Rozsudok – Ostatné – Zodpovednosť za škodu… ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/72/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113239297
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: C. A., nar.
N., bytom F., adresa pre doručovanie: A., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom
Vazovova 9/A, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu
škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
5C/170/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2022 sp.
zn. 8Co/148/2022, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2022 sp. zn.
8Co/148/2022 v napadnutej časti výroku týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie v sume 15.000 eur, z a m i e t a .

II. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2022
sp. zn. 8Co/148/2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 14. novembra 2013, sa domáhal,
aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu škody vo výške 1.759,88 eur a náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 eur. V žalobe podanej podľa zákona č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) v spojení s čl. 5 ods. 1, ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu
vyšetrovania Policajného zboru Bratislava z 27. septembra 1999, ČVS: OÚV-539/99-Šk, bolo proti
nemu vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, ods. 4 Trestného
zákona a uznesením Okresného súdu Bratislava I z 30. septembra 1999 sp. zn. 3Nt/126/99 bol vzatý

do väzby so začiatkom jej trvania od 28. septembra 1999 do 27. júna 2000, kedy bol príkazom Okresnej
prokuratúry Bratislava I č. p. Pv 372/99-133 prepustený z väzby na slobodu. V rámci jeho väzobného
stíhania mu bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava
z 12. novembra 1999, ČVS: OÚV-539/99-Šk, vznesené ďalšie obvinenie pre trestný čin vydierania
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo 14. decembra 2011, právoplatného 28. novembra
2012, sp. zn. 1T/11/2007, bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Svoj nárok na náhradu škody vo výške

1.759,88 eur odôvodnil tým, že táto suma predstavuje jemu spôsobené náklady v podobe trov obhajoby,
ktoré mu vznikli v priebehu celého trestného konania. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 500.000 eur odôvodnil tým, že mu vznikol v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania v
trvaní viac ako 13 rokov, nezákonného väzobného stíhania v trvaní 9 mesiacov a nesprávneho úradnéhopostupu prokuratúry a vyšetrovateľa, v dôsledku čoho v spojení s medializáciou prípadu došlo
k výraznému zásahu do jeho súkromného, profesionálneho, spoločenského a rodinného života a malo
negatívny dopad na jeho osobnostné práva, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť.

1.1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 9.
septembra 2015 č. k. 5C/170/2013-126, v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2016 č. k.
5C/170/2013-145, uložil žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi: a)
1.759,88 eur titulom náhrady škody, b) 50.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, c) v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol a d) rozhodnutie o trovách konania si ponechal na samostatné rozhodnutie.

1.2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 7. augusta
2018 sp. zn. 8Co/77/2016, rozsudok súdu prvej inštancie a) v napadnutej časti priznanej náhrady škody
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 27.000 eur potvrdil, b) vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a c) žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania

v celom rozsahu.

1.3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“) ako
súd dovolací, uznesením z 20. júna 2019 sp. zn. 3Cdo/25/2019, na dovolanie žalovanej zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo 7. augusta 2018 sp. zn. 8Co/77/2016 vo výroku, ktorým bol potvrdený

výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 9. septembra 2015 č. k. 5C/170/2013-126, v spojení s
opravným uznesením z 18. januára 2016 č. k. 5C/170/2013-145, ukladajúci žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 27.000 eur a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v
Bratislave na ďalšie konanie.

1.4. Odvolací súd rozsudkom z 24. novembra 2020 sp. zn. 8Co/257/2019, rozsudok súdu prvej inštancie
v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 27.000 eur potvrdil a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

1.5. Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozsudkom z 27. apríla 2022 sp. zn. 5Cdo/128/2021 na dovolanie

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2020 sp. zn. 8Co/257/2019, v
časti výroku týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za väzbu vo
výške 9.000 eur, zamietol. Vo zvyšnej časti výroku, týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady titulom
nemajetkovej ujmy za trestné stíhania vo výške 18.000 eur a vo výroku o náhrade trov konania
rozsudok Krajského súdu v Bratislavez 24. novembra 2020 sp. zn. 8Co/257/2019 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

1.5.1. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s poukazom na argumentáciu dovolateľky
závery odvolacieho súdu nemajú dostatočnú oporu v zistení rozhodujúcich skutkových okolností a ani
právne posúdenie nemožno považovať za konzistentné a komplexné, zohľadňujúce relevantné okolnosti

prejednávanej veci, čím došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

2. Odvolací súd následne rozsudkom z 20. decembra 2022 sp. zn. 8Co/148/2022 o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 9. septembra 2015 č. k. 5C/170/2013-126,
v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2016 č. k. 5C/170/2013-145 rozhodol tak, že rozsudok

súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume 15.000 eur
potvrdil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zároveň žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

2.1. Nakoľko podľa názoru dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu nemali dostatočnú oporu v

zistení rozhodujúcich skutkových okolností, nariadil odvolací súd opakovanie výsluchu žalobcu. Na
základe výsluchu odvolací súd považoval za preukázané, že v dôsledku toho, že žalobca bol počas
doby trestného stíhania vystavený každodennému strachu z hrozby trestu odňatia slobody a neistote
ako dopadne trestné stíhanie, cítil zodpovednosť a odmietol v tejto neistej situácii mať dieťa. Z
výsluchu žalobcu mal odvolací súd preukázané, že dlhodobé vystavenie hrozbe nepodmienečného

trestu odňatia slobody malo za následok rozpad partnerského vzťahu žalobcu, ktorý vyústil do rozvodu
jeho manželstva. Na základe uvedeného dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že trestné
stíhanie malo negatívny dopad na osobný (partnerský) život žalobcu. Žalobca bol bezúhonnou osobou,
v čase začatia trestného stíhania vo veku XX rokov a trestné stíhanie sa skončilo keď mal XXrokov, z čoho odvolací súd vyvodil, že trestné stíhanie prebiehalo práve v tom jeho životnom období,
ktoré je rozhodujúce pre budovanie si pracovnej kariéry a pre zakladanie rodiny. Z jeho výsluchu
bolo preukázané, že bol podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti G., podnikal v oblasti

sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k zahraničiu, keďže študoval v zahraničí a
ovládal plynule tri cudzie jazyky. Neboli preukázané negatívne dôsledky trestného stíhania na jeho
pracovný život. Žalobca počas trestného stíhania pracoval a mal príjem, jeho odchod zo spoločnosti bol
dôsledkom výkonu väzby. Z výpovede žalobcu mal odvolací súd preukázané, že v dôsledku začatého
trestného stíhania bol nútený zmeniť si svoje priezvisko, čím považoval za dostatočne preukázaný

negatívnydopadtrestnéhostíhanianasúkromnýživotžalobcu.Výpoveďoužalobcubolopreukázané,že
na vydanie zbrojného preukazu po právoplatnom oslobodení spod obžaloby bolo od neho neoprávnene
požadované opakované vykonanie skúšky odbornej spôsobilosti z dôvodu jeho trestného stíhania. Po
vynaložení značného úsilia mu bol zbrojný preukaz vydaný aj bez absolvovania preskúšania. Na základe
uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu malo negatívny dopad na jeho
súkromný život aj po tom, ako bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. V prípade, ak by nedošlo k

trestnému stíhaniu, platnosť zbrojného preukazu by sa mu kontinuálne predlžovala a nebol by vyzývaný
na opakované preskúšanie odbornej spôsobilosti. Z oslobodzujúceho rozsudku odvolací súd zistil, že
dôvodom oslobodenia žalobcu spod obžaloby bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky,
pre ktoré bol stíhaný. Za nesporné v konaní považoval odvolací súd aj zistenie súdu prvej inštancie,
že za zásah do osobnostných práv neoprávneným trestným stíhaním sa žalobcovi nikto neospravedlnil.

V konaní posúdil odvolací súd ako nespornú skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu trvalo vyše trinásť
rokov (158 mesiacov) a hrozil mu nepodmienečný trest odňatia slobody pokiaľ ide o trestný čin ublíženia
na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8 rokov.

2.2. Odvolací súd konštatoval, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný

a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom

nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“.

2.3. Odvolací súd uviedol, že výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné
exaktne matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy
priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko
nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom
jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých

konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady
primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu
priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej
nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch

viedla k bezdôvodnému obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy
môže byť smerodajným vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko
výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať.
Peňažná náhrada tak musí byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny
skutkový stav zistený v každom individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej

náhrady tak musí byť objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia
racionálne vysvetlená so zreteľom na použitú právnu úpravu.

2.4. So zreteľom na uvedené zistenia dospel odvolací súd ku skutkovému záveru, že trestné stíhanie
predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol, dovtedy ako bezúhonná osoba,

vystavovaný počas doby vyše 13 rokov trvajúceho trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov
činných v trestnom konaní. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že negatívne následky spojené
s trestným stíhaním by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení.
Zistenie uvedených skutkových okolností podľa názoru odvolacieho súdu umožňuje priznanie náhradynemajetkovej ujmy. Ich komplexným vyhodnotením odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu malo za následok citeľný zásah do jeho ľudskej dôstojnosti
a cti, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na jeho súkromný život. Odvolací súd za

primeranú považoval sumu 15.000 eur (95 eur mesačne). Na porovnanie odvolací súd poukázal na
to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za odškodnenie trestného
stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v
rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva), v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps
a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č. k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález

č. k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné
trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a že ani prípadná
kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným
zásahom do jeho osobnostných práv. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými
podľa zákona č. 255/1998 Z. z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, za prehnanú. V roku 2012, kedy sa trestné stíhania

skončili, bola minimálna mzda 327 eur, čo predstavuje 16.350 eur ako maximálny limit odškodnenia
nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia 15.000
eur neprekračuje maximálny limit. Odvolací súd zastával názor, že z hľadiska proporcionality pri určovaní
výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy možno zákon č. 215/2006 Z. z. použiť len podporne, keďže
podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité limitovať výšku náhrady

porovnávaním výšky odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti,
SSÚaobetítrestnýchčinov.Vzhľadomnauvedenépriznanúsumupovažovalodvolacísúdzaprimeranú
aj z hľadiska komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné
zranenia a násilné trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov. Napokon z hľadiska porovnania
s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z. z. dovolací súd v danej veci vo

svojom rozsudku poukázal na závery obsiahnuté v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ktorý vyslovil,
že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým
porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak

preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto,
že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo
znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním
odškodňovania bolesti, či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť

takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska
ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna
zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia

ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z
tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci
široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy (III. ÚS 754/2016). Celková priznaná výška
odškodnenia 15.000 eur je podľa názoru odvolacieho súdu konzistentná vo vzťahu k následkom ujmy
vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, vychádza z výsluchu žalobcu zameraného na

zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach jeho spoločenského a súkromného života s
prihliadnutím na jeho osobu a doterajší život, zohľadňuje fakt, že žalobcovi sa nedostalo primeraného
zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, vzhľadom na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je
postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva a nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti
a slušnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bolo

žalovanej uložené zaplatiť žalobcovi sumu 15.000 eur, potvrdil ako vecne správny a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol.

2.5. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255
ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a

žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže bol v konaní úspešný. Vzhľadom na to,
že žalobca mal plný úspech v časti uplatneného nároku na náhradu škody a čo do základu uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu, nie je
zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti prejavom procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom úvahysúdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ustanoveniu § 255 CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2016, s. 927).

3. Žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním v časti výroku I.,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie vo výške 15.000 eur, ako aj vo výroku II., ktorým odvolací súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. Prípustnosť

dovolania odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože
odvolací súd nesprávnym procesným postupom žalovanej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces (§ 420 písm.
f) CSP) a zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

3.1. Dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP proti výroku I. vyplýva primárne zo
zjavného nerešpektovania právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v uznesení z 20. 06. 2019
sp. zn. 3Cdo/25/2019 (t. j. v prvom rozhodnutí dovolacieho súdu), a na to nadväzujúceho porušenia
princípu právnej istoty. Sekundárne, naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP vychádza
aj zo skutočnosti, že dovolací súd už v rozsudku z 27. 04. 2022 sp. zn. 5Cdo/128/2021 (t. j. v

druhom rozhodnutí dovolacieho súdu) konštatoval naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Odvolací súd
sa neriadil záväzným právnym názorom dovolacieho súdu, odklon od jeho ustálenej rozhodovacej praxe
ako aj vysloveného záväzného právneho názoru v tejto veci neodôvodnil, a rovnako neodstránil ani
už skôr vytknuté nedostatky odôvodnenia svojho rozhodnutia, ergo jeho rozhodnutie neposkytuje ani
požadované zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Dovolateľka poukázala na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č.
18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), v zmysle
ktorej je potrebné za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V nadväznosti na uvedené žalovaná konštatovala,

že odvolací súd aj výrokom II., ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu, rozhodol v extrémnom nesúlade so skutkovými
zisteniami o výsledku sporu a relevantnou právnou úpravou toto náležite neodôvodnil a porušil tak právo
žalovanej na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania neposkytuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, je vnútorne rozporné, zmätočné, a najmä

arbitrárne a prekvapivé. Rovnaký dovolací dôvod uplatnila aj v druhom dovolaní proti druhému rozsudku
odvolacieho súdu, pričom dovolací súd tento dôvod v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy za
vedenie trestného stíhania posúdil ako procesne prípustný a dôvodný (bod 21. odôvodnenia rozsudku
Najvyššieho súdu SR z 27. 04. 2022 sp. zn. 5Cdo/128/2021).

3.2. Dôvodom pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP bola skutočnosť, že
rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou sa odvolací
súd vo svojom rozhodnutí síce zaoberal, avšak s nesprávnym záverom a odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

3.2.1. Žalovaná poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo 06. 03. 2017, v zmysle ktorého
konkretizovala, že odvolací súd v napadnutom rozsudku vyriešil nesprávne právnu otázku primeranosti
priznanejnáhradynemajetkovejujmy,pretožepriznanávýškanáhradynemajetkovejujmyniejevsúlade
s platnými a účinnými vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné kompenzácie
(zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp.

predchádzajúce právne predpisy), súdnou praxou, relevantnými rozhodnutiami Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), zásadou spravodlivého zadosťučinenia a odvolací súd sa napadnutým
rozsudkom neriadil vysloveným záväzným právnym názorom dovolacieho súdu.

3.2.2. Odvolací súd dvakrát priznal žalobcovi sumu 27.000 eur, pričom prvýkrát bolo rozhodnutie

zrušené z dôvodu neprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy ako celku, v druhom prípade dovolací
súd považoval odškodnenie žalobcu za výkon väzby v sume 9.000 eur za primerané a odôvodnenie
náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania vo výške 18.000 eur za neodôvodnené.
Odvolací súd vo svojom treťom rozsudku priznal žalobcovi 15.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmyza vedenie trestného stíhania, odvolací súd svojím napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi celkom
sumu 24.000 eur (15.000 + 9.000). Odvolací súd v bodoch 21. až 23. odôvodnenia napadnutého
rozsudku poukazoval výhradne na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 24. 01. 2017 sp. zn. III. ÚS

754/2016, pričom neuvádzal judikatúru, na ktorú odkázal priamo v tomto konaní Najvyšší súd SR
(rozhodnutia ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, Hadjianastassiou v. Grécko, Karhuvaara a Iltalehti
v. Fínsko, a rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012,
3Cdo/7/2017 a 3Cdo/19/2018), a ktoré podporovali argumentáciu žalovanej. Ďalším nedostatkom, v
bode 21. napadnutého rozsudku, bol spôsob určenia maximálneho limitu odškodnenia nemajetkovej

ujmy spôsobenej trestnými činmi, ktorému odvolací súd venoval veľmi malú pozornosť. Síce správne
určil limit výšky maximálnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.350 eur ako 50-násobok minimálnej
mzdy za rok 2012 (skončenie trestného stíhania žalobcu) v sume 327 eur, nesprávne už mal za to,
že priznaním sumy 15.000 eur tento limit neprekročil. Odvolací súd takouto argumentáciou obchádza
záväzný právny názor dovolacieho súdu a maximálny limit podľa zák. č. 215/2006 Z. z., resp. zák. č.
274/2017 Z. z., alebo pozabudol na skutočnosť, že žalobcovi už bola v súvislosti s totožným trestným

konaním v tomto súdnom konaní priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 9.000 eur.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 24.000 eur (15.000 + 9.000) je jednoznačne nad
limitom, ktorý uviedol sám odvolací súd.

3.2.3. Právne posúdenie (odvolacím súdom) nemožno považovať za konzistentné a komplexné. Aj

zo spôsobu, akým odvolací súd zopakoval výsluch žalobcu na pojednávaní dňa 20. 12. 2022, možno
dospieť k záveru, že odvolací súd sa najprv rozhodol, akú výšku náhrady nemajetkovej ujmy mu prizná a
následnesasnažilidentifikovaťanekritickyprebralžalobcomtvrdenénásledky,ktorémaliunehonastať,
aby sa pokúsil udržať svoj názor o primeranosti poskytnutej náhrady nemajetkovej ujmy. Namietala, že
tvrdenia žalobcu nemožno považovať za dôkazy, pričom v otázke rozvodu nebol v konaní oboznámený

rozsudok o rozvode žalobcu, a teda ani dôvody, ktoré v skutočnosti viedli k rozvodu žalobcovho
manželstva. Rovnako z rozsahu vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že ani bývalá
manželka žalobcu, ani jeho neskoršia partnerka, neboli v konaní vypočuté, a preto nemožno tvrdiť,
že žalobca uniesol dôkazné bremeno o rozpade manželstva, resp. partnerského vzťahu vo vzťahu k
požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy. Rovnako presvedčenie odvolacieho súdu o komplikáciách

žalobcu pri predlžovaní platnosti zbrojného preukazu, nebolo inými dôkazmi podporené, ani žiadnym
spôsobom verifikované. Uvedené tvrdenia žalobcu bolo objektívne možné v konaní preukázať inými
dôkaznými prostriedkami (konkrétne listinami) a nebolo nevyhnutné vychádzať výlučne z jeho výpovede,
ktorý má logicky záujem na výsledku sporu.

3.2.4. Nesprávne právne posúdenie vo veci primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolateľka prezentovala argumentáciou o nutnosti aplikovania
maximálnych limitov podľa zákonov o odškodňovaní obetí trestných činov v konaniach o náhradu
škody voči Slovenskej republike. Odvolací súd v napadnutom rozsudku podporil svoje presvedčenie
o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy výlučne odkazom na nález Ústavného súdu SR z

24. 01. 2017 č. k. III. ÚS 754/2016-42 a tvrdenia žalobcu, ktoré mal bez všetkého za preukázané.
Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že nemajetkovú ujmu žalobcu pociťovanú v jeho
súkromnom živote je možné saturovať v sume 24.000 eur, t. j. vo vyššej sume ako odškodnenie,
ktoré za najzávažnejší následok (smrť) umožňuje priznať zákon č. 274/2017 Z. z. [maximálna náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy v roku 2012 (rok ukončenia trestného

stíhania žalobcu) predstavuje sumu 16.350 eur]. Podľa názoru žalovanej nález Ústavného súdu SR
z 24. 01. 2017 č. k. III. ÚS 754/2016-42, predstavuje individuálne rozhodnutie v konaní, ktoré bolo
záväzné iba pre účastníkov tohto konkrétneho konania. V uvedenom náleze Ústavného súdu SR nešlo
o rozhodnutie, v ktorom by Ústavný súd SR vyslovil právny záver v súvislosti s riešením konkrétnej
právnej otázky, t. j. ohľadom primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, predstavujúcej

určenie, prípadne zadefinovanie, aké úvahy, resp. postupy majú alebo by mali všeobecné súdy pri
posudzovaní nemajetkovej ujmy zohľadňovať. Odvolací súd pristupoval k názorom dovolacieho súdu
prezentovaným v tomto konkrétnom konaní extrémne selektívnym a reštriktívnym spôsobom, t. j. tak,
že všetky ostatné odkazy dovolacieho súdu na rozhodnutia, iné ako nález Ústavného súdu SR z 24.
01. 2017 č. k. III. ÚS 754/2016-42, jednoducho odignoroval. Je nevyhnutné pri priznávaní náhrady

nemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku a porovnať
uplatnený nárok žalobcu s týmito ďalšími predpismi. Následná zákonná úprava limitov výšky náhrady
nemajetkovej ujmy uskutočnená v zákone č. 514/2003 Z. z. a priamo poukazujúca na osobitný právny
predpis upravujúci odškodnenie, bola len potvrdením záverov, ku ktorým dospela dlhodobá a ustálenásúdna prax (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 3Cdo/19/2018,
2Cdo/30/2019).

3.2.5. Žalovaná uviedla, že nespochybňuje právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spojenej s tu
prejednávaným trestným konaním, dovolanie podáva z presvedčenia, že aktuálne priznaná náhrada vo
výške 15.000 eur (v spojení s nárokom priznaným predchádzajúcimi rozhodnutiami ide o sumu 24.000
eur) je zjavne neprimeraná a napokon aj absolútne neodôvodnená pre absenciu zásahu takej intenzity
(v tomto momente ide len o posúdenie zásahu vznesenia obvinenia), ktorá by odôvodňovala takúto

náhradu. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu žalovaná videla v
tom, že pri posúdení a určení výšky a primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval
odvolací súd bez zohľadnenia platných a účinných vnútroštátnych právnych predpisov (upravujúcich aj
iné finančné kompenzácie), súdnej praxe, relevantných rozhodnutí ESĽP ako aj bez zohľadnenia zásady
spravodlivého zadosťučinenia, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3.3. Odvolací súd výrokom II. napadnutého rozsudku priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. Žalovaná predmetný výrok
odvolacieho súdu napadla ako výrok závislý na výroku I., ktorým odvolací súd priznal napadnutým
rozsudkom žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur, zároveň identifikovala
niekoľko dôvodov, pre ktoré je napadnutý rozsudok aj v tejto časti nepreskúmateľný, nedostatočne

odôvodnený a napokon aj arbitrárny a prekvapivý.

3.3.1. Uviedla, že v prospech prípustnosti podania dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o
trovách konania podľa § 420 písm. f) CSP svedčí nález Ústavného súdu SR z 02. 04. 2020 sp. zn.
I. ÚS 387/2019, v zmysle ktorého: „Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je

prípustné odvolanie, a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné
v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu
trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke
nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,
pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom

konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.“

3.3.2. Žalovaná poukázala na rozpor výroku a odôvodnenia, lebo pokiaľ odvolací súd v zmysle výroku
II. napadnutého rozsudku priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj
dovolacieho konania, v prvej vete bodu 24. odôvodnenia, ktorý sa ako jediný dotýka rozhodovania o

náhrade trov konania, je jednoznačne uvedené, že odvolací súd rozhodoval „O náhrade trov odvolacieho
konania ...“ Ďalším nedostatkom pri rozhodovaní o trovách je skutočnosť, že nie je zrejmé, z akej sumy
sa má o náhrade trov konania, ktorá bola žalobcovi priznaná „v celom rozsahu“ rozhodovať, t. j. či ide o
sumu 15.000 eur priznanú žalobcovi výlučne napadnutým rozsudkom, prípadne o celú ním požadovanú
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 eur, alebo je potrebné zohľadniť aj už skôr priznanú

náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 9.000 eur. Žalovaná preto považovala napadnuté
rozhodnutie za nepreskúmateľné a porušujúce jej právo na spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že v
ňom absentuje určenie sumy, z ktorej sa má následne vypočítavať náhrada trov konania. Poukázala
na arbitrárnosť posúdenia úspechu žalobcu a nedostatok odôvodnenia. Rozhodnutie o nároku žalobcu
na náhradu trov konania „v celom rozsahu“ odôvodnil odvolací súd aplikáciou § 255 ods. 1 CSP, keď

podľa názoru odvolacieho súdu mal žalobca plný úspech v časti uplatneného nároku na náhradu škody,
a čo do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela
výlučne od úvahy súdu. Žalovaná pritom už v druhom dovolaní upozorňovala na existenciu nálezu
Ústavného súdu SR z 13. 02. 2020 č. k. IV. ÚS 652/2018-44 (ktorý je okrem iného vydaný neskôr
a pre rozhodovaciu činnosť súdov aj právne relevantnejší ako komentár k CSP vydaný kolektívom

autorov), v ktorom uviedol, že aj rozhodnutie, ktoré závisí od úvahy súdu „musí mať svoje vnútorné limity,
pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne
bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne
nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú

náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého
výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením ... priznať za
akýchkoľvek okolností strane konania, ktorá vo veci so svojím zjavne neprimeraným nárokom na úhradu
nemajetkovej ujmy neuspela, právo na plnú náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v príčinnej vecnej ačasovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred všeobecným súdom, by bolo v rozpore s platnou
a účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.“
Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 eur. Keďže odvolací súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 24.000 eur oproti požadovanej sume 500.000 eur, mala
žalovaná za to, že pre zjavný rozpor s rozumným usporiadaním procesných vzťahov nebolo možné
žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Podľa názoru žalovanej mal odvolací
súd pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa zásady úspechu (§ 255 ods. 2 CSP) tak, že

od úspechu víťaznej strany, t. j. žalovanej (95,2 %) mal odpočítať jej neúspech, tzn. mieru úspechu
druhej strany sporu, t. j. žalobcu (4,8 %), čím by dospel k záveru, že čistý úspech žalovanej bol 90,4 %.
Napriek tomuto výraznému úspechu žalovanej v spore jej odvolací súd nárok na náhradu trov konania
nielenže nepriznal, ale dokonca ju zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu. Žalobca,
ktorý bol v priebehu celého konania zastúpený právnym zástupcom, nemohol dôvodne očakávať, že
všeobecné súdy vyhovejú jeho žalobe v celom rozsahu a priznajú mu nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v rozsahu 500.000 eur, resp. vo výške, ktorá by sa tejto sume čo i len marginálne približovala.
K arbitrárnosti napadnutého rozsudku potom pridala aj námietku prekvapivosti, nakoľko samotný senát
8Co Krajského súdu v Bratislave pri náhrade trov konania konštantne rozhoduje v súlade a s priamym
odkazomnanálezÚstavnéhosúduSRz13.02.2020č.k.IV.ÚS652/2018-44,napr.rozsudokKrajského
súdu v Bratislave z 20. 07. 2021 sp. zn. 8Co/58/2020, napokon aj aktuálnou rozhodovacou praxou

samotného Krajského súdu v Bratislave. Otázkou úspechu žalobcu v dovolacom konaní sa odvolací
súd v napadnutom rozsudku nezaoberal ani okrajovo. Z uznesenia dovolacieho súdu z 20. 06. 2019 sp.
zn. 3Cdo/25/2019, ktorým bolo vyhovené dovolaniu podanému žalovanou (proti priznaniu sumy 27.000
eur) pritom jednoznačne vyplýva, že v tomto dovolacom konaní žalobca úspešný nebol. Z rozsudku
dovolacieho súdu z 27. 04. 2022 sp. zn. 5Cdo/128/2021 vyplýva, že žalovaná bola svojím druhým

dovolaním neúspešná do výšky 9.000 eur a úspešná do výšky 18.000 eur. Osobitne vystupuje do
popredia arbitrárnosť výroku II. vo vzťahu k trovám dovolacieho konania, keďže niet pochýb, že v prvom
dovolacom konaní bola plne úspešnou stranou žalovaná a v druhom dovolacom konaní bola žalovaná
stranou úspešnejšou. Výrok II. rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu
trov dovolacieho konania je preto nielen absolútne neodôvodnený, ale aj arbitrárny.

4. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského
súdu v Bratislave z 20. decembra 2022 č. k. 8Co/148/2022-292, v napadnutom rozsahu podľa § 449
ods. 1 a § 450 CSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalovaná, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b) CSP, a v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443

CSP) dospel k záveru, že časť dovolacej argumentácie dovolateľky opodstatňuje záver o prípustnosti
a tiež dôvodnosti dovolania.

7. Z podkladov spisu je zrejmé, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi vedené na základe uznesenia
Okresného úradu vyšetrovania PZ, vydaného pod ČVS: OÚV-539/99-Šk, ktorým mu bolo vznesené

obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, 4 Trestného zákona, dňa 07. 03. 2000
preklasifikovaného na § 222 ods. 1, 3 Trestného zákona a taktiež na základe uznesenia Okresného
úradu vyšetrovania PZ vydaného dňa 12. 11. 1999 pod ČVS: OÚV-539/99-Šk, ktorým mu bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, 2 písm.
b) Trestného zákona. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo 14. 12. 2011 sp. zn.

1T/11/2007, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 28. 11. 2012 sp. zn. 1T/114/2012,
právoplatným dňa 28. 11. 2012, oslobodený spod obžaloby, podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1, 3 Trestného zákona a pokračovacieho trestného činu vydierania
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodu, že nebolo
preukázané, že sa stali skutky vymedzené v obžalobe, pre ktoré bol stíhaný.

8. Predmetom posúdenia bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
trestného stíhania, trvajúceho vyše 13 rokov. V prípade trestného stíhania všeobecne nemožno
pochybovať o tom, že predstavuje nezanedbateľný zásah do základných práv obvineného.8.1. Trestné stíhanie bez ohľadu na dĺžku konania spravidla predstavuje psychickú záťaž. Na porušenie
práv poškodeného sú naviazané subjektívne pociťované následky, ktoré predstavuje úzkosť, neistota

(ohľadom výsledku konania), duševný stres, či iné obtiaže (spoločenské odsúdenie, izolácia), ktorých
intenzita nie je iba nepatrná, a ktorých trvanie nebolo len krátkodobé. Pritom tieto obtiaže sa môžu
prejavovať vo vonkajšom svete (najmä v prípade vzťahu okolia k poškodenému), ale nemusia (v prípade
úzkosti, neistoty a stresu). Je zrejmé, že tam, kde sa následky porušenia práva vo vonkajšom svete
neprejavujú (jedná sa o stav mysle), je prakticky nemožné tieto následky preukázať. V konaní sa tak

zvyčajne zisťuje, či sú dané objektívne dôvody, aby sa dotknutá osoba mohla cítiť poškodená, teda
či vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípadu by sa i iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť
dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca.

8.2. Trestné stíhanie spravidla zasahuje do práva obvineného na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú
povesť a ochranu mena, ako i do súkromného a rodinného života, pričom obvinený musí okrem iného

strpieť i zhromažďovanie, a v niektorých prípadoch i zverejňovanie údajov o svojej osobe.

8.3.Priurčenívýškynáhradyzanemajetkovúujmuspôsobenútrestnýmstíhanímobvinenému,uktorého
sa následne podozrenie nepreukázalo, sa prihliada na dĺžku trestného stíhania a predovšetkým na
dopad trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. Pritom platí, že výška náhrady

nesmie byť v rozpore so všeobecne uznávanou predstavou spravodlivosti.

8.4. Kritérium dĺžky trestného stíhania zohľadňuje najmä to, akú dlhú dobu zásah do osobnostných
zložiek jednotlivca v dôsledku proti nemu vedeného trestného stíhania trval. Trvanie trestného stíhania
môže spôsobovať kontinuálny nárast ujmy prejavujúci sa v osobnosti človeka. Ujma pri trestnom

stíhaní spočíva v morálnom poškodení osobnosti (integrity) poškodeného počas trestného stíhania
a narušenie jeho súkromného, rodinného, poprípade iného života, zatiaľ čo v prípade neprimeranej
dĺžky konania, môže pri posúdení nároku na náhradu ujmy spôsobenej trestným stíhaním viesť k
záveru o vzniku tejto ujmy, prípadne o vzniku ujmy vyššej intenzity.

8.5. Kritérium následkov spôsobených trestným konaním v osobnostnej sfére poškodenej osoby
umožňuje zohľadnenie individuálnych následkov trestného stíhania v osobnostnej sfére poškodenej
osoby, pričom negatívne dopady zahájeného trestného stíhania do osobnosti človeka - morálne
narušenie osobnosti (integrity) poškodeného v dobe trestného stíhania a narušenie jej profesijnej,
súkromnej, rodinnej, prípadne aj inej sféry života.

9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť

dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 CSP a § 421 CSP.

I. K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za
trestné stíhanie v sume 15.000 eur

10. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov,
ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva,
že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv nanestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľka v dovolaní namietala nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu a jeho nedostatočné odôvodnenie.

13. K námietkam žalovanej týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj

právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

skutkový (skutočný) stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať
aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým
na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v

neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne

Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

14. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý

dovolaním žalovanej, kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP spĺňa, preto ho
nemožnopovažovaťzanepreskúmateľný,neodôvodnený,čizjavnearbitrárny(svojvoľný).Vodôvodnení
napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku
zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými
zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd
pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

14.1. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd vo svojom odôvodnení dostatočným spôsobom poukázal
na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

14.2. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,

I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

15. Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávne skutkové zistenia, či hodnotenie dôkazov a
abstrahovania skutkových záverov najmä z vykonaného dokazovania tieto nespôsobujú prípustnosť v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie
nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení

skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a
rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

15.1. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda
povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

16. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje, a že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní

nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní(II.ÚS78/05).Neostávapretoiné,nežkonštatovať,ževprejednávanejveci boli z tohto pohľadu
odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

17. Dovolací súd ďalej poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych
záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420písm. f) CSP (porovnaj R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru,
že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012
a sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,

7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce
súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací
súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021, alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna
2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení a

potrebu dokazovania a nezistil porušenie procesných pravidiel CSP v odvolacom konaní, ktoré by mohli
mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

18.Dovolacísúdkonštatuje,žeodôvodnenierozhodnutiaodvolaciehosúduvčastitýkajúcejsažalobcovi
priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za trestné stíhania vo výške 15.000 eur, treba považovať
za súladné s uvedenými kritériami. Odvolací súd v tejto časti odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom

zodpovedajúcim zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

II. K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP proti výroku o trovách konania

19. Dovolací súd prisvedčil námietke žalovanej, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti výroku o trovách
konania, ktorým odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania v plnom rozsahu. Stotožnil sa s podrobnou argumentáciou žalovanej,
uvedenou v rámci dovolania (viď bod 3.3. rozsudku). Aj podľa názoru dovolacieho súdu je napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti nepreskúmateľný.

19.1. Námietka žalovanej, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm.
f) CSP je v tejto časti dôvodná, preto vo výroku o náhrade trov konania rozsudok Krajského súdu v
Bratislave z 20. decembra 2022 sp. zn. 8Co/148/2022, v súlade s § 449 ods. 1 CSP a § 450 CSP zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19.2. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

III. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v časti priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy za trestné stíhanie v sume 15.000 eur

20. Dovolací súd po zistení, že dovolanie žalovanej je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, avšak
nedôvodné, pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a § 432 CSP.

21. Žalovaná vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

22.2. Za právne posúdenie veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach

účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec
podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normunesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho
posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale
lenargumentáciouspochybňujúcoupoužitieprávnejnormysúdomnadanýprípadalebojejinterpretáciu,

prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

22.3. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,

ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola
riešená.

23. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná považovala za nesprávne vyriešenú otázku primeranosti

náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne
predpisy upravujúce aj iné finančné kompenzácie. Uvedená právna otázka sa týka správnosti
posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nevyhnutnosti zohľadnenia iných hmotnoprávnych predpisov tuzemského právneho poriadku
upravujúcich odškodňovanie a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

23.1. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle
§ 421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil
nesprávne.

24. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pričom
označila rozhodnutia najvyššieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
odkloniť pri riešení vymedzenej právnej otázky. Ide o rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltalehti v.
Fínsko a rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/7/2017 a
3Cdo/19/2018.

25. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené

sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví, či dokonca živote) bagatelizovať.

26.Danouproblematikousanajvyššísúdzaoberalajvrozhodnutíz31.júla2012sp.zn.6Cdo/37/2012,v
ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného
súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade

Winkler proti Slovenskej republike.

27. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru,
že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia

úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v
zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo

výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.28. V rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa
ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy

založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na jeho záveroch
opovinnostivšeobecnéhosúduurčiťprimeranúvýškunáhradyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímpo
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj
judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už
v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969

Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012
Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,
je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky

v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a
Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo

Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

29. Najvyšší súd aj v rozhodnutí z 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo/38/2019 vyslovil, že právny
názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so
štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného
odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy

za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku
nezákonného rozhodnutia.

30. Dovolací súd poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ktorý vyslovil,
že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za

vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým
porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak
preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak
preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia

by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska
spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie
porovnávaním odškodňovania bolesti, či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí
právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však
i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako

objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre
prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje
kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich
hornúhranicu.Ztohtodôvodumusíbyťposkytnutývšeobecnýmsúdomakoosobitnejanezávislejzložke

štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy (III. ÚS 754/2016).

31. Podľa názoru dovolacieho súdu je úvaha odvolacieho súdu vyjadrená v podobe dostatočne
logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniuspravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou
jeho konaním na základných právach.

32. Na tomto mieste dovolací súd s ohľadom na argumentáciu žalovanej považuje za potrebné
zdôrazniť, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017 nepredstavuje
ojedinelé rozhodnutie. V tomto smere poukazuje na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
144/2024 z 19. marca 2024 (bod 23.) a sp. zn. I. ÚS 332/2024 z 18. júna 2024 (bod 23.).

33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že intenzita zásahu do
práv žalobcu odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom
v uvedenej výške. Závažnosť ujmy vo forme existujúcich negatívnych následkov bola dostatočne
preukázaná. Určenie výšky nemajetkovej ujmy zodpovedá a je súladné s požiadavkou spravodlivosti.

34. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej v časti týkajúcej sa

priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za trestné stíhania vo výške 15.000 eur, je nedôvodné.

35. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkyne je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, avšak
dôvodné len v časti dovolania týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania, a v časti namietajúcej
nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je dôvodné. Vzhľadom na

uvedené dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2022 sp. zn.
8Co/148/2022 v napadnutej časti výroku týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za
trestné stíhanie v sume 15.000 eur, ako celok zamietol (§ 448 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.