho vymedzuje čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Napokon správny súd
skonštatoval, že identifikátor „číslo parkovacieho miesta“ má takú vypovedaciu schopnosť, hlavne ak

žalovaný sídli na území SR iba na jednej adrese, že by bolo možné fyzickú osobu identifikovať.
10. Doplnil tiež, že je potrebné rozoznávať dotknutú osobu ako subjekt údaja a informáciu týkajúcu
sa dotknutej osoby ako osobný údaj, ktorým je v tomto prípade číslo parkovacieho miesta, na ktorom
osoba parkuje so súkromným motorovým vozidlom. Táto informácia je osobným údajom, lebo subjekt
údaja (dotknutá osoba) je určiteľný, lebo sa dá dotknutá osoba presne a nezameniteľne identifikovať

a odlíšiť od iných zamestnancov požadovaného zoznamu. Osobným údajom je teda napríklad
informácia vo forme meno, priezvisko, funkcia, organizačný útvar u žalovaného a číslo parkovacieho
miesta, na ktorom konkrétna osoba parkuje s vozidlom. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného, že číslo prideleného parkovacieho miesta „napárované“ na údaje konkrétneho štátneho
zamestnanca žalovaného, umožňuje bežnou obhliadkou voľne prístupného parkovacieho miesta

Ministerstva financií Slovenskej republiky identifikáciu konkrétnej fyzickej osoby využívajúcej možnosť
parkovania a identifikáciu jej súkromných majetkových pomerov. Uviedol tiež, že cieľom zákona o
slobode informácii nie je vytvárať podmienky pre zber osobných informácií o zamestnancoch štátnych
orgánov, ale sprístupniť verejnosti relevantné a prístupné informácie z činnosti týchto orgánov
11. Keďže žalobkyňa požadovala informácie v rozsahu a v štruktúre ako je to uvedené v bode č. 1 (veta

prvá) jej žiadosti - k tomu pozri aj bod 2 tohto rozsudku - správny súd uzavrel, že informácie o týchto
záznamoch - vzhľadom na špecifický identifikátor čísla parkovacieho miesta na parkovisku žalovaného
- majú charakter osobných údajov, ktoré ako informácie podliehajú ochrane pred sprístupnením.12. V súhrne správny súd ustálil, že správne orgány postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí v
súlade s príslušnými právnymi normami a v rozhodovaní nevybočili z rámcov správnej úvahy. V rámci
prvostupňového a druhostupňového konania správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci; tento

po právnej stránke správne posúdili a v rozhodnutiach dostatočne odôvodnili. V administratívnom konaní
tiež neboli zistené procesné pochybenia, ktoré by mali za následok potrebu zrušenia napadnutých
rozhodnutí správnych orgánov.
13. Vzhľadom na uvedené potom správnu žalobu žalobkyne postupom podľa § 190 zákona č. 160/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) správny súd zamietol.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu
14. Rozsudok správneho súdu napadla včas podanou kasačnou sťažnosťou žalobkyňa (ďalej aj ako
„sťažovateľka“). Formálne ju neodôvodnila žiadnym zákonným ustanovením (§ 440 SSP), avšak na
strane 4 kasačnej sťažnosti uvádza: „Napĺňajúc povinnosť procesného rituálu tak žalobkyňa sumarizujúc
uvádza hodnotiaci úsudok, že súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a

súčasne sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [...]“ (pozn.: k jednotlivým
rozhodnutiam, od ktorých sa mal správny súd odkloniť, pozri toto odôvodnenie ďalej).
15. Práve v súvislosti so záverom správneho súdu o nedostatočnej konkrétnosti správnej žaloby,
žalobkyňa správnemu súdu vyčítala akúsi „zlomyseľnosť“. Poukázala pritom na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.01.2023, sp. zn. III. ÚS 269/2022: „Na okraj možno len dodať,

že slovenské všeobecné súdnictvo sa svojím formalizmom vzďaľuje nielen racionálnej interpretácii
prostriedkov elektronickej doby, ale aj príbuzným právnym kultúram.“. Doplnila, že správny súd zrejme
za právnu argumentáciu považuje „iba formuláciu „bol porušený zákon“ a judikatúru nestačí citovať, ale
treba aj výslovne uviesť, že rozhodnutie je v rozpore s konkrétnym judikátom“.
16. V závere tejto kasačnej námietky napokon skonštatovala, že správny súd sa v konečnom dôsledku

sám „usvedčil“ z toho, že toto jeho tvrdenie je nedôvodné, keď napokon s názormi žalobkyne dokázal
„polemizovať 2 stranami hutného textu“.
17. Z vecného hľadiska v súvislosti s právnym posúdením veci uviedla, že správny súd nedokázal
vysvetliť, prečo je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné utajiť informácie o tom, za akých podmienok
a ktorí zamestnanci využívajú štátny majetok pre svoj súkromný prospech. Podľa sťažovateľky „frázy“ o

tom, že by potom príslušní štátni zamestnanci boli identifikovateľní, nepredstavujú riadne zdôvodnenie
naplnenia materiálnej podmienky. Opätovne poukázala na to, že sa v konečnom dôsledku jedná o
nakladanie s verejným majetkom.
18. Má za to, že súčasťou verejnej kontroly je aj zisťovanie toho, či sú parkovacie miesta prideľované
tzv. privilegovaným zamestnancom, teda rôznym funkcionárom, t. j. nie na základe potrebnosti. Uviedla,

že „pokiaľ na týchto štátnych parkovacích miestach parkujú vozidlá drahé, znamenalo by to, že už
beztak privilegované osoby, ktoré si môžu finančne dovoliť platiť komerčné parkovné na komerčnom
parkovisku, získali ešte aj ďalšie majetkové privilégium“. Tvrdí, že jej úmyslom nebolo „kontrolovať
majetkové pomery týchto zamestnancov, ale spôsob a okolnosti prideľovania parkovacích miest, ktorých
je v objekte žalovaného limitovaný počet.“

19. Argumentačne následne poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
ako „ESĽP“) vo veci Brüggemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko a uviedla, že ak štátny
zamestnanec získa od svojho zamestnávateľa - štátneho orgánu možnosť mať pre seba vyhradené
parkovacie miesto, automaticky „ráta s tým, že takýto benefit môže byť podrobený verejnej kontrole, čo
prezumuje nevyvrátiteľnú domnienku, že s takouto verejnou kontrolou súhlasí.“. Doplnila, že ak [pozn.:

takáto osoba] „chce mať súkromie pri parkovaní, nech parkuje anonymne na komerčnom parkovisku,
nie na štátnym orgánom poskytnutom parkovacom mieste.“.
20. V tomto kontexte sťažovateľka napáda aj to, že správny súd dostatočne nevysvetlil svoj záver, že
číslo parkovacieho miesta je taký identifikátor, že umožňuje fyzickú osobu jednoznačne identifikovať.
Namieta, že prípadná „možnosť ďalej si vysledovať ďalšie informácie o tejto osobe už nemá nič spoločné

s identifikáciou“. Má za to, že správny súd vyjadril nepriznaný hodnotový postoj, že na kontrolu sú
príslušné orgány a verejná kontrola je zbytočná. Doplnila, že „kam nás tieto kontrolné orgány a ich
(ne)aktivita doviedli, si môžeme každý deň už 30 rokov čítať v novinách, teda dnes už na internetoch“.
21. Z kasačnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka správnemu súdu vytýka, že tento dospel k
záveru o dostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to napriek tomu, že tento

sa ústavnoprávnym a medzinárodnoprávnym aspektom, ktoré s vecou súvisia, ani nevenoval.
22. Napokon sťažovateľka ako na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, resp. od
ustálenej judikatúry - poukázala na nasledovné rozhodnutia, resp. právne názory v nich uvedené:- rozhodnutie ESĽP vo veci Brüggemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko zo dňa 12. júla
1977 „...nárok na rešpektovanie súkromného života sa automaticky redukuje v závislosti od toho, do
akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom”.

- rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/94/05, zo dňa 15. februára 2006: „Údaj o tom, že
fyzická osoba určená menom a priezviskom pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR, nepochybne
nemá povahu všeobecne použiteľného identifikátora, pretože nie je trvalým identifikačným údajom
dotknutej osoby a podľa názoru súdu nie je ani takou charakteristikou alebo znakom, na základe ktorého
by bolo možné jednoznačne určiť identitu dotknutej osoby, a to či už priamo alebo nepriamo. Preto súd

dospelkzáveru,žemenoapriezviskofyzickejosoby,bezurčeniavšeobecnepoužiteľnéhoidentifikátora,
spolu s údajom o tom, že táto osoba pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR, nie je osobným
údajom požívajúcim ochranu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. Pokiaľ teda správne orgány
prvého a druhého stupňa nevyhoveli žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie v časti týkajúcej sa
mien a priezvisk zamestnancov ministerstva s odvolaním sa na zákon o ochrane osobných údajov,
nepostupovali v súlade s objektívnym právom.“

- nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.01.2001, sp. zn. II. ÚS 44/00: „Podľa právneho
názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v
zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa - zamestnanca mestskej polície
považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia
osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry

(písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej
alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej,
a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva
na súkromie.“
- rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 64/2004: „Ustanovení § 11 a § 12

obč. zák. totiž poskytují ochranu jen těm projevům fyzických osob, jež mají osobní povahu. Osobní
povahu proto jak z logiky věci plyne zpravidla nemají projevy, ke kterým dochází při výkonu povolání, při
obchodní či veřejné činnosti. Zvukový záznam, který byl v posuzovaném případě soudy přijat jako důkaz,
je záznamem jednání společníků obchodní společnosti o problémech dané obchodní společnosti. Za
těchto okolností proto nelze projevy účastníků zaznamenávaného hovoru považovat za projevy osobní

povahy. Z uvedeného pak vyplývá, že pořízením předmětného zvukového záznamu nemohlo dojít k
zásahu do osobnostních práv J. R. ve smyslu ustanovení § 12 odst. 1 obč. zák. ...“.
- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - zo dňa 29.01.2014, sp. zn. 6Sži/1/2013:
„Požadovaná informácia v predmetnej veci sa týkala sprístupnenia rozhodnutia o disciplinárnom postihu
príslušníčky Policajného zboru, ktorá vystupovala v pozícii subjektu požadovaných údajov. Za týmto

účelom bolo potrebné prioritne posúdiť, či táto informácia je výlučne súčasťou súkromia označeného
subjektu údajov alebo patrí do sféry verejnej. Pokiaľ by totiž išlo o sféru súkromnú, tak argumentácia
správnych orgánov by obstála. V tomto prípade je však nespornou skutočnosťou, že požadovaná
informácia - vzhľadom na pracovné zaradenie subjektu požadovaných údajov - sa týka sféry verejnej.
Relevantnou otázkou v predmetnej sfére veci bolo následne posúdiť, či za stavu, že požadovaný

údaj bol súčasťou verejnej sféry, by naň dopadalo i ďalšie základné právo na informácie, ktorého
nositeľom je žalobca. Odvolací súd skonštatoval, že verejnosť má právo, aby bola informovaná o
činnosti tzv. osôb verejného záujmu, medzi ktoré príslušníci Policajného zboru nesporne patria, pričom
tomuto režimu podliehajú údaje súvisiace s ich verejnou, či úradnou činnosťou, funkčným alebo
pracovným zaradením. Za stavu že požadované údaje v posudzovanej veci sa netýkajú súkromia osoby

verejného záujmu, nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod zneprístupnenia žalobcom požadovanej
informácie, samozrejme v upravenej forme, t. j. bez uvedenia identifikačných údajov.“
- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - zo dňa 02.07.2020, sp. zn. 4Sžik/3/2019: „Najvyšší
súd konštatuje, že pre výklad ust. § 9 ods. 1 až 3 zákona o ochrane osobných údajov v spojení s ust.
§ 4 ods. 3 písm. a) bod 3 tohto zákona sú relevantné aj základné zásady zákona o slobode informácií,

ktorými sú zásada transparentnosti verejnej správy a zásada prevažujúceho verejného záujmu, ktorá
má svoj zdroj v článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
23. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností žalobkyňa požiadala, aby Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie,
vrátane uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť žalobcovi ňou požadované informácie.

24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“
alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnejsťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
26. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a

rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
27. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
28. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového

materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Súvisiaca právna úprava
29. Podľa § 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústava SR“), sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené.
30. Podľa § 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť

zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
31. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k
dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk,

politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.
32. Podľa § 6 ods. 6 zákona o slobode informácii, na obmedzenia zverejňovania informácií sa použijú
ustanovenia § 8 až 12.
33. Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia
fyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukovézáznamy

týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy,
ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak
dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o
sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel
archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov

a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.
Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.
34. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácii, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú
spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba
sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu

dotknutej osoby.
35. Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinná osoba sprístupní na účely informovania
verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok
ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom
obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády

Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky
alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim
práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,
nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu,
ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa

sprístupňujú osobné údaje v rozsahu a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo
vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto
výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g)
mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon
pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.

36. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej
fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno,
priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo
viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú

identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu
identitu.
37. Podľa § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov prevádzkovateľ, ktorý je zamestnávateľom
dotknutej osoby, je oprávnený poskytovať jej osobné údaje alebo zverejniť jej osobné údaje v rozsahutitul, meno, priezvisko, pracovné zaradenie, služobné zaradenie, funkčné zaradenie, osobné číslo
zamestnanca alebo zamestnanecké číslo zamestnanca, odborný útvar, miesto výkonu práce, telefónne
číslo, faxové číslo, adresa elektronickej pošty na pracovisko a identifikačné údaje zamestnávateľa, ak

je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných povinností, služobných povinností alebo funkčných
povinností dotknutej osoby. Poskytovanie osobných údajov alebo zverejnenie osobných údajov nesmie
narušiť vážnosť, dôstojnosť a bezpečnosť dotknutej osoby.

V. Právne posúdenie veci kasačným súdom

38. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o tom, že správny súd mal byť údajne „zlomyseľný“, ak
v napadnutom rozsudku uviedol, že správna žaloba nebola dostatočne konkrétna, resp. že v nej
absentovali rozsiahlejšie žalobné body, kasačný súd uvádza, že táto námietka je pre účely tohto konania
bez väčšej relevancie. Súd sa nepochybne vecou sťažovateľky v merite zaoberal. Paradoxne, ak
sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že správny súd s ňou - napriek údajnej absencii žalobných
bodov-dokázalnadvochstranáchrozsudkupolemizovať,ajsťažovateľkavkasačnejsťažnostidokázala

na cca troch stranách spochybňovať vecnú správnosť právnych záverov správneho súdu vyslovených
v napadnutom rozsudku.
39. Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie je potrebné poukázať na to, čo vyplýva už aj z
napadnutého rozsudku. V ňom správny súd priamym odkazom na tzv. koncentračnú zásadu (bod
10 napadnutého rozsudku) a následne aj v bodoch 20 a 21 napadnutého rozsudku - opisným

spôsobom - poukázal práve na špecifiká správneho súdnictva, ktoré ho v podstatných črtách odlišujú od
všeobecného - primárne od civilného - súdnictva. Správne súdnictvo vykazuje vyššiu mieru právneho,
resp. justičného formalizmu, ktorý sa premieta aj do viacerých požiadaviek, ktoré napr. v civilnom
súdnictve neexistujú, príp. nie sú prítomné v takej intenzite.
40. Kasačný súd pre účely tohto konania považuje za podstatné to, že správny súd podanú žalobu

žalobkyne hodnotil materiálne, z jej znenia vyatrahoval podstatu toho, čo žalobkyňa napádala, resp.
spochybňovala, pričom práve uvedené viedlo k tomu, že v napadnutom rozsudku správny súd následne
formuloval právne (materiálne) posúdenie veci (s ktorým sa sťažovateľka - v konečnom dôsledku -
nestotožnila).
41. Podstatným pre toto kasačné konanie je potom vlastné právne posúdenie toho, či sťažovateľke mali

byť poskytnuté informácie, ktoré požadovala v bode č. 1 (veta prvá) žiadosti o poskytnutie informácie (k
tomu pozri aj bod 2 tohto rozsudku), resp. či požadované informácie - tak, ako o ne sťažovateľka žiadala
- vykazujú osobitnú právnu charakteristiku, ktorá bráni tomu, aby jej boli poskytnuté podľa zákona o
slobode informácií.
42. V hodnotení súvisiacich právnych otázok sa pritom kasačný súd v podstate stotožnil so správnym

súdom (k tomu pozri aj napadnutý rozsudok, resp. čl. I tejto žaloby), keď jeho právne závery viažuce sa
k napadnutému rozhodnutiu žalovaného považuje Najvyšší správny súd za vecne správne a zákonné.
43. Slobodný prístup k informáciám - ako realizácia ústavného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1,
4 a 5 Ústavy SR - je postavený na základnom princípe - „čo nie je tajné, je verejné.“. Tento princíp je
fakticky už notorietou slobodného prístupu k informáciám. Je zakotvený priamo v § 3 ods. 1 zákona o

slobode informácií, podľa ktorého má každý prístup k informáciám, ktoré má povinná osoba k dispozícií.
Nesprístupňujú sa preto výlučne také informácie, pri ktorých bol identifikovaný niektorý z dôvodov
nesprístupnenia informácie podľa § 8 až § 11 zákona o slobode informácií alebo podľa osobitného
zákona (Najvyšší správny súd, sp. zn. 3Svk/33/2022).
44. Ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií upravujú osobitné obmedzenie v prípade

sprístupňovania informácií týkajúcich sa práva na súkromie fyzickej osoby a jej osobných údajov. V
prípade týchto údajov v zásade platí, že tieto sa nesprístupňujú, pokiaľ nie je dané splnenie jednej zo
zákonodarcom daných podmienok, a to a) požiadavku sprístupnenia informácie týkajúcej sa súkromia
alebo osobného údaju upravuje osobitný zákon alebo b) so sprístupnením súhlasí fyzická osoba, ktorej
sa vyžiadaná informácia týka.

45. Vyššie uvedené zásady sprístupňovania osobných údajov fyzických osôb sú konfrontované s
princípom prevažujúceho verejného záujmu vyjadreným v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Sám
zákonodarca vymedzuje skupinu osôb, kde verejný záujem na kontrole ich činnosti prevyšuje záujem na
ochranetaxatívnevymedzenýchosobnýchúdajov(§9ods.3písm.a)ažg)zákonaoslobodeinformácií).
46. Tak, ako to uviedol kasačný súd napr. vo svojom rozsudku vo veci sp. zn. 3Svk/33/2022, aj

ustanovenia § 3 ods. 1 a § 9 ods. 1 až 3 zákona o slobode informácií podliehajú ústavne konformnému
výkladu a pomeriavaniu konfliktu súkromného záujmu na ochrane súkromia fyzickej osoby (vrátane
ochrany jej osobných údajov) podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR a verejného záujmu na kontrole
vykonávania verejnej moci a dispozície s majetkom štátu vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 v spojení s čl.26 ods. 4 a 5 Ústavy SR. Uvedené potom znamená, že obmedzenie práva na prístup k informáciám z
dôvodu ochrany osobných údajov možno uplatniť len v súlade s jeho cieľom a tak, aby nedošlo k odňatiu
podstaty a zmyslu práva na prístup k informáciám o činnosti orgánov verejnej moci (čl. 13 ods. 2, 3 a

4 Ústavy SR).
47. Požiadavke na sprístupnenie informácií podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií v spojení s
čl. 1 ods. 1 a čl. 26 ods. 4 a 5 v spojení s čl. a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR tak môžu podliehať aj iné
osobné údaje (ako údaje uvedené v § 9 ods. 3 písm. a) až g) zákona o slobode informácií) alebo údaje
o iných osobách ako osobách uvedených v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, ak bude daný ich

priamy súvis s výkonom verejnej moci a identifikovaný prevažujúci verejný záujem na ich sprístupnení
(pozri tiež PAGÁČ, M.: Sprístupňovanie a ochrana osobných údajov v procese publicity verejnej
správy, dostupné dňa 4. októbra 2023 [online] na ). V opačnom prípade by totiž
absolutizácia ochrany súkromia a osobných údajov mohla viesť k odňatiu možnosti kontroly výkonu
verejnej moci a hospodárenia s verejnými prostriedkami verejnosťou, čo by bolo v priamom rozpore s

podstatou a zmyslom obmedzovaného práva verejnosti na informácie o činnosti orgánov verejnej moci
(čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 26 ods. 3 a 5 Ústavy SR) - k tomu porovnaj sp.
zn. 3Svk/33/2022 - Najvyšší správny súd.
48. Podľa § 12 zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná
osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých

informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
49. Ak sťažovateľka v kasačnej sťažnosti poukazovala na to, že prípadná dodatočná identifikácia osôb,
ktorým boli parkovacie miesta pridelené, nesúvisí s poskytovaním informácií podľa zákona o slobode
informácií, Najvyšší správny súd opätovne poukazuje na rozsudok vo veci sp. zn. 3Svk/33/2022, z

ktorého vyplýva „Povinná osoba je preto aj v súvislosti s informáciami, ktoré možno zahrnúť medzi
osobné údaje, povinná posudzovať konflikt práva na ochranu súkromia a osobných údajov a práva
(verejného záujmu) na sprístupnenie informácií a kontrolu verejnej moci pre každý jednotlivý prípad
osobitne. V súvislosti s tu posudzovanou žiadosťou dáva kasačný súd do pozornosti, že napr. informácia
o evidencii dennej dochádzky či rozvrhnutia denného pracovného času náčelníka obecnej polície

výrazne zasahuje aj do súkromného času osoby vykonávajúcej túto pozíciu, keďže obsahuje údaj aj o
mimopracovných návykoch náčelníka obecnej polície (čas, kedy prichádza do práce, odchádza z nej,
kedy ide na obednú prestávku). Jej sprístupnenie tak môže hypoteticky napr. vystaviť náčelníka obecnej
polície, resp. jeho bezpečnosť ohrozeniu s ohľadom na povahu úloh vykonávaných obecnou políciou a
zasiahnuť do jeho súkromia. V prípade požadovania dennej dochádzky náčelníka obecnej polície preto

podľa vyššie uvedeného neprevažuje verejný záujem nad ochranou osobných údajov tejto osoby a je
daný dôvod na jej nesprístupnenie [...]“.
50. Z uvedeného potom vyplýva, že kasačný súd za informáciu s potenciálom výrazného zásahu do
súkromia osoby považoval aj informáciu o rozvrhnutí denného pracovaného času náčelníka obecnej
polície, ktorá informácia je dokonca nepochybne v priamej súvislosti s výkonom verejnej funkcie danou

osobou - na rozdiel napr. od parkovania zamestnanca orgánu verejnej moci na pridelenom parkovacom
mieste, ktorá skutočnosť nielenže sama o sebe nie je priamym výkonom verejnej moci, ale naviac sa
v zásade realizuje vlastným motorovým vozidlom tohto zamestnanca. Podľa názoru kasačného súdu
potom ani v súdenej veci nemohol verejný záujem prevážiť nad ochranou legitímnych práv dotknutých
osôb.

51. V kontexte vyššie uvedeného odkazuje Najvyšší správny súd aj na nález Ústavného súdu SR -
sp. zn. II. ÚS 44/00 zo dňa 5. januára 2001, na ktorý poukázala aj sťažovateľka (k tomu pozri aj bod
22 tohto rozsudku), avšak urobila tak len vo vzťahu k časti, ktorá určuje, že výkon ústavnej alebo
zákonnej právomoci na verejnosti nie je možné vyňať z režimu práva na prístup k informáciám. Toto
nerozporuje ani konajúci súd, keď však má za to, že prideľovanie, resp. užívanie parkovacích miest v

dispozícii žalovaného s tým, že sa podľa zákona o slobode informácií má individualizovať osoba, ktorej je
parkovacie miesto pridelené menom, priezviskom, útvarom, funkciou a dokonca aj určením konkrétneho
parkovacieho miesta, ktoré jej bolo pridelené, nie je možné považovať za výkon ústavnej alebo zákonnej
právomoci na verejnosti, pri ktorej by osoby, ktorým bolo takto parkovacie miesto pridelené, mali strpieť
zásah do svojich legitímnych práv. Podľa názoru kasačného súdu je pre účely rozhodnutia v tejto veci

priliehavejší ten právny názor vyslovený v predmetnom náleze, podľa ktorého „Aj pri výkone základných
práv podľa čl. 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať základné práva a slobody toho, o ktorom sa
informácie získavajú, vrátane jeho práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnejcti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným
zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. čl. 19 ústavy. [...].“
52. Naviac, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vo veci sp. zn. 10 Sžik/2/2017 vyslovil

právny záver, podľa ktorého „Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej (identifikovanej) alebo
určiteľnej (identifikovateľnej) fyzickej osoby, pričom takúto osobu možno prostredníctvom týchto údajov
identifikovať priamo alebo aj nepriamo. Fyzická osoba je identifikovaná vtedy, keď je v rámci skupiny
osôb odlíšiteľná od všetkých ostatných príslušníkov skupiny, čiže jej identita je určená jednoznačne.“.
V uvedenom rozsudku sa tiež konštatuje, že „Pokiaľ ide o definíciu osobných údajov, pod tento

pojem nie sú zaradené konkrétne pomenované kategórie údajov, resp. spod definície tohto pojmu
nie sú žiadne konkrétne údaje vylúčené. Podstatné je, aby obsah a význam týchto údajov napĺňal
znaky osobných údajov, teda aby v prejednávanom prípade prostredníctvom obsahu poskytnutých
údajov a ich vyhodnotenia vo vzťahu k ostatným známym, resp. dostupným informáciám bolo možné
dospieť k identifikovaniu určitej fyzickej osoby. Nie je podstatné, že samotné meno a priezvisko ešte
neurčuje konkrétnu fyzickú osobu, nakoľko osobnými údajmi nie sú len údaje, ktorými je fyzická osoba

priamo identifikovaná, ale aj údaje, ktoré sa identifikovateľnej osoby týkajú. Pokiaľ žalovaný vyhodnotil
poskytnutie mena a priezviska fyzickej osoby ako poskytnutie údajov, ktoré môžu viesť k určeniu
konkrétnejfyzickejosoby,atospoukazomnapravidláurčovaniamiestnejpríslušnostisúdu,najvyššísúd
zastáva názor, že takýto postup žalovaného bol zákonný a spĺňal požiadavku ochrany osobných údajov,
ktorú bol žalovaný v postavení povinnej osoby, ktorá spracúva osobné údaje, povinný rešpektovať a

dodržiavať. Ak je povinnou osobou súd, v zásade všetky informácie, ktoré o účastníkoch (fyzických
osobách) spracúva, by mali byť osobnými údajmi.“
53. Z citovaného rozsudku (sp. zn. 10 Sžik/2/2017) napokon vyplýva aj názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorého „pri súčasnej úrovni verejne dostupných informácií na internete
(a to tak oficiálnych úradných databáz, ako aj súkromných portálov pracujúcich s údajmi vedúcimi

k identifikovaniu fyzickej osoby, ako sú napríklad aj rôzne sociálne siete) je údaj v rozsahu meno a
priezvisko fyzickej osoby v spojení s informáciou o územnom obvode, v ktorom by mala mať fyzická
osoba bydlisko, osobným údajom, nakoľko objektívne nie je potrebné vynaložiť neúmerne vysoké úsilie
k tomu, aby kombináciou poskytnutých a verejne dostupných údajov bola fyzická osoba konkrétne
určiteľná (identifikovateľná v zmysle recitálu 26 smernice 95/46 EC).“

54. Z uvedených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, resp. z nich vyplývajúcich záverov (pozri
vyššie) je potom - aj pri relevantnej miere zovšeobecnenia - zrejmé, že neobstoja právne názory
sťažovateľky v tom zmysle, že a) ochrana súkromia dotknutých osôb - v podobe povinnosti strpieť
ich plnohodnotnú identifikáciu a možného ďalšieho zásahu do ich legitímnych práv - prostredníctvom
informácií, ktoré by boli sťažovateľke poskytnuté na základe zákona o slobode informácií - nepožíva

právnu ochranu. Naopak, takúto právnu ochranu im objektívne právo a rozhodovacia prax priznáva;
tiež je nesprávny právny názor sťažovateľky, že b) dotknuté osoby (ktorým bolo parkovacie miesto
pridelené) sa automaticky vzdávajú práva na ochranu svojho súkromia v tom zmysle, že podaním
žiadosti o pridelenie miesta, resp. na základe jeho pridelenia vyjadrujú súhlas s tým, aby údaje o nich
boli poskytnuté žiadateľom o informácie podľa zákona o slobode informácií - a napokon - je nesprávny

aj názor sťažovateľky, že c) možnosť „spárovania“ konkrétneho parkovacieho miesta a sekundárne
aj konkrétneho motorového vozidla a konkrétnej fyzickej osoby s konkrétnym parkovacím miestom
vykazuje takú mieru verejného záujmu, že by požiadavka žalobkyne na poskytnutie predmetných údajov
vpožadovanejštruktúremalaprevyšovaťzásahdoprávdotknutýchosôb.Zároveň-akoužbolouvedené
vyššie - podstatným vo veci je to, že samotné pridelenie a užívanie parkovacích miest zamestnancami

orgánu verejnej správy nie je možné považovať za vlastný výkon verejnej moci zo strany dotknutých
osôb, ku ktorému by sa viazala vyššia miera verejnej kontroly a už vôbec nie taká, ktorá by prevyšovala
- vychádzajúc zo štruktúry a rozsahu požadovaných informácií - potrebu ochrany práv týchto osôb.
55. V kontexte vyššie uvedeného poukazuje kasačný súd aj na svoju najaktuálnejšiu rozhodovaciu
prax v súvislosti s poskytovaním informácií v nadväznosti na ustanovenie § 9 zákona o slobode

informácií, keď táto nepochybne akceptuje možnosť sprístupnenia informácií podliehajúcich ochrane
podľa § 9 uvedeného zákona „avšak len za podmienky, že bude daný ich priamy súvis s výkonom
verejnej moci a identifikovaný prevažujúci verejný záujem na ich sprístupnení“ (rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu - sp. zn. 3Svk/13/2024 zo dňa 18. decembra 2024). V súdenej veci táto podmienka
splnená nie je. Požadované informácie tvoriace predmet tohto konania svojou povahou vstupujú do

ochrany súkromia dotknutých osôb (ako to správne ustálil správny súd a potvrdzuje to aj kasačný súd
v tomto rozsudku), keď tak, ako ich sťažovateľka požaduje, nesúvisia s priamym výkonom verejnej
moci a na ich sprístupnení (v požadovanej štruktúre) neidentifikoval kasačný súd ani prevažujúci
verejný záujem. Užívanie parkovacieho miesta nie je priamym výkonom verejnej moci a získavanieinformácií o mene a priezvisku konkrétnych osôb (spolu s pracovaným zaradením u žalovaného) a s
možnosťou ich spárovania s konkrétnym parkovacím miestom (so sekundárnou možnosťou ďalšieho
zásahu do ich legitímnych práv - súkromia), nevyhodnotil kasačný súd ako taký verejný záujem, ktorý

by mal prioritu pred ochranou legitímnych práv týchto osôb. Uvedené, samozrejme, neznamená, že pri
inak formulovanej žiadosti o sprístupnenie informácie - z hľadiska štruktúry a rozsahu požadovaných
informácií k parkovacím miestam - ochrana verejného záujmu bude mať napokon prednosť pred
obmedzujúcim režimom podľa § 9 zákona o slobode informácií. Nie je však úlohou kasačného súdu
v tomto konaní nastavovať všeobecné limity toho, kedy by táto podmienka splnená bola, keď každá

žiadosť o sprístupnenie informácií musí byť posudzovaná individuálne.
56. Keďže však sťažovateľka žiadala o informácie v štruktúre a v rozsahu, ako je to uvedené v bode
2 tohto rozsudku (bod č. 1 veta prvá žiadosti), je zrejmé, že keby jej takto boli požadované informácie
bez ďalšieho poskytnuté, nebolo by to súladné s právnym režimom vzťahujúcim sa na ochranu práv
dotknutých osôb, a to tak podľa zákona o slobode informácií, resp. nadväzujúcej právnej úpravy, ako
ani podľa súvisiacej rozhodovacej praxe.

57. V súvislosti s rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľka odkázala ako na rozhodnutia
predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa mal správny súd odkloniť (k tomu pozri aj bod
22 tohto rozsudku), kasačný súd vo všeobecnosti uvádza, že tieto neboli spôsobilé znegovať vecnú
správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.
58. V prvom rade je potrebné uviesť, že rozhodnutia krajských súdov (správnych súdov) a rozhodnutia

súdov iných štátov (Česká republika) nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by
bola záväzná pre kasačný súd, príp. pre správne súdy (ako napr. rozhodovacia prax Najvyššieho súdu
SR, príp. Najvyššieho správneho súdu).
59. Rozhodnutie ESĽP, na ktoré sťažovateľka poukázala, len vo všeobecnosti konštatuje, že v prípade
verejných funkcionárov je redukovaný režim ochrany ich súkromia. Túto skutočnosť pritom Najvyšší

správny súd žiadnym spôsobom nespochybňuje. Uvedené však neznamená, že ich súkromie, príp. ich
osobné údaje, nepodliehajú žiadnej právnej ochrane, keď kasačný súd má za to, že v podmienkach
súdenej veci boli tieto otázky správne posúdené tak samotnými správnymi orgánmi, ako aj správnym
súdom.
60. Ak sťažovateľka poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/94/05 zo dňa 15.

februára 2006, k nemu je potrebné uviesť, že sa jedná o rozsudok súdu, ktorý pre kasačný súd záväzný
nie je. Na strane druhej, aj keby bol, závery v ňom uvedené nevyvracajú zákonnosť napadnutého
rozsudku správneho súdu. Správny súd v ňom totiž neuviedol, že sťažovateľke nemôžu byť požadované
informácie sprístupnené len na tom základe, že sa týkajú mena a priezviska zamestnanca orgánu
verejnej moci, ale toto obmedzenie identifikoval správny súd v posudzovanej veci práve v kombinácii

požadovaných údajov, pri ktorej už takýto zásah do osobnej sféry - súkromia, resp. osobných údajov
dotknutých osôb badateľný je, resp. tento zásah nie je legitímne ospravedlniteľný ani tým, že by užívanie
parkovacích miest konkrétnymi osobami (ktoré by boli identifikované) bolo možné vnímať ako priamy
výkon verejnej moci, resp. že by pri nich prevažoval verejný záujem.
61. Nález Ústavného súdu SR vo veci. sp. zn. II. ÚS 44/00 je v súdenej veci - v časti, na ktorú

sťažovateľka poukázala - opäť bez relevancie (k tomu porovnaj napr. aj bod 51 tohto rozsudku
vyššie). Požadované informácie sa totiž priamo netýkajú „výkonu ústavou alebo zákonom zverenej
služobnej právomoci na verejnosti“, ale súvisiacich aktivít dotknutých zamestnancov, pri ktorých je
legitímne poskytovať ich právnym záujmom primeranú právnu ochranu. Predmetný nález teda len
podčiarkol správnosť záverov správneho súdu, keďže sa ním akcentuje požiadavka na sprístupňovanie

informácie súvisiacich s „výkonom služobných právomocí“ - naviac „na verejnosti“. Sťažovateľkou
požadované informácie sa pritom týkajú parkovania (súkromných) motorových vozidiel konkrétnych (a
identifikovateľných) osôb, nie výkonu ich služobných právomocí/povinností príslušných zamestnancov
na verejnosti. (k tomu pozri aj bod 55 vyššie).
62. Odhliadnuc od toho, že rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 64/2004 nie je

pre konajúci súd záväzný už len z dôvodu, že sa jedná o rozsudok iného štátu, podstatným (hoci aj v
kontexte „podpornej“ argumentácie vo veci) je to, že uvedené rozhodnutie sa ani len netýka práva na
slobodný prístup k informáciám, ale otázky prípustnosti určitého dôkazu (zvukovej nahrávky), a to naviac
tak, že sa jedná o rozhovor spoločníkov obchodnej spoločnosti o problémoch predmetnej spoločnosti. Z
uvedeného je potom zrejmé, že predmetné rozhodnutie nemá so súdenou vecou materiálny súvis, resp.

tento sťažovateľka dostatočne nepomenovala.
63. Kasačnému súdu nie je známe (a z argumentácie v kasačnej sťažnosti to výslovne ani nevyplýva),
ako so súdenou vecou materiálne súvisí rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn.
6Sži/1/2013. Toto by sa malo týkať sprístupnenia rozhodnutia o disciplinárnom postihu príslušníčkyPolicajného zboru. Je nesporné, že sa jedná o vec verejného záujmu, týka sa výkonu verejnej moci,
a to naviac v kontexte, kedy sa nositeľ verejnej moci mal dopustiť protiprávneho konania (uloženie
disciplinárneho opatrenia) v súvislosti s výkonom služobných povinností (k tomu pozri napr. aj body

55 a 61 vyššie). Z týchto dôvodov potom požiadavka na sprístupnenie predmetnej informácie mohla
prevážiť nad ochranou súkromia príslušníčky Policajného zboru, avšak tieto skutkové okolnosti nie sú
kompatibilné s právnymi a skutkovými okolnosťami súdenej veci, resp. sa od nich podstatne líšia.
64. Napokon, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 4Sžik/3/2019, ktoré akcentuje
požiadavku transparentnosti verejnej správy a potrebu uplatňovania zásady prevažujúceho verejného

záujmu,žiadnymspôsobom-vkonkrétnostiach-nedopadánasúdenúvec.Kasačnýsúdnespochybňuje
význam princípov a zásad v rámci aplikácie a interpretácie právnych noriem, avšak zároveň uvádza,
že tieto nemôžu bez ďalšieho prevážiť nad vlastným znením právnej úpravy, ktorá naviac zabezpečuje
ochranu legitímnych práv dotknutých osôb, a to aj v rámci vzájomného pomerovania jednotlivých
záujmov,resp.ichochrany(verejnýzáujemc/asúkromnýzáujemnaochranesúkromia,osobnýchúdajov
a i.).

65. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov - a opätovne odkazujúc aj na právne závery uvedené v
napadnutom rozsudku správneho súdu - sa kasačný súd stotožnil so zamietajúcim výrokom uvedeným v
napadnutom rozsudku, a preto kasačnú sťažnosť žalobkyne podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
66.OtrováchkonaniarozhodolNajvyššísprávnysúdvýrokomII.tohtorozsudku,keďdospelkzáveru,že
sťažovateľke právo na náhradu trov konania nepatrí, keďže bola v kasačnom konaní neúspešná (§ 467

ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a na strane úspešného žalovaného neboli zistené okolnosti,
ktoré by odôvodňovali priznať mu náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s §
168 SSP).
67. Tento rozsudok bol prijatý senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.