Uznesenie – Dedičské právo ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122206797
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3122206797.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore v spore žalobcov 1/. Q. W., rodenej V., narodenej XX. Q.
XXXX, I., Š. XXXX/X, 2/ V. V., narodeného XX. W. XXXX, H., X..J..O. XXX/XX, 3/ G. B. R., rodenej V.,
narodenej XX. E., G. Xa, D.-XXXX E., Š., všetci zastúpení združením ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ, Trenčín, Piaristická 6667, proti žalovanému X. V.,
narodenému XX. U.J. XXXX, I., X. G. XXXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom,

LL.M., Nové Mesto nad Váhom, Haškova 18, o vydanie dedičstva, vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 17C/59/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k.
6Co/93/2023-150 z 23. októbra 2024 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1) až 3) p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1 zákona č.
160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)potvrdilrozsudokOkresnéhosúduTrenčín
(ďalej len „súd prvej inštancie resp. prvoinštačný súd) zo 7. septembra 2023 č.k. 17C/59/2022-77, ktorým
uložil žalovanému povinnosť „vydať žalobcom 1/ až 3/ každému z nich spoluvlastnícky podiel o veľkosti
1/6 k celku k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie

I. I., obec I. I., okres Trenčín, a to k pozemku parcela registra "C" parcela č. XXX - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 273 m2, k pozemku parcela registra "C" parcela č. XXX/X - záhrada o výmere
339 m2, k pozemku parcela registra "C" parcela č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
33 m2, k rodinnému domu so súpisným číslom XXX, postavenom na pozemku parcela č. XXX a ku
garáži so súpisným Č. XXXX, postavenej na pozemku parcelné číslo XXX/X“, a to v lehote 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanému spoločne a nerozdielne

náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok I.); žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanému spoločne
a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia po právnej stránke poukázal na ustanovenie § 485
ods.1zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníkavzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Občiansky
zákonník“) a po skutkovej stránke uviedol, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré

sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie I.H. I., R. I.K. I., okres Trenčín, a
to pozemkov parcela registra "C" č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 273 m2, parcela
registra "C" č. XXX/X - záhrada o výmere 339 m2, parcela registra "C" č. XXX/X - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 33 m2, ďalej rodinného domu so súpisným číslom XXX, postaveného na pozemku
parcela č. XXX a garáže so súpisným číslom XXXX, postavenej na pozemku parcelné číslo XXX/X
(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), a to na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.

septembra 2022 sp. zn. 12D/544/2022, vydaného v dedičskom konaní po poručiteľke X. V., rodenej
V.j, narodenej XX. X. XXXX, ktorá zomrela XX. U. XXXX (ďalej aj „poručiteľka“). Podľa predmetnéhodedičského rozhodnutia K. Q.. U. S., ktorá bola poverená prejednaním dedičstva po poručiteľke, za
dedičov menovanej nepovažovala žalobcov 1) až 3) (ďalej aj „žalobcovia“), ktorí sú deti brata poručiteľky,
pričom v odôvodnení predmetného rozhodnutia tento (svoj) právny názor (záver) neodôvodnila (viď

text odôvodnenia medzi odsekmi 2 a 3). Poručiteľka nezanechala žiadny závet, ani listinu o vydedení,
zomrela ako slobodná a bezdetná. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobcovia sú deťmi po
bratovi žalovaného a zároveň bratovi poručiteľky, a to H.. P.U. V.R., ktorý zomrel dňa XX. E. XXXX. V
dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 12D/307/2017 po menovanom (teda
otcovi žalobcov) bolo dňa 23. marca 2020 vydané dedičské rozhodnutie, ktorým dedičstvo poručiteľa

nadobudla ako jediná dedička Q. V., manželka poručiteľa a matka žalobcov. Žalobcovia ako dedičia
poručiteľa (svojho otca) odmietli dedičstvo po ňom, čo vyplýva aj z oboznámenej zápisnice. Podstatou
žaloby bolo tvrdenie žalobcov, že žalovaný je čiastočne (teda v časti dedičstva, ktoré zodpovedá
1/2 sporných nehnuteľností) nepravým dedičom, a to na úkor žalobcov ako oprávnených dedičov po
poručiteľke. V dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12D/544/2022 mali
byť žalobcovia ako oprávnení dedičia nezákonne obídení a na nich pripadajúcu časť dedičstva po

poručiteľke nadobudol ako jediný dedič žalovaný, ich strýko. Preto sa domáhali vydania časti dedičstva,
a to každý vydania spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/6 k v petite označeným nehnuteľnostiam, teda
spolu ich podiel predstavoval 1/2 k celku k sporným nehnuteľnostiam.

1.2. Prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových okolností

za preukázané, že žalobcovia sú netere a synovec poručiteľky, po ktorej zdedil celý hnuteľný a
nehnuteľný majetok žalovaný, ako jej brat. Vychádzajúc z dedičského rozhodnutia konštatoval, že vo
svojom odôvodnení sa nezaoberá skutočnosťou, z akého dôvodu nededili žalobcovia ako dedičia v tretej
dedičskej skupine po poručiteľke. Zo znenia bodu 2. odôvodnenia dedičského uznesenia je zrejmé,
že text je v tejto časti odôvodnenia chybný. Veta druhého odseku uvedeného bodu nie je dokončená

a nie je preskúmateľný ani záver súdu o tom, z akého dôvodu boli žalobcovia ako dedičia podľa tzv.
tretej dedičskej skupiny obídení. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s argumentáciou žalobcov, že
odmietnutie dedičstva po ich otcovi nemá žiaden právny význam na ich postavenie dedičov v tretej
dedičskej skupine podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade nešlo o dedičstvo
ich otca (ktoré odmietli), ale o dedičstvo iného poručiteľa, ich tety. Žalobcovia dedičstvo po poručiteľke

neodmietli. V prípade dedičstva po poručiteľke nejde ani o novoobjavený majetok ich zomrelého otca,
pretože v čase jeho smrti tento dedičstvo po poručiteľke zjavne nemohol vlastniť (poručiteľka prežila
otca žalobcov). Za daného stavu bola žaloba žalobcov celkom dôvodná, nakoľko sa domáhali vydania
časti dedičstva, ktoré na nich podľa Občianskeho zákonníka pripadá. Súd prvej inštancie nevykonal
dôkaz vypočutím svedkyne notárky Q.. U. S., ktorú navrhoval žalovaný, nakoľko mal za to, že by išlo o

otázku zisťovania jej právneho názoru, ktorý bol ale pre rozhodnutie súdu irelevantný; výsluch notárky
by bol nehospodárny a došlo by k navyšovaniu trov konania. Taktiež nevykonal oboznámenie listinných
dôkazov predložených žalovaným na pojednávaní, a to výpismi z bankového účtu poručiteľky z obdobia
rokov 2020 a 2022, keď tieto boli pre rozhodnutie súdu irelevantné a nepreukazovali žiadnu právne
významnú skutočnosť. Argumentácia sporových strán ohľadne platieb medzi žalovaným a žalobkyňou

1/ bola pre toto konanie bezvýznamná, a to vzhľadom na jeho predmet a relevantnú právnu úpravu.
Rovnako tak aj neformálna komunikácia notárky so žalobcami. Právne významným pre konanie bolo
dedičské rozhodnutie.

1.3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že

žalobcom 1/ až 3/ vzhľadom na ich úspech v konaní priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania.
Konštatoval, že ak by žalovaný návrh žalobcov na mimosúdne vyporiadanie sporu akceptoval, konanie
by nemuselo prebehnúť a žalobcovia by neboli odkázaní na podanie žaloby, resp. na pokračovanie v
spore. Objektívne nebolo zo strany žalobcov možné dosiahnuť so žalovaným mimosúdnu dohodu. Jeho
argumentácia, že „žiadny zákon neporušil, nič si neprivlastnil, nikoho neokradol, nijakým spôsobom

neovplyvnil rozhodovanie súdu, resp. notára pri prejednávaní dedičstva a len akceptoval rozhodnutie
súdu“, bola síce pravdivá, avšak nebola relevantná. Pravdou bolo, že žalovaný za dedičské rozhodnutie
nemôže niesť zodpovednosť a toto ani nemohol ovplyvniť, avšak mohol ovplyvniť začatie a vedenie
sporu, teda aj vznik trov na strane žalobcov. Minimálne na prvom pojednávaní, kedy vec bolo možné
vyriešiť zmierom, resp. mimosúdne, nakoľko poznal predbežný právny názor súdu, túto možnosť

nevyužil. Bolo by nespravodlivé, aby žalobcovia, ktorých právo bolo porušené, museli znášať náklady
tým, že sa domáhali nápravy porušenia práve podaním žaloby na súd. Podľa názoru súdu prvej
inštancie vzniku povinnosti žalovaného na náhradu trov konania sa dalo predísť, a to aj s poukazom na
skutočnosť, že v spore sa jednalo o vyriešenie v zásade jednoduchej právnej otázky a zároveň žalovanýneprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu. Procesná obrana žalovaného spočívala v tvrdení, že
notárka poverená prejednaním dedičstva rozhodla správne, za situácie, že odôvodnenie jej postupu v
rozhodnutí nie je žiadne a zároveň žalovaný tvrdil, že notárka sa bola poradiť s inou kolegyňou, ktorá

sídli v rovnakej budove a o správnosti jej postupu ho ústne ubezpečila. Za tohto stavu bolo náležité
uplatniť základnú zásadu platnú pre rozhodnutie o trovách sporového konania, a to zásadu úspechu vo
veci (t. j. zásadu zodpovednosti za výsledok sporu).

2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní

použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval;
stotožnil sa s prijatými skutkovými i právnymi závermi a z tohto dôvodu si aj osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam
žalovaného o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uviedol, že v preskúmavanej veci sa
žalobcovia podanou žalobou domáhali vydania dedičstva po poručiteľke X. V. ako oprávnení dedičia
v tretej zákonnej dedičskej skupine podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka tvrdením, že neboli

účastníkmidedičskéhokonaniapoporučiteľke,pričomzmenurozhodnutianotárkyakosúdnejkomisárky
bolo možné dosiahnuť žalobou o vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka. K dedeniu v
tretej skupine dochádza vtedy, ak nededí manžel, rodičia poručiteľky, dedia súrodenci poručiteľky a ak
niektorý zo súrodencov poručiteľky nededí, dedia jeho deti rovnakým dielom (§ 475 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Odvolací súd ďalej poukázal na ustanovenia § 203 ods. 1 a § 204 ods. 1 CMP a konštatoval,

že právnym prostriedkom k ochrane oprávneného dediča proti nepravému dedičovi je žaloba podaná
v zmysle § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že
oprávnenýmdedičomjeniektoiný,jepovinnýten,ktodedičstvonadobudol,vydaťoprávnenémudedičovi
majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový
prospech na ujmu pravého dediča. Žaloba oprávneného dediča podľa § 485 Občianskeho zákonníka

ako právny inštitút je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa môže dedič domôcť ochrany svojho
dedičstva, pričom jeho žaloba bude úspešná iba vtedy, ak sa mu pri splnení zákonných predpokladov
podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaného ako nepravého dediča
tým, že preukáže svoje dedičského práva a tak vylúči, aby nepravý dedič nadobudol dedičstvo úplne
alebo len sčasti. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že

žalobcovia splnili podmienky dedenia v tretej zákonnej dedičskej skupine, nakoľko sú deti súrodenca
poručiteľky. Z obsahu dedičského spisu vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12D/544/2022
ďalej vyplynulo, že žalovaný bol na základe uznesenia notárky X.. U. S. zo dňa 27. septembra 2022,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. septembra 2022, označený za dediča po poručiteľke X. V.,
zomrelej dňa X. U. XXXX z dôvodu, že poručiteľka závet ani listinu o vydedení nezanechala a ako

dedič v tretej dedičskej skupine prichádza do úvahy žalovaný - brat poručiteľky. Z obsahu uznesenia tiež
vyplynulo, že žalovaný ako brat poručiteľky je jediným dedičom po poručiteľke. V odôvodnení svojho
rozhodnutia, odsek 2 notárka skonštatovala, že: „ ...vzhľadom k tomu, že neb. brat poručiteľky H.. P.
V., zomr. P. XX.X.XXXX, konanie na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 12D/307/2017 a jeho zákonní
dedičia dedičstvo odmietli: V. V., Q. W., Y.. V. a G. B. R., Y.. V. a dedila len pozostalá manželka Q. V..

Podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka prechádza dedičský podiel nebohého súrodenca poručiteľa
na jeho deti, t. j. pozostalá manželka neprichádza do úvahy....“ S poukazom na uvedené súd prvej
inštancie správne skonštatoval, že odôvodnenie dedičskeho rozhodnutia nie je dokončené a nie je
preskúmateľný záver súdu o tom, z akého dôvodu boli žalobcovia ako dedičia tretej dedičskej skupiny
obídení. Skutočnosť, že žalobcovia dedičstvo po ich otcovi odmietli, nemala žiadny právny význam

na postavenie dedičov v tretej dedičskej skupine. Žalobcovia odmietli dedičstvo po svojom otcovi, H..
P. V., pričom dedičské konanie po poručiteľke X. V. prebehlo bez ich účasti. Odmietnutie dedičstva
žalobcami po svojom otcovi, ktorý zomrel skôr ako jeho sestra, ale nemalo vplyv na ustálenie okruhu
zákonných dedičov po poručiteľke, ktorá zomrela neskôr. Podanou žalobou si žalobcovia uplatnili právo
na vydanie dedičstva podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako oprávnení dedičia podľa § 475

ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že sú deti súrodenca poručiteľky. V danom prípade nebolo
možné uzavrieť, že ide o novoobjavený majetok po otcovi žalobcov tak, ako na túto skutkovú okolnosť
poukazoval žalovaný, nakoľko ku dňu smrti otca žalobcov poručiteľka žila. A naviac, novoobjavený
majetok sa posudzuje ku dňu smrti poručiteľa, ktorého bol poručiteľ vlastníkom, pričom nejde o ďalší
majetok poručiteľa.

2.1. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie bez návrhu, z vlastnej
iniciatívy upravil petit žaloby, čím došlo k porušeniu zásady nestrannosti súdu, odvolací súd sa ani s
touto námietkou nestotožnil. V uvedenom smere uviedol, že najdôležitejšou obsahovou náležitosťoužaloby je petit, v ktorom žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako
by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a
určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť, a keďže ide v podstate o návrh súdneho

výroku, kladie Civilný sporový poriadok na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých
sa zabezpečuje presnosť a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Žalobný petit (návrh
na výrok rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Je to nutné z toho dôvodu, že súd
musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, lebo súd nemôže účastníkom priznať iné
práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované. Pokiaľ je žalobný petit nesprávny, t. j. vymedzenie

práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné,
prevzatie takéhoto petitu do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok, že by rozhodnutie bolo
nevykonateľné. Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre
to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky žalobcom zamýšľané. Za ďalšie, pokiaľ
má dôjsť k zmene zápisu vecných práv k nehnuteľnostiam zapísaných v katastri nehnuteľnosti, ktoré
vznikli, zmenili sa alebo zanikli rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. aj rozhodnutím súdu vyžaduje sa,

aby návrh žalobného petitu bol žalobcom formulovaný tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom
pre vykonanie záznamu postupom katastrálneho odboru okresného úradu podľa § 34 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona, teda z výroku súdneho rozhodnutia musí vyplývať zmena
vecného práva k nehnuteľnosti, ktorú je možné dosiahnuť iba určením vecného práva k nehnuteľnosti. V
predmetnej veci bol postup súdu prvej inštancie správny, keď žalobe žalobcov vyhovel s odôvodnením,

že formulácia petitu žalobcov v znení, že „súd určuje povinnosť žalovanému vydať spoluvlastnícky podiel
1/6 z hodnoty dedičstva“ je určovacou žalobou so žalobou o splnenie povinnosti a smeruje k vydaniu
dedičstva. I keď formulácia petitu nebola presná, odvolací súd uzatváral, že žalobcovia sa domáhali
vydania dedičstva, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná, preto závery súdu prvej inštancie, že
žalobcovia sa ako oprávnení dedičia v zmysle § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhajú splnenia

zákonnej povinnosti - vydania dedičstva, sú správne. Postupom súdu došlo k formulačnému spresneniu
znenia petitu, ktorá skutočnosť nemala vplyv na podstatu žalobcami uplatňovaného nároku. V tomto
smere odvolací súd poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít s odôvodnením zachovania
účinkov podanej žaloby v prípade spresňovania petitu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. apríla 2020 sp. zn. 4Cdo/198/2019, zo dňa 26. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo/81/2016 a

tiež sp. zn. 1Cdo/166/2021). Všeobecne platí, že to, čo žalobca žaluje, sa nevyjadruje výlučne len tzv.
petitom ako formálne oddeleným návrhom výroku súdneho rozhodnutia, ale je potrebné zo žaloby ako
celku zisťovať, čo žalobca žiada. A naviac, prehnaný formalizmus súdov nemá miesto.

2.2. Žalovaný v podanom odvolaní taktiež namietal porušenie § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j.

že prvoinštančný súd nevykonal výsluch notárky. V uvedenom smere sa ale odvolací súd stotožnil
s nevykonaním tohto dôkazu pre jeho nehospodárnosť; v podrobnostiach poukázal na správne
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

2.3. Odvolacísúdzáveromuviedol,ževyzvalstranysporuatovsúlades382CSPkmožnémupoužitiu§

44 ods. 1 a § 47 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vo vzťahu k posúdeniu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu 2/. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania totiž zistil, že uznesením
Okresného súdu Trenčín, č.k. 40OdK/435/2021 zo dňa 10. decembra 2021 bol na majetok žalobcu 2/,
ako dlžníka vyhlásený konkurz. Z úradnej činnosti odvolací súd, cestou Okresného súdu Trenčín zistil,
že konkurzné konanie bolo skončené zverejnením oznámenia správcu konkurznej podstaty o zrušení

konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, v Obchodnom vestníku č.
134/2022 dňa 13. júla 2022, s účinkami zrušenia ku dňu 14. júla 2022. Ako vyplýva z obsahu podanej
žaloby zo dňa 20. októbra 2022, žalobca 2/ bol v čase podania žaloby aktívne vecne legitimovaný, preto
odvolací súd ustanovenie § 44 ods. 1 a § 47 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v danej veci
neaplikoval.

2.4. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania žalovaný považoval za dôvody hodné osobitného
zreteľa okolnosť, že žalobcovia podali žalobu ako dôsledok rozhodnutia súdom povereného notára,
pričom notár zvážil všetky relevantné skutočnosti. Iné námietky k možnej aplikácii ustanovenia § 257
CSP nevzniesol. V prejednávanej veci mal aj odvolací súd za to, že na strane žalovaného neboli

dané zákonné predpoklady na aplikáciu § 257 CSP, ktoré by predstavovali dôvody hodné osobitného
zreteľa spočívajúce v postupe notára. Súd prvej inštancie správne uzavrel, keď žalobcom ako úspešným
v konaní priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s odôvodnením,
že žalovaný neakceptoval návrh žalobcov na mimosúdnu dohodu, napriek predbežnému právnemunázoru súdu prvej inštancie vec neskončila súdnym zmierom. Žalovaný v konaní pokračoval, so žalobou
nesúhlasil, predkladal nedôvodné návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré by právne závery súdu
prvej inštancie nezmenili a akceptoval rozhodnutie notárky ako jediný oprávnený dedič. V podanom

odvolaní vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP neprodukoval také skutkové okolnosti, ktoré by pre neho
priniesli priaznivejšie rozhodnutie vo veci za situácie, počas celého konania zotrvával na svojom postoji.
Žalobcovia za účelom ochrany svojich práv, keď bolo spochybňované ich vlastnícke právo, nemali inú
možnosť, ako podanie predmetnej žaloby, čo im nie je možné pričítať na ťarchu.

2.5. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 420 písm. f) CSP. Navrhoval napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3.1. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií
nedostatočnevyhodnotilivykonanédôkazy(konkrétnerozhodnutieodedičstveOkresnéhosúdu Trenčín
sp. zn. 12D/307/2017 po poručiteľovi P. V., zomrelom dňa 15. februára 2017, v ktorom žalobcovia

dedičstvo po poručiteľovi odmietli, čím podľa dovolateľa zaniklo ich právo dediť), nedostatočne sa
zaoberali námietkami žalovaného; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné,
závery odvolacieho súdu sú arbitrárne a v rozpore so zásadami logiky. Za ďalšie žalovaný namietal
nespravodlivý a nesprávny postup prvoinštančného súdu, ktorý po tom, čo zistil, že žalobný petit
je zmätočný a nevykonateľný, z vlastnej iniciatívy, bez návrhu na úpravu petitu žaloby zo strany

žalobcov tento petit upravil a žalovaného zaviazal k vydaniu dedičstva po poručiteľke. Sám súd prvej
inštancie pritom vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že žaloba žalobcov nie je celkom správna a že
ide o formuláciu petitu žaloby, ktorý jednak zmiešava dokopy určovaciu žalobu so žalobou o splnenie
povinnosti a takisto smeruje k vydaniu spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam a súčasne k
vydaniu „hodnoty dedičstva“. Napriek tomuto zisteniu svojvoľne, v rozpore so zásadou nestrannosti

súdu vyplývajúcou z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a z čl. 1 CSP, sám upravil petit tak, aby bol správny a
vykonateľný. Jedná sa pri tom o tak vážny formálny nedostatok podanej žaloby, ktorý mal byť dôvodom
na jej zamietnutie v celom rozsahu. Svojvoľnú úpravu petitu zo strany súdu teda nemožno akceptovať.
Nakoľko sa odvolací súd stotožnil s predmetným názorom a týmto postupom prvoinštančného súdu,

nenapravil tento nesprávny postup, došlo i jeho postupom k porušeniu práva na spravodlivý proces. K
porušeniu práva na spravodlivý proces došlo podľa názoru žalovaného aj nevykonaním navrhovaného
dôkazu - výsluch súdneho komisára Q.. U. S., ktorá mohla skutočnosti o priebehu dedičského konania
po poručiteľke X. V. potvrdiť alebo vyvrátiť.

4. Žalobcovia v podanom vyjadrení k dovolaniu Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadali, aby podané
dovolanie ako nedôvodné odmietol resp. zamietol. Žalovaným napadnutý rozsudok označili za vecne
správny, náležite a presvedčivo odôvodnený, dávajúci odpoveď na všetky relevantné otázky nastolené
v podanom dovolaní. Za použitia jednoduchého gramatického výkladu ustanovenia § 475 ods. 2
Občianskeho zákonníka „ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel

rovnakým dielom jeho deti“ možno dospieť iba k záveru, dedičstvo po takomto poručiteľovi nadobúdajú
detisúrodencaporučiteľa,niededičiasúrodencaporučiteľa,akotobolonesprávneustálenévdedičskom
konaní po poručiteľke. V napadnutom rozhodnutí a ani v postupe odvolacieho súdu podľa žalobcov
neexistuje žiadna vada, ktorá by zásadným spôsobom mala porušiť právo žalovaného na spravodlivý
proces.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného treba

odmietnuť.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanejCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak

zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca
alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 CSP, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie

prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí ako/prečo v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

11. Žalovaný vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie

končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva
na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby

(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkýmvykonanýmdôkazom, právonazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonariadneodôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo
73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľov, že procesne nesprávnym postupom súdov boli zasiahnuté ich práva na spravodlivý proces.

15. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal

porušenie procesných práv tým, že súdy nižších inštancií nesprávne zistili skutkový stav pretože
nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy (konkrétne rozhodnutie o dedičstve Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 12D/307/2017), nedostatočne sa zaoberali námietkami žalovaného; odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku označil žalovaný za nepreskúmateľné, závery odvolacieho súdu arbitrárne, v
rozpore so zásadami logiky a nezodpovedajúce ustálenej judikatúre súdov. Za ďalšie žalovaný namietal
nespravodlivý a nesprávny postup prvoinštančného súdu, ktorý po tom, čo zistil, že žalobný petit je

zmätočný a nevykonateľný, z vlastnej iniciatívy, bez návrhu na úpravu petitu žaloby sám upravil a žalobe
následne vyhovel.

16. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc

posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov
o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ

v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,
normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov
robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s

priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).

17. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania (resp. dovolateľom vytýkanému nesprávnemu
hodnoteniu vykonaných dôkazov, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore so zásadami logiky) dovolací

súd konštatuje, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo
nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo
nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania
znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho
súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná

judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I.
ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS
511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor,
že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl.
46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd
(ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne
závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je
obsiahnutáajďalšiaústavnázásada(čl.47ods.3ústavy ačl.6ZákladnýchprincípovCSP)ato„rovnosť

zbraní“vcivilnomkonaní,ktorávšeobecnezahŕňatiežrovnosťbremien,ktorésúnastranysporukladené
a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj
podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo
veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Skutočnosť, že v danom prípade súd

prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz, a to výsluch notárky Q. U. S., ako aj ďalšie ním
navrhované dôkazy (oboznámenie sa s výpismi z bankového účtu poručiteľky z obdobia rokov 2020 a
2022) riadne odôvodnil (v bode 13.8.) ich nadbytočnosťou a nehospodárnosťou; bez vplyvu na správneposúdenie veci, s čím sa odvolací súd v napadnutom rozsudku stotožnil (v bode 25). Ani v takomto
postupe pri vykonávaní dôkazov dovolací súd nevidel žiadne pochybenie.

18. K namietanému hodnoteniu dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že súdy rozhodujú
vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných princípov
CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46
ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového

postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí
vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci
a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú
súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný

skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci
k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou
nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v
procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).

19. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý

dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi
súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd existenciu takejto vady
zmätočnosti ale nezistil (konkrétne žalovaný namietal nesprávne hodnotenie rozhodnutia o dedičstve

Okresného súdu Trenčín sp. zn. 12D/307/2017 po poručiteľovi P. V., zomrelom dňa XX. E. XXXX, v
ktorom žalobcovia dedičstvo po poručiteľovi odmietli, čím im podľa dovolateľa zaniklo právo dediť). Po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že dovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha
(resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného
skutkového stavu veci, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi v spore

zistené (či žalobcov možno považovať za dedičov v tretej dedičskej skupine po poručiteľke X. V., rodenej
V.).

30. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie (so súhlasom odvolacieho súdu) si
„sám preformuloval nevykonateľný petit žaloby a podľa tohoto rozhodol“ ani s touto sa dovolací súd

nestotožnil. V danej súvislosti poukazuje na právnu vetu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25. novembra 2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019 (publikovanú v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2021 pod č. 14), v zmysle ktorej „Obsah žaloby nie je tvorený výlučne
žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja
(causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v

súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný
žalobný návrh“. Najvyšší súd v citovanom uznesení ďalej uviedol (poukazujúc na názory vyplývajúce
z odbornej literatúry - viď bod 17.1), že „...súd napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní
pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom
žalobného petitu, nie jeho formuláciou. Napr. v okolnostiach konkrétneho prípadu je možný taký postup

súdu, že súd na základe žalobného návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy rozhodne, že žalobca je
vlastníkom veci, ak je zo žaloby dostatočne zrejmé, že žalobca sleduje, aby bol zapísaný ako vlastník vo
verejnom registri“. Je nepochybné, že súd pri rozhodovaní o žalobe nerozhoduje o tom, či vyhovie žalobe
a vyriekne presne doslovne „skopírovaný“ žalobný petit navrhovaný žalobcom, alebo takto doslovne
skopírovanému žalobnému petitu nevyhovie a v takom prípade musí žalobu zamietnuť. Súd rozhoduje

o podstate žaloby, ktorá musí byť zo žaloby zjavná a nepochybná. K tomu prispieva aj žalobný petit, nie
je však jediným a rozhodujúcim faktorom pre posúdenie toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. Pre
prípad, že by nebolo zo žaloby zrejmé, čoho sa žalobca domáha, je vecou súdu, aby vyzval žalobcu na
odstránenie tejto vady žaloby, a ak ju žalobca v poskytnutej lehote neodstráni, žalobu odmietne.30.1. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou „o vydanie
dedičstva“ (č.l. 5 a nasl. spisu) domáhali že „...súd určuje žalovanému povinnosť vydať spoluvlastnícky

podiel 1/6 z hodnoty dedičstva...“. Z takto formulovaného petitu žaloby súdy oboch inštancií vyvodili,
že v prejednávanej veci ide o určovaciu žalobu o splnenie povinnosti a smeruje k vydaniu dedičstva .
I keď formulácia petitu nebola presná a súd prvej inštancie sa rozhodol vypustiť z petitu žaloby slová
„...súd určuje..“, odvolací súd uzatváral, že žalobcovia sa domáhali vydania dedičstva, ktorá skutočnosť
v konaní nebola sporná, preto závery súdu prvej inštancie, že žalobcovia sa ako oprávnení dedičia

v zmysle § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhajú splnenia zákonnej povinnosti - vydania
dedičstva, boli správne. Postupom súdu došlo preto len k formulačnému spresneniu znenia petitu,
ktorá skutočnosť nemala vplyv na podstatu žalobcami uplatňovaného nároku. S takto prezentovaným
názorom sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje majúc tiež za to, že správne súdy nižších inštancii
rozhodovali o podstate žaloby, ktorej zmyslom bolo vydanie dedičstva.

31. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS

105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

32. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

33. V predmetnej veci sú podľa dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno
posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia,
ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými

sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim
§ 393 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Samotná skutočnosť, že dovolateľ
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana

sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s
jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovanímahodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04).Inakpovedanézaprocesnúvadukonaniavzmysle
§ 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa.

34. V posudzovanom prípade má teda podľa dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP. Odvolací súd v rozhodnutí popísal
obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedol, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval (v bode 14., 15., 16.

a26.rozhodnutia),azktorýchvyvodilsvojeprávnezávery(vbode17.až19.rozhodnutia).Uviedolprečo
bola žaloba žalobcov celkom dôvodná, keďže sa domáhali vydania časti dedičstva, ktoré na nich podľa
Občianskeho zákonníka právom pripadá. Odvolací súd tiež vysvetlil prečo skutočnosť, že žalobcovia
dedičstvo po ich otcovi odmietli, nemala žiadny právny význam na postavenie dedičov v tretej dedičskej
skupine. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia (bod 20. až 25.) rovnako dôsledne a podrobne

zaoberal so všetkými odvolacími námietkami žalovaného týkajúcimi sa presvedčivosti, arbitrárnosti
rozhodnutia, porušenia zásady nestrannosti súdu a nevykonania dôkazu. Dovolací súd uzatvára, že
odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami,
vrátane tých, na ktoré žalovaný poukazoval aj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový postupodvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220
ods. 2 CSP).

35. Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by
mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.

36. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukázaním na konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej
aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu zmätočnosti.

37. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f) CSP. Dovolanie žalovaného preto odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

38. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta CSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.