Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 29, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/162/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123203443
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123203443.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Renáty Krajčiovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. B., D. XXX/XX, právne zastúpená JUDr. Lenka Maďarová, s.r.o., so sídlom Žilina, Štrková 95/21, proti
žalovanému: Slovenská Republika, za ktorú koná Okresný úrad Žilina, so sídlom Žilina, Vysokoškolákov
8556/33B, o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke, na základe odvolania žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/33/2023-72 z 1. augusta 2025 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Strany nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že je
dedičkou po poručiteľke A. E., F. G. z titulu právneho nástupníctva po jej nebohom manželovi, resp. po
jeho sestre A. E., F. E.. Zo súvisiacich dedičských rozhodnutí zistil, že poručiteľka A. E., F. G. zomrela
XX.XX.XXXX a jej jediným dedičom bol jej manžel H. E.. Menovaný zomrel XX.X.XXXX a dedičstvo po
ňom pripadlo štátu ako odúmrť, lebo nezanechal žiadnych dedičov. Okresný súd konštatoval, že tvrdenie
žalobkyne, že H. E. mal sestru – A. E., F. E., ktorá zomrela XX.X.XXXX – nebolo preukázané žiadnymi
dokladmi; avšak žalovaný túto skutočnosť nerozporoval.

2. Bezprostredným predmetom sporu v súdenej veci bolo, či žalobkyňa spĺňa zákonné podmienky na to,
aby mohla byť zaradená do tretej dedičskej skupiny po A. E., F. E.. Týmito podmienkami v zmysle § 475
Obč. zák. je spolužitie s poručiteľom v spoločnej domácnosti aspoň jeden rok pred smrťou a súčasne
buď starostlivosť o domácnosť, alebo odkázanosť danej osoby výživou na poručiteľa. Okresný súd za
„rozhodujúcu kategóriu“ vymedzil pojem spoločná domácnosť, ktorý je definovaný v § 115 Obč. zák.
Akcentoval,žespoločnúdomácnosťtvoria„občania“,ktoríspolutrvaležijúaspoločneuhrádzajúnáklady
na svoje potreby, pričom určujúcim znakom je práve trvalosť spolužitia. V danej spojitosti okresný súd

poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej ani osoba starajúca sa o osamelého a nevládneho poručiteľa,
ktorá s ním nežila v spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa § 474 resp. § 475 Obč. zák.,
ktoré zhodne definujú dediča – osobu žijúcu v spoločnej domácnosti s poručiteľom.
3. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/158/2019 vyslovil, že spolužitie dvoch
alebo viacerých osôb treba vnímať v materiálnom zmysle za predpokladu, že osoby dali najavo, že
chcú žiť spolu, vzájomne si pomáhať a v prípade potreby prispievať na spoločné náklady. Dokonca nie
je nutné, aby bývali v jednom byte, je však dôležité, aby sa ich „spoločenstvo“ neobmedzovalo iba na

občasné návštevy alebo príležitostnú pomoc. Z vyjadrení žalobkyne bolo pritom zrejmé, že A. E., F.
E. žila minimálne 10 rokov pred smrťou v domove dôchodcov a nikdy nežila v spoločnom dome/byte
so žalobkyňou a ani s jej matkou. Žalobkyňa neprispievala na náklady spojené s pobytom menovanej
v domove dôchodcov a ani zosnulá A. E., F. E. neprispievala žalobkyni na (spoločnú) domácnosť.Okresný súd nadväzne uzavrel, že dotknuté osoby nikdy netvorili spoločnú domácnosť. Doplnil, že
(navyše) neboli naplnené ani ďalšie (vyššie spomínané) predpoklady stanovené zákonom.
4.Napredmetnomzáverenemôženičzmeniťskutočnosť,žežalobkyňanebohúA.E.,F.E.navštevovala

v domove dôchodcov. Trvalosť spolužitia nevyplýva ani z čestného prehlásenia E. G. (matky žalobkyne),
ktorá len reprodukuje tvrdenia žalobkyne o navštevovaní A. E., F. E. v domove dôchodcov. To však ani
nebolo sporné, z ktorého dôvodu bolo nadbytočným vykonávať dokazovanie vyžiadaním si záznamov
o návštevách A. E., F. E. zo strany žalobkyne v období rok pred jej smrťou. Rovnako matka žalobkyne,
ktorá sa postarala o pohreb A. E., F. E. a bol jej z daného titulu vydaný majetok nepatrnej hodnoty,

s poručiteľkou nikdy netvorili spoločnú domácnosť.
5. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému žalovanému ich náhradu
nepriznal, keďže si tento procesný nárok neuplatnil.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa, ktorá sa alternatívne
domáhala jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo jeho zrušenia. Namietala, že okresný

súd „prísne formalisticky“ aplikoval zákonné ustanovenie § 475 v spojení s § 115 Obč. zák. Podľa
odvolateľky bolo potrebné zohľadniť, že A. E., F. E. nemala záujem o spolužitie s inou osobou. Spolužitie
s menovanou nebolo možné ani pre jej zdravotný stav a úzke naviazanie na prostredie, v ktorom žila
od roku 1968 (domov dôchodcov) a taktiež pre bytové podmienky žalobkyne. Obdobne ani vzhľadom
na vzdialenosť domova dôchodcov od bydliska žalobkyne (60 km) nevznikla potreba mať spoločnú

domácnosť. Žalobkyňa zdôraznila, že A. E., F. E. nebola odkázaná na finančnú pomoc zo strany rodiny
a na zabezpečenie bývania, ale „spolužitie bolo nahradené návštevami, ktoré jej robili radosť; ostatné
potreby (bývanie, stravu) si vedela uspokojiť sama“.
7. Poukázala na to, že ak jej matke bol vydaný nepatrný majetok po poručiteľke A. E., F. E., „nie
je zrejmé“, prečo aj dodatočne zistený majetok – „pozemky v katastrálnom území C. B.“ – nie

je takto vydaný žalobkyni ako jej dedičke. Tvrdila, že termín spolužitie je potrebné vykladať širšie
v prospech zachovania majetku v rodine a nie jeho odkázania v prospech štátu. Ľudský rozmer –
potešenie poručiteľky z návštev – by tak mal byť významnejší ako formalistické zákonné podmienky.
Pre prípad nevyhovenia odvolaniu, žiadala pripustiť dovolanie za účelom vyriešenia doposiaľ judikatúrou
neustálených otázok.

8. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Stotožňoval sa so zisteniami i z nich plynúcimi
závermi okresného súdu a uviedol, že protistrana len opakuje jej predošlú argumentáciu. Tú považoval
žalovaný v nemalej miere za účelovú. Zopakoval, že kumulatívne podmienky vymedzené § 475 Obč.
zák. v súdenej veci jednoznačne splnené neboli.

9. V následnej reakcii žalobkyňa zotrvala na podanom odvolaní. Tvrdila, že žalovaný sa snaží získať
nedôvodne majetkový prospech „bez zásluh a vnímania účelu dedičského konania“. Naproti tomu jej ide
o zachovanie rodinného majetku.
10. Rovnako žalovaný v odvolacej duplike zotrval na už skôr v rámci odvolacieho štádia konania

prezentovanom stanovisku, ktoré v podstatnej miere zopakoval.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. Hneď na úvod bezprostredného právneho posúdenia krajský súd uvádza, že žalobkyňa v právnom
zmysle nemôže byť dedičkou po poručiteľke A. E., F. G., ktorá zomrela v roku 1968. V zmysle § 460 Obč.
zák. sa okruh dedičov určuje ku dňu smrti poručiteľa, kedy bez akýchkoľvek pochybností v prospech
žalobkyne nesvedčil žiaden dedičský titul po menovanej. Žalobkyňa sa mohla domáhať určenia, že je

právnou nástupkyňou po menovanej poručiteľke, z ktorého dôvodu by bola (aj) oprávnená iniciovať
dodatočné dedičské konanie po A. E., F. G. ako účastníčka konania. Vzhľadom na podstatu súdneho
sporu však predmetné právne súvislosti neboli osobitnejšie významné.

13. Žalobkyňa v odvolaní nielenže nespochybňuje určujúci záver okresného súdu (že poručiteľka A.

E., F. E. nežila rok pred smrťou v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, eventuálne s jej matkou),
ale (dokonca) viacerými argumentmi potvrdzuje opodstatnenosť daného záveru. Už pre nenaplnenie
zákonnej podmienky spolužitia v spoločnej domácnosti, ktorá je nevyhnutná pre status zákonného
dediča podľa § 475 Obč. zák., je možné konštatovať vecnú správnosť napadnutého rozsudku.14. Nie je podstatné, prečo poručiteľka nežila v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, rozhodujúcou
je samotná skutočnosť, že žalobkyňa a poručiteľka A. E., F. E. netvorili spoločnú domácnosť. Snaha
žalobkyne interpretovať pojem spoločná domácnosť ako existenciu (akéhokoľvek aj veľmi vzdialeného)

príbuzenského vzťahu a občasné navštevovanie nemá žiadnu oporu v právnych normách upravujúcich
jednotlivé dedičské skupiny zo zákona (§ 473 až § 475a Obč. zák.), a to ani pri extenzívnom výklade
rešpektujúcom materiálne hľadisko.

15. Neobstojí ani tvrdenie o akomsi „vyššom princípe“/účele dedenia, ktorým má byť zachovanie majetku

v rodine/v rodinnej línii, resp. vetve. Pokiaľ by sa aj pripustil takýto účel dedenia, dedičské právo
obsahuje inštitúty, ktorými je uvedené možno dosiahnuť (napr. aj bez ohľadu na splnenie podmienky
spolužitia v spoločnej domácnosti); a to prioritne prostredníctvom dedenia zo závetu. Poručiteľ, ktorý
nemá v príbuzenskej línii osoby povolané dediť na základe prvej až štvrtej zákonnej dedičskej skupiny
(eventuálne viac či menej dôvodne očakáva, že v čase svojej smrti takýchto dedičov mať nebude), môže
zriadiť závet, ktorým odkáže svoj majetok aj vzdialenejším príbuzným; a to aj vo veľmi vzdialenej rodinnej

línii či vetve.
16. Na druhej strane však práve inštitút dedenia zo závetu výrazným spôsobom popiera tvrdenie
žalobkyne o určujúcom cieli dedenia, ktorým by malo byť zachovanie majetku v rámci rodiny.
Prostredníctvom dedenia zo závetu je totiž možné dosiahnuť dedenie majetku kýmkoľvek (bez
akejkoľvek rodinnej väzby), koho poručiteľ za nadobúdateľa jeho majetku označí.

17. Rovnako skutočnosť, že matke žalobkyne bolo v dedičskom konaní po A. E., F. E. vydané nepatrné
dedičstvo ako osobe, ktorá sa postarala o pohreb, z nej (sprostredkovane cez právne nástupníctvo ani
zo žalobkyne) nerobí dedičku menovanej. Ide totiž o samostatný procesný konštrukt/inštitút súvisiaci
s vykonaním („zjednodušeného“) dedičského konania po poručiteľoch, ktorí zanechali len majetok

nepatrnej hodnoty bez potreby viesť štandardné dedičské konanie.
18.Vdanomčase(r.1994)išlooúpravuvyplývajúcuz§175hods.2O.s.p.,ktorémuustanoveniuvrámci
aktuálneho procesného kódexu zodpovedá § 188 CMP. Jeho podstata spočíva prioritne v procesnom
práve a nevyvoláva hmotnoprávne dôsledky v podobe kreovania statusu dediča pre osobu, ktorej bol
vydaný majetok nepatrnej hodnoty. Status dediča/dedičské oprávnenie môže určitý subjekt získať len

na základe zákona (v súlade s už vyššie spomínanými ustanoveniami § 473 až 475a Obč. zák.) alebo
na základe závetu; prípadne na základe kombinácie oboch týchto dedičských titulov.

19. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala pripustenia dovolania, krajský súd dopĺňa, že právna úprava účinná
(už) od 1.7.2016 inštitút pripustenia dovolania výrokom odvolacieho súdu nepozná. Podmienky pre

využitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sú upravené v § 419 a nasl. CSP; tak, ako
to vyplýva aj z poučenia tohto rozhodnutia krajského súdu.

20. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobkyňou, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli
dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej

povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

21. Ako výrok závislý od meritórneho výroku napadnutého rozsudku podliehal odvolaciemu prieskumu
aj výrok o trovách (prvoinštančného) konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore
a zohľadnil, žalovaný si náhradu trov neuplatňoval. Totožný procesný stav (neúspech žalobkyne

a neuplatňovanie nároku na náhradu trov konania žalovaným/požiadavka, aby žiadnej zo strán neboli
priznané trovy konania) je daný aj v odvolacom štádiu konania, z ktorého titulu krajský súd v zmysle §
396 ods. 1 CSP vyslovil, že strany nemajú nárok na náhradu jeho trov.

22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.