Rozhodnutie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, November 28, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 32D/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9625200194
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200194.1

Rozhodnutie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), sudcov Mgr. Kristíny Babiakovej a Mgr. Petra Macha,
PhD., prísediacich sudcov JUDr. Viery Kováčikovej a JUDr. Ivety Zelenayovej, v disciplinárnej veci
vedenej proti disciplinárne obvinenému: D.. E. P., narodený XX. C. XXXX, bytom F. XX, J., sudca E.
súdu T. O., pre disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a), b) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b)

zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v konaní o
návrhu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 7. mája 2025, podanému dňa 23. mája 2025,
na ústnom pojednávaní dňa 28. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

D.. E. P., narodený XX. C. XXXX, bytom F. XX, J., sudca E. súdu T. O., sa podľa § 34 ods. 2 písm. b)
zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok)

oslobodzuje

spod návrhu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 7. mája 2025 na začatie disciplinárneho
konania za závažné disciplinárne previnenie podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a), b) v spojení s §

116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorého sa mal dopustiť tým, že

ako sudca v súdnom konaní vedenom na E. súde T. O. pod sp. zn. 16Cpr/2/2023 vo veci žalobcu H..
E.. T. P.Š., právne zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, spolupracujúcim s Dentons Europe
CS LLP, organizačná zložka, proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 31.októbra 2023, neoznámil predsedovi E. súdu T. O. a ani
účastníkom konania skutočnosti, ktoré mohli zakladať dôvody jeho zaujatosti k právnemu zástupcovi
žalobcu,

p r e t o ž e

skutok, ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil, nie je disciplinárnym previnením.

o d ô v o d n e n i e :

I. Disciplinárny návrh

1. Návrhom zo dňa 7. mája 2025, ktorý bol Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší správny súd“) doručený dňa 23. mája 2025 (ďalej len „disciplinárny návrh“), sa
minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny navrhovateľ“ alebo „DN“) domáhal

rozhodnutia, ktorým by disciplinárny senát uznal sudcu E. súdu T. O. (ďalej len „E. súd“) D.. E. P. (ďalej
len „disciplinárne obvinený“ alebo „DO“) za vinného zo spáchania závažného disciplinárneho previneniapodľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a), b) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).

2. Disciplinárny navrhovateľ svoj návrh skutkovo vymedzil tak, že disciplinárne obvinený sa mal
závažného disciplinárneho previnenia dopustiť tým, že „ ... ako sudca v súdnom konaní vedenom na E.
súde T. O. pod sp. zn. 16Cpr/2/2023 vo veci žalobcu H.. E.. T. P., právne zastúpeného advokátom JUDr.
Petrom Kubinom, spolupracujúcim s Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, proti žalovanému
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa

31.10.2023, neoznámil predsedovi E. súdu T. O. a ani účastníkom konania skutočnosti, ktoré mohli
zakladať dôvody jeho zaujatosti k právnemu zástupcovi žalobcu, čím ohrozil dôveru v nezávislé,
nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.“.

3. Disciplinárny navrhovateľ navrhol, aby disciplinárny senát uznal disciplinárne obvineného vinným (viď
vyššie) a uložil mu disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. ods. 3 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. a

to zníženie funkčného platu o 50% na obdobie šiestich mesiacov.

4. V úvode disciplinárneho návrhu disciplinárny navrhovateľ uviedol, že začal vykonávať štátny dohľad
nad činnosťou disciplinárne obvineného dňa 26. júna 2024, kedy mu bol doručený podnet advokáta Mgr.
Mareka Paru. Od tohto dátumu disciplinárny navrhovateľ odvíjal plynutie subjektívnej lehoty zároveň

konštatujúc, že bola zachovaná aj trojročná objektívna lehota na podanie disciplinárneho návrhu. K
samotnému disciplinárnemu previneniu uviedol, že na mestskom súde bolo vedené súdne konanie pod
sp. zn. 16Cpr/2/2023, v ktorej veci bol žalobca zastúpený advokátom JUDr. Petrom Kubinom. Uviedol,
že vec bola pridelená na rozhodnutie disciplinárne obvinenému, ktorý dňa 9. novembra 2023 vydal
uznesenie č. k. 16Cpr/2/2023-45, ktorým vyhovel návrhu a nariadil neodkladné opatrenie.

5. Disciplinárny navrhovateľ následne uviedol, že z verejne dostupného zoznamu absolventov Univerzity
Komenského v Bratislave je známa informácia o tom, že právny zástupca žalobcu JUDr. Peter Kubina
a disciplinárne obvinený študovali v jednom ročníku a v jednom študijnom krúžku na Právnickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave. Zdôraznil, že túto skutočnosť nerozporoval ani JUDr. Peter Kubina,

ktorý ju potvrdil v komentároch na sociálnej sieti Facebook. Následne uviedol, že disciplinárne obvinený
v rozhovore pre Denník N uviedol, že s advokátom JUDr. Petrom Kubinom spolu študovali v rokoch
2000 až 2005 a že na oznámenie svojej zaujatosti nevidel dôvod, keďže svoju zaujatosť neidentifikoval
ani z objektívneho ani zo subjektívneho hľadiska. Z uvedeného disciplinárny navrhovateľ vyvodil, že
disciplinárne obvinený, až do právoplatného skončenia predmetného súdneho konania, neoznámil

predsedovi mestského súdu a ani žalovanému, že existuje vzťah medzi ním a právnym zástupcom
žalobcu spočívajúci v tom, že spolu študovali päť rokov v jednom študijnom krúžku. Vzhliadol v tom
porušenie povinnosti podľa § 50 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

6. V ďalšej časti disciplinárneho návrhu disciplinárny navrhovateľ citoval príslušné ustanovenia zákona
č. 385/2000 Z. z., zásad sudcovskej etiky, ako aj CSP. Ďalší priestor venoval opisu nestrannosti a
nezaujatosti sudcov ako základným princípom, ktoré zabezpečujú spravodlivé a dôveryhodné súdne
konanie. Poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Osobitne poukázal na výrok „Spravodlivosť

nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná.“. Následne dôvodil, že napriek
skutočnosti, že subjektívne hľadisko je dôležitým kritériom pre posúdenie možnej zaujatosti sudcu, pri
posudzovaní nestrannosti a nezávislosti sudcu nemožno odhliadnuť ani od javovej stránky, kde je za
validné kritérium považované takzvané zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby. Uviedol tiež,
že je bežnou praxou v sporových konaniach postup sudcu, pokiaľ zistí skutočnosti, ktoré by mohli

vzbudzovať dojem jeho možnej zaujatosti, že tieto skutočnosti oznámi aj stranám sporu a to obzvlášť v
prípadoch ako bola prejednávaná vec. Disciplinárny navrhovateľ akcentoval skutočnosť, že disciplinárne
obvinený mal vedomosť o svojom vzťahu s JUDr. Petrom Kubinom, avšak túto skutočnosť neoznámil ani
predsedovi mestského súdu ani žalovanému a vo veci konal a rozhodol v prospech žalobcu. Uviedol,
že disciplinárne obvinený sa síce mohol cítiť po subjektívnej stránke nezaujatý, avšak dôležitejšia je

podľa jeho názoru objektívna stránka, kedy sa sudca musí javiť ako nezaujatý a nestranný aj v očiach
verejnosti.7. Navrhované disciplinárne opatrenie disciplinárny navrhovateľ odôvodnil s poukazom na závažnosť
disciplinárneho previnenia, akcentujúc skutočnosť, že prejednávaná vec bola výrazne exponovaná a
masívne mediálne pokrytá. Ďalej dôvodil, že disciplinárne obvinený svojím konaním závažne porušil

zásady sudcovskej etiky, najmä povinnosť vystupovať nezaujato a dbať na to, aby jeho nestrannosť
nebola dôvodne spochybňovaná. Zdôraznil, že škodlivé následky konania disciplinárne obvineného
boli preukázané tým, že už v deň vydania uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia sa verejne,
prostredníctvom sociálnych sietí, šírila mienka verejnosti o nedôveryhodnosti disciplinárne obvineného
v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou. Zdôraznil, že tolerovanie takéhoto správania by mohlo

vytvoriť precedens, ktorý by umožňoval ostatným sudcom podobne konať bez obavy z následkov, čím by
mohlo dôjsť k narušeniu integrity súdnictva. Porušenie povinnosti disciplinárne obvineného navrhovateľ
považoval za úmyselné.

II. Vyjadrenie disciplinárne obvineného

8. Disciplinárne obvinený sa k disciplinárnemu návrhu vyjadril podaním zo dňa 26. júna 2025, v
ktorom v podstatnom uviedol, že: (i) podľa jeho názoru bol disciplinárny návrh podaný oneskorene,
po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty podľa § 14 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom
poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(disciplinárny súdny poriadok) (ďalej aj „DSP“), pričom zdôraznil, že minister vnútra Slovenskej

republiky už dňa 10. novembra 2023 verejne vyzval ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
(disciplinárneho navrhovateľa) na podanie disciplinárneho návrhu voči disciplinárne obvinenému;
uviedol, že disciplinárny navrhovateľ sa dozvedel o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa danej veci,
vrátane toho, čo sa disciplinárne obvinenému kladie za vinu, najneskôr nasledujúci deň po vydaní
predmetného neodkladného opatrenia, teda dňa 10. novembra 2023; (ii) z uvedeného vyvodil, že pokiaľ

boldisciplinárnynávrhdoručenýnajvyššiemusprávnemusúdudňa23.mája2025,stalosatakevidentne
po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty, a teda oneskorene; (iii) následne sa vyjadril k vecnej stránke
podaného disciplinárneho návrhu, pričom sumarizoval, že disciplinárny navrhovateľ mu kladie za vinu,
že neoznámil predsedovi súdu (a ani účastníkom konania) tú skutočnosť, že s JUDr. Petrom Kubinom
pred 18 rokmi študoval na rovnakej vysokej škole, čím mal ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a

spravodlivé rozhodovanie súdov; (iv) uviedol, že s JUDr. Petrom Kubinom v rokoch 2000 až 2005
študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, okrem bežného študentského kontaktu s ním
však nemal žiaden bližší vzťah a už vôbec nie kamarátsky; počas štúdia s ním prichádzal do kontaktu
iba v minimálnom rozsahu; nijako intenzívnejšie sa spolu nestretávali, nekomunikovali, netelefonovali
si, nenavštevovali sa, nežili spoločným študentským životom mimo fakulty; (v) disciplinárne obvinený

zdôraznil, že od ukončenia štúdia v roku 2005 nebol s JUDr. Petrom Kubinom v absolútne žiadnom
kontakte a jeho profesionálny ani súkromný vývoj nesledoval; (vi) následne poukázal na vybrané
rozhodnutia najvyššieho správneho súdu, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), ktorých relevantnú časť citoval; (vii) akcentoval skutočnosť, že v jeho prípade, v čase
rozhodovania neexistoval medzi ním a JUDr. Petrom Kubinom žiaden vzťah a to viac ako 18 rokov,

pričom ani v období vysokoškolského štúdia tento vzťah neprekračoval hranice bežného kontaktu dvoch
študentov študujúcich na rovnakej vysokej škole z dôvodu zaradenia do rovnakého krúžku; (viii) uviedol,
že v jeho prípade neexistovala žiadna okolnosť objektívnej povahy (okrem uvedeného štúdia pred
viac ako 18 rokmi), a preto neexistoval žiaden dôvod, aby postupoval podľa § 50 ods. 1 CSP; (ix)
uviedol, že disciplinárny návrh považuje za absolútne nedôvodný; (x) poukázal taktiež na skutočnosť,

že v predmetnej veci sa jednalo o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom má súd
rozhodnúť neodkladne, najneskôr však v lehote 30 dní od podania návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia (§ 328 ods. 2 CSP); (xi) vyjadril sa taktiež k tvrdeniam disciplinárneho navrhovateľa, že
prejednávaná vec bola „výrazne exponovanou a masívne mediálne pokrytou“ konštatujúc, že pre neho
ako sudcu bola daná vec vecou bežnej agendy, pristupoval k nej rovnako ako ku každej inej veci, osoba

žalobcu bola pre neho osobou neznámou a daná vec sa pre neho stala „exponovanou“ až po vydaní
predmetného neodkladného opatrenia; (xii) ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky, ako aj ústavného súdu, ktorých relevantnú časť citoval; (xiii) v závere svojho vyjadrenia
disciplinárne obvinený uviedol, že disciplinárny návrh považuje za absolútne nedôvodný, šikanózny,
zneužívajúci prostriedky disciplinárneho práva v snahe potrestať ho za jeho rozhodovaciu činnosť a

zastrašiť nielen jeho ale aj ostatných sudcov pri ich rozhodovacej činnosti; (xiv) vyjadril vieru, že bude
spod disciplinárneho návrhu v celom rozsahu oslobodený.

III. Konanie pred disciplinárnym senátom9. V rámci predbežného šetrenia predseda disciplinárneho senátu požiadal (i) E. súd o zapožičanie
spisu sp. zn. 16Cpr/2/2023; (ii) P. súd R. T. (ďalej aj „P. súd“) o zapožičanie spisu sp. zn. 6CoPr/3/2024

a (iii) odvolávajúc sa na ustanovenie § 25 ods. 2 DSP, podľa ktorého, ak sa disciplinárne konanie
vedie pre skutok, ktorý môže spočívať v porušení zásad etiky, predseda disciplinárneho senátu si
vyžiada stanovisko orgánu, ktorý tieto zásady alebo pravidlá prijal, požiadal predseda disciplinárneho
senátu Súdnu radu Slovenskej republiky (ďalej taktiež „súdna rada“) o poskytnutie stanoviska ku skutku,
ktorý vo svojej žiadosti špecifikoval v identickom znení ako disciplinárny navrhovateľ v úvodnej časti

disciplinárneho návrhu. E. súd a P. súd zapožičali najvyššiemu správnemu súdu súdne spisy tak,
ako je uvedené vyššie. Súdna rada v súvislosti so žiadosťou o poskytnutie stanoviska ku skutku
prijala dňa 18. novembra 2025 uznesenie č. 353/2025 (ďalej aj „uznesenie SR“), ktorým schválila
„stanovisko, ktoré tvorí prílohu uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky k žiadosti Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky o poskytnutie stanoviska podľa § 25 ods. 2 zákona č. 432/2021
Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a

doplnení zákonov vo veci vedenej pod sp. zn. 32D/3/20025.“. V predmetnom stanovisku súdna rada
v podstatnom uviedla, že „Z predloženej skutkovej vety nevyplýva žiadne etické previnenie sudcu.
Je vecou individuálneho posúdenia sudcu ako vyhodnotí svoju (ne)zaujatosť a následne prípadného
námietkového konania, respektíve konania vo veci samej, kde môžu strany konania namietať zaujatosť
sudcu alebo to, že rozhodoval (neoznámil svoju zaujatosť), hoci mal byť z konania vylúčený. Súdna rada

Slovenskej republiky pripomína, že k vzťahu sudca - advokát bol vykonaný výklad článku III. ods. 1 a 8
Zásad sudcovskej etiky uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky 177/2018 zo dňa 24. septembra
2018.“. Vyššie opísanú skutočnosť oboznámil predseda disciplinárneho senátu účastníkom konania na
ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025.

10. Najvyšší správny súd v prvom rade skúmal, či disciplinárny návrh spĺňa predpoklady pre vecné
prejednanie. Dospel k záveru, že disciplinárny návrh bol podaný oprávnenou osobou, obsahuje
stanovené náležitosti a vo vzťahu ku skutku vymedzenému v skutkovej vete disciplinárneho návrhu bol
podaný v lehote podľa § 14 DSP (viď nižšie).

IV. Ústne pojednávania, dokazovanie a záverečné reči

11. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 15. októbra 2025 predniesol disciplinárny navrhovateľ návrh
v podstatných rysoch v znení zodpovedajúcom jeho písomnému vyhotoveniu. Následne disciplinárny
navrhovateľ predložil súdu krátkou cestou svoje vyjadrenie (ďalej len „podanie DN“) k podaniu

disciplinárne obvineného zo dňa 26. júna 2025, ktorým sa tento vyjadroval k disciplinárnemu návrhu.
Disciplinárny navrhovateľ v podaní DN v podstatnom uviedol, že (i) podľa jeho názoru bol disciplinárny
návrh podaný včas, keďže obsahom príspevku zverejneného na sociálnej sieti Facebook dňa 10.
novembra 2023 je stanovisko DN k neodkladnému opatreniu vydanému disciplinárne obvineným,
konkrétne k príslušnosti predmetného (E.) súdu na rozhodovanie v danej veci; zdôraznil, že predmetom

daného príspevku nie je disciplinárne obvinený, jeho vzťah k právnemu zástupcovi žalobcu a ani
to, že disciplinárne obvinený neoznámil skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho zaujatosť; (ii)
uviedol, že disciplinárny navrhovateľ zverejnil svoj názor, že má pochybnosti o tom, že E. súd bol
príslušný na rozhodnutie o vydaní predmetného neodkladného opatrenia, čo však nemožno stotožňovať
s disciplinárnym previnením disciplinárne obvineného, ktoré spočíva v tom, že tento neoznámil

skutočnosti, ktoré zakladali jeho zaujatosť; (iii) vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že predmetné
stanovisko disciplinárneho navrhovateľa nemôže určovať začiatok plynutia subjektívnej lehoty; (iv)
následne zdôraznil, že skutok, ktorý sa kladie disciplinárne obvinenému za vinu má povahu trváceho
deliktu poukazujúc pritom na rozhodnutie ústavného súdu ako aj odbornú spisbu; (v) ďalej uviedol,
že začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu je stanovený subjektívnym

okamihom, keď sa oprávnený subjekt dozvedel o konaní, pre ktoré sa rozhodol disciplinárne konanie
iniciovať; poukázal na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 33D/23/2021 z 2. júna 2022, ako
aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 18. januára 2012; (vi) zdôraznil,
že zo strany disciplinárne obvineného nebolo preukázané, že by sa disciplinárny navrhovateľ o skutku
dozvedel skôr; (vii) odkazujúc na organizačný poriadok Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

dôvodil, že podnet advokáta Mgr. Mareka Paru bol riadne zaevidovaný v registratúrnom systéme
disciplinárneho navrhovateľa a založený do novovytvoreného administratívneho spisu, z uvedeného
vyvodil, že disciplinárny navrhovateľ sa nemohol dozvedieť o disciplinárnom previnení 10. novembra
2023, ale až 26. júna 2024, kedy mu bol doručený podnet advokáta Mgr. Mareka Paru. Podanie DN bolodisciplinárne obvinenému doručené krátkou cestou na ústnom pojednávaní konanom dňa 15. októbra
2025.

12. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 15. októbra 2025 sa následne k disciplinárnemu návrhu
vyjadril disciplinárne obvinený, ktorý (pridržiavajúc sa svojho vyjadrenia zo dňa 26. júna 2025) v
podstatnom ďalej uviedol, že (i) už v čase, keď rozhodol o predmetnom neodkladnom opatrení a celkom
nepochybne aj nasledujúci deň musel mať disciplinárny navrhovateľ vedomosť o skutočnostiach, ktoré
sa mu kladú za vinu; (ii) uviedol, že v jeho prípade žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvody na

zaujatosť neexistovali a to nielen zo subjektívnej stránky, ale ani z objektívnej; (iii) ďalej uviedol „K
tomu údajnému vzťahu, na ktorý poukazuje navrhovateľ v disciplinárnom návrhu by som teda len v
stručnosti uviedol, že v roku 2000 až 2005 som študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského
v Bratislave. V tomto čase študoval v škole aj právny zástupca JUDr. Kubina s tým, že okrem bežného
študentského kontaktu dvoch študentov študujúcich na vysokej škole stretávajúcich sa občasne na
seminároch, na niektorých prednáškach, kde boli prítomní aj iní študenti a na niektorých skúškach

som neudržiaval žiadny bližší kontakt s predmetným právnym zástupcom. Nijako sme sa nestretávali,
nekomunikovali sme, vo voľnom čase sme sa nenavštevovali, netelefonovali sme si, dokonca som na
neho už počas školy nemal ani len telefónne číslo a tento stav pretrval aj po ukončení vysokej školy a je
nezmenený doposiaľ. Po ukončení vysokej školy v roku 2005 som s predmetným právnym zástupcom
už vôbec neprišiel do žiadneho kontaktu. Myslím, že z uvedeného je celkom nepochybné, že v mojom

prípade neexistovali žiadne subjektívne, ale ani objektívne dôvody, ktoré by mohli zakladať akúkoľvek
pochybnosť v očiach akéhokoľvek nestranného pozorovateľa o mojej nezaujatosti. Z toho dôvodu som
teda nemal ani povinnosť oznamovať čokoľvek, komukoľvek, keďže neexistujúcu skutočnosť, teda
neexistenciu zaujatosti som nemal komu oznámiť a z toho dôvodu som ani nemohol porušiť žiadnu
zákonnú povinnosť, ani žiadnu inú, ktorú mi kladie navrhovateľ za vinu, a teda som sa nemohol dopustiť

ani žiadneho disciplinárneho previnenia a už vôbec nie závažného.“; (iv) disciplinárne obvinený ďalej
dôvodil, že „Dovolil by som tiež nadrámec toho písomného vyjadrenia uviesť takú odbočku. Myslím, že je
každému zrejmé, že každý človek v určitej etape svojho života príde do kontaktu s nejakými inými ľuďmi,
prípadne skupinou osôb, a teda napríklad aj so spolužiakmi z dôvodu štúdia na škole. Ak by sme prijali
tennázoralebotenpohľadnavrhovateľavdisciplinárnomnávrhu,niejemipotomzrejmé,kdebysaurčila

tá hranica, kedy ešte tento vzťah spolužiakovský zakladá dôvody zaujatosti a kedy už nie. Ja som predsa
študoval aj na gymnáziu, kde som takisto mal nejakých spolužiakov, aj na základnú školu som chodil,
tam som mal takisto nejakých spolužiakov a predstava, že by som mal oznamovať všetky tieto osoby
pri rozhodovaní mi príde naozaj absurdná. Len ako na ilustráciu by som uviedol, že práve tento rok sme
mali stretávku z gymnázia po 25 rokoch a môžem teraz otvorene povedať, že niektorých som nespoznal

a to práve z toho dôvodu, že som po ukončení štúdia sa s nimi nestretával a neudržiaval som s nimi
žiadny kontakt.“; (v) v súvislosti s disciplinárnym navrhovateľom tvrdenou zaužívanou bežnou praxou,
poukázal na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 32Dz/20/2022, ktorým sa tento vyjadril
kriticky k vykonávaniu úkonov z opatrnosti „pre istotu“, keď uviedol, že paradoxne práve oznámenie,
ktoré v náznaku indikuje možné prípadné pochybnosti prípadných tretích osôb o nezaujatosti sudcu,

hoc takéto pochybnosti samo oznámenie jedným dychom vyvracia, môže vyvolať zdanie z pohľadu,
ktoré je irelevantné z pohľadu posudzovania objektívneho hľadiska nestrannosti sudcu; (vi) zdôraznil,
že disciplinárne konanie má byť ultima ratio, teda krajný prostriedok vyvodzovania zodpovednosti za
tie závažné pochybenia súdu, pričom sa zdôrazňuje práve princíp proporcionality a subsidiarity; (vii)
uviedol, že za celú jeho prax v justícii sa s ničím podobným nestretol, nikdy nečelil ani len podnetu na

disciplinárne stíhanie a už vôbec nie, že by bol podaný nejaký disciplinárny návrh.

13.Dňa30.októbra2025bolonajvyššiemusprávnemusúdudoručenépodaniedisciplinárneobvineného
označené ako „Vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľa zo dňa 14.10.2025“ zo dňa 24. októbra 2025 (ďalej
len „vyjadrenie DO“), v ktorom sa tento vyjadril k vyjadreniu DN. Disciplinárne obvinený vo vyjadrení

DO v podstatnom uviedol, že (i) sa nestotožňuje s tvrdeniami disciplinárneho navrhovateľa uvedenými
vo vyjadrení DN; a to jednak vo vzťahu k začatiu plynutia subjektívnej lehoty, jednak charakteru
disciplinárneho previnenia ako trváceho deliktu; (ii) uviedol, že je nepodstatný postup navrhovateľa
potrebný na prešetrenie a zaobstaranie si podkladov na podanie disciplinárneho návrhu, keďže ide
o skutočnosti na strane navrhovateľa, ktorý si z nich nemôže vyvodzovať dôsledky priaznivé iba pre

neho; (iii) ďalej dôvodil, že: „Ak teda navrhovateľ uvádza, že netvrdí, že by som bol zaujatý, je to v
rozpore s celým obsahom disciplinárneho návrhu a jeho skutkovou vetou, keď navrhovateľ uvádza,
že som neoznámil skutočnosti, ktoré mohli zakladať dôvody mojej zaujatosti, t. j. inými slovami, že
som neoznámil skutočnosti, pre ktoré som bol zaujatý.“; (iv) zdôraznil, že je to v prvom rade sudcaprejednávajúcidanúvec,ktorýmávyhodnotiťčiskutočnosti,ktorésahotýkajú,sútakéhocharakteru,pre
ktoré možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nestrannosti; (v) následne poukázal na rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu týkajúcu sa vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci; (vi) v závere

uviedol, že disciplinárny návrh považuje za absolútne nedôvodný a čisto účelový.

14. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 predseda senátu postupom podľa § 253
ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 269 Trestného poriadku v spojení s § 29 ods. 4 DSP prečítal
podstatné obsahy nasledovných predložených listín: (i) odpoveď súdnej rady na výzvu doručenú súdnej

rade dňa 13. októbra 2025 ohľadom otázok etiky podľa § 25 ods. 2 DSP; (ii) uznesenie E. súdu č. k.
16Cpr/2/2023-45 z 9. novembra 2023 (č. l. 10); (iii) potvrdenie o prijatí návrhu na začatie konania (sp.
zn. 16Cpr/2/2023) z 31. októbra 2023 (č. l. 244); (iv) podnet Mgr. Mareka Paru na podanie návrhu na
disciplinárne potrestanie sudcu z 26. júna 2024 (č. l. 246); (v) kópia príspevku s názvom „Sudca E. P.
tvrdí, že pri rozhodovaní sa o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia v prípade T. P. sa riadil iba
zákonnou úpravou“ uverejneného dňa 10. novembra 2023 (č. l. 262); (vi) podanie DN označené ako

„Žiadosť o zapožičanie spisu a zaslanie vyjadrení“ adresované predsedníčke E. súdu (č. l. 284); (vii)
podanie DO označené ako „Vyjadrenie k podnetu na podanie návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu
E. súdu T. O. D.. E. P.“ adresované predsedníčke E. súdu (č. l. 320); (viii) podanie E. súdu označené
ako „Vyjadrenie k podnetu na podanie návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu E. T. O. D.. E. P.“
adresované DN (č. l. 330); (ix) podanie DO označené ako „Vyjadrenie k disciplinárnemu návrhu ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky“ zo dňa 26. júna 2025 (č. l. 393); (x) podanie DN označené ako
„Vyjadrenie navrhovateľa k vyjadreniu disciplinárne obvineného k disciplinárnemu návrhu“ zo dňa 14.
októbra 2025 (č. l. 430); (xi) screenshot príspevku DN na sociálnej sieti Facebook zo dňa 10. novembra
2023 označený ako „Stanovisko MS SR k neodkladnému opatreniu E. súdu T. O.“ (č. l. 437); (xii) podanie
DO označené ako „Vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľa zo dňa 14.10.2025“ zo dňa 24. októbra 2025

(č. l. 446); (xiii) návrh na doplnenie dokazovania zo strany DN zo dňa 27. novembra 2025 s prílohami.

15. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 účastníci konania taktiež predniesli svoje
záverečné reči. Disciplinárny navrhovateľ vo svojej záverečnej reči v podstatnom uviedol, že: (i) sa v
plnom rozsahu pridržiava disciplinárneho návrhu a svojich následných podaní a prednesov; (ii) má za

to, že disciplinárne obvinený závažným spôsobom porušil svoju povinnosť tým, že napriek legitímnym a
objektívnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti k právnemu zástupcovi žalobcu neoznámil skutočnosti,
ktorébymohlizakladaťpochybnostiojehonezaujatosti;(iii)zdôraznil,ževzťahdisciplinárneobvineného
s právnym zástupcom žalobcu sa mohol v objektívnej rovine javiť ako natoľko blízky, že mohol navonok
vyvolať pochybnosti o nezaujatosti disciplinárne obvineného a tieto pochybnosti aj vyvolal; (iv) poukázal

na listinný dôkaz, ktorý predložil najvyššiemu správnemu súdu dňa 27. novembra 2025; (v) uviedol,
že v súvislosti s teóriou zdania považuje za preukázané, že pochybnosti o nezaujatosti disciplinárne
obvineného boli zrejmé aj navonok; (vi) v závere navrhol, aby najvyšší správny súd uznal disciplinárne
obvineného vinným a uložil mu disciplinárne opatrenie tak, ako je uvedené v disciplinárnom návrhu.

16. Následne disciplinárne obvinený vo svojej záverečnej reči v podstatnom uviedol, že: (i) svojej práci
venoval veľkú časť svojho života a vždy si ctil hodnoty, na ktorých je založená; (ii) uviedol, že „Mám
za to, že som v konaní dostatočne podrobne odôvodnil, prečo tento disciplinárny návrh považujem za
absolútne nedôvodný. S poukazom na množstvo rozhodnutí nielen najvyššieho, ale aj Ústavného súdu
som dostatočne vyjasnil, prečo v prípade neexistovali žiadne okolnosti, ktoré by ma robili zaujatým

vo veci a z toho dôvodu som teda nemal čo, ani komu oznámiť, a preto som ani nemohol porušiť
žiadnu povinnosť a už vôbec nie sa dopustiť disciplinárneho previnenia.“; (iii) poukázal na stanovisko
súdnej rady, ktorá konštatovala, že k žiadnemu etickému previneniu nemohlo dôjsť, lebo z tej skutkovej
vety sa nič také ani nepodáva; (iv) poukázal na to, že účelom disciplinárneho konania je v súlade s
princípom subsidiarity a proporcionality vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti za tie najzávažnejšie

pochybenia a zlyhania sudcov a tento postup by mal aj vzhľadom na difamačné účinky, ktoré sú s ním
spojené, mať povahu ultima ratio, teda krajného prostriedku; (v) ďalej uviedol, že „ ... disciplinárny návrh
v tejto veci podal minister spravodlivosti ako predstaviteľ inej zložky štátnej moci, mimochodom rovnakej
ako bol žalovaný v konaní o neodkladnom opatrení, ktorý v prípade, že chce využiť tento prostriedok
voči sudcovi ako predstaviteľovi súdnej moci by mal postupovať osobitne starostlivo a uvážlivo a mal

byť garantom, že tento prostriedok nebude zneužívaný a uplatňovaný celkom bezdôvodne. Už len
na dotvorenie celkového obrazu by som chcel poukázať na to, že vybrané časti textu odvolania proti
neodkladnému opatreniu, ktoré sa týkali zaujatosti mojej osoby boli takmer doslovne prevzaté do textu
podnetu na moje disciplinárne stíhanie, ktorý podal Mgr. Para, ktorý však v konaní o neodkladnomopatrení nijako nevystupoval, a preto nemal mať ani prečo prístup k odvolaniu, ktoré za žalovaného
podával minister vnútra.“; (vi) uviedol, že disciplinárny návrh považuje za zjavne účelový, šikanózny,
zneužívajúciprostriedkydisciplinárnehoprávanajehopotrestanieatoibaztohodôvodu,žesiprisvojom

rozhodovaní dovolil prejaviť právny názor, ktorý bol odlišný ako názor niekoho iného; (vii) v závere
poďakoval sudcovskej rade E. súdu, ktorá prijala stanovisko na jeho podporu nielen bezprostredne po
udalostiach, ktoré nasledovali po inkriminovanom rozhodnutí o predmetnom neodkladnom opatrení, ale
aj v súvislosti s disciplinárnym konaním. V rámci svojho posledného slova disciplinárne obvinený na
ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 uviedol, že verí v spravodlivé rozhodnutie.

V. Skutkové zistenia a právne posúdenie veci

V.A Včasnosť podania disciplinárneho návrhu

V.A.1 Aplikované normy

17. Podľa § 14 DSP, disciplinárny návrh možno podať do jedného roka odo dňa, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr však do troch rokov odo dňa spáchania disciplinárneho
previnenia, a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil zavineným
konaním, ktoré má za následok prieťahy v konaní, najneskôr do piatich rokov odo dňa spáchania tohto

disciplinárneho previnenia.

V.A.2 Tvrdenia účastníkov konania a skutkové zistenia

18. Disciplinárny návrh (datovaný dňom 7. mája 2025) bol najvyššiemu správnemu súdu doručený

dňa 23. mája 2025. Disciplinárne obvinený vo svojom podaní (vyjadrení k disciplinárnemu návrhu) zo
dňa 26. júna 2025 namietal, že disciplinárny návrh bol podaný oneskorene, po uplynutí subjektívnej
jednoročnej lehoty podľa § 14 DSP. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že (i) vo veci vedenej na E.
súde pod sp. zn. 16Cpr/2/2023 vydal dňa 9. novembra 2023 uznesenie č. k. 16Cpr/2/2023-45, ktorým
vyhovel návrhu a nariadil neodkladné opatrenie, pričom (ii) minister vnútra Slovenskej republiky už

dňa 10. novembra 2023 verejne vyzval disciplinárneho navrhovateľa na podanie disciplinárneho návrhu
voči disciplinárne obvinenému. Zároveň disciplinárne obvinený vo svojich podaniach poukazoval na
príspevokdisciplinárnehonavrhovateľanasociálnejsietiFacebookzodňa10.novembra2023označený
ako „Stanovisko MS SR k neodkladnému opatreniu E. súdu T. O.“ (ďalej taktiež „príspevok“), v ktorom
tento (okrem iného) uviedol, že „Ministerstvo spravodlivosti SR bude preto veľmi pozorne sledovať vývoj

tohto prípadu“.

19. Disciplinárny navrhovateľ vo svojich podaniach dôvodil, že relevantné informácie týkajúce sa skutku,
na ktorý sa disciplinárny návrh vzťahuje, získal až z podnetu advokáta Mgr. Mareka Paru na podanie
návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu zo dňa 26. júna 2024 (ďalej taktiež „podnet“). Dôvodil, že

predmetom príspevku neboli skutočnosti týkajúce sa vzťahu disciplinárne obvineného k právnemu
zástupcovi žalobcu, ale pochybnosti disciplinárneho navrhovateľa o tom, či bol mestský súd príslušný
na rozhodnutie o vydaní predmetného neodkladného opatrenia.

20. Z príloh disciplinárneho návrhu [napr. kópia príspevku s názvom „Sudca E. P. tvrdí, že pri

rozhodovaníonávrhunavydanieneodkladnéhoopatreniavprípadeT.P.sariadilibazákonnouúpravou“
uverejneného dňa 10. novembra 2023 na webovej stránke denníka N (č. l. 262)] vyplýva, že skutočnosť,
že disciplinárne obvinený bol spolužiakom právneho zástupcu žalobcu vo veci vedenej na E. súde pod
sp. zn. 16Cpr/2/2023 (JUDr. Peter Kubina) bola medializovaná bezprostredne po vydaní uznesenia č.
k. 16Cpr/2/2023-45 zo dňa 9. novembra 2023.

V.A.3 Právne posúdenie

21. Čo sa týka posúdenia momentu začatia plynutia subjektívnej lehoty vychádzal najvyšší správny
súd z judikatúry ústavného súdu zohľadniac pritom skoršiu judikatúru disciplinárnych senátov. Ústavný

súd v náleze sp. zn. II. ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011 (odvolávajúc sa na zdroj Machajová, J. a kol.:
Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, s. 233) uviedol, že „Začatie plynutia
subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže závisieť od rozhodnutia oprávneného orgánu, ktorý môže
navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch], pretože prípadná ľubovôľaoprávneného orgánu pri nakladaní so začiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu
istotu sudcov. Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú vždy prekluzívnymi lehotami, ktoré
oprávnený orgán nemôže predĺžiť. Inak povedané, určenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je

a nemôže závisieť od svojvôle či vnútorných pomerov oprávneného orgánu.“. V ďalšom potom ústavný
súd (tamtiež) uzavrel, že „Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a)
a d) zákona o sudcoch koná na základe podnetu, sťažnosti alebo akéhokoľvek podania adresovaného
ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu inou osobou, za deň rozhodujúci pre začatie
plynutia subjektívnej lehoty nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti

alebo predsedovi krajského súdu takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako príslušný orgán „dozvie“
o tom, že malo dôjsť k disciplinárnemu previneniu.“.

22. Z vyššie citovanej „prejudikatúry“ vychádzal najvyšší správny súd aj pri formulácii svojich záverov
v rozhodnutí (uznesení) sp. zn. 32D/4/2021 z 31. marca 2022. Následne, napr. vo veci vedenej pod
sp. zn. 33D/23/2021 najvyšší správny súd judikoval, že „V súvislosti s plynutím subjektívnej lehoty

Najvyšší správny súd uvádza, že jej začiatok je stanovený subjektívnym okamihom, keď sa oprávnený
subjekt dozvedel o konaní, pre ktoré sa rozhodol disciplinárne konanie začať, prípadne od okamihu,
kedy mu informácie o tomto konaní boli predložené (dostali sa do jeho sféry) v takej forme, že mohol
toto konanie bez pochybností identifikovať (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky zo dňa 18. januára 2012, č. j. 11 Kss 18/2011 251). Vzhľadom na prekluzívnu povahu

tejto lehoty, určenie začiatku jej plynutia je potrebné interpretovať rigorózne.“ (pozri bod 30 uznesenia
sp. zn. 33D/23/2021 z 2. júna 2022).

23. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že pre začatie plynutia subjektívnej
lehoty je rozhodný moment, kedy subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval takou masou poznatkov

o disciplinárnom previnení sudcu, na základe ktorých „boli splnené zákonom predpísané podmienky
návrhu na disciplinárne konanie“. Tento záver následne aplikoval na prejednávanú vec tak, ako je
uvedené nižšie.

24. Najvyšší správny súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by disciplinárny

navrhovateľ pred doručením podnetu preukázateľne disponoval relevantnou masou poznatkov o
ním tvrdenom disciplinárnom previnení disciplinárne obvineného. Hoci časť týchto informácií (hoc aj
podstatná) mohla byť medializovaná (napr. skutočnosť, že disciplinárne obvinený bol spolužiakom JUDr.
Kubinu - viď bod 20 vyššie) a časť mohla vyplývať z iných verejne dostupných zdrojov (viď konštatovanie
„Z verejne dostupného zoznamu absolventov Univerzity Komenského je známa informácia o tom, že

právny zástupca žalobcu JUDr. Peter Kubina a sudca D.. E. P. študovali v jednom ročníku a v jednom
študijnom krúžku ...“; str. 3 tretí odsek disciplinárneho návrhu), sama táto skutočnosť neodôvodňuje
záver, že disciplinárny navrhovateľ (minister spravodlivosti Slovenskej republiky) uvedenou sumou
informácii disponoval skôr, ako mu bol doručený podnet. Opačný záver by totiž musel vychádzať z
prezumpcie instantnej znalosti medializovaných informácií (ako takých) resp. obsahu iných, verejne

dostupných zdrojov zo strany disciplinárneho navrhovateľa. Takáto interpretácia ustanovenia § 14 DSP
sa však prieči ako vyššie citovanej prejudikatúre, tak ostatne aj jeho samotnému zneniu (zákonodarcom
použitý pojem „dozvedel“). V konaní tak nemal disciplinárny senát za preukázaný iný okamih, kedy sa
disciplinárny navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení ako ten, z ktorého vychádzal disciplinárny
navrhovateľ.

V.A.4 Záver

25. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v tejto časti odôvodnenia vyššie dospel disciplinárny senát
k záveru, že disciplinárny návrh bol najvyššiemu správnemu súdu doručený včas, teda pred uplynutím

subjektívnej lehoty podľa § 14 DSP.

V.B Zaujatosť sudcu a povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré je sudca vylúčený

V.B.1 Aplikované normy

26. Podľa § 49 ods. 1 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.27. Podľa § 50 ods. 1 CSP, ak sudca, ktorý má spor prejednať a rozhodnúť, zistí skutočnosti, pre ktoré
je vylúčený, bezodkladne ich oznámi predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Predseda súdu oznamuje svoje vylúčenie podpredsedovi súdu.

V.B.2 Tvrdenia účastníkov konania a skutkové zistenia

28. Podľa disciplinárneho navrhovateľa sa mal disciplinárne obvinený dopustiť závažného

disciplinárneho previnenia tým, že „ ... neoznámil predsedovi E.É. súdu T. O. a ani účastníkom konania
skutočnosti,ktorémohlizakladaťdôvodyjehozaujatostikprávnemuzástupcovižalobcu....“.Uvedenými
skutočnosťami malo byť, že disciplinárne obvinený študoval spolu s advokátom žalobcu - JUDr. Petrom
Kubinomvrokoch2000až2005vjednomštudijnomkrúžkunaprávnickejfakulteUniverzityKomenského
v Bratislave.

29. Vyššie uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania spornou. Disciplinárne obvinený ju
potvrdil jednak v priebehu konania (vo svojich podaniach resp. prednesoch na najvyššom správnom
súde), jednak počas skoršej medializácie veci (viď vyššie). Zároveň túto skutočnosť konštatoval aj JUDr.
Peter Kubina vo svojich príspevkoch na sociálnej sieti Facebook.

30. Medzi účastníkmi konania je však spornou kvalifikácia postupu (konania resp. nekonania)
disciplinárne obvineného, ktorý, súc si vedomý svojho „pomeru k právnemu zástupcovi žalobcu“, túto
skutočnosť neoznámil predsedovi E. súdu. Disciplinárny navrhovateľ v uvedenom vzhliadol porušenie
povinnosti sudcu podľa § 50 ods. 1 CSP („doplnenú“ o porušenie povinnosti oznámiť uvedené
skutočnosti aj účastníkom konania; ktorá povinnosť z § 50 ods. 1 CSP nerezultuje), naopak disciplinárne

obvinený dôvodil, že takúto povinnosť vôbec nemal.

V.B.3 Právne posúdenie

31. Najvyšší správny súd považoval za potrebné v prvom rade ustáliť kvalitu a intenzitu vzťahu medzi

disciplinárne obvineným a JUDr. Petrom Kubinom. Za základ disciplinárny senát považoval vyjadrenie
disciplinárne obvineného, že „ ... v roku 2000 až 2005 som študoval na Právnickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. V tomto čase študoval v škole aj právny zástupca JUDr. Kubina s tým, že
okrem bežného študentského kontaktu dvoch študentov študujúcich na vysokej škole stretávajúcich sa
občasne na seminároch, na niektorých prednáškach, kde boli prítomní aj iní študenti a na niektorých

skúškach som neudržiaval žiadny bližší kontakt s predmetným právnym zástupcom. Nijako sme sa
nestretávali, nekomunikovali sme, vo voľnom čase sme sa nenavštevovali, netelefonovali sme si,
dokonca som na neho už počas školy nemal ani len telefónne číslo a tento stav pretrval aj po ukončení
vysokej školy a je nezmenený doposiaľ. Po ukončení vysokej školy v roku 2005 som s predmetným
právnym zástupcom už vôbec neprišiel do žiadneho kontaktu. ...“. (viď bod 12 vyššie). Uvedený opis

vzťahu medzi disciplinárne obvineným a JUDr. Petrom Kubinom disciplinárny navrhovateľ nerozporoval,
nad jeho rámec netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti ani nepredkladal žiadne dôkazy. Disciplinárny senát
preto uzavrel, že „pomer disciplinárne obvineného k zástupcovi žalobcu“ (použijúc dikciu ustanovenia
§ 49 ods. 1 CSP) má spočívať výlučne v tom, že približne 18 rokov pred tým, ako bola disciplinárne
obvinenému pridelená vec na E. súde vedená pod sp. zn. 16Cpr/2/2023, bol tento jedným z jeho

spolužiakov na vysokej škole.

32. Najvyšší správny súd (vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, rovnako tak aj judikatúry
ústavného súdu a ESĽP - viď nižšie) v prvom rade konštatuje, že zaujatosť konkrétneho sudcu v
prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu

konania/účastníkom/ich zástupcom. K záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby
bolo preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho
pomer k veci/účastníkom/ich zástupcom, pochybnosti o jeho nezaujatosti, dôvodnosť ktorých musí však
vyplývať z objektívne preukázateľných skutočností. Za objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa
nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k
veci pristupuje alebo by pristupovať mohol. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je zjavné, že jeho vzťah (pomer) dosahuje takýcharakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti, nebude môcť rozhodovať „sine ira
et studio“, teda nezávisle a nestranne.

33. Na tomto mieste je nutné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že sudca je predstaviteľ súdnej
moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde, oddelene od iných štátnych
orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony, a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Práve osobitný vzťah

sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach. K
tomuto postoju článok 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) výslovne sudcovi priznáva
nezávislosť pri výkone jeho funkcie. Vo svetle vyššie uvedeného teda možno uzavrieť, že rozhodnutie o
vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu

zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. K vylúčeniu sudcov
z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

34. Práve otázka intenzity vzťahu sudcu k veci (alebo k účastníkom alebo k ich zástupcom) je

kľúčovým momentom posudzovania prípadných pochybností o nezaujatosti sudcu. Inými slovami,
pojmy „zdanie“ alebo „pochybnosť“ nie sú kategóriami ani samoúčelnými ani omnipotentnými. Účelom
námietky zaujatosti, resp. oznámenia skutočností podľa § 50 ods. 1 CSP je ochrana práva účastníka
konania na spravodlivý proces. Ochrana jeho práva (na spravodlivý proces) však má zmysel iba v
prípadepotenciálnehoohrozeniatohtoústavouchránenéhozáujmu.Vprípadeexpanzívnejinterpretácie

uvedených pojmov (napr. v intenciách, že na vylúčenie sudcu postačuje každá/akákoľvek pochybnosť)
by došlo k popretiu účelu tohto inštitútu. Skutočnosti, ktoré je sudca povinný oznámiť predsedovi
súdu podľa § 50 ods. 1 CSP, musia byť relevantné a musia mať svoje obsahové zakotvenie, ktoré
zákonodarca vyjadril spojením „pomer k“ (veci/účastníkom/zástupcom). Toto spojenie („pomer k“)
vyjadruje kvalifikovaný, a teda nie akýkoľvek, vzťah sudcu či už k veci, účastníkom, alebo ich zástupcom.

V opačnom prípade by už samotná artikulácia zdania (zaujatosti) vyvolávala pochybnosť o nezávislosti
sudcu.

35. Vyššie uvedené úvahy majú svoju oporu (i) taktiež v odbornej spisbe, ktorá napríklad za
„diskvalifikačnú“ okolnosť nepovažuje samu osebe (bez ďalšieho) skutočnosť, že sudca a advokát

(zástupca) sa osobne poznajú (pozri napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck,
2022, s. 240) ako aj (ii) v ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít (ústavného súdu, najvyššieho
súdu a v neposlednom rade aj najvyššieho správneho súdu).

36. V súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje najvyšší správny súd na svoju skoršiu rozhodovaciu
činnosť (z recentných rozhodnutí pozri napr. uznesenie sp. zn. 32Dzo/3/2025 zo 16. októbra 2025),
ako aj rozhodovaciu činnosť ústavného súde a ESĽP. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu, ale
i ESĽP vyplýva, že pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania vo veci je rozhodné, ak
možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom (resp. iným

osobám alebo dotknutým orgánom), pochybnosti o jeho nezaujatosti, dôvodnosť ktorých musí však
vyplývať z objektívne preukázateľných skutočností. Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to
zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu
prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť,
či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade

subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o
opaku. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti
byťzaujatý,aleajvobjektívnejúvahe,čimožnousudzovať,žebysudcazaujatýmoholbyť.Zaobjektívne
pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne
neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca určitým,

nie nezaujatým vzťahom k veci pristupuje.

37.Najvyššísprávnysúdteoretickéajudikatórnevýchodiskábližšieopísanévbodoch32až36následne
aplikoval na „situáciu“ disciplinárne obvineného v prejednávanej veci (viď bod 31 vyššie). Disciplinárnysenát konštatuje, že vzťah disciplinárne obvineného k zástupcovi žalobcu za okolností, keď títo neprišli
do akéhokoľvek styku 18 rokov a predtým kvalita ich vzťahu spočívala v systémovom zaradení do
jednéhoštudijnéhokrúžkunavysokejškole,vrámcipôsobenianaktorejvšaknedochádzalidoosobného

kontaktu presahujúceho rámec náhodných stretnutí dvoch študentov, nie je zo žiadneho racionálneho
uhla pohľadu vzťahom, ktorý by bolo možné označiť za „pomer sudcu k zástupcovi“ v zmysle § 49 ods.
1 CSP.

38. Disciplinárny senát navyše konštatuje, že pokiaľ by sa takýto vzťah mal považovať za „pomer

sudcu k zástupcovi“, mal by sudca rovnaký pomer ku ktorémukoľvek zo svojich spolužiakov. Inými
slovami uvedená interpretácia ustanovenia § 49 ods. 1 CSP by viedla k absurdným situáciám, kedy by
sudca musel skúmať a oznamovať svoju potenciálnu zaujatosť vo vzťahu k stovkám až tisíckam osôb.
Pričom by pokojne mohlo ísť o osoby, ktorých napr. zmenené priezvisko z dôvodu vydaja, by u sudcu
nemohlo vzbudiť akékoľvek podozrenie, prípadne by mohlo ísť o osoby, v súvislosti s ktorými nemá
sudca akúkoľvek pamäťovú stopu. Tak zjavne rigidný až absurdný prístup k interpretácii ustanovenia

§ 49 ods. 1 CSP má zároveň potenciál paralyzovať rozhodovaciu činnosť sudcov, ktorí by relevantný
čas museli tráviť dohľadávaním informácií o účastníkoch konania a ich zástupcoch. Rovnako tak by
následne rozbujnelá „námietková agenda“ neúmerne zaťažovala predsedov súdov, a to všetko „len z
opatrnosti“ (čo je kategória, ktorá by mala byť justícii skôr cudzia). Disciplinárny senát na tomto mieste
zdôrazňuje, že jeho úlohou nebolo posúdiť, či existovali dôvody na vylúčenie disciplinárne obvineného

alebo či by bol v danej veci vylúčený (ostatne skutok kladený mu za vinu takto ani koncipovaný
nebol). Disciplinárny senát však, zohľadniac takúto ustálenú rozhodovaciu činnosť naprieč všetkými
relevantnými inštitúciami a odbornú spisbu, posudzoval povinnosť disciplinárne obvineného oznámiť
svoju prípadnú zaujatosť. Disciplinárny senát preto konštatuje, že disciplinárne obvinený oprávnene
a dôvodne vychádzal z ustálenej judikatórnej praxe, dospejúc k záveru, že jeho vzťah k právnemu

zástupcovi nebol takej intenzity, ktorú by musel oznamovať, keďže takýto vzťah nezakladá kvalifikovaný
pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania.

39. Pokiaľ disciplinárny navrhovateľ v disciplinárnom návrhu (resp. jeho prílohách - viď č. l. 264),
ako aj podávateľ podnetu poukazovali na podobnosť prejednávanej veci (skutku) s vecou vedenou

na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 32D/15/2021, disciplinárny senát poukazuje na to, že
rozhodnutím sp. zn. 32D/15/2021 z 8. marca 2023 disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu uznal
sudcu Špecializovaného trestného súdu vinného, pretože porušil povinnosť oznámiť svoju zaujatosť
podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedená zaujatosť
však nespočívala v jeho pomere k osobám (účastníkom konania alebo ich zástupcom) ale v pomere

sudcu k veci, o ktorej rozhodoval. Intenzitu tohto vzťahu (pomeru k veci) vyjadril disciplinárny senát
v podstatnom nasledovne: „ ...dospel disciplinárny senát k záveru o opodstatnenosti pochybností
nestranného pozorovateľa o tom, že sudca posudzujúci časť výpovede obvineného ju bude posudzovať
súc ovplyvnený jej inou časťou týkajúcou sa jeho osoby. Inými slovami, disciplinárny senát indikoval
potenciál pochybnosti o tom, že prisúdenie hodnoty jednej časti výpovede bude zvádzať k prisúdeniu

rovnakej hodnoty inej časti tej istej výpovede, ktorá by mohla mať dosah na osobný stav konajúceho
sudcu. Alebo ešte explicitnejšie povedané, disciplinárny senát vzhliadol značnú dávku racionality v tom,
že by si nestranný pozorovateľ mohol klásť otázku, či konajúci sudca nevyhodnotil jednu časť výpovede
takým spôsobom, aby mu rovnaké vyhodnotenie jej inej časti nemohlo „ublížiť“.“ (viď bod 47 rozhodnutia
sp. zn. 32D/15/2021 z 8. marca 2023). Citované rozhodnutie bolo predmetom ústavného prieskumu, v

rámci ktorého ústavný súd, okrem iného, judikoval: „Aj keď ústavný súd súhlasí s tým, že sudca sa má
na svoju potencionálnu zaujatosť pozerať aj cez objektívny test nestrannosti, má k nemu výhradu. Po
prvé, nie je celkom možné, aby sudca vnímal svoju zaujatosť z pozície nestranného pozorovateľa, ktorý
na veci nie je zainteresovaný. Samotný sudca konajúci a rozhodujúci vo veci takú perspektívu nemá,
pretože je zákonným sudcom v konkrétnom prípade. Po druhé, objektívnu nestrannosť má zhodnotiť

príslušnýorgán,ktorýbyoprípadnejnámietkezaujatostirozhodol.Podstatouobjektívnehotestujepráve
pohľad nezainteresovaného subjektu. A práve inštančný postup primárne na základe návrhu procesnej
strany či jej právneho zástupcu je na to ideálne miesto.“ (pozri bod 110 nálezu ústavného súdu č. k. IV.
ÚS 160/2024-81 z 11. júna 2025). Rovnako tak ústavný súd konštatoval, že (i) „Na základe uvedeného
je ústavný súd toho názoru, že disciplinárne stíhanie sudcov je prostriedkom ultima ratio. Vyvodzovanie

disciplinárnej zodpovednosti voči sudcom nie je prvá možnosť, ale možnosť posledná, keď ostatné
prostriedky či postupy zlyhajú.“ (bod 124) a (ii) „Trestanie sťažovateľa za to, že sa necítil byť subjektívne
či objektívne zaujatý, keď procesné strany zaujatosť nenamietali a konajúce súdy v rozhodnom čase
nepovažovali sťažovateľa za zaujatého [...], pričom si disciplinárny súd sám [...] urobil názor o povinnostipodať námietku zaujatosti, keď tá bola úzko prepojená s voľným hodnotením dôkazov, považuje ústavný
súd za exces a na základe neho uložený disciplinárny trest pre sťažovateľa za porušenie čl. 46 ods.
1 [...]“ (bod 125). Záver disciplinárneho senátu v tu posudzovanej veci je tak v súlade so závermi

ústavného súdu, ktorý disciplinárne trestanie za neoznámenie prípadných skutočností odôvodňujúcich
vylúčenie sudcu považuje za krajný prostriedok.

V.B.4 Záver

40. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel disciplinárny senát k záveru, že disciplinárne obvinený
nemal za okolností opísaných v bode 31 vyššie, povinnosť oznamovať predsedovi súdu skutočnosti,
pre ktoré je vylúčený, keďže uvedené skutočnosti sú z pohľadu aplikácie ustanovenia § 49 ods. 1
CSP samy osebe nepodstatné. Vychádzajúc z tejto premisy (neexistencia oznamovacej povinnosti)
potom disciplinárny senát upravil vo výroku tohto rozhodnutia skutok (v porovnaní s disciplinárnym
návrhom)tak,ževypustilposlednéslovávznení„čímohrozildôveruvnezávislé,nestrannéaspravodlivé

rozhodovanie súdov“. Citované slová totiž len opisovali následok tvrdeného porušenia povinnosti, v
súvislosti s ktorou však disciplinárny senát ustálil, že ju disciplinárne obvinený nemal.

V.C Porušenie povinnosti oznámiť skutočnosti, pre ktoré je sudca vylúčený a disciplinárna zodpovednosť
sudcu

V.C.1 Aplikované normy

41. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po
jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu

alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Obmedzenia štátneho
funkcionára pri výkone štátnej funkcie podľa osobitného predpisu sa vzťahujú primerane aj na sudcu.

42. Podľa § 30 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z., v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti
výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť

nebola dôvodne spochybňovaná.

43. Podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z., disciplinárnym previnením je zavinené
nesplnenie alebo porušenie povinností sudcu.

44. Podľa § 116 ods. 1 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z., disciplinárnym previnením je správanie, ktoré
vzbudzuje oprávnené pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti sudcu pri rozhodovaní, o nezaujatosti
sudcu voči účastníkom konania a o úsilí ukončiť súdne konanie spravodlivo a bez zbytočných prieťahov.

45. Podľa § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z., závažným disciplinárnym previnením je

konanie uvedené v odseku 1 okrem konania uvedeného v písmenách c) a d), ak vzhľadom na povahu
porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je
jeho škodlivosť zvýšená.

46. Podľa § 15 písm. a) DSP, disciplinárny návrh proti sudcovi je oprávnený podať navrhovateľ, ktorým

je minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“).

47. Podľa § 19 ods. 2 DSP, opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho konania, musí s
ohľadom na konkrétne okolnosti obsahovať uvedenie miesta, času, spôsobu jeho spáchania, prípadne
uvedenie iných skutočností, a to tak, aby skutok bol dostatočne konkretizovaný a nemohol byť zamenený

s iným skutkom a aby bolo odôvodnené použitie navrhovaného disciplinárneho opatrenia. Disciplinárny
návrh tiež obsahuje právnu kvalifikáciu skutku s uvedením príslušného zákonného ustanovenia alebo
ustanovenia interného predpisu príslušnej komory.

48. Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

49. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy, v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.50. Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy, súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych
orgánov.

V.C.2 Tvrdenia účastníkov konania a skutkové zistenia

51. Disciplinárny navrhovateľ, vychádzajúc zo skutkového opisu uvedeného vyššie, vzhliadol v tom, že
disciplinárne obvinený (za okolností uvedených v bode 31 vyššie) neoznámil predmetné skutočnosti
závažné porušenie ustanovení § 30 ods. 1, § 30 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. a článku

III. ods. 1, 3 a 4 zásad sudcovskej etiky. Uvedené disciplinárny navrhovateľ kvalifikoval ako závažné
disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s ustanovením § 116 ods. 1 písm. a), b)
zákona č. 385/2000 Z. z.

V.C.3 Právne posúdenie

52. Disciplinárna zodpovednosť sudcu je, v zmysle vyššie uvedených právnych noriem, koncipovaná
na báze zodpovednosti za zavinené porušenie povinnosti sudcu, ktoré je zákonom č. 385/2000 Z.
z. kvalifikované ako disciplinárne previnenie. Pokiaľ disciplinárny senát dospel k záveru (viď bod
40 vyššie), že disciplinárne obvinený nemal (za okolností prejednávanej veci) povinnosť oznamovať
predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený; rovnako tak musí disciplinárny senát konštatovať,

že disciplinárne obvinený neporušil svoju povinnosť podľa § 50 ods. 1 CSP a teda, že skutok
(neoznámenie), ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil, nie je disciplinárnym previnením.

53. Disciplinárny senát dospel k obom záverom (body 40 a 52 vyššie) jednomyseľne s tým, že
interpretáciu ustanovenia § 50 ods. 1 CSP zo strany disciplinárneho navrhovateľa považoval za

extenzívnuacelkomzjavnenesprávnu.Vsúvislostistýmtokonštatovanímpoukazujedisciplinárnysenát
na nižšie uvedené špecifiká prejednávanej veci.

54. Disciplinárny navrhovateľ podaním disciplinárneho návrhu realizoval svoju návrhovú legitimáciu
podľa § 15 písm. a) DSP. Zo subjektov majúcich toto oprávnenie je disciplinárny navrhovateľ jediným,

ktorý je zložkou výkonnej moci. Za osobitnú zmienku pritom stojí fakt, že účastníkom súdneho konania
(v rámci ktorého sa mal podľa disciplinárneho navrhovateľa disciplinárne obvinený dopustiť tvrdeného
závažného disciplinárneho previnenia), naviac takým účastníkom, v neprospech ktorého disciplinárne
obvinený rozhodol, bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ide teda opäť o subjekt, ktorý je
zložkou výkonnej moci. Z tohto uhla pohľadu možno iniciovanie disciplinárneho konania voči sudcovi

za jeho rozhodovaciu činnosť vnímať ako „konflikt mocí“, ktorý je síce zákonom umožnený, regulovaný,
a teda aj predpokladaný, zároveň však musí podliehať ústavným limitom (viď nižšie). Na jednej
strane (civilné súdne konanie) totiž vystupuje subjekt výkonnej moci ako účastník konania (povinný
podriadiť sa rozhodnutiu moci súdnej), na strane druhej (disciplinárne konanie) stojí predstaviteľ súdnej
moci ako obvinený a obviňovaný zo strany moci výkonnej. Vôli predstaviteľa výkonnej moci sa síce

sudca bezprostredne podriadiť nemusí (s konečnou platnosťou o jeho vine a disciplinárnom opatrení
rozhoduje iná zložka súdnej moci), avšak samotné vedenie disciplinárneho konania môže mať a
častokrát má značný difamujúci efekt. V disciplinárnom konaní (vo všeobecnosti) navrhovateľ obviňuje
disciplinárne obvineného z tvrdených „pokleskov“ a porušení jeho povinností (ergo zákona). Práve
sudca je však osobou, u ktorej sa dôsledná znalosť a dodržiavanie ústavy a zákonov predpokladá,

keďže je predstaviteľom súdnej moci, ktorá jediná v Slovenskej republike vykonáva súdnictvo (viď
čl. 141 ods. 1 ústavy). Súdy majú pritom ústavou deklarovaný (a požadovaný) normatív - kvalitu
nezávislosti a nestrannosti (tamtiež). Aplikujúc túto optiku možno potom spochybňovanie nezávislosti
a nestrannosti sudcu hodnotiť ako najväčšie reputačné riziko, keďže sa prirodzene asociuje s
predpokladom spreneverenia sa sudcu svojmu „najsvätejšiemu“ poslaniu, rozhodovať veci nestranne.

Reputácia (alebo povesť v zmysle súhrnu presvedčení o charaktere, kvalite a spoľahlivosti sudcu) je
pritom jednou z najväčších hodnôt, ktorou sudca disponuje a ktorú si dlhodobo buduje. S istou dávkou
expresívnosti možno použiť paralelu, že zruinovať sudcovi reputáciu je ako dolámať huslistovi prsty.
Uvedené má však aj ďalší, širší rozmer. Dôveryhodnosť, vážnosť alebo dobrá povesť súdnej moci je
bezprostredné spätá s reputáciou jej predstaviteľov, teda sudcov. Ide o kategórie spoločensko-vedné,

v rámci posudzovania ktorých nemožno aplikovať lineárnu úmeru. Inými slovami, ako kvapka oleja
dokáže kontaminovať vodnú plochu, tak jeden skorumpovaný sudca dokáže zmariť úsilie stovky iných.
Dobrá povesť justičného systému je predpokladom jeho dôveryhodnosti, čo je stavom celospoločensky
želaným. Uvedomenie si týchto (v podstate banálnych) úvah potom prirodzene musí viesť k ichzohľadneniu a teda aj istej zdržanlivosti. Prirodzene, vyššie uvedená interpretácia aplikovanej normy [§
15 písm. a) DSP] nijakým spôsobom nebagatelizuje (a už vôbec nespochybňuje) existenciu a význam
návrhovej legitimácie zložky výkonnej moci. Na jej realizáciu je však vhodné nahliadať práve optikou

vyššie opísaného ústavného rámca.

55. V súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje disciplinárny senát na uznesenie pléna ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 52/1999 zo dňa 4. júla 2000 (referencia na ktoré je o. i. aj súčasťou odbornej
spisby; pozri napr. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck,

2015, 1500 s.), v rámci ktorého ústavný súd judikoval, že „ ... základom nezávislosti súdnej moci
je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej
moci predstavuje súčasne určujúci rys súdnej moci, ktorým sa podmieňuje riadny výkon jej funkcií.
Predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a
ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samotnej súdnej
sústavy. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov nie je však možné oddeľovať, nakoľko nezávislosť

súdnej moci je predpokladom nezávislosti sudcov, takže (v tomto smere) treba nezávislosť súdnej moci
považovať za základný predpoklad nezávislosti samotných sudcov. Nezávislé súdnictvo preto nemôže
existovať bez nezávislých sudcov. V opačnom smere možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový
znak súdnej moci. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to ako vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov),

tak aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov
charakterizovať tak, že zahŕňa ich rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na
výkon ich právomocí, ako aj na proces ich rozhodovania a nezávislosť sudcov ako ich nepodriadenosť
pri výkone svojich funkcií komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť sudcov sú preto späté
s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava.“.

V.B.4 Záver

56. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie dospel disciplinárny senát k záveru, že skutok, ktorý
sa kladie disciplinárne obvinenému disciplinárnym návrhom za vinu nie je disciplinárnym previnením a

preto disciplinárne obvineného podľa § 34 ods. 2 písm. b) DSP oslobodil spod disciplinárneho návrhu.

57. V otázke náhrady trov disciplinárneho konania najvyšší správny súd postupoval podľa § 38 ods.
1 DSP. Keďže však disciplinárne obvinený (ktorého senát týmto rozhodnutím oslobodil) na ústnom
pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 vyhlásil, že mu žiadne trovy nevznikli, najvyšší správny

súd o jeho nároku na náhradu trov konania nerozhodoval.

58. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 5:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.