Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124205727
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124205727.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: Všeobecná úverová banka, a.s.;
skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava - Ružinov, IČO: 31 320 155,
právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36
715 352, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpenému:
WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o
zaplatenie 1.068,59 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
17Csp/97/2024-96 zo dňa 25.02.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.

II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku III. a v rozsahu zrušenia sa vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred súdom prvej inštancie

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 17Csp/97/2024-96 zo dňa

25.02.2025 rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 934,31 EUR spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 934,31 EUR od 21.02.2025 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 74 % s tým, že o výške trov
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 497, § 499 a § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, 4, 16, 17, 19, 20, 27 a 41, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len
ako ,,ZoSÚ“), § 39, § 41, § 52 ods. 1 až 4 zákona, § 53 ods. 9, § 54a, § 100, § 101, § 103, § 517 ods.
1 a 2 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ“) .

3. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 30.04.2021 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere (ďalej aj „zmluva“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý viazaný
spotrebiteľský úver za účelom nákupu tovaru - Iphone + poistenie, a to pri nasledovných podmienkach:
kúpna cena 1.080,90 eura, akontácia 112,90 eura, výška úveru 968,- eur, výška splátky 30,- eur, početsplátok 46, celková čiastka 1.380,- eur, RPMN 21,64 %, fixná ročná úroková sadzba 21,64 %, celkové
náklady spotrebiteľa 412,- eur, splatnosť prvej splátky 20.05.2021, splatnosť ďalších anuitných splátok
vždy 20. dňa v mesiaci a doba trvania zmluvy 46 mesiacov alebo do splatenia všetkých záväzkov Klienta

podľa tejto zmluvy.

4. Ďalej zistil, že žalovaný zaplatil iba akontáciu vo výške 112,90 eura. Neuhradil ani jednu splátku
úveru. Listom zo dňa 29.09.2021, ktorý bol žalovanému doručovaný na adresu trvalého pobytu a ktorý
si žalovaný neprevzal v odbernej lehote, žalobca vyzval žalovaného na bezodkladnú úhradu nedoplatku

na splátkach vo výške 150,- eur s upozornením, že ak do 05.11.2021 nedôjde k úhrade, bude oprávnený
úver zosplatniť. Žalovaný neuhradil svoj dlh ani čiastočne. Listom zo dňa 26.11.2021 žalobca oznámil
žalovanému, že jeho dlh z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX sa stal splatným v celom rozsahu a vyzval
ho na zaplatenie dlžnej čiastky 1.068,73 eura. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný mal
súhrnne zaplatiť sumu 1.181,49 eura (súčet 6 splátok po 30,- eur a zostatku úveru ku dňu zosplatnenia
888,59 eura), pokuty sú v sume 158,88 eura, úhrady žalovaného boli úhrnne v sume 112,90 eura

(akontácia) a zostatok úveru tak je 1.227,47 eura (vrátane pokút 158,88 eura).

5. K spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným uviedol, že v
predmetnej veci bolo vzhľadom na povahu účastníkov úverovej zmluvy nesporné, že medzi žalobcom
a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podliehajúca právnej úprave obsiahnutej

v ZoSÚ, ako aj príslušnej právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v OZ a zákonu č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa.

6. Keďže sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu formulárového typu, súd prvej inštancie v
súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj rozhodovacou praxou slovenských súdov z

úradnej moci (ex offo), ale i na námietky žalovaného, preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku z
hľadiska jeho súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že skúmal splnenie si povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ ex offo a k
predloženiu dôkazov o splnení si tejto povinnosti bol žalobca vyzvaný a mal možnosť sa k nej vyjadriť.

Podporne pritom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18. Konštatoval, že
bolo nevyhnutné preskúmavať splnenie si povinnosti zachovania odbornej starostlivosti podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ i bez námietky žalovaného a nemožno výzvu, ktorú súd adresoval žalobcovi považovať za
nezákonnú. Naopak, v prípade, ak by súd bez nastolenia tejto otázky rozhodol o nesplnení si tejto
povinnosti bez získania si vyjadrenia žalobcu a neumožnil mu predložiť prípadné dôkazy svedčiace o

splnení si tejto povinnosti, odňal by tým žalobcovi možnosť konať pred súdom a takéto rozhodnutie
súdu by mohlo byť vnímané ako absolútne prekvapivé (keďže stranami sporu pôvodne nebola nastolená
spornosť). Navyše dodal, že ani tvrdenia žalovaného o zmene skutkových tvrdení, či zmene žaloby nie
sú namieste, pretože v danom prípade nedošlo k odchýleniu sa od pôvodne tvrdených okolností ani
ohľadom vzniku zmluvného vzťahu, ani ohľadom realizácie výzvy a napokon ani ohľadom realizácie

zosplatnenia úveru. Tieto tvrdenia žalobca uviedol už v žalobe, pričom bez možnosti doplnenia
prípadných podrobností nedochádza k zmene rozhodujúcich skutkových okolností prípadu.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by pred poskytnutím úveru splnil
povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať

poskytovaný úver. Žalobca pri poskytnutí úveru nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle citovaných
ustanovení, pričom spôsob, akým žalobca pristupoval k overovaniu bonity žalovaného (nezisťoval
žiadne iné výdavky okrem výdavkov na iné úvery - lustrácia v SRBI), súd prvej inštancie vyhodnotil ako
hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Následkom nedodržania povinnosti podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ je nemožnosť zosplatnenia úveru, a tak bolo potrebné považovať zosplatnenie úveru za neplatné.

Následkom hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ je s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ
tiež fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. Vo svetle záveru o neplatnosti zosplatnenia úveru a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa ďalej
súd prvej inštancie zaoberal tým, či je žaloba aspoň v časti dôvodná. Nebolo sporné, že žalovanému

bola poskytnutá suma finančných prostriedkov vo výške 968 eur a tento neuhradil žiadnu splátku úveru
(uhradil iba akontáciu 112,90 eura pri kúpnej cene tovaru 1 080,90 eura). Splatnosť splátok úveru pritom
nastalavriadnychtermínochichsplatnosti,atakcelýúverbolsplatnýposplatnostiposlednejsplátkydňa
20.02.2025. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru žalobcovi z tohto zmluvného vzťahunevznikol nárok na úroky a poplatky. Na základe uvedeného preto dospel k záveru, že žalobca by mal
nárok na úhradu dlžnej sumy istiny úveru, čo v danom prípade predstavuje sumu 968,- eur (nevrátená
výška poskytnutých peňažných prostriedkov). Prvé dve splátky úveru - splátka splatná dňa 20.05.2021, z

ktorej na istinu pripadala čiastka 19,57 eura a splátka splatná dňa 20.06.2021, z ktorej na istinu pripadala
čiastka 14,12 eura (viď amortizačná tabuľka na č.l. 47) - boli ku dňu podania žaloby (26.06.2024) už
premlčané z dôvodu uplynutia všeobecnej premlčacej doby troch rokov. Aplikujúc § 54a Občianskeho
zákonníka tak súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 934,31 eura (968,- eur mínus 19,57 eura
mínus 14,12 eura).

10. Žalobca si tiež uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, a to z dlžnej istiny od
02.12.2021 do zaplatenia. Keďže žalovaný sa dostal s celou dlžnou sumou do omeškania aj márnym
uplynutím doby splatnosti poslednej splátky (20.02.2025), súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na
úrok z omeškania až po splatnosti celého úveru odo dňa 21.02.2025 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti
istiny a úrokov z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP a §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) na základe pomeru
úspechu v konaní tak, že pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 74 %. Žalobca mal úspech v istine 934,31 eura s prísl., čo predstavuje k predmetu

sporu 87 %, žalovaný mal úspech v zamietavej časti, t.j. v percentuálnom vyjadrení 13 % z predmetu
sporu. Rozdiel (miera úspechu žalobcu prevyšujúca úspech žalovaného v konaní) tak predstavuje 74
% (87 % - 13 %).

II.

Odvolanie žalovaného

12. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote
odvolanie a navrhol by odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu vo
výsledku zamietne v celom rozsahu (napádaný výrok I.) a zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu

trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením (napádaný výrok III.). Navrhol, aby odvolací súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

13. Žalovaný podal odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), h) a f) CSP.

14. V prvom rade žalovaný poukázal na tvrdenie žalobca v žalobe, podľa ktorého veriteľ a žalovaný
uzatvorili medzi sebou zmluvu o sp. úvere a nakoľko žalovaný prestal uhrádzať jednotlivé splátky riadne
a včas, veriteľ sp. úver predčasne zosplatnil a od žalovaného v tomto kontexte v žalobnom petite

požadoval zaplatenie zosplatnenej istiny s príslušenstvom. Predmet a obsah sporu je určený zásadne
žalobou, ktorá je v plnej kompetencii žalobcu (navyše zastúpeného advokátskou kanceláriou), v tomto
prípade podnikateľského subjektu - banky, ktorého predmetom podnikania (činnosti) je okrem iného
aj poskytovanie úverov. Žalobca v žalobe požadoval tam vyčíslené plnenie spolu s príslušenstvom z
dôvodu, že došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti.

15. Namietal preto s poukazom na obsahu žaloby, že predmetom žaloby je priznanie plnenia v dôsledku
právneho úkonu žalobcu – predčasného zosplatnenia, a nie zaplatenie jednotlivých splátok, avšak súd
sám, ex offo, priznáva žalobcovi aj splátky, pričom žalobca tieto v žalobe ani len nežiadal priznať. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 216 CSP.

16. Podľa žalovaného žalobca v žalobnom návrhu netvrdí, že by chcel zaplatiť splátky sp. úveru (istinu
a úroky), ale domáhal sa zosplatnenej istiny s príslušenstvom titulom vyhlásenia predčasnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Žiaden osobitný predpis neupravuje určitý spôsob usporiadania tak, ako to
predpokladá ust. § 216 ods. 2 CSP.

17.Namietal,žesúdprvejinštanciezároveňžalobcovipriznalajúrokzomeškanianezaplatenýchsplátok
spotrebiteľského úveru (porovnaj výrok I a body 49. odôvodnenia), a to aj napriek tomu, že žalobcapožadoval zaplatenie celého dlhu a inicioval súdne konanie, v ktorom tvrdil, že úver platne zosplatnil a
od žalovaného požadoval zaplatenie celého dlhu.

18. Samotný žalobca tak uviedol žalovaného spotrebiteľa do omylu – minimálne doručením žaloby.
Neplatenie riadnych splátok včas, ak žalobca tieto ani nepožadoval a neprijímal a požadoval okamžité
zaplatenie celého dlhu, nemôže byť pripísané na ťarchu spotrebiteľa, ale na ťarchu veriteľa. Priznanie
úrok z omeškania z nezaplatených splátok je tak rozporné s dobrými mravmi a jeho predmetnú časť je
nevyhnutné zmeniť tak, že žalobu odvolací súd zamietne aj v časti priznaných úrokov z omeškania z

jednotlivých splátok.

19. Zároveň žalovaný napadol výrok o trovách konania (výrok III.), a to z dvoch od seba nezávislých
dôvodov, a to tak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ale aj z dôvodu porušenia práva na
spravodlivý proces.
Uviedol, že v prvom rade je to vzhľadom na vyššie uvedené v tomto odvolaní, keďže tento výrok nie je

vzhľadom na nesprávnosť výroku I. vecne správny.
V druhom rade je výrok je v zjavnom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora v spojených veciach C-224/19
a C-259/19 zo 16. júla 2020 a rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 335/2023.

20. Podľa žalovaného je zjavné, že spotrebiteľ v konaní bol v zásade úspešný, pričom žalobca bol

úspešný len v dôsledku plynutia času (a podľa jeho názoru nezákonnému zásahu súdu, ktorý konal
ultra petitum). Každopádne, celá žaloba bola postavená na tom, že: a) žalobca svoj nárok jednoznačne
odvodzoval od platného zosplatnenia spotrebiteľského úveru, v čom ale úspešný vôbec nebol, nakoľko
spotrebiteľský úver nebol zosplatnený platne. Žalobca v žalobe nepožadoval zaplatenie splátok a tieto
mu boli priznané len v dôsledku plynutia času (a podľa nášho názoru aj nad rámec žalobného petitu

– ultra petitum), a b) žalobca požadoval celé (zosplatnené) plnenie, teda aj úroky a poplatky, na ktoré
ale nemal nárok.

21. Žalovaný zástava názor, že bol úspešný v celom rozsahu, nakoľko žalobca nežiadal zaplatenie
splátok, ale požadoval zaplatenie celého dlhu naraz. Prirodzene ale nastala splatnosť splátok, ktoré

spotrebiteľ nezaplatil, avšak uvedené je potrebné pričítať na ťarchu žalobcu, ktorý uviedol spotrebiteľa
do omylu tým, že neplatne vyhlásil predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru a teda požadoval od
spotrebiteľa zaplatenie celého dlhu naraz – teda neumožňoval ďalej splácanie v splátkach. Navyše, v
tejto otázke bol medzi stranami spor, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, pričom je zjavné, že úspešný bol
práve preto, že vyhľadal právnu pomoc advokáta.

22. V tomto kontexte, vo svetle rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-224/19 a C-259/19
zo 16. júla 2020 a vo svetle ust. § 257 CSP a ust. § 255 ods. 1 mal podľa názoru žalovaného súd prvej
inštancie priznať nárok na plnú náhradu trov konania spotrebiteľovi. Právny názor súdu, ktorým priznal
žalovanému čiastočný nárok na náhradu trov konania nepovažuje žalovaný za vecne správny.

23. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 335/2023-18 zo dňa 8. júna 2023, konkrétne
bod 12.1 odôvodnenia rozhodnutia: „12.1. Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-224/19
aC-259/19 zo 16. júla 2020 sa síce okrajovo zaoberá i trovami konania (body 93 až 99), avšak rieši
odlišnú procesnú situáciu, a to ak je spotrebiteľ v spore aspoň čiastočne úspešný, pričom v takom

prípade by nemal doplatiť na neúspech vo zvyšnej časti tým, že by mu bola náhrada trov konania krátená
podľa podielu jeho úspechu. Zjednodušene povedané, aj v prípade čiastočného úspechu v konaní
by mal spotrebiteľ dostať plnú náhradu trov konania. ... Rozsudky Súdneho dvora vo veci C-176/17
z 13. septembra 201 a vo veci C-49/14 z 18. februára 2016, z ktorých sťažovateľ cituje, boli síce
vydané v spotrebiteľskej veci, avšak týkajú sa podania odporu v štádiu vydania platobného rozkazu proti

spotrebiteľovi, teda toho, aby trovy konania spojené s podaním odporu neodradili spotrebiteľa od výkonu
práva na obranu.“

24. Podľa žalovaného spotrebiteľ vyhľadal v tomto konaní právnu pomoc advokáta, ale súd I. stupňa
vytvára podstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne

preskúmanie možnej nekalej povahy zmluvných podmienok, nakoľko vlastne aj keď bol vo svojej
podstate spotrebiteľ v konaní plne úspešný, musí v prevažnom rozsahu znášať vlastné trovy konania.25. Žalobca poukázal pritom aj na bod 69. odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora vo veci C-176/17 z 13.
septembra 2018: „V tejto súvislosti treba poznamenať, že existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutí
spotrebitelia nepodajú požadovaný odpor buď z dôvodu mimoriadne krátkej lehoty stanovenej na tento

účel, alebo z dôvodu, že ich od výkonu práva na obranu môžu odradiť trovy spojené so súdnym podaním,
ktoré vzniknú v pomere k výške napadnutého dlhu, ...“ (obdobne do 52. odôvodnenia rozsudku Súdneho
dvora vo veci C-49/14 z 18. februára 2016).

26. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové

skutočnosti, pričom uviedol len tie isté dôkazy ako v podanom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.10.2024.
Žalobca má za to, že sa ku týmto všetkým skutočnostiam už počas súdneho konania dostatočným
spôsobom vyjadril, preto v celom rozsahu poukazuje na svoje jednotlivé podania. Žalobca nad rámec
uviedol, že žalovanému bol v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.04.2021 poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 968 eur, pričom zo strany žalovaného nedošlo k žiadnej úhrade.

III.
Konanie o odvolaní

27. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených

v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je
čiastočne dôvodné.

28. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

29. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I.

napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 943,31 eura
s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok II., ktorým bolo žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá žalobca odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní
predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

30. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP, teda že neboli
splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní
odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia
odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Odvolací súd prihliadol na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

31. Odvolateľ uviedol ako dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP/, pričom nijako

nešpecifikoval aké procesné podmienky neboli splnené. Odvolací súd po preskúmaní spisu nezistil
nesplnenie akejkoľvek procesnej podmienky. Vo veci konal príslušný súd, v rámci svojej právomoci
pričom nebola zistená prekážka právoplatne skončenej veci či iného začatého konania. Rovnako tak
stranysporumaliprocesnúsubjektivituiprocesnúspôsobilosť,pričomkonaniezačalonazákladežaloby,
ktorá spĺňa náležitosti podľa procesných predpisov.

32. K námietke inej vady ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na také
pochybeniavprocesnompostupesúdu,ktoréniesúsubsumovateľnépodzostávajúceodvolaciedôvody.Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť
súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2

CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2
CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V postupe súdu prvej
inštancie odvolací súd neidentifikoval ani naznačené vady.

33. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP odvolací súd uvádza, že skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

34. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok

hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

35.Vdanomprípadeodvolacísúdpooboznámenísasospisovýmmateriálomdospelkzáveru,ževšetky
skutkové zistenia vychádzajúce zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX/XXXXXXXXXX zo
dňa 30.04.2021 (č.l. 16-18 spisu), výzvy žalovaného zo dňa 29.09.2021 na úhradu nedoplatku vo výške
150,- eur (rub č.l. 26 spisu), oznámenia žalovaného zo dňa 26.11.2021 o splatnosti dlhu v celom rozsahu
(č.l. 28 spisu), z prehľadu splátok a úhrad (č.l. 28 -29 spisu) a vyjadrení strán sporu, na základe ktorých

súdprvejinštancievecposúdilsúsprávneamajúoporuvovykonanomdokazovaníavkonanísúduprvej
inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového
stavu.

36. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretovalaleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery(napr.Najvyšší
súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

37. Po vyhodnotení odvolacích námietok žalovaného odvolací súd konštatuje, že nezaznamenal

žiadne pochybenie v právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku súdom prvej inštancie, ktorý
vyhodnotením jednotlivých dôkazov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach dospel k správnemu
právnemu záveru o neplatnosti zosplatnenia úveru a bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ z dôvodu porušenia ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho má žalobca
nárok na úhradu dlžnej sumy neuhradenej istiny úveru, keďže v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie

(25.02.2025) nadobudla už splatnosť posledná splátka úveru dňa 20.02.2025 (podľa zmluvy 46. splátka
od splatnosti prvej splátky 20.05.2021). Správne následne súd prvej inštancie ponížil neuhradenú sumu
istiny o premlčané splátky splatné dňa 20.05.2021 a 20.06.2021 a priznal žalobcovi sumu 934,31 eura.38. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného o porušení zásady ne ultra
petitum.

39. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 216 CSP, podľa ktorého súd je viazaný žalobným
návrhom žalobcu. Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba
vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Žalobný
návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 132 ods. 1 CSP). Súd je viazaný žalobným návrhom,
čo znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú. Nesmie ísť nad

rámec petitu (tzv. zásada „ne ultra petitum“).

40. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu žaloby samotnej, samotné zosplatnenie úveru
nepredstavuje titul pre plnenie žalovaného ako dlžníka voči žalobcovi ako veriteľovi. Týmto titulom je
bez akýchkoľvek pochybností zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa
30.4.2021. Bez tohto prvotného a základného titulu by ani zosplatnenie nemohlo vyvolať následky

spočívajúce v možnosti veriteľa domáhať sa zaplatenia dlhu v dôsledku neplnenia si povinností zo
strany dlžníka. Žalovaný si svoje povinnosti neplnil a okrem akontácie nezaplatil ani jednu splátku
istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Ak v priebehu konania bolo preukázané hrubé porušenie
povinností vyplývajúcich z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ majúce za následok nemožnosť jednorazového splatenia
spotrebiteľského úveru, ako aj sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru

(§ 11 ods. 2 v tom čase účinného ZoSÚ) uvedené mohlo viesť len k čiastočnému zamietnutiu žaloby
vo vzťahu k úrokom a poplatkom. V tomto prípade istina, ako je už vyššie uvedené, sa stala splatnou
a preto bola priznaná súdom prvej inštancie.

41. Podľa názoru odvolacieho súdu je povinnosťou prvoinštančného súdu posúdiť celý žalovaný nárok

a teda - aj po vzhliadnutí neplatnosti zosplatnenia nároku - stále skúmať nárok žalobcu (v časti ) na
splátky úveru už splatné ku dňu rozhodovania (vrátane ich príslušenstva), ktorý nárok stále skutkovo
zodpovedá vymedzeniu predmetu konania sporu po skutkovej stránke a tvorí tak tiež aj súčasť (sumy)
žalobného petitu (nie je preto jeho zmenou) a ktorý nárok pôvodný veriteľ stále má bez ohľadu na ne/
zosplatnenie celého zostatku úveru. Inak povedané, pokiaľ žalobcovi z hľadiska právneho posúdenia

nesvedčí právny nárok na celý ním žalovaný nárok, neznamená to zmenu skutkového stavu sporu a
nemožnosť priznať mu časť preukázaného nároku, respektíve nároku na ktorý právny titul nesporne má.

42. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a kolégia
Krajského súdu v Prešove z 30.09.2025, podľa ktorého cit.: ,,V prípade, ak sa preukáže neskôr, že

zosplatnenie je neplatné, tak sa priznajú splatne splátky ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie.“

43.OdvolacísúdvsúvislostistouprávnouotázkouupriamujepozornosťnauznesenieNajvyššiehosúdu
SR sp. zn. 9Cdo/317/2021 zo dňa 28.09.2022, ktorý potvrdzuje právny záver odvolacieho súdu, cit.: 15.
Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd rozhodol v spore ,,ultra petitum”, keď žalobkyni priznal

nárok z titulu úhrady zmluvne dohodnutých splátok, hoci ona žiadala o priznanie zosplatneného úveru
ako celku a to bez zmeny žaloby vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam. 15.1 Aj túto námietku vyhodnotil
dovolacísúdakoneopodstatnenú.Žalobnýnávrh(petit)jeobligatórnounáležitosťoužaloby(§132ods.1
CSP). Súd je viazaný týmto žalobným návrhom, čo znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než
čoho sa strany domáhajú (tzv. zásada ,,ne ultra petitum”). Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v

žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v
zásadeviazaný.Vprejednávanejveciodvolacísúdneporušilzásadu,,neultrapetitum”,pretožerozhodol
v intenciách žalobného návrhu a priznal žalobkyni len tú žalovanú peňažnú pohľadávku, ktorej sa v
spore domáhala. Nedošlo ani k prekročeniu výšky v spore uplatnenej pohľadávky, ale ani k prekročeniu
vymedzeného predmetu konania z hľadiska skutkových okolností. Samotným zosplatnením dlhu sa

totiž nezmení podstata a ani existencia zmluvného nároku, ktorý aj po zosplatnení vychádza stále z
rovnakého skutkového a právneho základu (t.j. zmluvy o pôžičke, porušenia povinnosti žalovaným plniť).
Dôsledkomzosplatneniatedaniejezánikčizmenazáväzkuakotakého,dlžníkovistáleostávapovinnosť
plniť v rovnakom rozsahu, následkom zosplatnenia je len zmena splatnosti záväzku a vznik práva
veriteľa žiadať splnenie celého dlhu naraz. O to skôr ostáva zachovaná pohľadávka veriteľa v prípade,

ak zosplatnenie nebolo platné a nárok veriteľa bolo potrebné posudzovať bez ohľadu na zosplatnenie
podľa pôvodných zmluvných dojednaní. Navyše otázka posúdenia splatnosti pohľadávky a počiatku
plynutia premlčacej doby predstavuje otázku právnu, ktorú súd posudzuje v rámci zásady ,,iura novit
curia”teda,,súdpoznáprávo”.Aktedaodvolacísúddospelkzáveru,žezosplatneniedlhuneboloplatné,preto posudzoval premlčanie z pohľadu pôvodných zmluvných dojednaní, teda bez ohľadu na tvrdené
zosplatnenie, nedošlo k neprípustnému prekročeniu žalobného petitu, ale len k aplikácii práva na zistený
skutkový stav.“

44. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

45. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny
v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

46. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preskúmať taktiež vecnú správnosť výroku III. rozsudku

súdu prvej inštancie o uložení povinnosti žalovaného nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného
konania v rozsahu 74 %. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe
pomeru úspechu v konaní tak, že pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 74 % ( 87 % -13 %).

47. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

48. Odvolací súd zástava názor, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov
podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv

na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva
povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP. V žiadnom spore sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce
ustanovenie § 257 CSP sa ho nedotkne.

49. Zákon v ustanovení § 257 stanovuje dve základné podmienky, z ktorých by mal súd vychádzať,
ak chce uvedené moderačné právo využiť. Musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a musí ísť
o výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon na súdnej praxi. Je preto vecou
vždy konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu
o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Súdna prax zdôraznila aj

to, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania podľa § 257 CSP treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery
všetkých strán sporu, a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale
treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany sporu.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)

na súde, postoj strán sporu v priebehu konania a pod.

50. Odvolací súd zároveň zastáva názor, že pokiaľ voči spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci boli použité
nekalé obchodné praktiky či uplatnené nároky na plnenia v rozpore s dobrými mravmi alebo na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky, predstavuje to dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý je dôvodné

náhradu trov konania nepriznať.
V otázke trov spotrebiteľa už bolo Súdnym dvorom EÚ (štvrtá komora) rozsudkom v spojených veciach
C-224/19 a C-259/19 zo dňa 16. júla 2020 ) rozhodnuté takto:
5. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada efektivity sa majú vykladať v
tom zmysle, že bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti

od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie
neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, keďže takýto režim vytvára podstatnú
prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie možnej
nekalej povahy zmluvných podmienok, ako mu ho priznáva smernica 93/13.

51. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal
s uvedenými skutočnosťami ako s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré zakladajú aplikáciu ust.
§ 257 CSP.52. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia

53. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., podľa §
389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s použitím
ustanovenia § 391 CSP.

54. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci opätovne rozhodne o trovách konania medzi
žalobcom a žalovaným s tým, že posúdi možnosť aplikácie ust. § 257 CSP a vyrovná sa s rozsudkom
SúdnehodvoraEurópskejúnieC-224/19aC-259/19.Súdprvejinštanciesvojezáveryodôvodnívsúlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.

55. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvoinštančného tak i odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 CSP).

56. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).