Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200328
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5021200328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom
SNP 519, 039 12 Turčianske Teplice, IČO: 31 642 322, právne zastúpený advokátskou kanceláriou:
Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 391,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 195884/2021 z 30. apríla 2021, konajúc
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/117/2021-135 z 3. apríla

2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca podal žiadosť o vrátenie daňového preplatku na miestnej dani za ubytovanie za obdobie od
01.01.2015 do 31.03.2021 vo výške 1.081.615,50 eur (ďalej ako „žiadosť“). Žalobca žiadosť odôvodnil
tým, že ako poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti nebol povinný vyberať a odvádzať daň za
ubytovanie podľa § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“ alebo „zákon č.
582/2004 Z. z.“) ani po novele tohto zákona zákonom č. 268/2014 Z. z. účinného od 15.10.2014.
2. Mesto Turčianske Teplice ako správca dane (ďalej len „správca dane“ a spolu so žalovaným
ďalej aj ako „daňové orgány“) podanej žiadosti rozhodnutím č. 31/2021 zo dňa 05.01.2021 (ďalej
ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobca je prevádzkovateľom

zariadenia, v ktorom poskytuje odplatné prechodné ubytovanie, a teda je platiteľom dane za ubytovanie.
Podľa § 37 zákona o miestnych daniach je predmetom dane za ubytovanie odplatné prechodné
ubytovanie podľa § 754 až 759 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“) fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, pričom fyzická osoba v polohe
daňovníka nemusí nevyhnutne uskutočňovať úhradu za ubytovacie služby sama vo svojom mene,
ale úhrada môže byť vykonaná aj inou osobou, napr. sprostredkovateľom. Pre daň za ubytovanie
je rozhodujúce, či daňovníkovi bolo poskytnuté odplatné prechodné ubytovanie podľa zmluvy o

ubytovaní, pričom existencia písomnej zmluvy nie je podmienkou vzniku daňovej povinnosti, postačuje aj
konkludentné naplnenie zmluvy o ubytovaní tým, že sú naplnené znaky podľa Občianskeho zákonníka.
Dohoda o poskytovaní služby môže byť aj ústna alebo nepriama prijatím podmienok ubytovacieho
zariadenia. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti poskytoval žalobca odplatné prechodnéubytovanie,zaktorémubolaposkytnutáúhradabuďzostranypríslušnejzdravotnejpoisťovne(pacientiv
indikačnej skupine „A”) alebo si pacienti hradili ubytovanie sami (indikačná skupina „B”). Pokiaľ súčasťou
zmluvnéhovzťahumedzipoisťovňouažalobcomboloajposkytnutieodplatnéhoubytovaniatretejosobe,

takáto zmluva napĺňa pojmové znaky zmluvy o ubytovaní v zmysle 754 a nasl. Občianskeho zákonníka,
bez ohľadu na jej formálne označenie, pričom zmluva môže byť uzatvorená aj v prospech tretej osoby
(pacienta) v zmysle 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správca dane poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014-94 z 11. februára 2015, podľa ktorého od účinnosti zákona č. 268/2014
Z. z. (t. j. od 15.10.2014) vznikla prevádzkovateľovi kúpeľného zariadenia daňová povinnosť k plateniu

dane za ubytovanie aj v postavení poskytovateľa kúpeľnej zdravotnej starostlivosti a s týmto názorom sa
stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2015 zo
dňa 18.02.2016. Na základe uvedeného správca dane rozhodol o nevrátení požadovanej sumy, keďže
tátonepredstavujedaňovýpreplatok,aledaň,naktorejvybratieaodvedeniebolisplnenévšetkyzákonné
predpoklady.
3.Protiprvostupňovémurozhodnutiusprávcudanepodalžalobcaodvolanie,oktoromrozhodolžalovaný

rozhodnutím č. 195884/2021 z 30. apríla 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) tak, že postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že bol naplnený v zmysle § 37 zákona o miestnych
daniach predmet dane za ubytovanie aj v prípade ubytovania fyzickej osoby, ktorej bola poskytnutá
zdravotná (kúpeľná starostlivosť), nakoľko aj v ich prípade išlo o odplatné prechodné ubytovanie podľa

§ 754 až § 759 Občianskeho zákonníka. Fyzická osoba, ktorej bola poskytnutá zdravotná (kúpeľná
starostlivosť), je v zmysle § 38 zákona o miestnych daniach považovaná za daňovníka, nakoľko bola
v zariadeniach žalobcu odplatne prechodne ubytovaná, pričom zákon o miestnych daniach explicitne
neustanovuje účel, na ktorý sa fyzická osoba v zariadení odplatne prechodne ubytuje (napr. turistický
pobyt, kúpeľná starostlivosť, rekondičný, rehabilitačný alebo relaxačný pobyt a pod.). A žalobca je v

zmysle § 41 zákona o miestnych daniach platiteľom dane za ubytovanie, nakoľko je prevádzkovateľ
zariadení, v ktorých sa odplatné prechodné ubytovanie poskytuje.
4. Žalovaný považoval námietky žalobcu za nedôvodné. Pre posúdenie toho, či ubytovanie fyzických
osôb, ktorým bola poskytovaná kúpeľná zdravotná starostlivosť, spadá pod predmet miestnej dane
za ubytovanie, je podstatné posúdiť splnenie podmienok právnej normy uvedenej v § 37 zákona o

miestnych daniach; týmito podmienkami sú odplatnosť ubytovania, prechodnosť ubytovania, ubytovanie
poskytované podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a ubytovanie poskytované v zariadení, ktoré
je uvedené v § 37 zákona o miestnych daniach. V súvislosti s odplatnosťou ubytovania fyzických osôb,
ktorým bola poskytovaná kúpeľná zdravotná starostlivosť, poukázal na § 7 ods. 3, § 38 a § 38a zákona
č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného

poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorej
fyzické osoby - poistenci - pacienti v indikačnej skupine „B” musia uhrádzať ubytovanie v zariadeniach
kúpeľnej starostlivosti z vlastných zdrojov a aj fyzické osoby - poistenci - pacienti v indikačnej skupine „A”
musia uhrádzať určitú čiastku, teda taktiež odvádzajú kúpeľnému zariadeniu odplatu. Pri oboch typoch
pacientoch tak ide o odplatné prechodné ubytovanie.

5. Žalovaný poukázal na všeobecné obchodné podmienky žalobcu, v ktorých uvádza, že neoddeliteľnou
súčasťou pobytu je tzv. kúpeľný poplatok, ktorý sa vzťahuje na objednané prenocovanie a osobu a že
s účinnosťou od 15. 10. 2014 je povinný vyberať za odplatné prechodné ubytovanie daň za ubytovanie
podľa platného VZN mesta Turčianske Teplice, a to tak pri oboch indikačných skupinách. Aj cenník
kúpeľných pobytov a procedúr pre liečebné pobyty obsahuje informáciu, že na mieste sa platí kúpeľný

poplatok na osobu a noc a daň za ubytovanie podľa platného VZN mesta Turčianske Teplice.
6. Žalovaný mal za to, že poskytovanie prechodného ubytovania na základe § 754 ods. 1 Občianskeho
zákonníka jednotlivým klientom (pacientom) je nepochybné. Ďalším pojmovým znakom zmluvy o
ubytovaní je povinnosť ubytovaného uhradiť odplatu v zmysle § 754 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
čo bolo tiež splnené - podľa § 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka môžu účastníci uzavrieť zmluvu aj v

prospech tretej osoby - žalobca poskytne prechodné ubytovanie pacientovi a zdravotná poisťovňa mu
poskytne za to odplatu. Ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov je explicitne uvedené v
§ 37 zákona o miestnych daniach.
7. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ubytovanie pacienta je predmetom plnenia zmluvy o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti,

službáchsúvisiacichsposkytovanímzdravotnejstarostlivostiaozmeneadoplneníniektorýchzákonovv
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“ alebo „zákon č. 576/2004 Z. z.“).
Zozákonaozdravotnejstarostlivostivyplýva,žezákonodarcarozlišujemedzizdravotnoustarostlivosťou
a službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z § 12 ods. 1 zákona o zdravotnejstarostlivosti vyplýva, že predmetom dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je len poskytovanie
zdravotnej starostlivosti a nie služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Žalovaný
na podporu svojej argumentácie poukázal aj na stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky

prezentované v odpovedi č. j. MF/004707/2020-726 zo dňa 08.01.2021 k žiadosti správcu dane vo veci
dane za ubytovanie.
8. Žalovaný opätovne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014 v spojení s
rozsudkomNSSRsp.zn.8Sžf/36/2015atiežnarozsudokKrajskéhosúduvŽilineč.k.20S/65/2015-125
zo dňa 18.04.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 8Sžsk/47/2017 zo dňa 12.12.2018, z

ktorých vyplýva, že v období do účinnosti novely zákona o miestnych daniach, t. j. do 14.10.2014, nebola
povinnosť vyberať a odvádzať daň za ubytovanie v prípade ubytovania fyzických osôb, ktorým bola
poskytnutá kúpeľná zdravotná starostlivosť. Krajský súd v Žiline sa v rozsudku č. k. 20S/65/2015-125
dňa18.04.2017vbode30vyjadril,žeažnovelazákonaomiestnychdaniachsúčinnosťouod15.10.2014
jednoznačnešpecifikuje,čojepredmetomdanezaubytovanie,t.j.odplatnéprechodnéubytovaniepodľa
§ 754 - 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktorým je už aj kúpeľný dom, liečebný

dom, ubytovacie zariadenia prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební.
9. Podľa žalovaného ustanovenie § 98a ods. 4 zákona o miestnych daniach neupravuje skutočnosť, ak
podľa správcu dane preplatok nevznikol, preplatok neeviduje; správca dane tak postupoval v súlade so
zákonom, keď vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátenie preplatku rozhodol podľa Daňového poriadku, a
to v nadväznosti na ustanovenie § 102 zákona o miestnych daniach, podľa ktorého na správu miestnych

daní a poplatku sa vzťahuje osobitný predpis - Daňový poriadok, ak tento zákon v tam vymedzených
paragrafoch neustanovuje inak. Keďže správca dane dospel k záveru, že daňový preplatok na dani za
ubytovanie nevznikol, preplatok neeviduje, nenastal dôvod na rozhodovanie vo veci žiadosti o vrátenie
preplatku v zmysle § 98a ods. 4 zákona o miestnych daniach, ale správne rozhodol v zmysle § 79 ods.
2 Daňového poriadku.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
10. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného. Žalobca ako dôvody správnej žaloby uviedol nesprávne právne posúdenie, v dôsledku
ktorého bol nedostatočne zistený skutkový stav, čo viedlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia
vo veci samej ohľadom nevrátenia preplatku, čím došlo k finančnému poškodeniu žalobcu. Podľa

žalobcu oba konajúce daňové orgány nesprávne aplikujú ustanovenia § 37 až § 43 zákona o
miestnych daniach v spojení s ustanoveniami § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a ustanovenia
zákona o zdravotnej starostlivosti. Konajúce daňové orgány nerozlišujú medzi prechodným ubytovaním
upraveným ustanoveniami § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a poskytnutím zdravotnej starostlivosti
a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa zákona o zdravotnej starostlivosti,

ktoré sú súčasťou tejto zdravotnej starostlivosti a sú taxatívne vymenované v ustanovení § 13
zákona o zdravotnej starostlivosti, medzi ktoré patrí (okrem iných služieb) aj poskytovanie stravovania,
poskytovanie pobytu na lôžku, doprava, pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti a iné.
11. Žalobca poukázal na odlišnosti Občianskeho zákonníka a zákona o zdravotnej starostlivosti, ktoré
sa odlišujú účelom, aj predmetom úpravy, pričom Občiansky zákonník predstavuje základný predpis

súkromného práva, kým zákon o zdravotnej starostlivosti je jedným zo základných zdravotníckych
zákonov, teda ide o špeciálnu úpravu, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou. Podľa názoru
žalobcu žalovaný nevzal do úvahy, že ide o dva rôzne právne vzťahy, ktoré sa odlišujú:
- právnym titulom (dôvodom), na základe ktorého vznikajú,
- hospodárskym dôvodom,

- obsahom - právami a povinnosťami jednotlivých účastníkov vzťahu,
- subjektmi a
- charakterom vzťahu - či ide o hlavný vzťah alebo akcesorický.
12. Žalobca poukázal na ustanovenie § 29 ods.1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), podľa ktorej je kúpeľná starostlivosť

ako zdravotná starostlivosť oslobodená od dane z pridanej hodnoty, ako aj ubytovanie a stravovanie
poskytované v rámci tejto starostlivosti, pretože tieto služby sa považujú za služby priamo súvisiace s
kúpeľnou starostlivosťou a predstavujú jej súčasť (rovnako ako sú uvedené služby oslobodené aj pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientom v nemocničných lôžkových zariadeniach).
13. Žalobca ďalej namietal, že ak by správca dane pristúpil k výberu dane za ubytovanie aj za pobyt na

lôžkuvprípadeposkytovaniaústavnejstarostlivosti(kúpeľnejstarostlivosti),dopúšťalbysadiskriminácie
týchto fyzických osôb, nakoľko ani pacienti v nemocniciach neplatia daň za ubytovanie v prípade ich
hospitalizácie.14. Žalobca tiež namietal, že nebol oboznámený so stanoviskom Ministerstva financií SR (č. j.
MF/004707/2020-726 zo dňa 08.01.2021), pričom jeho závery sú v rozpore so stanoviskom Ministerstva
financií SR zo dňa 09.07.2004, č.:10183/2004-73.

15. Žalobca poukázal na rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 47/2017, kde NS SR v bode 37 vyhodnotil záver
krajského súdu v rozsudku č. k. 20S/65/2015-125 dňa 18.04.2017 v bode 30 ako predčasný a preto sa
k nemu nevyjadril.
16. Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/117/2021-135 z 3. apríla 2023
správnu žalobu zamietol. Podľa správneho súdu napĺňa ubytovanie pacienta (bez ohľadu na indikačnú

skupinu) pojmové znaky zmluvy o ubytovaní podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatným
pre konštatovanie naplnenia hypotézy právnej normy § 37 zákona o miestnych daniach je posúdiť
splnenie jednotlivých podmienok hypotézy tejto právnej normy, ktorými sú odplatnosť ubytovania,
prechodnosť ubytovania, ubytovanie poskytované podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a
ubytovanie poskytované v zariadení, ktoré je uvedené v § 37 zákona o miestnych daniach. Tvrdenie
žalobcu, že by sa ubytovanie pacientov spravovalo iba na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej

starostlivosti podľa § 12 zákona č. 576/2004 Z. z., nepovažoval správny súd za správne. Skutočnosť,
že do právnych vzťahov medzi poistencami a prírodnými liečebnými kúpeľmi vstupujú aj verejnoprávne
normy - zákon č. 576/2004 Z. z., zákon č. 577/2004 Z. z., čo sa týka rozsahu a poskytovania zdravotnej
starostlivosti, nevylučuje, aby sa pri poskytovaní ubytovacích služieb spojených s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti riadili parciálne vzťahy medzi kúpeľmi a poistencom (ubytovaným) Občianskym

zákonníkom.
17. Podľa správneho súdu je v súlade so zmyslom a účelom dane za ubytovanie, aby jeho poplatníkmi
boli aj tí, ktorí sa ubytujú v zariadeniach prírodných liečebných kúpeľov na základe komplexnej kúpeľnej
starostlivosti, plne hradenej z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Podľa správneho súdu
neexistuje dôvod také osoby z hľadiska významu uvedenej dane v sústave miestnych daní žiadnym

spôsobom uprednostňovať - aj títo kúpeľní hostia zaťažujú v rovnakej miere verejné vybavenie obce a
spotrebovávajú primárne turistom určené verejné statky a služby. Obec, na území ktorej sa nachádzajú
prírodné liečebné kúpele, na jednej strane má legitímny záujem na príjme od týchto ubytovaných osôb
do rozpočtu obce, na druhej strane formou oslobodenia od dane môže zohľadniť rôzne životné situácie
osôb (napr. deti, ZŤP).

18. Ďalej správny súd uviedol, že predmetnom dane za ubytovanie v zmysle § 37 zákona o
miestnych daniach nie je poskytovanie ubytovania v nemocnici. Argumentáciu žalobcu diskrimináciou
fyzických osôb odplatne prechodne ubytovaných v ubytovacích zariadeniach žalobcu oproti pacientom
v nemocniciach, ktorí daň za ubytovanie neplatia, tak vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Rovnako
posúdil aj porovnávanie s oslobodením služieb súvisiacich s poskytnutou kúpeľnou liečbou od dane z

pridanej hodnoty, nakoľko sa jedná o samostatné dane a oslobodenie od platenia jednej dane nezakladá
oslobodenie od inej dane.
19. Aj námietku žalobcu, že nebol oboznámený so stanoviskom Ministerstva financií SR č.
MF/004707/2020-726 zo dňa 08.01.2021, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú, keďže stanoviská
Ministerstva financií SR sú metodické usmernenia, ktoré nie sú listinným dôkazom, ktoré by žalovaný

získal na základe vykonaného dokazovania, a preto nebol povinný žalobcu s ním oboznamovať.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
20. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú
sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“), teda pre nesprávne právne posúdenie veci. Žiadal

zmeniť napadnutý rozsudok tak, že dôjde k zrušeniu rozhodnutí žalovaného a správcu dane a vráteniu
veci na ďalšie konanie.
21. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne posúdil právnu otázku, či prírodné liečebné kúpele
majú platiť daň za ubytovanie za pacientov, ktorí sú ubytovaní v kúpeľoch za účelom poskytnutia
ústavnej zdravotnej starostlivosti - t. j. či pacienti, ktorí sú ubytovaní v kúpeľoch za účelom poskytovania

ústavnej zdravotnej starostlivosti, sú daňovníkmi miestnej dane za ubytovanie. Ešte užšie išlo o otázku,
čiubytovaniepacientavkúpeľoch,zaúčelomposkytnutiaústavnejzdravotnejstarostlivosti,jeodplatným
prechodnýmubytovanímposkytovanýmnazákladezmluvyoubytovanípodľa§754až759Občianskeho
zákonníka.
22. Podľa sťažovateľa sú medzi poskytovaním odplatného prechodného ubytovania podľa zmluvy o

ubytovaní uzavretej podľa Občianskeho zákonníka a ubytovaním pacienta ako čiastkovou službou
poskytovanou v súvislosti s kúpeľnou zdravotnou starostlivosťou významné rozdiely a práve tieto
rozdiely spôsobujú, že ubytovanie pacienta v kúpeľoch za účelom poskytnutia ústavnej zdravotnej
starostlivosti nie je odplatným prechodným ubytovaním poskytovaným na základe zmluvy o ubytovanív zmysle § 754 až 759 Občianskeho zákonníka, a preto táto kúpeľná (ústavná) zdravotná starostlivosť
nepodlieha dani za ubytovanie. Sťažovateľ vymedzil nasledovné rozdiely:
- samostatný vs. akcesorický právny vzťah - prechodné ubytovanie podľa zmluvy o ubytovaní je

samostatnýzmluvnývzťah,môžesazačať,meniťaskončiťsamostatne-bezpotrebyďalšíchskutkových
okolností. Naopak, ubytovanie pacienta v kúpeľoch počas poskytovania ústavnej zdravotnej (kúpeľnej)
starostlivosti nemožno považovať za samostatný právny vzťah, ale ide o vzťah akcesorický, spojený s
poskytovaním ústavnej zdravotnej (kúpeľnej) starostlivosti. Poskytnutie pobytu na lôžku počas kúpeľnej
(ústavnej) zdravotnej starostlivosti podľa sťažovateľa nemožno oddeliť od hlavnej služby - zdravotnej

starostlivosti, ktorá sa poskytuje na základe zmluvy o poskytnutí zdravotnej starostlivosti.
- za pobyt na lôžku pri kúpeľnej zdravotnej starostlivosti sa neplatí odplata (ako pri zmluve o ubytovaní) -
poskytovanie služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (konkrétne pobyt na lôžku), nie
je zmluvným poskytovaním ubytovania za odplatu určenú zmluvou o ubytovaní. Platba za pobyt na lôžku
je administratívnym poplatkom, ktorý zdravotná poisťovňa alebo pacient platí kúpeľom (zdravotníckemu
zariadeniu) ako marginálnu časť ceny za zdravotnú starostlivosť (pričom ide o platbu na základe zmluvy

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti). Uvedené podľa sťažovateľa podporuje aj fakt, že ak je zdravotná
starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia, zákon hovorí, že tieto „služby“ sa hradia z
poistenia tiež (úplne alebo čiastočne); s tou výnimkou, ktorou je prípadná povinnosť zaplatiť osobitnú
úhradu za služby (ktorá je zásadne len symbolická). Z pohľadu pacienta (či už samoplatcu alebo
poistenca) prijímajúceho zdravotnú starostlivosť v kúpeľoch neexistuje inštitút odplaty za ubytovanie,

čo je nevyhnutným prvkom zmluvy o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka. Odplata je totiž buď
zahrnutá v cene zdravotnej starostlivosti, ktorej faktickou súčasťou tieto služby sú alebo za ne pacient
platí „kvázi“ úhradu podľa § 38 a 38a zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti a platbách za súvisiace
služby a nariadenia č. 722/2004 Z. z. Zdravotná poisťovňa hradí všetky náklady pacientom z indikačnej
skupiny A; pacientom z indikačnej skupiny B hradí časť nákladov.

- odlišné predpoklady vzniku zmluvy o kúpeľnej zdravotnej starostlivosti a zmluvy o ubytovaní - v prípade
pacientov musí poskytnutie kúpeľnej starostlivosti navrhnúť príslušný lekár, následne ju musí schváliť
zdravotná poisťovňa a až potom sa môže uzavrieť zmluva o poskytnutí kúpeľnej zdravotnej starostlivosti
(ktorej obsahom je o. i. aj pobyt pacienta v kúpeľoch). Ak pacient uvedené nesplní, môže využívať
kúpeľné služby iba ako komerčný hosť, ktorý si všetky náklady uhrádza sám a v takom prípade nepôjde

o kúpeľnú zdravotnú starostlivosť. A na rozdiel od kúpeľnej zdravotnej starostlivosti platí pri zmluve o
ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka rozsiahla zmluvná sloboda a na jej uzavretie sa nevyžaduje
predchádzajúci súhlas (alebo iná súčinnosť) tretej osoby.
- dĺžka trvania kúpeľnej zdravotnej starostlivosti je časovo limitovaná - v indikačnom zozname pre
kúpeľnú starostlivosť je uvedená maximálna dĺžka tejto starostlivosti pre jednotlivé choroby, pričom ide

buď o 21 alebo 28 dní. Po uplynutí tejto doby sa kúpeľná (zdravotná) starostlivosť končí, ak chce osoba
(pacient) zostať v kúpeľoch aj po uplynutí tejto doby, v ďalšom období už nie je pacientom (ktorému by
celú starostlivosť alebo jej časť platila zdravotná poisťovňa), ale stáva sa z neho komerčný hosť (ktorý
si všetky náklady hradí sám). Naopak, zmluva o ubytovaní, pri ktorej majú zmluvné strany rozsiahlu
zmluvnú slobodu, môže byť uzavretá na ľubovoľne dlhú dobu.

- rozdielny vplyv na pracovnoprávny vzťah a na práceneschopnosť - zmluva o ubytovaní nemá žiadny
vplyv na pracovnoprávny vzťah (na pracovnoprávne povinnosti) ubytovaného. Pri kúpeľnej zdravotnej
starostlivosti je to iné - pacienti s chorobami v indikačnej skupine A aj B majú nárok na PN počas trvania
kúpeľnej zdravotnej starostlivosti. Kúpeľná zdravotná starostlivosť je tak zákonnou prekážkou v práci na
strane zamestnanca, zamestnanec má nárok na nemocenské a je povinný dodržiavať liečebný režim.

23. Podľa sťažovateľa dochádza vyberaním dane za ubytovanie pacientov v kúpeľoch k neprípustnej
diskriminácii - výber dane za ubytovanie od pacientov, ktorí absolvujú kúpeľnú zdravotnú starostlivosť,
neprípustne diskriminuje týchto pacientov voči pacientom v nemocniciach, ktorí v prípade hospitalizácie
daň za ubytovanie neplatia.
24. Podľa názoru sťažovateľa tiež treba v prípade pochybností o výklade § 37 zákona o miestnych

daniach uplatniť výklad, ktorý je v jeho prospech. Podľa sťažovateľa by sa mali uplatniť princípy in
dubio mitius (v pochybnostiach v prospech miernejšieho postupu) - t. j. uprednostniť miernejší výklad
právneho predpisu voči subjektu, do ktorého základných práv sa má zákonom alebo na základe zákona
zasiahnuť a in dubio pro libertate (v pochybnostiach v prospech slobody) - t. j. pri existencii viacerých
výkladov verejnoprávnej normy uprednostniť ten výklad, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do

dotknutého základného práva a slobody (v kontexte daňového práva do základného práva daňového
subjektu vlastniť a užívať majetok). V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozhodnutia NS SR sp. zn.
3Asan/15/2017, 6Sžfk/30/2017, 4Sžf/53/2016, 5Sžf/12/2010, 5Sžf/4/2009, 5Sžf/108/2009, 5Sžf/8/2009,4Sžf/58/2016, 6Sžf/68/2009 a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. 1As/21/2010,
4Afs/68/2015, 2Afs/4/2014, 7Afs 54/2006, 2Afs/16/2011, 5Afs/86/2009, 7Afs/69/2007 a 3Afs/106/2017.
25. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadril.

IV. Posúdenie kasačného súdu
26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný
(§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas [§ 443 ods. 2 písm.
b) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023], oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§
439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo

jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
27. Kľúčovou právnou otázkou, ku ktorej posúdeniu bol kasačný súd sťažovateľom vyzvaný, bolo, či
poskytovanie ubytovania v súvislosti s poskytovaním kúpeľnej zdravotnej starostlivosti podlieha dani za
ubytovanie, t. j. daňovej povinnosti podľa § 37 a nasl. zákona o miestnych daniach v znení účinnom od
15. októbra 2014 do 10. decembra 2021.
28. Podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 15. októbra 2014 do 10. decembra 2021

predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho
zákonníka v ubytovacom zariadení (ďalej len "zariadenie"), ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión,
apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov
a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov,
kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe

slúžiacej na viaceré účely.
29. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou dáva kasačný súd do pozornosti, že táto sa týka výkladu
daňových právnych predpisov, konkrétne vymedzenia predmetu dane za ubytovanie podľa § 37 zákona
o miestnych daniach v znení účinnom od 15. októbra 2014 do 10. decembra 2021. Kasačný súd
zdôrazňuje,ževymedzenieaurčeniedaňovejpovinnostipredstavujerealizáciuoprávneniazákonodarcu

podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
30. Z ustanovenia § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 15. októbra 2014 do
10. decembra 2021 vyplýva, že pre vznik daňovej povinnosti pri dani z ubytovania je podstatné
kumulatívne splnenie troch základných podmienok - (i) poskytnutie odplatného ubytovania, (ii)
poskytnutie prechodného ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka, (iii) poskytnutie

ubytovania zákonom vymedzeným ubytovacím zariadením.
31. Sťažovateľ v predmetnej veci spochybňuje najmä to, že v prípade poskytnutia ubytovania ako
súčasti kúpeľnej zdravotnej starostlivosti nie sú splnené podmienky odplatnosti, keď odplata je zahrnutá
buď (i) v cene zdravotnej starostlivosti, ktorej faktickou súčasťou tieto služby sú alebo (ii) za neho
platí pacient „kvázi“ úhradu podľa §§ 38 a 38a zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej

starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s
poskytovanímzdravotnejstarostlivosti;(ďalejlen„zákonorozsahuuhrádzanejzdravotnejstarostlivosti“).
Rovnako spochybňuje právny titul poskytnutia ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka
t. j. že k poskytovaniu ubytovania dochádza na základe zmluvy o ubytovaní.
32. Kasačný súd k podmienke odplatnosti dáva do pozornosti, že jej podstatou je úhrada za poskytnutie

ubytovania. Sťažovateľ a žalovaný sa vo svojej podstate nezhodujú na tom, či je podmienka odplatnosti
pre vznik daňovej povinnosti pri dani za ubytovanie naplnená v prípade ubytovania ako súčasti kúpeľnej
zdravotnej starostlivosti, konkrétne služby súvisiacej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
33. Kasačný súd súhlasí s argumentáciou sťažovateľa, že v prípade poskytovania zdravotnej
starostlivosti súčasná právna úprava rozlišuje tzv. služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, medzi ktoré patrí aj poskytovanie pobytu na lôžku (ubytovanie) počas poskytovania
ústavnej starostlivosti [§ 13 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z.]. Ústavnú zdravotnú starostlivosť pritom
možno poskytovať nielen v nemocnici, ale aj v prírodných liečebných kúpeľoch či kúpeľnej liečebni [§ 7
ods. 4 písm. e) a f) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“].
34. Na základe verejného zdravotného poistenia je pritom uhrádzaná kúpeľná zdravotná starostlivosť
(§ 7 ods. 1 až 4 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti) a plne alebo čiastočne
sa uhrádzajú aj služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, vrátane pobytu na lôžku
(ubytovania) pri ústavnej kúpeľnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej v prírodných liečebných

kúpeľoch [§ 38 ods. 1, 2, 3 písm. a) bod 2 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti].
Zákonodarca pritom vymedzuje úhradu poistenca/pacienta, ktorou sa podieľa na úhrade pobytu na
lôžku (ubytovania) pri ústavnej kúpeľnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej v prírodných liečebných
kúpeľoch pri indikáciách zaradených v skupine „A“ a v skupine „B“ podľa prílohy č. 6 zákona o rozsahuuhrádzanej zdravotnej starostlivosti [§ 38a ods. 1 písm. b) až d) zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej
starostlivosti]. Súčasne tiež vymedzuje skupinu poistencov/pacientov, ktorí sú plne oslobodení od
akejkoľvek úhrady za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, vrátane (ubytovania)

pobytu na lôžku [§ 38a ods. 1 v spojení s § 38 ods. 3 a 8 písm. a) o rozsahu uhrádzanej zdravotnej
starostlivosti]. V týchto prípadoch je úhrada za ubytovanie sťažovateľovi v plnom rozsahu hradená
z verejného zdravotného poistenia. Okrem tejto úhrady sa na úhrade za ubytovanie sťažovateľovi
prostredníctvom spoluúčasti alebo v celom rozsahu podieľajú aj pacienti podľa § 38a ods. 1 písm. b) až
d) zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti.

35. S poukazom na uvedené kasačný súd zastáva názor, že pacientovi/daňovníkovi (§ 38 ods.1 zákona
č.582/2004Z.z.)savrámcikúpeľnejzdravotnejstarostlivostiposkytujeubytovanie(pobytnalôžku)vždy
za odplatu. V závislosti od režimu úhrady, ktorá bola uvedená v predchádzajúcom bode, je odplata za
pobyt na lôžku hradená buď celkom alebo z časti z verejného zdravotného poistenia (pacient zaradený
v indikačnej skupine „A“ alebo pacient spĺňajúci podmienky oslobodenia) alebo ju v celom rozsahu hradí
pacient (zaradený v indikačnej skupine „B“). V každom prípade je však sťažovateľovi za poskytnutie

ubytovania zaplatená/uhradená odplata.
36. Vznik daňovej povinnosti v prípade dani za ubytovanie je viazaný na splnenie ďalšej kumulatívnej
podmienky - a to právneho titulu poskytnutia ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho
zákonníka. V tomto smere spor medzi sťažovateľom a žalovaným, resp. správcom dane spočíva v
zásade v tom, či poskytnutie ubytovania, ako služby súvisiacej s poskytovaním ústavnej kúpeľnej

zdravotnej starostlivosti, predstavuje poskytnutie prechodného ubytovania titulom podľa § 754 až § 759
Občianskeho zákonníka. Tu podstata argumentácie daňových orgánov spočíva v zásade v tom, že
zmluva o prechodnom ubytovaní podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka môže byť uzatvorená aj
ústne (absencia písomnej zmluvy tak nie je dôkazom, že nejde o tento vzťah) a ubytovanie v kúpeľoch
predstavuje krátkodobé, odplatné ubytovanie.

37. Nosná argumentácia sťažovateľa bola založená práve na právnom titule poskytovania ubytovania
(pobytu na lôžku) ako služby súvisiacej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Sťažovateľ tvrdil, že ide
o administratívny poplatok, platbu, a to na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú
uzatvára zdravotná poisťovňa s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, t. j. so sťažovateľom. Podľa
názoru kasačného súdu samotné uzatvorenie zmluvy, predmetom ktorej je poskytovanie zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v rámci ktorej sa sťažovateľ
zaviazal zdravotným poisťovniam, že poskytne pacientom ubytovanie (pobyt na lôžku), ešte nevylučuje,
že sťažovateľ následne, na základe tejto zmluvy, neuzatvára s pacientmi, ktorým je zdravotná
starostlivosť u sťažovateľa poskytovaná, zmluvu o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka. Z obsahu
súdneho spisu sa kasačný súd oboznámil so Zmluvou č. 62NKUP001511 (ďalej len „zmluva“) platnou

do 01.07.2011 do 30.06.2012 (nejedná sa síce o zmluvu, ktorá by pokrývala dané obdobie, avšak na
ilustráciuúpravyprávnychvzťahovjepostačujúca),ktorúpredložilsťažovateľnapodporusvojichtvrdení,
uzatvorenou medzi Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. a sťažovateľom, pričom predmetom
zmluvy bolo zabezpečenie poskytovania a úhrady zdravotnej starostlivosti, lekárenskej starostlivosti
a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti s tým, že vo vzťahu k poskytovaniu

zdravotnej starostlivosti a služieb s ňou súvisiacich bol následne použitý spoločný názov „zdravotná
starostlivosť“ (žalovaný sa preto mýli, ak tvrdí, že dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nedopadá na služby s ňou súvisiace). Z uvedeného teda vyplýva, že súčasťou zdravotnej starostlivosti
na základe tejto zmluvy sú aj služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (teda aj pobyt
na lôžku). Uvedené je podľa názoru kasačného súdu nesporné. Z prílohy č. 1 k zmluve vyplýva, že

sťažovateľ zabezpečuje poistencom ubytovanie v liečebných domoch. Kasačný súd, na rozdiel od
sťažovateľa, však zastáva názor, že samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ zaviazal na základe vyššie
uvedenej zmluvy zabezpečiť poistencom ubytovanie v kúpeľných domoch bez bližšej špecifikácie práv
a povinností, ešte neznamená, že sťažovateľ následne konkludentne neuzatvára s poistencami zmluvu
o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka.

38.Vsúvislostisvýkladompredmetnejpodmienkydávakasačnýsúddopozornosti,žeprevznikdaňovej
povinnosti pri dani za ubytovanie nie je relevantný faktický účel poskytnutia prechodného ubytovania
- teda skutkový dôvod, pre ktorý sa daňovník rozhodol prechodne ubytovať, teda nie je relevantné,
že ide o ubytovanie v rámci poskytovania kúpeľnej zdravotnej starostlivosti. V tomto smere preto v
predmetnej veci ani nie je sporné, že bežní, komerční klienti sťažovateľa podliehajú dani za ubytovanie

podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 14. novembra 2014 do 10. decembra
2021. Kasačný súd preto pristúpil k posudzovaniu obsahu právneho vzťahu poistenca a sťažovateľa v
rámci poskytovania ubytovania ako súčasti zdravotnej starostlivosti, konkrétne či sú naplnené pravidlá
obsiahnuté s § 754 až 759 Občianskeho zákonníka.39. Podľa zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné
ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom.
V danom prípade je nesporné, že sťažovateľ poskytuje ubytovanie na dohodnutú dobu poistencovi,

pričom za ubytovanie a služby s ním spojené platí poistenec či už priamo alebo prostredníctvom
plnej alebo čiastočnej úhrady z prostriedkov zo zdravotného poistenia odplatu (§ 754 Občianskeho
zákonníka). Poistenec má ďalej nesporne právo užívať priestory, ktoré mu boli na ubytovanie vyhradené,
teda izbu a súčasne má právo užívať spoločné priestory ubytovacieho zariadenia (napríklad odkladacie
priestory, herňu, čitáreň) a tiež používať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené (§ 755

Občianskeho zákonníka). Týmito službami sú v závislosti od kategórie ubytovania napríklad upratovanie
izby, výmena uterákov, posteľnej bielizne, dopĺňanie hygienických potrieb a podobne. Vychádzajúc
z uvedeného zastáva kasačný súd názor, že vzhľadom na špecifickosť poskytovaného ubytovania v
kúpeľných či liečebných domoch, ktorých súčasťou sú aj služby súvisiace s ubytovaním podľa § 754 až
759 Občianskeho zákonníka, v prípade poistencov ubytovaných u sťažovateľa sa jedná o ubytovanie
podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že poistencovi sa poskytuje ústavná kúpeľná

zdravotná starostlivosť. Preto skutočnosť, že sťažovateľ zabezpečuje ubytovanie pre poistencov na
základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nemá dopad na zákonné podmienky vymedzené
v ustanovení § 37 zákona o miestnych daniach, keď popri tomto vzťahu súbežne dochádza k uzatvoreniu
zmluvy o ubytovaní medzi poistencom a sťažovateľom, resp. v prospech poistenca v prípade úplného
oslobodenia od úhrady.

40. Pre práve posudzovanú vec je potrebné poukázať na samotný účel dane z ubytovania. Podstatou
a zmyslom dane z ubytovania, ako jednej z miestnych daní, je, že aj osoby, ktoré sa zdržujú v obci
len krátkodobo a v zásade s komerčným účelom, využívajú verené priestranstvá a zariadenia v správe
obce, a preto by sa mali finančne podieľať na ich zveľaďovaní, budovaní a udržiavaní. Práve tento
filozofický základ dane z ubytovania je nosným interpretačným východiskom pre výklad zákonných

podmienok dane z ubytovania, pričom tieto zákonné podmienky z neho aj jednoznačne vyplývajú - (i)
prechodnosť (dočasnosť) ubytovania, (ii) odplatnosť ubytovania a (iii) charakter podnikateľskej činnosti
ubytovaním v obci v zariadení definovanom zákonom. Kasačný súd pritom nemá pochybnosť o tom,
že ubytovacie zariadenia prírodných kúpeľov sú podnikateľskou činnosťou založenou na poskytovaní
prechodného ubytovania, za odplatu, pričom pri podnikateľskej činnosti týchto zariadení ich klienti

podstatným spôsobom využívajú verejné priestranstvá a majetok v správe obce. Zdanenie takéhoto
ubytovania daňou z nehnuteľnosti preto zodpovedá tak účelu ako aj zákonným podmienkam dane z
ubytovania.
41. Kasačnému súdu nedá nepoukázať aj na dôvod novelizovania zákona o miestnych daniach
s účinnosťou od 15. októbra 2014, ktorým bola rozhodovacia činnosť správnych súdov (predtým

krajských súdov) vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej predchádzajúce
znenie ustanovenia § 37 zákona o miestnych daniach nebolo dostatočným podkladom pre výber
dane z ubytovania kúpeľnými domami. Napriek, dá sa povedať, ustálenej rozhodovacej činnosti NS
SR, ale NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28. februára 2013, ktoré rozhodnutie prešlo aj
kontrolou ústavnosti (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2014 zo 7. marca 2014),

odobril aj postup daňových orgánov, ktoré vyrubili kúpeľnému domu rozdiel dane za ubytovanie
ešte v zdaňovacom období roka 2008, teda ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. K
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti je ale tiež potrebné dodať, že táto bola primárne založená na
tom, že ustanovenie § 37 zákona o miestnych daniach odkazovalo na vyhlášku č. 277/2008 Z. z., ktorá
upravovala kategorizáciu ubytovacích zariadení, čo znamenalo, že ustanovenie § 37 sa vzťahovalo na

ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkovali podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby
na základe živnostenského oprávnenia, pričom poskytovatelia kúpeľnej starostlivosti vykonávali svoju
činnosť na základe osobitného povolenia.
42. Rovnako nie je bez významu rozhodnutie NS SR (sp. zn. 5Sžf/39/2016), na ktoré sa odvolával aj
žalovaný. NS SR v predmetnom rozhodnutí sa k právnej úprave, ktorá je predmetom sporu v tejto veci,

vyjadril v rámci obiter dictum, konštatujúc v bode 37, že novela zákona o miestnych daniach od 15.
októbra 2014 jednoznačne špecifikuje, čo je predmetom dane za ubytovanie, t. j. odplatné prechodné
ubytovanie podľa § 754-759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktorým je už aj kúpeľný
dom, liečebný dom a pod., t. j. až od tohto momentu je žalobca povinný platiť daň za ubytovanie v zmysle
§ 41 zákona o miestnych daniach. Kasačný súd ale súčasne dodáva, že takto okrajovo vyjadrený právny

názor, nesúvisiaci s riešenou vecou, nepredstavuje pre kasačný súd záväzný právny názor (rozhodnutie
veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/4/2024 zo dňa 13.
februára 2025, bod 30 a 31).43. Úmyslom zákonodarcu novelou zákona o miestnych daniach (zákon č. 268/2014 Z. z.) bolo práve
odstrániť nejasný výklad predchádzajúceho znenia ustanovenia § 37, ktorý sa prejavil v už vyššie
citovanej judikatúre NS SR. Podľa názoru kasačného súdu súčasne znenie § 37 zákona o miestnych

daniach, a to za použitia bežnej metódy výkladu, konkrétne systematického výkladu, jasne stanovuje,
že predmetom dane za ubytovanie je aj odplatné, prechodné ubytovanie v kúpeľnom dome alebo
ubytovacom zariadení prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební počas poskytovania kúpeľnej
zdravotnej starostlivosti. Preto k argumentu sťažovateľa o nutnosti uplatniť princípy in dubio mitius
(v pochybnostiach v prospech miernejšieho postupu), kasačný súd uvádza, že toto nachádza svoje

uplatnenie spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku. Preto skôr
ako súd pristúpi k rozhodnutiu veci prihliadajúc na zásadu in dubio mitius, musí plnohodnotne vyčerpať
všetky štandardné výkladové metódy výkladu právnej úpravy a len v prípade, ak tieto nevedú k možnosti
ustálenia jej obsahu, je dôvodné v rámci rozhodovania vo veci uplatniť výklad preferujúci vyššiu mieru
ochrany základných práv a slobôd, t. j. neurčitosť právnej úpravy vykladať v neprospech normotvorcu/
verejnej moci. Predmetná zásada však nemôže byť základom a ani dôvodom pre rezignáciu zo strany

súdu na uskutočnenie takéhoto komplexného výkladu a ani pri prípadnej neurčitosti právnej úpravy nie
je možné konštatovať, že táto existuje, a preto je bez ďalšieho nevyhnutné uplatniť zásadu in dubio
mitius (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4Sfk/18/2022, rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla
2020, C-401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209) . Ako však vyplýva z vyššie
uvedenej argumentácie, kasačný súd pre svoj záver využil štandardné výkladové metódy, pričom tento

jeho postup vo svojej podstate vylúčil možnosť oprieť sa v rámci rozhodovania tohto sporu o zásadu in
dubio mitius, keď je zrejmé, že pri štandardných metódach výkladu bolo možné súvisiacu právnu úpravu
interpretovať tak ako to vyplýva z tohto rozsudku (pozri tiež bod 56 rozsudku Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs 2/2024 z 26. marca 2025).
44. Rovnako sú bez právneho významu k zákonným podmienkam upraveným v § 37 zákona o miestnych

daniach argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňoval právny titul poskytovania ubytovania (pobytu
na lôžku) v súvislosti s kúpeľnou zdravotnou starostlivosťou, konkrétne, že v prípade pacientov musí
poskytnutie kúpeľnej starostlivosti navrhnúť príslušný lekár, musí ju schváliť zdravotná poisťovňa a až
následne sa môže uzavrieť zmluva o poskytnutí kúpeľnej zdravotnej starostlivosti, ktorej obsahom je aj
pobyt pacienta v kúpeľoch, a to už s poukazom na závery kasačného súdu uvedené v bodoch 37 až

39 tohto rozsudku.
45. Taktiež neobstojí ani tvrdenie o diskriminácii pacientov, ktorým je poskytovaný pobyt na lôžku v
rámci kúpeľnej zdravotnej starostlivosti v porovnaní s pacientmi ubytovanými v nemocniciach, keďže
nemocnice, hoci sa rovnako v nich poskytujú služby súvisiace s poskytovanou zdravotnou ústavnou
starostlivosťou (pobyt na lôžku), nie sú (i) taxatívne uvedené v zozname ubytovacích zariadení, na ktoré

sa daň z ubytovania vzťahuje a (ii) v nich poskytované iné súvisiace služby, ktoré sú charakteristické
pre zmluvu o odplatnom ubytovaní (bližšie bod 39), čím sa práve pobyt na lôžku v nemocnici odlišuje
od kúpeľných domov.
46. Pre úplnosť, v kontexte celého prípadu, dáva kasačný súd tiež do pozornosti, že v prípade dane
za ubytovanie je sťažovateľ v postavení platiteľa dane podľa § 38 ods. 2 zákona o miestnych daniach,

avšak samotným daňovníkom je pacient - fyzická osoba (§ 38 ods. 1 zákona o miestnych daniach).
V. Záver
47. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za dostatočne odôvodnený a vychádzajúci
zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako

nedôvodnú zamietol.
48. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal,
keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil
výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v
spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2:1
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). K rozsudku je pripojené odlišné stanovisko sudkyne Mgr.
Kristíny Babiakovej (§ 465 SSP).
Odlišné stanovisko sudkyne Kristíny Babiakovej
k rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 8Sfk/13/2023 zo dňa 18. decembra 20251. Podľa § 465 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) pripájam svoje odlišné
stanovisko k rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny
súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. 8Sfk/13/2023 zo dňa 18. decembra 2025

2. Väčšina senátu v predmetnej veci rozhodla o zamietnutí kasačnej sťažnosti žaloby žalobcu,
keď dospela k záveru, že poskytovanie ubytovania v súvislosti s poskytovaním kúpeľnej zdravotnej
starostlivosti podlieha dani za ubytovanie, t. j. daňovej povinnosti podľa § 37 a nasl. zákona č. 582/2004
Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej
len „zákon o miestnych daniach“) v znení účinnom od 15. októbra 2014 do 10. decembra 2021. Na

rozdielodväčšinysenátusomvšaktohonázoru,žeposkytovanieubytovaniavsúvislostisposkytovaním
kúpeľnej zdravotnej starostlivosti dani za ubytovanie nepodlieha.
3. Som toho názoru, že s ohľadom na limity, ktoré výkladu § 37 zákona o miestnych daniach v znení
účinnom od 30. novembra 2014 do 10. decembra 2021 určuje okrem iného aj čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky, nie je možné podmienku „odplatnosti ubytovania“ pri vzniku daňovej povinnosti považovať za
splnenú bez ďalšieho aj vtedy, ak takáto úhrada bola realizovaná v súvislosti s poskytovaním ústavnej

kúpeľnejzdravotnejstarostlivostivprírodnýchliečebnýchkúpeľoch,ktorájevplnomrozsahuhradenána
základe verejného zdravotného poistenia. Inými slovami, v prípade pacientov, pri ktorých zákonodarca
rozhodol, že ústavná kúpeľná zdravotná starostlivosť a s ňou spojená služba súvisiaca s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti - (ubytovanie) pobyt na lôžku, bude v plnom rozsahu hradená z prostriedkov
zdravotného poistenia v intenciách čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (teda pacientov podľa § 38a

ods. 1 v spojení s § 38 ods. 3 a 8 písm. a) zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti),
nemôže byť úhrada zo zdravotného poistenia považovaná za „odplatnosť“ na účely § 37 zákona o
miestnych daniach v znení účinnom od 30. novembra 2014 do 10. decembra 2021. V opačnom prípade
by totiž došlo k dodatočnému daňovému zaťaženiu pacienta (ktorý je daňovníkom podľa § 38 ods. 1
zákona o miestnych daniach), ktorý má nárok (v rozsahu stanovenom zákonom) na bezplatnú zdravotnú

starostlivosť na základe verejného zdravotného poistenia. Prvostupňový orgán a žalovaný tak mali
overiť, či medzi dotknutými osobami neboli aj takýto pacienti a či od nich nebola v rozhodujúcom období
neoprávnene vybraná miestna daň za ubytovanie. Keďže tak v predmetnej veci nepostupovali, zaťažili
svoje rozhodnutie nedostatočným zistením skutkového stavu a zároveň nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia (keďže túto skupinu pacientov úplne opomenuli).

4. Rovnaký názor mám aj pri indikáciách zaradených v skupine „A“ a v skupine „B“, kde pacient
platí spoluúčasť, pretože povinnosť platiť daň za ubytovanie je tiež viazaná na splnenie ďalšej
kumulatívnej podmienky - a to právneho titulu poskytnutia ubytovania podľa § 754 až § 759
Občianskeho zákonníka. Uvedená podmienka ja pritom kľúčová, keď zoznam ubytovacích zariadení
(tretia podmienka) uvedených v § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 30. novembra

2014 do 10. decembra 2021 predstavuje len výkladovú pomôcku pre poznanie úmyslu zákonodarcu,
ktorý pretavil v podmienke konkrétneho titulu prechodného ubytovania pri vymedzení predmetu dane
z ubytovania. V tomto smere preto v predmetnej veci ani nie je sporné, že bežní, komerční klienti
sťažovateľa podliehajú dani za ubytovanie podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od
30. novembra 2014 do 10. decembra 2021.

5. Podľa z § 754 ods. 1 a § 755 Občianskeho zákonníka je podstatou zmluvy o ubytovaní práve
poskytnutie služby dočasného ubytovania. Práve táto služba je hlavnou komerčnou aktivitou, ktorú sa
zaväzuje ubytovateľ poskytnúť, pričom akcesorické k tomuto vzťahu sú služby spojené s ubytovaním.
Právny poriadok Slovenskej republiky však rozlišuje aj iné služby, na ktorých poskytnutie upravuje
osobitný právny titul (iný zmluvný typ alebo samotný zákon), pri ktorých je ubytovanie podmienkou sine

qua non samotného poskytnutia služby. Inými slovami, ubytovanie nemusí byť len hlavnou službou, ale
môže sa stať aj akcesorickou službou pre inú službu (ktorá v sebe ubytovanie inkorporuje). Ubytovanie
sa potom neposkytuje ako komerčné ubytovanie podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale
titulom iných osobitných zmluvných a zákonných vzťahov (napr. poskytovanie sociálnych služieb, kde
sa ubytovanie poskytuje ako obslužná činnosť (§ 17 ods.1 a 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych

službách).
6. Pri ústavnej (nie ambulantnej) zdravotnej starostlivosti (§ 7 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotnej
starostlivosti), ktorá je typická tým, že pre jej poskytnutie je nevyhnutná osobná celodenná prítomnosť
pacienta v zdravotníckom zariadení, je tak službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
aj služba poskytovania pobytu na lôžku (ubytovania) počas celého poskytovania ústavnej zdravotnej

starostlivosti (§ 13 písm. a) a b) zákona o zdravotnej starostlivosti). Táto súvisiaca služba nie je
primárnym obchodným/komerčným cieľom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ale ide o akcesorickú
službu, ktorá je nevyhnutná preto, aby poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mohol poskytnúť hlavnú
a komplexnú službu - ústavnú zdravotnú starostlivosť. Zdravotníckymi zariadeniami, v ktorých jeposkytovaná ústavná zdravotná starostlivosť, pritom nie sú len nemocnice (§ 7 ods. 4 písm. a) zákon
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), ale aj prírodné liečebné kúpele či kúpeľné liečebne (§ 7
ods. 4 písm. e) a f) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Právnym titulom pre poskytnutie

ústavnej zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (vrátane
ubytovania a stravovania) je v prípade kúpeľnej ústavnej zdravotnej starostlivosti prijatie pacienta
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na základe návrhu lekára schváleného zdravotnou poisťovňou
(§ 7 ods. 4 v spojení s ods. 2 a 3 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti). Preto
tiež právnym titulom pre ukončenie poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti a nadväzujúceho

ukončenia poskytovania služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nie je ukončenie
zmluvnej spolupráce, ale prepustenie pacienta z ústavnej starostlivosti na základe zákonných dôvodov
(§ 9 ods. 7 zákona o zdravotnej starostlivosti).
7. Z dôvodu vyššie uvedeného preto ani pri indikáciách zaradených v skupine „A“ a „B“, rešpektujúc
pritom zásadu reštriktívneho výkladu daňových predpisov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 362/2019 zo dňa 2. apríla 2020, publikované v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky ako judikát č. 14/2020), som nedospela k záveru, že právnym
titulom pre poskytnutie pobytu na lôžku by bola zmluva o prechodnom ubytovaní podľa § 754 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Pobyt na lôžku (ubytovanie), ktorý je poskytovaný pacientovi v súvislosti s
ústavnou zdravotnou starostlivosťou poskytnutou poskytovateľom ústavnej zdravotnej starostlivosti,
ako služba súvisiaca s poskytovaním (ústavnej) zdravotnej starostlivosti, je podľa mňa akcesorickou a

doplnkovou službou k zdravotnej starostlivosti, poskytovanou na základe právnych titulov vyplývajúcich
z osobitných zdravotníckych predpisov (§ 9 ods.1, § 12 zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
a § 7 ods. 4 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti). Preto nie je podľa môjho názoru
ani predmetom dane za ubytovanie podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 30.
novembra 2014 do 10. decembra 2021.

8. Poukazujem tiež na problematickosť výkladu dotknutých ustanovení z hľadiska vývoja dotknutej
právnej úpravy. Ak totiž pri výklade právneho titulu poskytovania nereflektujeme skutočnosť, že
poskytovanie ubytovania pri ústavnej zdravotnej starostlivosti sa realizuje na základe osobitných
právnych titulov podľa právnej úpravy týkajúcej sa poskytovania zdravotnej starostlivosti, vývoj právnej
úpravy nás vedie k záverom, že daňovej povinnosti pri miestnej dani z ubytovania môže podliehať

aj pobyt pacienta na lôžku v rámci nemocničnej hospitalizácie, keďže tá je rovnako uhrádzaná zo
zdravotného poistenia a ubytovanie je v takomto prípade rovnako služba súvisiaca s poskytnutím
ústavnej zdravotnej starostlivosti. Podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 11.
decembra 2021 sa predmetom dane stáva aj ubytovanie „v inom zariadení poskytujúcom odplatné
prechodné ubytovanie fyzickej osobe“, čo aplikujúc výklad väčšiny senátu môže napĺňať aj nemocnica

pri poskytovaní ústavnej zdravotnej starostlivosti hospitalizáciou.
9. Z vyššie uvedených dôvodov som sa preto nemohla stotožniť s právnymi názormi väčšiny senátu.

V Bratislave dňa 15. januára 2026

Mgr. Kristína Babiaková
sudkyňa

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.