Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/71/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121208289
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3121208289.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členiek senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. E. F., E. XX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK Berčo s. r. o., so sídlom Spišská Nová
Ves, J. Hanulu 19, IČO: 54 329 281, proti žalovanému G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. D., F. D. XXX,
zastúpenému advokátskou kanceláriou HNILICA Legal s. r. o., so sídlom Bratislava - mestská časť Nové

Mesto, Pluhová 2, IČO: 52 296 601, o zaplatenie 35 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 11C/45/2021 – 192 zo dňa 17. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 35 000,- eur, úroky vo výške 1 % zo sumy 10 000,- eur vo výške 100,- eur, 3 % zo sumy

10 000,- eur vo výške 300,- eur, 3 % zo sumy 10 000,- eur vo výške 300,- eur, 3 % zo sumy 5 000,- eur vo
výške 150,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 35 000,- eur od 01.06.2021 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi právo
na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia
sumy 35 000,- eur s príslušenstvom z titulu nesplatených pôžičiek. Z vykonaného dokazovania – z
nižšie popísaných zmlúv o pôžičkách v znení ich doplnkov bolo súdom prvej inštancie zistené, že deň,

v ktorom je zmluva datovaná, bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako
dlžníkom uzavretá zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkovi pôžičku v uvedenej výške, ktorú
sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi, a to nasledovne: Zmluva o pôžičke č. 2 zo dňa 05.04.2012 na
sumu vo výške 10 000,- eur s termínom splatnosti do 31.05.2012 v znení doplnku k zmluve o pôžičke
č. 2 zo dňa 14.01.2015 s termínom splatnosti do 30.06.2015, doplnku č. 2 k zmluve o
pôžičke č. 2 zo dňa 10.05.2018 s termínom splatnosti do 31.12.2018, doplnku k zmluve o pôžičke č. 2
zo dňa 12.12.2020 s termínom splatnosti do 31.05.2021. V odseku 5. zmluvy o pôžičke č. 2

dohodli zmluvné strany 1 % úrok z požičanej sumy, čo predstavuje sumu 100,- eur. Zmluva o pôžičke č.
3 zo dňa 08.11.2013 na sumu vo výške 10 000,- eur s termínom splatnosti do 31.03.2014,
doplnok k zmluve o pôžičke č. 3 zo dňa 14.01.2015 s termínom splatnosti do 30.06.2015, doplnok č. 2 k
zmluve o pôžičke č. 3 zo dňa 10.05.2018 s termínom splatnosti do 31.12.2018, doplnok č. 3 k zmluve o
pôžičke č. 3 zo dňa 12.12.2020 s termínom splatnosti do 31.05.2021. V odseku 5. zmluvy o pôžičke č. 3
dohodli zmluvné strany 3 % úrok z požičanej sumy, čo predstavuje sumu 300,- eur. Zmluvou o pôžičke

č. 4 zo dňa 25.06.2014 na sumu vo výške 10 000,- eur s termínom splatnosti do 31.12.2014, doplnok k
zmluve o pôžičke č. 4 zo dňa 14.01.2015 s termínom splatnosti do 30.06.2015, doplnok č. 2 k zmluve o
pôžičke č. 4 zo dňa 10.05.2018 s termínom splatnosti do 31.12.2018, doplnok č. 3 k zmluve o pôžičkeč. 4 zo dňa 12.12.2020 s termínom splatnosti do 31.05.2021. V odseku 5. zmluvy o pôžičke č. 4 dohodli
zmluvné strany 3 % úrok z požičanej sumy, čo predstavuje sumu 300,- eur. Zmluvou o
pôžičke č. 5 zo dňa 14.01.2015 na sumu vo výške 5 000,- eur s termínom splatnosti do

31.07.2015,doplnokč.1kzmluveopôžičkeč.5zodňa10.05.2018stermínomsplatnostido31.12.2018,
doplnok č. 2 k zmluve o pôžičke č. 5 zo dňa 12.12.2020 s termínom splatnosti do 31.05.2021. V odseku
5. zmluvy o pôžičke č. 5 dohodli zmluvné strany 3 % úrok z požičanej sumy ročne,
čo predstavuje sumu 150,- eur. Z textu zmlúv o pôžičkách č. 2, 3, 4, 5 vyplýva, že boli spísané v 2
vyhotoveniach, z ktorých každá zmluvná strana obdrží jedno vyhotovenie. Súd prvej inštancie právne

vec posúdil podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 559 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Uviedol, že dospel k záveru,
že žaloba bola podaná dôvodne. V konaní nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ prenechal žalovanému
ako dlžníkovi finančné prostriedky, peniaze a dlžník sa zaviazal ich vrátiť po uplynutí dohodnutej doby v
súlade s písomne uzavretými zmluvami o pôžičkách v znení ich doplnkov. Podstatné náležitosti
týchto zmlúv o pôžičkách ako je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), druhovom určení

veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu neboli sporné. Žalovaný potvrdil existenciu svojho záväzku
voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky. Čas splatnosti záväzku, určenie času vrátenia požičaných peňazí,
bol dohodnutý v písomne uzavretých zmluvách, resp. dodatkoch (doplnkoch) k zmluvám. Sporným vo
veci bol čas splatnosti záväzku, keďže určenie času vrátenia požičaných peňazí vyplývajúce z písomne
uzavretých zmlúv, resp. dodatkov (doplnkov) k zmluvám o pôžičkách žalovaný namietal tvrdením, že

došlokdohodeopredlženísplatnostipôžičiek.Žalobcaakékoľvekpredlženiesplatnostipoprel.Žalovaný
najskôr v odpore tvrdil, že splatnosť pôžičiek sa predlžuje „do doby predaja nehnuteľnosti v r.
2022“ a toto tvrdenie potvrdil aj v nasledujúcom vyjadrení zo dňa 17.06.2022. Neskôr modifikoval svoje
tvrdenia o predlžení splatnosti „do doby predaja nehnuteľnosti“ prostredníctvom právneho zástupcu a i
pri svojej výpovedi. Vysvetliť rozpor, prečo v odpore a následnom vyjadrení uvádza predlženie splatnosti

odlišne ako na pojednávaní, vysvetliť nevedel, keď tvrdil, že si nespomína, že by to tam uviedol. Avšak
pripustil, že bolo to tak, že sa to (nehnuteľnosť) predá do tejto doby, ale nebolo to uskutočnené.
A znova napriek tomuto zopakoval, že dohoda bola taká, že sa záväzky splatia pri predaji nehnuteľnosti
vDežericiach.Anizvýsluchužalovanéhosataknepodariloodstrániťrozporyvoznačenídobypredĺženia
splatnosti pôžičiek poskytnutých žalobcom žalovanému. Nepresvedčivé boli i dôvody odmietania

tvrdenia žalobcu o účelovom zbavovaní sa majetku v súvislosti s týmto konaním. Nekonzistentnosť
tvrdení je zrejmá i z tohto, že najskôr žalovaný uvádzal, že dodatky uzatvárali v písomnej
forme len preto, lebo spor o predmetnú nehnuteľnosť ešte prebiehal a nebolo zrejmé, či bude so svojimi
nárokmi úspešný, a potom ako nastala na jeho strane právna istota v otázke vlastníctva nehnuteľnosti, z
predaja ktorej mieni svoje záväzky splniť, nebol už dôvod trvať na písomnej forme uzatvorenia doplnkov

k zmluvám a súčasne tvrdil, že očakával, že mu žalobca predloží na podpis aj písomný dodatok (o
predĺžení splatnosti) tak, ako tomu bolo v predchádzajúcich prípadoch, ale žalobca podal predmetnú
žalobu. Súd mal za to, že z tvrdenia žalovaného „do doby predaja nehnuteľnosti v roku 2022“ nie je
konkrétne zrejmé, na aký čas sa mala splatnosť posunúť, uvedenie predĺženia splatnosti je neurčité. Nie
je konkrétne určené, a teda zrejmé, či je to len do doby predaja nehnuteľnosti, bez obmedzenia času

na rok 2022 ako žalovaný vo svojich vyjadreniach naznačoval, alebo je splatnosť obmedzená do doby
predaja nehnuteľnosti len v roku 2022 a po presiahnutí tohto časového obdobia nie je už dojednaná
žiadna jeho splatnosť. Ťažiskovým dôkazom preto bola výpoveď svedka, ktorý bol osobne prítomný pri
ústnej dohode. Svedok je synom žalovaného. Svedok potvrdil, že žalobca sa so žalovaným na jeseň
2021 stretli, rozprávali sa o dlhu a dohodli, že peniaze sa vrátia, keď sa predá pozemok v

Dežericiach. Svedok vedel, že otec nejaké dlhy voči žalobcovi má a mali i nejaké spory. Potvrdil, že vedel
zhruba o čom pri stretnutí komunikujú, ale nevedel povedať, o akom dlhu sa žalobca s jeho
otcom rozprával. Z nespochybnených tvrdení sporových strán vyplynulo, že žalovaný má voči žalobcovi
záväzky nielen z predmetných zmlúv o pôžičkách v znení doplnkov, ale i iné záväzky, ktoré mali byť
uhradené výťažkom z dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti Simared

s.r.o., iniciovanej žalobcom a uvádzanej i žalovaným vo svojom vyjadrení. Súd tak skonštatoval,
že svedok jednoznačne nepotvrdil, na predĺžení splatnosti ktorého záväzku sa mali žalobca a žalovaný
za jeho prítomnosti dohodnúť, keďže nevedel uviesť, akého konkrétneho dlhu sa dohoda
medzi žalobcom a žalovaným týkala. Je pri tom nesporné, že v tomto období žalobca už inicioval dražbu
iného majetku žalovaného pre nesplnený ďalší záväzok žalovaného voči nemu. Nie je preto zrejmé,

aká pohnútka by viedla žalobcu k posunu splatnosti záväzku, keďže žalobca uzavretie takejto dohody
popiera. Na základe uvedeného súd nemal bez pochybnosti preukázané uzavretie dohody o predlžení
splatnosti záväzkov zo zmlúv o pôžičkách č. 2, 3, 4 a 5, a vychádzal zo splatnosti v
súlade s písomným dojednaním, ktorá nastala dňa 31.05.2021. Keďže v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaná suma, resp. jej časť bola žalobcovi po splatnosti žalovaným uhradená, súd žalobe vyhovel.
Z dôvodu omeškania žalovaného s platením dlhu v súlade s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. súd žalobcovi priznal aj úrok z

omeškania v uplatňovanej výške 5 % ročne z dlžnej priznanej sumy odo dňa nasledujúceho po
splatnosti pôžičiek (v súlade so žalobou) až do zaplatenia dlhu. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v tom
zmysle, že platnosť vyššie uvedených zmlúv o pôžičkách je sporná, pretože boli uzatvorené bez súhlasu
manželky, s ktorou má žalovaný veci v bezpodielovom spoluvlastníctve, súdna judikatúra
dovodila, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažuje zmluva o pôžičke

uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1973 sp. zn. 3Cz/57/73,
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp. zn. 4Cdo/234/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 29.09.2009 sp. zn. 4Cdo/132/2008), a preto uzavretím zmluvy o pôžičke len jedným z manželov
nevznikol spoločný záväzok manželov, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných
vecí a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu ani nikdy nie je potrebný súhlas manžela. Zo zmluvy
o pôžičke je tak zaviazaný vždy len ten, kto zmluvu uzavrel, zmluva predstavuje iba jeho individuálny

záväzok, keďže v tomto prípade len žalovaný sa k plneniu z nej zaviazal (preto napríklad je aj v prípade
vymáhania dlhu z nej pasívna solidarita manželov vylúčená). V prípade, že sa teda jedná o zmluvu o
pôžičke uzavretú len jedným z manželov, len tomu manželovi, ktorý zmluvu o pôžičke uzavrel, svedčí
hmotnoprávna povinnosť predmetnú pôžičku vrátiť. Súd nevypočul navrhovaných svedkov J. K. a L. J.,
nakoľko žalobca na tomto dôkaze netrval, ako i neoboznámil ponuku z inzertnej

internetovej stránky Bazoš.sk a Nehnuteľnosti.sk, nakoľko žalovaný na tomto dôkaze pre neaktuálnosť
netrval. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v
konaní v celom rozsahu úspešný, nakoľko súd jeho žalobe vyhovel celkom, priznal proti neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, uplatniac odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h). Uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a zo
strany konajúceho súdu došlo k viacerým procesným pochybeniam. Súd prvej inštancie po zrušení
jeho predchádzajúceho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupoval v
ďalšom konaní pri výsluchoch procesne zmätočným spôsobom, pričom sa v rozsudku nevysporiadal

ani so všetkými odvolacím súdom zistenými vadami konania i vadami rozhodnutia. Súd prakticky
hneď v úvode výsluchu sám vyťažoval žalovaného množstvom otázok, pričom tieto otázky
súdu neboli ani riadne zachytené v zápisnici o pojednávaní. Rovnako nebolo pri výsluchu dodržané ani
zákonné poradie subjektov kladúcich otázky v rámci krížového výsluchu. Obdobná situácia s otázkami
i poradím výsluchu sa v podstate opakovala aj pri následnom výsluchu svedka B. H.. Súd zrejme v

snahe o uzavretie spornej veci v intenciách jeho predchádzajúcich záverov a zrušeného rozhodnutia
rezignoval na hľadanie spravodlivosti, resp. ju vykonal len formálne, v zmysle pokynu odvolacieho súdu
vykonať žalovaným navrhnuté výsluchy (alebo ich nevykonanie v rozhodnutí odôvodniť). Z uvedených
dôvodov sa s procesným postupom súdu a s jeho vyššie uvedenými závermi nemožno stotožniť.
Neodstránenie všetkých odvolacím súdom vytýkaných vád súdom prvej inštancie v ďalšom konaní

malo tiež za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. K záveru, že žaloba bola
podaná dôvodne, dospel súd prvej inštancie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Medzi
stranami sporu opakovane dochádzalo k predlžovaniu splatnosti záväzkov zo zmlúv o pôžičkách č. 2 –
5. Predlžovanie splatnosti týchto záväzkov pritom bolo najskôr stranami dohodnuté ústne a až následne
dochádzalo k doplnkom v písomnej forme. Naposledy k tomu došlo dohodou dňa 16.10.2021, kedy sa

strany ústne dohodli, že splatnosť záväzkov z týchto zmlúv sa predlžuje do doby predaja vysúdenej
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území M.. O túto nehnuteľnosť (v hodnote cca 800 000,-
eur) žalovaný prišiel spáchaním podvodu a trvalo viac ako desať rokov, kým ju vysúdil späť do
svojho vlastníctva. Počas náročných a dlhých súdnych sporov sa dostal žalovaný do zlej finančnej
situácie a bol nútený si finančné prostriedky požičiavať. O týchto skutočnostiach bol žalobca (vtedy ešte

blízky kamarát žalovaného) žalovaným informovaný a vedel o nich. Uzatvorenie dohody strán sporu o
predĺžení splatnosti záväzkov zo zmlúv o pôžičkách č. 2 – 5 bolo v konaní preukázané
výsluchom žalovaného i výsluchom svedka B. H.. Predmetná nehnuteľnosť je však stále ponúknutá na
predaj, k jej kúpe doposiaľ nedošlo, a preto záväzky zo zmlúv o pôžičkách č. 2 – 5 ešte nie sú
splatné. Žalovaný v konaní konzistentne tvrdí, že sa strany dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov z

predmetných zmlúv o pôžičkách, a to naposledy ústnou formou dňa 16.10.2021. V napadnutom, v poradí
druhom rozsudku nebola súdom prvej inštancie daná odpoveď na výhradu odvolacieho súdu, že súd
prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku uviedol znenie ustanovení § 40 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, avšak z ďalšieho odôvodnenia nebolo zrejmé, či a ako podľa týchto ustanovení vôbecposudzoval prípadnú ústnu dohodu strán sporu o predĺžení splatnosti pôžičiek. Súd prvej inštancie túto
výhradu odvolacieho súdu celkom odignoroval. Nie je teda vôbec zrejmé, ako súd túto právnu otázku
posúdil. Uvedený nedostatok znamená nielen inú vadu konania, ale ide o odňatie možnosti konať pred

súdom v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žiadny zákon ani
dohoda strán nevyžadovala, aby sa predmetné zmluvy o pôžičke a ich dodatky robili v písomnej
forme. Rovnako ani predmetné zmluvy o pôžičke neustanovujú, že sa môžu meniť len na základe
písomných dodatkov. Zmena splatnosti záväzkov z predmetných zmlúv preto mohla byť dojednaná
platne aj neformálnym, ústnym spôsobom, ako sa stalo v danom prípade. Existencia ústnej dohody

o predĺžení splatnosti bola v konaní preukázaná výsluchom žalovaného i výsluchom svedka B. H.. Z
hľadiska výkladu predmetného ustanovenia Občianskeho zákonníka žalovaný poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 105/2013, ktoré rieši povinnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia
zákona. S vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
vôbec nevysporiadal. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonaný výsluch
žalovaného i výsluch svedka a na ich základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný i

svedok boli súdom vypočutí na pojednávaní dňa 18.03.2025. Žalovaný v rámci jeho výsluchu okrem
iného uviedol, že so žalobcom mal kamarátske vzťahy a pri poslednom stretnutí, ktoré
sa uskutočnilo asi dva roky dozadu, v októbri 2021, sa dohodli, že splatnosť záväzku nastane, keď
sa predá nehnuteľnosť v Dežericiach. Následne po doplňujúcich otázkach súdu uviedol, že splatnosť
záväzkov bude, keď sa predá nehnuteľnosť v Dežericiach, a tiež, že dohoda bola

taká, že sa záväzky splatia pri predaji nehnuteľnosti v Dežericiach. Ďalej žalovaný vypovedal, že
konkrétny dátum splatnosti pri jeho predĺžení dohodnutý nebol. Svedok B. H. v rámci jeho výsluchu
uviedol, že v rámci rozhovoru žalovaného so žalobcom počul o dohode, že peniaze
sa vrátia až keď sa predá pozemok v Dežericiach. Túto skutočnosť svedok potvrdil opakovane aj po
doplňujúcich otázkach súdu. Svedok tiež vypovedal, že o konkrétnom dátume splatnosti nič nepočul,

a že vedel, že v tom čase už bol pozemok v Dežericiach na predaj. Z oboch výpovedí vyplýva, že
v konaní bolo žalovaným jednoznačne dôkazne preukázané tvrdenie, že medzi stranami sporu bola
uzatvorená dohoda, že splatnosť záväzkov zo zmlúv o pôžičkách č. 2 – 5 sa predlžuje do doby predaja
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území M.. Konajúci súd obe tieto výpovede nevyhodnotil
vo vzájomných súvislostiach. Súd ich zrejme vyhodnotil nesprávne iba jednotlivo, a to tak, že tvrdenia

žalovaného vyhodnotil ako nepresvedčivé pre „rozpor“ v predchádzajúcich tvrdeniach, a
tvrdenia svedka ako nejednoznačné, pretože „nevedel povedať o akom dlhu sa žalobca s jeho otcom
rozprával“. Takéto vyhodnotenie dôkazov nemôže procesne obstáť. Podľa žalovaného súd nemôže
založiťsvojzáveronepreukázanínejakejskutočnostivýpoveďoustranyprijejvýsluchunatom,žestrana
v úvode konania uviedla v písomnom podaní nejakú skutočnosť nezrozumiteľne. Naviac, keď strana túto

skutočnosť ešte v priebehu konania opakovane dala na mieru relevantným tvrdením. Nezrozumiteľnosť
tvrdenia žalovaného v jeho písomnom podaní, na ktorú súd poukazuje, sa teda týkala
len úvodu tohto konania, v priebehu konania bolo tvrdenie žalovaným upresnené a na záver konania
sa aj potvrdilo procesným dokazovaním na základe realizovaných výsluchov. Výpoveď žalovaného pri
jeho výsluchu o uzatvorení dohody strán sporu, že splatnosť predmetných záväzkov nastane, keď sa

predá nehnuteľnosť v Dežericiach, pritom bola zopakovaná a nemenná i po viacerých opakovaných
otázkach súdu. Samotná výpoveď žalovaného ohľadom predĺženia splatnosti bola jednoznačná a bez
akýchkoľvek rozporov. Žalovaný síce nevedel celkom jednoznačne vysvetliť nezrozumiteľnosť v jeho
úvodnom písomnom podaní, čo však nemôže mať vplyv na preukázanie tvrdenej skutočnosti. Táto
skutočnosť a relevantné tvrdenie žalovaného o predĺžení splatnosti záväzku boli následne dôkazne

preukázané a potvrdené aj výsluchom svedka. Rovnako aj výpoveď svedka B. H. mal súd vyhodnotiť v
kontexte iných dôkazov. Ak svedok tvrdil, že „zhruba vedel o čom sa rozprávajú“ a následne uviedol, že
počul, že „peniaze sa vrátia až keď sa predá pozemok v Dežericiach.“, nemožno prijať všeobecný záver,
že svedok nepotvrdil existenciu dohody strán sporu o predĺžení splatnosti záväzkov z predmetných
pôžičiek. O týchto pôžičkách pritom svedok vedel. Na základe uvedeného žalovaný zastával názor, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto
navrhol, aby odvolací súd v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie. Súd uviedol, že nemal
bez pochybností preukázané uzatvorenie dohody o predĺžení záväzkov zo zmlúv o pôžičkách
č. 2 – 5, avšak pri rozhodovaní súdenej veci nevyžadoval unesenie dôkazného bremena k tvrdeným
skutočnostiam dôsledne od oboch strán sporu rovnako (unesenie dôkazného bremena vyžadoval iba

od žalovaného), pričom pri žalobcovi sa uspokojil iba s jeho skutkovým tvrdením, čím porušil
princíp rovnosti zbraní i právo na spravodlivý proces. Ak žalobca mienil rozporovať procesnú obranu
žalovaného o uzatvorení ústnej dohody o predĺžení záväzkov zo zmlúv o pôžičkách
č. 2 – 5, mal k tomu navrhnúť alebo označiť relevantné dôkazy, aby k svojmu tvrdeniu mohol uniesťdôkazné bremeno, čo sa však nestalo. Obzvlášť sa tak malo stať za situácie, keď bola žalovaným
dôkazne preukázaná existencia dohody o predĺžení splatnosti týchto záväzkov vykonanými výsluchmi,
a to výpoveďou žalovaného a výpoveďou svedka B. H., ktorí obaja uzatvorenie tejto dohody dôkazne

potvrdili vo svojich výpovediach. Následne teda bolo na žalobcovi, aby dôkazne preukázal svoje tvrdenie
(že sa to tak, ako uvádzajú vo výpovediach žalovaný i svedok, nestalo alebo sa stalo inak). Právny
zástupca žalobcu však po vykonaní výsluchov (žalovaného i svedka) na pojednávaní dňa 18.03.2025
na výzvu súdu uviedol, že žalobca nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca tak ostal
v tomto smere pasívny a svoje dôkazné bremeno neuniesol, s čím sa súd v rozsudku

nevysporiadal. Žalobca už skôr na pojednávaní dňa 28.11.2023 zobral späť svoj návrh na výsluch ním
navrhovaných svedkov A. J. K. a L. J. a rovnako aj návrh na výsluch žalovaného a výsluch žalobcu. Na
pojednávaní dňa 18.03.2025 tiež uviedol, že výsluch svedkov A. J. K. a L. J. už nenavrhuje. Na mieste
je otázka, ako mohol žalobca uniesť dôkazné bremeno k tvrdeniu, že k žalovaným uvedenej dohode o
predĺženísplatnostinemalodôjsť,keďvýsluchyvykonanénanávrhžalovanéhojednoznačnepreukazujú
opak, a žalobca pritom k svojmu tvrdeniu žiadny dôkaz nepredložil ani nenavrhol vykonať?

Je paradoxné, že súd od žalobcu unesenie dôkazného bremena v tejto otázke vôbec nevyžadoval a
uspokojil sa len s jeho tvrdením. Žalobca sa pritom celého konania i vykonaných výsluchov (žalovaného
i svedka) nezúčastnil. Súd sa aj bez vykonania relevantného dokazovania k tvrdeniu
žalobcu o nepredĺžení splatnosti predmetných záväzkov stotožnil len s jeho tvrdením. Záver súdu, že:
„Je pritom nesporné, že v tomto období žalobca už inicioval dražbu iného majetku žalovaného pre

nesplnený ďalší záväzok žalovaného voči nemu. Nie je preto zrejmé, aká pohnútka by viedla žalobcu k
posunusplatnostizáväzku,keďžežalobcauzavretietakejtodohodypopiera.“nemáoporuvovykonanom
dokazovaní a je v rozpore s obsahom spisu. Ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu žalobcu
k odporu zo dňa 17.06.2022 v danom išlo o dobrovoľnú dražbu na nehnuteľnosť, ktorú vlastní tretia
osoba - spoločnosť SIMARED, s.r.o., a nie žalovaný. Tiež išlo o záväzky tejto spoločnosti, kde bol

žalovaný konateľom. Z rovnakého dôvodu nemôže obstáť ani záver súdu, že: „V konaní pritom z
nespochybnených tvrdení sporových strán vyplynulo, že žalovaný má voči žalobcovi záväzky nielen
z predmetných zmlúv o pôžičkách v znení doplnkov, ale i iné záväzky, ktoré mali byť
uhradené výťažkom z dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti Simared s.r.o.“. Súd
zmieňuje iné súdne konania vedené pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 19C/44/2022 (pozn.

toto konanie nie je vedené proti žalovanému) a sp. zn. 19C/24/2023. Bližšie zdôvodnenie záverov
súdu k uvedeným konaniam však v rozsudku v podstate absentuje. Obe tieto konania
neboli ešte právoplatne ukončené a súd k nim v predmetnej veci nevykonal ani
žiadne procesné dokazovanie. Súd prvej inštancie postupoval pri výsluchoch strany a svedka procesne
zmätočným spôsobom. V oboch prípadoch v úvode výsluchov, po krátkej súvislej výpovedi žalovaného/

svedka, súd ešte pred možnosťou kladenia otázok právnym zástupcom žalovaného, sám
vyťažoval žalovaného/svedka množstvom doplňujúcich otázok, ktoré naviac ani neboli zaprotokolované
v zápisnici o pojednávaní zo dňa 18.03.2025. Pri výsluchu žalovaného súd už v úvode výsluchu položil
žalovanému cca sedem otázok, z ktorých sú zaprotokolované len dve (po otázkach na
aktuálny stav a na realitnú kanceláriu, súd kládol aj opakovane žalovanému otázky, ako bola posunutá

splatnosť pôžičiek, ako sa dohodli, a tiež aby odstránil rozpor v tvrdeniach, a prečo
uviedol v odpore rok 2022). Pri výsluchu svedka súd rovnako v úvode výsluchu kládol svedkovi množstvo
doplňujúcich otázok, pričom zaprotokolovaná je len jedna. Zo zápisnice o tomto pojednávaní teda nie je
zrejmé, ktorá časť výpovede žalovaného/svedka je jeho vlastnou výpoveďou, a ktorá je časťou odpovedí
na doplňujúce otázky konajúceho súdu, resp. aké boli všetky súdom položené otázky žalovanému /

svedkovi. Podľa žalovaného súd svoje doplňujúce otázky mohol / mal klásť až na záver výsluchu, a nie v
jeho úvode. Rovnako nebolo pri výsluchoch žalovaného / svedka súdom dodržané ani zákonné poradie
subjektov kladúcich otázky na vypočúvaného, čím bola žalovanej strane zmarená možnosť riadne
vypočuť subjekt, ktorého výsluch navrhla. Súd najskôr žalovaného / svedka rozsiahlo vyťažoval sám,
následne vyzval na kladenie otázok právneho zástupcu žalobcu a až potom bolo umožnené právnemu

zástupcovi žalovaného klásť otázky ako poslednému (hoci išlo o výsluchy navrhnuté žalovaným).
Z ustanovenia § 202 ods. 1 CSP vyplýva, že po opísaní veci svedkom kladú otázky svedkovi strany
(v zmysle kontradiktórnosti a prejednacieho princípu najprv strana, ktorá jeho výsluch navrhla) a až
následne kladie otázky súd. V danom prípade realizoval súd oba výsluchy celkom obrátene, čo nemôže
procesne obstáť. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež nevysvetlil, ako sa vysporiadal

s návrhom žalujúcej strany na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu. Z odôvodnenia
rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo tento navrhnutý výsluch žalobcu súd nevykonal. Zrejme aj v tejto
otázke je rozsudok nepreskúmateľný. Napadnutý rozsudok sa v naznačenom smere javí ako
arbitrárny, bez uvedenia relevantných dôvodov a nepodáva presvedčivú odpoveď na všetky relevantnéotázky, ktoré v priebehu konania vyvstali. Napadnutý rozsudok nie je po opätovnom prerokovaní veci
súdom prvej inštancie ani vecne správny a ani presvedčivo odôvodnený. Žalovaný navrhol, aby odvolací
súd po vykonaní (zopakovaní) dokazovania zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že

žalobu zamietne a žalobcu zaviaže nahradiť všetky trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia vo
výške 100 %.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za zákonný, dôvodný, riadne odôvodnený a bezvadný, v

dôsledku čoho navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Naopak podané odvolanie považuje za nedôvodné.
Akékoľvek úvahy žalovaného vzhľadom k tomu, že dňa 16.10.2021 malo dôjsť k predĺženiu lehoty
splatnosti vrátenia pôžičiek ústnou formou (čo samo o sebe žalobca od počiatku popiera), považuje
žalobca za irelevantné s ohľadom na to, že v zmysle § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa
písomne uzavretá dohoda môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne. Ani systematickým a teleologickým
výkladom ustanovenia § 40 odsek 2 Občianskeho zákonníka nemožno dospieť k tomu, že také písomne

uzatvorené právne úkony, pre ktoré zákon nevyžaduje písomnú formu (ktorých je absolútna väčšina),
možno meniť aj ústne, ak si strany vyslovene v písomnej zmluve nedohodnú, že je
možné ich meniť iba písomne. Takýto záver z ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva. Z obsahu
spisu je zrejmé, že žalobca so žalovaným uzatváral zmluvy o pôžičke vždy v písomnej forme a medzi
stranami ani nebolo sporné, že všetky dodatky k týmto zmluvám (okrem žalovaným tvrdenej dohody dňa

16.10.2021) boli uzatvárané v písomnej forme. Celkovo tak žalobca v konaní preukázal, že v súvislosti
s pôžičkami, ktoré boli predmetom sporu, bolo uzatvorených spolu 15 písomných právnych úkonov (z
toho 4 zmluvy o pôžičke a 11 dodatkov k týmto zmluvám), v zmysle ktorých boli pôžičky poskytnuté a
následne boli vždy na konkrétny dátum posúvané dátumy splatnosti poskytnutých pôžičiek. Za daného
stavujeveľminedôveryhodné,abysapotompri„vykladanívykurovaciehotelesazauta“dohodlizmluvné

strany ústne na tom, že splatnosť pôžičiek posunú na nejako vymedzený, ale v konečnom dôsledku nie
presne určený čas, pričom žalobca by takouto dohodou sa vlastne zbavil možnosti akokoľvek ovplyvniť
splatnosť pôžičiek. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného o tom, že záver súdu o tom,
že v období, kedy malo dôjsť k ústnej dohode o predĺžení splatnosti dlhu, mal už žalobca iniciovať pre
iný dlh žalovaného dražbu na iný majetok žalovaného. Faktom je, že táto dražba bola na vymoženie

dlhu, ktorý voči žalobcovi mala spoločnosť SIMARED s.r.o. a tiež žalovaný spoločne a nerozdielne,
pričom ale predmetom dražby nebol majetok žalovaného, ale majetok spoločnosti SIMARED s.r.o.
Uvedené však nič nemení na podstate argumentácie súdu. Bolo by zjavne nelogické, aby žalobca
ústne súhlasil s predĺžením lehoty splatnosti svojej pohľadávky voči žalovanému, ak sa inej svojej
pohľadávky aj voči žalovanému domáhal prostredníctvom dražby. Žalovaný navyše v danom čase

bol a dodnes je štatutárnym zástupcom spoločnosti SIMARED s.r.o. Ďalším štatutárnym zástupcom
spoločnosti SIMARED s.r.o. (a tiež aj spoločníkom) v danom čase bol a dodnes je pán B. H., syn
žalovaného, ktorý bol v tomto konaní vypočutý ako svedok na pojednávaní
dňa 18.03.2025. Skutočnosť, že svedok B. H. je synom žalovaného, a že on sám je
štatutárnym zástupcom spoločnosti, voči ktorej žalobca v čase, kedy malo dôjsť k údajnej ústnej dohode

o zmene splatnosti pôžičiek, bolo potrebné pri vyhodnocovaní jeho výpovede zohľadniť a vychádzať z
nej. Svedok B. H. iba veľmi všeobecne uviedol, že počul to, že sa má posúvať splatnosť pôžičiek, sám
však vôbec nevedel uviesť, akých pôžičiek medzi žalobcom a žalovaným sa takáto ústna dohoda mala
týkať. Nevedel uviesť žiadne iné bližšie detaily stretnutia okrem toho, že „bolo to vonku, bolo slnečno“,
jediná vec, na ktorú si zreteľne pamätal, bola iba tá, že sa mal žalobca so žalovaným dohodnúť na

posunutí termínu splatnosti nejakých pôžičiek. Vyhodnocujúc výpoveď tohto svedka v tomto kontexte
nebolo možné konštatovať nič iné, iba že je nedôveryhodná. Žalovaný iba tvrdil, že splatnosť pôžičiek
bola ústnou dohodou posunutá, dokazoval to svojim vlastným tvrdením a neurčitým tvrdením svojho
syna, voči ktorého spoločnosti žalobca v danom čase už navrhoval vykonanie dražby pre
inú svoju pohľadávku. Iný dôkaz žalovaný neprodukoval. Dôkazné bremeno v tomto zmysle žalovaný

neuniesol. Súd prvej inštancie sa veľmi správne domáhal od žalovaného vysvetlenia rozporu
spočívajúceho v tom, že v písomných podaniach (kým ešte nebol v konaní právne
zastúpený) uvádzal, že ústna dohoda o posunutí splatnosti mala znieť „do doby predaja nehnuteľností
v roku 2022“, avšak neskôr v konaní tvrdil, že splatnosť mala byť ústne dohodnutá „do doby predaja
nehnuteľností“. Je logické, že pri svojej výpovedi v roku 2025 už žalovaný zjavne musel svoje tvrdenie

upraviť, pretože ak by zotrval na pôvodnom tvrdení, nemohlo by mu priniesť procesný úspech v konaní.
Aj s týmto vedomím je potrebné na jeho výpoveď nazerať, čo platí o to viac, že žalovaný tento rozpor
vo svojich výpovediach nijako nevysvetlil, iba uviedol, že si na to nespomína. Žalobca sa
nestotožňuje sa opakovanými tvrdeniami žalovaného v odvolaní, že ústna dohoda oposunutí termínu splatnosti pôžičiek bola objektívne a nespochybniteľne preukázaná
výpoveďami žalovaného a jeho syna B. H.. Aj napriek tomu, že žalovaný vo svojej výpovedi
opakoval, že sa na tom so žalobcom mal dohodnúť, a že svedok B. H. potvrdil, že mal niečo počuť o

posúvaní termínu splatnosti nejakých pôžičiek, nemožno z týchto výpovedí dovodiť záver o preukázaní
tejto skutočnosti. Uvedené platí najmä preto, že žalobca od počiatku uzatvorenie takejto ústnej dohody
popiera, a uzatvorenie takejto dohody v ústnej forme by bolo vzhľadom na okolnosti prípadu absolútne
nepochopiteľné a nelogické. Ani argumentácia žalovaného, že sa mal so žalobcom ústne
dohodnúť na posunutí splatnosti pôžičiek „po predaji nehnuteľností v roku 2022“ nemôže byť v konaní

právne relevantná. Prvoinštančný súd vo veci prvýkrát rozhodoval v novembri 2023 a druhýkrát v apríli
2025, pričom žalobca poukazoval na skutočnosť, že nehnuteľnosti, na predaj ktorých
mala byť podľa tvrdení žalovaného naviazaná splatnosť pôžičiek, žalovaný zmluvou o zabezpečovacom
prevode práva zo dňa 26.04.2022 previedol presne tieto nehnuteľnosti dočasným vlastníkom M. J. N.
O. P. a A. Q. G., čím sa sám zbavil možnosti predať tento majetok, resp. rozhodovať o predaji tohto
majetku. Sám žalovaný tak viaže splatnosť pôžičiek na okolnosť, ktorú on sám nie je oprávnený vykonať.

Za irelevantné považoval žalobca námietky žalovaného vo vzťahu k protokolácii pojednávania dňa
18.03.2025 a k spôsobu vykonania výsluchu žalovaného a svedka B. H. na tomto pojednávaní.
Žalovaný, aj jeho právny zástupca, sa tohto pojednávania zúčastnili od počiatku až do konca, pričom ani
náznakom nevzniesli žiadnu námietku voči protokolácii alebo poradiu kladenia otázok pri výsluchoch.
Dokonca právny zástupca žalobcu po tom, čo ho sudkyňa po spontánnej časti výpovede

žalovaného vyzvala na možnosť kladenia otázok žalovanému, sa obrátil na súd a právneho zástupcu
žalovaného s tým, aby najprv kládol žalovanému otázky jeho právny zástupca, ak má záujem. Na to
právny zástupca žalovaného reagoval v tom zmysle, že nemá výhrady voči tomu, aby ako prvý otázky
žalovanému kládol právny zástupca žalobcu, preto právny zástupca žalobcu pokračoval vo výsluchu
žalobcu. Preto táto námietka žalovaného v odvolaní je celkom zjavne nedôvodná a účelová, právny

zástupca žalovaného tento postup na pojednávaní nie že nerozporoval, on ho aj odobril. Zápisnica z
pojednávania zo dňa 18.03.2025 v celom rozsahu spĺňa požiadavky, ktoré na obsah zápisnice kladie
§ 99 ods. 1 CSP. Zápisnicu je potrebné vnímať ako jeden celok so záznamom technickým zariadením
určeným na zaznamenávanie zvuku, ktorý bol na danom pojednávaní rovnako vyhotovený, a ktorý
uchovaný na nosiči dát je súčasťou súdneho spisu. Preto všetky pochybnosti, ktoré by vo vzťahu k

protokolácii jedna či druhá procesná strana mala, je možné jednoducho odstrániť oboznámením sa so
záznamom zvuku z pojednávania. Žalovaný ani jeho právny zástupca a dokonca ani vypočúvaný svedok
nemali na pojednávaní dňa 18.03.2025 žiadne výhrady k protokolácii sudkyne do zápisnice. Jedinú
výhradu vzniesol právny zástupca žalobcu, tá je uvedená na konci druhej strany zápisnice, pri konci
spontánnej časti výpovede žalovaného. Jediná nedokonalosť zápisnice spočíva v tom, že z nej nie je

jasné, ktorý právny zástupca túto výhradu vzniesol. Vznášal ju právny zástupca žalobcu. Žalovaný ani v
odvolaní nekonkretizuje, čo presne malo byť obsahom zápisnice a nie je tam, teda z takto nekonkrétnej
námietky nemožno vôbec posúdiť, či je dôvodná, teda či sa naozaj stalo to, že sa v zápisnici neuvádza
podstatný obsah prednesov. Za danej situácie, najmä s ohľadom na to, že zvukový
záznam pojednávania je súčasťou súdneho spisu, neexistuje dôvod na opakovanie procesných úkonov

– výsluchu žalobcu a svedka B. H., a teda ani nie je daný odvolací dôvod namietaný žalovaným. Aj v
prípade, ak by odvolací súd konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces a zistil by zaťaženie
konania procesnými vadami (s čím sa žalobca v žiadnom prípade nestotožňuje), nebolo by to dôvodom
na zmenu rozsudku a zamietnutie žaloby, ale bolo by to dôvodom na to, aby sám odvolací súd tieto
vady odstránil, pričom rozsudok prvoinštančného súdu tvorí jeden celok s rozsudkom odvolacieho súdu,

ktoré je potrebné vnímať vo vzájomných súvislostiach, nie oddelene. Žalovaný nepopiera, že si žalovanú
sumu od žalobcu skutočne požičal, nepopiera, že ju má aj s príslušenstvom žalobcovi vrátiť,
iba odďaľuje jej vrátenie splnením nejakej podmienky, o ktorej tvrdí, že sa na nej so žalobcom
dohodol. Žalobca však takúto dohodu popiera. Navyše, za aktuálneho právneho stavu žalovaný ani nie
je schopný danú podmienku (odpredaj jeho pozemkov v k. ú. M.) splniť, pretože ich ešte v apríli 2022

previedol zmluvou o zabezpečovacom prevode práva na iných svojich veriteľov. Návrh na
vydanie platobného rozkazu, na základe ktorého je vedené toto konanie, bol podaný na upomínací súd
v decembri 2021, teda prevod vykonal žalovaný potom, čo sa dozvedel o existencii tohto konania. Bolo
by nelogické, aby sa žalobca potom, čo sa mal so žalovaným dňa 16.10.2021 dohodnúť na
posunutísplatnostipôžičiek„dopredajapozemkovvroku2022“odvamesiacepodalžalobuozaplatenie

pôžičiek. Na základe týchto skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje so žalobcovým
výkladom ustanovenia § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého si predĺženie splatnosti
pôžičiekstranymohlidohodnúťlenpísomne.Predmetnéustanoveniejepotrebnévykladaťvnadväznosti

a v súlade s predchádzajúcim ustanovením § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Znamená to, že ak
žiadny zákon ani dohoda strán nevyžadovala, aby sa predmetné zmluvy o pôžičke a ich dodatky robili
v písomnej forme (čo sa v danom prípade nevyžadovalo) a rovnako ani predmetné zmluvy o pôžičke
neustanovovali, že sa môžu meniť len na základe písomných dodatkov (čo sa v danom
prípade tiež neustanovilo), bolo preto možné posledné dodatky k zmluvám o pôžičkách č. 2 – 5 uzatvoriť

ústne. Žalobca vo vyjadrení tiež poukazuje na dovtedajšiu prax, kedy strany predlžovali splatnosť
požičaných súm vždy v písomnej forme a na konkrétny dátum, z čoho následne vyvodzuje nelogickosť
ústneho odsúhlasenia časovo neurčitého termínu splatnosti požičaných súm. Žalovaný poukázal na
dôkazne preukázanú skutočnosť, že predlžovanie splatnosti týchto záväzkov bolo stranami najskôr vždy
dohodnuté ústne a až následne s časovým odstupom dochádzalo k doplnkom v písomnej forme, pričom
tieto písomné dodatky vždy zabezpečoval a vyhotovoval žalobca. Naposledy k predĺženiu splatnosti

došlo neformálnou dohodou dňa 16.10.2021, kedy sa strany dohodli, že splatnosť záväzkov z týchto
zmlúv sa predlžuje do doby predaja vysúdenej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom
území M., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX. Uzatvorenie ústnej dohody strán sporu o predĺžení
splatnosti záväzkov zo zmlúv o pôžičkách č. 2 – 5 bolo v konaní preukázané výsluchom žalovaného
i výsluchom svedka B. H.. Dodatok v písomnej forme k poslednej ústnej dohode strán zo dňa 16.10.2021

však žalobca už nevyhotovil a nepredložil žalovanému. Žalovaný s ohľadom na blízke, kamarátske
vzťahy a dôveru k žalobcovi, a s ohľadom na skutočnosť, že nehnuteľnosť v Dežericiach
bola v tom čase už žalovaným vysúdená, jej vlastníctvo už nebolo sporné (príslušný súd právoplatne
určil, že ich vlastníkom je žalovaný) a na skutočnosť, že prostredníctvom realitnej kancelárie ju žalovaný
už ponúkal na predaj, netrval na vyhotovení dodatku v písomnej forme. O týchto skutočnostiach bol

pritom žalobca informovaný a vedel o nich. Strany, ktoré mali v tom čase ešte priateľské vzťahy, preto
nemali žiadne pochybnosti o zdroji na vrátenie týchto pôžičiek. Otvorenou otázkou ostala iba realizácia
jej predaja a nájdenie kupca. Táto nehnuteľnosť bola obratom ponúknutá na predaj, jej predaj stále
prebieha. V čase uzatvárania dohody však nikto nemohol predpokladať, že predmetná
nehnuteľnosť sa bude predávať až tak dlho. Rovnako ako žalobca, aj dočasní vlastníci majú záujem,

aby predaj nehnuteľnosti prebehol čo najskôr a čo najskôr boli uspokojené všetky pohľadávky. Záväzky
zo zmlúv o pôžičkách č. 2 – 5 preto ešte nemôžu byť splatné. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu o
nedôveryhodnosti výpovede svedka B. H.. Svedok vo výpovedi opísal akej dohody bol svedkom, čo
počul a za akých okolností k uzatvoreniu tejto dohody došlo. Je prirodzené, že svedok si nemôže
pamätať niekoľko rokov spätne všetky detaily zo stretnutia, ktoré sa uskutočnilo dňa 16.10.2021. Svedok

vedel o čom sa rozprávajú, vedel o predmetných pôžičkách a počul, že peniaze sa vrátia až keď sa
predá pozemok v Dežericiach. V napadnutom rozsudku konajúci súd na žiadnom mieste nekonštatuje
nedôveryhodnosť výpovede svedka. O dobrovoľnej dražbe na majetok spoločnosti SIMARED, s.r.o.
žalobca žalovaného ako konateľa tejto spoločnosti vopred neinformoval, a že k dražbe došlo. Išlo
pritom primárne o záväzok 3. osoby - spoločnosti SIMARED, s.r.o. voči veriteľovi – žalobcovi, ktorý

vznikol ešte v čase účasti žalobcu v tejto spoločnosti, a to pred jej prevodom na synov žalovaného.
O tomto záväzku v čase prevodu spoločnosti žalovaný a ani nadobúdatelia nevedeli a žalobca ich
o ňom vôbec neinformoval; objavil sa až o niekoľko rokov neskôr po prevode spoločnosti. Záväzok
spoločnostiSIMARED,s.r.o.boluspokojovanýzozaloženéhomajetkuspoločnostivdobrovoľnejdražbe,
pričom vydražiteľom bol práve žalobca. Žalobca sa vo vyjadrení stotožňuje s postupom súdu, ktorý sa v

úvode výsluchu žalovaného dožadoval vysvetlenia nezrovnalostí v jeho pôvodných tvrdeniach ohľadom
splatnosti záväzkov z predmetných pôžičiek. Žalovaný nijako nerozporuje oprávnenie súdu dožadovať
sa vysvetlenia nezrovnalostí v tvrdeniach strán. Podľa žalovaného však súd nemôže spochybniť
výpoveď žalovaného, resp. výsluchom preukázanú skutočnosť len na základe toho, že žalovaný nevedel
pri výsluchu bez pochybností vysvetliť dôvod nejednoznačného tvrdenia v jeho úvodnom podaní,

pričom táto nejednoznačnosť bola v priebehu konania žalovaným odstránená. Žalovaným tvrdené
a jeho výsluchom preukázané skutočnosti pritom boli v konaní dôkazne verifikované aj vykonaním
ďalšieho dôkazu, a to výsluchom svedka. Žalobca vo vyjadrení uvádza, že žalovaný previedol vysúdené
nehnuteľnosti, na predaj ktorých mala byť naviazaná splatnosť pôžičiek, zmluvou o
zabezpečovacom prevode práva zo dňa 26.04.2022 dočasným vlastníkom M. J. N. O., P. a A. Q.

G., čím sa mal sám zbaviť možnosti predať tento majetok, resp. rozhodovať o jeho predaji. Žalovaný
sa týmto zabezpečovacím prevodom práva netajil, bol zriadený na zabezpečenie pohľadávok iných
veriteľov a tento nemal žiadny vplyv na jeho záväzok vo vzťahu k žalobcovi. V konaní nebolo sporné,
že vysúdená nehnuteľnosť, ktorá podľa dohody strán sporu má byť zdrojom pre vrátenie pôžičiek zpredmetných zmlúv o pôžičkách č. 2 – 5 je ponúknutá na predaj a jej predaj realitnou kanceláriou
stále prebieha. Žalovaný robí všetky potrebné kroky, aby splnil svoj dlh voči žalobcovi čo najskôr a
nemá dôvod nič „odďaľovať“, ako naznačuje žalobca. Čo sa týka realizácie výsluchov žalobcu a svedka

B. H. na pojednávaní dňa 18.03.2025, žalovaný zotrval na závere, že tieto boli vykonané procesne
zmätočným spôsobom. Po ukončení výpovede žalovaného na otázky konajúceho
súdu (nie spontánnej časti výpovede) súd ďalej vyzval na kladenie otázok najprv právneho zástupcu
žalobcu. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že by právny zástupca mal tento postup súdu pri výsluchu
žalovaného výslovne odobriť. V článku 10 CSP je zakotvený princíp arbitrárneho poriadku, v

zmysle ktorého strany postupujú v konaní podľa pokynov súdu. Zákonnosť procesného postupu je
zodpovednosťou konajúceho súdu. Nedodržanie procesných pravidiel výsluchu normovaných v CSP
má za následok vadu konania, a to bez ohľadu na to, či je takýto postup súdu v priebehu konania stranou
namietaný, alebo nie.

5. Žalobca v písomnej duplike k replike žalovaného uviedol, že nemožno považovať za

zásah do princípu autonómie vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov a princípu bezformálnosti
právnych úkonov, ak zákon pre niektorý právny úkon prikazuje písomnú formu. Je evidentné, že v
takých prípadoch zákon priorizuje princíp právnej istoty, ktorá je v prípade písomných
právnych úkonov neporovnateľne vyššia, než pri právnych úkonoch bezformálnych. Obsah prípadnej
ústnej dohody o zmene skôr uzatvorených písomných dohôd (zmlúv o pôžičke a následných dodatkov

posúvajúcich splatnosť pôžičky) je problematické určiť, čím sa zmluvné strany ústnej dohody vystavujú
riziku neunesenia dôkazného bremena v prípade sporu. Práve preto vždy, keď malo dôjsť k zmene
zmluvných podmienok, žalobca trval na písomnej forme dodatku k zmluve, a bolo by tomu aj v prípade,
ak by skutočne došlo k dohode o zmene splatnosti pôžičiek tak, ako to tvrdí žalovaný. Žalobca však
opakovane a konzistentne počas celého konania popiera, aby so žalovaným takúto dohodu

o zmene splatnosti pôžičiek v ústnej forme uzatvoril. Žalobca v konaní nedokáže preukázať niečo, čo
sa nestalo, teda nedokáže dokazovať skutočnosti, o ktorých tvrdí, že sa nestali. Žalovaný schválne a
účelovo tvrdí, že k ústnej dohode o zmene splatnosti pôžičiek malo dôjsť v momente, kde
mali byť prítomní iba žalobca, žalovaný a syn žalovaného. Žalobca nemôže poprieť, že pri vykladaní
vykurovacieho telesa z korby vozidla mohla nastať chvíľa, kedy pri sebe stál iba on, žalovaný a

jeho syn, ale popiera, aby sa čo i len bavili o zmene termínu splatnosti pôžičiek, navyše v tom čase už po
splatnosti, nie to ešte aby sa na takomto posunutí splatnosti pôžičiek so žalobcom aj dohodol. Žalobca
vždy dbal na to, aby mal svoju pohľadávku voči žalovanému dostatočne zdokumentovanú a podloženú
písomnými právnymi úkonmi. Nikdy od poskytnutia pôžičiek žalovanému nenastala situácia, aby sa ich
vzájomný vzťah riadil ústnou zmluvou o pôžičke alebo ústnym dodatkom k tejto zmluve. Napriek tomu

je v konaní žalobca vystavený riziku v tom, že by mal preukazovať negatívnu skutočnosť (t.
j. taká, ktorá sa nestala), a ktorú žalovaný okrem svojho vlastného tvrdenia preukazuje iba výsluchom
jeho syna, pričom jeho výpoveď nielen preto, že sa jedná o syna žalovaného, ale aj vzhľadom
na jej obsah, nemá takú výpovednú hodnotu, aby ju súd mohol, zohľadňujúc všetky dôkazy vykonané v
konaní, vyhodnotiť ako absolútne dôveryhodnú. S ohľadom na všetky dôkazy produkované

v konaní je nepochybné, že k žiadnej ústnej dohode o zmene splatnosti pôžičiek medzi žalobcom a
žalovaným nedošlo. Úlohou súdu je vyriešiť spor sporových strán, pričom ak jasne konštatoval, že
ústnu dohodu v zmysle tvrdení žalovaného nemal preukázanú, naproti tomu splatnosti pôžičiek v zmysle
písomných právnych úkonov sporné neboli, potom súd správne rozhodol, ak žalobe vyhovel, a to aj
bez nutnosti riešenia ďalších právnych otázok. Žalovaný svoju ľahkovážnosť potom, čo sa údajne mal

so žalobcom dohodnúť dňa 16.10.2021 na zmene splatnosti pôžičiek prezentuje tak, že to bol žalobca,
ktorý nevyhotovil písomné dodatky k zmluvám o pôžičke, ako to robil dovtedy. Toto však nemôže byť
relevantná argumentácia, ktorá by žalovanému mohla priniesť úspech v spore. Žalobca takéto písomné
dodatky nevyhotovil jednoducho preto, lebo sa na tom so žalovaným nedohodol. Svedok B. H. ani
nevedel, o akých pohľadávkach žalobcu sa mali údajne pri vykladaní vykurovacieho telesa z korby

nákladného vozidla žalobca a žalovaný medzi sebou baviť. Správnosť a úplnosť tvrdení žalovaného (ako
strany sporu) a jeho syna – svedka B. H. nemožno považovať za nespornú len preto, že žalobca žiadny
protidôkaz nepredložil ani neoznačil. Strana sporu nemá ako dokazovať skutočnosť, ktorá sa nestala
a nemôže jej byť na ťarchu v konaní, ak v danom smere nenavrhuje vykonávať žiadne dôkazy. Nič
to však nemení na tom, že súd hodnotí dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, pričom

žalobca opakovane uvádza, že sa v celom rozsahu bezvýhradne stotožňuje s tým, ako daný dôkaz
súd vyhodnotil. Kvalita výpovede svedka po zohľadnení všetkých dôkazov produkovaných v konaní
je merítkom toho, že túto výpoveď nemožno považovať za takú, ktorou by žalovaný bez akýchkoľvek
pochybností preukázal uzatvorenie akéhokoľvek ústneho dodatku k zmluvám o pôžičkách. Svedok jeblízkou osobou žalovaného, s ktorým sa nepochybne o tejto svedeckej výpovedi vopred rozprával, a to
aj v rámci príprav na pojednávanie, pričom je zjavné, že na nič iné, okrem toho, že sa mali dohodnúť
na nejakom posunutí splatnosti pôžičiek, si svedok poriadne nepamätal. Keďže žalovaný tvrdil, že ústna

dohoda o posunutí splatnosti pôžičiek sa mala udiať v momente, kedy mali byť v komunikácii iba žalobca,
žalovaný a jeho syn B. H., tak zjavne by bolo nehospodárne v konaní produkovať „protidôkaz“ výsluchom
osôb A. J. K. a L. J., ktorí síce v danom čase boli v areáli, kde sa žalobca a žalovaný
stretli, ale nemožno vylúčiť, že v nejakej chvíli nastala situácia, že ani jeden z týchto
pôvodne navrhovaných svedkov pri žalobcovi a žalovanom nebol. Je pomerne jednoduché zo strany

žalovaného poukazovať na situáciu, kedy mali ostať v prítomnosti žalobcu len on a jeho syn, pričom
žalobca nemá ako preukazovať skutočnosť, ktorá sa nestala, teda že sa ani v takejto chvíli nedohodli na
posunutí termínu splatnosti pôžičiek. Žalobca dôkazné bremeno uniesol predložením písomných zmlúv
o pôžičkách a písomných dodatkov k týmto zmluvám, ktoré žalovaný nikdy nespochybňoval.
Žalovaný nikdy nenamietal ani materiálnu ani formálnu stránku týchto písomných právnych úkonov,
pričom je nepochybné, čo presne zmluvné strany týmito písomnými právnymi úkonmi chceli dosiahnuť.

Žalobcovi nie je jasné, či žalovaný chce urobiť sporným tvrdenie, že v čase, kedy malo dôjsť k ústnemu
predĺženiu splatnosti pôžičiek (dňa 16.10.2021) sa už „žalobca domáhal uspokojenia svojej aj inej
pohľadávky voči žalovanému prostredníctvom dražby“. Ani v odvolaní proti rozsudku ani vo
vyjadrení žalovaný toto tvrdenie neurobil sporným, pričom mu musí byť jasné, že toto skutkové tvrdenie
je správne. Preto je pochopiteľné, že súd aj na toto poukázal. Táto skutočnosť vyplýva aj z obsahu

spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 19C/24/2023 a žalobca ju ozrejmoval aj vo svojom vyjadrení
zo dňa 26.04.2022 (vyjadrenie k odporu), ako aj vo vyjadrení zo dňa 13.02.2024 (k v
poradí prvému odvolaniu žalovaného). Žalovaný vo vyjadrení zrejme úmyselne neuvádza
skutočnosť, že aj žalovaný bol dlžníkom žalobcu z pohľadávky, pre ktorú sa realizovala
dražba na majetok spoločnosti SIMARED, s.r.o., pričom dlžníkom sa stal dňa 02.09.2019, kedy uzatvoril

žalobca ako veriteľ s dlžníkom – spoločnosťou SIMARED s.r.o. a s pristupujúcim dlžníkom – žalovaným
dohodu o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzku, v zmysle ktorej okrem iného
žalovaný ako pristupujúci dlžník sa dohodol so žalobcom, pristúpil k dlhu dlžníka, v dôsledku čoho sa
stali dlžník SIMARED, s.r.o. a žalovaný G. H. zaviazaní voči žalobcovi spoločne a nerozdielne. Ku dňu
16.10.2021, kedy malo podľa žalovaného dôjsť k ústnej dohode o posunutí splatnosti

pôžičiek, bol žalovaný voči žalobcovi po splatnosti aj ako dlžník popri spoločnosti SIMARED s.r.o. s
výškou dlžnej istiny 200 876,32 eur. Vo vzťahu k zmene skutkových tvrdení žalovaného spočívajúcich v
tom, že v odpore proti platobnému rozkazu žalovaný uvádzal, že sa mal ústne so žalobcom dohodnúť
na zmene splatnosti pôžičiek „do doby predaja nehnuteľností v roku 2022“ a následne v
konaní už neuvádzal, že ten predaj mal byť v roku 2022, súd správne vyhodnotil účelovosť zmeny týchto

skutkových tvrdení. Je zjavné, že žalovaný nemohol procesne úspešne v roku 2025 v konaní tvrdiť, že
sa dohodol so žalobcom na predĺžení splatnosti pôžičiek do doby predaja nehnuteľností v
roku 2022. Žalobca nerozumie tomu, čo chcel žalovaný povedať tým, že sa netajil uzatvorením zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva k jeho hodnotným pozemkom na tretie osoby (O. a G.), čím
tak zabezpečil ich údajné pohľadávky voči žalovanému, pričom sa jedná o pohľadávky vzniknuté

oveľa neskôr, (teda mladšie), ako je pohľadávka žalobcu. Faktom je, že túto skutočnosť žalobcovi nijako
neoznámil, a to ani ako zámer, ani potom, čo prevod zrealizoval, a žalobca sa o nej dozvedel iba z
verejne dostupných údajov katastra nehnuteľností. Žalovaný a jeho právny zástupca znalý práva boli
prítomní na pojednávaní dňa 18.03.2025, na ktorom mal podľa vyjadrenia žalovaného súd nesprávne
procesne postupovať pri výsluchu svedka B. H.. Ak mal žalovaný za to, že „pokyn“ súdu vo vzťahu

k poradiu kladenia otázok svedkovi bol nesprávny, mohol to namietať, čo však ani po
výslovnom upozornení na túto skutočnosť, nevykonal. Ak tak konal s vedomím, že túto skutočnosť
bude neskôr v odvolacom konaní namietať (lebo v záverečnej reči to nenamietal), potom sa jednalo o
účelovékonanie.Súddalmožnosťžalovanému,abykládolotázkysvedkovieštepredotázkamiprávneho
zástupcu žalobcu, ten však o túto možnosť v danej chvíli nemal záujem.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/), preskúmal

napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobca ako veriteľ prenechal
žalovanému ako dlžníkovi peniaze a dlžník sa zaviazal ich vrátiť po uplynutí dohodnutej doby v súlade

s písomne uzavretými zmluvami o pôžičkách v znení ich doplnkov, pričom žalovaným tvrdenú ústnu
dohodu o predlžení splatnosti pôžičiek nemal bez pochybnosti preukázanú.

8. Žalovaný vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP,
t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Odvolacie námietky žalovaného boli sústredené najmä na tvrdenia o nedostatkoch odôvodnenia
napadnutého rozsudku, o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie pri výsluchu svedka

a žalovaného, o nesprávnom vyhodnotení dôkazov, a tým aj o nesprávnych skutkových zisteniach, ako
aj o nesprávnom právnom posúdení veci.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v

konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d)CSPdopadánavšetkypochybenia vprocesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,

že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu.

Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy

všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi

súduprvejinštancieaztohtodôvodusiodvolacísúdajosvojildôvodynapadnutéhorozhodnutia,vcelom
rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva
nasledovné:14. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 35 000,- eur z titulu nevrátených pôžičiek,
ktoré poskytol žalovanému, a to vrátane úroku, ktorý si strany sporu dohodli, a vrátane úroku
z omeškania, keďže žalovaný sa podľa žalobcu s vrátením pôžičiek dostal do omeškania.

15.Skutočnosti,žemedzistranamisporudošlokuzatvoreniuzmlúv,nazákladektorýchposkytolžalobca
žalovanémupeniazevcelkovejsume35000,-euražalovanýsaichzaviazalvrátiť,nebolisporné,pričom
súd prvej inštancie správne tieto zmluvy posúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka ako
zmluvy o pôžičkách. Taktiež nebolo sporné, že si strany sporu dohodli podľa § 658 ods. 1 Občianskeho

zákonníka úroky. Sporným nebolo ani to, že sa jednalo o štyri zmluvy o pôžičke, pričom
vo všetkých prípadoch boli viackrát uzatvárané písomné dodatky (doplnky) k týmto zmluvám, ktorými
bola predlžovaná splatnosť pôžičiek postupne až do 31.05.2021. Žalovaný však nad rámec týchto
nesporných skutočností tvrdil, že medzi stranami sporu bolo dňa 16.10.2021 ústne dohodnuté ešte
jedno predĺženie splatnosti pôžičiek, a to až do doby predaja nehnuteľnosti v roku 2022, pričom sa malo
jednať o nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, z ktorej predaja by uhradil záväzky voči žalobcovi.

Uvedené tvrdenie o predĺžení splatnosti pôžičiek žalovaný uvádzal v písomných podaniach z roku 2022
(odpor proti platobnému rozkazu z marca 2022, vyjadrenie z júna 2022). Neskôr (v roku 2025) žalovaný
tvrdil, že splatnosť bola predĺžená do doby, keď sa predá jeho nehnuteľnosť v Dežericiach.

16. V konaní tak bolo sporným iba tvrdenie žalovaného, ktorý uvádzal, že písomne dohodnuté splatnosti

jednotlivých pôžičiek sa zmenili vyššie uvedeným spôsobom ústnou dohodou strán sporu zo dňa
16.10.2021. Súd prvej inštancie vyhodnotil tieto tvrdenia žalovaného o neskoršej splatnosti jeho
záväzkov ako nepreukázané, a preto žalobe vyhovel. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru,
že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy správne, vo vzájomných súvislostiach a logicky, a preto
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých podklade potom správne zaviazal žalovaného

na zaplatenie žalovanej sumy z titulu nevrátenej pôžičky, dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania,
keďže žalovaný nesplnil záväzok včas do termínu písomne dohodnutej splatnosti dňa 31.05.2021
a od 01.06.2021 je v omeškaní, a preto je od tohto dňa povinný platiť aj úroky z omeškania z dlžnej sumy.

17. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že uzatvorenie ústnej dohody strán sporu o

predĺžení splatnosti záväzkov zo zmlúv o pôžičkách bolo v konaní preukázané výsluchom žalovaného
i výsluchom svedka B. H. a súd prvej inštancie tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil. S touto odvolacou
námietkousanemožnostotožniť,pretožeztýchtodôkazovanisamostatne,anivspojenísinýmidôkazmi
nič také spoľahlivo, t. j. nad rozumnú pochybnosť preukázané nebolo. Uzatvorenie žalovaným tvrdenej
ústnej dohody nebolo preukázané samostatne ani jedným z týchto dôkazov, ale ani vo vzájomných

súvislostiach všetkých vykonaných dôkazov.

18. Žalovaný od začiatku tvrdil, že splatnosť jeho záväzkov, ktoré sú predmetom tohto konania, ešte
nenastala, keď malo byť ústne dohodnuté predĺženie ich splatnosti. Ide o obranu a tvrdenie žalovaného,
ktoré, pokiaľ chcel byť v spore úspešný, bol povinný preukázať, pretože ohľadne tohto jeho tvrdenia to

bol iba žalovaný, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno. Na preukázanie tohto tvrdenia žalovaný navrhol
vykonanie svojho výsluchu a výsluch svedka.

19. Výsluch strany sporu je jedným z dôkazných prostriedkov, avšak vzhľadom na to, že ide
o stranu sporu, ktorá má všetky poznatky o predmete konania, pretože je ho od počiatku

účastná, a ktorá má nepochybný vlastný záujem na výsledku konania, je potrebné hodnotiť výsluch
stranysporuzvlášťobozretneakriticky.Stranasporutotižodpočiatkukonaniaprodukujenejakétvrdenia
apokiaľsamanavrhnesvojvlastnývýsluch,jepotrebnéhohodnotiťsozreteľomnajejdoterajšietvrdenia
a jej doterajšiu procesnú obranu. Ak teda žalovaný na začiatku konania v prvej polovici roku 2022
tvrdil, že splatnosť pôžičiek bola posunutá ústnou dohodou do doby predaja nehnuteľnosti v roku 2022,

a neskôr po uplynutí roku 2022 obmedzil svoje tvrdenie o predlžení splatnosti už len do doby predaja
nehnuteľnosti bez konkrétneho časového údaja, ide o zjavne o rozpor (hoc sa javí ako významovo
menší)jehoneskoršejvýpovedesjehopôvodnýmobrannýmtvrdenímanielenoprvotnénezrozumiteľné
tvrdenie, ako sa to v odvolacom konaní snažil prezentovať žalovaný. Pokiaľ žalovaný tento rozpor
svojou výpoveďou hodnoverne neodstránil, čo správne vyhodnotil súd prvej inštancie, že neodstránil,

a neodstránil ho ani iným dôkazom, nie je z jeho výpovede preukázané, že skutočne došlo k predĺženiu
lehoty splatnosti. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že túto nezrovnalosť odstránil, tak tomu tak nie je, pretože
jednak si nevedel spomenúť, že v pôvodnom tvrdení uvádzal rok 2022, zároveň túto možnosť pripustil
s predpokladom, že nehnuteľnosť sa predá do tej doby. Nejednoznačné tvrdenia privysvetľovaní uvedenej obrany žalovaným nemožno považovať za také, ktoré by odstránili nezrovnalosti
v celkovej jeho obrane použitej v priebehu konania.

20. Žalovaný sa ďalej snažil preukázať tvrdenie o predĺžení splatnosti jeho záväzkov voči žalobcovi
výsluchom svedka, jeho syna B. H.. Tento potvrdil, že v čase, keď malo dôjsť (podľa tvrdení žalovaného)
k uzavretiu ústnej dohody o zmene splatnosti pôžičiek, mal vedomosť o dlhoch otca voči žalobcovi, ale
aj o nejakých sporoch. Vo svojej výpovedi síce potvrdil tvrdenia svojho otca, kde a za akých okolností sa
stretli so žalobcom a tiež uviedol, že strany sporu sa rozprávali o dlhu a dohodli sa, že peniaze sa vrátia,

keď sa predá pozemok v Dežericiach, avšak nevedel povedať o akom konkrétnom dlhu sa rozprávajú.
Pokiaľ svedok nevedel uviesť, o akom presnom dlhu sa strany sporu zhovárali, neuviedol o ňom nič
bližšie, ani len sumu, ani z ktorého obdobia bol, prípadne iné údaje, ktoré by ho mohli identifikovať, nie je
jeho výpoveďou nad rozumnú pochybnosť preukázané, že sa strany sporu dohodli práve o záväzkoch,
ktoré sú predmetom tohto konania, keď je zjavné, že žalovaný mal voči žalobcovi viacero záväzkov,
keď len v tomto konaní nie je predmetom jeden záväzok žalovaného, ale ide o záväzky zo štyroch

zmlúv o pôžičkách. Taktiež žalovaný mal voči žalobcovi aj ďalší záväzok, ktorý nie je predmetom tohto
konania, a ktorý bol primárne záväzkom spoločnosti žalovaného. Ak by však aj iný záväzkový vzťah, než
sú tie, ktoré sú predmetom tohto konania, medzi stranami sporu neexistoval, nie je výpoveďou svedka
spoľahlivo preukázaná obrana žalovaného pre absentujúce konkrétne tvrdenia svedka, na
základektorýchbybolomožnévôbecidentifikovať,žedohodastránsporusatýkalanárokovuplatnených

v tomto konaní. Rozpory medzi výpoveďou žalovaného a jeho vlastnou počiatočnou obranou a tvrdenia
svedka o bližšie neidentifikovanom dlhu žalovaného tak ani vo vzájomnej súvislosti nedovoľujú prijať
záver, že obrana žalovaného je dôvodná a splatnosť žalovanej sumy nenastala. Obrana žalovaného
nebola spoľahlivo preukázaná, pričom v súvislosti s tým, že pôžičky boli poskytnuté v rokoch 2012 –
2015 na základe písomných zmlúv, všetky zmluvy sa viackrát menili v dobe splatnosti vždy písomne

a žalobca už v tom čase inicioval dobrovoľnú dražbu na majetok spoločnosti žalovaného, nemožno
vyhodnotiť obranu žalovaného ako dôvodnú a preukázanú. Ani jeden dôkaz samostatne, a o to viac
všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach nesvedčia o tom, že by sa strany sporu dohodli na zmene
splatnosti žalovanej sumy až do doby, kým žalovaný predá nehnuteľnosť, z ktorej by svoje
záväzky uhradil.

21. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd nevyžadoval unesenie dôkazného bremena k
tvrdeným skutočnostiam dôsledne od oboch strán sporu rovnako, pričom pri žalobcovi sa
uspokojil iba s jeho skutkovým tvrdením, čím porušil princíp rovnosti zbraní i právo na
spravodlivý proces, je táto jeho námietka zjavne neopodstatnená. Žalobca neznášal dôkazné bremeno

k tvrdeniu, že ústna dohoda o predĺžení splatnosti pôžičiek nebola uzatvorená. Žalovaný bol povinný
preukázať svoje tvrdenie o existencie takej dohody a pokiaľ toto hodnoverne nepreukázal, musí znášať
tomu zodpovedajúci výsledok neúspechu v spore a nemôže prenášať bremeno dôkazu na žalobcu, ktorý
objektívne nemôže preukázať neexistenciu žalovaným tvrdenej dohody. Dôkazné bremeno zaťažuje
toho, kto tvrdí existenciu nejakej skutočnosti, javu, právneho úkonu a pod., nie toho, kto takéto tvrdenie

popiera. Pokiaľ strana sporu tvrdiaca existenciu právneho úkonu hodnoverne nepreukáže, nevzniká
protistrane povinnosť preukázať jeho neexistenciu. Súd v tejto súvislosti neporušil ani rovnosť strán
sporu, ani práva žalovaného na spravodlivý proces.

22. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávny procesný postup súdu pri výsluchu žalovaného a pri výsluchu

svedka, tak aj táto jeho odvolacia námietka je nedôvodná. Postup pri výsluchu strany sporu, ktorým
bol aj výsluch žalovaného, Civilný sporový poriadok neupravuje, a preto je výlučne na rozhodnutí súdu
aký postup zvolí. Spravidla by mal postupovať analogicky ako pri výsluchu svedka, keďže aj výsluch
strany sporu je ako v prípade svedka ústnym prejavom, a tak strana sporu, ako aj svedok, by sa mali
vyjadriť k relevantným otázkam týkajúcim sa merita veci. V rámci princípu kontradiktórnosti konania je

tiež nevyhnutné, aby obe strany sporu mali možnosť klásť vypočúvanému otázky, čo v prípade
strany sporu, ktorá vypovedá, je možné iba vtedy, keď je zastúpená zástupcom (napr. advokátom).
Poradie, v akom budú strany klásť vypočúvanej osobe otázky (či najskôr žalobca alebo žalovaný), a to
sa týka aj výsluchu svedka, je na rozhodnutí súdu, pretože toto Civilný sporový poriadok neupravuje,
a to, ktorá zo strán výsluch navrhla, nie je pre poradie kladenia otázok rozhodujúce. Podľa názoru

odvolacieho súdu, pokiaľ ide o poradie, v akom strany kládli otázky, nedošlo k porušeniu Civilného
sporového poriadku. Civilný sporový poriadok síce v ustanovení § 202 ods. 1 hovorí, že „Súd vyzve
svedka, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu. Následne môžu svedkovi klásť otázky
strany, súd a so súhlasom súdu aj iné subjekty prítomné na pojednávaní.“, z čoho možno vyvodiť, že pospontánnej výpovedi svedka by mali klásť otázky najskôr strany sporu a až potom súd, no z uvedeného
ustanovenia a ani zo základných princípov Civilného sporového poriadku nevyplýva, že ako prvá má
právo klásť otázky strana, ktorá dôkaz výsluchom svedka navrhla. Ani v prípade, že súd nenechá

spontánne svedka hovoriť a ihneď pristúpi k otázkam, a ani v prípade, že po
spontánnej výpovedi sa ako prvý pýta súd a nie strana sporu, nejde automaticky o také nedostatky, ktoré
by boli spôsobilým odvolacím dôvodom. Takéto vady pri vykonávaní dokazovania môžu naplniť odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), avšak len vtedy, ak taká vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V predmetnom spore v dôsledku takýchto prípadných vád nedošlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.
Obsah výpovedí žalovaného a aj svedka spoľahlivo nepreukázal uzatvorenie ústnej dohody o zmene
splatnosti pôžičiek, pričom na tento záver a rozhodnutie v tomto zmysle nemalo vplyv poradie otázok.
Odvolací súd si vypočul záznam z pojednávania zo dňa 18.03.2025 a zistil, že súd prvej inštancie tak
svedkovi, ako aj žalovanému dal možnosť, aby sa vo veci vyjadrili spontánne, no pokiaľ títo váhali, resp.
sa vyjadrili stručne a ďalej samostatne nepokračovali, je pochopiteľné, že súd pristúpil k otázkam, čo

však nemožno hodnotiť ako vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pokiaľ sa súd pokúšal odstrániť nezrovnalosti v tvrdeniach žalovaného z roku 2022 a v jeho výpovedí
na uvedenom pojednávaní, rovnako nejde o vadu konania, ale o snahu čo najvernejšie zistiť skutkový
stav veci. Podstatné však je, že obe strany mali možnosť klásť vypočúvaným otázky, a preto k porušeniu
práva na spravodlivý proces žiadnej zo strán nedošlo.

23. Pokiaľ ide o zápisnicu z pojednávania, tak v tejto bol pri porovnaní jej obsahu a zvukového záznamu
z pojednávania v súlade s § 99 ods. 1 CSP uvedený podstatný obsah prednesov z pojednávania.
Doslovný prednes strán, svedkov, ako aj doslovný záznam otázok v nej ani nie je možné a účelné
zaznamenať.Obsahzápisnicevšakzodpovedávpodstatnýchveciachtomu,čonapojednávaníodznelo.

Okrem toho je táto námietka nespôsobilým odvolacím dôvodom, pretože súd vo svojom rozhodnutí
vychádzalokreminéhozobsahuvýpovedívypočúvaných,ktorýbolvnapadnutomrozsudkusúdomprvej
inštancie zaznamenaný a vyhodnotený v súlade s tým, ako uvedené osoby vypovedali, čo si odvolací
súd overil vypočutím zvukového záznamu z pojednávania.

24. Pokiaľ aj žalovaný namietal uvedené nedostatky v postupe pri výsluchu žalovaného a svedka,
ako aj nedostatky v znení zápisnice, neuviedol, aký konkrétny vplyv mali tieto okolnosti na napadnuté
rozhodnutie, resp. že by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jediné, čo
uviedol, je, že postup pri výsluchu nemôže procesne obstáť. Akékoľvek procesné pochybenie však nie
je spôsobilým odvolacím dôvodom. Za spôsobilý odvolací dôvod sa považuje iba taká procesná vada,

ktorá napĺňa jeden z odvolacích dôvodov, t. j. napr. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (napr. neumožnenie klásť svedkovi otázky).
K takýmto zásadným vádam však v konaní nedošlo.

25. Žalovaný napokon namietal, že súdom prvej inštancie nebola daná odpoveď na výhradu
odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku uviedol znenie ustanovení § 40
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, avšak z ďalšieho odôvodnenia nebolo zrejmé, či a ako podľa týchto
ustanovení vôbec posudzoval prípadnú ústnu dohodu strán sporu o predĺžení splatnosti pôžičiek. Súd
prvej inštancie túto výhradu odvolacieho súdu celkom odignoroval. Nie je teda vôbec zrejmé, ako súd

túto právnu otázku posúdil.

26. V prvom rozsudku súd prvej inštancie uviedol ustanovenie § 40 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
avšak nebolo z neho zrejmé, či a ako vôbec posudzoval prípadnú ústnu dohodu strán sporu o predĺžení
splatnosti pôžičiek. Je pravdou, že odvolací súd mu v zrušujúcom uznesení pod sp. zn. 11Co/32/2024 zo

dňa 25.09.2024 uvedený nedostatok vytkol, pričom súd prvej inštancie znovu v napadnutom rozsudku
toto ustanovenie uviedol a znovu nie je zrejmý dôvod, prečo ho uviedol. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, že by ho na danú vec aplikoval. Takýto nedostatok v podobe citácie
určitého zákonného ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku bez ďalšieho, t. j. bez toho,
aby ho súd vôbec na danú vec aplikoval, je síce nedostatkom odôvodnenia, avšak v prejednávanej

veci z dôvodu, pre ktorý súd žalobu zamietol, ide o nedostatok nepodstatný, nepredstavujúci ani inú
vadu konania, ani odňatie možnosti konať pred súdom v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, ako namietal žalovaný.27. Strany sporu sa v odvolacím konaní v značnom rozsahu venovali aj tomu, či podľa ustanovení §
40 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka mohla byť vôbec platná ústna dohoda o predĺžení splatnosti
pôžičiek, ktoré boli dojednané písomne. Keďže súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom právnom

závere, že ani nebolo spoľahlivo preukázané, že takáto dohoda vôbec uzatvorená bola, je bezpredmetné
sa vôbec aplikáciou uvedených ustanovení zaoberať, a hodnotenie, či ústna dohoda o zmene splatnosti
pôžičiek dojednaných písomne je podľa uvedených ustanovení platná alebo nie, by bolo nanajvýš
teoretické. Preto, keď aj súd prvej inštancie takúto úvahu neuviedol a uvedené zákonné ustanovenia
neaplikoval, neporušil tým ani právo strán sporu na spravodlivý proces, a ani citácia uvedených

zákonných ustanovení nepredstavuje žiadnu vadu konania, nanajvýš ide o zbytočnú citáciu zákonných
ustanovení v odôvodnení rozhodnutia bez akýchkoľvek následkov na správnosť rozhodnutia.

28. Odvolací súd tiež ako vadu nevzhliadol okolnosť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
nezaoberal dôkazným návrhom žalobcu na vypočutie žalobcu z dôvodu, že samotný žalobca
od tohto návrhu ustúpil. Súd je povinný vo svojom rozhodnutí uviesť dôvody nevykonania navrhnutého

dôkazu, nie však uvádzať dôkazné návrhy, od ktorých strana sporu ustúpila, resp. ich vzala
späť. V momente, kedy strana sporu vezme svoj dôkazný návrh späť, prestáva byť tento dôkazným
návrhom, a preto nie je povinnosťou súdu sa ním zaoberať. Nespokojnosť žalovaného s napadnutým
rozsudkom, jeho nesúhlas so spôsobom, akým súd rozhodol a ako svoje rozhodnutie zdôvodnil,
nepredstavuje bez ďalšieho vadu nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého

rozsudku. Právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces nemožno chápať ako právo na
rozhodnutie, odôvodnenie a vyhodnotenie dôkazov podľa predstáv strany sporu.

29. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie

v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd nezistil žiadnu jeho vadu, ani vadu konania,
ktorá mu predchádzala, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, resp. ktoré
by predstavovali porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivo a logicky zdôvodnený a súd prvej inštancie sa v ňom
vysporiadalsovšetkýmirelevantnýmiargumentmistránsporu,pričomodvolacísúdpripomína,žeúlohou

súdu nie je dať odpoveď na všetky otázky, ktoré v rámci konania strany nastolia, ale iba na tie, ktoré
sú relevantné vo vzťahu k meritu veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá zákonným
požiadavkám Civilného sporového poriadku, ako aj kvalitatívnym požiadavkám, ktoré na odôvodňovanie
rozhodnutí kladie judikatúra najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva.

30. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, keďže odvolaniu
žalovaného súd nevyhovel. Odvolací súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh,
§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa §
429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).