Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623011849
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5623011849.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej,
sudcu JUDr. Petra Paludu a sudkyne JUDr. Beáty Javorkovej v trestnej veci obvineného X. Š. pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm.
b) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2024 v Bratislave, o dovolaní obvineného
X. Š. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 9. mája 2024, sp. zn. 3To/29/2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného X. Š. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) z
20. decembra 2023, sp. zn. 14T/20/2023, bol obvinený X. Š. uznaný za vinného z prečinu zanedbania
povinnejvýživypodľa§207ods.1,ods.3písm.b)Trestnéhozákonavspojenís§138písm.b)Trestného
zákona, na tom skutkovom základe, že

ako biologický otec vo B., v Y., a všade tam, kde sa zdržiaval, aj napriek tomu, že je povinný podľa §
62 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. a v rozsahu vymedzenom v rozsudku bývalého Okresného súdu
Ružomberok z 10. februára 2022, č. k. 11P/20/2021, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 28.
februára 2022, platiť výživné na svoju maloletú dcéru K. V., nar. XX. X. XXXX, v sume vo výške 100
eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, vopred k rukám jej matky U. V., nar. X. R. XXXX, počnúc od

podania návrhu t. j. od 18. februára 2021, si svoju vyživovaciu povinnosť úmyselne riadne a pravidelne
neplnil a to od 1. septembra 2019 do 19. mája 2023, s výnimkou obdobia od 16. decembra 2021 do 20.
septembra 2022, kedy sa nachádzal v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Prešove
a od 20. mája 2023 po súčasnosť, kedy sa nachádza v Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre
mladistvých v Sučanoch, kde nahlásil svoju vyživovaciu povinnosť, ale do 12. júla 2023 mu práca nebola
pridelená z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí, pričom výška výživného od 1. septembra 2019

do 17. februára 2021 bola posudzovaná predbežnou otázkou v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku vo
výške 30 % zo sumy životného minima, ak ide o zaopatrené neplnoleté dieťa alebo o nezaopatrené dieťa
podľa § 2 písm. c) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom doplnení niektorých zákonov, výška výživného za
obdobie od 18. februára 2021 do 15. decembra 2021, v zmysle rozsudku Okresného súdu Ružomberok
z 10. februára 2022, č. k. 11P/20/2021, z ktorého vyplýva, že zameškané výživné od podania návrhu do
vyhlásenia rozsudku, t. j. od 18. februára 2021 do 10. februára 2022 vo výške 1.136 eur sa obvinený

zaviazal zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 50 eur splatných spolu s bežným výživným až do
úplného zaplatenia pod následkom straty výhod splátky nezaplatením čo i len jednej z nich, a nakoľko
obvinený nezaplatil ani jednu splátku dlžného výživného, nastala za toto obdobie ku dňu 15. február
2022 splatnosť celého dlhu zameškaného výživného vo výške 1.136 eur, a za obdobie od 21. septembra
2022 do 19. mája 2023 vo výške 100 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám jej matky
U. V., nar. X. R. XXXX, v zmysle rozsudku bývalého Okresného súdu Ružomberok z 10. februára 2022,

č. k. 11P/20/2021, právoplatnosťou a vykonateľnosťou 28. februára 2022, pričom X. Š. nepristupuje
svojej vyživovacej povinnosti zodpovedne a dostatočne aktívne, nedostatočne vyvíja úsilie pri hľadanívhodného zamestnania, ktoré by mu zabezpečilo dostatočný príjem na uhrádzanie nákladov na výživu
maloletej dcéry, v sledovanom období pracoval na dohody o pracovnej činnosti a to od 12. mája 2020
do 23. júna 2020 u P. F., IČO: XXXXXXXX, miesto podnikania D. K. B. XXX, kde mal dojednaný rozsah

pracovného času 10 hodín týždenne a odmenu za vykonanú prácu 3,34 eura na hodinu, v období od
14. marca 2021 do 12. mája 2021 u Ľ. Č., IČO:XXXXXXXX, miesto podnikania B., B. XXX a od 4.
júna 2021 do 31. augusta 2021 u A. B., IČO:XXXXXXXX, miesto podnikania J. XXX, kde l dojednaný
rozsah pracovného času 10 hodín týždenne a odmenu za vykonanú prácu 3,60 eura na hodinu, dávku
v nezamestnanosti nepoberal, nemocenské, úrazové, dôchodkové dávky nepoberal, nie je držiteľom

živnostenského oprávnenia, nebol poberateľom žiadnej dávky vyplácanej Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny, nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, jeho posledná evidencia bola od 1. októbra
2012 do 30. septembra 2014, odo dňa 1. októbra 2014 bol vyradený z evidencie nezamestnaných z
dôvodu nedostavenia sa na úrad bez vážnych dôvodov a teda sám z vlastnej vôle riadne a pravidelne
neprispieval na výživu svojej dcéry, čím za uvedené obdobie takto ostal dlhovať k rukám matky U. V.,
nar. X. R. XXXX, trvale bytom Y., X. XXX/XX, na výživnom sumu vo výške 2.450,55 eura.

Okresnýsúdpodľa§207ods.3Trestnéhozákona,§38ods.2Trestnéhozákona,§36písm.l)Trestného
zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona uložil obvinenému trest odňatia slobody vo výmere pätnásť
mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozhodujúc o odvolaní obvineného X.
Š. proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu rozsudkom z 9. mája 2024, sp. zn. 3To/29/2024,
podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku vyššie uvedený rozsudok okresného súdu zrušil
vo výroku o treste odňatia slobody. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku pri nezmenenom výroku o

vine uložil obvinenému podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods.
1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 ods. 4 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm.
h), písm. m) Trestného zákona s poukazom na § 327 ods. 2 Trestného poriadku súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere pätnásť mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo
6. februára 2024, sp. zn. 1T/1/2024, právoplatný 6. februára 2024, ktorým bol obvinenému uložený podľa
§ 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov
so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň zrušil všetky ďalšie

rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením
stratili podklad.

Proti citovanému uzneseniu krajského súdu podal obvinený X. Š. dovolanie prostredníctvom obhajcu
27. augusta 2024 z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a písm. h) Trestného poriadku.

V odôvodnení dovolania obvinený uviedol, že súdy mu uložili trest mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby, a to z dôvodu, že obvinený na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu boli splnené podmienky na zníženie dolnej hranice
trestnej sadzby o jednu tretinu v zmysle § 39 ods. 2 písm. d) ods. 4 Trestného zákona (účinného do 5.

augusta 2024). Vzhľadom na skutočnosť, že konajúce súdy neznížili trestnú sadzbu za prejednávaný
skutok v zmysle § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona hoci na to boli splnené zákonné dôvody,
došlo k uloženiu trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Obvinený ďalej namietal, že krajský súd aj napriek tomu, že rozhodol rozsudkom, v poučení o opravnom

prostriedku uviedol, že ,,proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.“ Poučenie o opravnom
prostriedku je obligatórnou náležitosťou rozsudku v trestnom konaní s poukazom na ustanovenie § 163
ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Nesprávne a nedostatočné poučenie o možnosti podať opravný
prostriedok obsiahnuté v rozhodnutí krajského súdu možno považovať za zásah do ústavného práva
na obhajobu obvineného.

S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 20. decembra 2023, sp. zn. 14T/20/2023 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Žiline z 9. mája 2024, sp. zn. 3To/29/2024 v zmysle § 386 Trestného poriadku, a vec
vrátil okresnému súdu na nové prejednanie.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Ružomberok (ďalej len „prokurátor“)
písomným podaním z 3. septembra 2024, v ktorom uviedol, že prejednaný skutok bol správne posúdený
akoprečinzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.1,ods.3písm.b)Trestnéhozákonaspoukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona, pričom nevidí naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods.
1 písm. c), písm. h) Trestného poriadku. Prokurátor poukázal na skutočnosť, že prijaté vyhlásenie o

vine obvineným je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený bol zastúpený v konaní pred
krajským súdom obhajcom, a preto podľa názoru prokurátora nedošlo k porušeniu práva na obhajobu
zásadným spôsobom. Krajský súd síce v poučení uviedol, že ,,proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je
prípustná,“ ale jedná sa len o chybu v písaní rozhodnutia, ktorá nemohla mať za následok porušenie
práva na obhajobu zásadným spôsobom. Podľa názoru prokurátora obvinenému uložený trest je

zákonný a prejednaný skutok bol správne posúdený ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207
ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 5. augusta 2024, za ktorý bolo možné uložiť trest
odňatia slobody vo výmere jeden rok až päť rokov. Obvinenému bol uložený trest vo výmere pätnásť
mesiacov, teda takmer na jeho spodnej hranici.

Pretoprokurátornavrhol,abyNajvyššísúdSlovenskejrepublikypodľa§382písm.c)Trestnéhoporiadku
dovolanie obvineného odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)
pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že

dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku],
oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde
(§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374
ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa §
372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo

podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.

Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí
nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným
rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne
uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku) neslúži
na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ
uplatňovať sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie, ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre
zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného
prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu

a nepredstavuje „ďalšie odvolanie.“ (primerane napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo
67/2018, 4 Tdo 17/2019, 4 Tdo 23/2019, 5 Tdo 85/2017, 5 Tdo 7/2020).

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné poukázať na to, že rozhodnutiu okresného súdu
predchádzalo vyhlásenie obvineného, že je vinný zo skutku, ktorý sa mu kladie za vinu a súd prvého

stupňa toto vyhlásenie prijal. Z uvedeného dôvodu stratil možnosť takéto vyhlásenie o vine odvolať a
zároveňvtomtorozsahu,tedavrozsahupriznaniavinystratilmožnosťajpodaťriadny,akoajmimoriadny
opravný prostriedok (okrem dovolania pre namietané zásadné porušenie práva na obhajobu v súlade
s § 257 ods. 5 Trestného poriadku). Žiadna z týchto skutočností však nebránila obvinenému napadnúť
odvolaním výrok o treste a podať opravný prostriedok a tým je aj oprávnenou osobou podať dovolanie

smerujúce proti výroku o treste (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2020, sp. zn. II.
ÚS 143/2020). Uvedené najvyšší súd uvádza vo vzťahu k argumentácii prokurátora v jeho vyjadrení
o tom, že prijaté vyhlásenie o vine obvineným je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čo najvyššísúd nespochybňuje, avšak súčasne dodáva, že uvedené sa nevzťahuje kauzálne na tento prípade, aj
keď dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. h) Trestného poriadku, avšak
vo vzťahu k výroku o treste.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namieta zásadné

porušenie práva na obhajobu tým, že bol krajským súdom nesprávne poučený o možnosti podať
opravný prostriedok. Krajský súd aj napriek tomu, že na verejnom zasadnutí rozhodol rozsudkom v
jeho následnom písomnom vyhotovení v časti poučenia uviedol ,,proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie
je prípustná.“

Podľa§174ods.1Trestnéhoporiadkupredsedasenátumôžeosobitnýmuznesenímkedykoľvekopraviť

pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení rozsudku a v jeho rovnopisoch
tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť
aj súd vyššieho stupňa.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 9. mája 2024 Krajského súdu v Žiline vyplýva, že na verejnom

zasadnutí bol prítomný obvinený, pričom jeho obhajca substitučne splnomocnil na jeho zastupovanie
JUDr. Miriam Jančiovú. Zo zápisnice ďalej vyplýva, že potom, čo bol vyhlásený rozsudok predsedníčka
senátu uviedla podstatné dôvody rozhodnutia spolu s poučením o opravnom prostriedku.

Najvyšší súd aj napriek tomu, že v písomne vyhotovenom rozsudku krajského súdu je v poučení

namiesto rozsudku nesprávne uvedené slovo „uzneseniu“ nemôže konštatovať porušenie práva na
obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a nemožno
konštatovať ani naplnenie akéhokoľvek iného dovolacieho dôvodu, nakoľko je zrejmé, že došlo len k
pisárskej chybe pri vypracovaní rozsudku. Proti rozhodnutiu krajského súdu nie je prípustný žiadny
riadny opravný prostriedok, jedine mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie, ktoré obvinený aj

podal. Jeho právo na obhajobu teda nebolo porušené žiadnym spôsobom. Navyše obvinený bol na
verejnom zasadnutí, kde došlo k vyhláseniu rozsudku a následnému poučeniu o opravnom prostriedku
zastúpený obhajkyňou, ktorá je bezpochyby osobou znalou práva. V zápisnici nie je uvedené, že by
strany mali výhrady resp., že by namietali nesprávne poučenie súdu. Zápisnicu o hlavnom pojednávaní,
ktorá má charakter verejnej listiny, treba považovať za dôkaz o tom, aký bol priebeh hlavného

pojednávania, pokiaľ by nesprávnosť jej obsahu nebola preukázaná inými dôkazmi (pozri R 50/1969).
Dovolací súd preto vychádzal zo správnosti zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu.

Je potrebné však zároveň zdôrazniť, že trestné konanie sa posudzuje komplexne ako jeden celok a nie
je možné z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované

úkony, resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv. Najvyšší
súd na základe vyššie uvedených skutočností nezistil, že by poučením písomne vyhotoveného rozsudku
obsahujúcim pisársku chybu došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu vzhľadom k tomu, že
opravný prostriedok voči predmetnému rozhodnutiu nebol prípustný, nie to ešte k porušeniu práva na
obhajobu zásadným spôsobom.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak bol uložený trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný
trestný čin nepripúšťa.

V rámci vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu obvinený namietal, že uložený trest je mimo zákonom
ustanovenej trestnej sadzby, a to z dôvodu, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa
§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu boli splnené podmienky na zníženie
dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu v zmysle § 39 ods. 2 písm. d) ods. 4 Trestného zákona
(účinného do 5. augusta 2024).

Vo vzťahu k argumentácii obvineného o neprimeranosti uloženého trestu sa žiada uviesť, že v rámci
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nemožno namietať neprimeranosť
uloženého trestu, ale výlučne iba to, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby,alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Výška trestu je
v dovolacom konaní revidovateľná len vtedy, ak bol trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby (v rámci trestu, ktorý zákon za stíhaný trestný čin pripúšťa). Námietka spočívajúca v tom, že malo

byť použité podľa obvineného zmierňovacie ustanovenie (§ 39 Trestného zákona) je výhradou týkajúcou
sa neprimeranej prísnosti uloženého trestu. Túto však možno použiť len ako odvolací dôvod, a nie ako
dôvod dovolania. Preto spomenutá námietka nenapĺňa žiadny dovolací dôvod (primerane pozri napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 52/2015).

Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným pripomína, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného
zákona (o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody) sa svojou povahou a významom primkýna ku
všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods.
4 Trestného zákona a nasl., a nemožno ho podriadiť pod trest uložený mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku tak nie je (a nemôže byť) naplnený tým,
že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona, v dôsledku čoho uložený trest
má byť neprimeraný. Pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest
vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu
stanovenú Trestným zákonom. V zmysle konštantnej judikatúry v tomto ohľade platí, že nevyužitie

moderačného oprávnenia spočívajúceho v mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Trestného zákona,
a teda vymeranie trestu v rámci nezníženej trestnej sadby nezakladá žiaden dovolací dôvod (k tomu
pozri bližšie stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2011 a tiež tam uverejnené
rozhodnutia pod č. 58/2007 a 51/2014).

Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že pre prečin zanedbania povinnej výživy § 207 ods. 3 Trestného
zákona bolo možné (v čase rozhodovania súdu) uložiť trest odňatia slobody na jeden rok až päť rokov. V
posudzovanej veci, bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výške 15 mesiacov, teda ide o taký
druh trestu, ktorého uloženie zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného pripúšťa.

Rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonnej trestnej sadzby, dokonca na jej spodnej hranici.

K uloženému súhrnnému trestu najvyšší súd dodáva, že medzi vyhlásením rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš z 20. decembra 2023, sp. zn. 14T/20/2023, a rozsudkom Krajského súdu v
Žiline z 9. mája 2024, sp. zn. 3To/29/2024, došlo k vyhláseniu rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica zo 6. februára 2024, právoplatného 6. februára 2024. Z uvedeného dôvodu boli u obvineného
splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu, ako trestu pre páchateľa priaznivejšieho z hľadiska
zásad ukladania trestov za spáchanie viacerých trestných činov. Krajský súd preto správne vo svojom
rozhodnutí uviedol, že: ,,vzhľadom na novo zistené skutočnosti prichádzalo u obvineného do úvahy
uloženie súhrnného trestu. Za situácie, keď odvolanie podal len obvinený a pri viazanosti zákazom

zmeny k hrošiemu (reformatio in peius) v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd postupom
podľa § 321 ods. 1 písm. d) ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš z 20. decembra 2023 v časti vo výroku o treste odňatia slobody a na základe §
322 ods. 3 Trestného poriadku pri nezmenenom výroku o vine obvinenému uložil súhrnný trest......
totožne so súdom prvého stupňa pri ukladaní trestu obvinenému zistil poľahčujúcu okolnosť podľa §

36 písm. l) Trestného zákona a zároveň u obvineného správne dospel k záveru o existencii dvoch
priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, t. j. obvinený spáchal viac trestných
činov, konkrétne prečin zanedbania povinnej výživy a prečin krádeže a priťažujúcej okolnosti podľa §
37 písm. m) Trestného zákona, t. j. bol už za trestný čin potrestaný, nakoľko obvinený má v odpise
registra trestov doposiaľ 7 záznamov. Podľa odvolacieho súdu je u obvineného primeraným trestom trest

odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.“

Na podklade uvedených skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej
veci nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. h), Trestného poriadku, a z

tohto dôvodu dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.