Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/105/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124365220
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:6124365220.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
– G. C., H. I. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Bratislava – Staré
Mesto, Štefánikova 14, IČO 30 850 436 proti žalovanej A. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., C. XXXX/
XX, zastúpenej JUDr. Romanom Henčelom, advokátom, so sídlom Prievidza, Švéniho 8, IČO 51 007

746, o zaplatenie 128,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 16. mája 2025, č.k. 18C/14/2025-137, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .

Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 128,15
eur s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 11.01.2025 do zaplatenia, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo
sumy 128,15 eur od 22.08.2022 do 10.01.2025 zastavil (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanej v rozsahu 77,13 % (výrok III.). Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 415, §

420 ods. 1 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal
zaplatenia náhrady škody 128,15 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 22.08.2022 až do
zaplateniaanáhradytrovkonania,atozavynaloženénákladyvsúvislostisjehocestoudomiestastykus
maloletýmsynomaspäťdňa21.08.2022,kedysamalrealizovaťstykžalobcusjehomaloletýmsynomna
základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, avšak k jeho realizácii nedošlo, nakoľko žalovaná (matka

maloletého)žalobcovi(otcovimaloletého)stručneoznámila,žemaloletýodmietarealizáciustyku,pričom
žalobcovi dané skutočnosti nepreukázala a nedovolila mu vidieť dieťa. Následne zo strany žalobcu
bola privolaná hliadka príslušníkov policajného zboru. Žalovaná v dôsledku uvedeného konania porušila
prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.

3. Žalovaná namietala žalovaný nárok v celom rozsahu. Uviedla, že za škodu žalobcovi nezodpovedá,

nakoľko škoda mu nevznikla v príčinnej súvislosti s jej konaním. Poukazovala na to, že otec sa domáhal
realizácie styku s dieťaťom počas celého víkendu neprerušene, hoci vykonateľné rozhodnutie súdu
upravovalo styk dieťaťa s otcom v sobotu a nedeľu bez prespania. Žalovaná uvádzala,že maloletého na styk s otcom riadne pripravila. Skutočnosť, že maloletý odmieta realizáciu styku so
žalobcom, nie je následkom konania žalovanej, ktorá koná vo výlučnom záujme maloletého, najmä,
aby vyvolaním stresových situácii u maloletého nedochádzalo k ďalšiemu nežiaducemu psychickému

vývoju. Poukázala na skutočnosť, že strany sú stále manželia a náklady žalobcu za účelom
realizácie styku boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené z majetku, ktorý je stále v BSM. Spochybnila
tiež výšku uplatneného nároku na úrok z omeškania a náhradu nákladov žalobcu za užívanie vozidla.

4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Krajský súd v

Trenčíne rozsudkom, sp. zn. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022 zmenil rozhodnutie Okresného
súdu Prievidza, č.k. 18P/54/2019-2555, ktorým upravil styk tak, že žalobca je oprávnený stretávať sa
s maloletým každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 10:00 hod. do 18:00 hod. a
v nedeľu od 09:00 hod. do 18:00 hod. bez prítomnosti žalovanej, ktorá je povinná maloleté dieťa na
stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne
na styk pripraveného pred kultúrnym domom v F., K. L. K., prevezme a na tom istom mieste maloletého

žalovanej vráti. Žalobca si v zmysle vykonateľného rozhodnutia šiel dňa 21.08.2022 prevziať maloletého
a za účelom tohto stretnutia pricestoval z miesta bydliska, pričom stretnutie žalobcu s
maloletým synom sa neuskutočnilo. Pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú o svojom príchode
prostredníctvom SMS správy.

5. Uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníkajeporušenieprávnejpovinnosti,existenciaškody,príčinnásúvislosťmedziporušenímprávnej
povinnosti a škodou a nakoniec zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené
kumulatívne. Bolo spoľahlivo preukázané a medzi stranami nesporné, že v rozhodnom čase dňa
21.08.2022 bolo stretávanie sa otca (žalobcu) s maloletým synom upravené vykonateľným

súdnym rozhodnutím zo dňa 23.06.2022, č.k. 19CoP/20/2022-2736. Z odôvodnenia rozhodnutia
vo veci maloletého syna strán sporu vyplýva, že medzi stranami sporu ako rodičmi maloletého v danom
čase existovali osobné rozpory, ktoré sa negatívne prejavovali aj v oblasti výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému B.. V tom čase prebiehalo aj rozvodové konanie strán sporu, kde
došlo k nariadeniu znaleckého dokazovania na otázku, či maloletý je schopný u otca prespávať

s ohľadom na jeho vek a psychický stav. Obaja rodičia boli súdom upozornení na opakovane vyslovený
názor odvolacím súdom, znalcom i kolíznym opatrovníkom o záujme maloletého na
citlivom rozširovaní jeho styku s otcom a súd poukázal na to, že žalobca ako otec má právo podieľať sa
na výchove maloletého dieťaťa, ktoré mu nie je zverené do osobnej starostlivosti, prostredníctvom jeho
styku s dieťaťom. Zároveň poukázal na zodpovednosť oboch rodičov za výchovu a vývoj dieťaťa.

V konaní nebolo medzi stranami sporné, že aj v rámci rozvodového konania súd apeloval na rodičov,
aby sa snažili rozšíriť styk otca s dieťaťom bez prítomnosti matky na obdobie celého víkendu, t. j. od
soboty do nedele nepretržite.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetom sporového konania bolo posúdenie zodpovednosti

žalovanej za zbytočne vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi a vzhľadom na
obranu žalovanej posúdiť existenciu takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla
žalovaná zabrániť, teda, že vznik škody nezavinila. V konaní bolo nesporné, že dňa 21.08.2022
sa stretnutie žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého
mal žalobca ako otec právo stretnúť sa so synom bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10:00

hod. do 18:00 hod. a v nedeľu v čase od 09:00 hod. do 18:00 hod. s tým, že matka je povinná dieťa
na styk s otcom pripraviť a odovzdať ho otcovi v stanovenom čase pred vchodom do budovy G. E. F.,
nachádzajúceho sa na L. K. C. F., kde jej ho otec v stanovenom čase odovzdá.
Tomu zodpovedala povinnosť žalovanej ako matky dieťa na stretnutie so žalobcom ako
otcom pripraviť a stretnutie otca so synom umožniť. Žalobca sa dňa 21.08.2022 na súdom určené miesto

odovzdania maloletého dieťaťa dostavil, následne kontaktoval SMS správou žalovanú a opakovane ju
vyzýval k odovzdaniu dieťaťa, dostavil sa po predchádzajúcom upozornení aj do miesta bydliska dieťaťa,
k odovzdaniu dieťaťa však v uvedený deň nedošlo. Žalovaná to odôvodňovala tým,
že žalobca sa domáhal styku s dieťaťom podľa odporúčania Okresného súdu
Bratislava IV., t. j. počas celého víkendu nepretržite a maloletý odmietal u otca spať. Z predloženej SMS

komunikácie zo dňa 19.08.2022 vyplynulo, že žalobca napísal žalovanej, aby pripravila syna na styk
tak, ako ju žiadal Okresný súd Bratislava IV., B. u neho strávi pekný víkend v F., vráti jej ho v nedeľu,
na uvedené reagovala žalovaná, že žalobca nedodržiava rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, pričom
veľmi dobre vie, že syn k nemu na noc ísť nechce. Dňa 20.08.2022 žalobca kontaktoval žalovanú o 08:57hod. a oznámil jej, že je na námestí s dotazom, kde sú. Na uvedené reagovala žalovaná, že B. nechce
ísť, stále plače, že nechce ísť spinkať k tatkovi a nechce ísť za tatkom, lebo tatko
ho večer nedonesie domov, na čo žalobca reagoval, že je zjavné, že žalovaná

syna voči nemu vedie negatívne, považuje to za týranie syna a požiadal žalovanú, aby s tým okamžite
prestala, upozornil ju, že má čas do 10:00 hod., aby si rozmyslela svoje konanie. Žalovaná odpísala, že
žalobca nerešpektuje ani rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a ani vôľu syna, koná proti jeho vôli a proti
jeho záujmu, B. je pripravený na styk podľa rozsudku Krajského súdu v Trenčíne. Dňa 20.08.2022 sa
žalobca o.i. o 10:02 hod. dotazoval žalovanej, kde sú, žalovaná opakovala tvrdenie, že B. stále nechce

ísť, plače, že nechce spať u tatka, žalobca o 10:04 hod. reagoval, že si ide pre syna, o 10:14 hod. písal
žalovanej, že je pred domom, aby otvorila dvere a odovzdala mu syna. Žalovaná zopakovala
tvrdenie, že B. stále nechce ísť a plače, že nechce ísť za tatkom a spať u neho. O 10:19
hod. žalobca opakovane žalovanú žiadal, aby mu odovzdala syna. Dňa 21.08.2022 (nedeľa) žalobca
kontaktoval o 08:56 hod. žalovanú s dotazom, kde sú, a že čaká na námestí, na čo reagovala žalovaná,
že B. nechce ísť, plače, že nechce ísť za tatkom a nechce spať u tatka. Žalobca reagoval, že neustále

sa snaží vymazať ho zo života syna a o 09:04 hod. oznámil žalovanej, že si ide po syna
pred dom. O 09:12 hod. napísal žalovanej, že je pred domom, aby mu otvorila a odovzdala mu syna.
Žalovaná zopakovala tvrdenie, že B. stále nechce ísť, plače, že nechce spinkať u tatka.
K odovzdaniu dieťaťa otcovi nepochybne dňa 21.08.2022 nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala tým, že
dieťa plače, nechce ísť, nechce ísť spať k tatkovi. Žalobca sa následne dostavil pred rodinný dom, kde

žalovaná býva, kontakt neprebehol.

7. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného
stretnutia žalobcu so synom dňa 21.08.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom, keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom

nepripravila a stretnutie mu neumožnila. Dospel k záveru, že žalovaná svojím správaním priamo porušila
povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, teda žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú
žalobcovi podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná mala právnu povinnosť vyplývajúcu z
vykonateľného súdneho rozhodnutia umožniť dňa 21.08.2022 stretnutie žalobcu ako otca s maloletým
synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel vyzdvihnúť. Súd prvej inštancie konštatoval,

že je preukázané, že jeho cesta dňa 21.08.2022 na miesto stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za
týmto účelom, dôkazom toho je i podanie trestného oznámenia zo dňa 21.08.2022. Nie je rozhodujúce,
že otec sa domáhal rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle odporúčania Okresného súdu Bratislava IV.
Je nepochybné, že žalobca mal dňa 21.08.2022 právo na stretnutie s dieťaťom na základe
rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.06.2022, č.k. 19CoP/20/2022-2736 a v rozsahu tohto

rozhodnutia bolo povinnosťou žalovanej stretnutie žalobcovi s dieťaťom umožniť a žalobcu upozorniť
na jeho povinnosť dieťa v zmysle citovaného právoplatného rozhodnutia vrátiť o 18:00 hod. toho istého
dňa. Súd prvej inštancie nemal takisto pochýb o tom, že škoda žalobcu v podobe vzniknutých nákladov
na prepravu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s jeho cestou z miesta bydliska na miesto stretnutia
sa s maloletým. Zavinenie žalovanej spočíva v jej úmyselnom konaní, pretože jednoznačne vedela, že

svojím konaním, a to neumožnením stretnutia syna so žalobcom, poruší právo žalobcu na stretnutie so
synom, a teda poruší povinnosť uloženú súdnym rozhodnutím a s týmto následkom bola uzrozumená.
V konaní žalovaná argumentovala tým, že maloletý nechcel ísť na stretnutie s otcom napriek jej snahe,
aby sa toto stretnutie uskutočnilo. Túto skutočnosť však žiadnym spôsobom nepreukázala a rovnako
nepreukázala ani existenciu akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie

žalobcu s maloletým v uvedený deň realizovať. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že maloletý odmieta
styk s otcom z dôvodu vystresovania skutočnosťou, že musí u žalobcu aj prespať, súd prvej inštancie
uviedol, že táto skutočnosť nič nemení na povinnosti matky pripraviť dieťa na styk s otcom v zmysle
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Ak medzi stranami
nedošlo k vzájomnej dohode na odlišnej úprave styku žalobcu s dieťaťom, bolo povinnosťou strán sporu

rešpektovať citované súdne rozhodnutie. Pokiaľ k realizácii styku nedošlo, žalovanú zaťažuje dôkazné
bremeno na preukázanie takej skutočnosti, pre ktorú objektívne nebolo možné, aby sa
styk realizoval. Žalovaná v tomto smere dôkazné bremeno v konaní neuniesla. Súd prvej inštancie preto
zastal názor, že dňa 21.08.2022 nebola v konaní preukázaná existencia takej objektívnej skutočnosti na
strane maloletého, ktorá by objektívne bránila jeho stretnutiu so žalobcom.

8. Súd prvej inštancie ďalej k obrane žalovanej, týkajúcej sa skutočnosti, že žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko nemajú medzi sebou vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, uviedol, že
žalobca užíval osobné vozidlo v zmysle zmluvy o výpožičke, ktorá vec v zmysle § 143Občianskeho zákonníka slúži na osobnú potrebu žalobcu a v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka je
vyňatá z režimu BSM. Pokiaľ žalobca užíva vozidlo výlučne pre svoju potrebu, aj prostriedky vynaložené
na náklady spojené s jeho užívaním je potrebné posudzovať ako prostriedky slúžiace osobnej potrebe

žalobcu, ktoré nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu.

9. Súd prvej inštancie mal potom na základe vyššie uvedených skutočností za to, že nárok
žalobcu na náhradu škody, ktorá vznikla zbytočným vynaložením nákladov na cestu zo svojho bydliska
(H. I. XXXX/XX, F.) do bydliska maloletého v F., za účelom realizácie styku, je dôvodný. Predmetná

cesta žalobcu z miesta bydliska do miesta styku a späť predstavuje vzdialenosť 372 km, pričom žalobca
si nárokoval základnú náhradu vo výške 79,24 eur (0,213 eur x 372 km v zmysle opatrenia Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny č. 282/2022 Z. z.) a náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške
48,88 eur (vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v SR podľa Štatistického úradu Slovenskej
republiky bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 15.08.2022 do 21.08.2022 v sume 1,730
eur/liter; pri spotrebe vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za spotrebované pohonné hmoty

sumu: 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,730 eur
predstavuje po zaokrúhlení sumu 48,91 eur). Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 128,15 eur.

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaná poukazovala tiež na to, že žalobca pricestoval na
styk s dieťaťom osobným motorovým vozidlom, ktoré mal v užívaní na základe zmluvy o výpožičke

bezodplatne, a preto neobstojí záver o nároku žalobcu na náhradu nákladov za užívanie vozidla a tento
názor odôvodnila i rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.4.2024, sp. zn. 17Co/17/2023.
V tejto súvislosti žalobca uviedol, že je zrejmé, že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla a
základná náhrada zohľadňuje opravy, údržbu, opotrebenie a výmenu pneumatík, motorového oleja,
náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta, povinné zmluvné a havarijné poistenie, pričom

na týchto nákladoch sa podieľa výlučne žalobca sám. Toto tvrdenie žalobcu bolo preukázané čestným
vyhlásením A. M. D., ktorý vozidlo žalobcovi poskytol do užívania na základe zmluvy o výpožičke.
Námietku žalovanej, že čestné vyhlásenie je len účelové, vypracované až 02.12.2024, ako aj to, že
nebolo preukázané, že medzi vlastníkom vozidla a žalobcom došlo k uzavretiu dohody o hradení
paušálnych náhrad za používanie vozidla, nakoľko zmeny a dodatky zmluvy o výpožičke musia byť

urobené písomne, súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnenú. Súdu prvej inštancie bolo z jeho
činnosti známe, že v predchádzajúcom období nebol nárok na náhradu cestovných náhrad za užívanie
vozidla na základe výpožičky zo strany žalovanej spochybňovaný. Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti
žalovaná voči tomuto nároku vznáša námietky, žalobca v konaní musel produkovať dôkazy
preukazujúce jeho nárok, nakoľko dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Na

základe čestného vyhlásenia vlastníka vozidla o tom, že výlučne žalobca sa na základe ich
vzájomnej dohody podieľa na nákladoch spojených s údržbou vozidla, jeho poistením
a pod. súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalobcu v konaní za preukázané, a preto
považoval nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v súvislosti s použitím vozidla na cestu z F. do F. a späť za opodstatnený.

11. Súd prvej inštancie následne uviedol, že žalobca si voči žalovanej uplatnil aj nárok na
zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5,5 % ročne zo sumy 128,15 eur od 22.08.2022, t. j. odo
dňa nasledujúceho po neuskutočnenom styku žalobcu s dieťaťom do zaplatenia. Žalovaná sa bránila,

že ak, tak sa dostala do omeškania s plnením až odo dňa nasledujúceho po dni doručenia
žaloby vrátane platobného rozkazu (10.01.2025), nakoľko v konaní nebolo preukázané (a žalovaná to
popierala), že by žalobca žalovanú pred podaním žaloby vyzýval na zaplatenie predmetnej
náhrady škody. Žalovaná sa o nároku žalobcu a jeho výške dozvedela až doručením žaloby. Súd prvej
inštancie preto považoval nárok žalobcu na úrok z omeškania zo sumy 128,15 eur vo výške 5,5 % ročne

za dôvodný po čiastočnom späťvzatí za obdobie od 11.01.2025 do zaplatenia.

12. Súd prvej inštancie preto rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 128,15
eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 11.01.2025 do zaplatenia, v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania (úrok

z omeškania zo sumy 128,15 eur vo výške 5,5 % ročne od 22.08.2022 do 10.01.2025) konanie
v súlade s ust. § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) zastavil.
13. O náhrade trov konania, vzhľadom na čiastočné zastavenie konania, súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo domáhalzaplatenia sumy 147,44 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd
prvej inštancie mu priznal po čiastočnom späťvzatí sumu celkom 130,68 eur (vrátane úroku z
omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 88,564

%, úspech žalovanej v konaní predstavuje 11,435 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 77,13
% po zaokrúhlení na dve desatinné čísla, s použitím aj ust. § 256 ods. 1 CSP. V tomto rozsahu súd
prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu trov konania aj priznal. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.01.2025 o odvolaní voči
rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 5C/55/2024.

14. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca aj žalovaná.

15. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti výroku III. napadnutého rozsudku.
Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že predmetom
sporu bolo zaplatenie náhrady škody, ktorá mu vznikla, a ktorú si uplatnil vo výške 128,15

eur s príslušenstvom. V spore bol plne úspešný, preto sa nestotožnil so záverom
prvoinštančného súdu o rozsahu len čiastočného úspechu vo veci, v zmysle ktorého mu priznal nárok na
náhradutrovkonaniaprotižalovanejvrozsahu77,13%sodôvodnením,žežalobcasa„celkovodomáhal
zaplatenia sumy 147,44 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd mu
priznal sumu celkom 130,68 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu).

Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 88,564 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 11,435
%. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 77,13 % (88,564 % - 11,435 %)“. Podľa názoru žalobcu je
tento názor prvoinštančného súdu v rozpore s právnou úpravou, s ustálenou súdnou praxou najvyšších
súdnych autorít, a tiež v rozpore s logikou. Poukázal na znenie ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka,vzmyslektoréhopríslušenstvompohľadávkysúúroky,úroky zomeškania,poplatok

z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pritom vyplýva, že súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zdôraznil, že predmetom konania
bolo zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej bol žalobca 100 % úspešný. Výška úrokov z omeškania
netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny, a preto pri posudzovaní miery
úspechu nie sú úroky z omeškania, tvoriace príslušenstvo istiny, spôsobilé mať vplyv na celkový úspech

v konaní. Uviedol, že jeho názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít, napríklad
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.2016, č.k. 10CoPr/2/2016-361, Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 4Cob/3/2019 - potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 26.01.2021, sp. zn. 1Obdo/18/2020. Žalobca tiež považoval za potrebné objasniť aj svoj procesný
postup pri uplatnení úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po zmarení styku maloletého

dieťaťa s otcom, pričom žalobca mal za to, že žalovaná sa dostala do omeškania momentom nesplnenia
si svojej právnej povinnosti, a to dňom zmarením styku. Uvedené konštatoval v obdobnej právnej veci,
právoplatne skončenej, medzi oboma účastníkmi konania súd v rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 10.10.2023, č k. 11C/51/2022-219, bod 32, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
13.03.2024, č.k. 8Co/18/2024-265. Podľa názoru žalobcu je v rozpore s princípom

právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí vyčítať mu a sankcionovať ho za
to, že si v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnil aj úrok z omeškania spôsobom,
ktorého zákonnosť je právoplatne potvrdená v obdobnej právnej veci a žalobca má dispozičné právo
voči žalobe a nemá procesnú možnosť hospodárnejšie a efektívnejšie moderovať
svoj nárok, pretože neuplatnením si úroku z omeškania v upomínacom konaní je rozšírenie žalovaného

petitu po vydaní platobného rozkazu sporné a takto je žalobcovým procesným postupom možné
výšku úrokov z omeškania v nadväznosti na právne posúdenie súdu moderovať. Žalobca zdôraznil, že
v otázke priznania nároku na náhradu trov konania súdy v každom jednom konaní, v ktorom súd pristúpil
k moderovaniu výšky úroku z omeškania a zároveň žalobca bol úspešný v celom rozsahu nároku na
náhradu škody, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukazoval pritom na

právoplatne skončené konania Okresného súdu Prievidza, potvrdené Krajským súdom v Trenčíne, sp.
zn. 8C/34/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/7/2023, sp. zn. 7C/48/2022 v spojení so
sp. zn. 5Co/89/2023, sp. zn. 19C/36/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/64/2023, sp. zn.
15C/34/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022 v spojení
so sp. zn. 8Co/1/2023, sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2024, sp.

zn. 9C/39/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/67/2023, sp. zn. 19C/45/2022 v spojení so
sp. zn. 11Co/14/2023, sp. zn. 10C/42/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/46/2023, sp. zn.
19C/41/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/26/2023, sp. zn. 4C/42/2022 v spojení so
sp. zn. 19Co/77/2023, sp. zn. 9C/48/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/84/2023, sp.zn. 11C/51/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/18/2024, sp. zn. 12C/51/2022 v spojení
so sp. zn. 27Co/62/2023, sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/62/2023, sp.
zn. 7C/37/2024 v spojení so sp. zn. 27Co/11/2025, sp. zn. 19C/48/2024 v spojení

so sp. zn. 8Co/18/2025, sp. zn. 19C/44/2024 v spojení so sp. zn. 5Co/12/2025, sp.
zn. 5C/51/2024 v spojení so sp. zn. 8Co/2/2025, sp. zn. 8C/53/2024 v spojení so sp. zn. 27Co/5/2025).
V závere zdôraznil najnovšie rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 8Co/18/2025 zo dňa 26.03.2025,
sp. zn. 5Co/12/2025 zo dňa 26.03.2025, sp. zn. 17Co/22/2025 zo dňa
30.04.2025. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a zároveň žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Žalovaná sa včas podaným odvolaním proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku domáhala,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne

a prizná jej nárok na náhradu trov konania. Súčasne navrhla, aby jej odvolací súd priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Uviedla, že neumožnila žalobcovi (otcovi maloletého) styk s maloletým z dôvodu, že žalobca ju v rozpore
s vykonateľným súdnym rozhodnutím v uvedenom období (a aj dňa 21.08.2022) kontaktoval s
tým,žemázáujemvykonaťstyk smaloletýmnienazákladevykonateľnéhosúdnehorozhodnutia,

ale odvoláva sa na akýsi „apel“ Okresného súdu Bratislava IV., v konaní o rozvod manželstva, že si môže
maloletého prevziať v sobotu o 09:00 hod. a vráti ho matke v nedeľu večer. V tejto súvislosti poukázala
na SMS komunikáciu, ktorú predložil žalobca s podanou žalobou. Sám žalobca v podstate preukázal,
že nemal záujem realizovať styk podľa vykonateľného súdneho rozhodnutia, a tým vyvolal aj odmietavú
reakciu matky. Matka maloletého oznámila otcovi, že syn plače, na stretnutie nechce ísť a

stále opakuje, že u otca nechce spať. Uviedla, že k neuskutočneniu styku otca s maloletým v uvedený
deň nedošlo len zavinením matky maloletého (žalovanej), ale aj z dôvodu nevhodného správania sa
otca, ktorý na matku naliehal, aby sa styk s maloletým uskutočnil mimo
rozsahu vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná je toho názoru, že svojím konaním neporušila
žiadnu právnu povinnosť, nakoľko konala tak, ako jej to vyplýva z príslušných právnych predpisov, ako

aj právoplatných súdnych rozhodnutí. Dôvody neuskutočneného styku nie je možné pripisovať len na
ťarchu žalovanej, nakoľko styk sa neuskutočnil aj na základe reakcie maloletého syna (čo preukázateľne
vyplýva z predložených dôkazov), ktorá bola vyvolaná správaním žalobcu, nakoľko žalobca odmietal
dodržiavať styk s maloletým v termíne určenom vykonateľným súdnym rozhodnutím.
Opätovne žalovaná spochybnila vyčíslenie nákladov žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca sa do miesta

bydliska maloletého, za účelom jeho prevzatia, dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom,
išlo o bezplatne vypožičané vozidlo. Žalobca podľa jej názoru nemá nárok na paušálnu
náhradu, ktorá v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách je náhradou za opotrebenie
vozidla. V konaní poukázala na skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že predmetné
vozidlo VW TIGUAN, EČV H., bolo v BSM oboch strán sporu a žalobca, bez súhlasu žalovanej, vozidlo

predal A. M. D., od ktorého si vozidlo následne bezodplatne dlhodobo vypožičal. Žalobca tak
v roku 2021 urobil zámerne, aby následne mohol od žalovanej žiadať úhradu nákladov na prevádzku
vozidla. Takéto správanie považuje za správanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať
právnu ochranu. Opakovane poukázala na obsah žalobcom predloženého čestného vyhlásenia, ktorým
žalobca chcel preukázať existenciu dohody s vlastníkom vozidla o tom, že žalobca znáša aj náklady

spojené so starostlivosťou o vozidlo. Čestné prehlásenie je datované dňa 02.12.2024. V zmysle čl. IV.
bod 4. Zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, na ktorú sa žalobca odvoláva, akékoľvek zmeny tejto
zmluvy je možné vykonať len na základe písomnej dohody zmluvných strán formou písomných dodatkov
podpísaných oboma stranami. V Zmluve o výpožičke nebolo dohodnuté to, čo uvádza majiteľ
vozidla v čestnom prehlásení a nebolo to následne dohodnuté ani formou, akú si strany dohodli (formou

písomného dodatku). Vzhľadom na tieto skutočnosti čestné prehlásenie a jeho obsah je vo vzťahu k
tvrdeniam žalobcu irelevantné. Opakovane poukázala na to, že je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť,
že strany sporu sú manželia a dosiaľ nedošlo k zániku ich BSM. Vzhľadom na túto skutočnosť, náklady,
ktoré hradil poškodený za účelom cesty na realizáciu styku, boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené
z majetku, ktorý je stále v BSM (predpoklad, že z príjmu žalobcu). Príjem jedného z

manželov počas trvania BSM patrí do BSM. Teda nie je pravdou tvrdenie, že konaním žalovanej vznikla
žalobcovi škoda na majetku v jeho výlučnom vlastníctve a žalovaná sama sebe škodu spôsobiť nemohla.
Nestotožnila sa s vyjadrením žalobcu, že na daný prípad je možne aplikovať rozhodnutie, že plnenia
zo zmluvy o vypožičaní, pokiaľ zmluvu uzatvoril len jeden z manželov, nepatria do BSM. Má za to, že vsúvislosti s nárokom na náhradu škody, tak ako bola uplatnená žalobcom, je potrebné žalobcom
preukázať, že žalovaná (zatiaľ jeho manželka) spôsobila škodu na majetku v jeho výlučnom vlastníctve.
Záverom uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalovaná

úmyselným konaním porušila svoju povinnosť, a tým mu spôsobila škodu na jeho výlučnom majetku.

17. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že žalovaná nijakým spôsobom
nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny, a teda odmietavú vôľu maloletého v deň
zmareného styku v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Obmedziť alebo zakázať styk

maloletého dieťaťa s rodičom môže iba súd, a to vždy iba v záujme dieťaťa na
základe závažných skutkových okolností. Žalovaná nemôže svojvoľne mariť právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Žalobca má za to, že súd správne vyhodnotil skutkový
stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť
a stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne a
nepreukázané úvahy o vôli maloletého v čase styku so žalobcom. Žalovaná

zároveň v konaní nepreukázala plač, schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého.
Žalobca vie v konaní preukázať znaleckým posudkom tendenčnosť a nepravdivosť jej tvrdení, keď
žalovaná účelovo manipuluje maloletého voči žalobcovi. Do pozornosti súdu dal znalecký posudok
č. XXX/XXXX, vypracovaný znalkyňou D. B. L., D., ktorého žiadateľom bol Okresný súd Prievidza
ku konaniu vedeného na danom súde pod sp. zn. 18P/54/2019. Zo znaleckého posudku vyplývajú

závažné skutočnosti, ktoré len potvrdzujú, že žalovaná umocňuje u maloletého ňou naučenú krátkodobú
odmietavú reakciu maloletého smerom k žalobcovi. Táto reakcia však aj na základe posudku znalkyne
po chvíli opadá a maloletý sa vie so žalobcom radostne hrať a komunikovať. Znalkyňa uviedla, že
žalovaná si kladie vlastné podmienky pre styk žalobcu s maloletým a zároveň negatívne ovplyvňuje
maloletého proti žalobcovi s tým, že si maloletý osvojuje negatívne nastavenie žalovanej proti žalobcovi

a jej odmietavý postoj k realizáciám styku. Deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto konania,
vyplýva z vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorý určil styk otca s maloletým. Žalovaná nepreukázala,
ako sa „snažila“ maloletého motivovať v deň zmareného styku, ktorý je predmetom
tohto konania, a to ani predtým. V širšom kontexte žalobca uviedol, že žalovaná zmarila styk maloletého
so žalobcom v priebehu štyroch rokov 214 krát, pričom ide takmer o všetky stretnutia žalobcu s

maloletým, ktoré boli súdom určené právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami. V súvislosti s apelom
Okresného súdu Bratislava IV. o rozšírení styku, na ktorý poukazuje žalovaná v odvolaní, žalobca
považoval za dôležité uviesť, že nejde len o odporúčanie Okresného súdu Bratislava IV.,
ale predovšetkým ide o dohodu medzi oboma rodičmi, keďže s odporúčaním súdu súhlasil aj žalobca aj
žalovanánapredmetnompojednávanívkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIV.Žalobcavšak

nerozumie,prečosažalovanáopätovnesnažísvojoupochybnoualživouargumentáciouzavádzaťsúda
vyčítať žalobcovi dohodnutý postup medzi rodičmi pred Okresným súdom Bratislava IV. Apel Okresného
súdu Bratislava IV. sa nevzťahuje na predmet tohto konania, keďže styk dňa 21.08.2022 bol určený
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne a dohoda žalobcu a žalovanej a
apel Okresného súdu Bratislava IV. sa na deň 21.08.2022 nevzťahovali. Nad rámec uvedeného žalobca

poukázal na skutočnosť, že dňa 17.10.2024 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Prievidza vydalo
uznesenie, ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie
prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko na základe dôkazov bolo možné vyvodiť
trestnú zodpovednosť za prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia. Tvrdenia o náležitej komunikácií
žalovanej smerom k žalobcovi neboli pred súdom žalovanou nijakým spôsobom preukázané, rovnako

takanivsamotnomodvolaní.Kprávnejotázkevýpožičkyvozidlažalobcauviedol,žedokonaniapredložil
čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového vozidla zo dňa 02.12.2024 výlučne za účelom reakcie
na vznesené námietky žalovanej a preukázanie svojich tvrdení. V obdobných konaniach o náhradu
škody nebol nárok cestovných náhrad spochybňovaný a nebol ani predmetom posudzovania, pretože
nešlo o spornú otázku. Žalobca je v zmysle dohody s požičiavateľom povinný starať sa o technický

stav motorového vozidla, a to uhrádzať všetky povinné technické prehliadky, ako aj vymieňať všetky
opotrebované časti motorového vozidla na vlastné náklady. Rovnako je povinný udržiavať motorové
vozidlo v riadnom technickom stave na jeho užívanie a za týmto účelom je žalobca povinný
uhrádzať všetky náklady spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla. Cestovné
náhrady za používanie predmetného motorového vozidla znáša žalobca výlučne sám, a to v

celom rozsahu. V tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn.
22Co/577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28Cdo 2369/2003, v
zmysle ktorého „…i když smlouva o výpůjčce je bezplatná, není vyloučena dohoda o určité náhradě za
opotřebení půjčené věci, jak tomu bylo v daném případě ... v prípade, ak si zmluvné strany dohodnúnáhradu za opotrebovanie veci, ich dohoda má prednosť“. Správnosť argumentácie žalobcu v súvislosti
s právnou otázkou výpožičky vozidla v ostatných štyroch obdobných a právoplatne skončených veciach
medzi žalobcom a žalovanou, ktorých predmetom bola aj námietka žalovanej k čestnému vyhláseniu,

potvrdilKrajskýsúdvTrenčínerozsudkomzodňa28.01.2025,sp.zn.27Co/3/2025,akoajrozsudkomzo
dňa 28.01.2025, sp. zn. 27Co/5/2025, rozsudkom zo dňa 29.01.2025, sp. zn. 5Co/3/2025
a rozsudkom 25.02.2025, sp. zn. 27Co/11/2025, ako aj v právoplatne skončených konaniach, sp. zn.
11Co/12/2025, sp. zn. 8Co/18/2025, sp. zn. 8Co/2/2025, sp. zn. 17Co/22/2025,
alebo sp. zn. 27Co/5/2025. Žalobca v konaní riadne preukázal vznik škody v celom rozsahu, vrátane

cestovných náhrad, a preto prijatie odlišného záveru by bolo hrubým zásahom do princípu právnej
istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a najmä hrubým zásahom do žalobcovho základného
práva na ochranu majetku a práva na súdnu a inú ochranu. Žalobca rovnako odmietol nesprávnu
argumentáciu žalovanej, že žalobcovi nemôže vzniknúť škoda na majetku v jeho výlučnom vlastníctve
z dôvodu, že nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uplatňovaný nárok žalobcu
v konaní nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože škoda vznikla

nesporne v súvislosti s vecou, ktorá podľa svojej povahy slúži výlučne osobnej potrebe
žalobcu. Náklady, ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s realizáciou styku s dieťaťom, neboli vyplatené
z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože objektíve a reálne byť
použité ani nemohli. Odporuje tomu právna úprava a dlhodobý skutkový stav medzi manželmi. Žalobca
sa odvolal tiež na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/113/1993 (R

71/1994), v zmysle ktorého „Ak zmluvu o vypožičaní motorového vozidla uzavrel len jeden z manželov,
nejde o taký úkon, ktorý by sa týkal veci spoločnej obidvom manželom (§ 145 ods. 1 OZ). Z tejto
zmluvy je povinný plniť len ten z manželov, ktorý zmluvu uzavrel.“ Skutočnosť, že žalobca a žalovaná
spolu dlhodobo nezdieľajú domácnosť, ich domácnosti sú oddelené, spoločne nehospodária a nijakým
spôsobomsanepodieľajúnaudržiavaníarozvíjanímajetkuvbezpodielovomspoluvlastníctvemanželov,

súd v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zohľadní pri posudzovaní, čo
sa prijme a čo sa neprijme do predmetu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak
je spôsobená škoda na bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, obzvlášť úmyselným protiprávnym
konaním, tak je to škodca, ktorý je povinný náhradu škody zaplatiť. Judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky už ustálila, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria plnenia

vyplývajúce zo zmluvy o výpožičke motorového vozidla uzatvorenej medzi žalobcom a požičiavateľom.
Žalobca poukázal tiež na odbornú literatúru, v zmysle ktorej príkladom uvedeného vzťahu
medzi manželmi je vzťah zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z konania jedného z manželov, ktorým
spôsobil škodu na výlučnom majetku druhého manžela. Preto, s odkazom aj na odbornú literatúru,
náhradu škody nemožno realizovať z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože poškodený

by sa obohatil zo svojho majetku a na úhradu škody sa preto má použiť výlučný majetok
škodcu(TICHÝV.,Kodpovědnostizaškoduzpůsobenoumezimanžely,BulletinAdvokacie,1986,s.40).
Aj v zmysle ďalšej komentovanej literatúry, vyplýva, že „Konanie väčšinového spoluvlastníka tak môže
byť vnímané ako porušenie povinnosti konať v súlade s dobrými mravmi príp. ide o porušenie
zásady neminem leadere, ktorá je akcentovaná v § 415 OZ a ktorá tvorí ideový základ práva na náhradu

škody a môže teda zakladať vznik nároku na náhradu škody podľa § 424 OZ, príp. § 420
OZ.“ (ŠTEVČEK M., a kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1076).
Uvedený právny názor je nutné analogicky aplikovať aj na vzťah medzi manželmi. Zodpovednosť za
škodu a uplatňovanie nároku na náhradu škody medzi manželmi v prípade úmyselného protiprávneho
konania na veci osobnej potreby jedného z manželov je prípustné, čo podporuje bohatá

súdna prax najvyšších súdnych autorít, uvedená aj v ostatných písomnostiach žalobcu a je podporená
aj konajúcim súdom v obdobných a početných sporoch medzi žalobcom a žalovanou.
Záverom žalobca uviedol, že z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup
tak, aby žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu
o úprave rodičovských práv a povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v zmysle ust. § 415 a

ust. § 420 OZ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojím protiprávnym konaním, pretože žalobcu
nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému. Odvolaciemu
súdu navrhol rozsudok v napadnutej časti vo výroku I. a III. potvrdiť ako vecne správny a zároveň mu
priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

19. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancieje potrebné v napadnutej časti, vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a
vo výroku III. podľa § 388 CSP zmeniť.

20. Výrok II. napadnutého rozsudku odvolací súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku odvolanie
strán sporu nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).

21.PreskúmanímnapadnutéhorozsudkuvovýrokuI.vrozsahuodvolaniapodanéhožalovanouodvolací
súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej boli totožné s tými, ktoré uplatnila v konaní pred súdom prvej

inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na riadne zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy náležite vyhodnotil, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej
súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané, a ktoré nie, uviedol
svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré
i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o
dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa

riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu.

22. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

23. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

24. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníkajeporušenieprávnejpovinnosti,existenciaškody,príčinnásúvislosťmedzivzniknutouškodou
a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené
kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno ohľadne nich leží
na poškodenom. Zavinenie je subjektívnej povahy, jeho existencia vo forme nevedomej nedbanlivosti

sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná súvislosť medzi
konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná.
Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade sa jedná o právnu povinnosť
uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca (žalobcu) s maloletým dieťaťom. Podľa výkladu súdnej
praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch.

V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na
to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky
vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné a účelné (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 177/08).

25. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od
žalovanej, ktorá mu vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa
21.08.2022 pricestoval do miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým
neumožnila, dieťa na styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného

súdneho rozhodnutia. Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu a
mala za to, že neboli správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to zavinenie
a protiprávny úkon (konanie), keď súdom nariadený styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil dňa
21.08.2022 pre vôľu maloletého, pretože maloletý styk s otcom odmietal a žalovaná považovala svoje
konanie za také, ktoré sledovalo najlepší záujem maloletého. Žalovaná popierala porušenie právnej

povinnosti a uvedené odôvodňovala poukazom aj na skutočnosť, že k neuskutočneniu
styku došlo aj z dôvodu nevhodného správania žalobcu, ktorý na žalovanú naliehal, aby
sa styk s maloletým uskutočnil mimo rozsahu vykonateľného rozhodnutia.

26. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto čase existoval právoplatný a vykonateľný rozsudok
Okresného súdu Prievidza, č.k. 18P/54/2019-2555 zo dňa 09.03.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022, ktorý žalobcovi umožňoval
styk s maloletým okrem iného i dňa 21.08.2022. V zmysle uvedených rozsudkov bol žalobca oprávnenýstretnúť sa s maloletým synom každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu
od 10:00 hod. do 18:00 hod. a v nedeľu od 09:00 hod. do 18:00 hod. bez prítomnosti
žalovanej. Žalovanej bola zároveň uložená povinnosť maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a

riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného pred
kultúrnym domom v F., K. L. K. prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej
vráti. Práve okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo
žalovanej povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver,
že žalovaná tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádzala. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia

orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z
toho možno logicky dôvodiť, že ten, komu je vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto
povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu
uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia
orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov
záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý

majú v rámci doktríny právneho štátu.

27. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých
možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého

úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. V predmetnej veci z vykonaného
dokazovania nevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti, pre ktoré by k stretnutiu žalobcu s
maloletým dňa 21.08.2022 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti namietala vôľu maloletého, ktorý
mal podľa žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať. Odvolací súd nepopiera, že
záujem maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak

v predmetnom konaní o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší
záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, a pokiaľ
bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté a rozhodnutie nadobudlo
vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej náhrade škody súlad so
záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval. Odvolací súd považoval pre posúdenie

správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie za významné, že
žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 21.08.2022, žalobcovi včas neoznámila, že
jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov, pričom za takéto dôvody nemožno
považovať odmietnutie styku so žalobcom zo strany maloletého. Neuskutočnenie
styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba odmietavému postoju u maloletého tak, ako to tvrdí

žalovaná. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo splnenie si súdom
uloženej povinnosti maloletého syna na styk s otcom (žalobcom) riadne pripraviť, teda nepreukázala, že
by vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce k upokojeniu maloletého, k pozitívnej motivácii maloletého
a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk tak, aby sa predišlo vzniku škody.

28. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 21.08.2022 absolvoval
za účelom styku so synom cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho bydliska - z Bratislavy, do
miesta bydliska maloletého - do F.. Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko žalovaná neodovzdala
maloletého na styk so žalobcom. V danej veci bolo preukázané porušenie povinnosti žalovanej
maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so

žalobcom umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho
dôvodu odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. O splnení prevenčnej povinnosti by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by žalovaná existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel
zbytočne absolvovať cestu do miesta bydliska maloletého, čo nebolo preukázané. Žalovaná mala súdom

nariadenú povinnosť maloletého odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi
nebol vopred oznámený žiaden objektívny dôvod jeho neuskutočnenia.

29. Pokiaľ žalovaná namietala neunesenie dôkazného bremena žalobcu v časti nepreukázania
porušenia povinnosti žalovanej spôsobenej jej úmyselným konaním a spôsobenie škody

na jeho výlučnom majetku, v tomto smere je potrebné uviesť, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko
priame porušenie povinnosti žalovanej styk žalobcu so svojím maloletým synom umožniť
a tiež svojho syna na tento styk s otcom aj riadne pripraviť podľa právoplatného rozhodnutia súdu,
bolo v konaní riadne preukázané, ako tiež uplatnená škoda, vzniknutá zmareným stykom, spočívajúcav zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z bydliska žalobcu do miesta styku s maloletým, pričom
vypožičané motorové vozidlo, ktoré na túto cestu bolo účelne využité, je predmetom, ktorý slúži osobnej
potrebe žalobcu a z tohto dôvodu škoda na ňom vzniknutá je vyňatá z režimu BSM v zmysle ust. §

143 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené konanie žalovanej nepožíva právnu ochranu, keď
v dôsledku porušenia povinnosti jej uloženej súdnym rozhodnutím vznikla výlučne v majetkovej sfére
žalobcu škoda. V prípade, ak by žalovaná svoju povinnosť splnila, predmetné trovy by u
žalobcu nevznikli.
30. V odvolaní žalovaná ďalej namietala i výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.

Vytýkala, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom
vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené užíval na základe zmluvy o výpožičke zo dňa
24.09.2021, uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezplatným právnym úkonom, a preto žalobcovi
nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Naviac namietala existenciu dohody s
vlastníkom vozidla o tom, že žalobca znáša náklady spojené so starostlivosťou o vozidlo, ktorá mala
vyplývať z čestného prehlásenia zo dňa 02.12.2024. Odvolací súd s týmto konštatovaním

žalovanej nesúhlasí, súd prvej inštancie vysvetlil svoje úvahy ohľadom rozsahu (výšky) týchto nákladov
a tiež povinnosti žalobcu znášať náklady spojené s užívaním vozidla a zachovaním jeho riadneho
technického stavu a mobility, s ktorým hodnotením a následným právnym posúdením odvolací súd
v celom rozsahu súhlasí. Podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si
zmluvné strany v súvislosti s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (porov. uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28Cdo/2369/2003). K namietanému čestnému prehláseniu,
ktoré podľa názoru žalovanej nepreukazuje uzatvorenie dohody zahrňujúcej starostlivosť o vozidlo,
odvolacísúduvádza,ženároknanáhradunákladov zaamortizáciuvozidlabyžalobcamalaj
bez predloženého čestného vyhlásenia, ktoré je v tomto smere irelevantné, tak ako uvádza
žalovaná, nakoľko už z obsahu zmluvy o výpožičke (článok II bod 5) je vypožičiavateľ povinný chrániť

motorové vozidlo pred poškodením, stratou a zničením, čo pri dlhodobom vypožičiavaní motorového
vozidla predpokladá aj prevádzkové náklady spojené s udržaním riadneho technického stavu a mobility
motorového vozidla. Čestné prehlásenie, ktoré svojím obsahom nepredstavuje dodatok k uzatvorenej
zmluve o výpožičke, tak ako to prezentovala žalovaná, možno chápať len ako špecifikáciu povinností
vypožičiavateľa vo vzťahu k predmetu výpožičky.

31. Nie je relevantná ani obrana žalovanej v odvolaní, že žalobca nie je vlastníkom predmetného
motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého
vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové
vozidlo alebo prenajaté (porovnaj R12/1990). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, vec po právnej stránke správne
posúdil a správne rozhodol, keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 128,15 eur.

32. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku III. na základe odvolania podaného žalovanou
odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené ani vo vzťahu k záveru

súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie ustanovenia § 255 CSP pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania.

33. Odvolací súd však preskúmaním napadnutého výroku III. o náhrade trov konania v
rozsahu odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že hoci súd prvej inštancie pri

rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania správne vychádzal zo zákonom preferovanej zásady
úspechu v konaní vyjadrenej v ustanovení § 255 CSP, pochybil, keď v danom prípade vychádzal zo
znenia odseku 2 uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil a
žalobcovi priznal náhradu trov v pomernej časti v rozsahu 77,13 %.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36.Podľačl.4ods.1základnýchprincípovCSP,aksaprávnavecnedáprejednať arozhodnúť
na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.37. Podľa čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a
to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak,

aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

38. Súd prvej inštancie rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil tak, že
žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanej celkovo zaplatenia 147,44 eur (vrátane úroku z

omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu) a súd mu priznal po čiastočnom späťvzatí celkom
130,68 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Úspech žalobcu v konaní
predstavoval 88,564 % a úspech žalovanej predstavoval 11,435 %. Čistý úspech žalobcu (po odpočítaní
úspechu žalovanej od úspechu žalobcu) tak predstavoval 77,13 %, v ktorom rozsahu patrí
žalobcovi v zmysle § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania proti žalovanej.

39. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania nestotožnil. Žalobca si žalobou uplatňoval proti žalovanej nárok na náhradu
škody vo výške 128,15 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 22.08.2022
až do zaplatenia, a nie iba do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom priznal žalobcovi 128,15 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 11.01.2025

až do zaplatenia. V časti o zaplatenie 5,5 % ročného úroku z omeškania zo sumy
128,15 eur za obdobie od 22.08.2022 do 10.01.2025 bola žaloba žalobcom vzatá spať, a teda súd prvej
inštancie konanie v tejto časti nároku zastavil. Žalobca tak bol úspešný z celej istiny, rovnako ako v časti
príslušenstva za obdobie od 11.01.2025, a to odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby
žalovanej, do zaplatenia.

40. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1MCdo/1/2004 zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa
celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch
z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov

konania) považovať „za neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p.,
ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..“ Odvolací súd uvádza, že v tam
posudzovanom prípade však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého
výška po vyčíslení v čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny
a uvedené rozhodnutie reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku

(O.s.p.), ktorá bola účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý
v súvislosti s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od § 142 ods. 3 O.s.p.
už neobsahuje pojem „neúspech v pomerne nepatrnej časti“. Ústavný súd v náleze III. ÚS 475/2018 zo
dňa 04.02.2021 uviedol, že „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha
zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od

pravidla pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu, absolútne vylučujúci osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia
§ 255 Civilného sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

41. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku z
omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriek tomu odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne
aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“

právnu normu, riadiac sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu
strany sporu len v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež
s prihliadnutím na princíp právnej istoty, uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom
spore vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 128,15 eur aj s 5,5 % ročným úrokom z omeškania za obdobie
od 11.01.2025 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti 5,5 % ročného úroku

z omeškania z istiny 128,15 eur za obdobie od 22.08.2022 do 10.01.2025, patrí náhrada trov konania v
plnej výške. Zohľadnil pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu.42. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods.
2 CSP ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.,
ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 128,15 eur s 5,5 % ročným úrokom z

omeškania od 11.01.2025 do zaplatenia a vo výroku III. zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).