Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoP/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8724203872
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8724203872.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Har Tzvi v právnej veci navrhovateľky - osoby oprávnenej
z výživného: L. K., V.. XX.XX.XXXX, P. X. R. XXX/XX, T. P., proti osobe povinnej z platenia výživného:
R. K., V.. XX.XX.XXXX, B. P. I. I., X., B. M. X/X, právne zastúpená: Mgr. Marek Tauber, advokát so
sídlom Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, v konaní o určenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní
osoby povinnej z platenia výživného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 16Pc/25/2024-63 zo
dňa 26.03.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I., II., IV.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Navrhovateľka ako oprávnená z výživného podala návrh na určenie výživného zo strany odporkyne -
povinnej z výživného. Ako dôvod uviedla, že výška výživného sa nemenila viac ako 12 rokov. Zdôraznila,
že povinná si prestala plniť voči nej vyživovaciu povinnosť po skončení strednej školy, i keď oprávnená
stále nebola schopná sama sa živiť. Od 03.09.2024 je oprávnená študentkou na Q. C. L. I., pričom došlo

k zásadnej zmene pomerov na jej strane, ale aj na strane povinnej. Žiadala, aby súd zaviazal povinnú
prispievať na výživu oprávnenej sumou 700 eur mesačne od právoplatnosti rozsudku.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“ alebo „súd prvej inštancie“)
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd z a v ä z u j e osobu povinnú z výživného R. K. prispievať na výživu osobe oprávnenej z
výživného L. K. sumou 350,- eur mesačne, počnúc dňom podania návrhu 23.9.2024, ktoré výživné je
splatné vždy do 15.-ho dňa toho ktorého mesiaca k rukám osoby oprávnenej z výživného.

II. Zaostalé výživné za obdobie od 23.9.2024 do 31.3.2025 v sume 738,30 eur je osoba povinná z
výživného uhradiť osobe oprávnenej z výživného v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.

IV. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“3. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1
zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného

mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).

4. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že oprávnená je študentkou L. Š. Q. C. L. I.N.
od septembra 2024. Po ukončení strednej školy nepokračovala v štúdiu, pracovala v zahraničí po
dobu 6 mesiacov, a preto pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok o určení výživného zo

dňa 30.11.2012 v sume 100 eur mesačne bolo neúčinné. Navrhovateľka preukázala, že po nástupe
do X. ročníka vysokej školy študuje dennou formou, býva na internáte, za ktorý hradí sumu ročne
930 eur, čo vyplýva aj z predloženého potvrdenia Q. C.. Ďalej má zvýšené výdavky na stravu, kvôli
zdravotným problémom si kupuje bezlepkové potraviny, čo predstavuje cca 100 eur týždenne. Aj keď
oprávnenejnebolodiagnostikovanéochorenie-celiakia,súdvzaldoúvahyzvýšenévýdajenazakúpenie
bezlepkových potravín, pretože táto forma stravovania zvyšuje zdravotný komfort oprávnenej. Do I.

oprávnená chodieva autom, náklady na PHM má 250 eur mesačne, býva v spoločnej domácnosti
s otcom, ktorý hradí náklady na nájomné v sume 250 eur mesačne, uhrádza daň z nehnuteľnosti,
poplatky za komunálny odpad. Oprávnenej otec prispieva sumou cca 200 eur mesačne. Oprávnená v
súčasnosti nebrigáduje, v minulom roku pracovala 6 mesiacov v I., kde si zarobila finančné prostriedky
vo výške 11.000 eur, avšak investovali ich do opravy bytu v rodinnom dome, v ktorom momentálne býva.

Oprávnená si dobíja v letnom semestri ISIC sumou 20 eur týždenne, stravuje sa v škole, obed s večerou
stojí cca 7 eur; ostatné výdavky sú bežného charakteru týkajúceho sa ošatenia, obuvi, voľnočasových
aktivít, zdravotného ošetrenia, nákladov na lieky a pod. V súčasnosti nie je v možnostiach oprávnenej
privyrábať si prácou na dohodu alebo formou brigád, nakoľko štúdium dennou formou si vyžaduje plne
sa venovať učeniu.

Súdprvejinštancienebraldoúvahyvýdavkyoprávnenejtýkajúcesadovolenky,nákladovnaPHM,servis
auta, poistku auta. V tomto sa súd stotožnil s právnym zástupcom povinnej, že dochádzanie do školy
autom je istým spôsobom nadštandard, čo nemožno považovať za bežnú formu dochádzky do školy.
Doprava z miesta bydliska oprávnenej do I. nie je komplikovaná.
Povinnápracujevzahraničí.Zopisumzdovýchlistínvyplýva,žezamesiace3/2024až10/2024jejpríjem

predstavoval celkom sumu 17.040 eur. Ďalej bola vedená na úrade práce, kde jej bola poskytovaná
dávkavnezamestnanostizaobdobie,kedyniejezamestnaná.Tátopriemernemesačnečinísumu1.230
eur. Priemerný mesačný zárobok povinnej za obdobie rokov 2024-2025 činí sumu 1.850 eur zohľadňujúc
dobu počas roka, kedy povinná pracuje a kedy je poberateľkou podpory v nezamestnanosti. Povinná za
bývanie hradí v nájomnom byte sumu 400 eur mesačne, jedná sa o celoročnú položku, ktorú si hradí

aj v čase, pokiaľ v I. nepracuje. Za elektrinu platí 41 eur mesačne, poistenie 10 eur mesačne; poplatky
za telefón, internet, strava okolo 500 eur; hygienické potreby 150 eur mesačne; spláca spotrebný úver
v sume 220 eur mesačne. Iné vyživovacie povinnosti povinná z výživného nemá.
Súd prvej inštancie určil výživné zo strany povinnej v sume 350 eur. Vychádzal z čistej priemernej
mesačnej mzdy vo výške 1.850 eur mesačne. V prípade tzv. tabuľkového určenia výpočtu výživného pri

1 dieťati študujúcom na vysokej škole to činí 26 % z čistého mesačného príjmu, t.j. 481 eur. Takáto suma
by však nezodpovedala spotrebnému charakteru výživného, nakoľko neboli preukázané takéto vysoké
výdavky na strane oprávnenej. Súd prvej inštancie má za to, že suma 350 eur mesačne zodpovedá časti
výdavkov oprávnenej, ktoré je potrebné hradiť zo strany povinnej. Na ostatných výdavkoch sa podieľa
aj otec oprávnenej, nakoľko s ním žije oprávnená v spoločnej domácnosti. Súd určil výživné odo dňa

23.09.2024.
V bode 21. odôvodnenia rozhodnutia vypočítal dlžné výživné za obdobie od 23.09.2024 do 31.03.2025
tak, že odpočítal sumy, ktoré povinná uhradila na bežnom výživnom a takisto sumy, ktorými prispela
oprávnenej navyše. Povinná od septembra 2024 hradí oprávnenej výživné v sume 150 eur mesačne,
okremvýživnéhoprispelaoprávnenejsumou200eurnaVianoce,príspevoknainternátvovýške135eur,

uhradila kozmetiku v hodnote 80 eur, kaderníka v hodnote 100 eur, a teda navyše prispela oprávnenej
sumou 515 eur. Dlžné výživné tak predstavuje sumu 738,30 eur, ktoré je povinná uhradiť oprávnenej v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh oprávnenej súd zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

III. Obsah odvolania osoby povinnej z výživného a vyjadrenia oprávnenej6. Proti výrokom I., II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
povinná. Poukázala, že súd nesprávne vychádzal z príjmu 1.850 eur mesačne, nakoľko túto sumu
dosahuje len počas mesiacov marec až október, čo preukázala listinnými dôkazmi, v ostatnej časti

roka je nezamestnaná a poberá dávku v nezamestnanosti, takže nemá počas celého roka mesačný
príjem 1.850 eur. Namietala, že oprávnená žiadnou chorobou netrpí a nebol dôvod priznávať jej zvýšené
výdavky na bezlepkovú stravu. Rozhodnutie súdu o otázke určenia výživného je v rozpore s ust. § 75
ods. 1 Zákona o rodine. Oprávnená nepreukázala, že by mesačné výdavky predstavovali sumu 700 eur
mesačne, čo by odôvodňovalo platiť výživné každému rodičovi po 350 eur tak, ako to určil súd prvej

inštancie. Povinná nesúhlasí s tým, že o trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, a to tak, že
žiadnemu z účastníkov konania ich náhradu nepriznal, nakoľko konanie sa mohlo začať i bez návrhu.
Takéto odôvodnenie je v rozpore so zákonom, pretože predmetom je výživné na plnoletú osobu. Takéto
konanie možno začať len na návrh. Súd o trovách konania mal rozhodnúť analogicky v súlade s §
255 ods. 1, 2 CSP. Zmyslom tohto ustanovenia a pri takomto rozhodnutí súdu mala byť povinnej voči
oprávnenej priznaná náhrada trov konania v rozsahu 16,67 %. Povinná mala totiž úspech vo veci vo

výške 58,33 % a oprávnená mala úspech vo veci vo výške 41,66 %, keďže oprávnená žiadala zvýšiť
výživné o 600 eur oproti poslednej právnej úprave a súd zvýšil výživné o 250 eur oproti poslednej právnej
úprave.

7. K odvolaniu povinnej zaslala vyjadrenie oprávnená. Má za to, že z rozsudku jasne vyplýva, ako

súd zohľadnil skutkový stav, zhodnotil predložené dôkazy, aj právne argumenty strán. Súd správne
vyhodnotil príjem povinnej ako priemerný ročný príjem, a nielen príjem za konkrétne mesiace. Je
pravdou, že povinná pracuje len časť roka, avšak v čase zamestnania poberá nadpriemernú mzdu,
uvádza cca 1.800 eur mesačne, z ktorej má možnosť vytvárať si rezervy. Pokiaľ je zvyšok roka
nezamestnaná, nejde o objektívnu prekážku, ale o výsledok jej rozhodnutia, čo nezbavuje rodiča

povinnosti podieľať sa na výžive dieťaťa. Navyše povinná má prístup k dávkam v nezamestnanosti,
čo tvorí časť jej disponibilných príjmov. V rozsudku je uvedené, že za obdobie, kedy nie je povinná
zamestnaná, jej dávka v nezamestnanosti činí priemerne mesačne sumu 1.230 eur. Navyše jej
zamestnávateľ každoročne vypláca aj trinásty a štrnásty plat, čo výrazne zvyšuje jej ročný príjem.
Povinná tak počas zamestnania získava viac ako bežný mesačný príjem, čím má možnosť pokryť aj

vyživované povinnosti voči nezaopatrenému dieťaťu počas zvyšku roka. Oprávnená zdôrazňuje, že
výživné sa neurčuje podľa aktuálneho mesačného príjmu, ale podľa celkových schopností a možností
rodiča,vrátanepravidelnýchbenefitov,akosúodmeny,trinásteaštrnásteplaty,čiinépríjmy.Kvýdavkom
na bezlepkovú diétu oprávnená uvádza, že má dlhodobo zdravotné ťažkosti spojené s konzumáciou
lepku, tieto problémy pretrvávajú aj napriek tomu, že jej nebola oficiálne diagnostikovaná celiakia alebo

intolerancia lepku. Zdravotné ťažkosti sú však reálne a majú priamy vplyv na jej stravovanie, na základe
odporúčania odborníkov preto dodržiava bezlepkovú diétu, ktorá jej pomáha zlepšiť zdravotný stav. Bez
ohľadu na konkrétnu diagnózu zdôrazňuje, že stravovanie je nevyhnutná životná potreba, potraviny, či
už bežné alebo bezlepkové, sú dnes finančne náročné pre každého, preto nie je rozhodujúce či ide o
špeciálnu stravu alebo nie, ide však o zásadné výdavky.

K odvolacej námietke povinnej ohľadom jej návrhu na výživné vo výške 700 eur oprávnená uvádza,
že študuje denne na vysokej škole mimo bydliska, býva na internáte, nemá iný príjem, predchádzajúca
brigáda jej pomohla s rekonštrukciou bytu, v ktorom býva. Súd prvej inštancie jej návrh na výživné vo
výške 700 eur mesačne vyhodnotil s prihliadnutím na príjmy a možnosti oboch rodičov. Poukázala na
ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Zároveň uviedla, že žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, ktorý

sa o ňu stará, živí ju, zabezpečuje bežné výdavky, z vlastných prostriedkov jej poskytuje aj vreckové.
Teda súd prihliadol aj na osobnú starostlivosť zo strany otca. Výživné preto nie je rovnaké pre oboch
rodičov a nemožno porovnávať plat jej otca vo výške 900 eur mesačne s platom povinnej, ktorá počas
väčšiny roka poberá sumu 1.800 eur mesačne, vrátane trinásteho a štrnásteho platu. Poukázala, že v
súlade s § 62 ods. 2 Zákona o rodine má dieťa právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. V tomto

prípade je zrejmé, že povinná má vyššiu životnú úroveň a lepšie zárobkové povinnosti než jej otec, čo
je v súlade so zásadou spravodlivého rozdelenia výživného medzi rodičmi. Oprávnená má za to, že
výživné určené súdom vo výške 350 eur je primerané a dokonca priaznivejšie v prospech odporkyne,
než aké by malo byť určené podľa tabuľkového určenia výpočtu výživného.
K odvolacej námietke ohľadom trov konania oprávnená konštatovala, že podľa § 155 CMP sa konanie

o výživnom plnoletej osoby začína výlučne na návrh, a teda priamo sa v tomto prípade neuplatňuje ust.
§ 52 CMP. Napriek tomu jednoznačne trvá na tom, že rozhodnutie súdu o tom, aby si každý účastník
znášal trovy konania sám, bolo vecne správne, primerané a v plnom súlade so špecifikom tohto typu
konania. Povinná nesprávne argumentuje analogickým použitím § 255 CSP, ktorý je určený pre typickésporové konanie, najmä majetkového charakteru, kde je možné presne určiť úspešnú a neúspešnú
stranu. V konaniach o výživnom však nejde o klasický spor, ide o špecifické mimosporové konanie,
ktorého podstatou je ochrana životných potrieb nezaopatrenej osoby. Určenie výživného, ktoré súd

priznal, potvrdzuje, že jej návrh nebol bezdôvodný. Navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny.

8. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania neboli súdu zaslané.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 2 ods.
1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj ako „CMP“), v spojení s ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“) preskúmal napadnuté
rozhodnutie podľa zásad uvedených v § 62 a nasl. CMP; bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď

deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že
boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, a z tohto skutkového

stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby ho opätovne uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako
odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí. Podľa
ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich
organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné skutkové zistenia a

stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR sp. Zn. 5Obdo/98/2018 zo
dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden
celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

12.Odvolacísúdpreberásúdomprvejinštanciezistenýskutočnýstavveci.Odvolacísúdnenašieldôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov súdu odchýliť. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za
vecne správny, jeho správnosť argumentuje nasledovne.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku i
argumenty predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na dané
skutkové okolnosti pre určenie výživného v zmysle návrhu navrhovateľky.

14. Vo vzťahu k odvolacím námietkam, odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.
právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka

konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

15. Odvolací súd poukazuje, že vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá v zmysle § 62 ods. 1
Zákona o rodine do momentu, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Zákon o rodine bližšie nedefinuje,
kedy dieťa nadobúda schopnosť samé sa živiť, obsah tohto pojmu závisí vždy od individuálnych
okolností konkrétneho prípadu. Všeobecne je v právnej teórii i súdnej praxi prijímaný názor, že dieťanadobúda schopnosť samé sa živiť, ak je schopné samostatne z vlastných zdrojov uspokojovať
všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť naplnila požiadavku trvalosti tohto
stavu; príjem náhodného charakteru, nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti samostatne

sa živiť. Trvanie vyživovacej povinnosti nie je viazané na dosiahnutie určitej vekovej hranice, ani na
dosiahnutie plnoletosti. Dosiahnutie plnoletosti má význam z hľadiska aplikovania určitých osobitností
v oblasti procesného práva, aj hmotného práva, avšak táto skutočnosť je irelevantná pre určenie
trvania vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Pri určovaní vyživovacej povinnosti a zároveň jej
trvaní je potrebné si vymedziť, že oprávneným je dieťa ako potomok v prvom stupni. Pritom pojem

„dieťa“ nemožno stotožňovať s pojmom „maloletý“ ako to robí Dohovor o právach dieťaťa v čl. 1,
resp. viazať zánik práva na výživu dieťaťa na konkrétny rok života oprávneného ako je to uvedené
v zákone č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa v znení neskorších predpisov. V jeho zmysle štát
poskytuje dávky len na dieťa, ktoré kumulatívne spĺňa množinu zákonom stanovených podmienok a
patrí medzi ne aj nepresiahnutie 25 roku veku dieťaťa. Takéto obmedzenie Zákon o rodine nepozná,
a nemožno k nemu dospieť ani výkladom. Zákon o rodine neurčuje žiadny konkrétny vekový cenzus

pre zánik vyživovacej povinnosti. Rodičia sa tejto povinnosti absolútne nemôžu zbaviť ani pokiaľ by boli
úplne nemajetní, s množstvom detí či dokonca žijúci ako osoby bez strechy nad hlavou. Rodičovská
vyživovacia povinnosť v zákone vzniká narodením dieťaťa alebo právoplatnosťou rozhodnutia o určení
otcovstva alebo osvojením. Dosiahnutím plnoletosti vyživovacia povinnosť rodičov nezaniká, pokiaľ
dieťa s rôznych dôvodov nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť. Zánik vyživovacej povinnosti

je viazaný na schopnosť dieťaťa samostatne sa trvalo živiť a uspokojovať všetky nevyhnutné svoje
životné náklady, a to z vlastných zdrojov. Do doby trvania vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu (už aj
plnoletému) sa považuje aj štúdium ako sústavná príprava na povolanie na strednej a vysokej škole, či
nadstavbové štúdium. Pritom štúdium musí mať znaky „sústavnosti a cieľavedomosti“.

16. Oprávnená predložila súdu prvej inštancie potvrdenie Q. C. L. I., Y. Z., že v akademickom
roku 2024/2025 je riadnou študentkou X. ročníka štúdia študijného programu T. Y. - denná forma,
bakalársky, I. stupeň so štandardnou dĺžkou štúdia 3 roky, s dátumom začiatku štúdia dňa 03.09.2024
a predpokladaným dátumom ukončenia štúdia: jún 2027.

17. Štandardná vyživovacia povinnosť k dieťaťu zaniká ukončením prípravy dieťaťa na jeho budúce
povolanie, čím treba rozumieť najmä ukončenie štúdia. Pokiaľ dieťa študuje dennou formou a pracuje
brigádnicky, tak vyživovacia povinnosť je daná. Pri akomkoľvek štúdiu treba rozlišovať, či ide o štúdium,
ktoré smeruje k nadobudnutiu nevyhnutnej spôsobilosti výkonu budúceho povolania, alebo ktoré je
len doplnením jeho vzdelania (kurzy). Vo všeobecnosti platí, že plnoleté dieťa, ktoré ukončilo druhý

stupeň vysokej školy je schopné samostatne sa živiť, pritom nie je podstatné či sa zamestná vo svojom
vyštudovanom odbore alebo na inom pracovnom mieste.

18. Obaja rodičia oprávnenej sú povinní v zmysle ustanovení Zákona o rodine podieľať sa na jej výžive
až do času, kým nebude schopná sama sa živiť, a to každý z rodičov podľa svojich možností, schopností

a majetkových pomerov. Otec oprávnenej si vyživovaciu povinnosť voči nej plní čiastočnou osobnou
starostlivosťou a starostlivosťou o domácnosť, keďže bývajú spolu. Oprávnená aj otec sa spolupodieľajú
na poplatkoch za bývanie, otec prispieva oprávnenej sumou 200 eur mesačne.

19. V odvolaní povinná namietala, že súd prvej inštancie pri určení výšky výživného vychádzal z

čistého priemerného mesačného príjmu vo výške 1.850 eur, pričom nezohľadnil, že matka takýto príjem
má len počas mesiacov marec až október a v ostatnej časti roka je nezamestnaná, poberá dávku v
nezamestnanosti.

20. Povinná pracuje v I. ako H. L. I., a to sezónne od marca do októbra s príjmom cca 1.800 eur v čistom.

V ostatných mesiacoch roka je vedená na úrade práce a poberá dávku v nezamestnanosti priemerne
vo výške 1.230 eur mesačne. Súd prvej inštancie za obdobie roku 2004 a 2005 tak stanovil priemerný
čistý mesačný zárobok povinnej na sumu 1.850 eur.

21. Odvolací súd argumentuje, že určenie výšky vyživovacej povinnosti súdom v prípade, ak sa účastníci

nedohodli, vychádza zo skutočnosti, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností,možnostíamajetkovýchpomerov,ažedieťamáprávopodieľaťsanaživotnejúrovnirodičov.
Z uvedeného vyplýva, že vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu majú obaja rodičia dieťaťa pričom platí,
že súd individuálne skúma schopnosti, možnosti a majetkové pomery každého z rodičov. Pod pojmom„schopnosti a možnosti“ sa nerozumie len čistý priemerný mesačný príjem rodiča, ale súd komplexne
posudzuje jeho možnosti. Je to tak z dôvodov, aby sa rodič nemohol zbavovať vyživovacej povinnosti
voči dieťaťu napr. tým, že príjme finančne nevýhodnejšie zamestnanie alebo sa stane dobrovoľne

nezamestnaným, príp. sa zbavuje svojho majetku. Možnosti a schopnosti rodičov sa posudzujú vo
vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Ide o osobné právo
každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne, na
základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb dieťaťa vyjadruje požiadavku, aby plnením
vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Miera

potrieb dieťaťa je rôzna, závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, zdravotného stavu a podobne.
V tejto súvislosti nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú a duševnú
vyspelosť toho-ktorého dieťaťa, a potreby detí v istom veku sa môžu odlišovať. Celkové mesačné
náklady na dieťa predstavujú všetky výdavky, ktoré zabezpečujú aspoň základné potreby dieťaťa, ako
napr. strava, ošatenie, zdravotná starostlivosť a pod.

22. Odvolací súd dáva do pozornosti, že plnenie vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu je jednou
z najzákladnejších rodičovských povinností a povinný rodič by mal vyvinúť všetko úsilie, aby dokázal
zabezpečiť výživu svojich detí. Plnenie vyživovacej povinnosti má zo zákona prednosť pred inými
výdavkami povinnej osoby (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine).

23. Povinná tiež namietala, že oprávnená nepreukázala, že jej oprávnené mesačné výdavky sú v sume
700 eur mesačne, čo by odôvodňovalo platiť výživné každému z rodičov po 350 eur mesačne tak, ako
to určil súd v napadnutom rozhodnutí.

24. Odôvodnené potreby dieťaťa, respektíve ich finančnú náročnosť, je možné všeobecne odvodzovať

od veku dieťaťa. Oprávnená ako študentka vysokej školy, ktorá sa pripravuje na svoje budúce povolanie
na prvej vysokej škole a nie je schopná sama sa živiť, má odôvodnené výdavky na stravu v škole, na
stravu mimo školy; na bývanie na internáte, na pomernú časť nákladov za bývanie; na školské pomôcky,
na kúpu literatúry potrebnej na štúdium, športové mimoškolské aktivity; na oblečenie, obuv, drogériu,
lieky, na kaderníka; na kultúrne vyžitie; výdavky spojené s cestovaním do miesta štúdia.

25. Odvolací súd konštatuje, že výživné pre dieťa slúži nielen na uspokojovanie všetkých odôvodnených
hmotnýchpotrieb,akojejedlo,ošatenie,obuvapodobne,aleajďalšíchodôvodnenýchpotriebdôležitých
pre výchovu a vývoj dieťaťa, jeho kultúrne, rekreačné potreby a podobne. Ak sú reálne možnosti
oprávnených rodičov väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné,

ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Z
charakteru výživného ako dávky zročnej do budúcnosti vyplýva, že nemožno všetky výdavky preukázať,
keďže budú vznikať až v budúcnosti.

26. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (bod 18.) špecifikoval, ktoré výdavky oprávnenej

považoval za odôvodnené a nevyhnutné, a aj tie, ktoré nebral do úvahy.

27. V metodike pre výpočet výživného rodičov k deťom, tzv. tabuľkové výživné, uverejnenej na https://
www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/rodinnopravna-agenda/ sa uvádza: „Základným kritériom pre
určenie výšky výživného sú na strane oprávneného dieťaťa jeho odôvodnené potreby. Možnosť

uspokojovania potrieb dieťaťa je všeobecne závislá od objektivizovanej životnej úrovne rodičov. Čím
vyššia je životná úroveň povinného rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby
oprávneného dieťaťa. Inak povedané, odôvodnené potreby majú byť tiež odrazom životnej úrovne.
Pojem životná úroveň však nie je pojmom právnym, ale ide o kategóriu ekonomickú a sociologickú, ktorú
možno zadefinovať ako určitý stupeň uspokojovania životných potrieb subjektu, pričom tieto potreby

chápeme širšie ako len základné potreby. Patria tam všetky potreby, ktoré sa človek ako sociálna bytosť
snaží uspokojiť“. ( in DUFALOVÁ, L.: Kritériá pre určenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, In:
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2018, str. 49-50).

28. Každé dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Porovnanie životnej úrovne

rodiča a dieťaťa je založené na porovnaní dostupnosti uspokojovania potrieb rodiča a potrieb dieťaťa
pri danej finančnej dispozícii. O rovnakú životnú úroveň potom pôjde, ak budú potreby rodiča a potreby
dieťaťa dostupné rovnakou mierou. Ani tu sa však nedá uvažovať exaktne, ale skôr v kategóriách ako
je núdza, skromné pomery, nižší alebo stredný štandard, nadštandard, či luxus. Potreby dieťaťa súzásadne ovplyvňované všeobecne jeho vekom, stabilizáciou. Pri zohľadňovaní odôvodnených potrieb
je nutné prihliadať aj na výchovnú úlohu výživného, a nie je možné ho len limitovať na ekonomickú
kategóriu. Vyššia životná úroveň umožňuje napĺňať odôvodnené potreby vo väčšej miere. Dieťa môže

študovať na finančne náročnejšej škole alebo sa venovať viacerým voľnočasovým aktivitám, môže mať
zdravšiu a pestrejšiu stravu, kvalitnejšie oblečenie a pod.

29. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v súlade s kritériami pre určenie výšky výživného
v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine správne dospel k záveru, že je v možnostiach a schopnostiach

povinnej platiť oprávnenej výživné v sume 350 eur mesačne od podania návrhu.

30. Povinná nesúhlasila s tým, že o trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, správne mal
rozhodnúť analogicky v súlade s § 255 ods. 1 ods. 2 CSP.

31. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon

neustanovuje inak.

32. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

33. V mimosporových konaniach upravených CMP platí, vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných
ustanovení, zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý
z účastníkov si sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku,
a to v zmysle ust. § 55, umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom
na okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu

trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania na
náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, zároveň je však
potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspechu
v konaní.

34. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé. Pri hodnotení kritéria, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, by
nemal súd ako jediné kritérium zohľadňovať osobné a majetkové pomery účastníkov. Relevantné by mali
byť práve okolnosti prejednávanej veci. Tu je potrebné odlíšiť prípadné jednorazové obštrukcie, ktoré
vznikli zavineným konaním niektorého z účastníkov, kde je potrebné aplikovať ustanovenie § 54 CMP

(k tomu porovnaj komentár k predmetnému ustanoveniu).Okolnosti, keď je možné nárok na náhradu
trov konania priznať, môže zakladať napríklad konanie o rozvod manželstva podané na návrh manžela,
pričom zo strany manžela (navrhovateľa) ide o šikanózny návrh, pričom manželka sa k návrhu na rozvod
manželstva vyjadrí, s rozvodom manželstva nesúhlasí, dostaví sa na vytýčený termín pojednávania.
Manžel ako navrhovateľ sa na tento termín pojednávania nedostaví, svoju neúčasť neospravedlní včas

a vážnymi dôvodmi, pričom manželka vyhlásila, že netrvá na prejednávaní veci, príde v súlade s § 97
CMP k zastaveniu konania. Súd tiež môže pri aplikácii predmetného ustanovenia vyhodnocovať, ktorý z
účastníkov spôsobil, že konanie muselo prebehnúť.(LÖWY, Alexandra. § 55 [Moderačné právo súdu pri
náhrade trov konania]. In: SMYČKOVÁ, Romana, ŠTEVČEK, Marek, LÖWY, Alexandra, TOMAŠOVIČ,
Marek a kol. Civilný mimosporový poriadok. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 229.).

35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

36. V danom prípade, tak ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd nevzhliadol žiadne okolnosti,

pre ktoré by bolo spravodlivé priznať niektorému účastníkovi konania nárok na náhradu trov konania.
Pre prelomenie zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 52 CMP, ktorou sa v zásade riadia konania
podľa CMP sa vyžaduje existencia mimoriadnych okolností na strane účastníka konania, ktorá takýto
postup odôvodňuje. Ako bolo uvedené, tieto mimoriadne okolnosti môžu spočívať v šikanóznom, zjavne
bezdôvodnom návrhu. Takéto, ani iné mimoriadne okolnosti, ktoré by dôvodili priznať náhradu trov

konania niektorému z účastníkov podľa § 55 CMP v prejednávanom prípade súdom zistené a ani tvrdené
účastníkmikonanianeboli,apretoodvolacísúdrozhodol,žežiadenzúčastníkovnemánároknanáhradu
trov odvolacieho konania.37. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch I.,
II., IV. ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).