Rozsudok – Majetok – Poriadok vo verejných… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, December 4, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8320010165
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8320010165.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky

Halkociovej a JUDr. Mariana Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.12.2025, v trestnej
veci obžalovaného A. B. C. pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona
a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/23/2020 zo dňa
06.11.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom E. F. XXX/XX, XXX XX D.,

u k l a d á:

Podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona a v spojení s § 56 ods. 1 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona úhrnný
peňažný trest 1.000,- (jedentisíc) eur.

Podľa § 56 ods. 4 Tr. zákona obžalovaný zaplatí peňažný trest v mesačných splátkach po 100,-
(jednosto) eur, počnúc od právoplatnosti rozsudku.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, súd
obžalovanému ukladá náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. C.
vinnýmpreprečinfalšovanieapozmeňovanieverejnejlistiny,úradnejpečate,úradnejuzávery,úradného

znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zákona v súbehu so zločinom úverového podvodu podľa
§ 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase od 12.10.2018 do 29.10.2018 na neznámom mieste nezisteným spôsobom
zabezpečil falošnú overovaciu pečiatku matriky Mestského úradu v Snine a zabezpečil falošný podpis
G. G. H. ako ručiteľa B na dohode o ručení č. XXXXXXX/XXXX/XXXX o kontokorentnom úvere v
prospech klienta E. I. s.r.o., napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že túto dohodu nepodpísala G. G.

H., predložil ju ako pravú v J. K., pobočka H. XX, L., čím uviedol pracovníkov banky do omylu, a vylákal
od uvedenej banky kontokorentný úver v celkovej výške 30.000,- Eur, čím pre J. K. M. H. and D. a.s.,
IČO: XXXXXXXX, so sídlom B. č. X/X, XXX XX K., spôsobil škodu najmenej 30.000,- Eur.Za to mu súd uložil podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zákona pri prevahe
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), písm. k) Tr. zákona oproti jednej priťažujúcej okolnosti podľa
§ 37 písm. h) Tr. zákona, za použitia § 41 ods. 2 Tr. zákona a v spojení s § 46 Tr. zákona, trest odňatia

slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody
podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona obžalovanému uložil peňažný trest v sume 700,00 (sedemsto) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený,
obžalovanému uložil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
odvolanie, a to proti všetkým jeho výrokom, vrátane konania, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.
V jeho dôvodoch po rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku uviedol, že odvolanie podáva voči
všetkým jeho výrokom - výroku o uznaní viny i výroku o uložení trestu i nadväzujúcim výrokom.

K spáchaniu trestného činu úverovému podvodu podľa § 222 ods.1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona a po
citácii zákonného znenia skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1
Tr. zákona uviedol, že z tejto legálnej definície trestného činu úverového podvodu možno, za pomoci
gramatického a logického výkladu, ustáliť, že ak úverový dlžník uvádza banke nepravdivé údaje o svojej
bonite (napríklad o výške príjmu právnickej osoby, falošné potvrdenia o majetku úverového dlžníka a

podobne s cieľom získať úver) tak napĺňa znaky skutkovej podstaty úverového podvodu v tom smere, že
„uvádza iného do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru“. V predmetnom prípade sa
tak však nestalo. Pre banky je totiž takmer vždy podstatnou podmienkou na poskytnutie úveru pravdivé
zistenie týkajúce sa bonity žiadateľa o úver, t.j. preukázanie žiadateľa, že má zamestnanie resp. v
predmetnom prípade, že oprávnene podniká a tomu zodpovedajúce príjmy, ktoré oprávňujú banku na

vyvodenie predbežného záveru o možnosti a schopnosti žiadateľa uhrádzať zmluvne dohodnuté splátky
s príslušenstvom. Pri posudzovaní „otázky splnenia podmienok na poskytnutie úveru“ banka celkom
logicky môže vychádzať len z dokladov, ktoré má k dispozícii pred uzatvorením úverovej zmluvy, pretože
len v tomto štádiu môže posudzovať úverové riziko ohľadne návratnosti finančných prostriedkov zo
strany žiadateľa o úver. Je nesporné, že banka pritom posudzuje „splnenie podmienok na poskytnutie

úveru“ spravidla z dlhodobého hľadiska t.j. z hľadiska niekoľkoročnej návratnosti resp. z hľadiska
niekoľkomesačnej návratnosti (12 mesiacov) ako tomu bolo v predmetnom prípade. V predmetnom
prípade si je potrebné skutkovo ustáliť, čo je tzv. „kontokorentný úver“. Pojmom kontokorent sa označuje
banková služba patriaca k bežnému bankovému účtu klienta, ktorá klientovi poskytuje možnosť čerpať
z vlastného účtu peniaze aj v prípade, že na účte nemá dostatočnú hotovosť. Táto banková služba sa

preto často označuje aj ako kontokorentný úver, avšak nejde o úver v pravom slova zmysle. Banka
teda neposkytuje finančné prostriedky tvoriace výšku úveru (po splnení podmienok) žiadateľovi vopred
a podľa podmienok zmluvy, ale banka v takomto prípade garantuje žiadateľovi, že na svojom vlastnom
bežnom účte môže ísť do mínusu a to až do výšky kontkorentného rámca, ktorý žiadateľovi poskytne.
Tento bežný účet s dohodnutým kontokorentom sa označuje ako kontokorentný účet. Ide o kombináciu

vkladového a úverového účtu. V predmetnom prípade, je potrebné vychádzať z toho, že primárnym
úmyslom resp. cieľom úverového dlžníka je vylákať od banky úver a to predstieraním svojej bonity.
Inými slovami úverový dlžník sa preto chce obohatiť na úkor banky, teda jeho konanie je zamerané
na vyvolanie neoprávneného presunu majetku banky na osobu žiadateľa. Lenže v posudzovanom
prípade sa tak nestalo a to hneď z niekoľkých nižšie uvedených dôvodov. Ako bolo vyššie uvedené,

podstatou pre naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty úverového podvodu je uvedenie banky
do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru ergo banke uvádza nepravdivé údaje
o svojej bonite. Z výpovede svedka A. I. C., zamestnankyne banky, na hlavnom pojednávaní dňa
23.09.2024 na otázku obhajcu cit.:“ či banka skúmala bonitu klienta pred poskytnutím úveru?“ však
vyplýva, že cit.: „To sa vždy skúma, takže áno“ Na ďalšiu otázku obhajoby aký bol výsledok skúmania

bonity klienta resp. aký bol výsledok tohto posudzovania svedok odpovedal, že cit.: mu to risk schválil“.
Uvedenú výpoveď svedka nechal však súd úplne nepovšimnutú. Pritom je nesmierne dôležitá, pretože
banka posudzovala bonitu klienta a túto vyhodnotila kladne predtým (v časovej osi) ako obžalovaný
predkladal banke spornú listinu. Inými slovami predmetná sporná listina Dohoda o ručení č.XXXXX/XXXX/XXXX (v texte ďalej len „Dohoda o ručení“), ktorá bola banke predložená sa (a) netýkala údajov
o bonite spoločnosti žiadateľa o kontokorentný úver, čo je v rozpore s naplnením formálnych znakov
trestného činu úverového podvodu; (b) banka skúmala bonitu klienta na základe dovtedy predložených

listín a jej známych dokumentov a informácií (bez existencie spornej Dohody) skôr ako bola listina
banke predložená. Natíska sa preto otázka, a z napadnutého rozhodnutia to ani nie je možné posúdiť,
aké nepravdivé, falošné údaje mal obžalovaný banke o svojej bonite (rozumej bonite spoločnosti E.
I. s.r.o) predložiť a uviesť ju tým do omylu v otázke splnenia podmienok pre poskytnutie úveru, ak
súčasne platí, že banka povolila prečerpanie finančných prostriedkov na vlastnom účte žiadateľa až

do výšky kontokorentného rámca ergo schválila kontokorentný úver predtým, ako jej bola sporná listina
predložená? V tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť a konečne to vyplýva aj z výpovede A. C. na
hlavnom pojednávaní dňa 23.09.2024, ale aj zo listinných dôkazov, že v čase skúmania bonity klienta
pre poskytnutie kontokorentného úveru mala spoločnosť žiadateľa, ktorej spolumajiteľom a konateľom
bol v tom čase aj obžalovaný, uzatvorenú úverovú zmluvu s tou istou bankou tzv. investičný úver
na kúpu nehnuteľností, ktorý riadne a načas splácal (na hodnotu 300.000,-Eur a ďalší refinancujúci

úver na hodnotu 120.000,-Eur). Banka tak reálne poznala finančnú disciplínu a majetkové pomery
úverového dlžníka aj bez poskytnutia ďalšieho úveru, keďže úverový dlžník patril do sféry klientov
banky. V tejto súvislosti poukazuje aj na výpoveď svedka A. C. na HP dňa 23.9.2024, kde na otázku
obhajcu cit: “ za predpokladu, že by Vám nebola predložená listina – Dohoda o ručení, boli nejaké iné
možnosti čerpania úveru spoločnosťou E. I. s.r.o.?“, odpovedala cit. “muselo by sa to nanovo schváliť

bez ručiteľskej listiny. Ale či by to bolo schválené, to neviem povedať“ a na inú otázku obhajcu cit.: bolo
možné nahradiť ručiteľské vyhlásenie, ručiteľským vyhlásením inej osoby“ odpovedala, že cit.: “ak by to
riziko schválilo, tak áno“ a na ďalšiu otázku obhajcu cit: “vysvetlite, čo znamená že kontokorentný úver
dozabezpečili existujúcou nehnuteľnosťou?“ odpovedala cit.:“ to znamená, že sme ten úver mali ešte
lepšiezabezpečený,lebotounehnuteľnosťoubolizabezpečenéajpredchádzajúceúveryaišloozáložné

právo“. Nie je preto pravdivé tvrdenie súdu o tom, že na poskytnutie takého úveru banka požadovala len
ručenie oboch spoločníkov, bol to len jeden z možných iných nástrojov zabezpečenia a ten mohol byť
nahradený aj iným ručiteľským vyhlásením, napríklad inej osoby. Aký motív mal pre „vylákanie úveru“,
ak súčasne platí, že predchádzajúci investičný úver riadne a včas banke splácal, kontokorentný úver
bol zabezpečený aj záložným právom na nehnuteľnosť, ktorého hodnota mnohonásobne presahovala

schválený rámec 30.000,- Eur a sporné ručiteľské vyhlásenie (Dohoda o ručení konateľky a spoločníčky
G. H.) mohol byť nahradený iným spôsobom? V tejto súvislosti si je potrebné uvedomiť, že podnikateľské
a vzájomné vzťahy G. H. a obžalovaného boli a sú hlboko rozvrátené, čo napokon viedlo k vzájomným
sporom a súdnym konaniam (o určenie neplatnosti uznesení VZ, ktorým bol contra lege obžalovaný
zbavený funkcie konateľa spoločnosti – v konaní napokon obžalovaný uspel a v medziobdobí aj určenie

neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku, ktorým táto jeho spoločníčka predala spoločnosť aj s
nehnuteľnosťou (ktorá tvorila predmet záložného práva a ktorej hodnota bola cca 600.000,Eur inému
subjektu za 5.000,-Eur (konanie je v dovolacom konaní doposiaľ na NS SR). Predloženie spornej listiny
Dohody o ručení tak mala význam len pre čerpanie už schváleného kontokorentného úveru a nebola
to listina, ktorá by vypovedala o bonite žiadateľa pre splnenie podmienok pre poskytnutie samotného

úveru. V tomto zmysle súd nesprávne a nedostatočne vyhodnotil jeho obranu. Možno preto ustáliť,
že pravdivé respektíve nepravdivé informovanie banky zo strany žiadateľa o úver, ktoré sa týka jeho
bonity, je takou podstatnou skutočnosťou, ktorá v konečnom dôsledku má výrazný (ak nie rozhodujúci)
vplyv na konečné stanovisko banky v tom smere, či poskytne alebo neposkytne žiadateľovi úver. V
predmetnom prípade sa tak stalo, teda konanie obžalovaného, ktorým predkladal banke všetky potrebné

informácie o svojej bonite eskalovalo celkom oprávnene do stavu, kedy banka kontokorentný úver
schválila a iba následne, po schválení úveru, posudzovala spornú listinu Dohodu o ručení, či táto spĺňa
podmienky pre jeho čerpanie. Nestotožňuje sa ani s hodnotením výpovedí svedkov A. N., O. K. a P.
P. ohľadom pracovnej porady a potvrdenia skutočnosti, že G. H. tam odovzdala spornú listinu Dohodu
o urovnaní, ktorú následne obžalovaný predložil banke. Skutočnosť, že si presne nepamätajú presné

dejové okolnosti ešte nemôže znamenať, že tieto výpovede sú nehodnoverné a ľahko spochybniteľné.
Niet v konaní žiadneho dôkazu, ktoré by odôvodňovalo súdu ustáliť takéto posúdenie. Pokiaľ sa jedná
o súdom ustálenú otázku škody v rozsahu schváleného kontokorentného rámca vo výške 30.000,-
Eur, s takýmto tvrdením sa obhajoba nestotožňuje, považuje ho za neprávne a také ktoré dokonca
nie je v súlade s podstatou chápania samotného úveru. Ako už bolo povedané, ide o službu banky

na účte klienta, že do určitej výšky, bez ohľadu na účel, smie prečerpať finančné prostriedky, a to aj v
prípade, že na svojom účte nemá dostatok vlastných zdrojov. Z toho je zrejmé, že banka neposkytuje
vopred úverové prostriedky žiadateľovi o úver ergo na strane banky schválením kontokorentného úveru
v nijakom prípade nedochádza k úbytku majetku. Táto logika, prezentovaná tak odvolacím ako aj súdomprvej inštancie je zjavne nesprávna a nemajúca oporu v samotnom inštitúte tejto bankovej služby,
pretože za predpokladu, že by klient nenačerpal ani 1,- Eur a úver by bol schválený v úverovom
rámci 30.000,- Eur, tak by dokonaním trestného činu (schválením kontokorentného úveru podľa mienky

súdu) došlo k vzniku škody na strane banky bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zmenšil majetok
banky. Zdôrazňuje, že sa však žiadnym spôsobom nechcel obohatiť a ani neobohatil na úkor banky,
jeho konanie tak nebolo zamerané na vyvolanie neoprávneného presunu majetku z banky na neho.
K reálnemu úbytku majetku banky v nijakom prípade nedošlo a už vôbec nie vyplatením akýchkoľvek
finančných prostriedkov zo strany banky, pretože reálne k žiadnemu vyplateniu finančných prostriedkov

zostranybankynaobžalovaného(resp.žiadateľaoúver)nedošlo.Ibavyplatenieúverovýchprostriedkov
zo strany banky by mohlo byť práve tým momentom, kedy by došlo k reálnemu úbytku na majetku
banky. V tejto súvislosti opätovne podotýkame, že úverový dlžník čerpal (ak čerpal) prostriedky na
vlastnom účte nie na účte banky. Inými slovami úbytok majetku na strane banky by prichádzalo do
úvahy iba v prípade, že by banka poskytla úver – finančné prostriedky dlžníkovi, škoda by tak vznikla až
reálnym poskytnutím finančných prostriedkov. Schválením kontokorentného úveru v žiadnom prípade

nedochádza k odčerpaniu majetku banky na stranu dlžníka a nemôže byť táto okolnosť viazaná na
dokonanie trestného činu so škodou vo výške schváleného úverového rámca. Samotná banka v konaní
celkom správne a logicky tvrdila, že jej škoda ani nevznikla a preto si ju ani v konaní neuplatnila. Takže
na jednej strane existuje celkom správne (vzhľadom k obsahu tzv. kontokorentného úveru stanovisko
banky k otázke vzniku a existencie škody a to, že jej žiadna škoda nevznikla oproti tvrdeniu ustáleného

súdom, že v dôsledku konania obžalovaného bola banke spôsobená škoda vo výške 30.000,-Eur,
nakoľko spoločnosti E. I. s.r.o. v dôsledku konania obžalovaného, teda v dôsledku predloženia spornej
Dohody o ručení obsahujúcej falošný podpis G. H. ako aj falošnú overovaciu pečiatku matriky MÚ
Snina, bol načerpaný kontokorentný úver v tejto výške (str. 24 napadnutého rozhodnutia). Tvrdenie
súdu, že bol načerpaný úver v objeme 30.000,- Eur je v hrubom rozpore so skutočnosťou a nie je

pravdivé. V skutočnosti nebol načerpaný úver ani v objeme 1,- Eur, pretože nešlo o klasický úver, iba
o možnosť klienta čerpať na svojom vlastnom účte finančné prostriedky do istého bankou povoleného
rámca. Nešlo tak k reálnemu poskytnutiu peňazí v objeme 30.000,- Eur, to konečne ani banka nikdy
netvrdila. V otázke škody resp. pri posudzovaní vzniku škody v predmetnej veci je podľa jeho mienky
nevyhnutné vychádzať z toho, že škoda je základným znakom skutkovej podstaty úverového podvodu

podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona, a ak „poškodený“ (banka) tvrdí, že mu škoda nevznikla a ani si ju
neuplatňuje, potom nie sú naplnené formálne znaky trestného činu úverového podvodu. Trestný čin
úverového podvodu je tzv. poruchovým trestným činom, čo v praxi znamená, že následkom je vždy
spôsobenie škody na cudzom majetku (chránený je cudzí majetok v oblasti poskytovania úverov),
pričom súčasne táto škoda vzniká banke (teda osobe ktorá úver poskytuje) a prejavuje sa v skutočnom

zmenšení majetku veriteľa ako subjektu, ktorý úver poskytol. Pre doplnenie uvedeného uvádzame, že
Trestný zákon chápe škodu v prvom rade ako ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére
poškodeného a to v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku (§124 ods. 1 veta prvá a §124 ods. 2 Tr.
zákona). V ďalšom je toho názoru, že nie je naplnená tak objektívna a ani subjektívna stránka trestného
činu úverového podvodu, v zásade sa ani nemôže jednať o trestný čin úverového podvodu v tomto

konkrétnom prípade. Okrem všetkého vyššie uvedeného v každej jednej obdobnej trestnej veci súd
musí starostlivo skúmať, či eventuálne uvedenie (čo popierame) nepravdivého údaju bolo v objektívnej
polohe vôbec spôsobilé ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, a to z hľadiska reálneho vplyvu
nepravdivéhoúdajunaúvahuposkytovateľaúveruonávratnostifinančnýchprostriedkov.Vtomtozmysle
je obhajoba toho názoru, že samotné predloženie jedinej „spornej“ listiny objektívne neohrozila záujem

chránený zákonom z hľadiska jeho reálneho vplyvu pre banku pri posudzovaní otázky bonity klienta
pre poskytnutie úveru. K spáchaniu trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej
pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zákona. Zotrváva
na svojich všetkých prednesoch a tvrdí, že v konaní nebol produkovaný žiaden priamy dôkaz, ktorý by
usvedčoval obžalovaného zo spáchania tohto prečinu. Ani sled údajných nepriamych dôkazov nemôže

spoľahlivo a bez všetkých pochybností prisvedčiť názoru, že to bola práve osoba obžalovaného, ktorá
sfalšovala úradnú pečiatku MÚ Snina, túto opatrila na spornej listine Dohody o ručení a rovnako tak
niet spoľahlivého dôkazu, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností ustálil, že to bola osoba obžalovaného,
ktorá úradnú listinu sfalšovala tak, že na spornej listine Dohody o ručení opatrila svojou rukou podpis
pri mene G. H.. Výsledkom znaleckého dokazovania z odboru grafológia je zrejmé iba to, že podpis G.

H. nie je vlastnoručným podpisom. V konaní a vykonanom dokazovaní výsluchom znalca však ten na
otázku obhajcu, či je možné a či vie určiť, že to bola práve osoba obžalovaného, ktorá svojou rukou
podpísala spornú listinu menom G. H. uviedol, že to určiť nevie, lebo sa to objektívne nedá. Takže je
nesporné, že podpis na spornej listine Dohode o ručení nie je pravým a skutočným podpisom G. H.a je nesporné, že na overovacej doložke uvedenej listiny chýba okrúhla pečiatka MÚ Snina a ďalej je
nesporné, že predmetnú listinu (okrem iných) predkladal banke pre povolenie čerpania kontokorentného
úveru (ten už bol schválený) avšak sporným napriek vykonanému dokazovaniu ostáva, či to bol práve

on, ktorý na uvedenú listinu (i) opatril falošnú osvedčovaciu doložku (ii) podpísal svojou rukou osobu
G. H.. V priebehu celého konania tvrdil (a jeho tvrdenie osvedčujú svedecké výpovede A. N., P. a
K.), že mu predmetnú listinu Dohodu o ručení opatrenú podpisom a overovacou doložkou odovzdala
samotná G. H., aj keď to táto v konaní poprela. Je však treba si uvedomiť, že vzájomné podnikateľské
a osobné vzťahy medzi menovanou a jeho osobou boli natoľko rozvrátené, že aj osoba menovanej v

snahe ho následne kriminalizovať mohla opatriť listinu iným ako svojim podpisom a rovnako tak mohla
skresliť údaje osvedčovacej doložky, v tomto smere sa jednak neviedlo žiadne vyšetrovanie, a rovnako
tak súd nechal bez povšimnutia aj takúto jeho obranu. Dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že listina
Dohoda o ručení nebola jedinou listinou, ktorú pre čerpanie akceptovala banka, ergo nemal žiaden motív
pre jej falšovanie, navyše poskytnutie kontokorentu bolo zabezpečené záložným právom, dohodou o
ručení obžalovaného a ďalšími listinami (napr. o vinkulácii pohľadávok v prospech banky). Existujú tak

pochybnosti, či to bol obžalovaný alebo či to bola iná osoba, ktorá sa dopustila konania, či už sama
alebo prostredníctvom ďalšej osoby spôsobujúca „vadnosť“ Dohody o ručení, pričom niet priameho ani
nepriameho dôkazu, že to bol práve a bez akýchkoľvek pochybností on, ktorý sa dopustil svojim konaním
uvedeného prečinu. Súd sa v tomto smere náležite nevysporiadal s mienkou obhajoby spočívajúcej v
aplikovaní zásady „in dubio pro reo“. Už len skutočnosť že niet priameho dôkazu a súčasne skutočnosť,

že rad nepriamych dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností neusvedčuje jeho osobu zo
spáchania tohto prečinu má a mala viesť súd k aplikácii uvedenej zásady. Na základe vyššie uvedeného
žiada, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok v súlade s §
321 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku v celom rozsahu zruší a aby v súlade s § 322 ods. 3 Tr. poriadku zmenil
napadnutý rozsudok tak, že obžalovaného, v časti úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm.

a) Tr. zákona, oslobodil podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku, pretože skutok nie je trestným činom a v časti
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej
značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zákona, obžalovaného oslobodil podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku, pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku (už v poradí druhého), ako aj konania mu
predchádzajúceho, krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd v predmetnej veci po doplnení
krajskýmsúdomnaznačenéhodokazovania,priopätovnomhodnotenívykonanýchdôkazovazachovaní
možnosti pre strany v konaní obsah dokazovania doplniť a vyjadriť sa k nemu – postupoval v intenciách
zrušujúceho uznesenia krajského súdu, v ostatnom prípade - uznesenia sp. zn. 2To/19/2023 zo dňa

26.03.2024.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného na podklade
argumentácie v ňom prezentovanej nebolo dôvodné, z hľadiska argumentácie, čo do výroku o vine, aj
napriek tomu rozsudok vo výroku o treste zmenil v prospech obžalovaného, zohľadňujúc - jednak zmeny

právne úpravy, novely Trestného zákona účinného od 06.08.2024, oproti obžalobnému návrhu (na čo
vecne správne zareagoval aj okresný súd) a jednak čas, ktorý uplynul od spáchania skutku kladeného
za vinu obžalovanému v posudzovanom prípade.

Krajský súd ďalej zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy

vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav, a to v rozsahu potrebnom pre jeho
rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové
a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo
odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
skonanímpredprvostupňovýmsúdomkonanímtvoriacimjedencelok,keďžepredmetkonaniajetotožný
– krajský súd nemá dôvod opätovne detailne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnostiz nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu
a výmery trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného a
pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce
vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho
výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti
skutočnostiam,ktorésamukladúzavinuadôkazomonich,vrámcitohopríkladmoajuvádzaťnepravdu,
ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu, keďže dôkazné bremeno znáša štát prostredníctvom
žalobcu, ktorým je prokurátor.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo,
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech
obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či
argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či

skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či
dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných
pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej
trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného prezentovaných
aj v rámci obrany na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez
konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli
prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, aj v rámci záverečných rečí,
s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský
súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)
rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného A. B. C..

V reakcii na obhajobnú argumentáciu obžalovaného je opätovne potrebné pripomenúť, že
v posudzovanom prípade boli uzavreté dve rôzne zmluvy medzi obžalovaným ako konateľom v mene
spoločnosti E. I. s.r.o. a J. Bank, a.s., pričom prvou je Zmluva o kontokorentnom úvere č. XXXXXX/
XXXX/XXXX zo dňa 12.10.2018 na sumu kontokorentného úveru vo výške 30 000,- EUR a druhá zmluva

je Dohoda o ručení č. XXXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 12.10.2018, ktoré boli podpísané ako ručiteľmi
žalovaným a tiež G. G. H., a to ako fyzickými osobami, ručiacimi ako fyzické osoby za splnenie záväzkov
obchodnej spoločnosti E. I. s.r.o. vyplývajúcich zo Zmluvy o kontokorentnom úvere. Ide práve o Dohodu
o ručení, ktorá mala obsahovať sfalšovaný podpis G. H., čím tak táto osoba mala byť bez jej vedomia
vystavená ručiteľskému záväzku voči veriteľovi, J. K., a.s.

Obhajobou zvýrazňovaná Zmluva o zriadení záložného práva č. XXXXXXX/XXXX/XXXXX zo dňa
12.10.2018 bola aj zamestnankyňou banky A. C. označená len ako forma dozabezpečenia predmetného
kontokorentného úveru, pričom hlavným zabezpečovacím záväzkom mali byť ručiteľské záväzky A. C.,
obžalovaného, a G. H. v zmysle Dohody o ručení. Obžalovaný bol bankou poučený, že bez podpisu G.

H. na predmetnej dohode nemôže byť kontokorentný úver poskytnutý. Podstatnou skutočnosťou v tejto
veci bolo preto predloženie Dohody o ručení č. XXXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 12.10.2018 obžalovaným
banke s vedomím o nepravosti podpisu G. H..Okresný súd preto vecne správne dospel k záveru o vine obžalovaného na základe komplexného
vyhodnotenia viacerých dôkazov, ktoré sa vzájomne dopĺňali. Nešlo teda o jeden usvedčujúci dôkaz,
ale o logickú a neprerušovanú reťaz nepriamych dôkazov, ktoré ako celok umožnili v posudzovanom

prípade urobiť záver, že žalovaný skutok (skutky) spáchal obžalovaný.

Najsamprv je to znalecký posudok č. 16/2019 zo dňa 30.11.2019 z odboru písmoznalectva znalca E. A.
Q.,zodborupísmoznalectvo,odvetvieručnépísmo(identifikáciapisateľa),ktorýakoprocesnespôsobilý
dôkaz jednoznačne preukázal, že podpis ručiteľky G. H. na Dohode o ručení č. XXXXXXX/XXXX/XXXX

zo dňa 12.10.2018 bol sfalšovaný, nie je pravým podpisom – išlo o napodobeninu. Tým bola objektívne
potvrdená nepravosť kľúčového dokumentu – „Dohody o ručení“.

Ďalej výpovede zamestnankýň Mestského úradu v Snine, konkrétne G. B., P. E., G. R. (v tom čase
referentky stavebného úradu na MsÚ Snina) a svedkyne S. T., hodnoverne a zhodne potvrdili, že
osvedčovacia doložka o pravosti podpisu bola taktiež falošná. Z ich výpovedí vyplynulo, že uvedená

zamestnankyňa, ktorá mal osvedčovaciu doložku vystaviť na matrike nepracovala (G. R.), chýbala na
nej okrúhla pečiatka mesta, poradové číslo pod č. 2516/2018 už bolo použité na iný úkon (v prospech
spoločnosti D., s.r.o. overovacia pečiatka MsÚ Snina k podpisu A. B. C. bola vyhotovená dňa 23.08.2018
pod totožným poradovým číslom 2516/2018) a celkový postup overenia nezodpovedal praxi úradu,
pričom dňa 13.10.2018 neevidujú overenie podpisov, keďže bola sobota, pritom platí, že každá

overovacia doložka má svoje jedinečné overovacie číslo, pričom svedkyne vysvetlili, že ako je to možné,
že dva takého dokumenty majú rovnaké číslo, kde je to možné len za predpokladu, že si to niekto mohol
opísať z tej prvej pečiatky zo dňa 23.08.2018, lebo tá druhá zo dňa 13.10.2018 je určite podvod.

Ďalej výpoveď svedkyne G. H., je konzistentná, kde počas celého konania tvrdila, že dohodu

nepodpísala a s úverom nesúhlasila. Jej tvrdenia sú v priamom súlade so závermi znaleckého
dokazovania.

Rovnako tak výpoveď A. I. C., v tom čase zamestnankyne J. K. M. H. and D., a.s., potvrdila, že
predloženie ručiteľského vyhlásenia od oboch spoločníkov bolo podmienkou pre umožnenie čerpania

úveru, čím preukázala, že predložený falošný dokument bol kauzálny pre uvedenie banky do omylu.

Vo svojej výpovedi totižto bližšie vysvetlila (a to opakovane), že kontokorentný úver bol v čase
predloženia listín na podpis p. C. už schválený, ale jeho načerpanie podliehalo zabezpečeniu, teda
predloženiu ručiteľského vyhlásenia. Úver je vždy schválený s určitými podmienkami, ktoré musia byť

splnené k čerpaniu. V danom prípade to bol podpis úverovej zmluvy, ručiteľského vyhlásenia a záložnej
zmluvy. V prípade nesplnenia niektorej z podmienok by úver nemohol byť načerpaný. Rizikové oddelenie
pri schválení kontokorentného úveru vychádzalo z predpokladu, že tento bude zabezpečený dvoma
ručiteľskými vyhláseniami. Ak by jedno ručiteľské vyhlásenie chýbalo, banka by neumožnila A. C.
čerpanie kontokorentnému úveru.

Nevierohodnosť obhajoby okresný súd podrobne odôvodnil, konkrétne prečo vyhodnotil výpovede
svedkov obhajoby O. K., P. P. a A. O. N. ako účelové a nedôveryhodné, pričom vecne správne
a vyčerpávajúco poukázal na ich vzájomné rozpory a blízky vzťah k obžalovanému. Týmto krokom súd
logicky uzavrel skutkový stav a vylúčil alternatívnu verziu udalostí prezentovanú obhajobou.

Na základe týchto dôkazov súd správne uzavrel, že obžalovaný úmyselne predložil sfalšované
dokumenty, aby vylákal úver, čím naplnil skutkovú podstatu zločinu úverového podvodu aj prečinu
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny.

V kontexte uvedeného a argumentačnej obrany obžalovaného je teda na mieste ešte raz zhrnúť, že
kontokorentný úver je podľa bankovej praxe, zmluvných podmienok aj právnych definícií plnohodnotný
úverový produkt. Banky ho výslovne označujú ako úver, charakterizovaný ako forma krátkodobého
úveru, inak povedané kontokorent je banková služba, ktorá klientovi umožňuje čerpať peniaze aj vtedy,
keď na účte nemá vlastné prostriedky a banka mu prostriedky požičiava. Ide o krátkodobý bankový

úver, ktorý môže klient opakovane čerpať. Ide o úverovú linku, ktorá umožňuje ísť na účte do mínusu
do vopred určeného limitu. Kontokorent vzniká na základe písomnej zmluvy o úvere medzi bankou a
klientom, ktorá upravuje limit a podmienky čerpania a tým spĺňa základné znaky úverovej zmluvy podľaObchodného zákonníka (§ 497 a nasl.). Ide o neúčelový, krátkodobý, revolvingový úver (splatením dlhu
sa limit obnovuje), pričom tieto vlastnosti sú typické pre riadne úverové produkty.
Inak povedané kontokorentný úver, je úver podľa bankového a obchodnoprávneho práva, spĺňa všetky

znaky úveru, banka poskytuje (požičiava) finančné prostriedky, na základe zmluvy, s jasnou úrokovou
sadzbou, v rámci úverového limitu, klient má povinnosť poskytnuté prostriedky vrátiť. Preto možno
kontokorent bez akýchkoľvek pochybností právne považovať za úver poskytnutý bankou.

Pokiaľ by platilo tvrdenie obžalovaného v rámci obhajoby, že úver (kontokorent) a jeho výška bola

v čase predloženia spornej listiny - Dohoda o ručení už predsa schválený, čím bola posúdená bonita
obžalovaného a tým pádom nemohol banku uviesť do omylu, potom sa logicky natíska otázka z akého
dôvodu uvedená banka v čase žiadosti o poskytnutia kontokorentného úveru, ktorý už v pôvodnej výške
možného prečerpania bol schválený, potom za akým účelom, by žiadala pre načerpanie tejto sumy,
ktorú by chcel klient do budúcna použiť - čerpať, ešte ručiteľské prehlásenia oboch konateľov obchodnej
spoločnosti ako fyzických osôb zaručujúcich sa svojím vlastným majetkom, za splatenie poskytnutého

kontokorentného úveru a nie majetkom obchodnej spoločnosti, ktorej spoločníkmi a konateľmi boli
zároveň obžalovaný a G. H..

V tejto súvislosti je potom potrebné opäť vysvetliť z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti
obžalovaného, že momentom umožnenia, čerpať kontokorentný uver v sume 30 000 eur – na žiadosť

klienta – nie z vlastnej iniciatívy banky, sa tieto finančné prostriedky dostali do sféry voľného použitia
klienta, v tomto prípade obžalovaného, do výšky schválenej bankou, čiže banka urobila aj na podklade
predloženej okrem iného aj „falošnej Dohody o ručení“ majetkovú dispozíciu (požičala) s finančnými
prostriedkami, ktoré neboli pôvodne vo vlastníctve a v dispozícii obžalovaného, ktorý bezodkladne uver
čerpal, (kde vysvetlil aj načo a prečo), a prečo prestal čerpať až po zablokovaní účtu bankou, keďže

jeden z ručiteľov G. H. pred bankovým úradníkom tohto úveru poprela svoj prejav vôle s tým, že za
načerpané (použité) finančné prostriedky v dispozícii obžalovaného, bude ručiť vlastným majetkom.

Ďalej obžalovanému sa od počiatku nekládlo za vinu – opierajúc sa o znenie skutkovej vety výroku
napadnutého rozsudku, že sporný dokument Dohodu o ručení, teda podpis svedkyne G. H. na ňom

a osvedčovaciu doložku, osvedčujúcu pravosť podpisu menovanej svedkyne v postavení ručiteľa pre
účely čerpania kontokorentného úveru, tzv. sfašoval, ale sa obžalovanému kladie za vinu, že bol
uzrozumený s tým, že ním predložená Dohoda o ručení uvedenú peňažnému ústavu nemôže byť
opatrená pravým podpisom jedného z ručiteľov (G. H.) a je osvedčeným nepravou osvedčovacou
doložkou, a aj napriek tomu túto listinu ako pravú a ako s pravým podpisom predložil ako jednu z

rozhodných podmienok, ktorú si určila J. K. M. H. and D., a.s. na načerpanie úveru v sume 30 000 eur,
čím ju uviedol do omylu, že uver je zabezpečený, ešte pred reálnym použitím finančných prostriedkov
z kontokoretného úveru, k čomu napokon v celkovej sume cca 15.501,98 Eur aj došlo.

V tejto súvislosti podľa názoru existujú bez rozumných pochybností už skôr sumarizované dôkazy

osvedčujúce záver, že obžalovaný ako jediný mal motív - boli preukázané dlhodobé problémy,
finančné problémy ich spoločnosti s likviditou- disponovať s listinou s nepravým podpisom jedného zo
spoluručiteľov G. H. (rozhodne odmietla ručiť) na načerpanie kontokorentného úveru, iba obžalovaný
mal k dispozícií poradové číslo pod č. 2516/2018 z pôvodne overeného jeho pravého podpisu na inej
listine (v prospech spoločnosti D., s.r.o.), ktoré sa objavilo pri sfalšovanom podpise spoluručiteľa, inak

povedané mal vedomosť o tom, že listina nie je pravá, že nie je opatrená pravým podpisom aj napriek
tomu túto listinu predložil ako jednu z podmienok na načerpania schválenej sumy kontokorentného
úveru.

Argument, že banka schválila úver ešte pred predložením sfalšovanej listiny, preto neobstojí, pretože

predloženie tejto listiny bolo podmienkou pre čerpanie už schváleného úveru. Uvedením do omylu bolo
práve predloženie falošného dokumentu Dohody o ručení ako pravého, čím obžalovaný predstieral
splnenie podmienok.

Okresný súd preto vecne správne posúdil použitie sfalšovanej osvedčovacej doložky Mesta Snina

(osvedčujúc ne/pravosť podpisu ručiteľa G. H.) ako falšovanie verejnej listiny podľa § 352 ods. 1 Tr.
zákona a právne identifikoval, že takáto doložka je verejnou listinou v zmysle § 131 ods. 5 Tr. zákona.Napokon je potrebné ešte zvýrazniť, že škoda pri úverovom podvode vzniká už momentom, kedy
banka poskytne páchateľovi možnosť čerpať finančné prostriedky. Za škodu preto považoval celú výšku
schváleného kontokorentného úveru (30 000 EUR), nie len čiastočne vyčerpanú sumu. Skutočnosť, že

obžalovaný neskôr dlh uhradil, správne okresný súd vyhodnotil ako náhradu už spôsobenej škody, ktorá
nemá vplyv na dokonanie trestného činu.

Odvolanie obžalovaného je teda postavené na argumentoch, ktoré boli v rámci dokazovania už
prekonané.

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené, odvolací súd konštatuje, zohľadniac uvedené skutočnosti a závery
vykonaného dokazovania, posudzujúc zistené skutočnosti jednotlivo a zároveň komplexne v ich
súvislostiach, že v konaní bolo bez rozumných pochybností dostatočne preukázané, že konaním
obžalovaného A. B. C. k naplneniu pojmových znakov prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej
listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zákona

v súbehu so zločinom úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, kedy
citlivo správne reagoval na zmenu právnej úpravy spojenou s novelou Trestného zákona účinnou od
06.08.2024.

Hoci odvolací súd potvrdil správnosť výroku o vine, pri preskúmavaní výroku o treste dospel k záveru,

že je potrebné ho zmeniť, a to z dôvodu, ktorý súd prvého stupňa nezohľadnil v dostatočnej miere.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade odsúdenia páchateľa je primeranosť uloženého
trestu nevyhnutným predpokladom pre dosiahnutie výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutnou
podmienkou prevýchovy páchateľa je akceptovanie trestu ako spravodlivého následku protiprávneho

konania. Je zrejmé, že v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii nemôže dôjsť. Uznanie
spravodlivosti trestu má predovšetkým práve pôsobenie výchovné. V záujme individualizácie trestu súd
pri určovaní druhu a výmere trestu prihliada o.i. na konkrétne okolnosti a spôsob spáchania činu a jeho
následok, mieru zavinenia, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, pomery
páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa) či možnosť jeho nápravy.

Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových
vlastností, veku a podobne, ako aj individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu
trestného činu. Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti, vytvorí podmienky na jeho prevýchovu tak, aby viedol riadny život. Tak, ako
pri rozhodovaní o vine, i pri rozhodovaní o treste sa presvedčenie súdu vytvára na základe logického

úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu, rešpektujúc
§ 34 Tr. zákona a zásady ukladania trestov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že právoplatným odsúdením stráca odsúdená osoba bezúhonnosť, čo sa
môže nepriaznivo prejaviť v jej občianskom živote. Bezúhonnosť je podmienkou na vykonávanie

niektorých činností, povolaní alebo funkcií. Nepriaznivé následky odsúdenia zostávajú aj po tom, čo
sa odsúdený po výkone uloženého trestu vracia do spoločnosti, keďže evidencia trestov vo výpise
zregistratrestovuvádzavšetky,ajnezahladenéodsúdenia,vrátaneúdajovopriebehuvýkonuuložených
trestov, ochranných opatrení a primeraných obmedzení. Predchádzajúce odsúdenie tak môže negatívne
ovplyvňovať proces resocializácie.

Trestné konanie v posudzovanom prípade trvalo neprimerane dlho. Od spáchania skutku v októbri 2018
do vyhlásenia napadnutého rozsudku v novembri 2024 uplynulo viac ako šesť rokov. Z obsahu spisu je
zrejmé, že obžalovaný na vzniku týchto prieťahov nemal primárny podiel. Hoci Trestný zákon účinný v
časerozhodovaniaokresnéhosúduvýslovneneuvádzaneprimeranúdĺžkukonaniamedzipoľahčujúcimi

okolnosťami, ustálená judikatúra, vrátane rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, považuje
porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote za skutočnosť, ktorú je nevyhnutné zohľadniť
pri ukladaní trestu formou jeho zmiernenia.

Súd prvého stupňa síce uložil podmienečný trest odňatia slobody, avšak odvolací súd má za to, že

vzhľadom na mimoriadnu dĺžku konania a s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu – najmä na to,
že obžalovaný pred skutkom viedol riadny život, spôsobenú škodu v plnej výške uhradil, a od spáchania
činu uplynula dlhá doba, počas ktorej sa nedopustil inej trestnej činnosti – je pôvodne uložený trest
neprimerane prísny.Odvolací súd dospel k záveru, že na dosiahnutie účelu trestu, tak z hľadiska individuálnej, ako aj
generálnej prevencie, postačuje v tomto špecifickom prípade uloženie samostatného peňažného trestu.

Postupoval pritom podľa § 56 ods. 3 Trestného zákona, ktorý umožňuje uložiť peňažný trest ako
samostatný, ak uloženie iného trestu nie je potrebné.

Pri určení výšky peňažného trestu 1 000,- EUR odvolací súd prihliadol na osobné a majetkové pomery
obžalovaného, ktorý je poberateľom dôchodku a má dostatočný mesačný príjem na to, aby bol schopný

trest v primeraných splátkach uhradiť bez toho, aby to ohrozilo jeho základné životné potreby . Zároveň
odvolací súd podľa § 56 ods. 4 Trestného zákona povolil splátky vo výške 100,- EUR mesačne, aby
výkon trestu neprimerane nezaťažil finančnú situáciu obžalovaného. Pre prípad úmyselného marenia
výkonu peňažného trestu bol v súlade s § 57 ods. 3 Trestného zákona uložený náhradný trest odňatia
slobody v trvaní 2 mesiace.

Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému
nový, miernejší trest, ktorý považuje za spravodlivý a primeraný všetkým okolnostiam prípadu, najmä s
prihliadnutím na porušenie práva obžalovaného na konanie v primeranej lehote.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.