Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 19, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/111/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7921202684
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7921202684.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej
a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcov: 1./ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX C. a 3./ D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX
XX C. proti žalovanej: Nemocnica s poliklinikou Trebišov, a.s., IČO: 36597376, so sídlom Ul. SNP
1079/76, 075 01 Trebišov, zast. JUDr. Mário Keleti, advokát, IČO: 50849891, so sídlom Hlavná 36, 981

01 Hnúšťa, za účasti intervenienta: Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom: Spálená 75/16, Nové
Město, 110 00 Praha 1, IČO: 45272956 konajúca na území SR prostredníctvom organizačnej zložky:
Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04
Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 54 228 573, pr. zast. SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová
3, 040 01 Košice, IČO: 51717395, o ochranu osobnosti, o späťvzatí žaloby, o odvolaní žalobcov v 1. a 2.
rade proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov zo dňa 16.04.2025 č.k. 14C/4/2021-331 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania

II. Žalovanej a intervenientovi p r i z n á v a voči žalobcom v 1. a 3. rade nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej ako „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

uznesením konanie zastavil (I. výrok) a priznal žalovanému a intervenientovi proti žalobcom v 1. a 3.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 144, § 145, § 146 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a v časti trov konania s poukazom na
§ 262 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 CSP. V odôvodnení uviedol, že dňa 22.07.2021 bola súdu doručená

žalobažalobcovv1.až3.rade,ktorousadomáhaliochranyosobnostianáhradytrovkonania.Žalobkyňa
v 2. rade F. D. zomrela dňa XX.XX.XXXX. Podaním zo dňa 31.03.2025 žalobcovia v 1. a 3. rade zobrali
žalobu späť v celom rozsahu a navrhli, aby súd toto konanie zastavil. Zároveň žiadali súd, aby nepriznal
nárok na náhradu trov konania protistrane s uplatnením ust. § 257 CSP, teda s uplatnením dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Vo svojom podaní poukazovali na dôvodnosť podania žaloby na súd, kedy
vychádzali z právoplatného rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Bratislava

sp. zn. ZS 804/00023/2021R zo dňa 21.12.2021 o tom, že žalovaný poskytol otcovi žalobcov G. D.
zdravotnú starostlivosť v rozpore so zákonom, nesprávne, v nedostatočnom rozsahu a v nie potrebnom
čase. Poukázal na to, že žalobcovia odôvodňujú dôvody hodné osobitného zreteľa svojimi osobnými,
majetkovými a inými pomermi, a to že žalobkyňa v 2. rade - už nebohá F. D. zomrela dňa XX.XX.XXXX
a ako manželka nebohého G. D. a životná partnerka bola najviac dotknutá smrťou nebohého a ako
najdôležitejší účastník aktívne legitimovanej strany sa už nedočká rozsudku v predmetnej spornej veci.

Ďalej uviedli, že v predmetnom sporovom konaní proti sebe stoja z hľadiska ekonomického postavenia
dva neporovnateľné procesné spoločenstvá - žalobkyňa v 1. rade ako starobná dôchodkyňa a žalobcav 3. rade, ktorý je robotník a invalidný dôchodca a na strane žalovaných dva ekonomické giganty. Na
záver rezumovali, že smrť G. D. ako každého človeka je objektívne vždy dôvodom hodným osobitného
zreteľa pre každý subjekt práva. Podľa ich názoru žalovaný a intervenient nepocítia žiadnu finančnú

ujmu, pričom žalobcovia na strane druhej ako starobná dôchodkyňa a invalidný dôchodca túto ujmu
určite pocítia. Žalobcovia nepreukázali súdu dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli podkladom
pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania
tým, že využili svoje oprávnenie disponovať so žalobou a žalobu vzali späť. Dôvodil, že na základe
uvedeného preto tvrdenia žalobcov o tom, že žalovaný poskytoval zdravotnú starostlivosť nesprávne,

právne neobstoja, nakoľko ide o hmotnoprávne tvrdenia, ktoré nemožno posudzovať pri rozhodovaní
o zastavení konania pre späťvzatie žaloby, nakoľko by išlo o posudzovanie dôvodnosti uplatneného
nárokuvovecisamejakhmotnoprávnemuposudzovaniunárokuzhľadiskavykonaniadôkazovneprišlo.
Konštatoval, že čo sa týka tvrdení žalobcov o ich zlej finančnej a sociálnej situácii, žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno a nepreukázali dôvodnosť svojich tvrdení doloženými dôkazmi. Dodal, že takisto
nemožno za základ pri rozhodovaní brať do úvahy ani tú skutočnosť, že medzi stranami sporu sú

majetkové rozdiely, nakoľko aj podľa už existujúcej judikatúry ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie
alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Ako žalobca (v pozícií uplatňovania práva)
tak aj žalovaný (v pozícii bránenia práva) má právo zvoliť si advokáta, ktorý ich bude čo najúčinnejšie
zastupovať,vdôsledkučohovznikajústranesporutrovykonania.Nakoľkožalovanýaintervenientžiadali
priznať náhradu trov konania proti žalobcom a žalobcovia súčasne nepreukázali dôvodnosť aplikácie

ust. § 257 CSP, súd nevzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a priznal žalovanému
a intervenientovi nárok na náhradu trov konania proti žalobcom.

3. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. o trovách konania podali žalobcovia v 1. a 3. rade (ďalej
len „odvolatelia alebo žalobcovia“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Domáhali sa, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zrušil a žalovanému a intervenientovi nepriznal náhradu trov konania. Ako
prvý z dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolatelia uviedli, že ust. § 257 CSP je vo vzťahu k ust.
§ 256 ods. 1 CSP teóriou práva definované v procese aplikácie práva ako ekvitálna právna norma

(opak striktnej), ktorá umožňuje konajúcemu súdu v rámci jeho diskrečného práva v sporovom konaní
zohľadňovať ekvitalitu ním posudzovanej právnej veci v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy č. 460/1992
Zb. v tom, že Slovenská republika je materiálnym právnym štátom, kde sa objektívne právo vykladá
a aplikuje v súlade s morálnymi princípmi, čo zakladá, že ak platí čl. 3 ods. 1 Z. č. 160/2015 Z. z.
(CSP) o tom, že každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej

republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava SR“), potom platí, že i ust. § 257 CSP v spojení s ust.
§ 256 ods. 1 CSP je principiálne nevyhnutné aplikovať v spojení s vyššie uvedeným obsahom čl. 1
ods. 1 Ústavy SR. Uvedené je naplnením princípu právnej istoty pre všetky dotknuté subjekty práva
ako základného atribútu materiálneho právneho štátu, ktorým Slovenská republika bezpochyby je.
Zdôraznili, že judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý je „ústami ústavy“, už začiatkom deväťdesiatych

rokov minulého storočia vo svojich nálezoch ustálila čl. 1 ods. 1 Ústavy SR s poukázaním na Nález ÚS
ČSFR PL ÚS 1/92 a Nález ÚS SR č. II. ÚS 560/2001. Poznamenali, že uvedené nálezy sú naplnením
princípu právnej istoty, teda tak, ako to upravuje čl. 1 ods. 2 Ústavy SR pre odvolateľov v zmysle
ochrany legitímnych očakávaní pri aplikácii ust. § 257 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP konajúcim
súdom v spojení so zásadou de similibus idem est iudicandum. Ďalej uviedli, že pri posudzovaní

okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu si práva
na súde a ich postoja v konaní. Podotkli, že napadnuté rozhodnutie na str. 3 bod 12 uzatvára, že
výnimočnosť a ani dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v zákone špecifikované a teda že pri
subsumpcii fakticity a existujúcich rozhodnutí, ktoré sa dotýkajú posudzovaného stavu, je potrebné

vychádzať predovšetkým z majetkových, sociálnych, osobných a iných pomerov a zároveň z konkrétnej
procesnej situácie. S poukazom na vyššie uvedené odvolatelia uviedli, že nespochybňujú, že procesne
svojim späťvzatím návrhu spôsobili zastavenie konania a rovnako nespochybňujú existenciu zásady
úspešnosti v sporovom konaní. Táto zásada však nie je aplikovateľná absolútne, nakoľko ust. § 257 CSP
i judikatúra v súdom napadnutom uznesení zakladá ekvitálnosť a nie striktnosť aplikácie predmetného

ustanovenia vzhľadom na všetky premenné, ktoré je súd prvej inštancie povinný preskúmať. Vo svojej
žiadosti zo dňa 31.03.2025 dôvodili výnimočnosť a dôvody hodné osobitného zreteľa okolnosťami, ktoré
sú plne v kompatibilite s judikátom NS SR sp. zn. 3MCdo/46/2012, uvedenom v bode 13 napadnutého
uznesenia a judikátom KS Žilina sp. zn. 6Co/255/2013, uvedenom v bode 14 napadnutého uznesenia.Odvolateľov viedla k uplatneniu si práva na súde žalobou smrť ich otca G. D., ktorá je podľa ich
názoru objektívne vždy dôvodom hodným osobitného zreteľa pre každý subjekt práva, nikdy a nikým
ju nemožno bagatelizovať, nota bene, ak sa jedná v sporovom konaní iniciovanom odvolateľmi o ich

otca. Poznamenali, že s uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie absolútne nevyporiadal,
odignoroval ju, čím napadnuté rozhodnutie v danej časti považujú za nepreskúmateľné. Namietali, že ich
otcovi počas hospitalizácie bola žalovaným nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť, nesprávne
určená diagnóza a v dôsledku toho nepodaná adekvátna liečbu. Za nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti bola žalovanému v správnom konaní uložená Úradom pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou relutárna pokuta a jeho konanie definované ako správny delikt, o čom svedčí rozhodnutie
sp. zn. 804/00023/2021R zo dňa 21.12.2021. Argumentovali, že v konaní pred všeobecným súdom
platí, že všeobecný súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný
čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a tom, kto ich spáchal.
S uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie absolútne nevyporiadal, odignoroval ju, čím je
napadnuté rozhodnutie v danej časti nepreskúmateľné. Podľa ich názoru je možno za dôvod hodný

osobitného zreteľa rovnako považovať existenciu predmetného právoplatného procesného rozhodnutia
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o tom, že žalovaný poskytol zdravotnú starostlivosť
otcovi žalobcov v rozpore so zákonom, nesprávne, v nedostatočnom rozsahu a nie v potrebnom čase, čo
ich viedlo k podaniu civilnej žaloby na žalovaného. Uviedli, že žalovaný v prebiehajúcom konaní navrhol
vypočuť osoby, ktoré boli v posudzovanom čase zúčastnené na hospitalizácii ich otca vo veci, ktorá už

bola posúdená Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Žalovaného snaha o neprípustnú
procesnú revíziu už raz právomocným a kompetentným správnym orgánom rozhodnutej veci, v ktorej
je všeobecný súd viazaný rozhodnutím správneho orgánu, spôsobuje zbytočné navýšenie trov konania.
S uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie absolútne nevyporiadal, odignoroval ju, čím je
napadnuté rozhodnutie v danej časti nepreskúmateľné. Súdu prvej inštancie predložili List o prehliadke

mŕtveho a štatistické hlásenie o smrti ich otca, kde je ako prvotná príčina uvedená Chronická choroba
obličiek, 5. štádium. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
je vyslovená explicitná konštatácia, že ich otcovi nebola v dostatočnom rozsahu a správne realizovaná
diferenciálna diagnostika akútneho obličkového zlyhania. Majú objektívne vážne podozrenie, že medzi
porušením zákonnej povinnosti žalovaným a smrťou ich otca je príčinná súvislosť, čo považujú za ďalší

dôvod hodný osobitného zreteľa. Opätovne zvýraznili, že to ich viedlo k uplatneniu si ich práv na súde
žalobou a že uvedené okolnosti predstavujú procesne ustálené a judikované závery hmotnoprávneho
charakteru. Odvolatelia vo svojej žiadosti zo dňa 31.3.2025 v zmysle ust. § 257 CSP vychádzajú
z hmotnoprávnych reálií, ktoré sú záväzné pre všetky dotknuté subjekty práva tým, že nadobudli
procesnú formu judikovaného rozhodnutia správneho orgánu a ďalší procesný právny predpis, teda ust.

§ 193 CSP ukladá všeobecnému súdu procesnú povinnosť byť obsahom daného rozhodnutia viazaný.
S uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie vyporiadal nezákonne a nesprávnou subsumpciou
skutkového a právneho stavu veci. Za ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa uvádzajú smrť ich matky,
životnejpartnerkyichnebohéhootca,ktorábolanajdôležitejšímúčastníkomaktívnelegitimovanejstrany,
čo objektívne oslabilo význam satisfakcie, ktorá je požadovaná od žalovaného v danom sporovom

konaní. S uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie absolútne nevyporiadal, odignoroval ju, čím je
napadnuté rozhodnutie v danej časti nepreskúmateľné. Poukázali na bod 18 napadnutého rozhodnutia
v časti ich zlej sociálnej situácie, v ktorej súd prvej inštancie vyslovil, že žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno a nepreukázali dôvodnosť svojich tvrdení doloženými dôkazmi. K tomu dali odvolaciemu súdu
do pozornosti, že nikde vo svojej žiadosti zo dňa 31.3.2025 neuvádzali, že sú v zlej finančnej a sociálnej

situácii. Do pozornosti dali rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/46/2021, ktorý ukladá konajúcemu
súdu brať ohľad na majetkové, osobné a iné pomery strán sporu, resp. v súlade s vyššie uvedeným
Zborníkom, ktorý zakladá, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať
na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania. Namietali odignorovanie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení rozhodnutia zameral

iba na žiadateľov v otázke preukázania ich majetkových pomerov, a nie na všetkých účastníkov konania.
Je notorietou, ktorá sa ex lege v konaní nedokazuje, že v predmetnom sporovom konaní proti sebe stoja
z hľadiska ekonomického postavenia dva neporovnateľné procesné spoločenstvá, pričom poukazujú
na to, že na strane odvolateľov je starobná dôchodkyňa a robotník, invalidný dôchodca, zatiaľ čo na
strane žalovaných je nemocnica, ktorá patrí do súboru finančnej skupiny PENTA a zdravotná poisťovňa

s cezhraničným presahom pôsobnosti. Zvýraznili, že majetkový a zárobkový rozdiel medzi stranami
sporu je notorietou a požadovať dôkaz od odvolateľov na preukázanie danej notoriety je šikanózny
výkon práva contra mores zo strany súdu prvej inštancie, neprípustný v materiálnom právnom štáte.
Podotkli, že súd prvej inštancie v bode 18 napadnutého rozhodnutia vyslovil, že „ust. § 257 CSPneslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami“ a v spojitosti s tým
konštatovali, že súd prvej inštancie sa zaoberal nevyhnutnosťou komparácie majetkových pomerov
sporových strán pri aplikácii § 257 CSP, no zároveň vyslovil, že ak by vyhovel žiadosti žalobcov zo dňa

31.3.2025 a nepriznal žalovanej nemocnici a zdravotnej poisťovni trovy konania, mohlo by to spôsobiť
zmiernenie alebo dokonca odstránenie majetkových rozdielov medzi stranami sporu, na čo však ust. §
257 CSP neslúži. S poukazom na bod 16 napadnutého rozhodnutia uviedli, že Zákon č. 586/2003 Z.
z. neobsahuje žiadne derogačné ustanovenie voči ust. § 257 CSP, ktoré by odôvodňovalo nemožnosť
vyhovieť žiadosti odvolateľov o nepriznanie náhrady trov konania protistrane z dôvodu, že zástupcovia

žalovaného a intervenienta v konaní sú advokáti pôsobiaci podľa uvedeného zákona. Majú za to, že je
preto právne nepreskúmateľné, z akých právnych dôvodov dospel súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí v bode 16 k záveru, že zákon o advokácii č. 586/2003 Z. z. je ipso iure derogačným dôvodom
k ust. 257 CSP, ktoré umožnilo súdu prvej inštancie priznať trovy konania protistrane a nevyhovieť
tým žiadosti odvolateľov zo dňa 31.03.2025. Záverom poznamenali, že súd prvej inštancie v bode 19
napadnutého rozhodnutia vyslovil, že odvolatelia nepreukázali dôvodnosť aplikácie ust. § 257 CSP, čo je

podľa ich názoru ignoráciou všetkých vyššie uvedených argumentácii prednesených odvolateľmi už v ich
žiadosti zo dňa 31.03.2025. Uviedli, že súd prvej inštancie je povinný sa vysporiadať s prezentovanou
argumentáciou tak, aby jeho rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a tým preskúmateľné, čo podľa nich
v napadnutom rozhodnutí absentuje. Právne uzatvorili, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za
nepreskúmateľné.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti ako vecne
správne potvrdil a zároveň, aby žalobcov zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania. Dôvodila, že
už v predchádzajúcom upozornila, že v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 5NCdo/12/2008 z 14.10.2008
sa zavinenie pri trovách konania posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Takého posudzovanie

sa nikdy nedeje z pohľadu hmotného práva, nakoľko by šlo o posudzovanie dôvodnosti uplatneného
nároku vo veci. Z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinili samotní žalobcovia
späťvzatím celého návrhu. K hmotnoprávnemu posudzovaniu nároku z hľadiska vykonania dôkazov vo
veci ani neprišlo, resp. žalobcovia v danom konaní žalobu vzali späť predtým, ako došlo k vykonaniu
dôkazov, ktoré boli stranami sporu navrhnuté. Uviedla, že dôvody, ktoré žalobcovia uvádzajú ako

okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde sú z pohľadu rozhodovania o trovách konania
v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP irelevantné. Má za to, že tak, ako uviedla vyššie, posudzovanie
okolností, ktoré viedli žalobcov k podaniu žaloby je posudzovaním dôvodnosti žaloby, teda dôvodnosti
uplatneného nároku, čím by došlo zo strany sudu k hodnoteniu nároku z pohľadu hmotného práva
k čomu, ale v dôsledku právneho úkonu žalobcov nedošlo. Z uvedeného dôvodu, dôvody uvedené

v odvolaní nazvané, ako okolnosti uplatnenia nároku nemôžu byť dôvodmi odvolania a nie je ani
potrebné sa s nimi vysporiadať, keďže by išlo o hmotnoprávne posudzovanie nároku. Poukazovanie
na okolnosti, ktoré majú charakter hmotnoprávnych aspektov sporu sú pri posudzovaní a rozhodovaní
onáhradetrovkonaniaabsolútnebezpredmetné.Ztýchtodôvodovžalovanápovažujepodanéodvolanie
nedôvodné a takýmito dôvodmi byť ani odôvodnené nemôže. Argumentovala, že použitie ust. § 257

CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy iba v celkom výnimočných prípadoch,
ktoré musia byť aj náležite zdôvodnené. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným
okolnostiam a musí mať vždy celkom výnimočný charakter. Zdôraznila, že uvedené ustanovenie neslúži
na to, aby medzi stranami dochádzalo k zmierňovaniu majetkových rozdielov. Dôvody, na ktoré potom
žalobcovia poukazujú v podanom odvolaní z hľadiska akýchsi majetkových rozdielov sú pre rozhodnutie

irelevantné. Takýmito dôvodmi výnimočného uplatnenia ust. § 257 CSP, by mohli byť v prípade zlej
sociálnej alebo životnej situácie žalobcov a to bez toho, aby sa posudzovali majetkové pomery žalovanej
a intervenienta. Poznamenala, že žalobcovia by teda museli poukázať na výnimočnosť okolností
z hľadiska osobných pomerov, ktoré však v podanom odvolaní a ani v predchádzajúcom konaní
nijako nezdôvodnili, v konkrétnostiach na ne ani nepoukázali a zároveň ich ani dôkazne nepodložili.

Všeobecné konštatovania o predpokladoch v majetkových pomeroch nie sú okolnosťami, ktoré by mohli
privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ide len o všeobecné konštatovania, skôr domnienky
žalobcov, ktoré nijako nepreukázali a ktoré by aj tak nezakladali výnimočnosť použitia ust. § 257
CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Akcentovala, že ust. § 257 CSP nie je možné aplikovať
kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Pomery žalobcov nijako

neodôvodňujú použitie uvedeného ustanovenia, keď minimálne žalobkyňa 1/ tak, ako na to žalovaná
poukázala v predchádzajúcom, je v dobrej sociálnej aj majetkovej situácii, ktorú sa skôr pri svojich
podaniach snažila utajiť. To, že sa žalovaná, ako aj intervenient nechali v konaní zastupovať, je ich
ústavným právom a v tomto smere žalobcovia len nepochopili argumentáciu súdu prvej inštancieohľadne možnosti využiť ústavné právo a nechať sa v súlade s ust. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
zastupovať advokátom. Podotkla, že rovnaké právo v konaní využili aj žalobcovia. Záverom uzavrela,
že napadnuté rozhodnutie je dostatočne zdôvodnené, venovalo pozornosť každej základnej otázke

týkajúcej sa dôvodov rozhodnutia o priznaní trov konania a toto rozhodnutie považuje za správne
a zákonné.

5. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné a
odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť a priznať žalovanému a intervenientovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Je toho názoru, že priznanie nároku na náhradu
trov konania pre žalovaného ako aj intervenienta na strane žalovaného je v plnom rozsahu súladné so
zákonom a so zásadou nároku na náhradu trov konania pre stranu sporu, ktorá bola úspešná v konaní.
Pokiaľ žalobcovia argumentujú tým, že primárne poškodenou v dôsledku úmrtia ich otca bola ich mama,
tak predmetný argument nemá skutkový a právny súvis s tým, že žalobcami od počiatku konania boli aj
terajší žalobcovia 1. a 3. Poznamenal, že úplne iná situácia by bola, ak by žalobcovia 1. a 3. vstúpili do

konania napr. ako žalovaní v dôsledku úmrtia ich matky a uznávali by uplatnený nárok avšak domáhali
by sa nepriznania trov konania voči nim, lebo by sa ocitli ako strany konania v spore „nevinne“. Tu
však žalobcovia od počiatku konania vo veci aktívne vystupovali a domáhali sa peňažného plnenia
voči žalovanému, preto považuje ich argument o úmrtí žalobkyne 2. v tomto kontexte rozhodovania
o náhrade trov bez právneho významu. Do pozornosti odvolacieho súdu dal tvrdenia žalobcov, ktorými

sami poznamenali, že nie sú osobami v hmotnej núdzi a majú finančné prostriedky na úhradu trov
konania. Majetkové pomery žalobcov teda nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie nároku na náhradu
trov konania žalovanému a intervenientovi. Nemožno pritom ani zohľadniť žalobcami tvrdený majetkový
nepomer medzi žalobcami a žalovaným, resp. intervenientom, čo vyplýva aj z rozsudku KS Žilina zo
dňa 29.5.2018, sp. zn. 11Co/265/2017. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcov, že by v konaní preukázali

dôvodnosť nimi uplatneného nároku, resp. že by v konaní bolo preukázané pochybenie žalovaného
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ich otcovi. Zdôraznil, že tieto žalobcami tvrdené skutočnosti
nemajú žiaden vplyv na nárok žalovaného a intervenienta na náhradu trov konania za situácie, kedy sa
žalobcovia sami slobodne rozhodli vziať návrh na začatie konania späť, čím procesne zastavili konanie.
Záverom dal do pozornosti rozsudok KS Banská Bystrica zo dňa 29.3.2018, sp. zn. 17Co/332/2017,

podľa ktorého okolnosti, ktoré sú meritom veci medzi stranami sporu nemôžu byť zároveň považované
za dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania.

6. Uznesenie vo výroku I. odvolaním napadnuté nebolo, a preto v tomto výroku je rozhodnutie súdu prvej
inštancie právoplatne a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa §387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide
o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je

prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a
šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ichnáhrada plnia aj určitú sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.

12. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak bude § 252 CSP rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok
na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto
nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosť
za výsledok sporu. Nemožno pritom nezohľadniť aj okolnosť, že zásada za ručenie za výsledok sporu

má aj nepochybný význam výchovný, a to že zdržiava strany od ľahkomyseľného vedenia sporu.

13. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu.

14. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi

skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a
dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).
Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť

meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné
vykladať komplexne a extenzívne.

15. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z

akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami
sporu a medzi stranami sporu navzájom. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia
žaloby, či už úplného, alebo čiastočného (§ 145 CSP), z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania (§ 161 ods. 1 CSP), z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý
sa nepodarilo odstrániť (§ 161 ods. 3 CSP) a k zastaveniu konania (to legislatívna prax nevylučuje,

najmä v iných ako sporových konaniach) môže dôjsť z dôvodu zákona (teda zastavenie zo zákona bez
potreby rozhodovať súdnym rozhodnutím). Zavinenie môže pritom existovať na strane žalobcu aj na
strane žalovaného.

16. Odvolatelia v odvolaní formálne poukázali na odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h)

CSP. Jednotlivé odvolacie dôvody však nešpecifikovali a odvolacie námietky nepodriadili pod jednotlivé
odvolacie dôvody. V zmysle § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Odvolací
súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené
v lehote pre podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo.

17. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

18. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.19. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že dňa 22.07.2021 bola súdu doručená žaloba
žalobcov, ktorou sa domáhali ochrany osobnosti a náhrady trov konania voči žalovanej. Žalobkyňa v 2.
rade zomrela dňa XX.XX.XXXX. Následne žalobcovia v 1. a 3. rade podaním zo dňa 31.03.2025 zobrali

žalobu v celom rozsahu späť a navrhli, aby súd toto konanie zastavil. Zároveň žiadali, aby súd nepriznal
nárok na náhradu trov konania protistrane s uplatnením § 257 CSP, teda s uplatnením dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.04.2025 konanie zastavil a žalovanému
a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalobcom v 1. a 3.
rade. Odvolací súd úvodom poznamenáva, že žalobcovia v odvolaní svojou právnu argumentáciou

poukazovali na povinnosť súdu prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu si práva na súde a ich
postoja v konaní. Namietali, že dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v zákone špecifikované a je
potrebné vychádzať predovšetkým z majetkových, sociálnych, osobných a iných pomerov a zároveň
z konkrétnej situácie. K tejto námietke žalobcov odvolací súd uvádza, že žalobcovia v prípade uplatnenia
daného zákonného ustanovenia § 257 CSP, boli povinní preukázať súdu jeho dôvodnosť v podobe

predloženia listinných dôkazov preukazujúcich ich majetkové, osobné, zárobkové a iné pomery, ktoré
by zakladali ich zlú finančnú situáciu. Odvolací súd je tiež toho názoru, že žalobcovia toto dôkazné
bremeno neuniesli a nepreukázali súdu dôvody, ktorými by súd mal pristúpiť k uplatneniu § 257 CSP.
Naopak, žalovaná predložila dôkazy – výpisy z LV, ktoré preukazujú, že žalobcovia sú vlastníkmi
niekoľkýchnehnuteľností.Pokiaľžalobcoviavodvolanípoukazovalinarozdielneekonomicképostavenie

žalobcov a žalovaného, k tomuto odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 257 CSP neslúži na
zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR,
I. ÚS 2862/07) a jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a
majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 2Cdo/102/2017).

20. V citovanom ustanovení § 257 CSP je fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky
upravujúce platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam kde zákon nemôže byť natoľko
kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Záver súdu
o tom, že je splnený predpoklad na priznanie práva na náhradu trov konania podľa § 255 CSP,

nevylučuje, aby súd súčasne nedospel k záveru, že sú splnené aj predpoklady na aplikáciu § 257
CSP. A tak napriek úspechu vo veci súd skonštatuje, že niektorému z účastníkov konania vzniklo právo
na náhradu trov konania, lenže sa mu nepriznalo, pretože bolo treba použiť § 257 CSP. K uplatneniu
zmierňovacieho práva súdu môže dôjsť s prihliadnutím najmä na rôzne aspekty konkrétneho prípadu.
Stáva sa tak vtedy, keď súd dôjde k záveru, že povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania

z rozmanitých dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami.

21. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné
osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva

na dnes už ustálenú súdnu prax (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2MCdo/17/2009,
spis. zn. 5Cdo/67/2010, či spis. zn. 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a
tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie
citovaného zákonné ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové,

sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda
buď spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

22. Žalobcovia v odvolaní ako ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa uviedli smrť ich matky – žalobkyne
v 2. rade, ktorá podľa ich tvrdení bola najdôležitejšou účastníčkou aktívne legitimovanej strany vzhľadom
na smrť ich otca a jej úmrtím dochádza k oslabeniu satisfakcie, ktorou sa žalobou domáhali. K tomuto
odvolací súd uvádza, že žalobcovia sú v tomto konaní žalobcami od počiatku, keďže žalobu podali spolus ich matkou - žalobkyňou v 2. rade. Z obsahu spisu vyplýva, že sa uplatneného nároku – peňažného
plnenia zo strany žalovaného v priebehu celého konania aktívne domáhali. Tvrdenia žalobcov o tom,
kto bol smrťou ich otca primárne poškodený, sú právne irelevantné z dôvodu, že rovnako vystupujú na

strane žalobcov, pričom je nutné uviesť, že do konania nevstúpili ako žalobcovia v dôsledku úmrtia ich
matky, ktorí by ďalej uznávali uplatnený nárok a v tejto súvislosti by sa domáhali nepriznania náhrady
trov konania vo vzťahu k nim, ale sami žalobu iniciovali. Žalobcovia v späťvzatí žaloby neuviedli bližšie
dôvody, ktoré ich k tomuto konaniu viedli, a teda späťvzatie kvalifikovane neodôvodnili. Procesný dôvod
pre zastavenie konania voči žalovanému žalobcovia neuviedli. Uviedli len hmotnoprávne dôvody, ktoré

sa navyše tykajú podania žaloby.

23. Pri rozhodovaní o trovách konania však nie je namieste, aby sa vychádzalo z hmotnoprávneho
dôvodu zastavenia konania, je potrebné, aby súd posúdil procesnú zodpovednosť za vzniknuté trovy
konania. Trovy konania je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia tejto
zásady je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri riadnom priebehu konania nevznikli. Ten, kto zavinil

ich vzniknutie, musí zodpovedať za ich náhradu bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pri procesnom
zavinení zastavenia konania sa posudzuje zodpovednosť výlučne z procesného hľadiska, nie z
hmotnoprávneho hľadiska. Hmotnoprávne dôvody zastavenia konania, ktorými žalobcovia odôvodňovali
aplikabilitu ust. § 257 CSP aj v podanom odvolaní, sa pri procesnej zodpovednosti za trovy konania a
zastavenie konania neskúmajú.

24. Vo vzťahu k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcov v 1. a 3. rade v zmysle
konštantnej judikatúry vyplýva, že ich konanie je považované za zavinené zastavenie konania. Z vyššie
uvedeného nesporne vyplýva, že zavinenie zastavenia konania sa posudzuje z procesného hľadiska,
nie z hmotnoprávneho. Povinnosťou súdu je nie možnosť, ale povinnosť priznať trovy. Aj odvolací súd

je toho názoru, že žalobcovia v 1. a 3. rade svojim späťvzatím žaloby zavinili zastavenie konanie, preto
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., v ktorom žalovanej a intervenientovi priznal
voči žalobcom v 1. a 3. rade nárok na náhradu trov konania, je správny a zákonný.

25. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c.
Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). V zmysle záverov

uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd právne uzatvára, že nevzhliadol žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa u žalobcov, či už z hľadiska ich osobnej, sociálnej, či finančnej situácie a zdôrazňuje,
že každý žalobca si musí byť vedomý toho, že v prípade späťvzatia žaloby a neunesenia dôkazného
bremena, bude znášať povinnosť uhradiť trovy konania protistrane.

27. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne a zákonne o nároku na náhradu trov konania žalobcov
v 1. a 3. rade vo vzťahu k žalovanej a intervenientovi, keď rozhodol tak, že žalovanej a intervenientovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcom v 1. a 3. rade, ktorí zavinili
zastavenie konania o ich žalobe (§ 255 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP).

28. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.29. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej a intervenientovi priznal proti
neúspešným žalobcom v 1. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).