Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121345782
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6121345782.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa A. XXX, zastúpený advokátom:
JUDr. Andrej Gara, advokát, Štefánikova 14, 811 05 Bratislava-Staré Mesto, proti žalovanej: C. D., nar.
XX.X.XXXX, adresa E. F. XX, zastúpenej: G. H. I., nar. XX.X.XXXX, adresa J., K. XX, o zaplatenie
4.500,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 10C/52/2021-258 zo dňa 11.07.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 4.500,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.500,- eur od 03.04.2021
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. priznal žalobcovi náhradu trov
konania vo výške 100% a výrokom III. rozhodol tak, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

2. Súd rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 a 2, § 657, § 517
ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca dňa 19. decembra 2014
previedol na účet žalovanej sumu 4.500 eur, ktorá podľa jeho tvrdenia predstavovala dopredu splatné
výživné na maloletú C. L. D.. Predložil o tom potvrdenie o transakcii z 18. októbra 2018. Napriek
tejto platbe žalovaná podala na žalobcu trestné oznámenie pre údajné nezaplatené výživné a zároveň
podala dňa 16.11.2018 návrh na exekúciu prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. Pavla Šajáneka,
o čom svedčí upovedomenie o začatí exekúcie z roku 2019. Okresný súd Banská Bystrica uznesením

zo 17. mája 2019 zastavil exekúciu v časti týkajúcej sa zameškaného výživného vo výške 4 500,-
eur, pretože zistil, že žalobca túto sumu uhradil dobrovoľne 19. decembra 2014 na základe skoršieho
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, ktorý mu ukladal povinnosť platiť 300,- eur mesačne
vopred k rukám matky. V tomto rozsudku bolo uvedené, že dlh na zročnom výživnom za obdobie od
07.03.2008 do 22.02.2010 je vo výške 7.132,32 eur a žalobca bol povinný zaplatiť k rukám matky
dlh na zročnom výživnom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej exekučný súd z potvrdenia o

prevode sumy 4.500,- eur na účet žalovanej predložených exekučnému súdu zistil, že k úhrade zo
strany povinného, teda žalobcu došlo na báze dobrovoľnosti dňa 19.12.2014 vo výške 4.500,- eur. Ďalej
exekučný súd konštatoval v bode 13 svojho odôvodnenia, že na základe predložených dokumentov
mal za preukázané, že za obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2018 mal povinný, teda žalobca, platiť
výživné v celkovej výške 4.500,- eur, pričom povinný, teda žalobca v rozhodnom období uhradil výživné
v celkovej výške 4.500,- eur. Súd prvej inštancie z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne

za preukázané, že žalobca dňa 19.12.2014 platobným prevodom poukázal na účet žalovanej sumu vo
výške 4.500 eur, ktorá podľa jeho tvrdenia predstavovala dopredu splatené výživné na maloletú C. L. D..O tejto skutočnosti predložil súdu potvrdenie o transakcii zo dňa 18.10.2018 ( čl. 10). Žalobca v žalobe
tvrdil, že napriek tejto skutočnosti žalovaná podala na neho trestné oznámenie za údajné zameškané
výživné a návrhom zo dňa 16.11.2018 zároveň vymáhala prostredníctvom súdneho exekútora. Žalobca

predložil súdu upovedomenie o začatí exekúcie č. 166/Ex33/2019 u súdneho exekútora JUDr. Pavla
Šajáneka ( čl. 11). Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. 61Ek/1661/2018 zo dňa 17.05.2019
( čl. 16) súd zistil, že Okresný súd Banská Bystrica vo veci oprávnených C. L. D., nar. XX.XX.XXXX
a C. D., nar. XX.XX.XXXX exekúciu v časti zameškaného výživného vo výške 4.500 eur podľa §
61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil, nakoľko po preskúmaní návrhu povinného na

zastavenie exekúcie zistil, že povinný, teda v danom prípade žalobca realizoval úhradu výživného dňa
19.12.2014 na základe dobrovoľnosti rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. 10C/139/2008 zo
dňa 22.02.2010, kde zaviazal žalobcu prispievať na výživné maloletej sumou 300,- eur mesačne vopred
k rukám matky. V tomto rozsudku bolo uvedené, že dlh na zročnom výživnom za obdobie od 07.03.2008
do 22.02.2010 je vo výške 7.132,32 eur a žalobca bol povinný zaplatiť k rukám matky dlh na zročnom
výživnom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej exekučný súd z potvrdenia o prevode sumy 4.500

eur na účet žalovanej predložených exekučnému súdu zistil, že k úhrade zo strany povinného, teda
žalobcudošlonabázedobrovoľnostidňa19.12.2014vovýške4.500eur.Ďalejexekučnýsúdkonštatoval
v bode 13 svojho odôvodnenia, že na základe predložených dokumentov mal za preukázané, že za
obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2018 mal povinný, teda žalobca platiť výživné v celkovej výške 4.500
eur, pričom povinný, teda žalobca v rozhodnom období uhradil výživné v celkovej výške 4.500 eur.

Pokiaľ sa v exekučnom konaní vymáha zameškané výživné za určité obdobie je potrebné prihliadnuť
k platbám za celé rozhodné obdobie. Na základe uvedených skutočností súd mal preukázané, že
počas trvania rozhodného obdobia povinný, teda žalobca uhradil zameškané výživné v plnej výške, teda
presne tak, ako je stanovené exekučným titulom. Povinný, teda žalobca spôsobom uvedeným v tomto
odôvodnení preukázal splnenie vyživovacej povinnosti voči žalovanej v rozhodnom období. V danom

prípade, teda exekučný súd vychádzal z potvrdenia o prevode sumy 4.500 eur na účet žalovanej, ktoré
tvorí aj prílohu návrhu žalobcu na zastavenie exekúcie. Z potvrdenia M. J. zo dňa 18.10.2018 vyplýva,
že na bežnom účte klienta - povinného, t.j. žalobcu boli dňa 19.12.2014 realizované transakcie a to
uhradená suma vo výške 4.500 eur na účet príjemcu - žalovanej. Z bodu 14 predmetného uznesenia
ďalej vyplýva, že exekučný súd mal za preukázané, že povinný, teda žalobca dobrovoľne plnil výživné

v medziach exekučného titulu, teda uhradil žalovanej výživné v súdom skúmanom rozhodnom období
a preto exekučný súd dospel k názoru, že povinný teda žalobca si dobrovoľne povinnosť uloženú mu
exekučným titulom plnil počas rozhodujúceho obdobia. Žalovaná tvrdila, že suma vo výške 4.000 eur
bola z jej strany pôžička pre žalobcu, pričom žalobca mu túto sumu vrátil s tým, že zaplatil viac ako mu
požičala a uhradil jej sumu 4.500 eur, pričom suma vo výške 500 eur, bola podľa je udania poďakovanie

za poskytnutie pôžičky. Túto skutočnosť však žalovaná žiadnym spôsobom súdu preukázať nevedela.
Z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti žalobcovi č. 18T/42/2019 súd zistil,
že právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní uviedol, „ že žalobca predom poukázal výživné vo
výške 4500 eur a to pre prípad, že ako zodpovedne pristupujúca osoba vedel, že môže prísť v podnikaní
obdobie, kedy sa mu dariť nebude. Táto situácia aj nastala a obžalovaný - žalobca skončil s podnikaním.

Poškodená ešte pred týmto trestným konaním navrhla výkon exekúcie za nezaplatené výživné, ktorý
si ťažiskovo prekrýva s obdobím uvedeným v žalobnom skutku, konkrétne exekúcia bola vedená za
obdobie 9/2017 až po 11/2018. Napriek tomu, že si takto uplatnila škoda v rozpore so zákonom si tú istú
škodu uplatnila v trestnom konaní, ktoré iniciovala.“ Ďalej uviedol, že v čase keď vstúpil do konania ako
právny zástupca žalobca rozhodnutie exekučného súdu bolo síce vydané, ale nebolo právoplatné, avšak

na tomto ústnom pojednávaní dňa 01.07.2019 predložil konajúcemu súdu právoplatné rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré konštatuje, že v rozhodnom období žalovaného skutku bolo výživné zaplatené
na základe dobrovoľnosti predom a na základe vykonaného dokazovania v exekučnom konaní exekučný
súd právoplatne exekúciu za rozhodné obdobie ukončil a to práve z dôvodu preukázania, že výživné za
rozhodné obdobie bo výške 4500 eur žalobca zaplatil predom. „ Toto rozhodnutie v čase, kedy žalobca

opakovane druhý krát zaplatil výživné za to isté obdobie ešte nebolo právoplatné a k jeho opakovanej
úhrady došlo len z dôvodu nezákonného postupu poškodenej a v duplicitnom uplatnení škody. „ Zároveň
právny zástupca na pojednávaní ďalej uviedol, že žalobca si splnil vyživovaciu povinnosť a preto výživné
za toto obdobie, ktoré na základe rozhodnutia exekučného súdu už nebol povinný uhradiť uhradil
duplicitne, čo si bude následne riešiť v civilnom konaní, Z predložených dokladov a to z podacieho

lístka ( čl. 15) súd zistil, že žalobca uhradil žalovanej dňa 20.05.2019 sumu 5.915,76 eur. Uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica č. 61Ek/1661/2018 bolo vydané dňa 17.05.2019 to znamená, že v
čase zaplatenia sumy vo výške 5915,76 eur predmetné uznesenie ešte nenadobudlo právoplatnosť.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko súd je toho názoru, že žalovaná žiadnym spôsobomsúdu preukázať nevedela, že požičala žalobcovi sumu vo výške 4000 eur, pričom žalobca preukázal
predložením uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. 61Ek/1661/2018 zo dňa 17.05.2019, že mal
zastavenú exekúciu v časti zameškaného výživného vo výške 4500 eur a to z dôvodu, ako to konštatoval

Okresný súd Banská Bystrica vo svojom uznesení v bode 12,13,14 svojho uznesenia, pričom žalobca
zaplatil duplicitne za to isté obdobie podľa názoru súdu výživné, ktorú skutočnosť oznámil aj trestnému
súdu v Dunajskej Strede na hlavnom pojednávaní dňa 01.07.2019 pod č. 18T/42/2019 ( čl. 13) žalobe
v celom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP s ohľadom na plný úspech žalobcu v spore.

4. Voči tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaná z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP s tým, že sa domáha, aby odvolací súd žalobu zamietol
a žalobcu zaviazal k náhrade trov.

5. Odvolanie odôvodnila tým, že súd považoval za nevyhnutné vypočuť dňa 20.06.2024 žalobcu na

objasnenie podstatných skutočností, pričom mu položil len dve základné otázky. Na prvú otázku, prečo
v trestnom konaní 18T/42/2019 nežiadal o oslobodenie, žalobca neodpovedal k veci a súd, napriek
dôležitosti odpovede, nepovažoval za potrebné získať ju doplňujúcimi otázkami. Pri druhej otázke
žalobca uviedol, že si nepamätá, hoci v konaní vedenom na OS DS č. k.: 14P/54/2018 sa k tejto otázke
v roku 2023 jasne vyjadril, a napriek tomu súd nemal na neho doplňujúce otázky. Keďže súd nekládol

žalobcovi ďalšie otázky k predmetu sporu, zástupca žalovanej v snahe o zistenie objektívnej pravdy
kládol otázky týkajúce sa účelu prevodu sumy 4.500,- eur zo dňa 19.12.2014 a dôvodu, prečo dňa
01.07.2019 na hlavnom pojednávaní nežiadal o oslobodenie spod obžaloby v trestnej veci vedenej na
OS DS č.k.: 18T/42/2019. Žalobca najprv odmietol odpovedať na otázky zástupcu žalovanej a až po
výzve súdu začal odpovedať, avšak s pokračujúcou snahou neodpovedať na predmet otázky alebo

„zahmlievať“ odpoveďami typu „na to neviem odpovedať“, „neviem sa k tomu vyjadriť“, „nepoznám
podrobnosti“ a podobne. Avšak zo sledu odpovedí žalobcu vyplýva, že v čase súdneho pojednávania v
trestnej veci neplnenia vyživovacej povinnosti dňa 01.07.2019, vedenej na OS DS, č. k.: 18T/42/2019,
nemal k dispozícii právoplatné rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici, č. 61/Ek/1661/2018
o zastavení exekúcie voči jeho osobe, a preto nežiadal súd o oslobodenie spod obžaloby z dôvodu

skoršieho zaplatenia výživného. Na otázku zástupcu žalovanej, či by v prípade, ak by mal v čase
pojednávania právoplatné rozhodnutie OS BB, žiadal o oslobodenie na základe tohto rozsudku, žalobca
odpovedal, že určite áno. Pritom z vykonaného dokazovania, najmä zápisnice z hlavného pojednávania
naOSDSč.k.18T/42/2019z01.07.2019,jejednoznačnepreukázané,žežalobcanatomtopojednávaní
prostredníctvom svojho obhajcu predložil krátkou cestou súdu právoplatné rozhodnutie exekučného

súdu (ktoré bolo právoplatné už 19.06.2019), z čoho je zrejmé, že žalobca neodpovedal na položenú
otázku pravdivo a mal cieľ zavádzať súd v podstatnej okolnosti pre jeho rozhodnutie. O vedomosti
žalobcu o právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu svedčí aj vyjadrenie jeho právneho zástupcu v
tejto veci zo dňa 24. 03. 2021 (Výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia adresovaná žalovanej),
kde jasne uviedol, že exekučné konanie bolo dňa 18.06.2019 právoplatne zastavené. Právny zástupca

žalobcu vo svojom vyjadrení z 08.02.2024 nepravdivo uvádzal, že suma vo výške 5.915,76 eur, ktorú
žalobca dňa 20.05.2019 zaplatil ako zročné výživné k rukám žalovanej, bola podmienkou zániku
trestnosti činu podľa § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a oslobodenia spod obžaloby. Toto tvrdenie
sa nezakladá na pravde, nakoľko podmienkou zániku trestnosti činu nie je len dodatočné splnenie si
povinnosti, ale aj preukázanie, že sa skutok nestal. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade trestnej veci

neplnenia vyživovacej povinnosti, v ktorej bol žalobca obžalovaný, mal postupovať tak, ako sám tvrdil
pri výsluchu dňa 20.06.2024, a na základe právoplatného rozhodnutia exekučného súdu (rozhodnutie
OkresnéhosúduvBanskejBystrici,č.61Ek/1661/2018),ktorévčasepojednávaniatrestnejvecipredložil
súdu, mal žiadať o svoje oslobodenie na základe tohto rozsudku s odôvodnením, že sa skutok nestal. Je
na mieste domnievať sa, že žalobca si bol tejto skutočnosti vedomý a z uvedeného dôvodu súd zavádzal

nepravdivým tvrdením, že rozhodnutie exekučného súdu v čase prejednávania jeho trestnej veci nebolo
právoplatné. Dňa 04.09.2023 bola zástupcom poškodenej položená otázka, či má vedomosť o tom, či
predmetné uznesenie (exekučného súdu) nadobudlo právoplatnosť už v čase hlavného pojednávania
v trestnej veci, na ktorú žalobca neodpovedal. Napriek tomuto právnemu stavu zaplatil žalovanej dlžné
výživné, čím priznal existenciu tohto dlhu a na základe takto zaplateného dlžného výživného žiadal

súd o uplatnenie ustanovenia o účinnej ľútosti, čo súd aj akceptoval a oslobodil ho spod obžaloby
s odôvodnením, že dodatočne uhradil dlh na zročnom výživnom (§ 86 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona), ktorý mu vznikol za obdobie od 16.09.2017 do júna 2019 vo výške 6.515,76 eur. Súd sa
otázkami kladenými zástupcom poškodenej/žalovanému, ktoré považoval za relevantné a kvôli ktorýmpredvolal a vypočul žalobcu, vôbec nezaoberal pri rozhodovaní o veci. Suma 4.500,- eur, ktorá je
predmetom platobného rozkazu nie je a nemôže byť predmetom bezdôvodného obohatenia, nakoľko
bola žalobcom zaplatená dobrovoľne s cieľom vyhnúť sa právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku vo

veci neplnenia si vyživovacej povinnosti, keďže dňa 29.04.2019 bol v uvedenej trestnej veci vydaný
trestný rozkaz, ktorým bol žalobca uznaný za vinného a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 8 mesiacov. Po doručení trestného rozkazu sa voči nemu žalobca odvolal a následne
prostredníctvom účinnej ľútosti dňa 20.05.2019 zaplatil celú dlžnú čiastku na výživnom. To znamená,
že žalobca zaplatením zročného výživného konal vedome, cielene, na základe právneho titulu a s

dobrovoľným odhodlaním zaplatiť zročné výživné, aby sa vyhol odsudzujúcemu rozsudku. Zároveň
poukazujem aj na poštový poukaz, ktorým mi žalovaný zaslal 5.915,76 Eur, kde do správy pre adresáta
napísal „Zmeškané výživné TREST. ROZ. 18T/42/2019“, z čoho jednoznačne vyplýva dôvod zaslania
finančných prostriedkov. Súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že mal za preukázané, že úhrada, ktorú
žalobca 19.12.2014 realizoval na účet žalovanej, bola úhradou výživného na obdobie od 01.09.2017
do 30.11.2018, napriek tomu, že účel tejto transakcie nebol žiadnym spôsobom označený. Pritom

vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že všetky platby, ktoré žalobca poukazoval
žalovanej ako výživné, všetky tieto bankové úhrady boli vždy označené v predmete platby ako
„výživné“. Jednalo sa o všetky platby výživného do 19.12.2014, ako aj všetky platby po 19.12.2014.
Len práve predmetná platba – jedna jediná z 19.12.2014 nebola žiadnym spôsobom označená. Na
otázku právneho zástupcu žalovanej zo dňa 20.06.2024 smerujúcu k preukázaniu účelu prevodu týchto

finančných prostriedkov žalobca nevedel žiadnym spôsobom preukázať účel tohto prevodu. Na otázku
zástupcu žalovanej zo dňa 20.06.2024 k preukázaniu, či žalobca dal návrh žalovanej na zaplatenie
výživného vopred a na obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2018 a či ona s tým súhlasila, odpovedal
„Neviem sa k tomu vyjadriť.“ Súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou preukázania účelu
prevodu platby zo dňa 19.12.2014, ani či žalobca s účelom platby oboznámil žalovanú, a vôbec sa

nezaoberalotázkou,čižalobcamalsúhlasodžalovanejnazaplatenievýživnéhovopred.Kdôvoduprečo
dňa 19. 12.2014 žalobca uhradil 4.500,- € žalovanej uviedol žalobca dňa 04.09.2023, cit.: „tým že som
podnikal, mal som kolísavý príjem a v podstate keď' som mal peniaze tak som bol vo finančnej istote a
zaplatil som výživné na horšie časy.” Vykonaným dokazovaním sa však preukázalo, že toto vyjadrenie
nemôže byť pravdivé, pretože už v čase prevodu finančných prostriedkov mal žalobca dlh na výživnom

vo výške 4.800,- € za obdobie od 01.10.2014 do 01/2016. Zároveň za toto obdobie nežiadal o zápočet
dlžného výživného s uvedenou platbou, ale túto povinnosť splnil až dodatočne v januári 2016. Z tohto
dôvodu žalovaná navrhuje, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu
trov súdneho konania.

6. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.b)af)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
(§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej
inštancie k správnemu záveru ohľadom dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 4.500,-
eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej.

9. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnutédôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/

a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

12. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli
tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným
a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu

normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne
kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu
neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

13. Ústrednou odvolacou námietkou žalovanej je to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď platbu žalobcu vo výške 4.500,- eur, ktorú
uhradil na účet žalovanej dňa 19.12.2014 považoval za výživné na mal. C. za obdobie od 01.09.2017 do
30.11.2018. Dňa 20.05.2019 žalobca uhradil po podaní trestného oznámenia zo strany žalovanej sumu
vo výške 5.915,76 eur opäť titulom výživného za totožné obdobie, v dôsledku čoho súd prvej inštancie
považoval túto platbu za výživné uhradené duplicitne a zaviazal žalovanú na vrátenie sumy vo výške

4.500,- eur.

14. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej je dôvodné. V prvom rade odvolací súd považoval za potrebné skutočnosti zistené
dokazovaním usporiadať do časového sledu. Z uznesenia ORPZ sp. zn.: ORP-708/DS-DS-2015 zo

dňa 27.01.2016 (č. l. 42 rub – 43) je zrejmé, že bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin zanedbania
povinnej výživy, nakoľko zanikla trestnosť činu. Z odôvodnenia uznesenia vyplynulo, že žalovaná
uviedla, že žalobca si neplní vyživovaciu povinnosť voči mal. C., ktorá mu bola uložená rozsudkom
Okresného súdu v Dunajskej Strede č.k. 10C/139/2008-101 zo dňa 22.02.2010 vo výške 300,- eur
mesačne v období od 01.10.2014 do mesiaca január 2016. Celkovo tak vznikol dlh na výživnom

vo výške 4.600,- eur. Podľa vyjadrenia poškodenej tento dlh žalobca postupne splatil, zaslal jej na
účet sumu vo výške 4.800,- eur počas obdobia od septembra 2015 do januára 2016, preto už nemá
žiadnu zaostalosť na výživnom za uvedené obdobie, vrátane mesiaca január 2016. Podľa Potvrdenia
o transakcii vykonanej dňa 19.12.2014 žalobca zaplatil na účet žalovanej sumu vo výške 4.500,-
eur, pričom platba nebola nijako identifikovaná, resp. nebol uvedený účel platby (č. l. 10). Trestným

rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 18T/42/2019-123 zo dňa 29.04.2019 (č. l. 43 rub –
44) bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy lebo v období od
16.09.2017 do mesiaca apríl 2019 neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. dcére, ktorá mu bola
uložená rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede č.k. 10C/139/2008-101 zo dňa 22.02.2010 vo
výške 300,- eur mesačne. Voči tomuto trestnému rozkazu podal žalobca odpor, pričom podľa zápisnice

o hlavnom pojednávaní vo veci sp. zn.: 18T/42/2019 zo dňa 01.07.2019 (č. l. 13 – 14) vyplynulo, že
bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože zanikla
trestnosť činu. Z poštového podacieho hárku je zrejmé, že žalobca zaplatil v prospech žalovanej dňa
20.05.2019 sumu vo výške 5.915,76 eur (č. l. 15).

15. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcom uhradená suma
vo výške 4.500,- eur, ktorú poukázal na účet žalovanej dňa 19.12.2014, predstavovala vopred uhradené
výživné na mal. C. za obdobie 01.09.2017 do 30.11.2018 (ďalej aj ako „rozhodné obdobie“). Vychádzal
pritom z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 61Ek/1661/2018 zo dňa 17.05.2019 (č.l. 16 – 18), z ktorého vyplynulo že súd exekúciu zastavil v časti zameškaného výživného vo výške
4.500,- eur za rozhodné obdobie, keďže žalobca toto výživné už uhradil platbou zo dňa 19.12.2014.
Odvolací súd poukazuje na ust. § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu

o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv
a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal,

ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Z citovaného ustanovenia
nevyplýva, že súd je viazaný aj rozhodnutím v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie však nekriticky
prevzal závery exekučného súdu o tom, že platba z 19.12.2014 bola žalovanej poukázaná práve z titulu
výživného, pričom mala pokryť rozhodné obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2018, teda podľa súdu prvej
inštanciemalozrejmedôjsťkúhradevýživnéhosplatnéhovbudúcnosti,ktorésplatnosťvšakmalanastať
o viac ako 2 a pol roka. Tieto závery súdu však vo svetle vykonaného dokazovania (bod 2. odôvodnenia

rozsudku) vyznievajú zmätočne a neurčite, nie sú prepojené so skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli
najavo, najmä z listín podľa bodu 14. (viď vyššie) a sú opreté izolovane o uznesenie v exekučnej veci
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 61Ek/1661/2018 zo dňa 17.05.2019. Súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s námietkami žalovanej, že platba žalobcu zo dňa 19.12.2014 nemohla predstavovať
výživné z obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2018, keď v období od 01.10.2014 do mesiaca január 2016

malžalobcadlhnavýživnomvovýške4.600,-eurpodľauzneseniaORPZsp.zn.:ORP-708/DS-DS-2015
zo dňa 27.01.2016, ktorý však splatil až počas obdobia od septembra 2015 do januára 2016. Záver
súdu prvej inštancie o tom, že v priebehu tohto obdobia (od 01.10.2014 do mesiaca január 2016), keď
si žalobca neplnil vyživovaciu povinnosť a mal dlh na výživnom výške 4.600,- eur, zaplatil približne
v polovici tohto obdobia sumu na účet žalovanej sumu 4.500,- eur, avšak zjavne nie na t.č. aktuálne

zameškané výživné (ktoré potom splatil až počas obdobia od septembra 2015 do januára 2016), ale na
výživné, ktorého splatnosť mala nastať o viac ako 2 a pol roka, sa prieči nielen výsledkom dokazovania,
ale aj zásadám logiky. Na základe uvedeného je potom potrebné odôvodnenie napadnutého rozsudku
považovať za nedostatočné a nepreskúmateľné.

16. Žiada sa dodať aj to, že v závere bodu 16. odôvodnenia súd prvej inštancie považoval za
nepreukázané tvrdenia žalovanej o tom, že žalobcovi požičala sumu vo výške 4.000,- eur, čo sa
snažila preukázať dokladom o hotovostnom výbere vo výške 4.000,- eur zo dňa 07.11.2014, ktorý
síce podpísal žalobca dňa 07.11.2014 s dodatkom „prevzal“, avšak bez uvedeného akéhokoľvek
účelu prevzatia finančných prostriedkov. Odvolací súd síce súhlasí s tým, že bez ďalších dôkazov

o tom, že medzi žalobcom a žalovanou skutočne došlo k pôžičke, ktorú podľa tvrdení žalovanej mal
žalobca vrátiť s „odplatou“ za pôžičku vo výške 4.500,- eur v deň 19.12.2014, nie je samotná listina
preukazujúca, že žalobca prevzal od žalovanej sumu 4.000,- eur bez deklarovaného účelu prevzatia
tejto sumy dostačujúca pre prijatie záveru, že išlo skutočne o pôžičku. V rozpore s uvedeným však
súd prvej inštancie považoval platbu žalobcu vo výške 4.000,- eur na účet žalovanej bez akéhokoľvek

deklarovaného účelu za výživné a navyše konkrétne za výživné vzťahujúce sa k rozhodnému obdobiu.
Súd prvej inštancie však neuviedol, z čoho vychádzal, keď prijal takýto záver, okrem už vyššie
uvedeného izolovane zohľadneného uznesenia v exekučnej veci Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn.: 61Ek/1661/2018 zo dňa 17.05.2019.

17. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (a zároveň nesprávnym právnym
posúdením veci) k znemožneniu žalovanej realizovať jej procesné právo na vysvetlenie dôvodov
rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na
to, že súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch neodôvodnil právne ani vecne,

nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom. V
dôsledku toho odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa §
391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Je potrebné dôsledne pristúpiť k posúdeniu skutkových
tvrdení strán a nimi navrhnutých dôkazov najmä so zameraním na posúdenie, či žalobca preukázal, že
skutočne uhradil žalovanej výživné za rozhodné obdobie duplicitne, resp. či došlo na strane žalovanej
k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie starostlivo posúdi aj argumenty protistrany, všetko čov konaní vyšlo najavo, vrátane listinných dôkazov. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné
vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky.
Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodniť tak, aby skutkové

a právne závery súdu boli vyčerpávajúco a logicky vysvetlené, nevzbudzujúce pochybnosti o dôvodoch
samotného rozhodnutia.

19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového

poriadku).

20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).