Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724204736
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724204736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Danice

Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX C. D., zastúpeného: Advokátska
kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.262,56
Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/54/2024-294 zo dňa
05.05.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 5.262,56 Eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania
okresný súd rozhodol tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu100%,ktoréjepovinnýzaplatiťvlehote3dníododňaprávoplatnostiuzneseniaovýškenáhrady

(výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou podanou voči žalovanému
sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zaplatenia sumy 5.262,56 Eur, a to
titulom náhrady škody uplatnenej vo forme náhrady nemajetkovej ujmy (spôsobenej porušením práva
Európskej únie, konkrétne porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času - ďalej „Smernica 2003/88/ES“ alebo

„Smernica“ - ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola v časti implementovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky).

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že na základe obsahu
podaného žalobného návrhu, písomných vyjadrení právnych zástupcov strán sporu, výpovede žalobcu
a nasledovných listinných dôkazov: plnej moci zo dňa 26.11.2024, poverenia Ministerstva vnútra SR zo
dňa 04.09.2024, rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej

Bystrici č. 34 zo dňa 26.01.2021, rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného
zboru v Banskej Bystrici č. 169 zo dňa 29.11.2022, oznámenia o výške a zložení platu žalobcu zo dňa
31.01.2023 č. CPBB-OP-2023/000732-264, prehľadných tabuliek príjmu žalobcu za žalované obdobie,
obsahujúcich fond pracovného času a celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti žalobcom,mesačných výpisov plánu služieb z dochádzkového systému SAP, Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003, rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Günter Fuß, ako aj ďalších
listinných dôkazov zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného

zboru. Štátnu službu vykonáva v služobnej hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič-záchranár, v čate C
na hasičskej stanici v meste Zvolen, ktorá patrí do územného obvodu okresného riaditeľstva Hasičského
a záchranného zboru vo Zvolene. Žalobca pripojil ku žalobe rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva
Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 34 zo dňa 26.01.2021, ktorým bol vymenovaný
do prípravnej štátnej služby ako príslušník čakateľ a tiež rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva

Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 169 zo dňa 29.11.2022, ktorým riaditeľ Krajského
riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici vymenoval žalobcu dňom 17.11.2022
do stálej štátnej služby. Služobný (pracovný) čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je
rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore-ďalej
ako „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „Zákon o hasičskom a záchrannom zbore“) a to tým spôsobom, že
pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku

v zmysle § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Pracovná zmena hasiča sa skladá
z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté
na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti v pomere 17/7; s účinnosťou od
01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti
v pomere 16/8. Z uvedeného vyplýva, že v rámci jednej pracovnej zmeny strávi hasič na pracovisku

sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú žalobca odpracuje počas každej
pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť - a aj pravidelne býva - nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času, a to v zmysle § 92 ods. 2 Zákona o hasičskom a záchrannom
zbore, a to napr. v prípade, ak je potrebné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby
v dôsledku absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách, eventuálne

pri iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov. Obe služobné pohotovosti, tak určená
služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ako aj nariadená
služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, sa nezapočítavajú
do služobného (pracovného) času hasiča a výkon služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na
výplatnejpáskezapríslušnýkalendárnymesiac,kdejeuvedenýlensúhrnnýpočetodpracovanýchhodín

služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu, resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja, v deň štátneho sviatku. Podľa
výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v

bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná, resp.
označovaná aj ako tzv. 15%-tná pohotovosť a 30 %-tná pohotovosť. Výkon služobnej pohotovosti sa
v prípade, ak je nahlásený výjazd pri požiari, živelnej udalosti, havárii a pod. mení na prácu nadčas. V
mieste výkonu služby (Zvolen) sa na hasičskej stanici striedajú 3 hasičské zmeny - čaty „A“, „B“ a „C“,
pričom pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24 hodín

a následne majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť.
Nakoľkosastriedajútrihasičskézmeny,prváčata„A“,druháčata„B“atretiačata„C“,súslužobnézmeny
hasičov rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži minimálne 24 hodín v rámci zmeny a
následne má dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena

mesačneodslúžiminimálne10pracovnýchzmien,pričomvniektorýchmesiacoch jetoaž11pracovných
zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch
na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín), a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni
služobných zmien v týždni. Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má hasič stráviť v službe
minimálne 240 hodín mesačne (pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za

mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté tak hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré
každý hasič pravidelne vykonáva, ako ani hodiny nadčasov, pričom častokrát sa stane, že pred koncom
služby je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín. V
takomto prípade potom teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny aj 29 hodín nepretržite. Vzhľadom
na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok pri

naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní /
3 zmeny). Ročne je to priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24-hodinová
služba).1.3 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že s poukazom na zhora opísaný rozvrh služobného času s implementovaním služobnej pohotovosti
vykonávanej v mieste výkonu štátnej služby žalobca v žalovanom období november 2021 až október

2024 vrátane len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej
pohotovosti) odpracoval:
-v období od novembra 2021 do decembra 2021 vrátane: 21 hodín,
-v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 666,23 hodín,

-v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 737,62 hodín,
-v období od januára 2024 do októbra 2024 vrátane: 550,91 hodín.
Za žalované obdobie od novembra 2021 do októbra 2024 vrátane (t. j. od 01.11.2021 do 31.10.2024
- ďalej aj „žalované obdobie“) žalobca odpracoval spolu 1975,76 hodín určenej služobnej pohotovosti
a 1129,98 hodín nariadenej služobnej pohotovosti, t. j. spolu odpracoval 3105,74 hodín služobnej
pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná

do služobného (pracovného) času. Priemerný týždenný služobný (pracovný) čas žalobcu počas celého
žalovaného obdobia od novembra 2021 do októbra 2024 vrátane, dosiahol najmenej 53,96 hodín
týždenne. Uvedené skutočnosti preukázal žalobca prehľadnou tabuľkou za žalované obdobie 11/2021
- 10/2024, z ktorej je zrejmý fond pracovného času ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej
pohotovosti, ďalej výplatnými páskami za žalované obdobie 11/2021 - 10/2024, kde v každej výplatnej

páske páske je uvedený tak počet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku, ako aj počet nadčasov
za daný mesiac a nakoniec aj mesačnými výpismi plánu služieb z dochádzkového systému SAP za
žalované obdobie 11/2021 - 10/2024. V uvedenej súvislosti žalobca v žalobe poukázal na to, že počas
celého trvania služobnej pohotovosti, teda počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej
pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, teda na hasičskej stanici, pričom sa

z tohto miesta nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na
vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť
počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí aj
tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj daný časový úsek je

povinný každý hasič tráviť na pracovisku, pričom celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť
zamestnávateľovi svoje služby - teda vykonať služobný zásah. Aj napriek uvedeným skutočnostiam
sa však služobná pohotovosť nezapočítava do služobného (pracovného) času žalobcu, a teda tieto
odslúžené hodiny služobnej pohotovosti nie sú považované za pracovaný čas. Inými slovami povedané,
napriek tomu, že žalobca strávi v práci (v službe) v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak

v súčasnosti 8 hodín z uvedeného času, ktoré strávi na pracovisku, pripravený na výkon práce, nie je
považovaných za pracovný čas.

1.4 „S poukazom na uvedené skutočnosti opísané žalobcom a vyplývajúce z predložených listinných
dôkazov je zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas žalovaného obdobia pravidelne

značne presahoval nielen 40-hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ale aj maximálne
prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice.
K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku stavu, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej
pohotovostinieježalobcovizapočítavanádofonduslužobného(pracovného)času,pretoževnútroštátna

právna úprava obsiahnutá v Zákone o hasičskom a záchrannom zbore služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v zásadnom rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a s
konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ“.

1.5 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaný vo vyjadrení

k žalobe poukázal na tú skutočnosť, že žalobca sa žalobou podanou voči žalovanému domáha náhrady
nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V uvedenej súvislosti žalovaný vo
vyjadrení k žalobe rozobral inštitút nemajetkovej ujmy a náhrady škody, vyjadril sa k opisu niektorých
aspektovorganizáciepracovnéhočasuvzmyslevýkladovýchoznámeníKomisieoSmerniciEurópskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES, ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo

dňa 06.11.2014, ktorý pripustil neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti
zásahu do osobnostných práv, urobil výklad § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2 a 3, § 92 ods.1 zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, venoval sa transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES do zákonač. 315/2001 Z. z.; vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný vo vyjadrení uviedol,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval ust. § 86 ods. 1, 2, 3
a 4, § 92 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 85 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ďalej čl.
7 ods. 2 a 5 a čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb., Ústavy SR, čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, čl. 288 a čl. 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a uviedol, že skutočnosť, že komunitárne
právo má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a že vnútroštátna právna úprava nesmie byť

v rozpore s komunitárnym právom vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor EÚ po prvýkrát vysvetlil v rozsudku C-106/77 zo
dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor EÚ riešil aj dôsledky priamej aplikovateľnosti
ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak by vnútroštátna právna norma bola v rozpore s
komunitárnym právom. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku
komunitárneho práva je v okolnostiach tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora

EÚ C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß, v odôvodnení ktorého sa Súdny dvor EÚ zaoberal
práve otázkou výkladu Smernice v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny
týždenný pracovný čas. Zdôraznil, že vo veci Günter Fuß ide o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ týkajúce
sa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-

hodinové zmeny, pričom každá takáto 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na
pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou
činnosťou. Ide teda o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Súdny dvor
EÚ pritom v rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß judikoval, „že čl. 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého

má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktorá minimálna požiadavka určená na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
členským štátom ukladá povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov (rozsudky Súdneho dvora EÚ z 5. októbra 2004 vo veci Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01,

ako aj už citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Günter Fuß). V uvedenej súvislosti okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že: „ako už Súdny dvor EÚ rozhodol,
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že
uplatnenie práva pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu 48-
hodinovú hranicu budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Z rozsudku

Súdneho dvora EÚ vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Z uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ zároveň nepochybne vyplýva, že aj žalobca má právo
dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred vnútroštátnym súdom a zároveň, že právna úprava
garantujúca mu uvedené práva, vyplývajúce zo Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou

úpravou vyplývajúcou zo Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Z vyššie uvedenej zásady prednosti
a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva pre tento konkrétny prípad vyplýva, že ustanovenia
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore by mali byť v súlade so Smernicou (keďže Smernica by
mala byť do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore úplne a správne implementovaná), pričom v
prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a Smernicou

má prednosť Smernica. Tu je však podľa okresného súdu potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola
správne (resp. v časti nebola vôbec) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do Zákona
o hasičskom a záchrannom zbore, ktorého niektoré ustanovenia sú v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice,
a to z nasledovných dôvodov: „Príloha č. 4 ku Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore v bode 6
uvádza, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica 2003/88/ES, a teda formálne sa

javí, že Zákon o hasičskom a záchrannom zbore by mal byť v súlade so Smernicou 2003/88/ES ako
právnym aktom úniového práva. Toto však v skutočnosti nie je pravda, pretože Zákon o hasičskom
a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu žalobcu, aby služobný (pracovný) čas príslušníka
Hasičského a záchranného zboru (hasiča) bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne
prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48- hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém

je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane ustanovuje Smernica a judikatúra
Súdneho dvora EÚ a tak ako ho na strane druhej upravuje Zákon o hasičskom a záchrannom
zbore. Článok 2 ods. 1 Smernice pritom vymedzuje pojem „pracovný čas“ nasledovne:„ „Pracovný
čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonávasvoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.“ Pojem
„čas odpočinku“ definuje článok 2 ods. 2 Smernice nasledovne: „Čas odpočinku“ je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že

pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba
definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôraznil, že
„rozlišovanie uvedených pojmov je binárne“ - buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Zároveň
Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti

treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času,
pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že
pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v
prípade potreby. Takéto závery jednoznačne vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-397/01
zo dňa 05.10.2004 vo veci Bernhard Pfeiffer a z rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Abelkader
Dellas. V tomto zmysle je napokon podľa okresného súdu potrebné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho

dvora EÚ C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Ville de Nivelles, ktoré sa priamo týka hasičov a z ktorého
rovnako jednoznačne vyplýva, že do pracovného času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej
(služobnej) pohotovosti. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Ville de
Nivelles:
„1. Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.

novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že členské štáty sa nemôžu odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto Smernice
vrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
2. Článok 15 Smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia

uvedená v článku 2 tejto Smernice.“
3. Článok 2 Smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá
povinnosť určiť odmenu za takú pohotovosť, ako je dotknutá pohotovosť vo veci samej, v závislosti od
predchádzajúcej kvalifikácie tohto času ako „pracovného času“ alebo „času odpočinku“.
4. Článok 2 Smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý

pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej
miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za pracovný čas“.

1.7 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že Zákon o hasičskom a záchrannom zbore vymedzuje „služobný čas“ v ustanovení § 85 ods. 1,

ods. 2. Okrem uvedeného vymedzenia „služobného času“, Zákon o hasičskom a záchrannom zbore
ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v
ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.

Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom zbore však nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom
v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka
Hasičského a záchranného zboru. Tu je napríklad zjavný rozdiel medzi Zákonom o hasičskom
a záchrannom zbore na jednej strane, a všeobecným pracovnoprávnym predpisom - zákonom č.

311/2001 Z. z., Zákonník práce na strane druhej. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
Ville de Nivelles jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu odchýliť od súboru povinností
vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica
pritomneumožňujeanito,abyčlenskéštátyprijaliinúdefiníciupojmu„pracovnýčas“,nežakojedefinícia
tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať

alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale
táto možnosť sa nevzťahuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel
Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti
od vnútroštátneho práva. Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie práva pracovníkov na to, aby

priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu 48-hodinovú hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Zhrnúc teda skutočnosti uvedené v odsekoch 18 až
24 žaloby je podľa okresného súdu zjavné, že vnútroštátna právna úprava, konkrétne právna úprava
pracovného času obsiahnutá v Zákone o hasičskom a záchrannom zbore, umožňuje služobnému úradu(zamestnávateľovi) rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru (hasičovi) jeho služobný
(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu 48-hodinovú hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b)
Smernice, a to v dôsledku tej skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa Zákona o hasičskom

a záchrannom zbore považovaná za súčasť pracovného (služobného) času hasiča. Je teda možné
uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v Zákone o Hasičskom a záchrannom zbore je v
rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice, nakoľko umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol
rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny
48-hodinový týždenný pracovný čas. Z uvedených dôvodov dospel okresný súd k záveru, že Smernica

nebola správne (resp. v časti nebola vôbec) implementovaná do právneho poriadku SR. Konštatoval,
že zo skutkových zistení vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru počas
žalovaného obdobia november 2021 až október 2024 vrátane, odpracoval priemerne 53,96 hodín
týždenne, čo je nepochybne viac, než maximálne stanovený týždenný pracovný čas v čl. 6 písm. b)
Smernice. Zdôraznil, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß jednoznačne vyplýva, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom

práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci Günter Fuß teda dáva v prípade porušenia práva Únie na dodržiavanie 48-hodinového
týždenného pracovného času, vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice poškodenému pracovníkovi
právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené dospel okresný
súd k záveru, že žalobca sa ako jednotlivec touto žalobou podanou voči žalovanému môže domáhať

náhradyškodyvzniknutejporušenímúniovéhopráva,atedajehoaktívnavecnálegitimáciavtomtospore
je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej
zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu
pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z judikatúry Súdneho dvora

EÚ vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a
to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia práva Únie dopustil a bez ohľadu na
to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu
nahradiť. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi
môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni

tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre konštantne
uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany
štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky, a to: 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná

súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V prípade, že sú
splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,

aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).
Napokon, náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti. V uvedenej súvislosti je podľa
okresného súdu potrebné poukázať na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-46/93 a vo veci C-48/93
zo dňa 05.03.1996, z ktorých vyplýva, že:
„1. Zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením

práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti
zodpovedný zákonodarný orgán.
2. V prípade, keď porušenie práva Spoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu
zákonodarcovi konajúcemu v oblasti, kde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí,
majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu, právo na odškodnenie, a) ak porušený právny predpis Spoločenstva

má za cieľ priznať im práva, b) ak je porušenie práva Spoločenstva dostatočne závažné a c) ak existuje
priama príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou, ktorá jednotlivcom vznikla.
3. Vnútroštátny súd v rámci vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré pri rozhodovaní uplatňuje, nemôže
podmieňovať náhradu škody existenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo
strany štátneho orgánu, ktorému možno pripísať porušenie práva Spoločenstva presahujúceho rámec

dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva.
4. Náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí
byť primeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva,
je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúceurčiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné
nároky na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť tieto kritériá upravené takým
spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne

právne predpisy, ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali náhradu škody len na škodu spôsobenú na
niektorých špeciálne chránených individuálnych záujmoch jednotlivcov, nie sú zlučiteľné s právom
Spoločenstva.

1.8 V danom prípade bolo porušením čl. 6 písm. b) Smernice porušované právo žalobcu na ochranu

zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené v čl. 40 Ústavy SR, podľa
ktorého každý má právo na ochranu zdravia. Zároveň však bolo porušované aj právo žalobcu na
súkromie a rodinný život, ktoré garantuje čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. V uvedenej súvislosti
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že u žalobcu dochádza
k porušovaniu ústavou garantovaných osobnostných práv, práva na ochranu zdravia, telesnej a

psychickej integrity, spočívajúceho v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu
práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca musel v žalovanom období
reálne odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný. Žalobca pri výkone služby neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu svojich fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania

práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Táto skutočnosť má pritom veľmi nepriaznivý vplyv
na kvalitu života žalobcu a prejavuje sa značne negatívne aj na jeho osobnom a rodinnom živote. V
dôsledku porušovania práva žalobcu na maximálne stanovený 48-hodinový týždenný pracovný čas,
žalobca prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám,
resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na fyzickú a psychickú

náročnosť jeho práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. V uvedenej súvislosti okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že vnútroštátny právny poriadok nemá
špeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie
členským štátom Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice, a to tak pokiaľ ide
o základ nároku, ako aj pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Zdôraznil,

že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať požiadavky primeranosti,
efektivity a ekvivalencie. Tento záver opätovne potvrdil Súdny dvor EÚ aj v rozhodnutí vo veci Günter
Fuß, keď vo výroku III. rozsudku uviedol: „Náhrada škody zo strany orgánov členských štátov, ktorú
tieto orgány spôsobili jednotlivcom porušením práva Únie, musí byť primeraná vzniknutej škode. V
prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého

členského štátu, aby pri rešpektovaní zásady rovnocennosti a efektivity určil, či škoda vzniknutá takému
pracovníkovi ako je Günter Fuß, v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť nahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a aby definoval pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 Smernice
2003/88/ES sú v tejto súvislosti irelevantné“.

1.9 V závere odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že keďže pre
vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva neexistuje
špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste použiť právnu úpravu obsahom a účelom
najbližšiu prejednávanej veci, a to v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis, rešpektujúc pritom

princípy úniového práva, a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 5262,56
Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že proti
rozsudku súdu prvej inštancie podáva v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote odvolanie z odvolacích

dôvodov uplatnených podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. Zdôraznil, že platobný
rozkaz je v zmysle ust. § 256 CSP možné vydať len v tom prípade, ak na základe tvrdení žalobcu súd
nemá pochybnosti o uplatnenom nároku. V danom prípade je však predmetom súdneho konania na
jednej strane nárok, ktorým sa žalobca na základe žaloby podanej na Okresnom súde Zvolen domáha
náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku

nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, zo dňa 4. novembra
2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,
na strane druhej je však predmetom súdneho konania v skutočnosti mzdový nárok, ktorý bol žalobcomvyčíslený vo výške 6.780,15 Eur ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.,
a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Súd prvej

inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES
bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Takýto záver si však súd prvej inštancie nemohol
podľa žalovaného osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky aplikácie takéhoto
konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok
žalobcunanáhraduškodyčinemajetkovejujmy.Uvedenépodporujepodľažalovanéhoajprávnateóriaz

oblasti práva Európskej únie, pričom v zmysle čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, je členským štátom
uložená základná povinnosť transponovať akúkoľvek prijatú smernicu EÚ do zákonodarstva členského
štátu. Dôležité je uviesť, že spôsob a forma transpozície je v zásade ponechaná na členský štát, ktorý
je v zmysle princípu „effet util“ povinný transpozíciu vykonať tak, aby dosiahnutie cieľa stanoveného
smernicou bolo zabezpečené v čo najširšom rozsahu. Žalovaný k predmetnej Smernici 2003/88/ES tak
aj pristúpil a oblasti, ktoré sú, resp. boli súladné s požiadavkou práva EÚ bližšie ďalej neupravoval,

nakoľko sú súčasťou vnútroštátneho či interného právneho predpisu a teda štát postupoval v otázkach
úpravy práv a povinností súladne s právom EÚ.

2.1 Žalovaný v odvolaní namietal tiež svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pričom uviedol, že súd prvej
inštancie celkom opomenul, že žalovaný, t. j. Slovenská republika pri preberaní Smernice de facto

neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žalobcovi
žiadna škoda, a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto
súdnom konaní, navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový
nárok skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že žalovaným v tomto
súdnom konaní je Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala

vzniknúť žalobcovi nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika
však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice
2003/88/ES podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu nie je predmetom tohto
súdneho konania a súd preto nemôže priznať žalobcovi nárok nad rámec žaloby. Miera zodpovednosti
za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektami (Slovenskou republikou

a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je
prípustné,abysazodpovednosťSlovenskejrepublikyodvodzovalaodindividuálnehoprístupuinejosoby
k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Ak niet pochýb o tom, že Slovenská republika
a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
potom nie je podľa žalovaného možné dospieť k inému záveru, než že posúdenie ich zodpovednosti za

prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Z uvedených dôvodov
súd prvej inštancie nesprávne podľa žalovaného posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod
v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

2.2 Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalovaný v odvolaní uviedol, že z čl. 2 ods.
2 Smernice Rady 89/391/EHS v spojení s čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES vyplýva, že „táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia, alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“. Smernica vyslovene ako príklad

takýchto osobitných činností uvádza ozbrojené sily a políciu. Je preto podľa žalovaného na mieste
skúmať, či organizácia a činnosť Hasičského a záchranného zboru, ktorého je žalobca príslušníkom,
spĺňa v rámci organizačného usporiadania takú obsahovú charakteristiku osobitných činností, ktorú
možno primerane aplikovať zhodne ako na tieto dve zložky (ozbrojené sily a políciu), a teda či nie je
vylúčená aplikácia Smernice 89/391/EHS a následne aj Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný poukázal na § 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, podľa znenia, z ktorého je podľa žalovaného na mieste
konštatovať,žeuvedenáprávnaúpravajednoznačnepreukazuje,žečinnosťHasičskéhoazáchranného
zboru nemožno redukovať len na činnosť hasičov, prípadne civilnej obrany, ale že sa jedná o široký
komplex činností, ktorých charakteristika napĺňa pojem „určitých osobitných činností verejných služieb“.

Takouto podstatnou činnosťou je napr. začlenenie Hasičského a záchranného zboru do integrovaného
záchranného systému, ale aj široký okruh činností v rámci odstraňovania následkov havárií, živelných
pohrôm, dopravných nehôd, civilnej ochrany, poskytovania zdravotnej starostlivosti obyvateľstvu a pod.
Zdôraznil, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v jednej konkrétnej veci týkajúcej sa hasiča pracujúcehopre Mesto Halle nemožno paušalizovať do takej miery, že v podstate zamedzí vnútroštátnemu súdu
výklad čl. 2 ods. 2 Smernice Rady 89/391/EHS; judikatúra Súdneho dvora Európskej únie je len jedným
z prameňov práva a nemožno ju absolutizovať do takej miery, aby súd nemal priestor na vlastné

posúdenie konkrétnej veci o akej rozhoduje. Je nevyhnutné, aby súd pri výklade predmetného článku
Smernice skúmal v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci Hasičského a záchranného zboru
vykonávaná, teda či sa jedná o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce alebo sa jedná
o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v § 12 zákona č. 315/2001 Z. z., resp. § 2 zákona č.
73/1998 Z. z.. Platná právna úprava v Slovenskej republike jednoznačne stavia príslušníka Hasičského

a záchranného zboru na rovnakú právnu úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru
zamestnanca a štátu. Možno teda podľa žalovaného konštatovať, že pokiaľ Smernica Rady 89/391/EHS
v čl. 2 ods. 2 „hovorí“, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb ako sú napr. ozbrojené
sily a polícia, potom možno tieto charakteristiky osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj na
činnosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru a z uvedeného vyvodiť záver, že predmetný článok
Smernice Rady 89/391/EHS sa na Hasičský a záchranný zbor nevzťahuje, rovnako ako sa na Hasičský

a záchranný zbor (teda na služobný vzťah príslušníka Hasičského a záchranného zboru) nevzťahuje
ani Smernica 2003/88/ES.

2.3 Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie posúdil
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol jednotlivcovi priznať právo na náhradu škody

z dôvodu porušenia práva Únie tak, že tieto podmienky sú v danom prípade splnené. Žalovaný sa
však podľa obsahu jeho odvolacej argumentácie ani v tejto otázke s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie nestotožnil. Poukázal pritom na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho
dvora EÚ, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za
porušenie práva Únie a ktoré sú definované nasledovne: 1/ cieľom porušenej právnej normy Európskej

únie je priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie právnej normy Únie je dostatočne závažné a 3/ medzi
porušením právnej normy Únie a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje príčinná súvislosť. Žalobca
podľa žalovaného nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom rade nie je podľa
žalovaného zrejmé ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda (uplatnená vo forme náhrady nemajetkovej
ujmy), pričom žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že

vykonával služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto
služobnej pohotovosti je zamestnanec povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený
služobný zásah, žalobca môže v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce, odpočívať alebo venovať
sa inej činnosti. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,

resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje nepretržite aktívna
činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí z vlastnej iniciatívy uskutočňovať žiaden výkon
práce; výkon práce vykonáva len na základe pokynu svojho zamestnávateľa, tzn. že žalobca nemusí byť

bdelý a aktívny počas celej doby trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi
vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za neaktívnu
časť pohotovosti. Žalobca dostáva sa takto strávený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ
kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahov) bude k dispozícii. V nadväznosti na uvedené žalovaný
v odvolaní uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým uvedeným skutočnostiam dospel k

záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným
časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na
priznanie nároku na náhradu škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Žalobca svoje
subjektívne tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal, uviedol len svoje osobné pocity ako vníma
nedostatok voľného času spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala

spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv do takej miery, že by došlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu
alebo jeho vážnosti v spoločnosti, tak aby žalobca mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Nie je preto podľa žalovaného možné, aby subjektívne a ničím nepodložené tvrdenie
žalobcu bolo určujúce z hľadiska toho, ako by mal súd rozhodnúť. V uvedenej súvislosti poukázal
žalovanývodvolanínarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/108/2009zodňa19.05.2010,kde

je (okrem iného) uvedené, že „len subjektívne vnímanie navrhovateľky, že postupom zamestnávateľa
došlo k takémuto zásahu, ktorý mal vplyv na jej zdravotný stav ako aj na jej spoločenské postavenie,
prípadne na správanie sa osôb v jej okolí, nemožno považovať za založenie nároku na ochranu
osobnosti a z toho vyplývajúce právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch“. Zdôraznil, že na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musí
byť podľa § 13 Občianskeho zákonníka splnená podmienka zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
majetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej

a morálnej integrite, a to tak že tento zásah musí byť protiprávny. Určujúcim faktorom je najmä zistenie,
že v tom – ktorom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú
táto fyzická osoba môže objektívne, vzhľadom na jej intenzitu, povahu, trvanie a rozsah pôsobenia,
pociťovať a prežívať ju ako závažnú. Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má byť až
posledným možným nástrojom ochrany osobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné potencionálne

satisfakčné prostriedky na zmiernenie a vyváženie nepriaznivého zásahu do osobnostných práv fyzickej
osoby nepostačujú. Je preto potrebné, aby súd skúmal v akej sfére života sa odrazilo to, čo tvrdí žalobca,
pričom náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná
matematickým vzorcom. S uvedeným sa podľa názoru žalovaného správne vysporiadal Mestský súd
Bratislava IV vo svojom rozhodnutí sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024, v odôvodnení ktorého
vysvetlil, kedy sa podľa jeho názoru jedná o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a kedy nie, pričom

uviedol „ súd poukazuje na dve podstatné skutočnosti, a to: 1/ že pri zisťovaní dĺžky služobného
času stráveného žalobcom na pracovisku súd vychádzal z dôkazných prostriedkov procesného útoku
predložených žalobcom, a to z výplatných pások za žalované obdobie od apríla 2020 do marca 2023,
keďže aj samotný žalobca uviedol, že počet odpracovaných hodín a počet hodín pohotovosti, ktoré
sú uvedené na výplatných páskach v jednotlivých mesiacoch zodpovedajú jeho reálne odpracovanému

pracovnému času, t. j. času skutočne strávenému na pracovisku, počas ktorého bol žalobca k pracovnej
dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Žalované obdobie tak zodpovedá nasledovným 6 referenčným
obdobiam,2/zrozborujednotlivýchreferenčnýchobdobíjednoznačnevyplýva,žekporušeniučl.6písm.
b) Smernice 2003/88/ES o dodržaní 48-hodinového týždenného pracovného času v prípade žalobcu
došlo len v dvoch obdobiach, a to vo štvrtom a šiestom období, kedy priemerný týždenný služobný

čas žalobcu vo štvrtom období predstavoval 51,12 hodín a v šiestom referenčnom období priemerný
týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 50,5 hodín, v zostávajúcich referenčných obdobiach bol
uvedený článok Smernice dodržaný a priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol pod hranicou
48 hodín, v niektorých obdobiach pomerne výrazne, keď napr. v piatom referenčnom období žalobca
priemerne odpracoval o 5,73 hodín menej, ako stanovuje Smernica. Na základe uvedeného súd dospel

k záveru, že v prípade žalobcu nie je splnená druhá podmienka, splnenie ktorej sa kumulatívne s
ďalšími dvoma podmienkami vyžaduje na priznanie práva jednotlivcovi na náhradu škody spôsobenej
porušením úniového práva, keďže nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu Smernice 2003/88/ES,
nakoľko len v dvoch z celkovo šiestich žalovaných referenčných obdobiach došlo k porušeniu čl. 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES a toto porušenie bolo minimálneho rozsahu, keď vo štvrtom referenčnom

období žalobca priemerne odpracoval o 2,5 hodiny a v šiestom referenčnom období žalobca priemerne
odpracoval o 3,12 hodiny viac, ako je priemerný týždenný pracovný čas stanovený Smernicou“.
V nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán
služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24-hodinových intervaloch), ale to koľko času
konkrétny príslušník Hasičského a záchranného zboru skutočne strávil vykonaním štátnej služby za

týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne
došlo k porušeniu práv žalobcu nevyhnutné vypočítať čas, ktorý žalobca naozaj strávil vykonaním štátnej
služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v
rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2

zákona č. 315/2001 Z. z.. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nevysporiadal dostatočne s inštitútmi
ako je priemerný týždenný pracovný čas a referenčné obdobia. Argumentácia súdu prvej inštancie, že
sa priamo aplikuje iba čl. 6 Smernice 2003/88/ES nemôže obstáť, pretože z čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES nevyplýva definícia určitých pojmov a zároveň, ak sa prijme záver, že predmetná Smernica
nebola správne do zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná, tak definíciu uvedených pojmov nemožno

hľadať ani v zákone č. 315/2001 Z. z.. Výklad čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je teda potrebné
hľadať v Smernici samotnej. Z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného potrebné poukázať aj na čl. 2,
7, 16, 17 a 19 Smernice 2003/88/ES. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje určitú hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, ktorú stanovuje v rámci nadčasov na 48 hodín týždenne.
Vychádzajúc z uvedeného článku Smernice však nemožno bližšie definovať spôsob výpočtu žalobcu,

a teda z uvedeného dôvodu nemožno považovať výpočty žalobcu za správne. Spočítavanie fondu
pracovného času so služobnou pohotovosťou je v zrejmom rozpore s čl. 2 Smernice 2003/88/ES, teda
s pojmom pracovný čas v zmysle čl. 2 ods. 1 a s pojmom čas odpočinku v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice
2003/88/ES. Z uvedeného článku Smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časoma časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle čl. 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES započítava do odpracovaných hodín a času, ktorý sa do odpracovaných
hodín nezapočítava. Zákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako

služobný čas, avšak takýto čas nie je služobným časom. Odpoveď na bližšiu definíciu čl. 6 písm. b)
SmerniceohľadompracovnéhočasujenevyhnutnéhľadaťvSmernicisamotnej,niev§97ods.1zákona
č. 315/2001 Z. z., pretože ak súd prijme záver, že Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z.
transponovaná nesprávne, tak uvedené dva právne predpisy nemožno spájať. Ak sa súd prvej inštancie
prikloní k argumentácii žalobcu a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES bude bližšie definovať aj v zmysle

§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., je podľa žalovaného potrebné poukázať na gramatický výklad
uvedeného ustanovenia, ktoré ustanovenie nezahŕňa časy odpočinku do služobného času, ale iba ich
posudzujeakoslužobnýčas.Ideodvavýznamovorozdielnepojmy,apretoichnemožnozamieňať.Časy
odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný
čas z toho dôvodu, že ide o platené dni voľna, a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP,
teda v evidencii dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za

ktoré patrí príslušníkom Hasičského a záchranného zboru mzda. Z uvedeného dôvodu nemožno podľa
žalovanéhosúhlasiťsvýpočtamipracovnéhočasuuskutočnenými žalobcom,keďžežalobcazapočítava
do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernica 2003/88/ES jasne od pracovného času oddeľuje.
Čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES rozširuje právnu ochranu pracovníkov o tzv. neutrálne dni, na
ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne nahliada ako keby neexistovali.

Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí, a teda sa zníži počet odpracovaných
dní, resp. týždňov v tom - ktorom referenčnom období. Predmetným postupom zákonodarca rozšíril
ochranu pracovníkov o dni obsahujúce čas odpočinku pracovníka (žalobcu), ktoré nemožno využiť na
kompenzáciu pracovného času z iných dní. To znamená, že napr. deň riadnej ročnej dovolenky, počas
ktorejžalobcaodpracujevzmyslečl.2ods.2Smernice2003/88/ESnulahodínsanemôžepoužiťvrámci

výpočtu pracovného času, a to bez ohľadu na skutočnosť či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho
práva posudzuje ako služobný čas alebo nie.

2.4 V nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní uviedol, že „v právnom poriadku Slovenskej republiky
sa na účely výpočtu fondu pracovného času posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín,

avšak na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa na
takýto deň prihliada ako nula odpracovaných hodín (delenec) a nula dní (deliteľ). Z uvedeného dôvodu
žalovaný nesúhlasí so skutočnosťou, že sa na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času má započítavať každá hodina v zmysle fondu pracovného času tak, ako to urobil žalobca“. V čl.
6 Smernice 2003/88/ES je uvedený pojem priemerný pracovný čas týždenne, čo podľa žalovaného

znamená, že každých sedem po sebe nasledujúcich dní nemusí byť striktne dodržaná horná hranica
48 hodín. Smernica zároveň v odseku 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri
uplatňovaní určitých ustanovení tejto Smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany
zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v odseku 16 preambuly Smernica ustanovuje potrebu
odchýlok, a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky

z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky musí byť príslušným pracovníkom
poskytnutá rovnocenná náhradná dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7,
nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca
si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a záchranného zboru
vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrany majetku. Je preto

nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES. V uvedenej súvislosti
žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou odchýlky
od čl. 17 ods. 3 Smernice, keďže ju absolútne vo svojom rozhodnutí opomenul, napriek tomu, že
žalovaný počas celého konania či už v písomných vyjadreniach, ale napokon aj na súdnom pojednávaní
poukazoval na skutočnosti viažúce sa na 6-mesačné referenčné obdobia. Referenčné obdobie je

obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Slovo referenčný je pritom odvodené
z latinského slova referere, (teda podať správu, referovať a podobne). Je preto podľa žalovaného
logické, že podať správu - vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas je potrebné za také obdobie,
na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Referenčné obdobia ustanovuje § 86
ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, kde sa expressis verbis uvádza: „Služobný čas

príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov“, preto žalovaný rozvrhuje služobný čas žalobcu na 6 mesiacov.
Žalovaný v odvolaní poukázal tiež na ust. § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a uviedol, že zároveň
platí, že podstatou nerovnomerného rozvrhnutia služobného a pracovného času je práve zabezpečeniepotrebnej flexibility pre výkon rôznych povolaní. Nie je preto podľa žalovaného možné, aby sa súd
absolútne k tejto skutočnosti nevyjadril. Smernica je sekundárnym prameňom práva, pričom nie je
povinnosťou členského štátu transponovať doslovne každý jeden článok smernice; dôležité je dosiahnuť

cieľ, ktorý stanovuje smernica. „V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s argumentáciou
žalovaného, že v tejto časti bola Smernica 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná
správne, tak žalovaný poukazuje na skutočnosť, že v odseku 15 preambuly Smernice, Smernica jasne
poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu Smernica
jasne definuje v čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na

skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od čl. 16 (4-rmesačné referenčné obdobie), a v čl. 19 rozširuje
referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Rovnakým článkom Smernica umožňuje členským štátom
predĺžiť referenčné obdobie až na 12 mesiacov. 6-mesačné referenčné obdobie zároveň vyplýva aj z
logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého vychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava na
6-mesačné obdobia“. V zmysle vyššie uvedeného je podľa žalovaného potrebné pojem priemerný
týždenný pracovný čas vykladať ako priemerný maximálny týždenný pracovný čas v referenčnom

období 6 mesiacov teda tak, že v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých sedem po
sebe nasledujúcich dní. Názor súdu prvej inštancie, vyjadrený v odseku 77. odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozsudku, že už len samotné rozvrhnutie pracovného času je dôvodom k prekročeniu
pracovného času, je podľa názoru žalovaného nesprávny. Zdôraznil, že jedna vec je plánovanie
služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru, druhá vec je reálny výkon služby

príslušníka Hasičského a záchranného zboru, pretože v rámci plánu služieb môžu byť príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru v jednom týždni trikrát rozvrhnuté 24-hodinové zmeny, avšak ak by
príslušník mal v tomto čase naplánované tri dni riadnej ročnej dovolenky („DOV“) (čiže by žiadnu prácu
v daný týždeň nevykonával, napriek tomu, že by ju v pláne uvedenú mal), nemohlo by dôjsť k žiadnemu
porušeniu Smernice, „preto ani rozhodnutia ESD, na ktoré v konaní poukazoval žalobca, tieto časy

nepovažujú za časy výkonu činností“.
2.5 Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín
odpracovaných nad 48 hodín týždenne, žalovaný v odvolaní uviedol, že je pre neho nepochopiteľné
prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú ako sám uvádza, vyčíslil podľa celkového
počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu na

skutočnosť, či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu) dôjsť k prekročeniu 48 - hodinového
týždenného pracovného času. Podľa žalovaného je nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy
vychádzal nielen z počtu hodín nad maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých
hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný
čas prekročený nebol. Pre účely tohto konania je podľa žalovaného právne irelevantné, koľko hodín

služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený
maximálny 48 - hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať
z počtu hodín služobnej pohotovosti. Žalovaný zdôraznil, že mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju
údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,63 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať
k porušovaniu jeho práv. Žalobca podľa žalovaného úplne odignoroval fakt, že zásah do osobnostných

práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v každom prípade
osobitne, a to aj vzhľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Nemajetkovú ujmu teda
za žiadnych okolností nemožno vypočítať tabuľkovo, na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý
vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým nárokom. Žalobca vo svojich podaniach doručených súdu
prvej inštancie neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože neuviedol

včomnímtvrdenýúdajnýneoprávnenýzásahdojehoosobnostnýchprávspočíval.Vuvedenejsúvislosti
žalovaný v odvolaní zdôraznil, že nestačí, aby zásah do osobnostných práv mohol vyvolať určitú
reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo súd prvej
inštancie nebral podľa žalovaného pri rozhodovaní do úvahy. V závere odvolania žalovaný poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, kde Ústavný súd SR
uvádza, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnúrozhodovaciučinnosť,atedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach

rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah k priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy
a výškou priznanej náhrady. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah
do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo
celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojhozamestnávateľavzmysle§13ods.1Občianskehozákonníka,čovšakžalobcavosvojejžalobenežiada,
ale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia bez toho, aby
bol žalobcom tvrdený údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno podľa

žalovaného uvažovať o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.
Vzhľadom na uvedené, sú podľa žalovaného úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na
primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné,
nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia či úpravy svojej pracovnej pozície
uzamestnávateľa.Akbyajsúdprvejinštanciepovyhodnotenívšetkýchnámietokžalovanéhopredsalen

dospelkzáveru,žeSmernicabolažalovaným(resp.zamestnávateľomžalobcu)uplatňovanánesprávne,
nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca
nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je aj bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie
žaloby. Vo vzťahu ku trovám konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie aj voči II. výroku
odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %. Uviedol, že s takýmto názorom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje a má

zato,ženárokuplatnenýžalobcombolnesprávneuplatnenýaževdanomprípadesajednáonesprávne
právne posúdenie veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil I. výrok odvolaním napadnutého rozsudku
a potom aj II. výrok odvolaním napadnutého rozsudku (ako závislý výrok) tak, že žalobu zamieta a
žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu

prvej inštancie považuje za nedôvodné a neopodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za zákonný, vecne správny a spravodlivý. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, týkajúcu sa
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, žalobca vo
vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že za procesnú vadu
nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa

(uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25. 10. 2017), „pričom platí, že súd nie je povinný
reagovať na každý argument a tvrdenie sporových strán, rovnako tak nemusí zachádzať do všetkých
detailov sporu, uvádzaných stranami sporu v priebehu konania (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
241/07 zo dňa 18. 09. 2008)“. Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na
každý argument strany sporu bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. „Pokiaľ v tomto zmysle

žalovaný tvrdí, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, je potrebné uviesť, že z práva na
spravodlivý súdny proces nevyplýva právo sporovej strany na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, resp. rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami“. V ďalšom texte vyjadrenia k odvolaniu
žalovaného žalobca zotrval na svojej už skôr v konaní prezentovanej argumentácii. V závere vyjadrenia

k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak ako mu
bola priznaná I. výrokom odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje vzhľadom na
všetky relevantné skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci za plne primeranú a zároveň plne
zohľadňujúcu zásadu dobrých mravov; navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvejinštancievcelomrozsahupotvrdilapriznalmuvočižalovanémunároknanáhradutrovodvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že má za to, že odvolanie žalovaného zo
dňa 28. 05. 2025 je dôvodné, nakoľko boli naplnené odvolacie dôvody v ňom uvedené. Súd prvej
inštancie neskúmal či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48-hodinového priemerného

týždenného pracovného času u žalobcu, a to napriek skutočnosti že uvedené je podstatou žaloby
žalobcu. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nedostatočne vysporiadal s podstatnými otázkami,
dôležitými pre rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie nevyjadril k takým
podstatným otázkam ako je skúmanie porušenia článku 6 Smernice v 6 – mesačných referenčných
obdobiach. Vo vzťahu k otázke transpozície referenčných období, žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu

žalobcu poukázal na „potrebu aplikácie euro-konformného výkladu, na základe ktorého je potrebné
aplikovať Smernicu ako celok, nielen žalobcom vybrané časti, tak ako mu vyhovujú a pasujú do žaloby“.
Poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora EÚ rozdeľuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku
a v tomto konaní boli tieto pojmy zlúčené len do pojmu pracovný čas. Súd prvej inštancie úplne podľa
žalovaného odignoroval fakt, že ide o konanie o náhradu nemajetkovej ujmy a priznal žalobcovi náhradu

vecnej škody spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, pričom
žalobcovi priznal náhradu za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti, a teda de facto skonštatoval,
že žalobca nepociťuje žiadnu ujmu počas nariadenej služobnej pohotovosti, pričom vôbec nezohľadnil
skutočnosť či tieto hodiny určenej služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované nad rámec limituvyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Zdôraznil, že má za to, že všetky odvolacie
námietky uvedené v odvolaní sú uplatnené dôvodne a uviedol, že trvá na navrhovanom odvolacom
petite.

5.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34ods.1CSP)prejednalodvolaniežalovanéhovrozsahuazdôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a
contrario)aodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľaust. §387ods.1a2CSPpotvrdil.

6. Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. o H asičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon
o hasičskom a záchrannom zbore), na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa
vzťahuje zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

7. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka je časový úsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

8. Podľa § 85 ods. 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.

9. Podľa § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov.

10. Podľa § 86 ods. 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom rozvrhnutí

nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

11. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad určuje príslušníkovi

služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

12. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, na zabezpečenie
nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú

pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby.

13. Podľa § 92 ods. 4 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby, alebo na inom určenom mieste, musí byť vymedzený priestor na
odpočinok.

14. Podľa § 103 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za podmienok
ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok
za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu
službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom

prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, ) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa
§ 209e.

15.Podľa §103ods.2Zákonaohasičskomazáchrannomzbore,služobnýplattvoriazložkyslužobného
príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

16. Podľa § 103 ods. 5 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v rozsahu a za
podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú
pohotovosťvštátnejslužbeazapohotovosťprizabezpečovaníopatrenípreobdobiebrannejpohotovosti
štátu.

17. Podľa § 116 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník vykonáva štátnu službu
nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase
štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %.18. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo

sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

19. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa §
92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada

a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

20. Podľa § 122 ods. 3 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za služobnú pohotovosť
podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

21. Podľa § 130 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou služobného platu na
účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom
týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

22. Podľa § 135e ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej služby sa rozumie
výkonoprávneníapovinnostívyplývajúcichzoslužobnéhopomeru,činnosťvykonávanánarozkazalebo
na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

23. Podľa § 193 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, na služobný pomer príslušníkov sa použijú

primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods.
1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222,
§ 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce.

24. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), všetci pracovníci by mali
mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch,
hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu

hranicu týždenného pracovného času

25. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

26. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice, táto smernica sa vzťahuje na a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

27. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a

súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

28. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi,
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

29. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebonie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

30. Podľa čl. 17 ods. 5 prvý pododsek Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

31. Po prejednaní odvolania žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd
uvádza, že v konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s
miestom výkonu štátnej služby vo Zvolene. Žalobou podanou voči žalovanému sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy 5.262,56 Eur, a to titulom náhrady škody (uplatnenej vo forme náhrady nemajetkovej
ujmy), ktorá mu mala podľa jeho tvrdení uvedených v žalobe vzniknúť v dôsledku porušovania jeho práv
garantovaných normami komunitárneho práva. Procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o

nesprávnom transponovaní čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ER do právneho poriadku
Slovenskej republiky (konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore), a teda
procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o pravidelnom prekračovaní článkom 6 písm. b)
Smernice stanoveného maximálneho týždenného 48 –hodinového pracovného času.

32. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení Smernice 2003/88/ES, zákona č.
315/2001 Z. z. a podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.

33. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ustanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín týždenne. Pracovným časom

je v zmysle čl. 2 ods. 1 citovanej Smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a praxou. Na druhej strane čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom
(čl. 2 ods. 2). Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobným časom príslušníka
Hasičského a záchranného zboru je časový úsek, v ktorom tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícii

služobnému úradu s tým, že služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne (§ 85 ods. 2 veta prvá
zákona č. 315/2001 Z. z.) a v zmysle ust. § 86 ods. 1 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z. môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času nesmie dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch presahovať 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a

na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni (§ 86 ods. 1, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). V zmysle ustanovenia §
92 ods.1 citovaného zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
ustanovenia § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

34. Vychádzajúc z obsahu ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2, § 86 ods. 1, ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. je zrejmé, že zákon č. 315/2001 Z. z. oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka
Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci určenej
služobnej pohotovosti, ktorá nadväzuje na jeho služobný čas. V oboch prípadoch ide o výkon štátnej

služby, služobná pohotovosť sa však do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
nezapočítava, napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný Smernicou. Vnútroštátna právna
úprava obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom v posudzovanom období umožnila
zamestnávateľovi žalobcu bez súhlasu žalobcu rozvrhnúť žalobcovi pracovný (služobný) čas tak, že ten
presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES, hoci Smernica neumožňuje, aby členské štáty prijali iné vymedzenie hranice týždenného
pracovného času než to ako je uvedené v čl. 6 písm. b) Smernice.

35. Aj keď okresný súd explicitne neporovnával znenie posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001
Z. z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe, právne posúdenie správnosti

transpozície Smernice 2003/88/ES z jeho odôvodnenia vyplýva. V uvedenej súvislosti odvolací súd
uvádza, že predmetné ustanovenia boli prakticky v rovnakom znení už súčasťou zákona č. 315/2001
Z. z. v znení účinnom od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene
ustanovenia § 86 ods. 1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času tak, že zpôvodného obdobia celého roka došlo ku zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich
mesiacov. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne
nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1) a na služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného

času (§ 92 ods. 2). V kontexte uvedeného má odvolací súd za to, že žalovaný v procese preberania
Smernice2003/88/ESdonášhoprávnehoporiadkupovstupedoEurópskejúnienezohľadnilskutočnosť,
že služobná pohotovosť je služobným časom príslušníka Hasičského a záchranného zboru. V dôsledku
uvedenej skutočnosti neobstojí argumentácia žalovaného, v rámci ktorej žalovaný tvrdil, že žiadne
ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES.

36. Právomoc prejednať tento spor bola súdu prvej inštancie zverená ustanovením § 3 ods. 1 CSP,
nakoľko aj spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno subsumovať pod súkromnoprávny
spor. V Slovenskej republike neexistuje iný orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu
škody voči štátu pre porušenie práva Únie. Bez právneho významu je potom skutočnosť, že žalovaným

v spore je štát, pretože ak je štát účastníkom občianskoprávnych vzťahov, je právnickou osobou (§ 21
Občianskeho zákonníka). Zároveň nemožno neprihliadnuť aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a
štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr. rozhodnutie C-429/09). V uvedenej súvislosti
odvolací súd uvádza, že z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veci C-456/98 vo veci

Centrosteel) vyplýva, že ak v konaní pred všeobecným súdom členského štátu (prípadne pred správnym
orgánom) vyvstane potreba aplikácie smernice, súd (správny orgán) sa nemôže vyhnúť porovnaniu
ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná, a to
za účelom zistenia, či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň sa súd (správny orgán)
nemá uspokojiť len s uvedením tej - ktorej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu

a tým považovať smernicu za správne prebratú; mal by tiež venovať pozornosť porovnaniu znenia
smernice s vnútroštátnou právnou úpravou. V konkrétnej veci je tak súd nielen oprávnený ale aj povinný
v rámci svojej právomoci skúmať, či zo strany žalovaného došlo k žalobcom tvrdenému porušeniu
práva Únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne
do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., a teda skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom

článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, pretože bez posúdenia uvedenej otázky by nebolo možné
prejednávanú vec rozhodnúť. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný v odvolaní nedôvodne namietal
chýbajúcu právomoc súdu prvej inštancie posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou
2003/88/ES.

37. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd uvádza, že okresný súd správne definoval
všeobecné podmienky na úspešné uplatnenie práva v súvislosti s porušením práva Únie, pričom v
zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu
spôsobenú porušením práva Únie ak (a) porušená norma práva Únie priznáva jednotlivcom právo
alebo zakladá povinnosti pre členský štát; (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi

porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť, pričom
o výške náhrady škody rozhoduje vždy vnútroštátny súd.

38. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že v danom prípade neboli splnené kumulatívne stanovené
všeobecné podmienky nevyhnutné na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody za porušovanie

práva Únie (vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ), odvolací súd poukazuje na to, že žalobca
v konaní tvrdil a predloženými listinnými dôkazmi preukazoval, že v žalovanom období (od novembra
2021 do októbra 2024 vrátane) súhrn jeho týždenného pracovného času pravidelne presahoval 48
hodín týždenne a že v žalovanom období odpracoval v rámci služobnej pohotovosti celkom 3.105,74
hodín; pri stanovení rozsahu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti vychádzal žalobca z výpisov

z dochádzkového systému SAP a z výplatných pások, pričom tam uvedené skutočnosti premietol do
tabuliek súvisiacich s vyčíslením nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku vysvetlil prečo a z akých dôvodov považuje splnenie týchto podmienok v danom
prípade za naplnené, čo žalovaným relevantným spôsobom v odvolaní nespochybnil.

39. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín.
Ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice má v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ priamy účinok,
pričom priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.Uvedené ustanovenie Smernice (čl. 6 písm. b/) nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom v žalovanom období prebraté správne, keďže
právny poriadok Slovenskej republiky bez ďalšieho umožňoval, aby priemerný pracovný (služobný)

čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Účelom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (t. j.
účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času) je zabezpečenie potreby odpočinku,
aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz
sebe,anispolupracovníkomaaniinýmosobámazároveň, abysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodil
zdravie. Pokiaľ žalobca reálne odpracoval (odslúžil) viac ako mal v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice,

prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať svojej rodine, priateľom, záľubám, fyzickej a psychickej
regenerácii.

40. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie správne
na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu

do ich osobnostných práv, nakoľko vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa
ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť (t. j. neobsahuje ustanovenia upravujúce náhradu škody
vzniknutej jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Únie). Nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou
žalovaného, že súd prvej inštancie nebral na zreteľ rozdiel medzi inštitútom práva na náhradu škody
a práva na náhradu nemajetkovej ujmy a že tieto dva právne inštitúty bezdôvodne a neopodstatnene

zlial do jedného. V uvedenej súvislosti odvolací uvádza, že z hľadiska podstaty uplatneného nároku
(náhrada škody vzniknutej z dôvodu porušenia práva Únie, uplatnená analogicky vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy pre absenciu právnej úpravy práva na náhradu škody vzniknutej v dôsledku
poručenia práva Únie v našom právnom poriadku) je irelevantné akým spôsobom dospel žalobca
kvyčísleniu(výške)požadovanejnáhradynemajetkovejujmy,keďdôvodomnímuskutočnenéhovýpočtu

bolo len odôvodnenie požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a možnosť posúdenia výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy z hľadiska jej primeranosti. Žalobca v prejednávanej veci
(obdobne ako iní žalobcovia v právne totožných a skutkovo obdobných veciach) mohol požadovať
náhradu nemajetkovej ujmy aj bez akýchkoľvek výpočtov. Ak však žalobca zvolil spôsob určenia výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. určuje

jeho mzda, automaticky to neznamená, že si uplatnil nárok na doplatok mzdy (mzdový nárok) ale
to, že výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy čo do právneho základu nároku spôsobom
uvedeným v žalobe odôvodnil. Pokiaľ ide o výšku sumy priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej
inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vysvetlil, z akého dôvodu považoval žalobcovi
priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dôvodný. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že

žalobcom uplatnenú a súdom prvej inštancie žalobcovi priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume
5.262,56 Eur považuje za zjavne neprimeranú, a to aj pri porovnaní s výškou náhrad priznávaných
obetiam trestných činov, odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 26. augusta 2024 sp. zn. 7Cdo/103/2023, publikovaného v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom R 69/2024, podľa

ktorých pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
resp. zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov). Uvedené závery oprel najvyšší súd aj o
konštatovanie, že právna úprava nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, vyplývajúceho z § 17 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z., má v našom právnom poriadku výnimočné postavenie, čo odôvodňuje
odlišná povaha právnych vzťahov, ktoré sú základom tohto nároku. Zároveň ide o jediný nárok, ktorého
maximálna výška je určená priamo v zákone (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). Naproti tomu právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vyplývajúce z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je takým
právom súkromnoprávnej povahy, ktoré nemá priamu oporu v Ústave. Uvedené úvahy najvyšší súd

uzavrel konštatovaním, že z hmotnoprávneho ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka de lege lata
nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákonnej úpravy
o odškodňovaní obetí trestných činov, pričom táto povinnosť nevyplýva ani z ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery
vyplývajúce z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci. Nárok

uplatnený žalobcom, žalobca analogicky opiera o ustanovenia, týkajúce sa ochrany osobnosti (§ 11
- § 13 Občianskeho zákonníka). Žalobca si teda svoj nárok neuplatňuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003Z. z.; absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom
zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčený.

41. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil konštatujúc, že súdom prvej inštancie priznaná
suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.262,56 Eur korešponduje so sumami priznaných náhrad
nemajetkovej ujmy v skutkovo a právne obdobných veciach napr.
-rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 12C/55/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici spisová značka 11Co/35/2024, priznaná suma 3.779,64 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 12C/53/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/32/2024, priznaná suma 7.075,72 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 12C/65/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 15Co/40/2024, priznaná suma 4.801,88 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/53/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici spisová značka 17Co/52/2024, priznaná suma 7.149,19 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/54/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/42/2024, priznaná suma 7.329,25 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/55/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 17Co/41/2024, priznaná suma 5.020,14 Eur;

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/63/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 15Co/49/2024, priznaná suma 6.363,04 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/65/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 11Co/37/2024, priznaná suma 5.399,54 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/66/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/52/2024, priznaná suma 7.058,71 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/52/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 17Co/58/2024, priznaná suma 5.792,20 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/53/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/60/2024, priznaná suma 6.029,07 Eur;

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/54/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 17Co/40/2024, priznaná suma 5.551,89 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/55/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 17Co/36/2024, priznaná suma 5.917,41 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/64/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici spisová značka 15Co/37/2024, priznaná suma 5.727,91 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/65/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 11Co/31/2024, priznaná suma 7.888,24 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/66/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 14Co/22/2024, priznaná suma 6.377,72 Eur;

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/15/2024, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 14Co/74/2024, priznaná suma 5.704,59 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/16/2024, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/107/2024, priznaná suma 5.671,83 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/48/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/36/2024, priznaná suma 5.601,77 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/49/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 13Co/39/2024, priznaná suma 5.652,93 Eur;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/59/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici spisová značka 14Co/27/2024, priznaná suma 4.247,86 Eur;

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/61/2023, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/43/2024, priznaná suma 6.025,20 Eur, čo v priemere predstavuje
sumu 5.916,62 Eur. Uvedenú sumu súd prvej inštancie priznanou sumou náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 5.262,56 Eur v tomto prípade (spore) neprekročil, jeho rozhodnutie teda v zmysle nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/16 zo dňa 15. júna 2016 nemožno považovať za vybočujúce

z rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobných veciach.

42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 2 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, a teda žalobcovipriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393
ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.