Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/188/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122207562
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3122207562.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: S. A., nar. XX. O. XXXX, U., C. ulica XXX/XXX,
právne zastúpeného Advokátska kancelária Perhács s.r.o., Jelenec, Jelenec 353, IČO: 51 864 983,
proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova
2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 28C/66/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 19.

júna 2024 sp. zn. 11Co/20/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. tak,

že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu škody 1.600 eur a náhradu nemajetkovej ujmy 10.000
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.600 eur od 03.11.2022 do zaplatenia, do 30
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,78 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého bolo

preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície Trenčín,
ČVS:ORP-1002/1-VYS-TN-2015zodňa06.06.2016boložalobcovivznesenéobvinenieprenedovolené
ozbrojovanie. Sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá. Po podaní obžaloby bol
žalobca v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č. k. 2T/128/2016-209 zo dňa
28.03.2019 oslobodený a odvolanie prokurátora Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 27.08.2019
(poznámka súdu v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie nesprávne uviedol dátum 27.08.2018), č.

k. 2To/64/2019-231 zamietol. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody, ktorú žalovanej doručil dňa 09.08.2022 a žalovaná mu písomne dňa 02.11.2022 oznámila, že
jeho nárok neuspokojí ani čiastočne. Ďalej súd prvej inštancie mal za preukázané, že voči žalobcovi po
vznesení obvinenia pre nedovolené ozbrojovanie bolo vedené i ďalšie trestné stíhanie, a to pre zločin
týrania blízkej a zverenej osoby, vec vedená na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 5T/112/2017, v
ktorom konaní bol žalobca rozsudkom zo dňa 11.08.2021 uznaný za vinného, bol mu uložený trest

odňatia slobody na tri roky s podmienečným odkladom dva roky. Odvolanie žalobcu a prokurátorky proti
tomuto rozsudku bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 2To/101/2021-670 zo dňa 11.10.2022
zamietnuté. Manželstvo žalobcu bolo rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č. k. 31P/246/2015-840 zo
dňa 04.11.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 17CoP/82/2022-960 zo dňa
16.06.2022rozvedené,dieťapochádzajúcezmanželstva,maloletáV.bolazverenámatkeastykžalobcu
s ňou nebol upravený. Uvedený skutkový stav medzi účastníkmi konania nebol sporný.3. Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia žalobcovi
pre nedovolené ozbrojovanie a následným trestným stíhaním došlo u žalobcu ku vzniku škody, za ktorú
žalobca označil náklady na obhajobu v trestnom konaní vo výške 5.488,89 eura a k nemajetkovej ujme,

za ktorú žiadal priznať sumu 80.000 eur.

4. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nezákonným
rozhodnutím v danej veci je uznesenie zo dňa 06.06.2016, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie
pre nedovolené ozbrojovanie, keďže žalobca bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. Ide

o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, v
ktorom prípade za splnenia ďalších podmienok stanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. má poškodený
- žalobca nárok na náhradu škody. Nesporným medzi účastníkmi konania bolo nielen začatie trestného
stíhania pre nedovolené ozbrojovanie a oslobodenie žalobcu súdom, ale i podanie sťažnosti žalobcom
proti tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia a tiež to, že žalobca pred podaním žaloby na súd požiadal
žalovanú o náhradu škody vo výške, ako je uplatnená touto žalobou.

5. Žalovaná v konaní zotrvala na dôvodoch, pre ktoré po predbežnom prerokovaní žiadosti žalobcovi
nepriznala náhradu škody, a to, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním za
nedovolené ozbrojovanie a škodou, keďže bol súčasne stíhaný aj pre zločin týrania blízkej a zverenej
osoby, za ktorý skutok bol aj právoplatne odsúdený, ďalej z dôvodu, že uplatnená skutočná škoda

- náhrada za právne zastúpenie v trestnom konaní žalobcovi nepatrí z dôvodu množstva neúčelne
vykonaných úkonov a zároveň podľa názoru žalovanej, žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody s
poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., pretože žalobca prvýkrát vypovedal až pred
súdom,kedyuviedol,žeskutoknespáchal,pričommožnodôvodnepredpokladať,žeakbybolvypovedal
počas prípravného konania, navrhol svedkov a vysvetlil situáciu, nebolo by došlo k podaniu obžaloby.

6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu skutočnej škody a tiež nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože ujmu žalobcu vzniknutú trestným stíhaním v trvaní viac ako
tri roky nie je možné uspokojiť inak, ako priznaním nielen skutočnej škody, ale i nemajetkovej ujmy, v
tomto prípade ide o dokonanú skutočnosť, ktorej následky nie je možné dodatočne eliminovať, teda

vrátiť späť predošlý stav. Súd sa zaoberal i tým, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote, pretože
premlčacia lehota v súvislosti so šírením COVIDU v presne stanovených dobách podľa príslušných
zákonov neplynula, a teda námietka premlčania vznesená žalovanou v konaní bola nedôvodná. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že už samotný fakt trestného stíhania je veľkou záťažou pre každého
obvineného,zasahujedojehoživotavovšetkýchoblastiach,dojehoctiadobrejpovesti.Vprávnomštáte

musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak týmto konaním zasiahol do práv
jednotlivca, pričom takýmto konaním a zásahom je nepochybne aj prípad žalobcu. Pri odškodňovaní
nemajetkovej ujmy súd prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život, na prostredie, v ktorom
žije a pracuje, na okolnosti, za ktorých došlo k ujme, na závažnosť následkov v súkromnom, pracovnom
a spoločenskom živote poškodeného, pričom vychádzal nielen z výpovede poškodeného, ale aj z

výpovedí svedkov vypočutých na pojednávaní pred súdom, z ktorých mal za preukázané, že následkom
trestného stíhania žalobcu sa vytvoril o ňom negatívny obraz v spoločnosti, došlo k zníženiu jeho
dôstojnosti a vážnosti. Trestné konanie, ktoré sa posudzuje ako celok, vo vzťahu k žalovanému trvalo
1177 dní, a to od 06.06.2016 do 27.08.2019, a teda negatívne zásahy trestného stíhania žalobcu
pre nedovolené ozbrojovanie sa prejavovali v jeho živote dlhšie časové obdobie. Súd zároveň zobral

do úvahy, že k zhoršeniu jeho povesti a postavenia v spoločnosti došlo následne i v súvislosti s
ďalším trestným stíhaním žalobcu (pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby) a tiež v súvislosti s
konaním o rozvod jeho manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z
manželstva.Súdprvejinštanciepoukázalnajmänaskutočnosť,žezvýpovedísvedkovbolopreukázané,
že žalobca bol vnímaný v spoločnosti ako „pištoľník", že zhoršenie jeho povesti sa odzrkadlilo aj na

jeho obchodných vzťahoch s odberateľmi pri podnikateľskej činnosti. Po vyhodnotení dokazovania
súd dospel k záveru, že žalobca preukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a
nezákonným rozhodnutím, keď nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia žalobcovi pre nelegálne
ozbrojovanie malo za následok negatívny dopad na jeho osobný, rodinný a pracovný život. Vzhľadom
ku konkrétnym okolnostiam prípadu však súd uplatnenú nemajetkovú ujmu vo výške 80.000 eur

považoval za neprimeranú, pričom ako primeranú náhradu ku konkrétnym okolnostiam v danej veci
určil nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur, ktorá suma podľa jeho názoru kompenzuje následky
nezákonného trestného stíhania žalobcu, ktoré trvalo 3 roky, 2 mesiace a 3 týždne, pričom žalobca
nebol stíhaný väzobne. Uvedená suma sa pritom nevymyká ani z bežnej rozhodovacej praxe súdov vobdobných veciach, na ktoré poukázal. Námietku žalovanej, že s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zák.
č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nárok nevznikol, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko u žalobcu nedošlo
k uloženiu trestu, ochranného opatrenia, ani k jeho väzbe. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo zistené,

že by si žalobca privodil vznesenie obvinenia.

7. Pri rozhodovaní o náhrade škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby v trestnom konaní súd prvej
inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na to, že ide o trovy obhajoby v trestnom konaní vedenom
na základe nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi pre nedovolené ozbrojovanie,

je tým jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá
vznikla žalobcovi zaplatením trov obhajoby v tomto konaní. Súd prvej inštancie sa venoval aj námietke
žalovanej, že ide o neúčelné trovy pri jednotlivých úkonoch, ktoré boli účtované 2-krát, keďže žalobca
mal v trestnom konaní dvoch obhajcov a dospel k záveru, že trovy konania z dôvodu zastupovania
žalobcu dvoma obhajcami v trestnom konaní, nemožno hodnotiť ako neúčelné, pretože je to právo
obžalovaného dať sa zastupovať dvomi právnymi zástupcami. Účelnosť jednotlivých úkonov súd vždy

posudzuje pri preskúmavaní a priznávaní odmeny obhajcom za jednotlivé úkony, pričom sa zároveň
vyjadril aj k jednotlivým úkonom právneho zastúpenia žalobcu, ktoré vykonali obaja advokáti v trestnom
konaní a k oprávnenej výške trov, avšak z dôvodu, že žalobca predložil dôkaz len o zaplatení sumy 1.600
eur JUDr. Darine Kučerovej titulom zálohy za právne zastúpenie, súd priznal žalobcovi titulom skutočnej
škody len uvedenú sumu 1.600 eur, keďže len v tomto rozsahu došlo k zníženiu majetku poškodeného,

a teda ku skutočnej škode. Vo zvyšnej časti nárok na náhradu škody zamietol.

8. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi prisúdenú sumu s úrokom z omeškania podľa
§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. od 03.11.2022 (t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia
žalovanej, že žalobcu mimosúdne neodškodní), vo výške 5 % v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z. z.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, keď vychádzal z toho, že v časti o
zaplatenie nemajetkovej ujmy mal žalobca plný úspech, keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu, a
v časti skutočnej škody mal žalobca úspech len čiastočný. Úspech žalobcu bol potom v rozsahu 74,89

% a neúspech v rozsahu 25,11 %, čo v konečnom výsledku znamená, že mu patrí náhrada trov konania
v rozsahu 49,78 %.

10. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca odvolanie a to proti výroku, ktorým bola žaloba
zamietnutá a proti výroku o trovách konania. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd")

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

11. Odvolací súd uviedol, že predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na odškodnenie podľa
Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, pričom žalobca žiada od žalovanej nielen skutočnú škodu vzniknutú zaplatením za
obhajobu v trestnom konaní, ale i zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 80.000 eur, všetko s úrokom
z omeškania vo výške 5 %.

12. Súd prvej inštancie žalovanú zaviazal žalobcovi zaplatiť náhradu škody vo výške 1.600,- eur a

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
11.600 eur od 03.11.2022 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže
odvolaním strán sporu nebol rozsudok napadnutý v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby o náhradu
škody nad sumu 1.600 eur s prísl., v tejto časti ostal rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

13. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobcovi bolo uznesením
vyšetrovateľa ORPZ, odbor kriminálnej polície Trenčín číslo ORP-1002/1-VYS-TN-2015 zo dňa
06.06.2016 vznesené obvinenie pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania, sťažnosť žalobcu voči
tomuto uzneseniu bola dozorujúcim prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná. Po podaní obžaloby

Okresný súd Trenčín žalobcu rozsudkom zo dňa 28.03.2019 pod sp. zn. 2T 128/2016 spod obžaloby
oslobodil, nakoľko nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bol stíhaný, stal. Odvolanie prokurátora
proti tomuto rozsudku Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 27.08.2019 pod sp. zn. 2To 64/2019
zamietol. Žalobca si žiadosťou o predbežné prerokovanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003Z. z. uplatnil u žalovanej škodu vo výške 5.488,89 eura za obhajobu v trestnom konaní a náhradu
nemajetkovej ujmy 80.000 eur, pričom za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia zo dňa 06.06.2016. Žalovaná po predbežnom prerokovaní jeho nároku mu listom

doručeným dňa 02.11.2022 oznámila, že jeho nárok neuspokojí ani čiastočne.

14. Súd prvej inštancie správne nárok žalobcu posudzoval podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dospel k
správnemu záveru, že žalovaná je zodpovedná voči žalobcovi ako poškodenému za škodu, ktorá mu
vznikla v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia (§ 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.),

ktorým je uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície,
ČVS:ORP-1002/1-VYS-TN-2015 zo dňa 06.06.2016, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu za
zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Obvinenie bolo žalobcovi vznesené
na tom základe, že dňa 16.12.2015 vyšetrovateľ OKP OR PZ v Trenčíne pod ČVS:ORP-1002/1-
VYS-TN-2015 začal trestné stíhanie pre uvedený zločin dobrovoľným vydaním veci O. A., v tom
čase manželkou žalobcu, ktorá zbraň našla v nehnuteľnosti, ktorú vlastnila spolu so žalobcom, v jej

kancelárskych priestoroch, ktoré užívala spoločnosť TEMPO móda plus s.r.o., ktorej konateľom bol
žalobca. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, trestné konanie je potrebné posudzovať ako celok,
teda už od prípravného konania, avšak nezákonným rozhodnutím v danej veci je až uznesenie o
vznesení obvinenia žalobcovi a nie začatie trestného stíhania po vydaní zbrane, ako nesprávne namieta
žalovanávodvolaní.Úkonyorgánovčinnýchvtrestnomkonanípredvznesenímobvineniavtrestnejveci,

tvoria podklad pre rozhodnutie, či dôjde ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, ako v danom prípade
došlo ku vzneseniu obvinenia žalobcovi. Až toto rozhodnutie môže byť nezákonným rozhodnutím, na
základektoréhodochádzakuvznikuškody.Žalobcasplnilpodmienkystanovenév§6zák.č.514/2003Z.
z. na vznik práva na náhradu škody, keďže v následnom trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený
rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č. k. 2T/218/2016-209 zo dňa 28.03.2019 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 2To/64/2019-23 zo dňa 27.08.2019 a tiež v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného
zákona podal proti nezákonnému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Z dôvodu oslobodenia
žalobcu spod obžaloby je v zmysle už konštantnej judikatúry ustálené, že trestné stíhanie takéhoto
obžalovaného bolo nezákonné a má preto ako poškodený po splnení ďalších zákonom stanovených
podmienok právo na náhradu škody.

15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. Podľa súdnej judikatúry zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe),

bola odčinená. Judikatúra súdov systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom

opodstatnenosti trestného stíhania je jeho neskorší výsledok (4 Cdo /183/2009).

16. Ďalej dôvodil, že proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, podali
odvolanie obe strany sporu, keď žalobcovi sa priznaná suma 10.000 eur javí ako neprimerane nízka
a neodškodňujúca nemajetkovú ujmu, nespravodlivá vzhľadom k dĺžke trestného stíhania žalobcu a

tiež k následkom v jeho živote. Žalovaná zase zastáva názor, že žalobcovi nepatrí žiadna náhrada
nemajetkovej ujmy, nakoľko súd nesprávne právne posúdil kauzalitu medzi skutkovými okolnosťami,
ktoré sa zbiehali v osobnej sfére žalobcu a trestným stíhaním žalobcu za nedovolené ozbrojovanie,
nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, čím nesprávne zistil skutkový stav a to aj v dôsledku
procesných pochybení súdu pri vykonávaní dokazovania, tiež namietala nedostatočné odôvodnenie

rozsudku a tým jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd po oboznámení sa nielen s obsahom spisu
a s pripojenými spismi, ale aj so zvukovou nahrávkou z pojednávaní, dospel k záveru, že námietky
odvolateľov sú nedôvodné.

17. K rozhodnutiu súdu o priznaní nemajetkovej ujmy a k jej výške bolo potrebné uviesť, že táto vychádza

zo skutkových okolností v konkrétnej veci, ktoré majú dopad na život poškodeného v jeho jednotlivých
sférach. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu a jej zmyslom
je zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti,
najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Vychádzajúc zo súdnej praxe zazávažnú ujmu je možno považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu práva, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu
značnú, a kedy rozhodujúcim je objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Inak povedané, je potrebné zvážiť, či vzhľadom ku
konkrétnym okolnostiam prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť byť dotknutá v
zložkách tvoriacich v ich súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je ujmou morálnou.
Ide teda o zásah a ujmu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej integrity poškodenej
osoby, predovšetkým jej dôstojnosti, cti, dobrej povesti. Ak ktorákoľvek z týchto zložiek je negatívne

dotknutá, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej (morálnej) ujmy došlo. Intenzita
zásahu do týchto hodnôt priamo ovplyvňuje výšku poskytnutého zadosťučinenia. V prejednávanej veci
je nesporné, že na život žalobcu mali dopad okrem nezákonného trestného stíhania pre trestný čin
nedovoleného ozbrojovania aj ďalšie skutočnosti, a to neusporiadaný rodinný život a ďalšie trestné
stíhanie, za ktoré bol žalobca aj odsúdený. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že tieto
skutočnosti súd prvej inštancie náležite pri rozhodovaní zohľadnil, v úvahe o výške nemajetkovej ujmy

sa s nimi riadne vysporiadal.

18. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že súd nesprávne posúdil podmienky príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou žalobcu, je potrebné uviesť, že zo svedeckých
výpovedí bolo preukázané, že povesť žalobcu sa po začatí trestného stíhania pre nedovolené

ozbrojovanie podstatne zhoršila, v mieste bydliska ho označujú za ,,pištoľníka". Takéto hanlivé
označenie logicky nesúvisí s neusporiadaným rodinným životom žalobcu, ktoré viedlo do začatia
jeho ďalšieho trestného stíhania, ale súvisí so zbraňou a so začatím trestného stíhania žalobcu pre
nedovolené ozbrojovanie. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy správne zohľadnil
aj dĺžku trestného stíhania žalobcu, ktorá presahovala 3 roky, pričom aj podľa názoru odvolacieho súdu,

z dôvodu takto dlho trvajúceho nezákonného trestného stíhania žalobcu iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie
vzniknutej ujmy. Odškodnenie vo výške 10.000 eur, čo predstavuje 3.000 eur za každý rok nezákonného
trestného stíhania a tisíc eur za necelé ďalšie 3 mesiace, je i podľa názoru odvolacieho súdu primeraná
suma, keďže povesť žalobcu, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, bola vážne narušená. Súd prvej

inštancie zároveň správne zohľadnil aj to, že pokiaľ sa týka jeho rodinného života či vzťahu s maloletou
dcérou, pochádzajúcou z manželstva, v týchto sférach osobného života žalobcu nezákonné trestné
stíhanie nezohralo podstatnú úlohu a preto výška nemajetkovej ujmy 80.000 eur, uplatňovaná žalobcom,
bola nedôvodná. Z výsluchu svedkov či z ostatných dôkazov nebolo preukázané, že na zhoršení
života žalobcu v týchto oblastiach sa podieľalo výlučne nezákonné trestné stíhanie, práve naopak,

z pripojených súdnych spisov o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z
manželstva žalobcu, ako aj z rozhodnutia o právoplatnom odsúdení žalobcu za trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby, bolo preukázané, že k narušeniu osobného života žalobcu došlo čiastočne ešte
pred začatím trestného stíhania pre nedovolené ozbrojovanie a následne z dôvodov neusporiadaného
rodinného života sa zhoršenie osobného života žalobcu ešte prehlbovalo.

19. Pokiaľ strany sporu zhodne namietali nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd sa s ich názorom nestotožnil, nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil
s poukazom na zistený skutkový stav, dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v ich vzájomných
súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a uviedol svoje

právne posúdenie veci s poukazom na príslušné ustanovenia zákona, podľa ktorého vo veci rozhodol. Je
pravdou,žeodôvodňovaniesúdnychrozhodnutíjesúčasťouprávanaspravodlivýsúdnyprocesvzmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v
situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené uplatnenému
nároku, či obrannej argumentácii, prípadne rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných

rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, je potrebné považovať takéto
rozhodnutie za nepreskúmateľné. Tiež pokiaľ strany sporu namietali nesprávne hodnotenie dôkazov,
to by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v

konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor. Takéto pochybenie odvolací súd vo veci nezistil a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal doúvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané a vyšli počas konania najavo.

20. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci použil správny právny predpis, jeho ustanovenia správne
vyložil a správne ho aplikoval na daný skutkový stav. Pokiaľ strany sporu poukazujú na odlišné obdobné
súdne rozhodnutia na podporu svojej argumentácie, je potrebné uviesť, že súd posudzuje každú vec
jednotlivo, podľa konkrétnych skutkových okolností a preto každá vec je jedinečná a nedá sa presne
rozhodnúť ako v obdobnom prípade. Odvolací súd nezistil, že výška priznanej nemajetkovej ujmy

by sa vymykala priznávanej výške odškodnenia v obdobných prípadoch a že by súd prvej inštancie
nerešpektoval ustálenú súdnu prax. Priznaná nemajetková ujma 10.000 eur vzhľadom k závažnosti
obvinenia žalobcu a k dĺžke nezákonného trestného stíhania žalobcu, je i podľa názoru odvolacieho
súdu primeraná k následkom na povesti žalobcu, na jeho pracovnom živote ako podnikateľa.

21. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

častiach ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol o úroku z omeškania
i o trovách konania podľa zásady úspechu strán v konaní. Súd prvej inštancie správne vychádzal z
ustálenej súdnej praxe, že pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy, má žalobca vo veci plný úspech, ak mu
súd nemajetkovú ujmu prizná a nie je podstatná výška uplatňovanej a súdom priznanej sumy, nakoľko
táto závisí od úvahy súdu. Pokiaľ sa však týka uplatnenej náhrady skutočnej škody, v tejto časti výška

plnenia nezávisí od úvahy súdu, ale od toho, či žalobca preukáže vznik škody a jej výšku. Súd prvej
inštancie správne pri rozhodovaní o priznanej výške trov konania zohľadnil neúspech žalobcu v nároku
na zaplatenie skutočnej škody a priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov v rozsahu 49,78%, čo
predstavuje rozdiel medzi úspechom a neúspechom žalobcu v konaní.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mali v
odvolacom konaní čiastočný úspech, a to v rozsahu odvolania podaného druhou stranou sporu.

23.Protitomutorozsudkupodalžalobcadovolanie.Dovolaniepodalzdôvodovpodľa§420písm.f)CSP.

24. Súd prvej inštancie v predmetnej veci voľnou úvahou priznal za 1177 dní trvania trestného stíhania
10.000 eur, bez akéhokoľvek výpočtu, resp. vzorca. Žalobca namietal, že v tejto rozhodujúcej časti
rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne odôvodnenie, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť a
arbitrárnosť. Žalobca ďalej argumentoval, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie

výpočtu sumy nemajetkovej ujmy a to ani v náznakoch. Súd prvej inštancie výšku priznanej sumy
nemajetkovej ujmy odôvodnil iba odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo 4/2018, sp. zn. 3Cdo/156/2017 a sp. zn. 8Cdo/177/2017, pričom bližšie nerozviedol ani úvahy,
v čom sú tieto rozhodnutia aplikovateľné na prípad žalobcu.

25. Súd prvej inštancie nijako ani okrajovo nevysvetlil, akými úvahami sa riadil a na základe akých
konkrétnych skutočností dospel k záveru, že práve suma 10.000 eur je náhradou, ktorá môže efektívne
zmierniť žalobcovi následky, ktoré mu boli spôsobené nezákonným rozhodnutím žalovanej.

26. Žalobca mal za to, že výška nároku nemajetkovej ujmy bola nesprávne určená aj z hľadiska

využitia komparačnej metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom. Poukázal na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že iný právny predpis nemôže limitovať výšku
náhrady nemajetkovej ujmy (Ill. ÚS 754/2016-42).

27. Žalobca mal za to, že navrhovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 80.000 eur neporušuje

princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na
obohatenie sa žalobcu, ale znamená preňho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite
ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu
žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

28. Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania v plnej výške, žalobca v odvolaní namietal, že súd
prvejinštancietútootázkunesprávneprávneposúdil,čímbolidotknutéviacerézákladnéprávaaslobody
žalobcu. Príčinou tohto kvalitatívneho zlyhania napadnutého rozsudku je prima facie aplikácia striktného
gramatického výkladu. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďžemal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva
iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku."

29. Poukázal v tomto smere na odlišné rozhodnutia krajských súdov, pričom by došlo k porušeniu aj
právnej istoty, zdôraznil, že odvolací súd by mal poznať vlastnú rozhodovaciu činnosť v týchto veciach.

30. Žalobca naďalej mal za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je zodpovedajúca všeobecnej

predstave spravodlivosti, nie je adekvátna a primeraná na osobitosť daného prípadu, ujme, ktorá
žalobcovi vznikla intenzitou a dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej a ani
s poukazom na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
v znení neskorších predpisov.

31. Odvolací súd na podrobné a rozsiahlo rozvedené argumenty a z nich plynúce skutkové a právne

otázky nedal žiadnu odpoveď, hoci ich zodpovedanie bolo pre rozhodnutie vo veci samej určujúce.
Inak povedané, odvolací súd reálne nepreskúmal (právne neposúdil) rozhodujúce otázky predostreté v
žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie a jeho doplnení.

32. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

33. Žalovaná podala k dovolaniu písomné vyjadrenie, stotožnila sa so skutkovým a právnym stavom vo
veci, napadnuté rozhodnutie považovala za dostatočne odôvodnené, dovolanie navrhla zamietnuť.

34. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom
predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho
prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

35. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

36. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

37. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

38. Podľa § 420 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca

alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.39. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.

40. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z

čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo
§ 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

41. Dovolateľ poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené v časti
priznania nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur bez akéhokoľvek výpočtu, resp. vzorca, táto výška
nemajetkovej ujmy bola nesprávne určená z hľadiska komparačnej metódy k iným obdobným prípadom.

Podľa neho výška nemajetkovej ujmy v sume 80.000 eur neporušuje princíp primeranosti a rozsudok
odvolacieho súdu je preto nepreskúmateľný až arbitrárny.

42. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania namietal, že súd prvej inštancie túto nesprávne právne
posúdil, mal za to, že bol plne procesne úspešný, nakoľko výška plnenia (prisúdenej nemajetkovej ujmy

(10.000 eur) závisela od úvahy súdu.

43. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup

súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a
ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ
v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď
rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia

je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

44. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami

vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že
nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

45. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný

súd"), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto v o svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

46. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

47. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací
súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu
môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav.

48. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu dáva relevantnú odpoveď na všetky podstatné otázky. Zistil, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací

súd založil svoje rozhodnutie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé úvahy odvolacieho súdu,
ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Odvolací súd sa
zrozumiteľne a dostatočným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Obsah spisu v
ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol ( bod. 18.), že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti podľa § 387 ods. 2 CSP uviedol zvýrazňujúc body 26.,
27., 29, a 30. ( tu body 17., 18., 19. a 20. ) napadnutého rozhodnutia s prihliadnutím na vykonané
dokazovanie súdom prvej inštancie, je zrejmé ako posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy a dospel k záveru, že výška peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi
vo výške 10.000 eur je primeraná, a to najmä aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie uvedené v bodoch 66., 67., a 68. a zodpovedá zákonným kritériám podľa § 17 ods. 3 a
4 zák. č. 514/2003 Z. z., keď nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry. A to
napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 publikované v ZSP 4/2021: ,,Určenie primeranej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých
individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a

nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V dôsledku toho sa na podklade rozhodnutí
dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť posúdenia takto vysoko
individuálnych okolností odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto
náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu."

49. Súd pri aplikácii ustanovení § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v každom jednotlivom
prípade sám vymedzuje hypotézu právnej normy zo širokého okruhu skutkových okolností jedinečnej,
nezameniteľnej a často tiež neopakovateľnej povahy. Pokiaľ má súd aplikovať právnu normu s relatívneneurčitou hypotézou, je vždy na ňom, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám
vymedzil hypotézu tejto normy zo širokého, spravidla iba málo obmedzeného okruhu okolností.

50. Kritériá, ktoré viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobcovi, boli dostatočným spôsobom
zdôvodnené jednak v rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dôvodmi uvedenými v rozsudku
odvolacieho súdu, ktoré tvoria vzájomnú a prepojenú jednotu, preto postup a rozhodnutie odvolacieho
nemožno považovať za neodôvodnené, keď napokon v bode 27. odvolací súd uviedol, že odškodnenie
vo výške 10.000 eur predstavuje 3.000 eur za každý rok nezákonného trestného stíhania a tisíc

eur za necelé 3 mesiace, je i podľa odvolacieho súdu primeraná suma, keďže povesť žalobcu, ktorý
vykonával podnikateľskú činnosť bola vážne narušená. Zároveň konštatoval, že súd prvej inštancie
zároveň správne zohľadnil aj to, že pokiaľ sa týka jeho rodinného života či vzťahu s maloletou
dcérou, pochádzajúcou z manželstva, v týchto sférach osobného života žalobcu nezákonné trestné
stíhanie nezohralo podstatnú úlohu a preto výška nemajetkovej ujmy 80.000 eur, uplatňovaná žalobcom,
bola nedôvodná. Z výsluchu svedkov či z ostatných dôkazov nebolo preukázané, že na zhoršení

života žalobcu v týchto oblastiach sa podieľalo výlučne nezákonné trestné stíhanie, práve naopak,
z pripojených súdnych spisov o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z
manželstva žalobcu, ako aj z rozhodnutia o právoplatnom odsúdení žalobcu za trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby, bolo preukázané, že k narušeniu osobného života žalobcu došlo čiastočne ešte
pred začatím trestného stíhania pre nedovolené ozbrojovanie a následne z dôvodov neusporiadaného

rodinného života sa zhoršenie osobného života žalobcu ešte prehlbovalo. Preto nie je možné vzhľadom
aj na uvedené konštatovať to, čo tvrdí dovolateľ, že by prípadne chýbal aj ,, akýkoľvek výpočet, resp.
vzorec"vovzťahukvýškenemajetkovejujmy,keďvzásadetakýtoaniniejemožnépredostrieťvzhľadom
aj na v každom jednotlivom prípade individuálne okolnosti prípadu a stanovené zákonné mantinely v
podobe ust. § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorých nepochybne tak ako je uvedené súdy

vychádzali. Odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie riadne zdôvodnili aj záver, prečo nepriznali
nemajetkovú ujmu v žiadanej výške 80.000 eur, preto nie je ani v tomto smere odvolaciemu súdu čo
vytknúť.

51. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v

zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalobca tak neopodstatnene namieta
existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

52. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

53. Dovolateľ v dovolaní v predmetnej veci celkom nie správne poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného

súdu SR sp. un. III. ÚS 754/2016, ktoré sa venovalo aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. v ktorom tento
zákon výslovne neobsahoval právnu úpravu v koherencii na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
( zákonnú limitáciu ) a preto ani odkaz na bod 36. predmetného rozhodnutia ústavného súdu nie je v
danej veci priliehavým, keďže v danej veci išlo o aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z.

Dovolanie vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.

54. K dovolaniu žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd uvádza, že v prvom rade skúmal,
či rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti je rozhodnutím vo veci samej, prípadne konečným
rozhodnutím, keďže iba takáto povaha rozhodnutia umožňuje dovolaciemu súdu preskúmať prípustnosť

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

55. ,,Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak
v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je ajuznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou,
takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania
rozhodnutímkonečným(ktorýmsakonanievtejtootázkenárokukončí,pozn.),atedahomožnovzmysle

už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti
ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí." (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018, in č. 74/2018 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky).

56. Dovolateľ v tomto smere ako je zrejmé z obsahu dovolania (§ 124 CSP) (napr. bod 12) namieta
nesprávne právne posúdenie veci, poukazuje na iné rozhodnutia krajských súdov a ich odlišné právne
posúdenie, podľa ktorých žalobcu je potrebné v danom prípade považovať za plne procesne úspešného
v konaní.

57. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu k náhrade trov konania v bode 31. a 32. viedol,

že ,, Súd prvej inštancie správne vychádzal z ustálenej súdnej praxe, že pokiaľ sa týka nemajetkovej
ujmy, má žalobca vo veci plný úspech, ak mu súd nemajetkovú ujmu prizná a nie je podstatná výška
uplatňovanejasúdom priznanejsumy,nakoľkotátozávisíodúvahysúdu.Pokiaľsavšaktýkauplatnenej
náhrady skutočnej škody, v tejto časti výška plnenia nezávisí od úvahy súdu, ale od toho, či žalobca
preukáže vznik škody a jej výšku. Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o priznanej výške trov

konania zohľadnil neúspech žalobcu v nároku na zaplatenie skutočnej škody a priznal žalobcovi voči
žalovanej náhradu trov v rozsahu 49,78%, čo predstavuje rozdiel medzi úspechom a neúspechom
žalobcu v konaní.
32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mali v

odvolacom konaní čiastočný úspech, a to v rozsahu odvolania podaného druhou stranou sporu."

58. Súd prvej inštancie náhradu trov konania zdôvodnil v bodoch 76. a 77. odôvodnenia podľa ktorých, ,,
Podľa § 255 ods.1, ods.2 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
77. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/339/2021
zo dňa 31.01.2022 podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. Za základ požadovanej výšky nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy sa bude považovať výška prisúdeného plnenia, v konkrétnosti tejto veci suma 10.000
eur, ku ktorej sa pripočíta výška nároku uplatňovaná žalobcom na náhradu škody v sume 5.488,89 eura,

čo je spolu 15.488,89 eura (ako nárokované plnenie - základ pre výpočet pomeru úspechu) a za priznanú
je potrebné vychádzať z prisúdenej sumy 11.600 eur (10.000 eur nemajetková ujma + 1600 eur náhrada
škody), čo znamená úspech žalobcu v rozsahu 74,89 % a neúspech žalobcu vo výške 25,11 % a vo
výsledku čistý úspech žalobcu 49,78 %. Žalobca má teda nárok na náhradu trov konania voči žalovanej
v tomto rozsahu, ktorý jej súd priznal. O výške náhrady trov rozhodne súdny úradník uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 C.s.p."

59. Vzhľadom k tomu, je možné konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu ani v tejto časti netrpí
vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd tiež uvádza, že z argumentácie
dovolateľa z ktorej vyplýva aj spochybňovanie právneho posúdenia, pričom prípustnosť dovolania

podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)
spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Aj z
judikatúry Ústavného súdu vyplýva, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napríklad I. ÚS188/06). Dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421

CSP s poukazom na ust. § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. m) CSP.

60. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,
ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.61. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá CSP).

62. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.