Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 20, 2024

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 10C/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624201435
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Uličná

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2024:5624201435.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Evou Uličnou v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX. X.

XXXX, trvale bytom C. A., D. E. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom so sídlom
Liptovský Mikuláš, ulica 1. mája 709, proti žalovanému D. F., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom C. A., G.
XXX/XX, zastúpenému Mgr. Samuelom Dorociakom, advokátom so sídlom Liptovský Mikuláš, 1. mája
697/26, v spore o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 31. 3. 2024, sa žalobca domáhal proti

žalovanému uloženia povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu číslo XX E. X. H., I. I. J.
X, bytového domu súpisné číslo XXXX postaveného na pozemku zapísanom ako parcela číslo KN-
C 392/3, vrátane príslušenstva, nachádzajúceho sa v katastrálnom území C. A., spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu vo veľkosti 2688/155980-
ín, spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 2688/155980-ín na pozemku zapísanom ako parcela číslo KN-
C 392/3, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 388 m2, ktoré sú zapísané v katastri
nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX a

spoluvlastníckehopodieluvoveľkosti2688/155980-ínnapozemkochzapísanýchakoparcelačísloKN-C
392/12, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 2119 m2, parcela číslo KN-C 392/14, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 166 m2 a parcela číslo KN-C 392/15, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 76 m2, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného
úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX, za kúpnu cenu 1668,56
eura. V žalobe uviedol, že je nájomcom uvedeného bytu číslo XX, pričom nájom vznikol nájomnou
zmluvou, uzavretou s pôvodným vlastníkom bytového domu Interhotely Ružomberok, š. p. O pridelenie

bytu požiadal listom zo dňa 10. 2. 1993. V súlade so zákonom číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“)
požiadal v roku 1999 vtedajšieho vlastníka bytového domu K. B. o prevod vlastníctva bytu. Dňa 10.
3. 2003 požiadala o prevod vlastníctva bytu v jeho mene aj jeho právna zástupkyňa. K. B. na jeho
žiadosť, ani na žiadosť jeho právnej zástupkyne nereagoval. K. B. celý bytový dom kúpnou zmluvou
z 3. 3. 2003 predal žalovanému. Správa katastra Liptovský Mikuláš vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností povolila, avšak voči uvedenému rozhodnutiu podala Okresná prokuratúra Liptovský

Mikuláš protest, ktorému správa katastra nevyhovela. Následne proti rozhodnutiu katastrálneho úradu
podala protest aj Krajská prokuratúra Žilina. Katastrálny úrad rozhodnutie o povolení vkladu zrušil,
proti čomu sa odvolal žalovaný a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR žalovaný napadol správnou žalobou,o ktorej rozhodoval Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/209/2011 a rozsudkom
z 3. 6. 2014 žalobu zamietol. Žalovaný sa proti rozsudku odvolal a Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie krajského súdu rozsudkom sp. zn. 10Sžr/134/2014 zo dňa 30. 11. 2015 potvrdil. Žalovaný

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadol na Ústavnom súde Slovenskej republiky,
ktorý nálezom č. k. III. ÚS/193/2017-43 zo dňa 4. 7. 2017 rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na nové konanie. Následne najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave znova rozhodol rozsudkom sp. zn.
1S/37/2018 zo dňa 18. 3. 2021, proti ktorému podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Konanie o kasačnej

sťažnosti bolo vedené na Najvyššom správnom súde pod sp. zn. 3Svk/7/2021. V priebehu konania vzal
žalovaný kasačnú sťažnosť späť a rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Medzitým
L. K. B. zomrel a prebiehalo po ňom dedičské konanie, ktoré bolo prerušené do skončenia konania
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Keďže dedičia dedičstvo odmietli, malo dedičstvo pripadnúť ako
odúmrťštátu.Doskončeniadedičskéhokonaniabolozasprávcudedičstva–bytovéhodomuustanovené
Stavebné bytové družstvo Liptovský Mikuláš. Štát v dedičskom konaní zastupoval Okresný úrad Žilina.

Po skončení konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia uzavrel štát v dedičskom konaní dohodu
s veriteľom poručiteľa – žalovaným, ktorý si v konaní prihlásil pohľadávku na vrátenie kúpnej ceny. Podľa
dohody štát dedičstvo aj s bytovým domom prenechal veriteľovi na úhradu dlhov poručiteľa. Okresný súd
Liptovský Mikuláš vydal dňa 22. 2. 2023 uznesenie o dedičstve, č. k. 6C/157/2011-1088. Okrem prevodu
vlastníctva k bytu žiadal aj prevod vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom je bytový dom postavený

a priľahlého pozemku. Uviedol, že hoci sú pozemky parcela číslo KN-C 392/12, 392/14 a 392/15
vsúčasnostizastavanéstavbamiaslúžiapodnikaniužalovaného,ideopriľahlépozemkypodľa§2ods.6
zákona o vlastníctve bytov, keďže rozhodujúci je faktický stav týchto pozemkov v čase vzniku povinnosti
previesťvlastníctvokubytu,ktorávzniklažalovanému(jehoprávnemupredchodcovi)doručenímžiadosti
v roku 1999 a stala sa splatnou v roku 2001. V týchto rokoch pozemky slúžili na spoločné užívanie

s bytovým domom, jednalo sa o oplotenú záhradu, v ktorej bolo zriadené pieskovisko, ihrisko a prašiaky.
Prístup na oplotený pozemok bol cez bráničku k bytovému domu. Poukázal tiež na skutočnosť, že
prípadná námietka premlčania, ktorú by vzniesol žalovaný, by bola v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný nájomcov bytov v bytovom dome dlhé roky udržiaval v neistote, kto je skutočným vlastníkom
bytového domu, a to tak, že opakovane napádal rozhodnutia príslušných orgánov o neplatnosti zmluvy,

ktorou mal nadobudnúť vlastníctvo k bytovému domu. Cenu bytu, zastavaného pozemku a priľahlých
pozemkov určil na základe znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline
číslo 71/2019, ktorý určil cenu bytu k roku 2011. Keďže požiadal o prevod vlastníctva k bytu v roku
1999 a lehota na uzavretie zmluvy uplynula v roku 2001, vyčíslil cenu bytu k roku 1996, teda počítajúc
s opotrebením za 24 rokov. Cenu bytu stanovil v súlade s ustanovením § 18 zákona o vlastníctve bytov

tak, že z obstarávacej ceny bytového domu odpočítal opotrebenie 2 % ročne za 24 rokov a výsledok
podelil celkovou výmerou bytov v bytovom dome. Takto vypočítaná cena za 1 m2 bytu, vynásobená
výmerou bytu predstavuje 31117,65 Kčs, čo zodpovedá 1032,92 eura. Cenu zastavaného pozemku
a priľahlých pozemkov stanovil podľa záverov znaleckého posudku.
2. Žalovaný vo vyjadrení ku podanej žalobe, doručenom súdu dňa 16. 5. 2024, navrhol podanú žalobu

akonedôvodnúzamietnuť.Tvrdil,žežalobcanepreukázalvznikaexistenciunájomnéhovzťahu.Žalobca
predložil k žalobe evidenčný list z roku 1993, ktorý však sám o sebe nepreukazuje vznik nájomného
vzťahu. Žalobca v žalobe netvrdil formu a spôsob uzatvorenia nájomnej zmluvy, ani nešpecifikoval
jej podstatné náležitosti, časovo neohraničil dátum údajného vzniku nájomného vzťahu a nepredložil
dôkaz, ktorý by preukazoval trvanie nájomného vzťahu ku dňu údajného zaslania žiadosti o odpredaj

bytu. Taktiež poukázal na to, že žalobca v žalobe tvrdil, že v roku 1999 požiadal vtedajšieho vlastníka
bytového domu o odpredaj bytu, avšak nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by toto tvrdenie preukazoval.
V predloženej predsporovej výzve zo dňa 10. 3. 2003 absentuje dátum zaslania takejto žiadosti
zo strany žalobcu, ako aj jej bližšia špecifikácia. Taktiež namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu.
Uviedol, že bytový dom nadobudol do vlastníctva v dedičskom konaní, avšak nie ako dedič v dôsledku

univerzálnej sukcesie, ale ako veriteľ na základe dohody s dedičom (štátom) o prenechaní majetkovej
podstaty patriacej do dedičstva po veriteľovi za účelom uhradenia peňažného dlhu poručiteľa. Predmet
dedenia teda nenadobudol prechodom všetkých práv a povinností ako dedič, ale na základe odplatného
právnehoúkonu.Nevstúpiltedadovšetkýchmajetkovýchprávapovinnostíporučiteľa,vrátanezáväzkov
vyplývajúcich z osobitného právneho predpisu, a to zákona o vlastníctve bytov. Právna povinnosť

vyplývajúca z ustanovenia § 29 ods. 8, v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 3 písm. c) až f) zákona
o vlastníctve bytov, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok, sa vzťahuje výlučne na osoby uvedené
v predmetnom ustanovení zákona. Záväzok je osobnej povahy, nemá vecno-právnu povahu, preto sa
nevzťahuje na každodobého vlastníka bytového domu. Keďže pôvodný nositeľ tejto povinnosti zomrel,pričomžiadendedičnevstúpildojehoprávapovinností,povinnosťpodľa§29ods.8zákonaovlastníctve
bytov zanikla jeho smrťou. V dedičskom konaní kúpil nehnuteľnosť, ktorá nebola zaťažená žiadnym
vecným právom, ktoré by prechádzalo spolu s nehnuteľnosťou. Namietal aj premlčanie uplatneného

nároku. V zmysle zákonného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov, bol vlastník bytového
domu povinný v lehote 2 rokov odo dňa zaslania žiadosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu s nájomcom bytu. Uvedené právo sa ako každé iné majetkové právo premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť nasledujúcim dňom po uplynutí lehoty, v ktorej bol
vlastník povinný uzavrieť zmluvu. Zo skutkových tvrdení žalobcu, uvedených v žalobe a z predložených

dôkazov nevyplýva dátum zaslania žiadosti o prevod vlastníctva bytu. Ak by hypoteticky uvažoval, že
žiadosť o odkúpenie bytu bola zaslaná dňa 31. 12. 1999, lehota na uzatvorenie zmluvy by uplynula
dňom 31. 12. 2001. Dňom 1. 1. 2002 by začala plynúť premlčacia doba, ktorá by uplynula dňom 1. 1.
2005. Rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi nie je možné vo vzťahu k nemu aplikovať, keďže
nebol v rozhodnom čase nositeľom povinnosti previesť vlastnícke právo k bytu žalobcom. Navyše, je
zodpovednosťou žalobcu, ktorý bol v rozhodnom čase zastúpený právnou zástupkyňou, že si, podobne

ako iní vtedajší nájomcovia, toto právo riadne a včas neuplatnil na súde. V čase, keď mala právna
zástupkyňa žalobcu vyzvať K. B. na uzavretie zmluvy, t. j. 10. 3. 2003, už K. B. kúpnou zmluvou zo dňa
3. 3. 2003 previedol vlastníctvo k bytovému domu. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy k bytovému domu
nemalaaninemoholmaťžiadnuvedomosťoprípadnýchnárokochvtedajšíchnájomcovbytovéhodomu.
Namietal aj uplatnenie nároku v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobca má záujem špekulatívnym

spôsobom nadobudnúť vlastníctvo k bytu, ktorého trhová cena môže dosahovať 180000 eur za sumu
1668,56 eura. Keďže on musel bytový dom kúpiť a zaplatiť zaň kúpnu cenu, považuje za neprijateľné,
aby žalobca profitoval z jeho peňažných prostriedkov. Ak by bytový dom nekúpil, žalobca by sa nemal
voči komu domáhať svojho nároku.
3. Žalobca vo vyjadrení ku vyjadreniu žalovaného (replike), doručenom súdu dňa 26. 8. 2024, uviedol,

že existenciu nájomného vzťahu k bytu preukázal žiadosťou o pridelenie bytu, s ktorou vtedajší vlastník
bytového domu a jeho vtedajší zamestnávateľ súhlasil ako aj evidenčným listom, ktorým mu už L. B.
ako nájomcovi vyčíslil nájomné. Tvrdil, že o prevod vlastníctva k bytu požiadal aj štát, ktorý mal po smrti
K. B. nadobudnúť bytový dom ako odúmrť, a to listom zo dňa 30. 3. 2016, adresovaným Okresnému
úradu Žilina, ktorý štát zastupoval v dedičskom konaní. Okresný úrad mu odpovedal listom z 19. 4.

2016, v ktorom uviedol, že sa na jeho žiadosť vecne odpovie po skončení dedičského konania. Doposiaľ
mu však neodpovedal a vlastníctvo k bytu nepreviedol. Taktiež namietal argumentáciu žalovaného
o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Namietal, že povinnosť prevodu vlastníctva bytu nie je
osobnou povinnosťou. Uvedená povinnosť nemá osobný charakter, neviaže sa na žiadnu konkrétnu
osobnú vlastnosť osôb podľa § 29 ods. 7, ods. 8 zákona o vlastníctve bytov. V čase, keď nájomca

požiadal prenajímateľa o prevod vlastníctva bytu, musel byť prenajímateľ osobou podľa § 29 ods. 7,
ods. 8 zákona o vlastníctve bytov. Ak ňou bol, vznikla mu povinnosť previesť byt nájomcovi. Táto jeho
povinnosť ale mohla prejsť na inú osobu, ktorá už nie je osobou podľa § 29 ods. 7, ods. 8 zákona
o vlastníctve bytov. O prevod vlastníctva bytu požiadali K. B., ktorý bytový dom nadobudol v privatizácii,
tedabolosoboupodľa§29ods.7,ods.8zákonaovlastníctvebytov.Podľajehonázoru,došlokzákonnej

sukcesii podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť previesť byt je nerozlučne spätá
s existenciou nájomného vzťahu a môže existovať iba v rámci tohto vzťahu. Ide teda o povinnosť,
ktorá prechádza zo zákona na nadobúdateľa nehnuteľnosti a prešla na žalovaného. Žalovaný pritom
o existencii tejto povinnosti musel vedieť, s ohľadom na spory, ktoré viedol v súvislosti s nadobudnutím
bytovéhodomu,akoajsohľadomnaspôsob,akýmbytovýdomnadobudol,zpredchádzajúcichsporovaj

zoznaleckéhoposudkuústavusúdnehoinžinierstva,ktorýbolvyhotovenývdedičskomkonaní.Uvedená
sporná otázka bola vyriešená právoplatne v konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod
sp. zn. 13C/131/2004 tak, že žalovaný je nositeľom povinnosti previesť vlastníctvo bytu nájomcom.
Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný sa už od prvej kúpy bytového domu správal ako jeho vlastník,
ešte v roku 2010 podpisoval nájomné zmluvy na byty v bytovom dome, dal mu výpoveď z nájmu bytu

a musel sa proti tejto výpovedi a vyprataniu bytu brániť žalobou na súde. Zápis žalovaného ako vlastníka
do katastra nehnuteľností bol sporný už od roku 2003 a on sa dostal do situácie, keď nevedel, voči
komu má svoje právo uplatňovať. Tento stav žalovanému vyhovoval, keďže vystupoval ako vlastník
viacerých bytov v bytovom dome, viacerým obyvateľom dal výpovede z nájmu bytu a dokonca ich žaloval
o vypratanie, sám užíval niektoré z bytov, ďalšie dal do nájmu iným osobám a užíval aj priľahlý pozemok

parcela číslo KN-C 392/12, na ktorom postavil a prevádzkoval autoumyvárku na pozemku parcela číslo
KN-C 392/15, autobazár a predajňu na pozemku parcela číslo KN-C 392/14.4. Žalovaný vo vyjadrení ku vyjadreniu žalobcu (duplike), doručenom súdu dňa 7. 10. 2024, uviedol,
že v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení ku žalobe. Poukázal na to, že
žalobca uvádza, že s pôvodným vlastníkom bytového domu uzatvoril nájomnú zmluvu, avšak v žalobe

absentujú skutkové tvrdenia, ktoré by mali preukazovať vznik a existenciu nájomného vzťahu. Žalobca
netvrdil formu a spôsob uzatvorenia nájomnej zmluvy, ani nešpecifikoval jej podstatné náležitosti. Taktiež
namietal skutočnosť, že žalobca nepredložil žiadosť o odkúpenie bytu z roku 1999. Skutočnosť, tvrdená
žalobcom, že v podaní žaloby mu bránilo sporné vlastníctvo, nie je pravdivá. Žalobca mal možnosť podať
žalobu rovnako ako ostatní nájomcovia bytového domu riadne a včas, v premlčacej lehote. Žalobca

uviedol, že mal vedomosť o tom, že platnosť kúpnej zmluvy medzi ním a K. B. je sporná, preto mal
možnosť žalovať K. B. rovnako ako ostatní žalobcovia. Z dôvodu právnej istoty mohol pritom žalovať jeho
spoločne s K. B.. Poukázal tiež na to, že nehnuteľnosť kúpil v dobrej viere, že je nezaťažená akýmikoľvek
ťarchami a právami tretích osôb, pred podpisom zmluvy nemal žiadnu vedomosť o žiadostiach nájomcov
o prevod bytov a nemal dokonca ani vedomosť o tom, že takáto povinnosť vyplývajúca zo zákona
existuje. Za nehnuteľnosť zaplatil riadnu kúpnu cenu, pričom trvalo takmer 20 rokov, počas ktorých žil

v právnej neistote ohľadne jeho vlastníctva bytového domu. Nakoniec si musel bytový dom kúpiť aj
druhýkrát a zaplatiť zaň opätovne kúpnu cenu. Po kúpe nehnuteľnosti využil všetky právne prostriedky
k tomu, aby chránil svoj majetok a investíciu. Poukázal tiež na článok 4 kúpnej zmluvy, v ktorom
predávajúci výslovne prehlásil, že žiaden z nájomcov bytového domu nepožiadal o prevod vlastníckeho
práva k bytu.

5.Advokátžalobcunapojednávanítrvalnaskutočnostiach,uvedenýchvpísomnýchpodaniach.Uviedol,
že žiadosť právnej zástupkyne žalobcu na odkúpu bytu bola doručovaná na adresu bydliska K. B..
V záverečnej reči navrhol podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Poukázal na to, že žalobca
preukázal všetky predpoklady na to, aby mohlo byť žalobe vyhovené. Skutočnosť, že bol nájomcom

bytu, preukázal okrem svojej výpovede aj evidenčnými listami. Hoci aj písomnou nájomnou zmluvou
nedisponuje, zo skutočnosti, že mu Interhotely, š. p., a neskôr L. B. vypočítali a určili nájomné je zrejmé,
že bol nájomcom bytu. Uviedol, že žalobca síce nedisponuje dokladom o zaslaní žiadosti o prevod bytu
z roku 1999, vypovedal však, že žiadal o prevod vlastníctva bytu spolu s ostatnými nájomcami bytov.
O skutočnosti, že žiadal o prevod vlastníctva bytu, svedčí aj obsah predsporovej výzvy, ktorú v jeho

mene napísala D. F. v roku 2003. Preto je potrebné prihliadať aj na túto predsporovú výzvu, z ktorej
obsahu je zrejmé, že advokátka v mene žalobcu požiadala L. B. o prevod vlastníctva bytu. Ak by súd
prihliadol na námietku premlčania, vytvoril by sa extrémne nespravodlivý stav pre žalobcu. Žalovaný by
malprospechztoho,žespolusL.B.vroku2003zaviniliuzavretieprotiprávnehoúkonuanáslednetakýto
stav opakovanými žalobami a podaniami žalovaný udržiaval. Bolo by nespravodlivé, aby z takéhoto

porušenia práva a zákona získal žalovaný pre seba nejaké benefity.

6. Advokát žalovaného na pojednávaní trval na skutočnostiach, uvedených v písomných podaniach.
V záverečnej reči navrhol podanú žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že existencia nájomného vzťahu
ku dňu zaslania žiadosti o prevod vlastníctva bytu je sporná. Žalobca uviedol, že nájomnú zmluvu

uzatváral len s Interhotelmi a napriek tomu, že nevedel popísať jej obsahové náležitosti, s ohľadom
na existenciu evidenčného listu predpokladá, že dohoda uzavretá bola. Žalobca však uviedol, že sa
domnieval, že nájomná zmluva je dohodnutá na dobu trvania pracovnoprávneho vzťahu k Interhotelom,
ktorý skončil v roku 1994. Žalobca výslovne uviedol, že s L. B. nikdy žiadnu nájomnú zmluvu neuzatvoril.
Ku dňu podania žiadosti o odkúpu bytu, resp. predspororovej výzvy už preto neexistoval nájomný vzťah.

Poukázal tiež na to, že v žalobe bolo tvrdené, že žiadosť o prevod vlastníctva bytu mala byť zaslaná
v roku 1999, čo však žalobca nepotvrdil, dokonca to sám spochybnil. Advokát žalobcu tvrdil, že nárok
odvodzuje od výzvy, ktorú zaslala D. F., pričom v tomto prípade by sa jednalo o zmenu podstatných
a rozhodujúcich skutkových tvrdení. V čase, kedy mala byť splatná povinnosť L. B. previesť vlastníctvo
bytu, bol žalobca zastúpený právnou zástupkyňou, mal vedomosť, že iní nájomcovia v bytovom dome

podali žaloby, dokonca jeho rodinný príslušník takúto žalobu podal. Bol si teda vedomý, že takúto
povinnosť mal a že ak si chcel právo k bytu uplatniť, mal si ho uplatniť v nejakej dobe. Aj v konaní
vedenom pod sp. zn. 10C/151/2004 žalobca potvrdil, že mal vedomosť, že vtedajším vlastníkom
bytového domu je L. B., nakoľko kúpna zmluva uzavretá so žalovaným mala byť, podľa jeho názoru,
absolútne neplatná. Žalobcovi teda nič nebránilo, aby žalobu riadne a včas podal. Poukázal tiež na

skutočnosť, že v čase keď D. F. zasielala výzvu, teda 10. 3. 2003, bola už uzatvorená kúpna zmluva
medzi L. B. a žalovaným. V tom čase ešte neexistoval protest prokurátora ani žiadna domnienka
o neplatnosti kúpnej zmluvy. Žaloba by teda bola nedôvodná aj z dôvodu, že výzva bola zasielaná v časepo uzatvorení kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uplynutie premlčacej doby takmer 20 rokov nie je na mieste
namietať rozpor s dobrými mravmi.

7. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že sa pre Interhotely Ružomberok vyučil, potom tam
aj pracoval. Na radu jeho matky si hľadal byt, ktorý mu dňa 10. 2. 1993 bol pridelený. Postupoval
v dobrej viere, že všetko robia správne. Nebolo jeho chybou, že sa to premlčalo, bolo to chybou právnej
zástupkyne. Bol mu pridelený byt číslo XX E. X. H., garsónka. Od začiatku až doposiaľ býva v tom
istom byte. O predaj bytu žiadal pána B., potom to už riešila advokátka. Podľa jeho názoru, žiadal

o odkúpu bytu aj žalovaného. Nájomnú zmluvu uzavrel s Interhotelmi Ružomberok. S pánom B. písomná
nájomná zmluva nebola. Dohodli sa na mesačnom nájomnom, doba trvania nájmu nebola určená.
Podľa jeho názoru, ak by prestal pracovať v Interhoteloch, musel by z bytu odísť. Jeho pracovný pomer
v Interhoteloch skončil v roku 1993 alebo 1994, potom mal pracovnú zmluvu s pánom B. asi 2 roky.
Po roku 1994 začal pracovať inde. Podľa jeho názoru, sa nájomný vzťah neskončil, lebo vtedy už mal
podanú žiadosť o prevod bytu. Nevedel sa presne vyjadriť, kedy podal žiadosť o prevod bytu pánovi

B., asi to bolo v roku 1999. Nepamätal si, komu žiadosť odoslal. Nevedel sa vyjadriť k výzve advokátky
z roku 2003. Výzvu len podpísal, advokátke dôveroval. Na skutočnosť, že požiadal o odkúpu bytu v roku
1999, usudzoval z toho, že si ju podali aj ostatní. Žalobu si nepodal preto, že veril D. F.. Informácie
o kúpe bytu z roku 1999 má zrejme od svojej matky alebo otca. Spoliehal sa na to, že bude precedens
a potom to už pôjde. Jeho mama bola jednou z tých piatich žalobcov, ktorí zažalovali aj v minulosti. Vedel

teda, že prebiehajú konania o splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode bytu. Nevedel sa vyjadriť
k tomu, ako naložil s odpoveďou okresného úradu v roku 2016.

8. Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, mal súd preukázaný nasledovné skutkový
stav:

9. Podľa výpisu z listu vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne Liptovský Mikuláš, je žalovaný výlučným
vlastníkom bytov a nebytových priestorov, vrátane bytu číslo XX na X. H. I. I. J. X, v stavbe bytového
domu súpisné číslo XXXX, postavenej na pozemku zapísanom ako parcela číslo KN-C 392/3 ako
aj pozemku zapísaného ako parcela číslo KN-C 392/3, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,

o výmere 388 m2.

10. Žalobca dňa 10. 2. 1993 požiadal Interhotel Ružomberok, š. p., o pridelenie podnikovej garsónky na
3. poschodí v bytovke pri Hoteli Jánošík. Na žiadosti sa Interhotel Ružomberok, š. p. vyjadril, že súhlasí
s pridelením bytu po uvoľnení.

11. Dňa 1. 10. 1993 bol vystavený Ing. Bajnokom evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu
žalobcovi na byt číslo XX na X. H. B. M. J. H. X, pozostávajúci z jednej izby, kuchyne a predsiene.

12. Dňa 10. 3. 2003 D. N. F. adresovala L. K. B. – B and MK TRADING CORPORATION predsporovú

výzvu, v ktorej mu oznámila, že jej žalobca udelil plnú moc na zastupovanie vo veci uzavretia zmluvy
o prevode vlastníctva bytu, o odpredaj ktorého ho v roku 1999 požiadal, a súčasne ho požiadala, aby
si uvedenú povinnosť splnil a uzatvoril s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu v lehote do 31.
3. 2003.

13. Žalobca listom zo dňa 30. 3. 2016, adresovaným Okresnému úradu Žilina, požiadal v zmysle
ustanovenia § 29 zákona o vlastníctve bytov o prevod vlastníctva garsónky na 3. poschodí v bytovom
dome D. E. J. XXXX/X I. C. A. ako aj o prevod spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu,
na príslušenstve a spoluvlastníckeho podielu na pozemku prislúchajúcemu k domu. Okresný úrad Žilina
žalobcovi dňa 19. 4. 2016 oznámil, že až po právoplatnom skončení dedičského konania po L. B.

a v prípade, že dedičstvo po ňom pripadne Slovenskej republike a jeho dočasným správcom sa stane
Okresný úrad Žilina, mu bude možné dať kvalifikovanú odpoveď na žiadosť.

14. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 15. 9. 2011, číslo
PO-6160/2011/Sl zamietol odvolanie žalovaného proti rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Žiline zo dňa

1. 7. 2011, číslo Vo-34/2003-Sl(Pd) zamietol a rozhodnutie potvrdil. Podľa odôvodnenia rozhodnutia,
Správa katastra Liptovský Mikuláš povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na
základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim v 1. rade L. K. B. - B and MK TRADING
CORPORATION a v 2. rade L. K. B. a kupujúcim D. F. dňa 11. 4. 2003 pod V 685/2003. Napadnutýmrozhodnutím Katastrálny úrad v Žiline vyhovel protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský
Mikuláš a rozhodnutie Správy katatra Liptovský Mikulá zo dňa 11. 4. 2003, V685/2003 zrušila a vec vrátil
na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 3. 6. 2014, sp. zn. 3S/209/2011, zamietol

žalobu žalovaného proti Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30. 11.
2015, sp. zn. 10Sžr/134/2014, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. 6. 2014,
č. k. 3S/209/2011-126. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 4. 7. 2017, č. k. III.
ÚS/193/2017-43, zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/134/2014 zo dňa

30. 11. 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 18. 3. 2021, sp.
zn. 1S/37/2018 žalobu proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo PO-6160/2011-Sl zo dňa 15. 9. 2011 zamietol.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26. 4. 2023, sp. zn. 3Svk/7/2021 konanie
o kasačnej sťažnosti žalobcu v konaní proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 3. 2021, č. k. 1S/37/2018-282, zastavil.

15. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením o dedičstve, vydaným v dedičskej veci po poručiteľovi
L. K. B., zomrelom dňa 2. 2. 2011, vedenej pod sp. zn. 6C/157/2011, potvrdil nadobudnutie dedičstva
po poručiteľovi, okrem iného aj obytného domu súpisné číslo XXXX I. C. A. postaveného na pozemku
zapísanom ako parcela číslo KN-C 392/3 a pozemkov zapísaných ako parcela číslo KN-C 392/3, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 388 m2 parcela číslo KN-C 392/12, druh pozemku

zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 2119 m2, parcela číslo KN-C 392/14, druh pozemku zastavaná
plocha a nádvorie, o výmere 166 m2 a parcela číslo KN-C 392/15, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie, o výmere 76 m2, z titulu odúmrte v celosti Slovenskej republike a súčasne, v zmysle článku
II. uznesenia, štát podľa § 472 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za účelom uhradenia peňažného dlhu
poručiteľa prenechal celé dedičstvo veriteľovi D. F., ktorý dedičstvo prijal a zaviazal sa zaplatiť štátu

rozdiel medzi všeobecnou hodnotou majetku a výškou svojej pohľadávky.

16. L. K. B. - B and MK TRADING CORPORATION ako predávajúci 1. a L. K. B. ako predávajúci
2. uzavreli dňa 21. 3. 2003 kúpnu zmluvu so žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj
bytového domu súpisné číslo XXXX postaveného na pozemku parcela číslo KN-C 392/3 a pozemkov

parcely čísla KN-C 392/3 a 392/12 v katastrálnom území C. A.. V článku 4 zmluvy predávajúci prehlásili,
ženabytovýdomsanevzťahujepovinnosťuzavrieťsnájomcombytualebonebytovéhopriestoruzmluvu
o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru podľa zákona 182/1993 Z. z. alebo povinnosť
odpredať nájomcovi byt alebo nebytový priestor, pozemok zastavaný domom alebo priľahlý pozemok za
maximálnu cenu podľa zákona číslo 182/1993 Z. z., najmä podľa § 17 ods. 2, 3, § 18, § 18a a 18b tohto

zákona a že žiaden z nájomcov predmetného bytového domu nepožiadal o prevod vlastníctva bytu alebo
nebytového priestoru v tomto bytovom dome, že sa proti nemu nevedie žiadne súdne ani iné konanie
týkajúce sa splnenia si prípadnej povinnosti predávajúceho uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode
vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v tomto bytovom dome a že so žiadnym z nájomcov bytov
alebo nebytových priestorov neuzavrel zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu alebo

nebytového priestoru.

17. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 10C/151/2004, v právnej
veci žalobcu A. B. proti žalovanému D. F. o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu súd zistil, že dňa
24. 5. 2004 bola doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď žalovaného z nájmu

bytu je neplatným právnym úkonom. V žalobe žalobca, okrem iného, tvrdil, že žalovaný nadobudol
vlastnícke právo k bytovému domu kúpnou zmluvou od Ing. Františka Bajnoka – B and MK TRADING
CORPORATION, ktorá je, podľa jeho názoru, neplatná, nakoľko ňou bol porušený zákon o vlastníctve
bytov,keďžepredávajúcinemoholpreviesťvlastníctvobytovéhodomunažalovaného,alemalpovinnosť
odpredať byty nájomníkom, ktorí ho o to požiadali. K žalobe priložil listinu, vyhotovenú žalovaným dňa

22. 2. 2004, označenú ako vypratanie bytu, adresovanú osobe G. B., v ktorej je uvedené, že podľa jeho
evidencie užíva byt číslo XX E. X. H. B. M. O. J. XXXX E. D. E. I. C. A. bez právneho dôvodu.

18. Podľa § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov, vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3
písm. c) až f) sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov

odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. To platí aj o vlastníkoch domov uvedených v
§ 17 ods. 3 písm. g) a h). Ak nájomca požiadal o prevod vlastníctva bytu pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, vlastník domu je povinný s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu
do dvoch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nájomca môže po uplynutí tejto lehotypodať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť
cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1.

19. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

20.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

21. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

22. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanú žalobu zamietol, keďže žalovaný
vzniesol proti žalobcom uplatnenému nároku námietku premlčania, ktorej dôvodnosť bola v konaní
preukázaná. Súčasne súd nemal preukázané, že by vznesenie námietky premlčania žalovaným bolo,
tak ako to tvrdil žalobca, výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca sa podanou žalobou
domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Skutkovo

žalobuodôvodniltým,žežalovaný,resp.jehoprávnypredchodca(L.K.B.)sinesplnilzákonnúpovinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov, keďže v lehote dvoch rokov od
doručenia žiadosti mu vlastnícke právo k bytu na základe jeho žiadosti o prevod vlastníctva bytu
nepreviedol. Medzi stranami sporu bola sporná existencia nájomného vzťahu, z ktorého si žalobca
vyvodzoval svoj nárok na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, zaslanie žiadosti o uzavretie

zmluvy o prevode vlastníctva bytu z roku 1999, pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore. Z dôvodu
žalovaným vznesenej námietky premlčania bola sporná aj včasnosť uplatnenia nároku na súde, a to pre
spornosť súladnosti uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

23. Podľa ustálenej judikatúry, napr. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

5Cdo/265/2009, premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť
možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním
právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej
vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd nemôže premlčané právo priznať. Základným účelom inštitútu
premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili

svoje práva (nároky), a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranú
dobu nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv
a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená
osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tým spôsobiť stav, že oprávnená osoba sa nemôže s

úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnomkonanímátotižzanásledok,žesúdnemôžeoprávnenejosobeprávo(nárok)priznať(§100ods.
1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí konajúci súd viesť k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.

Z dôvodu hospodárnosti konania sa preto súd prioritne zaoberal žalovaným vznesenou námietkou
premlčania. Medzi stranami sporu v podstate nebolo sporné, že žalobca si žalovaný nárok uplatnil na
súde po uplynutí premlčacej doby. Žalobca v žalobe tvrdil, že požiadal právneho predchodcu žalovaného
o uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu v roku 1999. Uvedenú žiadosť v listinnej podobe však ako
dôkaz nepredložil. Pri svojom výsluchu uviedol, že na skutočnosť, že požiadal o prevod vlastníctva bytu

v roku 1999, usudzuje z toho, že tak učinili aj ostatní nájomcovia bytov v bytovom dome. Žalobca však
predložil predsporovú výzvu zo dňa 10. 3. 2003, vyhotovenú v jeho mene D. N. F., adresovanú L. K. B. –
B and MK TRADING CORPORATION, ktorou opätovne požiadal o splnenie povinnosti uzatvoriť zmluvu
o prevode vlastníctva bytu. Uvedenou výzvou žalobca nepochybne požiadal vtedajšieho vlastníka
bytového domu o prevod vlastníckeho práva k bytu, pričom doručením výzvy začala plynúť vlastníkovi

bytového domu dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu. Keďže žiadosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu dňa 13. 3. 2003, čo mal súd preukázané podacím lístkom, do sféry dispozície
vlastníka bytového domu sa dostala najneskôr dňa 16. 3. 2003 (prihliadajúc k obvyklej dĺžke poštovej
prepravy). Od uvedeného dátumu potom začala plynúť dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieťzmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorá uplynula dňa 16. 3. 2005. Premlčacia doba na uplatnenie
práva na súde začala následne žalobcovi plynúť nasledujúcim dňom, t. j. 17. 3. 2005 (kedy si mohol
právo uplatniť na súde po prvý raz) a uplynula po troch rokoch, t. j. 17. 3. 2008. Žaloba teda bola

podaná na súde po uplynutí premlčacej doby, a to po uplynutí viac ako 16 rokov. Pokiaľ ide o doručenie
žiadosti o prevod vlastníctva bytu zo dňa 10. 3. 2003, táto bola doručovaná na adresu bydliska L. K.
B., ktorá vyplývala z kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2003. Na záver, vo vzťahu ku doručovaniu žiadosti,
súd uvádza, že hoci aj dňa 21. 2. 2003 L. K. B. uzavrel so žalovaným kúpnu zmluvu, predmetom
ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytovému domu, vecnoprávne účinky zmluvy ku dňu doručenia

žiadosti o prevod vlastníckeho práva k bytu ešte nenastali, nakoľko vklad do katastra nehnuteľností bol
povolený až dňa 11. 4. 2003. Už len okrajom súd uvádza, že žiadosť žalobcu o prevod bytu zo dňa 30. 3.
2016, adresovaná Okresnému súdu Žilina, bola nielenže adresovaná subjektu, ktorý v tom čase nebol
vlastníkom bytového domu, ale aj vo vzťahu k uplatneniu prípadného nároku na základe tejto žiadosti
by už bol nárok premlčaný (keďže k uplynutiu dvojročnej lehoty na splnenie povinnosti by došlo dňa 2.
4. 2018 a k uplynutiu premlčacej doby 3. 4. 2021).

24. Žalobca sa v konaní proti žalovaným vznesenej námietke premlčania bránil jej rozpornosťou
s dobrými mravmi. Odôvodňoval to najmä skutočnosťou, že žalovaný udržiaval stav neistoty vlastníctva
k bytovému domu tým, že opakovane napádal rozhodnutia príslušných orgánov o neplatnosti kúpnej
zmluvy, ktorou mal vlastníctvo k bytovému domu nadobudnúť. Z uvedeného dôvodu nevedel, voči

komu si má nárok na uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu uplatniť. Súd
dôvodnosť žalobcovej argumentácie preukázanú nemal. Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/265/2009: „Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní
účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke,
nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov

je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však
výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť
druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému
by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje

právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je
potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená
a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami,
rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase
uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite,

aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť
námietku premlčania.“ Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Cdo/507/2014: „Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi
nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona –
t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných

zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt – právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri
skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník
konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri

vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z
neho vyplývajúcich.“ Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
3Cdo/441/2013: „Zásada výkonu práv v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý
v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona; pojem dobrých mravov nemožne totiž
vykladať len ako korektív či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale tiež

akomorálnemeradloprepoužiteľnosťprávnychnoriem.Dobrýmmravomzásadneneodporuje,akniekto
namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným
a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie
námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie §

3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu
možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie
je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých
a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitiapráva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému
by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo

včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je
dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou
motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto
okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah
do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie

účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce
individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. V prejednávanej veci je dovolací
súd zhodného názoru ako súd odvolací, že z okolností daného prípadu nevyplýva, že by uplatnenie
námietky premlčania žalovaným bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca od podania výzvy na prevod
nebytového priestoru do jeho vlastníctva uplatnenej ešte v roku 1992 mal dostatok času k tomu, aby
právo na splnenie povinnosti žalovaným uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva nebytového

priestoru uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, keď naviac ešte zákonom č. 182/1993
Z.z. sa mu takáto možnosť výrazne predĺžila (§ 29 ods. l). Žalobca svojím až ľahostajným postojom
sa sám dostal do danej situácie a tým sa vystavil právnym dôsledkom, spočívajúcim v premlčaní
jeho práva na uplatnenie splnenia povinnosti žalovaným uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva
nebytového priestoru. Odvolací súd správne vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nepovažoval

skutočnosť,žežalobcasaniekoľkorokovzdržiavalvzahraničíaženebytovýpriestorneužíval,zatakého
výnimočného charakteru, ktorá by bola výrazom zneužitia tohto práva. Za takúto nemožno považovať
ani okolnosť, že žalovaný k dvom nájomcom nebytových priestorov prípadne postupoval inak ako voči
žalobcovi a zmluvu o prevode vlastníctva s nimi uzavrel.“ Prihliadajúc k uvedeným právnym názorom
mal súd preukázané, že vznesenie námietky premlčania žalovaným nepredstavovalo výkon práva

v rozpore s dobrými mravmi. Súd nemal preukázané, že vznesenie námietky premlčania žalovaným
by bolo výrazom zneužitia práva v neprospech žalobcu. Súd tiež nemal preukázané, že by uplynutie
premlčacej doby zavinil žalovaný. Naopak, márne uplynutie premlčacej doby spôsobil žalobca svojím
benevolentným prístupom, spoliehajúc sa na to, že nárok si uplatnili niekoľkí nájomcovia v bytovom
dome a že v prípade ich úspechu v súdnych sporoch sa ich úspech vztiahne aj na neho. Žalobca mal

vedomosť o uplatnení nárokov na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na
súdeniekoľkýminájomcamibytovvbytovomdome,vrátanejehorodičov,čopotvrdilprisvojomvýsluchu.
Žalobca však nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti, v súlade so zásadou, že
právo patrí bdelým, keďže bez dostatočného a primeraného dôvodu sa spoľahol na to, že v prípade
úspechu nájomcov bytov, ktorí si svoje nároky uplatnili na súde, bude zmluva o prevode vlastníctva

bytu uzavretá vlastníkom bytového domu aj s ním. Hoci žalobca tvrdil, že nevedel, voči komu si má
nárok uplatniť, v konaní, vedenom pod sp. zn. 10C/151/2004, uvádzal, že kúpnu zmluvu, uzavretú medzi
L. K. B. a žalovaným považuje za neplatnú. V období plynutia lehoty na splnenie povinnosti previesť
vlastníctvo k bytu teda sám žalobca tvrdil, že za vlastníka bytového domu považuje naďalej L. K. B..
Napriek uvedenej skutočnosti si voči nemu nárok na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode

vlastníctva bytu na súde neuplatnil. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žalovaný opakovane napádal
rozhodnutia príslušných orgánov týkajúce sa vlastníctva bytového domu, nemôže byť skutočnosť, že
žalovaný využíval právne prostriedky, prislúchajúce mu v zmysle príslušných predpisov, hodnotená
v jeho neprospech. Napokon, bol to jedine žalobca, kto mohol ako aktívne vecne legitimovaný subjekt
na podanie žaloby o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu docieliť spočívanie

plynutia premlčacej doby, a to uplatnením nároku na súde.

25. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

27. Keďže v spore bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, súd mu voči žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. V súlade so zákonným ustanovením § 262 ods. 2 Civilného

sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 359 Civilného sporového poriadku, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
(ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka

konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.