Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/172/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720200052
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2720200052.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. D., narodeného XX. D. XXXX, F., U. XXXX/X,
zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Lučenec, Janka Kráľa 5/A, proti žalovanej Všeobecná
úverová banka, a.s., Bratislava, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, zastúpenej splnomocnenkyňou
Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Poprad, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250
029, o zaplatenie 3 153,60 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn.

SI-2Csp/1/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2023 sp. zn.
23CoCsp/15/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Skalica (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom z 10. januára
2023 č. k. 2Csp/1/2020-481 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 153,60 eur spolu s
5 %-ým úrokom z omeškania z uvedenej sumy počnúc 26. októbrom 2019 až do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1 až 3 a § 53 ods. 1 až

3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“), ustanovením § 1 ods. 1 a 2, § 2, § 7, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 a § 15 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z. z.“). Vecne dôvodil, že žalobca uzatvoril dňa 4. augusta 2014 s predávajúcou R. R. R. R..F.. kúpnu
zmluvu na kúpu osobného motorového vozidla Š. D. N. X,X Z. za kúpnu cenu 6 646 eur s tým, že

časť kúpnej ceny vo výške 1 528,58 eur bola predávajúcej uhradená pri podpise kúpnej zmluvy a
doplatok kúpnej ceny vo výške 5 117,42 eur mal byť uhradený prostredníctvom úveru na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo 4. augusta 2014 uzatvorenej s právnou predchodkyňou
žalovanej (N. I. B., R..F..). Išlo o viazaný spotrebiteľský úver (na zaplatenie časti kúpnej ceny motorového
vozidla) v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Ako celková výška spotrebiteľského úveru
bola v zmluve uvedená suma 5 741,42 eur s tým, že táto predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu

financovania A (samotné vozidlo) vo výške 5 117,42 eur a kúpnu cenu predmetu financovania B vo
výške 624 eur (predmet financovania B pozostáva z dvoch položiek: príprava vozidla k predaju + služby
v sume 271 eur, N. v sume 353 eur). Žalobca ako dlžník zo zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere
uplatňoval voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 3 153,60 eur, nakoľko
z dôvodu nesprávne uvedenej výšky ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) má byť
predmetný spotrebiteľský úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie dospel k

záveru, že podľa požiadaviek žalobcu mal byť spotrebiteľský úver použitý výhradne na účel financovania
doplatkukúpnejcenyosobnéhomotorovéhovozidlavsume5117,42euranieajnafinancovanieďalšíchdoplnkových služieb a poplatku za poistenie, ktoré spotrebiteľ nechcel a nebol s nimi oboznámený.
Predajca a zároveň sprostredkovateľ úveru do predmetu financovania zahrnul položku „príprava vozidla
kpredaju+služby“vsume271eur,pričomakýbolskutočnýobsahtýchtoslužieb,savzmluveneuvádza,

rovnako aj položka „N. T.“ je vyúčtovaná bez bližšej špecifikácie. Žalovaná nepreukázala, aké konkrétne
služby boli žalobcovi poskytnuté, preto súd prvej inštancie prijal záver, že za peňažné plnenie neobdŕžal
spotrebiteľ žiadne protiplnenie, a teda zmluva o spotrebiteľskom úvere (ako aj kúpna zmluva, pokiaľ
bola uzatvorená ústne) obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ veriteľ uviedol v zmluve
výšku úveru nezodpovedajúcu skutočnosti, konal klamlivo a ide o nekalú obchodnú praktiku. Údaj o

celkovej výške spotrebiteľského úveru v sume 5 741,42 eur je nesprávny, čo v zmysle § 9 ods. 2 písm.
g) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. je samostatným dôvodom bezúročnosti a
bezpoplatkovostiúveru.Ďalšímdôvodom,prektorýjepotrebnépovažovaťpredmetnýúverzabezúročný
a bez poplatkov, je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa [§ 11 ods. 1 písm. d) zákona
č. 129/2010 Z. z.]. V zmluve uvedená hodnota RPMN vo výške 24,03 % vychádza z výšky poskytnutého
úveru v sume 5 741,42 eur, pričom žalovaná mala správne vychádzať zo skutočnej výšky úveru v sume

5 117,42 eur a hodnota RPMN by vtedy zodpovedala výške 29,93 %. Súd prvej inštancie vychádzal aj z
právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“ alebo „dovolací súd“) z 27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020. Právny predchodca žalovanej
tiež nepostupoval s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z. z., keď dostatočne
neskúmal bonitu žalobcu, preto i z tohto dôvodu je úver možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

Skúmanie výdavkov klienta len nahliadnutím do databáz bánk a Sociálnej poisťovne nemôže byť
dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať iba z týchto verejných databáz. Vychádzať len z
celkového ročného príjmu z podnikania je ku komplexnému posúdeniu bonity žalobcu nepostačujúce.
Žalovaná nepredložila žiaden dôkaz o preverení si výdavkov žalobcu. K námietke premlčania vznesenej
žalovanou súd prvej inštancie uviedol, že žaloba bola podaná 10. januára 2020, teda v rámci dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť odo dňa uhradenia poslednej splátky 22. júla 2019,
kedy sa žalobca o bezdôvodnom obohatení skutočne dozvedel (získal vedomosť, že na úvere žalovanej
zaplatil spolu 9 303,12 eur). Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie právne odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a vecne úspechom žalobcu v konaní v plnom rozsahu.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. júna 2023 sp. zn. 23CoCsp/15/2023 rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho

vecnou správnosťou. Uviedol, že v rámci úverového trhu je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery
nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity. Povinnosť veriteľa posúdiť
pred uzavretím zmluvy bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia
a platobnej neschopnosti. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v konaní nebolo preukázané,
že by právny predchodca žalovanej pred vstupom do zmluvného vzťahu s odbornou starostlivosťou

preveroval bonitu žalobcu. Povinnosťou právneho predchodcu žalovanej vo vzťahu k žiadosti o úver
bolo analyzovať rozpočet spotrebiteľa, a to tak na strane príjmov ako aj výdavkov. Analýza iba niektorej
zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nie je postačujúca. Hoci príjem žalobcu
bol uvedený (avšak nie preverený), jeho výdavky neboli zisťované vôbec, nakoľko údaj z databázy,
že žalobca nemal ďalšie splátky úverov, neznamená, že nemal ani žiadne výdavky. Odvolací súd sa

stotožnil s vyhodnotením úveru ako bezúročného a bez poplatkov. Nestotožnil sa s námietkou žalovanej,
že súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo považoval podpis žalobcu na kúpnej zmluve za prejav vôle
žalobcu, ale jeho podpis poistnej zmluvy ako aj samotnej zmluvy o úvere a faktúry za prejav vôle
žalobcu nepovažoval. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie vysvetlil, z akých skutočností
vychádzal, pokiaľ dospel k záveru, že žalobca nemal záujem aj o doplnkové služby a poistenie N..

Zdôraznil, že v ďalšom už nie je relevantné k uvedenému a ani k ďalším odvolacím námietkam sa
vyjadrovať, pretože tieto už vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy z
dôvodu hrubého porušenia povinnosti skúmať bonitu klienta nemohli zvrátiť rozhodnutie vo veci samej.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania právne odôvodnil ustanovením § 396 ods. l, § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP a vecne plným úspechom žalobcu v odvolacom konaní.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj len „dovolateľka“) dovolanie.
Dovolanie odôvodnila ustanovením § 420 písm. f) CSP, t. j. nesprávnym procesným postupom súdu
znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo kporušeniu práva na spravodlivý proces, a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. nesprávnym právnym
posúdením veci odvolacím súdom v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu, prípadne aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec

vrátiť príslušnému súdu na ďalšie konanie, resp. rozhodnutia nižších súdov zmeniť a žalobu zamietnuť.
Namietala, že súd prvej inštancie sumu poskytnutú na financovanie doplnkového tovaru posúdil výlučne
akonákladúveru,nazákladečohokonštatovalnesprávnyvýpočetRPMNanáslednúbezúročnosť,sčím
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, poukazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
z 21. apríla 2016 Radlinger a spol. c/a FINWAY. Formulovala právnu otázku, či suma úveru poskytnutá

na financovanie tovaru a služieb, ktorý je vo vzťahu k hlavnému predmetu nákupu tzv. doplnkovým
tovarom, je podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nákladom podľa § 2 písm. g) alebo istinou úveru podľa
§ 2 písm. l). Je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu a
primeranosť ceny financovaného tovaru alebo služieb? Poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu z
27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020 ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 21.
apríla 2016 Radlinger a spol. c/a FINWAY, ktoré v prejednávanej veci nemožno aplikovať. Namietala, že

hoci žaloba bola založená na tom, že žalobca síce zmluvy o doplnkovom tovare podpísal, ale nechcel tak
urobiť, nižšie súdy sa platnosťou zmlúv o doplnkovom tovare vôbec nezaoberali, pričom ako zásadnú
predbežnú otázku mali rozhodnúť, či sú zmluvy o doplnkovom tovare platné. Nižšie súdy nesprávne
hodnotili poistnú zmluvu a zmluvu o poskytnutí služieb ako neprijateľné podmienky úverovej zmluvy,
pričom ani kúpna zmluva ani poistná zmluva nie sú súčasťou úverovej zmluvy, ale ide o samostatné

zmluvy financované jedným úverom. Neprijateľnou môže byť len taká podmienka, ktorá je oddeliteľná
od spotrebiteľskej zmluvy tak, že aj po jej oddelení ostane zmluva v platnosti. Hlavný predmet plnenia
nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Poistná zmluva nemôže byť neprijateľnou podmienkou úverovej
zmluvy. Veriteľ informoval spotrebiteľa o tom, čo a v akej výške je z úveru financované; v zmluve je
zrozumiteľne uvedený predmet financovania A a predmet financovania B, nejde o žiadny skrytý tovar,

službu, alebo poplatok. Nie je zrejmé, na základe čoho dospeli súdy k názoru, že objednanie ďalšieho
tovaru a poistenia bolo podmienkou poskytnutia úveru na kúpu auta. Nižšie súdy dospeli k nesprávnemu
rozhodnutiu v neprospech žalovanej aj ohľadom výpočtu RPMN. Inštitút RPMN nemá žiadny iný zmysel
než ten, aby spotrebiteľ dokázal porovnať reálnu cenu produktov na finančnom trhu, ide o vyjadrenie
ceny peňazí u konkrétneho poskytovateľa úverov. S poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. uviedol, že cena za doplnkový tovar je cena tovaru (príprava vozidla k predaju) a
služieb (poistenie). Nákladom spotrebiteľa a súčasne ziskom veriteľa je len rozdiel medzi celkovou
sumou, ktorú od veriteľa dostal a celkovou sumou, ktorú mu bol povinný vrátiť. Doplnkový tovar a
služby boli financované rovnako ako kúpa auta - poskytnutím istiny úveru. Nákladom úveru je len úrok,
ktorým veriteľ túto časť úveru úročí. Porušenie práva na spravodlivý proces videla v tom, že nižšie súdy

postupovali proti zmyslu zákona. Odvolací súd na jednej strane uviedol, že žalovaná skúmala výdavky
spotrebiteľa v príslušných databázach, zároveň však konštatoval hrubé porušenie povinnosti skúmať
schopnosť žalobcu splácať poskytnutý úver. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. sa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 považuje posudzovanie schopnosti splácať
úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo

bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti
splácania úverov. Žalovaná pred uzavretím zmluvy posúdila schopnosť žalobcu splácať spotrebiteľský
úver s odbornou starostlivosťou; do úvahy brala najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver,
výšku spotrebiteľského úveru a príjem spotrebiteľa. Žalobca nemal v nebankovom registri klientskych
informácií záznamy o iných úveroch; informácie o ostatných výdavkoch bol povinný žalovanej poskytnúť

spotrebiteľ. Ďalšie výdavky neboli žalovanej oznámené, preto vychádzala zo sumy životného minima
stanovenej na jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj jednu vyživovanú osobu.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasil s argumentáciou žalovanej a navrhol dovolanie ako
neprípustné odmietnuť, resp. ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia
tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods.
1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že

dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť.

6. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolaniaprípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom vytýkaná tzv. zmätočnostná vada (§ 431 ods. 1
CSP) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2
CSP); v prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP je potom dovolacím dôvodom nesprávne

právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

7. Žalovaná vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods.

1 CSP. Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v podmienkach aktuálnej právnej
úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP
(v tejto súvislosti porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018),
preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnosti dovolania),
uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona, ktorého sú

súčasťou.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

9. Ak je vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP priveľmi všeobecné nemôže byť
podkladom pre dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ má nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu spočívať v tom, že sa nevysporiadal s niektorou podstatnou odvolacou námietkou,

musí dovolateľ v dovolaní uviesť, o ktorú konkrétnu odvolaciu námietku išlo a prečo ju považuje za
podstatnú pre rozhodnutie vo veci. Dovolací súd nemôže vykonávať komplexný prieskum všetkých
odvolacích námietok (de facto nové odvolacie konanie). Dovolateľka v dovolaní namietala, že súdy sa
nezaoberali platnosťou doplnkových zmlúv.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že celková výška
spotrebiteľského úveru bola v zmluve uvedená suma 5 741,42 eur a táto predstavuje doplatok kúpnej
ceny predmetu financovania A (samotné vozidlo) vo výške 5 117,42 eur a kúpnu cenu predmetu
financovania B vo výške 624 eur (predmet financovania B pozostáva z dvoch položiek: príprava vozidla k
predaju + služby v sume 271 eur, N. v sume 353 eur). Podľa požiadaviek žalobcu mal byť spotrebiteľský

úver použitý výhradne na účel financovania doplatku kúpnej ceny osobného motorového vozidla v
sume 5 117,42 eur a nie aj na financovanie ďalších doplnkových služieb a poplatku za poistenie, ktoré
spotrebiteľ nechcel a nebol s nimi oboznámený. Do predmetu financovania bola zahrnutá položka
„príprava vozidla k predaju + služby“ v sume 271 eur, pričom aký bol skutočný obsah týchto služieb,
sa v zmluve neuvádza, rovnako aj položka „N. T.“ je vyúčtovaná bez bližšej špecifikácie. Žalovaná

nepreukázala, aké konkrétne služby boli žalobcovi poskytnuté, preto súd prvej inštancie prijal záver, že
za peňažné plnenie neobdržal spotrebiteľ žiadne protiplnenie, a teda zmluva o spotrebiteľskom úvere
(ako aj kúpna zmluva, pokiaľ bola uzatvorená ústne) obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Pokiaľ veriteľ uviedol v zmluve výšku úveru nezodpovedajúcu skutočnosti, konal klamlivo a ide o nekalú
obchodnú praktiku. Údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru v sume 5 741,42 eur je nesprávny, čo

v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. je samostatným
dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné považovať
predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov, je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa
[§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.]. Právny predchodca žalovanej tiež nepostupoval s
odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto je úver bezúročný a bez

poplatkov i z tohto dôvodu. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo najmä na potvrdení názoru súdu
prvej inštancie pokiaľ ide o postup právneho predchodcu žalovanej podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z.
s tým, že úver je bezúročný a bez poplatkov s poukazom i na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. (viď bližšie odsek 2 tohto uznesenia).

11. Z odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS
259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami
sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu
posúdeniu (pozn. vzhľadom na záver súdov o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nebolo potrebnéposkytnúť podrobnú argumentáciu k platnosti doplnkových zmlúv). Odvolací súd a pred ním súd prvej
inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou
presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj

individuálneokolnostipreskúmavanéhoprípadu,ktorébolipreukázanédokazovanímvykonanýmsúdom
prvej inštancie.

12. Dovolací súd dopĺňa, že všeobecný súd navyše nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05).

13. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.

14. Ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (R 24/2017).

15. Námietky žalovanej po materiálnej stránke smerujú k spochybneniu procesu hodnotenia dôkazov v
konaní a správnosti záverov, ku ktorým dospeli súdy.

16. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.

ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či

konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore
nezistil.

17. Prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP nevyplýva.

18. Žalovaná dovolanie odôvodnila i nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom.

19. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432
CSP sú „spojené nádoby“, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na
základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania.
Je potrebné brať do úvahy aj dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a
až následne možno posúdiť, či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a či ide o otázku, ktorá

napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 336/2019).21. Konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje
dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods.

1 písm. a) CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1
písm. b) CSP] alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Dovolací
súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno ustanovenie
§ 421 CSP ju podradí (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/47/2019).

22. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo iného
predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo

na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré by pri inom riešení otázky
vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie
ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP musí byť procesnou stranou nastolená
v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu/účastníka konania, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca,
ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Za otázku relevantnú

v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemožno považovať ani otázku, ktorá je riešená priamo textom príslušnej
právnej normy.

23. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom

prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil
procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v CSP (tu pozri napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp.

zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018 a 4Cdo/95/2017). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je
vymedziť právnu otázku, relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, pretože zákonodarca túto povinnosť
(sformulovať právnu otázku a presvedčiť o jej významnosti) ukladá dovolateľovi.

24. Tu je potrebné uviesť, že rozhodnutie odvolacieho súdu stálo predovšetkým na závere o nekonaní

právneho predchodcu žalovanej pred vstupom do zmluvného vzťahu s odbornou starostlivosťou
(nepreverenie bonity žalobcu). Z obsahu dovolania však nie je možné vyabstrahovať právnu otázku
týkajúcu sa preverovania bonity klienta. Spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,
či kritizovanie prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP.

25. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (pozn.
možno teda vychádzať z toho, že odvolací súd sa stotožnil i s ďalšími dôvodmi súdu prvej inštancie

vedúcimi k vyhoveniu žalobe), prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
ďalšie dôvody (v danom prípade týkajúce sa preverenia bonity žalobcu).

26. Čo sa však týka ďalších právnych otázok nastolených v dovolaní vzhľadom na vyššie uvedené,
dovolací súd uvádza nasledovné.

27. Dovolateľka v danom prípade vymedzila právne otázky, ktoré podľa jej názoru v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené: 1/ či suma úveru poskytnutá na financovanie tovaru, ktorý je vo
vzťahu k hlavnému účelu nákupu tzv. doplnkovým tovarom, je podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nákladompodľa § 2 písm. g) alebo istinou úveru podľa § 2 písm. l) a 2/ či je dodávateľ viazaného spotrebiteľského
úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu financovania tovaru alebo služieb.

28. Právna otázka č. 1 bola v čase rozhodovania odvolacieho súdu a najmä podania dovolania
už riešená v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/165/2020, na ktoré neskôr nadviazali, napr. rozhodnutia sp.
zn. 4Cdo/322/2020. 7Cdo/31/2022, 4Cdo/93/2022 a 4Cdo/29/2023, aktuálne predstavujúce ustálenú
rozhodovaciupraxnajvyššiehosúdu,apretovzmyslevyššieuvedenéhovýkladuprezáveroprípustnosti
dovolania nebolo určujúce subsumovanie prípustnosti podaného dovolania samotnou dovolateľkou pod

ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP [ale pod písm. a); najvyšší súd teda skúmal, či nedošlo k odklonu
od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu].

29. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/29/2023 z 27. júna 2023, ktoré nadviazalo na skoršie
rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené v predchádzajúcom odseku, uviedol, že smernica č. 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom o

spotrebiteľských úveroch.

30.VrozsudkuvoveciC-377/14Radlinger,RadlingerováprotiFinwaya.s.saSúdnydvorEurópskejÚnie
okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku vnútroštátneho
súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l)

a článku 10 ods. 2 smernice č. 2008/48 a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý v bode I prílohy I tejto
smernice odpovedal, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice č. 2008/48/ES ako aj
bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania
úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si

poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto
spotrebiteľovi reálne vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu,
t. j. zahrnutia nákladov spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie
RPMN,ktoréhovýpočetzávisíodcelkovejvýškyúveru.Zároveňinformáciaocelkovýchnákladochúveru
umožňuje spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku.

31. Na to, aby bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z., musia byť podľa názoru dovolacieho súdu údaje uvedené v spotrebiteľskej
zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. Týmto
spôsobom zákonodarca chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou úpravou spotrebiteľských

zmlúv, ktorým je úplné informovanie spotrebiteľa o podmienkach v tomto prípade úverovej zmluvy v
záujme ochrany slabšej zmluvnej strany. Správnosť údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie
spotrebiteľa vstúpiť do určitého záväzku. Zároveň spotrebiteľ musí mať možnosť zoznámiť sa so
skutočným obsahom právneho úkonu, aby vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú
jeho práva a záväzky z toho plynúce. Ak by sa pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný)

uvedený v zmluve spĺňa podmienky § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., stratilo by toto ustanovenie
zmysel. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého
definíciu podáva ustanovenie § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. Spotrebiteľ na základe správne v
zmluve uvedených informácií o výške skutočne poskytnutého úveru dostáva jasnú predstavu o celkovej
hodnote svojho záväzku, o tom, čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj o tom,

akú má povahu jeho záväzok z hľadiska nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj
môže mať za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú
výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce
obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o
splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej

povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez
poplatkov [§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.]. V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka
a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce
údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje náklad, avšak zároveň ho
prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa,

a to ani za tej podmienky, že klient súhlasí s okamžitým započítaním nákladu do výšky úveru.

32. V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o náklad nemôže byť správne vypočítaná ani výška
RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru onáklady má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj náklad, tým pádom
dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Za tohto
stavu bol preto správny záver súdov nižších inštancií, že úverová zmluva neobsahuje správne údaje v

zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a rovnako správne uplatnili aj sankciu za porušenie tejto
povinnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) rovnakého zákona.

33.Právnuotázkunastolenúdovolateľkoumožnopokladaťzavyriešenúužuznesenímnajvyššiehosúdu
z 27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020 so záverom, že „z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že časť

kúpnej ceny vo výške 684,80 eur bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy, a že
zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 5 489,20 eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru
na základe zmluvy o úvere. Z obsahu úverovej zmluvy však jednoznačne vyplýva celková dojednaná
výška úveru v sume 6 163,20 eur s tým, že predmetný spotrebiteľský úver bol účelovo viazaný, a to na
obstaranie tam uvedeného predmetu financovania, ktorým bolo predmetné motorové vozidlo N. N. T.
P. Y. X,X B.. Dovolací súd však konštatuje, že v zmysle § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva

jednoznačná závislosť týchto zmlúv, čo nerozporovali ani súdy nižšej inštancie. Avšak dovolací súd je
toho názoru, že pokiaľ v zmysle § 52a ods. 2 OZ je daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto závislosť
musí byť zrejmá aj z obsahu dojednaných zmlúv, a teda nesmie byť vzájomné dojednanie takýchto
zmlúv odlišné. V tomto prípade nekorešpondujúce v dojednanej výške pri kúpnej zmluve - kúpnej ceny
(5 489,20 eur) a pri spotrebiteľskom úvere - výška spotrebiteľského úveru (6 163,20 eur). A to bez

ohľadu na vystavenú faktúru č. U., ktorou bol fakturovaný predaj osobného automobilu N. N. T. P. X,X
B. vrátane doplnkového zákazníckeho servisu a N. T.. Dovolací súd tak konštatuje, že uplatnenie §
52a ods. 2 Občianskeho zákonníka na zmluvné dojednanie (kúpnu zmluvu a spotrebiteľský úver) je v
tomto prípade zásadné. Na základe uvedeného je nepochybné, že RPMN uvedená v úverovej zmluve
nezodpovedá kúpnej cene, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, t. j. 6 174 eur, po odpočítaní zaplatených

684,80 eur v sume 5 489,20 eur a následkom čoho je úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov v
zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z.“.

34. Dovolací súd nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od týchto záverov, pretože
nie sú v rozpore s ustanovením § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto konštatuje, že úverová

zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Obdobnou otázkou sa dovolací súd zaoberal aj v rozhodnutiach
sp. zn. 4Cdo/32/2020, 4Cdo/93/2022 a 7Cdo/31/2022, na ktoré v okolnostiach posudzovanej veci v
celosti tiež poukazuje.

35. Uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP vo vzťahu k prvej vymedzenej právnej otázke

preto dovolací súd nepovažoval za relevantný z hľadiska dôvodnosti dovolania, keďže napadnutým
rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

36. V časti, v ktorej žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie veci v otázke, či je dodávateľ
viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu financovania tovaru alebo

služieb, dovolací súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu
ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie
možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie
predchádza dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že
dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi,

ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím
súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal,
tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Odvolací súd sa týmto
nezaoberal, preto nemôže byť táto otázka predmetom dovolacieho prieskumu. Navyše je ešte potrebné
doplniť, že nejedná sa ani o otázku, ktorá by v prípade odpovede na ňu (už akejkoľvek) mohla ovplyvniť

rozhodnutie vo veci samej.

37. Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.

38. Najvyšší súd preto dovolanie podľa ustanovenia § 447 písm. c) a f) CSP (ako neprípustné a pre

nevymedzenie dovolacích dôvodov v zmysle CSP) odmietol.

39.Výsledoktaktoskončenéhodovolaciehokonaniazavinilažalovaná(§256ods.1CSPperanalogiam)
a žalobcovi vznikol voči nej nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolaciehokonania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.