Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoE/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4323204005
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4323204005.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov JUDr.
Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci oprávnenej: A. A., narodená XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXXX/XX, C., v konaní zastúpená: JUDr. Beáta Hilvertová, advokátka so sídlom ul.
Sládkovičova, Levice, proti povinnému: D. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, E. F.,
v konaní zastúpený: AK Zuzana Gáliková, s. r. o., so sídlom Farská 33, Nitra, o návrhu povinného na

zastavenie konanie o výkon rozhodnutia týkajúceho sa maloletého dieťaťa: D. B., nar. XX.XX.XXXX, v
konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Levice, o odvolaní
povinného proti uzneseniu Okresného súdu Levice, č. k. 11Em/4/2023-379, zo dňa 11.06.2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e a odvolanie proti výroku
II. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh povinného na zastavenie
konania o výkon rozhodnutia a výrokom II. zamietol návrh povinného na odklad výkonu rozhodnutia, a
to rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 14P/13/2014-915 zo dňa 29.06.2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoP/55/2016-967 zo dňa 16.02.2017. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ustanoveniami § 372 , § 373 , § 375, § 376 ods. 1, § 389 ods. 1 a 3 a § 390 ods. 1 písm. c)
zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Vecne dôvodil, že samotné

vyjadrenie dieťaťa, ktorým prezentuje vôľu byť zverený do starostlivosti otca a matku navštevovať
bez prespatia, nie je samo o sebe dôvodom na zastavenie výkonu rozhodnutia. Poukázal na to, že
dieťa zmenu svojho postoja odôvodňovalo tvrdeniami o bitke a škrtení zo strany matky a starej matky,
ktoré však už v predchádzajúcom konaní samo označilo za výmysel a trestné konanie v tejto veci
bolo zastavené, pretože sa skutok nestal. Zdôraznil, že rodič zabezpečujúci faktickú starostlivosť (v
tomto prípade otec) má prvotnú zodpovednosť za prípravu dieťaťa na stretávanie s druhým rodičom

a nemôže nechávať na dieťati, či bude rešpektovať rozhodnutie súdu o zverení do starostlivosti.
Vzhľadom na doterajší postoj otca, ktorý opakovane spochybňoval rodičovské kompetencie matky a
preukázateľne dieťa voči nej ovplyvňoval, súd neuveril tvrdeniam otca o jeho snahe motivovať syna k
návratu k matke. To korešponduje aj so závermi znaleckého posudku z konania sp. zn. 11P/49/2022,
podľa ktorého sú u maloletého prítomné známky účelového skresľovania informácií, výrazný konflikt
lojality voči otcovi a strach, ktorý dieťa vedie k vypovedaniu v zhode s názormi otca, pričom boli

potvrdené manipulačné snahy otca voči dieťaťu. Hoci má dieťa právo vyjadriť svoj názor, súd má právo
a povinnosť tento názor korigovať v súlade s najlepším záujmom dieťaťa, pričom nie je povinný sa s
ním stotožniť. V posudzovanom prípade dieťa prirodzene preberá negatívne názory otca, pretože žije
v jeho rodinnom prostredí a má obmedzený prístup k matke. Vykonaným dokazovaním bolo zistené,
že otec preukázateľne porušil súdom uloženú povinnosť odovzdať dieťa matke a právoplatný rozsudok
dlhodobo nerešpektuje. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nebolo zistené vážne ohrozenie života

alebo zdravia dieťaťa výkonom rozhodnutia, pretože odmietanie návratu k matke nie je založené na
jej reálnych výchovných pochybeniach. Naopak, dlhodobá absencia matky v živote D. vážne ohrozujejeho priaznivý vývoj. Aktuálne odmietanie matky dieťaťom je dôsledkom nezdravých pomerov medzi
rodičmi a ich napätých vzťahov. Apeloval preto na oboch rodičov, aby si pred dieťaťom prejavovali
vzájomnú úctu a začali intenzívne pracovať na zlepšení komunikácie v záujme spoločného dieťaťa. Súd

musí rozhodovať v súlade s objektívnym záujmom maloletého a nie podľa jeho priania. Ponechanie
rozhodovania na dvanásťročnom dieťati je nevhodné, nakoľko absencia riadnej prípravy zo strany otca
spôsobila u D. negatívny postoj k matke bez jej zavinenia, čo mení vnímanie rodiny dieťaťom a negatívne
ovplyvňuje jeho budúcnosť. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie návrh otca ako povinného
na zastavenie aj odklad výkonu rozhodnutia zamietol.

2. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie povinný s poukazom
na § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a jeho návrhu na zastavenie konania o výkon
rozhodnutia, alternatívne na odklad výkonu rozhodnutia, vyhovel. Dôvodil, že napadnuté uznesenie je
z uvedených odvolacích dôvodov nezákonné, arbitrárne a vydané na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu, pričom súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal,
že súd pri svojom rozhodovaní nekriticky prebral výlučne argumentáciu oprávnenej a vychádzal zo
skutkového stavu ustáleného v minulosti, pričom úplne opomenul aktuálne relevantné skutočnosti a
dôkazy predložené povinným. Zdôraznil, že hoci podrobne opísal incident zo dňa 20.11.2023, kedy
sa za asistencie hliadky PZ neúspešne pokúšal odovzdať maloletého matke, súd si policajnú správu

nevyžiadal a tento kľúčový moment pre posúdenie jeho (ne)súčinnosti vyhodnotil tendenčne v jeho
neprospech. Ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie ignoroval aktuálny negatívny psychický stav
maloletého a jeho objektívne dôvody na odmietanie pobytu v domácnosti matky, ktoré nie sú len
prejavom konfliktu lojality, ale priamym dôsledkom traumatizujúcich zážitkov a zanedbávania zdravotnej
starostlivosti zo strany matky. V tejto súvislosti namietal, že súd vôbec neprihliadol na predložený

znalecký posudok MUDr. Zuzany Stanovičovej, PhD., konštatujúci u dieťaťa syndróm týraného dieťaťa,
ani na fakt, že voči matke je vedené trestné stíhanie. Súd podľa odvolateľa nesprávne vyhodnotil najlepší
záujem dieťaťa, keď ho zúžil len na formálne naplnenie exekučného titulu, pričom úplne rezignoval na
ochranu psychického zdravia dieťaťa, ktoré aktuálne v domácnosti otca prospieva, čo potvrdzujú aj
aktuálnesprávyzoškoly.Uzatvoril,žesúdnevykonalnavrhovanédokazovanie,ktorébypreukázalojeho

aktívnu snahu o realizáciu styku a naopak pasivitu a výchovné pochybenia matky, čím zaťažil konanie
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

3. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
uznesením súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie, resp. odklad

výkonu rozhodnutia. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Dôvodila, že otec dieťaťa ani po uplynutí 20 mesiacov nepreukázal reálnu snahu pripraviť a odovzdať
maloletého do jej starostlivosti, čím dlhodobo a cieľavedome marí súdne rozhodnutie a izoluje dieťa od
matky.Kargumentáciipovinnéhoohľadomincidentuz20.11.2023uviedla,žeideoúčelovúinterpretáciu,
pričom zdôraznila, že otec si zaviedol vlastné pravidlá styku, ktoré sú v rozpore s exekučným titulom,

a matke umožňuje kontakt so synom len v minimálnom rozsahu a pod podmienkou okamžitého
návratu dieťaťa do jeho domácnosti. Ďalej konštatovala, že tvrdenia o negatívnom postoji maloletého
k pobytu u nej sú výsledkom neustáleho psychického tlaku a manipulácie zo strany otca a starých
rodičov, čo potvrdzujú aj závery kolízneho opatrovníka a znalcov v predchádzajúcich konaniach. V
súvislosti zdravotným stavom dieťaťa (tiky v očiach) uviedla, že ide o prejavy traumy spôsobenej

prostredím u otca, kde je dieťa podľa jej vyjadrenia vystavené aj fyzickým trestom pri učení. Odmietla
tvrdenia o zanedbávaní starostlivosti či týraní dieťaťa ako nepravdivé a účelové, pričom poukázala
na to, že otec dieťa vystavuje nadmernému testovaniu (vrátane genetických testov) a sústavne
ju kriminalizuje podávaním neopodstatnených trestných oznámení. Zároveň rozporovala tvrdenia o
zlepšených školských výsledkoch maloletého a zdôraznila, že faktickú starostlivosť o dieťa a jeho

domácu prípravu nevykonáva otec, ale starí rodičia, čím otec rezignoval na svoju rodičovskú rolu.

4. Povinný v odvolacej replike uviedol, že trvá na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a dôvody pre
zastavenie, resp. odklad výkonu rozhodnutia považuje za naďalej opodstatnené. Opätovne poukázal na
traumatizujúce okolnosti pokusu o odovzdanie maloletého z 20.11.2023, po ktorom sa u syna prejavili

psychosomatické ťažkosti a prehĺbil sa jeho odpor k odchodu s matkou. Kategoricky odmietol tvrdenia,
že by on znemožňoval kontakt syna s matkou, pričom argumentoval, že D. ju opakovane odmietol
aj v situáciách, kedy ho čakala pred školou a otec nebol prítomný. K námietkam matky ohľadom
obmedzovania komunikácie uviedol, že dieťa má možnosť telefonovať s matkou bez obmedzení, čopreukázal dĺžkou trvania spoločných hovorov. Zároveň konštatoval, že matka účelovo odmietla jeho
návrhnavideohovorycezaplikáciuWhatsAppapredloženédôkazyojeho„nedvíhanítelefónu“považuje
za zmanipulované, nakoľko išlo o sériu krátkych prezvonení v priebehu niekoľkých minút. Dôvodil, že

jehopochybnostiovýchovnejazdravotnejspôsobilostimatkyniesúsubjektívne,aleopierajúsaozávery
znalcov a lekárske odporúčania, vrátane potreby genetických testov realizovaných špecializovaným
ústavom. K obvineniam z fyzických trestov uviedol, že ide o ničím nepodložené tvrdenia matky, nakoľko v
jeho domácnosti dieťa nikto nebije a naopak, v jeho starostlivosti došlo k výraznému zlepšeniu školských
výsledkov aj k náprave zanedbanej ortopedickej liečby. Záverom poukázal na nezáujem matky o potreby

syna, ktorú demonštroval jej nepodieľaním sa na výžive a skutočnosťou, že syna nepozvala ani na
spoločnú dovolenku.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané
v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - povinným (§ 359 v spojení s § 7 ods.
1 CMP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2

CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), ktorým bol zamietnutý návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia (§ 390
CMP), pričom voči výroku o odklade výkonu rozhodnutia nie je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§
65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario ), keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa voči výroku I. napadnutého
uznesenia nie je dôvodné, čo zakladá dôvod na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti
(§ 387 ods. 1 CSP) a pokiaľ ide o odvolanie voči výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie, sú dané
podmienky na jeho odmietnutie (§ 386 písm. c) CSP).

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti uznesenia súdu prvej
inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie konania o výkon rozhodnutia (§ 390
CMP) a návrh povinného na odklad výkonu rozhodnutia (§ 389 CMP), ktoré napadol odvolaním povinný,
domáhajúci sa zmeny napadnutého rozhodnutia z dôvodu neúčinnosti doterajšieho výkonu a existencie
prekážok brániacich realizácii exekučného titulu.

7. Podľa článku 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom
pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého
dieťaťa sa zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a

stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné

vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov
na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

8. Vzmyslečl.41ods.4ÚstavySlovenskejrepublikystarostlivosťodetiaichvýchovajeprávomrodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti
možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

9. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, táto zásada je vyjadrená aj v § 28 ods. 1 a 2 ZoR. Dieťa má

teda zákonom garantované právo byť vychovávané oboma rodičmi, a to aj v prípade, ak rodičia spolu
nežijú. Aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, má preto právo v primeranom rozsahu
podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa, osobne sa o dieťa starať a budovať citové a rodinné väzby
s ním, nakoľko stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi.
Prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí musí však byť záujem dieťaťa (čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa). Dieťa oddelené od jedného alebo oboch rodičov má priznané právo udržiavať
pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa (článok 9
ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu dosvojho súkromného života a rodiny a dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo
útokom (článok 16 Dohovoru o právach dieťaťa).

10. Podľačlánku24ods.2a3ChartyzákladnýchprávEurópskejúnie,privšetkýchopatreniachprijatých
orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať
do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov
a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.

11. Podľa § 390 písm. a) až g) CMP súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon rozhodnutia zastaví,
ak sa exekučný titul dovtedy nestal vykonateľným, ak exekučný titul bol po nariadení výkonu rozhodnutia
zrušený, ak výkon rozhodnutia bol súdom vyhlásený za neprípustný, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
rozhodnutie nemožno vykonať, ak okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik
uloženej povinnosti, ak došlo k splneniu povinnosti, ak došlo k uskutočneniu výkonu rozhodnutia, alebo
ak to vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie

pri odôvodnení jeho rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenia konania o výkon rozhodnutia.
Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal
všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne vysvetlil dôvody, z ktorých pri
rozhodnutí vychádzal. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu súdu dávalo možnosť sa i len
obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP). Pre potrebu

vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

15. Ustanovenie § 390 striktne vymedzuje dôvody, ktoré odôvodňujú zastavenie konania o výkon
rozhodnutia. Rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 14P/13/2014-915 zo dňa 29.6.2016, v spojení
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č k. 9CoP/55/2016-967 zo dňa 16.02.2017 je vykonateľný dňom

17.03.2017 v časti zverenia maloletého do starostlivosti matky a doposiaľ nebol zrušený, nenastali
po vzniku exekučného titulu žiadne okolnosti, ktoré by spôsobili zánik uloženej povinnosti, nedošlo
k splneniu povinnosti (maloletý sa nenachádza v starostlivosti matky), nedošlo doposiaľ k výkonu
rozhodnutia, žiaden dôvod na zastavenie nevyplýva ani z osobitného predpisu.

16. Zároveň nie je ani žiaden iný dôvod, pre ktorý rozhodnutie nemožno vykonať, ktorý by odôvodňoval
vyhlásenie výkonu rozhodnutia súdom za neprípustný. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že
takýmto dôvodom nie je odmietanie širšieho kontaktu maloletého s matkou z jeho strany. Takýmto
dôvodom nie je ani skutočnosť, či povinný zavinil alebo nezavinil stav, že maloletý má takýto odmietavý
postoj. Dôvodom nie je ani subjektívne vyhodnocovanie zo strany povinného, že oprávnená má

v súčasnosti dostatok času stretávanie sa so synom a má možnosť obavy syna z dlhších stretnutí,
prípadne prespávania u nej odstrániť. Odvolací súd povinnému pripomína, že vykonávacie konanie má
smerovať k realizácii vykonateľného rozhodnutia, ktoré upravuje, že maloletý má byť v starostlivosti
matky. To je dôvod, prečo konanie o výkon rozhodnutia prebieha. Na jeho zastavenie nepostačuje
subjektívne vyhodnotenie povinným, aký rozsah kontaktu maloletého s matkou podľa neho postačuje.

Nepostačuje ani tvrdenie povinného, že maloletého na stretávanie s oprávnenou riadne pripravuje. To
bude postačovať, akonáhle sa pri aktuálnej súdnej úprave vykonateľným exekučným titulom maloletý
aj za pomoci pozitívnej motivácie zo strany povinného vráti do domácnosti matky. Nie je pravdou,
že samotný fakt že sa styk oprávnenej s maloletým dlhodobo realizuje odlišne od exekučného titulu
predstavuje zmenu skutkových okolností, ktorá by mala mať za následok vyhlásenie výkonu rozhodnutia

za neprípustný a následne zastavenie konania o výkon rozhodnutia. V aktuálnej situácii v pomeroch
maloletého by to znamenalo rezignáciu na povinnosť súdu dbať na objektívny záujem maloletého.
Sledovalo by to výlučne vnímanie situácie povinným.17. Dôvodom vyhlásenia výkonu rozhodnutia za neprípustný nie je ani skutočnosť, že voči matke
bola podaná obžaloba za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b), ods. 3
písm. d) s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. Podanie obžaloby neznamená právoplatne

odsúdenie oprávnenej. Ani prípadné právoplatné odsúdenie oprávnenej v trestnom konaní nemusí
mať za následok založenie dôvodu na zastavenie výkonu rozhodnutia. Vyhodnocovanie tejto otázky
je nateraz predčasné bude úlohou súdu až po skončení vedeného trestného konania, ktoré tiež samo
o sebe nemôže znamenať rezignáciu na ingerenciu súdu v prospech sledovania objektívneho záujmu
maloletého.

18. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil ako vyhodnocuje vôľu maloletého vo vzťahu k stretávaniu
sa s oprávnenou v kontexte jeho dlhodobého odlúčenia od oprávnenej a to aj vo vzťahu k postoju
povinného, ktorý dlhodobo spochybňuje výchovné kompetencie matky vrátane zohľadnenia skutočnosti,
že rešpektovanie názoru maloletého dieťaťa súdom neznamená jeho prevzatie v celom rozsahu.
Obzvlášť to platí za situácie, keď maloletému sa aktuálne nedostáva rovnocenného kontaktu s oboma

rodičmi, čo je v priamom rozpore z jeho záujmom.

19. Podľa § 389 CMP súd môže odložiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu, ak je život, zdravie alebo
priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne ohrozený. Na návrh súd môže odložiť výkon
cudzieho rozhodnutia, ak bolo v štáte, v ktorom bolo vydané, napadnuté opravným prostriedkom, až do

rozhodnutia o opravnom prostriedku. Súd odloží výkon rozhodnutia aj vtedy, ak to vyplýva z osobitného
predpisu.

20. Podľa§357CSPodvolaniejeprípustnéprotiuzneseniusúduprvejinštancieoa) zastaveníkonania,
b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní
a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť
rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva

duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n)
prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o
návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia,
p) postúpení právomoci do cudziny.

21. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

22. Vo vzťahu k výroku II. (o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia) odvolaním dotknutého
uzneseniaodvolacísúdkonštatujeneprípustnosťodvolania,nakoľkoCSPvustanovení§357nepripúšťa

odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o odklade výkonu rozhodnutia ani o zamietnutí návrhu
na odklad výkonu rozhodnutia a taktiež nie je prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu súdu
upravená ani v žiadnom z ustanovení CMP. V prípade rozhodnutia súdu o návrhu účastníka konania
na odklad výkonu rozhodnutia nejde o uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci
samej a ani nejde o žiadny iný druh uznesenia, proti ktorému ustanovenie § 59 CMP pripúšťa odvolanie

nad rámec uznesení taxatívne vymenovaných v ustanovení § 357 CSP. Prípustnosť odvolania nie je
zakotvená ani v ustanovení § 389 CMP, upravujúcom inštitút odkladu výkonu rozhodnutia. Rovnako
je v danom prípade vylúčená aj aplikácia ustanovenia § 357 písm. j) CSP, nakoľko inštitút odkladu
výkonu rozhodnutia je odlišný od inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia, čo nepochybne vyplýva
zo skutočnosti, že právny inštitút odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zákonom osobitne upravený a

to napríklad pri mimoriadnych opravných prostriedkoch (§ 412 ods. 1 a § 444 ods. 1 CSP) alebo pri
žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní) (pozri I. ÚS 425/2019).

23. Odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov konania o

prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany súdu prvej inštancie,
nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená. CSP
v ustanovení § 362 ods. 3 poskytuje účastníkom konania ochranu iba v prípade nesprávneho poučeniasúdu o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie v
zákonompredĺženejtrojmesačnejlehoteplynúcejoddoručeniaodvolanímnapadnuteľnéhorozhodnutia.

24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
zistený skutkový stav veci, a z neho vyplývajúci právny záver súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu
na zastavenie výkonu súdneho rozhodnutia, je dostatočný a úplný. Vzhľadom na vyššie uvedené
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku I. potvrdil ako vecne
správne a odvolanie smerujúce proti výroku II. odvolací súd odmietol z dôvodov vymedzených vo vyššie

uvedených bodoch 19. až 23.

25. Ďalšie odvolacie argumenty povinnej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu povinného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami

prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko nejde o
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (§ 58 CMP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže
zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).