Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/81/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624200554
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624200554.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu JUDr. Dušana Kucbela a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobcu A. B., nar.
XX.XX.XXXX,bytomC.X,D.E.,právnezastúpenéhoJUDr.MiroslavomChromým,advokátomsosídlom
SNP 33, Veľký Krtíš proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6,747,63 Eur, o

odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 26C/9/2024-181 zo dňa 07. augusta
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.697,46 Eur ( výrok I. ) a vo výroku o náhrade trov konania ( výrok III. ) z r u š u j e a v tomto rozsahu
vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ( výrok II.),
ostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 6.697,46 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 98,52 %.

2. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou
transpozíciou čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a rady číslo 2003/88/
ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do
vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. K vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu malo dôjsť tým, že

pracovná pohotovosť, ktorá nadväzuje na výkon jeho štátnej služby v rámci pracovnej zmeny, nebola
zarátavanádopracovnéhočasuvrozporesprávomEurópskejúnie.Zdôvoduzlejtranspozíciesmernice
do vnútroštátneho právneho poriadku tak malo dôjsť u žalobcu k zásahu do jeho práv na ochranu
súkromia, práva na rodinný život, ako aj práva na primeraný odpočinok po práci.

3. Po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na nesporné skutočnosti súd prvej inštancie zistil, že

žalobca pracuje ako príslušník HaZZ od roku 2003. V roku 2021 fond pracovného času žalobcu
predstavoval 1.989,90 hodín. Určená služobná pohotovosť predstavovala 506,75 hodín, z toho 485,75
hodín s 15% náhradou platu a 21 hodín s 30% náhradou platu. V roku 2022 fond pracovného času
žalobcu predstavoval 1.958 hodín. Určená služobná pohotovosť predstavovala 622,75 hodín, z toho
614,75 hodín s 15% náhradou platu a 8 hodín s 30% náhradou platu. V roku 2023 fond pracovného
času žalobcu predstavoval 1.958 hodín. Určená služobná pohotovosť predstavovala 683,25 hodín, z

toho 651,25 hodín s 15% náhradou platu a 32 hodín s 30% náhradou platu. V období od 01.01.2021 do
31.12.2023 (posudzované obdobie) fond pracovného času žalobcu teda predstavoval 5.905,90 hodín(1.989,90 hodín + 1.958 hodín + 1.958 hodín). Určená služobná pohotovosť žalobcu, ktorá nie je
zahrnutá vo fonde pracovného času, v posudzovanom období predstavovala 1.812,75 hodín (506,75
hodín + 622,75 hodín + 683,25 hodín).

4. Súd prvej inštancie súhlasil s námietkou žalovaného ohľadne spôsobu výpočtu priemerného
týždenného pracovného času, ktorý je potrebné počítať v 6-mesačnom referenčnom období, nakoľko
smernica v spojení so zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore ( ďalej len „zákon č.
315/2001 Z.z.“) stanovuje, že pracovný čas by nemal prekročiť v priemere 48 hodín v rámci siedmich

dní v referenčnom období 6 mesiacov. To však neodôvodňuje prijať záver, že v období troch rokov
posudzovanom období priemerný týždenný pracovný čas môže byť prekročený. V zásade teda platí,
že tak ako v 6 mesačnom ani trojročnom období nemôže byť prekročený priemerne 48 hodinový
pracovný čas v týždni. Pre posúdenie porušenia článku 6 písm. b) smernice je podľa súdu prvej inštancie
irelevantné, či sa posudzuje obdobie šiestich mesiacov alebo troch rokov.

5. Následne súd prvej inštancie stanovil, že do fondu pracovného času je potrebné zarátavať zmysle
§ 97 zákona č. 315/2001 Z. z. aj čas strávený dovolenkou, plateným služobným voľnom, náhradným
voľnom za štátnu službu nadčas, a podobne z dôvodu, že zákonná úprava poskytne viacej práv ako
smernica. Konštatoval, že v posudzovanom žalovanom období žalobca priemerne odpracoval za týždeň
49,35hodín.SmernicasavzťahujenapríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboru,čojudikovalSúdny

dvor v rozsudku C – 518/15 zo dňa 21.02.2018. Z ustanovení zákona č. 315/2001, konkrétne § 85, §
86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 vyplynulo, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci
služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, ktorá
nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že služobná pohotovosť hasiča
sa nezapočítava do jeho služobného času v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice. Z toho možno vyvodiť, že

určená služobná pohotovosť hasiča má byť súčasťou služobného času, čo korešponduje aj s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ.

6. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi porušením práva únie boli v danom prípade splnené. Článok 6 písm. b) smernice priznáva

pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu maximálne 48
hodín. Toto ustanovenie má priamy účinok. Článok 6 písm. b) smernice nebol do právneho poriadku
Slovenskej republiky prebratý správne, pretože umožnil, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, k čomu v posudzovanom období už žalobcu aj došlo. Toto
porušenie je dostatočne závažné, pričom ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie. Za splnenú

považoval aj podmienku príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie a vznikom ujmy ju jednotlivca.
Súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel reálne odpracovať
viac ako bol povinný v zmysle smernice. Túto škodu preukázal výsluch samotného žalobcu. Na základe
toho dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo forme peňažnej satisfakcie
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie

rovnajúce sa odmene, ktorú priznáva zákon číslo 315/2001 Z. z. ako pri nariadení služobnej pohotovosti.
Teda peňažná náhradu za nemajetkovú ujmu predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú
služobnú pohotovosť a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť, a to v rozhodnom
období.

7. Súd však nepriznal žalobcovi uplatnenú škodu v celej požadovanej výške podľa ním deklarovaných
1.826,75 hodín určenej služobnej pohotovosti, pretože v posudzovanom období odslúžil o 14 hodín
menej určenej služobnej pohotovosti, pričom sa jednalo o určenú služobnú pohotovosť 15 % náhradou
mzdy. Žalobca tak nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zodpovedajúcej 14 hodinám s 35 %
peňažnounáhradouzprináležiacejhodinovejodmeny,čovkonečnomdôsledkupredstavujesumu50,17

Eur. Finančné odškodnenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobcovi predstavuje sumu 6.697,46
Eur, pričom túto sumu je možné považovať za primeranú výšku nemajetkovej ujmy. Počas trojročného
obdobia žalobca odpracoval 1.812,75 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná
do pracovného času, čo predstavuje nemajetkovú ujmu v sume 3,69 Eur za hodinu, ktorú musel v rámci
služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času, stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine,

priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku. Námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal
pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici ohľadne posúdenia tejto otázky.8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že úspech žalobcu predstavoval 99,26 % a úspech
žalovanéhopredstavoval0,74%.Poodčítaníúspechužalobcuodúspechužalovanéhopriznalžalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,52 %.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písmena d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Namietol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie prekračuje petit žalobcu v rozpore s § 216 ods. 1 CSP.
Žalovaný považoval súdne konanie za konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v dôsledku

údajného prekročenia maximálneho týždenného priemerného pracovného času stanoveného v článku
6 písm. b) smernice z dôvodu, že služobná pohotovosť sa nezapočítava do fondu pracovného času.
Žalovaný mal za to, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo skúmať, či a v akom rozsahu bol tento
maximálne týždenný priemerný pracovný čas prekročený. Túto skutočnosť súd prvej inštancie absolútne
ignoroval a rozhodol v prospech žalobcu napriek tomu, že v období roku 2021 k prekročeniu nedošlo ani
podľa výpočtov samotného žalobcu. Poukázal na to, že v roku 2021 nedošlo k zásahu do práv žalobcu

podľa článku 6 písm. b) smernice, nakoľko jeho priemerný týždenný pracovný čas bol 47,88 hodín
týždenne. Súd prvej inštancie však bezdôvodne konštatoval nárok aj v tomto roku. Svojvoľne si upravil
základ žaloby tak, že v období troch rokov priemerný týždenný pracovný čas môže byť prekročený.
Takéto konanie súdu žalovaný považuje za jasné porušenie prejednacieho princípu, z ktorého jasne
vyplýva, že súdy sa musia pridržiavať uplatneného nároku. Je pravdou, že žalobca žaluje trojročné

obdobie, avšak toto obdobie sám a jasne rozdelil do kalendárnych rokov, čo bezpochyby vyplýva
zo samotnej žaloby. Referenčné obdobie troch rokov nemá žiaden právny základ, nakoľko samotná
smernice stanovuje v článku 19, že referenčné obdobia nesmú presiahnuť 12 mesiacov. Súd prvej
inštancie si na účely priznania plného nároku žalobcu vytvoril referenčné obdobie, ktoré nenavrhovala
ani jedna zo sporových strán a toto nemá právny základ v žiadnom právnom predpise, čím porušil

bezpochybyprávonaspravodlivýsúdnyprocesžalovanéhovtakomrozsahu,ženiejemožnépovažovať
takéto rozhodnutie za spravodlivé. Súd prvej inštancie týmto nelegitímnym záverom dospel výroku, že
žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej počas všetkých troch rokov žalovaného
obdobia, pričom ak by sa dalo za pravdu žalobcovi a prijala sa jeho argumentácia, tak by podľa jeho
vlastných výpočtov nemal žiadny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za rok 2021. Žalovaný poukázal

na to, že za obdobie roku 2021 podľa výpočtov samotného žalobcu tento odslúžil 47,88 hodín týždenne
a v roku 2022 49,49 hodín týždenne, v roku 2023 50,65 hodín týždenne.

10. Žalovaný tiež namietol, že v spore tvrdil, že referenčné obdobie má byť 6 mesiacov. Pri výpočte
pracovného času sa nemá zarátavať čas odpočinku, čo plne korešponduje so znením smernice,

konkrétne článkami 16, 17 a 19. Vo vzťahu k predmetu nároku súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobca si uplatňuje nemajetkovú ujmu za zásah do jeho osobnostných práv. Súdny dvor však vo veci C
742/19skonštatoval,žečlánok2smernicenemožnovykladaťtak,žebybránilrozdielnemuodmeňovaniu
služobnej pohotovosti oproti riadnemu výkonu štátnej služby. Z uvedeného dôvodu teda možno
bezpochyby prijať záver, že vecná škoda v dôsledku odlišnej výšky odmeny za služobnú pohotovosť

nepredstavuje porušenie práva žalobcu. Je preto dôvodné predpokladať, že žalobca maskuje svoje
mzdové nároky za nemajetkovú ujmu, keďže túto si počíta úplne rovnako ako by počítal prípadnú vecnú
škodu, ak by si ju v konaní uplatnil. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania nie je
mzdový nárok, tak nemožno považovať akékoľvek matematické výpočty vychádzajúc z výšky mzdy
ako vodítko pre stanovenie výšky nároku. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 6.697,46 Eur,

ktorá práve predstavuje vyčíslenie doplatku na mzde. Pre rozhodnutie o náhrade nemajetkovej ujmy
doposiaľ nebolo vykonané dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné posúdiť, aká výška náhrady
nemajetkovej ujmy je primeraná. Poukázal na výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá sa pohybuje
vrozpätí1.500,-až2.500,-Eurstým,žepoukázalnarozhodnutiaKrajskéhosúduvKošiciachapoukázal
aj na rozhodovaciu prax v rámci iných krajov. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil

tak, že žalobu zamieta.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolanie považuje za nedôvodné. Argumentáciu žalovaného v odvolaní považuje za neopodstatnenú
a nesprávnu. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385
ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 písm. c) CSP, pretože súdprvejinštancievdôsledkunesprávnehoprávnehoposúdeniadospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,
tento nedostatok nemožno odstrániť v odvolacom konaní, preto podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), pracovný čas je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

14. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

15. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, „Referenčné obdobia“, členské štáty môžu ustanoviť pre

uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri
mesiace.

16. Podľa čl. 17 ods. 3, písm. iii) smernice, „Odchýlky“, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebo

výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany;

17. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý

na obdobie šiestich mesiacov.

18. Podľa § 86 ods. 2 zákona, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac 24 hodín v služobnom dni.

19. Podľa § 85 ods. 2, veta prvá zákona, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so zistením súdu prvej inštancie, že žalovaný štát nesprávne

transponoval ustanovenie článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b) smernice do zákona č.
315/2001 Z. z. (obdobne ako Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn
17Co/59/2022). V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou. Pri právnom posúdení veci bolo rozhodujúce,

či čas, ktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej pracovnej pohotovosti, sa považuje za pracovný
čas. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-518/15 zo dňa 21.02.2018 sa uvedený článok
smernice má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi doma s povinnosťou reagovať
na výzvu zamestnávateľa do 8 minút, sa má považovať za pracovný čas (tiež pozri rozsudok SD EU
C-303/98 vo veci Simap, bod 48). Judikatúra Súdneho dvora EU tak definovala, že pracovnú pohotovosť

žalobcu ako príslušníka na pracovisku, ako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť do pracovného
času.

21. Súd prvej inštancie správne uviedol, že smernica sa aplikuje na služobnú činnosť hasičov, pričom
tento záver judikoval aj Súdny dvor EU vo veci Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01). Vnútroštátne súdy

sú povinné zabezpečiť plnú účinnosť práva únie, a za tým účelom neaplikovať vnútroštátne právo, ktoré
záväznému úniovému právu odporuje (pozri C-106/77). Súd prvej inštancie mal právomoc posúdiť,
či smernica bola prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky správne a úplne. Podľa článku
288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s
ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné

na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia verzus
Taliansko, C - 368/07). V zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť
pred zákonmi. Slovenská republika je podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ povinná dodržiavať a aplikovaťúniové právo v zmysle zásady pacta sunt servanda a zásady lojálnej spolupráce. V prípade, ak členský
štát netransponuje riadne smernicu, ohrozí jej účinok (cieľ) a poruší článok 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ.

22. Právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. odporuje čl. 2 ods. 1 smernice, pretože nezarátava do
pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas. Žalovaný štát
tak nedodržal svoj záväzok zabezpečiť plnú účinnosť smernice podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Jeho
legislatívna činnosť pri prebratí smernice nebola vykonaná správne. Z toho dôvodu je žalovaný štát
pasívne vecne legitimovaným za porušenie práva EÚ nesprávnou transpozíciou smernice. Uvedené

vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (Komisia p. Taliansku, C-487/04, C-214/04, C-162/99 a i, C-46
a 48/93, C-6 a 9/90, C-231 až 233/06).

23. Odvolací súd uznáva, že pasívne vecne legitimovaný by mohol byť aj zamestnávateľ žalobcu za
predpokladu, ak by žalobca smeroval žalobu len alebo aj voči nemu a namietal by nedodržanie priameho
účinku smernice vo vertikálnom právnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Možnosť žalovať

verejnoprávneho zamestnávateľa za nedodržanie aplikácie priameho účinku čl. 6 písm. b) smernice už
pripustil Súdny dvor EU v rozsudku C-429/09. Zároveň nevylúčil, že môže byť štát žalovaný priamo za
nesprávne prebratie smernice. Obdobný záver judikoval v rozsudku vo veci Marshall I, C-152/84, keď
v bode 49. uviedol, že ak sa osoba, ktorá je účastníkom konania, môže dovolávať smernice proti štátu,
môže tak urobiť bez ohľadu na to, z akej pozície štát koná, či z pozície zamestnávateľa, alebo z pozície

verejnej moci. V oboch prípadoch treba predísť tomu, aby mal štát výhodu z vlastného pochybenia pri
porušení komunitárneho práva. Žalobca teda správne žaloval priamo štát.

24. Z hľadiska žalobou uplatnených individuálnych nárokov však nemožno uzavrieť, že k porušeniu
článku 6 písm. b) smernice došlo priamo a bez ďalšieho iba legislatívnou činnosťou štátu tým, že

pracovný čas hasiča, upravený v § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. má byť len 18 hodín v služobnom
dni. Pre posúdenie veci je rozhodujúce oddelenie služobnej pohotovosti od pracovného času, ktoré
vytvorilo priestor pre žalobcovho verejnoprávneho zamestnávateľa (ako ho definuje judikatúra SD EU),
aby v súlade so zákonom (nie smernicou) dochádzalo aj k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. Záver,
či skutočne došlo k porušeniu smernice v konkrétnom prípade závisí od toho, koľko konkrétny hasič

reálnevrozhodnomobdobíodpracuje.Ideozodpovedanieskutkovejotázky,ktorámôžemať-zhľadiska
v žalobe označeného obdobia - vplyv tak na posúdenie základu, aj výšky nároku. Táto premisa vyplýva
z posúdenia cieľa, ktorý mala smernica dosiahnuť.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu, účelom smernice a na to nadväzujúcej judikatúry SD EU bolo, aby

sa v zmysle čl. 2 ods. 1 všetok čas pracovnej pohotovosti (ako v danej veci) podradil pod pracovný
čas. Cieľom bolo zabrániť obchádzaniu článku 6 písm. b) smernice formou rôznych nariadených alebo
určených pracovných pohotovostí zo strany zamestnávateľov, ktoré by sa nezarátavali do pracovného
času.

26. Článok 2 ods. 1 smernice má však len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas). Na
rozdiel od toho článok 6 písm. b) smernice už zakotvuje zákaz prekročenia čl. 2 ods. 1 vymedzeného
pojmu pracovný čas. Z hľadiska účelu smernice článok 2 ods. 1 tvorí len základný rámec a až v spojení
s článkom 6 písm. b) smernice vymedzuje cieľ, ktorý mali členské štáty aproximáciou úniového práva

dosiahnuť.

27. Iba výkladom čl. 2 ods. 1 smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia
smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie je
preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.

28. Závažné porušenie smernice nastane podľa toho, či v štátnozamestnaneckom pomere hasiča
došlo k prekročeniu limitu upraveného v čl. 6 písm. b) smernice. Za ten zodpovedá štát, či už tým,
že netransponoval smernicu správne (čo nebolo v konaní na súde prvej inštancie preukázané), alebo
aj tým, že jeho zložka (Ministerstvo vnútra SR), ako verejnoprávny zamestnávateľ, nepoužil priamy

účinok čl. 6 písm. b) smernice. Preto aj spomínaná judikatúra Súdneho dvora EU vo veciach C-429/09
a C-152/84 pripustila možnosť, aby bol žalovaný štát a prípadne aj jeho zložka (zamestnávateľ žalobcu).29. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vo veci C-319/96 Brinkmann, členský štát nesprávne
transponoval smernicu do vnútroštátneho poriadku. Učinil tak závažné porušenie, ktoré sa snažil
následne napraviť tým, že štátne orgány priamo aplikovali príslušné ustanovenia smernice, nie vlastnú

právnu úpravu, ktorá bola v rozpore so smernicou. Ustanovenia smernice síce Dánsko transponovalo
nesprávne, avšak príčinná súvislosť tu bola prerušená správaním vnútroštátnych daňových úradov a
preto sa Brinkmann práva na náhradu škody voči štátu nedovolal.

30. Pri posudzovaní nároku žalobcu v tomto konaní preto nestačí, že bola preukázaná nesprávna

transpozícia smernice, ale žalobca musí preukázať aj to, že v príčinnej súvislosti s nesprávnou
transpozíciou smernice bolo porušené právo žalobcu zo strany jeho zamestnávateľa.

31. Porušenie práva na 48 hodinový 7 dňový pracovný týždeň však žalobca preukazoval svojím
pracovným zaradením ako hasič u svojho zamestnávateľa v žalovanom období podľa jednotlivých rokov.

32. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej
strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im
zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady
následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať

skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, z ktorej vyvodzuje svoj právny nárok. Strana
domáhajúca sa týchto právnych nárokov nesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného
určitého skutkového stavu), teda procesných následkov toho, ako by bolo zistené, že k naplneniu
skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020).

33. Z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že žalobca neuviedol k aplikácii čl. 2 ods. 1 v spojení s čl.
6 písm. b) smernice na vec sa vzťahujúce podstatné skutkové tvrdenia podľa § 132 ods. 1 a 149 CSP,
ktorými by preukázal, že v konkrétnom referenčnom období odpracoval viac v priemere ako 48 hodín
v rámci 7 dní. Povinnosť žalobcu uviesť na vec sa vzťahujúce skutkové tvrdenia podľa § 132 ods. 2

CSP nesmie nahrádzať súd. V konaní teda musia byť splnené ďalšie podmienky definované judikatúrou
Súdneho dvora EU, a to: a) porušená úniová norma priznáva práva fyzickým a právnickým osobám,
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi
porušením úniového práva a škodou existuje priama príčinná súvislosť, d) škoda naozaj vznikla.

34. Súd prvej inštancie vo vzťahu k námietke žalovaného, že je potrebné v konaní skúmať, koľko
hodín žalobca bol v práci viac v rámci príslušného 6 referenčného obdobia, zaujal záver, že tak ako
v 6 mesačnom referenčnom období, tak ani v trojročnom žalovanom období nemôže byť prekročený
48 hodinový pracovný čas v týždni. Súd prvej inštancie však nárok žalobcu nesprávne posúdil iba z
toho hľadiska, že v žalovanom období služobná pohotovosť žalobcu nebola zarátaná do pracovného

času, čo odporuje čl. 2 ods. 1 smernice a toto zistenie postačuje pre vznik nároku žalobcu.
Predmetom odškodnenia tak boli všetky hodiny služobnej pohotovosti, ktoré neboli žalobcovi zarátané
do pracovného času, a to bez ohľadu na zistenie, či došlo reálne k porušeniu článku 6 písm. b)
v konkrétnom referenčnom období. Tento záver súdu prvej inštancie však nekorešponduje s cieľom
smernice (popísaným vyššie) a tým, čo má byť predmetom odškodnenia jej závažného porušenia.

Je potrebné si uvedomiť, že žalobca na jednej strane argumentoval tým, že prišiel o svoj voľný čas,
avšak na druhej strane nemajetkovú ujmu takýmto spôsobom nepožadoval. Nepožadoval „odškodnenie“
straty voľného času, ale „len“ odškodnenie toho, že jeho služobná pohotovosť nebola zarátavaná do
pracovného času. Teda medzi požadovanou nemajetkovou ujmu žalobcu a ohrozením cieľa smernice
jej nesprávnou implementáciou, nie je vecný súvis.

35. Spôsob uplatnenia nároku žalobcom, pozostávajúceho len z preukázania počtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času, tak nie dostatočný.
To vyvoláva dôvodnú námietku žalovaného, že žalobca chce nahradiť ujmu za to, že za služobnú
pohotovosť nie je riadne odmenený, nakoľko služobná pohotovosť mu nebola zarátaná do jeho

pracovného času. Takto aj definoval svoj nárok. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
po objektívnej stránke odškodnil žalobcu spôsobom, ktorým len kompenzoval nárok, ktorého sa
mal žalobca domáhať voči svojmu zamestnávateľovi. Nenahradil ujmu, ktorá však žalobcovi vzniklav súvislosti s podstatným porušením cieľa smernice - straty voľného času, o ktorý v dôsledku nesprávnej
transpozície čl. 6 písm. b) smernice štátom prišiel.

36. Argumentácia žalobcu, ktorú si súd prvej inštancie osvojil, by bolo dôvodná v spore s jeho
verejnoprávnym zamestnávateľom, voči ktorému by sa domáhal prípadného finančného vyrovnania
služobnej pohotovosti ako služobného času, prípadne by sa domáhal, aby verejnoprávny zamestnávateľ
začal aplikovať voči nemu priznaný priamy účinok a neprideľoval by mu prácu nad rámec stanovený čl.
6 písm. b) smernice (tak ako to urobil G. Fuß pred vnútroštátnymi orgánmi vo veci C-429/09, pozri bod

23., C-243/09, pozri bod 18.)

37. Pri riešení sporu je tak potrebné ustáliť, čo je skutočne predmetom a základom žalobného nároku
a podľa toho posúdiť, či za tým účelom žalobca uvádza substancované skutkové tvrdenia.

38. Po odstránení tejto nejasnosti, je potrebné vziať do úvahy, že žalobca má rozvrhnutý pracovný čas

v žalovanom období nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. Ide o tzv. referenčné obdobie, ktoré zodpovedá odchýlke od článku čl. 16 písm. b) smernice
dovolenej v článku 17 ods. 3, písm. iii), v dĺžke stanovenej v článku 6 smernice. Pracovný čas nebol
rozvrhnutý na celkové žalované obdobie, ako to nesprávne žaloval žalobca.

39. Pre posúdenie veci je potrebné skutkovo ustáliť, či skutočne došlo k porušeniu článku 6 písm.
b) smernice v konkrétnom referenčnom období, zistiť konkrétny počet odslúžených hodín v rámci
upraveného referenčného obdobia. Ak v konkrétnom referenčnom období nebol po započítaní služobnej
pohotovosti prekročený limit u žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice, potom treba mať za to, že
priamy účinok smernice verejnoprávnym zamestnávateľom žalobcu bol dodržaný. Bez zohľadnenia

referenčných období upravených v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné určiť porušenie
práva žalobcu, pretože jeho pracovný čas je upravený nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov.

40. V rámci toho ktorého obdobia šiestich mesiacov môže dochádzať k rôznemu rozvrhnutiu pracovného
času. Uvedené skutkové zistenie je základným predpokladom pre vyriešenie sporu z hľadiska

preukázaniadôvodnostizákladunároku,akoajnáslednéhostanoveniaintenzityzásahudoprávžalobcu.
Od toho sa potom bude odvíjať súdom určená výška odškodnenia nemajetkovej ujmy v peňažnom
vyjadrení. Práve preto nie je správna úvaha súdu prvej inštancie, že pre posúdenie referenčného
obdobia je irelevantné, či k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice došlo v 6 mesačnom referenčnom období,
alebo v trojročnom žalovanom období. Rozvrhnutie služobného času vrátane pohotovosti môže byť

v referenčnom období rôzne podľa jednotlivých týždňov tak, aby zodpovedalo priemeru v rámci daného
obdobia. Tento priemer sa však má počítať podľa smernicou a zákonom č. 315/2001 Z. z. stanoveného
obdobia. Iné výpočty dĺžky referenčného obdobia nezodpovedajú hypotéze § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z., ktorý je v súlade so znením smernice. Túto právnu úpravu je pri jej aplikácii potrebné
dodržiavať a nie interpretovať mimo jej rámec.

41. Zároveň stanovené referenčné obdobie je potrebné aplikovať individuálne ku každému hasičovi
podľa toho, kedy u neho začalo plynúť, t. j. kedy sa na neho na základe štátnozamestnaneckého pomeru
začalo vzťahovať nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z., a nie svojvoľne podľa toho, v akom období sa rozhodol podať žalobu žalobca. Je potrebné vychádzať

zo zásady, že zamestnávateľ žalobcu má vedomosť o tom, že žalobca má rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov, teda jeho limit pracovného času 48 hodín v 7 dňoch
má byť dodržaný nie počas jedného týždňa, mesiaca, ale počas 6 mesiacov. Tomu môže zodpovedať
skutočnosť, že niektorý mesiac môže byť v práci viac, iný menej a takto je to kompenzované jeho
zamestnávateľom. Pre úplné zistenie porušenia čl. 6 písm. b) smernice je v konaní potrebné zistiť

a preukázať počas akého obdobia kalendárneho roku plynie žalobcovi príslušné referenčné obdobie a
následne v ňom je potrebné preskúmať, či k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice reálne došlo.

42. Odvolací súd sa súčasne plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v 50. odseku napadnutého
rozsudku, podľa ktorého pri určení porušenia čl. 6 písm. b) smernice sa do priemerného týždňového

pracovného času majú započítavať aj služobné hodiny podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Závery súdu
prvej inštancie sú v tejto časti logicky odôvodnené a vecne správne.43. Pochybenie súdu prvej inštancie pri posúdení na vec sa vzťahujúceho skutkového stavu spočíva
v tom, že nesprávne interpretoval dispozíciu čl. 6 písm. b) smernice a preto neskúmal, či došlo
k prekročeniu stanoveného limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní počas jednotlivých

referenčných období. Súd prvej inštancie tak neporušil § 216 ods. 1 CSP v zmysle zásady „non ultra
petitum“, ale jeho pochybenie spočíva v nesprávnej interpretácií relevantných právnych noriem a tomu
zodpovedajúcich pochybení pri zisťovaní podstaty sporu v základe skutkového stavu. Uvedené skutkové
zistenia a z nich vyplývajúce závery však súd prvej inštancie nevykonal, a uvedené v rámci civilného
procesu nemožno odstrániť bez doplnenia dokazovania, ktoré presahuje rámec odvolacieho konania,

odvolacím súdom.

44. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi, či predmetom žaloby je „len“ požiadavka náhrady ujmy
žalobcu za to, že hodiny služobnej pohotovosti mu neboli zarátavané do pracovného času, alebo či
v dôsledku porušenia článku 6 písm. b) smernice žalobca požaduje odškodnenie za to, že bol v službe
v rámci rozvrhnutia pracovného času viac, ako to je prípustné. Podľa výsledku tohto posúdenia bude

skúmať, či došlo k prekročeniu limitu maximálneho pracovného času v rámci čl. 6 písm. b) smernice
podľa referenčných období stanovených v § 86 ods. 1, veta druhá zák. č. 315/2001 Z. z.. Vo vzťahu
k tomu má žalobca bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa výsledku dokazovania súd rozhodne
a náležite svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods.
2 CSP, tak aby zodpovedalo intenciám § 220 ods. 2 CSP.

45. Odvolaciemu súdu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici v
obdobných sporoch. Článok 2 CSP však v zásade nebráni účelu rozvíjania judikatúry, ak konajúci
súd v analogických veciach z hľadiska interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery.
Uvedenému zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu najvyššieho súdu, ktorý sa

vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru,
ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj a doposiaľ
„neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente, ak k nemu
dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra 2024).
Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových alebo

právnych osobitosti prípadu.

46. O právnych osobitostiach veci možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry,
rozhodnej právnej úpravy, prípadne v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu.
Predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola relevantným spôsobom

determinovaná aj rozsahom produkovaných odvolacích námietok odvolateľa. Tie však z hľadiska
množstva obdobných sporov, v nich použitých argumentov a na to nadväzujúcich odôvodnení súdov
prvej inštancie, boli odvolacím súdom prehodnotené už v uznesení sp. zn. 14Co/13/2025 zo dňa
27.05.2025, ako aj ďalších uzneseniach sp. zn. 17Co/126/2024, 17Co/120/2024, 16Co/28/2024,
16Co/25/2024, 16Co/48/2024, 16Co/30/2024. Najmä, pokiaľ „prehodnotenie“ doterajšieho právneho

posúdenia neznamená úplný obrat z hľadiska úspechu strán v spore.

47. Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu tak precizuje, za akých okolností je základ nároku žalobcu
daný, ale ho tým nepopiera. S ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd
nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa

jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam
(m. m. III. ÚS 314/2018).

48. Ako závislý zrušil odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Výrok
súdu prvej inštancie ( výrok II.), ktorý nebol odvolaním napadnutý, zostáva podľa nedotknutý.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy , ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ, ktorý je fyzickou osobou a v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôže využívať právne
služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, sa môže so žiadosťou o poskytnutie právnejpomoci obrátiť na Centrum právnej pomoci podľa podmienok upravených v zákone č. 327/2005 Z. z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať
centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci. O predbežnom poskytnutí právnej pomoci centrum
rozhodne bez zbytočného odkladu ešte pred rozhodnutím o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§
11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi).