Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/53/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119384210
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:6119384210.3

Uznesenie

Okresný súd Prešov v právnej veci v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2,
821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenému spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., advokátska
kancelária, Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX C., D. E., zastúpenej opatrovníkom F. G., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, XXX XX C.,
D. E., o zaplatenie 2.872,96 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Vyhlasuje, že n e m á p r á v o m o c vo veci konať a konanie zastavuje.

Náhradu trov konania stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou pôvodne na Okresný súd Banská Bystrica 26.9.2019 (v rámci upomínacieho
konania o návrhu na vydanie platobného rozkazu) sa právny predchodca žalobcu domáhal, aby súd

vydal platobný rozkaz, ktorým by rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 2.872,96 Eur
s príslušenstvom. Žalobca označil ako bydlisko žalovanej adresu H. X/X, XXX XX I..

2. Upomínací súd jeho návrhu vyhovel, platobný rozkaz sa však žalovanej nepodarilo doručiť do
vlastných rúk, o čom upomínací súd žalobcu upovedomil a vyzval aby navrhol pokračovanie v konaní.
Žalobca v stanovenej lehote navrhol pokračovať v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa

Civilného sporového poriadku, platobný rozkaz sa tým podľa § 10 ods. 3 zák. č. 307/2016 Z.z. zrušil a
upomínací súd túto vec postúpil na prejednanie tunajšiemu súdu.

3. Po zmene žalobcu bolo následne pri šetrení pobytu žalovanej zo strany OO PZ Prešov – Juh súdu
oznámené, že na adrese označenej žalobcom sa žalovaná nenachádza, susedia aj domovník uviedli,
že nemajú žiadnu vedomosť, aby sa tam taká osoba niekedy nachádzala. Zo správy Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny Prešov vyplynulo, že žalovaná nie je príjemcom pomoci v hmotnej núdzi ani
žiadnej štátnej sociálnej dávky v SR, a zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov vyplynulo,
že žalovaná nie je prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia
Sociálnej poisťovne. Následne súd cez telefónne číslo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere od
príbuznej žalovanej zistil jej telefónne číslo v Českej republike, na ktorom priateľ žalovanej uviedol, že
táto sa zdržiava v Českej republike o oznámil adresu jej bydliska v Českej republike, na ktorú jej súd

žalobu s prílohami napokon aj doručil. Žalovaná sa však aj napriek tomu k žalobe nevyjadrila, hoci ju na
to súd uznesením vyzval, a žaloba s prílohami jej po šetrení jej pobytu bola doručená ešte dňa 7.1.2021.

4. Podľa § 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány.5. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

6. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

7. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 22. decembra
2012oprávomociaouznávaníavýkonerozsudkovvobčianskychaobchodnýchveciach(prepracované

znenie) (ďalej len „Nariadenie Brusel I bis“, alebo len „Nariadenie“), toto nariadenie sa uplatňuje v
občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä
na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej
moci (acta iure imperii).

8.Privýkladeustanoveniaúniovéhoprávajepotrebnéprihliadaťnajehoznenie,najehokontext,význam

a povahu, na jeho ciele, ktoré sleduje právna úprava, do ktorej toto ustanovenie patrí a na existujúcu
judikatúru súdov EÚ k výkladu tohto ustanovenia (rozsudok SDEÚ z 30. júna 2005 vo veci T – 190/03,
Olesen, body 36 a 38; pozri tiež rozsudok z 9. decembra 2008 vo veci F – 144/07, Efstathopoulos, body
33, 35 a 37).

9. Podľa bodu 13. základných východísk (cieľov) Nariadenia, medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto
nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci
mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.

10. Podľa bodu 15. základných východísk (cieľov) Nariadenia, normy právomoci by mali byť ľahko

predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného.
Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených
situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ.
Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa
konfliktu právomoci.

11. Podľa bodu 18. základných východísk (cieľov) Nariadenia, v oblasti poistenia, spotrebiteľských zmlúv
a pracovnoprávnych vzťahoch by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie
chránia jeho záujmy než všeobecné normy právomoci.

12. Podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na
území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

13. Podľa článku 17 ods. 1 písm. b) Nariadenia, vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom
na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí

podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bod 5, ak ide zmluvu o
úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj
tovaru.

14. Podľa článku 18 ods. 2 Nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch

členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

15. Podľa článku 26 Nariadenia, okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia
má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní,
ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú

právomoc podľa článku 24.

16.Podľačlánku28ods.1Nariadenia,akjeosoba,ktorámábydliskovjednomčlenskomštáte,žalovaná
na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc,
pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.

17. Podľa článku 62 ods. 1 Nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého
súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.18. Podľa § 36 ods. 2 CSP, príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená
príslušnosť trvá až do skončenia konania.

19. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na
súdnu ochranu nie je absolútne, a v záujme právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha
určitým obmedzeniam. Toto právo sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd vo veci konať a rozhodnúť o veci samej, čo
platí pre všetky štádiá konania.

20. Právomoc sa vo všeobecnosti posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky,
ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc v civilnom súdnom (sporovom) konaní
predstavuje súhrn práv a povinností, ktoré (procesné) právne predpisy priznávajú súdom. Súhrn týchto
práv a povinností sa nazýva výkon súdnictva (jurisdikcia); rozumie sa ním najmä prejednávanie a
rozhodovanie vecí (sporov). Právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie veci (sporu) v civilnom

súdnom konaní predstavuje jednu zo základných procesných podmienok, pričom jej nedostatok má za
následok zastavenie konania.

21. Právny poriadok SR vymedzuje právomoc súdov SR v občianskoprávnych a obchodných veciach
v ust. § 3 CSP tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne

veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Avšak podľa záverov Najvyššieho
súdu SR (R 47/2023) „vo vzťahu k právomoci súdov Slovenskej republiky vo veciach s cudzím prvkom
je potrebné vychádzať tiež z právneho rámca daného Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon č.
460/1992 Zb., ďalej tiež „ústava“), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziachavrozsahuaspôsobomktorýustanovízákon(čl.2ods.2ústavy).Slovenskárepublikauznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a
svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2). Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2 veta druhá ústavy).
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonom (čl. 7 ods. 5 ústavy).“

22. Vychádzajúc z uvedeného, v zmysle všeobecného ustanovenia čl. 4 ods. 1 Nariadenia, ktoré má
prednosť pred zákonmi SR, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území

členskéhoštátusabezohľadunaichštátneobčianstvožalujúnasúdochtohtočlenskéhoštátu.Uvedené
nariadenie v medziach svojej pôsobnosti teda zakotvuje zásadu, že právomoc sa všeobecne zakladá
podľa bydliska žalovaného, čo má osobitný význam najmä pri veciach s tzv. cudzím prvkom, pri ktorých
majú strany bydlisko v rôznych členských štátoch EÚ, prípadne zvažujú, že by sa so svojim sporom
obrátilinasúdyiného(nežsvojhodomovského)členskéhoštátuEÚ,nakoľkovopačnomprípade(sporov

bezcudziehoprvku-prizhodebydliskaobochstránsporuamiestaichžalobyvjednomštáte)je(bybola)
otázka právomoci súdov toho istého členského štátu EÚ v súlade s Nariadením založená vnútroštátnou
úpravou.

23. V danom prípade je cudzí (medzinárodný) prvok daný tým, že žalovaná má podľa zistení súdu

bydlisko v Českej republike a žalobca svoj nárok uplatnil pred súdom v SR. V oboch prípadoch ide
o členské štáty EÚ, v ktorých sa uplatňuje Nariadenie, a preto bolo potrené posúdiť, či má tunajší
súd medzinárodnú právomoc podľa Nariadenia, ktoré má byť aplikované. Z hľadiska teritoriálnej a
časovej pôsobnosti je zrejmé, že Nariadenie sa vzťahuje na oba zmluvné štáty, Českú republiku, ako
aj Slovenskú republiku. Splnená je i podmienka vecnej pôsobnosti Nariadenia, pretože ide o spor zo

zmluvy o úvere, t.j. občiansku vec v zmysle článku 1 ods. 1 Nariadenia, pričom vzťah založený touto
zmluvou medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b)
Nariadenia.

24. Medzinárodnú súdnu právomoc v danej veci pritom treba posudzovať v zmysle čl. 18 ods. 2

Nariadenia, pretože prejednávaná vec je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy (právny predchodca žalobcu
pri uzavretí zmluvy vystupoval ako dodávateľ, veriteľ a žalovaná ako spotrebiteľ). Uvedené ustanovenie
tak ukladá druhému účastníkovi zmluvy povinnosť uplatniť svoj nárok proti spotrebiteľovi len na súde
toho členského štátu, v ktorom má žalovaný (spotrebiteľ) bydlisko.25. Ako vyplýva z čl. 62 Nariadenia, otázku bydliska procesný súd posudzuje podľa svojho
vnútroštátneho práva. Možno pritom podotknúť, že obsah pojmu „bydlisko“, ako ho používa civilný

sporový poriadok, alebo zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nie je totožný
s obsahom pojmu „trvalý pobyt“, ktorý používajú predpisy správneho práva upravujúce evidenciu
obyvateľov. Bydliskom fyzickej osoby sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom daná osoba býva
s úmyslom trvale sa tu zdržiavať. Je to miesto, kde má osoba svoj byt, rodinu, popr. kde pracuje, ak
tam aj býva. Je to teda miesto dlhodobého faktického pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom

zdržiavať sa tam trvalo, resp. dlhodobo.

26. Zo zistení súdu pritom vyplýva, že žalovaná v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko ako miesto,
kde sa zdržuje s úmyslom zdržiavať sa tam trvale na území Slovenskej republiky nemá. S prihliadnutím
na všetky vykonané zistenia je zrejmé, že žalovaná sa v čase začatia konania a aj neskôr zdržiavala
v Českej republike, kde býva, a odkiaľ na doručenú žalobu doposiaľ nijako nereagovala a konania sa

nezúčastnila.

27. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že Nariadenie vo všetkých svojich
ustanoveniach, a to i tých, ktoré sa týkajú súdnej právomoci, smeruje k zachovaniu práva žalovaného
účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo byť žalovaný pred

vhodným súdom. Tým je v zmysle všeobecnej právomoci podľa čl. 4 Nariadenia (bez ohľadu na to, či
je žalovaný spotrebiteľ) súd štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. Tento princíp je v spotrebiteľských
sporoch v zmysle čl. 18 ods. 2 Nariadenia posilnený tak, že súdy daného štátu v sporoch zo
spotrebiteľských zmlúv majú ochrannú právomoc. Konanie na súde členského štátu proti osobe, ktorej
bydlisko sa nachádza v inom členskom štáte, zjavne tento princíp porušuje. Na posúdenie, či má

žalovaný bydlisko v členskom štáte, na ktorého súd bola podaná žaloba, je rozhodujúci právny poriadok
tohto štátu. Tento súd určí, či žalovaný má v danom členskom štáte podľa svojho vnútroštátneho
právneho poriadku bydlisko (článok 62 ods. 1 Nariadenia). Žalovaný býva v inom členskom štáte (v
Českej republike), na adrese jeho údajného bydliska v Slovenskej republike sa podľa zistení súdu
nezdržiava.Súdpretouzavrel,žežalovanýnemalvčasezačatiakonaniavSlovenskejrepublikebydlisko

ako miesto, kde by sa zdržiaval s úmyslom sa zdržiavať trvalo, nielen prechodne, resp. „sviatočne“.
Následne aplikujúc ustanovenie článku 62 ods. 2 Nariadenia súd dospel k záveru, že žalovaný mal v
čase začatia konania bydlisko v D. E., aplikujúc pritom pojem bydliska aj podľa právneho poriadku D.
E., podľa ktorého je výklad pojmu bydlisko rovnaký ako podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

28.Nakoľkosajednáospotrebiteľskývzťah,právomocjeurčovanávzmyslečlánku18ods.2Nariadenia
tak,žespotrebiteľamožnožalovaťlennasúdochčlenskéhoštátu,vktorommáspotrebiteľvčasezačatia
konania bydlisko, a ktorým podľa zistení súdu bola Česká republika.

29. Vzhľadom na to súd pre nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky v tejto veci v zmysle článku

26 ods. 1 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc v tejto právnej veci konať, a s poukazom na ust. §
9 CSP konanie zastavil.

30. Pre úplnosť, v súvislosti s otázkami vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, ktorý si v konaní
uplatňuje pohľadávku postúpenú mu po mimoriadnom zosplatnení, súd (aj keď vec neparí do jeho

právomoci) poukazuje na to, že zo žalobných tvrdení a predložených príloh nevyplývajú skutočnosti
o určitom a zrozumiteľnom (platnom) upozornení spotrebiteľa zo strany dodávateľa na možnosť uplatniť
právo podľa § 565 OZ pre omeškanie so zaplatením nejakej konkrétnej splátky a o následnom platnom
vyhlásení okamžitej splatnosti pre nezaplatenie uvedenej konkrétnej omeškanej splátky tak, aby z nich
v zmysle rozhodnutia NS SR publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod R 34/2025 bolo

možné overiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia
oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024),
z následkami ich neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny úkon nekonkretizujúci
splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

31. Okrem toho zo žalobných tvrdení a predložených príloh nevyplývajú ani skutočnosti o splnení
povinnosti veriteľa podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch (pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere) posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácaťspotrebiteľský úver, vrátane posúdenia jeho celkových výdavkov (ktoré nemožno bez ďalšieho
automaticky nahrádzať vždy iba paušálnym údajom v podobe sumy životného minima), čo by malo podľa
§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch za následok bezúročnosť úveru a nedostatok oprávnenia

veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru z dôsledkami jeho
neplatnosti (podľa § 39 Občianskeho zákonníka)

32. A napokon zo žalobných tvrdení a predložených príloh nevyplývajú ani skutočnosti o splnení
povinnosti osobitnej výzvy banky klientovi (pred postúpením pohľadávky), že je v omeškaní v zmysle

ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorou v zmysle rozhodnutia NS SR publikovaného v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk NS SR pod R 38/2025 nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.

33. Uvedené nedostatky by pritom mohli mať za následok nesplnenie podmienok pre platné postúpenie
(prevod) práv vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na žalobcu v zmysle ust. § 17 zák. č.

129/2010 Z.z. (pred termínom konečnej splatnosti), resp. ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. (po
osobitnej výzve banky), a z toho vyplývajúci nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie, ktoré otázky by
mal riešiť súd, do právomoci ktorého vec patrí.

34. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku

na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení
s ust. § 257 CSP. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

35. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

36. Zastavenie konania zavinil z procesného hľadiska žalobca, keďže si pohľadávku uplatnil na
neprávomocnom orgáne, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu
(s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 256
ods. 1 CSP protistrane (žalovanej) náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262

ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny
úradník). Keďže však žalovanej v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva (trovy konania) nevznikli (na konaní sa nezúčastnila), a procesne neúspešný žalobca
na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa
podáva na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach
podania podľa §127 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje
a podpisu) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).