Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 15, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 49Csp/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123404888
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:6123404888.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Michalom Kubišom v spore žalobcu: 365. bank, a. s., so sídlom

Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
advokátskou kanceláriou so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., zastúpený JUDr. Peter Vachan, advokát s. r. o.,
advokátskou kanceláriou so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092, o zaplatenie
8.442,90 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.09.2023 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
8.442,90 eura spolu s úrokmi v sume 3.751,79 eura, úrokmi z omeškania v sume 537,82 eura, úrokmi
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 8.442,90 eura od 15.03.2023 do zaplatenia a nákladmi
spojenými s uplatnením pohľadávky v sume 36 eur, a to na tom skutkovom základe, že dňa 19.08.2020
uzatvoril (do 2.7.2021 podnikajúci pod obchodným menom: Poštová banka, a.s.) so žalovanou stranou
zmluvu o úvere č. 2098920646 (ďalej aj „Úverová zmluva“), na základe ktorej poskytol v zmysle § 1 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“)

žalovanejstranebezúčelovýspotrebiteľskýúvervovýške10.000eur,pričomžalovanástranaposkytnutý
úver riadne nesplácala napriek tomu, že upozornil žalovanú stranu na jej omeškanie so splácaním úveru
a možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, preto vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu
29.12.2021 a požiadal žalovanú stranu o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Poukázal na to, že
žalovaná strana do zosplatnenia uhradila na úver sumu 1.492,78 eura, z čoho pripadlo na istinu 723,42
eura, úroky 751,36 eura, poplatky 18 eur, pričom po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná
stranasvojzáväzokčiastočneplnilanasledovne:dňa15.03.2022-206,92eura,dňa19.07.2022-203,92

eura, dňa 14.09.2022 - 101,96 eura, dňa 02.01.2023 - 104,96 eura, dňa 19.01.2023 - 107,96 eura, dňa
14.03.2023 - 107,96 eura s tým, že uvedené plnenia sa započítali prednostne na nesplatenú istinu úveru,
istina pohľadávky tak predstavuje 8.442,90 eura [10.000 eur (výška poskytnutého úveru) – 723,42 eura
(platby žalovanej strany započítané na istinu pred zosplatnením úveru) – 833,68 eura (platby žalovanej
strany započítané na istinu po zosplatnení úveru)]. Uviedol tiež, že si uplatňuje nárok na zvyšnú časť
neuhradených úrokov podľa úverovej zmluvy v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR
stým,žecelkovéúroky,ktorémalanaúveržalovanástranazaplatiť,predstavovalivzmysleamortizačnej

tabuľky sumu 4.503,15 eura [celkové náklady 14.503,15 eura - istina 10.000 eur], vzhľadom na doteraz
zaplatené úroky predstavujú nezaplatené úroky sumu spolu vo výške 3.751,79 eura (4.503,15 eura -
751,36 eura). Ďalej uviedol, že si uplatňuje neuhradené poplatky vo výške 36 eur, ktoré predstavujú
reálne náklady spojené s vymáhaním úveru (zasielané upomienky a zosplatňujúce výzvy žalovanejstrane). Napokon uviedol, že vzhľadom na čiastočné plnenia žalovanej strany po zosplatení úveru
si uplatňuje úroky z omeškania do momentu realizovania poslednej splátky - úroky z omeškania 5%
p.a zo sumy 9.276,58 eura od 30.12.2021 do 15.03.2022 96,58 eura, úroky z omeškania 5% p.a zo

sumy 9.069,66 eura od 16.03.2022 do 19.07.2022 156,54 eura, úroky z omeškania 5% p.a zo sumy
8.865,74 eura od 20.07.2022 do 14.09.2022 69,23 eura, úroky z omeškania 5% p.a zo sumy 8.763,78
eura od 15.09.2022 do 02.01.2023 132,06 eura, úroky z omeškania 5% p.a zo sumy 8.658,82 eura od
03.01.2023 do 19.01.2023 20,16 eura, úroky z omeškania 5% p.a zo sumy 8.550,86 eura od 20.01.2023
do 14.03.2023 63,25 eura, spolu kapitalizované úroky z omeškania 537,82 eura, a ďalej si uplatňuje

zákonné úroky z omeškania (5 % p.a. + základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.), a
to iba zo sumy nesplatenej istiny úveru.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vydanom v upomínacom konaní Okresným súdom
Banská Bystrica pod sp. zn. 12Up/1540/2023 dňa 12.10.2023 namietal, že žalobca v žalobnom návrhu

neuviedol, akým spôsobom bola overená bonita klienta, ďalej že Zmluva o úvere neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo má za následok,
že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, konkrétne neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to „podmienky, ktoré upravujú
uplatňovanie úrokovej sadzby, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej

sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych
podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o
všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru,“ a tiež obligatórnu náležitosť v
zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to „všetky predpoklady

použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov“. Poukázal pritom na rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 26.08.2019 sp. zn. 8Co/49/2019. Uviedol ďalej, že upozornenie – Výzva na
splatenie dlžnej časti úveru ako aj Výzva na úhradu dlžnej sumy treba považovať pre neurčitosť v zmysle
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za neplatné právne úkony, keďže v nich nie je jednoznačne uvedené
pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, čo potvrdil vo

svojom rozhodnutí Krajský súd v Prešove zo dňa 28.06.2018 sp. zn. 6Co/26/2017.

3.Žalobcavovyjadreníkodporuuviedol,žebonitužalovanéhoskúmalvsúlades§7zákonač.129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“), pred uzavretím zmluvy o úvere sa žalovaný dňa
19.8.2020obrátilnanehosožiadosťouospotrebiteľskýúverč.2098920646(ďalejlen„žiadosťoúver“),v

ktorejuviedolzákladnéinformáciepotrebnénaposúdeniejehobonity,týkajúcesanajmärodinnéhostavu
(rozvedený, bez vyživovaných detí), príjmov a výdavkov; v súlade s § 7 ods. 2 ZoSÚ bol pritom povinný
uviesť úplné, presné a pravdivé údaje. Poukázal na to, že tieto informácie si preveroval vyžiadaním
podkladov z príslušných registrov a databáz, konkrétne si vyžiadal dáta zo Sociálnej poisťovne (SP),
ktoré potvrdili, že žalovaný je poberateľom starobného dôchodku vo výške 627 eur tak, ako deklaroval v

žiadostioúver,ďalejoverovalvýdavkyžalovanéhonasplácanieinýchúverovzaobstaranímsipodkladov
zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), podľa ktorých mal žalovaný v čase uzavretia
zmluvy o úvere 2 existujúce úverové záväzky, ktoré boli z poskytnutých peňažných prostriedkov v
plnom rozsahu splatené (čl. 2.3 zmluvy o úvere), po uzavretí zmluvy o úvere tak žalovanému nezostali
žiadne iné úverové záväzky. Čo sa týka ďalších výdavkov žalovaného uviedol, že ustanovenie § 7 ods.

20 písm. b) ZoSÚ ukladá veriteľovi povinnosť zohľadniť pri skúmaní bonity náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,
ZoSÚ v § 7 ods. 27 následne bližšie špecifikuje, že náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, majú byť skúmané s
ohľadom na životné minimum a príjem spotrebiteľa, a tak prihliadal na aktuálnu výšku životného minima,

ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere predstavovalo na jednu plnoletú fyzickú osobu 214,83 eura,
takže po splátke úveru (151,08 eura) žalovanému zostala suma vo výške 475,92 eura (627 eur čistý
príjem žalovaného – splátka úveru vo výške 151,08 eura), čo je suma viac ako dvojnásobne presahujúca
životné minimum platné v tom čase a takáto suma je postačujúca na pokrytie základných životných
potrieb a iných každodenných výdavkov. Mal za to, že postupoval v zmysle § 7 ods. 20 ZoSÚ, keď na

výpočet ukazovateľa schopnosti žalovaného splácať úver použil tieto položky: i) čistý príjem žalovaného
(zistený z jeho vyhlásenia v žiadosti o úver a overený prostredníctvom SP), ii) náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb žalovaného a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť (t.j. životné
minimum na plnoletú osobu, pričom žalobca vychádzal z vyhlásenia žalovaného v žiadosti o úver, žeje rozvedený a nemá vyživované deti), iii) výšku splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru a iv)
peňažné záväzky z iných aktuálnych úverov žalovaného (zistené a overené cez SRBI). K námietke
o absencii náležitosti vymedzenej v § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, ktorou je úroková sadzba úveru,

podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčná úroková sadzba, na ktorú je výška
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky
úrokovej sadzby, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny, uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi
fixnou a tzv. pohyblivou úrokovou sadzbou, a iba ak je medzi zmluvnými stranami dohodnutá pohyblivá
úroková sadzba, musí byť v úverovej zmluve označený index alebo referenčná úroková sadzba, na

ktorú je táto pohyblivá úroková sadzba viazaná (t.j. od ktorej sa pohyblivá úroková sadzba odvíja) a
totožne len pri pohyblivej úrokovej sadzbe musia byť v zmluve o úvere uvedené podmienky a spôsoby
zmeny tejto úrokovej sadzby, ako aj časové obdobia, v ktorých k zmene dochádza. Argumentoval, že
pri fixnej úrokovej sadzbe nemá zmysel uvádzať v zmluve podmienky a spôsoby jej zmeny, keďže z
jej podstaty vyplýva, že sa nemení; fixná úroková sadzba taktiež nie je viazaná na žiadny index ani
referenčnú úrokovú sadzbu, ale je vyjadrená jasným spôsobom priamo v úverovej zmluve. Poukázal

na to, že v zmluve o úvere uzavretej so žalovaným je dohodnutá fixná úroková sadzba vo výške 9.90
% p.a. (čl. 2.2 zmluvy o úvere), takto dojednaná úroková sadzba sa neodvíja od žiadneho indexu, ani
referenčnej úrokovej sadzby, ale je pevne (fixne) a nemenne daná, logicky tak v zmluve o úvere nemôžu
byť údaje o indexe či referenčnej úrokovej sadzbe, ako ani podmienky, spôsoby a časové obdobia,
v ktorých dochádza k jej zmene (keďže z podstaty fixnej úrokovej sadzby vyplýva, že sa nemení a

rovnako nezávisí od žiadneho indexu, či referenčnej úrokovej sadzby). Dôvodil tiež, že žalovaný sa
nesprávne domnieva, že v zmluve o úvere musí byť uvedený konkrétny matematický výpočet RPMN,
ktorý názor bol dávno prekonaný záväzným uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2021 sp.
zn. 7Cdo/183/2020, publikovaným pod R 86/2021. K zosplatneniu úveru uviedol, že z ustanovenia §
53 ods. 9 OZ vôbec nevyplýva, že upozornenie na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru

má obsahovať informáciu o konkrétnej splátke, ktorú dlžník neuhradil, čo vyplýva z rozsiahlej súdnej
praxe (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.06.2021 sp. zn. 5CoCsp/14/2021, uznesenie
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.05.2022 sp. zn. 2CoCsp/21/2022, rozsudok Krajského súdu v
Nitre zo dňa 08.02.2022 sp. zn. 12CoCsp/25/2021, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.06.2023
sp. zn. 8CoCsp/5/2023). Uviedol, že v tomto prípade mal žalovaný splácať úver vždy k 15. dňu v mesiaci

(čl. 2.2 zmluvy o úvere), z predloženej listiny aktuálny stav úveru vyplýva, že do vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru žalovaný splácal úver riadne a včas iba prvé tri mesiace (do 11/2020), aj následne však
pokračoval v nepravidelnom splácaní, a to až do 15.07.2021, čo istý čas ústretovo toleroval aj vzhľadom
na pandemické obdobie COVID 19, následne však žalovaný úplne rezignoval na splácanie úveru, k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 29.12.2021 tak došlo pre omeškanie so splátkou splatnou

15.09.2021. Poukázal na to, že s touto splátkou bol žalovaný v čase zosplatnenia úveru v omeškaní viac
ako 3 mesiace (od 16.09.2021 do 29.12.2021 trvalo omeškanie 104 dní), pričom súčasne bol vopred
upozornený na možnosť uplatnenia tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní listom zo dňa 02.12.2021
s tým, že oba listy boli žalovanému riadne doručené.

4. Žalovaný poukázal na to, že spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje, avšak táto povinnosť nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a
objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Uviedol,
že veriteľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov,

tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy,
konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, stravu, príp. nezaopatrené deti), pričom zákon
o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje
vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Mal za to, že zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ,
t.j. „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné

vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od
veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval, pri získavaní relevantných
informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom (ktoré majú byť aj
preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných zdrojov,
tak aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo

dňa 22.03.2023 sp. zn. 2CoCsp/42/2022). Dôvodil, že nakoľko žalobca neskúmal, aké má výdavky na
bývanie, stravu, celkovo na živobytie a aká reálna suma mu ostane po odpočítaní všetkých nákladov
k dispozícii, nepostupoval s odbornou starostlivosťou, a preto je poskytnutý úver bezúročný a bez
poplatkov a zároveň žalobca nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a preto UpozornenienavyhláseniemimoriadnejsplatnostiakoajVyhláseniemimoriadnejsplatnostisúneplatnéprávnyúkony
a žalobca nemá nárok na splátky istiny, ktorých zročnosť nastane po vyhlásení rozsudku. Ďalej uviedol,
že údaj o RPMN by mal byť v rovnakej výške ako odplata, čo potvrdzuje rozsudok Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 08.06.2021 sp. zn. 6CoCsp/59/2020. Mal za to, že zmluva obsahuje nesprávny údaj
o odplate vo výške 9,90 % p.a. , ktorý nie je totožný s RPMN vo výške 8,40 p.a. v zmysle dodatku
k zmluve o úvere, pričom ak súd vyhodnotí, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, nebol
ku dňu 02.12.2021 v omeškaní so splátkou viac ako 3 mesiace v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka,nakoľkobolpovinnýuhrádzaťlensplátkyistiny,apretoajzuvedenéhodôvodunebolisplnené

podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline zo dňa 15.06.2022 sp. zn. 7CoCsp/32/2022 k náležitostiam predžalobnej výzvy v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka.

5. Žalobca v reakcii na uvedené zotrval na tom, že bonitu žalovaného skúmal v súlade s § 7 ZoSÚ,
pričom žalovaný spĺňal predpoklady na poskytnutie úveru aj v zmysle opatrenia NBS č. 10/2017, ktorým

sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len
„opatrenie NBS“). Mal tiež za to že žalovaný sa mylne domnieva, že výška ročnej percentuálnej miery
nákladov(RPMN)bymalabyťrovnakáakoodplatazaposkytnutýúver,keďževzmysle§2písm.i)ZoSÚ:
„Ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.“, a v súlade

s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov: „Odplata podľa odseku 1 sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne
dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa odseku 3 za rok.“
Argumentoval, že RPMN a odplata za poskytnutie úveru sú dva odlišné inštitúty, každý z nich má
osobitnú právnu úpravu a rozdielny spôsob vypočítania, RPMN sa vypočítava na celú splatnosť úveru,

výška odplaty predstavuje údaj prepočítavaný na rok. Poukázal na to, že v danom prípade je jedinou
odplatou za poskytnutý úver zmluvne dojednaný úrok (úver bol žalovanému poskytnutý bez poistenia
a akýchkoľvek iných poplatkov), preto je výška odplaty totožná s hodnotou fixnej úrokovej sadzby
uvedenou v čl. 2.2 zmluvy o úvere (9,90 % p.a.). Uviedol, že RPMN sa vypočítava podľa komplexného
vzorca upraveného v prílohe č. 2 ZoSÚ, presná hodnota tohto ukazovateľa je závislá od viacerých

aspektov, medzi inými aj prvého časového intervalu od načerpania úveru po prvú splátku, pričom platí,
že čím je prvý časový interval od načerpania úveru po prvú splátku kratší, tým je výsledná RPMN vyššia
a opačne. Mal za to, že z uvedeného je evidentné, že hodnota RPMN nemôže byť rovnaká s výškou
odplaty.

6. Žalovaný zotrval na tom, že pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu
dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti, pričom z dôkazov predložených žalobcom
nevyplýva, že by žalobca zisťoval jeho priemerné mesačné výdavky na živobytie (SIPO, strava, doprava
do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.), čo svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa
úverových produktov na finančnom trhu s tým, že tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý

používa paušálny údaj v podobe sumy životného minima, neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017.
Dôvodil, že z uvedeného nepochybne neplynie záver ani usmernenie pre dodávateľov na úverovom trhu,
že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez
ďalšieho majú rovnať sume životného minima. Poukázal na to, že žalobca nemohol mať reálny obraz o
jeho finančnej situácii, teda aká celková suma mu ostane po odpočítaní všetkých nákladov na živobytie,

pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu náležite skúmal, že si splnil
povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Ďalej poukázal na to, že Zmluva o úvere predstavuje
tzv. refinančný úver, teda poskytnutím úveru vo výške 10.000 eur došlo k splateniu predchádzajúceho
úveru poskytnutého priamo od žalobcu, pričom oprávnenosť výšky odhadovaného zostatku všetkých
splatených úverových zmlúv neposudzoval žiadny súd, ale iba žalobca v postavení bankového subjektu,

pričom zastáva názor, že zmluvy o úvere, z ktorých dlžné sumy boli uhradené refinančným úverom,
sú jednoznačne bezúročné a bez poplatkov a takýmto spôsobom žalobca obchádza zákon a koná v
rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka preto takýto refinančný
úver možno vyhodnotiť ako neplatný právny úkon (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa
28.06.2018 sp. zn. 21Co/173/2017). Argumentoval, že zmluva o úvere je pre absenciu obligatórnych

náležitostí, ako aj pre nesprávne údaje bezúročná a bez poplatkov z nasledovných dôvodov - súhrnné
informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2020 platné
pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. augusta 2020 do 15. augusta 2020 zverejnené
na stránke ministerstva financií SR uvádzajú, že podľa údajov o novoposkytnutých spotrebiteľskýchúveroch so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v
r. 1 až 5 vo výške viac ako 6500 eur bola priemerná RPMN vo výške 9,32 % p. a., zmluva preto
obsahuje nesprávny údaj o priemernej RPMN vo výške 8,18 %, čo má v konečnom dôsledku za následok

absenciu údaja o priemernej RPMN. Ďalej uviedol, že zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods.
2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to: „všetky predpoklady použité na
výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov“. Mal za to, že nakoľko je zmluva o úvere bezúročná
a bez poplatkov, nebol ku dňu vyhotovenia listu „Vec: Upozornenie – Výzva na splatenie dlžnej časti
úveru“ v omeškaní zo žiadnou splátkou, keďže bol povinný uhrádzať len splátky istiny poskytnutého

úveru mesačne vo výške 104,17 eura (10.000/96=104,17 eura) a preto je Upozornenie – Výzva na
splatenie dlžnej časti úveru ako aj Výzva na úhradu dlžnej sumy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatný právny úkon, a preto neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
26.10.2022 sp. zn. 6CoCsp/25/2022). Ďalej uviedol, že s poukazom na § 132 CSP a § 216 ods. 1 CSP
je žaloba nedôvodná v celom rozsahu aj z dôvodu, že žalobca si uplatnil nárok na základe zosplatnenej

pohľadávky, ale keďže bolo preukázané, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je neplatné, žaloba je
nedôvodná v celom rozsahu. Poukázal na to, že žalobca v konaní uplatnil svoju pohľadávku vyplývajúcu
mu z uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorú pohľadávku uplatnil v celosti, zosplatnenú, avšak z dôvodu
neurčitosti právnych úkonov podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka treba vysloviť neplatnosť výzvy
a okamžitého zosplatnenia, a teda je nutné konštatovať, že žalobca nepreukázal vznik nároku tak, ako

ho uplatnil v žalobe. Mal za to, že s poukazom na uvedenú neplatnosť úkonov je nutné zamietnuť
žalobný nárok ako celok, keď nie je možné priznať žalobcovi plnenie z jednotlivých, už splatných a
nepremlčaných splátok, a to s poukazom na vymedzenie žaloby v zmysle § 132 ods. 1 CSP, ktorou
žalobou žalobca uplatnil svoj nárok ako zosplatnený, v celosti. Argumentoval že súd by nemohol
postupovať spôsobom priznania splatných a nepremlčaných splátok, keď by uplatnením predmetného

postupu konal v rozpore s Civilným sporovým poriadkom, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu
(§ 216 CSP), keď aj zmena prípadných skutkových tvrdení zo strany žalobcu, by predstavovala zmenu
žaloby, ktorá je v spotrebiteľských sporoch neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ (§ 294 CSP). Mal za
to, že keďže žalobca uplatnený nárok skutkovo vymedzil ako plnenie z predčasne zosplatneného úveru,
nárok nemožno posudzovať ako plnenie jednotlivých nezosplatnených mesačných splátok, nakoľko by

išlo o odlišný (vyplývajúci z iných skutkových tvrdení) nárok.

7. Žalobca poukázal na to, že započítavanie a zisťovanie ďalších nákladov spotrebiteľa neupravuje ako
povinnosť veriteľa pri poskytovaní úveru ZoSÚ ani opatrenie NBS, pričom nad rozsah životného minima
stanovuje opatrenie NBS bankám povinnosť počítať s navýšením nákladov na zabezpečenie základných

životných potrieb o 20 %, čím sa pokryjú aj ďalšie výdavky, ktoré nemožno zahrnúť pod životné minimum.
Zotrval na tom, že postupoval v zmysle § 7 ods. 20 ZoSÚ, keď na výpočet ukazovateľa schopnosti
splácať úver použil tieto položky: i) príjem spotrebiteľa (zistený z vyhlásenia a overený prostredníctvom
Sociálnej poisťovne), ii) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým mal spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (t.j. životné minimum platné od 01.07.2020 na plnoletú

osobu, pričom vychádzal z vyhlásenia, že dlžník nemá deti, t.j. osoby, voči ktorým by mala vyživovaciu
povinnosť), iii) výšku splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru a iv) peňažné záväzky z aktuálnych
úverov dlžníka (zistené cez Spoločný register bankových informácií). Dôvodil, že ako súkromnoprávny
subjekt má prístup k obmedzenému rozsahu údajov a zdrojov, nemožno preto od neho požadovať,
aby nad rámec údajov overiteľných z dostupných databáz (splátky iných úverov a príjmy dlžníkov)

zisťoval ďalšie výdavky dlžníkov, prípadne preveroval pravdivosť tvrdení, ktoré mu oznámia dlžníci (že
majú vlastné bývanie, nemajú žiadne zrážky a žiadne výdavky). Poukázal tiež na to, že žalovaný,
zastúpený po celý čas advokátom, namieta prvýkrát vo svojom treťom podaní ďalšie údajné nedostatky
zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 2098920646 zo dňa 19.08.2020, rovnako prvýkrát
uvádza, že podľa jeho ničím nepodloženého právneho názoru bol refinancovaný úver poskytnutý na

základe predošlej zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu bezúročný a bez poplatkov, pričom
tieto skutkové tvrdenia mohol žalovaný predniesť už vo svojich predošlých podaniach, preto by súd
na tieto skutkové tvrdenia nemal prihliadať v súlade s § 153 ods. 2 CSP. K námietke, že v zmluve o
úvere lepšia splátka č. 2098920646 zo dňa 19.08.2020 uviedol nesprávnu priemernú hodnotu RPMN na
trhu poukázal na to, že žalovaný vychádza z údajov za nesprávne obdobie (2. štvrťrok 2020 namiesto

1. štvrťroku 2020) a súčasne nezohľadňuje, že je bankou (teda osobitnou kategóriou veriteľov), a
preto čerpal údaj o priemernej hodnote RPMN z dát pre úvery poskytované bankami a pobočkami
zahraničných bánk; navyše podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere nešlo o
povinnú zmluvnú náležitosť. Poukázal tiež na to, že v zmluve o úvere sú uvedené všetky predpoklady,ktoré použil na výpočet RPMN (čl. 2.2 zmluvy o úvere), čl. 3 bod b) formulára pre štandardné informácie
o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka, samostatná listina, ktorá tvorila súčasť formulára pre štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka,

8. Žalovaný v následnom vyjadrení zotrval na tom, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky
pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka, pretože výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, teda list zo
dňa 02.12.2021 označený ako „Vec: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ neobsahuje

presnú identifikáciu mesačnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, pričom s
poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide pre neurčitosť o neplatný právny
úkon, čo potvrdila konštantná judikatúra Krajského súdu v Žiline (rozsudok KS Žilina zo dňa 31.07.2024
sp. zn. 7CoCsp/10/2024, rozsudok KS Žilina zo dňa 31.07.2024 sp. zn. 7CoCsp/8/2024, rozsudok
KS Žilina zo dňa 25.06.2024 sp. zn. 11CoCsp/16/2024 a rozsudok KS Žilina zo dňa 30.04.2024 sp.
zn. 11CoCsp/12/2024), ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2024

sp. zn. 5Cdo/188/2023 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. 06 2024 sp. zn.
5Cdo/197/2022. Zotrval tiež na tom, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu aj z dôvodu, že žalobca
si uplatnil nárok na základe zosplatnenej pohľadávky, ale keďže bolo preukázané, že vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti je neplatné, žalobca nepreukázal vznik nároku tak, ako ho uplatnil v žalobe,
pričom nie je možné priznať žalobcovi plnenie z jednotlivých, už splatných a nepremlčaných splátok,

a to s poukazom na vymedzenie žaloby v zmysle § 132 ods. 1 CSP, ktorou žalobou žalobca uplatnil
svoj nárok ako zosplatnený, v celosti. Poukázal na to, že súd by nemohol postupovať spôsobom
priznania splatných a nepremlčaných splátok, keď by uplatnením predmetného postupu konal v rozpore
s Civilným sporovým poriadkom, keďže súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 CSP) a
zmena prípadných skutkových tvrdení zo strany žalobcu, by predstavovala zmenu žaloby, ktorá je v

spotrebiteľských sporoch neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ (§ 294 CSP). Uviedol, že nakoľko
žalobca uplatnený nárok skutkovo vymedzil ako plnenie z predčasne zosplatneného úveru, nárok
nemožno posudzovať ako plnenie jednotlivých nezosplatnených mesačných splátok, nakoľko by išlo o
odlišný (vyplývajúci z iných skutkových tvrdení) nárok;, na podporu vyššie uvedeného právneho názoru
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024.

9. Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie na termín 15.04.2025. Obe sporové strany
zhodne ospravedlnili svojou neúčasť na pojednávaní s tým, že súhlasili s pojednávaním v ich
neprítomnosti, preto súd v zmysle § 180 C.s.p. vec prejednal v ich neprítomnosti.

10. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:

10.1. Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 19.08.2020 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka
(ďalej aj ako „zmluva o úvere“) (č.l. 7 spisu), na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške
10.000 eur s tým, že žalovaný sa zaviazal úver splatiť v 96 mesačných splátkach po 151,08 eura

(posledná splátka vo výške 150,55 eura) splatných vždy k 15. dňu v mesiaci. Dátum prvej splátky bol
15.09.2020, termín konečnej splatnosti úveru bol 15.08.2028, fixná úroková sadzba bola 9,90 % p.a.,
RPMN 10,40 % p.a., priemerná RPMN 8,18 % p.a., odplata za poskytnutie úveru 9,90 % p.a., najvyššia
prípustná hodnota odplaty 16,36 % p.a., celková čiastka, ktorú má klient zaplatiť 14.503,15 eura. Ako
dobatrvaniazmluvybolouvedené:Zmluvajeuzatvorenánadobuurčitú,dosplateniavšetkýchzáväzkov

dlžníka/spoludlžníka voči banke vyplývajúcich zo zmluvy. V prípade splácania úveru v zmysle zmluvy
zanikne zmluva v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. Ako predpoklady výpočtu RPMN
bolo uvedené: RPMN bola vypočítaná za predpokladu, že dlžníkovi bude poskytnutý úver v schválenej
výške jednorazovo v deň uzavretia zmluvy, zmluva zostane platná dohodnutý čas a dlžník/spoludlžník
a banka budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve. Na účely

výpočtu RPMN sa použili celkové náklady dlžníka spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve. Ako záväzok,
ktorý bude splatený Lepšou splátkou bol uvedený: Lepšia splátka – C. D. – 4.974,38 eura a kreditná
karta splátková – Home Credit Slovakia – 1.470 eur. Súčasťou zmluvy bol aj formulár pre štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka.

10.2. Listom zo dňa 02.12.2021 (č.l. 16 spisu) žalobca oznámil žalovanému, že podstatným spôsobom
porušil ustanovenia Zmluvy o úvere č. 2098920646 zo dňa 19.08.2020 a Obchodných podmienok, na
ktoré ho upozornil predchádzajúcou upomienkou, napriek tomu do dnešného dňa neeviduje úhradusplatnéhozáväzkuzoZmluvyoúvere.Zároveňhovzmysle§53ods.9zákonač.40/1964Zb.Občiansky
zákonník upozornil, že ku dňu 02.12.2021 je pohľadávka vyplývajúca zo Zmluvy o úvere viac ako 3
mesiace po lehote splatnosti vo výške 704,18 eura, pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 677,18

eura, poplatkov vo výške 27 eur a poistné 0,00 eur. Vyzval ho tiež do 15 dní od doručenia výzvy na
úhradu tejto pohľadávky s tým, že v opačnom prípade je oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný
a žiadať od neho úhradu celej úverovej pohľadávky. Podľa doručenky (č.l. 12 spisu) bol predmetný list
doručený žalovanému dňa 08.12.2021.

10.3. Listom zo dňa 29.12.2021 (č.l. 17 spisu) žalobca oznámil žalovanému, že nakoľko podstatným
spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere č. 2098920646 zo dňa 19.08.2020 a obchodných
podmienok, stáva sa úverový záväzok k 29.12.2021 predčasne splatný v celom rozsahu. Uviedol tiež, že
výška pohľadávky k uvedenému dňu predstavuje: dlžná istina 9.276,58 eura, úrok 349,34 eura, poplatky
za upomienky 36 eur, poistné 0,00 eur, spolu dlžná suma 9.661,92 eura. Zároveň ho vyzval na úhradu
pohľadávky do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Podľa doručenky k predmetnému listu (č.l. 12

spisu) bol predmetný list doručený žalovanému dňa 03.01.2022.

10.4. Z aktuálneho stavu úveru ku dňu 29.06.2023 (č.l. 14 spisu) súd zistil, že žalovaný vyčerpal z úveru
sumu 10.000 eur a uhradil celkovo do zosplatnenia úveru sumu 1.492,78 eura, z čoho bolo započítaných
na poplatky 18 eur, na úroky 751,36 eura a na istinu 723,42 eura. Žalovaný uhradil riadne iba prvé

tri splátky vo výške 151,08 eura mesačne (dňa 15.09.20220, 15.10.2020 a 15.11.2020) a následne už
vykonával jednotlivé platby nepravidelne a v rôznych (nižších) sumách. Po zosplatnení uhradil žalovaný
dňa 15.03.2022 - 206,92 eura, dňa 19.07.2022 - 203,92 eura, dňa 14.09.2022 - 101,96 eura, dňa
02.01.2023 - 104,96 eura, dňa 19.01.2023 - 107,96 eura, dňa 14.03.2023 - 107,96 eura.

10.5. Zo žiadosti o spotrebiteľský úver zo dňa 18.08.2020 (č.l. 54-55 spisu) súd zistil, že žalovaný v nej
uviedol rodinný stav: rozvedený, počet vyživovaných detí: 0, druh bývania: vlastný, starobný dôchodca,
dôchodok: 627 eur, mesačné splátky iných úverov a pôžičiek: 0 eur, zrážky, výživné a iné výdavky: 0 eur.

10.6. Zo spoločného registra bankových informácií (SRBI) a dát vyžiadaných zo Sociálnej poisťovne

(SP) (č.l. 56-59 spisu) súd zistil, že žalobca overoval výdavky žalovaného na splácanie iných úverov
zaobstaraním si podkladov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), podľa ktorých mal
žalovaný v čase uzavretia zmluvy o úvere 2 existujúce úverové záväzky, ktoré boli z poskytnutých
peňažných prostriedkov v plnom rozsahu splatené a po uzavretí zmluvy o úvere tak žalovanému
nezostali žiadne iné úverové záväzky, a z dát zo Sociálnej poisťovne (SP) vyplynulo, že žalovaný je

poberateľom starobného dôchodku vo výške 627 eur tak, ako deklaroval v žiadosti o úver.

11. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

11.1. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia

zmluvy o úvere (ďalej len „Ob.z.“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

11.2. Podľa § 502 ods. 1 Ob.z. od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z

nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.

11.3. Podľa § 503 ods. 1 Ob.z. záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky
splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných
prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

11.4. Podľa § 503 ods. 2 Ob.z. ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň
splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.11.5. Podľa § 504 Ob.z. dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote,
inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

11.6. Podľa § 1 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi.

11.7. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,5a).

11.8. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.

11.9. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

11.10. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru

povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

11.11. Podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi

na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom. 17)

11.12. Podľa § 7 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,

zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky17a) sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti
na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať
údaje o spotrebiteľských úveroch a úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu 1d) tak, aby boli
splnené podmienky podľa odsekov 16 a 17.

11.13.Podľa§7ods.16zákonaospotrebiteľskýchúverochveriteľjepovinnýpostupovaťpriposkytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne

preukázať.

11.14. Podľa § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch vynaložením odbornej starostlivosti sa
rozumie najmä to, že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,

b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.11.15. Podľa § 7 ods. 18 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný v záujme odbornej
starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľských úverov vytvoriť a udržiavať systém posúdenia schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a postupovať v súlade s týmto systémom a vytvoriť a udržiavať

systém poskytovania spotrebiteľských úverov.

11.16. Podľa § 7 ods. 19 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,
zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať
limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej

zadlženosti k príjmu.

11.17. Podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch na výpočet ukazovateľa schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť,17ta)
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

11.18. Podľa § 7 ods. 21 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,

zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval
hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).

11.19. Podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,
zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi, len
ak spotrebiteľ spĺňa limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na
podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.

11.20.Podľa§7ods.24zákonaospotrebiteľskýchúverochustanoveniaodsekov19až23sanevzťahujú
na
a) spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa
tohto zákona (ďalej len "refinancovaný úver") alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len "navýšený úver"), ak výška

poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných
úverov alebo navýšených úverov,
b) spotrebiteľský úver zabezpečený podľa osobitného predpisu,17tb) ktorého hodnota zabezpečenia
je počas celej lehoty splatnosti úveru minimálne 100% zo zostatkovej hodnoty tohto spotrebiteľského
úveru.

11.21. Podľa § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a),
banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť
dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných
životnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosť,17ta)peňažných

záväzkochspotrebiteľa,výškecelkovejzadlženostiaďalšieinformácieofinančnejaekonomickejsituácii
spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom
prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ
podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez
súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úveranaúčelypodľaodseku19,akodsek43neustanovujeinak,elektronickyoveriťinformáciesúvisiace
s príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni,17ab) a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ
podľa§20ods.1písm.a),banka,zahraničnábankaapobočkazahraničnejbankyoverujúleninformácie
súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť
splácať spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,

voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa.11.22.Podľa§11ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochakveriteľnekonalsodbornoustarostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a

bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj
porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

11.23. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o úvere (ďalej len „O.z.“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

11.24. Podľa § 52 ods. 2 O.z. ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

11.25. Podľa § 52 ods. 3 O.z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

11.26. Podľa § 52 ods. 4 O.z. spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

11.27. Podľa § 53 ods. 9 O.z. v znení účinnom ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ak ide
o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne

upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

11.28. Podľa § 565 O.z. v znení účinnom ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to
bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti

najbližšie nasledujúcej splátky.

12. Z predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným
zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) v spojení
s § 2 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže žalobca poskytol žalovanému úver v

rámci svojej podnikateľskej činnosti a zároveň žalovaný nekonal v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania (v tejto súvislosti nebol tvrdený ani preukázaný opak). Uzatvorená zmluva je zároveň
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1, 3 a 4 O.z., ktorá má podobu štandardnej formulárovej
zmluvy typickej tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch opakovane a žalovaný ako spotrebiteľ
vzhľadom na jej formulárovú predtlač, jej obsah nemohol žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť a

poskytnutý úver je úverom spotrebiteľským v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. V konaní nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému
úver vo výške 10.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 96 mesačných splátkach po 151,08 eura
(posledná splátka vo výške 150,55 eura) splatných vždy k 15. dňu v mesiaci (termín konečnej splatnosti

úveru bol 15.08.2028), čo však nesplnil, a preto žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu
29.12.2021 (listom zo dňa 29.12.2021).

14. V prvom rade sa súd zaoberal tým, či došlo k platnému zosplatneniu úveru v zmysle § 565 O.z.
v spojení s § 53 ods. 9 O.z.. Podľa § 53 ods. 9 O.z. v znení účinnom ku dňu vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru pritom platí, že ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach (ako tomu bolo v danom prípade), môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 (vyhlásiť
predčasnú splatnosť úveru) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a
keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V tejtosúvislosti súd poukazuje na to, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 platí, že cit.: „V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon

zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu
splátku,prektorújednorazovoapredčasnezosplatnilcelýdlh.“ZároveňvzmysleuzneseniaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024 platí, že cit.: „V súvislosti s
úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové pravidlo, z ktorého
vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie

niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej
splátky, a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 OZ je teda podmienená tým, že veriteľ
v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez
takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z ustanovenia § 565 veta druhá OZ vyplýva
iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do

splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania
so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 OZ). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný
úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre

ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021).
Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma
sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver

zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého
úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. Tieto
skutočnosti neboli rozhodnutiami súdov nižších inštancií vzaté do úvahy.“ V uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/149/2021 zo dňa 06.09.2023 najvyšší súd uviedol cit.: „V súvislosti
so žalovaným 1/ položenými otázkami dáva dovolací súd do pozornosti rozhodnutia najvyššieho

súdu (vydané po podaní dovolania žalovaným 1/) týkajúce sa zaplatenia celej pohľadávky pri strate
výhody splátok (§ 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ) a plynutia premlčacej doby (§ 101 a § 103
OZ) pri spotrebiteľských zmluvách, a to uznesenie z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020 (R
71/2018), uznesenie z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, uznesenie z 15. decembra 2022 sp.
zn. 4Cdo/132/2021, uznesenie z 31. januára 2023 sp. zn. 5Cdo/26/2022 a uznesenie z 31. januára 2023

sp. zn. 9Cdo/368/2021. V rozhodnutiach je prioritne riešená otázka začiatku plynutia premlčacej doby
pri uplatnení zaplatenia celej pohľadávky pri strate výhody splátok, avšak zároveň je tam zdôraznená aj
potreba identifikácie splátky, pre ktorú nastáva splatnosť celého dlhu v zmysle § 565 OZ a prepojenosť
tohto zákonného ustanovenia na § 53 ods. 9 OZ.“ V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024 cit.: „Dovolací súd nad rámec uvedeného dáva do

pozornosti nedávno prijaté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2024 sp. zn.
5Cdo/197/2022, v ktorom v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok uviedol (hoci primárne
pri riešení premlčania úveru v spotrebiteľskom právnom vzťahu), že účinnosť uplatnenia práva veriteľa
podľa § 565 OZ je s poukazom na § 53 ods. 9 OZ podmienená tým, že veriteľ pred uplatnením práva
požadovať splnenie celého dlhu upozornil dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na to, že toto právo

využije; bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie uvedeného práva neúčinné. Z druhej vety
ustanovenia § 565 OZ vyplýva, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy
využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, a to až po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 OZ). Ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon

zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú môže
jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na
možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie
poškodený.“ V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa

25.09.2024 cit.: „V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v
súlade s ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný právny úkon zosplatnenia
je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre
ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje,že napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri
riešení (ne)platnosti úkonov veriteľa realizovaných v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka,
preto namietané nesprávne právne posúdenie nebolo dôvodné. Neuvedenie konkrétnej splátky, pre

ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako
aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi právnou
predchodkyňoužalobkyneSlovenskousporiteľnoua.s.akopostupcomažalobkyňouakopostupníkomv
zmysle§39vspojenís§525ods.2Občianskehozákonníkazdôvodunesplneniazákonnýchpodmienok

postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá
veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne v spore.“ Napokon v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 cit.: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie,
niejemožnéspoľahlivourčiť,čikuplatneniuprávadošlozasplneniapreňzákonomurčenýchpodmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Právny úkon nekonkretizujúci

splátku preto je úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky
na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia
si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch
prípadochsankcionovanýneplatnosťou(čiužpodľa§39alebo§37ods.1OZ).“Zuvedenýchrozhodnutí
najvyššiehosúdučasovonasebavkrátkejdobenadväzujúcichvyplýva,žepreplatnýúkonpredčasného

zosplatnenia úveru podľa § 565 O.z. je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v zosplatnení presne
špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh, pričom takáto
špecifikácia splátky musí byť uvedená aj (už) v upozornení na uplatnenie tohto práva podľa § 53 ods.
9 O.z.. V súlade s uvedeným právnym názorom možno poukázať aj na rozsiahlu rozhodovaciu prax
odvolacích súdov naprieč Slovenskou republikou, ktoré si osvojili tento právny názor – napr. rozhodnutia

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/12/2024 zo dňa 30.04.2024, sp. zn. 11CoCsp/16/2024
zo dňa 25.06.2024, sp. zn. 7CoCsp/10/2024 zo dňa 31.07.2024, sp. zn. 7CoCsp/8/2024 zo dňa
31.07.2024, sp. zn. 6CoCsp/18/2024 zo dňa 30.09.2024, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14CoCsp/9/2024 zo dňa 31.07.2024, sp. zn. 11CoCsp/17/2024 zo dňa 28.08.2024, Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 27CoCsp/17/2024 zo dňa 19.12.2024, sp. zn. 8CoCsp/27/2024 zo dňa 26.02.2025,

sp. zn. 5CoCsp/4/2025 zo dňa 26.03.2025, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2017 zo dňa
28.06.2018, sp. zn. 14CoCsp/3/2024 zo dňa 19.09.2024, sp. zn. 7CoCsp/18/2022 zo dňa 28.11.2022,
sp. zn. 7CoCsp/26/2024 zo dňa 26.03.2025, sp. zn. 20CoCsp/25/2022 zo dňa 28.02.2023, Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 11CoCsp/2/2025 zo dňa 05.03.2025 a mnoho ďalších. Súdu je známa skutočnosť,
že existujú aj rozhodnutia odvolacích súdov s opačným názorom (že nie je potrebné špecifikovať

konkrétnu splátku v zosplatnení úveru podľa § 565 O.z. a v upozornení na uplatnenie tohto práva podľa
§ 53 ods. 9 O.z.) a jedno rozhodnutie najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024), v ktorom sa najvyšší súd nestotožnil s názorom o potrebe špecifikácie splátky, pre ktorú
dochádza k zosplatneniu, ako podmienke platnosti predčasného zosplatnenia dlhu, keďže žiadnu takúto
povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Keďže sa však jedná

o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu (na rozdiel od početných a na seba v krátkej dobe časovo
nadväzujúcich rozhodnutí najvyššieho súdu s opačným názorom - citované vyššie) ako aj vzhľadom
na podstatne rozsiahlejšiu rozhodovaciu prax odvolacích súdov zastávajúcu právny názor o potrebe
takejto špecifikácie splátky (nielen zosplatnení úveru podľa § 565 O.z. ale aj v upozornení na uplatnenie
tohto práva podľa § 53 ods. 9 O.z.) sa tunajší súd v záujme zachovania právnej istoty priklonil k tomuto

prevažujúcemu právnemu názoru súdnej praxe.

15. V súlade s ním teda možno uzavrieť, že veriteľ má právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky úveru len vtedy, ak je dlžník v omeškaní s tou konkrétnou splátkou,
vo vzťahu ku ktorej bol upozornený na uplatnenie tohto práva v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s §

565 O.z.. Ak upozornenie veriteľa na možnosť využitia tohto práva identifikáciu konkrétnej omeškanej
splátky úveru neobsahuje, je takýto právny úkon neurčitý a v dôsledku toho podľa § 37 ods. 1
O.z. neplatný. Pre následné vyhlásenie splatnosti celého úveru veriteľom tak neboli splnené zákonné
podmienky stanovené v § 53 ods. 9 O.z. (absentuje platné a účinné upozornenie dlžníka veriteľom
na možnosť využitia práva na vyhlásenie splatnosti celého úveru), a preto je aj tento právny úkon pre

rozpor so zákonom podľa § 39 O.z. neplatný. Uvedené platí napriek tomu, že samotný Občiansky
zákonník v § 53 ods. 9, prípadne v § 565, a ani iný všeobecne záväzný právny predpis, výslovne
nestanovuje ako obligatórnu náležitosť upozornenia veriteľa dlžníkovi na možnosť využitia práva na
vyhlásenie splatnosti celého úveru identifikáciu konkrétnej omeškanej splátky úveru. Určitosť právnehoúkonu ako požiadavka na jeho obsahové náležitosti však nie je naplnená len uvedením obligatórnych
náležitostí, ktoré pre konkrétny právny úkon stanovuje právny poriadok, keď aj pri ich uvedení v právnom
úkone musí byť z právneho úkonu pre adresáta právneho úkonu vôľa konajúceho subjektu výkladom

objektívne pochopiteľná, teda bez rozumných pochybností adekvátne vnímateľná. Právny úkon aj pri
uvedení obligatórnych náležitosti stanovených vo všeobecne záväznom právnom predpise musí mať
určitú kvalitu, aby bol pre jeho adresáta poznateľný obsah prejavenej vôle konajúceho subjektu (porov.
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5CoCsp/4/2025 zo dňa 26.03.2025). Nestačí teda, že veriteľ
vo svojom úkone podľa § 53 ods. 9 O.z. upozorní dlžníka-spotrebiteľa na možnosť využitia práva podľa §

565 Občianskeho zákonníka (teda na zosplatnie celého úveru), pretože Občiansky zákonník stanovil,
že toto upozornenie je, spolu s omeškaním so zaplatením splátky trvajúcim viac ako tri mesiace,
predpokladom na vyhlásenie predčasnej splatnosti celého dlhu veriteľom. Dlžníkovi-spotrebiteľovi tak
musí byť zrejmé, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku úveru veriteľ zvažuje možnosť využiť svoje
právo na vyhlásenie splatnosti celého dlhu. Len pri takto objektívne poznateľnej vôli veriteľa je dlžník
schopný verifikovať dĺžku svojho omeškania so zaplatením konkrétnej splátky a tým aj „vážnosť hrozby“

predčasného zosplatnenia a vyhlásenie splatnosti celého dlhu odvrátiť tým, že konkrétnu omeškanú
splátku zaplatí. Identifikácia splátky je potrebná pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, že zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým
došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli
naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s

upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku
informačnej asymetrie môže byť poškodený. Nepostačuje preto, že z obsahu upozornenia veriteľa na
možnosť zosplatnenia je celkom zrejmý úmysel veriteľa, t. j. upozornenie dlžníka v súlade s § 53 ods.
9 O.z. na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiacov, je z neho zrejmá aj celková výška jeho
omeškania a rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej

lehote, je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Pri takto prejavenej vôli veriteľa nemá
dlžník možnosť verifikovať svoje omeškanie, teda so zaplatením ktorej splátky a ako dlho je v omeškaní,
a tak ani nemôže zabrániť zosplatneniu celého dlhu zaplatením konkrétnej omeškanej splátky. Tento
úkon veriteľa tak potom dlžníka „núti“ uhradiť celú veriteľom v upozornení vyčíslenú dlžnú sumu, aby
sa vyhol zosplatneniu celého dlhu. Upozornenie veriteľa podľa § 53 ods. 9 O.z. pritom nemá byť

prostriedkom, ktorý dlžníka bude viesť k zaplateniu celého jeho doposiaľ splatného dlhu ale len toho
dlhu, pre ktorý by mohol veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť dlhu (rovnako rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 5CoCsp/4/2025 zo dňa 26.03.2025). Neobstojí ani tvrdenie, že úloha všeobecného
súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva
vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale

v poskytnutí súdnej ochrany stranám civilného sporového konania a táto má byť založená okrem iného
aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a
súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu. V spotrebiteľských
veciach, akou je aj predmetná právna vec, sa spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti

a vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie musí konajúci súd pri rozhodovaní o právach a
povinnostiach zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj pri žalobách na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy)
nahradiť formálnu rovnováhu skutočnou rovnováhou, čo platí aj pri skúmaní výkladu právnych úkonov
adresovaných dodávateľom spotrebiteľovi (výzva na plnenie omeškanej splátky podľa § 53 ods. 9
O.z.). Ak zákon stanovil, že veriteľ môže pristúpiť k predčasnému zosplatneniu len vtedy, ak je dlžník-

spotrebiteľ v omeškaní s plnením splátky po dobu najmenej tri mesiace a veriteľ súčasne upozornil
dlžníka-spotrebiteľavlehoteniekratšejako15dnínauplatnenietohtopráva,môžepriemernýspotrebiteľ
legitímneočakávať,žezaplatenímtakejtoomeškanejsplátkysavyhnenásledkupredčasnéhozosplatnia
celého dlhu, a preto je oprávnený očakávať, že dodávateľ ho vo svojej výzve zrozumiteľne vyzve na
zaplatenie tejto konkrétnej omeškanej splátky. Len takýmto spôsobom môže byť naplnený účel samotnej

výzvy veriteľa dlžníkovi-spotrebiteľovi pred predčasným zosplatnením, ktorým nie je vytvorenie nástroja
pre dodávateľa, ktorý spotrebiteľa svojou výzvou s „hrozbou“ zosplatnenia pohne k zaplateniu jeho
omeškaného dlhu, ale vytvorenie dodatočného časového rámca, v ktorom sa môže spotrebiteľ splnením
omeškanej splátky vyhnúť zosplatneniu celého dlhu. Preto musí konajúci súd, ktorý má zaistiť plnú mieru
ochrany práv spotrebiteľa, trvať na uvedení konkrétnej omeškanej splátky vo výzve podľa § 53 ods. 9

O.z. aj pri vedomí si zásady preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu
(taktiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5CoCsp/4/2025 zo dňa 26.03.2025).16. Aplikujúc uvedené závery na posudzovanú vec možno konštatovať, že v danom prípade takáto
špecifikácia splátky nie je uvedená ani v upozornení – výzve na splatenie dlžnej časti úveru zo
dňa 02.12.2021 ani vo výzve na úhradu dlžnej sumy zo dňa 29.12.2021. Listom zo dňa 02.12.2021

(upozornenie – výzva na splatenie dlžnej časti úveru) žalobca oznámil žalovanému, že podstatným
spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere č. 2098920646 zo dňa 19.08.2020 a Obchodných
podmienok, na ktoré ho upozornil predchádzajúcou upomienkou, napriek tomu do dnešného dňa
neeviduje úhradu splatného záväzku zo Zmluvy o úvere. Zároveň ho v zmysle § 53 ods. 9 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník upozornil, že ku dňu 02.12.2021 je pohľadávka vyplývajúca zo Zmluvy

o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 704,18 eura, pozostávajúcej z omeškanej
splátky vo výške 677,18 eura, poplatkov vo výške 27 eur a poistné 0,00 eur. Vyzval ho tiež do
15 dní od doručenia výzvy na úhradu tejto pohľadávky s tým, že v opačnom prípade je oprávnený
vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať od neho úhradu celej úverovej pohľadávky. Z uvedeného
listu teda nie je možné vôbec identifikovať, s úhradou ktorej splátky (splátka úveru v zmysle zmluvy
o úvere predstavovala 151,08 eura) je žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti

(splatnosť splátok v zmysle zmluvy o úvere bola vždy k 15. dňu v mesiaci), pričom to isté platí aj
o liste zo dňa 29.12.2021 (výzva na úhradu dlžnej sumy), ktorým žalobca oznámil žalovanému, že
nakoľko podstatným spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere č. 2098920646 zo dňa 19.08.2020
a obchodných podmienok, stáva sa úverový záväzok k 29.12.2021 predčasne splatný v celom rozsahu
s tým, že výška pohľadávky k uvedenému dňu predstavuje: dlžná istina 9.276,58 eura, úrok 349,34

eura, poplatky za upomienky 36 eur, poistné 0,00 eur, spolu dlžná suma 9.661,92 eura. Identifikáciu
splátky, pre ktorú žalobca predčasne zosplatnil úver pritom nie je možné vykonať ani z listinného
dôkazu priloženého žalobcom k žalobe - aktuálneho stavu úveru ku dňu 29.06.2023, z ktorého vyplýva,
že žalovaný uhradil riadne iba prvé tri splátky vo výške 151,08 eura mesačne (dňa 15.09.20220,
15.10.2020 a 15.11.2020) a následne už vykonával jednotlivé platby nepravidelne a v rôznych (nižších)

sumách. Z uvedeného listinného dôkazu je tiež zrejmé, že naposledy (pred zosplatnením úveru dňa
29.12.2021) uhradil žalovaný dňa 15.07.2021 sumu 30,62 eura a následne uhradil (už po zosplatnení
úveru) uhradil dňa 15.03.2022 sumu 206,92 eura. Je teda zrejmé, že žalovaný nehradil (vôbec) splátku
splatnú dňa 15.08.2021 (ani nasledujúce až do 15.03.2022). Pre túto splátku teda začala 3 mesačná
lehota na uplatnenie práva podľa § 565 O.z. plynúť už dňa 16.08.2021 a žalobca mohol toto právo

využiť od 16.11.2021 (ak by bola splnená podmienka podľa § 53 ods. 9 O.z.) do 15.12.2021 (keďže
v zmysle § 565 O.z. platí, že veriteľ môže právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru použiť najneskôr
do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky). Vzhľadom na nepravidelné splácanie už skôr splatných
splátok žalovaným (v rôznych nižších sumách a v rôznych dátumoch) a nejasné započítavanie týchto
platieb na jednotlivé splátky zo strany žalobcu pritom nie je možné vylúčiť, že predpoklady pre využitie

práva podľa § 565 O.z. zo strany žalobcu (minimálne v podobe viac ako 3 mesačného omeškania
so zaplatením splátky) boli splnené už skôr. Napriek tomu žalobca tvrdil, že k vyhláseniu predčasnej
splatnosti došlo pre omeškanie so splátkou splatnou až dňa 15.09.2021. V každom prípade však
v danom prípade bolo podstatné to, že špecifikácia splátky, s ktorou bol žalovaný v omeškaní viac ako 3
mesiace po lehote splatnosti nie je uvedená v upozornení – výzve na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa

02.12.2021. V dôsledku toho je takýto právny úkon neurčitý, a teda podľa § 37 ods. 1 O.z. neplatný. Pre
následnévyhláseniesplatnosticeléhoúveruveriteľomtaknebolisplnenézákonnépodmienkystanovené
v § 53 ods. 9 O.z. (absentuje platné a účinné upozornenie dlžníka veriteľom na možnosť využitia práva
na vyhlásenie splatnosti celého úveru), a preto je aj tento právny úkon pre rozpor so zákonom podľa § 39
O.z. neplatný. Neboli tak splnené podmienky pre platné a účinné predčasné zosplatnenie úveru, a teda

k predčasnému zosplatneniu úveru riadne nedošlo.

17. Okrem (nad rámec) toho však súd poukazuje aj na ďalší dôvod, pre ktorý žalobca nebol oprávnený
požadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Podľa § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch platí, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1,

nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.18. Žalobca v danom prípade pri skúmaní bonity žalovaného (schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver) podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch vychádzal zo žiadosti o spotrebiteľský
úver zo dňa 19.08.2020, v ktorej žalovaný uviedol rodinný stav: rozvedený, počet vyživovaných detí: 0,

druh bývania: vlastný, starobný dôchodca, dôchodok: 627 eur, mesačné splátky iných úverov a pôžičiek:
0 eur, zrážky, výživné a iné výdavky: 0 eur. Následne žalobca overoval výdavky žalovaného na splácanie
iných úverov zaobstaraním si podkladov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), podľa
ktorých mal žalovaný v čase uzavretia zmluvy o úvere 2 existujúce úverové záväzky, ktoré boli z
poskytnutých peňažných prostriedkov v plnom rozsahu splatené a po uzavretí zmluvy o úvere tak

žalovanému nezostali žiadne iné úverové záväzky, a z dát zo Sociálnej poisťovne (SP) vyplynulo,
že žalovaný je poberateľom starobného dôchodku vo výške 627 eur tak, ako deklaroval v žiadosti
o úver. Žalobca však žiadnym spôsobom nezisťoval a neoveroval ostatné (bežné) výdavky na život
žalovaného, ale sa ľahkovážne (neodborne) spoľahol na údaj deklarovaný žalovaným v žiadosti o
spotrebiteľský úver zo dňa 19.08.2020 (zrážky, výživné a iné výdavky: 0 eur), hoci je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé (osobitne pri deklarovanom údaji o vlastnom bývaní), že nejaké výdavky (minimálne

na vlastné bývanie, ale aj napr. na stravu a ošatenie a pod.) musel žalovaný mať. V tejto súvislosti
súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoCsp/40/2024 zo dňa 25.03.2025, podľa
ktorého cit.: „... samotné zákonodarcom použité slovné spojenie „s odbornou starostlivosťou“ vyžaduje
vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Uvedené vyplýva už zo znenia samotnej dôvodovej správy, t. j.
že zmyslom a účelom zákonodarcu prijať uvedené zákonné ustanovenie bolo, aby sa úver považoval za

bezúročný a bezpoplatkový, ak veriteľ pri overovaní bonity spotrebiteľa nebude mať žiadne informácie o
spotrebiteľových príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo nebude bonitu spotrebiteľa
skúmať prostredníctvom nahliadnutia do príslušných databáz, ktoré obsahujú informácie slúžiace na
hodnoteniebonityspotrebiteľa.Cieľomzákonodarcuboloefektívnezamedziťpredlžovaniuspotrebiteľov,
ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Takto vyjadrený úmysel zákonodarcu potvrdzuje

ako slovenská, tak aj európska judikatúra, (napríklad rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13
zo dňa 18.12.2014 vo veci Consumer finance SA proti E. F., podľa ktorého má poskytovateľ úveru
dôkazné bremeno posúdiť úveruschopnosť dlžníka - spotrebiteľa na základe dostatočných informácii,
ktoré sú podložené dokladmi). Splnenie odbornej starostlivosti znamená nie len povinnosť veriteľa
zistiť majetkové pomery dlžníka, teda jeho príjmy a výdavky, na základe jeho vyjadrenia, ale tieto

skutočnosti taktiež aj hodnoverne a preukázateľne preveriť. Pri získavaní relevantných informácií za
účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných
spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť
a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver je potrebné vnímať komplexne, ako situáciu, v ktorej po uhradení všetkých známych
výdavkov zostane spotrebiteľovi v jeho rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného
analyzovať spotrebiteľov rozpočet vo vzťahu ako k príjmom, tak aj k výdavkom, a to vždy vo vzťahu
ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej časti rozpočtu sama o sebe nemôže byť

považovaná za postup s odbornou starostlivosťou, a teda len samotné zhromaždenie informácií o
klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti
vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade žalovanej bolo nevyhnutné
minimálne zistiť výšku jej výdavkov na bývanie, nakoľko samotný fakt, že žalovaná deklarovala vlastné
bývanie neznamená, že jej v súvislosti s bývaním nevznikajú výdavky. Taktiež bol žalobca povinný

zisťovať ďalšie výdavky žalovanej, najmä pravidelné a obvyklé mesačné platby. (...) Skúmanie takto
nastaveného odborného prístupu k splneniu požiadavky náležitého odborného postupu pri skúmaní
bonity dlžníka súdmi je európskym štandardom vyplývajúcim aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
zn. C - 679/18: „Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať

v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia
povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo
vnútroštátnompráve.“SúdpoukazujetiežnarozsudokKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.28CoCsp/4/2024
zo dňa 04.03.2025, podľa ktorého cit.: „Súd prvej inštancie správne upozornil na povinnosť veriteľa

vyhodnocovať bonitu spotrebiteľa aj na základe údaja o nákladoch na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť podľa § 7 ods.
20 písm. b) v spojení s § 7 ods. 1 ZSÚ v znení účinnom k 30.11.2018 (ďalej len „náklady spotrebiteľa“).
Správne tiež vychádzal z § 7 ods. 27 ZSÚ, pretože toto ustanovenie v znení účinnom k 30.11.2018spresňuje spôsob, akým má veriteľ zisťovať náklady spotrebiteľa. Odvolací súd pripomína doslovné
znenie tohto ustanovenia, podľa ktorého je veriteľ povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne
informácie o nákladoch spotrebiteľa. Obsah povinností, ktoré zákon veriteľovi ukladá, je nepochybný

a nepripúšťa výklad, ktorý presadzuje žalobca. Účel zákonom uloženej povinnosti posudzovať bonitu
spotrebiteľa môže byť naplnený nepochybne len vtedy, ak veriteľ posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce
sa konkrétneho spotrebiteľa. To je zrejmé aj z povahy ostatných položiek, ktoré musí veriteľ podľa § 7
ods. 20 ZSÚ vyhodnocovať pri výpočte ukazovateľa bonity: čistý príjem spotrebiteľa [písm. a)], výška
splátky spotrebiteľského úveru [písm. c)] a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa [písm. d)].

Niet žiadneho rozumného dôvodu, aby sa zo 4 položiek výpočtu len tri týkali konkrétneho spotrebiteľa
a štvrtá [náklady spotrebiteľa – písm. c)] bola neadresná. to potvrdzuje aj posledná veta § 7 ods.
27 ZSÚ, ktorá veriteľovi ukladá náklady spotrebiteľa posudzovať s ohľadom a) na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom a b) na príjem spotrebiteľa. Preto ak má veriteľ použiť aktuálne
informácie o nákladoch spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) ZSÚ, vyžaduje sa od zisťovanie
individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský úver. Takto

formulovanú povinnosť veriteľ zjavne nesplní tým, ak do svojich výpočtov preberie všeobecný údaj,
akým je údaj o životnom minime. Takéto nazeranie na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho
dvora EÚ na výklad článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance
SA, C-449/13, EU:C:2014:2464, na ktorý, mimochodom, upozorňoval aj súd prvej inštancie v bode
26 napadnutého rozsudku), ale aj odôvodnenie 26 uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali

byť zodpovední za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Neodporuje mu ani opatrenie
NBS zo 14.11.2017 č. 10/2017, pretože to stanovuje, že výška nákladov spotrebiteľa sa na účely
§ 7 ods. 20 písm. b) ZSÚ určuje „najmenej“ vo výške sumy životného minima. Na tomto závere
nemení nič ani žalobcova analogická argumentácia ustanoveniami tohto opatrenia týkajúcimi sa inej
položky – peňažných záväzkov znižujúcich príjem spotrebiteľa [§ 7 ods. 20 písm. d) ZSÚ], lebo

tá nezodpovedá systematike ZSÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ. Neobstojí ani obrana žalobcu
nemožnosťou získať potrebné údaje od spotrebiteľa „kvôli nariadeniu GDPR“. Okrem toho, že ju žalobca
relevantne nevysvetlil, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a
pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 2
ZSÚ v znení účinnom k 30.11.2018). Nepodstatná je aj žalobcova námietka, že veritelia nie sú povinní

žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, bývanie a pod.),
tobôžniezazáľuby,akotonačrtolsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudku,pretožeobsahodôvodnenia
napadnutého rozsudku jej nezodpovedá. Pre poriadok však odvolací súd opäť pripomína rozsudok
Súdneho dvora CA Consumer Finance SA, podľa ktorého síce článok 8 ods. 1 smernice 2008/48
neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom,

na druhej strane však nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len
na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k
obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy. Ani odvolacia námietka, že veriteľ nie je
povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa, ak táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu
sporná, nie je opodstatnená, pretože nezodpovedá tomu, ako relevantné ustanovenia smernice vykladá

Súdny dvor EÚ. Účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje vnútroštátna
právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny výkon týchto
predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného
poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces. Obozretný veriteľ si musí byť vedomí nevyhnutnosti
zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti poskytnúť

vysvetlenia. (rozsudok CA Consumer Finance SA, bod 28). Súd má povinnosť preskúmať ex offo
existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred
uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku (rozsudok z 05.03.2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167). (...) Odvolací

súd preto uzatvára, že ak veriteľ nezisťuje konkrétne náklady spotrebiteľa, ale len odkáže na životné
minimum, poruší povinnosti ustanovené § 7 ods. 19 v spojení s § 7 ods. 20 ZSÚ, v dôsledku čoho
sa v zmysle § 11 ods. 2 poslednej vety ZSÚ dopustí hrubého porušenia povinnosti posudzovať bonitu
spotrebiteľa. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca
žalobcu náklady spotrebiteľa nezisťoval vôbec, ale sa uspokojil sumou životného minima. Správny

je preto záver súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od
žalovanej jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov.“19. Vychádzajúc z uvedeného súd konštatuje, že nakoľko žalobca nezisťoval komplexne konkrétne
výdavky konkrétneho (individuálneho) spotrebiteľa (žalovaného) (konkrétne náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb žalovaného), ale uspokojil sa s očividne realite nezodpovedajúcim údajom

o nulových výdavkoch, nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom v tomto prípade sa navyše jednalo o hrubé porušenie tejto povinnosti. Žalobca
preto s poukazom na § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený vyžadovať od
žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, ktorý sa navyše z tohto dôvodu považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Na tom nemohla nič zmeniť ani žalovaným v priebehu konania zvolená

argumentácia poukazujúca na „skúmanie“ výdavkov žalovaného s poukazom na životné minimum
a opatrenie NBS č. 10/2017, ktoré nemohlo nahradiť povinnosť veriteľa (žalobcu) skúmať konkrétne
okolnosti (náklady na zabezpečenie základných životných potrieb) týkajúce sa konkrétneho spotrebiteľa
(žalovaného). Súd len na okraj poukazuje na to, že v danom prípade sa neuplatnila výnimka v zmysle
§ 7 ods. 24 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže v posudzovanej veci sa jednalo o
spotrebiteľský úver, ktorým sa splatilo viac (dva) existujúcich spotrebiteľských úverov („refinancované

úvery“), pričom výška poskytnutého spotrebiteľského úveru (10.000 eur) výrazne prevyšovala súčet
zostávajúcich výšok refinancovaných úverov (4.974,38 eura + 1.470 eur),

20. Keďže súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nedošlo k platnému zosplatneniu
spotrebiteľského úveru, neostávalo súdu iné ako žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Súd pritom

nemohol žalobcovi namiesto žalovaného nároku (vymedzeného skutkovo ako nárok zo zosplatneného
spotrebiteľského úveru) priznať splatné a doposiaľ nezaplatené splátky, nakoľko by prekročil rámec
žalobou vymedzeného petitu a priznal by plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený
žalobou (konal by v rozpore so zásadou „iudex ne eat petita partium“ /sudca nech nejde nad návrhy
strán/, zjednodušene tiež „ne ultra petitum“). Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej

sumy,ktorázodpovedalazosplatnenémuúveru(poodpočítanížalovanýmužuhradenejsumy).Skutkovo
žalovaný nárok vymedzil tak, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o úvere, pričom žalovaný poskytnutý
úver nesplácal riadne a včas v zmysle zmluvy (dohodnutými splátkami), a preto ho v súlade so
zmluvou predčasne zosplatnil ku dňu 29.12.2021. Na takto vymedzenom žalovanom nároku (čomu
zodpovedal aj žalobný petit) zotrval počas celého konania. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v

spore uplatňoval nárok vyplývajúci z predčasného zosplatnenia úveru. Nárok na zaplatenie jednotlivých
splatných a doposiaľ neuhradených splátok (do dňa vyhlásenia rozsudku súdu) neuplatnil. V sporovom
konaní je základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a predložiť dôkazy za
účelom ich preukázania. Súd nie je povinný za žalobcu vyhľadávať z predložených dôkazov rozhodujúce
skutočnosti, pretože by tým nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu. Žalobca v posudzovanej veci pritom

neuviedol také rozhodujúce skutkové okolnosti a nenavrhol vykonať také dôkazy, z ktorých by súd
mohol určiť výšku a počet splatných splátok bez toho, aby tým nahrádzal činnosť žalobcu. Žalobca
ani netvrdil, že by uplatnený nárok odvodzoval od jednotlivých splatných a doposiaľ neuhradených
splátok Svoj nárok špecifikoval ako nárok na plnenie z predčasne zosplatneného úveru. V tejto súvislosti
súd poukazuje na to, že žalovaný v priebehu celého konania namietal (okrem iného) postup žalobcu

v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s § 565 O.z. a žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca na
túto argumentáciu v rámci celého konania procesne nereagoval adekvátnym spôsobom, ale zotrval
na svojej argumentácii vo vzťahu k platnému zosplatneniu úveru. V danom prípade ide pritom o
skutkovú otázku a nie otázku právneho posúdenia (kde platí zásada „iura novit curia“ /súd pozná právo/).
Žalobca v žalobe uplatnený nárok vymedzil skutkovo tak, že uplatňuje nárok, ktorý vznikol v dôsledku

zosplatnenia úveru pre neplnenie povinnosti žalovaného splácať splátky riadne a včas. Nedomáhal sa
(iba) doposiaľ nezaplatených splatných splátok úveru. Takto žalobu nielenže skutkovo nevymedzil, ale
takéto skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku nerealizoval ani počas (celého) konania (a k
takýmto tvrdeniam logicky neoznačil ani dôkazy). Len na okraj pritom súd poznamenáva, že za zmenu
žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe

(§ 140 ods. 2 C.s.p.), ktorá sa však v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa (§ 294 C.s.p.).

21. V tejto súvislosti (na podporu uvedeného záveru) súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024, v ktorom najvyšší súd v obdobnej
veci a za obdobného skutkového stavu konštatoval cit.: „Viazanosť súdu žalobným návrhom (§ 216

CSP), t. j. nemožnosť súdu prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, resp. nesmieť
ísť nad rámec petitu tzv. zásada „ne ultra petitum“, sa vzťahuje k žalobnému návrhu (petitu) a nie k
spôsobu vykonávania dokazovania, resp. k otázke, aké dôkazy je súd v konaní oprávnený vykonať
alebo nevykonať. Žalobný návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby (viď § 132 ods. 1 CSP).Civilný sporový poriadok upravuje aj výnimku, keď súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac,
než čoho sa strany domáhajú, avšak musí ísť o prípad, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami (čo však vzhľadom na spotrebiteľský charakter prejednávanej veci

nebol posudzovaný prípad). Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom,
čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania
vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak
právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v
zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010). V danom prípade z obsahu
spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia peňažného nároku s tvrdením o
predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru na základe neplnenia zmluvných povinností zo strany
žalovaného, pričom zosplatneniu mala predchádzať výzva zo dňa 17. júla 2017 v zmysle § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobe vyhovel, okrem iného
majúczato,žekzosplatneniuúverudošlo,sktorýmčiastkovýmzáveromsaaleodvolacísúdnestotožnil.

Odvolací súd bol naopak toho názoru, že zosplatnenie úveru bolo neplatné. Napriek uvedenému po
vykonanom dokazovaní na pojednávaní, na ktoré sa strany sporu nedostavili posudzoval, či vzhľadom
na uplatnenie zaplatenia peňažnej sumy zo strany žalobkyne z titulu uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, pri ktorej nebolo preukázané zosplatnenie úveru, vznikol žalobkyni nárok na peňažné plnenie
voči žalovanému na základe nezmeneného skutkového stavu podľa obsahu spisu a vykonaného

dokazovania. Odvolací súd žalobu, ktorá bola s prílohami doručená žalovanému považoval za výzvu na
zaplatenie dlžnej sumy - splátok z poskytnutého úveru. Tiež mal preukázané, že žalovaný žiadnu splátku
poskytnutého úveru žalobkyni nezaplatil. Na základe uvedeného zmenil napadnuté rozhodnutie v prvej
výrokovej vete a žalovanému uložil povinnosť na zaplatenie dlžných splátok splatných ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia odvolacieho súdu počnúc splátkou splatnou dňa 15. júna 2017 až po splátku splatnú dňa 20.

mája 2020. Odvolací súd uložil žalovanému aj povinnosť na zaplatenie vyúčtovaného úroku z omeškania
ku dňu 18. septembru 2017 vo výške 2,11 eura a úroku za poskytnutie úveru vo výške 216,25 eura
vyčísleného ku dňu 18. septembru 2017. Vychádzajúc z vyššie opísaného procesného stavu dovolací
súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku
žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal plnenie z iného skutkového

základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobkyňa domáhala
priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím súdom, po
skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom
smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že
k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že zosplatnenie úveru je neplatné.

Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na jediné pojednávanie nariadené
odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom),
v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, ktorou bol
žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.“
Súd poukazuje tiež na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11CoCsp/2/2025 zo dňa 05.03.2025

v obdobnej veci rovnakého žalobcu, v ktorom sa krajský súd pri obdobnom skutkovom stave vyjadril
nielen k predpokladom platného zosplatnenia spotrebiteľského úveru a potrebe špecifikácie splátky
vo výzve podľa § 53 ods. 9 O.z., resp. v oznámení o predčasnom zosplatnení úveru podľa § 565
O.z., ale aj k nemožnosti priznať jednotlivé splatné a doposiaľ nezaplatené splátky úveru pri závere
o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru, keď uviedol cit.: „Odvolací súd pre úplnosť považuje

za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd nemohol priznať žalobcovi ani jednotlivé
splátky, ktoré sa stali splatnými pre ich nezaplatenie v lehote splatnosti, nakoľko by došlo k porušeniu
zásady “ne upltra petitum“, nakoľko žaloba žalobcu bola skutkovo odvodená od tvrdenia o splatnosti
celého úveru. Viazanosť súdu žalobným návrhom (§ 216 CSP), t. j. nemožnosť súdu prekročiť a
prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, resp. nesmieť ísť nad rámec petitu tzv. zásada „ne ultra

petitum“, sa vzťahuje k žalobnému návrhu (petitu) a nie k spôsobu vykonávania dokazovania, resp.
k otázke, aké dôkazy je súd v konaní oprávnený vykonať alebo nevykonať. Žalobný návrh (petit) je
obligatórnou náležitosťou žaloby (viď § 132 ods. 1 CSP). Civilný sporový poriadok upravuje aj výnimku,
keď súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, avšak musí
ísť o prípad, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

(čo však vzhľadom na spotrebiteľský charakter prejednávanej veci nebol posudzovaný prípad). Súd
musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže
priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu.
Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorýbol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia,
preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010). V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12. 02. 2024, z ktorého vyplýva, ....“ Vychádzajúc
z vyššie opísaného procesného stavu dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom
pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu,
pretože jej priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj
keď sa bezpochyby žalobkyňa domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená

prvoinštančným a odvolacím súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu
poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie
žalobe vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru,
že zosplatnenie úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá
sa na jediné pojednávanie nariadené odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného
nároku v spore (spolu s príslušenstvom), v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac

s ochranou slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil
právo žalovaného na spravodlivý proces.“.“ Súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 11CoCsp/17/2024 zo dňa 28.08.2024, v ktorom sa krajský súd rovnako v obdobnej
veci pri obdobnom skutkovom stave vyjadril rovnako nielen k predpokladom platného zosplatnenia
spotrebiteľského úveru a potrebe špecifikácie splátky vo výzve podľa § 53 ods. 9 O.z., resp. v oznámení

o predčasnom zosplatnení úveru podľa § 565 O.z., ale rovnako aj k nemožnosti priznať jednotlivé
splatné a doposiaľ nezaplatené splátky úveru pri závere o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru,
keď uviedol cit.: „Okresný súd konštatujúc neplatnosť zosplatnenia úveru následne priznal žalobcovi
nárok na zaplatenie splátok splatných do vydania napadnutého rozhodnutia, priznal mu tým plnenie
vyplývajúcezinéhoskutkovéhozákladu,nežakýbolurčenýžalobnýmnávrhom,atedasvojimpostupom

prekročil rámec vymedzeného petitu. (...) Súd nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa iným
právnym vzťahom, iným právom ani iným plnením čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v
žalobe a nemôže ani priznať iné plnenie ako to, ktoré bolo v petite žiadané. Súd teda nemôže žalobcovi
prisúdiť niečo iné, než žiadal; povedané inak, súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený
žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného princípu sporového procesu ako aj z viazanosti

súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia § 216 C.s.p.. V kontexte uvedeného potom nie je možné
priznať žalobcovi plnenie na základe iných, než v žalobe tvrdených skutkových okolností. Obdobný
záver prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp.zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.
februára 2024 konštatoval: „súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo
znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania

vymedzený v žalobnom návrhu.“ (totožne aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS
122/2012 z 3. októbra 2012). Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/85/2021
vyplýva, že v najvyšším súdom posudzovanej a prejednávanej veci boli skutkové okolnosti obdobné.
Vo veci rozhodovanej najvyšším súdom bol dodávateľom uplatnený nárok z tvrdeného predčasného
zosplatnenia spotrebiteľského úveru na základe neplnenia zmluvných povinností zo strany žalovaného

(spotrebiteľa). Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo. S
týmto ťažiskovým záverom sa odvolací súd nestotožnil, mal za to, že zosplatnenie bolo neplatné a
napriek uvedenému po vykonanom dokazovaní posudzoval, či žalobcovi (dodávateľovi) vznikol nárok
na peňažné plnenie voči žalovanému na základe nezmeneného skutkového stavu podľa obsahu spisu
a vykonaného dokazovania. V najvyšším súdom posudzovanej veci odvolací súd zmenil prvostupňové

rozhodnutie a žalovanému uložil povinnosť na zaplatenie dlžných splátok ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
odvolacieho súdu. Uvedený postup odvolacieho súdu dovolací súd podrobil kritike a uzavrel, že odvolací
súd svojím postupom pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu prekročil rámec ním vymedzeného
petitu, pretože priznal plnenie z iného skutkového základu, než bol vymedzený žalobou. Obdobne
postupoval okresný súd aj v prejednávanej veci. (...) V sporovom konaní je základnou povinnosťou

žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania; zároveň
platí, že súd nie je povinný za žalobcu vyhľadávať z predložených dôkazov rozhodujúce skutočnosti,
pretože by tým nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu. Žalobca v prejednávanej veci, ktorému síce ostal
nárok na zaplatenie splátok v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuviedol také rozhodujúce
skutkové okolnosti a nenavrhol vykonať také dôkazy, z ktorých by okresný súd mohol určiť výšku a

počet splatných splátok bez toho, aby tým nahrádzal činnosť žalobcu (ako to v zásade urobil súd prvej
inštancie); žalobca netvrdil, že by uplatnený nárok odvodzoval od jednotlivých splatných splátok; svoj
nárok špecifikoval ako nárok na plnenie z predčasne zosplatneného úveru. Okresný súd tak bez toho,
abyžalobcasvojeskutkovétvrdeniazmenilčidoplnilanavrholalternatívny,resp.eventuálnypetit,priznalžalobcovi nárok na splatné splátky, vychádzajúc pri výpočte ich výšky zo zmluvy o úvere a zo stavu
úveru ku dňu zosplatnenia. V kontexte uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svojim
postupom prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že priznal plnenie z iného skutkového základu, ktorý

nebol v žalobe uvedený, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“, čo malo za následok porušenie práva
žalovanej na spravodlivý proces; rovnako v obdobnej veci (sp.zn. 4Cdo/85/2021) konštatoval najvyšší
súd. K uvedenému odvolací súd dodáva, že žalovaná v priebehu celého súdneho konania žiadala, aby
súd žalobu zamietol argumentujúc (aj) postupom veriteľa v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s
§ 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca na túto argumentáciu v rámci celého konania pred súdom prvej

inštancie procesne nereagoval, zotrval na svojej argumentácii vo vzťahu k platnému zosplatneniu úveru.
V prejednávanej veci ide o skutkovú otázku; žalobca v žalobe uplatnený nárok vymedzil skutkovo tak, že
uplatňuje nárok, ktorý vznikol v dôsledku zosplatnenia úveru v dôsledku neplnenia povinnosti dlžníčky
splácať splátky riadne a včas. Žalobca sa nedomáhal (iba) doposiaľ nezaplatených splatných splátok
úveru, takto žalobu skutkovo nevymedzil, takéto skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku
nerealizoval a k takýmto tvrdeniam, logicky, dôkazy neoznačil. Ak Civilný sporový poriadok pod zmenou

žalobyrozumieajpodstatnúzmenuskutkovýchtvrdeníalebodoplnenierozhodujúcichskutočnosti(§140
C.s.p.) a takýto návrh na zmenu žaloby podaný nebol, bez ohľadu na ustanovenie § 294 C.s.p. (zmena
žaloby v spotrebiteľských veciach sa nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ) o takomto, žalobcom
skutkovo neuplatnenom nároku, okresný súd pozitívne rozhodnúť nemohol, iba porušením zásady ne
ultra petitum. Práve v uvedenom odvolací súd vidí vadu týkajúcu sa procesných podmienok; súd prvej

inštancie rozhodol o žalobe, ktorú žalobca nepodal; žalobca sa nedomáhal zaplatenia splátok splatných
do dňa vyhlásenia rozhodnutia. Žalobca podal skutkovo a právne odlišnú žalobu, ktorú skutkovo oprel
o nárok vyplývajúci z predčasného zosplatnenia úveru a tak ho aj právne kvalifikoval.“

22. Vzhľadom na uvedené stotožniac sa s právnymi závermi vyslovenými vyššími súdmi (vrátane

najvyššieho súdu) súd uzatvára, že rešpektujúc zásadu „ne ultra petitum“ mu neostávalo iné ako
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, keď nemohol žalobcovi namiesto žalovaného nároku
(vymedzeného skutkovo ako nárok zo zosplatneného spotrebiteľského úveru) priznať nárok z iného
skutkovéhozákladu(nároknasplatnéadoposiaľnezaplatené/navyšežalobcomnijakonešpecifikované/
splátky).

23. Nad rámec uvedeného súd dopĺňa, že nakoľko žalovaný uhrádzal jednotlivé platby na úveru
nepravidelne a v rôznych sumách (nezodpovedajúcich dohodnutým splátkam, s výnimkou prvých
troch splátok), pričom úver bol bezúročný a bez poplatkov (s poukazom na § 11 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch), nebolo vôbec možné určiť, ktoré splátky (resp. ich časť zodpovedajúca

istine) zostali neuhradené, a na ktoré z nich, kedy a v akom rozsahu žalobca započítal jednotlivé
úhrady žalovaného, z dôvodu ktorého by ani nebolo (objektívne) možné priznať žalobcovi jednotlivé
doposiaľ splatné a nezaplatené splátky (resp. ich časť zodpovedajúcu istine), a už vôbec by nebolo
možné určiť kedy a v akom rozsahu došlo u žalovaného k omeškaniu (pre účely priznania úrokov
z omeškania z jednotlivých dlžných súm). Žalobca pritom žiadne skutkové tvrdenia v tomto smere

neučinil a z tohto pohľadu zostal celkom pasívny (napriek tomu, že žalovaný od začiatku konania
namietal neplatnosť zosplatnenia úveru pre nesplnenie podmienok v zmysle § 53 ods. 9 O.z. a § 565
O.z.). V tejto súvislosti súd tiež poznamenáva, že žalobca (jeho právny zástupca) nevyužil možnosť
zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom došlo k prejednaniu veci a rozhodnutiu, a tejto možnosti sa
výslovne vzdal. Nevyužil (vzdal sa) tak možnosť procesne reagovať na uvedené (ako aj na predbežné

právne posúdenie veci zo strany súdu), ktorú mú súd vytvoril nariadením pojednávania a predvolaním
na neho.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zamietnutia žaloby nepovažoval súd za potrebné
(a hospodárne) podrobne sa vyjadrovať k ďalším žalovaným namietaným skutočnostiam týkajúcim

sa (ne)splnenia obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1
C.s.p. tak, že žalovanému ako v plnom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262
ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom
súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozsudkom, možno podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.