Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/61/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6625010116
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6625010116.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a Mgr. Ivany Datlovej, v trestnej veci obžalovaného A. B.,
pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného
zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. októbra 2025 v Banskej Bystrici odvolanie
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 40T/3/2025 zo dňa 22. mája 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s poukazom na § 280 ods. 2 Trestného poriadku zrušuje
rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 40T/3/2025 zo dňa 22. mája 2025 a vec obžalovaného
A. B., nar. XX. XX. XXXX v Banskej Bystrici, trvale bytom C. X, C. C., ktorý je trestne stíhaný pre
prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 09. 04. 2024 v čase okolo 11.25 hod. v meste D. na ulici A. č. XXXX/X, podišiel k bráne
k predmetného rodinného domu, kde opakovane zvonil E. F. G., ktorý vyšiel pred dvere domu a po
ich slovnom konflikte následne preliezol cez uzamknutú kovovú bránu o výške 160,5 cm, podišiel
k poškodenému, chytil ho za tričko pod krkom a sotil ho, v dôsledku čoho poškodený spadol chrbtom na
zem, kde následne opätovne preliezol bránu a z miesta odišiel, čím svojím konaním spôsobil E. F. G.,

nar. XX. XX. XXXX, odreniny kože na chrbte a narazený palec pravej ruky, ktoré si nevyžiadali liečbu
a práceneschopnosť a škodu poškodením hliníkového krytu zvončeka na kovovej bráne vo výške 50 Eur,

postupuje Okresnému úradu Lučenec na prejednanie ako priestupok.

o d ô v o d n e n i e :

Samosudkyňa Okresného súdu Lučenec rozsudkom sp. zn. 40T/3/2025 zo dňa 22. 05. 2025 uznala
obžalovaného A. B. za vinného zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.

1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že
dňa 09. 04. 2024 v čase okolo 11.25 h v meste D. na ulici A. č. XXXX/X, podišiel k bráne k predmetného
rodinného domu, kde opakovane zvonil E. F. G., ktorý vyšiel pred dvere domu a po ich slovnom konflikte
následne preliezol cez uzamknutú kovovú bránu o výške 160,5 cm, podišiel k poškodenému, chytil ho za
tričko pod krkom a sotil ho, v dôsledku čoho poškodený spadol chrbtom na zem, kde následne opätovne

preliezol bránu a z miesta odišiel, čím svojím konaním spôsobil E. F. G., nar. XX. XX. XXXX, odreniny
kože na chrbte a narazený palec pravej ruky, ktoré si nevyžiadali liečbu a práceneschopnosť a škodu
poškodením hliníkového krytu zvončeka na kovovej bráne vo výške 50,- Eur.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 56 ods. 3
Trestného zákona na peňažný trest vo výške 400,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad

úmyselného zmarenia peňažného trestu súd uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 1 mesiac. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiťpoškodenémuE.F.G.škoduvovýške50,-Eur.Podľa§288ods.2Trestnéhoporiadkusúdpoškodeného
E. F. G. so zvyškom jeho nároku na náhradu škody dokázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, a to
proti všetkým výrokom, ktoré neskôr písomne odôvodnil v podstate tým, že tak ako v prípravnom konaní,
v konaní pred súdom, aj naďalej zotrváva na tom, že sa necíti byť vinný zo skutku, spáchanie ktorého
sa mu kladie za vinu a má za to, že nielen v prípravnom konaní, ale aj v konaní pred súdom došlo k
nesprávnemuvyhodnoteniuvýsledkovvykonanéhodokazovaniaatýmajknesprávnemuposúdeniuveci

a následnému vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti voči jeho osobe. Napadnutý rozsudok nemôže
považovať za správny a čo je hlavné, predovšetkým za vydaný v súlade so základnými zásadami, na
ktorých je postavené vedenie a fungovanie celého trestného konania proti určitej konkrétnej osobe, t.j.
so zásadou stíhania len zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom podľa § 2 ods. 1
Trestného poriadku a následne hlavne z nej vyplývajúcich zásad vyjadrených v § 2 ods. 10 a § 2 ods.
12 Trestného poriadku, teda zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a zásadou vyhľadávaciu

a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že súd prvého stupňa v
odôvodnení svojho rozhodnutia selektívne vybral pri niektorých uskutočnených a v rozsudku citovaných
výpovediach len niektoré pasáže a neuviedol v nich z pohľadu obhajoby veľmi podstatné časti výpovedí,
ktoré reálne na hlavnom pojednávaní zazneli, a ktoré potvrdzujú ním po celý čas uvádzané skutočnosti,
a to že skutková podstata trestného činu porušovania domovej slobody naplnená byť nemohla. V

napadnutom rozsudku podľa jeho názoru relevantne zaznamenané jednotlivé výsluchy nie sú, pričom
mnoho, pre obhajobu potrebných skutočností, ktoré z úst jednotlivých svedkov reálne zazneli, tak môže
uniknúť pozornosti odvolacieho súdu. Z vykonaného dokazovania absolútne nezvratne vyplynulo, že
situácia, ku ktorej medzi poškodeným a jeho osobou došlo, vznikla na podklade toho, že poškodený
mal problém s tým, že mu na dvor padajú nejaké časti zo stromov v dôsledku ich orezávania, ktoré

uskutočňovala rodina H. na svojom susednom pozemku, a že chce, aby mu boli tieto konáriky a vetvičky
z dvora okamžite zozbierané. Túto skutočnosť potvrdil on, potvrdil ju samotný poškodený, potvrdila ju
svedkyňa H., svedkovia – príslušníci mestskej polície I. a C., ako aj svedkovia – príslušníci PZ J. a K..
Z vykonaného dokazovania taktiež úplne nespochybniteľne vyplynula skutočnosť, že hliadka mestskej
políciebolazostranypoškodenéhoprivolanázdôvodu,žepoškodenýchcel,abymubolizozáhradytieto

opadané časti stromov zozbierané, pričom svedok C. na hlavnom pojednávaní uviedol, že poškodený si
vyžadoval vymožiteľnosť práva asi v tom zmysle, že mali donútiť svedkyňu H., aby prišla pozbierať na
jeho pozemok konáre a na uvedenom trval. Osobitne zdôraznil fakt, že rodina H. sa rozhodla predmetné
stromy,ktorénasvojompozemkumá,opiľovaťprávezdôvodu,abyvyhovelasamotnémupoškodenému.
Jediným cieľom bolo vyjsť mu v ústrety, čo však opätovne skončilo na polícii a následne na súde, pričom

on je za to trestne stíhaný, i keď sa snažil len dopomôcť k tomu, aby medzi nimi už ďalšie hádky
nepretrvávali. Poškodený opakovane deklaroval to, že mu vstup na jeho pozemok neprekážal, práve
naopak, sám sa aj na hlavnom pojednávaní vyjadril, že mu nevadilo to, že na jeho pozemok vstúpil.
Vyjadril sa, že dal súhlas k tomu, aby mu na jeho pozemok za účelom pozbierania prípadne opadaných
konárov vstupovali, dokonca si to vynucoval privolaním mestskej polície. Poškodený v rámci svojho

výsluchu uviedol, že jemu nevadilo, že na jeho pozemok vstúpil, na čo mu bolo dokonca zo strany
konajúcej samosudkyne vysvetľované, že v čom spočíva podstata trestného činu porušovania domovej
slobody, teda že sa musí jednať o neoprávnený vstup do obydlia, na čo poškodený sám povedal, že
jemu nevadí, že tam vošiel. O to viac ho zaráža, že bol z trestného činu porušovania domovej slobody
odsúdený.Jepretoprenehoabsolútnenepochopiteľnéavymykajúcesaakejkoľvekelementárnejlogike,

ak bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody, ktorého obligatórnym
znakom je neoprávnený vstup do obydlia, ak samotný poškodený opakovane deklaroval to, že si želal,
abymuprišliopadanékonárikyavetvičkyzozáhradyzozbierať,akeďvpodstatecelýkonflikt,ktorývdeň
skutku vznikol, mal príčinu práve v tom, že si poškodený želal, aby mu šli urgentne zo záhrady pozbierať
tie opadané časti stromov, ktorých opiľovanie sa v záhrade u rodiny H. v daný deň uskutočňovalo. Tento

súhlas poškodeného bol aj následne (dodatočne) deklarovaný tým, že deň nasledujúci po dni skutku
opätovne privolal hliadku mestskej polície, ktorú žiadal, aby šla odkázať pani H. požiadavku, aby šla
na jeho pozemok pozbierať popadané halúzky z opiľovaných stromov. Túto časť odvolania obžalovaný
uzavrel tým, že celý konflikt vznikol práve z dôvodu, že poškodený chcel, aby mu šli okamžite na jeho
pozemok pozbierať neporiadok z orezávaných stromov, privolal kvôli tomu dokonca aj hliadku mestskej

polície, ktorá im to prišla oznámiť, no na druhej strane je on, zatiaľ neprávoplatne, uznaný vinným zo
spáchania úmyselného trestného činu porušovania domovej slobody, ktorého obligatórnym znakom je
neoprávnené vniknutie do obydlia, teda bez súhlasu dotknutej osoby. Podľa jeho názoru v tomto prípade
ide čisto len o snahu jeho konanie nadkvalifikovať tak, aby bolo možné hovoriť o spáchaní trestnéhočinu, nakoľko poškodenému pri jeho páde nevznikla taká ujma na zdraví (podľa jeho názoru žiadna,
nakoľko mal na chrbte len zopár škrabancov), ktorej intenzita by prekročila hranicu, aby bolo jeho údajné
konanie subsumovateľné pod trestný čin. V ďalšej časti odvolania uviedol, že o tom, že by sa mal

stať skutok tak, ako je uvedený v skutkovej vete obžaloby, hovorí v podstate len samotný poškodený.
Nerozumie však, z akého dôvodu má byť jeho výpoveď dôveryhodnejšia než tá jeho. Bolo preukázané,
že poškodený je dlhodobo konfliktný človek, priam vyhľadáva možnosti, ako sa pohádať s každým zo
svojich susedov, čo deklaroval aj svedok L.. V tejto časti ďalej zopakoval podstatné časti výpovedí
svedkov a uzavrel, že súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že uveril verzii poškodeného, teda že

na pozemok vstúpil s tým, že ho chcel napadnúť. Tomuto konštatovaniu však nijako nerozumie, nakoľko
výpoveď poškodeného (ktorého nedôveryhodnosť sa v tomto konaní podarila preukázať), pre uznanie
viny byť postačujúca nemôže, pretože proti tejto jeho výpovedi stojí jeho verzia skutkového priebehu,
ktorú v podstate žiaden iný dôkaz nespochybňuje, a teda v zmysle zásady in dubio pro reo je nutné
rozhodnúť v jeho prospech. Pre jeho obhajobu je však najpodstatnejšie to, že svedok L. videl až to, že
stál nad poškodeným, pričom nevidel ako a z akého dôvodu na pozemok vstúpil, a nevidel ani akýkoľvek

akt násilia z jeho strany smerovaný voči poškodenému, videl výhradne jeho osobu stáť nad poškodeným
a počul slovnú výmenu názorov. Ďalej poukázal na § 29 Trestného zákona, teda na súhlas poškodeného
ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu. Preto je pre neho nepochopiteľné, že má byť braný na
trestnú zodpovednosť za to, že sa snažil poškodenému vyhovieť a ísť zozbierať z jeho dvora opadané
vetvičky, a to len preto, že sa snažil celú situáciu vyriešiť zmierlivo a vyhovieť všetkým jeho požiadavkám.

Nie len z výpovedí svedkov, ale aj z výpovede samotného poškodeného je zrejmé, že im dal vopred
súhlas k tomu, aby na jeho pozemok vstúpili a opadané nečistoty z jeho pozemku zozbierali. Poškodený
sa očividne snažil od počiatku vyvolať konflikt, pričom takéto konanie podľa jeho názoru nemôže požívať
právnu ochranu. Na základe uvedených skutočností je preto presvedčený, že znaky skutkovej podstaty
trestného činu nemohol naplniť už len z jedného dôvodu, a tým je absencia protiprávnosti daného

konania s prihliadnutím na okolnosť vylučujúcu protiprávnosť – súhlas poškodeného. Zároveň uviedol,
že i keby tomu tak nebolo, a teda by neboli splnené všetky podmienky inštitútu súhlasu poškodeného,
konal s vedomím, teda mysliac si, že na predmetný pozemok vstupuje so súhlasom poškodeného, čo by
vylučovalo naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty daného trestného činu, a tým je úmyselné
zavinenie. Prípad zdanlivého (putatívneho) súhlasu poškodeného (keď osoba sa omylom domnieva,

že koná v rámci súhlasu poškodeného, avšak tomu tak nie je) sa posúdi podľa zásad o skutkovom
omyle, ktorý vylučuje zodpovednosť za úmyselný trestný čin. Je teda presvedčený o tom, že ak by v jeho
prípade nedošlo k aplikácií inštitútu súhlasu poškodeného, ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť, i tak
by absentovala obligatórna náležitosť skutkovej podstaty trestného činu, a tým je úmyselné zavinenie,
ako subjektívna stránka skutkovej podstaty daného trestného činu. V záverečnej časti svojho odvolania

uviedol, že ak by aj pripustil, že naplnil všetky obligatórne znaky trestného činu, malo by dôjsť k aplikácií
princípu ultima ratio. Predmetný princíp ultima ratio a subsidiarita trestnej represie musia byť aj v tomto
prípade zachované, nakoľko jednoznačne nie je účelom trestného práva ako takého, aby dochádzalo k
zbytočným nadkvalifikáciám a najmä kriminalizovaniu konania, ktorého aj prípadný negatívny následok
môže byť odstránený miernejšími prostriedkami, napr. prostriedkami správneho práva. Aj v prípadoch

zdanlivého (formálneho) splnenia podmienok pre vznik trestnoprávnej zodpovednosti možno prostriedky
trestného práva ako prostriedky krajnej represie aplikovať iba zdržanlivo a len v tých prípadoch,
kedy prostriedky ochrany (nápravy) ponúkané inými právnymi odvetviami zlyhali alebo sú neefektívne
(subsidiarita trestnoprávnej represie). V tejto súvislosti poukázal aj na materiálny korektív upravený
v § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktorý musí súd skúmať pri každom prečine. Ak by teda aj reálne

došlo k objektívnemu preukázaniu jemu za vinu kladeného skutku, pričom by sa dotknuté orgány
nestotožnili s argumentáciou, že v danom prípade absentuje protiprávnosť skutku s poukazom na
okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, a to súhlas poškodeného, resp. absentuje subjektívna stránka vo
forme úmyselného zavinenia s poukazom na to, že jeho konanie vychádzalo z myšlienky, že na vstup
do záhrady poškodeného má súhlas, a teda taktiež by mal odvolací súd za to, že na preukázanie jemu

za vinu kladeného konania postačuje len výpoveď poškodeného, tak daný skutok by mohol dosahovať
maximálne intenzitu niektorého priestupku v zmysle § 49 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov. Záverom ešte poukázal na viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov, ako
aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu, ktoré potvrdzujú ním uvádzané skutočnosti prezentované
v odvolaní, a preto sa domnieva, že konajúci súd sa v napadnutom rozsudku odchýlil od základných

zásad trestného konania, ktoré musia byť za každých okolnosti dodržané, nakoľko tvoria základný
pilier pre trestné konanie ako také. Súd sa v odôvodnení napadnuté rozsudku nijakým spôsobom
nevysporiadal so skutočnosťami svedčiacimi v jeho prospech, resp. ich vôbec nezohľadnil. Skutočnosti
a dôkazy, ktoré dokazujú to, že sa predmetného trestného činu nemohol dopustiť, súd vôbec nezobraldo úvahy. Na základe uvedených skutočností preto navrhol, aby krajský súd po zrušení napadnutého
rozsudku rozhodol podľa § 322 ods. 3, § 285 písm. a), písm. b) Trestného poriadku tak, že ho oslobodí
spod obžaloby, alternatívne, aby podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnutý rozsudok

zrušil a vec postúpil inému orgánu na prejednanie priestupku.

Krajský súd vykonal dňa 28. 10. 2025 verejné zasadnutie v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku
v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne
a včas a písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť, podľa jej názoru je prvostupňový rozsudok vo všetkých jeho výrokoch správny
a zákonný.

Obhajkyňa obžalovaného sa v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu pridržala písomného
odôvodnenia podaného odvolania. Podľa jej názoru by sa susedské nezhody nemali riešiť prostriedkami

trestného práva a podľa nej ani nebola naplnená skutková podstata žalovaného trestného činu, keďže
poškodený dal súhlas na vstup na svoj pozemok a podstata tohto trestného činu spočíva práve v tom,
že niekto neoprávnene vstúpi do obydlia. Preto navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok
a oslobodil obžalovaného spod obžaloby, alternatívne aby vec postúpil na prejednanie ako priestupok.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací

súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal

dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a trestu. V odôvodnení rozhodnutia sa teda prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými
okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu. Okresný súd však
po vykonanom dokazovaní podľa názoru krajského súdu dospel k nesprávnym skutkovým a právnym
záverom.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia, s poukazom na odvolacie námietky obžalovaného,
krajský súd konštatuje, že na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych a nepriamych
dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania
obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť

založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je
predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo
druhej skupiny dôkazov.

Zároveň platí, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej
štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal,
k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj
s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosťvzťahu svedka – poškodeného k obžalovanému, teda či svedok s obžalovaným je v príbuzenskom
vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, príp. v inom vzťahu
podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného (často

hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde
najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom
a obžalovaným), ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých
týchtodôkazovaokolnostíprípadu,postupomvzmysle§2ods.12Trestnéhoporiadkupodľavnútorného
presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

Vpredmetnejtrestnejvecijedinýmpriamymdôkazom,ktorýmalusvedčovaťobžalovanéhozospáchania
skutku, bola výpovede poškodeného. Samotný poškodený sa však aj na hlavnom pojednávaní v rámci
svojej výpovede vyjadril, že jemu nevadilo, že obžalovaný bol na jeho pozemku. Výpovede poškodeného
vzhľadom na absenciu nepochybných a istých vyjadrení ohľadne najpodstatnejších okolností dôležitých
pre trestné konanie, a existenciu rozporov v nich sa vyskytujúcich, vyzneli v ich súhrne pre krajský súd

nejednoznačne a nepresvedčivo. V trestnom práve platí, okrem iných, aj zásada voľného hodnotenia
dôkazov, čo v praxi znamená, že výpovedi poškodeného, ako jednému z dôkazov, nie je možné priznať
väčší význam a vierohodnosť, ako iným vykonaným dôkazom, zvlášť v prípade, keď všetky ostatné
vykonané dôkazy výpoveď poškodeného nepotvrdzujú.

Záverom je teda možné zhrnúť, že v prípade, ak má slúžiť výpoveď poškodeného ako jediný priamy
dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný
prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi
spochybniteľný, či dokonca vyvrátený.

Krajský súd ďalej konštatuje, že po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní je nepochybné,
že medzi obžalovaným A. B. a poškodeným E. F. G. došlo dňa 09. 04. 2024 ku vzájomnému konfliktu.
Taktiež je nepochybné, že okresný súd v rámci hlavného pojednávania vykonal všetky dostupné a
navrhnuté dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. Z procesne použiteľných dôkazov
(vykonaných kontradiktórnym spôsobom na hlavnom pojednávaní) je zrejmé, že jedine poškodený E. F.

G. opisoval protiprávne konanie obžalovaného voči jeho osobe. Poškodený sa však zároveň vyjadril, že
mu nevadilo, že obžalovaný bol na jeho pozemku, opakovane a pred viacerými svedkami vyjadril svoju
žiadosť, aby po opílení stromov bol z jeho pozemku odstránený odpad, a ako jediný vypovedal, že ho mal
obžalovaný aj fyzicky atakovať. Obžalovaný teda vedomý si súhlasu a požiadavky poškodeného, aby
z jeho pozemku odstránili odpad z opílených stromov, vstúpil na dvor poškodeného, kde následne došlo

k vzájomnému konfliktu. Podľa názoru krajského súdu však takéto konanie po vykonanom dokazovaní
nenaplnilo zákonné obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) Trestného
zákona.Akoužbolokonštatovanévyššie,okresnýsúdnahlavnompojednávanívykonalvšetkydoúvahy
prichádzajúce dôkazy, preto krajský súd nemal zákonný dôvod pre zrušenie napadnutého uznesenia a

vrátenia veci okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V tejto súvislosti krajský súd ďalej konštatuje, že konajúci súd musí obligatórne pri každom prečine
skúmať, či nie sú naplnené podmienky pre použitie materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2
Trestného zákona.

Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Krajský súd na základe doposiaľ uvedených skutočností potom dospel k záveru, že konanie
obžalovaného nie je možné posúdiť ako prečin, ale je možné žalovaný skutok prejednať ako priestupok.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný konal v domnienke, že bol vopred daný súhlas
poškodeného na vstup na jeho pozemok za účelom odstránenia odpadu z opílených stromov, následok

na majetku alebo zdraví poškodeného nenapĺňa žiadny z kvalifikačných znakov, ktoré by odôvodňovali
právnu kvalifikáciu konania obžalovaného ako trestného činu (výška škody na majetku resp. ublíženie
na zdraví poškodeného), pričom miera zavinenia a pohnútka obžalovaného spočívali vo vyhoveniupožiadavkám poškodeného. Z uvedených dôvod by preto konanie obžalovaného mohol príslušný orgán
posúdiť a prejednať ako priestupok.

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi,
ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2.

Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin,
ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne

previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto senát krajského súdu po zohľadnení
všetkých okolností prípadu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, a podľa
vyššie citovaných zákonných ustanovení vec postúpil Okresnému úradu Lučenec na prejednanie ako
priestupok.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.