Rozsudok – Dedičské právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, August 1, 2025

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 4C/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123203443
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vorčáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2025:5123203443.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Vorčákovou, v právnej veci žalobcu A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D. B., právne zastúpení: JUDr. Lenka Maďarová, s.r.o., IČO:
47 232 692, so sídlom Štrková 95/21, Žilina, proti žalovanej Slovenská Republika, v zastúpení Okresný
úrad Žilina, E. XXXX/XXX, F., o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke , takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresnom súde v Žiline dňa 19.04.2023 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej
určenia že je dedičkou po poručiteľke.

2. Podanú žalobu skutkovo odôvodnila tým, že vo veci návrhu zo dňa 02.02.2020 na prejednanie
novoobjaveného majetku po poručiteľke: A. G., H. I., zomrelá dňa 16.10.1968, nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom: D. B. XX, dňa 23.03.2023 jej bolo doručené Uznesenie Okresného súdu
Žilina prostredníctvom povereného notára – súdneho komisára JUDr. Zuzany Kolembusovej sp.zn.
30D/62/2020,Dnot43/23zodňa14.03.2023,ktorýmjuakoúčastníčkukonania1/odkazuje,abyvlehote
do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia na Okresnom súde Žilina podala proti účastníkovi

2/ Štát Slovenská republika v zastúpení Okresný úrad Žilina, žalobu na určenie, že je dedičkou po
poručiteľke. Tak ako vyplýva z obsahu Uznesenia Okresného súdu Žilina 30D/62/2020, D not 43/23 zo
dňa 14.03.2023, poručiteľka zomrela vydatá, bezdetná, bez zanechania závetu, jej jediným dedičom
zo zákona v II. dedičskej skupine bol jej manžel J. G., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX v Turčianskych
Tepliciach, pričom dedičstvo po ňom (D302/75 zo dňa 21.03.1975, právoplatné dňa 21.03.1975) pripadlo
štátu ako odúmrť, nakoľko nezanechal žiadnych dedičov. Manžel poručiteľky však mal sestru A. G.,
nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX v Turčianskych Tepliciach, po ktorej bolo dedičské

konanie zastavené pre nemajetnosť (D 1990/92, D not 40/93 zo dňa 11.02.1994), pričom majetok
nepatrnej hodnoty bol vydaný príbuznej: G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. B. XXX, ktorá sa postarala
o jej pohreb. Príbuzná G. I., nar. XX.XX.XXXX je jej matka a práve s ňou sa starali o A. G., H. G., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelá dňa 16.05.1992. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dedičom po poručiteľke A.
G., H. I., zomrelej dňa 16.10.1968 je jej manžel J. G., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a po ňom je jedinou
dedičkou jeho sestra A. G., H. G., zomrelá dňa 16.05.1992. Po smrti poručiteľky A. G., H. I., zomrelej dňa
16.10.1968, jej manžel spolu so sestrou odišli z Kamennej Poruby do Turčianskych Teplíc, tzn. v roku

1968. Po jeho smrti, tzn. v roku 1975, ostala jeho sestra A. G., nar. XX.XX.XXXX sama, bez akejkoľvek
rodiny, pričom bola celoživotne invalidná. Asi od roku 1989, kedy mala 23 rokov, spolu s svojou matkou
G. I., pravidelne navštevovala A. G. v K. K., v domove dôchodcov, kde bola umiestnená pre jej zdravotnú
indispozíciu, starali sa o jej potreby, bola na nich odkázaná a následne sa postarali aj o jej pohreb po jejsmrti dňa 16.05.1992. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nesporné, že je dedičkou po poručiteľke A.
G., H. I., zomrelej dňa 16.10.1968 titulom právneho nástupníctva po jej neb. manželovi, resp. po jeho
neb. sestre A. G., H. G., zomrelej dňa 16.05.1992, nakoľko sa starala o neb. sestru manžela poručiteľky,

ktorá bola na ňu odkázaná výživou.

3. Žalovaná sa k podanej žalobe vyjadrila dňa 13.11.2023 pričom uviedla, že žalobu jej v znení v
celom rozsahu neuznáva. V zmysle znenia žaloby, nie je podľa ich názoru dostatočne preukázané,
že boli splnené zákonné predpoklady zaradenia žalobkyne do tretej dedičskej skupiny podľa §

475 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „zákon č. 40/1964 Zb.“). Žalobkyňa
žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala status osoby žijúcej v spoločnej domácnosti a zároveň
nepreukázala splnenie podmienok podľa § 475 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. vo vzťahu k poručiteľke,
resp. vo vzťahu k sestre jej manžela, t. j. pani A. G., H. G., zomrelej dňa 16.05.1992. Tvrdenie Žalobkyne,
že sa starala o neb. sestru manžela poručiteľky s tým, že bola na ňu odkázaná výživou, a že boli
obstarávanéjejpotreby,sújednostrannétvrdenianepodloženéžiadnymrelevantnýmdôkazom.Jenutné

poukázať na ust. § 475 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v ktorom sa uvádza, citujeme: „Ak nededí manžel
ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s
poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho
dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.“ Na to, aby žalobkyňa
mohla vstúpiť do práv sestry manžela poručiteľky, musela by spĺňať v zmysle citovaného ustanovenia

status osoby žijúcej v spoločnej domácnosti. Z koncepcie citovaného ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb.
vyplýva, že osobou žijúcou v spoločnej domácnosti sa rozumie taká fyzická osoba, ktorá sa spoločne
s poručiteľom starala o spoločnú domácnosť alebo je takáto osoba odkázaná na výživu na poručiteľa.
V zmysle ust. § 115 zákona č. 40/1964 Zb. domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a
spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby, t.j. ide o skutočné trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých

osôb v tzv. spotrebnom spoločenstve. Základným prvkom domácnosti je spoločné uhradzovanie
nákladov na potreby jednotlivých členov domácnosti. Kým predpokladom spoločnej domácnosti je
spravidla spoločné bývanie, pre splnenie podmienok podľa § 475 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje
spolužitie alebo odkázanie výživou na poručiteľa. Ak by chcela žalobkyňa vstúpiť do práv sestry manžela
poručiteľky musela by spĺňať podmienky ust. § 475 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Žalobkyňa nemala ani

snahu vstúpiť po smrti sestry manžela poručiteľky do jej práv a tento fakt nebol ani nikdy preukazovaný
alebo namietaný pred súdnym komisárom resp. v dedičskom konaní po zosnulom manželovi poručiteľky.
V zmysle zákonnej úpravy, je podľa ich názoru podmienkou na to, aby sa mohla fyzická osoba chápať
ako osoba so statusom osoby žijúcej v jednej domácnosti s poručiteľom, že táto fyzická osoba by sa
mala o túto domácnosť starať osobnou činnosťou, finančne či akýmkoľvek iným spôsobom prispievala

na udržiavanie tejto domácnosti, resp. by mala hodnoverným spôsobom prispievať na výživu poručiteľky
a mať tieto skutočnosti podložené aj v už pôvodných notárskych zápisniciach. Len na základe dočasnej
príbuzenskej alebo inej pomoci pri obstarávaní potrieb človeka v domove dôchodcov (nie v domácnosti)
za situácie, keď osoba, ktorá sa starala o poručiteľa (i osamelého), nežila s ním v spoločnej domácnosti,
dedičný nárok v zmysle ustanovenia § 475 Občianskeho zákonníka nevzniká. Takúto spoluúčasť pri

obstarávaní spoločnej domácnosti s poručiteľom je nutné dokázať, pričom takýto dôkazný materiál musí
byť zo strany žalobkyne jednoduchým spôsobom zaobstaraný. Veď predsa každý môže tvrdiť, že mal
voči poručiteľovi vzťah osoby tvoriacej sním spoločnú domácnosť a tak vstúpiť do jeho dedičských
práv. Žalobkyňa v tomto prípade musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať svoje tvrdenia obsiahnuté
v žalobe. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za

konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. Na to, aby žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno musí preukázať že so
sestrou manžela poručiteľky tvorila spoločnú domácnosť, teda počas pobytu žalobkyne u poručiteľky
vykonávala práce spojené s obstarávaním spoločnej domácnosti ako napr. nakupovanie. Tvrdenia

žalobkyne v žalobe sú podľa nášho názoru účelové za cieľom nadobudnúť dedičstvo po poručiteľke.
Žalobkyňa mala v prvom rade uplatňovať svoje práva a nároky v rámci pôvodného dedičského konania
po nebohej sestre manžela poručiteľky, t. j. po zosnulej pani A. G., H. G., zomrelej dňa 16. 05. 1992. Aj
keď bol obstaraný pohreb po sestre manžela poručiteľky – táto skutočnosť nezakladá práva a povinnostíspojené s dedičským právom po takejto osobe. Za obstaranie pohrebu bol pani G. I., nar. XX. XX. XXXX,
bytom D. B. XXX, t. j. matke žalobkyne, vydaný majetok nepatrnej hodnoty zanechaný sestrou manžela
poručiteľky.OkresnýúradŽilinamusípoukázaťnaskutočnosť,žežalobkyňavrámcidedičskéhokonania

po sestre manžela poručiteľky žiadnym spôsobom nespomenula, resp. nevyjadrila svoje postavenie a
vzťah voči sestre manžela poručiteľky (švagrinej), taktiež nepreukázala významné skutočnosti, ktoré
tvrdí v žalobe, a to najmä skutočnosti týkajúce sa výživy, ako aj činnosti spojené s obstarávaním
potrieb sestry manžela poručiteľky a jej pravidelných návštev v domove dôchodcov. Preukázateľne
žalobkyňa netvorila spoločnú domácnosť so švagrinou poručiteľky. Žalobkyňa sa domáha určenia, že je

dedičkou podľa § 475 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Na to aby boli splnené podmienky podľa citovaného
ustanovenia § 475 ods. 1. zákona č. 40/1964 Zb. je nutné, aby boli splnené kumulatívne, čo zo
samotného skutkového vyplýva, že splnené neboli. Už len to, že netvorili s osobou spoločnú domácnosť
(švagriná poručiteľky žila v dome dôchodcov) znamená skutočnosť zakladajúcu nerelevantnosť žaloby
vo veci samej. Je nutné poukázať aj na zásadu koncentrácie konania, ktorá bola hrubým spôsobom
porušená tým, že sa predsa nemôže niekto domáhať svojho práva na určenie statusu osoby žijúcej v

spoločnej domácnosti s poručiteľkou po vyše 30 rokoch. Skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalobkyne
sú po takto dlhej dobe len ťažko dokázateľné, a preto ich považujeme za účelové majúce charakter
neoveriteľných tvrdení a fabulácii.

4. K vyjadreniu žalovanej podala vyjadrenie žalobkyňa zo dňa 08.021.2024 doručené súdu 11.01.2024,

v ktorom okrem iného uviedla, že tvrdenia žalovaného považuje za formalistické, čisto subjektívne,
v rozpore s predloženými dôkazmi, ktoré nie sú spôsobilé odňať jej dedičský nárok. Skutočnosť, že
sa spolu s mamou G. I. starala o A. G., zomrelú dňa 16.05.1992 (sestra manžela poručiteľky A.
G., zomrelej dňa 16.10.1968), je nesporná. Už len samotná skutočnosť, že jej matka sa postarala o
pohreb A. G. a že jej bol vydaný majetok nepatrnej hodnoty, svedčí o dedičskom práve v prospech

ich rodiny (Uznesenie Okresného súdu Martin sp.zn. D 1990/92, Dnot 40/93 zo dňa 11.02.1994 ).
Žalovaný - štát nebol ten, ktorý sa postaral o pohreb A. G., preto akékoľvek súčasné námietky zo
strany štátu o nepreukázaní dedičského práva vyznievajú absurdne, čisto formalisticky, alibisticky a
účelovo v snahe obohatiť sa na ich úkor, bez akejkoľvek účasti na povinnostiach. V čase úmrtia A.
G. ako dedičky poručiteľky, tzn. v roku 1992, nebol vykonaný ROEP, preto nebola známa existencia

majetku, ktorý je dnes predmetom dedičstva. ROEP bol v D. B. vykonaný v rokoch 2018 – 2019. Preto
až dňa 02.02.2020 bol podaný návrh na dodatočné prejednanie dedičstva, kedy bola zistená existencia
majetku – pozemkov, vedených na poručiteľku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti namietajú tvrdenie
žalovaného, že sa nemôže domáhať svojho práva po takmer 30-tich rokoch. Ide opäť len o subjektívny
pohľad inštitúcie, bez akejkoľvek rodinnej väzby k poručiteľke. Z rozhodnutí o dedičstve po poručiteľke,

jej manželovi a jeho sestre nesporne vyplýva, že v čase ich smrti nebol zistený žiadny majetok, resp.
majetok nepatrnej hodnoty. Až po vykonaní ROEP-u v D. B. zistila, že majetok, ktorý užívajú je vedený
na poručiteľku, čo ju viedlo k tomu, že si uplatnila svoje dedičské právo naň. Tak ako podrobne uvádzala
vo svojej žalobe, po smrti manžela poručiteľky v roku 1975, ostala jeho sestra A. G. sama a bola
umiestnená v domove dôchodcov v K. K. z dôvodu jej celoživotného zdravotného postihnutia, tzn. A. G.

si vyžadovala celodennú špecializovanú starostlivosť, preto nebola s nimi v spoločnej domácnosti. To
im však nebránilo ju pravidelne navštevovať, o čom sú určite aj záznamy v domove dôchodcov v K. K..
Pomáhali jej nielen osobnou návštevou, ale aj nákupom potravín. Viac ako sa v danom čase starali o A.
G. sa nedalo. Preto žiada, aby sa v danej veci prihliadalo na špecifickosť danej situácie – celoživotné
zdravotné postihnutie A. G. a schopnosť/neschopnosť blízkych osôb za takejto situácie žiť v spoločnej

domácnosti s poručiteľom. Účelom zákonodarcu pri tvorbe dedičských skupín je najmä zabezpečenie
ochrany dedičom, tzn. aby majetok patriaci poručiteľovi ostal v rodine a osobám, ktoré sa o poručiteľa
starali, príp. boli naňho odkázaní výživou. Až keď takéto osoby nie sú, nastupuje odúmrť, tzn. vydanie
majetku bez dedičov štátu. V danom prípade existujú blízke osoby poručiteľky, preto nie je dôvod, aby
majetok patriaci poručiteľke bol vydaný štátu. Preto namieta tvrdenie žalovaného, že nepreukázala svoj

dedičský nárok a tento opakovane preukazuje najmä nasledovne: a) s neb. A. G., ako dedičkou po
poručiteľke majú nepochybne príbuzenský vzťah, čoho dôkazom je rodné priezvisko I., b) skutočnosť,
že jej matka sa postarala o pohreb A. G. a bol jej vydaný majetok nepatrnej hodnoty. Pokiaľ jej matke bol
vydaný nepatrný majetok po A. G., nevidí dôvod, aby v súčasnosti bol spochybňovaný jej a v súčasnosti
(pojejsmrti)jejdedičskýnárokpoA.G.akojedinejdedičkyporučiteľky,c)navštevovalipravidelneA.G.v

domovedôchodcovvK.K.,kdebolaumiestnenázdôvodujejceloživotnéhozdravotnéhopostihnutia,nie
z dôvodu, že sa o ňu nemal kto postarať, starali sme sa o jej potreby. Jej dedičský nárok je nepochybne
väčší ako je nárok žalovaného – štátu, ktorý v D. B. nežije, nemá s poručiteľkou žiadne príbuzenské
väzby, pozemky, ktoré sú predmetom dedičstva neužíva a nehospodári s nimi.5. Dňa 25.03.2024 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovanej zo dňa 21.03.2024 ako reakcia na
vyjadrenie žalobkyne, v ktorom uviedla, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení argumentuje a opiera sa

prevažne o skutočnosť, že jej matka pani G. I. sa postarala o pohreb poručiteľky, a tým jej bol vydaný
majetok nepatrnej hodnoty z čoho má mať súd, podľa tvrdení žalobkyne, za preukázané, že dcéra osoby,
ktorej bol takto majetok vydaný, má mať status účastníčky, resp. právoplatnej dedičky po poručiteľke.
Súdna prax, ako aj legislatíva, explicitne ani implicitne neustanovuje, resp. neupravuje, že osobe,
ktorá sa postará o pohreb poručiteľa, má byť priznaný dedičský nárok. Bežná súdna prax, aplikujúca

platné a účinné právne normy, pravidelne pojednáva a rozhoduje o vydaní nepatrného majetku osobám
obstarávajúcim pohreb po poručiteľovi, pričom zároveň týmto osobám, nevzniká dedičský nárok, resp.
im súd nepriznáva status dediča. Tvrdené absurdum zo strany žalobkyne o tom, že jej patrí dedičský
nárok za to, že jej matka obstarala pohreb po poručiteľke a chodievala ju navštevovať do sociálneho
zariadenia, v prvom rade nemá oporu v príslušných a v tom čase účinných a platných právnych
predpisoch, ale takisto nemá oporu a ani opodstatnenie v judikatúre súdov SR. V prípade, ak by

konajúci súd žalobe vyhovel, bolo by takéto rozhodnutie nielen v rozpore so zákonom, ale znamenalo
by aj nebezpečný precedens pre ďalšie dedičské konania, kde by vznikal priestor pre špekulatívne
zámery a konania rôznych osôb, a to predovšetkým za účelom obohatenia sa na úkor zákonných
dedičov. V zmysle Občianskeho zákonníka sú jasne stanovené kritéria spôsobilosti dedičov (§ 473, §
474, § 475, §475a) a žalobkyňa nespĺňa žiadne z nich. Žalobkyňa a ani jej príbuzný, resp. jej matka,

nebola osobou spolužijúcou s poručiteľkou po dobu aspoň jedného roka v spoločnej domácnosti pred
smrťou poručiteľky. Žalobkyňa a ani jej príbuzný, resp. jej matka, nebola osobou starajúcou sa o
spoločnú domácnosť s poručiteľkou. Žalobkyňa a ani jej príbuzný, resp. jej matka, nebola odkázaná na
výživu poručiteľa. Z dikcie zákona je potrebné najmä posúdiť kumulatívnosť skutočností/podmienok pri
spolužijúcich osobách, ktoré by im priznávali dedičský nárok. V prvom rade musí byť splnená podmienka

spolužitia v spoločnej domácnosti po dobu najmenej jedného roku pred smrťou poručiteľa a v rade
druhom musí byť kumulatívne s podmienkou v rade prvom splnená podmienka starania sa o spoločnú
domácnosť alebo byť odkázaný výživou na poručiteľa. Z tvrdenia žalobkyne, ako aj z predložených
dôkazov, nie je možné posudzovať kumulatívnosť uvedených podmienok pre nárokovateľnosť dedičstva
spolužijúcich osôb, pretože nebola naplnená podmienka statusu žalobkyne, resp. jej matky ako osoby

spolužijúcej v spoločnej domácnosti s poručiteľkou. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení stavia do role
zákonodarcu a orgánu výkladu a aplikácie práva keď tvrdí, okrem iného, že nevidí dôvod, aby majetok
patriaci poručiteľke bol vydaný štátu a toto tvrdenie podkladá fádnym subjektívnym výkladom účelu
zákonodarcu o tvorbe dedičských skupín. Štát sa zákonným spôsobom legitimoval ako právny nástupca
po poručiteľke na základe zákonného inštitútu odúmrte. Tento inštitút slúži najmä na usporiadanie

vzťahov po zosnulom a vyrovnanie všetkých pohľadávok s tým spojených a má v spoločnosti svoje
opodstatnenie. Namietanie tvrdenia Okresného úradu Žilina žalobkyňou o tom, že žalobkyňa dostatočne
preukázala svoj dedičský nárok a tento opakovane preukazuje vo svojom vyjadrení, opätovne naráža na
rozpor s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o dedičských skupinách, tieto tvrdenia nemajú oporu
v zákone a nemôžu spôsobiť žiadne nové usporiadanie v dedičských vzťahoch po poručiteľke. Na

vznik alebo zabezpečenie dedičského práva po poručiteľovi definuje právny poriadok SR skutočnosti
spôsobujúce status dediča. Dedičom sa nemôže stať niekto len na základe toho, že to tvrdí, ale musí
spĺňať určité zákonom stanovené podmienky/vlastnosti, ktoré sú buď dedičné, t. j. vznikajú narodením,
alebo vznik dedičského statusu sa viaže na vznik zákonom definovaného vzťahu (spolužijúca osoba,
závet, odúmrť). Okresný úrad Žilina, na margo konštatovania žalobkyne o tom, aké má byť rozhodnutie

súdu, uvádza že v prvom rade rozhodnutie súdu musí byť v súlade so zákonom, čo znamená predpoklad
jehospravodlivosti.Mieraspravodlivostisaudávapredovšetkýmsúladomsplatnýmiaúčinnýmizákonmi
a nie zo subjektívneho výkladu majúceho oporu v prirodzenom práve. Okresný úrad Žilina aj v tomto aj
v predošlom vyjadrení zo dňa 13. 11. 2023, jasne preukázal, že žalobkyňa nespĺňa zákonom stanovené
požiadavky na to, aby si uplatnila dedičský nárok po poručiteľke a zároveň preukázal, že žalobkyňa

žiadnym spôsobom neuniesla dôkazné bremeno a svoju žalobu opiera len o nepodložené tvrdenia a
dôkazy, ktoré nemajú oporu v právnej úprave a preto aj ich preukazovanie a prípadný výkon navrhnutých
dôkazov je irelevantný.

6. Súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie 25.07.2025, na ktorom vec prejednal a rozhodol za účasti

žalobkyne, právnej zástupkyne žalobkyne a zástupcu žalovanej. Právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala
na svojich písomných vyjadreniach rovnako tak zástupca žalovanej.7. Súd vykonal na pojednávaní výsluch žalobkyne, ktorá sama a na otázky uviedla, že v prvom rade ide
o to, aby sa dali tieto pozemky dokopy, tieto sa stále užívajú a nedá sa to iným spôsobom vyporiadať.
Poručiteľka A. G., ktorá zomrela v roku 1968 bola jej otca mamy, teda jej starej mamy sesternica. Takže

poručiteľka A. G., ktorá zomrel v 1992 bývala so svojim bratom J. G. a s jeho ženou a dvoma sestrami
v spoločnej domácnosti. Bývala tam aj jej stará mama, kým bola slobodná a bývala tam aj s otcom. Keď
zomrela A. G. v 1968, tak sa J. G. aj s A. G., ktorá zomrela v 1992 rozhodli, že idú odtiaľ odísť, pretože
ich tam bolo veľa. J. G. so svojou sestrou A. G., ktorá zomrela v roku 1992 odišli následne do B., tam bol
taký penzión, nevie presne v ktorom roku. Keď ten zrušili, odišli do K. K., nepamätá si tiež kedy presne,

ale on tam bol asi 8 rokov a A. G., ktorá zomrela v roku 1992 tam zostala dlhšie. S mamou chodievali
za nimi celý čas ako tam bývali od detstva ako sa dalo, niekedy častejšie, niekedy menej, niekedy ich
brali aj k nim aj na týždeň, do B., ona ju aj opatrovala, keď bola dieťa, učila ju aj vyšívať. A. G., ktorá
zomrela v roku 1992, bola trpasličieho vzrastu, čiže mala problém s chôdzou, zle chodila, ale čo sa týka
hlavy, teda zdravia tohto bola v poriadku. Tieto problémy s chôdzou mala od detstva, chodila, nebola
imobilná, až tesne pred smrťou asi rok, pred smrťou už iba ležala a vozili ju. v roku 1991 až do jej smrti,

v akom stave ju chodili predovšetkým navštevovať, pretože už ju nebolo možné odtiaľ vziať, musela byť
pod stálym lekárskym dohľadom, poznávala ich, ale už len ležala, hlavne ju chodili pozrieť na návštevu.
Spoločnú domácnosť by sa už zdieľať nedalo, nakoľko jej mama by musela zostať doma, aby ju mohli
doopatrovať, vtedy zomrel aj otec, čiže ona bola samoživiteľka rodiny. Žalobkyňa vtedy mala 25 rokov,
ešte mala 2 mladších bratov. Nevie presne povedať po akú dobu bola p. A. G. v zariadení, nakoľko

ona tam chodievala už ako dieťa a ona bola vlastne tam celú dobu. Myslí si, že určite to bolo okolo
10 rokov, možno aj viac, ale nevie presne. Náklady na ubytovanie v tomto zariadení si náklady hradili
sami, časť to bolo zo štátu, ona mala aj svoj príjem a niečo aj predali – nejaký pozemok, oni vlastne
hradili trovy spojené s pohrebom, náklady na pohreb. Na ubytovanie neprispievali, ale vždy keď tam
išli, tak niečo doniesli. V tom roku 1991 jej matka sa presťahovala so svojou mamou, čiže jej starou

mamou do B., dedka zabili, čiže iba oni dve bývali u p. L. v dome v jednej izbe. Jej otec býval s G., čo
sú opísaní v žalobe tiež v B. predtým ako si zobral moju mamu. Potom ako sa jej mama a otec zobrali,
bývali u krstného otca jej otca, kým nepostavili dom, a potom sa presťahovali do domu, to mohlo byť
v roku 1968, od toho roku bývali v tom dome aj jej mama aj ona, čiže v roku 1991, 1992 bývali v tomto
dome. Bývali v tomto dome v roku 1991 piati a tiež ona s mužom a ich troma deťmi. Pani A. G., ktorá

zomrela v 1968, mala sestry, ona poznala 3, nevie, čo sa stalo s týmito sestrami. Jej stará mama M.
I., matka jej otca bola sesternica A. G., ktorá zomrela v roku 1968. S J. G., ktorý bol brat A. G., ktorá
zomrela v 1992 nie je príbuzenský vzťah, on bol manžel A. G., ktorá zomrel a v roku 1968. Na otázku
či žalobkyňa bývala aspoň nejaký čas niekedy v priebehu svojho života s poručiteľkou A. G., zomrelou
v roku 1992, alebo jej matka v spoločnej domácnosti uviedla, že nie. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom

dodatočného dedičského konania užívajú D., tí ich aj užívali, súčasne ich užíva A. G., ktorá dala aj návrh
na dodatočné dedičské konanie. Pani G., ktorá zomrela v roku 1992 im aj spomínala, že mala nejaké
pozemky, jednu dobu aj kosili lúku. Pani A. G., zomrelá v roku 1992 im nijakým spôsobom finančne
neprispievala. Nevie o tom, že by pani A. G., zomrelá v roku 1992, mala v tom čase ešte nejakých
žijúcich príbuzných.

8. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to: Uznesenie č.k.
30D/62/2020 zo dňa 14.03.2023 (č.l. 5-6), rodokmeň (č.l. 7), Čestné vyhlásenie zo dňa 05.12.2021
(č.l. 8), Uznesenie č.k. D 1990/92 zo dňa 11.02.1994 (č.l. 9), LV č. XXXX, k.ú. D. B., vyhotovený dňa
11.01.2024 (č.l. 41-42).

9. Podľa § 474 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ak nededia poručiteľovi
potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po
dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú
domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

Podľa § 475 OZ, ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom
poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v
spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou
na poručiteľa.
Podľa § 115 OZ, domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady

na svoje potreby.
Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok ( ďalej len „CMP), ak
rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po
márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, abyurčenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia
ako jeden mesiac.
Podľa§137písm.d)zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadokäďalejlen„CSP“),žaloboumožno

požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
10. Vyššie uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka súd aplikoval na zistený skutkový stav a
dospel k záveru, že predmetná žaloba nebola dôvodná. Žalobe preto nevyhovel a v plnom rozsahu ju
zamietol.

11. Konanie o dedičstve má mimosporový charakter a neumožňuje riešiť sporné otázky skutkového
charakteru. Vzhľadom k tomu, ak dôjde k sporu v skutkových otázkach Civilný mimosporový poriadok
ukladásúdupovinnosťpokúsiťsaoodstráneniespornostizmierom.Pokiaľuvedenýpostupjeneúspešný
súd odkáže účastníka, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej
skutočnosti uplatnil žalobou. Súd žalobný návrh považoval za procesne prípustný s poukazom na ust.
§ 137 písm. d) CSP a ust. § 194 CMP a ďalej o takomto návrhu konal.

12. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že v dedičskom konaní vedenom po neb. poručiteľke A. G.,
zomrelej dňa 16.10.1968 bola žalobkyňa uznesením, č. k. 30D/62/2020 zo dňa 14.03.2023 odkázaná
na podanie predmetnej žaloby o určenie, že je dedičkou po neb. poručiteľke. Z uznesenia je zrejmé,
že poručiteľka A. G., H. I. nar. XX.XX.XXXX, zomrela dňa XX.XX.XXXX, zomrela ako vydatá, bezdetná,

bez zanechania závetu, jej jediným dedičom zo zákona v II. dedičskej skupine bol jej manžel J.
G., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX v K. K. a na základe č. D 302/75 Štátneho notárstva v Martine
dedičské konanie po ňom bolo ukončené Rozhodnutím dňa 21.03.1975, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 21.03.1975, pričom dedičstvo po ňom pripadlo Štátu Slovenská republika ako odúmrť, nakoľko
nezanechal žiadnych dedičov. Pôvodné dedičské konanie po poručiteľke sa viedlo na Štátnom notárstve

vŽilinepodč.D1274/68,ktorébolozastavenéprenemajetnosť.Poporučiteľkesaužviedloajdodatočné
dedičské konanie na Štátnom notárstve v Žiline pod č. D 768/75, ktorým dedičstvo pripadlo Štátu
Slovenská republika ako odúmrť, nakoľko poručiteľa dedičov zo zákona ani zo závetu nezanechala.
Tieto skutočnosti neboli v konaní sporné.

13. Žalobkyňa odvodzuje svoje dedičského právo po poručiteľke ako nástupnícke vzhľadom na
skutočnosť, že dedičom po poručiteľke A. G., H. I., zomrelej dňa 16.10.1968 je jej manžel J. G., ktorý
zomrel dňa XX.XX.XXXX a po ňom je jedinou dedičkou jeho sestra A. G., H. G., zomrelá dňa 16.05.1992.
Skutočnosť, že J. G. mal sestru, a to A. G., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX vyplýva len z tvrdenia
žalobkyne, táto skutočnosť nebola preukázaná žiadnymi dokladmi. Túto skutočnosť však žalovaná

nerozporovala.

14. Ako vyplýva z ust. § 473 až 475a OZ zákonná úprava rozdeľuje dedičov do štyroch dedičských
skupín. Dôvodom dedenia zo zákona v zmysle označených dedičských skupín nemusí byť vždy len
príbuzenský vzťah (dieťa, rodič a súrodenec) alebo manželský vzťah. V zmysle ust. § 474 a § 475 môžu

dediť v druhej a tretej dedičskej skupine aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku
pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo
boli odkázaní výživou na poručiteľa, pričom príbuzenský vzťah medzi poručiteľom a takýmto dedičom
sa nevyžaduje.

15. Predmetom konania bolo riešenie spornej skutkovej otázky, či žalobkyňa spĺňa zákonné podmienky
ma to, aby mohla byť zaradená do III. dedičskej skupiny, a to: a) spolužitie s poručiteľom v spoločne
domácnosti, b) existencia minimálnej dĺžky spolužitia v spoločnej domácnosti, t.j. aspoň 1 rok pred
smrťou poručiteľa a c) buď starostlivosť o domácnosť alebo odkázanosť na výživu poručiteľa.

16. Priznanie dedičských nárokov žalobkyne bolo podmienené splnením základnej zákonnej podmienky
vtom,žežalobkyňabolaspolužijúcouosobousneb.A.G.,H.G.,zomreloudňa16.05.1992,ktorávrámci
nástupníctva mala byť dedičkou po svojom bratovi J. G., ktorý bol dedičom po poručiteľke, a to ako jej
manžel, a to po zákonom predpokladaný čas, pričom spoločná domácnosť musí existovať v čase smrti
poručiteľa. Rozhodujúcou kategóriou bol pojem spoločná domácnosť, ktorú definuje ust. § 115 OZ ako

takú,ktorú tvoriafyzickéosoby,ktoréspolutrvaležijúaspoločneuhradzujúnákladynasvojepotreby.Na
to aby tieto osoby mohli byť dedičmi v tretej dedičskej skupine musia spĺňať ďalšie zákonom vyžadované
skutočnosti a to, že žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej
domácnosti a z toho dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.Spoločnú domácnosť teda tvoria občania, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje
potreby. Predpokladá sa skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí tak, ako by boli členmi
rodiny, teda ľudí, ktorí nemajú inú domácnosť. Znakom spoločnej domácnosti je jej trvalosť. Čiže ide

o trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých osôb, kde jednotlivý členovia spoločne prispievajú na úhradu
a obstarávanie spoločných potrieb. Osoba, ktorá sa starala o poručiteľa (osamelého a nevládneho),
ale nežila s ním v spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa ust. §474 OZ ( RO NS SR
z 10.11.1971, sp. zn. 1Cz 108/71).

17. Žalobkyňa daný predpoklad trvalosti vyvodzovala z toho, že spolu so svojou matku G. I. pravidelne
dlhé roky navštevovali neb. A. G., zomrelú dňa 16.05.1992, mali k nej citový vzťah a pri návštevách
jej vždy niečo doniesli. Taktiež na základe dedičského konania po nebohej A. G., H. G., zomrelej dňa
16.05.1992, č. D 1990/92 zo dňa 11.02.1994, právoplatného dňa 24.02.1994, to bola práve G. I., ktorej
bol vydaný vklad na vkladnej knižke a hotovosť, ako osobe , ktorá sa postarala o pohreb (č.l. 9).

18. V konaní nebolo sporné, že poručiteľka zomrela dňa XX.XX.XXXX, dedičom po nej bol manžel J. G.,
ktorýzomreldňaXX.XX.XXXX.Nebolorozprávanéanito,žededičkoupoňommalabyťjehosestraA.G.,
ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Žalobkyňa v tejto súvislosti deklarovala, že s neb. A. G., ktorá zomrela
dňaXX.XX.XXXXtvorilaspoločnúdomácnosťvširšomzmysle.Kuvádzanémuspolužitiusúdkonštatuje,
že podľa stabilnej judikatúry zákon vyžaduje skutočné (faktické) spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí,

takakobyboličlenmirodiny,ktorínemajúinúdomácnosť.Tentonázorvyjadrilaj NajvyššísúdSlovenskej
republiky v uznesení č. 4Cdo/158/2019 zo dňa 26.02.2020, v ktorom uviedol, že z hľadiska ustanovenia
§ 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojem spolužitia dvoch osôb treba chápať nie vo formálnom,
či absolútnom ponímaní, ale v materiálnom zmysle za predpokladu, že jeho osoby dali najavo, že
chcú žiť spolu, vzájomne si pomáhať a v prípade potreby prispievať na úhradu spoločných potrieb

podľa svojich možností a schopností. Spoločnej domácnosti nebráni ani fakt, aby jej členovia bývali vo
viacerých bytoch avšak aj tu je potrebné aby vytvorili také spoločenstvo, ktoré sa neobmedzovalo len
na „občasné návštevy“ alebo na „príležitostnú pomoc“, ale v skutočnosti predstavovalo ich základnú a
spotrebnú spoločnú domácnosť, v ktorej sa potreby hradili podľa možností a schopností jej členov, či
podľa ich vzájomnej dohody. Z vyjadrení žalobkyne je pritom zrejmé, že neb. A. G., ktorá zomrela dňa

XX.XX.XXXX, žila minimálne 10 rokov pred svojou smrťou v domove dôchodcov v K. K., nikdy nežila
v spoločnom dome alebo byte tak so žalobkyňou a ani s jej matkou, žalobkyňa neprispievala na náklady
spojené s pobytom v domove dôchodcov, a ani zomrelá neprispievala žalobkyni a jej rodine finančne,
a teda spoločnú domácnosť tak ako to má na mysli zákon nikdy netvorili. Neboli teda naplnené ani
ďalšie predpoklady stanovené zákonom. Len samotná skutočnosť, že žalobkyňa nebohú navštevovala,

čo je poďakovania hodne z ľudského hľadiska, však nezakladá dedičské právo. Neexistencia spolužitia
medzi zomrelou A. G. ako nastupujúcou dedičkou po poručiteľke a žalobkyňou v dobe jej smrti spôsobila
dedičskú nespôsobilosť žalobkyne vo vzťahu k poručiteľke, nakoľko žalobkyňa nenaplnila zákonnú
dikciu predpokladanú ustanovením § 475 ods. 1 OZ.

19. Ďalej súd podotýka, že trvalosť a stálosť spolužitia žalobkyne a neb. A. G., ktorá zomrela dňa
XX.XX.XXXX nepreukazuje ani čestné prehlásenia G. I. zo dňa 05.12.2021. Prehlásenia formálne
reprodukujú tvrdenie žalobkyne, pričom preukazujú len skutočnosť o návštevách zomrelej, ktoré v tomto
konaníaninebolisporné.Animatkažalobkyne,ktorejbolaakoosobektorásapostaralaopohrebvydaný
majetok zomrelej, s poručiteľkou nikdy netvorila spoločnú domácnosť. Z tohto dôvodu súd uvedené

prehlásenia nepovažoval za postačujúce pre záver súdu o vedení spoločnej domácnosti.

20. V konaní nebolo spornou okolnosťou, že žalobkyňa navštevovala neb. A. G., ktorá zomrela dňa
XX.XX.XXXX v domove dôchodcov, preto súd považoval za nadbytočné aj vzhľadom na odstup času
vykonanie dôkazu, a to vyžiadanie záznamov o návštevách min. rok pred smrťou A. G., tzn. od

16.05.1991 – 16.05.1992, a koho kontaktovali ako blízku osobu A. G..

21. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehotedo 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

23. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že súd žalobu v plnom rozsahu zamietol, žalovanej vznikol nárok na
náhradu trov. Žalovaná Slovenská republika zastúpená Okresným úradom Žilina si náhradu trov konania
voči žalobkyni nenárokovala, súd potom o trovách rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania voči
žalobkyni nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Žilina.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov.