Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/51/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124250582
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124250582.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom A. XXXX/X, XXX XX D., zastúpeného obchodnou spoločnosťou poruban advokáti s. r. o., so
sídlom Jilemnického 2/532, 911 01 Trenčín, IČO: 50 818 473, proti žalovanému: C. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. E. G., zastúpenému JUDr. Katarínou Kuricovou, advokátkou so sídlom Dolný Val 213/11,

010 01 Žilina, IČO: 55 151 540, o zaplatenie 35.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/44/2024-88 zo dňa 13. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 46C/44/2024-88 zo dňa 13. novembra 2024 zrušuje a vec vracia
Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol

žalobu (výrok I.; pozn.: v písomnom vyhotovení rozsudku došlo k chybe v písaní, keď súd prvej inštancie
vo výroku uviedol: „žalobcu v celom rozsahu zamieta“) a žalovanému priznal voči žalobcovi právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 35.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 37.000,- eur
od 26.03.2022 do 03.04.2023, zo sumy 15.000,- eur od 01.09.2023 do 31.12.2023 a zo sumy 35.000,-

eur od 01.01.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že strany
sporu uzatvorili dňa 09.03.2022 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej prenechal žalovanému 37.000,-
eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť do 25.03.2022. Žalovaný vrátil dňa 03.04.2023 iba 2.000,- eur. Od
03.04.2023 sa posunula splatnosť záväzku žalovaného vo zvyšnej sume 35.000,- eur do 31.12.2023 s
tým, že 15.000,- eur malo byť splatných dňa 31.08.2023. Úroky neboli dohodnuté.
3. Žalovaný v rámci obrany v spore poprel skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe. Uviedol,

že zmluva o pôžičke zo dňa 09.03.2022, ktorou mal žalobca poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške
37.000,- eur nemôže zakladať hmotnoprávny nárok žalobcu na zaplatenie istiny, pretože žalobca
neposkytol žalovanému titulom tohto právneho úkonu žiadne finančné prostriedky. Medzi žalobcom a
žalovaným bol obligačný vzťah, ktorý vznikol predo dňom 09.03.2022, v ktorom žalobca vystupoval ako
veriteľažalovanýakodlžníkaprávnyúkonuzavretýdňa09.03.2022označenýakozmluvaopôžičkemal
deklarovať len tú skutočnosť, že žalovaný mal voči žalobcovi pohľadávku. Potvrdenie zo dňa 03.04.2023

deklarovalo len to, že žalobca obdržal od žalovaného 2.000,- eur titulom vrátenia časti finančnej pôžičky,
avšak nie titulom plnenia pôžičky zo dňa 09.03.2022, čo je zvýraznené i sumou, ktorú mal žalovaný ešte
zaplatiť žalobcovi i po zaplatení uvedenej istiny. S poukazom na skutočnosť, že mu žalobca neposkytol
žiadnu finančnú čiastku titulom predmetnej zmluvy o pôžičke z opísaných dôvodov, navrhol žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
4. K obrane žalovaného sa žalobca vyjadril, že tvrdenia žalovaného neboli podložené žiadnymi dôkazmi.

Žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke ako aj potvrdenie, že vrátil 2.000,- eur ako splátku krátkodobej
pôžičky, pričom zmluva o pôžičke bola naozaj krátkodobá, uzavretá dňa 09.03.2022 s termínom vráteniadňa 22.03.2022. Napriek tomu, že žalovaný formálne poprel skutkové tvrdenia, zároveň potvrdil, že je
žalobcovi dlžný peniaze. Zo samotnej listiny zo dňa 09.03.2022 vyplýva, že tohto dňa bola poskytnutá
bezúročná pôžička v hotovosti, čo nepriamo potvrdzujú aj jeho výbery z banky v sume 37.000,- eur,

ktoré korešpondujú s odovzdanou sumou. Zmluvou o pôžičke žalobca aj žalovaný svojimi podpismi
potvrdili, že táto suma bola poskytnutá tak, ako aj v texte žaloby, Uvedené potvrdzuje aj potvrdenie
zo dňa 03.04.2023, kedy žalovaný svojím podpisom potvrdil, že sumu vráti, kde došlo len k posunutiu
splatnosti. Listinu spísal žalovaný, a teda uvedenie zostatku pôžičky vo výške 37.000,- eur bolo chybou
žalovaného, nie žalobcu. Napokon žalobca argumentoval SMS komunikáciou medzi stranami, z ktorej

mala podľa neho nepriamo vyplývať skutočnosť, že medzi stranami bola uzavretá predmetná zmluva
o pôžičke.
5. Súd prvej inštancie, citujúc ďalej ust. § 151 ods. 1 a 2, § 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v účinnom znení (ďalej len „CSP“), ust. § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2, §
563, § 657 a § 658 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v účinnom znení (ďalej
len „OZ“) a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskehozákonníkavúčinnomznení,uviedol,žezdokazovaniamalpreukázanéanesporné,žedňa
09.03.2022 bola uzavretá zmluva o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom.
Išlo o záväzkový vzťah dvoch fyzických osôb, ktoré nekonali v rámci podnikateľskej činnosti, t. j. išlo o
typický občiansko-právny záväzkový vzťah. V zmysle zmluvy o pôžičke žalobca dňa 09.03.2022 poskytol
žalovanému krátkodobú finančnú bezúročnú pôžičku vo výške 37.000,- eur, peňažné prostriedky v sume

37.000,- eur. Splatnosť bola určená do 25.03.2022. Z potvrdenia zo dňa 03.04.2022 bolo preukázané, že
žalovaný vrátil žalobcovi čiastku 2.000,- eur ako splátku krátkodobej finančnej pôžičky. Zvyšnú časť vo
výške37.000,-eursazaviazalvrátiťdo31.12.2023vnepravidelnýchsplátkachdo31.08.2023minimálne
15.000,- eur. Z potvrdení o výberoch hotovosti v banke H. I. J., K. vyplynulo, že žalobca si vybral z
účtu dňa 09.03.2022 hotovosť v sume 9.000,- eur v 45 kusoch bankoviek, dňa 09.03.2022 hotovosť

v sume 18.000,- eur v počte 90 kusov bankoviek, dňa 03.03.2022 hotovosť v sume 5.000,- eur v 47
kusoch bankoviek a dňa 03.03.2022 hotovosť v sume 5.000,- eur v počte 50 kusov bankoviek, t. j.
spolu 37.000,- eur. Zo SMS komunikácie medzi stranami sporu v období od 26.07.2023 do 20.12.2023
vyplynulo, že žalobca a žalovaný komunikovali o určitom vysporiadaní a nedodržaní prísľubu zo strany
žalovaného. Z obsahu správ však nevyplynula existencia pôžičky, jej výška, spôsob poskytnutia, resp.

reálneho odovzdania a ani jej zostatok či splatnosť.
6. Po konštatovaní uvedených skutkových zistení súd prvej inštancie poukázal na podstatné náležitosti
zmluvy o pôžičke, ktorými je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), druhovom určení veci,
povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Predmetom zmluvy o pôžičke môže
byť akákoľvek druhovo určená vec, ktorá je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov.

V posudzovanom prípade bola nesporne právnym titulom, od ktorého žalobca odvodzoval žalovaný
nárok, zmluva o pôžičke uzavretá v písomnej forme dňa 09.03.2022. Z obsahu tejto zmluvy bolo
zrejmé, že žalobca žalovanému poskytol finančnú pôžičku vo výške 37.000,- eur. Žalobca nepriamo z
obsahu listiny odvodzoval odovzdanie finančných prostriedkov v hotovosti. Z obsahu písomnej zmluvy
však nevyplývalo, či reálne boli finančné prostriedky v deň uzavretia zmluvy odovzdané žalobcom

žalovanému a ani to, akým spôsobom došlo k ich odovzdaniu (v hotovosti, bankovým prevodom).
Z obsahu zmluvy tiež nevyplynulo, že by skutočne žalovaný potvrdil prevzatie týchto finančných
prostriedkov, resp. ich reálne odovzdanie žalobcom do jeho dispozície. Z obsahu listiny vyplynul iba
záväzok žalovaného vrátiť pôžičku vo výške 37.000,- eur žalobcovi. Žalovaný v podanom v spore
namietal, že žalobca mu neposkytol titulom zmluvy žiadne finančné prostriedky. Súd prvej inštancie

zároveň uviedol, že z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ust. § 657 OZ, ktorá vymedzuje
obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznú povinnosť veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie pôžičky má
žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi
predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena
tvrdenia tak pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdení, že

zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému finančné prostriedky.
Ak veriteľ, teda žalobca neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí
rozhodnutiesúduvyznieťvjehoneprospech.Rozsahdôkaznéhobremena,tedaokruhskutočností,ktoré
konkrétne musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, to znamená, právny
predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Z toho teda vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena,

teda ktorá strana je povinná stanovený okruh skutočností preukázať. V posudzovanej veci žalobca
reagoval na procesnú obranu žalovaného tým, že predložil potvrdenia o výberoch v banke v celkovej
sume 37.000,- eur, pričom výbery realizoval od 03.03.2022 do 09.03.2022. Z uvedeného mal za to,
že tieto výbery realizované pred uzavretím zmluvy o pôžičke neboli náhodné. K tejto argumentáciižalobcu súd prvej inštancie poukázal na to, že predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností
stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná
väzba. Strana, ktorá nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej

normy, spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k
jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba

rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti, t. j. v danej veci nebolo možné zaťažiť žalovaného dôkazným
bremenom, keďže ten tvrdil, že suma pôžičky mu nebola odovzdaná. Dôkazné bremeno sa preto
presunulo na žalobcu - veriteľa. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ,
ktorý musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, pričom nepostačuje preukázať

len možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 1Cdo/78/2010). V posudzovanom prípade ta nemal súd prvej inštancie žalobcom preukázané, že
žalovanému skutočne odovzdal sumu pôžičky, t. j. 37.000,- eur, akou formou mu finančné prostriedky
reálne odovzdal a kedy k tomuto úkonu došlo. Práve s ohľadom na to, že pôžička je reálnym
kontraktom, bolo preukázanie týchto základných predpokladov ťažiskové a bremeno tvrdenia a bremeno

dôkazu nesporne zaťažovalo žalobcu. Žalobca dôkazné bremeno neuniesol a iba tvrdenie o možnosti
disponovať finančnými prostriedkami nepostačovalo. S ohľadom na neunesenie dôkazného bremena
žalobcom vo vzťahu k preukázaniu základnej podmienky pre vyhovenie žalobe, t. j. reálneho odovzdania
predmetu pôžičky do dispozície žalovaného, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie citujúc ust. § 255 ods. 1

a § 262 ods. 1 CSP s tým, že vzhľadom na zamietnutie žaloby žalovanému ako úspešnej strane sporu
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil alebo zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca namietal naplnenie odvolacích dôvodov

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, ktoré konkretizoval tak, že hoci súd prvej inštancie výslovne
konštatoval (odsek č. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že z obsahu zmluvy bolo zrejmé, že
žalobca žalovanému poskytol finančnú pôžičku vo výške 37.000,- eur, žalobu prekvapivo zamietol
pre údajné nepreukázanie skutočného odovzdania predmetu pôžičky. Takéto odôvodnenie považoval
žalobca z vecného hľadiska za chybné, nielen nerešpektujúce vykonané dôkazy, ale predstavujúce aj

porušenie práva na spravodlivý proces, pretože rozsudok bol nielen nepredvídateľný, ale nevenoval
náležitú pozornosť všetkým relevantným skutočnostiam, ktoré vyšli najavo počas konania.
9. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie dospel k absolútne nesprávnym skutkovým
zisteniam, ktoré nezodpovedali predloženým listinám o právnych úkonoch a ignorovali ich logickú
interpretáciu. Najmä pri posudzovaní obsahu zmluvy o pôžičke zaujal súd prvej inštancie názor, ktorý

vôbec nekorešpondoval s realitou a bol v rozpore so skutočným významom použitých výrazových
prostriedkov. Z hľadiska odovzdania peňazí nemožno rozhodovanie založiť výlučne na explicitnom
vyhlásení dlžníka o ich prevzatí. Napriek tomu, že takéto vyhlásenie je najčastejším a najjednoduchším
dôkazom, nie jediným možným. Názor, že nároky veriteľa zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli
zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke by mali požívať právnu ochranu, uznáva aj komentovaná

literatúra (ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky zákonník II, 2. vydanie, 2019, C. H. Beck, s. 2429). Z
textu predmetnej zmluvy o pôžičke jednoznačne vyplýva, že žalobca pôžičku už poskytol, a nie že ju
poskytne. Použitie minulého času vo formulácii je určité a nezameniteľné, nie je to len skonštatovanie
záväzku o prenechaní peňazí v budúcnosti. Tento záver podporuje aj výklad slov z hľadiska bežného
jazykového chápania. Slovník slovenského jazyka a synonymický slovník potvrdzujú, že „poskytol“

znamená „dal“ (k dispozícii) alebo „odovzdal“ (do užívania). Iný výklad by bol nielen jazykovo, ale aj
skutkovo a právne neudržateľný. Záver, že žalovaný peniaze naozaj prevzal, potvrdzuje podpísanie
zmluvy o pôžičke. Ak by pôžičku nedostal, bolo by predsa úplne nelogické, aby uzavrel zmluvu, ktorá
obsahuje vyhlásenie žalobcu o poskytnutí peňazí. Rovnakú situáciu riešil aj Najvyšší súd ČR, ktorý
v rozsudku spis. zn. 33Cdo/2547/2011 výstižne skonštatoval, že dôvera v obsah písomných zmlúv

a ich zrozumiteľný text nesmie byť vyvrátená len popretím jednej zo zmluvných strán, ak neexistujú
ďalšie dôvody spochybňujúce pravdivosť obsahu zmluvy. Účastníci zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci
zmluvnej voľnosti, kedy im text zmluvného dojednania musel byť v dobe ich podpisu známy. Za dané
skutkového stavu veci odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaného,že predmet pôžičky od žalobcu neprevzal, resp. dovodiť, že zmluva o pôžičke opatrená overenými
podpismi účastníkov nie je dostačujúcim dôkazom pre preukázanie opaku. Účastníkom občiansko-
právnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že zjavne zrejmý

obsah ich zmluvných dojednaní nemôže byť vyvrátený na základe ich obyčajného popretia zo strany
účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (resp. nechce
byť nositeľom povinností založených zmluvným vzťahom. Aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí spis. zn.
I.ÚS/2061/2008 označil za neprípustný formalizmus kladúci na laikov nerealistické požiadavky pri písaní
a uzatváraní právnych úkonov, ak orgán verejnej moci odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných

strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vo svojej právnej sfére vyvolať. Súd
prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť ani potvrdeniu, v ktorom žalovaný výslovne osvedčil
prevzatie sumy 37.000,- eur a fakticky aj uznal svoj dlh vrátením 2.000,- eur. V zmluve aj potvrdení
sa navyše objavilo identické slovné spojenie „krátkodobá finančná pôžička“, čo podporuje prepojenie
oboch listín. V neposlednom rade žalobca poukazoval na to, že vôbec nebola reflektovaná hodnota
nepriamychdôkazov,najmävýberovhotovosti37.000,-eurzúčtu.Tietovýberyvykazovalinielenčasovú,

ale aj vecnú a miestnu súvislosť so zmluvou o pôžičke. Prebehli v období krátko pred uzavretím
zmluvy a boli uskutočnené v Trenčíne, čo korešponduje s odovzdaním peňazí. Rovnako nesprávne bola
vyhodnotenáajSMSkomunikácia,keďsúdprvejinštanciezrejmeočakával,žežalovanýsarovnoprizná.
Takéto konanie od dlžníka, ktorý sa dlhodobo a zámerne vyhýba plneniu, však ťažko možno očakávať.
Práve pasivita alebo vyhýbavé odpovede zo strany žalovaného boli indikátorom poskytnutej pôžičky,

ktorej vrátenia sa snažil vyhnúť. Neznamenalo to však, že bolo potrebné rezignovať na dokazovanie,
ale vyhodnocovať všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a nie izolovane. Jednotlivé dôkazy, hoci
samostatne nemuseli mať rozhodujúcu váhu, pri komplexnom vyhodnotení spoločne vytvorili ucelený
obraz o skutkovom stave.
10. Napokon žalobca namietal, že ak by aj hypoteticky pripustil nesprávny pohľad, že došlo len k dohode

o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke bez odovzdania peňazí, tak súd prvej inštancie mal
zvážiť, že ide o iný právny úkon alebo dokonca o bezdôvodné obohatenie žalovaného. Žalovaný nikdy
nepopieral, že došlo k majetkovému prospechu, keďže výslovne uviedol, že poskytol žalobcovi plnenie
vo výške 2.000,- eur, avšak nie titulom plnenia pôžičky zo dňa 09.03.2022. Súd prvej inštancie úplne
opomenul tieto možné právne kvalifikácie, pričom právne hodnotenie skutkového stavu bolo jeho úlohou

(iura novit curia). Týmto zanedbaním nielenže nebola poskytnutá žalobcovi riadna právna ochrana, ale
zároveň bola narušená dôvera v správnosť a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí.
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V ďalšom zopakoval svoju argumentáciu v rámci konania
na súde prvej inštancie. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena

žalobcom, teda že žalobca bol povinný preukázať nielen uzavretie zmluvy o pôžičke so záväzkom
žalovaného pôžičku vrátiť, ale aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky, čo v posudzovanom prípade
žalobca nepreukázal. Žalovaný mal za to, že výbery žalobcu z jeho bankového účtu nepreukazujú
skutočnosť, že žalobca mu odovzdal predmet pôžičky. Potvrdenie zo dňa 03.04.2023 zároveň podľa
názoru žalovaného preukázalo, že nešlo o potvrdenie o vrátení peňažných prostriedkov titulom spornej

zmluvy o pôžičke. K záverečnej odvolacej námietke žalobcu žalovaný uviedol, že v civilnom sporovom
konaní platí zásada dispozičnej voľnosti, t. j. strany majú kontrolu nad tým, ako bude prebiehať konanie,
pričom žalobca je oprávnený sformulovať predmet žaloby a právny základ, o ktorý opiera žalovaný
nárok. Pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil záver o tom, že žalobca nepreukázal, že žalovanému poskytol
peňažné prostriedky, nie je zrejmé, z akého dôvodu mal súd prvej inštancie zvážiť, či nešlo o iný právny

úkon(bezdôvodnéobohatenie),atosohľadomnato,ževprípadebezdôvodnéhoobohateniabyžalobca
musel preukázať, že na jeho úkor získal žalovaný majetkový prospech, čo sa mu preukázať nepodarilo.
12. V odvolacej replike žalobca zotrval na svojej odvolacej argumentácii, pričom doplnil, že žalovaný
spochybňuje nesporný záväzkovo-právny vzťah medzi stranami iba čo do jeho právnej kvalifikácie, inak
povedané sám uznáva svoj dlh len s tým, že nevychádza zo zmluvy o pôžičke zo dňa 09.03.2022.

Toto má zásadný význam pretože tým potvrdzuje existenciu záväzkového vzťahu a tým aj oprávnenosť
uplatňovaného nároku. Napriek tomu, že bremeno dokazovania tu leží na strane žalovaného, ten vôbec
nepreukázal, že pohľadávka nemá právny základ, alebo že bola z jeho strany riadne splnená. Súd
prvej inštancie sa touto argumentáciou žalovaného nezaoberal a pri právnej kvalifikácii veci jej nepriznal
význam, hoci ide o kľúčovú skutočnosť podporujúcu tvrdenia žalobcu. Ignorovanie tejto skutočnosti

predstavuje procesné pochybenie, ktoré malo zásadný vplyv na právne posúdenie veci.
13.Žalovanýodvolaciuduplikunepodalaodvolaciemusúduužnebolipredloženéanižiadneinépodania
strán v odvolacom konaní.14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) – žalobcom ako stranou,
v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné

napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o trovách konania, zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
15.Vovšeobecnostipovažujeodvolací súdza potrebnézdôrazniť,žeCSPvychádzazozásadyvoľného
hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto
zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Tento jeho postup však musí byť v istom zmysle objektivizovaný konceptom takého hodnotenia

dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle.
Inak povedané, „voľnosť“ hodnotenia dôkazov neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi
predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak, konečné meritórne rozhodnutie malo vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Koncept voľného hodnotenia dôkazov
je derivátom tzv. akuzačného typu procesu, v ktorom zákon pojmovo nemôže predpisovať zákonnú

silu jednotlivým dôkazom. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu pri
hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí
byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou
odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku

(okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a podobne. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 785-786).
16. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že skôr ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu

dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia
má pre ďalší procesný postup súdu zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je
povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však
súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové
tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To

neplatíibavýnimočne,akexistujedôvodnápochybnosťopravdivostinesporných(zhodných)skutkových
tvrdení (§ 186 ods. 2 CSP). Identifikácia, či je skutkové tvrdenie strany sporné alebo nesporné, sa
vykoná podľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie
sa považuje za sporné. Nespornosť skutkového tvrdenia je daná buď de facto alebo de iure. De
facto je skutkové tvrdenie nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak protistrana uvedie

rovnaké skutkové tvrdenie. De iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka
uvedená v ust. § 151 ods. 1 CSP. Podľa tejto domnienky platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak
ho protistrana nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo ak ho síce poprela,
avšak neúčinne. Popretie (žalobcom) skutkových tvrdení žalovaného je prostriedok procesného útoku.
Popretie (žalovaným) skutkových tvrdení žalobcu je prostriedok procesnej obrany (pozri komentár

k § 149). Popretie skutkových tvrdení protistrany podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania
(§ 153 a 154). Z ust. § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia
skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za
podmienok uvedených v ust. § 151 ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia.
Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových

tvrdení (§ 150 ods. 1 CSP). Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany,
nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.
Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie (napr.
o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť iba konkludentný nesúhlas
strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Pri interpretácii ustanovenia § 151 CSP zároveň

prichádza do úvahy, že súd môže postupovať podľa ust. § 150 ods. 2 CSP aj vo vzťahu k strane, ktorá
popiera skutkové tvrdenia protistrany. Súd je oprávnený vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení, a to
aj za tým účelom, aby korigoval nedostatočne substancované popretie skutkových tvrdení protistrany.
Inými slovami, ak strana poprela skutkové tvrdenia protistrany, avšak neuviedla vlastné tvrdeniasubstancovane (teda tvrdenia podstatné a rozhodujúce), súd ju môže na doplnenie predmetných tvrdení
vyzvať . (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 619-621).

17. S poukazom na vyššie uvedené východiská vyvodzovania skutkových zistení súdom odvolací súd
dospel k záveru o dôvodnosti odvolacích námietok žalobcu. Samotný proces identifikácie sporných
a nesporných skutkových tvrdení strán sporu a naň nadväzujúceho hodnotenia dôkazov súdom prvej
inštancie vykazuje také nedostatky, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie pôsobí prehnane
formalisticky až arbitrárne.

18. V posudzovanom prípade možno dať za pravdu súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o jeho východiská
ohľadom bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ako aj pokiaľ ide o jeho záver o tom, že
v posudzovanej veci niesol tieto bremená (že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke a na jej základe
žalovanému aj reálne predmet pôžičky poskytol – odovzdal). Súd prvej inštancie vyhodnotil skutkové
tvrdenie žalobcu o uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke datovanej dňa 09.03.2022 za nesporné
a vykonanými dôkazmi zároveň preukázané. Zároveň však vyhodnotil skutkové tvrdenie žalobcu, že

na podklade tejto zmluvy žalobca prenechal žalovanému peňažné prostriedky v sume 37.000,- eur
za sporné a žalobcom nepreukázané. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pochybil
už v prvotnom určení ne/spornosti skutkových tvrdení strán. Žalobca v žalobe tvrdil, že na podklade
predmetnej zmluvy o pôžičke zo dňa 09.03.2022 prenechal žalovanému peňažnú sumu 37.000,- eur.
Naproti tomu žalovaný po celý priebeh konania na súde prvej inštancie a rovnako aj v odvolacom

konaní tvrdil, že mu žalobca na základe tohto právneho úkonu (zmluvy o pôžičke zo dňa 09.03.2022)
neposkytol žiadne peňažné prostriedky. Zároveň však žalovaný uviedol, že medzi ním a žalobcom
vznikol obligačno-právny vzťah avšak predo dňom 09.03.2022, v ktorom žalobca vystupoval ako
veriteľ a žalovaný ako dlžník a právny úkon zo dňa 09.03.2022 označený ako zmluva o pôžičke mal
deklarovať len tú skutočnosť, že žalovaný mal voči žalobcovi pohľadávku (žalovaný mal zrejme na mysli

záväzok). Napokon žalovaný tvrdil, že žalobcovi poskytol plnenie v sume 2.000,- eur, avšak nie titulom
plnenia pôžičky zo dňa 09.03.2022. Súd prvej inštancie teda rezignoval na kvalitu popretia skutkového
tvrdenia žalobcu - o prenechaní sumy 37.000,- eur žalovanému na základe zmluvy o pôžičke zo dňa
09.03.2022 - zo strany žalovaného v zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP a bez ďalšieho považoval predmetné
skutkové tvrdenie žalobcu za sporné (§ 151 ods. 1 CSP a contrario). Žalovaný, ako už bolo vyššie

uvedené, však neuviedol úplne vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ak popierajúc
skutkové tvrdenie žalobcu, že prevzal peňažnú sumu 37.000,- eur na základe zmluvy o pôžičke zo dňa
09.03.2022, tvrdil, že medzi ním a žalobcom bol iný obligačný vzťah, v ktorom mal žalobca rovnako
postavenie veriteľa a žalovaný rovnako postavenie dlžníka, na podklade ktorého vzťahu žalobcovi
poskytol žalobcovi plnenie v sume 2.000,- eur a predmetná zmluva o pôžičke zo dňa 09.03.2022 len

tento vzťah deklarovala. Žalovaný teda bližšie neuviedol skutkové tvrdenia týkajúce sa ním tvrdeného
obligačného vzťahu medzi stranami, a tento vzťah tak úplne a pravdivo neopísal.
19. Odhliadnuc od žalobcom namietanej protirečivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvej
inštancie [na jednej strane súd prvej inštancie v rámci skutkových zistení vychádzal z toho, že medzi
stranami bola uzavretá dňa 09.03.2022 zmluva o pôžičke a že žalobca poskytol žalovanému krátkodobú

finančnú pôžičku vo výške 37.000,- eur, peňažné prostriedky v sume 37.000,- eur (viď odseky č.15
a č. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku), avšak na strane druhej žalobu zamietol, keďže nemal
za preukázané vznik zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, keďže žalobca neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie tvrdenia o prenechaní predmetu pôžičky žalovanému) odvolací súd považoval
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie za prehnane formalistické v rozpore s princípmi logiky. V tejto

rovine sa odvolací súd stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu vychádzajúcou z ním označených
a citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR, hoci tieto rozhodnutia netvoria
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), avšak východiskovo možno
tieto rozhodnutia pre účely problematiky hodnotenia dôkazov primerane vztiahnuť aj na civilný sporový
proces upravený CSP (takmer identické znenie ust. § 132 zákona č. 99/1963 Zb. Občanský soudní řád

a ust. § 191 ods. 1 CSP) a vychádza z nich aj odborná spisba, na ktorú odkazoval žalobca v odvolaní.
Ako namietal žalobca, súd prvej inštancie hodnotil ním predložený listinný dôkaz - predmetnú zmluvu
opôžičkedatovanúdňa09.03.2022vrozporesjejjazykovýmvyjadrením,keďponechalbezpovšimnutia
jej ustanovenie o tom, že žalobca poskytol dňa 09.03.2022 žalovanému krátkodobú finančnú bezúročnú
pôžičku vo výške 37.000,- eur. Týmto ustanovením obidvaja účastníci zmluvy o pôžičke deklarovali

(písomne potvrdzovali) skutočnosť, že žalobca predmet pôžičky dňa 09.03.2022 (37.000,- eur) už dňa
09.03.2022 pred podpisom listiny poskytol. Súd prvej inštancie však bez toho, aby žalovaný vysvetlil
dôvod, prečo podpísal spornú listinu (žalovaný nepoprel pravosť svojho podpisu na listine), v ktorej
obsahu sám deklaroval poskytnutie sumy 37.000,- eur žalobcom (teda prevzatie tejto sumy žalovaným)a zároveň svoj záväzok predmet pôžičky 37.000,- eur žalobcovi vrátiť do 25.03.2022, považoval dôkaz
spornou listinou za nedostatočný na preukázanie tvrdenia žalobcu o poskytnutí peňažnej sumy 37.000,-
eur žalovanému. Aj keď možno dať súdu prvej inštancie za pravdu, že výber peňažných prostriedkov

celkovo v sume 37.000,- eur (rovnajúcej sa sume pôžičky) z bankového účtu žalobcom, teda jeho
dispozícia s takouto peňažnou sumou, sama o sebe nepreukazuje jej odovzdanie žalovanému titulom
zmluvy o pôžičke zo dňa 09.03.2022, táto skutočnosť v spojení s časom uskutočnenia týchto výberov
(dňa 03.03.2022 v sume 10.000,- eur a dňa 09.03.2022 v sume 27.000,- eur) je však spôsobilá s ďalšími
dôkazmi podporiť záver o pravdivosti tvrdení žalobcu, že ku dňu 09.03.2022 peňažnú sumu 37.000,-

eur žalovanému odovzdal. Súd prvej inštancie sa zároveň dostatočne nevyporiadal s ďalším žalobcom
predloženým listinným dôkazom spísaným nesporne žalovaným – potvrdením zo dňa 03.04.2022,
v ktorom obidve strany svojim podpisom potvrdili, že žalobca prevzal od žalovaného sumu 2.000,-
eur ako splátku krátkodobej finančnej pôžičky a deklarovali záväzok žalovaného zvyšnú časť pôžičky
v sume 37.000,- eur vrátiť žalobcovi do 31.12.2023 v nepravidelných splátkach do 31.08.2023 minimálne
v sume 15.000,- eur. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevyhodnotil ani ako potvrdzujúci vznik žalobcom

tvrdeného reálneho kontraktu (zmluvy o pôžičke zo dňa 09.03.2022), ani ako potvrdzujúci existenciu
iného záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami. Hoci zostatok dlhu žalovaného po splatení sumy
2.000,- eur žalobcovi nekorešponduje so zostatkom záväzku žalovaného podľa zmluvy o pôžičke zo dňa
09.03.2022 (podľa tejto by mal byť zostatok dlhu žalovaného po splatení sumy 2.000,- eur zodpovedať
sume 35.000,- eur a nie sume 37.000,- eur), súd prvej inštancie ponechal bez povšimnutia, že tento

listinný dôkaz rovnako nasvedčuje tomu, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o pôžičke, a to
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. V spore však ani jedna strana sporu neprodukovala
určité individualizované skutkové tvrdenie o inej zmluve o pôžičke uzavretej medzi stranami, čase jej
uzavretia, jej predmete, splatnosti a výške záväzku dlžníka. Tvrdenia žalovaného v rámci jeho obrany
v spore za takéto tvrdenia nebolo možné považovať.

20. Ak aj napriek uvedenému mal súd prvej inštancie určité pochybnosti o kauze záväzkovo-právneho
vzťahu medzi stranami (žalovaný tento nepopieral), nevyužil však už možnosť vyzvať strany na
doplnenie ich skutkových tvrdení podľa ust. § 150 ods. 2 CSP, a tým tieto pochybnosti odstrániť, či
potvrdiť (umocniť).
21. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že vytknuté hodnotenie dôkazov

prvej inštancie má také závažné nedostatky, že vo svojom dôsledku predstavujú porušenie práv
garantovaných ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, teda práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b)
CSP]. Pochybenia takéhoto charakteru by nemal naprávať odvolací súd, ktorý je spravidla určený na
to, aby náležite vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach. Preto potom odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I. v merite veci, ako aj v závislom výroku II. o nároku na

náhradu trov konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP).
22.Vďalšomkonanísúdprvejinštancie,viazanývyslovenýmprávnymnázoromodvolaciehosúdu(§391
ods. 2 CSP), náležite aplikuje ust. § 151 CSP a za týmto účelom eventuálne požiada strany o doplnenie

ďalších skutkových tvrdení v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP a po prípadnom doplnení dokazovania
vyvodí skutkové zistenia vyplývajúce zo zhodných (nesporných) tvrdení strán a zároveň z dôkazov,
ktoré vyhodnotí v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP, vec opätovne právne posúdi
a nanovo rozhodne. Pre úplnosť, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu v závere odvolania (bod
V. odvolania), odvolací súd poukazuje na to, že súd je v civilnom sporovom konaní viazaný žalobným

návrhom (§ 216 ods. 1 CSP), teda žalobcovi nemôže priznať nielen iné plnenie, ako požadoval (napr.
nepeňažné miesto peňažného), ale ani na základe iného ako žalobcom tvrdeného skutkového stavu.
Napokon súd prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí vo veci aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].